Dovolanie nepochybne patrí medzi inštitúty, ktorých sa nové civilné procesné predpisy dotkli zásadným spôsobom. Zákonné podmienky prípustnosti podľa § 420 a § 421 CSP, sprísnený režim pre odmietnutie dovolania v zmysle § 447 CSP a niektoré ďalšie rigorózne ustanovenia sú prejavom zvýšenej profesionalizácie dovolacieho konania. To so sebou prirodzene prináša gradujúce nároky na odbornosť a zodpovednosť advokáta, ktorý dovolanie obligatórne spisuje (§ 429 ods. 1 CSP).

Pre mnohých advokátov je však dovolanie podľa CSP ešte vždy príliš nové, nepreskúmané a nevyspytateľné. Prax preto dôvodne očakáva stabilný sudcovský výklad ťažiskových procesných noriem, prezentovaný v rámci ustálenej judikatúry. Toho si je nepochybne vedomý aj dovolací súd, keďže výrazná väčšina doteraz publikovaných procesných judikátov k CSP sa týka práve dovolania a dovolacieho konania.
Nasledujúci prehľad zahŕňa judikatúru publikovanú v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR (2017 a 2018); teda riadne schválené a uverejnené právne vety z jednotlivých rozhodnutí senátov občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia NS SR. Na účely tohto príspevku je judikatúra rozčlenená do troch osobitných kategórií, zohľadňujúc aktuálne najdiskutovanejšie tematické okruhy.

I.
Judikatúra k (ne)prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP

Uznesenie NS SR z 19. 1. 2017 sp. zn. 3 Cdo 236/2016, R 19/2017 „Dovolanie proti uzneseniu, ktorým odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nesmeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ani rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí, proti ktorým je dovolanie prípustné v zmysle ustanovenia § 420 CSP.“
Uznesenie NS SR z 20. 12. 2016 sp. zn. 2 Cdo 1286/2015, R 24/2017 „Nesprávne právne posúdenie veci nezakladá procesnú vadu zmätočnosti.“
Uznesenie NS SR z 9. 2. 2017 sp. zn. 3Obdo/1/2017, R 60/2017 „Nemožno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces nariadenie neodkladného opatrenia rozhodnutím odvolacieho súdu, proti ktorému už nie je prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok.“
Uznesenie NS SR z 31. 10. 2016 sp. zn. 4Obo/53/2014, R 66/2017 „Pokiaľ súd neodročil pojednávanie, pričom neakceptoval riadnu žiadosť strany sporu o odročenie pojednávania bez toho, aby podľa ustanovenia § 119 ods. 2 písm. c) OSP (resp. § 183 ods. 4 CSP) túto skutočnosť oznámil strane sporu na emailovú adresu uvedenú spôsobom určeným zákonom, ide o postup, ktorým súd znemožnil realizovať strane sporu jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.“
Uznesenie NS SR z 11. 10. 2017 sp. zn. 3 Cdo 157/2017, R 21/2018 „Dovolanie nie je podľa § 420 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia na základe takého návrhu, spolu s ktorým, prípadne po podaní ktorého bola podaná nadväzujúca žaloba.“
Uznesenie NS SR z 31. 1. 2018 sp. zn. 1 Cdo 97/2017, R 69/2018 „Rozhodnutím, ktorým konanie končí a proti ktorému je za podmienok uvedených v § 420 Civilného sporového poriadku prípustné dovolanie, je tiež uzne- senie odvolacieho súdu potvrdzujúce uznesenie súdu prvej inštancie o odmietnutí odporu proti platobnému rozkazu.“
Uznesenie NS SR z 28. 2. 2018 sp. zn. 6 Cdo 160/2017, R 73/2018 „Uznesenie odvolacieho súdu o náhrade trov konania nie je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí v zmysle ustanovenia § 420 CSP, i keď odvolací súd … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. František Sedlačko LL.M.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/30

Autori v článku reagujú na príspevky uverejnené v Bulletine slovenskej advokácie č. 10/2016 a č. 6/2018, ktoré sa venovali problematike výkonu záložného práva a jeho premlčaniu. Na podklade vlastnej argumentácie autori predkladajú svoje argumenty a pohľad na platnú právnu úpravu výkonu záložného práva a jeho premlčania, najmä vo vzťahu k nehnuteľnostiam predstavujúcim obydlie. Poukazujú pritom na odlišnosti, ktoré existujú medzi slovenskou a českou právnou úpravou výkonu záložného práva a jeho premlčaním. V rámci toho rozoberajú kľúčovú otázku, či je podľa právneho stavu de lege lata možné účinne vzniesť námietku premlčania výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby, keďže tá je na rozdiel od Českej republiky postavená na princípe mimosúdneho výkonu záložného práva, t. z. bez potreby disponovania exekučným titulom zo strany záložného veriteľa. Na základe tohto rozboru autori článku dospeli k odlišným záverom, než autori príspevkov, na ktoré sa predmetným článkom reaguje.

Úvod

V Bulletine slovenskej advokácie č. 6/2018 bol uverejnený článok od A. Juríka, L. Šiškovej a Z. Wagner[1] (ďalej spolu v texte aj „Autori“), ktorí z viacerých hľadísk rozoberali inštitút výkonu záložného práva so zameraním na aplikačné problémy pri obrane záložcov a záložných dlžníkov najmä pri výkone záložného práva k nehnuteľnostiam formou dobrovoľnej dražby. Autori odkazujú aj na predchádzajúci príspevok[2] JUDr. Ing. Michala Mrvu, LL.M, PhD., publikovaný v Bulletine slovenskej advokácie č. 10/2016, ktorý bol venovaný premlčaniu záložného práva.

Na úvod zdôrazňujeme, že nás veľmi teší, že po dlhom čase sa naši kolegovia k vyššie uvedeným témam odhodlali napísať svoje názory. K týmto pre právnu prax dôležitým aspektom inštitútu záložného práva totiž dosiaľ odborná diskusia na úrovni slovenských odborných právnických periodík prebehla len v minimálnom rozsahu. V Českej republike to bolo inak už pred účinnosťou nového českého Občianskeho zákonníka, t. j. zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník (ďalej aj „NčOZ“). Domnievame sa, že otázka výkonu záložného práva a jeho premlčania si najmä v činnosti advokátov zasluhujú osobitnú pozornosť. Problémy, na ktoré sa budeme snažiť poukázať, sú naozaj natoľko bežné, že môžu „postihnúť“ každého, nielen advokáta a jeho klienta, ale aj každého účastníka záložno-právneho vzťahu bez ohľadu na to, na ktorej strane vystupuje.

Ako to už v rámci diškurzu chodí, nie so všetkými názormi autorov citovaných príspevkov sa stotožňujeme. Vzhľadom na to, že niektoré podstatné fakty neboli v ich príspevkoch uvedené buď vôbec, resp. boli spomenuté len veľmi okrajovo, považujeme za nevyhnutné pozrieť sa na problematiku výkonu záložného práva a jeho premlčania zo širšieho spektra. Osobitne by sme chceli reagovať aj na návrhy de lege ferenda, ktoré uvádzajú Autori v závere svojho článku.

Tento príspevok je systematicky rozdelený na dve časti, pretože reaguje na dva samostatné články, ktorých témy však od seba nemožno oddeliť, nakoľko spolu navzájom súvisia. V prvej časti sa venujeme výkonu záložného práva, ktorého problematické aspekty rozoberali Autori, a druhá časť sa týka premlčania záložného práva, ktoré rozoberal kolega Mrva.

1. Výkon záložného práva

1.1 Problémy právnej úpravy výkonu záložného práva do 31. 12. 2002

Napriek tomu, že inštitút záložného práva je v praxi pomerne frekventovaný a za vyše 20 rokov od jeho opätovného zavedenia do našej právnej úpravy je už v súkromnom práve dostatočne etablovaný, pri jeho uplatňovaní v praxi sa vyskytuje viacero právno-aplikačných problémov. Na túto skutočnosť poukázali už Autori vo svojom príspevku. K tomu sa žiada dodať, že od komplexnej reformy záložného práva

v Slovenskej republike, ktorá nadobudla účinnosť dňa 1. 1. 2003 (ďalej v texte aj „Reforma ZP“) uplynulo už vyše 15 rokov. V rámci tejto reformy bol prijatý zákon č. 526/2002 Z. z., ktorým sa novelizoval zákon č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej v texte aj „OZ“) a zároveň sa prijal nový zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách v platnom znení (ďalej v texte aj „ZoDD“), ktoré spolu umožnili mimosúdny výkon záložného práva jednak dobrovoľnou dražbou alebo tzv. priamym predajom zálohu záložným veriteľom, prípadne iným vhodným spôsobom dohodnutým v zmluve o zriadení záložného práva (ďalej v texte aj „záložná zmluva“).

V súvislosti s historickým vývojom inštitútu záložného práva je potrebné aspoň stručne spomenúť problémy, ktoré boli spojené s výkonom záložného práva podľa právnej úpravy platnej od 1. 1. 1992 do 31. 12. 2002. Tento aspekt nebol v článku Autorov vôbec spomenutý, pričom ho považujeme za dôležitý vo vzťahu k polemike s názorom o znovuzavedení právnej úpravy vyžadujúcej na výkon záložného práva exekučný titul.

Možnosť záložného veriteľa domáhať sa splnenia záväzku formou uspokojenia zo zálohu bola upravená v § 151f ods. 1 OZ platného do 31. 12. 2002. Z vtedajšieho znenia OZ vyplývalo, že záložný veriteľ mal zásadne právo domáhať sa na súde uspokojenia predajom zálohu v rámci súdneho výkonu rozhodnutia alebo exekúcie uskutočňovanej súdnym exekútorom. Záložný veriteľ mohol na podklade exekučného titulu, ktorým bolo
spravidla právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie,[3] zaväzujúce žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy, podať návrh na súdny výkon rozhodnutia, ak dlžník, ktorý bol aj záložcom nesplnil toto rozhodnutie. Hlavnými nedostatkami právnej úpravy do 31. 12. 2002 teda bol(a):

– prechod predmetu záložného práva na osobu odlišnú od obligačného dlžníka, čo predstavovalo neprekonateľnú prekážku realizácie záložného práva, ktorú sa nepodarilo úspešne vyriešiť ani súdnej praxi. Vtedajšia právna úprava totiž neobsahovala § 151h ods. 1 platného OZ, v zmysle ktorého pri prevode a prechode zálohu pôsobí záložné právo voči nadobúdateľovi zálohu;

– situácia, ak záložca bol osobou odlišnou od obligačného dlžníka, t. j. osoba, ktorá iba poskytla svoju vec na zabezpečenie záväzku dlžníka. Záložca, ktorý len poskytol záloh na zabezpečenie pohľadávky dlžníka však nebol účastníkom konania, v ktorom záložný veriteľ požadoval vydať súdne rozhodnutie voči dlžníkovi o priznaní svojej pohľadávky. Záložca teda nemohol byť ani účastníkom vykonávacieho konania vedeného na podklade exekučného titulu vydaného voči obligačnému dlžníkovi. Na riešenie takejto situácie sa v odbornej verejnosti vytvorilo niekoľko názorov.[4] K žalobe o určenie povinnosti záložcu strpieť predaj zálohu sa však odmietavo stavala judikatúra;[5]

– absencia úpravy tzv. prepadnej klauzuly v záložnej zmluve, na ktorú predchádzajúca právna úprava záložného práva nedala výslovnú a jasnú odpoveď, aj preto ju právna praxa väčšinou odmietala ako neprípustnú, pretože odporovala účelu záložného práva. Reforma ZP účinná od 1. 1. 2003 tento problém vyriešila tak, že prepadnú klauzulu pripustila len vo forme dohody medzi záložcom a záložným veriteľom po splatnosti zabezpečenej pohľadávky (§ 151j ods. 3 OZ);

– chýbajúca možnosť zriadenia neposesórneho záložného práva k hnuteľným veciam (na vznik záložné práva k hnuteľnej veci bolo nutné odovzdať záloh záložnému veriteľovi). Z toho dôvodu bolo v praxi podľa vtedy platnej právnej úpravy v prevažnej väčšine prípadov takmer nemožné založiť hnuteľné veci;

– realizácia záložného práva mimosúdnou cestou pri veciach nehnuteľných;

– absencia rešpektovania zásady „Kto je prvý čo do času, je prvý čo do práva“ (Prior tempore potior iure). To znamená, že vzájomné poradie záložných veriteľov závisí od poradia registrácie ich záložných práv príslušných registrov záložných práv vrátane katastra nehnuteľností. Priamy predaj zálohu v rámci výkonu záložného práva bez nutnosti mať exekučný titul bol podľa právnej úpravy prípustný len podľa § 299 zákona č. 513/1991 Z. z. Obchodného zákonníka (ďalej aj „ObZ“) účinného do 31. 12. 2002. Toto ustanovenie znelo: „záložný veriteľ môže pri výkone svojho záložného práva predať na verejnej dražbe založenú nehnuteľnosť, alebo iný záloh, ktorý mal u seba, alebo s ktorým bol oprávnený nakladať, za podmienky, že na tento zamýšľaný výkon záložného práva včas upozornil záložcu a dlžníka. V prípade, ak to určovala zmluva, záložný veriteľ bol oprávnený predať záloh aj iným vhodným spôsobom.“ [6]

Obidva osobitné spôsoby realizácie záložného práva zakotvené v § 299 ods. 2 ObZ predstavovali výnimky zo spôsobu realizácie záložného práva súdnou cestou na základe vykonateľného súdneho rozhodnutia. Prejavil sa tu zámer zákonodarcu umožniť záložnému veriteľovi špeciálnou normou obsiahnutou v § 299 ObZ, čo najrýchlejšie dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky výlučne pre oblasť obchodných záväzkových vzťahov. Záložný veriteľ tak pri zabezpečení obchodného záväzkového vzťahu mal možnosť realizovať záložné právo bez ingerencie súdu. Citované ustanovenie však platilo len v obchodnoprávnych vzťahoch.

V porovnaní s procedúrou vyžadovanou OZ (súdne konanie – exekučný titul – súdny výkon rozhodnutia, resp. exekúcia) bola mimosúdna cesta realizácie záložného práva v záväzkových právnych vzťahoch podľa prechádzajúcej právnej úpravy svojou rýchlosťou a flexibilnosťou pre záložných veriteľov jediným akceptovateľným, aj keď nie bezproblémovým riešením.[7] Neuralgickým bodom verejných dražieb nehnuteľných zálohov bola najmä absencia relevantnej právnej úpravy.[8] Realizácia záložného práva formou verejnej dražby, pri veciach hnuteľných a právach bola upravená v zákone č.174/1950 Zb. o dražbách mimo exekúcie, ktorá už nevyhovovala novým trhovým podmienkam. Uvedený predpis už svojou strohou a nekomplexnou úpravou nebol vyhovujúci, nakoľko sa nevzťahoval na nehnuteľnosti. Na aplikáciu tohto zákona aj na nehnuteľnosti pritom tiež existovali dva názorové prúdy.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že právna úprava platná do účinnosti Reformy ZP vykazovala množstvo nedostatkov, s ktorými sa právna prax len veľmi ťažko vysporiadavala. Jedným z týchto nedostatkov bol aj zdĺhavý proces výkonu záložného práva v občianskoprávnych vzťahoch, kde sa vyžadoval exekučný titul. V obchodno-záväzkových vzťahoch bol zasa výkon záložného práva problematický z dôvodu nedostatočnej právnej úpravy, pokiaľ ide o dražbu nehnuteľností.

Vzhľadom na uvedené právno-aplikačné problémy prechádzajúcej právnej úpravy záložného práva bolo nevyhnutné, po vzore ostatných transformujúcich sa krajín tzv. východného bloku prijať pre túto oblasť úplne nový zákon o dražbách (ZoDD) ako aj zreformovať ustanovenia OZ a ostatných právnych predpisov upravujúcich záložné právo. Prijatie tohto zákona bolo zavŕšením výsledku snáh podnikateľskej sféry (najmä bánk), ale aj právnej teórie i praxe, ktoré od samého vzniku tejto právnej úpravy (platnej od 1. 1. 1992) podrobovali sústavnej kritike úpravu záložného práva a najmä nemožnosť realizácie záložného práva. V neposlednom rade prijatie reformy bolo aj podmienkou vstupu SR do Európskej únie.

Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 526/2002 Z. z.: „Cieľom prijatej reformy záložného práva bolo vytvorenie takého právneho a inštitucionálneho rámca pre záložné právo, ktorý mal viesť k rozšíreniu možností financovania podnikateľských aktivít, najmä v sektoroch malého a stredného podnikania. Jednou z úloh reformy záložného práva je aj upraviť vykonanie záložného práva k hnuteľnému a nehnuteľnému majetku dobrovoľnou dražbou.“

Dva piliere právneho rámca, ktorý podporuje financovanie podnikateľskej sféry sú: možnosť efektívneho odchodu z trhu (prostredníctvom zákona o konkurze a vyrovnaní, k čomu smeruje aj júnová novela zákona) a efektívna možnosť zabezpečenia záväzkov, čím sa zmenšuje riziko spojené s poskytnutím úveru tým, že sa zvyšuje šanca na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov priamo zo zábezpeky. Krajina, ktorá nemá „zdravý“ právny rámec zabezpečenia záväzkov sa zbavuje výhod, ktoré prináša hospodárstvu efektívne fungujúci trh so zabezpečenými úvermi. Je preto zrejmé, že reforma systému záložného práva bude mať kľúčovú úlohu pri ochote veriteľov zabezpečovať externé financovanie podnikateľských plánov.

Kvôli efektívnosti komplexných zmien právnej úpravy záložného práva je potrebná nová komplexná a jednotná úprava dražby mimo výkon súdneho rozhodnutia. Nová právna úprava upravuje podmienky predaja predmetu zálohu záložným veriteľom. Úprava sa dotýka tak predaja hnuteľných vecí, ako aj predaja nehnuteľností. Uspokojenie veriteľa speňažením nehnuteľnosti dražbou uskutočňovanou súdom prípadne exekútorom je pomerne zložité a časovo náročné, v celom rade prípadov je možné dosiahnuť rovnakého výsledku verejnou dražbou mimo súd- neho výkonu rozhodnutia či exekúcie, ktorá môže byť pre dlžníka ekonomicky výhodnejšia.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že prijať novú právnu úpravu bolo, najmä na posilnenie hypotekárneho financovania, nevyhnutné. Bez prijatia Reformy ZP by podľa nášho názoru nedošlo do takej miery k možnosti financovania kúpy či rekonštrukcie nehnuteľností väčšinou obyvateľstva formou hypotekárnych a iných úverov (vrátane obnov zastaraných bytových domov so systémovými poruchami postavenými počas socialistickej výstavby), resp. by bolo ohrozené aj financovanie podnikateľských projektov (vrátane realizovaných štátom).

Samozrejme je potrebné vnímať aj nekalé praktiky niektorých bánk, či nebankových subjektov, na ktoré upozorňujú Autori, ako aj postupný vývoj právnej úpravy v spotrebiteľských vzťahoch smerujúcej k zvýšenej ochrane spotrebiteľa, ktorej rozmach nastal najmä po vstupe SR do Európskej únie. Domnievame sa však, že táto ochrana nemôže mať charakter absolútnej ochrany, pri ktorej sa zo spotrebiteľov paušálne vytvárajú „chránené osoby“, ktoré pomaly nevedia čítať a písať, resp., ktoré si vôbec neuvedomujú obsah právneho vzťahu, do ktorého vstupujú pri uzatváraní klasického úverového vzťahu (napr. financovanie kúpy nehnuteľností, ktorá bude založená záložným právom v prospech banky). Tento záver potvrdzujú aj slová ústavného sudcu M. Ľalíka, ktorý uviedol, že „všeobecné súdy vrátane ústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek, čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten chudák ani nevie, čo podpísal“, ale „peniaze mohol zobrať“), a to sa už dotýka samej podstaty a hlavne primeranosti práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti.“[9]

Taký postup orgánov ochrany práva je podľa M. Ľalíka nielenže absolútne „nevýchovný“, paternalistický, ale aj absurdný a v rozpore so zásadou rovnosti, vigilantibus iura, neminem laedere a pod., ktoré by mali v podstate platiť aj pre „privilegovaného“ spotrebiteľa. Opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie dlžníka oproti veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku bez akéhokoľvek príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak neoprávnene obohacuje na jeho úkor za asistencie súdov. S týmito názormi sa v celom rozsahu stotožňujeme.

Okrem toho aj nedávno rozhodnutá vec pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej v texte aj „ESD“) C-42/15 v konaní Home Credit Slovakia, a. s. voči Kláre Bíróovej naznačuje, že aj ochrana spotrebiteľa musí mať rozumnú mieru.

Autori v príspevku podrobujú kritike najmä inštitút dobrovoľných dražieb, pričom však na základe konfrontácie s judikatúrou Najvyššieho súdu SR (ďalej v texte aj „NS SR“), Ústavného súdu SR (ďalej v texte aj „ÚS SR“) i ESD konštatujú, že:

(i) ZoDD je v súlade s Ústavou SR[10] a právom Európskej únie,[11] ale tieto súdne autority formulovali právne názory nie celkom jasne, resp. dostatočne úderne tak, aby sa excesy pri výkone záložného práva proti takmer bezbranným dlžníkom neopakovali. Podľa Autorov práve to spôsobuje výkladové problémy a právnu neistotu pri výkone záložného práva k nehnuteľnostiam;

(ii) obrana voči výkonu záložného práva napriek dražobnej praxi správne konštatovanej Krajským súdom v Prešove[12] je takmer nemožná alebo možná len v extrémnych prípadoch zjavne úžerníckeho, vopred premysleného konania záložného veriteľa;

(iii) zákon nijako nechráni vlastnícke právo a nedotknuteľnosť obydlia v prípadoch, keď je záložným právom zabezpečená pohľadávka z klasickej obchodnoprávnej zmluvy. Záložca s rodinou tu podľa Autorov prichádza aj o tú malú zákonnú ochranu, ktorá mu vyplýva z § 53 ods. 10 OZ;

(iv) bolo by vhodné poučiť sa z právnej úpravy existujúcej v okolitých štátoch, pričom Autori navrhujú sa ňou inšpirovať a nie ju mechanicky prevziať. V každom prípade však podľa nich by bolo vhodné viazať možnosť výkonu záložného práva na celkom štandardný inštitút – exekučný titul.

1.2 Spochybňovanie judikatúry ESD a ÚS SR

Nestotožňujeme sa s názorom Autorov, že ESD v rozsudku C-34/13 vo veci Kušionová voči SMART Capital, a. s. neformuloval svoje závery ohľadom právnej úpravy zakotvenej v OZ a ZoDD dostatočne jasne či úderne. Kľúčová a publikovaná právna veta uvedená v bode 68 tohto rozsudku znie: „Ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že im neodporuje vnútroštátna právna úprava, ako je úprava dotknutá vo veci samej, umožňujúca vymôcť pohľadávku založenú na zmluvných podmienkach, ktoré sú prípadne nekalé, mimosúdnym výkonom záložného práva na nehnuteľný majetok, ktorý spotrebiteľ poskytol ako zabezpečenie pohľadávky, pokiaľ predmetná právna úprava prakticky neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje ochranu práv, ktoré spotrebiteľovi priznáva táto smernica, čo overiť prináleží vnútroštátnemu súdu.“

ESD ďalej konštatoval, že:

– dodržiavanie zásady efektivity nemôže v plnej miere nahradiť úplnú nečinnosť dotknutého spotrebiteľa (bod 56 cit. rozsudku);

– príslušná právna úprava (§ 17 ods. 3, § 21 ods. 2 ZoDD, § 151m ods. 1 OZ a § 74 až 76 v tom čase platného zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (body 55, 60 a 61 cit. rozsudku) poskytuje dostatočnú ochranu spotrebiteľovi pred stratou obydlia mimosúdnym výkonom záložného práva podaním návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Argumentácia Autorov je spochybnená samotnou argumentáciou ESD, ktorý v rozsudku dospel k právnemu záveru, že slovenská právna úprava mimosúdneho výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby je súladná s právom Európskej únie a je možné na jej základe vykonať záložné právo k nehnuteľnosti tvoriacej obydlie a zabezpečujúcej pohľadávku voči spotrebiteľovi.

Ústavný súd SR v uznesení PL.ÚS 23/2014 z 24. 9. 2014 uviedol, že:

– právna úprava musí byť vykladaná tak, aby zabezpečila efektívne procesné záruky súdneho prieskumu predpokladov, procesu, ako aj výsledku dobrovoľnej dražby. Je pritom úlohou všeobecných súdov, aby pri výklade a aplikovaní právnych predpisov vrátane právnej úpravy záložného práva a dobrovoľných dražieb pristupovali k takému výkladu, ktorý by bol ústavne konformný a ústretový k základným právam a slobodám;

– vzhľadom na to, že § 7 ods. 2 ZoDD neplní funkciu exekučného titulu, ale je iba jedným z predpokladov riadneho priebehu dobrovoľnej dražby, ani samotné vyhlásenie tohto ustanovenia za protiústavné by neviedlo k záveru, že záložný veriteľ nie je oprávnený navrhnúť výkon záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby bez exekučného titulu, priznávajúceho mu zabezpečenú pohľadávku;

– inštitút dobrovoľnej dražby ako formy výkonu záložného práva nie je osobitosťou slovenského práva. Dohody o priamom predaji založenej veci vrátane nehnuteľností sú známe aj v zahraničných právnych poriadkoch (§ 1371 rakúskeho Všeobecného občianskeho zákonníka (ABGB) vzťahujúci sa aj na nehnuteľnosti). Viaceré zahraničné právne poriadky priznávajú záložným veriteľom aj právo priamo siahnuť k predaju predmetu zálohu na dražbe. Tu možno spomenúť najmä anglickú úpravu a ňou ovplyvnené jurisdikcie vrátane amerického práva, kde sa však zákony v jednotlivých štátoch odlišujú. Niektoré základné princípy sú však zhodné pre úpravu vo všetkých štátoch Spojených štátov amerických. Treba však dodať, že tieto právne poriadky obsahujú aj možnosť speňaženia zálohu v súdnom predaji na návrh záložného veriteľa. Do druhej skupiny patria európske úpravy, najmä nemecká, rakúska, holandská, belgická, francúzska či španielska, ktoré vyžadujú existenciu súdneho rozhodnutia pre súdny predaj zálohu alebo mimosúdny výkon záložného práva (napr. verejnou dražbou), avšak upravujú tiež alternatívu súkromného predaja zálohu bez ingerencie súdu na základe dohody strán.[13] Zhodne s ÚS SR[14] treba podotknúť, že miera aplikovateľnosti týchto záverov vyplývajúcich zo zahraničného práva je však obmedzená v dôsledku rozdielneho súdneho zapojenia do prieskumu procesu výkonu záložného práva.

Dôležitý je z nášho pohľadu aj záver ÚS SR, že záujem záložného veriteľa na predaji zálohu čo najrýchlejšie a aspoň vo výške zabezpečujúcej uspokojenie jeho pohľadávky a záujem záložcu vec nepredať, resp. vec predať existuje už z povahy veci pri každej dražbe. Nielen pri rôznych podvodných a účelových dražbách vedených od začiatku so zlým úmyslom záložného …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autori
JUDr. Marek Valachovič PhD.
JUDr. Mgr. Marek Perdík

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/30

Popri obmene personálneho obsadenia Ústavného súdu Slovenskej republiky dochádza v roku 2019 aj k zásadnej legislatívnej zmene. S účinnosťou od 1. 3. 2019 sa pôvodný zákon NR SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o organizácii ÚS SR“) nahrádza novým zákonom č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZÚS“).

Už pri prvom oboznámení sa s predpisom je zrejmé, že nová právna úprava je výrazne rozsiahlejšia a podrobnejšia. Prvý článok ZÚS, teda samotný zákon o Ústavnom súde SR, má spolu 251 paragrafov, čo je viac než dvojnásobok oproti svojmu „subtílnejšiemu“ predchodcovi. Podstatnú časť zákona tvoria ustanovenia o osobitných konaniach, kde je právomoc ústavného súdu vymedzená čl. 125 a nasl. Ústavy SR.

Z pragmatických dôvodov je tento krátky príspevok zameraný iba na tie ustanovenia ZÚS, ktoré sa týkajú advokátskej praxe najčastejšie a najintenzívnejšie. Ide o všeobecné ustanovenia o konaní pred ústavným súdom (prvá hlava piatej časti ZÚS; § 32 až § 73) a o osobitné ustanovenia o konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby (šiesta hla- va piatej časti ZÚS; § 122 až § 135). Pozornosť je venovaná predovšetkým relevantným zmenám oproti pôvodnej právnej úprave.

In medias res – pre konanie o tzv. individuálnej sťažnosti naďalej platí povinné zastúpenie sťažovateľa advokátom počas celého konania. Pokiaľ je však sťažovateľom advokát, nemusí byť v konaní zastúpený (§ 34 ods. 2 ZÚS). Zákon v § 37 upravuje aj možnosť ustanoviť právneho zástupcu navrhovateľovi v konaní pred ústavným súdom, ak to odôvodňujú jeho majetkové pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

Zásadnou zmenou je zavedenie inštitútu zúčastnenej osoby podľa § 33 ZÚS. Tou je v konaní o ústavnej sťažnosti, zjednodušene povedané, účastník pôvodného konania; ak nie je zároveň sťažovateľom. Z hľadiska právnej istoty a zachovania princípu rovnosti ide rozhodne o krok vpred, ktorého sa právna prax dlhodobo dovolávala.

Ak ústavný súd prijme ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie, obligatórne upovedomí o tejto skutočnosti zúčastnenú osobu a umožní jej vyjadriť sa v stanovenej lehote (§ 126 v nadv. na § 56 ods. 6 ZÚS). To výrazným spôsobom mení charakter samotného konania, keďže doterajší § 51 ods. 2 zákona o organizácii ÚS SR bol v danej súvislosti považovaný za nedostatočný. Právu zúčastnenej osoby vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti prispôsobuje zákon v § 40 ods. 3 ZÚS aj potrebný počet rovnopisov a príloh podania v listinnej podobe, ktoré je potrebné zúčastnenej osobe doručiť.

Zúčastnená osoba má právo byť prítomná na ústnom pojednávaní, ktoré sa v konaní o ústavnej sťažnosti uskutočňuje v zmysle § 58 ods. 1 písm. f) ZÚS. Nie je však oprávnená trvať na ústnom pojednávaní, ak ústavný súd so súhlasom účastníkov od ústneho pojednávania upustil podľa § 58 ods. 3 ZÚS. Zúčastnenej osobe sa doručujú všetky rozhodnutia ústavného súdu v konkrétnej veci. V súlade so znením druhej vety § 68 ods. 1 ZÚS nemusí ústavný súd doručovať zúčastnenej osobe uznesenie o odmietnutí ústavnej sťažnosti, ak o jej podaní neinformoval účastníka konania, proti ktorému ústavná sťažnosť smeruje. Vlastné trovy konania pred ústavným súdom znáša zúčastnená osoba bez možnosti ich náhrady (§ 73 ods. 3 ZÚS).

Pokiaľ ide o vady resp. nedostatky ústavnej sťažnosti, ich odstraňovanie je naďalej fakultatívne. Ústavný súd … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. František Sedlačko LL.M.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

V prvej časti nášho článku sme sa venovali problematike výkonu záložného práva. Nasledujúce riadky sú venované aj niektorým problematickým aspektom existencie premlčaných záložných práv v nadväznosti na článok M. Mrvu.[1] Cieľom je predložiť právne i mimoprávne argumenty, na základe ktorých by, podľa nášho názoru, bolo vhodné legislatívne upraviť niektoré dôsledky, ktoré sú s premlčaním záložných práv v súčasnosti spojené.

2.1 Základné problematické aspekty premlčania záložného práva

U záložného práva k nehnuteľnosti, ktoré je zapísané v katastri nehnuteľnosti je potrebné, na rozdiel od klasického záväzkového vzťahu rozlišovať dva aspekty. Prvým je uplatnenie námietky premlčania pred súdom, v dôsledku čoho pri jej dôvodnosti nemôže byť právo priznané. Druhým aspektom je evidencia záložného práva v katastri nehnuteľností, ktorá je na uplatnení námietky premlčania nezávislá. Vo vzťahu k záložnému právu tak nie je naplnený účel premlčania len samotným vznesením námietky premlčania, čo je, ako rozoberieme nižšie, neuralgickým bodom súčasnej platnej úpravy záložného práva v Slovenskej republike. Pri dlhotrvajúcom subjektívnom práve, ktoré je oslabené premlčaním sa vytráca zmysel jeho evidencie v katastri nehnuteľností.

Závery M. Mrvu, na ktoré v tejto časti príspevku reagujeme, vyvolávajú viaceré otázky, s ktorými sa autor dostatočne nevysporiadal, resp. ich vôbec nezodpovedal. Za potrebné považujeme vyjadriť sa predovšetkým k nižšie uvedeným problémom, ktoré vyplývajú z článku M. Mrvu.

1. Aký je charakter námietky premlčania a za akých podmienok ju možno účinne vzniesť?

2. O aké ustanovenie platnej právnej úpravy je možné oprieť záver o zániku záložného práva v dôsledku jeho premlčania?

3. Do akej miery možno aplikovať českú judikatúru v kontexte iného spôsobu výkonu záložného práva?

Pred rozborom vyššie uvedených otázok je nutné poukázať na niektoré formulačné nepresnosti, ktoré sa v článku M. Mrvu uvádzajú. Autor predovšetkým v celom texte hovorí o premlčaní záložného práva, čo síce zodpovedá dikcii § 100 ods. 2 OZ,[2] avšak v skutočnosti sa záložné právo ako vecné právo premlčať nemôže. Súhlasíme s M. Števčekom[3] a L. Vymazalom,[4] že premlčanie záložného práva nie je pojmovo možné, pretože sa na ňom nemá čo premlčať. Podstatou a účelom záložného práva je totiž zabezpečenie pohľadávky záložného veriteľa pre prípad, že jeho pohľadávka nebude riadne a včas splnená. Premlčať sa môže len právo záložného veriteľa na výkon záložného práva, t. j. možnosť s úspechom realizovať uhradzovaciu funkciu záložného práva. Uvedený záver možno ľahko demonštrovať na inštitúte zákonného záložného práva podľa § 15 BytZ, ktoré sa z povahy veci nemôže premlčať, pretože sa vzťahuje stále na ten istý byt a nebytový priestor, pričom zabezpečené pohľadávky sú splatné každý mesiac. Toto právo na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo zálohu sa aktivuje v momente, kedy záložný veriteľ má možnosť pristúpiť k jeho výkonu, t. z. po márnom uplynutí lehoty splatnosti zabezpečenej pohľadávky v zmysle § 151j ods. 1 OZ.[5] Samotné uplynutie lehoty však nie je v prípade výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby postačujúce. Ďalšou podmienkou je výška istiny pohľadávky, ktorá musí byť vyššia ako 2 000 eur.

Napokon, vyššie uvedené závery potvrdzuje aj návrh „veľkej“ novely OZ, ktorú dňa 15. 10. 2018 predložilo Ministerstvo spravodlivosti SR v rámci rekodifikácie súkromného práva na verejné pripomienkovanie.[6] Tento návrh totiž komplexne novelizuje záväzkové právo ako aj právnu úpravu premlčania (zavedením nových § 100 až § 114b). Úpravy záložného práva, resp. vecných práv v druhej časti OZ sa však novela netýka. Novo navrhovaný § 105 OZ sa týka premlčania nárokov zo záložného a zádržného práva a teda nie premlčania záložného práva. Dôvodová správa k tomu uvádza, že „Podstata nároku zo záložného práva spočíva (z hľadiska premlčania) v práve záložného veriteľa domáhať sa od záložcu, aby strpel výkon záložného práva. Po premlčaní nároku zo záložného práva môže záložca odmietnuť plniť (§ 114f ods. 2).“ Navrhovaná účinnosť tejto novely OZ je 1. júla 2020.

Ďalším záverom M. Mrvu, s ktorým pojmovo nemožno súhlasiť je jeho tvrdenie, že záložné právo po vznesení námietky premlčania trvá vo forme naturálnej obligácie. Tento záver paradoxne vylučuje rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo 2185/2009 z 21. 12. 2010, ktoré sám autor cituje vo svojom článku na podporu svojej argumentácie. NS ČR v tomto rozhodnutí výslovne uvádza, že: „I když promlčené právo přetrvává – obecně vzato – jako tzv. naturální obligace, nelze takový závěr bez dalšího vztáhnout také na zástavní právo…
Namítnul-li zástavní dlužník důvodně promlčení zástavního práva, nelze tu úspěšně dovozovat tzv. naturální obligaci spočívající v možnosti uspokojení zajištěné pohledávky z výtěžku zpeněžení zástavy, neboť zpeněžení zástavy na návrh zástavního věřitele tu již nemůže být provedeno a dobrovolné splnění práva (nároku) na uspokojení zajištěné pohledávky z výtěžku zpeněžení zástavy zástavním dlužníkem není pojmově možné; k přijetí „promlčeného dluhu“ tedy v tomto případě, na rozdíl od závazkových právních vztahů, už z povahy věci nemůže dojít.“ Vo forme naturálnej obligácie ostáva len právo na plnenie, nie však záložné právo.

2.2 Charakter námietky premlčania

Občiansky zákonník pojem premlčania nevymedzuje. V § 100 ods. 1 OZ ustanovuje len, že právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej, pričom sa odkazuje na § 101 až 110 OZ. Zároveň druhá a tretia veta § 100 ods. 1 OZ dopĺňajú, že na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka, resp., že ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Premlčanie sa definuje ako uplynutie času stanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Účelom premlčania je pôsobiť na veriteľa, aby v primeranom čase uplatnil svoje subjektívne právo v zmysle známej rímskoprávnej zásady vigilantibus iura scripta sunt a na druhej strane v súlade s princípom právnej istoty chrániť dlžníka pred časovo neobmedzenou možnosťou uplatnenia veriteľovho práva.

Rozhodujúcim oprávnením dlžníka v súvislosti s premlčaním je vznik práva na uplatnenie námietky premlčania, ktorý ju môže, ale nemusí uplatniť. V dôsledku premlčania teda právo (na rozdiel od preklúzie) nezaniká, trvá ďalej, ale do značnej miery sa oslabuje zmenšením možnosti jeho úspešného uplatnenia v dôsledku zániku nároku ako zložky práva.[7] Dôležitým je aj poznatok, že slovenské súkromné právo pred prijatím tzv. stredného občianskeho zákonníka (zákon č. 140/1951 Zb.) rozlišovalo premlčanie, ktoré spôsobovalo zánik práva (praescriptio extinctiva) a premlčanie, na základe ktorého sa právo získavalo (praescriptio acquistiva).[8]

Podmienkami premlčania práva podľa § 100 ods. 1 OZ teda je:
a) márne uplynutie premlčacej lehoty a
b) uplatnenie námietky premlčania dlžníkom na súde.

Ad a) Márne uplynutie premlčacej lehoty ako objektívna právna skutočnosť má za následok premlčanie práva, o ktoré ide. Zákon stanovuje jednotlivé premlčacie lehoty a preto je možné v každom individuálnom prípade možné určiť začiatok plynutia premlčacej lehoty ako aj jej koniec. V prípade záložného práva je toto pravidlo modifikované ešte druhou vetou v § 100 ods. 2 OZ, podľa ktorej záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

Časový okamih začatia plynutia premlčacej lehoty je však v prípade záložného práva tiež modifikované objektívnou právnou skutočnosťou v podobe reálnej možnosti určenia jej začiatku. V zmysle § 101 OZ „pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz“. Hoci zákon používa pojem premlčacia doba, v skutočnosti ide o lehotu, teda časový úsek, v ktorom je potrebné uplatniť (realizovať) subjektívne právo.[9] V súlade s právnou doktrínou preto budeme v tomto článku hovoriť o premlčacej lehote. Podstatná je najmä druhá polovica znenia, ktorá určuje objektívnym spôsobom prostredníctvom pojmu „mohlo“ začiatok plynutia premlčacej lehoty pre výkon záložného práva. Ak sa napr. zákonné záložné právo v zmysle § 15 BytZ vykonáva formou dobrovoľnej dražby, začne lehota pre jeho výkon plynúť len v momente prekročenia výšky istiny 2 000 eur. V prípade nedosiahnutia tejto výšky pohľadávky záložní veritelia v pozícii ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov nemôžu zákonné záložné právo vykonať.

Ad b) Dovolanie sa premlčania je jednostranným právnym úkonom dlžníka. Z jeho povahy vyplýva, že musí ísť o výslovný a adresovaný právny úkon smerujúci voči druhému účastníkovi právneho vzťahu; nestačí len všeobecné vyjadrenie dlžníka k časovému aspektu uplatneného nároku (R 9/2001). Podľa I. Feketeho[10] dovolanie premlčania je hmotnoprávnym úkonom dlžníka v súdnom procese voči subjektívnemu právu. Premlčania sa tak možno dovolať v priebehu premlčacej lehoty na súde alebo u iného príslušného orgánu (mimosúdne dovolanie sa premlčania nemá podľa súčasnej právnej úpravy právne účinky).[11] Právne účinky má len dôvodné vznesenie námietky premlčania, pričom dôvodnosť skúma súd vo vzťahu k žalobnému tvrdeniu.

Postoj, že námietka premlčania, prípadne obrana voči nej má skôr procesný, a nie hmotnoprávny charakter, a preto fakty súvisiace s posúdením premlčania musia byť stranami do sporu vnesené, je možné odôvodniť francúzskou a nemeckou jurisprudenciou. Obe totiž vychádzajú z predpokladu, že premlčanie má procesný a nie hmotnoprávny následok, keďže sa nepremlčuje právo samotné, ale právo podať žalobu, pričom tento postoj nadväzuje na rímskoprávne koncepty nároku presadzovaného súdnou cestou.[12]

Súd nie je povinný poučiť dlžníka o jeho práve vzniesť námietku premlčania. Táto zásada bola modifikovaná § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. účinným od 1. 5. 2014, o ktorom však Ústavný súd SR (ďalej aj „ÚS SR“) v náleze PL. ÚS 11/2016 z 7. 2. 2018 rozhodol, že nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.[13] V tomto náleze ÚS SR v súvislosti s charakterom premlčania výstižne uviedol, že premlčanie je unikátne tým, že stojí uprostred priesečníka práva hmotného a procesného až tak, že patrí právu hmotnému aj procesnému alebo ani jednému z nich.

Z citovaných právnych názorov vyplýva, že hoci záložca nemusí byť aj obligačným dlžníkom v hlavnom záväzkovom vzťahu voči záložnému veriteľovi, možno ho na účely § 100 OZ považovať za dlžníka aj vzhľadom na definíciu záväzkového vzťahu podľa § 488 OZ. Napokon, aj právna veda uvádza,[14] že ak sa premlčania dovolal záložca, bolo by potrebné právne účinky premlčania posúdiť s prihliadnutím na § 151j ods. 2 OZ.

2.3 Porovnanie právnych úprav v ČR a SR v súvislosti s uplatnením námietky premlčania výkonu záložného práva

Zásadným problémom, ku ktorému sa však dostupná odborná literatúra vrátane M. Mrvu podrobnejšie nevyjadruje je otázka, v akom súdnom konaní môže záložca vzniesť účinne námietku premlčania výkonu záložného práva. Platná právna úprava (§ 151j ods. 1 OZ) je totiž založená na konštrukcii, že výkon záložného práva sa v zásade realizuje bez ingerencie súdu. Ide teda o tzv. mimosúdny výkon záložného práva, ktorý je spravidla:

– dohodnutý v záložnej zmluve (spravidla priamy predaj zálohu tretej osobe) alebo

– dobrovoľnou dražbou podľa ZoDD, ktorý tiež môže byť dohodnutý v záložnej zmluve, alebo môže ísť o realizáciu zákonného záložného práva (napr. podľa § 15 BytZ) alebo záložného práva vzniknutého na základe rozhodnutia súdu či správneho orgánu.

Na základe našich praktických skúseností si dovolíme tvrdiť, že väčšina záložných práv sa od účinnosti Reformy ZP v praxi realizuje mimosúdne práve jedným z vyššie uvedených spôsobov. Výnimkou z mimosúdneho výkonu záložného práva je predaj zálohu v exekúcii podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku v platnom znení.

V prípade mimosúdneho výkonu záložného práva je potom záložca v postavení žalobcu, ktorý sa domáha, aby bolo záložnému veriteľovi zabránené vo výkone záložného práva. Obrane záložcu voči výkonu záložného práva zo strany záložného veriteľa sme sa podrobne venovali v 1. časti nášho príspevku, a preto len zopakujeme, že obrana má spravidla formu žaloby o určenie neexistencie záložného práva, resp. uloženia povinnosti záložnému veriteľovi zdržať sa výkonu záložného práva či už žalobe alebo v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Prípadne ide o kombináciu týchto návrhov. Žaloba o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby v zmysle § 21 ods. 2 ZoDD je síce možnosťou obrany (bývalého) záložcu, v spore na základe tejto žaloby by však museli byť skúmané vyššie položené otázky ako prejudiciálne. Uplatnenie námietky premlčania v tomto zmysle robí z osoby oprávnenej takúto námietku podať automaticky žalobcu.

M. Mrva vo svojom článku cituje viacero rozhodnutí, najmä českých, ale aj slovenských súdov, v ktorých sa záložcovia domáhali určenia, že záložné právo neexistuje z dôvodu jeho premlčania. Faktom však je, že zo slovenskej judikatúry uvádza len dve rozhodnutia okresných súdov a jedno rozhodnutie Krajského súdu v Prešove. Rozhodnutia NS SR, na ktoré v článku M. Mrva poukazuje[15] sa však vôbec netýkali problematiky premlčania výkonu záložného práva. Z tohto dôvodu je potrebné pracovať s českou judikatúrou vydanou do prijatia NčOZ opatrne.

V tejto súvislosti musíme poukázať na zásadné odlišnosti medzi právnou úpravou v SR a ČR do účinnosti nového českého civilného kódexu, ktorá nastala 1. 1. 2014. Do tohto dátumu totiž česká právna úprava záložného práva vychádzala z koncepcie, že výkon záložného práva bolo možné realizovať výlučne na základe exekučného titulu (cez inštitút verejných dražieb alebo tzv. konanie o výkon rozhodnutia súdnym predajom zálohu). Z toho vyplýva zásadný rozdiel oproti slovenskej právnej úprave zavedenej Reformou ZP. Zatiaľ čo záložný dlžník pri návrhu záložného veriteľa na výkon rozhodnutia súdnym predajom zálohu[16] alebo v konaní o priznaní pohľadávky záložného veriteľa v „klasickom“ sporovom konaní v ČR mohol vzniesť námietku premlčania výkonu záložného práva, osoba v rovnakom postavení podľa slovenskej úpravy takúto možnosť nemá.

Domnievame sa, že na účely záložného práva právny poriadok SR výstižnejšie uchopil jeho podstatu a princípy než právny poriadok ČR tým, že výkon záložného práva nepodmienil existenciou exekučného titulu v zmysle § 36 ods. 1 zákona č. 26/2000 Sb. o verejných dražbách, v zmysle ktorého „dražba nedobrovolná je dražba prováděná na návrh dražebního věřitele, jehož pohledávka je přiznána vykonatelným soudním rozhodnutím nebo vykonatelným rozhodčím nálezem, nebo doložena vykonatelným notářským zápisem, který obsahuje náležitosti stanovené zvláštním právním předpisem, anebo doložena jiným vykonatelným rozhodnutím, jehož soudní výkon připouští zákon, včetně platebních výměrů a výkazů nedoplatků“. Výnimkou v Českej republike je len výkon záložného práva priamym predajom zálohu záložným veriteľom, pri ktorom sa existencia exekučného titulu nevyžaduje.

K spočívaniu premlčania ohľadom záložným právom zabezpečenej pohľadávky mohlo dôjsť výlučne podaním žaloby na plnenie. Ako konštatuje L. Vymazal, podanie žaloby na nariadenie súdneho predaja zálohu podľa ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občanského soudního řádu[17] …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autori
JUDr. Marek Valachovič PhD.
JUDr. Mgr. Marek Perdík

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

Hoci sú pozemkové spoločenstvá (ďalej aj ako „spoločenstvá“) príznačnými útvarmi pre naše územie, na Slovensku je ich veľký počet a aj pre laikov ide o známu formu, prostredníctvom ktorej sa hospodári na poľnohospodárskej a lesnej pôde, v právnickej obci sa im venuje len veľmi málo priestoru. Jeden z pálčivých problémov, ktorý trápi tieto spoločenstvá, je nejednoznačná právna úprava ich postavenia v konaniach pred súdmi, ktorej interpretácia môže viesť až k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae). Práve tejto otázke sa budeme venovať v nasledujúcom článku.

1. Podstata a význam spoločenstiev

Postavenie spoločenstiev upravuje zákon č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o pozemkových spoločenstvách“, resp. „ZoPS“). Urbariáty, komposesoráty a im podobné útvary (v súčasnosti nazývané pozemkové spoločenstvá) sú príznačné pre naše územie a slúžia lepšiemu a hospodárnejšiemu využívaniu (v súčasnosti) poľnohospodárskej či lesnej pôdy. Tieto spoločenstvá majú hlboké historické pozadie, ich pôvod siaha až do obdobia stredoveku, pričom si prešli rôznymi spoločenskými obdobiami.[2] Centrálnym pojmom činnosti spoločenstiev je pôda. Pôda je pre život človeka nesmierne dôležitá, pričom v súčasnosti sú vlastnícke vzťahy k pôde v Slovenskej republike značne rozdrobené, čo je spôsobené historickými udalosťami. Táto rozdrobenosť spôsobuje problémy z hľadiska racionálneho využívania pôdy, pričom tento problém je riešený aj prostredníctvom existencie a fungovania spoločenstiev.

Primárne je potrebné vychádzať z toho, že všetky spoločenstvá podľa zákona o pozemkových spoločenstvách sú právnickými osobami (§ 3 ZoPS). V súčasnosti nie je možné, aby existovali spoločenstvá bez právnej subjektivity, ako tomu bolo za účinnosti predchádzajúceho zákona č. 181/1995 Z. z. o pozemkových spoločenstvách.

Vznikom spoločenstva nedochádza k zmene vlastníckeho práva k spoločnej nehnuteľnosti, resp. k spoločne obhospodarovaným nehnuteľnostiam, títo jednotliví vlastníci, resp. spoluvlastníci sa zo zákona stávajú členmi spoločenstva, no spoločenstvo ako také svojím vznikom vlastnícke právo k daným nehnuteľnostiam nenadobúda. Spoločenstvo si jednotliví spoluvlastníci (podielnici, urbárnici) zriaďujú z dôvodu racionálnejšieho hospodárenia na poľnohospodárskej, resp. lesnej pôde, pretože z dôvodu ich veľkého množstva (vo väčšine prípadov sú ich stovky) je racionálne využitie tejto pôdy nimi samotnými v režime podielového spoluvlastníctva podľa Občianskeho zákonníka[3] nemožné. Cieľom spoločenstva je teda zabezpečovať hospodárenie na poľnohospodárskej či lesnej pôde tvoriacej spoločnú nehnuteľnosť, resp. spoločne obhospodarované nehnuteľnosti.[4]

2. Spoločenstvo (alebo výbor?) ako zástupca svojich členov v určených záležitostiach

Zákon o pozemkových spoločenstvách v § 16 ods. 2 písm. a) a c) ustanovuje, že „výbor koná za členov spoločenstva pred súdmi a orgánmi verejnej správy vo veciach podnikania na spoločnej nehnuteľnosti alebo na spoločne obhospodarovaných nehnuteľnostiach, ich spoločného užívania a obstarávania spoločných vecí vyplývajúcich z ich vlastníctva“, a že „výbor zastupuje členov spoločenstva, okrem členov spoločenstva podľa § 10 ods. 1 a 2,[5] vo veciach nadobúdania časti spoločnej nehnuteľnosti, ktorej vlastníctvo je sporné.“

Pokiaľ ide o veci podľa § 16 ods. 2 písm. a) ZoPS, môže ísť napríklad o konania vo veciach vydania bezdôvodného obohatenia, náhrady škody, zaplatenia nájomného a pod. Uvedené zastúpenie sa týka tak spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti, ako aj vlastníkov, resp. spoluvlastníkov spoločne obhospodarovaných nehnuteľností. Takisto sa týka aj spoluvlastníkov, ktorých podiely spravuje alebo s ktorými nakladá Slovenský pozemkový fond či iná právnická osoba (ide tu najmä o Lesy Slovenskej republiky, š. p.). V prípade, ak v súvislosti s hospodárením spoločenstva (hospodárením na majetku jeho členov, podielnikov) bude potreba konať pred súdom či orgánom verejnej správy za členov spoločenstva, bude sa aplikovať § 16 ods. 2 písm. a) ZoPS.

Pokiaľ ide o § 16 ods. 2 písm. c) ZoPS, uvedené ustanovenie sa týka vlastníckeho práva k spoločnej nehnuteľnosti, prípadne jej časti (t. j. nevzťahuje sa na veci vlastníckeho práva k spoločne obhospodarovaným nehnuteľnostiam a takisto sa nevzťahuje na zastupovanie štátu a neznámych vlastníkov ako členov spoločenstva). V tomto smere treba zákonodarcovi vytknúť nepresnú formuláciu týkajúcu sa „nadobúdania časti spoločnej nehnuteľnosti, ktorej vlastníctvo je sporné“. Skôr by bolo vhodnejšie uviesť „vo veciach vlastníckeho práva k spoločnej nehnuteľnosti, prípadne jej časti, ktorej vlastníctvo je sporné“, pretože rozsudky súdov vo veciach určenia vlastníckeho práva sú deklaratórnymi rozsudkami, nie konštitutívnymi, teda súd nejudikuje nadobudnutie vlastníckeho práva, ale len potvrdzuje (deklaruje) vlastnícke právo.[6] Navyše, keď zákonodarca v rozoberanom § 16 ods. 2 písm. c) ZoPS poukazuje na nadobúdanie vlastníctva k časti spoločnej nehnuteľnosti, evokuje to, akoby sa zastúpenie vzťahovalo len na prípady žalobcu, nie aj žalovaného, čo iste nebolo cieľom zákonodarcu, pričom nenájdeme rozumný argument, prečo by sme uvedené ustanovenie mali takýmto reštriktívnym spôsobom vykladať.

Ako sme už naznačili, dikcia vyššie citovaných ustanovení nie je príliš vydarená. Pôsobí mätúco, keď zákonodarca uvádza, že v uvedených veciach koná, resp. zastupuje výbor spoločenstva. Výbor je v zmysle § 16 ods. 1 prvá veta ZoPS výkonným a štatutárnym orgánom spoločenstva. Ide o obligatórny orgán spoločenstva, prostredníctvom ktorého spoločenstvo koná navonok. Samotný výbor však nemá právnu subjektivitu, právnickou osobou nie je výbor, ale spoločenstvo ako také. Možno sa stretnúť so súdnymi rozhodnutiami, v ktorých sa uvádza, že v uvedených konaniach zastupuje členov spoločenstva výbor.[7] Hoci Civilný sporový poriadok explicitne nevylučuje prípad, že zástupcom strany konania by bola entita bez právnej subjektivity (ak by takéto postavenie entite priznával osobitný zákon), domnievame sa, že uvedené znenie § 16 ods. 2 ZoPS je potrebné interpretovať tak, že zástupcom je v tam uvedených prípadoch spoločenstvo, ktoré koná prostredníctvom svojho štatutárneho orgánu, a to výboru. Tak sa to napokon uvádza aj v dôvodovej správe k zákonu č. 110/2018 Z. z. (osobitná časť, čl. I, bod 37), ktorým bol ostatne novelizovaný aj § 16 ods. 2 ZoPS: „Ustanovením sa zakladá zákonné zastúpenie členov spoločenstva spoločenstvom konajúcim prostredníctvom výboru.“ Ide tu skôr o nedôslednosť zákonodarcu, ako o jeho zámer.

Veci uvedené v § 16 ods. 2 ZoPS sú vecami jednotlivých podielnikov. Avšak v záujme zreálnenia vykonávania ich vlastníckeho práva, prípadne jeho určenia zákon konštruuje zastúpenie členov spoločenstvom (ktoré koná prostredníctvom výboru). V týchto veciach teda nejde o veci spoločenstva, ale o veci jeho jednotlivých podielnikov.[8] V osobitnej časti dôvodovej správy k § 16 ZoPS v pôvodnom znení[9] sa uvádza, že „v odseku 2 sa ustanovuje aktívna legitimácia výboru v konaniach pred súdmi a orgánmi verejnej správy v určených záležitostiach.“ Citovaná veta je nesprávna. Vo veciach uvedených v § 16 ods. 2 ZoPS nejde o veci spoločenstva, ale o veci jednotlivých podielnikov, preto sa v prípadnom súdnom konaní bude posudzovať aktívna, resp. pasívna vecná legitimácia vo vzťahu k jednotlivým spoluvlastníkom,[10] spoločenstvo je v tomto prípade len ich zástupca. Ergo, aktívna či pasívna vecná legitimácia tu môže patriť spoluvlastníkom, nie spoločenstvu.[11] Navyše, ako sme uviedli, stricto sensu tu nekoná výbor, ale spoločenstvo (v mene ktorého koná výbor ako jeho štatutárny orgán).

3. Je zo strany členov potrebné plnomocenstvo na zastupovanie spoločenstvom v súdnom konaní?

V tomto smere poukazujeme na uznesenie Okresného súdu Trenčín zo 6. septembra 2017, sp. zn. 17/C/21/2017. V predmetnom uznesení odmietol súd žalobu o určenie vlastníckeho práva, okrem iného, aj z dôvodu, že v prípade oprávnenia spoločenstva konať za členov podľa § 16 ods. 2 ZoPS nejde o priame zákonné zastúpenie, ale na ich zastupovanie je potrebné plnomocenstvo.[12] Je pravdou, že súd tu vychádzal z mierne odlišného znenia § 16 ods. 2 v porovnaní so súčasnou dikciou. Ustanovenie § 16 ods. 2 ZoPS v znení do 30. júna 2018, okrem iného, uvádzalo, že výbor členov spoločenstva „môže zastupovať vo veciach nadobúdania vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, ktoré sa majú stať súčasťou spoločnej nehnuteľnosti“. Okresný súd Trenčín sa pri svojej argumentácii o potrebe osobitného plnomocenstva všetkých členov oprel o znenie „môže zastupovať“, a teda poukázal na to, že zákonodarca nepoužil znenie „zastupuje“, resp. „koná.“ Ďalej súd v rozoberanom uznesení poukázal na to, že niektorí členovia ako žalobcovia nemajú vedomosť o prebiehajúcom konaní, resp. že niektorí z nich nechcú vyvolať tento spor, ako aj na prípadné následky v podobe znášania trov konania úspešnej protistrany.

Myslíme si, že zákonodarca preformulovaním druhej časti § 16 ods. 2 ZoPS v znení do 30. júna 2018 len precizoval svoj zámer, aby mohlo spoločenstvo vlastníkov spoločnej nehnuteľnosti (bez potreby plnomocenstva zo strany každého jednotlivého spoluvlastníka) zo zákona zastupovať v konaniach o určenie vlastníckeho práva k spoločnej nehnuteľnosti, resp. jej časti.[13] Ani predchádzajúce znenie § 16 ods. 2 ZoPS z hľadiska teleologického účelu tejto normy nie je možné interpretovať tak, že nejde o zákonné zastúpenie spoločenstva. Uvedené však len dokazuje výraznú nedôslednosť zákonodarcu pri koncipovaní tzv. urbárskeho kódexu, pričom následkom toho sú problémy v aplikačnej praxi a koniec koncov právna neistota urbárnikov. Možno sa opýtať, z akého dôvodu by zákonodarca osobitne v zákone o pozemkových spoločenstvách upravoval oprávnenie spoločenstva konať za jeho členov v určených záležitostiach ako zástupca, ak by jeho cieľom bolo ustanoviť potrebu plnomocenstiev zo strany jeho členov? Ak by sme § 16 ods. 2 písm. a) ZoPS, resp. § 16 ods. 2 písm. c) ZoPS vykladali takýmto reštriktívnym spôsobom, celkom by sa stratil ich zmysel, keďže zo všeobecnej právnej úpravy (Občiansky zákonník, Civilný sporový poriadok) vyplýva, že členovia spoločenstva sa môžu dať zastúpiť. V prípade zákona o pozemkových spoločenstvách však priamo zákon zakladá zastúpenie spoločenstva za členov (resp. za niektorých jeho členov) v presne určených záležitostiach. Ide tu teda o spoločenstvo ako o zákonného zástupcu. Ak by sme prijali záver, že § 16 ods. 1 písm. a) a c) ZoPS neustanovujú oprávnenie spoločenstva konať ako zákonný zástupca, de facto tým odnímeme jednotlivým podielnikom možnosť súdnej ochrany, keďže často v prípadoch tak veľkého počtu podielnikov je nereálne očakávať, že sa všetci zhodnú na podaní žaloby a budú v konaní vystupovať (veď často ide o vekovo starších ľudí, v prípade mnohých členov prebiehajú dedičské konania, niektorí žijú dlhodobo mimo sídla spoločenstva vrátane zahraničia a pod.). Domnievame sa, že interpretácia, podľa ktorej by sa na konania, na ktoré dopadá § 16 ods. 1 písm. a) a c) ZoPS, vyžadovalo písomné plnomocenstvo zo strany … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Marek Maslák PhD.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

I. Úvod

Problematika zaručenej konverzie nepatrí medzi harmonizované právne úpravy v zmysle nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 910/2014 zo dňa 23. júla 2014 o elektronickej identifikácii a dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zrušení smernice 1999/93/ES (ďalej len „nariadenie eIDAS“). Právnu úpravu zaručenej konverzie tak nájdeme vo viacerých právnych predpisoch:

zákon 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) (ďalej len „zákon o e-Governmente“),

vyhláška Úradu podpredsedu vlády Slovenskej republiky pre investície a informatizáciu 331/2018 Z. z. o zaručenej konverzii (ďalej len „vyhláška 331/2018 Z. z.“),

S výkonom zaručenej konverzie je však spojená aj problematika kvalifikovaných elektronických podpisov, kvalifikovanej elektronickej časovej pečiatky, mandátnych certifikátov a formátov výstupných dokumentov. Tieto sú upravené v:

nariadení eIDAS,

zákone 272/2016 Z. z. o dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnkov (zákon o dôveryhodných službách) (ďalej len „zákon o dôveryhodných službách“),

výnose MF SR 55/2014 o štandardoch pre informačné systémy verejnej správy v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „výnos 55/2014 Z. z.“).

II. Čo je zaručená konverzia

Zaručená konverzia je podľa legálnej definície konverzia dokumentov s cieľom zachovania právnych účinkov pôvodného dokumentu a jeho použiteľnosti na právne úkony, pričom zaručená konverzia musí byť vykonaná podľa štvrtej časti zákona o e-Governmente (§ 35 zákona o e-Governmente). Zjednodušene však môžeme povedať, že zaručená konverzia je proces, kedy meníme celý, bežne zmyslami vnímateľný, informačný obsah pôvodného dokumentu do inej podoby s tým, že je dodržaný postup a obmedzenia v zmysle zákona o e-Governmente, pričom neoddeliteľnou prílohou výsledného dokumentu je osvedčovacia doložka.

Zákon o e-Governmente pozná tri druhy konverzie:

z listinnej do elektronickej podoby (napr. kúpnu zmluvu v písomnej podobe transformujeme do elektronického dokumentu na účely katastrálneho konania),

z elektronickej do listinnej podoby (napr. rozsudok o rozvode v elektronickej podobe transformujeme do listinnej podoby za účelom jeho odovzdania klientovi),

3. z elektronickej do elektronickej podoby [napr. podľa § 57a písm. a) výnosu 55/2014 Z. z.[1] sa orgánom verejnej moci zasielajú elektronické dokumenty vo formáte Portable Document Format vo verzii A-1 (PDF/A-1) a A-2 (PDF/A-2)]. Ak by došlo v budúcnosti k zmene tohto formátu, bude potrebné vykonať zaručenú konverziu pôvodného elektronického dokumentu do nového elektronického formátu.

III. Čím sa zaručená konverzia líši od autorizácie

Zaručená konverzia je postup, pri ktorom je celý, bežne zmyslami vnímateľný, informačný obsah pôvodného:

a) elektronického dokumentu transformovaný do novovzniknutého dokumentu v listinnej podobe,

b) dokumentu v listinnej podobe transformovaný do novovzniknutého elektronického dokumentu,

c) elektronického dokumentu transformovaný do novovzniknutého elektronického dokumentu.

Autorizácia je vyjadrenie súhlasu s obsahom právneho úkonu a s vykonaním tohto právneho úkonu.

Autorizáciou úkonu sa rozumie vyjadrenie súhlasu s obsahom právneho úkonu a s vykonaním tohto právneho úkonu. V „hmotnom“ svete autorizáciu predstavuje náš vlastnoručný podpis. V elektronickom svete sa autorizácia vykonáva prostredníctvom kvalifikovaného elektronického podpisu alebo kvalifikovanou elektronickou pečaťou (§ 23 zákona o e-Governmente). A rovnako ako v „hmotnom“ svete poznáme úradné osvedčenie podpisu, jeho alternatívou v elektronickom svete je spojenie kvalifikovaného elektronického podpisu alebo kvalifikovanej elektronickej pečate s kvalifikovanou elektronickou časovou pečiatkou. Spojenie kvalifikovaného elektronického podpisu a elektronickej časovej pečiatky má význam napríklad v prípade zmlúv o prevode nehnuteľností, kde takýto elektronický podpis s elektronickou pečiatkou nahrádzajú úradne osvedčený vlastnoručný podpis. Kombinácia elektronického podpisu a elektronickej časovej pečiatky je taktiež náležitosťou zaručenej konverzie.

Autorizácia elektronického dokumentu je analógiou vlastnoručného podpísania písomného dokumentu s tým rozdielom, že všetko prebieha elektronicky. Súhlas s obsahom podania, ktoré chcete odoslať orgánu verejnej moci, uskutočníte prostredníctvom autorizácie elektronického dokumentu, ktorý ste si vyhotovili. Prostredníctvom autorizácie vieme zároveň jednoznačne identifikovať osobu, ktorá dokument elektronicky podpísala.

Zatiaľ čo autorizácia predstavuje vyjadrenie súhlasu s obsahom elektronického dokumentu prostredníctvom jeho podpísania kvalifikovaným elektronickým podpisom alebo kvalifikovanou elektronickou pečaťou, zaručená konverzia je odlišný proces, ktorého cieľom je transformácia dokumentov do inej podoby. I napriek tomu, že oba procesy spolu súvisia (napr. advokát autorizuje osvedčovaciu doložku), je potrebné ich navzájom odlišovať, keďže sa s nimi spájajú rôzne účinky: autorizácia je vyjadrenie súhlasu s obsahom, zatiaľ čo zaručená konverzia je transformácia obsahu pôvodného dokumentu do inej podoby. Advokát pritom zodpovedá za dodržanie podmienok zaručenej konverzie, ale nezodpovedá za pravdivosť alebo úplnosť údajov, ktoré tvoria informačný obsah pôvodného dokumentu (§ 39 ods. 4 zákona o e-Governmente).

IV. Prečo advokát potrebuje zaručenú konverziu

Už v súčasnosti existujú konania, ktoré sú vedené v rýdzo elektronickej podobe:

1. exekučné konanie – § 48 ods. 7 zákona 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom k 1. 3. 2018,

2. upomínacie konanie – § 4 ods. 1 zákona 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov v znení účinnom k 1. 3. 2018,

3. register partnerov verejného sektora – § 5 ods. 2 zákona 315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom k 1. 3. 2018. V týchto konaniach advokát nemôže komunikovať so súdom inak ako elektronicky. Napríklad, pokiaľ klient disponuje originálom alebo úradne osvedčenou kópiou exekučného titulu v listinnej podobe, nemôže advokát podať návrh na vykonanie exekúcie bez toho, aby disponoval exekučným titulom v elektronickej podobe, ktorý musí byť súčasne výsledkom zaručenej konverzie.

Vo všeobecnosti je zaručenú konverziu potrebné vykonať aj v prípade splnomocnení na zastupovanie klienta (za predpokladu, že splnomocnenie nie je udelené klientom ako pôvodný elektronický dokument), ktoré musí tvoriť prílohu návrhu na začatie konania. Splnomocnenie je jednostranný právny úkon splnomocniteľa (§ 31 Občianskeho zákonníka, § 89 a nasl. CSP), a preto pokiaľ by bolo splnomocnenie vyhotovené ako elektronický dokument, účinky splnomocnenie nadobudne jeho autorizáciou splnomocniteľom (napr. klientom). Autorizácia splnomocnenia advokátom nemá vo vzťahu k vzniku právnych účinkov klientovho splnomocnenia žiadne právne účinky. Advokáti preto nepostupujú správne, ak splnomocnenia od klientov namiesto zaručenej konverzie autorizujú svojím mandátnym certifikátom, pretože vyjadrenie súhlasu s obsahom právneho úkonu udelenia splnomocnenia zo strany klienta pre advokáta (t. j. autorizácia zo strany advokáta) nenahrádza právny úkon udelenia splnomocnenia zo strany klienta (autorizácia zo strany klienta). Ani vo „fyzickom“ svete podpísanie splnomocnenia zo strany advokáta ako osoby, ktorá splnomocnenie prijíma, nemôže nahradiť samotné udelenie splnomocnenia klientom pre advokáta.

Autorizácia splnomocnenia advokátom nemôže vyvolať právne účinky udelenia splnomocnenia klientom.

Medzi ďalšie príklady využitia zaručenej konverzie patrí katastrálne konanie, ktoré je možné viesť iba elektronicky v prípade, ak právny titul (vrátane geometrického plánu a návrhu na vklad/ záznam), ktorý má byť podkladom pre zmenu, zápis alebo výmaz práv, je výsledkom zaručenej konverzie.

Zaručenú konverziu je preto nevyhnutné vykonať vždy, ak je potrebné, aby dokument, ktorý je výsledkom zaručenej konverzie, mal zachované právne účinky ako pôvodný dokument. Novovzniknutý dokument zo zaručenej konverzie, ktorý je neoddeliteľne spojený s osvedčovacou doložkou, má rovnaké právne účinky a je použiteľný na právne účely v rovnakom rozsahu ako osvedčená kópia pôvodného dokumentu, ktorého transformáciou vznikol.

Dokument, ktorý je výsledkom zaručenej konverzie, nie je viazaný na osobu, ktorá zaručenú konverziu vykonala. Inak povedané, dokumenty, ktoré sú výsledkom zaručenej konverzie môže použiť akákoľvek tretia osoba odlišná od osoby, ktorá zaručenú konverziu vykonala. Zaručenú konverziu je preto možné poskytovať ako samostatnú službu, pričom však nejde o právnu službu (viď článok IX). Pokiaľ advokát nevie poskytnúť službu zaručenej konverzie, je potrebné odkázať klientov na inú oprávnenú osobu (napr. iný advokát, notár, poštový podnik poskytujúci univerzálnu službu, ak je prevádzkovateľom integrovaného obslužného miesta).

V. Kto je oprávnený na výkon zaručenej konverzie

V súlade s § 35 ods. 3 zákona o e-Governmente môže zaručenú konverziu vykonať len:

a) orgán verejnej moci, advokát a notár,

b) poštový podnik poskytujúci univerzálnu službu, ak je prevádzkovateľom integrovaného obslužného miesta,

c) patentový zástupca, ak nejde o konverziu verejnej listiny, a

d) právnická osoba so 100-percentnou majetkovou účasťou štátu, ktorej predmetom podnikania je konsolidácia pohľadávok verejného sektora podľa osobitného predpisu, ak ide o zaručenú konverziu dokumentov týkajúcich sa pohľadávok, ktoré podľa osobitného predpisu nadobudla a ktoré ako poverená osoba podľa osobitného predpisu konsoliduje.

Iné osoby nie sú oprávnené na výkon zaručenej konverzie. V prípade advokátov to znamená, že ani advokátski koncipienti nemôžu vykonať zaručenú konverziu – nespĺňajú definíciu advokáta podľa § 2 ods. 1 zákona 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoA“). Súčasne treba poukázať na to, že výkon zaručenej konverzie nie je právnou službou v zmysle § 1 ods. 2 ZoA (zaručenú konverziu môže robiť aj pošta), ale inou službou podľa § 1 ods. 3 ZoA. Na výkon zaručenej konverzie advokát nedostáva splnomocnenie od klienta a nevzniká tu vzťah klient – advokát. Podľa nášho názoru preto nie je možné v prípade zaručenej konverzie aplikovať § 16 ZoA o zastúpení advokáta.

S otázkou preukazovania oprávnenosti na výkon zaručenej konverzie súvisí aj problematika používania advokátskych mandátnych certifikátov. Mandátny certifikát je kvalifikovaný certifikát pre elektronický podpis, ktorý Slovenská advokátska komora vydáva advokátom (§ 8 zákona o dôveryhodných službách). Prostredníctvom tohto mandátneho certifikátu dochádza k jednoznačnej identifikácii osoby ako advokáta, a teda k preukázaniu jeho oprávnenia na výkon zaručenej konverzie. Z kvalifikovaného certifikátu pre elektronický podpis, ktorý sa nachádza na elektronickom občianskom preukaze (eID) nie je možné zistiť a overiť, či ku dňu vykonania zaručenej konverzie osoba, ktorá zaručenú konverziu vykonala, bola oprávnenou osobou na výkon zaručenej konverzie. Advokáti pri výkone zaručenej konverzie musia používať elektronické advokátske preukazy a mandátne certifikáty k nim vydané.

VI. Obmedzenia pri výkone zaručenej konverzie

Vzhľadom na to, že advokát nesie plnú zodpovednosť za dodržanie zákonnosti pri výkone zaručenej konverzie, je potrebné, aby si bol za každých okolností vedomý obmedzení, ktoré sú spojené so zaručenou konverziou.

Medzi všeobecné obmedzenia môžeme zaradiť nasledujúce prípady:

advokát nedisponuje platným mandátnym certifikátom,

advokát má pozastavenú činnosť alebo došlo k jeho vyčiarknutiu zo zoznamu advokátov,

advokát nedisponuje zariadením, programovým vybavením alebo algoritmom, ktorý spĺňa podmienky uvedené v § 36 ods. 1 zákona o e-Governmente,

ak nejde o konverziu z elektronickej do elektronickej podoby, nemožno vykonať zaručenú konverziu elektronického dokumentu, ktorý je audio súborom alebo video súborom.

Obmedzenia pri výkone zaručenej konverzie z listinnej do elektronickej podoby

Podľa § 38 zákona o e-Governmente nemožno vykonať zaručenú konverziu listinného dokumentu v prípade, ak:

advokátovi nie je predložený pôvodný listinný dokument v origináli alebo v úradne osvedčenej kópii,

podľa osobitných predpisov nie je možné z pôvodného listinného dokumentu vyhotoviť úradne osvedčenú kópiu,

by predmetom zaručenej konverzie mal byť dokument v listinnej podobe, ktorého jedinečnosť nie je možné konverziou nahradiť, najmä občiansky preukaz, cestovný doklad, doklad vydaný podľa osobitných predpisov a preukazujúci oprávnenie osoby na výkon činnosti podľa osobitných predpisov, peniaze, cenné papiere, žreb,

advokát z predloženého listinného dokumentu nedokáže posúdiť splnenie bezpečnostných záruk pôvodného dokumentu, alebo sú úrovne záruk poskytnutých bezpečnostnými prvkami pôvodného dokumentu kompromitované.

V prípade listinných dokumentov sa bezpečnostné záruky pôvodného dokumentu posudzujú a kontrolujú vizuálne (§ 4 ods. 1 písm. a) vyhlášky 331/2018 Z. z.). Advokát je povinný skontrolovať, či predložený listinný dokument určený na zaručenú konverziu z listinnej do elektronickej podoby:

1. nemá narušenú integritu – advokát je povinný skontrolovať, či sú zachované všetky prvky zabezpečujúce spojenie jednotlivých listov listinného dokumentu a brániace ich oddeleniu od seba alebo zásahu do obsahu listinného dokumentu, napríklad trvalé spojenie mechanickými prostriedkami, ktorých odstránenie spôsobí poškodenie alebo nezmazateľnú stopu, spojenie páskou alebo inými mechanickými prostriedkami a ochrana listinného dokumentu laminovaním povrchu alebo iným obdobným spôsobom,

či disponuje prvkami osvedčujúcimi pravosť pôvodného listinného dokumentu – takýmito prvkami sa rozumejú jedinečné prvky, ktoré sú s listinným dokumentom trvalo spojené alebo predstavujú spôsob jeho vyhotovenia, napríklad vodoznak, reliéfna tlač, embosovanie, pečať, ochranný vzor, optický variabilný prvok, ochranná známka, ochranná fólia alebo nálepka,

umožňuje identifikovať osobu, ktorá pôvodný dokument podpísala alebo autorizovala podľa zákona – identifikačnými znakmi sa rozumie podpis, meno, priezvisko, funkcia alebo pečiatka tejto osoby, alebo iný obdobný prvok, alebo kombinácia týchto prvkov, ktoré sú súčasťou pôvodného dokumentu a z ktorých je určiteľná, ak je to možné jednoznačne, identifikácia tejto osoby. Pokiaľ nie je možné jednoznačne identifikovať osobu, ktorá pôvodný dokument podpísala alebo autorizovala podľa zákona, nebráni to vykonaniu zaručenej konverzie, pokiaľ sú predchádzajúce dve podmienky splnené.

Obmedzenia pri výkone zaručenej konverzie z elektronickej do listinnej podoby

Advokát pri výkone zaručenej konverzie pôvodného dokumentu v elektronickej podobe do listinnej podoby musí mať k dispozícii technické a programové prostriedky a algoritmy, ktoré umožňujú skontrolovať bezpečnostné prvky pôvodného elektronického dokumentu. Príkladom takýchto technických a programových prostriedkov a algoritmov je napríklad služba ústredného portálu verejnej správy slovensko.sk s názvom Služba overenia kvalifikovaného elektronického podpisu (KEP) (dostupná tu: https://www.slovensko.sk/sk/e-sluzby/sluzba-overenia-zep), ktorá umožňuje overiť … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Martin Friedrich

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

Nevyhnutnosť každodennej aplikácie zreformovaných procesných pravidiel so sebou prináša nielen novú profesionálnu rutinu, ale aj množstvo nanovo nastolených otázok, ktoré z tejto rutiny a hlbšej znalosti právnej úpravy vyvstávajú. Postupne sa odkrývajú aj menej či viac významné detaily a odchýlky oproti pôvodne zaužívanej reglementácii v Občianskom súdnom poriadku (ďalej aj „OSP“).

Na pozadí zdanlivo priehľadného rozdielu medzi znením § 174 ods. 2 OSP a § 267 ods. 3 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) sa v súčasnom období vyskytlo niekoľko relevantných podnetov z radov advokátov. Tie sa týkajú predovšetkým odporu proti platobnému rozkazu, ale aj iných tzv. skrátených konaní a skrátených rozhodnutí podľa prvej hlavy tretej časti Civilného sporového poriadku (kontumačné rozsudky, rozsudok pre uznanie nároku a rozsudok pre vzdanie sa nároku).

Samotný nižšie špecifikovaný problém rozhodne nie je nový; týkal sa aj predchádzajúcej úpravy. K jeho aktuálnemu zviditeľneniu však prispel spomínaný rozdiel, ktorý spočíva v následkoch riadne a včas podaného odporu proti platobnému rozkazu. Namiesto pôvodného zániku platobného rozkazu ex lege (§ 174 ods. 2 OSP) rozhoduje súd podľa § 267 ods. 3 CSP, po podaní včasného odporu s vecným odôvodnením, vždy osobitne o jeho zrušení. Ak takéto uznesenie vydá vyšší súdny úradník, je proti nemu prípustná sťažnosť (§ 239 ods. 1 CSP). Pokiaľ ho vydá sudca súdu prvej inštancie, sťažnosť ani odvolanie (§ 357 v nadv. na § 355 ods. 2 CSP) prípustné nie sú.

Ako vyplýva už z nadpisu, osobitne problematickými sú konania s pluralitou subjektov na niektorej zo strán (prípadne na oboch). Pozornosť je potrebné venovať najmä procesnému spoločenstvu na strane žalovaných, ktoré má pri mnohých žalobách na plnenie pôvod v pasívnej solidarite.
Len čo sú dvaja alebo viacerí dlžníci – z hľadiska hmotného práva – povinní plniť veriteľovi spoločne a nerozdielne, spravidla dochádza aj k spoločnému procesnému uplatneniu nároku veriteľa. Žaloba teda smeruje voči viac ako jednému žalovanému, ktorý má byť v zmysle žaloby zaviazaný na plnenie spoločne a nerozdielne s aspoň jedným ďalším žalovaným.

V prípade pasívnej solidarity žalovaných ide o typický príklad samostatného procesného spoločenstva podľa § 76 CSP. Okrem mnohopočetnej odbornej literatúry (výpočet by neúčelne presahoval dimenzie tohto príspevku) a judikatúry (Vážný 4997/1925, Vážný 5899/1926, Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 203/2005, 5 Cdo 51/2009, 6 Cdo 544/2015, 5 Cdo 1/2018, R 35/2002) vyplýva tento záver implicitne aj zo znenia § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Žalujúci veriteľ sa totiž môže svojvoľne domáhať celého plnenia alebo jeho časti voči všetkým solidárnym dlžníkom súčasne alebo voči ktorémukoľvek z nich individuálne; prípadne voči každému solidárnemu dlžníkovi v osobitnom konaní a pod. Pokiaľ môže byť nárok voči každému z viacerých žalovaných uplatnený samostatne, nejde o nerozlučné ani o nútené procesné spoločenstvo, ale vždy o procesné spoločenstvo samostatné. Tento charakteristický prvok je ešte výraznejší napr. pri spoločnej žalobe proti dlžníkovi a jeho ručiteľovi, ktorí v zásade nie sú zaviazaní spoločne a nerozdielne (s výnimkou zmenkového ručenia v zmysle § 47 ods. 1 ZZŠ; k vzťahu medzi dlžníkom a ručiteľom pozri R 2/1968, R 2/1975, R 35/2002).

Napriek uvedeným skutočnostiam nastávajú od účinnosti Civilného sporového poriadku opakovane situácie, keď po podaní odporu iba jedným z viacerých žalovaných, ktorí tvoria samostatné procesné spoločenstvo, súd v rozpore so znením druhej vety § 267 ods. 3 CSP zruší platobný rozkaz ako celok, teda voči všetkým žalovaným. Dokonca pri vydaní takéhoto rozhodnutia vyšším súdnym úradníkom nie sú ojedinelé prípady, keď následnú sťažnosť sudca zamietne s odôvodnením, že solidárni dlžníci tvoria nerozlučné spoločenstvo (!).

Vedú k tomu spravidla dve nesprávne úvahy. Prvá a typická je založená na sémantickej príbuznosti pojmov „nerozdielne“ a „nerozlučne“. Bez náležitej znalosti súvisiacej problematiky možno zľahka skĺznuť k mylnému záveru, že spoločne a nerozdielne zaviazaní dlžníci sú z povahy veci aj nerozlučnými procesnými spoločníkmi na žalovanej strane (nejasnosti vyvoláva aj R 4/2004). Druhá nesprávna úvaha je ešte simplexnejšia a je prejavom bežnej nedôslednosti, spočívajúcej v nedočítaní druhej vety daného … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. František Sedlačko LL.M.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

Možno sa budeme opakovať,[1] ale sme úprimne presvedčení, že fungujúce rozhodcovské konanie je prínosom pre právny a hospodársky život moderného štátu, ako aj pre trhovú ekonomiku. Fungujúca arbitráž [2] pritom stojí na niekoľkých predpokladoch. Medzi ne, samozrejme, patrí rozumná zákonná úprava a predvídateľné súdy. Okrem toho je však kľúčovou ingredienciou dôvera.

S istou mierou hyperbolizácie možno tvrdiť, že arbitráž je akýmsi „stelesnením“ dôvery. Strany sa obracajú na rozhodcovskú inštitúciu, ktorá nie je štátnym orgánom a nepodlieha štátnemu dohľadu, pretože jej dôverujú, že dokáže efektívne spravovať riešenie ich sporu. Strany svoj spor predkladajú na rozhodnutie rozhodcom, ktorí nemajú štátom prepožičaný talár a ani nemuseli absolvovať žiadne štátne skúšky, pretože im dôverujú, že ich spor vyriešia rýchlo a spravodlivo. Štát zároveň dôveruje súkromným osobám, že si dokážu zvoliť vhodný spôsob riešenia svojho sporu, dôveruje rozhodcom a rozhodcovskej inštitúcii, že tento spor dokážu rozhodnúť a svoj dozor nad arbitrážou obmedzuje na krátky zoznam taxatívne vymedzených dôvodov.

Dôvera sa nedá nanútiť a veľmi ťažko a pomaly sa buduje (na druhej strane, stráca sa rýchlo). Ako bude ďalej uvedené v tomto článku, rozhodcovské konanie na Slovensku, žiaľ, vzbudzuje istú nedôveru. Dovoľujeme si tvrdiť, že Slovensko má kvalitný zákon o rozhodcovskom konaní [3] a rozhodovacia prax súdov sa v mnohých dôležitých otázkach týkajúcich sa arbitráže stáva viac predvídateľnou. Dôveru je však stále potrebné budovať.

Aj preto sme vďační Bulletinu slovenskej advokácie, že rozhodcovskému konaniu dáva priestor v tomto monotematickom vydaní. Väčšia informovanosť o rozhodcovskom konaní môže prispieť k postupnému budovaniu dôvery a zlepšovaniu rozhodcovského konania.
A veríme, že fungujúce rozhodcovské konanie je pozitívnym javom.

V tomto článku si dovolíme stručne načrtnúť nedávnu históriu arbitráže na Slovensku, ako aj jej niektoré súčasné a budúce výzvy.

1.
Arbitrážne kyvadlo alebo stručné dejiny arbitráže na Slovensku

Právny rámec rozhodcovského konania na Slovensku možno prirovnať ku kyvadlu. S veľkým rozmachom sa presúva z jedného extrému do druhého a akosi nevie pokojne spočinúť v pomyslenom strede (ekvilibriu).

V období socializmu sa vnútroštátne hospodárske spory riešili v tzv. štátnej arbitráži podľa zákona č. 99/1950 Sb. o hospodárskych zmluvách a štátnej arbitráži a vládneho nariadenia č. 47/1953 Sb. o štátnej arbitráži. Hospodárske spory medzi právnickými osobami a družstvami riešili arbitrážne orgány na základe návrhu a nevyžadovalo sa uzavretie rozhodcovskej zmluvy.[4] Neskôr išlo o tzv. hospodársku arbitráž podľa zákona č. 121/1962 Zb. o hospodárskej arbitráži. Cez prizmu moderného chápania arbitráže ako ne-štátneho spôsobu riešenia sporov sa samotný pojem štátna arbitráž javí ako oxymoron a absencia rozhodcovskej zmluvy potvrdzuje, že nemožno hovoriť o arbitráži v zmysle dobrovoľného riešenia sporov, ako je tomu v súčasnosti.

Po zmene režimu nadviazala úprava rozhodcovského konania na relatívne štandardnú modernú úpravu zákona č. 98/1963 Zb. o rozhodcovskom konaní v medzinárodnom obchodnom styku a výkone rozhodcovských rozhodnutí. Za socializmu platila táto úprava len pre spory z medzinárodného obchodného styku. Zákonom č. 120/1994 Z. z. sa aplikácia tejto úpravy rozšírila aj na tuzemský obchodný styk.[5]

Prvú komplexnú úpravu rozhodcovského konania v samostatnej Slovenskej republike predstavoval zákon č. 218/1996 Z. z., ktorý obsahoval viaceré moderné inštitúty. Zároveň obsahoval značne reštriktívnu úpravu zriaďovania stálych rozhodcovských súdov.

Ako ďalší rozmach kyvadla možno vnímať prijatie súčasného zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Ambíciou zákonodarcu pri prijatí uvedeného zákona bolo implementovať Modelový zákon UNCITRAL[6] a v mnohých aspektoch išlo o veľmi modernú a liberálnu úpravu. Vo niektorých otázkach sa zákonodarca namiesto Modelového zákona pridržiaval dovtedajšej česko-slovenskej úpravy (napr. pri formulovaní dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku).

Zákon o rozhodcovskom konaní v čase svojho prijatia neobsahoval osobitnú úpravu spotrebiteľskej arbitráže. To v praxi viedlo k masívnemu využívaniu (a niekedy, žiaľ, aj zneužívaniu) rozhodcovského konania v oblasti spotrebiteľského práva. Na základe veľmi liberálnej úpravy zriaďovania stálych rozhodcovských súdov začalo vznikať veľké množstvo týchto inštitúcií, pričom postupy niektorých z nich, žiaľ, nespĺňali náležité štandardy.

Za tohto stavu sa kyvadlo opäť začalo vychyľovať na druhú stranu. V prvom rade došlo k prijatiu zákona č. 71/2009 Z. z., ktorým sa do zákona o rozhodcovskom konaní implementovali niektoré mechanizmy na ochranu spotrebiteľov. Nad rámec toho začali súdy pristupovať k rozhodcovskému konaniu s určitou dávkou nedôvery a (vari trochu oprávnenej) skepsy. Zatiaľ čo táto rozhodovacia činnosť mohla byť odôvodnená v spotrebiteľskej arbitráži, v dôsledku neexistencie jednoznačného delenia medzi spotrebiteľskou a ne-spotrebiteľskou arbitrážou sa jej závery často aplikovali na rozhodcovské konanie ako také, čo viedlo k zníženiu predvídateľnosti a flexibility aj v oblasti komerčnej arbitráže.

Príkladom možno uviesť rozhodnutia o objektívnej non-arbitrabilite určovacích sporov,[7] o neplatnosti rozhodcovskej doložky inkorporovanej do zmluvy prostredníctvom odkazu na všeobecné obchodné podmienky[8] a pripustenie ústavných sťažností proti rozhodcovským rozsudkom.[9] Všetky tri názory boli problematické[10] a všetky tri boli medzitým legislatívne alebo judikatórne prekonané (ako bude podrobne uvedené nižšie). Všetky tri však ilustrujú jeden z výkyvov kyvadla.

Tristným svedectvom o stave rozhodcovského konania na Slovensku začiatkom 10-tych rokov 21. storočia je štúdia vypracovaná pre Európsky parlament porovnávajúca arbitrážnu legislatívu a prax v členských štátoch EÚ a vo Švajčiarsku v roku 2014. V prieskume otvorenosti právneho poriadku voči rozhodcovskému konaniu sa Slovenská republika (spoločne s Lotyšskom) umiestnila na poslednom (!) mieste. Ako dôvody tohto neutešeného stavu sa uvádzali štrukturálne slabiny slovenského rozhodcovského práva, odpor voči arbitráži zo strany slovenskej justície a vznik veľkého množstva neregulovaných rozhodcovských inštitúcií zriaďovaných často za účelom zisku bez dostatočných ohľadov na férovosť a poctivosť administrovaných konaní.[11]

V roku 2014 zákonodarca pristúpil k rozsiahlej novele zákona o rozhodcovskom konaní (č. 336/2014 Z. z.) a zároveň k prijatiu samostatného zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (č. 335/2014 Z. z.). Došlo tak k odčleneniu spotrebiteľskej a komerčnej arbitráže, pričom spotrebiteľská arbitráž bola podriadená prísnemu licenčnému režimu, zatiaľ čo komerčná arbitráž bola liberalizovaná a ešte viac sa priblížila Modelovému zákonu UNCITRAL v jeho prepracovanom znení z roku 2006.

Túto novelu možno hodnotiť ako snahu zadržať kyvadlo v pomyslenom strede a pokúsiť sa vytvoriť stabilný právny rámec rozhodcovského konania. Štyri roky od účinnosti je zrejme príliš skoro na komplexné hodnotenie. Predbežne sa však prikláňame k názoru, že v mnohých otázkach sa skutočne podarilo ustáliť legislatívny rámec arbitráže v rozumnom strede. V niektorých otázkach sa však kyvadlo stále hýbe. Dvom z týchto otázok sa budeme venovať v nasledovnej časti článku.[12]

2.
Súčasné a budúce výzvy arbitráže na Slovensku

Mnohé z otázok, ktoré boli do účinnosti zákona č. 336/2014 Z. z. obeťou kyvadla, sa podarilo ustáliť. Príkladmo možno uviesť arbitrabilitu určovacích sporov, ktorej popieranie niektorými súdmi umožňovalo torpédovať akékoľvek rozhodcovské konanie paralelným určovacím konaním pred súdom. Arbitrabilitu určovacích sporov výslovne potvrdil novelizovaný dovetok § 1 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa našich vedomostí sa tento názor presadil aj v aplikačnej praxi.[13]

Podobne aj otázka platnosti rozhodcovskej doložky inkorporovanej odkazom bola výslovne upravená v § 4 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní. Vzhľadom na samostatnú úpravu spotrebiteľskej arbitráže už táto otázka nevyvoláva také problémy.

Taktiež otázka prípustnosti ústavných sťažností proti rozhodcovským rozsudkom bola síce nezávisle od novely zákona o rozhodcovskom konaní, ale v podobnom čase vyriešená zjednocujúcim stanoviskom pléna Ústavného súdu SR, podľa ktorého „Ústavný súd Slovenskej republiky nemá právomoc rozhodovať o sťažnostiach proti postupu alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov“.[14]

Zákonný rámec je teda v zásade pripravený na to, aby sa komerčná arbitráž ďalej vyvíjala a postupne získavala čo najširšiu dôveru. To sa však netýka všetkých aspektov. Ako najväčšie výzvy v súčasnosti vnímame:

– po prvé, inštitucionálny rámec stálych rozhodcovských súdov,

– po druhé, prieskum rozhodcovských rozsudkov, a to najmä v exekučnom konaní.

2.1
Regulácia zriaďovania stálych rozhodcovských súdov

Jednou z politicky najcitlivejších otázok arbitráže na Slovensku je zriaďovanie stálych rozhodcovských súdov. Aj prístupy k tejto otázke sa vyvíjajú metódou kyvadla.

Zákon č. 218/1996 Z. z. obmedzoval právo zriadiť stále rozhodcovské súdy len na právnické osoby, ktorým toto právo vyplýva z osobitného zákona. Išlo teda o veľmi reštriktívny režim. Zákonom č. 448/2001 Z. z. bolo zriadenie stálych rozhodcovských súdov dovolené ďalším entitám.

Zákon č. 244/2002 Z. z. umožnil zriaďovanie stálych rozhodcovských súdov akýmikoľvek právnickými osobami. Z veľmi reštriktívneho režimu sa teda kyvadlo bez zastavenia presunulo do opačného extrému – teda maximálne permisívnej úprave.

Následne zákonom č. 336/2014 Z. z. došlo k obmedzeniu práva zriaďovať stále rozhodcovské súdy len na záujmové združenia právnických osôb, niektoré športové entity, komory zriadené zákonom alebo právnické osoby na základe osobitného predpisu. Zákonom č. 125/2016 Z. z. bol tento zoznam ďalej zúžený len na národné športové zväzy, komory zriadené zákonom alebo právnické osoby na základe osobitného predpisu.

Na diskusii o stálych rozhodcovských súdoch je zaujímavé, že vo väčšine vyspelých arbitrážnych jurisdikcií táto otázka vôbec neexistuje. Rozhodcovské inštitúcie ako Viedenské medzinárodné rozhodcovské centrum (VIAC), Londýnsky súd medzinárodnej arbitráže (LCIA) alebo Nemecký inštitút pre rozhodcovské konanie (DIS) neboli zriadené na základe výslovného zákonného ustanovenia a v týchto právnych poriadkoch vôbec neexistuje zákonná úprava oprávnenia zriaďovania rozhodcovských inštitúcií. Osobitnú zákonnú úpravu toho, kto môže zriaďovať stále rozhodcovské súdy, majú v rámci Európskej únie len Slovensko, Česká republika, Grécko a Maďarsko.[15] Ostatné štáty zrejme dokážu mať funkčné arbitrážne režimy bez takejto úpravy.

Slovenský zákonodarca napriek tomu zjavne považuje reguláciu stálych rozhodcovských súdov a ich zriaďovateľov za dôležitý nástroj verejnej politiky, čo potvrdzujú časté novelizácie § 12 ZRK.

De lege lata môže byť zriaďovateľom stáleho rozhodcovského súdu len národný športový zväz, komora zriadená zákonom alebo právnická osoba podľa osobitného predpisu.

Táto úprava vedie k viacerým sporným otázkam. Po prvé, sporný je intertemporálny režim postupných novelizácií § 12 ods. 1 ZRK. Po účinnosti zákona č. 336/2014 Z. z. sa diskutovalo o tom, či zánik určitého stáleho rozhodcovského súdu nevyhnutne vedie k zániku rozhodcovskej zmluvy alebo či v súlade so zásadou oddeliteľnosti neplatných častí právneho úkonu ostáva rozhodcovská zmluva zachovaná a „odpadá“ len dojednanie o konkrétnom stálom rozhodcovskom súde.[16] Dojednanie o konkrétnej rozhodcovskej inštitúcii pritom nepatrí medzi essentialia negotii rozhodcovskej zmluvy a rozhodcovská zmluva by tak mohla prežiť neplatnosť rozhodcovskej zmluvy v tejto časti.[17]

V rámci intertemporálnych ustanovení zákona č. 151/2016 Z. z. už zákonodarca výslovne ustanovil, že zmluvné strany nie sú viazané rozhodcovskou zmluvou zakladajúcou právomoc stáleho rozhodcovského súdu, ktorého zriaďovateľ od 1. januára 2017 nespĺňa zákonné požiadavky (§ 54c ods. 4 ZRK). Táto úprava síce vyriešila viaceré otázky, niektoré však ostali otvorené. Okrem toho možno mať aj filozofické výhrady voči takémuto zásahu do mnohých platne a slobodne uzatvorených zmlúv.

Intertemporálne otázky typicky plynutím času stratia na naliehavosti. Avšak aj keď si odmyslíme intertemporalitu, nie je nová úprava bezproblémová.

V prvom rade sa rieši otázka, či kvalifikovaní zriaďovatelia môžu zriaďovať stále rozhodcovské súdy rozhodujúce spory výlučne v rámci ich činnosti.[18] Príkladmo možno uviesť Stály rozhodcovský súd SCZ zriadený Slovenským curlingovým zväzom[19] alebo Všeobecný Rozhodcovský súd SR zriadený Komorou kominárov Slovenska.[20] Podľa niektorých názorov by stále rozhodcovské súdy zriadené takýmito entitami nemali rozhodovať spory mimo svojej pôsobnosti.[21] Takáto reštrikcia však zo zákona nevyplýva.

Nad rámec reštriktívneho zákonného režimu zriaďovania stálych rozhodcovských súdov sa v médiách objavuje dokonca aj otázka, prečo rozhodcovské súdy nepodliehajú kontrole štátu.[22] Táto otázka zaznieva najmä v kontexte s kritikou konkrétneho rozhodcovského súdu a v tejto súvislosti sa uskutočnil dokonca aj protest pred budovou Ministerstva spravodlivosti SR.[23] Možno sa stretnúť aj s názorom, že zákonná regulácia rozhodcovských súdov by mala byť de lege ferenda ešte prísnejšia.

Ak by sa zákonodarca rozhodol pre takýto krok, môže vychádzať z českej úpravy. Podľa § 13 ods. 1 zákona o rozhodčím řízení[24] stále rozhodcovské súdy môže zriadiť len zákon alebo môžu byť zriadené len v prípade, ak to zákon výslovne pripúšťa. Podľa § 13 ods. 4 nikto nie je oprávnený používať pri svojej činnosti označenie, ktoré vyvoláva klamlivú predstavu, že ide o stály rozhodcovský súd. Ako uvádza Bělohlávek, úprava § 13 ods. 4 bola ovplyvnená …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autori
JUDr. Juraj Gyárfáš LL.M.
prof. JUDr. Marek Števček PhD.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

Výsluch svedkov tvorí podstatný dôkazný prostriedok, a to rovnako v konaní pred súdom, ako aj v rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti sa vo vzťahu k advokátom vyskytujú rôzne pravidlá, ktoré pripúšťajú odlišnú možnosť ich interakcie so svedkami. Cieľom tohto článku je preskúmať problematiku prístupu advokátov k svedkom a poukázať na špecifiká prítomné v rozhodcovskom konaní.

1.
Všeobecne k výsluchu svedkov

Z praktického hľadiska je možné svedkov na základe ich vzťahu k sporovým stranám rozdeliť do troch základných kategórií: (i) svedkovia strany; (ii) svedkovia protistrany a (iii) ostatní svedkovia. Toto rozdelenie je založené na okolnostiach, kto prítomnosť jednotlivých svedkov na pojednávaní zabezpečí, a v koho prospech sa očakáva, že daný svedok bude vypovedať.[2]

Svedkovia by mali vypovedať o tom, čo vnímali vlastnými zmyslami.[3] Ľudská pamäť však nie je dokonalá, svedkovia zabúdajú a určité fakty si podvedome dotvárajú.[4] Zároveň pod stresom súdneho (alebo rozhodcovského) konania môžu svedkovia určité fakty nesprávne opísať alebo na otázky nesprávne odpovedať. Práve za účelom zamedzenia nedokonalostí spojených so svedeckými výpoveďami právni zástupcovia sporových strán so svedkami komunikujú a vo väčšej či menšej miere ich budúcu výpoveď ovplyvňujú.

2.
Prístup advokátov ku svedkom

Advokáti sú pri zastupovaní klientov v sporovom konaní povinní postupovať s odbornou starostlivosťou a uplatniť v záujme klienta všetko, čím napomôžu klientovi dosiahnuť priaznivý výsledok v spore.[5] Advokát je v tomto ohľade obmedzený len zákonom (a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi) a pravidlami profesijnej etiky. Pri zastupovaní v sporovom konaní činnosť advokáta zahŕňa aj vyhľadávanie dôkazov v prospech klienta, vrátane vyhľadávania svedkov.[6] Otázkou však ostáva, akým spôsobom má advokát pristupovať k týmto svedkom, aké informácie im môže oznámiť, akým spôsobom ich môže na ústne pojednávanie pripravovať, resp. inak ovplyvňovať.

V tejto súvislosti odborná literatúra rozlišuje medzi troma základnými úrovňami interakcie advokáta so svedkom:[7] (i) pri prvej úrovni advokáti svedkov len vyhľadávajú a ich svedeckú výpoveď zaznamenávajú; (ii) pri druhej úrovni advokáti svedkov na ústne pojednávanie pripravujú, avšak len vo všeobecnej rovine bez toho, aby s nimi rozoberali konkrétne skutkové okolnosti alebo potenciálne otázky advokátov protistrany (pri tomto druhu prípravy je cieľom svedka oboznámiť so všeobecným procesným postupom aplikovateľným pri jeho výsluchu);[8] tretia úroveň už zahŕňa detailné preskúmavanie faktov aktuálneho prípadu, prípravu na potenciálne otázky advokátov protistrany a odhaľovanie prípadných interných rozporov a nezrovnalostí vo výpovedi svedka.[9]

V právnych poriadkoch a pravidlách profesijnej etiky jednotlivých štátov sa však vyvinuli diametrálne odlišné pravidlá regulujúce otázku, aká miera interakcie medzi advokátom a svedkom je ešte vhodná a legálna.

Na jednej strane spektra stojí regulácia (uplatňovaná najmä v Spojených štátoch amerických) založená na veľkej miere voľnosti advokátov, ktorí môžu svedkov pripravovať na otázky právnych zástupcov protistrany a realizovať s nimi „skúšobné“ výpovede. Tento prístup je založený na zásade, že jediný spôsob, ako sa môže advokát náležite pripraviť na prípad pred súdom, je vedieť, čo potenciálny svedok vie, a ako bude táto osoba odpovedať pod tlakom počas výsluchu.[10] Ani v tomto prípade nemôžu advokáti navádzať svedkov k tomu, aby nevypovedali pravdu alebo niečo zamlčali,[11] je však zrejmé, že svedecká výpoveď po absolvovaní takejto prípravy bude mať iný obsah ako „autentická“ výpoveď bez aktivity advokáta.

Iné právne poriadky aktívny prístup advokáta pri príprave svedka do istej miery obmedzujú. V Anglicku a v ďalších krajinách ovplyvnených jeho právnym poriadkom (Austrália, Nový Zéland) je zakázaný „koučing“ svedkov,[12] teda ich príprava zahŕňajúca konkrétne otázky týkajúce sa okolností prípadu a príprava na otázky protistrany. Na základe tohto „stredného“ prístupu je možné svedkov oboznámiť len so všeobecným procesným priebehom výsluchu. V zmysle tamojšej judikatúry „čestný svedok môže zmeniť dôraz svojej výpovede tak, aby vyhovovala tomu, čo si tento svedok myslí, že môže byť presnejšie alebo jednoducho lepšie rozpamätanie sa na vnímané udalosti. Nečestný svedok si veľmi rýchlo spočíta, ako môže svoju výpoveď ,vylepšiť ‘… Spomienky sa menia. Pamäť je kontaminovaná. Svedkovia si môžu vytvoriť svoje vlastné názory na to, čo veria, že vytvára lepšie zosúladenie s ostatnými svedkami. Môžu byť povzbudení urobiť to vedome alebo podvedome. Môžu sa dohodnúť zámerne… Či už úmyselne alebo neúmyselne, výpoveď následne nemusí byť ich vlastná. Aj keď nič z toho nie je nevyhnutné, riziko, že výcvik alebo koučing môže nepriaznivo ovplyvniť presnosť dôkazov, je reálne.“[13]

Na základe najprísnejšieho prístupu (aplikovateľného napríklad v Belgicku, Francúzsku alebo Taliansku) [14] je kontakt svedkov s advokátmi zakázaný.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že neexistuje univerzálny prístup k regulácii vzťahu advokátov a svedkov a každý štát pristupuje k tejto otázke individuálne. Na základe toho sa vytvárajú značné rozdiely pri sporoch, v ktorých strany zastupujú advokáti z rôznych krajín.

2.1
Prístup advokátov k svedkom v zmysle slovenskej právnej úpravy

Základnú právnu úpravu týkajúcu sa dokazovania a výsluchu svedka v rámci slovenského civilného sporového konania upravuje zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). V zmysle § 187 ods. 1 CSP môže za dôkaz slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Príkladmo sú potom vymenované niektoré dôkazné prostriedky, medzi ktoré patrí aj výsluch svedka.[15] CSP upravuje pravidlá a postup výsluchu svedka (vrátane predvolania, postupu pred výsluchom, odopretia výpovede a zachovávania mlčanlivosti). Aj pre advokátov preto platí všeobecný postup pri výsluchu svedka podľa CSP. Konkrétna úprava pravidiel prístupu advokátov k svedkom však v CSP absentuje. Nenájdeme ju ani v ZoA.

Pokiaľ ide o stavovské predpisy, akési „rámcové“ pravidlá týkajúce sa prístupu advokátov k svedkom nájdeme iba v § 7 Advokátskeho poriadku. Advokát má v prvom rade právo vyhľadávať dôkazy (okrem iného aj svedkov) a zisťovať skutkové okolnosti prípadu. Nesmie však svedkov ovplyvňovať a zistené dôkazy a skutočnosti pozmeňovať a skresľovať.[16]

Veľmi dôležité pravidlo z hľadiska prístupu advokáta k svedkovi obsahuje § 7 ods. 2 Advokátskeho poriadku. Podľa neho advokát nesmie (ani na príkaz klienta) oboznamovať svedkov s priebehom konania, ktoré sa udialo pred ich výsluchom. Uvedené ustanovenie Advokátskeho poriadku určitým spôsobom rozširuje a precizuje pravidlo zakotvené v § 199 ods. 1 CSP [17] vo vzťahu k advokátom. Týmto spôsobom sa má zamedziť ovplyvňovaniu svedkov. V aplikačnej praxi síce súd po overení totožnosti svedka zisťuje jeho pomer k stranám a k prejednávanej veci, či s ním niekto hovoril o obsahu výpovede, prípadne aj iné skutočnosti,[18] vo väčšine prípadov však ide zo strany súdu skôr o formálne si splnenie povinností, ako o reálne skúmanie takýchto skutočností.

Otázkou praktického uplatňovania a dodržiavania uvedených pravidiel prístupu advokátov k svedkom sa Slovenská advokátska komora ani súdy veľmi nezaoberajú. …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autori
JUDr. Michal Hrušovský PhD.
JUDr. Pavel Lacko LL.M. PhD.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

Riešenie doménových sporov pred všeobecným súdmi je otázkou ostatného desaťročia, pričom vzhľadom na špecifiká a technické presahy tohto typu sporov naráža súdna prax na rôzne problémy s posudzovaním nárokov k spornému doménovému menu. Nemenej významným hľadiskom je časový aspekt súdneho sporu, nakoľko po uplynutí niekoľko rokov trvajúceho sporu už nemusí mať sporná doména pre žalobcu žiadny ekonomický či reputačný význam. Najmä z týchto dôvodov tak existuje významný dopyt po takých mechanizmoch riešenia doménových sporov, ktoré dokážu identifikované nedostatky konaní pred všeobecnými súdmi odstrániť a dosiahnuť rýchlu ochranu práv dotknutej strany. Ako efektívna a optimálna forma rozhodovania doménových sporov sa javí práve alternatívne riešenie doménových sporov, ktoré je možné využiť aj v podmienkach ccTLD.sk od septembra 2017.

1.
Doménové spory – základné východiská

Počiatky vzniku potreby riešenia doménových sporov imanentne súvisia s existenciou domén ako takých. Z technického hľadiska pritom platí, že internetové prehliadače nachádzajú server s doménou pomocou tzv. internetového protokolu (IP), v rámci ktorého predstavuje IP adresa číslo na lokalizáciu počítača na internete. Každé konkrétne zariadenie pripojené do siete internet tak má unikátnu IP adresu, ktorá je tvorená z náhodných čísel a vzhľadom na túto svoju charakteristiku je ťažko zapamätateľná. Berúc do úvahy tento praktický nedostatok bol vytvorený systém doménových mien (DNS), ktorý umožňuje podstatne rýchlejšiu identifikáciu požadovanej domény prostredníctvom rozlíšiteľných alfanumerických znakov.

Na rozdiel, povedzme, od práva ochranných známok, kde je za určitých okolností možné súbežné používanie toho istého označenia viacerými subjektmi, doménové meno je vzhľadom na svoje technické charakteristiky unikátne, pričom to isté doménové meno nemôžu súčasne používať dva subjekty. Táto unikátnosť viedla postupne k vzniku sporov o jednotlivé domény.

Aj napriek tomu, že v súčasnosti už vnímame internet a online komunikáciu ako neodmysliteľnú súčasť nášho pracovného i osobného života, počiatky globálnejšieho používania domén a na to nadväzujúce prvé konfliktné situácie začali vznikať len v prvej polovici 90-tych rokov. Práve pri týchto konfliktoch sa postupne čoraz viac prejavovala obchodná hodnota domén a potreba nájsť efektívnejšie spôsoby riešenia doménových sporov. Ekonomickú hodnotu domén pre jej držiteľa konštatoval vo svojej rozhodovacej praxi aj Európsky súd pre ľudské práva, pričom zdôraznil, že doménu je potrebné považovať za druh majetkového práva, ktoré musí byť chránené článkom 1 Dodatkového Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.[1] Obdobný záver prijal aj Ústavný súd ČR, keď uviedol, že pojem majetok sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných statkov, pričom pod tento pojem patrí aj právo k doménovému menu.[2]

Dôraz na čo najrýchlejšie vyriešenie doménového sporu súvisí aj s volatilitou návykov internetového publika. Už aj niekoľkomesačný spor o doménu môže zásadne negatívnym spôsobom ovplyvniť ekonomickú hodnotu takejto domény a spôsobiť významné škody pre jej oprávneného majiteľa. V daných súvislostiach tak existuje výrazný dopyt po takých mechanizmoch riešenia doménových sporov, ktoré dokážu požadovanú rýchlosť konania dosiahnuť.

V Slovenskej republike sa prvé doménové spory týkajúce sa domén najvyššej úrovne .sk začali objavovať postupne od roku 2004.[3] Vzhľadom na absenciu alternatívnych spôsobov riešenia doménových sporov tieto spory dlhodobo rozhodovali výlučne všeobecné súdy.

V Českej republike bol historický vývoj rozhodovania doménových sporov odlišný, keďže česká národná doménová autorita ponúkla na základe svojich pravidiel možnosť riešiť doménové spory týkajúce sa domén .cz v rozhodcovskom konaní. Táto etapa riešenia doménových sporov v rozhodcovskom konaní sa však skončila v roku 2013 rozhodnutím Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci domény „suzuki.cz“, ktorému sa podrobne venujeme nižšie v texte.

Pre rozhodovanie doménových sporov v priestore Slovenskej republiky sa stal významným míľnikom dátum 1. september 2017. V tento deň nadobudli účinnosť pravidlá alternatívneho riešenia sporov, ktoré sa stali prílohou a neoddeliteľnou súčasťou Pravidiel poskytovania domén v doméne najvyššej úrovne .sk.[4]

História rozhodovania doménových sporov v Slovenskej republike pred 1. septembrom 2017 celkom jasne vykreslila nedostatky, ktoré so sebou prináša rozhodovanie doménových sporov všeobecnými súdmi. Okrem toho, že išlo o úplne nový druh sporovej agendy, ktorý si len postupne hľadal svoje hmotnoprávne ukotvenie primárne v práve nekalej súťaže, práve ochranných známok a práve na ochranu obchodného mena, dochádzalo k diferenciácií súdnych prístupov k rozhodovaniu týchto sporov.

V nasledovnom texte priblížime jednotlivé spôsoby rozhodovania doménových sporov, pričom v snahe identifikovať optimálny právny rámec ich riešenia zdôrazníme ich jednotlivé špecifiká a poznatky z praxe.

1.1
Riešenie doménových sporov pred všeobecnými súdmi

a.) Absencia legislatívnej regulácie domén a postavenie výhradnej registračnej autority

Domény zapísané v doméne najvyššej úrovne .sk nie sú v podmienkach Slovenskej republiky právne regulované.[5] Používanie menného priestoru domén druhej úrovne v doméne najvyššej úrovne .sk sa preto riadi „Pravidlami poskytovania domén v doméne najvyššej úrovne .sk“ (ďalej len „Pravidlá domény .sk“), ktoré určuje SK-NIC[6] ako výhradná registračná autorita pre doménu najvyššej úrovne .sk (ďalej len „SK-NIC“ alebo „doménová autorita“).

Zjednodušene možno uviesť, že základnou úlohou výhradnej registračnej autority je správa centrálneho registra domén druhej úrovne .sk. Register národných domén najvyššej úrovne (tzv. country code top level domain, ďalej aj len „ccTLD“) je jedinečný pre každú krajinu, pričom z požiadavky jedinečnosti tohto registra vyplýva, že správcom registra ccTLD môže byť len jediný subjekt v krajine, ktorého postavenie je z podstaty veci značne špecifické.

Z povahy doménových mien sa doménové spory týkajú predovšetkým sporov o držiteľstvo domény (t. j. o prevod domény) a sporov týkajúcich sa porušovania práv tretích osôb prostredníctvom existencie či užívania domény. Pred vznikom ADR mechanizmu predstavovali tradičné fórum na riešenie doménových sporov všeobecné súdy. Vzhľadom na to, že za ostatných viac než desať rokov rozhodovacej činnosti súdov o sporoch týkajúcich sa domén sa vytvorila relatívne široká paleta doménových rozhodnutí, v tejto časti upriamime pozornosť na priblíženie štruktúry doménového sporu pred všeobecným súdom a vybrané závery rozhodovacej praxe.

b.) Procesné aspekty

V kontexte doménových sporov je potrebné vyriešiť primárne otázku kauzálnej príslušnosti. Žalobcovia si v tomto type konaní tradične uplatňujú ochranu niektorého z práv na označenie, do ktorého má sporná doména zasahovať (ochranné známky, obchodné meno, nezapísané označenie – logo či meno fyzickej osoby), prípadne z nárokov na ochranu pred nekalou súťažou. Práva na označenie, ako aj doménové mená a posudzovanie ich konfliktu (napríklad posudzovanie zhodnosti a podobnosti, posudzovanie priority, a pod.), sú v teórii tradične subsumované do oblasti priemyselného vlastníctva.[7] Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „CSP“) platí, že na konanie v sporoch z priemyselného vlastníctva je príslušný Okresný súd Banská Bystrica pre celé územie Slovenskej republiky. Podľa § 25 ods. 3 CSP to platí aj v prípade, ak má tento spor súčasne povahu sporu z nekalého súťažného konania. Zároveň platí, že tento kauzálne príslušný súd je príslušný aj na konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia (§ 18 CSP).

Ďalej je potrebné zohľadniť úpravu procesných špecifík neodkladných opatrení vo veciach týkajúcich sa duševného vlastníctva.[8] Právna úprava § 341 a nasl. CSP je vzťahom lex specialis k všeobecnej úprave neodkladného opatrenia podľa § 324 a nasl CSP (lex generalis). Vo svetle uvedenej osobitnej úpravy podľa § 341 ods. 2 CSP platí, že v prípade, ak sa neodkladné opatrenie nariaďuje pred konaním vo veci samej, súd má povinnosť obligatórne uložiť žalobcovi v určitej lehote podať žalobu vo veci samej. V prípade, ak žalobca takúto žalobu nepodá, neodkladné opatrenie ex lege zanikne.[9] V doménových sporoch teda musí po podaní návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nevyhnutne nasledovať podanie žaloby vo veci samej.

c.) Právne zakotvenie doménového mena a zodpovednostné vzťahy k doméne

Z povahy vzniku domény vyplývajú aj základné špecifiká uplatnených nárokov. Systém domén je založený na záväzkových (zmluvných) vzťahoch. Pri registrácii doménového mena vzniká hlavný záväzkovo-právny vzťah medzi SK-NIC-om ako doménovou autoritou a držiteľom domény – ide o adhéznu zmluvu o doméne, ktorá sa riadi Pravidlami domény .sk. Okrem uvedeného zmluvného vzťahu vzniká vzťah aj medzi držiteľom a tzv. registrátorom. Tento autorizovaný registrátor predstavuje technicky spôsobilý subjekt, ktorý je oprávnený vykonávať registráciu a správu držiteľovej domény v rámci centrálneho registra domén .sk vedenom doménovou autoritou. Registrácia doménových mien sa vykonáva automaticky na princípe pravidla „first come, first served“, z čoho vyplýva, že SK-NIC na základe žiadosti registrátora budúceho držiteľa a uzatvorenia zmluvy o doméne automaticky zaregistruje doménu, ktorá je technický voľná (t. j. nie je obsadená iným držiteľom) a spĺňa predpísané technické požiadavky. Uvedené úkony sa realizujú podľa poradia doručenia žiadosti o registráciu. SK-NIC ako národný správca domény .sk vykonáva vo vzťahu k jednotlivým doménam výlučne technické, automatické a pasívne činnosti, pretože súvisia len s technickým úkonom registrácie domén do registra, zabezpečovania prevádzky registračného systému, vedenia technických a identifikačných záznamov v registri a s ostatnými súvisiacimi úkonmi. SK-NIC nikdy neskúma „právnu dostupnosť“ domény, a teda to, či doména nezasahuje do práva tretej osoby.[10] Práve naopak, základné zodpovednostné vzťahy k doménam v zmysle Pravidiel domény .sk určujú záväzok držiteľa domény, aby svojou doménou neporušoval priamo alebo nepriamo práva tretích subjektov, najmä práva k ochranným známkam, užívaniu obchodného mena či názvu právnickej osoby alebo iných práv týkajúcich sa duševného vlastníctva. V prípade ich porušenia tento držiteľ sám zodpovedá za spôsobenú ujmu tretím osobám. Je teda na žiadateľovi o registráciu príslušnej domény, aby sa vyvaroval porušovaniu práv tretích osôb.[11]

Vyššie uvádzané závery opakovane potvrdzuje aj právna doktrína, ktorá uvádza, že doménové autority prakticky vôbec nie sú (a ani by nemali byť) vystavené deliktuálnej zodpovednosti, pričom „doménová autorita operujúca za normálnych okolností v slovenských a českých podmienkach by v zásade mala niesť len veľmi obmedzenú povinnosť zakročiť na ochranu práv druhých, a tak prípadne aj zodpovednosti za nezakročenie na ochranu iného. Tá by sa v podstate mala obmedzovať na súdom potvrdené alebo uznané zásahy do práv tretích osôb. Uloženie širšej povinnosti (napr. povinnosti zrušenia registrácie pred podaním žaloby) a následne aj zodpovednosti by totiž mohlo ochromiť celý doménový systém, na ktorom funguje dnešný internet.“ [12]

V tomto duchu už konštatoval aj Najvyšší súd SR, že osobou, ktorá môže prostredníctvom domény porušovať práva tretích strán, je výhradne držiteľ domény, pričom poškodená strana môže brániť svoje práva (napr. z ochrannej známky, z obchodného mena, a pod.) zdržovacou alebo odstraňovacou žalobou práve proti držiteľovi domény.[13] Napriek tejto zodpovednostnej štruktúre sa v aplikačnej praxi stretávame so situáciami, kde na strane pasívne legitimovaných subjektov stoja popri sebe držiteľ domény ako aj doménová autorita.

SK-NIC však bol v týchto prípadoch žalovanou stranou len „z technických dôvodov“, a to na účely dosiahnutia (samo)vykonateľnosti súdneho rozhodnutia (napríklad vykonania zmeny držiteľa v registri domén). S touto problematikou súvisí aj otázka náhrady trov konania, keď súdy na postavenie doménovej autority aplikujú § 257 CSP a na základe toho nepriznávajú náhradu trov konania úspešnému žalobcovi voči spoločnosti SK-NIC.[14] SK-NIC pritom konštantne deklaruje, že je oprávnený umožniť vykonanie alebo vykonať úkon s doménou vyplývajúci zo súdneho rozhodnutia bez ohľadu na to, či je stranou konania (bod 7.6 Pravidiel domény .sk). Podľa nášho názoru tak žalovanie doménovej autority nie je ani do budúcna nevyhnutné na dosiahnutie úspechu vo veci.

d.) Vybrané východiská rozhodovacej činnosti všeobecných súdov

Ako už bolo načrtnuté vyššie, predmetom doménových sporov je spravidla kolízia doménového mena s chráneným právom iných osôb, a to z dôvodu objektívnej koexistencie sporných označení na trhu alebo z rýdzo špekulatívnych dôvodov držiteľa domény parazitujúcom na právach tretej osoby, obvykle v snahe dosiahnuť nepoctivý zisk.[15]

Judikatórny prístup ku kolízii domén s inými právami formovali rozhodnutia najmä vo veciach domén viagra.sk, illy.sk,[16] či spinalis.sk.[17] Spoločným menovateľom týchto sporov bola registrácia domény žalovaným držiteľom a buď jej využitie na propagáciu vlastných výrobkov (prípadne jej presmerovanie na vlastnú stránku žalovaného) alebo nezobrazovanie žiadneho obsahu na registrovanej doméne. Týmto konaním žalovaný bránil žalobcovi propagovať svoje produkty pod svojou ochrannou známkou na internete, čím boli majitelia ochranných známok zbavení propagačnej funkcie známky v sieti internet.[18] Špekulatívny motív držiteľa domény bol v niektorých prípadoch zvýraznený snahou žalovaného dosiahnuť odplatný prevod spornej domény na osobu, do ktorej práv bolo doménou zasiahnuté, a to za cenu mnohonásobne prevyšujúcu náklady na registráciu domény. V tomto type konaní je preto väčšinou konštatované porušenie známkových práv v súbehu s nekalosúťažným konaním žalovaného držiteľa.

Úspešnému žalobcovi súdy priznávajú okrem zdržovacích a satisfakčných nárokov vyplývajúcich zo známkového, prípadne súťažného práva, aj osobitný odstraňovací nárok, tzv. nárok na prevod domény z držiteľa domény na žalobcu, prípadne na ním označenú tretiu osobu. S ohľadom na relatívny charakter doménového mena súdy pod prevodom domény rozumejú povinnosť previesť práva zo zmluvy o doméne. Pre porovnanie dopĺňame, že prevod … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autori
JUDr. Ján Lazur LL.M.
JUDr. Zoltán Nagy

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20