1 ÚVOD

Dnes sme svedkami toho, že spoločnosť na celom svete volá po trestnej zodpovednosti právnických osôb. Už v najstarších dobách vývoja trestného práva boli jednotlivci jedinými zodpovednými subjektmi, ktorým mohol byť uložený trest v trestnom konaní. V týchto časoch bol omnoho užší počet trestných činov a tieto trestné činy mal taký charakter, že ich mohli spáchať iba jednotlivci. S rozvojom spoločnosti sa vyvíjalo aj právo a vytvorila sa aj „právnická osoba“ ako subjekt odlišný od fyzickej osoby. Právnická osoba môže mať mnoho podôb a môže byť využitá na mnoho cieľov, predovšetkým pre obchodné činnosti, ale je tu aj mnoho právnických osôb, ktoré nie sú vytvorené pre dosiahnutie zisku. Rozvoj spoločnosti a práva priniesol aj rozvoj kriminality. Tak ako sa začalo využívať právo a nové právne inštitúty na všeobecne prospešné účely, došlo aj k jeho zneužívaniu na páchanie trestných činov. Snahou každého páchateľa je nielen čo najjednoduchšie spáchanie trestného činu, ale aj zakrytie tohto činu a dosiahnutie toho, aby nebol za svoj skutok potrestaný. Jedným zo spôsobov, ako nebyť potrestaný, je zostať neodhalený. Práve právnické osoby umožňujú ukryť obrovské množstvo trestných činov za anonymitou celej spoločnosti. Keďže právnické osoby sú odlišné od subjektov, ktoré ju tvoria, odlišné od jej predstaviteľov i zamestnancov, jedného páchateľa v takejto spoločnosti je takmer nemožné odhaliť.

Odpoveďou na existenciu takýchto „skrytých páchateľov“ vo vnútri právnickej osoby by malo podľa časti odbornej verejnosti byť zavedenie trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb. Tá by mala nastúpiť v prípadoch, keď nie je možné identifikovať konkrétneho páchateľa.(1) Je však otázkou, či je zavedenie trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb naozaj účinný prostriedok na potláčanie modernej kriminality.

2 ČO JE VLASTNE „PRÁVNICKÁ OSOBA“?

Právne poriadky takmer vo všetkých moderných a demokratických krajinách umožňujú existenciu „právnických osôb“. Právnická osoba je podľa teórie práva „umelá osoba vytvorená prostredníctvom zákona alebo v súlade so zákonom a zákon jej priznáva práva a povinnosti a jej právna subjektivita je odlišná od subjektivity jej členov.“(2)

Podľa slovenského právneho poriadku môžu existovať právnické osoby v týchto formách:(3)
– združenia fyzických a právnických osôb,
– účelové združenia majetku,
– jednotky územnej samosprávy,
– iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon.
a) Združenia fyzických a právnických osôb sú vytvorené buď za účelom zisku (obchodné spoločnosti), alebo na vykonávanie neziskových aktivít (mimovládne organizácie, politické strany, náboženské spoločnosti a pod). Zvyčajne zahŕňajú osoby aj majetok.
b) Združenia majetku sú fondy a nadácie. Ide o spojenie majetku bez personálneho substrátu. Nadácie spájajú financie, nehnuteľnosti alebo hnuteľný majetok, resp. kombináciu týchto položiek. Fondy sú združením financií. Tieto právnické osoby sú zvyčajne vytvorené v prospech verejnosti, napríklad na účel zachovania kultúrneho dedičstva, na ochranu životného prostredia, lekárske účely, ochrana ľudských práv, iné humanitárne ciele. Fondy a nadácie musia mať svoj účel presne vymedzený po celú dobu svojej existencie.
c) Jednotky územnej samosprávy sú obce a vyššie územné celky.
d) Iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon, sú napr. Slovenská televízia a rozhlas alebo profesijné komory, ako sú Slovenská advokátska komora alebo Slovenská komora lekárov.

Špecifickou právnickou osobou je aj štát, ktorý plní úlohy pre celú spoločnosť a je reprezentovaný príslušnými štátnymi orgánmi.(4)

Ako možno vidieť, právnické osoby môžu byť založené na mnohé účely a ich forma a fungovanie je určené najmä účelom, na ktorý sú založené.

Časť právnických osôb je vytvorená pre plnenie verejnoprospešných cieľov (štát, obce, VÚC, štátne podniky). Ich účelom je predovšetkým plniť konkrétne celospoločenské úlohy, ich fungovanie a existencia je predurčená právnymi predpismi a nie je závislá na vôli jednotlivcov, ale na vôli celej spoločnosti, ktorá o nich rozhoduje spoločne, napríklad prostredníctvom parlamentu a vlády. Existencia týchto právnických osôb je nevyhnutná počas celého fungovania spoločnosti, preto majú väčšinou trvalý charakter.

Druhú časť právnických osôb vytvárajú jednotlivci alebo skupiny jednotlivcov, resp. sú zakladané aj inými právnickými osobami alebo kombináciou fyzických a právnických osôb. Vznikajú najmä pre súkromné účely, resp. pre potreby len určitej časti spoločnosti. Takéto právnické osoby slúžia len pre ciele určitej skupiny ľudí, ktorá aj rozhoduje o ich existencii, fungovaní a môžu taktiež rozhodnúť o zániku, resp. zrušení takejto právnickej osoby.

3 „TRESTAŤ“ ALEBO „NETRESTAŤ“?

Právo potrestať páchateľa je v mnohých krajinách rezervované len pre štátnu moc. Tá je „druh verejnej moci, ktorá je oprávnená určiť, čo by malo byť, je oprávnená regulovať správanie občanov prostredníctvom ústavy, zákonov a iných predpisov, ktoré obsahujú právne normy a tiež prostredníctvom neprávnych metód uskutočňovania štátnych záujmov … Štátna moc … je právo dávať príkazy a právo byť rešpektovaný. … Štátna moc … je druh autority.“(5)

Účel existencie štátu môžeme nájsť v mnohých teoretických publikáciách. Pre občanov by štát mal plniť nasledovné funkcie (tzv. „vnútorné funkcie“):(6)
– „ochrana práv a slobôd občanov, vrátane ich života, zdravia a bezpečnosti,
– ochrana súkromného a verejného majetku,
– ochrana verejného poriadku,
– ochrana prírodného a kultúrneho dedičstva,
– vytvorenie základných pravidiel pre fungovanie hospodárstva a ekonomiky,
– podpora vzdelávania, vedy a kultúry.“

Na to, aby štát mohol plniť tieto úlohy, potrebuje patričné prostriedky a nástroje, ktorými by mohol realizovať zamýšľané ciele. Základným nástrojom štátu je právny poriadok, prostredníctvom ktorého štát nastavuje pravidlá pre všetkých tak, aby bola zabezpečená požadovaná kvalita života jednotlivcov i celej spoločnosti. Samotná existencia pravidiel nie je dostatočná, aby nedošlo k ich porušeniu jednotlivcami, ktorí nechcú dodržiavať tieto pravidlá dobrovoľne. To je dôvod pre existenciu trestov a sankcií rôzneho druhu pre všetky subjekty, ktoré nerešpektujú pravidlá. Nie je dôležité, či je páchateľom fyzická alebo právnická osoba, štát musí mať pripravený adekvátny postihy pre všetkých, aby vniesol poriadok do spoločnosti a prinútil fyzické i právnické osoby dodržiavať právne predpisy.

V mysliach mnohých ľudí je myšlienka na sankciu a trest automaticky spojená s trestným právom. Trestné právo však nie je jediným odvetvím práva, ktoré vytvára zodpovednostný systém a systém sankcií, pokiaľ ide o porušenie predpísaných pravidiel štátu. V rámci správneho práva máme sankcie s podobným alebo dokonca rovnakým účinkom ako sú tie v rámci trestného práva.

Trestné právo „ochraňuje rôzne typy spoločenských vzťahov (štátne, ekonomické, podnikateľské, majetkové, rodinné, administratívne, finančné, atď.), ktoré sú upravené určitým odvetvím práva. Ochraňuje tieto vzťahy pred neželanými, zavinenými porušeniami práva, ktoré vykazujú vysokú spoločenskú nebezpečnosť.“(7)

Typickým prvkom trestnej zodpovednosti je existencia nebezpečného konania, ktoré spôsobuje nezákonnú ujmu ostatnými – jednotlivcom, právnickým osobám alebo štátu. Odpoveďou trestného práva v prípade spáchania trestného činu je uloženie trestu alebo inej sankcie (tzv. ochranného opatrenia). Je však potrebné zhodnotiť, čo je vlastne účelom tejto sankcie alebo trestu? Cieľom trestného práva (okrem iného) je stanoviť pravidlá takým spôsobom, aby sa zamedzilo negatívnym konaniam do budúcnosti (generálna prevencia) a tiež náprava páchateľa, aby už nepáchal trestné činy (individuálna prevencia). Účel trestu nájdeme v § 34 ods. 1 Trestného zákona:

„Trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.“

Trestná zodpovednosť za spáchaný trestný čin nie je jediným typom právnej zodpovednosti. Porušenie práva nie je totiž vždy spáchaním trestného činu. „Trestať“ možno len vtedy, ak sa jedná o „trestný čin“. Najstarším znakom trestnej zodpovednosti bola odjakživa zásada nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege.(8) Trestný čin je „Trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak.“ (§ 8 ods. 1 Tr. zák.). Trestný čin je len také porušenie práva, ktoré vykazuje vyššiu spoločenskú nebezpečnosť ako iné druhy porušenia práva a jeho znaky sú uvedené v Trestnom zákone. Ostatné porušenia práva sú obsiahnuté v iných odvetviach práva. Existuje niekoľko typov porušenia práva:(9)
– trestné činy,
– správne delikty a priestupky,
– disciplinárne delikty,
– porušenia práva v ústavnom práve,
– medzinárodnoprávne delikty,
– porušenia práva v súkromnom práve.
Vo všeobecnosti možno cieľ trestnej zodpovednosti vyjadriť v niekoľkých bodoch:(10)
– reparačný,
– satisfakčný,
– preventívny,
– represívny,
– iný.

Reparačný účel – je určený predovšetkým k náhrade straty na majetku, resp. k náhrade inej ujmy, ak je možné ju oceniť peniazmi.
Satisfakčný účel – je určený predovšetkým k náprave nefinančnej ujmy (napr. ospravedlnenie).
Preventívny účel – je určený predovšetkým k odradeniu jednotlivcov i spoločnosti od ďalšieho porušenia zákona.
Represívny účel – je určený predovšetkým k spôsobeniu ujmy pre páchateľa.
Ostatné – napr. štatistický.

V teórii práva nájdeme nasledovné rozdelenie právnej zodpovednosti:(11)
– verejnoprávna zodpovednosť (trestnoprávna, správnoprávna, disciplinárna zodpovednosť),
– súkromnoprávna zodpovednosť (porušenie práva súkromného).

Ďalšie delenie sa odvíja od zavinenia:(12)
– zodpovednosť za zavinenie,
– objektívna zodpovednosť (zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie alebo zodpovednosť za protiprávny následok).

Pre vyhodnotenie potreby trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb musíme vychádzať z ideálne situácie, kde trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb neexistuje. Táto situácia by mala byť v ideálnom prípade nasledovná:
– ochrana všetkých práv všetkých jednotlivcov i celej spoločnosti by mala byť zabezpečená,
– zodpovedným subjektom za ochranu všetkých práv by mal byť štát,
– štát realizuje túto ochranu predovšetkým prostredníctvom trestného a správneho práva.

Následne si musíme položiť otázku, čo chýba vo vyššie uvedenej štruktúre, že potrebujeme trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb? Existujú práva, ktoré nie sú dostatočne chránené? Tie záujmy, ktorých ochrana je potrebná, by už mali byť chránené niektorým odvetvím práva. Poďme teda analyzovať, aké práva a vzťahy sú chránené existujúcim systémom. Ako bolo spomenuté predtým, je ochrana práv zaistená predovšetkým normami trestného a správneho práva. V týchto odvetviach platí, že jednotlivec nemusí iniciovať proces právnej zodpovednosti. Štát sám dohliada na dodržiavanie predpísaných pravidiel a ak sa zistí porušenie zákona, proces zodpovednosti sa spustí automaticky – ex offo.

Trestné právo chráni rôzne typy vzťahov vo všetkých oblastiach života spoločnosti. Nájdeme tu:

– trestné činy proti životu a zdraviu,
– trestné činy porušujúce základné práva a slobody,
– sexuálne trestné činy,
– trestné činy proti rodine a mládeži,
– trestné činy proti majetku,
– trestných činy hospodárske,
– trestné činy proti životnému prostrediu,
– trestné činy proti verejnému poriadku,
– trestné činy proti štátu,
– trestné činy súvisiace so službou v armáde,
– vojnové trestné činy,
– ďalšie trestné činy.

Štát sa snaží chrániť seba a základné funkcie štátu, ale aj práva osôb v občianskoprávnych a tiež v obchodnoprávnych vzťahoch.

Ako bolo povedané, trestné právo bolo odjakživa spojené so zavinením jednotlivca. Spáchanie trestného činu je výsledkom vedomia a vôle. V zásade existuje vždy niekto zodpovedný za trestný čin. Celá štruktúra trestnoprávnych noriem funguje na princípe, že zodpovedný subjekt za spáchanie trestného činu je fyzická osoba.

Iným odvetvím práva, kde štát je zodpovedný za postih protiprávneho konania, je správne právo. Hoci je týmto odvetvím chránená celá paleta spoločenských vzťahov, sú to predovšetkým záujmy štátu a zabezpečenie plnenia úloh štátu, ktoré sú týmto odvetvím chránené, nie práva jednotlivcov. V správnom práve je možné uložiť sankciu tiež právnickej osobe. Avšak v tomto odvetví práva sú tieto sankcie určené na pomoc verejným záujmom, nie súkromným.

Ak sa opäť zamyslíme, kto potrebuje trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb, musíme si tiež položiť otázku, či je to štát alebo jednotlivec (resp. skupina jednotlivcov)? Ak vezmeme do úvahy vyššie uvedené, štát nemôže mať záujem na trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb, pretože jeho záujmy by mali byť v dostatočnej miere chránené jednak pred porušeniami práva zo strany fyzických osôb, jednak pred porušeniami zo strany právnických osôb. V porovnaní so štátom má jednotlivec slabšie postavenie. Aj jednotlivec sa môže domáhať ochrany svojich práv a záujmov. Typickým spôsobom ochrany je ochrana pred súdom prostredníctvom súkromnoprávnej žaloby. Ak sa cítim poškodený, predložím svoj nárok súdu. V porovnaní so štátom však jednotlivec nemôže okrem nápravy spôsobenej škody (ujmy) požadovať žiadnu sankciu pre škodcu. Nemôžem žiadať trest alebo sankciu pre škodcu bez ohľadu na to, či ide o fyzickú alebo právnickú osobu. Mnohým osobám takýto spôsob „nápravy“ porušených práv nepostačuje. Veľa z nich siaha po Trestnom zákone a hľadá, či sa jemu spôsobená ujma nedá subsumovať pod niektoré ustanovenie Trestného zákona a následne žiada odplatu pre škodcu aj zo strany štátu formou represie v trestnom konaní. Tu nachádzame malú „dieru“ v úprave právnej zodpovednosti. Ak bol trestný čin spáchaný proti súkromnému záujmu a páchateľ je právnická osoba, nemôže byť potrestaný v žiadnom prípade, ani v rámci občianskeho konania, ani v rámci trestného. V občianskoprávnom konaní môže poškodený požadovať len to, čo mu patrí podľa zákona alebo zmluvy. Ale nemôže poškodiť páchateľa nad túto mieru. Dostane len to, na čo má naozaj nárok. „Škodca“ teda nie je dostatočne poškodený týmto rozhodnutím a môže konať protizákonne aj v budúcnosti. Pretože takýto mechanizmus ho motivuje k nedodržiavaniu záväzkov. Ak totiž nesplní záväzok hneď, najhoršie, čo sa mu môže stať je, že bude musieť tento záväzok splniť neskôr, na základe súdneho rozhodnutia.

Tu nachádzame istý zmysel trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb – zastavenie nezákonných aktivít právnickej osoby pre budúcnosť. Uloženie sankcie, ktorá poškodí právnickú osobu by mohlo zabezpečiť, že v budúcnosti sa pri svojich obchodných praktikách bude chcieť vyhnúť takejto sankcii. S týmto cieľom ide ruka v ruke aj prevencia – odradiť ostatné právnické osoby od protizákonných činov. Tento cieľ je však v zmysle vyššie uvedených úvah opodstatnený len pri ochrane súkromnoprávnych záujmov, pretože pri verejnoprávnych záujmoch by mal byť tento cieľ dostatočne napĺňaný už normami správneho práva. Otázkou ostáva, či môžeme zabezpečiť tento požadovaný účinok trestnoprávnou zodpovednosťou právnických osôb?

4 AKO „POTRESTAŤ“ PRÁVNICKÚ OSOBU?

Vo vedeckých publikáciách môžeme nájsť, že v rôznych krajinách, kde majú zavedenú trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb, môžete potrestať právnickú osobu špecifickými trestnými postihmi. Niektoré sú rovnaké ako u fyzických osôb, niektoré z typických trestov nie sú použiteľné (napr. trest odňatia slobody) pre právnické osoby. Sú tu aj niektoré nové, zvláštne tresty, ktoré zasa nemožno vzťahovať na fyzické osoby (zrušenie právnickej osoby). Sankcie pre právnické osoby je možné zhrnúť nasledovne:(13)
– peňažný trest alebo pokuta,
– zrušenie právnickej osoby,
– prepadnutie majetku,
– prepadnutie veci,
– zákaz určitých činností,
– zákaz poberania verejných financií,
– zákaz účasti vo verejnom obstarávaní,
– súdna kontrola právnickej osoby.

Možno tento výpočet sankcií nie je úplný a možno sa bude v budúcnosti rozširovať, pretože nápadov ako potrestať právnickú osobu bude pribúdať, v zásade však tieto sankcie možno vždy rozdeliť podľa toho, akú oblasť právnickej osoby postihujú:
– dobré meno právnickej osoby,
– majetok právnickej osoby,
– činnosť právnickej osoby,
– existenciu právnickej osoby.

Ako bolo uvedené vyššie, hlavným cieľom trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb by malo byť motivovať ju k tomu, aby v budúcnosti nekonala protizákonne, t.j. prinútiť protiprávne konajúcu právnickú osobu dodržiavať zákony (napr. uložením pokuty). Ak je právnická osoba neprispôsobivá a nerešpektuje zákony, konečným riešením môže byť až jej zrušenie, čím by sa definitívne ukončila jej nelegálna činnosť.

V súvislosti s týmito cieľmi nesmieme zabudnúť, že právnická osoba je vlastne tiež tvorená jednotlivcami – fyzickými osobami. Aj keď je právnická osoba založená inou právnickou osobou, musí byť jej činnosť vždy vykonávaná osobami, ktoré uplatňujú rozhodovanie, t.j. vôľovú a rozumovú zložku.

Vráťme sa na začiatok našej diskusie. Ako bolo spomenuté, cieľ, resp. pozitívny účinok trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb má byť v tom, že možno potrestať „zdroj“ nelegálnych aktivít, aj keď nie je možné identifikovať konkrétnu osobu, ktorá je zodpovedná za nelegálne konanie. Otázkou ostáva, či potrestanie konkrétnej právnickej osoby, príp. až jej zrušenie, je skutočne odstránenie príčiny nelegálnych aktivít. Musíme si uvedomiť, že trestná zodpovednosť právnických osôb nemôže byť oddelená od existujúceho právneho poriadku a platných právnych predpisov v ostatných odvetviach práva (napr. obchodné právo). Ak nedokážeme identifikovať osoby zodpovedné za trestné činy, nemôžeme zastaviť ani ich protiprávnu činnosť. Aj keď sa zruší právnická osoba, ktorá bola uznaná „vinnou“ za trestnú činnosť, skutočne zodpovedné osoby budú napriek tomu fyzické osoby stojace za touto právnickou osobou. Tieto fyzické osoby ak ostanú neusvedčené a nepotrestané, budú môcť založiť iné spoločnosti, ktoré budú novým zdrojom kriminality. V zložitom systéme obchodného práva, kde tá istá osoba môže mať účasť na mnohých právnických osobách a jedna právnická osoba môže založiť inú, bude vždy dostatok miesta pre vytvorenie prostredia, v ktorom nebudete môcť dolapiť „skutočného“ páchateľa.

Spáchania trestného činu, je rozhodnutie mysle a vôle. Právnická osoba nemá schopnosť rozhodovať sama o sebe. Ona sama sa nemôže dopustiť žiadneho trestného činu. A z tohto dôvodu je nelogické uvažovať o tom, ako ju „napraviť“. Požadovaný účinok trestnoprávnej zodpovednosti, tak ako je špecifikovaný pri fyzických osobách, nemôže u právnických osôb byť dosiahnutý. Skutočnou odpoveďou na trestnú činnosť „právnických osôb“ je komplexná zmena systému v iných odvetviach práva (napr. v obchodnom práve), kde je potrebné stanoviť pravidlá takým spôsobom, ktorý odstráni podmienky vedúce k trestnej činnosti. Uvalenie sankcií na právnickú osobu predstavuje iba chabú korekciu následkov trestnej činnosti. Ak chceme zastaviť trestnú činnosť právnických osôb, musíme odstrániť podmienky, ktoré umožňujú túto trestnú činnosť. Tieto podmienky pramenia v zložitosti predpisov obchodného a daňového práva a ďalších zákonov, ktoré vďaka neustálym a častým zmenám neumožňujú efektívnu kontrolu dodržiavania týchto predpisov. Ak chceme zaviesť trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb, musíme s týmto procesom začať v iných odvetviach práva.(14) Avšak neexistuje dostatočná politická vôľa zmeniť súčasný systém, pretože de facto celý demokratický svet, funguje na rovnakých princípoch obchodného práva a zmena len jedného právneho poriadku by nič nevyriešila. Preto je potrebná nadnárodná jednomyseľná vôľa na zmenu všetkých právnych poriadkov mnohých krajín, čo sa v súčasnosti nejaví ako reálne.

Aj napriek týmto analýzam a konštatovaniam, ktoré dávajú odpoveď na to, že trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb nie je to, čo potrebujeme a nedosiahneme ňou deklarovaný cieľ, stále existuje veľa zástancov trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb. Ak vychádzam z vyššie rozpísaných úvah, vrátim sa k záveru, že trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb potrebujú a presadzujú v prvom rade tí, ktorí ju potrebujú na ochranu súkromnoprávnych záujmov. Pre naše trestné konanie je typické, že trestnoprávna zodpovednosť sa de facto kombinuje so súkromnoprávnou zodpovednosťou. Cieľom trestného konania nie je len potrestať páchateľa, ale aj nahradiť škodu poškodenému. Preto je očakávané, že rovnaký princíp sa uplatní aj pri trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb. Nie je vôbec ojedinelou praktikou, že ak sa jednotlivcovi nedarí dosiahnuť jeho súkromnoprávne zámery v občianskom súdnom konaní, snaží sa o to v trestnom konaní podaním trestného oznámenia. Na jednej strane je motiváciou k takémuto konaniu pohodlnosť jednotlivca, ktorý sa nechce starať o aktívne uplatňovanie svojich práv a prenechá túto činnosť orgánom činným v trestnom konaní, na druhej strane je snaha ušetriť svoje peniaze, ktoré by musel investovať v občianskoprávnom konaní. Niektorí zasa možno majú strach pred svojím oponentom (pre jeho zázemie, bohatstvo, prestíž) a preto dúfajú, že autorita štátu ich bude v trestnom konaní lepšie zastupovať.

Otázkou ostáva, či trestné konanie pomáha jednotlivcom chrániť svoje práva lepšie ako občianskoprávne? Myslím, že nie. Ľudia si často myslia, že v trestnom konaní bude všetko robiť za nich štát, štát im pomôže získať svoje peniaze späť, donúti protistranu zaplatiť peniaze a ja môžem len čakať, kým príde koniec konania a pohodlne dostanem peniaze alebo inú satisfakciu. Ľudia si však neuvedomujú, že silnejšia ochrana ich práv v trestnom konaní je len zdanlivá. Najlepšie nám na tento účel poslúži práve príklad právnickej osoby. Ak právnická osoba nemá žiaden majetok, nemá zmysel uložiť finančné sankcie, ani prepadnutie majetku a nemôžete takto právnickú osobu donútiť splatiť žiadne dlhy. Ak nemá právnická osoba majetok, nemôžete mať úspech v občianskom súdnom konaní, ani v trestnom konaní. Skrátka praktický výsledok pre vás bude nulový, neuspejete tak či onak. Z tohto pohľadu teda trestné konanie neprináša silnejšiu pozíciu ani väčšiu ochranu pre jednotlivca. A to nie len pri finančných plneniach. Obdobne by to dopadlo, ak by sme uvažovali o ospravedlnení alebo inej forme satisfakcie, alebo povinnosti na uskutočnenie prác alebo iných výkonov. Ak nenájdete nikoho, kto by konal v mene spoločnosti a odrazu nikto „neotvára dvere“, nemôžete donútiť právnickú osobu urobiť čokoľvek. Záver vyznieva jednoznačne – pozícia jednotlivca pri ochrane jeho súkromnoprávnych záujmov v trestnom konaní nie je silnejšia.

5 NIEKTORÉ PRAKTICKÉ PROBLÉMY

Zdá sa, že trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb je aj pre SR nevyhnutná z dôvodu európskej legislatívy a tlaku zvonku, nevyhneme sa jej a skôr či neskôr bude zavedená aj v Slovenskej republike. Avšak vzhľadom na vyššie analýzy musíme premýšľať aj o niektorých problémoch, ktoré nevyhnutne bude treba riešiť:

a) Právnická osoba sa nemôže dopustiť všetkých trestných činov uvedených v Trestnom zákone (napr. vražda, lúpež a pod.). V Trestnom zákone je obsiahnuté obrovské množstvo trestných činov a zavedenie trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb do Trestného zákona znamená posudzovať každý jeden trestný čin, či je možné, aby ho spáchala právnická osoba. Ďalšou možnosťou je vytvoriť úplne nový zoznam trestných činov pre právnické osoby. Ak však vychádzame z hlavnej myšlienky trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb, ktorá vychádza z potreby potrestať niekoho za konanie, kde sa už zistilo, že bol trestný čin spáchaný, ale nemôžete identifikovať jeho páchateľa, potom je zavádzanie nových trestných činov nelogické. V Trestnom zákone by už mali byť zahrnuté všetky trestné činy, ktoré sú potrebné pre ochranu jednotlivcov a spoločnosti. Trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb sa zavádza iba preto, že sme nedokázali identifikovať konkrétneho páchateľa. Logický záver – nepotrebujeme vymýšľať iné trestné činy len preto, že sa rozšíril počet zodpovedných subjektov. Z tohto pohľadu druhá možnosť neprichádza do úvahy a preto bude podľa prvej alternatívy nutné zistiť, pri ktorých trestných činoch už obsiahnutých v Trestnom zákone je racionálne a logicky možné, aby ich spáchali právnické osoby. Ťažká práca. A ešte ťažšie bude priame zakomponovanie trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb do Trestného zákona iba pre niektoré trestné činy. Z legislatívneho hľadiska sa javí ako jednoduchšie vytvoriť úplne nový zákon, ale na základe trestných činov už obsiahnutých v Trestnom zákone. V tomto zákone môžeme samostatne riešiť všetky konkrétne aspekty trestnej zodpovednosti právnických osôb.(15)

b) Niektoré právnické osoby nemožno trestať. Ak sa pozrieme na zoznam typov právnických osôb, niektoré z nich sú zriaďované zákonom alebo podľa zákona. Majú slúžiť verejnému záujmu. Je neprijateľné, aby sa „potrestali“ tieto právnické osoby. Niektoré právnické osoby nemôžete potrestať napr. zrušením právnickej osoby (štátne orgány, štátne podniky, obce, VÚC, Slovenský rozhlas a televíziu, a pod.), pretože takéto právnické osoby plnia verejné úlohy a nie je možné ich zrušenie, pretože ich účel a cieľ ich existencie je nevyhnutný aj pre ďalšie obdobie. Na druhej strane je možné uvažovať o miernejších sankciách, ale aj pri nich je stále potrebné brať zreteľ na skutočnosť, že je kontraproduktívne brániť vo verejnoprospešnej činnosti, na ktorú boli tieto právnické osoby zriadené, sankciami akéhokoľvek druhu.(16)

Z tohto pohľadu by bolo potrebné rozdeliť právnické osoby na skupinu trestne zodpovedných a trestne nezodpovedných. Bude však veľmi ťažké rozhodnúť, či určitá právnická osoba má patriť do prvej alebo druhej kategórie. Bude ťažké definovať kritériá, ktoré by mala spĺňať trestne zodpovedná právnická osoba. Akonáhle však bude rozdelenie právnických osôb na trestne zodpovedné a trestne nezodpovedné určené akýmikoľvek kritériami, také rozdelenie bude vždy prinášať problém, pretože všetky právnické osoby budú v pokušení pokúsiť sa definovať samých seba do kategórie trestne nezodpovedných právnických osôb. Okrem toho, že by takéto delenie mohlo byť spúšťacím elementom pre množstvo súdnych sporov, obávam sa, že takéto delenie nie je v súlade s ústavným princípom rovnosti pred zákonom.

V niektorých odborných článkoch nájdeme tiež názor, že je rozumné rozdeliť aj trestne zodpovedné právnické osoby do dvoch skupín, pretože nie všetky tresty môžu byť uložené všetkým právnickým osobám, ako som naznačil vyššie (napr. politickú stranu by ste nemali trestať jej zrušením, resp. rozpustením).(17)

c) Účel trestu u právnických osôb, nie je rovnaký ako u fyzických osôb. Súčasťou účelu trestu u fyzických osôb je snaha prevychovať páchateľa tak, aby žil riadny život. Tento účel trestu predpokladá myseľ a vôľu jednotlivcov, ktorí môžu premýšľať nad svojim konaním, prehodnotiť ho a sebareflexiou dospieť k polepšeniu a následne sa rozhodnúť, ako budú žiť v budúcnosti. U právnických osôb musí byť účel trestu nanovo definovaný s ohľadom na skutočnosť, že právnická osoba nemá vlastnú vôľu a myseľ. Z môjho pohľadu je to veľmi komplikovaná záležitosť. Účel trestu u právnickej osoby predpokladá, že ľudia, ktorí konajú v mene spoločnosti, majú záujem na ďalšom fungovaní a existencii spoločnosti. Strojcovia trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb neberú do úvahy skutočnosť, že prirodzenou vlastnosťou ľudí je dávať prednosť svojim vlastným záujmom namiesto cieľov spoločnosti. A to dokonca aj vtedy, ak je ich záujem v protiklade k záujmom spoločnosti. A preto ak bude spoločnosť postihnutá sankciami trestného práva, ktoré by nadmieru sťažovali vlastné ciele jej reprezentantov, títo nechajú spoločnosť padnúť. Prirodzenosť človeka káže vždy chrániť svoje vlastné záujmy prv než pomáhať „potápajúcej sa“ spoločnosti. Trest môže mať želaný efekt u právnickej osoby iba v prípade, že jej riadiaci predstavitelia alebo vlastníci budú dostatočne morálne kvalitní a cnostní, aby mali záujem zachrániť spoločnosť radšej, ako chrániť svoje egoistické záujmy. Toto môže platiť najmä u spoločností s dobrým menom, prestížou, dlhodobou existenciou a pod. Alebo vtedy, ak profit dosahovaný spoločnosťou, je napriek uloženému trestu dostatočný na to, aby sa osobám zodpovedným za riadenie a existenciu spoločnosti vyplatilo „zachrániť“ ju. Inak sa účinok trestu u právnických osôb nedosiahne.

d) Trest sa môže u právnických osôb minúť účinku. Ako bolo už skôr rozobraté v kapitole 4, právnickej osobe, ktorá nemá majetok, nie je možné uložiť žiadny trest, ktorý postihuje majetok. Rovnako tak sa môžu jej predstavitelia stať nedostupní (ujdú, budú sa skrývať), a tak sa minie účinku aj akákoľvek iná sankcia, ktorá uloží právnickej osobe povinnosť konať. Zároveň sa minie účinku aj zákaz určitého konania, pretože toto konanie budú môcť nepostihnuté fyzické osoby realizovať prostredníctvom iných právnických osôb a tak budú potenciálni poškodení vystavení rovnakému nebezpečenstvu postihu trestnou činnosťou, ako pred uložením takéhoto zákazu.

e) Právnická osoba môže byť zodpovedná iba za protiprávny stav (objektívna zodpovednosť). Ak vychádzame z konceptu, že trestné činy budú zhodné pre fyzické osoby aj pre právnické osoby, môže nastať situácia, že právnická osoba bude uznaná vinnou za ten istý trestný čin, za ktorý fyzická osoba bude oslobodená spod obžaloby, pretože nebude preukázané jej zavinenie (táto idea vychádza z konceptu, kde je možná simultánna trestná zodpovednosť fyzickej aj právnickej osoby). Dostávame sa k nelogickému konceptu, kde fyzická osoba sa môže „vyviniť“ z trestnej zodpovednosti na základe nenaplnenia subjektívnej stránky, čo však nebude možné u právnickej osoby. Opäť dochádza k určitej nerovnosti pred zákonom, keď právnickú osobu potrestáme a fyzickú nie.

6 SKUTOČNÉ ALEBO TEORETICKÉ POZITÍVNE ASPEKTY

Vždy existujú aj určité pozitíva.
a) V odbornej literatúre je uvádzané ako pozitívny aspekt trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb procedurálne hľadisko. Zástancovia trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb tvrdia, že by to mohlo pomôcť využiť proti právnickým osobám nástroje trestného práva, ktoré nie sú použiteľné v správnom práve a preto by sa dosiahla lepšia účinnosť v boji proti kriminalite. Ide o inštitúty ako domová prehliadka, agent, odpočúvanie, sledovanie, atď.(18)

Táto skutočnosť je naozaj zdanlivo pozitívnym aspektom trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb. Využitie účinnejších prostriedkov v boji proti trestnej činnosti je chvályhodné a žiaduce. Otázkou však je, či nutne potrebujeme trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb, aby sme mohli využiť trestnoprocesné nástroje proti právnickým osobám. Myslím, že nie. Opäť zabúdame, že trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb má nastúpiť až vtedy, ak nevieme preukázať vinu konkrétnej fyzickej osobe. To znamená, že v prvom rade musím konštatovať, že bol spáchaný trestný čin, pre ktorý sa začne trestné stíhanie aj bez toho, že musím poznať konkrétneho páchateľa. V tomto trestnom konaní využijem všetky nástroje trestného konania a to voči fyzickým i právnickým osobám, ak bude podozrenie, že majú niečo spoločné so stíhanou trestnou činnosťou. Ak zabezpečím dôležité a použiteľné dôkazy a získam ich podľa zákona, nie je dôvod, aby tieto dôkazy zhromaždené v trestnom konaní nemohli byť použité pri sankcionovaní právnickej osoby nástrojmi existujúcich mechanizmov správneho práva. Ide len o procedurálne aspekty, ktoré umožnia prepojenie trestného a správneho konania a ich spoluprácu aj bez toho, aby bola osobitne zavedená trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb. Nie je totiž podstatné, ktorým odvetvím práva bude uložená sankcia. Aj v trestnom aj v správnom práve ukladá sankcie štát. Preto je len otázkou šikovnosti zákonodarcu, ako upraviť procesné pravidlá jedného i druhého procesu tak, aby bolo možné použiť nástroje trestného procesu proti právnickým osobám aj bez zavedenia ich osobitnej trestnoprávnej zodpovednosti.

b) Zástancovia trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb tvrdia: poskytnutie ochrany práv v trestnom konaní je vyššie ako v iných odvetviach práva. Je potrebné chrániť procesné práva i právnických osôb, ak ich chceme trestať. Správne právo nemôže zabezpečiť rovnakú úroveň ochrany a išlo by o veľmi dlhý a zložitý proces garantovať rovnaké práva v správnom konaní.(19)

Z môjho pohľadu úroveň ochrany práv právnickej osoby nemožno dosiahnuť ľahšie v trestnom konaní ako v akomkoľvek inom odvetví práva. Koncepcia ochrany práv v trestnom konaní je založená na ochrane práv jednotlivca. U právnickej osoby treba nanovo vyhodnotiť, čím je špecifická od fyzickej osoby a podľa toho upraviť aj ochranu jej práv v trestnom konaní. Nie je možné porovnávať práva jednotlivca s právami, ktoré by mali byť chránené u právnických osôb. Toto je dôvod, prečo legislatívne práce na právnej úprave ochrany týchto práv nebudú jednoduchšie v odvetví trestného práva, než v správnom práve. Pokiaľ viem, aké práva by som mal chrániť, musím túto ochranu zakotviť v príslušných ustanovenia zákona. Tieto ustanovenia musia mať jasný obsah – kto má právo, aký typ práva a kedy ho môže uplatniť. Nie je dôležité, či táto úprava bude včlenená do správneho alebo trestného práva.

Druhý často uvádzaný argument je, že trestné činy sa trestajú v súdnom konaní pred súdom, správne delikty v správnom konaní pred správnymi orgánmi. Podľa týchto tvrdení by súd mal poskytovať lepšiu úroveň ochrany ako správne orgány, pretože súd je nestranný a nezávislý, avšak štátne orgány sú priamym nástrojom štátu.

Málokto si uvedomuje skutočnosť, že súdy sú tiež „štátne“ inštitúcie, platia tam obdobné vzťahy ako v iných správnych orgánoch, nadriadenosť a podriadenosť v rámci jedného súdu, predseda súdu môže napr. ukladať disciplinárne sankcie sudcom daného súdu, sudcovia sú platení štátom a de facto závislí na vôli celej štátnej štruktúry a štátneho mechanizmu. V skutočnosti neexistuje žiadna záruka, že s právnickou osobou sa bude zaobchádzať lepšie v rukách sudcu než v rukách štátneho zamestnanca. Obe tieto osoby sú zamestnanci s ich právach a povinnosťami vyplývajúcich z ich postavenia a pracovnoprávneho vzťahu a rozhodnutie záleží na osobnostných kvalitách a morálky daného jednotlivca. Reálne uplatnenie a garancia práv nie je závislá na „papieri“, na ktorom sú tieto práva napísané, ale na osobe, ktorá má moc tieto práva priznať alebo nepriznať. Preto je irelevantné, či je daná osoba sudcom alebo štátnym úradníkom, podstatné je, aké sú jej morálne kvality a jej snaha o zákonný a spravodlivý proces.

7 ZÁVER

V tomto článku som sa snažil ukázať, že trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb nie je odpoveďou na príčinu, prečo túto zodpovednosť chceme. Je dosť pravdepodobné, že zavedenie trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb minie náš cieľ a nedosiahneme želaný efekt. Trestnoprávnou zodpovednosťou právnických osôb sa dosiahne iba korekcia niektorých následkov trestnej činnosti, avšak problém zložitej hospodárskej a ekonomickej organizovanej kriminality, ktorá má podstatu v činnosti právnických osôb, sa neodstráni.

Ak sa rozhodneme mať trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb, cesta k dokonalým právnym predpisom v tejto oblasti bude spojená s mnohými prekážkami. Nie je dôležité, či máme alebo nemáme trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb, podstatné je niečo iné. Myslím, že tá podstata je skrytá v tomto citáte: „Naša snaha by mala smerovať k tomu, aby boli vytvorené také podmienky a mechanizmy, ktoré by budúcim páchateľom nielen sťažili samotné páchanie trestnej činnosti, ale ktoré by im zároveň skomplikovali možnosti ako túto trestnú činnosť zakryť a dať jej v očiach verejnosti punc zákonnosti.” (20)

Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe zmluvy č. APVV-0620-11.

Poznámky

• 1) Tento účel trestnej zodpovednosti právnických osôb uvádzajú mnohí autori: ČENTÉŠ, J. – PRIKRYL, O.: Úvahy o trestnej zodpovednosti právnických osôb v trestnom zákone, ACTA UNIVERSITATIS BRUNENSIS IURIDICA No 337, Zborník z medzinárodnej konferencie Dny práva 2008, Brno: Masarykova univerzita, 2008, s. 1692, FENYK, J.: Návrh českého zákona o trestní odpovědnosti právnických osoba a řízení proti nim, ACTA UNIVERSITATIS BRUNENSIS IURIDICA No 337, Zborník z medzinárodnej konferencie Dny práva 2008, Brno: Masarykova univerzita, 2008, s. 1699.
• 2) OTTOVÁ, E.: Teória práva, Šamorín: Heuréka, 2006, s. 265.
• 3) Pozri § 18, ods. 2 Občianskeho zákonníka (zák. č. 64/1964 Z.z.).
• 4) VEČEŘA, M.: Teória práva, 3. vydanie, Eurokódex, Bratislava 2009, s. 212
• 5) PRUSÁK, J.: Teória práva, Bratislava: VO PF UK, 1999, s. 65
• 6) PRUSÁK, J.: Teória práva, Bratislava: VO PF UK, 1999, s. 101
• 7) OTTOVÁ, E.: Teória práva, Šamorín: Heuréka, 2006, s. 235
• 8) VEČEŘA, M.: Teória práva, 3. vydanie, Bratislava: Eurokódex, 2009, s. 240
• 9) VEČEŘA, M.: Teória práva, 3. vydanie, Bratislava: Eurokódex, 2009, s. 236
• 10) VEČEŘA, M.: Teória práva, 3. vydanie, Bratislava: Eurokódex, 2009, s. 235
• 11) VEČEŘA, M.: Teória práva, 3. vydanie, Bratislava: Eurokódex, 2009, s. 235-236
• 12) VEČEŘA, M.: Teória práva, 3. vydanie, Bratislava: Eurokódex, 2009, s. 257
• 13) ČENTÉŠ, J. – PRIKRYL, O.: Úvahy o trestnej zodpovednosti právnických osôb v trestnom zákone, ACTA UNIVERSITATIS BRUNENSIS IURIDICA No 337, Zborník z medzinárodnej konferencie Dny práva 2008, Brno: Masarykova univerzita, 2008, s. 1696
• 14) Zmenu v iných právnych odvetviach možno nájsť aj v článku: ČENTÉŠ, J. – PRIKRYL, O.: Úvahy o trestnej zodpovednosti právnických osôb v trestnom zákone, ACTA UNIVERSITATIS BRUNENSIS IURIDICA No 337, Zborník z medzinárodnej konferencie Dny práva 2008, Brno: Masarykova univerzita, 2008, s. 1693
• 15) Rovnako pozri aj: ČENTÉŠ, J. – PRIKRYL, O.: Úvahy o trestnej zodpovednosti právnických osôb v trestnom zákone, ACTA UNIVERSITATIS BRUNENSIS IURIDICA No 337, Zborník z medzinárodnej konferencie Dny práva 2008, Brno: Masarykova univerzita, 2008, s. 1695
• 16) Pozri aj: ČENTÉŠ, J. – PRIKRYL, O.: Úvahy o trestnej zodpovednosti právnických osôb v trestnom zákone, ACTA UNIVERSITATIS BRUNENSIS IURIDICA No 337, Zborník z medzinárodnej konferencie Dny práva 2008, Brno: Masarykova univerzita, 2008, p. 1695, FENYK, J.: Návrh českého zákona o trestní odpovědnosti právnických osoba a řízení proti nim, ACTA UNIVERSITATIS BRUNENSIS IURIDICA No 337, Zborník z medzinárodnej konferencie Dny práva 2008, Brno: Masarykova univerzita, 2008, s. 1705
• 17) ČENTÉŠ, J. – PRIKRYL, O.: Úvahy o trestnej zodpovednosti právnických osôb v trestnom zákone, ACTA UNIVERSITATIS BRUNENSIS IURIDICA No 337, Zborník z medzinárodnej konferencie Dny práva 2008, Brno: Masarykova univerzita, 2008, s. 1695
• 18) FENYK, J.: Návrh českého zákona o trestní odpovědnosti právnických osoba a řízení proti nim, ACTA UNIVERSITATIS BRUNENSIS IURIDICA No 337, Zborník z medzinárodnej konferencie Dny práva 2008, Brno: Masarykova univerzita, 2008, s. 1704
• 19) FENYK, J.: Návrh českého zákona o trestní odpovědnosti právnických osoba a řízení proti nim, ACTA UNIVERSITATIS BRUNENSIS IURIDICA No 337, Zborník z medzinárodnej konferencie Dny práva 2008, Brno: Masarykova univerzita, 2008, s. 1704
• 20) FRYŠTÁK, M.: Trestní odpovědnost právnických osob jako jeden z možných nástroju boje s hospodářskou kriminalitou, ACTA UNIVERSITATIS BRUNENSIS IURIDICA No 337, Zborník z medzinárodnej konferencie Dny práva 2008, Brno: Masarykova univerzita, 2008, p. 1716

Autor
doc. JUDr. Radovan Blažek PhD

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/Session_of_Criminal_Law.pdf

1 ÚVOD

Hospodárska kríza sa svojim vznikom nepochybne podpísala pod fungovanie každého štátu. Dovtedy normálne fungujúci podnikatelia sa zrazu museli vysporiadať s novou situáciou. Ani Európska únia a jej členské štáty nezostali v boji proti hospodárskej kríze nečinné a v úmysle pomôcť podnikateľskému prostrediu a hospodárstvu začali prijímať nové právne úpravy, ktorými chcú podporiť fungovanie podnikateľského prostredia.

Jedným z negatívnych prejavov hospodárskej krízy je aj nárast platobnej neschopnosti, ktorá sa prejavuje buď ako primárna platobná neschopnosť spôsobená samotným podnikom neschopnosťou splácať svoje záväzky (teda internými faktormi firmy, napr. neefektívnym hospodárením), alebo ako sekundárna platobná neschopnosť, keď podnik nie je schopný splácať svoje záväzky kvôli platobnej neschopnosti svojich odberateľov(môže vyplývať z primárnej alebo aj zo sekundárnej platobnej neschopnosti odberateľov, prípadne z neochoty odberateľa platiť včas). 1 V záujme predísť aj týmto problémom bola 16. februára 2011 na úrovni Európskej únie prijatá smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách. Táto smernica nahradila pôvodnú smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2000/35/ES z 29. júna 2000 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách, ktorá si po desiatich rokoch svojej účinnosti vyžiadala podstatnú zmenu, a to najmä v dôsledku reakcie na hospodársky pokles.

Následne na dianie v legislatíve Európskej únie reagoval aj slovenský právny poriadok a prvá zo smerníc bola transponovaná zákonom č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Druhá smernica z roku 2011 mala transpozičný termín do 16. marca 2013. Do právneho poriadku Slovenskej republiky bola implementovaná zákonom č. 9/2013 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú ďalšie zákony a účinnosťou od 1. februára 2013.

Zmyslom tohto príspevku bude nielen predstavenie tejto novej právnej úpravy, ale aj zamyslenie sa nad tým, či takýmito legislatívnymi zmenami možno prispieť k snahe o odstránenie príčin hospodárskej krízy alebo ide len o boj proti jej symptómom.

2 PÔVODNÁ PRÁVNA ÚPRAVA, IMPLEMENTÁCIA SMERNICE Č. 2011/7/EÚ A BOJ PROTI ONESKORENÝM PLATBÁM

Pôvodná právna úprava zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník obsahovala v otázke času plnenia stručnú právnu úpravu, ktorá bola sústredená v ustanoveniach § 340 až § 343. Je potrebné dodať, že tieto ustanovenia ostali v platnosti aj naďalej, avšak boli doplnené o nové ustanovenia § 340a a § 340b.

2.1 Právna úprava do prijatia zákona č. 9/2013 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú ďalšie zákony

Podľa pôvodnej právnej úpravy je dlžník povinní splniť záväzok v čase určenom v zmluve.2 Stanovenie času plnenia však nie je obligatórnou náležitosťou zmluvy, a preto pre tento prípad zákon ustanovil, že: „Ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.“3 Táto právna úprava je dispozitívna a nepredpisuje ani formu prejavu vôle veriteľa, ktorý požaduje plnenie od dlžníka.

V prípade, ak je podľa zmluvy dlžník oprávnený, aby určil čas plnenia a ak ten tak neurobí v primeranom čase (primeranosť treba posudzovať vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu4 ), určí čas plnenia súd na návrh veriteľa s prihliadnutím na povahu a miesto plnenia, ako aj na dôvod, prečo sa určenie času plnenia prenechalo dlžníkovi.5 Táto právna úprava je vzhľadom na znenie ustanovenia § 263 Obchodného zákonníka kogentná z čoho vyplýva, že zmluvné strany sa od neho nemôžu v zmluve odchýliť, a teda aj keby text zmluvy danú možnosť neobsahoval, v prípade, ak bolo určenie času plnenia zmluvne zverené dlžníkovi, ktorý v primeranom čase čas plnenia neurčil, veriteľ sa vždy môže obrátiť na súd, aby čas plnenia určil.

Ustanovenie § 342 Obchodného zákonníka upravuje (na rozdiel od zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník) prípady, ak je doba plnenia určená v prospech jednej strany.6 K tomuto treba dodať, že interpretačné pravidlo uvedené v odseku 1 je použiteľné len pri inominátnych zmluvách, pretože „pri zmluvných typoch upravených v Obchodnom zákonníku je z obsahu ich právneho režimu zväčša zrejmé, v čí prospech je určenie času plnenia stanovené“7 .

Na tomto mieste zostáva zmieniť sa už len o poslednom ustanovení § 343 Obchodného zákonníka. Dané ustanovenie rieši otázku predčasného splatenia dlhu, podľa ktorého: „Ak dlžník splní peňažný záväzok pred určeným časom plnenia, nie je oprávnený bez súhlasu veriteľa odpočítať od dlžnej sumy úrok zodpovedajúci času, o ktorý plnil skôr.“ Daná právna úprava je však dispozitívna, a teda platí, že zmluvné strany si môžu určiť aj iný právny režim.

2.2 Zmena právnej úpravy po prijatí smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách

Právna úprava času plnenia obsiahnutá v ustanoveniach § 340 až 343 Obchodného zákonníka bola s účinnosťou od 1. februára 2013 doplnená o ustanovenia § 340a a § 340b v dôsledku prijatia zákona č. 9/2013 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú ďalšie zákony. Zmenu Obchodného zákonníka si vyžiadala práve implementácia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách, ktorej transpozícia sa musela vykonať najneskôr do 16. marca 2013.

Pôvodná smernica 2000/35/ES o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách priniesla právnu úpravu otázky úrokov v prípade oneskorenej platby, podľa ktorej sa úrok z omeškania môže účtovať v prípade, ak sa platba neuskutoční v zmluvnej alebo zákonnej lehote.8 Napriek prijatiu tejto smernice však problémy v platobnej disciplíne pretrvávali. Dôvodom prijatia novej smernice teda bola potreba reagovať na stále sa vyskytujúce problémy spojené s oneskorenými platbami v obchodných transakciách, ktoré sa v dôsledku hospodárskej krízy ešte viac prehĺbili.

Zmena, ktorú spôsobilo prijatie novej právnej úpravy v ustanoveniach § 340a a 340b (ide o transpozíciu čl. 3 ods. 4 a 5 smernice 2011/7/EÚ) Obchodného zákonníka má za následok, že pôvodné ustanovenie § 340 je aplikovateľné už len na situácie, keď plnenie dlžníka bude mať charakter nepeňažného plnenia.

Na tomto mieste je vhodné, aby sme si bližšie priblížili novú právnu úpravu. Ako sme v príspevku už viackrát uviedli, Obchodný zákonník je v otázke času plnenia obohatený o dve nové ustanovenia. Kým § 340a predstavuje všeobecnú úpravu času plnenia pre peňažný záväzok, § 340b obsahuje špeciálnu právnu úpravu pre prípady, keď pôjde o čas plnenia peňažného záväzku dlžníka, ktorým je subjekt verejného práva9 , a teda § 340a sa na tieto prípady nepoužije.

Ustanovenie § 340a ods. 1 upravuje maximálnu možnú lehotu splatnosti peňažného záväzku, ktorú si zmluvné strany (ide o B2B vzťahy) môžu zmluvne dohodnúť. V zásade nesmie ísť o lehotu dlhšiu než 60 dní odo dňa doručenia faktúry alebo inej výzvy veriteľa, ktorou splnenie peňažného záväzku požaduje, prípadne 60 dní odo dňa, keď veriteľ plnil v závislosti od toho, ktorý z týchto dní nastal neskôr10. V druhej vete daného ustanovenia je ustanovená výnimka, kedy sa možno od základného pravidla odchýliť11. Predpokladom k tejto výnimke teda je, aby sa zmluvné strany na tomto dohodli a aby takáto dohoda nebola v hrubom nepomere k právam a povinnostiam vyplývajúcim zo záväzkového vzťahu pre veriteľa podľa § 369d Obchodného zákonníka12 . Ustanovenia ods. 213 a ods. 314 § 340a obsahujú právnu úpravu v prípade, ak sa po plnení veriteľa má uskutočniť prehliadka plnenia na účel zistenia, či veriteľ plnil riadne. Záverom k § 340a je potrebné dodať, že sa nepoužije v prípade, ak sa strany dohodli na plnení peňažného záväzku dlžníka v splátkach a na záväzkové vzťahy, ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ15, zároveň vzhľadom na znenie § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka, je toto ustanovenie … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
Mgr. Sabína Petríková

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/Session_of_Commercial_Law.pdf

1 ÚVOD

Protimonopolný úrad SR (ďalej ako „úrad“) v rámci výkonu svojej právomoci posudzuje proces spájania podnikateľov – koncentrácie v záujme predchádzania vytvorenia trhových štruktúr s negatívnym dopadom na hospodársku súťaž.

Ak úrad neidentifikuje negatívne dopady koncentrácie na hospodársku súťaž, koncentráciu povolí.2

V prípadoch, kde koncentrácia vedie k závažným súťažným obavám, môžu byť účastníci koncentrácie schopní odvrátiť zákazové rozhodnutie ponúknutím záväzkov (vo forme návrhu podmienok a povinností), ktoré odstránia tieto súťažné obavy. V mnohých prípadoch je nereálne implementovať tieto záväzky pred vydaním rozhodnutia, a preto bývajú súčasťou súhlasného rozhodnutia ako podmienky a povinnosti. Ak úrad dospeje k záveru, že navrhované podmienky povedú k udržaniu, alebo obnoveniu súťaže na trhu a ochrane záujmov spotrebiteľov, udelí takejto koncentrácii podmienečný súhlas. 3 Následne úrad monitoruje, či účastníci koncentrácie plnia ich záväzky a môže zasiahnuť v prípade, že tomu tak nie je.

Úlohou úradu je preukázať, že by koncentrácia mohla značne narúšať hospodársku súťaž, avšak úrad nemôže jednostranne ukladať žiadne podmienky a povinnosti, ktoré by umožnili koncentráciu odsúhlasiť. Zodpovednosť za formuláciu a predkladanie podmienok a povinností je výhradne záležitosťou účastníkov koncentrácie, ich úlohou je navrhnúť také nápravné opatrenia, ktoré primerane eliminujú súťažné obavy, pričom dôkazné bremeno je na účastníkoch koncentrácie. Pokiaľ sa uvedené účastníkom koncentrácie nepodarí preukázať, koncentrácia bude zakázaná.4

Úrad predložený návrh podmienok a povinnosti zhodnotí a posúdi, či sú navrhované záväzky dostatočné na odstránenie vzniknutého súťažného problému. Pri hodnotení podmienok úrad zohľadní najmä druh podmienky, jej rozsah, časový horizont a pravdepodobnosť úspešnej a úplnej implementácie, všetko v kontexte štruktúry a charakteristík príslušného relevantného trhu, vrátane pozície účastníkov koncentrácie a podnikateľov s nimi majetkovo a personálne prepojených na trhu. Povinnosti úrad zhodnotí najmä z pohľadu ich dostatočnosti na zabezpečenie plnenia podmienok, dosiahnutia cieľa podmienok a kontrolu plnenia podmienok.

3 PRÁVNA ÚPRAVA

3.1 Právna úprava v SR

Základom právnej úpravy podmienok a povinností v procese posudzovania koncentrácií je zákon č.136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „ZoHS, zákon“). Ďalšia úprava tejto oblasti je obsiahnutá v usmernení úradu Ukladanie podmienok a povinností pri koncentráciách (ďalej ako „Usmernenie“).5

Základné zásady ukladania podmienok a povinností sú v súlade s komunitárnym právom v tejto oblasti, vychádzajú z rovnakých princípov. Vzhľadom na rozsiahlu prax Európskej Komisie (ďalej ako „EK“) v uvedenej oblasti, ktorú reflektuje aj pomerne rozsiahla právna úprava procesu ukladania podmienok a povinností EK, je v konaniach úradu podporne využívaná legislatíva, ako aj prípadové právo EK.

3.2 Právna úprava v Európskej únii

Základná právna úprava podmienok a povinností v procese posudzovania koncentrácií v Európskej únii (ďalej ako „EÚ“) je obsiahnutá v Nariadení Rady (ES) č. 139/2004 z 20. januára 2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (ďalej ako „Nariadenie ES o fúziách“) a Oznámení Komisie o nápravných opatreniach akceptovateľných v zmysle nariadenia Rady (ES) č. 139/2004 a nariadenia Komisie (ES) č. 802/2004 (ďalej ako „Commission’s Notice on Remedies“). Ďalšími predpismi upravujúcimi uvedenú oblasť sú Nariadenie Komisie (ES) č. 802/2004 z 21. apríla 2004, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (ES) č. 139/2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (ďalej ako „Implementing regulation“) a Best Practice Guidelines: The Commission’s Model Texts for Divestiture Commitments and the Trustee Mandate under the EC Merger Regulation.

4 PODMIENKY

Podmienky sú záväzky primárne vedúce k eliminácii súťažného problému vzniknutého koncentráciou. Účastníkmi koncentrácie navrhované podmienky by mali byť primerané k súťažným problémom, ktoré spôsobila koncentrácia, mali by ich úplne odstraňovať, byť účinné, a mali by sa dať implementovať v krátkej lehote, keďže podmienky hospodárskej súťaže nebudú na trhu zachované do ich splnenia.

Existujú dve základné skupiny podmienok, a to podmienky štrukturálneho charakteru a podmienky behaviorálne. Súťažný problém môže byť riešený aj kombináciou štrukturálnych a behaviorálnych podmienok.

4.1 Štrukturálne podmienky

Štrukturálne podmienky predstavujú najefektívnejší spôsob riešenia súťažných problémov najmä pri koncentráciách horizontálneho charakteru, pretože na ich základe sa vytvorí nový alebo posilní existujúci konkurent. Tento typ podmienok je primárne založený na zachovaní trhovej štruktúry, jedná sa vlastne o záväzky previesť určitú „trhovú pozíciu“ účastníkov koncentrácie na vhodného kupujúceho, ktorý bude vykonávať dostatočný konkurenčný tlak na účastníkov koncentrácie, čím sa na trvalej báze zachová súťaž na trhu.

Štrukturálne podmienky sú najčastejším a vo všeobecnosti najpreferovanejším typom podmienok. V zásade nie je potrebné ich po ich implementácii ďalej monitorovať, iné typy podmienok ďalší monitoring naopak vyžadujú v záujme zistenia, či ich účinok strany neeliminovali.

Na to, aby podmienky štrukturálneho charakteru boli akceptovateľné úradom, musí byť minimalizované riziko vyplývajúce z realizácie podmienky, teda prevádzané podnikanie musí byť životaschopné, konkurencieschopné, mať predpoklady dlhodobo a efektívne konkurovať subjektu vzniknutému koncentráciou a ďalším konkurentom, nadobúdateľ musí mať schopnosť a stimul zachovať prevádzané podnikanie ako aktívnu konkurenčnú silu v hospodárskej súťaži, a zároveň podmienka musí byť efektívne a načas realizovateľná.

Medzi najčastejšie ukladané štrukturálne podmienky patria najmä predaj spoločnosti, divízie, podielu, predaj aktív, na základe ktorých možno dosahovať obrat, najmä značiek, alebo licencií, zmena značky, zmena dlhodobých výhradných zmlúv, napr. ukončenie exkluzívneho vertikálneho usporiadania s významným efektom uzavretia trhu, redukcia rozsahu a/alebo trvania práva na exkluzívny prístup, prístupové nápravné opatrenia – poskytnutie prístupu ku kľúčovej infraštruktúre, sieťam, kľúčovým technológiám, vrátane patentov, know –how, alebo iným právam duševného vlastníctva a k dôležitým vstupom.

Podmienky spočívajúce v odpredaji podniku sú zvyčajne najlepším spôsobom obnovenia účinnej súťaže. Iné štrukturálne podmienky sú vhodné na odstránenie súťažných obáv, ak sú ekvivalentné vo svojom účinku odpredaju častí podniku.

Záväzok odpredaja sa vzťahuje najmä na hmotné, alebo nehmotné aktíva, ktoré už mohli existovať ako samostatná spoločnosť, prípadne ich skupina pred koncentráciou, alebo pred koncentráciou neboli samostatné. Odpredávané aktíva však musia byť životaschopným podnikaním, ktoré v prípade prevádzkovania vhodným kupujúcim, môže súťažiť so subjektom vzniknutým po koncentrácii na trvalej báze. Objekt zamýšľaného predaja musí byť precízne a vyčerpávajúco definovaný a jeho vymedzenie musí obsahovať všetky elementy podnikania, ktoré sú nevyhnutné, aby vystupoval ako životaschopný súťažiteľ na trhu (hmotné aktíva ako výroba, distribúcia, predaj, výskum a vývoj a marketingové aktivity, nehmotné aktíva ako právo duševného vlastníctva, dobré meno, personál, zmluvy o dodávke a predaji s dostatočnými garanciami ich prevoditeľnosti, zoznamy zákazníkov, zmluvy o poskytovaní služieb tretími stranami, technická podpora atď.).

Zamýšľaný účinok odpredaja sa dosiahne len vtedy, keď sa podnik prevedie na vhodného kupujúceho, v rukách ktorého sa stane aktívnou konkurencieschopnou silou na trhu. Kupujúci musí napĺňať kritériá úradu, ktorými sú najmä to, aby bol životaschopný reálny, alebo potenciálny konkurent, nezávislý od a neprepojený s účastníkmi koncentrácie, ktorý má dostatočné finančné zdroje, preukázané odborné znalosti s motiváciou udržiavať a rozvíjať prevádzaný podnik ako aktívneho konkurenta súťažiaceho s účastníkmi koncentrácie. Taktiež nesmie byť s osobou kupujúceho spojené riziko vzniku nových súťažných obáv, alebo oneskorenia implementácie podmienok a povinností. Zvyčajne je vyžadované, aby odpredaj bol uskutočnený v rámci vopred určeného obdobia odsúhlasenému kupujúcemu. Lehota odpredaja nie je prístupná tretím stranám. Pri ukladaní podmienok je potrebné zabezpečiť v záujme zachovania štrukturálneho účinku odpredaja, že koncentráciou vzniknutý subjekt následne nezíska vplyv nad celým odpredaným podnikom alebo jeho časťou na značné obdobie, zvyčajne 10 rokov.

Vhodný kupujúci môže byť zabezpečený viacerými spôsobmi. Prvým spôsobom je postup, kedy sa podnik prevedie v rámci pevne stanoveného časového limitu od prijatia rozhodnutia na kupujúceho, ktorého schváli súťažná autorita, pričom účastníci koncentrácie môžu koncentráciu implementovať od právoplatnosti rozhodnutia o nej. Takýto postup je zväčša aplikovaný, keď sa predpokladá, že o životaschopný podnik budú mať záujem viacerí kupujúci, a neexistujú žiadne ďalšie komplikácie odpredaja.

V ďalšom prípade, tzv. „up-front buyer“ (prijateľný kupujúci), účastníci koncentrácie túto neimplementujú, kým v pevne stanovenom časovom limite neprevedú podnik na súťažnou autoritou schváleného kupujúceho, ktorého však táto v čase vydania rozhodnutia o koncentrácii nepozná. Tento postup je zvyčajne dojednaný v prípadoch, keď existujú značné prekážky pre odpredaj, napríklad práva tretích strán, alebo neistota, či sa nájde vhodný kupujúci, ako aj vtedy, keď existujú značné riziká zachovania konkurencieschopnosti a obchodovateľnosti odpredávaného podniku v prechodnom období.

V prípade tzv. nápravného opatrenia typu „fix-it-first“ súťažná autorita vydá rozhodnutie o koncentrácii až potom, čo pozná totožnosť kupujúceho, s ktorým účastníci koncentrácie uzatvorili záväznú dohodu už počas konania, avšak prevod sa uskutoční až po prijatí rozhodnutia o koncentrácii. V týchto prípadoch súťažná autorita už vo svojom konečnom rozhodnutí zohľadní, či sa prevodom určeného podnikania konkrétnemu kupujúcemu odstránia súťažné obavy. Toto je dôležité tam, kde je totožnosť kupujúceho mimoriadne dôležitá pre účinnosť záväzkov.6

4.2 Behaviorálne podmienky

Behaviorálne podmienky sú podmienky súvisiace s budúcim konaním zlúčeného subjektu. Môžu byť prijaté len výnimočne, za špecifických okolností a ak nepredstavujú riziko vedúce k narúšaniu účinnej hospodárskej súťaže. Tento typ podmienok je ukladaný najmä v situácii, kedy nie je možné podmienku štrukturálneho charakteru uložiť, alebo súťažné problémy vyplývajú zo špecifických okolností. Ich jednotiacim prvkom je často potreba intenzívneho monitoringu, ktorý môže vykonávať monitoring trustee, aby dohliadal na implementáciu takýchto záväzkov.

Medzi behaviorálne podmienky patria najmä prísľuby týkajúce sa správania, napr. dodávanie výrobkov alebo služieb v prospech tretích osôb, sľub nezvyšovať ceny, sľub zredukovať sortiment, alebo služby, sľub oddeleného riadenia aktív, poskytovanie informácií nezávislému regulátorovi, ktorý môže zvýšiť monitorovaciu rolu.

5 POVINNOSTI

Povinnosti sú záväzky slúžiace na zabezpečenie plnenia, dosiahnutie účelu a kontrolu plnenia podmienky. Sú potrebné najmä pri podmienkach štrukturálneho charakteru.

Návrh povinností predkladá účastník konania, pričom ide napr. o povinnosti upravujúce zabezpečenie oddeleného riadenia prevádzaného podnikania, zabezpečenie ekonomickej hodnoty, konkurencieschopnosti a životaschopnosti prevádzaného podnikania, lehotu, v rámci ktorej je potrebné povinnosti plniť, záväzok nenadobudnúť naspäť kontrolu nad prevádzaným podnikaním, záväzok, že účastníci koncentrácie po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia nezískajú žiadne obchodné tajomstvá, know-how a iné informácie komerčného a dôverného charakteru týkajúce sa odčleňovaného podnikania, záväzok nevyvíjať aktivity smerujúce k získaniu kľúčových pracovníkov prevádzaného podnikania po určitú dobu, schválenie nadobúdateľa a návrhu zmluvy o prevode, predkladanie správ o krokoch vykonaných za účelom plnenia podmienky a povinností.

6 NEZÁVISLÝ SPRÁVCA – TRUSTEE

V platnom znení zákona nie je výslovne zakotvený inštitút nezávislého správcu, ktorý bude pomáhať úradu pri dohľade nad plnením podmienok zo strany účastníkov koncentrácie (tzv. „monitoring trustee“), alebo bude mať mandát na plnenie týchto podmienok (tzv. „divestiture trustee“). Usmernenie obsahuje iba ustanovenia upravujúce zabezpečenie oddeleného riadenia prevádzaného podnikania vybranou osobou, ktorá bude prevádzané podnikanie nezávisle riadiť, zabezpečovať jeho záujmy, zachovanie jeho ekonomickej hodnoty a konkurencieschopnosti, ako aj nezávislosť od ostatného podnikania účastníkov koncentrácie zvyčajne od právoplatnosti rozhodnutia o koncentrácii do splnenia podmienok a povinností.

Pravidlá EK vzťahujúce sa k trustee sú preto úradom podporne využívané v jeho konaniach. Implementácia záväzkov je upravená v Best Practice Guidelines: The Commission’s Model Texts for Divestiture Commitments and the Trustee Mandate under the EC Merger Regulation a Model text for divestiture commitments. Počas prvej fázy odpredaja majú výlučnú zodpovednosť za nájdenie vhodného kupujúceho účastníci koncentrácie, a ak nie sú úspešní, je stanovený správca odpredaja (divestiture trustee), ktorý disponuje výlučným mandátom odpredať podnik za nie minimálnu cenu. V oboch prípadoch odpredaj podlieha schváleniu EK (v prvej fáze odpredaja ide o schválenie odpredaja strán za asistencie monitoring truste, v druhom prípade je to schválenie odpredaja divestiture trustee). Požiadavka na schválenie EK sa spravidla vzťahuje nielen na totožnosť kupujúceho, ale aj dohody o kúpe a predaji a všetkých ostatných dohôd, ktoré uzavrú strany s navrhovaným kupujúcim, vrátane krátkodobých dohôd.

Trustee je akosi „predĺženou rukou“ súťažnej autority, plní jej pokyny, účastníci konania mu môžu dávať pokyny len v prípade, že sú schválené súťažnou autoritou. Povinnosti trustee sú definované v Mandáte správcu, ktorý uzavrú účastníci koncentrácie so správcom a jeho úlohy sú podrobne uvedené v Pracovnom pláne. Záväzky týkajúce sa trustee môžu byť pripojené k rozhodnutiu ako povinnosti. Náklady spojené s činnosťou trustee nesie účastník konania.

Trustee môžu vymenovať účastníci koncentrácie po jeho schválení súťažnou autoritou. Základnou požiadavkou okrem odborných schopností musí byť jeho nezávislosť od účastníkov koncentrácie. Úrad zrejme nebude akceptovať ako správcov osoby alebo inštitúcie, ktoré sú zároveň audítormi strán alebo ich investičnými poradcami pri odpredaji. Vychádzajúc z praxe EK sú vhodnými správcami audítorské firmy, konzultantské spoločnosti ako aj osoby, ktoré majú skúsenosti v príslušnom odvetví a tiež prostriedky na vykonávanie daných úloh. Tretie strany sú informované o totožnosti a úlohách správcu účastníkmi koncentrácie.

Po ukončení implementácie je trustee uvoľnený súťažnou autoritou od ďalších povinností, táto však môže v prípade potreby požiadať o opätovné vymenovanie správcu na základe podmienok a povinností, ak sa jej následne bude javiť, že príslušné záväzky neboli v plnej miere a správne implementované.

Medzi hlavné úlohy trustee patrí vykonávanie dohľadu nad ochrannými mechanizmami odpredávaného podniku v prechodnom období, v prípadoch vyňatia monitoruje rozdelenie aktív a prideľovanie pracovníkov medzi odpredaným podnikom a podnikmi, ktoré si strany ponechali, ako aj replikáciu aktív a funkcií v podniku, ktoré pôvodne zabezpečovali strany. Trustee je tiež zodpovedný za dohľad nad snahami strán o nájdenie potenciálneho kupujúceho a prevod podniku, kontroluje postup procesu odpredaja a potenciálnych kupujúcich zúčastnených na procese, overuje, či potenciálni kupujúci obdržali dostatočné informácie týkajúce sa podniku – predovšetkým preskúmaním informačného memoranda (ak bolo vypracované), dátového priestoru a postupov povinnej starostlivosti. Trustee predloží súťažnej autorite odôvodnené stanovisko k tomu, či navrhovaný kupujúci spĺňa požiadavky na kupujúceho uvedené v podmienkach a povinnostiach a či sa podnik predáva spôsobom s nimi zhodným. V prípade, že účastníci koncentrácie navrhnú kupujúceho, trustee vystupuje v úlohe kontaktnej osoby pre všetky žiadosti tretích strán, predovšetkým potenciálnych kupujúcich, vo vzťahu k záväzkom. V prípade nezhôd medzi účastníkmi koncentrácie a tretími stranami v súvislosti so záväzkami trustee s obidvomi stranami tieto prediskutuje a oznámi túto skutočnosť súťažnej autorite.

Na konci procesu trustee dohliada nad právnym a skutočným prevodom podniku na kupujúceho, vypracúva záverečnú správu potvrdzujúcu prevod a predkladá súťažnej autorite pravidelné správy o plnení záväzkov. Na žiadosť súťažnej autority tiež predkladá aj prípadné dodatočné správy. Trustee je povinný utajovať všetky obchodné tajomstvá účastníkov koncentrácie a tretích strán.

7 PROCENÉ PRAVIDLÁ V SR

7.1 Predloženie návrhu podmienok a povinností

Proces ukladania podmienok a povinností je upravený v § 12 ods. 4 ZoHS, ktorý je v súlade s komunitárnym právom v tejto oblasti.

Ak koncentrácia vyvoláva súťažné obavy, úrad písomne vyzve podnikateľa, aby predložil návrh podmienok a povinností, ktoré tieto obavy odstránia a zabezpečia, že ich splnením koncentrácia nespôsobí súťažný problém. Úrad svoje obavy vo výzve odôvodní.

Účastník konania je povinný do 30 pracovných dní odo dňa doručenia výzvy predložiť úradu písomný návrh podmienok a … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
Mgr. Daniela Lukáčová

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/Session_of_Commercial_Law.pdf

1 ÚVOD

Zodpovednosť štatutárnych orgánov patrí v súčasnosti medzi hlavné témy vedeckých analýz, ako aj diskusií odbornej verejnosti. Jej aktuálnosť je daná najmä významným, ak nie hlavným podielom štatutárnych orgánov na riadení a výsledkoch jednotlivých obchodných spoločností. Vzhľadom na rozsiahlosť tejto témy, ako aj na existenciu samostatných vedeckých prác a štúdií, ktoré sa tejto problematike venujú v celej jej šírke, sme sa v tomto príspevku zamerali na analýzu vybraných otázok týkajúcich sa uplatňovania zodpovednosti za škodu voči konateľom spoločností s ručením obmedzeným. Z tohto dôvodu sme osobitne posudzovali efektivitu platnej právnej úpravy, a to najmä z hľadiska možností reálneho uplatňovania niektorých inštitútov v skúmanej oblasti. V tomto zmysle poukazujeme na aplikačné problémy uplatňovania zodpovednosti voči konateľom, ktorí porušili svoju povinnosť zabezpečiť riadne vedenie účtovníctva, ako aj na nejednotný prístup z hľadiska výkladu možností liberácie konateľa.

2 POVINNOSŤ KONATEĽOV ZABEZPEČIŤ RIADNE VEDENIE ÚČTOVNÍCTVA

V snahe o identifikáciu problémov aplikačnej praxe pri uplatňovaní nárokov zo zodpovednosti za škodu voči konateľom, ktorí porušili povinnosť pri výkone svojej pôsobnosti v rámci správy a riadenia spoločností, sme si vybrali jednu zo základných povinností konateľa, ktorou je v zmysle § 135 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len ObZ) povinnosť konateľa zabezpečiť riadne vedenie účtovníctva. Prostredníctvom analýzy uvedeného ustanovenia je možné dospieť k záveru, že povinnosť viesť účtovníctvo nie je explicitne spojená s osobou konateľa a teda túto povinnosť v oblasti jej faktickej realizácie môže štatutárny orgán s.r.o. delegovať na inú osobu, ktorá bude túto činnosť vykonávať. Domnievame sa, že oprávnenosť takéhoto výkladu je podporený nie len samotným znením uvedenej právnej normy, ale aj faktickými potrebami podnikania obchodných spoločností ako aj výkonu funkcie konateľa a to z toho dôvodu, že ak by delegácia výkonu tejto povinnosti nebola prípustná znamenalo by to, okrem iného aj významnú podmienku pre výkon funkcie štatutára spoločnosti (najmä vo vzťahu k vzdelaniu v oblasti účtovníctva resp. osobitných vedomostí konateľa).

V zmysle uvedeného je však potrebné analyzovať ďalšie otázky, ktoré sú s touto problematikou spojené a to je najmä režim vzťahov zodpovednosti medzi spoločnosťou a jej štatutárnym orgánom ako aj osobou, ktorá vedie účtovníctvo danej spoločnosti. Je nutné posudzovať otázky, kedy, a či vôbec sa konateľ môže zbaviť zodpovednosti za škodu v prípade, ak v dôsledku nesprávneho vedenia účtovníctva vznikne spoločnosti škoda. Na rozdiel od iných prípadov uplatňovania nároku na náhradu škody voči konateľom je vyčíslenie škody, ktorá takto spoločnosti vznikne, do istej miery menej náročné, a to najmä z hľadiska preukazovania jej existencie, ako aj určenia jej výšky, ktorá sa odvíja najmä od penále (pokuta, úrok z omeškania)(1) za nesplnenú daňovú povinnosť.

Domnievame sa, že práve otázka riešenia situácie, keď dôjde zo strany spoločnosti k porušeniu svojich daňových povinností je problematická a to najmä z pohľadu určenia zodpovednostného subjektu, voči ktorému si spoločnosť vzniknutú škodu môže uplatňovať. K uvedenej problematike pretrváva v rámci vedeckých diskusií určitá názorová nejednotnosť, ktorá sa prejavuje v rozličnej identifikácii subjektov zodpovedných za škodu. Objavujú sa názory, ktoré argumentujú v prospech možnosti zbavenia sa zodpovednosti za škodu, ktorá spoločnosti vznikne v dôsledku nesprávneho vedenia účtovníctva konateľom v prípade, ak touto činnosťou poverí osobu s kvalifikáciou a praxou zodpovedajúcou vykonávanej činnosti a pre riadny výkon tejto činnosti vytvorí potrebné podmienky a poskytne jej potrebnú súčinnosť.(2) NS SR ide z hľadiska vymedzenia podmienok pre splnenie si povinnosti konateľa vo vzťahu k zabezpečeniu riadneho vedenia účtovníctva ešte ďalej, keď pripúšťa, že si konateľ môže splniť túto povinnosť aj v prípade, ak takouto poverenou osobou je osoba (podnikateľ), ktorá nemá v predmete podnikania poskytovanie účtovného a daňového poradenstva.(3) V zmysle vyššie uvedeného by spoločnosť, ktorej v dôsledku nesprávneho vedenia účtovníctva vznikla škoda, mala svoj nárok uplatňovať voči tejto poverenej osobe. Problém však môže nastať, ak daná osoba nemá majetok, resp. nie je poistená pre prípad, keď v dôsledku porušenia jej povinností pri výkone tejto činnosti dôjde k spôsobeniu škody a taktiež v prípade, keď je touto činnosťou poverený zamestnanec poškodenej spoločnosti, keďže jeho zodpovednosť za škodu je limitovaná ustanoveniami zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce.

V neskoršom rozhodnutí NS ČR je možné identifikovať určitý posun od uvedeného postoja a to v tom zmysle, že na štatutárny orgán kladie okrem povinnosti poveriť touto činnosťou kvalifikovanú osobu a vytvoriť jej k výkonu tejto činnosti podmienky aj výkon tejto pôsobnosti efektívne kontrolovať.(4)

Iný názor argumentuje v prospech zodpovednosti štatutárneho orgánu bez ohľadu na skutočnosť, kto túto činnosť fakticky vykonáva. Tento argument sa vyvodzuje z faktu, že zodpovednosť konateľov za škodu spôsobenú porušením povinností pri výkone svojej pôsobnosti má charakter objektívnej zodpovednosti. Z tejto zodpovednosti sa môže povinná strana oslobodiť len vtedy: „…ak okolnosti vylučujúce zodpovednosť bránili splneniu povinnosti tak u povinnej strany, ako aj u tretej osoby. To znamená, že povinná strana je plne zodpovedná za výber tretej osoby.“(5) V prípade, ak na strane osoby poverenej vedením účtovníctva neexistujú dôvody vylučujúce zodpovednosť za škodu (napr. osoba mohla predvídať vznik škody, ale sa spoliehala, že ku škode nedôjde), je za túto škodu zodpovedný konateľ, a to bez ohľadu na to, či na jeho strane tieto okolnosti existujú alebo nie. V zmysle vyššie uvedeného sa konateľ zbaví zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym, resp. nepresným vedením účtovníctva len v prípade, ak sú u neho dané okolnosti vylučujúce zodpovednosť za škodu a tieto okolnosti vylučujúce zodpovednosť existujú aj u osoby poverenej vedením účtovníctva. Obdobne sa vyjadril aj Blaha, ktorý v tejto súvislosti uviedol, že: „Aj v prípade, ak je predpísaná evidencia účtovníctva vedená na základe zmluvných vzťahov s tretími osobami, táto skutočnosť nezbavuje konateľov zodpovednosti za škodu voči spoločnosti pri plnení tejto povinnosti.“(6) Podobne sa vyjadrila aj Majerníková: „Platí, že konatelia zodpovedajú valnému zhromaždeniu za stav vedenia účtovníctva a predpísanej evidencie bez ohľadu na to, či tieto činnosti vykonávajú osobne, alebo ich zabezpečujú prostredníctvom iných právnických alebo fyzických osôb.“(7) Príklon k zodpovednosti konateľov za škodu spôsobenú spoločnosti nesprávnym vedením účtovníctva je možné rovnako zaznamenávať aj v českej odbornej literatúre.(8)

Vzhľadom na uvedené právne závery NS SR a NS ČR je možné vnímať, že v aplikačnej praxi prevažuje názor, ktorý s väčšími či menšími odchýlkami vymedzuje splnenie si povinnosti konateľom vo vzťahu k zabezpečenie riadneho účtovníctva už tým, že túto činnosť deleguje na osobu, ktorá je na to kvalifikovaná a ktorej vytvorí na jej výkon vhodné podmienky a to najmä z pohľadu komplexnosti dokladov a informácii o jednotlivých účtovných položkách. Naopak v oblasti názorov autorít obchodného práva v SR aj ČR je možné identifikovať príklon k objektívnej stránke zodpovednosti konateľa, ktorá sa v tomto zmysle má uplatňovať bez ohľadu na posudzovanie kritérií na výber osoby poverenej vedením účtovníctva.

Ako teda odpovedať na otázku zodpovednosti konateľa za riadne vedenie účtovníctva? Domnievame sa, že je v tejto súvislosti potrené analyzovať a vymedziť požadovanú mieru resp. intenzitu starostlivosti pri správe a riadení s.r.o. Túto starostlivosť je možné subsumovať pod povinnosť konateľa vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a jej spoločníkov ako osobitný liberačný dôvod pre konateľov ustanovený § 135a ods. 3 ObZ. Faktom však je, že vzhľadom na značnú no zároveň potrebnú všeobecnosť pojmu odborná starostlivosť je problematické aj v danom prípade vo vzťahu k vedeniu účtovníctva určiť s akou mierou starostlivosti majú konatelia k plneniu si tejto povinnosti pristupovať.

3 ODBORNÁ STAROSTLIVOSŤ AKO LIBERAČNÝ DÔVOD PRE ZBAVENIE SA ZODPOVEDNOSTI ZA RIADNE VEDENIE ÚČTOVNÍCTVA

Pojem konanie s odbornou starostlivosťou ObZ používa nielen pri úprave povinností konateľa, ale i na iných miestach v ObZ (napr.: pri úprave zodpovednosti v niektorých zmluvných typoch),(9) avšak neobsahuje jeho explicitné vymedzenie. Konanie s odbornou starostlivosťou je pre účely zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o konkurze) definované so značnou mierou všeobecnosti ako: „…konanie so starostlivosťou primeranou funkcii alebo postaveniu konajúcej osoby po zohľadnení všetkých dostupných informácií, ktoré sa týkajú alebo môžu mať vplyv na jej konanie.“ (10) Domnievame sa, že uvedené vymedzenie konania s odbornou starostlivosťou je použiteľné aj pre potreby jeho identifikácie v súvislosti s výkonom funkcie konateľa s.r.o. Ďurica na margo charakterizovania pojmu konanie s odbornou starostlivosťou v rámci právnej úpravy zákona o konkurze uviedol: „Tento pojem sa v ostatnom čase dostáva stále viac do právnych predpisov, a to najmä v súvislosti s výkonom funkcie fyzických osôb pri správe cudzieho majetku. Za konanie s odbornou starostlivosťou zákon považuje taký postup, ktorý je primeraný funkcii alebo postaveniu konajúcej osoby po zohľadnení všetkých dostupných informácií, ktoré sa týkajú konania povinnej osoby alebo môžu mať vplyv na jeho konanie.“ (11) ObZ v § 135a ods.1 príkladom uvádza, aké povinnosti konateľov je možné pod tento pojem subsumovať. Konkrétne ide o povinnosť konateľa zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej spoločníkov, a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti.

Absencia legálnej definície konania s odbornou starostlivosťou v ObZ by nemala byť chápaná ako nedostatok, resp. nedôslednosť zákonodarcu pri tvorbe zákona. Domnievame sa, že jeho vymedzením by síce zákonodarca jasne stanovil podmienky pre výkon funkcie konateľa, ale zároveň by pravdepodobne nepokryl rôznorodosť činností, ktoré konatelia pri výkone svojej funkcie uskutočňujú, resp. musia uskutočňovať. To znamená, že by pravdepodobne došlo k faktickému obmedzeniu okruhu prípadov, pri ktorých by bolo možné hovoriť o naplnení obsahu tohto pojmu.

V snahe o identifikáciu pojmu konanie s odbornou starostlivosťou sa nám javí ako vhodné uviesť názory vymedzujúce svojím obsahom podobný pojem, ktorým je „konanie so starostlivosťou riadneho hospodára,“ a ktorý používa zákon č. 513/1991 Sb. Obchodní zákoník (ďalej len ObZ ČR) na vymedzenie obdobnej situácie, resp. na uloženie všeobecnej povinnosti štatutárnemu orgánu spoločnosti s ručením obmedzeným. Zastávame názor, že oba uvedené pojmy sú si svojím obsahom blízke, a preto je možné podporne uvádzať aj názory vymedzujúce konanie so starostlivosťou riadneho hospodára aj pre nachádzanie obsahu, resp. bližšiu identifikáciu konania s odbornou starostlivosťou s tým, že sa budeme snažiť o načrtnutie aj rozdielnych stránok, ktorými sa tieto pojmy odlišujú.

Dôvodová správa k § 79a ObZ ČR, ktorý upravuje pojem konanie so starostlivosťou riadneho hospodára v súvislosti s povinnosťami spoločníka v.o.s., uvádza: „…miera starostlivosti má byť náležitá, t. j. starostlivosť, ktorú by bolo možné charakterizovať ako riadnu, obozretnú, preferujúcu potreby a záujmy spoločnosti. Požiadavka tejto miery starostlivosti nevyžaduje odbornú kvalifikáciu pri plnení povinností, ktoré spoločníkovi prináležia, zahrňuje však jeho starostlivosť o to, aby záležitosti spoločnosti boli zariadené čo najlepšie. Predpokladá teda, že spoločník je riadne starostlivý o záležitosti spoločnosti je schopný rozpoznať, že je nutná odborná pomoc špeciálne kvalifikovaného subjektu a je schopný túto pomoc pre spoločnosť zaistiť.“(12) Obdobne k vymedzeniu pojmu konanie so starostlivosťou riadneho hospodára pristúpil aj NS ČR, ktorý túto povinnosť identifikuje tak, že: „…riadny hospodár robí právne úkony týkajúce sa obchodnej spoločnosti zodpovedne a svedomito a rovnakým spôsobom sa stará o jej majetok, ako keby išlo o jeho vlastný majetok. Takáto starostlivosť teda nepochybne zahrňuje aj starostlivosť o majetok akciovej spoločnosti nielen v tom zmysle, aby nevznikla škoda na majetku jeho úbytkom či znehodnotením, ale taktiež aby bol majetok spoločnosti zhodnocovaný a rozmnožovaný v maximálnej možnej miere, aká je momentálne dosiahnuteľná. Postup člena predstavenstva akciovej spoločnosti so starostlivosťou riadneho hospodára však nepredpokladá, aby bol vybavený všetkými odbornými znalosťami, ktoré súvisia s uvedenou funkciou v štatutárnom orgáne, ale k jeho zodpovednosti postačujú základné znalosti umožňujúce rozoznať hroziacu škodu a zabrániť jej spôsobeniu na spravovanom majetku … starostlivosť riadneho hospodára zahrňuje i povinnosť člena štatutárneho orgánu rozpoznať, že je nutná odborná pomoc špeciálne kvalifikovaného subjektu, a zaistiť takú pomoc…“ (13)

Zastávame názor, že samotné použitie pojmu hospodár môže bežne vyvolávať nejasnosti ohľadne jeho vymedzenia najmä v súvislosti s tým, že tento pojem do istej miery evokuje pomerne tradičné, konzervatívne konanie, a že takýto riadny hospodár by mal predovšetkým konať hospodárne, dobre hospodáriť a pod. Takéto vnímanie je však nutné z hľadiska súčasných potrieb trhovej ekonomiky považovať za nie príliš vhodné, pretože štatutárnym orgánom, resp. jeho členom by mala byť osoba, ktorá bude vytvárať predpoklady pre rozvoj spoločnosti. V tejto súvislosti sa ako výstižný javí názor Čecha, ktorý uvádza: „Riadny hospodár reprezentuje dostatočne rozumnú, vzdelanú, skúsenú a starostlivú osobu. Nemusí disponovať profesionálnymi znalosťami, schopnosťami a skúsenosťami z oblasti práva, ekonómie, výroby, ktoré sú pri prevádzkovaní daného podniku nevyhnutné. Nie je povinný na odbornú starostlivosť. … Musí ale vedieť včas rozpoznať, v ktorých prípadoch, a v ktorej fáze rozhodovacieho procesu je potrebné vyhľadať pomoc profesionála.“ (14) Bejček k vymedzeniu pojmu „starostlivosť riadneho hospodára“ uvádza, že: „…odbornosť v starostlivosti riadneho hospodára implicitne obsahuje odbornosť nižšiu ako odbornosť špecialistovu, resp. akúsi odbornosť všeobecnú manažérsku či stavovskú, umožňujúcu v krátkej dobe vykonávať rovnako kvalitne tú istú funkciu v spoločnosti s odlišným predmetom podnikania. … starostlivosť riadneho hospodára predpokladajúca maximálnu uvážlivosť a starostlivosť porovnateľná so starostlivosťou o záležitosti vlastné nesubsumuje nutne taktiež odbornosť.“ (15)

Pre vymedzenie pojmu konanie s odbornou starostlivosťou sa nám javí ako významné, že viacerí autori vnímajú tento pojem z hľadiska povinností kladených na štatutárny orgán (v našom prípade konateľa) ako pojem, ktorý predpokladá výkon tejto funkcie vo vyššom štandarde, ako je tomu v rámci konania ako riadny hospodár. Explicitne býva konanie s odbornou starostlivosťou vymedzované ako konanie profesionála, a preto by konatelia mali vzhľadom na dikciu zákona vykonávať svoju funkciu ako odborník, resp. profesionál v danej oblasti. V tomto zmysle sa vyjadril aj Dedič, ktorý na túto tému poznamenal že: „…odborná starostlivosť vyžaduje špecializáciu na určitú oblasť, a že starostlivosť riadneho hospodára nezahrňuje úroveň znalostí odborníka daného odboru.“ (16) Pomerne jednoznačne sa k tejto téme vyjadruje aj Řeháček, ktorý vníma odbornú starostlivosť ako: „…profesionálnu starostlivosť; člen štatutárneho orgánu by v prípade povinnosti k tejto starostlivosti musel byť profesionálom vo všetkých odboroch, s ktorými prichádza do styku. Teda napr. profesionálnym účtovníkom či právnikom.“ (17)

Vo všeobecnosti je možné povinnosť konateľa postupovať s odbornou starostlivosťou pri výkone svojej pôsobnosti vymedziť tak: „…aby konateľ pri svojom rozhodovaní zaobstaral a zohľadnil všetky objektívne možné a dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, ktoré môžu ovplyvniť jeho rozhodnutie pri vykonávaní jeho pôsobnosti.“ (18) To znamená, že pre výkon funkcie konateľa sa vyžaduje značný stupeň vedomostí a profesionálnych zručností o činnostiach týkajúcich sa vedenia spoločnosti pre odvetvie podnikania, v ktorom konkrétna spoločnosť pôsobí, pričom naplnenie obsahu tohto pojmu závisí od posúdenia podmienok konkrétneho prípadu. Obdobne sa vyjadril aj Škrinár, ktorý pojem odborná starostlivosť vníma ako: „…najvyšší stupeň starostlivosti štatutárneho orgánu, ktorý možno od neho objektívne požadovať v konaní za spoločnosť. Pôjde o odbornú starostlivosť, ktorá sa vyžaduje v danom odvetví, odbore aj s prihliadnutím na mieru poznatkov v danej oblasti.“ (19)

Zastávame názor, že konanie s odbornou starostlivosťou sa v rámci právnej úpravy ObZ nezakladá na subjektívnom princípe posudzovania osobnostných predpokladov konkrétneho konateľa, ale je potrebné tento pojem hodnotiť s prihliadnutím na objektívnu, všeobecne požadovanú odbornú starostlivosť vyžadovanú pre konkrétny druh úkonu alebo rozhodnutia konateľa. V tejto súvislosti je irelevantná úroveň dosiahnutého vzdelania konkrétneho konateľa (napr. zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením povinností stanovených pre výkon tejto funkcie sa konateľ nemôže úspešne brániť tým, že jeho vzdelanie je iba základné, stredoškolské, resp. z inej oblasti, v ktorej podniká spoločnosť, ktorej je konateľom). Zároveň však úplne nezatracujeme subjektívny prístup, o ktorom je možné pro futuro uvažovať, a to najmä v kontexte posúdenia splnenia povinností konateľa v konkrétnom prípade, a ktorý sa do istej miery uplatňuje aj v zahraničnej právnej úprave zodpovednosti štatutárnych orgánov.(20)

V tejto súvislosti je však potrebné upozorniť na to, že ObZ na rozdiel od ObZ ČR používa dva pojmy na označenie povinnosti štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti, a to podľa toho, či ide o predstavenstvo akciovej spoločnosti (vtedy ObZ používa pojem „náležitá starostlivosť“), alebo ide o konateľa (v tomto prípade ObZ používa pojem „konanie s odbornou starostlivosťou“). Vo všeobecnosti je vo vedeckých kruhoch v rámci Slovenskej republiky pojem „náležitá starostlivosť“ (podľa § 194 ods. 5 ObZ) vnímaný ako širší pojem než „odborná starostlivosť,“ (21) čo je nakoniec v súlade so znením § 194 ods. 5 ObZ. Odlišný názor na vymedzenie pojmov náležitá starostlivosť a odborná starostlivosť, resp. ich vzťahu, prevláda v Českej republike v oblasti právnej vedy(22) a rovnaký názor zastáva aj NS ČR, ktorý na túto tému uviedol: „Najvyšší súd súhlasí s obvineným XY v tom, že medzi pojmami odborná starostlivosť a náležitá starostlivosť je určitý rozdiel, pretože náležitá starostlivosť je pravdepodobne menej náročnou požiadavkou než starostlivosť odborná… Pokiaľ ide o pojem náležitá starostlivosť, je potrebné ho predovšetkým chápať ako povinnosť štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu konať v súlade so záujmami spoločnosti. V tejto povinnosti je tak vyjadrená požiadavka, aby štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu zamedzil takým konaniam, z ktorých by mohla vzniknúť škoda na jej majetku. Naproti tomu konanie štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu akciovej spoločnosti s náležitou starostlivosťou podľa názoru dovolacieho súdu nevyžaduje, aby bol vybavený všetkými odbornými znalosťami, ktoré súvisia s uvedenou funkciou v štatutárnom orgáne, ale k jeho zodpovednosti postačia základné znalosti umožňujúce rozpoznať hroziacu škodu a zabrániť jej spôsobeniu na spravovanom majetku. Súčasťou povinnosti štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu konať s náležitou starostlivosťou je aj jeho schopnosť rozpoznať, že je nutná odborná pomoc špeciálne kvalifikovaného subjektu a poprípade aj povinnosť zaistiť takú pomoc.“(23) Bartošíková explicitne uvádza, že medzi pojmami náležitá starostlivosť a odborná starostlivosť je ten rozdiel, že náležitá starostlivosť v sebe neobsahuje zároveň aj odbornú starostlivosť.(24)

Podľa uvedených názorov (najmä z Českej republiky), ktoré vymedzujú konanie s odbornou starostlivosťou ako povinnosť konať ako profesionál, resp. odborník v istej konkrétnej, resp. špeciálnej oblasti je tento pojem považovaný za nevhodný pre stanovenie všeobecnej povinnosti konateľa. Konateľ sa pri výkone svojej činnosti stretáva s rôznymi oblasťami podnikania a nie je reálne, aby jedna osoba mala vedomosti na profesionálnej úrovni vo všetkých oblastiach podnikateľského života alebo aspoň v oblastiach, s ktorými príde do styku spoločnosť, v ktorej zastáva funkciu konateľa.

Domnievame sa, že s prístupom k vymedzeniu odbornej starostlivosti, v rámci ktorého sa vyžaduje profesionálne konanie, je možné súhlasiť do tej miery, pokiaľ sa profesionalita má týkať plnenia povinností konateľa ako celku, tzn. že konateľ je povinný vykonávať svoju pôsobnosť v rámci spoločnosti ako odborník, resp. profesionál na správu a jej riadenie, ale nie ako osoba schopná na profesionálnej úrovni realizovať všetky činnosti, ktoré sú potrebné na fungovanie spoločnosti. Preto zastávame názor, že odbornosť, resp. profesionalita má byť v súvislosti s výkonom pôsobnosti konateľa vnímaná nie ako jeho povinnosť byť odborníkom vo všetkých oblastiach, v ktorých spoločnosť čo i len čiastočne vystupuje (právnik, ekonóm, účtovník a pod.), ale je v tomto kontexte žiaduce, aby bol odborník, resp. profesionál v riadení spoločnosti. Domnievame sa, že nie je možné pripustiť výklad pojmu konanie s odbornou starostlivosťou, ktorý bude v rámci napĺňania obsahu tohto pojmu vyžadovať, aby boli konatelia profesionálmi, resp. odborníkmi na všetky oblasti, ktoré sa pri podnikaní danej spoločnosti vyskytnú. Preto sa zastávame názor, že splnenie povinnosti zabezpečiť riadne vedenie účtovníctva by nemala byť posudzovaná v zmysle určitej garancie zo strany konateľa za jeho bezchybnosť, ale prísne vo vzťahu ku kvalifikovanému resp. odbornému výberu osoby vykonávajúcej vedenie účtovníctva pre spoločnosť (etablovaná účtovná resp. audítorská spoločnosť, osobitné poistenie pre prípad vzniku škody a pod.), ktorá túto činnosť bude realizovať a ktorá bude v danom odbore akceptovaná bez pochýb ako profesionál resp. odborník v danej oblasti a ktorá bude garantovať jeho bezchybnosť. V opačnom prípade by konatelia neboli schopní (ani pri vynaložení tej najvyššej starostlivosti) vylúčiť možnosť vzniku škody v prípade nesprávneho vedenia účtovníctva a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že spravila nie sú špecialistami na túto oblasť. Jediným nástrojom ich snahy o zabezpečenie riadneho vedenia účtovníctva by tak mohla byť realizácia následnej kontroly vedenia účtovníctva iným subjektom, čo by však značne zvýšilo náklady spoločnosti a v konečnom dôsledku by to aj tak nemuselo znamenať jeho bezchybnosť.

4 ZÁVER

Domnievame sa, že snaha o nachádzanie riešení v oblasti právnej úpravy zodpovednosti konateľov s.r.o. bude aj do budúcnosti vzbudzovať polemiky v oblasti výkladu jednotlivých právnych noriem upravujúcich túto problematiku. Táto téma je na jednej strane determinovaná potrebou značnej miery všeobecnosti pri vymedzovaní povinností konateľov tak, aby bolo možné zabezpečiť ich aplikovateľnosť na značne rôznorodé činnosti v rámci plnenia si povinností štatutárnych orgánov obchodných spoločností a na druhej strane nutnosťou praktickej aplikácie noriem, ktoré vymedzujú zodpovednosť týchto osôb ako aj sankcie za porušenie povinnosti. V tomto kontexte vystupuje do popredia úloha orgánov aplikujúcich právne normy na jednotlivé prípady (najmä NS SR), ktoré by v rámci svojej rozhodovacej činnosti mali vytvárať systém dostatočného zdroja informácii (modelových prípadov) pre posudzovanie podobných situácii tak, aby obchodné spoločnosti ako aj štatutárne orgány mohli jednoznačnejšie pristúpiť k presnej identifikácii povinností konateľov resp. spôsobu ich výkonu, čo by v konečnom dôsledku prispelo k vyššej miere stability vo vzťahoch medzi spoločnosťou a jej štatutárom.

Poznámky

• 1) Bližšie pozri: § 155 – 156 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov
• 2) Pozri: Rozhodnutie NS ČR, zo dňa 10. 11. 1999, sp. zn. 29 Cdo 1162/99, uverejnený v časopise Soudní judikatura, číslo zošitu 9, ročník 2000, č. 103
• 3) Pozri: NS SR zo dňa 1.2.2007, sp. zn. 3 Obo 106/2006.
• 4) Pozri: NS ČR, zo dňa 25.1.2012, sp. zn. 29 Cdo 134/2011
• 5) Fekete, I.: Obchodná spoločnosť s ručením obmedzeným: Komplexná príručka. Bratislava: EPOS, 2004, s.491.
• 6) Blaha. In: Patakyová, M. a kol.: Obchodný zákonník – komentár. Tretie aktualizované vydanie. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 414.
• 7) Majerníková, M. In: Žitňanská, L., Ovečková, O. a kol.: Základy obchodného práva 1. Bratislava: Iura Edition, 2009, s. 291
• 8) Štenglová, I., Plíva, S., Tomsa, M. a kol.: Obchodní zákonník. Komentář. 12. Vydání. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 456
• 9) Napríklad pri zmluve o uskladnení sa skladovateľ zbaví zodpovednosti, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení odbornej starostlivosti. Pri zmluve o uložení sa opatrovateľ zaväzuje, že vec bude starostlivo opatrovať.
• 10) § 7 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
• 11) Ďurica, M.: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2012, s. 21.
• 12) Dôvodová správa k návrhu zákona, ktorou sa mení a dopĺňa ObZ ČR, zo dňa 22.12.1999, k bodu 70 (§79a), ASPI, ev. č. LIT 13617CZ.
• 13) NS ČR zo dňa 18.10.2006, sp. zn. 5 Tdo 1224/2006
• 14) Pozri: Čech, P.: Péče řádného hospodáře a povinnost loajality. In. Právní rádce, č. 3, 2007, s. 5.
• 15) Bejček, J.: Principy odpovědnosti statutárních a dozorčích orgánů kapitálových společností. In. Právní rozhledy, č. 17, 2007, s. 614.
• 16) Dedič, J. a kol.: Obchodní zákoník. Komentář. Díl 3. Praha: Polygon, 2002, s. 2417.
• 17) Řeháček, O.: Postavení a odpovědnost členů představenstva akciové společnosti. In. Obchodní právo, č. 1, 2008, s. 4.
• 18) Blaha, M.: In. Patakyová, M. a kol.: Obchodný zákonník – komentár. Tretie aktualizované vydanie. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 416.
• 19) Škrinár, A.: K niektorým problémom právnej úpravy zodpovednosti štatutárnych orgánov za škodu spôsobenú spoločnosti výkonom funkcie podľa Obchodného zákonníka. In. Bulletin slovenskej advokácie, 14, 2008, č. 11, s. 16
• 20) Napr.: Companies act 2006 § 174: „1. Riaditeľ spoločnosti je povinný jednať s primeranou starostlivosťou, kvalifikovane a svedomito. 2. To znamená starostlivosť, schopnosti a skúsenosti, ktoré by použila priemerne svedomitá osoba a) so všeobecnými znalosťami, schopnosťami a skúsenosťami, ktoré je možné primerane očakávať od osoby, ktorá plní úlohy riaditeľa vo vzťahu k spoločnosti, a b) so všeobecnými znalosťami, schopnosťami a skúsenosťami, ktoré má daný riaditeľ.“
• 21) Pozri: Suchoža, J., Husár. J a kol.: Obchodné právo. Bratislava: Iura Edition, 2009, s. 569; porovnaj: Strapáč, P.: Ustanovenie, postavenie a zodpovednosť člena predstavenstva akciovej spoločnosti. Bratislava: Eurounion, spol. s r.o., 2012, s. 140-141.
• 22) Bližšie pozri: Dedič, J a kol.: Obchodní zákoník. Komentář. 1. Praha: Prospektrum, 1997, s. 605; Pelikánová, I.: Sporné body poslední novelizace obchodního zákoníku. In. Právní rádce, č. 9, 1997, s. 19.
• 23) NS ČR zo dňa 27.3.2008, sp. zn. 5 Tdo 1412/2007.
• 24) Bližšie pozri: Bartošíková, M.: Povinnost a odpovědnost statutárních orgánů kapitálových společností. In. Obchodní právo, č. 11, 1998, s. 2.

Autor
JUDr. Peter Lukáčka PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/Session_of_Commercial_Law.pdf

1 ÚSTAVNÁ ÚPRAVA PRÁVA NA BEZPLATNÚ ZDRAVOTNÚ STAROSTLIVOSŤ

Právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť ako súčasť práva na ochranu zdravia patrí k sociálnym právam patriacim do práv druhej generácie. V slovenskej ústavnej úprave je uvedené v druhej vete čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“): „Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.“

Článok 40 Ústavy SR upravuje okrem už spomínaného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť aj iné právo, rozdielneho významu a obsahu, a to v prvej vete citovaného článku v znení: „Každý má právo na ochranu zdravia“, ktorým sa zaručuje právo na ochranu zdravia. Toto právo priznáva Ústava SR každému bez výnimky (teda fyzickým osobám, keďže zdravie je vlastnosťou biologických organizmov), v spojení s čl. 52 ods. 2 Ústavy SR z toho možno vyvodiť, že právo na ochranu zdravia majú aj cudzinci. Ide o preventívnu ochranu zdravia, ktorá zahŕňa aj ochranu zdravia v chorobe, či už z pohľadu krátkodobého alebo dlhodobého narušenia zdravia.

Na druhej strane okruh subjektov práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky na základe zdravotného poistenia je užší, čo vyjadruje pojem „občania“ v texte ustanovenia čl. 40 Ústavy SR. To znamená, že toto právo nepatrí cudzincom a tiež ani osobám bez štátnej príslušnosti.

Druhú vetu tohto ustanovenia však treba vykladať tak, že občania majú právo nielen na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, ale aj na zdravotnícke pomôcky poskytované zo zdravotného poistenia. Rozsah zdravotnej starostlivosti uhrádzanej z nákladov zdravotného poistenia, ako i okruh subjektov povinných platiť zdravotné poistenie a iné podmienky, ustanoví v zmysle ústavnej úpravy zákon.

Obdobná úprava práva na ochranu zdravia, ako aj práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť je v čl. 31 Listiny základních práv a svobod, ktorá je podľa čl. 3 a čl. 112 ods. 1 Ústavy Českej republiky (ďalej len „Ústava ČR“) súčasťou ústavného poriadku Českej republiky.1 Z obsahového hľadiska (aj vzhľadom na spoločnú históriu) je česká úprava práva na ochranu zdravia, teda aj práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, rovnaká. Rozdiely sa však začínajú prejavovať v ustanoveniach zákonov, ktoré upravujú podmienky výkonu týchto práv vzhľadom na ich nespočetné novely vyplývajúce z viacerých pokusov o reformovanie zdravotníctva a nemenej tiež aj z judikatúry ústavných súdov oboch krajín.

Z hľadiska porovnávacieho ústavného práva je nutné povedať, že samotná úprava organizácie zdravotníctva, poskytovania zdravotnej starostlivosti alebo zaručenia práva na zdravie je zriedkavým objektom ústavnej úpravy.

Podľa viacerých autorov odbornej literatúry je úprava práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 Ústavy SR považovaná za výsledok nepochopenia spoločenských zmien po roku 1989,2 čo sa následne odráža aj v nedostatkoch v jeho uplatňovaní. V článku rozoberieme vývoj spoplatnenia zdravotnej starostlivosti na území SR a následne na území ČR s poukazom na najzásadnejšie reformy a judikatúru ústavných súdov oboch krajín, ktoré ovplyvnili samotný smer vývoja spoplatnenia zdravotnej starostlivosti. V príspevku sa zaoberáme aj reformami zdravotníctva (najmä v SR) čiastočne aj z ekonomického pohľadu, nakoľko zdravotníctvo ovplyvňuje okrem iného aj konkrétny stav ekonomiky.

2 VÝVOJ SPOPLATNENIA ZDRAVOTNEJ STAROSTLIVOSTI NA ÚZEMÍ SR

Od počiatku zakotvenia práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť do Ústavy SR spôsobuje aplikačné problémy pojem „bezplatnosť“ a jeho výklad.

Otázka bezplatnosti zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného poistenia sa preto stala predmetom konania pred Ústavným súdom SR, sp. zn. PL. ÚS 38/03, v ktorom navrhovatelia žiadali vysloviť nesúlad napadnutých ustanovení s Ústavou SR a do rozhodnutia vo veci samej pozastaviť účinnosť napadnutých ustanovení.

Namietaným zákonom bol zákon č. 138/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (rovnako bol namietaný aj zákon č. 98/1995 Z. z. o Liečebnom poriadku a zákon č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení), ktorý nadobudol účinnosť 1. júna 2003. Napadnuté boli ustanovenia, ktoré zaviedli pojem „služby súvisiace so zdravotnou starostlivosťou“, pričom tieto služby už nie sú súčasťou zdravotnej starostlivosti a preto nie sú poskytované v rámci ústavného práva občanov na zdravotnú starostlivosť bezplatne. Z tohto zákona je možné badať prvotné tendencie spoplatnenia zdravotnej starostlivosti v podmienkach SR.

Navrhovatelia svoj návrh odôvodnili tým, že „vzhľadom na charakter a podstatu plnení, ktoré zákonodarca zaradil pod pojem súvisiace služby, nie je možné súhlasiť s tým, že vymedzené služby už nie sú súčasťou práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť v zmysle článku 40 Ústavy Slovenskej republiky. Tieto služby sú neoddeliteľnou súčasťou zdravotnej starostlivosti a preto musia byť v rámci článku 40 ústavy poskytované na základe zdravotného poistenia bezplatne. Zaradenie týchto služieb mimo pojmu zdravotnej starostlivosti je prísne účelové a neodôvodnené. Určité činnosti, ktoré sú jednoznačne súčasťou zdravotnej starostlivosti, nemožno iba formálnou zmenou ich názvu umelo vyňať spod pôsobnosti článku 40 ústavy s cieľom obísť ústavné právo občanov na bezplatnú zdravotnú starostlivosť.“3

Navrhovatelia teda v zmysle citovaného považovali tieto služby za umelo vyňaté spod pôsobnosti čl. 40 Ústavy SR prostredníctvom formálnej zmeny názvu (súvisiace služby), čím sa malo obísť základné právo občanov na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na bezplatné zdravotnícke pomôcky.

Na druhej strane cieľom zákonodarcu bolo nájsť adekvátne riešenie na zabezpečenie príjmov a výdavkov a dosiahnutie rovnováhy v rámci zdravotného poistenia, avšak bol pri tom limitovaný zodpovednosťou rešpektovania ústavou garantovaného základného práva na zdravotnú starostlivosť poskytovanú na základe zdravotného poistenia.

Ústavný súd SR sa vo svojom náleze vysporiadal so situáciou tak, že uviedol: „Ústava Slovenskej republiky garantuje len právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť poskytovanú na základe zdravotného poistenia (pričom na úpravu podmienok jej poskytovania splnomocňuje zákon), čím vytvára priestor pre spoplatnenie určitej časti poskytovania zdravotnej starostlivosti, ktorá prekračuje rozsah a obsah zdravotnej starostlivosti poskytovanej na základe zdravotného poistenia, ako aj úkonov a činností, ktoré síce so zdravotnou starostlivosťou poskytovanou na základe zdravotného poistenia úzko súvisia, ale netvoria jej bezprostrednú súčasť.

Diferencovaná právna úprava určitých otázok je možná a nesignalizuje sama osebe porušenie ustanovení Ústavy Slovenskej republiky. Musí však mať svoje opodstatnenie a zmysel a nesmie narúšať princíp právnej úlohy a princíp rovnosti a musí zodpovedať kritériám proporcionality.“4

Pri svojom rozhodovaní sa teda Ústavný súd musel popasovať s otázkou, či je zavedenie poplatkov za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti spôsobilé ohroziť občana v jeho prístupe k právu podľa čl. 40 Ústavy SR a či je možné inštitút služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti skutočne oddeliť od samotnej zdravotnej starostlivosti. Taktiež sa zaoberal otázkou, či je zaťaženie občana platobnou povinnosťou únosné a či mu neznemožňuje jeho prístup k zdravotnej starostlivosti. Ústavný súd dospel pri posudzovaní súladu napadnutých ustanovení zákona o rozsahu zdravotnej starostlivosti a zákona č. 98/1995 Z. z. o Liečebnom poriadku s označenými článkami Ústavy SR nakoniec k názoru, že zavedenie poplatkov za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v takom rozsahu, ako sú upravené v napadnutých ustanoveniach predmetných zákonov, nemôže zasiahnuť do integrity občana do takej miery, že by to znamenalo zásah do jeho základných práv upravených v čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Je potrebné zdôrazniť, že ani Ústavný súd SR, ba v konečnom dôsledku ani navrhovateľ nenamietal, že bezplatnosť zdravotnej starostlivosti neznamená, že sa poskytuje celkom zadarmo, keďže túto myšlienku vylučuje už samotný princíp poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného poistenia. Tento názor podporuje tiež skutočnosť, že nie všetky úkony vykonané v zdravotníckom zariadení sú výkonmi zdravotnej starostlivosti, čo vyplýva aj zo samotného čl. 40 Ústavy SR, ktorý negarantuje bezplatnosť všetkých úkonov vykonaných v zdravotníckych zariadeniach. Z tohto dôvodu je teda možné rozlíšiť výkony podliehajúce režimu čl. 40 Ústavy SR a tiež výkony, ktoré súvisia s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, avšak nemajú povahu priamej realizácie zdravotnej starostlivosti.

K tomuto právnemu názoru Ústavného súdu SR uviedli svoje odlišné stanovisko sudcovia ústavného súdu Ľ. Gajdošíková a E. Bárány, ktorí naopak dôvodili, „že znenie čl. 40 druhej vety Ústavy SR neumožňuje, aby sa pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného poistenia požadovala akákoľvek platba. Výraz „bezplatná“, použitý v čl. 40 ústavy totižto svojou podstatou nepripúšťa mieru alebo odstupňovanie bezplatnosti, lebo sám je presným vyjadrením miery.“5

I keď je tu niekoľko argumentov, pre ktoré je možné súhlasiť s názorom väčšiny sudcov Ústavného súdu SR v predmetnej veci, skôr sa stotožňujeme s názorom sudcov prezentujúcich svoje odlišné stanovisko, pretože pri zohľadnení gramatického významu pojmu bezplatnosť, čo je absolútnou kategóriou, nie je možné pripustiť jej akúsi modifikáciu z hľadiska odstupňovania jej miery.

Už z prezentovania odlišného stanoviska dvoch sudcov Ústavného súdu SR možno badať, že ani v takej inštitúcii akou je Ústavný súd SR, ktorý je oprávnený podávať výklad Ústavy SR a rozhodovať o súlade zákonov s Ústavou SR, nie je názorová jednotnosť na danú problematiku. Preto stojí za zváženie prípadná novelizácia čl. 40 Ústavy SR.

Pokiaľ ide o významné reformy, ktoré ovplyvnili smerovanie zdravotníctva, je potrebné poznamenať, že zdravotníctvo je predmetom záujmu množstva zainteresovaných subjektov resp. záujmových skupín na jednej strane a na druhej strane stoja občania, ktorí využívajú služby zdravotníctva po celý život, pričom obe skupiny zastávajú protichodné pozície. Z tohto dôvodu je presadzovanie akýchkoľvek reforiem v zdravotníctve obtiažne a nepopulárne, navyše za 4-ročné volebné obdobie len ťažko presaditeľné.

V prvom rade je potrebné povedať, že dopyt po bezplatnej zdravotnej starostlivosti vzhľadom na jej rozsah, nie je možné uspokojiť z aktuálne dostupných prostriedkov verejného zdravotného poistenia. V nemalej miere tomu prispieva aj nízka efektivita vynakladaných prostriedkov, netransparentnosť pri obstarávaní tovarov, služieb, liekov a zdravotníckych pomôcok. Celkovo tieto faktory vplývajú na rast zadlženosti tohto sektora.

Práve zadlženosť bola dôvodom pre vylúčenie majetku zdravotníckych zariadení a zdravotných poisťovní z exekúcií, čo malo zabrániť kolapsu zdravotníctva. Zastavenie exekúcii bolo jednorazovým opatrením (aj napriek skutočnosti, že z pôvodnej 6-mesačnej lehoty sa obmedzenie exekúcií v zdravotníctve postupne predlžovalo až do roku 2006), ktorým sa mali ochrániť zadlžené zariadenia pred zatváraním, a tým zachovať dostupnosť zdravotnej starostlivosti pre občanov. Skôr však podporovalo korupciu, neefektívne nemocnice a narastanie dlhov. Toto opatrenie navyše vykazovalo známky protiústavnosti, keďže zaviedlo nerovnakú mieru ochrany vlastníckeho práva v závislosti od právnej povahy dlžníka – súkromné zdravotnícke zariadenia nemali legislatívnu ochranu pred exekúciami. Ústavný súd konštatoval protiústavnosť ochrany nemocníc a zdravotných poisťovní pred exekúciami už v roku 2000, následne v decembri roku 2006 svoje rozhodnutie pripomenul, keď pozastavil účinnosť ustanovení týkajúcich sa ochrany pred exekúciami (prijatých po nástupe vlády R. Fica v septembri 2006).

Najrazantnejšiu zmenu v slovenskom zdravotníctve prinieslo obdobie tzv. „Zajacovej“ reformy v období rokov 2003-2005 a s tým súvisiace stabilizačné opatrenia zamerané na zastavenie dlhu a následné systémové opatrenia zamerané na prijatie reformných zákonov.

Výrazne negatívny ohlas verejnosti vyvolalo zavedenie paušálnych poplatkov (známe ako tzv. 20-korunáčky) za služby súvisiace so zdravotnou starostlivosťou v apríli roku 2003. Spolu s už spomínaným judikátom Ústavného súdu SR, ktorý nevylúčil možnosť spoplatniť určitú časť zdravotnej starostlivosti, položili základ spoplatnenia zdravotnej starostlivosti na Slovensku. Od júna roku 2003 boli teda zavedené poplatky za činnosti súvisiace so zdravotnou starostlivosťou, ale priamo zdravotnou starostlivosťou nie sú – poplatok za návštevu lekára v ambulancii (20 SK), pobyt v nemocnici (50SK/deň), v kúpeľoch (50-220SK/deň v závislosti od diagnózy), návšteva pohotovosti alebo poskytnutie lekárskej služby prvej pomoci (60SK), vydanie lieku na lekársky predpis (20SK), zdravotnícka doprava sanitkou (2SK/km).

Cieľom tejto reformy malo byť obmedzenie nadmernej spotreby zdravotníckych služieb, liekov a zdravotníckych pomôcok a sťaženie zneužívania systému. Taktiež sa mala obmedziť korupcia, znížiť výdavky nemocníc a docieliť, aby si občania uvedomili, že v zdravotníctve nie je nič zadarmo a každá služba má svoju cenu. Spoplatnením služieb sa mala otvoriť diskusia o prioritách vo financovaní zdravotníctva. Začať reformu zdravotníctva od pacienta bolo podľa slov ministra Zajaca „technicky najjednoduchšie“.6

Po zavedení paušálnych poplatkov prišli na rad systémové opatrenia. Bolo prijatých 6 reformných zákonov účinných od 1.1.2005, a to :
a) zákon o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti (súčasťou zákona bola príloha tzv. solidárny základný balík, ktorý obsahoval zoznam približne 6400 diagnóz plne hradených z verejného zdravotného poistenia, pričom ostatné tzv. neprioritné diagnózy pri ktorých majú občania určitú výšku spoluúčasti mala určiť vláda kategorizačným nariadením. Cieľom zákona bolo zastaviť dlh v zdravotníctve pri súčasnom neznížení kvality a zabezpečiť zvýšenie udržateľnosti systému verejného zdravotného poistenia.
b) zákon o zdravotnej starostlivosti sa venoval najmä katalogizácii zdravotných výkonov, chorôb, liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín, ktorej cieľom bolo poskytnúť maximálny účinok za čo najefektívnejších podmienok, z čoho plynula potreba obmedzenia – stanovenia jasných a transparentných pravidiel, platných pre každého účastníka systému, pri rešpektovaní kritérií a zachovaní kvality zdravotnej starostlivosti. Predkladatelia v dôvodovej správe uviedli: „Ak má byť systém solidárneho zdravotného poistenia udržateľný, nemôže každý jeho klient poberať bezplatnú zdravotnú starostlivosť v neobmedzenom rozsahu“.
c) zákon o zdravotnom poistení rozčlenil zdravotné poistenie na dva základné typy – verejné zdravotné poistenie a individuálne zdravotné poistenie. Individuálne zdravotné poistenie sa však v praxi neujalo, nakoľko nebola stanovená výška spoluúčasti pacientov pri hradení tzv. neprioritných chorôb. Pokiaľ budú mať pacienti nárok na hradenie všetkých výkonov z verejného zdravotného poistenia, poisťovne nebudú mať záujem ponúkať komerčné pripoistenie. Zákon mal motivovať … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
Mgr. Barbora Blašková

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/Session_of_Constitutional_Law.pdf

1 ÚVOD

Skúsenosť posledných rokov ako aj vývoj v Slovenskej republike a najmä v niektorých iných štátoch sveta, členských štátoch Európskej únie a najme členských štátoch Európskej menovej únie ukazuje, že vlády týchto štátov nie sú v dôsledku polarizácie subjektov politického systému – politických strán a v dôsledku politických cyklov – volieb do volených orgánov na celoštátnej ako aj regionálnej úrovni, charakterizovaných najmä inflačnou fiškálnou politikou vykonávateľov politickej moci na konci každého politického cyklu – (pred voľbami) s cieľom získať na svoju stranu voličov, schopné dostatočne čeliť negatívnym vplyvom klesajúcej fázy ekonomického cyklu najmä, ak tento nie je len krátkodobý a lokálny, ale dlhodobý a zasahujúci svetovú ekonomiku, čo znemožňuje nositeľom a vykonávateľom politickej moci prijímať dlhodobé opatrenia presahujúce rámec toho ktorého volebného cyklu, ktorého trvanie nekorešponduje s trvaním klesajúcej fázy ekonomického cyklu.

Uvedené viedlo k dramatickému nárastu rozporu medzi očakávaniami obyvateľstva krajín – voličov na jednej strane a reálnymi možnosťami národných ekonomík z hľadiska ich výkonnosti, k rastu nezamestnanosti sprevádzaného stagnáciou či poklesom celých výrobných odvetví. Tento rozpor mal za následok destabilizáciu politických systémov sprevádzanú pádmi vlád v niektorých krajinách1 a radikalizáciou spoločnosti čoho sprievodným javom je stúpajúca podpora extrémistických politických síl to viedlo k prehĺbeniu nedôvery v tieto krajiny zo strany svetových finančných trhov a tým k zhoršeniu ekonomickej situácie v týchto krajinách.

Z uvedených dôvodov sa niektoré krajiny2 rozhodli prostredníctvom modifikácií svojich ústavných systémov vytvoriť mechanizmus, ktorý by umožnil kontrolovať prehlbovanie zadlžovania krajín a ktorý by nebol natoľko závislý od politických cyklov ustanovením mechanizmu vyvodenia najmä politickej zodpovednosti, tento mechanizmus sa zvykne označovať ako „dlhová brzda“. Jednou z týchto krajín je aj Slovenská republika, tá v roku 2011 prijala ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti3 a zriadila ním Radu pre rozpočtovú zodpovednosť (ďalej len „Rada“).4 Inštitucionálnej analýze z hľadiska začlenenia Rady do existujúcej štruktúry ústavného systému Slovenskej republike sa venuje tento príspevok.

2 RIADNE ÚSTAVNÉ ORGÁNY

Z hľadiska klasickej koncepcie trojdelenia moci v štáte je táto rozdelená na moc zákonodarnú reprezentovanú zákonodarným zborom, moc výkonnú reprezentovanú vládou a moc súdnu reprezentovanú všeobecnými súdmi. Táto koncepcie rozdelenia moci v štáte je ďalej modifikovaná v závislosti od formy štátu, teda od toho či ide o štát zložený alebo unitárny ako aj od formy vlády, teda od toho či ide o republiku parlamentnú alebo prezidentskú alebo o monarchiu.

Tieto faktory ovplyvňujú inštitucionálnu stránku architektúry štátnej moci a vzájomné vzťahy medzi orgánom moci zákonodarnej, orgánom moci výkonnej a orgánom moci súdnej. V podmienkach Slovenskej republiky ako unitárneho štátu s parlamentnou formou vlády ide o vzťahy medzi Národnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „Národná rada“), vládou Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“), prezidentom Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“) a Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“).

Okrem týchto klasických ústavných orgánov, ktoré možno označiť za riadne ústavné orgány, upravuje Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) aj Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší kontrolný úrad“), Súdnu radu Slovenskej republiky, prokuratúru Slovenskej republiky na čele s generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, Verejného ochrancu práv. Tieto orgány plnia najmä kontrolnú funkciu a dotvárajú tak ústavný systém z hľadiska vzájomnej kontroly najmä preto, že v podmienkach parlamentnej formy vlády nie je separácia zákonodarnej a výkonnej moci natoľko výrazná ako je tomu v prezidentskej republike.

Národná rada Slovenskej republiky je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky. Okrem svojej normotvornej právomoci disponuje Národná rada aj ďalšími ústavnými právomocami vyplývajúcimi z jej postavenia v ústavnom systéme Slovenskej republiky s parlamentnou formou vlády. Ide najmä o ústavné právomoci vo vzťahu k vláde, prezidentovi, Ústavnému súdu, kontrolné právomoci a kreačné právomoci. Národná rada je kolektívnym orgánom s časovo obmedzeným funkčným obdobím, je kreovaná vo všeobecných, priamych a rovných voľbách s tajným hlasovaním.

Prezident Slovenskej republiky reprezentuje Slovenskú republiku navonok i dovnútra a svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov Prezident najmä zvoláva ustanovujúcu schôdzu Národnej rady, podpisuje zákony, vymenúva a odvoláva predsedu a ostatných členov vlády Slovenskej republiky, poveruje ich riadením ministerstiev a prijíma ich demisiu; predsedu a ostatných členov vlády odvoláva v prípadoch uvedených v čl. 115 a 116 Ústavy, vymenúva a odvoláva vedúcich ústredných orgánov, vyšších štátnych funkcionárov a ďalších funkcionárov; odpúšťa a zmierňuje tresty uložené súdmi v trestnom konaní a zahládza odsúdenie formou individuálnej milosti alebo amnestie, je hlavným veliteľom ozbrojených síl, môže vrátiť Národnej rade zákon s pripomienkami do 15 dní od doručenia schváleného zákona, vymenúva a odvoláva sudcov Ústavného súdu, predsedu a podpredsedu Ústavného súdu, prijíma sľub sudcov Ústavného súdu a sľub generálneho prokurátora, vymenúva a odvoláva sudcov, predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, generálneho prokurátora a troch členov Súdnej rady, prijíma sľub sudcov, rozhoduje o poverení vlády a dáva súhlas na výkon jej pôsobnosti podľa čl. 115 ods. 3 Ústavy. Ide o monokratický ústavný orgán s časovo obmedzeným funkčným obdobím kreovaný vo všeobecných, priamych rovných voľbách s tajným hlasovaním.

Vláda Slovenskej republiky je vrcholným orgánom výkonnej moci. Ako taká rozhoduje v zbore najmä o návrhoch zákonov, nariadeniach vlády, programe vlády a o jeho plnení, zásadných opatreniach na zabezpečenie hospodárskej a sociálnej politiky, návrhoch štátneho rozpočtu a štátneho záverečného účtu, medzinárodných zmluvách Slovenskej republiky, ktorých dojednávanie preniesol na vládu prezident, o zásadných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky, o tom, že požiada o vyslovenie dôvery, o udelení amnestie vo veciach priestupkov, o vymenúvaní a odvolávaní ďalších štátnych funkcionárov v prípadoch ustanovených zákonom a troch členov Súdnej rady Slovenskej republiky, o návrhu na vyhlásenie vojnového stavu, o návrhu na nariadenie mobilizácie ozbrojených síl, o návrhu na vyhlásenie výnimočného stavu a o návrhu na ich skončenie, o vyhlásení a skončení núdzového stavu.

Ústavný súd Slovenskej republiky ako kolektívny orgán, ktorého sudcov vymenúva prezident z dvojnásobného počtu kandidátov navrhnutých mu Národnou radou. Ústavný súd rozhoduje v pléne alebo v senátoch napríklad o súlade predpisov nižšej právnej sily s predpismi vyššej právnej sily, o kompetenčných konfliktoch ústredných orgánov štátnej správy a o sporoch o kontrolnej príslušnosti Najvyššieho kontrolného úradu, o sťažnostiach vo volebných veciach, o obžalobe prezidenta Národnou radou, podáva výklad ústavy alebo ústavného zákona, ak je vec sporná.

Súdna rada Slovenskej republiky je kolektívnym orgánom, ktorého predsedom je na základe princípu virility predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a ostatný členovia sú kreovaným z časti sudcami a z časti prezidentom, vládou a Národnou radou. Najmä predkladá prezidentovi návrhy na vymenovanie alebo odvolanie sudcov, rozhoduje o pridelení a preložení sudcov, predkladá prezidentovi návrhy na vymenovanie alebo odvolanie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, predkladá vláde návrhy kandidátov na sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch.

3 MIMORIADNE ÚSTAVNÉ ORGÁNY

Za mimoriadne ústavné orgány možno v podmienkach Slovenskej republiky považovať
1. predsedu vlády, vládu a predsedu Národnej rady podľa čl. 105 ods. 1.
2. Parlamentnú radu a
3. Bezpečnostnú radu Slovenskej republiky (ďalej len „Bezpečnostná rada“).

Zaradenie predsedu vlády, vlády a predsedu Národnej rady medzi mimoriadne ústavné orgány vyplýva z prechodu ústavných právomocí prezidenta z dôvodov predvídaných v čl. 105 ods. 1 Ústavy, teda z dôvodu, že
1. prezident nie je zvolený,
2. funkcia prezidenta sa uvoľnila a ešte nie je zvolený nový prezident,
3. novozvolený prezident, ešte nezložil sľub alebo
4. prezident nemôže svoju funkciu vykonávať pre závažné dôvody.

Na predsedu vlády Slovenskej republiky, v týchto prípadoch, prechádza hlavné velenie ozbrojeným silám Slovenskej republiky.

Na vládu Slovenskej republiky prechádza časť ústavných právomocí prezidenta,5 tá môže poveriť predsedu vlády vykonávaním niektorých ústavných právomocí prezidenta.

Na predsedu Národnej rady Slovenskej republiky prechádzajú niektoré ústavné právomoci prezidenta, ktoré neprechádzajú na vládu alebo predsedu vlády.6 Neobsadenie či uprázdnenie tejto ústavnej funkcie možno považovať za mimoriadnu situáciu z hľadiska postavenia, úloh a s tým spojených ústavných právomocí prezidenta.

Doteraz zmienené ústavné orgány pôsobia v čase mieru za mimoriadnej situácie, okrem nich ústavný poriadok predpokladá aj činnosť mimoriadnych ústavných orgánov pôsobiacich mimo času mieru, kedy podmienky neumožnia riadne fungovanie skôr zmienených riadnych ústavných orgánov. Ide o Parlamentnú radu a Bezpečnostnú radu.

Tieto orgány pôsobia ak v čase vojny,7 vojnového stavu8 alebo výnimočného stavu9 je znemožnená činnosť Národnej rady alebo vlády, pričom tieto mimoriadne ústavné orgány sú poverené výkonom len niektorých ústavných právomocí riadnych ústavných orgánov, ktoré substituujú.

Parlamentnú radu vymedzuje z hľadiska jej pôsobnosti čl. 7 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov negatívnou taxatívnou enumeráciou, tak že Parlamentná rada vykonáva ústavné právomoci Národnej rady, okrem
1. uznášania sa na ústave a ústavných zákonoch, volebných zákonoch, zákonoch o politických stranách a politických hnutiach a na zákonoch o spôsobe vykonania referenda,
2. vyslovenia súhlasu s medzinárodnou zmluvou,
3. uznášania sa na ľudovom hlasovaní o odvolaní prezidenta a na návrhoch na vyhlásenie referenda,
4. podania obžaloby na prezidenta.

Ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. pri kreovaní Parlamentnej rady uplatňuje princíp virility, keďže funkcionári10 Národnej rady sú ex lege členmi Parlamentnej rady spolu s predsedami poslaneckých klubov. Tak ako Národná rada, tak aj Parlamentná rada je kolektívny orgán rozhodujúci v zbore uznesením. Uznesenia Parlamentnej rady majú časovo obmedzenú platnosť a podliehajú ratihabícii Národnou radou po tom ako tá začne opätovne vykonávať svoje ústavné právomoci.

Bezpečnostná rada Slovenskej republiky pôsobí na rozdiel od Parlamentnej rady aj počas mieru, avšak len ako stály poradný orgán vlády a teda nevykonáva v čase mieru žiadne z ústavných právomocí vlády.

Obdobne ako pri Parlamentnej rade aj pri Bezpečnostnej rade ústavný zákon č. 228/2002 Z. z. v čl. 8 ods. 3 vymedzuje pôsobnosť Bezpečnostnej rady negatívnou taxatívnou enumeráciou tých ústavných právomocí vlády, ktoré Bezpečnostná rada, v čase vojny, vojnového stavu alebo výnimočného stavu, ak je činnosť vlády znemožnená, nevykonáva, ide o rozhodovanie o
1. programe a jeho plnení,
2. požiadaní o vyslovenie dôvery a
3. udelení amnestie vo veciach priestupkov.

Uvedené obmedzenia je potrebné chápať v intenciách a kontexte čl. 7 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., keďže ak sa nesmie Parlamentná rada uznášať na ústave a ústavných zákonoch, volebných zákonoch, zákonoch o politických stranách a politických hnutiach a na zákonoch o spôsobe vykonania referenda je zrejmé, že ani Bezpečnostná rada nesmie predložiť Parlamentnej rade návrhy takýchto právnych predpisov.

Obdobne ako pri kreovaní Parlamentnej rady aj pri kreovaní Bezpečnostnej rady ústavodarca uplatnil princíp virility, keďže časť členov vlády sú aj členmi Bezpečnostnej rady,11 ide najme o ministrov tzv. silových rezortov.

Bezpečnostná rada je, rovnako ako vláda, ktorú substituuje, kolektívny orgán, na prijatie uznesenia je potrebná absolútna majorita. Členstvo v nej je nezastupiteľné. Uznesenia Bezpečnostnej rady majú časovo obmedzenú platnosť a podliehajú ratihabícii vládou po tom ako tá začne opätovne vykonávať svoje ústavné právomoci.

Mimoriadne ústavné orgány plnia svoju úlohy počas mimoriadnych situácií, či v čase mieru alebo mimo neho, ktoré neumožňujú riadny výkon ústavných právomocí riadnymi ústavnými orgánmi. Najmä mimoriadne ústavné orgány pôsobiace mimo času mieru svojim menším počtom členov, keďže ani jeden z mimoriadnych ústavných orgánov nie je monokratickým, a zjednodušenou procedúrou prijímania rozhodnutí, umožňujú zachovať akcieschopnosť mocenského aparátu štátu. Historicky sa možno s obdobnými orgánmi stretnúť už v antike.12

4 ÚSTAVNÉ ORGÁNY SUI GENERIS

V podmienkach Slovenskej republiky za ústavné orgány sui generis možno považovať tie ústavné orgány, ktoré boli zriadené ústavným zákonom, ktorý menil alebo dopĺňal Ústavu prípadne ústavným zákonom, ktorý priamo samotnú Ústavu nenovelizoval. V prvom prípade ide o verejného ochrancu práv a v druhom prípade ide o Radu.

Verejný ochranca práv bol do ústavného systému Slovenskej republiky vnesený ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Z. z. v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. júla 2001. Napriek skutočnosti, že v súčasnosti ide už o, v ústavnom poriadku, etablovaný ústavný orgán, z hľadiska jeho vzťahu k ostatným (riadnym) ústavným orgánom ho možno považovať skôr za ústavný orgán sui generis, keďže verejný ochranca práv tak, ako vyplýva zo zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov nemá priame právomoci zasahovať do činnosti iných orgánov verejnej správy a expressis verbis sa jeho pôsobnosť nevzťahuje na Národnú radu, prezidenta, vládu, Ústavný súd Slovenskej republiky, Najvyšší kontrolný úrad, spravodajské služby, na rozhodovacie právomoci vyšetrovateľov Policajného zboru, prokuratúru a na súdy s výnimkou orgánov riadenia a správy súdov a dôvodov predpokladajúcich disciplinárne previnenie sudcu ako aj na veci operačnej a mobilizačnej povahy.13

K výraznejšej zmene v postavení verejného ochrancu práv prispel s účinnosťou od 1. apríla 2006 ústavný zákon č. 92/2006 Z. z.,14 ktorým sa novelizoval čl. 151a Ústavy vložením nového odseku 2, na základe ktorého môže verejný ochranca „…predložiť Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania podľa čl. 125 Ústavy, ak všeobecne záväzný právny predpis porušuje základné právo alebo slobodu priznanú fyzickej osobe alebo právnickej osobe.“. Touto zmenou Ústavy došlo k väčšiemu začleneniu tohto ústavného orgánu do jestvujúceho ústavného systému vytvorením nie len kreačného vzťahu medzi Národnou radou a verejným ochrancom práv.

Rada pre rozpočtovú zodpovednosť je v porovnaní s Verejným ochrancom práv pomerne novým ústavným orgánom, keďže bola zriadená ústavným zákonom č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti (ďalej len „ústavný zákon“), ktorý nadobudol účinnosť 1. marca 2012 (27. júna 2012 Národná rada zvolila všetkých členov Rady15 a svoju činnosť vykonáva fakticky viac než rok. Práve z uvedeného dôvodu je vhodné bližšie analyzovať právnu úpravu inštitucionálneho aspektu tohto ústavného orgánu.

5 RADA PRE ROZPOČTOVÚ ZODPOVEDNOSŤ

5.1 Podmienky a proces prijímania ústavného zákona č. 493/2011 Z. z

Návrh zákona vznikal a bol schvaľovaný Národnou radou v špecifických ekonomických a politických podmienkach.

Ekonomické podmienky boli vyvolané jednak svetovou hospodárskou krízou, ktorá sa negatívne odrazila na hospodárskom postavení mnohých vyspelých štátov, niektoré štáty sa pod vplyvom svojich anticyklických fiškálnych opatrení zameraných proti prehlbujúcej sa svetovej hospodárskej kríze dostávali do nebezpečenstva platobnej neschopnosti a niektoré v dôsledku štrukturálnych vlastností svojich národných hospodárstiev stáli pred nebezpečenstvom vyhlásenia štátneho bankrotu. Uvedené vyvolávalo neistotu zo strany investorov na finančných trhoch a obavy z prehlbujúceho sa zadlženie štátov, ktoré použili značné rozpočtové prostriedky na ozdravenie bankového … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
Mgr. Andrej Bonko

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/Session_of_Constitutional_Law.pdf

1 ÚVODNÉ POZNÁMKY

Voľby sú politologicky, sociologicky, marketingovo a psychologicky vďačnými témami. K organizácii moderného štátu patria formy, prostredníctvom ktorých nositeľ moci – ľud, túto moc vykonáva.2 V moderných demokraciách sú voľby jednou z foriem napĺňania ľudských práv a slobôd.3 Voľby sa stávajú neoddeliteľnou súčasťou demokracie. Niektorí teoretici považovali voľby za jadro demokracie.4 Voľby sú často považované za jadro politického procesu, prostredníctvom ktorého vyberáme politikov, ktorí nám vládnu. V tej súvislosti sa často pertraktujú funkcie, ktoré voľby plnia. Je všeobecne uznávané, že voľby do zastupiteľských orgánov majú viacero podstatných funkcií. Z pohľadu politickej vedy tradične k nim patrí legitimačná funkcia, funkcia výberu a obmeny politických elít resp. politických predstaviteľov, funkcia aktivizácie elektorátu, integračná funkcia, funkcia kolektívneho rozhodovania založeného na individuálnom výbere atď.5 Voľby sú napĺňaním demokracie v praxi a nástrojom pomocou ktorého môžu ľudia – zdroj moci kontrolovať svoju vládu. Voľby predstavujú aj jeden zo spôsobov napĺňania základných práv a slobôd (najmä politických práv) v podmienkach reprezentatívnej vlády.

Slobodné voľby majú nezastupiteľné miesto aj vo vzťahu k základným právam a slobodám. V kontexte volieb volebné právo patrí bezpochyby medzi základné politické práva sensu stricto. Ako uvádza T. Ľalík volebné právo vyjadruje právo slobodného sebaurčenia ľudu, pričom ľud si určuje svoj osud sám, vyberá si politických predstaviteľov a toto sebaurčenie je charakterizované slobodou jednotlivcov a ich ľudskou dôstojnosťou.6 Volebné právo má svoje ústavnoprávne dimenzie zakotvené jednak v ústave konkrétneho štátu, ale aj v medzinárodných ľudskoprávnych dokumentoch. Volebné právo má aj materiálny obsah, ktorý sa prejavuje v jednom z princípov práva a to v demokracii.7

Sloboda a rovnosť pri výkone volebného práva majú zásadný význam pre vzťah k demokracii a k politickej legitimite, pretože voľby sú osobitným spôsob zlúčenia slobody a rovnosti. Vzniká však otázka a posledné roky to naznačujú, či sa nemení pôvodný význam volieb. Často namiesto volieb ako „sviatku demokracie a spôsobu legitimizácie zástupcov občanov“ resp. slobodného sebaurčenia človeka, vidíme snahy o volebné manipulácie, nezastierané kupovanie voličských hlasov, či všadeprítomnú hmlu pokrývajúcu vnútrostranícke mechanizmy výberu politických elít. K súčasným rizikám volieb sa javia ideové, ideologické a žiaľ aj intelektuálne vyprázdňovanie politických aktérov, populizmus, absencia dlhodobých vízii a vnímanie politiky ako súkromného biznisu namiesto presadzovania verejných záujmov. K tomu je potrebné vziať do úvahy procesy globalizácie a postmoderny, keďže význam mocenských atribútov, ktorými disponujú jednotlivé štáty klesá a to v závislosti od ekonomickej vyspelosti daného štátu, veľkosti územia, miery integrále. Kontrola na vnútroštátnej úrovni v dôsledku expanzie supranacionálnych síl nedokáže postihnúť nekalé aktivity osôb a spoločností. Najvýznamnejšou zmenou v post moderne globalizovaného sveta je zmena mocenského postavenia štátu. Tento po dvesto až tristo rokoch budovania a rozvíjania svojho postavenia a inštitúcii stráca bezkonkurenčnú mocenskú povahu, ba možno už stratil mocenskú prevahu voči mnohým subjektom moci. Štátu vyrástli mocenskí konkurenti. Štát časť moci stratil v prospech medzinárodných organizácií, časť v prospech menších územných celkov, ale i iných subjektov na vnútroštátnej či nadnárodnej úrovni. Vzniká spleť mocenských subjektov. Eduard Barány uvádza: „Strata výraznej mocenskej prevahy štátu uvoľňuje v rovine subjektov moci priestor pre nejasné a neusporiadané mocenské pomery typické pre postmodernú situáciu, ktorú môžeme prehnane charakterizovať ako postmoderný chaos“.8 Príčiny úpadku vidí v difúzii moci, v globalizácii a v vplyve nadštátnych celkov, medzinárodných vzťahov, v oslabení informačného postavenia štátu a jeho ekonomického vplyvu.9 Napr. v súčasnosti čoraz viac štátnych a neštátnych aktérov legálnej i nelegálnej povahy zasahuje do organizácie a fungovania štátu a teda i do samotnej suverenity európskych štátov a fungovania štátnych inštitúcii. Činnosť jednotlivých orgánov reprezentujúcich resp. vykonávajúcich jednotlivé moci je determinovaná novými aktérmi moci. Preto nie náhodou sa často pertraktuje „privatizácia verejnej moci“. V spleti týchto meniacich sa vzťahov štát musí stále nachádzať svoje miesto a v tomto kontexte tomu prispôsobovať aj volebný systém.

Existuje však i ďalšia otázka, ktorá si podľa nášho názoru vyžaduje pozornosť. Z vyššie naznačených funkcií volieb vyplýva, že v súvislosti s reprezentatívnou demokraciou hlavným cieľom slobodných a demokratických volieb je kreácia parlamentu, resp. vo viacerých štátoch aj priama voľba hlavy štátu. Akoby sa však zabúdalo, že touto kreáciou sa má vytvoriť základ (a platí to osobitne pre štáty s parlamentnou formou vlády) pre fungovanie ústavného systému bez ústavných kríz, ktoré sú charakterizované častou obmenou vlády v dôsledku koaličných rozporov, predčasnými voľbami a pod.

Ak analyzujeme mnohé zmeny volebných zákonov vidíme, že často zmeny volebných zákonov sledujú iba technické úpravy jednotlivých fáz volebného procesu, resp. drobné nedostatky, ale absentuje pri týchto úpravách otázka funkčnosti ústavného systému a teda, či zmeny sledujú posilnenie funkčnosti ústavného systému. Nie náhodou viaceré zmeny volebného zákonodarstva sledujú politické ciele v danom okamihu vládnuceho politického zoskupenia.

2 VOLEBNÝ SYSTÉM V SLOVENSKEJ REPUBLIKE

Spoločensko-politické zmeny po novembri 1989 sa dotkli zásadným spôsobom aj volebného systému. Dovtedy používaný väčšinový volebný systém volieb do FZ a národných rád bol nahradený volebným systémom pomerného zastúpenia. V podmienkach SR, pravda ešte ako súčasti federálneho štátu, volebný systém pomerného zastúpenia zakotvil zákon NR SR č. 80/1990 Zb. Demokratický volebný systém bol zavedený aj na komunálnej úrovni, samozrejme rešpektujúc osobitnosti územnej samosprávy.10

V kontexte spoločensko-politických zmien uvedený volebný zákon samozrejme zakotvil demokratické volebné právo (všeobecnosť, rovnosť, priamosť a tajné hlasovanie). Právo voliť bolo priznané všetkým občanom SR, ktorí dosiahli vek 18 rokov bez ohľadu na miesto trvalého bydliska, ale za predpokladu, že sa dostavili do volebnej miestnosti na území SR. Boli zavedené viacmandátové volebné kraje. Právo navrhovať kandidátov bolo priznané politickým stranám a politickým hnutiam, čo odrážalo vznik pluralitného politického systému. Volebné miestnosti sa zriaďovali iba na území SR, volebné komisie boli kreované na princípe delegácie zástupcov zo strany kandidujúcich politických strán. Na výpočet republikového mandátového čísla bola zakotvená Hareova metóda. Súčasne bola zavedená uzavieracia klauzula.

V procese ďalšieho vývoja, a to aj po prijatí Ústavy SR v roku 1992 až do prijatia ešte dnes platného volebného zákona11, boli zavedené nasledovné významnejšie zmeny. K nim môžeme zaradiť zavedenie jedného volebného kraja a to celé územie SR, zavedenie Hagenbach-Bischofovej metódy výpočtu republikového mandátového čísla, úpravy výšky uzavieracej klauzuly a možnosti jej znižovania, postupné otvorenie priestoru volebnej reklamy pre súkromné média, úprava tzv. prekážok výkonu volebného práva pre osoby vo výkone trestu odňatia slobody, zavedenie tzv. volebnej kaucie.

Z dnes platného volebného zákona č. 333/2004 Z. z. si najväčšiu pozornosť zasluhuje zavedenie hlasovania prostredníctvom poštovej zásielky a to pre občanov SR s trvalým pobytom v zahraničí a pre občanov SR síce s trvalým pobytom v SR, ale v čase volieb zdržujúcim sa v zahraničí. Zavedením možnosti voliť prostredníctvom poštovej zásielky sa sledovalo vytvorenie priestoru pre využitie volebného práva pre voličov trvale alebo dočasne sa zdržujúcich v zahraničí, keďže volebné miestnosti sa zriaďujú iba na území Slovenskej republiky.

Ústava Slovenskej republiky inštitút volieb upravuje vo viacerých ustanoveniach. Predovšetkým v čl. 2 ods. 1 zakotvuje, že štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo. Takto Ústava SR zakotvuje zastupiteľskú demokraciu a demokraciu priamu. Inštitút volieb a volebného práva Ústava SR ďalej zakotvuje v rámci politických práv. V čl. 30 ods. 1 ústava zakotvuje, že občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. Cudzinci s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky majú právo voliť a byť volení do orgánov samosprávy obcí a do orgánov samosprávy vyšších územných celkov. Ďalej sa v ods. 2 tohto článku ústavy uvádza, že voľby sa musia konať v lehotách nepresahujúcich pravidelné volebné obdobie ustanovené zákonom. V ods. 3 ústava zakotvuje, že volebné právo je všeobecné, rovné a priame a vykonáva sa tajným hlasovaním, pričom podmienky výkonu volebného práva ustanoví zákon.

V Slovenskej republike sú občanmi priamo volení poslanci Národnej rady SR, priamo občanmi je volený prezident SR, obyvateľmi obcí, miest a samosprávnych krajov sú priamo volení poslanci obecných/mestských zastupiteľstiev, starostovia obcí/ primátori miest, poslanci samosprávnych krajov a predsedovia samosprávnych krajov. Slovenská republika je členom Európskej únie. Z členstva v EÚ vyplynulo právo voliť a preto sú na území Slovenskej republiky tiež volení poslanci Európskeho parlamentu.12

3 VYBRANÉ OTÁZKY VOLEBNÉHO SYSTÉMU SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Ústava SR zakotvuje iba základné rámce kreácie Národnej rady SR. V čl. 73 ods. 1 vymedzuje, že Národná rada SR má 150 poslancov, ktorí sú volení na štyri roky. Ďalej zakotvuje, že poslanci sú volení vo všeobecných, rovných, priamych voľbách s tajným hlasovaním a že za poslanca možno zvoliť občana, ktorý má volebné právo, dosiahol vek 21 rokov a má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. To znamená, že ústava určuje tri ústavné, neodpustiteľné podmienky pasívneho volebného práva do Národnej rady SR, a to: štátne občianstvo SR, vek 21 rokov a trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Ústavný rámec priamych volieb prezidenta republiky je daný v čl. 101 ods. 2 až 5 ústavy a v čl. 103 ústavy a ľudové hlasovanie o jeho odvolaní v čl. 106 ústavy.

Voľby do Národnej rady SR nadväzujúc na ústavnú úpravu v súčasnosti upravuje zákon č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky. Za nutné považujeme podčiarknuť, že v čase spracovania príspevku v Národnej rade SR prebieha legislatívny proces, výsledkom ktorého by malo byť prijatie zákona o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene Občianskeho súdneho poriadku. V tomto zákone majú byť upravené otázky výkonu volebného práva a organizácie volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, volieb do Európskeho parlamentu, volieb prezidenta Slovenskej republiky, ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky, volieb do orgánov územnej samosprávy a spôsob vykonania referenda vyhláseného podľa čl. 93 až 99 Ústavy Slovenskej republiky. V prípade schválenie by tento zákon bol akýmsi volebným kódexom. Ďalším zákonom v legislatívnom procese, ktorý súvisí s volebným systémom, je zákon o volebnej kampani a o zmene a doplnení zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov. Tento zákon si kladie za cieľ upraviť podmienky vedenia a financovania volebnej kampane.

Z dnes platnej zákonnej dikcie, na ktorú ústava odkazuje, vyplýva, že voľby poslancov Národnej rady SR sa konajú podľa volebného systému pomerného zastúpenia. Aktívne volebné právo v zhode s ústavou je podľa § 2 zákona viazané na existenciu štátneho občianstva SR a na dosiahnutie veku 18 rokov a to najneskôr v deň volieb. Aktívne volebné právo už nie je viazané na prítomnosť v SR v čase volieb, ako to bolo podľa pôvodného znenia zákona č. 80/1990 Zb. .

Zásada všeobecnosti volebného práva znamená, že nie sú stanovené nejaké osobitné neprijateľné volebné cenzy – podmienky, ktoré by z volebného práva vylučovali skupiny obyvateľov z dôvodov pohlavia, rasy, národnosti, náboženstva, sociálneho postavenia, vzdelania … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
prof. JUDr. Ľubor Cibulka CSc.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/Session_of_Constitutional_Law.pdf

1 ÚVOD

Inštitút kontrasignácie aktov hlavy štátu patrí k tradičným ústavným inštitútom tých ústavných systémov, ktoré vychádzajú z klasickej parlamentnej formy vlády. So zreteľom na pôvodný význam základu slova „kontrasignácia“, môžeme kontrasignáciu, so zreteľom na tému príspevku, charakterizovať ako spolupodpis oprávneného subjektu pripájaný k podpisu hlavy štátu pod akt vydaný hlavou štátu ktorý spôsobuje, že predmetný akt sa stáva platným, prípadne účinným. Uvedená definícia pritom vychádza z predpokladu, že predmet kontrasignácie, t.j. akt hlavy štátu, má písomnú podobu. Vo všeobecnosti však nie je vylúčené, aby bol predmetom kontrasignácie aj taký akt hlavy štátu, ktorý písomnú podobu nemá. V takomto prípade prichádza do úvahy iná forma kontrasignácie než fyzicky pripojený spolupodpis pod listinu zachytávajúcu obsah aktu hlavy štátu.(1) Inštitút kontrasignácie vyvoláva predovšetkým dva právne účinky. Prvý z nich, ktorý vyplýva už aj z načrtnutej definície, spočíva v zabezpečení platnosti kontrasignovaného aktu hlavy štátu. Tento účinok môžeme označiť za účinok formálny. Druhý z vyvolávaných právnych účinkov, účinok materiálny, spočíva v prevzatí ústavnopolitickej zodpovednosti za kontrasignovaný akt hlavy štátu. Zodpovedným subjektom je spravidla buď priamo kontrasignujúci subjekt, alebo vláda ako celok.

Inštitút kontrasignácie aktov hlavy štátu nebol súčasťou pôvodného znenia Ústavy Slovenskej republiky(2) schváleného 1. septembra 1992. Slovenský ústavodarca teda v tejto oblasti, na rozdiel od toho českého, nenadviazal po páde totalitného režimu a nahradení jeho špecifickej formy vlády na československú ústavnoprávnu tradíciu, v zmysle ktorej bol inštitút kontrasignácie vždy súčasťou ústavného textu.(3) Prvotný návrh Ústavy dokonca predpokladal expressis verbis formulovanú ústavnopolitickú zodpovednosť prezidenta voči parlamentu,(4) čiže inštitút systematicky nezlučiteľný s inštitútom kontrasignácie. Prvé konkretizované návrhy predpokladajúce zavedenie inštitútu kontrasignácie aj v prípade prezidenta Slovenskej republiky (ďalej aj „prezident“) sa v Národnej rade Slovenskej republiky (ďalej len „Národná rada“) objavili až v r. 1997. Išlo hneď o dva poslanecké návrhy novely Ústavy(5) , ktoré však boli v otázke inštitútu kontrasignácie obsahovo zhodné. Inštitút kontrasignácie sa napokon stal súčasťou ústavného systému Slovenskej republiky až prostredníctvom druhej novely Ústavy uskutočnenej ústavným zákonom č. 9/1999 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 27. januára 1999. Ústavodarca odôvodnil zavedenie predmetného inštitútu do ústavného systému Slovenskej republiky zabezpečením potrebnej súčinnosti medzi prezidentom a vládou, ale taktiež aj zabezpečením spoluzodpovednosti vlády za tie akty prezidenta, ktoré svojim charakterom prekračujú rozsah nevyhnutných výsadných oprávnení (prerogatív) priznávaných hlave štátu v parlamentnej forme vlády.(6) Inštitút kontrasignácie sa dočkal menších zmien prostredníctvom tretej novely Ústavy, t.j. ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. Nešlo však o zásadnejšie zmeny systémového charakteru, ale len o zmenu ústavnej formulácie kontrasignujúceho subjektu a zmenu vecného rozsahu kontrasignovaných aktov. V druhom prípade išlo o dôsledok zmeny niektorých prezidentských právomocí. Problematike vecnému rozsahu kontrasignácie budeme v príspevku venovať osobitnú pozornosť.

Po stručnom teoretickom a historickom úvode sa na nasledujúcich riadkoch pokúsime v stručnosti argumentačne potvrdiť tézu, že inštitút kontrasignácie aktov hlavy štátu pôsobí v ústavnom systéme Slovenskej republiky nesystematicky, teda, že jeho zavedenie skončilo takpovediac na pol ceste. Zameriame sa nie len na vybrané aspekty skúmaného inštitútu, ale aj na jeho vzťah s ďalšími ústavnoprávnymi inštitútmi, ako je najmä zodpovednosť hlavy štátu a jej legitimita. Nadväzujúc na túto tézu, v závere príspevku načrtneme v rovine de constitutione ferenda aj potenciálne alternatívne východiská zo súčasného stavu, hľadajúc inšpiráciu aj v ústavných systémoch iných štátov Európskej únie (ďalej aj „EÚ“).

2 INŠTITÚT KONTRASIGNÁCIE A ÚSTAVNÝ SYSTÉM SLOVENSKEJ REPUBLIKY

2.1 Vecný rozsah kontrasignácie

Prvý z argumentov spochybňujúcich systematickosť inštitútu kontrasignácie aktov hlavy štátu v ústavnom systéme Slovenskej republiky sa týka vecného rozsahu kontrasignácie, t.j. vymedzenia tých aktov hlavy štátu, ktoré sú predmetom kontrasignácie. V prípade Slovenskej republiky je kľúčovým ustanovením čl. 102 ods. 2 Ústavy. Podľa citovaného ustanovenia kontrasignácii podliehajú rozhodnutia prezidenta vydané podľa čl. 102 ods. 1 písm. c), j) a k). Ide teda len o nasledujúce kategórie rozhodnutí: (1) rozhodnutie o prijatí, poverení alebo odvolaní vedúceho diplomatickej misie [čl. 102 ods. 1 písm. c)]; (2) rozhodnutie o odpustení resp. zmiernení trestu alebo zahladení odsúdenia vo forme amnestie [čl. 102 ods. 1 písm. j)] a (3) rozhodnutie vydané prezidentom ako hlavným veliteľom zbrojených síl. Už pri letmom pohľade na čl. 102 ods. 1 Ústavy, ktorý vymedzuje právomoci hlavy štátu, je zrejmé, že predmetom kontrasignácie je len veľmi úzka časť prezidentských právomocí.

V súvislosti s vecným rozsahom kontrasignácie stojí za zmienku opäť sa vrátiť k dvom návrhom novely Ústavy z r. 1997, ktoré predpokladali zavedenie inštitútu kontrasignácie do ústavného systému Slovenskej republiky. Oba návrhy totiž predpokladali kontrasignáciu ako conditio sine qua non pre platnosť oveľa širšieho okruhu prezidentských právomocí, resp. aktov prináležiacich hlave štátu v rámci týchto právomocí. Okrem tých rozhodnutí hlavy štátu, ktoré sú predmetom kontrasignácie aj de constitutione lata dnes, spomínané návrhy predpokladali nevyhnutnosť kontrasignácie aj pre akty vydané hlavou štátu v rámci (1) zastupovania Slovenskej republiky navonok; (2) dojednávania a ratifikácie medzinárodných zmlúv a (3) vymenúvania a odvolávania vedúcich ústredných orgánov a vyšších štátnych funkcionárov. Kontrasignácia ako podmienka platnosti bola navrhovaná aj pre (4) vypovedanie vojny a vyhlasovanie vojnového stavu.(7)

Vecný rozsah kontrasignácie predpokladaný návrhmi z r. 1997 sa v oveľa väčšej miere približoval vecnému rozsahu predmetného inštitútu v iných štátoch EÚ. Napr. podmienenie platnosti ratifikácie medzinárodnej zmluvy kontrasignáciou možno označiť za jeden z najtypickejším príkladov kontrasignovaných aktov hlavy štátu vôbec. Ak nepočítame tie zo štátov EÚ, ktorých ústavné systémy predpokladajú kontrasignáciu ako generálne pravidlo, kontrasignáciu pre ratifikáciu medzinárodnej zmluvy hlavou štátu predpisujú napr. ústavy Českej republiky, Maďarska či Portugalska.(8) Nejde však len o túto kategóriu aktov hlavy štátu. Spomedzi tých zo štátov EÚ, ktorých ústavné systémy inštitút kontrasignácie obsahujú, je jej vecný rozsah porovnateľný s tým slovenským azda len v Litve.(9) V ostatných členských štátoch je okruh kontrasignovaných aktov hlavy štátu širší. Ak si odmyslíme štáty s monarchistickou formou vlády, kde je tradične vecný rozsah kontrasignácie až na niekoľko výnimiek absolútny, oveľa širší vecný rozsah kontrasignácie, ako v podmienkach Slovenskej republiky, nachádzame, okrem už spomenutej trojice štátov, napr. aj v ústavách Nemecka či Lotyšska.(10) V talianskom prípade je kontrasignácia dokonca ústavou formulovaná ako generálna podmienka platnosti všetkých aktov hlavy štátu bez výnimky.(11)

Čo sa týka otázky vecného rozsahu kontrasignácie, domnievame sa teda, že v prípade, ak má byť predmetný inštitút „plnohodnotným“ prvkom ústavného systému, mali by kontrasignácii podliehať všetky akty hlavy štátu majúce podobný charakter, čiže charakter výkonnej moci. V opačnom prípade totiž možno vysloviť pochybnosti o význame predmetného inštitútu v ústavnom systéme resp. o efektívnosti naplnenia jeho účelov. V prípade Slovenskej republiky je však nevyhnutné dodať, že na argument týkajúci sa zabezpečenia účelu kontrasignácie, najmä pokiaľ ide o zabezpečenie prevzatia ústavnopolitickej zodpovednosti vlády za akty hlavy štátu, je potrebné nazerať striedmo a cez prizmu ďalších osobitností, ktorým sa budeme venovať na nasledujúcich riadkoch.

2.2 Ústavnopolitická (ne)zodpovednosť hlavy štátu

Ďalší argument potvrdzujúci našu tézu o nesystematickom začlenení inštitútu kontrasignácie aktov hlavy štátu do ústavného systému Slovenskej republiky súvisí s otázkou zodpovednosti resp. nezodpovednosti hlavy štátu za výkon svojej funkcie, predovšetkým s otázkou jej ústavnopolitickej (ne)zodpovednosti.(12) Za jeden zo znakov parlamentnej formy vlády v jej klasickej podobe zvykne byť totiž uvádzaná práve ústavnopolitická nezodpovednosť hlavy štátu za výkon svojej funkcie.(13) Vzhľadom na skutočnosť, že v modernom demokratickom a právnom štáte je vo všeobecnosti neprijateľné, aby niektorý z orgánov verejnej moci neniesol za výkon svojej funkcie zodpovednosť, je to práve inštitút kontrasignácie, ktorý umožňuje prepojenie oboch načrtnutých téz.

Ako sme už naznačili v úvode príspevku, dôsledkom kontrasignácie aktu hlavy štátu je prevzatie ústavnopolitickej zodpovednosti za akt hlavy štátu kontrasignujúcim subjektom, prípadne vládou ako celkom. Účel inštitútu kontrasignácie je preto možné vidieť práve v zabezpečení resp. vytvorení priestoru pre ústavnopolitickú nezodpovednosť hlavy štátu, a to prostredníctvom prevzatia ústavnopolitickej zodpovednosti vlády za akty hlavy štátu pred parlamentom.(14) Ako je to však s ústavnopolitickou zodpovednosťou prezidenta Slovenskej republiky? Ústava expressis verbis neustanovuje, že slovenská hlava štátu nie je za výkon svojej funkcie zodpovedná, ako je to možné pozorovať v ústavách iných štátov založených tiež na parlamentnej forme vlády.(15) V Ústave sa výslovne nedočítame ani o opaku. Avšak, aj napriek tejto skutočnosti je možné konštatovať, že Ústava predpokladá možnosť vyvodenia ústavnopolitickej zodpovednosti, aj keď ide o (do určitej miery) špecifický model. Za prostriedok vyvodenia ústavnopolitickej zodpovednosti slovenskej hlavy štátu je možné považovať tzv. ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta, upravené v čl. 106 Ústavy.(16) V prípade ústavného systému Slovenskej republiky teda dochádza k tomu, že na jednej strane je hlava štátu ústavnopolitický zodpovedná za výkon svojej funkcie, avšak, na strane druhej, za vybrané rozhodnutia hlavy štátu v zmysle čl. 102 ods. 2 Ústavy zodpovedá vláda. Z ústavnej normy upravujúcej zodpovednosť vlády za kontrasignované rozhodnutia prezidenta je možné a contrario dospieť k záveru, a vyššie načrtnutý účel inštitútu kontrasignácie tento záver len potvrdzuje, že hlava štátu by už následne nemala niesť ústavnopolitickú zodpovednosť za tie svoje rozhodnutia, ktoré boli kontrasignované oprávneným subjektom. Aj napriek skutočnosti, že Slovenská republika nie je jediným príkladom ústavného „spolunažívania“ inštitútov kontrasignácie aktov hlavy štátu a ústavnopolitickej zodpovednosti hlavy štátu(17), domnievame sa, že ich vzťah v ústavnom systéme pôsobí výrazne antagonicky.

Pokiaľ ide o samotný inštitút ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky, jeho budúca praktická aplikácia by mohla eventuálne vyvolať spor o to, či môže byť dôvod odvolania hlavy štátu spočívať aj v jeho kontrasignovanom rozhodnutí, a teda v konečnom dôsledku aj spor o to, či je vyhlásenie ľudového hlasovania konformné s Ústavou. So zreteľom na ústavnopolitickú povahu zodpovednosti hlavy štátu podľa čl. 106 je samozrejmé, že Ústava dôvody, ktoré môžu viesť k vyhláseniu ľudového hlasovania o odvolaní hlavy štátu, ani len demonštratívne nevypočítava. Prichádzajú do úvahy dve alternatívy záveru. Ten z nich, ktorý by pripúšťal možnosť vyhlásenia ľudového hlasovania o odvolaní hlavy štátu na základe dôvodu týkajúceho sa kontrasignovaného rozhodnutia aktu hlavy štátu, by však v konečnom dôsledku absolútne popieral zmysel a účel samotného inštitútu kontrasignácie. Naopak, prípadná neprípustnosť vyhlásenia ľudového hlasovania z načrtnutého dôvodu by mohla narážať na absenciu osobitnej ústavnej úpravy vylučujúcej kontrasignované akty ako dôvod pre vyhlásenie ľudového hlasovania resp. na systematickejšie prepojenie čl. 106 a čl. 102 Ústavy.

2.3 Priama legitimita hlavy štátu

Tretím z našich argumentov týkajúcich sa nesystematickej pozície inštitútu kontrasignácie aktov hlavy štátu v ústavnom systéme Slovenskej republiky sa týka legitimity prezidenta na jednej strane a vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) na strane druhej. V klasickej parlamentnej forme vlády, pokiaľ ide o republiku, bola hlava štátu volená tzv. nepriamo, teda nie priamo občanmivoličmi ale parlamentom resp. iným podobným orgánom. Aj napriek tomu, že v súčasnosti možno badať neprehliadnuteľný trend priklonenia sa k priamej voľbe prezidenta občanmi(18), priama voľba hlavy štátu a inštitút kontrasignácie, podľa nášho názoru, nemusia byť v ústavnom systéme logicky konzistentné.

Ako sme už vyššie načrtli, v prostredí parlamentnej republiky v jej klasickej podobe je hlava štátu volená nepriamo. Nemá teda priamu legitimitu. Medzi hlavou štátu a zdrojom moci, resp. občanmi, stojí iný ústavný orgán. Rovnako je to však aj s legitimitou vlády. Ani tá nie je volená priamo občanmi. Medzi vládou a občanmi stojí občanmi volený parlament, ktorý završuje proces kreácie vlády tým, že jej vyslovuje svoju dôveru. V modely klasickej parlamentnej formy vlády hlava štátu, ako sme už uviedli v predchádzajúcej časti, nie je za výkon svojej funkcie ústavnopoliticky zodpovedná. Naopak, vláda ústavnopoliticky zodpovedná je. Vychádzajúc z uvedených čŕt je potom odôvodniteľné to, aby bola hlava štátu vo výkone svojej funkcie kontrolovaná resp. obmedzovaná vládou, a to prostredníctvom inštitútu kontrasignácie aktov hlavy štátu. Ako sa v jednom zo svojich rozhodnutí vyjadril aj Ústavný súd Českej republiky, v podmienkach zastupiteľskej demokracie by mal mať prednosť orgán politicky zodpovedný pred orgánom politicky nezodpovedným.(19) Ústavnopolitická nezodpovednosť hlavy štátu je v takomto modely potom doplnená prevzatím tejto zodpovednosti vládou, prípadne niektorým z jej členov.

V podmienkach ústavného systému Slovenskej republiky, avšak nie len v ňom, je ale situácia odlišná. Základné premisy charakteristické pre klasickú parlamentnú formu vlády tu už nie sú plne zachované. Vláda je síce aj naďalej len nepriamo legitimovaná občanmi-voličmi prostredníctvom volieb do Národnej rady, no v prípade legitimity prezidenta je situácia rozdielna. Ústavný zákon č. 9/1999 Z. z., teda rovnaký ústavný zákon ako ten, ktorý do ústavného systému Slovenskej republiky zaviedol inštitút kontrasignácie, totiž zmenil (nepriamu) parlamentnú voľbu hlavy štátu na voľbu priamu, t.j. voľbu občanmi. Podľa čl. 101 ods. 2 prvej vety Ústavy „prezidenta volia občania Slovenskej republiky v priamych voľbách tajným hlasovaním na päť rokov“. V prípade prezidenta teda už nemožno hovoriť len o jeho nepriamej legitimite. Hlava štátu sa teda, so zreteľom na jej priamu voľbu, nachádza na pomyselnej legitimačnej reťaze bližšie k zdroju moci (občanom) než vláda. Legitimita vlády je totiž aj po prijatí citovaného ústavného zákona stále odvodzovaná od vôle Národnej rady ako zástupcu občanov. So zreteľom na uvedené skutočnosti preto v prípade ústavného systému Slovenskej republiky dochádza k určitej disproporcii, a to v tom zmysle, že ústavný orgán „dotovaný“ priamou legitimitou, t.j. prezident, je pri výkone (niektorých) svojich právomocí limitovaný či kontrolovaný orgánom, ktorý je k výkonu svojej funkcie legitimovaný len nepriamo, t.j. vládou. Nástrojom tejto limitácie či kontroly je práve inštitút kontrasignácie. Môžeme si preto položiť otázku, či je takáto ústavná konštrukcia správna, a to predovšetkým berúc do úvahy princíp suverenity ľudu, ktorý je zakotvený v čl. 2 ods. 1 Ústavy. Navyše, ako sme už načrtli v predchádzajúcej časti, ústavnopolitická zodpovednosť hlavy štátu v ústavnom systéme Slovenskej republiky nie je, na rozdiel od klasickej parlamentnej formy vlády, vylúčená.

2.4 Ústavný zákon č. 356/2011 Z. z. a vláda bez dôvery

Ďalšiu nemenej dôležitú otázku súvisiacu so systematickým začlenením inštitútu kontrasignácie do ústavného systému Slovenskej republiky priniesol aj ústavný zákon č. 356/2011 Z. z.(20), t.j. zatiaľ predposledná novela Ústavy. Rýchlosť s akým bol predmetný ústavný zákon schválený, ale predovšetkým jeho samotný obsah, sa stali predmetom viacerých kontroverzií a polemík. Podľa niektorých názorov bolo vtedajšiu ústavnopolitickú krízu možné riešiť aj bez tejto „expresnej“ novely Ústavy. Tieto skutočnosti sú ale v právnickej obci všeobecne známe. Predmetom nášho záujmu, berúc na zreteľ tému príspevku, bude preto len vplyv noviniek zavedených ústavným zákonom č. 356/2011 Z. z. na inštitút kontrasignácie resp. jeho miesto v ústavnom systéme Slovenskej republiky.

Ústavný zákon č. 356/2011 Z. z. vyvoláva, pokiaľ ide o inštitút kontrasignácie, hneď dva problémy, resp. prinajmenšom sporné otázky. Podľa čl. 115 ods. 3 Ústavy, čiže ustanovenia doplneného práve citovaným ústavným zákonom, vláda v čase, keď bola v dôsledku straty dôvery Národnej rady odvolaná(21) a dočasne poverená prezidentom vykonáva aj naďalej svoju pôsobnosť, potrebuje na výkon niektorých svojich pôsobností predchádzajúci súhlas prezidenta.(22) Výkon vybraných pôsobností je teda v každom jednotlivom prípade viazaný na predchádzajúci súhlas hlavy štátu. Aj napriek skutočnosti, že to Ústava expressis verbis neustanovuje, možno vysloviť záver, že rozhodnutie prijaté vládou v danom prípade bez predchádzajúceho súhlasu prezidenta nie je platné. Súčasne však, bez ohľadu na to či ide o vládu bez dôvery alebo nie, platnosť vybraných rozhodnutí prezidenta je podmienená následným podpisom predsedu vlády alebo ním povereného člena vlády, teda kontrasignáciou. Ústavný zákon č. 356/2011 Z. z. totiž žiadnym spôsobom nemení konštrukciu čl. 102 ods. 2 Ústavy. Dostávame sa tak do netradičnej situácie. Vláda a hlava štátu sa totiž súčasne navzájom de facto kontrolujú resp. obmedzujú pri výkone svojich ústavných právomocí. V prípade vlády ide o kontrolu či obmedzenie ex ante, v podobe prezidentského súhlasu, zatiaľ čo v prípade hlavy štátu ide o kontrolu či obmedzenie ex post, a to prostredníctvom kontrasignácie o ktorej rozhoduje predseda vlády. Na túto netradičnú situáciu už v slovenskej ústavnoprávnej doktríne poukázal napr. B. Balog.(23) Takáto vzájomná kontrola oboch ústavných orgánov síce môže na prvý pohľad vyvolávať napr. zdanie o posilnení princípu deľby a kontroly moci, no podľa nášho názoru pôsobí do značnej miery náhodilo a nesystematicky.

S ústavným zákonom č. 356/2011 Z. z. súvisí aj ďalšia skutočnosť, ktorá má nezanedbateľný vplyv na inštitút kontrasignácie aktov hlavy štátu v ústavnom systéme Slovenskej republiky. Fakt, že vláda bez dôvery Národnej rady aj naďalej vykonáva svoju funkciu, aj keď len dočasne a v obmedzenom rozsahu, môže spôsobiť paralyzovanie materiálneho účinku kontrasignácie, t.j. prevzatia zodpovednosti vlády za kontrasignované rozhodnutia prezidenta. Ak totiž vláda „v stave“ bez dôvery prostredníctvom kontrasignácie svojho predsedu alebo ním povereného člena preberie zodpovednosť za niektoré z rozhodnutí hlavy štátu, stáva sa táto zodpovednosť de facto nevyvoditeľnou. Vo všeobecnosti totiž možno predpokladať, a to i napriek absencii výslovnej ústavnej úpravy, že v prípade, ak chce Národná rada vyvodiť zodpovednosť vlády za kontrasignované rozhodnutie prezidenta, učiní tak práve prostredníctvom vyslovenia nedôvery vláde. Ak však vláde už nedôvera vyslovená bola, resp. ak vláda dôveru nemá v dôsledku zamietnutia návrhu na jej vyslovenie, nemožno už takejto vláde dôveru znovu „odobrať“. „Dočasne ustanovená vláda existuje nezávisle od vôle Národnej rady SR, ktorá jej nevyslovuje dôveru po ustanovení prezidentom SR, nemá ani právo vysloviť jej neskôr nedôveru.“(24) Inštitút kontrasignácie ako prostriedok prevzatia ústavnopolitickej zodpovednosti za akty prezidenta, a rovnako ako prostriedok kontroly resp. obmedzenia autonómie pri výkone jeho právomocí, sa tak v načrtnutom prípade stáva neefektívnym.(25)

3 VÝCHODISKÁ DE CONSTITUTIONE FERENDA

Na predchádzajúcich riadkoch sme sa snažili v stručnosti prezentovať argumenty, ktoré podľa nášho názoru odôvodňujú tézu, že inštitút kontrasignácie aktov hlavy štátu pôsobí v ústavnom systéme Slovenskej republiky nesystematicky. So zreteľom na tieto argumenty môžeme povedať, že ústavodarca pri snahe zaviesť predmetný inštitút do slovenského ústavného systému zostal, takpovediac, niekde na pol ceste. Položme si preto otázku badateľnú už v samotnom nadpise príspevku. Predstavuje inštitút kontrasignácie aj naďalej výzvu pre slovenského ústavodarcu, alebo ide skôr o slepú uličku vo vývoji ústavného systému z ktorej je potrebné sa vrátiť? Domnievame sa, že na položenú otázku neexistuje len jedna správna odpoveď. Ak má ústavný systém Slovenskej republiky, pokiaľ ide o postavenie hlavy štátu a jej vzťahy s ďalšími ústavnými orgánmi, pôsobiť kompaktne, bez vnútorných rozporov či protirečení, je podľa nášho názoru potrebné odstrániť systémové defekty, ktoré sme uviedli na predchádzajúcich riadkoch. Do úvahy pritom prichádzajú dve alternatívne riešenia. Tieto si však nekladú za cieľ ani tak definitívne vyriešiť analyzované problematické otázky, ako skôr prispieť do diskusie o nich. Zvolenie jedného či druhého riešenia je však prv podmienené ujasnením si toho, aké by malo byť postavenie prezidenta v ústavnom systéme Slovenskej republiky, resp. aké úlohy by mal v ňom plniť.

Prvá z úvah, ako by bolo možné de constitutione ferenda riešiť skúmaný problém, spočíva v priklonení sa k modelu klasickej parlamentnej formy vlády, a to predovšetkým pokiaľ ide o postavenie a úlohy, ktoré hlave štátu v takomto prostredí prináležia. So zreteľom na predmet tohto príspevku to znamená, v prvom rade, uvažovať o rozšírení tých z právomocí prezidenta, ktoré by mali podliehať kontrasignácii predsedu vlády alebo ním povereného ministra. Úvahy smerujúce týmto smerom pritom už boli v prostredí slovenskej ústavnoprávnej doktríny neraz prezentované.(26) Konkrétnu inšpiráciu pritom nie je potrebné hľadať ďaleko. Stačí napr. len „oprášiť“ niektorý z už neraz spomínaných návrhov z r. 1997. Kontrasignácii by mali podliehať predovšetkým všetky tie z právomocí hlavy štátu, ktoré je možné charakterizovať ako súčasť výkonnej moci. Výnimku z podmienky kontrasignácie by mohli mať predovšetkým tie z prezidentských aktov, pri ktorých by bolo menej vhodné, aby bola hlava štátu pri ich vydávaní limitovaná vládou ako vrcholným orgánom výkonnej moci. Ako príklad možno uviesť napr. akt hlavy štátu spočívajúci v podpísaní zákona schváleného Národnou radou alebo v jeho vrátení spať Národnej rade.(27) Avšak, ako sme načrtli v predchádzajúcej časti príspevku, vecný rozsah kontrasignácie nie je jediným nedostatkom predmetného inštitútu v ústavnom systéme Slovenskej republiky. Ak by ústavodarca pokračoval vo „výzve“ spočívajúcej v zavedení inštitútu kontrasignácie do ústavného systému Slovenskej republiky, rozšírenie vecného rozsahu kontrasignácie by malo byť sprevádzané aj ďalšími zmenami. Predovšetkým by bolo vhodné uvažovať o vylúčení ústavnopolitickej zodpovednosti hlavy štátu, t.j. v praktickom zmysle o vypustenie čl. 106 Ústavy, prípadne o zadefinovanie konkrétnych konaní, ktoré by eventuálne mohli viesť k predčasnému zániku funkcie hlavy štátu. V nadväznosti na uvedené by ďalej bolo potrebné zvážiť aj prípadnú zmenu spôsobu voľby hlavy štátu tak, aby jej „dotovanie“ priamou legitimitou nepredstavovalo logický defekt vo vzťahu k limitácii jej ústavného postavenia prostredníctvom inštitútu kontrasignácie. Ako inšpiratívne sa v tomto prípade javí napr. talianske riešenie.(28) A napokon, v záujme zabezpečenie riadneho fungovania inštitútu kontrasignácie v ústavnom systéme Slovenskej republiky bolo by potrebné prípadnú politickú krízu, spočívajúcu v strate dôvery vlády, riešiť iným spôsobom, než ako sme toho boli svedkami prostredníctvom ústavného zákona č. 356/2011 Z. z.

Systémové nedostatky začlenenia inštitútu kontrasignácia aktov hlavy štátu do ústavného systému Slovenskej republiky, ktoré sme si v stručnosti priblížili na v predchádzajúcej časti, je však možné riešiť aj úplne odlišne. Takéto riešenie prichádza do úvahy v prípade, ak by sme zavedenie inštitútu kontrasignácie v r. 1999 naozaj identifikovali ako „slepú uličku“. Ak by sa ústavodarca rozhodol nekonštruovať prezidenta len ako hlavu štátu s prevažne formálnymi a ceremoniálnymi právomocami a rozhodol by sa „oslobodiť“ ju spod „hegemónie“ vlády ako rozhodujúceho politického orgánu výkonnej moci, mohli by sme uvažovať aj o úplnom odstránení inštitútu kontrasignácie z ústavného systému Slovenskej republiky. Samozrejme, tak ako v predchádzajúcej alternatíve, aj v prípade druhého z riešení by však nemalo zostať len pri tomto kroku. Odstránenie inštitútu kontrasignácie, ktoré by predstavovalo určité posilnenie autonómie prezidenta pri výkone jeho právomocí, by malo byť sprevádzané aj posilnením jeho ústavnopolitickej zodpovednosti, resp. odstránenie niektorých jej procesných nedostatkov.(29) Vláda by totiž, v zmysle tohto riešenia, už neniesla zodpovednosť ani za niektoré z prezidentských rozhodnutí. Ak by však predsa len považoval ústavodarca za potrebné limitovať autonómiu prezidenta pri výkone niektorých z jeho právomocí, ako riešenie prichádza do úvahy napr. ústavné zakotvenie obligatórneho návrhu, ktorý by musel vydaniu aktu hlavy štátu predchádzať.(30) Pokiaľ ide o ústavný zákon č. 356/2011 Z. z., druhé z nami načrtnutých východísk síce nevylučuje to, aby hlava štátu v prípade straty dôvery vlády vykonávala nad vládou prostredníctvom (ne)udelenia predchádzajúceho súhlasu akúsi kontrolu, pravdou však je, že stav zavedený týmto ústavným zákonom má aj ďalšie nedostatky. Ako príklad možno uviesť napr. skutočnosť, že súčasná ústavná úprava nepredpokladá ústavný orgán na ktorý by prešla právomoc hlavy štátu udeliť vláde súhlas s výkonom niektorých jej právomocí v prípade, ak by v zmysle čl. 105 Ústavy došlo k potrebe zastupovania prezidenta. V prípade prikloneniu sa k druhej z nami prezentovaných alternatív samozrejmosťou zostáva zachovanie priamej voľby hlavy štátu občanmi. Odstránením inštitútu kontrasignácie by totiž došlo aj k odstráneniu systematického protirečenia s priamou legitimitou hlavy štátu, o ktorej sme hovorili v predchádzajúcej časti príspevku.

Poznámky

• 1) Inú podobu kontrasignácie ako spolupodpis predpokladá napr. ústavnoprávna doktrína v Poľsku alebo v Španielsku. Porovnaj napr. RAKOWSKA, A.: Kontrasygnata aktów głowy państwa w wybranych państwach europejskich. Warszawa : Fundacja Pormocji Prawa Europeskiego, Turoń : Wydawnictwo Adam Marszałek, 2009, s. 15 a DE ESTEBAN, J. – GONZÁLEZ-TREVIJANO, P. J.: Curso de derecho constitucional Español. Tomo III. Madrid : Servicio publicaciones de Facultad de derecho de Universidad Complutense Madrid, 1994, s. 88. Vzhľadom na predmet príspevku sa však osobitne problematike podoby kontrasignácie resp. forme kontrasignovaných aktov hlavy štátu venovať nebudeme.
• 2) Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Ústava“).
• 3) Inštitút kontrasignácie aktov hlavy štátu bol súčasťou ústav Československa z r. 1918, 1920 a 1948. Inštitút kontrasignácie bol známy aj ústave vojnovej Slovenskej republiky. Porovnaj § 10 zákona č. 37/1918 Zb. o dočasnej ústave; § 68 zákona č. 121/1920 Zb., ktorým sa uvádza Ústavná listina Československej republiky, § 40 ústavného zákona č. 185/1939 Sl. z. o Ústave Slovenskej republiky a § 77 ods. 1 ústavného zákona č. 150/1948 Zb. Ústava Československej republiky
• 4) Porovnaj čl. 101 ods. 4 Návrhu Ústavy Slovenskej republiky, predloženej do Slovenskej národnej rady ako parlamentná tlač č. 24 z r. 1992, podľa ktorého „prezident je za výkon svojej funkcie zodpovedný Slovenskej národnej rade“.
• 5) (1) Návrh ústavného, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.; parlamentná tlač č. 685 z r. 1997 a (2) návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.; parlamentná tlač č. 686 z r. 1997.
• 6) Porovnaj osobitnú časť dôvodovej správy k návrhu ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona č. 244/1998 Z. z., k Čl. I bodu 10; parlamentná tlač č. 58 z r. 1998. Priblížením sa k základným atribútom parlamentnej formy vlády, ako dôvodom zmien predkladaných v citovanom návrhu, argumentoval ústavodarca aj vo všeobecnej časti dôvodovej správy. V prípade niektorých z navrhovaných zmien, ako napr. de facto zavedenia ústavnopolitickej zodpovednosti hlavy štátu voči občanom, však možno vysloviť pochybnosti o ich zlučiteľnosti s modelovou parlamentnou formou vlády resp. i so samotnými ďalšími zmenami, ktoré citovaný ústavný zákon priniesol.
• 7) Porovnaj návrhy ústavných zákonov citované v poznámke č. 5.
• 8) Porovnaj čl. 63 ods. 1 písm. b) v spojení s ods. 3 Ústavy Českej republiky; čl. 9 ods. 4 písm. a) v spojení s ods. 5 Základného zákona Maďarska a čl. 138 písm. b) v spojení s čl. 143 ods. 1 Ústavy Portugalska.
• 9) Porovnaj čl. 85 Ústavy Republiky Litva.
• 10) Porovnaj čl. 58 Základného zákona Spolkovej republiky Nemecko a tretí oddiel ods. 53 Ústavy Republiky Lotyšsko.
• 11) Porovnaj čl. 89 Ústavy Talianskej republiky.
• 12) Ústavnopolitickú zodpovednosť môžeme zjednodušene charakterizovať ako zodpovednosť majúcu síce ústavný (a teda právny) základ, no súčasne zodpovednosť, ktorá nie je založená na porušení právnej normy a ktorú je preto možné vyvodiť aj bez toho, aby subjekt tejto zodpovednosti konal v rozpore s právom. Ako napovedá aj samotné označenie tejto podoby zodpovednosti, na vyvodenie zodpovednosti, ktorého dôsledkom je spravidla ukončenie funkcie dotknutého subjektu, postačujú len tzv. politické dôvody, napr. strata dôvery.
• 13) Porovnaj inter alia CIBULKA, Ľ.: K niektorým aspektom ústavného postavenia prezidenta Slovenskej republiky. In Zborník príspevkov na počesť 65. narodenín doc. JUDr. Jaroslava Chovanca, CSc. Bratislava: PraF UK, 2000, s. 259.
• 14) Porovnaj napr. OROSZ, L. – ŠIMUNIČOVÁ, K.: Prezident v ústavnom systéme Slovenskej republiky. Bratislava: Veda, 1998, s. 24.
• 15) Porovnaj napr. čl. 54 ods. 3 Ústavy Českej republiky.
• 16) K chápaniu ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta ako forme vyvodenia ústavnopolitickej zodpovednosti porovnaj napr. BRÖSTL, A. a kol.: Ústavné právo Slovenskej republiky. Plzeň: Aleš Čenek, 2010, s. 290.
• 17) Podobný prípad možno nájsť aj v ústave Rakúska. Porovnaj čl. 60 ods. 6 v spojení s čl. 67 ods. 2 Spolkového ústavného zákona Rakúska.
• 18) Posledným príkladom je zavedenie priamej voľby hlavy štátu v Českej republike. Porovnaj ústavný zákon č. 71/2012 Sb., ktorým sa mení ústavný zákon č. 1/1993 Sb. Ústava Českej republiky v znení neskorších ústavných zákonov. Naopak, spôsob voľby hlavy štátu najviac sa približujúci klasickej parlamentnej forme vlády je zachovaný v Taliansku, kde je hlava štátu volená oboma komorami parlamentu rozšírenými o zástupcov regiónov, a v Nemecku, kde je hlava štátu volená členmi spolkového snemu a zástupcami vlád spolkových krajín (spolu tzv. spolkové zhromaždenie). Porovnaj čl. 83 Ústavy Talianskej republiky a čl. 54 Základného zákona Spolkovej republiky Nemecko.
• 19) Porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 20. júna 2000, sp. zn. Pl. ÚS 14/01.
• 20) Ústavný zákon č. 356/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, sa stal platný a nadobudol účinnosť dňa 25.10.2011.
• 21) Pod stratou dôvery máme na mysli tak vyslovenie nedôvery vláde, ako aj zamietnutie návrhu na vyslovenie dôvery. Obligatórnym dôsledkom oboch prípadov je v zmysle čl. 115 ods. 1 Ústavy odvolanie vlády prezidentom.
• 22) Ide o výkon pôsobností podľa čl. 119 písm. m) a r) Ústavy. V zmysle čl. 119 písm. m) „vláda rozhoduje v zbore o vymenúvaní a odvolávaní ďalších štátnych funkcionárov v prípadoch ustanovených zákonom a troch členov Súdnej rady Slovenskej republiky“. Podľa čl. 119 písm. r) vláda rozhoduje v zbore „o ďalších otázkach, ak tak ustanoví zákon“.
• 23) Porovnaj BALOG, B.: Transformácia ústavného systému Slovenskej republiky (?). Transformation of the constitutional system of the Slovak Republic (?). [online] 2012 [cit. 07.09.2013] Dostupné na http://ctp.uninova.sk/ctp.nsf/0/EC19ECAB13752A23C12579AB00427535/$FILE/CaKS_2-2011— clanok_05.pdf.
• 24) DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 3. vyd. Šamorín: Heuréka, 2012, s. 1176.
• 25) Pre úplnosť je však potrebné dodať, že podobná ako vyššie popisovaná situácia mohla eventuálne nastať aj podľa ústavnej úpravy platnej do prijatia ústavného zákona č. 356/2011 Z. z. Podľa čl. 115 ods. 2 Ústavy prezident totiž po tom ako prijme demisiu vlády, poverí ju vykonávaním jej funkcie až do vymenovania novej vlády. Ťažko si preto možno predstaviť rovnako aj vyslovenie nedôvery vláde, ktorá už sama predtým podala demisiu.
• 26) Porovnaj napr. CIBULKA, Ľ.: Vývoj postavenia prezidenta v ústavnom systéme Slovenskej republiky (v kontexte zmien Ústavy Slovenskej republiky). In: Actas Facultatis Iuridicae Comenianae. Tomus XXXI, 2013, č. 1, s. 117 alebo ČIČ, M. a kol.: Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Žilina: Eurokódex, 2012, s. 546.
• 27) Porovnaj čl. 101 ods. 1 písm. f) a o) Ústavy Slovenskej republiky.
• 28) Porovnaj poznámku č. 18.
• 29) K nedostatkom inštitútu ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta porovnaj napr. DOMIN, M.: Iniciovanie ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky. In Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2012. 1. časť. Zborník z medzinárodnej konferencie doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov konanej v dňoch 29. – 31. marca 2012 v Častej-Papierničke. Bratislava: PraF UK, 2012, s. 149-155.
• 30) Osobitným problémom by však bolo to, či má mať hlava štátu pri realizácii návrhu notariálnu alebo decizívnu funkciu. To by však už bolo na samostatnú diskusiu.

Autor
doc. JUDr. Marek Domin PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/Session_of_Constitutional_Law.pdf

1 ÚVOD

Obchodný zákonník do roku 2002 nemal žiadne ustanovenie, ktoré by umožňovalo zriadenie záložného práva na obchodný podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným. Medzi odborníkmi sa preto viedol spor o tom, či obchodný podiel môže byť predmetom záložného práva. Dlhoročné diskusie ukončilo prijatie zákona č. 500/2001, ktorý do Obchodného zákonníka zaradil § 117a, ktorý upravuje zriadenie záložného práva na obchodný podiel. „Ustanovením § 117a ods. 1, podľa ktorého na obchodný podiel možno zriadiť záložné právo, končí sa akákoľvek diskusia alebo pochybnosť, či obchodný podiel vzhľadom na jeho právnu úpravu je spôsobilým predmetom záložného práva.“1

2 ZRIADENIE ZÁLOŽNÉHO PRÁVA NA OBCHODNÝ PODIEL

2.1. Záložné právo

Záložné právo je vecnoprávnym prostriedkom zabezpečenia pohľadávok a ich príslušenstva.2 V zmysle § 151a Občianskeho zákonníka, záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva, ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená. Záložné právo plní zabezpečovaciu a uhradzovaciu funkciu. Zabezpečovacia funkcia spočíva v tom, že donucuje dlžníka na splnenie svojho dlhu. Zároveň tiež posilňuje veriteľa v tom zmysle, že jeho pohľadávka bude uspokojená aj vtedy, ak dlžník nebude schopný svoj dlh splniť. Uhradzovacia funkcia sa prejavuje v možnosti veriteľa uspokojiť svoju pohľadávku priamo z predmetu záložného práva alebo domáhať sa uspokojenia v prípade, ak pohľadávka nebude včas splnená. Na základe spomenutých skutočností, môžeme konštatovať, že účelom záložného práva je iba zabezpečovanie pohľadávky, bez ktorého záložné právo nemôže existovať. Je závislé čo do vzniku i čo do trvania na pohľadávke, ktorú zabezpečuje.3

Predmetom záložného práva v zmysle § 151d Občianskeho zákonníka môže byť vec, právo, iná majetková hodnota, byt a nebytový priestor, ktoré sú prevoditeľné, ak zákon neustanovuje inak. Záloha môže byť aj súbor vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt, podnik alebo časť podniku, alebo iná hromadná vec. Treba položiť otázku, či obchodný podiel môže byť zálohom? Do prijatia zákona č. 500/2001 bol spor o tom, či obchodný podiel môže byť zálohom, nakoľko nie je vecou ani pohľadávkou. „Pri vymedzení obchodného podielu ako predmetu občianskoprávnych vzťahov v zásade prevláda záver o tom, že obchodný podiel predstavuje inú majetkovú hodnotu podľa § 118 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podiel spoločníka je definovaný ako iná majetková hodnota, ktorá predstavuje účasť spoločníka v spoločnosti a z nej plynúce práva a povinnosti. Táto majetková hodnota sa oceňuje mierou účasti spoločníka na čistom obchodnom imaní, ktorá pripadá na jeho podiel, pokiaľ zákon neustanovuje niečo iné.“ 4 V právnej teórii sa poukazuje na to, že obchodný podiel predstavuje inú majetkovú hodnotu v zmysle § 118 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto môže byť spôsobilým predmetom právnych vzťahov.

Základná úprava záložného práva je obsiahnutá v Občianskom zákonníku, ktorý ako lex generalis sa použije aj na úpravu záložného práva k obchodnému podielu zakotvenú v Obchodnom zákonníku, ktorý pôsobí ako zákon lex specialis. § 117a obsahuje klauzulu, podľa ktorej, ak Obchodný zákonník neustanovuje inak, vzťahujú sa na záložné právo na obchodný podiel ustanovenia osobitného predpisu, t.j. ustanovenia Občianskeho zákonníka.

2.2. Vznik záložného práva na obchodný podiel

Obchodný zákonník spája vznik záložného práva na obchodný podiel splnením zákonom ustanovených podmienok, ktorými sú:
1. spôsobilosť obchodného podielu byť predmetom záložného práva,
2. súhlas valného zhromaždenia spoločnosti so zriadením záložného práva na obchodný podiel podľa spoločenskej zmluvy,
3. splnenie ďalších podmienok, ktoré sú určené spoločenskou zmluvou,
4. uzavretie záložnej zmluvy,
5. zápis záložného práva na obchodný podiel.

Odpoveď na otázku, kedy je obchodný podiel spôsobilým predmetom záložného práva, treba vždy hľadať v spoločenskej zmluve spoločnosti s ručením obmedzeným. Absolútny zákaz prevodu obchodného podielu, a tým aj zákaz zriadenia záložného práva na obchodný podiel, môže zakotviť len spoločenská zmluva.

Obchodný podiel je spôsobilým predmetom záložného práva len vtedy, ak spoločenská zmluva výslovne pripúšťa jeho prevod. Ak spoločenská zmluva vylučuje možnosť prevodu obchodného podielu, obchodný podiel nemôže byť spôsobilým predmetom záložného práva. Tiež nemôže byť spôsobilým predmetom záložného práva, ak spoločenská zmluva neumožňuje prevod obchodného podielu, avšak zriadenie záložného práva na obchodný podiel pripúšťa. To isté platí aj v opačnej situácii, t.j. ak spoločenská zmluva pripúšťa prevod obchodného podielu, avšak zriadenie záložného práva na obchodný podiel výslovne neumožňuje.

Vynára sa otázka, čo v takom prípade, ak spoločenská zmluva neobsahuje žiadne ustanovenie o prevode obchodného podielu, avšak zriadenie záložného práva umožňuje. Podľa názoru prof. Hanesa „v takomto prípade zriadenie záložného práva na obchodný podiel by nebolo možné, a to nielen preto, že Obchodný zákonník takéto riešenie nepozná, ale aj z dôvodu, že záložné právo by sa nedalo realizovať v zmysle § 151f OZ, resp. § 299 OBZ.“ 5

Tiež treba poukázať na to, že Obchodný zákonník vôbec nerieši situáciu, ak v čase zriadenia záložného práva spoločenská zmluva pripúšťa prevod obchodného podielu a tým aj zriadenie záložného práva, avšak neskôr došlo k zmene spoločenskej zmluvy, ktorá už prevod obchodného podielu nepripúšťa. Podľa názoru JUDr. Tomlainovej, „…následná zmena spoločenskej zmluvy, ktorá už „nepripúšťa“ prevod obchodného podielu, nebude mať žiadny vplyv na ďalšie trvanie záložného práva na obchodný podiel – iný výklad by bol v rozpore so zmyslom a účelom záložného práva.“6

Spoločenská zmluva môže určiť, že na prevod obchodného podielu sa vyžaduje súhlas valného zhromaždenia spoločnosti. V prípade, ak spoločenská zmluva vyžaduje súhlas valného zhromaždenia na prevod obchodného podielu, súhlas najvyššieho orgánu spoločnosti s ručením obmedzeným je potrebný aj na zriadenie záložného práva na obchodný podiel. Bez absencie súhlasu valného zhromaždenia by záložné právo na obchodný podiel nemohlo vzniknúť. Ak by spoločenská zmluva určila, že súhlas valného zhromaždenia na prevod obchodného podielu je potrebný, a súčasne tiež by obsahovala ustanovenie, že na zriadenie záložného práva na obchodný podiel súhlas valného zhromaždenia spoločnosti nie je potrebný, toto ustanovenie by bolo od počiatku neplatné pre rozpor s kogentnou právnou úpravou. Podľa názoru prof. Ovečkovej „ak je totiž prevoditeľnosť obchodného podielu viazaná na súhlas valného zhromaždenia, bez takéhoto súhlasu nemôže dôjsť nielen k prevodu obchodného podielu, ale ani k jeho založeniu. Mohlo by sa zdať, že takto koncipovaná zákonná úprava chráni len spoločnosť, keďže jej umožňuje rozhodnúť sa, či prostredníctvom valného zhromaždenia udelí súhlas na zriadenie záložného práva, alebo udelenie súhlasu odmietne. Pravdou však je, že zákon touto úpravou chráni aj veriteľa, v prospech ktorého bolo záložné právo zriadené, a to tým, že nielen umožňuje, ale aj podstatne zjednodušuje následnú realizáciu záložného práva na obchodný podiel. Ak totiž valné zhromaždenie súhlasilo so zriadením záložného práva na obchodný podiel, spoločnosť nemá ďalej možnosť ovplyvňovať, resp. spomaľovať realizáciu záložného práva, pretože na prevod založeného obchodného podielu pri výkone záložného práva sa už súhlas valného zhromaždenia nevyžaduje.“ 7

Spoločenská zmluva tiež môže požadovať na prevod obchodného podielu splnenie ďalších podmienok (napr. okamžité splatenie vkladu spoločníka v celom rozsahu), splnenie týchto podmienok sa tiež vyžaduje na vznik záložného práva. Prevod obchodného podielu môže byť viazaný na súhlas valného zhromaždenia a zároveň aj na splnenie ďalších podmienok. V takomto prípade vznik záložného práva je viazaný na splnenie obidvoch podmienok podľa spoločenskej zmluvy. Spoločenská zmluva tiež môže ustanoviť, že prevod obchodného podielu nie je viazaný na súhlas valného zhromaždenia, avšak je potrebné splnenie ďalších iných podmienok. V tomto prípade je potrebné len splnenie iných ďalších podmienok ustanovených spoločenskou zmluvou spoločnosti.

Vznik záložného práva na obchodný podiel v zmysle § 117a ods. … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
Mgr. Kinga Alakszová

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/Session_of_Commercial_Law.pdf

1 ÚVOD

Inštitút zodpovednosti členov štatutárnych orgánov predstavuje významnú zložku správy spoločností, ktorá sa dostala do pozornosti v súvislosti s viacerými účtovnými škandálmi v USA a v Európe, ktoré stáli na začiatku celosvetovej hospodárskej a finančnej krízy. Kvalita správy spoločností úzko súvisí práve s úpravou zodpovednosti členov štatutárnych orgánov ako osôb riadiacich spoločnosť v rámci svojej pôsobnosti a so zodpovednostnými nárokmi, ktoré je možné uplatniť si voči členom štatutárnych orgánov v prípade, ak porušia svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti. Všetky zodpovednostné nároky voči členom štatutárnych orgánov by boli viac menej bezvýznamné bez účinných mechanizmov, ktoré by umožňovali ich vynútiteľnosť. Právne normy upravujúce povinnosti členov štatutárnych orgánov by si bez možnosti ich vymoženia neplnili svoj účel a boli by neefektívne. Mechanizmy uplatňovania nárokov voči členom štatutárnych orgánov sú determinantom účelnosti právnej úpravy zodpovednosti členov štatutárnych orgánov, a tým aj jedným z prostriedkov na dosiahnutie kvalitnejšej správy spoločností.

Napriek tomu, že po páde Enronu prestala byť zo strany Európskej komisie vnímaná správa spoločností ako národná záležitosť a snaha Európskej únie smeruje k zbližovaniu právnych úprav, pretrvávajú medzi jednotlivými právnymi úpravami rozdiely v dôsledku súťaže právnych poriadkov. Z tohto dôvodu sa predkladaný príspevok zameriava na komparáciu mechanizmov uplatňovania nárokov voči členom štatutárnych orgánov vo vybraných členských štátoch Európskej únie (Slovensko, Rakúsko, Nemecko, Česko) a v Anglicku a analyzuje účinnosť porovnávaných mechanizmov z hľadiska ich funkčnosti. Ako kritériá funkčnosti mechanizmov uplatňovania zodpovednostných nárokov boli zvolené limity stanovené pre menšinových akcionárov v podobe požadovaných podielov na základnom imaní spoločnosti pri actio pro socio, rozsah zodpovednostných nárokov uplatniteľných vo vybraných právnych úpravách prostredníctvom actio pro socio, plynutie a dĺžka lehôt na podanie derivatívnych žalôb, postup pri podávaní žalôb voči členom štatutárnych orgánov (napr. predbežné prerokovania žalôb) a prípadne právna úprava iných limitov napríklad v podobe zákazu prevodu obchodných podielov/ akcií zo strany žalujúcich spoločníkov. Predmetom komparácie v predkladanom príspevku je uplatňovanie zodpovednostných nárokov voči členom štatutárnych orgánov zo strany samotnej spoločnosti a jej spoločníkov. Nakoľko je oddelenie riadenia spoločnosti a vlastníctva (vzťah principál – agent)1 typické práve pre kapitálové spoločnosti, príspevok rieši len uplatňovanie zodpovednostných nárokov voči členom štatutárnych orgánov kapitálových spoločností – spoločnosti s ručením obmedzeným a akciovej spoločnosti.

2 SLOVENSKÁ A ČESKÁ PRÁVNA ÚPRAVA UPLATŇOVANIA ZODPOVEDNOSTNÝCH NÁROKOV VOČI ČLENOM ŠTATUTÁRNYCH ORGÁNOV

Podľa slovenskej právnej úpravy má spoločnosť ako zmluvný partner člena štatutárneho orgánu aktívnu legitimáciu v sporoch týkajúcich sa uplatnenia zodpovednostných sankcií voči členom štatutárneho orgánu. V prípade akciovej spoločnosti je povinná uplatniť nároky spoločnosti voči členom štatutárnych orgánov výlučne dozorná rada podľa § 199 ods. 2 zákona č. 513/ 1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj len „ObZ“). Plnomocenstvo na zastupovanie v konaní, v ktorom si spoločnosť uplatňuje zodpovednostné sankcie voči členovi štatutárneho orgánu, udeľuje taktiež určený člen dozornej rady2 . V prípade spoločnosti s ručením obmedzeným, ak by aj bola dozorná rada zriadená, nemá také oprávnenie ako dozorná rada akciovej spoločnosti, preto bude v mene spoločnosti uplatňovať škodu ďalší konateľ, ak je konateľov viac alebo nový konateľ proti pôvodnému konateľovi. Otázkou, či je možné, aby žalobu podal druhý konateľ aj v prípade, ak nemôže samostatne zaväzovať spoločnosť pri hmotnoprávnych úkonoch, sa zaoberal Najvyšší súd ČR v rozhodnutí zo dňa 3.5.2005, sp. zn. 20 Cdo 2921/2004 so záverom, že „konateľ, ktorý nie je v hmotnoprávnych vzťahoch oprávnený konať menom spoločnosti samostatne, je spôsobilý sám podať návrh na zahájenie súdneho konania.“3

Zastupovanie samotnej spoločnosti v sporoch s členmi jej štatutárneho orgánu je problematické, vzhľadom na možnosť stretu záujmov, keď člen štatutárneho orgánu spoločnosti spôsobil škodu, preto Obchodný zákonník priznáva právo uplatňovať nároky spoločnosti aj spoločníkom, resp. akcionárom spoločnosti (actio pro socio). Podmienkou podania derivatívnej žaloby je, že si nárok už neuplatňuje samotná spoločnosť. V mene spoločnosti s ručením obmedzeným je oprávnený na uplatnenie nárokov na náhradu škody alebo iných nárokov, ktoré má spoločnosť voči konateľovi každý spoločník.4

V mene akciovej spoločnosti môžu uplatniť nároky aj menšinoví akcionári, ktorí majú akcie, ktorých menovitá hodnota dosahuje najmenej 5% základného imania, za predpokladu, že dozorná rada tak neurobí bez zbytočného odkladu po požiadaní akcionármi.5 Iná osoba ako spoločník/akcionár, ktorý podal návrh na súd alebo ním splnomocnená osoba nemôže v súdnom konaní robiť úkony v mene spoločnosti.6 Spoločníci/akcionári, ktorí uplatnia nároky v mene spoločnosti sú povinní znášať trovy súdneho konania za spoločnosť. Ak je spoločnosti priznaná náhrada je ten, ktorý je na náhradu trov zaviazaný, povinný ich uhradiť spoločníkovi/akcionárovi, ktorý uplatňoval nároky v mene spoločnosti.7

V českej právnej úprave, platnej a účinnej v čase písania tohto príspevku je inak nastavená hranica pre uplatnenie práva akcionármi, a umožňuje využitie tohto práva v závislosti od výšky kapitálu:
-pokiaľ je základný kapitál vyšší ako 100.000.000 Kč akcionárom, ktorých súhrnná hodnota akcií dosahuje 3% základného kapitálu a
-pokiaľ je základný kapitál 100.000.000 Kč a nižší akcionárom, ktorých súhrnná hodnota akcií dosahuje 5% základného kapitálu.8

Vzhľadom na formuláciu ustanovení v slovenskej právnej úprave, ktoré umožňujú spoločníkom/akcionárom podať žalobu v mene spoločnosti, máme zato, že uplatnenie sa netýka len nárokov na náhradu škody, ale všetkých nárokov, medzi ktoré môžeme zaradiť aj prípadný nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, nároky z ručenia, ale aj nároky vyplývajúce z porušenia konkurenčnej klauzule.9 Taktiež zákon nediferencuje medzi nárokmi podľa toho z akého titulu vznikli, t.j. môže ísť podľa nášho názoru o nároky vyplývajúce priamo zo zákona alebo spoločenskej zmluvy/stanov, ale aj nároky, ktoré vyplývajú spoločnosti zo zmluvy o výkone funkcie dohodnutej s členom predstavenstva.

V tomto smere je rozdiel medzi slovenskou a českou aktuálne platnou a účinnou právnou úpravou. Česká právna úprava priznáva v súčasnosti spoločníkom10, ako aj akcionárom11 vyslovene právo uplatniť nárok na náhradu škodu, nie však všeobecne nároky ako také.

Problematické bude podľa nášho názoru reálne uplatnenie náhrady škody, za ktorú zodpovedajú súčasne členovia predstavenstva aj dozornej rady, nie je zrejmé, kto by v takom prípade ich spoluzodpovednosti uplatnil náhradu škody. Členovia predstavenstva nie sú povinní žiadosti akcionárov o uplatnenie nárokov voči členom dozornej rady vyhovieť a akcionári nemajú v rámci actio pro socio možnosť uplatniť takouto formou aj nároky voči dozornej rade.12 V zákone č. 90/2012 Sb. o obchodních společnostech a družstvech (zákon o obchodních korporacích – „ZOK“) je v § 157 upravená společnícka žaloba a v § 371 akcionárska žaloba, ktorá umožňuje spoločníkom/ kvalifikovaným akcionárom domáhať sa za spoločnosť náhrady škody voči členovi štatutárneho orgánu alebo jeho prípadnej povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy uzatvorenej s povinnou osobou podľa § 53 ods.3 ZOK.13 Zmluvou s povinnou osobou podľa § 53 ods. 3 ZOK môže obchodná spoločnosť vysporiadať škodu, ktorá vznikla spoločnosti porušením starostlivosti riadneho hospodára.14 Spoločník/ kvalifikovaný akcionár nemá právo domáhať sa náhrady škody voči členovi štatutárneho orgánu vtedy, ak bolo o nej rozhodnuté podľa § 53 ods. 3 ZOK, ibaže ten kto škodu spôsobil je jej jediným spoločníkom alebo osobou, ktorá ho ovláda. Derivatívnu žalobu je možné podať aj proti vplyvnej osobe a aj proti členovi dozornej rady, čo napríklad slovenská právna úprava neumožňuje.

ZOK v prípade akcionárskej žaloby umožňuje podanie derivatívnej žaloby len kvalifikovanému akcionárovi. Kvalifikovaný akcionár alebo akcionári sú v § 365 ZOK definovaní v závislosti od výšky menovitej hodnoty akcií, ktoré vlastnia na základnom imaní nasledovne:
-v prípade základného kapitálu spoločnosti vyššieho ako 100.000.000 Kč tí, ktorých súhrnná hodnota akcií dosahuje 3% základného kapitálu požívajú zvláštne práva podľa ZOK,
-v prípade základného kapitálu spoločnosti je 100.000.000 Kč alebo nižší tí, ktorých súhrnná hodnota akcií dosahuje aspoň 5% základného kapitálu,
-v prípade základného kapitálu spoločnosti je 500.000.000 Kč alebo vyšší tí, ktorých súhrnná hodnota akcií dosahuje aspoň 1% základného kapitálu.

Pred podaním derivatívnej žaloby je o takom zámere akcionár povinný písomne dozornú radu informovať a pokiaľ dozorná rada právo voči členovi štatutárneho orgánu bezodkladne po obdržaní písomnej informácie neuplatní, môže toto právo akcionár za spoločnosť uplatniť sám.

Oproti aktuálne platnej a účinnej právnej úprave umožňuje ZOK aj v prípade spoločnosti s ručením obmedzeným uplatniť voči členovi štatutárneho orgánu nárok na náhradu škody dozornou radou, ak bola zriadená.15

V súvislosti s rozsahom nárokov, ktoré je možné prostredníctvom actio pro socio voči členom štatutárneho orgánu podľa ZOK uplatniť, nepriniesol ZOK rozšírenie týchto nárokov. Podľa ZOK je týmto spôsobom možné uplatniť voči členom štatutárneho orgánu len nárok na náhradu škody.

ZOK priniesol nové ustanovenie, ktoré upravuje procesné nástupníctvo v konaní o derivatívnej žalobe v prípade, ak prestane byť spoločník/ akcionár, ktorý žalobu podal spoločníkom alebo akcionárom spoločnosti.16 V takom prípade zákon stanovuje ako jeho procesného nástupníka právneho nástupcu takéhoto spoločníka/ akcionára. V prípade akcionára je toto procesné nástupníctvo viazané na vedomosť o predchádzajúcom akcionárovi.

Z uvedeného máme za to, že zo zákona teda stráca spoločník/ akcionár bez právneho nástupcu aktívnu legitimáciu v spore o derivatívnu žalobu. Nestane sa tak však v prípade, ak dôjde k zníženiu podielu žalujúcich akcionárov na základnom kapitále spoločnosti pod hranicu kritéria kvalifikovaného akcionára.

Zo slovenskej právnej úpravy nevyplýva previazanie aktívnej legitimácie v konaní o derivatívnej žalobe na zachovanie statusu spoločníka/ akcionára a nie je ani upravené ex lege procesné nástupníctvo na právneho nástupcu spoločníka/ akcionára. Máme za to, že v prípade zmeny v osobe spoločníka/ akcionára môže potom dôjsť k zmene na strane účastníka konania len postupom podľa § 92 Občianskeho súdneho poriadku, avšak strata statusu spoločníka/ akcionára v spoločnosti nebude dôvodom pre zastavenie súdneho konania.

V súvislosti s aktívnou legitimáciou spoločníkov vzniká súčasne otázka, či sú spoločníci aktívne legitimovaný na podanie žaloby vo vlastnom mene na náhradu škody voči členovi štatutárneho orgánu. Spoločníkovi nie je priznaná aktívna legitimácia na podanie žaloby vo svojom vlastnom mene na náhradu škody voči členovi štatutárneho orgánu, ktorá mu mala vzniknúť z dôvodu porušenia jeho povinností, pričom škoda mala spočívať v znížení hodnoty jeho obchodného podielu. Najvyšší súd ČR sp. zn. 29 Cdo 3180/ 200817vo svojom uznesení zo dňa 24.6.2009 uviedol, že „hodnota podielu v spoločnosti sa teda odvíja (najmä) od hodnoty čistého majetku spoločnosti. Čistým obchodným majetkom spoločnosti je obchodný majetok po odpočítaní všetkých záväzkov. Z uvedeného je zrejmé, že skutočná škody spôsobená spoločnosti (v dôsledku ktorej sa znížil čistý obchodný majetok spoločnosti) sa prejaví aj znížením hodnoty podielov v spoločnosti – spoločníci v dôsledku toho utrpia ujmu. Táto ujma je však svojou povahou odvodená od škody vzniknutej na majetku spoločnosti. Jej existencia je závislá na existencii škody na majetku spoločnosti. Ak sa odstráni škoda vzniknutá na majetku spoločnosti, odstráni sa aj ujma spôsobená jej spoločníkom v dôsledku znížia hodnoty ich podielov.“18 Záver uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR je taký, že spoločník nemá nárok na náhradu škody voči členovi štatutárneho orgánu z dôvodu zníženia hodnoty jeho obchodného podielu, ale škoda vznikla spoločnosti a spoločník môže v mene spoločnosti uplatniť nárok na náhradu škody prostredníctvom actio pro socio.

Obdobne pristupuje k takejto žalobe spoločníka aj rozhodovacia prax rakúskych súdov. Zhoršenie kurzu akcií nie je vlastnou škodou akcionárov, ktorá môže byť uplatnená vychádzajúc zo škody spoločnosti (3 Ob 288/08)19. Pokiaľ akcionár cez škodu spôsobenú spoločnosti a tým súvisiace zníženie hodnoty akcií utrpí škodu, nemôže túto škodu súdne vymáhať, pretože ide o nepriamu škodu. (RS0029390, 2 Ob 591/94)20 .

Na druhej strane je potrebné poukázať na skutočnosť, že spoločníkovi je priznaná aktívna legitimácia a naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právneho úkonu spoločnosti (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. Obo 222/2001). Naliehavý právny záujem bol v uvedenom konaní odôvodnený „nepriaznivým vplyvom uzavretých zmlúv na hodnotu jeho obchodného podielu“.

Prečo súdy na jednej strane nepriznajú aktívnu legitimáciu spoločníkovi v spore o náhradu škody z dôvodu poklesu hodnoty jeho obchodného podielu, ale z toho istého dôvodu mu priznajú aktívnu legitimáciu v spore o určenie neplatnosti právneho úkonu?

Rozdiel v prístupe súdov vidíme v tom, že na rozdiel od priameho uplatnenia škody spoločníkom vo vlastnom mene, kde by bolo potenciálnym výsledkom v prípade vyhovenia takejto žalobe plnenie priamo spoločníkovi, by v konečnom dôsledku k odstráneniu škody spoločnosti nedošlo. Nahradením škody priamo spoločníkovi by sa nezvýšila jeho hodnota podielu v spoločnosti, a tým by sa nezvýšila ani hodnota čistého majetku spoločnosti. Pri uplatnení neplatnosti zmluvy medzi spoločnosťou a treťou osobou bude výsledkom určenia prípadnej neplatnosti dotknutá priamo spoločnosť, takže ak jej v dôsledku neplatnosti nejaká škoda vznikla alebo sa na jej úkor tretia osoba bezdôvodne obohatila, adresátom plnení z takýchto dôvodov bude spoločnosť samotná, nie spoločník, ktorý žalobu podal. Spoločník bude z toho nakoniec profitovať prostredníctvom zvýšenia jeho podielu na čistom majetku spoločnosti.

2.1 K zmareniu možnosti podania actio pro socio v dôsledku márneho uplynutia premlčacej doby

Problémom, ktorý súvisí s podaním actio pro socio je skutočnosť, pokiaľ je člen štatutárneho orgánu osoba zhodná so spoločníkom alebo budú tieto osoby príbuzensky prepojené. V takom prípade je zrejmé, že uvedená tá istá osoba v svojej „dvoj úlohe“ nebude mať záujem na podaní actio pro socio, preto môže dôjsť k zmareniu možnosti podať žalobu napríklad pri … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Jana Duračinská PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/Session_of_Commercial_Law.pdf