I.

Zmluvná pokuta (poena conventionalis) je zmluvnou sankciou, ktorá má zabezpečiť plnenie zmluvných povinností. V praxi je najviac využívaná a dnes sa bez dohody o zmluvnej pokute nezaobíde takmer ani jedna zmluva. Navyše ide o tradičný prostriedok ochrany záväzkov, ktorý má korene v rímskom práve. Pretrvala cez stredovek (Opus Tripartitum iuris), upravovali ju kodifikácie v 18. storočí (Všeobecný občiansky zákonník z roku 1811, Všeobecný obchodný zákonník 1863, Uhorský obchodný zákonník z roku 1875). Novodobé kodifikácie z obdobia socializmu zmluvnú pokutu spočiatku ešte upravovali (Občiansky zákonník z roku 1950, Zákonník medzinárodného obchodu z roku 1963). Hospodársky zákonník z roku 1964 už pojem „zmluvná pokuta“ nepoznal. Upravoval majetkové sankcie zmluvné, zákonné, ako aj zmiešané. Tieto boli širším pojmom ako zmluvná pokuta, ale možno povedať, že určitým spôsobom zahŕňali aj zmluvnú pokutu v podobe zmluvných majetkových sankcií. Napokon Občiansky zákonník z roku 1964 zmluvnú pokutu v žiadnej podobe neobsahoval. Tak sa stalo, že zmluvná pokuta od roku 1964 na niekoľko desiatok rokov vymizla z nášho právneho poriadku a zostala zachovaná len v zákonníku práce.

Do nášho právneho poriadku bola zmluvná pokuta v plnom rozsahu včlenená až novelou Občianskeho zákonníka z roku 1991. Na túto úpravu nadviazala úprava v Obchodnom zákonníku z roku 1991.

Vzhľadom na mimoriadnu frekvenciu využívania tohto právneho inštitútu je potrebné mu venovať náležitú pozornosť aj z hľadiska de lege ferenda. Na niektoré poznatky a súvislosti v nasledujúcom upozorníme.

V súvislosti s úvahami de lege ferenda je potrebné sa sústrediť na niekoľko otázok, ku ktorým sa postupne vyjadríme.

1. Pre dohodu o zmluvnej pokute predpisuje zákon písomnú formu (§ 544 ods. 2 OZ). Písomnú formu zmluvnej pokuty zaviedol do nášho právneho poriadku Občiansky zákonník z roku 1950. Písomná forma zmluvnej pokuty je obligatórna, a to bez ohľadu na to, akú formu má zmluva, ktorej súčasťou je zabezpečená povinnosť. Je nepochybné, že dodržanie zákonom predpísanej formy dohody o zmluvnej pokute je dôležité. Zmluvnú pokutu nemožno platne dojednať inak ako písomne. Na základe ústne dojednanej zmluvnej pokuty sa na súde nemožno účinne domáhať jej zaplatenia, lebo takáto dohoda platne nevznikla. Písomná forma je teda podmienkou platnosti dohody o zmluvnej pokute a jej nedodržanie spôsobuje neplatnosť tohto úkonu (§ 40 ods. 1 OZ).

Zákon spravidla požaduje písomnú formu zmluvy vtedy, keď to vyžaduje verejný záujem z hľadiska možnej kontroly niektorých vzťahov, prípadne to vyžaduje ochrana záujmov tretích osôb. V prípade zmluvnej pokuty ide o súkromnoprávnu úpravu, ktorá rešpektuje princíp zmluvnej slobody, a preto vychádza zo zásady neformálnosti zmlúv. Domnievame sa, že p roblematiku formy dohody o zmluvnej pokute nemožno spájať ani s vereným záujmom a ani ochranou záujmu tretích osôb. Bolo by možné hovoriť o právnej istote zmluvných strán.

Právnu istotu, prípadne predchádzanie dôkaznej núdzi možno spájať s písomnou formou zmluvnej pokuty. Ide však výlučne o vzťah, ktorý má nielen súkromnoprávny, ale aj zmluvný charakter, čo znamená, že sa týka výlučne len zmluvných strán. Je preto možné ponechať zabezpečenie právnej istoty, prípadne dôkaznej núdze výlučne na vôľu zmluvných strán. To znamená, je ich vecou, či si chcú zmluvnú pokutu dojednať v písomnej forme, alebo nie. To isté sa týka zmeny dohody o zmluvnej pokute. Aj tu treba preferovať, či zmluvné strany chcú formalizovať prejav vôle vedúci k zmene dohody o zmluvnej pokute.

Napokon za súčasne platnej právnej úpravy, kedy je uzákonená obligatórnosť písomnej formy dohody o zmluvnej pokute, a platí relatívne zložitá a nejednotne chápaná právna úprava zmeny písomne uzavretej dohody (§ 272 ods. 2 OBZ), sa nezriedka stáva, že absentuje písomná forma či už samotnej dohody, alebo zmeny tejto dohody tam, kde sa takáto zmena vyžaduje v písomnej forme, čo spôsobuje neplatnosť dohody alebo jej zmeny.

Preto sa domnievame, že de lege ferenda nie je potrebné viazať dohodu o zmluvnej pokute na obligatórnu požiadavku písomnej formy. Zmluvné strany sami posúdia, či v danom prípade je písomná forma potrebná a ak áno, dohodnú si ju ako podmienku platnosti takejto dohody pre konkrétny prípad. ^[1]

2. Predmet zmluvnej pokuty, t. j. či zmluvnú pokutu možno dohodnúť aj vo forme iného plnenia ako v peniazoch, nie je v platnej právnej úprave jednoznačne riešené. V minulosti zákonníky túto otázku výslovne upravovali, aj keď obsahovo rôzne. Občiansky zákonník z roku 1950 výslovne ustanovil, že na zmluvnú pokutu sa možno zaviazať len v peniazoch (§ 284 ods. 2), tým zúžil zmluvnú pokutu oproti dovtedy platnej právnej úprave len na peňažné plnenie. Zákonník medzinárodného obchodu z roku 1963 ustanovil, že zmluvná pokuta môže byť dohodnutá aj v inom plnení ako v peniazoch (§ 191 ods. 3). Právna úprava v Občianskom zákonníku, ako aj v Obchodnom zákonníku dojednanie zmluvnej pokuty v inej ako peňažnej forme výslovne nerieši.

Z použitej terminológie v Občianskom zákonníku – zaplatiť (§ 544 ods. 1), po jej zaplatení (§545 ods. 1), ako aj v Obchodnom zákonníku – platiť (§ 300), na zaplatenie (§ 302), možno na prvý pohľad usudzovať, že oba zákonníky upravujú len peňažnú formu zmluvnej pokuty. I napriek uvedenému sa v súčasnosti dosť všeobecne uznáva, že niet dôvodu, aby strany nemohli platne dohodnúť zmluvnú pokutu aj v inej ako peňažnej forme (naturálne plnenie). Vyplýva to z poznatku, že právna úprava zmluvnej pokuty neobsahuje výslovný zákaz dohodnúť zmluvnú pokutu v iných hodnotách ako v peniazoch.^[2] [3] Napokon, ako logicky dôvodí K. Eliáš, „ak je dohoda o zmluvnej pokute vecou zmluvnej autonómie strán, ťažko možno nájsť dôvody, prečo by musel byť predmet konvenčnej pokuty reprezentovaný len peňažnou sumou“.²

Pokiaľ ide o formu zmluvnej pokuty, možno dospieť k spoľahlivému záveru, že hoci platná právna úprava, vzhľadom na použitú dikciu, akoby predpokladala, že zmluvná pokuta bude mať peňažnú formu, a v praxi takúto formu zmluvná pokuta aj spravidla má, nemožno vylúčiť, aby predmet zmluvnej pokuty bol dohodnutý aj v inej ako v peňažnej forme. Išlo by zväčša o plnenie v naturálnej forme (napr. poskytnutie nejakej veci, resp. tovaru).

Z uvedeného vyplýva, že predmet zmluvnej pokuty môže mať tak formu peňažného plnenia, ako aj formu nepeňažného plnenia. Niet žiadneho akceptovateľného dôvodu vyvodzovať z platnej právnej úpravy zmluvnej pokuty výlučnosť jej peňažnej formy. Závisí teda od konkrétneho prípadu a vôle zmluvných strán, či je vhodné zmluvnú pokutu v danom prípade dojednať v peňažnej alebo nepeňažnej forme.

Otázku formy zmluvnej pokuty bude však vhodné de lege ferenda upraviť, a to s výslovným pripustením tak peňažnej, ako aj nepeňažnej formy.

Aj návrh Občianskeho zákonníka v Českej republike pochybnosť ohľadne predmetu zmluvnej pokuty odstránil tým, že výslovne ustanovuje, že „zmluvná pokuta môže byť dojednaná aj v inom ako v peňažnom plnení (§ 1892).

3. Vzťah zmluvnej pokuty k zabezpečenej povinnosti sa sústreďuje na otázku, či tento vzťah je kumulatívny alebo alternatívny.

Súčasná právna úprava vychádza pri úprave vzťahu zmluvnej pokuty a zabezpečenej povinnosti z nasledujúceho. Povinnosť splniť povinnosť, splnenie ktorej je zabezpečené zmluvnou pokutou, trvá aj po zaplatení zmluvnej pokuty. V prípade porušenia zabezpečenej povinnosti je teda veriteľ oprávnený požadovať popri sebe tak zaplatenie zmluvnej pokuty, ako aj splnenie zabezpečenej povinnosti, to znamená, že v prípade, ak zmluvná pokuta zabezpečovala povinnosť poskytnúť zmluvné plnenie včas, veriteľ v prípade jej porušenia môže požadovať zaplatenie zmluvnej pokuty, ale nezaniká ani jeho právo požadovať dohodnuté plnenie. Ide tu o kumulatívny vzťah zmluvnej pokuty k zabezpečenej povinnosti.

Ustanovenie § 545 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré zaväzuje dlžníka plniť povinnosť, ktorej splnenie bolo zabezpečené zmluvnou pokutou aj po jej zaplatení, má dispozitívnu povahu, t. j. pripúšťa odlišnú dohodu strán. Strany sa teda môžu dohodnúť, že zaplatením zmluvnej pokuty zaniká záväzok dlžníka splniť povinnosť, ktorej splnenie bolo zabezpečené zmluvnou pokutou. Tu ide o alternatívnu formu vzťahu zmluvnej pokuty a zabezpečenej povinnosti. V tejto súvislosti sa niekedy hovorí o nepravej zmluvnej pokute. V prípade takéhoto dojednania sa zmluvná pokuta svojimi účinkami približuje inštitútu odstupného.

Spravidla sa v právnych úpravách stretávame so zásadou kumulácie v prípadoch, ak zmluvná pokuta má zabezpečiť včasnosť plnenia a miesto plnenia, a so zásadou alternatívnou v prípadoch úplného nesplnenia záväzku, prípadne plnenia vadného.

Tak Občiansky zákonník z roku 1950 rozlišoval dojednanie zmluvnej pokuty „pre prípad nesplnenia zmluvy“, kedy mal veriteľ právo voľby, teda mohol požadovať buď splnenie zmluvných povinností, alebo zmluvnú pokutu. Právo voľby mal veriteľ. V prípade dojednania zmluvnej pokuty „pre prípad nedodržania času alebo miesta splnenia“ bolo možné zmluvnú pokutu požadovať kumulatívne, t. j. popri dodržaní ostatných zmluvných povinností „okrem ak veriteľ prijme splnenie bez výhrad“ (§ 284). Občiansky zákonník zachoval koncepciu Rakúskeho všeobecného občianskeho zákonníka, ktorý tiež rozlišoval, keď zmluvná pokuta bola dohodnutá pre prípad, že dlžník nesplní zabezpečenú povinnosť vôbec a keď zmluvná pokuta bola dohodnutá pre prípad vadného alebo oneskoreného plnenia alebo, že bude plnené na inom mieste.

Zákonník medzinárodného obchodu z roku 1963 v tomto smere právnu úpravu celkom zjednodušil a zakotvil vzťah zmluvnej pokuty a zabezpečenej povinnosti ako kumulatívny s tým, že vôbec neumožnil ani vo vybraných prípadoch právo voľby (§ 192).

V tejto súvislosti vzniká de lege ferenda otázka, či je potrebné diferencovať medzi prípadmi, keď sa plnenie už poskytlo alebo sa ešte vôbec neplnilo. S tým je spojená aj otázka, či zachovať všeobecnú kumuláciu práva na zmluvnú pokutu a práva na splnenie zabezpečenej povinnosti v súčasnej právnej úprave (§ 545 ods. 1 OZ). Táto úprava je zmiernená tým, že ide o ustanovenie dispozitívne, ktoré umožňuje zmluvným stranám podľa potreby kombinovať tak zásadu kumulatívnu, ako aj alternatívnu. Zdá sa, že uvedená úprava v praxi nespôsobuje väčšie problémy. Zrejme preto aj český návrh Občianskeho zákonníka túto úpravu zachoval.

Napriek tomu možno však odporučiť de lege ferenda pracovať aj s možnosťou diferencovať medzi prípadom nesplnenia záväzku vôbec a jeho nesplnením náležitým spôsobom (napr. nemecký Občiansky zákonník, švajčiarsky obli- gačný kódex).

4. Pokiaľ ide o vzťah zmluvnej pokuty k iným právny inštitútom z hľadiska de lege ferenda, je potrebné upozorniť na vzťah k náhrade škody a k inštitútu odstupného (§ 355 OBZ).

a) Vzťah zmluvnej pokuty a náhrady škody je spravidla v právnych úpravách chápaný vtom zmysle, že zmluvná pokuta má funkciu paušalizovanej náhrady škody.

Tak je to aj v našej právnej úprave, ktorá má napospol dispozitívny charakter (§ 544 ods. 1 OZ). Základným východiskom oboch inštitútov, ktorý vyplýva z dispozitívnej právnej úpravy, je, že povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu vzniká aj vtedy, keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou nevznikne škoda. Tu sa akcentuje zabezpečovacia funkcia zmluvnej pokuty.

Druhé významné východisko vzťahu zmluvnej pokuty a náhrady škody, z ktorého dispozitívna právna úprava vychádza, je vyjadrené v § 545 ods. 2 Občianskeho zákonníka a má dva aspekty. Prvý aspekt spočíva v tom, že veriteľ nie je oprávnený požadovať náhradu škody spôsobenej porušením povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta, ak z dojednania účastníkov o zmluvnej pokute nevyplýva niečo iné. Tu sa akcentuje zmluvná pokuta ako spôsob paušalizácie (vopred odhadnutej a dohodnutej) náhrady škody. Zákon teda dispozitívne preferuje zmluvnú pokutu ako paušalizovanú náhradu škody. Druhý aspekt je vyjadrený v zákone tým, že veriteľ je oprávnený domáhať sa náhrady škody presahujúcej zmluvnú pokutu len vtedy, keď je to medzi účastníkmi dohodnuté. Dispozitívna právna úprava tu vyjadruje zákonnú limitáciu náhrady škody, lebo ak si strany nedohodnú niečo iné, zákonná úprava automaticky limituje rozsah náhrady škody, ktorá vznikne v dôsledku porušenia povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou, a to výškou dohodnutej zmluvnej pokuty.^[4]

Podstata právnej úpravy vzťahu zmluvnej pokuty a náhrady škody je, podľa nášho názoru, vyhovujúca a vzhľadom na dispozitívny charakter dostatočne flexibilná. Strany si môžu dohodnúť podľa potreby pestrú paletu vzťahu zmluvnej pokuty a náhrady škody tak, ako im to vyhovuje v jednotlivých konkrétnych prípadoch.

b) Vzťah zmluvnej pokuty a inštitútu odstupného si vyžaduje de lege ferenda určitú korekciu.

Odstupné je samostatný právny inštitút, pri ktorom ide o zmluvnú formu zániku záväzku. Spočíva v tom, že jedna zmluvná strana sa zaväzuje zaplatiť druhej zmluvnej strane určitú sumu s úmyslom zrušiť zmluvu (§ 355 OBZ). K zrušeniu zmluvy zaplatením odstupného dochádza v dôsledku výkonu práva, t. j. tým, že oprávnená strana využije svoje právo vyplývajúce zo zmluvy zrušiť zmluvu zaplatením odstupného. Význam dohody o zaplatení odstupného spočíva predovšetkým v tom, že zmluvná strana môže kedykoľvek na základe svojho rozhodnutia zaplatením odstupného dosiahnuť zrušenie zmluvy.

Vo vzťahu zmluvnej pokuty a odstupného nastáva problém, ak ešte pred zrušením zmluvy zaplatením odstupného dôjde k porušeniu zmluvnej povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou a k vzniku nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty. Vzniká otázka, či nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorý vznikol pred zrušením zmluvy, zaplatením odstupného zaniká so zánikom zmluvy, alebo zostáva zachovaný aj po zániku hlavného záväzku. Riešenie tejto otázky nie je jednoduché, a preto aj názory na jej riešenie nie sú jednotné. Nejednotnosť názorov vychádza jednak z toho, že zákon túto otázku výslovne neupravuje (§ 302 OBZ hovorí o odstúpení od zmluvy), jednak z toho, že v prípade odstúpenia od zmluvy zmluva zaniká s účinnosťou ex nunc, zatiaľ čo pri zaplatení odstupného sa zmluva zrušuje ex tunc.

Treba pripomenúť, že pri odstúpení od zmluvy Obchodný zákonník vylučuje spätnú účinnosť odstúpenia, to znamená, že do odstúpenia od zmluvy bola zmluva platná a účinná. Z takéhoto riešenia potom logicky vyplýva aj to, že práva, ktoré vznikli pred odstúpením od zmluvy, zostávajú zachované. Pri odstupnom je situácia iná práve preto, lebo zaplatenie odstupného má účinky ex tunc, zmluva sa ruší od počiatku a na zmluvu sa hľadí, akoby nebola uzavretá. Logika, ktorú možno použiť pri odstúpení od zmluvy, tu nemá opodstatnenie.

Obchodný zákonník výslovnou úpravou (§ 355 ods. 1 posledná veta) umožňuje zachovať určité povinnosti tým, že upravuje primeranú platnosť § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka, týkajúceho sa odstúpenia od zmluvy. V zmysle tejto úpravy odstúpenie od zmluvy sa však nedotýka nároku na náhradu škody vzniknutej porušením zmluvy, ani zmluvných ustanovení týkajúcich sa voľby práva alebo voľby tohto zákona podľa § 262, riešenia sporov medzi zmluvnými stranami a iných ustanovení, ktoré podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na svoju povahu majú trvať aj po uzavretí zmluvy.

Z primeranej platnosti ustanovenia § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka však nevyplýva odpoveď na otázku, aký osud po zaplatení odstupného a po následnom zániku zmluvy ex tunc postihne nárok na zmluvnú pokutu. Vzniká otázka, či v tomto prípade na základe analógie legis možno aplikovať ustanovenie § 302 Obchodného zákonníka, podľa ktorého v prípade odstúpenia od zmluvy nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty zostáva zachovaný. Základným problémom pri tejto úvahe je rozdiel v účinnosti oboch inštitútov.

Z tohto hľadiska je situácia obdobná ako pri odstúpení od zmluvy v zmysle § 48 Občianskeho zákonníka. Aj tu zaniká zmluva so spätnou účinnosťou a hľadí sa na ňu, akoby nebola uzavretá. Takisto je to aj pri zrušení zmluvy zaplatením odstupného. V minulosti sa aj v tejto súvislosti presadzoval názor, že ak zmluva v dôsledku odstupného zaniká ex tunc, tak zaniká aj dohoda o zmluvnej pokute a aj na túto dohodu sa hľadí, akoby nikdy nevznikla. Tak ako v občianskom práve aj tu sa názory postupne vyvíjali. Vzhľadom na to, že v občianskom práve pri odstúpení od zmluvy s účinnosťou ex tunc sa tak v náuke, ako aj v judikatúre^[5] presadil názor, že ak nárok na zmluvnú pokutu vznikol pred odstúpením od zmluvy, nárok na zmluvnú pokutu nezaniká, a preto niet dôvodu, aby sme nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty pri zániku zmluvy ex tunc pri zaplatení odstupného posudzovali odlišne.

Aj tu však platí, že ak je zrušenie zmluvy konštruované na zásade, že v dôsledku zaplatenia odstupného sa zmluva od začiatku zrušuje, treba de lege ferenda výslovne upraviť, že zrušenie zmluvy zaplatením odstupného sa netýka nároku na zmluvnú pokutu.

5. Moderačné právo súdu (ius moderandí) pôvodne upravoval len Obchodný zákonník (§ 301), a to v tom zmysle, že ak je zmluvná pokuta neprimerane vysoká, môže ju súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečenej povinnosti, a to až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia. Na náhradu škody, ktorá vznikla neskôr, je poškodený oprávnený do výšky zmluvnej pokuty (pred moderáciou) podľa § 373 a nasl.

Absencia moderačného práva v Občianskom zákonníku predstavovala nera- cionálne riešenie spočívajúce v tom, že sa poskytovala väčšia ochrana účastníkov obchodnoprávnych vzťahov ako účastníkom občianskoprávnych vzťahov. Tento stav bol trvalo kritizovaný. Požadovalo sa, aby moderačné právo bolo prípustné predovšetkým v občianskoprávnych záväzkových vzťahoch, čím by sa ich subjektom, ako laickému prvku, poskytla adekvátna ochrana. Týmto požiadavkám sa vyhovelo až novelou Občianskeho zákonníka (zákon č. 568/2007 Z. z.). S účinnosťou od 1. januára 2008 bola právna úprava zmluvnej pokuty v Občianskom zákonníku doplnená o moderačné právo súdu (§ 545a OZ).^[6]

De lege ferenda však treba uvážiť nevyhnutnosť moderačného práva v obchodných vzťahoch, a to vzhľadom na široké uplatnenie zásady zmluvnej voľnosti, ale najmä na predpokladaný odborný, profesionálny prístup subjektov obchodných vzťahov k tvorbe záväzkových vzťahov v tejto oblasti a z toho vyplývajúcu možnosť aj profesionálneho posúdenia rizika vyplývajúceho zo vzťahov, do ktorých podnikatelia vstupujú. Napokon, v minulosti mo- deračné právo súdu zakotvoval len Všeobecný občiansky zákonník z roku 1811, ale Obchodný zákonník z roku 1863 moderačné právo súdu neupravoval a všeobecne sa pokladalo moderačné právo súdu v obchodných vzťahoch za neprípustné.

V súčasnosti je uplatnenie moderačného práva súdu v právnych úpravách jednotlivých krajín rôzne. Napríklad rakúska a nemecká právna úprava síce pozná moderačné právo súdu, ale nepripúšťa možnosť moderácie v obchodných vzťahoch.

Pokiaľ ide o obsah moderačného práva súdu, je možné uvažovať o výslovnej úprave v tom zmysle, že ak bola zmluvná pokuta už zaplatená, zníženie zmluvnej pokuty už nie je možné.

6. Systematické začlenenie zmluvnej pokuty býva v právnych úpravách rôzne. Spája sa tak s výškou náhrady škody, ako aj s problematikou nesplnenia záväzku ako platby dohodnutej pre prípad nesplnenia. U nás sa právna úprava zmluvnej pokuty od prijatia Občianskeho zákonníka z roku 1950 začleňuje do časti uprarujúcej zabezpečenie záväzkov, čím sa chcel zvýrazniť zabezpečovací charakter zmluvnej pokuty, i keď spätosť s náhradou škody, a teda aj funkcia paušalizovanej náhrady škody zostala zachovaná. Tento zabezpečovací charakter sa v súčasnej právnej úprave zvýrazňuje aj výslovnou úpravou povinnosti platiť zmluvnú pokutu, aj keď žiadna škoda nevznikla (§ 544 ods. 1 OZ).

Zabezpečovací charakter zmluvnej pokuty všeobecne vyplýva z toho, že toho, kto sa zaviazal splniť zabezpečenú povinnosť, núti, aby sa správal tak, aby sa na splnenie tejto povinnosti nielen pripravil, ale aby ju aj v súlade s právom splnil. Zabezpečenie však pôsobí aj v prípade porušenia zabezpečenej povinnosti, čo možno vidieť v tom, že zmluvná pokuta potom vystupuje buď ako sankcia za porušenie zabezpečenej povinnosti, alebo reparuje vzniknutú škodu, prípadne môže v sebe kumulovať obe funkcie.

K zabezpečovaciemu charakteru zmluvnej pokuty sa pristupuje rôzne. Niekedy sa tento zabezpečovací charakter preceňuje a zabezpečenie záväzku zmluvnou pokutou sa považuje za „silnejšie“ ako pri iných spôsoboch zabezpečenia.^[7] Stretávame sa však aj s názorom, ktorý relativizuje poňatie zmluvnej pokuty ako zabezpečovacieho inštitútu.^[8] Pritom sa dôvodí, že „dojednanie o konvenčnej pokute síce zmierňuje veriteľovo riziko pre prípad dlžníkovej neochoty plniť, pretože hrozba dodatočného sankčného plnenia dlžníka donu- cuje k tomu, aby splnil to, na čo sa zmluvne zaviazal, avšak nijako neodstraňuje riziko prípadnej dlžníkovej neschopnosti plniť.“.^[9] Na tomto základe sa potom vyvodzuje záver, že dohoda o zmluvnej pokute dlžníkov záväzok nezabezpečuje, ale iba upevňuje.^[10]

V návrhu českého Občianskeho zákonníka nie je zmluvná pokuta začlenená medzi inštitúty zabezpečujúce splnenie dlhu, ale spolu s uznaním dlhu je upravená pod marginálnou rubrikou „Utvrdenie dlhu“. Uvedeným dvom inštitútom sa nepriznáva zabezpečovací charakter, ale len charakter upevňujúci, resp. posilňujúci pozíciu veriteľa. V navrhovanom znení § 1813 ods. 1 sa uvádza: „Dlh možno zabezpečiť, ak sa tretia osoba zaviaže veriteľovi za dlžníkovo plnenie, alebo ak dá niekto veriteľovi majetkovú istotu, že dlžník svoj dlh splní. Dlh možno utvrdiť dojednaním zmluvnej pokuty alebo uznaním dlhu.“.

V dôvodovej správe sa ako prostriedky zabezpečenia uvádzajú ručenie, záložné právo, banková záruka, dohoda o zrážkach zo mzdy a zabezpečovací prevod práva. Dôvodová správa zmluvnú pokutu a uznanie dlhu označuje ako prostriedky utvrdenia záväzku s odôvodnením, že tieto inštitúty hospodársky nezabezpečujú pohľadávku veriteľa, hoci mu poskytujú iné výhody.^[11]

Návrh českého Občianskeho zákonníka sa tým terminologicky vracia k všeobecnému Občianskemu zákonníku roku 1811. Uvedené riešenie sa nestretlo so všeobecným pochopením. Ako uvádza I. Pelikánová „nenachádzame žiadne čisté rozlíšenie medzi utvrdení a zabezpečením, aké prináša návrh novej kodifikácie. Nezdá sa byť odôvodnené zavádzať podobný rozdiel, význam ktorého je nanajvýš akademický a ktorý prinesie problémy pri prekladoch do cudzích jazykov, a teda sťaží komunikáciu v našom geografickom prostredí.“.^[12]

V každom prípade zmluvná pokuta poskytuje oprávnenému určitý spôsob zabezpečenia, a tým aj určitú istotu, že to, na čo sa povinný zaviazal, bude splnené. Na strane povinného to reprezentuje tlak na povinného, aby svoj záväzok splnil, a to pod hrozbou sankcie. Z tohto možno hovoriť o zabezpečovacom význame zmluvnej pokuty, ktorý sa potom premieta aj do jednotlivých funkcií, ktoré zmluvná pokuta plní, a to bez toho, aby sme zabezpečovací význam zmluvnej pokuty preceňovali alebo bagatelizovali.

Preto ani nevidíme žiadny relevantný dôvod vyčleňovania zmluvnej pokuty zo systému zabezpečovacích prostriedkov.

Autor
prof. JUDr. Oľga Ovečková DrSc.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_23.pdf