Úvod

Od počiatkov vývoja spotrebiteľského práva, či už je za tento moment považované prijatie Jednotného európskeho aktu v roku 1986, ktorý do Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva vložil vtedy nový článok 100a, ktorý „prvý krát“ v primárnom práve zásadným spôsobom zakotvil pojem spotrebiteľ^[1], alebo od Parížskeho summitu uskutočneného v roku 1972 na základe, ktorého bol v roku 1975 vydaný Predbežný program EHS o ochrane spotrebiteľa a informačnej politike, ktorý sa neskôr stal základom spotrebiteľskej legislatívy, a to hlavne tým, že zakotvil päť základných práv spotrebiteľov^[2], alebo od prijatia Maastrichtskej zmluvy v roku 1993^[3], ktorá zaviedla ochranu spotrebiteľa, ako samostatnú politiku spoločenstva až po súčasnosť, možno o tejto oblasti práva hovoriť ako o jednej z najprogresívnejších oblastí súkromného práva v nedávnej histórii, ktorá sa naďalej zásadným spôsobom vyvíja.^[4]

V podmienkach Slovenskej republiky tvoria právne predpisy určené na ochranu práv spotrebiteľov osobitú súčasť občianskeho práva a vytvárajú samostatné pododvetvie občianskeho práva, a to právo spotrebiteľské. Osobitý charakter spotrebiteľského práva je daný hlavne tým, že normy spotrebiteľského práva:

a) majú kogentnú povahu, čo predstavuje značnú odchýlku od všeobecnej koncepcie súkromného práva vychádzajúcej zo zásady zmluvnej voľnosti a tým, že

b) upravujú všetky právne vzťahy vznikajúce medzi spotrebiteľmi a dodávateľmi, bez ohľadu na to, či sú tieto vzťahy založené na základe predpisov spotrebiteľského, občianskeho, alebo obchodného práva.

Aplikácia spotrebiteľských noriem je podmienená práve špeciálnym postavením jeho subjektov. Pokiaľ hovoríme o špeciálnom postavení, tak týmto postavením disponuje hlavne spotrebiteľ, ako slabší subjekt na ochrane, ktorého je postavený základ spotrebiteľského práva. Z osobitnej ochrany slabšej strany – spotrebiteľa vyplýva na druhej strane taktiež špeciálne postavenie podnikateľa resp. dodávateľa, ktorý je pri vzniku spotrebiteľských zmlúv viazaný celým radom kogentných noriem, ktoré ho zásadným spôsobom obmedzujú.

Práva spotrebiteľov pozostávajú z práv dvoch druhov a možno ich rozčleniť do dvoch skupín:

a) prvú skupinu predstavujú práva, ktoré sú spotrebiteľom výslovne priznané vo vnútroštátnom všeobecne záväznom právnom predpise alebo v právnom akte Európskej únie s prednosťou pred zákonom,

b) druhú skupinu predstavujú práva, ktoré sú implikované v právnych povinnostiach určených všeobecne záväzným právnym predpisom podnikateľom.^[5]

Práva druhej skupiny nie sú v právnom poriadku spotrebiteľom priznané výslovne, ale možno ich z právnej úpravy odvodiť, pretože povinnosti stanovené podnikateľom slúžia na zabezpečenie implicitných práv spotrebiteľov.

Aby mohol byť naplnený účel ochrany spotrebiteľa je nevyhnutné poskytnúť ochranu spotrebiteľom, nie len prostredníctvom noriem súkromného práva, ale taktiež prostredníctvom noriem práva verejného. Z predpisov verejného práva poskytujúcich spotrebiteľom ochranu môžeme rozlišovať tie, ktoré rozširujú ochranu spotrebiteľa a tie, ktoré umožňujú uplatnenie si práv spotrebiteľov. Za predpisy, ktoré rozširujú ochranu spotrebiteľov verejného charakteru môžu byť, ako uvádza profesor Vojčík, predpisy správneho práva, ktoré určujú podmienky, za ktorých môžu subjekty podnikať v oblasti, v ktorej poskytujú tovary alebo služby spotrebiteľom (vrátane udeľovania rôznych licencií), zakotvujú aj postupy (správne konanie) pri zistení porušení povinnosti na tomto úseku a sankcie za porušenie povinností.^[6]Základným predpisom, ktorý umožňuje uplatnenie si práv spotrebiteľov je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“).

Vybrané procesno – právne inštitúty ochrany spotrebiteľa

Ako sme už uviedli, zo zákonnej úpravy a osobitnej povahy spotrebiteľského práva vyplývajú určité špecifiká spotrebiteľsko-právnych vzťahov, ktoré tieto vzťahy viac či menej odkláňajú od „štandardných“ občiansko-právnych vzťahov.

Z dôvodu rozsiahleho množstva čiastkových odklonov sa autor zameral na odlišnosti procesného charakteru a zo širšieho katalógu procesno – právnych špecifík vybral tie, ktoré sú využívané najčastejšie a zároveň majú najväčší praktický dosah.

Medzi základné špecifiká procesno-právne charakteru možno zaradiť:

– právo prokurátora vstúpiť do začatého „spotrebiteľského“ konania (§ 35 ods. 2 písm. k) OSP),

– miestna príslušnosť súdov daná na výber (§ 87 písm. f) OSP),

– výlučná miestna príslušnosť súdov pri žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov (§ 88 ods. 2 OSP),

– povinnosť súdov v prípade zistenia neprijateľnej podmienky, túto podmienku uviesť vo výroku rozhodnutia (§ 153 ods. 4 OSP),

– povinnosť súdov vykonávať „ex offo” kontrolu neprijateľných podmienok (§ 153b ods. 5 písm. d), § 172 ods. 9 OSP, judikatúra Súdneho dvora Európskej únie),

– oslobodenie od súdneho poplatku (§ 4 ods. 2 písm. za) zákona o súdnych poplatkoch)

– združenie na ochranu spotrebiteľa, ako vedľajší účastník v spotrebiteľských sporoch (§ 93 ods. 2 OSP);

Z uvedených špecifík autor podrobnejšie rozoberá tie, pri aplikácii ktorých sa v praxi vyskytli zásadnejšie nezrovnalosti.

Miestna príslušnosť súdov daná na výber a výlučná miestna príslušnosť súdov pri žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov

Jedným zo základných procesných práv spotrebiteľa je právo vybrať si súd príslušný na rozhodnutie sporu vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy. Tento výber príslušného súdu prirodzene nie je neobmedzený, ale týka sa výlučne výberu miestnej príslušnosti a jeho podstatou je zákonom stanovené právo spotrebiteľa žalovať dodávateľa na súde v obvode, ktorého má spotrebiteľ bydlisko podľa § 87 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“)^[7], a teda vylúčenie všeobecného ustanovenia § 84 OSP^[8] podľa, ktorého je miestne príslušným sudom súd účastníka, proti ktorému návrh smeruje.

Ochrana slabšej strany daná ustanovením § 87 písm. f) OSP bola do právneho poriadku Slovenskej republiky zaradená s účinnosťou od 15.10.2008 na základe zákona č. 384/2008 Z.z..^[9] Napriek tomu, že znenie ustanovenia § 87 písm. f) OSP sa na prvý pohľad javí ako pomerne jasné a zrozumiteľné, ako to v praxi často býva, ani aplikácia tohto ustanovenia sa nezaobišla bez menších, či väčších problémov. Komplikácie vznikali hlavne pri výklade pojmu „spor vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy“ a následnej aplikácii predmetného ustanovenia. Sprvoti bolo uvedené ustanovenie vykladané skôr reštriktívne, a to tak, že spotrebiteľ mal právo výberu miestne príslušného súdu výlučne v sporoch priamo vyplývajúcich zo spotrebiteľskej zmluvy. Neskôr sa však, hlavne na základe judikatúry, ktorá doposiaľ stále nie je jednotná, za spory vyplývajúce zo spotrebiteľskej zmluvy začali považovať taktiež spory, ktoré síce nevznikli uplatnením si nároku priamo vyplývajúceho zo zmluvy, ale mali aspoň čiastočný základ v spotrebiteľskej zmluve, ale so samotnou zmluvou priamo nesúviseli (napr. zrušenie rozhodcovských rozsudkov, náhrada škody spôsobenej pri výkone verejnej moci a pod.).

Keďže sme načrtli otázku príslušnosti súdov v konaniach o zrušení rozhodcovských rozsudkov je nevyhnutné uviesť, že táto nejednoznačnosť bola v neprospech spotrebiteľa posilnená naviac kolíziou ustanovenia § 87 písm. f) OSP s ustanovením § 88 ods. 2 posledná veta OSP (s účinnosťou do 31.12.2011)^[10], teda kolíziou príslušnosti danej na výber a výlučnej miestnej príslušnosti. Základnou otázkou bola tá, či má ochrana spotrebiteľa až taký rozsah, že nabúrava dovtedy jednoznačnú prednosť výlučnej miestnej príslušnosti. Tieto nezrovnalosti mali pri rozhodovaní súdov zásadný dosah, a to najmä v prípadoch, keď spotrebiteľ podal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku na súde, ktorý si zvolil na základe ust. § 87 písm. f) OSP, avšak konajúci súd po námietke príslušnosti dodávateľa postúpil žalobu na súd určený podľa § 88 ods. 2 OSP^[11], ktorý následne z dôvodu, že od doručenia rozhodcovského rozsudku spotrebiteľovi po doručenie žaloby o jeho zrušenie príslušnému súdu po uplynutí viac ako 30-tich dní, žalobu ako oneskorene podanú zamietol.

Uvedený stav bol v rozpore so smernicou č. 93/13/EHS^[12] [13], čo v konečnom dôsledku potvrdila taktiež judikatúra, napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2012 č. k. IV. ÚS 270/2012-27, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol sťažnosť dodávateľa, ktorý namietal porušenie svojich práv v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku rozhodnutím krajského súdu o určení miestnej príslušnosti konajúceho súdu podľa pravidla bydliska spotrebiteľa. „ Ústavný súd nevidel porušenie práv nebankovej spoločnosti v postupe a rozhodnutí krajského súdu, ktorý z dôvodu rozporu s právom EÚ nepoužil § 88 ods. 2 poslednú vetu OSP. Podľa Ústavného súdu konajúci súd dostatočne objasnil aj spôsob, akým dospel k prijatému záveru, teda k nepoužitiu normy vnútroštátneho práva, ktorá podľa jeho názoru odporuje právu EÚ. Krajský súd tak v konečnom dôsledku nesiahol k priamemu účinku smernice č. 93/13/EHS, ale iba k jej nepriamemu účinku (výkladu vnútroštátneho práva v súlade s uvedenou smernicou) v snahe zabezpečiť jej plný účinok. Navyše, odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu odkazuje aj na rozhodnutia Súdneho dvora č. 106/77 „Simmenthal“ a C-473/00 „Cofidis“, z ktorých vyplýva možnosť nepoužiť ustanovenia vnútroštátneho práva, odporujúce právu EÚ (v prípade „ Cofidis“ dokonca špeciálne vo vzťahu k smernici č. 93/13/EHS).“

Napriek viacerým obdobným rozhodnutiam krajských súdov, Najvyššieho súdu SR a aj Ústavného súdu SR sa v praxi stále vyskytovali prípady kedy súdy rozhodujúce o námietkach príslušnosti takýto výklad neuplatnili a postupovali podľa § 88 ods. 2 OSP (s účinnosťou do 31.12.2011).

Na uvedené rozpory reagoval zákonodarca a s účinnosťou od 01.01.2012 na základe zákona č. 388/2011 Z.z.¹⁴⁴ došlo k zmene ustanovenia § 88 ods. 2 OSP, keď bola na konci ustanovenia bodka nahradená bodkočiarkou a pripojené slová, ak je navrhovateľom spotrebiteľ, je na konanie príslušný súd, v obvode ktorého má bydlisko. Uvedená zmena odstránila na jednej strane neistotu spotrebiteľov, ako i dodávateľov v otázke, ktorý súd je príslušný na rozhodnutie o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku a na strane druhej uľahčila činnosť a rozhodovanie súdov, keďže tieto v súčasnosti nemusia uplatniť zdĺhavý postup rozhodovania o príslušnosti súdu, ale môžu sa bez ďalších rušivých elementov priamo zaoberať otázkou, či je, alebo nie je potrebné rozhodcovský rozsudok zrušiť.

V uvedených intenciách autor poukazuje na to, že pre naplnenie úloh v oblasti ochrany spotrebiteľa je účelné umožniť spotrebiteľovi domáhať sa svojej ochrany a nárokov na svojom všeobecnom súde vo všetkých sporoch, ktoré majú akýkoľvek základ v spotrebiteľskej zmluve.

Povinnosť súdov vykonávať „ex offo” kontrolu neprijateľných podmienok

Pri ochrane spotrebiteľa má zásadný a nezastupiteľný význam ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Táto ochrana vyplýva hlavne z ustanovení hmotného práva, a to ustanovení § 53 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), kde je uvedená všeobecná (generálna) klauzula, podľa ktorej sa predovšetkým bude posudzovať to, či určitá podmienka môže byť neprijateľná, poprípade, či nie je priamo uvedená v demonštratívnom výpočte (§ 53 ods. 3 OZ). Vo všeobecnosti možno konštatovať, že neprijateľné podmienky nie sú formulované tak, že uvádzajú, čo presne a v akom znení nesmie spotrebiteľská zmluva obsahovať, ale tak, že sa v nich zakazuje také dojednanie, v dôsledku ktorého nastane nežiaduci stav.^[14]

Táto hmotnoprávna úprava je z časti rozšírená taktiež v rovine procesného práva, a to ustanovením § 153 ods. 4 OSP, podľa ktorého v prípade, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, má súd aj bez návrhu výslovne uviesť túto zmluvnú podmienku vo výroku rozhodnutia.

Pre určenie významu uvedeného ustanovenia a povinnosti súdu je opäť potrebné nahliadnuť do predpisu hmotného práva, a to Občianskeho zákonníka konkrétne ustanovenia § 53a ods. 1, podľa ktorého, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Uvedené sa nevzťahuje len na podmienky s rovnakým (doslovným) znením, aké bolo predmetom súdneho rozhodnutia, ale na všetky podmienky, ktorých význam (podľa nášho názoru dôsledok) je taký istý, ako tej zmluvnej podmienky, o ktorej súd rozhodol, že je neplatná.^[15]

Na prvý pohľad sa opätovne zdá, že uvedené ustanovenia by nemali priniesť zásadne aplikačné problémy. Zjednodušene možno povedať, že:

– ak súd určil zmluvnú podmienku za neprijateľnú, alebo na jej základe nepriznal plnenie, má v rozhodnutí túto neprijateľnú zmluvnú podmienku uviesť (§ 153 ods. 4 OSP) a,

– ak súd uviedol resp. určil neprijateľnú podmienku, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky (§ 53a ods. 1 OZ);

Pri hlbšom zamyslení však vyvstáva hneď niekoľko otázok:

– Má sa dodávateľ zdržať používania judikovanej neprijateľnej podmienky len v zmluvách uzatváraných od momentu kedy bolo právoplatne rozhodnuté o tom, že určitá podmienka je neprijateľná, alebo sa má zdržať používania tejto podmienky (vo význame uplatňovania si z nej vyplývajúcich práv) aj v zmluvách, ktoré boli uzavreté pred rozhodnutím o neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky?

– Odkiaľ majú súdy vedieť, že určitá zmluvná podmienka dodávateľa bola vyhlásená za neprijateľnú, keďže nie je vytvorený nejaký „blacklist“ neprijateľných podmienok. Z vlastnej činnosti, z činnosti Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách^[16]?

– Čo v prípade, ak si dodávateľ naďalej uplatňuje nároky vyplývajúce zo zmluvnej podmienky, ktorá bola súdom posúdená ako neprijateľná, majú súdy na túto skutočnosť prihliadať z úradnej moci?

Takýchto nejasností a otázok by bolo možné sformulovať podstatne viac, dôležitým je však pozastavenie sa pri tej poslednej, presnejšie pri otázke, či sú všeobecné súdy povinné vykonávať kontrolu neprijateľných zmluvných podmienok „ex offo“, teda aj bez návrhu alebo podnetu spotrebiteľa.

Táto povinnosť všeobecných súdov v podmienkach Slovenskej republiky nie je zákonnom priamo uložená, ale vyplýva z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie.

Základným v tomto smere je rozhodnutie súdneho dvora „Oceáno Grupo“^[17], podľa ktorého súdny dvor priamo zaväzuje vnútroštátne súdy, aby pri uplatnení radu práv spotrebiteľov nevyčkával na návrh od účastníka konania a ukladá vnútroštátnemu súdu povinnosť preskúmavať niektoré otázky aj bez návrhu, z vlastnej iniciatívy, rozhodnutie teda ukladá povinnosť prihliadať na neprijateľné podmienky bez obmedzenia.

Z ďalších rozhodnutí Súdneho dvora EU možno v tejto súvislosti poukázať na rozhodnutie „Pannon GSM“^[18], ktorý vnútroštátnemu súdu síce ukladá povinnosť prihliadať na neprijateľné zmluvné podmienky z úradnej moci, ale to len vtedy, ak spotrebiteľ tento postup nenamieta.

Podľa ďalšieho rozhodnutia, ktorým je rozhodnutie „Banif Bank“^[19] vnútroštátny súd má povinnosť „ex offo“ preskúmať neprijateľnosť zmluvnej podmienky, ale v súlade so zásadou kontradiktórnosti má taktiež povinnosť informovať účastníkov o tejto skutočnosti a vyžiadať si ich vyjadrenie.

Napriek tomu, že táto povinnosť vnútroštátnych súdov bola prejudikovaná súdnym dvorom prostredníctvom viacerých rozhodnutí, okrem vyššie uvedených taktiež rozhodnutia „Banco Espanol“^[20] a „Asturcom“^[21], presné pravidla „ex offo“ ochrany doposiaľ stanovené neboli. Je však nevyhnutné uviesť, že všetky tieto rozhodnutia ukladajú, alebo deklarujú povinnosť všeobecných súdov vykonávať kontrolu neprijateľných zmluvných podmienok z úradnej moci.

Povinnosť všeobecných súdov judikovaná na základe uvedených rozhodnutí v spojení so spomínanými ustanoveniami § 153 ods. 4 OSP a 53a ods. 1 OZ nám spoločne dávajú odpoveď na prípadné otázky vyplývajúce z nedokonalosti tejto úpravy, a to tým spôsobom, že v prípade, ak bola určitá zmluvná podmienka prejudikovaná súdom ako podmienka neprijateľná, je dodávateľ povinný zdržať sa jej uplatňovania tak v zmluvách uzatváraných v budúcnosti, ako i v zmluvách uzavretých pred vyhlásením podmienky za neprijateľnú, ako i v už prebiehajúcich sporoch. V prípade, ak takto dodávateľ postupovať nebude sú všeobecné súdy povinné prihliadnuť na neprijateľnosť zmluvnej podmienky z úradnej moci.

Uvedené závery potvrdil taktiež doktor Graban ktorý uvádza, že pri spotrebiteľských zmluvách, vzhľadom na vyššiu mieru odbornosti tejto sféry sa limity úvah súdu o tom, kto je priemerným spotrebiteľom diferencujú tak, že na priemerného spotrebiteľa nemôže byť kladená potreba byť právne znalý (a už vôbec nie právne vzdelaný), preto sa mu pri spotrebiteľských zmluvách priznáva väčšia ochrana ako vo sfére nekalej súťaže, nakoľko podľa našej právnej úpravy a aj doterajšej judikatúry na neprimeranosť v zmluvných dojednaniach majú súdy povinnosť prihliadať ex offo. ^[22]

Oslobodenie od súdneho poplatku

Oslobodenie od povinnosti platiť súdne poplatky je ďalším významným aspektom prostredníctvom, ktorého je vyjadrená zvýšená ochrana spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. Cieľom oslobodenia je umožniť spotrebiteľovi domáhať sa svojich práv cestou súdu, bez toho, aby ho od tohto uplatnenia odradzovala povinnosť zaplatiť vopred určitú sumu.

Oslobodenie od súdneho poplatku je právom spotrebiteľa upraveným v § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, podľa ktorého je od poplatku oslobodený spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu. Zákon o súdnych poplatkoch odkazuje v § 4 ods. 2 písm. za) na poznámku pod čiarou, kde uvádza, že takýmto osobitným predpisom je napr. ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa^[23].

Takéto vymedzenie prípadov, v ktorých je spotrebiteľ od súdneho poplatku oslobodený nie je dostatočne jasné a opätovne prináša aplikačné problémy. Nedostatok vymedzenia je spôsobený hlavne tým, že na jeho základe nie je jednoznačne možné určiť kľúč na vyriešenie otázky, v ktorých sporoch spotrebiteľ je oslobodený od povinnosti platiť súdne poplatky, a v ktorých oslobodený nie je a vyriešenie tejto otázky je spravidla ponechané na rozhodnutí konajúceho súdu a na jeho uvážení aj záleží, či uplatní:

– výklad reštriktívny a v sporoch, v ktorých si spotrebiteľ neuplatňuje priamo práva priznané zákonom mu z titulu jeho postavenia ako spotrebiteľa (spotrebiteľské práva), spotrebiteľa vyzve na zaplatenie súdneho poplatku, alebo

– výklad extenzívny a oslobodí spotrebiteľa od povinnosti zaplatiť súdny poplatok vo všetkých sporoch, ktoré majú priamo, ale aj nepriamo základ v spotrebiteľskej zmluve.

Podľa názoru autora vyplývajúceho hlavne zo samotného základu inštitútu oslobodenia spotrebiteľa od súdneho poplatku, ktorým je umožniť spotrebiteľovi prístup k spravodlivosti bez povinnosti vynaloženie nákladov, ako i zo samotného znenia ustanovenia § 4 ods. 2 písm. za) zákona o súdnych poplatkoch a znenia jeho odkazu je nevyhnutné aplikovať výklad predmetného ustanovenia, čo možno najextenzívnejší. To je odôvodnené hlavne tým, že v odkaze k § 4 ods. 2 písm. za) zákona o súdnych poplatkoch je uvedený príkladmý výpočet.

V uvedenej súvislosti je dané ustanovenie nevyhnutné vykladať tak, že pod pojem „domáhanie sa svojho práva podľa osobitného predpisu“ je nutné subsumovať domáhanie sa spotrebiteľských práv podľa akéhokoľvek predpisu poskytujúceho spotrebiteľovi ochranu, ako napr. už spomínaný zákon ochrane spotrebiteľa, či ďalšie právne predpisy prijaté za účelom ochrany spotrebiteľa (napr. zákon o spotrebiteľských úveroch^[24], zákon o ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji a zásielkovom predaji^[25] a pod.).

Domnievame sa však, že do uvedeného vymedzenia je účelné zaradiť taktiež predpisy, ktoré majú povahu kódexov ako zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník alebo zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník a všetky ďalšie, v ktorých sa nachádzajú špecifické ustanovenie priznávajúce spotrebiteľovi osobitné postavenie a poskytujúce mu zvýšenú mieru ochrany oproti ostatným subjektom práva (napr. aj zákon o rozhodcovskom konaní^[26]).

Uvedené tvrdenia autor opiera aj o vybrané rozhodnutia všeobecných súdov SR, ktoré sú časťou právnickej verejnosti považované za radikálne, ale v záujme dosiahnutia dostatočnej ochrany spotrebiteľa a odstránenia rozporov je nevyhnutné na nich prihliadať:

Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove vydané v konaní vedenom pod sp. zn.: 20 Co 119/2011, podľa ktorého spotrebiteľ je priamo zo zákona od súdnych poplatkoch oslobodený vo všetkých sporoch, ktoré vznikli zo spotrebiteľskej zmluvy a aj v každom konaní, ktoré má (v rovine nárokov) svoj základ v spotrebiteľskej zmluve.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydané v konaní vedenom pod sp. zn.: 4 Cdo/268/2005, podľa ktorého v prípade pochybností pri aplikácií zákona o súdnych poplatkoch musí byť uprednostnený ten výklad, ktorý je v prospech poplatníka.

Na základe uvedených skutočností sa javí ako účelné spresnenie právnej úpravy oslobodenia spotrebiteľa od súdneho poplatku, čo by opätovne umožnilo zrýchlenie a zhospodárnenie súdnych konaní, keďže súdy by sa nemuseli zaoberať otázkou, či je v danom konaní spotrebiteľ oslobodený od súdneho poplatku, alebo nie je a zároveň by nemuseli rozhodovať o odvolaniach voči uzneseniam resp. výzvam na zaplatenie súdneho poplatku.

Združenie na ochranu spotrebiteľa, ako vedľajší účastník v spotrebiteľských sporoch

Združenia na ochranu spotrebiteľa majú pre ochranu spotrebiteľov zásadný význam, a to nie len tým, že sa na nich spotrebitelia môžu obracať so žiadosťami o rady a pomoc, ale hlavne tým, že ich zákon výslovne oprávňuje vstupovať do prebiehajúcich spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka, ako i podávať samotné návrhy na začatie konania.

Tieto oprávnenia vyplývajú z ustanovenia § 93 ods. 2 OSP, podľa ktorého sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi môže zúčastniť konania ako vedľajší účastník aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Týmto osobitným predpisom je okrem iných zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorý na základe ustanovenia § 25 ods. 1 umožňuje združeniu podať návrh na vydanie predbežného opatrenia alebo návrh na začatie konania na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov alebo môže byť účastníkom konania, ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho činnosti, alebo je uvedené v zozname oprávnených osôb vedenom Európskou komisiou.

Dôležitou otázkou riešenou v posledných rokoch bola tá, či môže občianske združenie vstupovať taktiež do konaní exekučným. V súlade so súčasnou judikatúrou súdov Slovenskej republiky, a to hlavne rozhodnutím Najvyššieho súdu SR vydaným v konaní vedenom pod. sp. zn.: 1 Cdo/106/2008 dňa 25. novembra 2008 je vedľajšie účastníctvo v exekučnom konaní pojmovo vylúčené.

V skratke možno povedať, že odmietnutie intervencie združení na ochranu spotrebiteľov ako vedľajších účastníkov v exekučných konaniach je odôvodnené tým, že:

1. podľa Exekučného poriadku môžu byť účastníkmi exekučného konania len oprávnený a povinný, poprípade súdny exekútor a tým, že

2. účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu nastať len v takom konaní, v ktorom sa môže naplniť jeho zmysel a účel, teda „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov. Takýmto konaním môže byť zásadne len sporové konanie a exekučné konanie nie je konaním sporovým.

S takýmito závermi súdu sa podľa nášho názoru nie je možné stotožniť, a to z dôvodu, že:

1. špeciálna právna úprava zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len “exekučný poriadok”) má síce v súlade so zásadou lex specialis derogat legi generali prednosť pred všeobecnou úpravou obsiahnutou v Občianskom súdnom poriadku, ale naviac podľa uvedenej zásady platí taktiež, že v prípade absencie špeciálnej právnej úpravy sa použije právna úprava všeobecná. Exekučný poriadok upravuje a vymedzuje okruh „účastníkov“, ako oprávneného a povinného, neupravuje však otázku „vedľajšieho účastníctva“ (tak ako občiansky súdny poriadok) a intervenciu vedľajších účastníkov explicitne ani nevylučuje, a preto je na úpravu a posúdenie týchto vzťahov potrebné aplikovať úpravu všeobecných ustanovení občianskeho súdneho poriadku, ktoré otázku „vedľajšieho účastníctva“ riešia.

2. ak sa povinný začne domáhať neprípustnosti a zastavenia exekúcie vedenej na podklade exekučného titulu, ktorým je napr. rozhodcovský rozsudok alebo notárska zápisnica, ktorých platnosť a zákonnosť je od počiatku viac než sporná, nemožno naďalej hovoriť o nesporovom charaktere exekučného konania. Medzi oprávneným a povinných vzniká rýdze sporové konanie o určenie prípustnosti alebo neprípustnosti prebiehajúcej exekúcie, ktoré sa prejedná a rozhodne podľa zásad uplatňujúcich sa v sporovom konaní. “^[27] Na exekučné konanie je teda potrebné nahliadať skôr ako na zmiešaný typ konania, v ktorom sa prejavujú prvky, tak sporového, ako i nesporového charakteru.

Je potrebné uviesť, že pripustenie vedľajších účastníkov do exekučných konaní by umožnilo podstatné zvýšenie ochrany práv a ekonomických záujmov spotrebiteľov a v neposlednom rade ich intervencia by v konečnom dôsledku pomohla taktiež odbremeniť všeobecné súdy od enormného množstva exekučnej agendy.

Záver

Ochrana spotrebiteľa od svojich počiatkov zaznamenala oproti iných právnym odvetviam nebývalý progres a výrazné posilnila postavenie spotrebiteľov vo vzťahoch s dodávateľmi. Napriek tomu je naďalej potrebné existujúcu právnu úpravu zdokonaľovať, a to nie len za účelom ochrany spotrebiteľa, ale aj z hľadiska právnej istoty dodávateľov a rýchlosti a hospodárnosti rozhodovania spotrebiteľských sporov.

Ochrane spotrebiteľa je v súčasnosti venovaná pozornosť hlavne z pohľadu hmotného práva, z ktorého „de facto“ táto ochrana aj vyplýva. V uvedenom článku sme chceli poukázať aj na procesnú stránku ochrany, a to hlavne na drobné nedostatky, ktorých odstránenie by umožnilo vyššiu mieru ochrany a istoty všetkých zúčastnených strán.P

Autor
JUDr. Vladimír Filičko PhD.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/17619/Zbornik_Posobenie-prava-v-21-storoci.pdf