Úvod

Sme svedkami toho, že trestná politika štátu je vo všeobecnosti viac citlivá na aktuálne prevládajúce spoločenské pomery, čo je pochopiteľné vzhľadom význam, ktorý má trestné právo pre celú spoločnosť. V tejto súvislosti je možné vysloviť názor, že významné spoločenské zmeny a historické udalosti sa takmer vždy prejavili aj vo forme zmien v trestných kódexoch konkrétneho štátu. V závislosti na týchto spoločenských udalostiach boli aj zmeny úpravy trestného konania vedené v tendencii sprísňovania trestných noriem voči páchateľovi, alebo aj naopak, tieto zmeny mali charakter liberalizácie trestného konania vprospech ochrany potenciálneho páchateľa. Je preto v záujme právnej istoty a spravodlivosti, aby trestné konanie spočívalo na určitých zásadách, ktoré nepodliehajú spoločenským vplyvom tak intenzívne ako konkrétne procesné normy. Úlohou týchto zásad je okrem iného zabezpečiť, aby boli protichodné záujmy strán trestného konania vyvážené. Trestné konanie je teda aj v našich podmienkach založené na určitých zásadách alebo princípoch,(2) ktoré do určitej miery reflektujú spoločenské pomery. Jednou z týchto zásad je aj zásada „nemo tenetur se ipsum accusare“, podľa ktorej nikto nie je povinný usvedčovať seba samého. Na označenie tejto zásady sa v teórii vyskytujú aj iné označenia, pričom niektoré z nich majú mierne odlišný význam, ako napr. „nemo tenetur se ipsum prodere“, teda“nikto nie je povinný vydať seba samého“(3), alebo „nemo tenetur edere instrumenta contra se“, čo v preklade znamená, že „nikto nie je povinný vydať dôkazy proti sebe“(4), alebo „nemo tenetur armare adversarium contra se“(nikto nie je povinný asistovať obžalobe proti sebe), alebo „nemo tenere prodere se ipsum“ (nikto nemôže byť nútený svedčiť proti sebe) (5) V literatúre je možné sa stretnúť aj s jednoduchým krátkym označením „nemo tenetur“.(6)

Zásada „nemo tenetur se ipsum accusare“ (ďalej len „nemo tenetur“) v preklade „nikto nie je povinný usvedčovať seba samého“ je jednou z historických požiadaviek práva na spravodlivý trestný proces. Možno povedať, že táto zásada má rozsiahle historické korene. V súčasnosti však vymedzuje jeho obsahovú náplň a možnosti uplatnenia v konkrétnych skutkových okolnostiach najmä judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Zásadný význam pre jeho pochopenie má ale aj právna úprava a jej doktrinálny výklad, a to tak z pohľadu medzinárodného práva, ako aj z pohľadu vnútroštátneho práva. Vzhľadom na to, ako dnes chápe obsah zásady „nemo tenetur“ doktrinálny výklad, ako aj národná a nadnárodná judikatúra, možno uplatňovanie zásady „nemo tenetur se ipsum accusare“ v trestnom konaní, považovať za jednu zo základných a trvalých hodnôt trestného práva.

Zásadu „nemo tenetur“ možno vširšom kontexte vnímať ako jeden z najpodstatnejších limitov procesného postupu orgánov verejnej moci v oblasti deliktuálneho práva procesného(7). Týka sa najmä zadovažovania akýchkoľvek skutočností, ktoré by v konečných štádiách takého postupu mohli tvoriť podklad pre meritórne rozhodnutie ovine asankcii za protiprávne konanie jednotlivca, či právnickej osoby. Zásada „nemo tenetur“ v tomto smere predstavuje prostriedok zmiernenia procesnej výhody, ktorú orgány verejnej moci z pozície svojho verejno- mocenského postavenia proti osobám podozrivým z protiprávneho konania majú. Vďaka tejto zásade sú orgány verejnej moci, posudzujúce protiprávne konanie a rozhodujúce o zodpovednosti za jeho spáchanie, povinné získavať relevantné podklady pre svoje rozhodnutie inak než donucovaním podozrivej osoby k jej výpovedi,aleboinaknež donútenímpodozrivejosoby kinémuaktívnemukonaniu, ktoré by viedlo k získaniu inkriminujúcich skutočností, a teda v konečnom dôsledku aj k preukázaniu prípadnej zodpovednosti, respektíve viny, podozrivej osoby za protiprávne konanie.

Legitimitu zásady „nemo tenetur“ a jej význam a miesto v priestore procesného práva však možno hľadať aj inde, než len v oblasti evolúcie základných práv a právnej filozofie, teda v priestore čisto právnom. Opodstatnenosť predmetnej zásady vyplýva z mnohých iných faktorov majúcich vplyv na život v spoločnosti, spoločenský poriadok a spolunažívanie jednotlivcov v spoločnosti. Toto spolunažívanie je nevyhnutne spojené s vytváraním príbuzenských alebo iných vzťahov, ktorých obsahom je neraz vzájomná blízka citová prepojenosť medzi osobami. Ztohto hľadiska, ktoré možno nazvať sociálno-psychologické(8), predstavuje zásada „nemo tenetur“ pragmatické riešenie zabraňujúce vzniku konfliktných situácií, ktorým môžu byť osoby v postavení podozrivých, obvinených a svedkov vystavené. Ide o také konfliktné situácie vznikajúce z normatívneho (právneho) poriadku spoločnosti, kde sú do popredia kladené na jednej strane boj s protispoločenským konaním a spravodlivé potrestanie osôb zodpovedných za také konanie. Rovnako však na strane druhej je to ochrana rodiny, súkromia a intímneho života jednotlivcov, či vôľa jednotlivca k životu, ktorú možno nazvať aj ako láska k sebe samému(9). Zo sociologického hľadiska je v spoločnosti potrebné, a pre spoločnosť prospešnejšie, takýmto konfliktným situáciám predchádzať a nevytvárať ich, pretože by mohli viesť k postupnému rozvratu spoločnosti v dôsledku nefunkčnosti v nej zavedených pravidiel. Porušenie právnej normy obsahujúcej napríklad povinnosť svedka vypovedať pravdu, by totiž mohlo viesť k narušeniu napríklad rodinných väzieb a naopak, uprednostnenie ochrany osoby blízkej, by mohlo vyústiť k porušeniu právnej povinnosti.

Skúsenosti aplikačnej praxe potvrdzujú, že je problematické očakávať, aby osoba bola ochotná pravdivo vypovedať pred orgánom verejnej moci o skutočnostiach, ktoré sú jej známe o protiprávnom čine a o jej páchateľovi s vedomím, že tým môže negatívne ovplyvniť svoje procesno-právne postavenie, alebo procesno-právne postavenie osoby, ku ktorej má značné citové väzby. Takýto zásah orgánov verejnej moci do intímnej sféry osôb, výlučne v záujme potreby povýšenia dôležitosti vzťahov jednotlivca k štátu a k spoločnosti ako celku, nie je v demokratickom a právnom štáte želateľný.

Medzinárodné spoločenstvo štátov, ako aj jednotlivé štáty, inkorporujú z dôvodu naplnenia týchto požiadaviek do svojich právnych poriadkov primerané právne prostriedky, ktorých úlohou je ochrániť jednotlivcov pred hrozbou donútenia, donútením alebo pred samotnou kriminalizáciou, ak sa rozhodnú uprednostniť ochranu svojej súkromnej sféry pred celospoločenským záujmom. Demokratická spoločnosť musí teda vytvoriť také právne prostredie, aby najmä osoby podozrivé zo spáchania deliktu mali vo vzťahu k orgánom verejnej moci posilnenú svoju informačnú autonómiu a informačnú povinnosť stanovenú len v nevyhnutne potrebnom rozsahu. Zároveň však treba dbať aj o to, aby takéto právne prostredie garantovalo limity spomínanej informačnej povinnosti alebo inej aktívnej činnosti smerujúcej kseba-obvineniu, ktoré nasvedčujú tomu, že uplatňovanie zásady „nemo tenetur“ v trestnom konaní nemá absolútny charakter.

1. Historická retrospektíva (hypostáza) zásady „nemo tenetur“

Snáď najvýznamnejšiu (a to obsahom ako aj celkovým duchom) historickú retrospektívu zásady „nemo tenetur“, a jej hypostázu, možno v našich podmienkach nájsť vo vedeckej štúdii Pavla Holländera, jedného z najuznávanejších súčasných právnych teoretikov, nazvanej „Zrod a súčasnosť princípu nemo tenetur (hypostáza jedného základného práva).(10) Vtejto štúdii podáva autor neprekonateľným a neopakovateľným spôsobom ucelený súbor informácií o dôvodoch a podmienkach vývoja obsahu a účelu tejto zásady, najprv ako priznaného privilégia a potom ako imanentnej zásady právneho poriadku súvisiacej s právom na spravodlivé súdne konanie. Pre objektivitu však treba uznať, že vývojovým tendenciám začlenenia zásady „nemo tenetur“ do právnych poriadkov, ako aj chápania jej účelu, je venovaný priestor aj v iných významných prameňoch literárneho charakteru, prípadne prameňoch, ktoré majú charakter súdnej judikatúry.

Zásada „nemo tenetur“ bola známa už v starovekom svete. V judaistickom Talmude bola upravená nasledovným výrokom: „Nikto nestojí pri človeku bližšie než on sám a nikto sám zo seba nerobí zločinca.“ Sudca v týchto prípadoch nielenže nesmel vynucovať priznanie obžalovaného, ale dokonca nesmel k usvedčeniu použiť ani jeho dobrovoľné priznanie.(11) Zaujímavý je aj postoj kánonického práva k otázke donucovania k priznaniu, ktorý sa ale výrazne menil. Povedľa Augustína Aurélia (Sv. Augustín – r. 354 až 430 n. l.), ktorý jasne vo svojom diele De civitate Dei (O Božej obci) odmietol mučenie pri výsluchu vo vlastnej súdnej veci, to bol aj Sv. Ján Zlatoústy (347 až 407 n. l.), ktorý na základe myšlienok z Listu sv. Petra Židom (Nový zákon) prišiel s tézou odmietajúcou donucovanie k priznaniu, ktorá obsahuje tieto slová „Nehovorím, že by si na verejnosti mal priznávať alebo sám seba obviňovať pred ostatnými . Ani v súdnom vyšetrovaní priznať pravdu, obviniť a obžalovať sám seba. Z tohto dôvodu nie si povinný hovoriť pravdu. A tak klamať pred súdom nie je smrteľným hriechom.“ Pod vplyvom tejto tézy sa do Gratiánovho dekrétu(12) dostala úprava tohto znenia: „Nehovorím Vám, že sa máte prezradiť na verejnosti a ani to, že sa máte sami obžalovať pred ostatnými, ale to, že máte poslúchať proroka keď hovorí, odhaľte cestu Pánovi.“(13)

Obrat vo vzťahu k tejto zásade nastal koncom 12. storočia „zásluhou“ pápeža Inocenta III. (1198 – 1216), pretože v priebehu jeho pontifikátu sa namiesto dovtedajšieho kánonického procesu presadilo inkvizičné trestné konanie, ktorého súčasťou bolo aj upravenie povinnosti obvinenej osoby vypovedať pravdivo. Sv. Tomáš Akvinský (1225 – 1274) v tejto súvislosti píše: „(…) obžalovaný z povinnosti je viazaný vyložiť sudcovi pravdu, ktorú od neho podľa pravidiel práva vyžaduje. A preto, ak nechce povedať pravdu, ktorú je povinný povedať, alebo ak ju lživo poprie, smrteľne zhreší.“(14) Sv. Tomáš Akvinský tak vlastne formuloval tézu o povinnosti vypočúvaného vypovedať pravdu. Na druhej strane podľa jeho slov nie je povinnosť vypovedať pravdu neobmedzená. Táto povinnosť sa týka len skutkových zistení, ktoré viedli k obvineniu. O skutkových okolnostiach, ktoré v čase výsluchu nie sú známe, vypočúvaný hovoriť nemusí.(15)

K zásadnému popretiu zásady „nemo tenetur“ nemalou mierou prispel aj pápež Bonifác VIII (1294 – 1303), ktorý v priebehu svojho pontifikátu sformuloval a presadzoval staré dôkazné pravidlo: „qui tacet (ubi loqui potuit et debuit) consentire videtur.“, čo v preklade znamená: „kto mlčí (keď hovoriť môže a má), zrejme súhlasí.“ Na donútenie k výpovedi sa v tomto období používali rozmanité formy, a to od prísahy až po výsluch na mučidlách. Priznanie obvineného bolo považované za „kráľovnú všetkých dôkazov“ (lat. regina probationum). Postavenie obvineného sa v týchto neľahkých časoch redukovalo len do polohy objektu trestného konania a na zásadu „nemo tenetur“ sa na niekoľko storočí zámerne zabudlo.

S obnovením myšlienky uznávania zásady zákazu donucovania k priznaniu vo vlastnej veci sa možno stretnúť koncom 15. storočia a v priebehu 16. storočia v Anglicku, a to v súvislosti s bojom, ktorý viedli oficiálny predstavitelia štátu (kráľ a jeho stúpenci) a novozavedenej anglikánskej cirkvi so zástancami dovtedy prevládajúcej katolíckej cirkvi, ako aj s predstaviteľmi takzvaného kalvínskeho krídla anglického protestantizmu, pre ktorých boli zástancovia anglikánskej cirkvi málo protestantský. Anglikánsky protestantizmus presadzovaný od čias kráľa Henricha VIII. začal na potlačenie zástancov katolíckej cirkvi a predstaviteľov kalvínskeho protestantizmu využívať aj ich kriminalizáciu, výsledkom ktorej boli kruté tresty spojené väčšinou s trestom smrti a prepadnutím všetkého majetku. Na tento účel boli vytvorené nové súdne inštitúcie (Súd Hviezdnej komory a Komisia pre cirkevné záležitosti, neskôr premenovaná na Vysokú komisiu), ktoré začali uplatňovať nové pre Anglicko netradičné procesné postupy . Tieto procesné postupy sa odklonili od zvykového procesného práva a postupov súdov vychádzajúcich z common law, pričom ich súčasťou bolo aj nútenie obvinených osôb, aby pred výsluchom vo vlastnej veci zložili prísahu „ex officio“, ktorá je vlastná pre inkvizičný proces. Od osôb, ktoré zložili túto prísahu sa vyžadovalo, aby pravdivo odpovedali na všetky nim položené otázky. Keďže obvinení v trestných veciach nevedeli v čase zloženia prísahy aké otázky im budú položené, tak vlastne prisahali že budú svedčiť proti sebe samému. Proti využívaniu tejto prísahy sa postavili viaceré osobnosti súdnych inštitúcií common law asamotní obvinení, ktorí argumentovali, že nútenie obvinených k výpovedi na základe prísahy ex officio je v rozpore nielen so zvykovým právom Anglicka, ale aj s myšlienkami uvedenými v Magna charta libertatum. Spomínaní odporcovia prísahy ex officio naopak presadzovali uplatňovanie zásady „nemo tenetur“. Tieto snahy vyústili potom vo výsledkoch tzv. Anglickej revolúcie v roku 1640 zrušením Súdu Hviezdnej komory a Vysokej komisie, ako aj prijatím Habeas corpus act v roku 1641, čím sa v procesných postupoch v Anglicku začala táto zásada fakticky využívať. Explicitne sa zásada „nemo tenetur“ objavila najprv v politických dokumentoch politických strán pôsobiacich v anglickom parlamente. K jej renesancii došlo potom na prelome sedemnásteho, osemnásteho a devätnásteho storočia v rámci veľkej buržoáznej revolúcie, keď sa znenie tejto zásady objavilo v právnych dokumentoch amerických osád, ktoré tvorili vysťahovalci z Anglicka.(16) Významnú písomnú zmienku o tejto zásade, aj keď nie prvú, je možné nájsť v Piatom dodatku americkej Ústavy z roku 1791, pričom od tejto doby je predmetná zásada v USA považovaná za súčasť takzvanej „Bill of Rights“.(17)

Piaty dodatok americkej Ústavy v časti upravujúcej zásadu „nemo tenetur“ znie nasledovne: „(…) nikto nesmie byť nútený svedčiť v trestných veciach sám proti sebe.“ Táto časť Piateho dodatku Ústavy USA je odbornou verejnosťou vysvetľovaná nasledovne: „(…) V každom procese, v ktorom sa ako dôkaz vyžaduje aj svedecká výpoveď (…), sa v jeho zmysle priznáva svedkovi možnosť odmietnuť vypovedať, pokiaľ by si svojou výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania. Osoba, ktorá je napríklad podozrivá zo spáchania trestného činu úplatkárstva, môže odmietnuť odpovedať na priamu otázku vyšetrovateľa, či brala úplatky. Ak by totiž odpovedala kladne, priznala by vlastnú vinu. Výsledkom zápornej odpovede by zase mohlo byť obvinenie z krivej výpovede. Ustanovenie sa však vzťahuje výlučne na svedkov a uplatňuje sa iba v trestných veciach. Pri ostatných príležitostiach majú svedkovia povinnosť odpovedať aj na prípadné znevažujúce alebo hrubé otázky, ktoré sa môžu dotýkať ich osobne, alebo aj ďalších osôb. Na všetky položené otázky musí odpovedať aj obžalovaný, ktorý sa v trestnom konaní podrobí krížovému výsluchu vo vlastný prospech. Rovnako musí konať aj osoba, ktorej vláda zaručí za jej svedeckú výpoveď beztrestnosť (imunitu), alebo tá, ktorá už nemôže byť stíhaná za trestný čin, ktorý je predmetom vyšetrovania.“(18)

Najznámejším prelomovým rozhodnutím v USA, ktoré sa bezprostredne týkalo uplatňovania zásady „nemo tenetur“ vpraxi trestnej justície, bolo rozhodnutie v trestnej veci „Miranda v. Arizona“ z roku 1966. Do tohto rozhodnutia bola zásada „nemo tenetur“ vykladaná tak, že sa vzťahuje len na súdne konanie. Po tomto rozhodnutí začala byť zásada „nemo tenetur“ chápaná ako „právo mlčať“, ako vyšší stupeň ochrany už pri výsluchu podozrivého zadržaného políciou, teda už vtedy keď podozrivý ešte nie je pod prísahou.

Z uvedeného výkladu vyplýva čiastočne odlišné vnímanie zásady „nemo tenetur“ v americkom prostredí od prostredia európskeho, najmä vo vzťahu k výpovedi obvineného, čo je determinované osobitosťami angloamerického trestného konania.

Na európskom kontinente dochádzalo k prieniku zásady „nemo tenetur“ do vtedajšieho právneho prostredia postupnými a pomalými reformami v priebehu 19. storočia. Za vlády cisára Františka II. platil území Rakúska, Čiech a Uhorska „Zákon ozločincoch a ťažkých policajných priestupkoch“ zroku 1803, ktorý obsahoval aj takzvané tresty za neposlušnosť, ktoré mohli byť aplikované na obvineného popierajúceho spáchanie skutku. Táto právna úprava bolo odstránená cisárskym výnosom z 22. mája 1848. Po „Zákone o zločincoch a ťažkých policajných priestupkoch“ bol v roku 1873 prijatý na vtedajšiu dobu liberálny, rakúsky Trestný poriadok, publikovaný v Ríšskom zákonníku pod číslom 119/1873 (takzvaný Glaserov Trestný poriadok).(19) Glaserov Trestný poriadok síce ešte v ustanovení § 199 upravoval, že „vyšetrujúci sudca obvineného pred začiatkom výsluchu napomenie, aby na otázky, ktoré mu budú dávané, odpovedal určite, jasne a podľa pravdy“. V prípade nedodržania tohto ustanovenia zo strany obvineného však pre neho z tejto skutočnosti nevyplývali prakticky žiadne sankcie. V tejto súvislosti sa javí ako dôležité ustanovenie § 245 Glaserovho Trestného poriadku o výsluchu obvineného na hlavnom pojednávaní, podľa ktorého nebolo možné obžalovaného nabádať na to, aby odpovedal na kladené otázky.(20) Podobne, ba ešte dôslednejšie riešil dodržiavanie zásady „nemo tenetur“ aj uhorský Trestný súdny poriadok, prijatý avyhlásený ako zákonný článok č. XXXIII/1896.(21) Podľa ustanovení § 133 až 135 uhorského Trestného súdneho poriadku mal síce obvinený povinnosť dostaviť sa na základe predvolania na súd. Nemal však už vôbec povinnosť vypovedať, a ak sa rozhodol vypovedať, nemal povinnosť vypovedať pravdivo. Obvinený nesmel byť kvýpovedi žiadnym spôsobom nútený aboli zakázané nedovolené spôsoby jeho výsluchu, ako sľub, ponuka, úskok, hrozba, násilie a úmyselná únava nočným výsluchom. Zakázané bolo aj kladenie kapcióznych a sugestívnych otázok.

2. Zásada „nemo tenetur“ v medzinárodnom práve a v práve Slovenskej republiky

Právna úprava na úrovni medzinárodného práva sa zásadou „nemo tenetur“ zaoberá vo viacerých dokumentoch a na rôznej úrovni. Jedným z týchto dokumentov je Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (22), a to konkrétne v čl. 14 ods. 3 písm. g), podľa ktorého „nikto nesmie byť nútený svedčiť proti sebe alebo priznať vinu.“ K právnej úpravy obsiahnutej v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd(23) (ďalej len „Dohovor“) je potrebné podotknúť, že zásada „nemo tenetur“ nie je explicitne vyjadrená v žiadnom z článkov Dohovoru a ani jeho dodatkov. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“ alebo „Súd“), ktorý je oprávnený posudzovať dodržiavanie ustanovení Dohovoru signatárskymi štátmi, napriek tomu konštantne judikuje, že táto zásada je implicitnou požiadavkou spravodlivého trestného procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, na čo je ešte ďalej v texte poukázané.

Ďalším predpisom z oblasti medzinárodného práva, ktorý obsahuje vyjadrenie zásady „nemo tenetur“, je Dohovor o právach dieťaťa.(24) V článku 40 ods. 2 písm. b) tohto dohovoru sú garantované minimálne záruky pre každé dieťa, ktoré je obvinené alebo obžalované vzmysle trestnoprávnych predpisov. Predmetné ustanovenie dieťaťu priznáva právo, v zmysle ktorého nemôže byť nútené vypovedať alebo priznávať vinu.

Pri skúmaní medzinárodnej právnej úpravy v spojitosti so zásadou „nemo tenetur“ nemožno obísť Rímsky štatút Medzinárodného trestného súdu(25) (ďalej len „ Rímsky štatút“). Článok 55 Rímskeho štatútu ustanovuje, že

a) osoba nesmie byť nútená svedčiť proti sebe samej alebo nútená priznať vinu,
b) nesmie byť vystavená akejkoľvek forme donucovania a
c) má právo nevypovedať bez toho, aby sa toto mlčanie bralo do úvahy pri určovaní viny alebo neviny.(26)

V tejto súvislosti nemožno opomenúť ani právo Európskej únie, ktoré priamo či nepriamo ovplyvňuje aj právne poriadky jej členských štátov. Vo vzťahu k zásade „nemo tenetur“ je podstatným právnym dokumentom Európskej únie predovšetkým Charta základných práv Európskej únie(27) (ďalej aj ako „Charta EÚ“), ktorá v súčasnosti v európskom priestore „…predstavuje ďalší významný prostriedok na posilňovanie ochrany ľudských práv a slobôd, ktoré sú zakotvené v existujúcich platných medzinárodnoprávnych a európskych dokumentoch.“(28) Pre účely výkladu zásady „nemo tenetur“ možno za podstatné považovať znenie druhého odseku čl. 47 Charty EÚ, systematicky zaradeného do VI. hlavy Charty, nesúcej názov „Spravodlivosť“. Podľa predmetného článku je každému zaručené právo na to, aby jeho záležitosť bola okrem iného aj spravodlivo prejednaná. Keďže druhý odsek čl. 47 Charty EÚ vychádza zo znenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru, jeho uplatňovanie (až na rozdiely v pôsobnosti) by sa malo realizovať v obdobnom duchu, ako uplatnenie práva na spravodlivý proces v zmysle Dohovoru. Z uvedeného vyplýva, že hoci zásada „nemo tenetur“ nie je v Charte EÚ vyjadrená expressis verbis, možno ju ako súvisiacu požiadavku garancií spravodlivého procesu odvodiť výkladom zo slova „spravodlivo“, uvedeného vo formulácii druhého odseku čl. 47 Charty EÚ. V danom prípade pôjde o totožný interpretačný postup, ako ten, ktorý používa ESĽP v prípade výkladu čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

V rámci právnej úpravy Slovenskej republiky nachádza zásada „nemo tenetur“ svoje vyjadrenie na viacerých úrovniach, a to na úrovni ústavnoprávnej, ako aj na úrovni bežných zákonov. Na ústavnej úrovni je predmetná zásada vyjadrená v čl. 47 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „Každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.“ V tomto prípade priznáva Ústava uvedené právo každému. V čl. 50 ods. 4 Ústavy SR je ústavná dikcia vo vzťahu k subjektu užšia, keď z hľadiska osobnej pôsobnosti priznáva právo iba osobám obvineným z trestného činu. Podľa uvedeného článku „Obvinený má právo odoprieť výpoveď; tohto práva ho nemožno pozbaviť nijakým spôsobom.“ Čl. 50 ods. 4 Ústavy SR je teda k čl. 47 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vo vzťahu špeciality, a to nielen z dôvodu osobnej pôsobnosti, ale aj z dôvodu, že na obvineného sa nevzťahuje podmienka spôsobenia nebezpečenstva trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe. Toto zvýhodnenie je odôvodnené potrebou vyvažovania nerovného postavenia medzi orgánmi činnými v trestnom konaní a obvineným.(29) Článok 50 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky je z tohto pohľadu imperatívom, z ktorého neexistujú vo vzťahu k právu obvineného odoprieť výpoveď žiadne výnimky. Úpravu zhodnú so znením Ústavy Slovenskej republiky nachádzame aj v Listine základných práv a slobôd (30), a to konkrétne v jej čl. 37 ods. 1 vo vzťahu k všetkým osobám a v jej čl. 40 ods. 4 vo vzťahu k obvinenému.

Na úrovni zákonov je zásada „nemo tenetur“ upravená predovšetkým v ustanoveniach zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“ alebo „TP“). Ustanovenia Trestného poriadku majú buď charakter všeobecných procesných zásad, alebo charakter konkrétnych ustanovení upravujúcich postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov, ako aj iných subjektov trestného konania v trestnom konaní alebo v jeho jednotlivých štádiách. Možno konštatovať, že väčšinu tých najvýznamnejších trestno-procesných zásad zákonodarca zhrnul v ustanovení § 2 Trestného poriadku. Na druhej strane je nevyhnutné podotknúť, že v žiadnom prípade nejde o výpočet taxatívny. Niektoré zásady sú upravené na iných miestach Trestného poriadku, prípadne vyplývajú zozákonnej úpravy trestného konania ako celku alebo z ústavnoprávnej úpravy. Zásada „nemo tenetur“ je práve jednou z takýchto zásad, nakoľko nie je výslovne upravená v ustanovení § 2 Trestného poriadku, ale priamo v Ústave Slovenskej republiky, ako aj v iných konkrétnych ustanoveniach Trestného poriadku. Ide najmä o ustanovenia vzťahujúce sa na právne postavenie osoby podozrivej zo spáchania trestného činu, alebo osoby stíhanej pre trestný čin.

Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného poriadku má obvinený od začiatku trestného konania právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich. Má však právo odoprieť vypovedať. V ustanovení § 121 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku môžeme zase nájsť požiadavku kladenú na orgány aplikujúce právo, aby vo vzťahu k obvinenému rešpektovali zásadu „nemo tenetur“. Táto povinnosť je v tomto ustanovení upravená tak, že k výpovedi ani k priznaniu nesmie byť obvinený nijakým nezákonným spôsobom donucovaný. Vo vzťahu k spomínanému ustanoveniu možno podotknúť, že zákonná formulácia „nijakým nezákonným spôsobom“ je v určitom smere zaujímavá. Je to z dôvodu, že uvedené slovné vyjadrenie nekorešponduje s ústavným imperatívom vyjadreným v čl. 50 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Totiž výlučným uplatnením logického výkladu „a contrario“ možno pri interpretácii ustanovenia § 121 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku dôjsť k záveru, že zákonodarca síce nepripúšťa nezákonné donútenie obvineného v výpovedi, avšak v prípade, ak by k donúteniu obvineného k výpovedi došlo zákonným spôsobom (secundum et intra legem), tak takúto výpoveď by bolo možné označiť za formálne bezvadnú a ako dôkaz v trestnom konaní prípustnú. V tejto súvislosti možno konštatovať, že v súčasnosti Trestný poriadok nepozná žiaden inštitút, ktorý by pri svojom využití predstavoval zákonný spôsob donútenia obvineného k výpovedi. Procesným postupom, ktorý môže motivovať obvineného k výpovedi, je napríklad poučenie o význame priznania obvineného, ktoré je orgán činný v trestnom konaní povinný vykonať. Je ale zrejmé, že takéto poučenie nie je možné považovať za „zákonné donucovanie“, pretože aj po ňom zostáva výlučne na vôli obvineného, či sa k spáchaniu skutku prizná alebo nie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno vyjadriť názor, že formuláciu „nijakým nezákonným spôsobom“ je nevyhnutné s poukazom na čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky(31), interpretovať nie čisto formalisticky (gramaticky, jazykovo), ale výlučne v súlade s textom čl. 50 ods. 4 Ústavy SR, v zmysle ktorého nie je možné obvineného práva na odopretie výpovede pozbaviť nijakým (zákonným alebo nezákonným – poznámka autora.) spôsobom

Ďalšie precizovanie zásady „nemo tenetur“ je obsiahnuté v ustanovení § 201 ods. 4 druhá veta Trestného poriadku, podľa ktorého „nesmie byť obvinený nijakým spôsobom nútený k výsluchu a k priznaniu. Odopretie výpovede sa nesmie použiť ako dôkaz proti obvinenému“.

Z povahy veci vyplýva, že právna úprava tejto zásady v Trestnom poriadku vo vzťahu k svedkovi bude mierne odlišná, pričom aj v rámci tejto právnej úpravy je potrebné rozlíšiť dve skupiny svedkov. Prvou skupinou sú svedkovia, ktorí sú vo vzťahu k obvinenému v príbuzenskom vzťahu ako príbuzní obvineného v priamom rade, alebo jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh (§ 130 ods. 1 prvá veta TP). Takýto svedkovia sú beneficienti zásady „nemo tenetur“ podobne ako obvinený, bez výnimky. Druhú skupinu tvoria takí svedkovia, ktorí nie sú v príbuzenskom vzťahu s obvineným a zároveň nie sú ani v procesnom postavení obvineného. Právo takéhoto svedka na odopretie výpovede je viazané na splnenie dvoch odlišných podmienok. Prvou podmienkou na využitie práva svedka odoprieť výpoveď je skutočnosť, že by tento svojou výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, svojmu príbuznému v priamom rade, svojmu súrodencovi, osvojiteľovi, osvojencovi, manželovi alebo druhovi, alebo iným osobám v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktorých ujmu by právom pociťoval ako vlastnú ujmu. Druhou podmienkou, v prípade naplnenia ktorej je svedok oprávnený odoprieť vypovedať, je skutočnosť, že by výpoveďou porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ústne alebo písomne pod podmienkou mlčanlivosti ako osobe poverenej pastoračnou starostlivosťou (§ 130 ods. 2 TP).

Beneficientom zásady „nemo tenetur“ je taktiež osoba podozrivá zo spáchania trestného činu, ktorej je toto právo priznané v ustanovení § 196 ods. 2 Trestného poriadku. Na podozrivého sa zásada „nemo tenetur“ vzťahuje rovnako ako v prípade prvej podmienky u druhej skupiny svedkov, tak ako je to uvedené vo výklade v predchádzajúcom texte.Trestný poriadok upravuje všeobecne aj sankciu nedodržania zákonného postupu pri vykonávaní dôkazov, pričom za nezákonný postup sa považuje aj nedodržanie zásady „nemo tenetur“. Trestný poriadok obsahuje sankciu takéhoto porušenia v ustanovení § 119 ods. 4. Podľa tohto ustanovenia „Dôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou takého donútenia sa nesmie použiť v konaní okrem prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila.“

V súvislosti so zavedením priamej trestnej zodpovednosti právnických osôb vSlovenskej republike prostredníctvom zákona č. 91/2015 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o TZPO“), treba uviesť, že zásada „nemo tenetur“ prenikla aj do obsahovej sféry trestnej zodpovednosti právnických osôb a do trestného konania vedeného proti nim. Podľa ustanovenia § 27 ods. 1 zákona o TZPO má právo odoprieť výpoveď aj štatutárny orgán právnickej osoby, ktorý robí za právnickú osobu v trestnom konaní jednotlivé úkony. Per analogiam možno potom toto oprávnenie aplikovať aj na zástupcu obvinenej právnickej osoby (§ 27 ods. 2 zákona oTZPO) austanoveného opatrovníka právnickej osoby (§ 27 ods. 6 zákona o TZPO).

3. Obsahové vymedzenie princípu „nemo tenetur“ z pohľadu judikatúry ESĽP

Účelom naplnenia zásady „nemo tenetur“ v trestnom konaní je chrániť určitú osobu (obvineného, podozrivú osobu, svedka) pred situáciou, že:

– bude potrestaná za to, že svedčí pravdivo a výpoveďou si privodí trestné stíhanie,

– bude potrestaná za to, že vypovedá nepravdivo a dopustí sa krivej výpovede,

– bude potrestaná za to, že odmietne vypovedať.(32)

Roles tento fenomén označuje ako „krutú trilemu sebaobvinenia, krivej výpovede alebo pohŕdania súdom“.(33) Záhora pri vysvetľovaní tejto „trilemy“ poukazuje na to, „…že sú tri možnosti, ale je ťažké sa rozhodnúť, ktorú si zvoliť. V tomto prípade neistota vychádza z toho, že všetky tri možnosti sú rovnako neatraktívne aje jedno, ktorú si zvolíte, vo všetkých troch prípadoch bude nasledovať trest. Osoba by nemala byť vystavená situácii, že čokoľvek čo urobí, bude za to nasledovať trest.“(34)

Ako už bolo uvedené, zásadu „nemo tenetur“ ESĽP konštantne odvodzuje z článku 6 Dohovoru. ESĽP postupne vo svojich rozhodnutiach vypĺňal obsah princípu „nemo tenetur“, pričom túto judikatúru možno rozdeliť podľa miery požadovanej súčinnosti zo strany orgánov činných v trestnom konaní.(35)

Podľa názoru ESĽP spočíva význam práva neprispievať kvlastnému obvineniu najmä vsnahe eliminovať nespravodlivé odsúdenia obvinených na základe svojich vlastných usvedčujúcich výpovedí, vynútených zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov. Kladie teda značne vysoké nároky na obžalobu, ktorá by mala byť schopná preukázať vinu obvineného aj bez jeho pomoci respektíve pričinenia v akejkoľvek forme. Čo sa týka práva neprispievať k vlastnému obvineniu, ako jedného z aspektov spravodlivého súdneho procesu z pohľadu judikatúry ESĽP, je možné sa stotožniť s názorom Sváka(36), ktorý uvádza niekoľko charakteristický znakov, a síce že toto právo:

• – nie je explicitne obsiahnuté vsamotnom texte Dohovoru(37), ale štrasburské súdne orgány ho odvodili z čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 2 Dohovoru a zatiaľ ho spájajú len s právami obvineného,
• – doteraz bolo predmetom nie veľkého počtu rozhodnutí týkajúcich sa odlišných a osobitných prípadov(38), takže je zložité vyvodzovať z nich všeobecnejšie závery, pričom závery ESĽP týkajúce tohto práva sú neraz rozporuplné,
  – nie je právom absolútnym a jeho konkrétne hranice obmedzenia závisia od konkrétnych okolností prípadu.Ak chceme charakterizovať právo (zásadu) neprispievať kvlastnému obvineniu z hľadiska jeho obsahu tak, ako ho v rámci svojej rozhodovacej praxe interpretuje ESĽP, potom jednoznačne dospejeme k záveru, že toto právo v sebe zahŕňa na jednej strane právo nepodieľať sa na vlastnom obvinení (privilege against self-incrimination) a na strane druhej právo mlčať (right to remain silent).(39) V tomto duchu sa ESĽP vyjadril napríklad aj v prípade „John Murray proti Spojenému kráľovstvu“(40), keď vyslovil nasledovný názor: „(…) niet pochýb o tom, že právo mlčať a právo neprispievať k vlastnému obvineniu sú všeobecne uznávanými medzinárodnými štandardami, ktoré ležia v srdci pojmu spravodlivého konania podľa čl. 6. Poskytnutím ochrany obvinenému proti nedovolenému donúteniu zo strany štátnych orgánov prispievajú tieto imunity k predchádzaniu justičným omylom a zaisteniu cieľov čl. 6.“(41)Princípy interpretácie a obsah práva neobviňovať samého seba (zásady „nemo tenetur“) následne ESĽP podrobnejšie rozpracoval až vo svojej neskoršej judikatúre. Tak napríklad vo veci „Saunders proti Spojenému kráľovstvu“(42) súd kprávu neprispievať k vlastnému obvineniu uviedol, že toto právo predpokladá povinnosť obžaloby vyvinúť v trestnom konaní snahu preukázať vinu obvineného bez toho, aby to musel byť sám obvinený, ktorý by mal povinnosť akýmkoľvek spôsobom napomáhať orgánom verejnej moci pri vyšetrovaní, či dokonca, aby sa obžaloba uchyľovala k dôkazom získaným prostredníctvom donucovania alebo nátlaku a to bez ohľadu na vôľu obvineného. Vo veci „Jalloh proti Nemecku“(43) následne ESĽP vymedzil kritériá, na základe ktorých posudzuje, či k porušeniu práva neobviňovať samého seba, a tým aj následne k porušeniu čl. 6 Dohovoru, došlo alebo nie. K týmto kritériám zaradil
  – povahu a stupeň donútenia zo strany policajných orgánov,
  – (ne)existenciu vhodných procesných záruk,
  – spôsob použitia dôkazov získaných v dôsledku porušenia práva nekriminalizovať vlastnú osobu, a
  – váhu verejného záujmu na vyšetrení trestného činu a potrestania jeho páchateľa. (44) Zároveň ESĽP zdôraznil, že pri posudzovaní týchto kritérií a zisťovaní, či bola porušená zásada „nemo tenetur“, treba vždy vychádzať z okolností konkrétneho prípadu.Za účelom vymedzenia obsahu zásady „nemo tenetur“ tak, ako ju chápe a vysvetľuje ESĽP , možno na podklade problematických otázok súvisiacich s posudzovaním dodržiavania zásady „nemo tenetur“, doterajšiu rozhodovaciu činnosť EĽSP rozdeliť do viacerých oblastí.
  Jednou z najčastejších oblastí, do ktorých sa sústreďuje rozhodovacia činnosť ESĹP pri posudzovaní dodržiavania zásady „nemo tenetur“ je nútenie obvineného poskytovať inkriminujúce informácie prostredníctvom rôznych foriem priameho donútenia.V známom prípade „Gäfgen proti Nemecku“(45) ESĽP odsúdil donucovanie obvinených k výpovedi násilím, ktoré dosahuje úroveň mučenia alebo neľudského zaobchádzania, pričom zdôraznil, že použitie takto získaného dôkazu je v rozpore s právom na spravodlivý proces bez ohľadu na to, aká bola skutočná dôkazná hodnota takto získanej výpovede.Naopak, donucovanie obvineného k poskytnutiu informácií, ktoré môžu byť v konečnom dôsledku aj inkriminačného charakteru, vo forme rôznych peňažných sankcií, nemusí byť za každých okolností neprípustné, a to vtedy ak by povinnosť také informácie poskytnúť vyplývala obvinenému priamo zo zákona. Napríklad, podľa názoru ESĽP „ právo neobviňovať seba samého nejde tak ďaleko, aby zahrňovalo aj právo obvineného odmietnuť podať daňové priznanie, pretože aj keď je nesplnenie tejto povinnosti sankcionované, len ťažko je možné predstaviť si bez existencie tejto povinnosti riadne fungovanie daňového systému toho-ktorého štátu“.(46) Za rozpor so spravodlivým trestným konaním ESĽP nepovažoval ani uloženie sankcie obvinenému za predloženie nepravdivého daňového priznania, ak ho povinná osoba „skreslila“ úmyselne, s cieľom zakryť svoje predchádzajúce protiprávne konanie, ktoré malo znaky trestného činu.(47)V rozpore s čl. 6 Dohovoru nie sú ani sankcie uložené držiteľovi motorového vozidla za to, že príslušným orgánom odmietol oznámiť meno vodiča, ktorý viedol motorové vozidlo v čase spáchania dopravného priestupku. Najznámejším takýmto prípadom je nepochybne vec „O’Halloran a Francis proti Spojenému kráľovstvu“(48). ESĽP vnej zdôraznil, že „povinnosť poskytnúť príslušným orgánom štátu za určitých okolností meno vodiča motorového vozidla je známa každému, kto vlastní alebo vedie motorové vozidlo“. Je preto možné sa domnievať, že táto povinnosť je súčasťou povinností, ktoré na seba každá takáto osoba dobrovoľne preberá. Na viac požadovaná informácia (meno vodiča) bola z hľadiska svojho rozsahu obmedzená, a preto nepostačovala k odsúdeniu sťažovateľov.Ďalšou oblasťou, na ktorú reagovala judikatúra ESĽP, je skúmanie dodržania zásady „nemo tenetur“v súvislosti so získavaním inkriminujúcich informácii od obvineného ľsťou. Špecifickým prípadom „donútenia“ obvineného ksebausvedčujúcej výpovedi je použitie utajených policajných prostriedkov (najčastejšie agenta). Azda najznámejšie rozhodnutie ESĽP, týkajúce sa uvedenej problematiky, pochádza zprípadu „Allan proti Spojenému kráľovstvu“.(49) Sťažovateľ – pán Allan, bol ako podozrivý zo spáchania trestného činu vraždy zadržaný a väzobne stíhaný políciou. Pri výsluchu poslúchol radu svojho právneho zástupcu, využil svoje právo a odmietol vypovedať. Polícia však aj napriek tejto skutočnosti nainštalovala do cely pána Allana kamerový systém a odpočúvacie zariadenie. Navyše, policajné orgány nasadili do cely pána Allana ako agenta svojho dlhoročného informátora – pána H. Pán H. bol umiestnený do rovnakej cely predbežného zadržania v meste Stretford a následne aj do rovnakej väznice ako pán Allan. Toto opatrenie bolo urobené s cieľom vylákať od pána Allana informácie dosvedčujúce, že sa dopustil trestných činov, zo spáchania ktorých bol podozrivý. Dôkazy vykonané v priebehu súdneho konania proti pánovi Allanovi ukázali, že polícia pripravovala pána H. a inštruovala ho, aby na pána Allana „tlačil, ako to len pôjde“. Aj keď je pravda, že medzi pánmi Allanom a H. nebol žiaden zvláštny vzťah a že neboli zistené žiadne okolnosti svedčiace o priamom donútení pána Allana k výpovedi, ESĽP mal v tomto prípade za to, že pán Allan zrejme čelil psychologickým tlakom, ktoré sa dotkli „dobrovoľnosti“ jeho priznania. ESĽP v tejto veci v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že „(…) sťažovateľ bol pod priamym tlakom zo strany polície pri výsluchoch týkajúcich sa vraždy, a mal byť zrejme vystavený presviedčaniu, aby začal dôverovať H., s ktorým v období niekoľkých týždňov zdieľal celu. Pri takomto kvázi výsluchu chýbali akékoľvek záruky, ktoré by boli spojené sformálnym policajným výsluchom, vrátane prítomnosti obhajcu a obvyklého poučenia o právach. Za takýchto okolností informácie získané použitím H. daným spôsobom môžu byť považované za získané proti vôli sťažovateľa a ich použitie v procese zasiahlo do práva sťažovateľa mlčať a práva neprispievať k vlastnému obvineniu. ESĽP preto v tomto prípade na základe vyššie uvedených skutočností skonštatoval porušenie práva pána Allana na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru.Kým vo vyššie spomenutom prípade ESĽP dospel vzhľadom na existenciu neprimeraného konania zo strany agenta k názoru, že k porušeniu práva obvineného na spravodlivý proces jednoznačne došlo, opačný záver prijal v prípade „Bykov proti Rusku“.(50) Skutkovo išlo o prípad, v ktorom sťažovateľ – pán Bykov, požiadal svojho známeho ozavraždenie niekdajšieho obchodného partnera. Osoba, ktorú kontaktoval pán Bykov za týmto účelom, však okamžite túto skutočnosť oznámila orgánom činným v trestnom konaní. Z dôvodu potreby získania ďalších dôkazov ustanovili príslušné orgány známeho pána Bykova do postavenia agenta, aby ich o celej situácii informoval. Polícia následne zorganizovala predstierané zavraždenie osoby, ktorá mala byť v pôvodných plánoch pána Bykova obeťou. Pre vzbudenie dôveryhodnosti u pána Bykova informovali o vražde podnikateľa médiá a aj policajné orgány. Nakoniec sa agent osobne stretol aj s pánom Bykovom, ktorého informoval o úspešne zvládnutej úlohe, ktorú mu Bykov zadal. Celý priebeh rozhovoru medzi agentom apánom Bykovom bol nahrávaný technickými zariadeniami na záznam zvuku. Obsahom rozhovoru boli aj pasáže de facto inkriminujúce pána Bykova. Aj napriek značným výhradám niektorých sudcov ESĽP , vrátane jeho predsedu Costu, obsiahnutých v ostrých nesúhlasných stanoviskách, ESĽP nakoniec dospel k záveru, že k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru v prípade pána Bykova nedošlo.(51)V predmetnej oblasti možno za rozvinutú považovať aj rozhodovaciu prax národných súdov, a to tak na európskom kontinente ako aj mimo neho.Obdobným prípadom, ako bol vyššie zmienený prípad „Allan proti Spojenému kráľovstvu“, bol aj prípad, o ktorom vrámci svojej právomoci rozhodoval Najvyšší súd Spolkovej republiky Nemecko (ďalej len „NS SRN“). Prípad sa týkal trestnej veci, v ktorej mal obvinený v roku 2002 omámiť 15-ročné dievča, ktoré neskôr zomrelo. Obvinený odmietol počas výsluchu vypovedať, čo malo za následok, že orgány činné v trestnom konaní neboli schopné, napriek použitiu rôznych vyšetrovacích metód, obvineného vinu v dostatočnom rozsahu preukázať. Keďže sa obvinený nachádzal v čase vyšetrovania uvedeného trestného činu vo väzbe pre podozrenie z inej trestnej činnosti, nasadili nemecké orgány v roku 2004 do cely k obvinenému agenta. Agent si postupne získaval obvineného dôveru, a to aj tým, že obvinenému naoko vybavoval rôzne úľavy, ako sú vychádzky či dovolené opustenie väznice. Po roku, počas spoločnej týždennej „väzobnej dovolenky“ začal agent na obvineného naliehať aby rozprával o svojom čine, pričom apeloval na ich vzájomnú dôveru, ktorá medzi nimi panuje. Agent poukazoval aj na plánované budúce „spoločné obchody“, pričom začal obvinenému klásť otázky týkajúce sa činu, v dôsledku ktorého zomrelo mladé dievča. Obvinený, v snahe udržať si dôveru agenta, sa nakoniec, pod tlakom množstva agentových otázok, k spáchaniu činu priznal a agentovi zároveň uviedol mnohé súvisiace detaily (napr. ako odstránil mŕtvolu, ako zahladil stopy a pod.). Po týchto udalostiach polícia obvineného zadržala a obvinila. Obvinený bol informovaný o nasadení agenta, ako aj o tom, že ich rozhovory boli pomocou technických odpočúvacích zariadení nahrávané. Polícia tvrdila, že nahrávky sú v súlade so zákonom a budú použité v trestnom konaní proti nemu. Pri formálnom výsluchu obvinený orgánom činným v trestnom konaní už len zopakoval tie skutočnosti, ktoré predtým vyrozprával agentovi. Obhajoba v konaní pred súdom napadla prípustnosť dôkazov získaných prostredníctvom agenta, ako aj prípustnosť výpovede obvineného učinenej pri formálnom výsluchu, a to s odvolaním sa na doktrínu „ovocia z otráveného stromu“, ktorú ako prvý začal rozvíjať najvyšší súd USA.(52) V rozsudku, týkajúcom sa predmetnej trestnej veci(53) NS SRN nakoniec uviedol: „Nie je možné namietať nič proti tomu, že na obžalovaného bol nasadený policajný agent. Predpoklady pre jeho použitie boli splnené danými okolnosťami (§ 110a I 4 StPO). Súhlas súdu, ktorý sa v takomto prípade podľa § 110b II č. 1 StPO vyžaduje, bol vydaný (…)“. Námietku obhajoby, týkajúcu sa nemožnosti použitia informácií získaných agentom ako dôkaz v konaní pred súdom, však NS SRN uznal ako oprávnenú, a odôvodnil to nasledovne: „(…) Z procesného hľadiska bola teda činnosť policajného agenta neprípustná v situácií, kedy využil získanú dôveru, a tým primäl obžalovaného k výpovedi a spôsobom, ktorý mal charakter výsluchu, sa ho spytoval na podrobnosti skutku javiaceho znaky trestného činu (…) Skutočnosť, že sa policajný agent opytoval obžalovaného na trestný čin, z ktorého bol obžalovaný obvinený, odporuje zásade, že nikto nesmie byť nútený k tomu, aby svojou výpoveďou usvedčil sám seba alebo uvádzal okolnosti, ktoré by mu priťažovali („nemo tenetur se ipsum accusare“).“ Z právnych záverov NS SRN preto možno odvodiť záver, že ak obvinený v rámci vyšetrovania, ktoré je proti nemu vedené, prehlási, že nebude pred orgánmi vyšetrovania vypovedať, potom sa všeobecná ochrana, ktorú mu poskytuje právo nevypovedať, posilňuje ešte tým, že orgány činné v trestnom konaní jeho neochotu vypovedať musia rešpektovať.. Pokiaľ obvinený využil svoje právo nevypovedať, je s týmto právom nezlučiteľné, aby sa od obvineného vynucovali usvedčujúce údaje pomocou systematicky kladených otázok, ktoré majú charakter výsluchu a z ktorých navyše nie je zrejmé, že sú kladené za účelom trestného stíhania, ako je tomu aj pri otázkach kladených policajným agentom.V prípade „Liew proti Jej Veličenstvu kráľovnej“(54), ktorý bol rozhodovaný na pôde kanadského najvyššieho súdu, bol obvinený zadržaný v súvislosti s podozrením, že obchoduje s omamnými, návykovými a psychotropnými látkami. Kanadská polícia za účelom vylákania inkriminujúcich informácii od obvineného fingovala uväznenie ďalšej osoby (údajného sprostredkovateľa predaja drog), pričom táto osoba bola tajným policajným agentom. Obaja – tak pán Liew ako aj policajný agent boli umiestnení spoločne do rovnakej vyšetrovacej miestnosti. Počas doby spoločného zotrvania v tejto miestnosti obvinený z vlastnej iniciatívy začal s policajtom rozhovor. Po čase policajt smeroval na obvineného otázku, na základe ktorej mal obvinený priblížiť policajtovi čo sa udialo pred jeho zadržaním. Policajt navyše pred obvineným vyhlásil, že mali jeho (policajtove) odtlačky, na čo obvinený odpovedal, že jeho tiež. Kanadský najvyšší súd v rámci rozhodovania nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali záveru, že rozhovor medzi obvineným a utajeným policajtom by vykazoval znaky ekvivalentu formálneho výsluchu, ktorý príslušné orgány vykonávajú počas vyšetrovania. To, že policajt bol na obvineného nasadený utajovaným spôsobom, nemalo za následok vylákanie odpovedí. Podľa názoru súdu policajt len plynulo pokračoval v rozhovore, ktorého počiatok bol iniciovaný obvineným, pričom nebolo preukázané, že by policajt zámerne smeroval rozhovor k inkriminujúcim skutočnostiam. Policajt nevytvoril voči obvinenému zdanie dôverného vzťahu, prostredníctvom ktorého by sa následne pokúšal ovplyvňovať vôľu obvineného vyrozprávať inkriminujúce okolnosti. Na základe vyššie uvedeného dospel príslušný súd k záveru, že k porušeniu respektíve obchádzaniu zásady „nemo tenetur“ zo strany orgánov štátu nedošlo.Oblasťou, na ktorú reagovala judikatúra ESĽP v súvislosti so skúmaním dodržania zásady „nemo tenetur“ je aj vplyv mlčania obvineného na posúdenie jeho konania. Právo mlčať je osobitnou súčasťou zásady „nemo tenetur“ a pri zjednodušenom pohľade naň by bolo možné ustáliť, že obvinenému nesmie byť na ťarchu, ak sa počas konania rozhodne mlčať a orgánom činným v trestnom konaní respektíve súdu odmietne vo vzťahu k prejednávanej trestnej veci uviesť akékoľvek skutočnosti. Už skôr však bolo uvedené, že zásada „nemo tenetur“ nie je absolútna a preto ju nemožno vykladať tak, že ak obvinený mlčí, príslušné orgány toto mlčanie nie sú oprávnené vrámci dokazovania, či rozhodovania, hodnotiť a z mlčania obvineného odvodiť pre neho negatívne závery. Dôkazom toho je aj rozhodnutie ESĽP vo veci „John Murray proti Spojenému kráľovstvu“(55). Súd môže určitým spôsobov, vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a dôkazov svedčiacich proti ako aj v prospech obvineného, pripísať určitú váhu aj mlčaniu obvineného a aj s ohľadom na túto skutočnosť prijať záver o vine či nevine obvineného. Možno ale tvrdiť, že v praxi mlčanie obvineného súdy hodnotia skôr v neprospech obvineného, teda v zmysle nepísanej zásady „mlčí, pretože je zrejme vinný“. Ako neprípustné sa však javí odsúdenie obvineného výlučne z dôvodu jeho mlčania, respektíve vtedy, ak sú dôkazy svedčiace proti obvinenému zjavne nepresvedčivé a obvinený aj napriek tomu mlčí a neuvádza žiadne okolnosti v jeho prospech. V takom prípade orgány činné v trestnom konaní a súdy spravidla aplikujú zásadu „in dubio pro reo“.ESĹP sa pri skúmaní dodržiavania zásady „nemo tenetur“ venoval aj problematike získavania materiálnych dôkazov svedčiacich proti obvinenému priamym donútením obvineného. Vtejto súvislosti ESĽP vo svojej rozhodovacej činnosti riešil problematické okruhy týkajúce sa (ne)možnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdov získavať od obvineného obchádzaním alebo popretím práva neinkriminovať vlastnú osobu materiálne dôkazy (veci, listiny, biologický materiál a pod.), teda dôkazy, ktoré existujú v objektívnom svete mimo vôle obvineného. Je jasné, že podstatou práva neinkriminovať vlastnú osobu je najmä neovplyvňovať prostredníctvom foriem priameho donútenia vôľu obvineného tak, aby tento pod tlakom okolností vyvolaných príslušnými štátnymi orgánmi informácie inkriminujúcej povahy vydal. Preto podobné správanie štátnych orgánov bude zrejme vždy porušením čl. 6 Dohovoru. Diametrálne odlišná situácia je však vtedy, ak štátne orgány využijú určitý typ donútenia na získanie materiálnych dôkazov bez toho, aby tým vplývali na vôľu dotknutej osoby. Takými prostriedkami sú napríklad domové či osobné prehliadky, inštitút odňatia veci a podobne. Ide teda o prostriedky donucujúcej povahy zamerané výlučne na získanie materiálneho dôkazu, bez ovplyvňovania vôle obvineného. ESĽP vpodstate odsúhlasil získavanie rôznych materiálnych dôkazov aj prostredníctvom priameho donútenia primeranej intenzity, pokiaľ cieľom takéhoto donútenia je odobratie predmetu z dispozície osoby. Avšak orgány činné v trestnom konaní a súd nie sú oprávnené nútiť obvineného, aby im vec vydal proti svojej vôli v situácii, kedy by síce prichádzalo do úvahy použitie zaisťovacieho alebo zabezpečovacieho inštitútu, no príslušné orgány túto možnosť nevyužili, a to najmä preto, že vlastne ani nemali predstavu o tom, či také veci existujú a kde sa nachádzajú.(56) Ako rozpornú so zásadou „nemo tenetur“ ESĽP odmietol aj možnosť získavania usvedčujúcich obchodných dokumentov od obvineného pod hrozbou uloženia peňažnej sankcie, či začatia trestného stíhania(57). Neodmietol však podobný spôsob donútenia vo vzťahu k povinnosti podať daňové priznanie alebo donútenia k splneniu si povinnosti vodiča podrobiť sa dychovej skúške.(58).Zaujímavo ESĽP posúdil vec týkajúcu sa získania materiálneho dôkazu, síce existujúceho bez ohľadu na vôľu obvineného (vrecúška, ktorého obsahom bolo malé množstvo drogy), avšak získaného za použitia donútenia vykazujúceho znaky zjavnej neprimeranosti a porušenia zákazu mučenia, týrania a iného neľudského a ponižujúceho správania. Išlo o známy prípad „Jalloh proti Nemecku“(59). V tejto veci išlo o to, že obvinenému bolo v rámci procesného úkonu aplikované lekárom, za asistencie niekoľkých policajtov používajúcich voči obvinenému násilie, dávidlo a následne mu bola do žalúdka zavedená sonda. V dôsledku užitia dávidla a prítomnosti sondy v žalúdku sa obvinený povracal. Pritom vyvrátil aj vrecúško s malým obsahom drogy, ktoré prehltol krátko pred tým, ako bol príslušnými policajnými orgánmi zadržaný ako podozrivý z drogovej trestnej činnosti. ESĽP postup orgánov v tomto prípade považoval za neľudské a ponižujúce zaobchádzanie podľa článku 3 Dohovoru. Hoci pripustil, že v danom prípade išlo v zásade o vec existujúcu nezávisle na vôli obvineného (vrecúško s drogou), bolo ale treba vzhľadom ku konkrétnym okolnostiam prípad pána Jalloha odlíšiť od klasických prípadov odoberania určitých telesných vzoriek. Ide napríklad o odoberanie vzoriek dychu, krvi, moču, tkanív(60), či získavania vzoriek hlasu obvineného ľstou(61), ktoré príslušné orgány zadovažujú výlučne za účelom ich znaleckého skúmania. Takýto postup nemožno označiť sa rozporný so zásadou „nemo tenetur“ a teda ani s právom na spravodlivý proces. V prípade pána Jalloha teda ESĽP konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru, a to v dôsledku porušenia čl. 3 Dohovoru, spočívajúceho v použití donútenia neprimeranej intenzity voči obvinenému.4. Obsahové vymedzenie princípu „nemo tenetur“ zpohľadu judikatúry národných súdov a z pohľadu uznávaných doktrinálnych názorovSkúmaním dodržiavania zásady „nemo tenetur“ v trestnom konaní, logicky najmä v procese dokazovania, sa zaoberali a sa stále zaoberajú aj všeobecné súdy všetkých stupňov, najmä trestné súdy, ale aj ústavné súdy. Vzhľadom na podstate stále identickú právnu tradíciu a doktrinálne hodnotenia vychádzajúce z tých istých alebo veľmi podobných uznávaných právnych hodnôt je pre právne pomery na Slovensku využiteľná aj judikatúra súdov Českej republiky. Je tomu tak aj v prípade judikatúry zaoberajúcej sa skúmaním obsahu a limitov uplatňovania zásady „nemo tenetur“. Aj judikáty národných súdov vo veci skúmania dodržiavania tejto zásady trestného konania možno zadeliť do tých istých oblastí, ako je to v prípade judikatúry ESĽP .Za zmienku stojí súvisiaca judikatúra Ústavného súdu Českej republiky. V náleze sp.zn.: III ÚS 149/97 český Ústavný súd riešil ústavnú sťažnosť sťažovateľa šéfredaktora časopisu V otbia, ktorý bol súdom vyzvaný, aby v trestnej veci podozrenia zo spáchania trestného činu toxikománie tým, že časopis zverejnil knihu „Varíme s marihuanou“ vypovedal ako svedok. Sťažovateľ s poukazom na ustanovenie § 100 ods. 2 Trestného poriadku Českej republiky (ďalej len TP ČR), ktoré je obdobou ustanovenia § 130 ods. 2 Trestného poriadku Slovenskej republiky (ďalej len TP SR) odmietol vypovedať majúc za to, že by mu pravdivá svedecká výpoveď mohla spôsobiť nebezpečenstvo trestného stíhania. Súd prvého stupňa odmietol akceptovať odmietnutie svedeckej výpovede a uložil mu poriadkovú pokutu. Odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu o uložení poriadkovej pokuty potvrdil. Ústavný súd však sťažovateľovi vyhovel a svoje rozhodnutie o nezákonnosti uloženia poriadkovej pokuty svedkovi oprel o zásadu „nemo tenetur“. Ústavný súd konštatoval, že v prípade odmietnutia výpovede svedkom z dôvodu nebezpečia trestného stíhania ide o veľmi citlivú problematiku. Zákon totiž v týchto prípadoch zveruje súdom (orgánom činným v trestnom konaní), ktoré výsluch svedka vykonávajú právo, o dôvodnosti odmietnutia výpovede rozhodnúť. Ak teda má takýto orgán rozhodnúť musí mať aspoň v nevyhnutnej miere dostatočné informácie, o ktoré by rozhodnutie o odmietnutí odopretia výpovede svedkom oprel. Na druhej strane pri takomto postupe môže prísť k prelomeniu práv, ktoré svedkovi priznáva zákon. Ústavný súd taktiež konštatoval, že právo svedka odoprieť výpoveď sa nevzťahuje na výpoveď en block. Ak teda zákon na začiatku výsluchu požaduje aby bola svedkovi daná možnosť spontánne a súvisle opísal,čo o veci vie, je mu tým súčasne umožnené, aby vo svojej výpovedi pominul to, čo pokladá pre seba za nebezpečné. Až vtedy, ak sú mu kladené upresňujúce, či doplňujúce otázky, prislúcha mu právo odmietnuť na tieto odpovedať.V náleze Ústavného súdu ČR sp. zn.: III ÚS 188/99 Ústavný súd posudzoval sťažnosť smerujúcu proti rozhodnutiu o vzatí do väzby, keď podľa názoru súdu, ktorý oväzbe rozhodoval, bol dôvodom kolúznej väzby okrem iného postoj obvineného k vznesenému obvineniu, ako aj to, že obvinený odmietol vypovedať. Ústavný súd v náleze zaujal stanovisko, že uvalenie väzby kvôli odmietnutiu výpovede obvineného, v čom bol súdom pozorovaný dôvod kolúznej väzby, treba považovať za donucovanie obvineného priznať vinu a jednak za porušenie práva na obhajobu.Ďalšiu etapu vo vývoji judikatúry Ústavného súdu ČR k zásade „nemo tenetur“ predstavujú rozhodnutia vo veci ukladaných poriadkových pokút za neuposlúchnutie výzvy na vydanie veci, konkrétne nevydania peňažného denníka ako veci dôležitej pre trestné konanie(sp.zn.: II ÚS 118/01), účtovných dokumentov (sp.zn.: II ÚS 255/05), II ÚS 552/05, III ÚS 561/04, I ÚS 402/ 05), v prípade vecí pochádzajúcich z trestnej činnosti (I ÚS 431/04) a v prípade nevydania motorového vozidla (III ÚS 644/05).Za dôležitý treba považovať aj nález Ústavného súdu ČR sp.zn.: PI ÚS 29/2000. Ústavný súd v ňom judikoval okrem iného aj tieto tézy: Nad rámec donucovania iného k sebaobviňovaniu výpoveďou, možno spomínané ústavné právo chápať v širšom rozsahu tak, že občan nie je povinný proti sebe poskytovať ani iné dôkazy. Toto právo súvisí ústavným právom prezumpcie neviny. Z tejto zásady sa odvodzuje aj zásada „in dubio pro reo“, zakladajúca prinajmenšom povinnosť orgánov činných v trestnom konaní dokazovať vinu obvineného, ak má prísť k odsúdeniu. A contrario potom z tejto povinnosti vyplýva neexistencia povinnosti samotného obvineného sa usvedčovať akýmkoľvek spôsobom, nielen vlastnou výpoveďou . Logickým dôsledkom týchto záverov je potom zákaz akéhokoľvek donucovania občana k aktívnemu konaniu smerujúcemu k sebaobvineniu. V tomto náleze je judikovaný aj názor na situáciu, ak je osoba vyzvaná na vydanie veci dôležitej pre trestné konanie a tejto výzve nevyhovie, a to konkrétne takýmito slovami: Ak pôjde o vec, ktorú treba pre účely trestného konania zabezpečiť, a obvinený ju dobrovoľne nevydá, môže mu byť odňatá. Tu treba uplatniť ďalší zabezpečovací úkon a to odňatie veci. Takéto odňatie veci nie je možné chápať ako donútenie k vydaniu vecného dôkazu proti sebe samému. Odňatie veci má rovnakú povahu ako iné zaisťovacie úkony, ktorými sú napríklad zaistenie peňažných prostriedkov na účte, domová prehliadka a osobná prehliadka, vykonávané bez ohľadu, resp. proti vôli obvineného.Zaujímavým pre aplikačnú prax je aj judikát Ústavného súdu ČR sp.zn.: III ÚS 26/03, ktorý rieši situáciu uplatnenia práva svedka nevypovedať v prípade už právoplatne rozhodnej veci v súvislosti s poukazom na zákaz opätovného stíhania v dôsledku prekážky rozhodnutej veci (exceptio rei iudicatae), s týmto záverom: Nútenie svedka kvýpovedi sodvolaním sa na neprípustnosť jeho opätovného trestného stíhania pre prekážku res iudikata neobstojí. Výpoveď svedka aj za uvedených okolností môže totiž priniesť informácie o dôkazoch, ktoré by boli schopné založiť nové právne posúdenie predchádzajúcej veci, a založiť tak dôvod na obnovu konania v už skončenom konaní. Zásada ne bis in idem vzhľadom na obnovu konania nevytvára prekážku k zákazu nevypovedať vo svoj neprospech.K zásadnému posunu judikatúry Ústavného súdu ČR v tejto oblasti dochádza v jeho nálezoch sp.zn.: I ÚS 671/05 a sp.zn.: 655/06. V prvom prípade Ústavný súd ČR judikoval, že nútením sťažovateľa aby poskytol pachovú stopu, ako dôkaz, ktorý by ho mohol usvedčiť, a to uložením poriadkovej pokuty, bol založený ústavne neprípustný spôsob presadzovania súčinnosti sťažovateľa a tým porušená zásada „nemo tenetur“. V druhom prípade išlo uloženie poriadkovej pokuty obvinenému, ktorý odmietol poskytnúť biologickú vzorku vlasov a bukálny ster. Porušenie zásady nemo tenetur oprel Ústavný súd o závery vychádzajúce z predchádzajúceho prípadu. Zásadný posun je ale spojený nie s pôvodnými dvomi nálezmi, ale s uplatnením odlišného stanoviska voči nálezu sp.zn.: III ÚS 655/06 sudcom Janom Musilom, podstatu ktorého tvoria nasledovné formulácie: V našom právnom prostredí došlo pod vplyvom relevantnej judikatúry USA a iných európskych krajín k rozšíreniu interpretácie uplatňovania zásady „nemo tenetur“ tak, že obvinený nesmie byť donucovaný nielen k výpovedi, ale ani k inému aktívnemu konaniu, ktorým by prispieval kobstarávaniu dôkazov proti sebe. Donútenie je teda podľa tejto interpretácie vylúčené nielen ak ide o výpoveď obvineného, ale aj ak ide o inú súčinnosť alebo aktívne konanie slúžiace na jeho usvedčenie, napr. napísanie rukopisného textu (skúška písma) pre písmoznaleckú identifikáciu, poskytnutie hlasovej vzorky za účelom identifikácie osoby, ktorej hlasová vzorka patrí, chôdza a iné motorické skúšky sledujúce koordináciu pohybov pri vyšetrení príznakov opitosti, plnenie úloh súvisiacich s vyšetrovacím pokusom. V posudzovanom prípade bol ale obvinený vyzvaný, aby sa podrobil odberu vzorky vlasov a bukálnemu steru za účelom získania biologického porovnávacieho na analýzu DNA, ktorá umožňuje individuálnu identifikáciu osoby podľa stôp zanechaných na mieste činu. V obidvoch prípadoch ide o neinvazívne metódy získavania biologického materiálu, ktoré sú úplne bezbolestné anie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie osoby. Zároveň ide o postupy, ktoré principiálne nevyžadujú žiadne aktívne konanie obvineného, ale iba strpenie týchto úkonov. Pravidlo „nemo tenetur“ treba považovať za jednu z fundamentálnych zásad trestného konania v demokratickom právnom štáte. Ani táto zásada však nie je bezbrehá aneposkytuje obvinenému absolútnu ochranu. Táto zásada najmä nezakazuje, aby orgány činné v trestnom konaní (súdy) donucovali obvineného kpasívnemu strpeniu dôkazných úkonov. Pri posudzovaní toho, aký stupeň ústavnoprávnej ochrany treba poskytnúť tejto zásade treba zvažovať aj všeobecný záujem spoločnosti na efektívnom výkone trestného súdnictva. Ochrana spoločnosti pred kriminalitou ospravedlňuje požiadavku, aby obvinený strpel niektoré primerané obmedzenia a aby bol k strpeniu dôkazných úkonov primerane donucovaný. Takéto donútenie, v našich podmienkach uloženie poriadkovej pokuty, nie je porušením ústavných práv a slobôd.(62)Pre pochopenie ústavnoprávnych oprávnení vyplývajúcich zo zásady „nemo tenetur“ je v príspevku prezentovaná len v tomto smere najvýznamnejšia judikatúra českého Ústavného súdu. Je samozrejmé, že problematike uplatňovania zásady „nemo tenetur“ sa venuje aj judikatúra všeobecných súdov Slovenskej republiky, najmä trestných, ako aj judikatúra Ústavného súdu SR.Uplatňovaním zásady „nemo tenetur“ sa zaoberali aj súdy bývalej Československej republiky. Medzi významné judikáty z hľadiska tejto problematiky možno zaradiť judikáty publikované pod označením Rt 25/1969 a Rt 53/1974. V judikáte Rt 25/1969 (ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR) je vymedzená aplikácia zásady „nemo tenetur“ na osoby v procesnom postavení obvineného ale aj svedka, ktoré vypovedajú ohľadne vlastnej trestnej činnosti. Podstata judikátu spočíva v tom, že osoba, ktorá spáchala trestný čin, sa nepravdivou svedeckou výpoveďou ohľadne tohto svojho trestného činu nedopúšťa trestného činu krivej výpovede podľa § 175 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. (dnes trestný čin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 Trestného zákona č. 300/2005 Z.z.), a to ani vtedy ak bola riadne poučená o práve odoprieť výpoveď podľa § 100 ods. 2 Trestného poriadku – zákon č. 141/1961 Zb.(dnes ustanovenie § 130 ods. 2 Trestného poriadku – zákon č. 301/2005 Z.z.) . V prípade judikátu Rt 53/1974 (taktiež ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR) ide o zatajenie príjmu pochádzajúceho z trestnej činnosti v daňovom priznaní. Trestné stíhanie pre trestný čin skrátenia dane z príjmu dosiahnutého trestnou činnosťou je podľa tohto judikátu neprípustné, pretože páchateľ by tým bol nepriamo nútený k oznámeniu svojej vlastnej trestnej činnosti, čo je vrozpore so zásadou zákazu donucovania k sebaobviňovaniu.Skúmaním uplatňovania zásady „nemo tenetur“ vtrestnom konaní sa zaoberala a sa zaoberá aj trestno-procesná teória. Jej výsledkom je formulovanie niektorých doktrinálnych názorov týkajúcich sa najmä trestnej zodpovednosti obvineného alebo svedka, ak svojimi výpoveďami prípadne iným konaním prispievajú k likvidácii dôkazov o svojej trestnej činnosti, alebo inak maria dokazovanie v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní. Svoje konanie v takýchto prípadoch odôvodňujú tým, že nikto nie je povinný usvedčovať sám seba, ateda likvidáciou usvedčujúcich dôkazov sa bránia pred trestným stíhaním. Obvinený nie je povinný hovoriť pravdu, ale proti trestnému stíhaniu sa môže brániť len takým konaním, ktorým nenapĺňa znaky niektorého trestného činu. Aktívne páchanie trestných činov obvineným alebo podozrivou osobou v úmysle zatajiť usvedčujúce dôkazy alebo tieto ovplyvňovať (napr. trestný čin marenia spravodlivosti podľa § 344 Trestného zákona, prípadne trestný čin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 Trestného zákona), nemôže byť kryté zásadou „nemo tenetur“.V tejto súvislosti je možné ako bežný príklad uviesť situáciu keď osoba podozrivá z hospodárskej trestnej činnosti podá nepravdivé trestné oznámenie o tom, že mu boli odcudzené účtovné doklady, ktorých odborné vyhodnotenie kontrolnými orgánmi alebo orgánmi činnými vtrestnom konaní by prinieslo usvedčujúce dôkazy . Trestné stíhanie páchateľa krivo vypovedajúceho k vymyslenému skutku (napr. odcudzenie účtovných dokladov, prípadne ich strata), ktorý oznámil v úmysle zatajiť dôkazy svedčiace proti nemu, pre trestný čin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 Trestného zákona neporušuje zásadu „nemo tenetur“, teda neporušuje zákaz donucovania k sebaobviňovaniu.(63)
  
  ZáverV prípade práva na spravodlivý proces ide o komplex čiastkových práv, ktorých beneficientom je vprvom rade osoba obvinená, prípadne podozrivá z trestného činu a v zákonom vymedzenom rozsahu aj svedok. Významným prvkom vyššie spomínaného komplexu oprávnení je aj zásada „nemo tenetur“ ktorá so sebou najmä pre obvineného prináša právo slobodne sa rozhodnúť či bude vypovedať, prípadne slobodne sa rozhodnúť, či bude alebo nebude akýmkoľvek aktívnym konaním napomáhať orgánom činným v trestnom konaní a súdom pri získavaní inkriminujúcich dôkazov proti sebe.Ambíciou obsahu tohto príspevku je poskytnúť pohľad na základné právne, filozofické a sociálno-psychologické východiská opodstatnenosti existencie a uplatňovania uvedenej zásady, ktorej význam je nepopierateľný predovšetkým v oblasti trestného práva. V stati sú zároveň pomocou historickej metódy stručne analyzované významné míľniky uplatňovania, respektíve neuplatňovania (ba priam popierania) zásady „nemo tenetur“. Následne je v stati kontinuálne priblížený právny rámec uplatňovania zásady „nemo tenetur“ podľa medzinárodnej právnej úpravy, ako aj podľa platného právneho stavu v Slovenskej republike.Ako je to z obsahu príspevku zrejmé, jej nosnou časťou je analýza obsahového vymedzenia zásady „nemo tenetur“ tak, ako ju vo svojej rozhodovacej činnosti vníma ESĽP v Štrasburgu. Následne je judikatúra ESĽP, týkajúca sa uplatňovania zásady „nemo tenetur“, konfrontovaná aj so súvisiacou judikatúrou národných súdov vybraných štátov sveta, ako aj s jej doktrinálnym výkladom .Na základe poznatkov uvedených v stati možno konštatovať, že chápanie a uplatňovanie zásady „nemo tenetur“ nie je a ani nemôže byť absolútne. Aj táto zásada má svoje limity a svoje hranice uplatňovania tak, ako je to v stati naznačené. Dôležité je, aby príslušné štátne orgány tieto limity a mantineli poznali a pri svojej rozhodovacej činnosti sa nimi aj riadili.Použitá literatúra1. COOKE, E., J.: Ústava spojených štátov amerických. Nadácia Občan a demokracia (Minority Rights Group – Slovakia). Bratislava: 1999, s. 150, ISBN 80-967169-8-0
  1. ČEP, D.: Nad možnostmi uplatnění principu nemo tenetur v podmínkách trestní odpovědnosti právnických osob. In: Právní rozhledy. 2/2017, s. 48
  2. ČIČKÁNOVÁ, D., HAPČOVÁ, I., MIČÁTEK, V. (eds.): Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Bratislavské právnické fórum 2015, Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta 2015, s. 452-464
  3. DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava: C. H. Beck, 2015, s. 1624, ISBN: 978-80-89603-39-8
  4. FENYK, J., CISÁŘOVÁ, D., GŘIVNA, T a kol.: Trestní právo procesní. Praha: Wolters Kluwer, 2015, s. 928, ISBN: 978-80-7478-750-8
  5. FRIDRICH, B. a kol.: Ústavné garancie ľudských práv. Bratislava: Prf UK, 2013, s. 270, ISBN: 978-80-71603-38-2
  6. Harkabus, M.: Likvidácia dôkazov zo strany páchateľov trestnej činnosti a princíp nemo tenetur se ipsum accusare. http://www.pravnelisty.sk/clanky/a201-pachatel-ako-svedok-a-jeho- krivavypoved-niekolko-dalsich-myslienok
  7. HOLLANDER, P.: Zrod a súčasnosť princípu nemo tenetur (hypostáza jedného základného práva). In: Hulla, P., Tichý L.- ed.: Princípy spravodlivosti v trestnom a v správnom konaní, Justičná akadémia SR, 2016, s. 13 až 40, ISBN 978-80-970207-9-8
  8. IVOR, J. a kol.: Trestné právo procesné. 2. vyd., Bratislava: IURA EDITION, 2010, s. 1055, ISBN: 978-80-8078-309-9
  9. KMEC, J. – KOSAŘ, D. – KRATOCHVÍL, J. – BOBEK, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vyd. Praha: C. H. BECK, 2012, s. 1687, ISBN: 978-80-74003-65-3
  10. KURUC,P. (ed.): Rekodifikovaný Trestný zákon a Trestný poriadok – analýza poznatkov z teórie a praxe. Bratislava: EUROKÓDEX, 2011, s. 552, ISBN:
  11. MOLEK, P.: Právo na spravedlivý proces. Praha: Wolters Kluwer, 2012, s. 576, ISBN: 978-80-73577-48-3
  12. MUSIL, J.: Zákaz donucování k sebeobviňování (nemo tenetur se ipsum accusare). In: Kriminalistika. Ročník XXXXII, číslo 4/2009, s. 264, ISSN: 1210-9150
  13. NEJEDLÝ, J.: Zákonnost důkazů v trestním řízení ve světle Evropské úmluvy o ochrane lidských práv a základních svobod. Praha: PrF UK, 2013, s. 205, ISBN: 978-80-87146-71-2
  14. POLÁK, P.: Svedok v trestnom konaní. Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o., 2011, s. 296, ISBN: 978-80-89447-49-7
  15. REPÍK, B.: Evropská úmluva o lidských právech a trestní právo. ORAC s. r. o., Praha 2002, s. 265, ISBN: 80-86199-57-6
  16. RŮŽEK, A. a kol.: Československé trestné konanie. Bratislava: Obzor, 1984, s. 464
  17. SVÁK, J.: Ochrana ľudských práv vtroch zväzkoch. II. zv., Bratislava: EUROKÓDEX, 2011, s. 624, ISBN: 978-80-89447-45-9
  18. ŠÁMAL, P., DĚDIČ. J. a kol.: Trestní odpovědnost právnických osob. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 824, ISBN: 978-80-7400-116-1
  1. ŠÁMAL, P., MUSIL, J., KUCHTA, J.: Trestní právo procesní. Praha: C. H. Beck, 2013, s. 1056, ISBN: 978-80-7400-496-4
  2. WAGNEROVÁ, E., ŠIMÍČEK, V., LANGÁŠEK, T., POSPÍŠIL, I. a kol.: Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha: Wolters Kluwer, 2012, s. 931, ISBN: 978-80-7357-750-6
  3. Rozhodnutie ESĽP vo veci Funke c/a Francúzsko, zo dňa 25.02.1993, č. sťažnosti 10828/84.
  4. Rozhodnutie ESĽP vo veci J. B c/a Švajčiarsko, zo dňa 05.05.2001, č. sťažnosti 31827/96.
  5. Rozhodnutie ESĽP vo veci John Murray c/a Spojené kráľovstvo, rozsudok Veľkého senátu ESĽP, zo dňa 08.02.1996, č. sťažnosti č. 18731/91.
  6. Rozhodnutie ESĽP vo veci Saunders c/a Spojené kráľovstvo, rozsudok zo dňa 17.12.1996, č. sťažnosti č. 19187/91.
  7. Rozhodnutie ESĽP vo veci Jalloh proti Nemecku, rozsudok Veľkého senátu zo dňa 11.07.2006, sťažnosť č. 54810/00
  8. Rozhodnutie ESĽP vo veci Heaney a McGuinness proti Írsku, rozsudok zo dňa 21.12.2000, sťažnosť č. 34720/97
  9. Rozhodnutie ESĽP vo veci Gäfgen proti Nemecku, rozsudok Veľkého senátu ESĽP zo dňa 01.06.2010, sťažnosť č. 22978/05
  10. Rozhodnutie ESĽP vo veci Allen proti Spojenému kráľovstvu, rozhodnutie zo dňa10.09.2002, sťažnosť č. 76574/01
  11. Rozhodnutie ESĽP vo veci O’Halloran a Francis proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok Veľkého senátu zo dňa 29.06.2007, sťažnosti č. 15809/02 a 25624/02
  12. Rozhodnutie ESĽP vo veci Allan proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok zo dňa 05.11.2002, sťažnosť č. 48539/99
  13. Rozhodnutie ESĽP vo veci Bykov proti Rusku, rozsudok Veľkého senátu zo dňa 10.03.2009, sťažnosť č. 4378/02
  14. Rozhodnutie ESĽP vo veci Portman proti Švajčiarsku, zo dňa 22.04.2008, sťažnosť č. 1356/04
  15. P. G. a J. H. proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok zo dňa 25.09.2001, sťažnosť č. 44787/98
  16. Rozsudok Spolkového súdneho dvora vydaný pod sp. zn. 3StR/104/07, zo dňa 26.07.2007
  17. Rozsudok Kanadského najvyššieho súdu Kok Leong Liew v. Her Majesty Queen, (1999) 3 SCR 227 zo dňa 19.0
  Kontaktné údajeProf. JUDr. Peter Polák, PhD.Ústav verejného právaFakulta práva PEVŠTomášikova 20821 02 Bratislavae-mail:peter.polak@paneurouni.com

Poznámky

• 1) Tento príspevok je podporovaný Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-15-0644
• 2) Pojem „zásada“ alebo „princíp“ sa v tomto príspevku používa „promiscue“, a to aj napriek tomu, že v právnej teórii nepanuje zhoda o tom, či ide o totožné pojmy alebo o pojmy majúce rozdielny obsah.
• 3) MUSIL, J.: Zákaz donucování k sebeobviňování (nemo tenetur se ipsum accusare). In: Kriminalistika. Ročník XXXXII, číslo 4/2009, s. 252 – 264, dostupné taktiež online na: http://www.mvcr.cz/clanek/4-2009-zakaz-donucovani-k-sebeobvinovani-nemo-tenetur-se-ipsum-accusare.aspx [cit.01-06-2022]
• 4) ŠÁMAL, P., MUSIL, J., KUCHTA, J.: Trestní právo procesní. Praha: C. H. Beck, 2013, s. 350
• 5) ZÁHORA, J.: Právo neprispievať k vlastnému obvineniu. In: ČIČKÁNOVÁ, D., HAPČOVÁ, I., MIČÁTEK, V. (eds.): Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Bratislavské právnické fórum 2015, Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta 2015, s. 453.
• 6) FENYK, J., CISÁŘOVÁ, D., GŘIVNA, T a kol.: Trestní právo procesní. Praha: Wolters Kluwer, 2015, s. 197.
• 7) Zásada „nemo tenetur“ nie je vlastná výlučne trestnému právu, ale je integrálnou súčasťou aj správneho práva, a to predovšetkým práva priestupkového či daňového.
• 8) K tomu bližšie pozri BAŇOUCH, H.: In WAGNEROVÁ, E. – ŠIMÍČEK, V. – LANGÁŠEK, T. – POSPÍŠIL, I. a kol.: Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha: Wolters Kluwer, 2012, s. 773.
• 9) Tamtiež.
• 10) Holländer, P.: Zrod a súčasnosť princípu nemo tenetur (hypostáza jedného základného práva). In: Hulla, P., Tichý L.- ed.: Princípy spravodlivosti v trestnom a v správnom konaní, Justičná akadémia SR, 2016, s. 13 až 40 ISBN 978-80-970207-9-8
• 11) MUSIL, J.: Zákaz donucování k sebeobviňování (nemo tenetur se ipsum accusare). In: Kriminalistika. Ročník XXXXII, číslo 4/2009, s. 251.
• 12) Gratiánov dekrét – rozumie sa ním kompendium predpisov kanonického práva vydané v roku 1140 n. l., ktorého autorom je Gratianus, teológ a profesor na Boloňskej univerzite.
• 13) HOLLANDER, P.: Zrod a súčasnosť princípu nemo tenetur (hypostáza jedného základného práva). In: Hulla, P., Tichý L.- ed.: Princípy spravodlivosti v trestnom a v správnom konaní, Justičná akadémia SR, 2016, s. 18
• 14) MUSIL, J.: Zákaz donucování k sebeobviňování (nemo tenetur se ipsum accusare). In: Kriminalistika. Ročník XXXXII, číslo 4/2009, s. 252.
• 15) Holländer, P.: Zrod a súčasnosť princípu nemo tenetur (hypostáza jedného základného práva). In: Hulla, P., Tichý L.- ed.: Princípy spravodlivosti v trestnom a v správnom konaní, Justičná akadémia SR, 2016, s. 18
• 16) Porovnaj HOLLANDER, P.: Zrod a súčasnosť princípu nemo tenetur (hypostáza jedného základného práva). In: Hulla, P., Tichý L.- ed.: Princípy spravodlivosti v trestnom a v správnom konaní, Justičná akadémia SR, 2016, s.15 až 26
• 17) V tomto prípade ide o „Bill of Rights“ (Listina práv), ktorá bola prijatá dňa 12.7. 1776 na kongrese predstaviteľov slobodných amerických provincií vo Virgínii, teda osem dní potom, čo ten istý kongres prijal „Deklarácia nezávislosti Spojených štátov“. Tieto dokumenty sa stali základom pre vypracovanie textu Ústavy Spojených štátov amerických (USA) z roku 1787 a väčšia časť ich textu je aj jej súčasťou. Pôvodné znenie „Bill of Rights“ obsahovalo ustanovenia o tom, že všetci ľudia sú si od prírody rovní a slobodní, majú právo na život a slobodu, šťastie, slobodu svedomia, náboženského vyznania, slova, tlače, petičné právo a právo na riadny súdny proces. Ako už bolo uvedené, tieto práva sa stali súčasťou textu Ústavy USA a v podobe dodatkov ústavy boli postupne doplnené. V súčasnosti sa pod pojmom „Bill of Rights“ rozumejú všetky práva a slobody garantované Ústavou USA – poznámka autora.
• 18) COOKE, E., J.: Ústava spojených štátov amerických. Nadácia Občan a demokracia (Minority Rights Group – Slovakia). Bratislava: 1999, s. 105 – 106.
• 19) JUDr. Július Glaser bol rakúskym ministrom spravodlivosti a z titulu svojej funkcie navrhovateľom rakúskeho Trestného poriadku z roku 1873, ktorý sa uplatňoval len v rakúskej časti Rakúska-Uhorska a v českej časti Československa až do roku 1950. Preto je tento procesný predpis známy pod návzvom „Glaserov Trestný poriadok“ – poznámka autora.
• 20) MUSIL, J.: Zákaz donucování k sebeobviňování (nemo tenetur se ipsum accusare). In: Kriminalistika. Ročník XXXXII, číslo 4/2009, s. 253.
• 21) Uhorský Trestný súdny poriadok, zákonný článok XXXIII/1896, sa uplatňoval od roku 1900 len na území uhorskej časti Rakúska-Uhorska a na území Slovenska v rámci Československa až do roku 1950 – poznámka autora.
• 22) Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a a Medzinárodný pakt o hospodárskych., sociálnych a kultúrnych právach, boli schválené Valným zhromaždením OSN 16. decembra 1966, ako základné medzinárodné dokumenty pre základné ľudské práva a slobody jednotlivca. Obidva dokumenty boli publikované Vyhláškou ministra zahraničných vecí ČSSR č. 120/1976 Zb. a sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.
• 23) Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobod, prijatý Radou Európy 3. septembra 1953, publikovaný v Oznámení FMZV ČSFR č. 209 Zb., je súčasťou právneho poriadku aj Slovenskej republiky
• 24) Dohovor o právach dieťaťa, bol prijatý Valným zhromaždením OSN dňa 20. novembra 1989 za účelom zabezpečenia práv dieťaťa deklarovaných v Deklarácii práv dieťaťa, ktorú schválilo Valné zhromaždenie OSN dňa 20. novembra 1959. Dohovor o právach dieťaťa bol publikovaný v Oznámení FMZV ČSFR č. 104/1992 Zb. A je súčasťou aj právního poriadku Slovenskej republiky.
• 25) Medzinárodný trestný súd (MTS) (po anglicky International Criminal Court (ICC), po francúzsky Cour Pénale Internationale (CPI)), je prvý stály trestný tribunál príslušný na stíhanie genocídy, zločinov proti ľudskosti, vojnových zločinov a zločinov agresie. Bol vytvorený schválením tzv. Rímskeho štatútu, ktorý signatárské štáty podpísali dňa 17. júla 1998. Sídlo má v holandskom Haagu. Rímsky štatút MTS je súčasťou aj právného poriadku Slovenskej republiky (Oznámenie MZV Slovenskej republiky č. 333/2002 Z.z.)
• 26) ZÁHORA, J.: Právo neprispievať k vlastnému obvineniu. In: ČIČKÁNOVÁ, D., HAPČOVÁ, I., MIČÁTEK, V. (eds.): Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Bratislavské právnické fórum 2015, Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta 2015, s. 454.
• 27) Charta EÚ je samostatný dokument, na ktorý sa odkazuje v Lisabonskej zmluve a ktorý má rovnakú právnu váhu ako zakladajúce zmluvy. V článku 51 Charty sa však uvádza, že jej ustanovenia sú adresované inštitúciám Únie a organizáciám ňou zriadeným ako aj členským štátom len pri implementácii práva Únie. Zároveň zdôrazňuje, že nie je možné ustanoveniami Charty rozširovaťprávomoc Únie nad rámec určený zakladajúcimi zmluvami. Členské štáty sú viazané jej obsahom teda len pri implementácií práva Európskej únie. Charta základných práv Európskej únie bola publikovaná v Úradnom vestníku Európskej únie dňa 14.12.2007 v časti „C“ pod číslom 2007/C 303/01.
• 28) FRIDRICH, B. a kol.:Ústavné garancie ľudských práv. Bratislava: Prf UK, 2013, s. 254.
• 29) Ustanovenie § 2 ods. 14 Trestného poriadku upravuje rovnosť strán v konaní pred súdom. Z uvedenej zákonnej dikcie je možné odvodiť, že rovnosť strán sa tu v plnej miere predpokladá až v konaní pred súdom, a to medzi obžalobou a obvineným. Prípravné konanie je v podmienkach európskeho modelu trestného konania charakteristické nerovným postavením medzi orgánmi činnými v trestnom konaní a obvineným. Ústavný súd ČR v jednom zo svojich nálezov (III. ÚS 617/2000) k danej problematike vyslovil nasledovný právny názor: „Všeobecná, povahou veci daná nerovnosť medzi žalobcom (štátnym zastupiteľstvom a jemu podriadenom aparáte) a ním stíhanou osobou (obvineným) je zákonom zmiernená a hlavne v konaní pred okresnými súdmi vyvažovaná jednak procesnou rovnosťou zúčastnených strán (čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd), a jednak tiež ďalšími ústavne zaručenými kautelami.“ Podobne aj Repík uvádza, že „Toto nerovné postavenie je do určitej miery kompenzované dodatočnými zárukami pre slabšiu stranu, t.j. pre obvineného. Ide o tzv. favor defensionis, ktorej prejavom je napr. dôkazné bremeno ležiace na obhajobe, (…) a pod.“ In: REPÍK, B.: Evropská úmluva o lidských právech a trestní právo. ORAC s. r. o., Praha 2002, str. 145.
• 30) Ústavný zákon č. 23/1991 Zb. ., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd .
• 31) čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky znie: „Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.“
• 32) ZÁHORA, J.: Právo neprispievať k vlastnému obvineniu. In: ČIČKÁNOVÁ, D., HAPČOVÁ, I., MIČÁTEK, V. (eds.): Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Bratislavské právnické fórum 2015, Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta 2015, s. 453.
• 33) ROLES, P., J.: The privilege Againts Self-incrimination: Nemo tenetur Prodere Seipsum: Misinterpreted and Misapplied. Saadbrϋcken. LAP LAMBERT Academic Publishing, 2010, s. 17. In: ZÁHORA, J.: op. cit. sub. 2, s. 453.
• 34) ZÁHORA, J.: Právo neprispievať k vlastnému obvineniu. In: ČIČKÁNOVÁ, D., HAPČOVÁ, I., MIČÁTEK, V. (eds.): Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Bratislavské právnické fórum 2015, Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta 2015, s. 453.
• 35) Porovnaj ČEP, D.: Nad možnostmi uplatnění principu nemo tenetur v podmínkách trestní odpovědnosti právnických osob. In: Právní rozhledy. 2/2017, s. 2. Dostupné na https://www.beck-online.cz/bo/documentview.seam?documentId=nrptembrg5pxa4s7gjpxg5ds l42dq&groupIndex=3&rowIndex=0 [cit.01-02-2017].
• 36) SVÁK, J.:Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch,. II. zv., Bratislava: EUROKÓDEX, 2011, s. 224 a nasl.
• 37) Explicitné vyjadrenie práva neprispievať k vlastnému obvineniu, ktoré malo byť súčasťou textu Protokolu č. 7 k Dohovoru členské štáty Rady Európy odmietli.
• 38) Prvýkrát sa ESĽP námietkou sťažovateľa, že v dôsledku konania orgánov verejnej moci došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru z dôvodu, že orgány nerešpektovali jeho právo neprispievať k vlastnému obvineniu, zaoberal zrejme až v 90-tych rokoch 20. storočia. Podľa B. Repíka sa tak stalo v prípade Funke proti Francúzsku(rozsudok zo dňa 25.02.1993, sťažnosťč. 10588/83). K tomu bližšie pozri REPÍK, B.:Evropská úmluva o lidských právech a trestní právo. Praha: Nakladatelství ORAC, 2002, s. 186
• 39) „Saunders proti Spojenému kráľovstvu“, rozsudok zo dňa 17.12.1996, sťažnosťč. 19187/91.
• 40) „John Murray proti Spojenému kráľovstvu“, rozsudok Veľkého senátu zo dňa 08.02.1996, sťažnosťč. 18731/91.
• 41) Porovnaj Laciak, O.: Nemo tenetur se ipsum accusare z európskeho pohľadu. In: Bulletin SAK č. 7 – 8/2020, s. 43 až 47
• 42) „Saunders proti Spojenému kráľovstvu“, rozsudok zo dňa 17.12.1996, sťažnosťč. 19187/91.
• 43) „Jalloh proti Nemecku“, rozsudok Veľkého senátu zo dňa 11.07.2006, sťažnosťč. 54810/00.
• 44) Posledné menované kritérium však Súd nezohľadňuje vždy, ba dokonca ho ako relevantné kritérium výslovne odmieta. Stalo sa tak napr. v prípade „Heaney a McGuinness proti Írsku“, rozsudok zo dňa 21.12.2000, sťažnosťč. 34720/97.
• 45) „Gäfgen proti Nemecku“, rozsudok Veľkého senátu ESĽP zo dňa 01.06.2010, sťažnosťč. 22978/05.
• 46) „Allen proti Spojenému kráľovstvu“, rozhodnutie zo dňa10.09.2002, sťažnosťč. 76574/01.
• 47) Tamtiež.
• 48) „O’Halloran a Francis proti Spojenému kráľovstvu“, rozsudok Veľkého senátu zo dňa 29.06.2007, sťažnosti č. 15809/02 a 25624/02.
• 49) „Allan proti Spojenému kráľovstvu“, rozsudok zo dňa 05.11.2002, sťažnosťč. 48539/99.
• 50) „Bykov proti Rusku“, rozsudok Veľkého senátu zo dňa 10.03.2009, sťažnosťč. 4378/02. Mutatis mutandis pozri aj rozsudok vo veci „Portman proti Švajčiarsku“, zo dňa 22.04.2008, sťažnosťč. 1356/04.
• 51) NEJEDLÝ, J.: Zákonnost důkazů v trestním řízení ve světle Evropské úmluvy o ochrane lidských práv a základních svobod. Praha: PrF UK, 2013, s. 34
• 52) Podstata doktríny (teórie) „ovocie z otráveného stromu“ spočíva v náuke o procesnej nepoužiteľnosti dôkazov, ktoré neboli získané v súlade so zákonom. Táto doktrína je stará približne sto rokov a jej pôvod treba hľadať v judikatúre súdov Spojených štátov amerických (USA). V aplikačnej praxi amerických súdov bolo ešte začiatkom dvadsiateho storočia bežné, že sa uznávali aj dôkazy, ktoré neboli sčasti alebo aj úplne získané v súlade so zákonom. Koniec tejto praxe amerických súdov urobila sankcia procesnej nepoužiteľnosti takto zadovážených dôkazov, formulovaná v judikáte „Weeks proti USA“ z roku 1914. Samotná doktrína „ovocia z otráveného stromu“ bola jednoznačne vyjadrená v judikáte „Silverthorne Lumber Company proti USA“ z roku 1920. Táto doktrína rozšírila nepoužiteľnosť dôkazov, nielen na samotné nezákonne získané dôkazy, ale aj na odvodené dôkazy z nezákonne získaných dôkazov. Napríklad, ak bol podozrivý z vraždy bitím donútený prezradiť, kde zakopal telo, tak v zmysle tejto doktríny je procesne nepoužiteľná nielen jeho výpoveď, ale aj takto nájdené telo obete osoby nie je možné použiť ako vecný dôkaz. Z tohto pravidla sa však uplatňujú niektoré výnimky. Predovšetkým nemožno vylúčiťtie dôkazy, ktoré by vyšli najavo tak či tak. Napríklad, ak by telo obete nebolo zakopané dostatočne hlboko a svojím zápachom by v priebehu niekoľko týždňov tak či tak upútalo pozornosť. Všeobecne však podľa tejto doktríny platí, že čokoľvek je odvodené od nezákonne získaného dôkazu, nemôže byť dôkazom – poznámka autora.
• 53) Rozsudok Spolkového súdneho dvora vydaný pod sp. zn. 3StR/104/07, zo dňa 26.07.2007.
• 54) Kok Leong Liew v. Her Majesty Queen, (1999) 3 SCR 227 zo dňa 19.09.1999.
• 55) „John Murray proti Spojenému kráľovstvu“, rozsudok ESĽP zo dňa 8.2.1996, sťažnosťč. 18731/91.
• 56) „Funke proti Francúzsku“,rozsudok zo dňa 25.02.1993, sťažnosťč. 10588/83.
• 57) „J. B. proti Švajčiarsku“, rozsudok zo dňa 03.05.2001, sťažnosťč. 31827/96.
• 58) „Tirado, Ortiz a Lozano proti Španielsku“, bližšie pozri REPÍK, B.:Evropská úmluva o lidských právech a trestní právo. Praha: Nakladatelství ORAC, 2002, s. 187
• 59) „Jalloh proti Nemecku“, rozsudok Veľkého senátu zo dňa 11.07.2006, sťažnosťč. 54810/00.
• 60) „Saunders proti Spojenému kráľovstvu“, rozsudok zo dňa 17.12.1996, sťažnosťč. 19187/91.
• 61) „P. G. a J. H. proti Spojenému kráľovstvu“, rozsudok zo dňa 25.09.2001, sťažnosťč. 44787/98.
• 62) Porovnaj Holländer, P.: Zrod a súčasnosť princípu nemo tenetur (hypostáza jedného základného práva). In: Hulla, P., Tichý L.- ed.: Princípy spravodlivosti v trestnom a v správnom konaní, Justičná akadémia SR, 2016, s. 34 a 35
• 63) Porovnaj Harkabus, M.: Likvidácia dôkazov zo strany páchateľov trestnej činnosti a princíp nemo tenetur se ipsum accusare. http://www.pravnelisty.sk/clanky/a201-pachatel-ako-svedok-a-jeho-krivavypoved-niekolko-dalsich-myslienok

Autor
doc. JUDr. Peter Polák PhD.

Zdroj
https://unibook.upjs.sk/img/cms/2022/pravf/hodnotove-smerovanie-trestneho-prava.pdf