Trestnoprávna úprava stalkingu

Dňa 12. má­ja 2018 som na por­tá­li Práv­ne lis­ty zve­rej­nil člá­nok s náz­vom „Tres­tnop­ráv­na úp­ra­va stal­kin­gu – ak­tuál­ne otáz­ky teórie a praxe“[1]. Da­ný člá­nok vy­vo­lal za­ují­ma­vú po­le­mi­ku v rôz­nych kru­hoch, či už práv­nic­kých ale­bo nep­ráv­nic­kých. So mnou ako auto­rom člán­ku (či­ta­teľ mi is­tot­ne pre­pá­či, že vzhľa­dom na cha­rak­ter toh­to člán­ku bu­dem ďa­lej pí­sať v pr­vej oso­be, ho­ci pre od­bor­né prá­ce je to neob­vyk­lý št­ýl) bol vy­ko­na­ný roz­ho­vor v re­gio­nál­nom pe­rio­di­ku Bá­nov­ské no­vi­ny, kto­ré­ho cie­ľom bo­lo bliž­šie ob­jas­niť prob­le­ma­ti­ku stal­kin­gu ši­ro­kej ve­rej­nos­ti (čo­ho cie­ľom bol, os­tat­ne, aj člá­nok sa­mot­ný)(2). K člán­ku pri­da­la ko­men­tár pa­ni Jú­lia Mi­ko­lá­ši­ko­vá, kto­rá in­for­mo­va­la o vlas­tných skú­se­nos­tiach z ap­li­kač­nej praxe or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní pri ob­jas­ňo­va­ní stal­kin­gu.

Dňa 10. ok­tób­ra 2018 pri­da­la oso­ba, vy­stu­pu­jú­ca pod me­nom „Mi­chal Bo­bik Bo­bu­la“ k člán­ku ko­men­tár. Ok­rem reak­cie na pred­chá­dza­jú­ci ko­men­tár pa­ni Mi­ko­lá­ši­ko­vej v ňom rea­go­val aj na môj člá­nok. Ob­sa­hom toh­to ko­men­tá­ra bo­la ok­rem od­bor­nej dis­ku­sie a po­le­mi­ky s člán­kom aj is­tá ne­pod­lo­že­ná a ab­so­lút­ne lži­vá dom­nien­ka, kto­rá ma ako auto­ra člán­ku urá­ža a na kto­rú by som chcel rea­go­vať.

Aby si či­ta­teľ mo­hol ut­vo­riť ob­jek­tív­ny ob­raz, prik­la­dám pred­met­ný ko­men­tár pá­na Bo­bu­lu v neup­ra­ve­nom zne­ní:

„Nie som si cel­kom is­tý tým, že vie­te čo pí­še­te. Pri kaž­dom jed­nom tres­tnom či­ne súd pri­hlia­da iba na dô­ka­zy, kto­ré bo­li zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom (§ 119 ods. 2 TP) tak­že aj tvr­de­nie poš­ko­de­ných ako aj ne­ja­ké „hár­ky pa­pie­ra“ mô­žu slú­žiť ako dô­kaz, ak ma­jú vý­po­ved­nú hod­no­tu a bo­li zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom. Ne­viem od­kiaľ má­te šta­tis­ti­ky, keď tvr­dí­te, ci­tu­jem:“žiad­ny zna­lec­ký po­su­dok na mo­bil, po­čí­tač a po­dob­ne… Žiad­ne žia­dos­ti/návr­hy v zmys­le § 116 Tr. por. a ak sú vý­nim­ky, tak uro­bia po­šas vy­šet­ro­va­nia toľ­ko po­chy­be­ní, že dô­ka­zy, kto­ré naz­hro­maž­di­li sú ne­zá­kon­né.“ V pr­vom ra­de by som sa za­obe­ral otáz­kou pou­ži­tia § 116 Tr. por. o je­ho zá­kon­nos­ti, kto­rú spo­chyb­ňu­je­te, tak prí­kaz v in­ten­cii toh­to us­ta­no­ve­nia vy­dá­va v príp­rav­nom ko­na­ní sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie na návrh pro­ku­rá­to­ra, kto­rý mu­sí byť dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­ný a sle­do­va­ný účel ne­mož­no do­siah­nuť iným spô­so­bom, čo mu­sí OČTK v pod­ne­te dos­ta­toč­ne zdô­vod­niť do­ro­zu­jú­ce­mu pro­ku­rá­to­ro­vi. Vy­da­ním toh­to prí­ka­zu sa dos­ta­ne­te ku úda­jom te­le­kom. pre­vádz­ky vo for­me čí­sel (ča­sy a poč­ty vo­la­ní, správ) nie však ku ich ob­sa­hu. Sa­moz­rej­me aj po­čet te­le­fo­ná­tov mô­že mať vý­po­ved­nú hod­no­tu naj­mä pri TČ stal­kin­gu. Nás­led­ne je tu však aj vy­uži­tie § 90 TP, kto­ré už umož­ňu­je za­zna­me­nať aj ob­sah ne­ja­kých správ prí­pad­ne inej elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­ká­cie. Ja osob­ne som tie­to us­ta­no­ve­nia vy­užil už x krát, tak­že Va­še šta­tis­ti­ky ma­jú vý­po­ved­nú hod­no­tu ako Va­mi iro­ni­zo­va­né dô­ka­zy vo for­me hár­kov pa­pie­ra. Po ďal­šie, ne­viem kto a kto­rú časť toh­to člán­ku bu­de ko­pí­ro­vať do uz­ne­se­nia, na­koľ­ko v glo­bá­le ne­má s ob­jas­ňo­va­ním stal­kin­gu ve­ľa spo­loč­né­ho a už vô­bec nie vo vzťa­hu ku ap­li­kač­nej praxi. Mám do­jem že to je sko­pí­ro­va­ná časť ne­ja­kej zá­va­reč­nej prá­ce, to­tiž už prík­la­dy v člán­ku uvá­dza­né ne­ma­jú so Stal­kin­gom nič spo­loč­né..:

„Pá­cha­teľ svo­ju man­žel­ku, s kto­rou sa po­há­da, viac­krát udrie ty­čou do hla­vy a pri­tom na ňu kri­čí. Po tom, ako za ním vy­jde na chod­bu aj man­žel­ka, pá­cha­teľ svo­je ko­na­nie zo­pa­ku­je. Keď man­žel nás­led­ne od­íde z by­tu, o ho­di­nu poš­le man­žel­ke SMS sprá­vu s uráž­li­vým textom. V da­nom prí­pa­de eš­te nej­de o trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia (§ 360a TZ), na­koľ­ko ča­so­vé roz­pä­tie nie­koľ­kých ho­dín sa ur­či­te ne­dá po­va­žo­vať za dl­ho­do­bé, ani ke­by sme vza­li do úva­hy vy­ššiu in­ten­zi­tu spá­cha­ných úto­kov.“(tu by som zva­žo­val práv­nu kva­li­fi­ká­ciu § 14 ku § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b) TZ s pou­ka­zom na § 139 ods. 1 písm. c) TZ – ani sto­pa po Stal­kin­gu)
2. „V ro­di­ne, kde čas­to do­chá­dza k do­má­ce­mu ná­si­liu, man­žel zmlá­ti svo­ju man­žel­ku a nás­led­ne z do­mu od­íde zhru­ba na nie­koľ­ko me­sia­cov. Po­čas toh­to ob­do­bia man­žel­ku čas­to nav­šte­vu­je jej star­ší brat, kto­rý po­čas náv­štev viac­krát v zá­pa­le hne­vu vy­hlá­si, že „keď to­ho svi­nia­ra dos­ta­ne do rúk, za­bi­je ho“. Ak by sme vy­hráž­ku po­su­dzo­va­li izo­lo­va­ne, priš­li by sme k zá­ve­ru, že je spô­so­bi­lá vy­vo­lať u man­žel­ky dô­vod­nú oba­vu o ži­vot jej man­že­la. Tre­ba však brať do úva­hy aj to, že man­žel­ka poz­ná svoj­ho star­šie­ho bra­ta a vie, že svo­je vy­hráž­ky ne­mys­lí váž­ne a tak­to sa vy­jad­ru­je v zá­pa­le emó­cii. Tak­že vy­hráž­ka nie­len­že ne­vy­vo­lá u man­žel­ky dô­vod­nú oba­vu, ale ani neexis­tu­jú reál­ne pod­kla­dy na to, aby oba­vu vy­vo­la­li, keď­že nap­rík­lad via­ce­ro ľu­dí z ok­ru­hu star­šie­ho bra­ta man­žel­ky bu­de sved­čiť o tom, že jej brat má ob­čas ne­po­koj­nú po­va­hu, no ni­ko­mu by ne­do­ká­zal ub­lí­žiť.“ V tom­to prí­pa­de ná­zor man­žel­ky a iných osôb, čo jej bra­ta poz­na­jú a bu­dú vy­po­ve­dať o je­ho po­va­ho­vých vlas­tnos­tiach, nah­rá ro­lu, na­koľ­ko vy­hráž­ky jej bra­ta sme­ru­jú na oso­bu jej man­že­la a u ne­ho sa bu­de skú­mať dô­vod­ná oba­va z tých­to vy­hrá­žok…
Na zá­ver: Ce­lé zle aj člá­nok a Váš ko­men­tár p. Mi­ko­lá­ši­ko­vá to len do­ra­zil…Pek­ný deň“

Pre ob­jek­ti­vi­tu do­dá­vam, že pr­vá časť ko­men­tá­ra (až po ve­tu, v kto­rej autor vy­jad­ru­je po­chyb­nosť o tom, že OČTK bu­dú čas­ti môj­ho člán­ku ko­pí­ro­vať po uz­ne­se­ní) je reak­ciou na ko­men­tár pa­ni Mi­ko­lá­ši­ko­vej. Od tej­to ve­ty už autor ko­men­tá­ra rea­gu­je na môj člá­nok.

Na úvod po­va­žu­jem za pot­reb­né rea­go­vať na ob­vi­ne­nie pá­na Bo­bu­lu, pod­ľa kto­ré­ho je môj člá­nok „sko­pí­ro­va­nou čas­ťou ne­ja­kej zá­ve­reč­nej prá­ce“. Pá­na Bo­bu­lu, ako aj či­ta­te­ľov ubez­pe­ču­jem, že člá­nok je mo­jím di­elom a v ni­ja­kom prí­pa­de nej­de o pla­giát. V člán­ku som, sa­moz­rej­me, ci­to­val via­ce­ré pub­li­ká­cie, kto­ré sa té­me ve­nu­jú, pri­čom me­dzi ni­mi bo­la aj zá­ve­reč­ná prá­ca, kto­rej autor­kou bo­la štu­den­tka Práv­nic­kej fa­kul­ty Uni­ver­zi­ty Karlo­vej v Pra­he. Za dô­le­ži­té však po­va­žu­jem, že:

1. všet­ky vy­jad­re­nia, kto­ré bo­li ob­siah­nu­té v da­nej zá­ve­reč­nej prá­ci (ako aj všet­ky os­tat­né vy­jad­re­nia z iných pub­li­ká­cii) som riad­ne a v sú­la­de s ci­tač­ný­mi nor­ma­mi pod­lo­žil ci­tá­cia­mi. Kaž­dý tak mô­že ľah­ko ur­čiť, kto­ré čas­ti mo­jej prá­ce bo­li od­ci­to­va­né a kto­ré som vy­pra­co­val ja osob­ne.

2. ci­tá­cie z da­nej zá­ve­reč­nej prá­ce ani zďa­le­ka net­vo­ria väč­ši­nu z člán­ku. Je prav­dou, že od­kaz na člá­nok sa v ci­tá­ciách v zá­ve­re člán­ku ob­ja­vu­je čas­to, no pria­mo z da­nej zá­ve­reč­nej prá­ce som ci­to­val iba v jed­nom prí­pa­de. Vo všet­kých os­tat­ných prí­pa­doch mi prá­ca pos­lú­ži­la ako ne­pria­my zdroj k ďal­ším od­bor­ným pub­li­ká­ciám (naj­mä ku ko­men­tá­ru pro­fe­so­ra Šáma­la k čes­ké­mu Tres­tné­mu zá­ko­ní­ku). Tak či onak, akú­koľ­vek prev­za­tú my­šlien­ku som riad­ne pod­lo­žil ci­tá­cia­mi.

Ubez­pe­ču­jem pá­na Bo­bu­lu, že ne­mám ab­so­lút­ne žiad­nu mo­ti­vá­ciu ko­nať ne­čes­tne a pre­be­rať cu­dzie my­šlien­ky bez uve­de­nia pô­vod­né­ho zdro­ja. Da­ný člá­nok vzni­kol s cie­ľom vy­tvo­riť kom­plexnú prá­cu o stal­kin­gu a je­ho tres­tnop­ráv­nej úp­ra­ve. Na je­ho tvor­be som pra­co­val tak­mer me­siac a preš­tu­do­val som via­ce­ré od­bor­né pub­li­ká­cie, vrá­ta­ne ju­di­ká­tov. Pra­co­val som na ňom vo svo­jom voľ­nom ča­se a bez ná­ro­ku na akú­koľ­vek od­me­nu. Tou mi ma­lo byť zvý­še­nie práv­ne­ho ve­do­mia ve­rej­nos­ti o tej­to té­me. Od­bor­nú dis­ku­siu, sa­moz­rej­me, ví­tam, no už me­nej ví­tam po­dob­né, ni­čím ne­pod­lo­že­né do­ha­dy.

Pán Bo­bu­la v ko­men­tá­ri ta­kis­to vy­jad­ru­je svoj sub­jek­tív­ny ná­zor, pod­ľa kto­ré­ho člá­nok ne­má ve­ľa spo­loč­né s ob­jas­ňo­va­ním stal­kin­gu, a ani s ap­li­kač­nou praxou. Tu by som rád pri­po­me­nul, že ja pod ap­li­kač­nou praxou chá­pem naj­mä ju­di­ka­tú­ru, te­da roz­ho­do­va­nie or­gá­nov ochra­ny prá­va. V člán­ku som ci­to­val via­ce­ré ju­di­ká­ty Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR, Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, Ústav­né­ho sú­du SR, Naj­vyš­šie­ho správ­ne­ho sú­du ČR, je tam tiež aj je­den ju­di­kát Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va. Som to­ho ná­zo­ru, že da­né ju­di­ká­ty dos­ta­toč­ne ref­lek­tu­jú ap­li­kač­nú prax. V člán­ku som rov­na­ko ci­to­val aj pá­na Iza­ko­vi­ča (pro­ku­rá­to­ra), kto­rý v inom člán­ku na por­tá­li Práv­ne lis­ty roz­prá­val o ap­li­kač­nej praxi OČTK vo vzťa­hu k po­su­dzo­va­niu vy­jad­re­nia pá­cha­te­ľa, kto­rým pá­cha­teľ vy­vo­lal u poš­ko­de­né­ho dô­vod­nú oba­vu.

Čo sa tý­ka čas­ti ko­men­tá­ra pá­na Bo­bu­lu, v kto­rom pri­ná­ša od­bor­nú po­le­mi­ku k môj­mu člán­ku, tu by som na ko­men­tár pá­na Bo­bu­lu rád rea­go­val nas­le­dov­ne:

Vy­jad­re­nie pá­na Bo­bu­lu:

„“Pá­cha­teľ svo­ju man­žel­ku, s kto­rou sa po­há­da, viac­krát udrie ty­čou do hla­vy a pri­tom na ňu kri­čí. Po tom, ako za ním vy­jde na chod­bu aj man­žel­ka, pá­cha­teľ svo­je ko­na­nie zo­pa­ku­je. Keď man­žel nás­led­ne od­íde z by­tu, o ho­di­nu poš­le man­žel­ke SMS sprá­vu s uráž­li­vým textom. V da­nom prí­pa­de eš­te nej­de o trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia (§ 360a TZ), na­koľ­ko ča­so­vé roz­pä­tie nie­koľ­kých ho­dín sa ur­či­te ne­dá po­va­žo­vať za dl­ho­do­bé, ani ke­by sme vza­li do úva­hy vy­ššiu in­ten­zi­tu spá­cha­ných úto­kov.“(tu by som zva­žo­val práv­nu kva­li­fi­ká­ciu § 14 ku § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b) TZ s pou­ka­zom na § 139 ods. 1 písm. c) TZ – ani sto­pa po Stal­kin­gu)“

Mo­ja reak­cia:

Úče­lom toh­to prík­la­du bo­lo načr­tnúť, čo net­re­ba po­va­žo­vať za trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia (§ 360a TZ) vo vzťa­hu k zna­ku ča­su v po­rov­na­ní so zna­kom in­ten­zi­ty. Vy­kres­lil som tu si­tuáciu, pri kto­rej ma­lo byť už na pr­vý poh­ľad jas­né, že nej­de o ne­bez­peč­né pre­nas­le­do­va­nie. Úče­lom bo­lo vy­hnúť sa prí­pad­nej po­le­mi­ke, či da­ná si­tuácia ne­zod­po­ve­dá § 360a TZ. Nao­zaj ne­chá­pem, pre­čo pán Bo­bu­la zdô­raz­ňu­je, že nej­de o trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia, keď som to po­ve­dal už ja sám v ko­men­tá­ri k prík­la­du. O prík­lad k to­mu­to tres­tné­mu či­nu nik­dy ne­ma­lo ísť.

Vy­jad­re­nie pá­na Bo­bu­lu:

„2. „V ro­di­ne, kde čas­to do­chá­dza k do­má­ce­mu ná­si­liu, man­žel zmlá­ti svo­ju man­žel­ku a nás­led­ne z do­mu od­íde zhru­ba na nie­koľ­ko me­sia­cov. Po­čas toh­to ob­do­bia man­žel­ku čas­to nav­šte­vu­je jej star­ší brat, kto­rý po­čas náv­štev viac­krát v zá­pa­le hne­vu vy­hlá­si, že „keď to­ho svi­nia­ra dos­ta­ne do rúk, za­bi­je ho“. Ak by sme vy­hráž­ku po­su­dzo­va­li izo­lo­va­ne, priš­li by sme k zá­ve­ru, že je spô­so­bi­lá vy­vo­lať u man­žel­ky dô­vod­nú oba­vu o ži­vot jej man­že­la. Tre­ba však brať do úva­hy aj to, že man­žel­ka poz­ná svoj­ho star­šie­ho bra­ta a vie, že svo­je vy­hráž­ky ne­mys­lí váž­ne a tak­to sa vy­jad­ru­je v zá­pa­le emó­cii. Tak­že vy­hráž­ka nie­len­že ne­vy­vo­lá u man­žel­ky dô­vod­nú oba­vu, ale ani neexis­tu­jú reál­ne pod­kla­dy na to, aby oba­vu vy­vo­la­li, keď­že nap­rík­lad via­ce­ro ľu­dí z ok­ru­hu star­šie­ho bra­ta man­žel­ky bu­de sved­čiť o tom, že jej brat má ob­čas ne­po­koj­nú po­va­hu, no ni­ko­mu by ne­do­ká­zal ub­lí­žiť.“ V tom­to prí­pa­de ná­zor man­žel­ky a iných osôb, čo jej bra­ta poz­na­jú a bu­dú vy­po­ve­dať o je­ho po­va­ho­vých vlas­tnos­tiach, nah­rá ro­lu, na­koľ­ko vy­hráž­ky jej bra­ta sme­ru­jú na oso­bu jej man­že­la a u ne­ho sa bu­de skú­mať dô­vod­ná oba­va z tých­to vy­hrá­žok…“

Mo­ja reak­cia:

Pán Bo­bu­la nev­zal do úva­hy to, že da­ná skut­ko­vá pod­sta­ta je for­mu­lo­va­ná nas­le­dov­ne:

„Kto iné­ho dl­ho­do­bo pre­nas­le­du­je ta­kým spô­so­bom, že to mô­že vzbu­diť dô­vod­nú oba­vu o je­ho ži­vot ale­bo zdra­vie, ži­vot ale­bo zdra­vie je­mu blíz­kej oso­by ale­bo pod­stat­ným spô­so­bom zhor­šiť kva­li­tu je­ho ži­vo­ta, tým, že

a) sa vy­hrá­ža ub­lí­že­ním na zdra­ví ale­bo inou uj­mou je­mu ale­bo je­mu blíz­kej oso­be…“

Ok­rem vy­hrá­ža­nia sa ub­lí­že­ním na zdra­ví (resp. inou uj­mou) sa­mot­né­mu poš­ko­de­né­mu je v skut­ko­vej pod­sta­te al­ter­na­tív­ne vy­jad­re­né aj vy­hrá­ža­nie sa ub­lí­že­ním na zdra­ví „je­mu blíz­kej oso­be“. Vy­hráž­ka te­da sme­ru­je na blíz­ku oso­bu (man­že­la poš­ko­de­nej) – av­šak, dô­vod­ná oba­va z to­ho, že man­že­lo­vi bu­de ub­lí­že­né, moh­la vznik­núť u sa­mot­nej man­žel­ky.

Čo sa tý­ka ná­zo­ru pá­na Bo­bu­lu, pod­ľa kto­ré­ho sa dô­vod­ná oba­va bu­de skú­mať je­di­ne u man­že­la, tak tu prik­la­dám ju­di­ka­tú­ru:

„Ne­vy­ža­du­je sa, aby ten, ko­mu je vy­hrá­ža­né, bol vy­hrá­ža­niu prí­tom­ný. Pos­ta­čí, ak je vy­hráž­ka ad­re­so­va­ná poš­ko­de­né­mu ta­kým spô­so­bom, že si je pá­cha­teľ ve­do­mý, že sa poš­ko­de­ný o nej doz­vie, napr. pros­tred­níc­tvom ďal­šej oso­by, te­le­fo­nic­ky, lis­tom ale­bo inak.“(3)

Z ju­di­ká­tu vy­plý­va, že poš­ko­de­ný ne­mu­sí byť vy­hrá­ža­niu prí­tom­ný, av­šak pá­cha­teľ si mu­sí byť ve­do­mý, že poš­ko­de­ný sa o vy­hráž­ke doz­vie. Z môj­ho prík­la­du nič ta­ké ne­vyp­lý­va – vy­jad­re­nia star­šie­ho bra­ta poš­ko­de­nej sú iba pro­duk­tmi zá­pa­lu hne­vu a emó­cii. Keď­že star­ší brat si nie je ve­do­mý, že by sa man­žel­ka ďa­lej stý­ka­la so svo­jím man­že­lom, lo­gic­ky ne­mô­že brať do úva­hy mož­nosť, že sa man­žel o je­ho vy­hráž­kach (na­vy­še pre­ja­ve­ných v zá­pa­le hne­vu) doz­vie. Pre­to sa dom­nie­vam, že vo vzťa­hu k man­že­lo­vi poš­ko­de­nej pá­cha­te­ľo­vo ko­na­nie ne­mô­že napl­niť skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia (§ 360a TZ).

Z to­ho dô­vo­du si mys­lím, že za poš­ko­de­nú mož­no po­va­žo­vať vý­hrad­ne man­žel­ku a dô­vod­nú oba­vu je te­da mož­né skú­mať vý­hrad­ne u nej.

Chcem pá­no­vi Bo­bu­lo­vi po­ďa­ko­vať za prís­pe­vok do od­bor­nej dis­ku­sie. Sto­tož­ňu­jem sa s tým, že aj ne­ga­tív­na reak­cia na člá­nok je reak­ciou a od­bor­nej po­le­mi­ke mô­že len po­môcť. Zá­ro­veň však do­dá­vam, že ta­ká­to dis­ku­sia by ma­la byť ve­de­ná v ko­rek­tnom du­chu, ma­la by byť ob­me­dze­ná vý­luč­ne na otáz­ky od­bor­né­ho cha­rak­te­ru a v ni­ja­kom prí­pa­de by ne­ma­la ob­sa­ho­vať ni­čím ne­pod­lo­že­né dom­nien­ky, kto­ré osob­ne vní­mam ako uráž­ku.

Spo­lo­čen­ský sta­tus práv­ni­ka v pos­led­ných ro­koch veľ­mi pok­le­sol a mno­ho ľu­dí ich vní­ma ako špe­ku­lan­tov, kto­rí len ohý­ba­jú spra­vod­li­vosť. Mys­lím si, že by sme k bu­do­va­niu ta­ké­ho­to ne­ga­tív­ne­ho sta­tu­su o práv­nic­kej pro­fe­sii sa­mi ne­ma­li pris­pie­vať tým, že sa bu­de­me nav­zá­jom ne­pod­lo­že­ne oso­čo­vať a ob­vi­ňo­vať z pla­giá­tor­stva. Vy­jad­ru­jem po­ľu­to­va­nie nad tým, že zjav­ne ne­pod­lo­že­nou dom­nien­kou z to­ho, že som sa do­pus­til ta­ké­ho zá­važ­né­ho de­lik­tu, akým je pla­giá­tor­stvo, bol pán Bo­bu­la spô­so­bi­lý eš­te viac zní­žiť spo­lo­čen­ský sta­tus na­šej pro­fe­sie.

Autor
Adam Briešťanský