rozhodcovské konanie
Zákon – Zákon o rozhodcovskom konaní 244/2002 | Paragrafy: § 1, § 2
Cieľom mojej práce bude čitateľovi ukázať jedinečnú úlohu Stáleho arbitrážneho dvora v riešení medzinárodných sporov, identifikovať mechanizmy ktoré pritom používa a význam jeho rozsudkov do prítomnosti.
1. Historický vývoj Stáleho arbitrážneho dvora
Na konci 19. storočia sa26 krajín stretlo na Haagskej mierovej konferencií a vytvorili po prvý krát v histórií globálnu inštitúciu, oddanú mierovému riešeniu sporov pomocou arbitráže. Konferencia sa stretla na podnet ruského cára Mikuláša II, „s predmetom hľadania najviac objektívneho spôsobu, ako zabezpečiť, aby sa všetkým národom zaručili výhody skutočného a trvalého mieru, a predovšetkým o obmedzenie postupného rastu existujúcich zbraní. Bol revidovaný na nasledujúcej Haagskej mierovej konferencií v roku 1907, prijatím druhého „Dohovoru o pokojnom riešení medzinárodných sporov. “ Stály arbitrážny dvor sídli v budove Mierového paláca[1] v Haagu,. Dnes má stály arbitrážny dvor viac než 100 členských krajín ktoré zahrňujú rozvíjajúce sa aj rozvinuté krajiny na všetkých obývaných kontinentoch. Nastáva však otázka, aké je postavenie SAD v konkurencií s inými medzinárodnými súdnymi dvormi, či množstvo členov nie je viac na škodu pri prijímaní zásad riešenia sporov a koľko toho, za vyše sto rokov existencie, do medzinárodného súdnictva priniesol.
SAD nemá formu medzinárodného súdneho dvora akým je napr. Medzinárodný súdny dvor. Jeho úlohou je rozhodovať spory a poskytovať sporovým stranám zoznam rozhodcov, ktorých menuje každá zo zmluvných strán Haagskeho dohovoru, najviac v počte štyroch. Stála je iba Medzinárodná kancelária, ktorá vykonáva administratívne práce, uchováva archív a vedie korešpondenciu v konkrétnych prípadoch.[2] Z historického hľadiska SAD riešil najdôležitejšie prípady hneď po svojom vzniku. Ich úspech ďalej inšpiroval vznik skutočne stálej inštitúcie, akou bol Stály dvor medzinárodnej spravodlivosti (1922). V konečnom dôsledku však vznik SDMS vytlačil SAD do úzadia a po druhej svetovej vojne SAD fakticky prestal pracovať keď v povojnovom období sad rozhodoval iba 7 sporov.[3]
1.1. Aplikácia UNCLOS a UNCITRAL
Zmena nastala až po tom, čo zmenil svoje zameranie s výhradne medzištátneho riešenia sporov, na súkromné strany a medzivládne organizácie pričom využíva arbitráž, zmierovacie konanie alebo vyšetrovanie. Má veľmi flexibilnú procedurálnu úpravu založenú na arbitrážnych pravidlách UNCITRAL[4] a taktiež ad hoc pravidiel pre špeciálne prípady.[5] V roku 1994 do účinnosti vstúpil UNCLOS, ktorý ďalej rozšíril pôsobnosť SAD v oblasti medzinárodného morského práva, keďže medzinárodná arbitráž je jedným z predvolených spôsobov riešenia takto vzniknutých sporov ak si strany nevyberú inak, pričom si strany môžu vybrať Medzinárodný morský tribunál, alebo Medzinárodný súdny dvor (poprípade špeciálny arbitrážny tribunál vo vymedzených podmienkach).[6] Od uvedenia do platnosti bolo rozhodnutých 6 sporov, pričom pod záštitou SAD až 5, čo mu dáva unikátnu pozíciu. SAD a Medzinárodný tribunál pre morské právo sa dohodli na vzájomnej spolupráci v danej oblasti.[7]
2. Organizácia Stáleho arbitrážneho dvora
Čo sa týka organizácie SAD,[8] môžeme povedať, že má tri časti organizačnej štruktúry, pozostávajúce zo správnej rady, ktorá dohliada na svoje metódy a rozpočet, zoznamu nezávislých potencionálnych rozhodcov, známych ako členov súdneho dvora a jeho sekretariát, známy ako Medzinárodný úrad, na čele s generálnym tajomníkom. Správna rada je tvorená diplomatickými zástupcami, akreditovanými do Holandska členskými štátmi a na ich čele stojí holandský minister zahraničných vecí. Spolu s generálnym tajomníkom vytvára tento orgán politiku organizácie.
2.1. Generálny tajomník
Generálni tajomníci boli volení aj počas obdobia nečinnosti SAD správnou radou, pričom sa ich funkčné obdobie pohybuje od jedného roka,(v prípade baróna R. Melvil van Lynden (vôbec prvý generálny tajomník) až po Baróna L. P. M. H. Michiels van Verduynen, ktorý zastával funkciu) 24 rokov. Úloha generálneho tajomníka získala na význame s revitalizáciou SAD, V zmysle pravidiel UNCITRAL ak stranami nebol dohodnutý menovací orgán, alebo ak menovaný orgán zlyhá, alebo odmietne konať pri vymenovaní rozhodcu… ktorákoľvek strana môže vyzvať Generálneho tajomníka SAD v Haagu aby určil menovací orgán.[9] Čo sa prvý krát použilo v roku 1981 keď bol generálny tajomník prvý krát povolaný aby určil menovací orgán pre Iran-United States Claims tribunál. Kde SAD poskytol na jednej strane fýzické zariadenia a na druhej citlivú pomoc počas formačnej fázy daného tribunálu. Od roku 1981 určoval menovací orgán už v približne 200 prípadoch.
2.2. Sekretariát SAD
Sekretariát je riadený generálnym tajomníkom a jeho hlavnou úlohou je už vyššie spomenutá administratívna výpomoc, pod ktorú spadá napomáhanie pri zriadení a vedení ad hoc tribunálu jedinečného pre každý prípad.[10] Aby sa rešpektovala rôznorodosť členov, sekretariát stáleho arbitrážneho dvora je plne prístupný v šiestich jazykoch spojených národov. Pričom samotný proces môžu viesť v jazyku na ktorom sa dohodnú.
2.3. Dohody o hostiteľskej krajine
Na to, aby sa mohol stať SAD ešte širšie prístupným, bola schválená „Dohoda o hostiteľskej krajine“, ktorá umožňuje, aby sa spory pred SAD vykonali bez permanentnej fyzickej prítomnosti SAD na danom území. Vďaka tomu garantuje krajinám maximálnu možnú mieru procesnej autonómie. Účastníci sporu vykonávajú svoje funkcie podobne, akoby to bolo v Mierovom paláci. Hostiteľská krajina musí zabezpečiť privilégia a imunity, priliehajúce osobám v konaní. Teda Dohoda o Hostiteľskej krajine umožňuje stranám v spore, ktoré sa nachádzajú v danej krajine alebo jej blízkosti, aby plne využili flexibilitu a efektivitu konaní spravovaných SAD. To obsahuje celý rad výhod pre hostiteľskú krajinu, ktorá takto priláka arbitráže, ktoré by inak boli vykonávané inde:
– zvýšenie medzinárodnej prestíže hostiteľskej krajiny ako rozhodcovského fóra;
– zvýšenie dostupnosti sporov pod správou SAD;
– posilnenie spolupráce medzi SAD a národnými alebo regionálnymi rozhodcovskými inštitúciami a uľahčenie výmeny odborných znalostí (takáto spolupráca však zostáva nepriamou – domáci rozhodcovia priamo nezasahujú do sporu, dôležité sú však organizačné skúsenosti a taktiež realizácia odborných stretnutí na výmenu informácií, výber krajín nie je náhodný a obvykle sú podmienené dobrou geografickou polohou;
– zvýšenie domáceho a regionálneho povedomia o rozhodcovskom konaní a ďalších metód riešenia sporov, ktoré ponúka SAD.
2.4. Finančná podpora
Pre chudobné štáty, ktoré sú na zozname Riaditeľstva rozvojovej spolupráce,[11] bol zriadený v októbri 1994 fond finančnej pomoci[12] ktorý sa zameriava na pomoc rozvojovým krajinám splniť časť nákladov, spojených s medzinárodnou arbitrážou, alebo iným spôsobom riešenia sporov, ktoré ponúka SAD, čím propaguje arbitráž a mierové riešenie sporov aj v krajinách, ktoré by po takomto riešení možno nesiahli. Tento fond je financovaný z príspevkov členských krajín. Jedno z podmienok je aby uzavreli dohodu za účelom predloženiajedného alebo viacerých sporov, (či už existujúcich alebo budúcich) pre urovnanie prostriedkami SAD. Aj keby sa na prvý pohľad mohlo zdať štrukturálne riešenie SAD nezaujímavé, práve ono umožňuje pružné reagovanie na potreby sporových strán a konkurovať, ba dokonca predčiť špecializované súdne dvory.
3. Historickyvýznamné spory
Poukázať však na prínos SAD možno najlepšie na rozsudkoch. V prvých rokoch svojej existencie mu bol predložený značný počet medzištátnych prípadov v otázkach medzinárodného práva verejného, teritoriálnych sporov, zodpovednosti štátov a interpretácie zmlúv. Svojho času bol jedinečnou organizáciou na riešenie medzištátnych sporov. Forma arbitráže sa však vybrala práve kvôli tomu, že sa štáty nechceli zbavovať svojej suverenity. Väčšina rozsudkov má svoju váhu aj dnes a sú citované inými súdnymi dvormi o. i. Medzinárodným súdnym dvorom. Typickým príkladom je prípad Las Plamas vedeného arbitrom Maxom Huberom, kde sa definovali pravidlá nadobudnutia štátneho územia efektívnym výkonom štátnej moci.[13] Spočiatku však fungoval mechanizmus riešenia sporov výhradne štátmi a to konkrétne tými, ktoré boli signatármi dohovorov (či už jedného alebo druhého). Avšak, v roku 1908, sa SAD podujal urovnať spor Grisbardana[14][1909) so stranami Švédskom a Nórskom, kde sa jednalo o vymedzenie námornej hranice, pričom druhý štát nebol viazaný dohovorom. V rámci extenzívneho výkladu článku 47, že rozhodca, ktorý nepatrí do súdu, môže zasadať v rozhodcovskom tribunále sa fakticky rozšírila pôsobnosť SAD na hociktorý štát ktorý si bude arbitráž pred SAD želať. Toto riešenie bolo potvrdené v ďalších dvoch prípadoch v roku 1914 a 1921. Do roku 1914 SAD prijalo ďalších 17 sporov. Ďalšie rozšírenie pôsobnosti SAD nastalo extenzívnym výkladom článku 47,[15] (dohody z roku 1907), keď sa uplatnila jurisdikcia aj mimo štátov, a to v prípade Americká rádiová spoločnosť proti Cíne[19 3 5).[16] Sekretariát tu ponúkol svoje služby aj neštátnemu subjektu. V súčastnosti už SAD môže konať v rôznych kombináciách prípadov akými sú.
– akékoľvek dva (alebo viac) štáty;
– štát a medzinárodná organizácia;
– dve alebo viac medzinárodných organizácií;
– štát a súkromná strana;
– medzinárodná organizácia a súkromná strana;
Bohužiaľ však vtedy ešte neboli zakotvené spôsoby pokojného riešenia sporov tak ako je tomu dnes a medzinárodného obchodu boli taktiež vo svojom rannom štádiu, a preto väčšinu sporov prevzal SDMS a možnosť využitia rozšírenej pôsobnosti nastala až o mnoho rokov neskôr. Po štádiu hlbokej letargie prišlo obdobie množiacich sa investícií medzi štátmi a hlavne rozmach UNCITRAL znova priviedol k životu ad hoc tribunály, akými sú Medzinárodná obchodná komora[17] a Medzinárodné stredisko pre riešenie investičných sporov,[18] pričom druhé menované vzniklo fakticky priamo z úspechov SAD. Pravidlá UNCITRAL sa však nedajú uplatniť v každom prípade, a preto často vzniká jedinečný systém procedurálnych pravidiel vlastný danému sporu pri tvorbe ktorých získava SAD unikátne skúsenosti.
4. Súčasný stav
Sekretariát už od roku 1988 poskytol svoje služby v ďalších 11 prípadoch, ktoré zahrňujú odlišné problémy od finančných sporov – teritoriálne a ekologické problémy. V prvom prípade boli sporovými stranami Veľká Británia proti USA, v prípade neprimeraných poplatkov za užívanie letiska Heathrow. Ďalej v prípade medzi Taliansko proti Kostarike, ohľadom nakladanie s Talianskou bankou. Na príklad teritoriálneho sporu možno uviesť Eritrea proti Etiópií, kde zúril konflikt v rokoch 19982000. V roku 2000 boli zriadené dve Arbitrážne tribunály. Jeden na demarkáciu hraníc a druhý na vysporiadania nárokov, vyplývajúcich z porušovania medzinárodného práva počas vojnového konfliktu. V roku 2002 prvý z tribunálov určil hranice, jeho rozhodnutie však nebolo možné v plnej miere vykonať. V roku 2007 vyhlásil, že svoju úlohu splnil. Konania sa uskutočnili vo väčšine prípadov v Mierovom paláci, ale zvolené boli aj iné miesta (Londýn, Paríž, Rím). Aká je však dĺžka takýchto konaní? Medzi najdlhšie patrí prípad letiska Heathrow, trvajúci cez 5 rokov a najkratšie Taliansko a Kostarika, s trvaním menej než jeden rok. Zvyčajne sa však prípady pohybujú niekde v tomto rozmedzí. Rozhodnutie sudcov nemusí byť jednostranné. Tieto faktory, akými sú dĺžka sporu a hodnotenie sudcov, sú obvykle priamo úmerné komplexnosťou celého problému. V zásade môžeme povedať, že je cítiť súperenie dvoch cieľov pri arbitráži. Prvý hovorí, že medzinárodná spravodlivosť má byť „zadarmo“, zatiaľčo druhý sa snaží redukovať ceny v prípade promptného riešenia sporu.[19] V už spomínanom prípade Americká rádiová spoločnosť proti Cíne, platili obe strany. Zo súčasnosti je vhodné spomenúť arbitráž Abyei medzi Sudánom a Sudánskym ľudovým oslobodzovacím hnutím/armádou. Je to vhodný príklad na poukázanie čerpania finančnej podpory z fondu finančnej pomoci, kde strany dostali grant v hodnote 500,000 eur.[20]
Arbitráž však nie je jediným spôsobom medzinárodného riešenia sporov. Na štátoch je stále možnosť výberu, napríklad v prípade Rainbow Warrior, kde sa uplatnila me- diácia hlavne z dôvodu medzinárodnej blamáže Francúzska. Výber mediácie nie je náhodný, nie je totižto pre strany záväzná no navonok došlo k uplatneniu práva.
Povaha rozhodcovských konaní je zaväzujúca. Výhodou arbitrážneho konania je to, že jeho výsledok môže zostať iba medzi stranami a nemusí byť nikdy zverejnený. Rozsudok dokonca nemusí byť ani odôvodnený pokiaľ si to strany želajú. Ich vymá- hateľnosť je podobne ako u iných medzinárodných obchodných arbitráží daná New Yorkským dohovorom.[21] Medzi dôležité faktory prečo si strany vyberajú SAD sú všetky výhody arbitráže:
– časová nenáročnosť,
– možnosť zvoliť si sudcov,
– cena,
– záväznosť a vymáhateľnosť.
SAD prináša rozhodcovské konania a právne vedomie do krajín tretieho sveta, ktorým priamo finančne dotuje, aby spory riešili pokojným spôsobom. Generálny tajomník ako orgán určuje menovacie orgány arbitráží medzinárodných sporov po celom svete. Hoci je momentálne zamerané hlavne na prípady obchodného styku je fakticky v pôsobnosti neobmedzený. Pomáha pri výmene medzinárodných informácií skrz dohody o hostiteľských krajinách, prezentuje sa medzinárodne aj publikačnou činnosťou a interakciou s inými súdmi. Je poprednou inštitúciou v oblasti riešenia problémov spojený s pravidlami UNCLOS a UNCITRAL a aj keď spory týkajúce sa medzinárodného obchodu, investícií a duševného vlastníctva môžu zahŕňať rôzne kategórie predmetu sporu a zvyčajne sú riadené osobitnými právnymi predpismi, SAD je vhodný pre všetky, bez ohľadu na ich odbornú spôsobilosť.[22] Spory nie sú viazané iba na štáty a v neposlednom rade sú rozhodnutia SAD akceptované ako jedny z najlepších a tešia sa veľkej vážnosti.
Záver
Čo prinesie budúcnosť? Vzhľadom na rozsiahlu globalizáciu je predpoklad, že sporov pred SAD bude pribúdať. Zostáva totiž faktom, že aj keď spory rastú exponenciálne súdne dvory ich nestíhajú riešiť vzhľadom na svoje kapacity. Netreba však zabúdať, že medzinárodná arbitráž je stále iba možnosťou a nie povinnosťou a preto sa SAD sústredí skôr na obchodné právo zastrešené pravidlami UNCITRAL a UNCLOS než na spory medzi štátmi, ktoré nemajú vôľu svoje problémy riešiť pred medzinárodnou inštitúciou. Finančná podpora a rozšírenie pôsobnosti SAD aj mimo štátov ako výlučných sporových strán je jednoznačne prínosom. Táto skutočnosť je však nevyhnutnosťou ak zoberieme do úvahy jeho nečinnosť v čase keď sa zameriaval iba na medzištátne spory. Určité napätie je možné badať aj zo strany vnútroštátnych súdov ktoré taktiež začali postupne riešiť obchodné spory. Ich vzťah s SAD je ale vyriešený v osobitných dohovoroch. A preto si myslím, že SAD bude v budúcnosti naďalej prinášať nové pokrokové spôsoby pokojného riešenia sporov, ktoré sa podľa mňa budú zameriavať hlavne na väčšiu voľnosť rozhodovania arbitrov a vytvorenie zoznamu expertov vo viacerých špecifických odvetviach než je v súčasnosti len enviromentál- na problematika. Tak aby nakoniec zaručil ľuďom na všetkých kontinentoch to na čo bol prvotne zriadený a to je zabezpečiť skutočný a trvalý mier.P
Autor
Peter Bobčík