Spoločenské vzťahy reguluje viacero normatívnych systémov na národnej, nadná- rodnej i medzinárodnej úrovni. Medzi nimi by mal existovať súlad, to znamená, že jednotlivé normatívne systémy, by si navzájom nemali odporovať. Pokiaľ sa vyskyt- nú rozpory, malo by dôjsť k zosúladeniu jednotlivých pravidiel, a to tak, že norma- tívne pravidlá nižšej právnej sily sa prispôsobia pravidlám vyššej právnej sily. V reálnom živote sme však svedkami aj takých situácií, keď sa regulácie neprispôso- bia iným reguláciám, ktoré majú mať pred nimi prednosť a ostávajú voči nim do istej miery rezistentné.
V nasledujúcich statiach sa budeme venovať prípadom, keď rozporu s právnym po- riadkom dostávajú mimoprávne normatívne pravidlá, a to konkrétne pravidlá špor- tových zväzov, ktoré sú vydávané za účelom organizácie športových súťaží. Tieto pravidlá určujú práva a povinnosti jednotlivých subjektov zúčastňujúcich sa na špor- tových súťažiach, alebo subjektov, ktorých činnosť súvisí so športovými súťažami. Tieto pravidlá nemajú povahu právnych noriem, nie sú spojené so štátnym donúte- ním, ale adresáti týchto noriem sa zaväzujú dodržiavať ich a rešpektovať. Je však nepochybné, že takéto športové pravidlá musia byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, a to najmä pokiaľ ide o také ustanovenia právnych predpisov, ktoré majú kogentnú povahu.
V určitých aspektoch, však existujú prípady, v ktorých sa športové pravidlá dostávajú do kontroverzie voči vnútroštátnemu právu, nadnárodnému právu či ustálenej judi- katúre a ostávajú voči nim rezistentné.
Najvýraznejšie sa rezistencia športových pravidiel voči právnemu poriadku prejavu- je v oblasti zmluvných vzťahov medzi športovcom a športovým klubom v kolektívnych športoch. Za kolektívne športy považujeme také športové odvetvia, v ktorých sa športovec zúčastňuje športových súťaží v rámci nejakého kolektívu, prípadne aj samostatne, ale v mene športového klubu.
4.2. Rezistencia športových pravidiel voči národnému právnemu poriadku
Takýto športovec vykonáva svoju činnosť podľa pokynov klubu, resp. konkrétnej osoby, ktorá je v rámci klubovej štruktúry oprávnená nominovať športovcov na kon- krétnu súťaž, dávať im pokyny, na akom poste majú v rámci kolektívu hrať či pôso- biť, akými taktickými pokynmi sa majú pri výkone svojej činnosti riadiť. Najčastejšie je takouto osobou tréner, ktorý zároveň organizuje tréningový proces, určuje, v akom čase sa bude vykonávať a aké tréningové úkony budú hráči absolvovať. Špor- tovci sa v zmluve zaväzujú riadiť sa pokynmi trénera, často aj pod hrozbou uloženia sankcií. Športovci nie sú v tejto svojej činnosti príliš samostatní, pretože nemôžu rozhodovať o tom, kedy budú trénovať, kedy budú hrať, proti komu a s kým budú hrať či aké budú mať v súťaži úlohy. Svoju činnosť vykonávajú na mieste, ktoré im určí klub, v čase, v ktorom určí klub resp. organizátor športovej súťaže a pomocou prostriedkov a výstroje, ktorú im zabezpečí klub.
Takáto charakteristika činnosti športovca v kolektívnych športoch v podstate bezo zvyšku zodpovedá vymedzeniu závislej práce, tak ako to je zakotvené v § 1 ods. 2 ZP. Na tomto závere sa už zhoduje i domáca právna doktrína.2 V zmysle § 3 ods. 2 ZP sa pracovnoprávne vzťahy profesionálnych športovcov spravujú Zákonníkom práce, ak osobitný predpis neustanovuje inak a keďže neexistuje v našom právnom poriadku taký osobitný predpis, ktorý by upravoval vzťah medzi športovým klubom a športovcom inak, či chceme alebo nie, mali by sa tieto vzťahy spravovať Zákonní- kom práce so všetkými dôsledkami, vrátane tých, ktoré vyplývajú z predpisov o sociálnom zabezpečení a o dani z príjmov.
Športové pravidlá však väčšinou tento dôsledok spomenutých ustanovení ZP opomí- najú a otázku právneho vzťahu medzi športovcom a klubom riešia iným spôsobom. V praxi športové kluby uzavierajú so svojimi športovcami zmluvy rôznych názvov, ktoré majú byť uzavreté v zmysle § 51 ObčZ či dokonca § 269 ObchZ, pričom sa v texte zmluvy dôsledne vyhýbajú pojmom pracovná zmluva, zamestnávateľ, za- mestnanec. Športové zväzy organizujúce športové súťaže na profesionálnej úrovni síce vyžadujú ako nevyhnutnú podmienku pre účasť v súťaži uzavretie zmluvy so športovým klubom, právnou klasifikáciou tejto zmluvy sa však príliš nezaoberajú.3
Ak sa pritom pozrieme za hranice Slovenskej republiky do širšieho európskeho prie- storu, tam už je pracovnoprávny status športovcov v kolektívnych športoch považovaný za samozrejmosť.4 Vyplynulo to nielen z názorov právnych expertov zaoberajú- cich sa otázkami športu,5 ale postupne aj z judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej „ESD“).6
Rezistencia športových pravidiel voči národnému právnemu poriadku v otázke právnej povahy zmluvného vzťahu medzi športovcom a športovým klubom sa potom prejavuje najmä v rovine sociálneho zabezpečenia a platenia daní z príjmov. Športo- vé kluby tváriac sa, že nie sú v pracovnoprávnom vzťahu so svojimi športovcami, vychádzajú z presvedčenia, že odplata, ktorú športovcom platia za ich športovú čin- nosť nie je mzdou, a preto nemajú povinnosť z tejto platby odvádzať poistné na so- ciálne poistenie a zdravotné poistenie ani preddavky na daň z príjmov. Športovci si tieto platby platia sami ako poistné a dane zo samostatnej zárobkovej činnosti. Rezis- tencia je v tomto prípade úspešná, pretože daňové orgány, Sociálna poisťovňa, zdra- votné poisťovne či iné inštitúcie do tejto praxe zatiaľ nijako nezasahujú a tolerujú ju. Pokiaľ športovci príslušné platby platia, nikoho nezaujíma, či to platia ako samostat- ne zárobkovo činné osoby, alebo ako zamestnanci.
Rezistencia voči národnému poriadku, a to konkrétne voči predpisom pracovného práva sa prejavuje aj v ďalších smeroch. Športovci a športové kluby do svojich zmlúv zvyknú zahrnúť rozhodcovskú doložku o tom, že prípadné spory z ich zmluvného vzťahu bude rozhodovať rozhodcovský súd, a to preto, že ich k tomu zaväzujú stano- vy príslušného športového združenia, ktoré to ukladajú ako nevyhnutnú podmienku pre účasť v športovej súťaži. Odhliadnuc od otázky dobrovoľnosti dojednania takejto rozhodcovskej doložky, vzniká tu problém platnosti tejto doložky vsúvislosti s ustanovením § 18 ZP a jeho interpretácii ponúknutej v judikatúre Ústavného súdu ČR. Uvedené ustanovenie je premietnutím ustanovenia § 244 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce do aktuálneho znenia pracovnoprávneho kódexu, v zmysle ktorého je zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych pred- pisov uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu. Právna veda z tohto nor- matívneho textu vyvodzuje pravidlo o „numerus clausus“ zmlúv v pracovnom práve,7 teda že pre pracovnoprávne vzťahy nie je možné uzatvárať iné zmluvy a dohody než tie, ktoré explicitne upravuje Zákonník práce. Tento záver sa v doktríne pracovného práva rozšíril na základe nálezu Ústavného súdu Českej republiky, ktorým bolo in- terpretované spomenuté ustanovenie § 244 ods. 1 pôvodného Zákonníka práce.8 Dovolíme si tvrdiť, že s citovaným rozhodnutím možno polemizovať, pretože takýto záver zo znenia vtedajšieho ustanovenia § 244 ods. 1 ZP nevyplýval. Podľa nášho názoru ustanovenie § 244 ods. 1 pôvodného ZP a ustanovenie § 18 súčasne platného ZP nevypovedá nič o možnosti či nemožnosti uzavierať inominátne zmluvy v pra- covnom práve, ale ide len o snáď nadbytočné špeciálne ustanovenie vo vzťahu k § 44 ObčZ, ktoré upravuje moment vzniku zmluvy v pracovnom práve. Nič viac, nič menej. Preto vzhľadom na subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka v zmysle § 1 ods. 4 ZP by mal byť priestor aj v pracovnom práve na využitie ustanovenia § 51 ObčZ o možnostiach uzavierania inominátnych zmlúv. Súhlasiť musíme aj s názorom Dolo- báča, v zmysle ktorého zásada o uzavrenosti zmluvných typov v pracovnom práve, opierajúca sa o interpretáciu § 18 ZP, ktorú ponúkol Ústavný súd ČR sa javí byť značne oslabená ústavnou zásadou autonómie vôle vyplývajúcou z čl. 2 ods. 3 či čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky a v rozpore so základnoukonštrukciou súkromného práva, postavenou na zásade „čo nie je zakázané, je dovolené“.9
Rešpektujúc ustálený záver súdnej praxe i pracovnoprávnej doktríny o „numerus clausus“ zmluvných typov v pracovnom práce, by preto nemalo byť možné, platne dojadnať v pracovnej zmluve rozhodcovskú doložku. Rozmenené na drobné to znamená, že profesionálny športovec v kolektívnom športe nemôže dohodou so svojim športovým klubom platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na rozhodovania majetkových sporov vyplývajúcich z ich zmluvného vzťahu.
Jednako však v hráčskych zmluvách sú rozhodcovské doložky, rozhodcovské súdy na základe nich konajú a rozhodujú a ich rozhodnutia sú niekedy napádané žalobami o zrušenie rozhodcovského rozsudku pred všeobecnými súdmi. Boli sme už svedka- mi rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými boli takéto rozhodcovské rozsudky zru- šené, ale nie pre rozpor s § 18 ZP, ale pre rozpor s ustanovením § 1 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. o spory o určenie platnosti profesionálnej hráčskej zmluvy. Niektoré súdy10 zastáva- jú názor, že v rozhodcovskom konaní nemožno rozhodovať o určení platnosti či ne- platnosti dodatku k profesionálnej zmluve medzi športovým klubom a hráčom, a to z dôvodu, že údajne nejde o majetkový spor a nemožno ho skončiť súdnym zmierom. Súd uviedol, že v spore o určenie platnosti či neplatnosti zmluvy nejde o majetkové právo účastníkov, s predmetom ktorého môžu voľne disponovať, i keď rozhodnutie o platnosti takéhoto úkonu spravidla má vplyv na majetkové práva účastníkov, avšak až v súvislosti s faktickými následkami platnosti či neplatnosti napadnutého úkonu. Uvedené rozhodnutie je trochu zarážajúce, ak si uvedomíme, že súd by v tomto prí- pade nemal problém, ak by v rozhodcovskom konaní bolo rozhodované o povinnosti plniť plnenie z danej profesionálnej zmluvy. Otázka platnosti tejto profesionálnej zmluvy je však pri takomto konaní prejudiciálnou otázkou, ktorú si rozhodcovský súd musí pred rozhodnutím o majetkovom plnení vyriešiť.
Zdá sa, že súdy (vrátane rozhodcovských) sa zatiaľ pri rozhodovaní sporov vyplýva- júcich zo zmlúv medzi športovými klubmi a športovcami nechcú púšťať do otázok právnej kvalifikácie takýchto zmlúv, aby tak neotvorili „Pandorinu skrinku“, v ktorej by sa ukrývali povinnosti športových klubov ako zamestnávateľov a platiteľov mzdy.
Ak vychádzame z predpokladu, že športovec v kolektívnom športe je zamestnancom, tak tento záver má vplyv aj na právne postavenie iných osôb. Konkrétne sa jedná oosoby vykonávajúce činnosť hráčskych agentov. Podľa čl. 1 ods. 1 Pravidiel o hráčskych agentoch, ktoré prijala FIFA 29.10.2007 hráčski agenti predstavujú hrá- čov klubom za účelom dohodnúť alebo obnoviť ich pracovnú zmluvu, prípadne sprostredkujú uzavretie transferovej zmluvy medzi dvoma športovými klubmi. Rov- nako v zmysle čl. 2 ods. 1 Pravidiel upravujúcich činnosť hráčov agentov a klubov, ktoré vydal Slovenský futbalový zväz dňa 11.9.2001 je agentom fyzická osoba, ktorá za poplatok na základe daných pravidiel uvedie hráča do klubu za účelom jeho za- mestnania, alebo kontaktuje jeden klub s druhým za účelom uzatvorenia prestupo- vej(transferovej) zmluvy podľa nižšie uvedených ustanovení. Agent je teda osobou, ktorá hráčom (a to nielen hráčom futbalu) sprostredkúva zamestnanie za úhradu. Z uvedeného dôvodu by mal mať okrem licencie od príslušného športového zväzu vydanej podľa vyššie spomínaných pravidiel o hráčskych agentov aj živnostenské oprávnenie na sprostredkovanie zamestnania na úhradu v zmysle § 25 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ide pritom o viazanú živnosť, na ktorej prevádzkova- nie sa vyžaduje minimálne vysokoškolské vzdelanie I. Stupňa.11
Krátky prieskum v živnostenskom registri na internete ukázal, že takmer žiaden zo známych hráčskych agentov nedisponuje živnostenským oprávnením na prevádzko- vanie sprostredkovania zamestnania za úhradu. Väčšinou síce osoby vykonávajúce činnosť agentov majú živnostenské oprávnenia, ale iba ako voľné živnosti na sprostredkovanie v oblasti služieb a obchodu, prípadne sprostredkovateľskú činnosť v oblasti športu. V podstate teda vykonávajú svoju podnikateľskú činnosť neopráv- nene, no doposiaľ sme nezaregistrovali prípad, v ktorom by boli agenti sankcionova- ný z titulu neoprávneného podnikania. Športové zväzy u agentov zaujíma iba skutoč- nosť, či splnili podmienky na výkon tejto činnosti v zmysle príslušných pravidiel športových zväzov, pričom ich nezaujíma, či disponujú nejakým podnikateľským oprávnením alebo nie.
Športová regulácia nie je všeobecne záväzná, subjekty sa jej podriaďujú na báze dob- rovoľnosti, podobne ako pri zmluvnej regulácii.12 Je zrejmé, že športové pravidlá sa môžu pohybovať iba v rozmedzí, ktoré im určuje právo svojimi kogentnými norma- mi. Inými slovami pravidlá športových zväzov musia byť v súlade s kogentnými normami právneho poriadku. Právny poriadok netvorí len národné právo, ale aj právo nadnárodné či medzinárodné. Pri tvorbe športových pravidiel je preto potreb- né vzhliadať aj k týmto normatívnym právnym systémom. Nadnárodným právnym poriadkom rozumieme predovšetkým právo EÚ, ktoré sa stalo záväzným aj pre Slo- venskú republiku ako jednu z členských krajín EÚ.
4.3. Rezistencia športových pravidiel voči nadnárodnému právu
Právo EÚ neobsahuje normy, ktoré by explicitne upravovali otázky spojené so špor- tom (s výnimkou čl. 6 a čl. 165 ZFEÚ), beztak však obsahuje kogentné normy, ktoré je potrebné rešpektovať aj v športe.
Jedná sa napríklad o ustanovenia týkajúce sa voľného pohybu pracovných síl či slo- body poskytovania služieb na vnútornom trhu. S takýmito pravidlami sa dostali niek- toré športové pravidlá do rozporu. Na uvedenú situáciu reagoval ESD, keď v slávnom rozhodnutí vo veci Bosman13 konštatoval, že v rozpore s vtedajším znením Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej „ZES“) sú ustanovenia, podľa ktorých profesionálny futbalista, ktorý je štátnym príslušníkom niektorého členského štátu, nemôže byť po skončení zmluvy, ktorou je viazaný s klubom, zamestnaný klubom z iného členského štátu, pokiaľ tento klub nezaplatil pôvodnému klubu odškodnenie za prestup, výcvik alebo profesionálny rast. V dôsledku tohto rozhodnutia museli športové zväzy rezignovať na tradičné pravidlo, v zmysle ktorého ak prestupoval hráč kolektívneho športu z jedného športového klubu do iného, musel nový športový klub tomu predchádzajúcemu zaplatiť za tento prestup nejakú odplatu, ktorá mala predstavovať určitú náhradu za to, že klub sa zrieka služieb svojho hráča v prospech iného klubu.
Športové združenia a najmä tie pôsobiace v oblasti futbalu, keďže vo futbale boli odplaty za prestupy futbalistov najvyššie sumy, prejavili kritiku voči rozsudku vo veci Bosman. Význam odplaty za prestup mal spočívať v tom, aby športový klub, ktorý investoval do výchovy atréningu určitého hráča finančné prostriedky a očakával istým spôsobom návrat tejto investície prostredníctvom športových vý- sledkov dosiahnutých za prispenia športových výkonov tohto hráča. Ak hráč odchád- za, klub prichádza o možnosť využiť pre seba jeho športový výkon, po športovej stránke sa tým oslabuje, znižuje sa pravdepodobnosť športového úspechu takéhoto klubu a tým pádom aj navrátenia investovaných prostriedkov.
Z vyššie citovaného výroku rozsudku vo veci Bosman však podľa nášho názoru nevy- plýva, že samotné vyžadovanie odplaty za prestup futbalistu by malo byť obmedzu- júce voči slobode pohybu pracovných síl, ale podmieňovanie možnosti hrať za iný klub zaplatením prestupovej čiastky bolo súdom považované za obmedzujúce. Eu- rópske inštitúcie si uvedomujú, že existuje legitimita pravidiel o platbách pre športo- vé kluby z dôvodu prestupu ich hráča do iného klubu, za účelom určitej kompenzácie nákladov, ktoré tento klub vynaložil na výcvik, tréning či výchovu hráča.
V čl. 165 ZFEÚ sa členské štáty Európskej únie sa zaviazali zamerať sa na rozvoj eu- rópskeho rozmeru v športe podporovaním spravodlivosti a otvorenosti pri športo- vých súťažiach a spolupráce medzi subjektmi zodpovednými za šport, ako aj ochra- nou fyzickej a morálnej integrity športovcov, najmä mladých športovcov. Tento zá- mer zahŕňa potrebu istých kompenzácií za výchovu a tréning športovca pre športový klub, v ktorom sa tento športovec pripravoval, aby neboli športové kluby, ktoré sa venujú predovšetkým výchove a športovej príprave mladých športovcov na amatér- skej úrovni odrádzané od tejto činnosti.14
V reakcii na rozsudok Bosman pristúpili FIFA a UEFA k zmene svojich prestupových pravidiel tak, aby v prípade hráčov bez zmluvy, nebolo podmienkou ich prestupu z jedného klubu do druhého zaplatenie určitej prestupovej čiastky, ale hľadali naďa- lej spôsob, ako umožniť športovým klubom vyžadovať od druhého športového klubu isté platby z titulu prestupu hráča. V roku 2003 FIFA schválila Predpisy o statuse a prestupoch hráčov15 (ďalej len „Predpisy o prestupe“), ktoré nanovo upravovali spôsob prestupovania hráčov futbalu medzi jednotlivými športovými klubmi. V zmysle čl. 9 týchto Predpisov o prestupe sa pri prestupe hráčov z klubu registrova- ného v jednom národnom futbalovom zväze do klubu, ktorý je členom iného národného futbalového zväzu vyžaduje vystavenie medzinárodného osvedčenia o prestupe (tzv. ITC karta), toto však musí byť vydané zdarma a bez akýchkoľvek podmienok a časového obmedzenia. Na rozdiel od predchádzajúcej úpravy už teda nie je možné podmieňovať vystavenie ITC karty zaplatením prestupovej čiastky, ak prestupujúci hráč už nie je zmluvne viazaný s pôvodným klubom.
Z dôvodov, aby kluby predsa len dostali nejaké finančné kompenzácie za to, že ich hráč odišiel do iného klubu upravili spomenuté Predpisy o prestupe inštitúty náhra- dy za výcvik a mechanizmu solidarity. Náhrada za výcvik je v zmysle Prílohy č. 4 Pred- pisov o prestupe platba, ktorú platí klub, u ktorého sa hráč zaregistruje prvýkrát ako profesionálny futbalista, všetkým klubom, u ktorých bol tento hráč predtým ako amatér registrovaný od svojho 12. roku veku pomerne podľa dĺžky obdobia, ktoré tam strávil, ako formu kompenzácie nákladov, ktoré tieto kluby vynaložili na výcho- vu, vzdelanie a výcvik takéhoto hráča. Platba sa platí bez ohľadu na to, či mal pred- tým hráč nejaký zmluvný vzťah s predchádzajúcimi klubmi alebo nie. Dôležité je, že bol v týchto kluboch registrovaný, trénoval s nimi, pripravoval sa s nimi a oni teda mali v súvislosti s jeho tréningom určité náklady. Taktiež pri každom ďalšom prestu- pe profesionálneho futbalistu nový klub je povinný zaplatiť túto náhradu predchá- dzajúcemu klubu. De facto teda ide o podobný systém prestupových čiastok, ako platil predtým, s tým, že teraz už je definovaný účel týchto platieb iným spôsobom a aj výpočet tejto platby by mal vyplývať z nejakých skutočne vynaložených nákladov a nie z voľnej úvahy akejsi Zmierovacej komisie alebo iného orgánu príslušného riadiaceho športového zväzu. Pokiaľ však zaplatenie platieb nie je podmienkou pre to, aby hráč mohol začať hrať za nový klub, nejde o obmedzenie slobody pohybu pracovných síl takej intenzity, ktoré by bolo neproporcionálne dosiahnutiu legitím- neho cieľu spočívajúce v podpore klubov, ktoré sa venujú výchove a výcviku mladých talentovaných futbalistov. V zmysle čl. 2 Prílohy č. 4 Pravidiel o prestupoch sú tieto platby splatné až potom, čo je hráč riadne zaregistrovaný v novom klube a jeho pre- stup je teda zavŕšený.
Slovenský futbalový zväz (ďalej „SFZ“) si so závermi vyplývajúcimi z rozsudku Bos- man ťažkú hlavu nerobil. V zmysle čl. 6 – 10. Prestupového poriadku pre hráčov neamatérov16 naďalej platí, že oba kluby sa musia dohodnúť na prestupe futbalistu i na výške odplaty za prestup. Ak tak neurobia, určí výšku prestupovej odplaty Zmie- rovacia komisia SFZ, pričom prestup sa schváli a hráč môže nastúpiť za nový klub až potom, čo došlo k zaplateniu odplaty za prestup, alebo sa kluby dohodli na splátko- vom kalendári. Tento postoj zrejme vychádzal z názoru, že rozhodnutia ESD sa týka- jú právnych vzťahov s medzinárodným prvkom, ktoré presahujú rámec jednotlivej členskej krajiny EÚ, a preto sa nimi nie je potrebné zaoberať pri vnútroštátnych vzťahoch, teda, ak hráč prestupuje z klubu do klubu, ktoré oba sídlia na území Slo- venskej republiky. Pre medzinárodné prestupy Prestupový poriadok pre hráčov neamatérov odkazuje na Predpisy o prestupoch (pokiaľ ide o výšku odplaty za prestup).
Vo Francúzsku sa prejavila výraznejšia rezistencia voči usporiadaniu vzťahov tak ako by mali vyplývať z rozsudku Bosman. V tejto krajine totiž platila kolektívna zmluva (tzv. Charta), ktorá upravovala aj zamestnávanie futbalových hráčom a pre mladých hráčom vo veku od 16 do 22 rokov ukotvila povinnosť uzavrieť svoju prvú profesionálnu zmluvu s klubom, ktorý ho vychovával v mládežníckom veku. V prípade porušenia tohto záväzku by potom musel hráč zaplatiť svojmu pôvodnému klubu určitú finančnú čiastku ako náhradu škody. Uvedené pravidlo bolo napadnuté ako rozporné so ZFEÚ v konaní Olympique Lyonnais proti Olivier Bernard a Newcastle 17
United FC. Futbalový klub Olympique Lyonnais podal žalobu proti uvedeným žalo- vaným práve z dôvodu, že jeho mladý futbalista Olivier Bernard, ktorý sa pripravoval ako mladý hráč vo veku medzi 16 až 22 rokov v družstve Lyonu na svoju ďalšiu ka- riéru a mal s ním uzavretú amatérsku zmluvu talentovaného hráča, po skončení tejto zmluvy odmietol uzavrieť svoju prvú profesionálnu zmluvu s Lyonským klubom, ale uzavrel ju s klubom Newcastle United FC. Tým pádom, aj v dôsledku zmien, ktoré nastali v nadväznosti na rozsudok Bosman, nemohol Lyon žiadať od Newcastle od- platu za prestup a preto žiadal od hráča náhradu škody, na základe uvedenej kolek- tívnej zmluvy platnej vo Francúzsku.
Súd konštatoval, že systém, podľa ktorého je „talentovaný“ hráč po ukončení obdobia svojej výchovy povinný uzavrieť svoju prvú profesionálnu hráčsku zmluvu s klubom, ktorý ho vychoval, lebo inak mu hrozí, že bude musieť klubu zaplatiť náhradu škody, môže odradiť tohto hráča od výkonu svojho práva voľného pohybu. Vzhľadom na značný spoločenský význam športovej činnosti a najmä futbalu v Únii treba síce cieľ spočívajúci v podpore náboru a výchovy mladých hráčov uznať ako legitímny, ale systém však musí byť skutočne spôsobilý dosiahnuť uvedený cieľ a byť vo vzťahu k nemu primeraný, pričom sa musia vziať do úvahy náklady vynaložené klubmi na výchovu tak budúcich profesionálnych hráčov, ako aj hráčov, ktorí sa profesionálny- mi hráčmi nikdy nestanú. V ďalšom však súd dospel k tomu, že uvedený systém, ktorý sa uplatňuje vo Francúzsku nie je v súlade so ZFEÚ, pretože zaväzuje hráča (nie nový klub), aby zaplatil náhradu škody svojmu pôvodnému klubu za to, že porušil záväzok uzavrieť prvú profesionálnu zmluvu s týmto klubom, pričom výpočet tejto náhrady nezohľadňuje skutočné náklady, ktoré klub na výchovu a výcvik tohto hráča vynaložil, a preto sa systém nejaví byť proporcionálny smerom k dosiahnutiu jeho inak legitímneho cieľa.
Vniektorých iných športoch nebadať zmeny prestupových či iných pravidiel v dôsledku záverov rozsudku vo veci Bosman. Námatkovo spomenieme trebárs Pre- stupový poriadok prijatý Slovenským stolnotenisovým zväzom (ďalej „SSTZ“) v júli 2011. V zmysle jeho čl. 3. 5. 2.18 nemôže hráč stolného tenisu platne prestúpiť z jedného klubu do druhého bez súhlasu pôvodného klubu. Ak mu teda pôvodný klub súhlas na prestup nedá, stáva sa jeho rukojemníkom, nemôže nikam odísť. Takýto hráč stolného tenisu má ešte možnosť zrušiť svoju registráciu v stolnotenisovom zväze a registrovať sa znovu v tom istom národnom zväze, alebo v stolnotenisovom zväze, ktorý sídli napr. v inej členskej krajine. Aby však nemohli hráči takto obchá- dzať úmyselne pravidlá o prestupe len so súhlasom klubu, teda len potom, čo sa oba kluby dohodli na nejakej odplate za prestup, existuje ustanovenie Registračného poriadku SSTZ, v zmysle ktorého hráč, ktorému bola zrušené registrácia na vlastnú žiadosť, môže byť znovu zaregistrovaný za iný oddiel – klub najskôr za jeden rok. Počas tejto doby hráč nemôže hrať v žiadnom inom oddiele-klube doma ani v zahra- ničí. Uvedené pravidlo sa javí byť absolútne rozporné so ZFEÚ, keď jednotlivý klub môže úplne zabrániť športovcovi prestupovať do iného klubu.
4.4. Rezistencia medzinárodných športových pravidiel voči národnému právnemu poriadku
Športové združenia majú evidentnú snahu zachovať si úplnú autonómiu aj pokiaľ ide o riešenie sporov vznikajúcich vnútri športového hnutia medzi športovými zväzmi, športovými klubmi, športovcami či inými členmi navzájom. Dôvodom je zrejme ne- dôvera v promptnosť súdneho konania, ktorého prípadná zdĺhavosť by mohla spo- chybniť regulárnosť nadväzujúcich športových súťaží v po sebe nasledujúcich obdo- biach a tým viesť do systému športu určitý chaos, ktorý by mohol viesť k oslabeniu záujmu divákov o šport a v konečnom dôsledku mať aj negatívny dopad na výšku príjmov športových klubov, zväzov či iných subjektov. Túto požiadavku odôvodňuje Jedruch, ktorý tvrdí, že je potrebné vytvoriť takú konštrukciu, aby súdne preskúma- vanie rozhodnutí orgánov športových organizácií, najmä vzhľadom k dĺžke trvania súdnych sporov, prakticky neznamenalo negáciu funkčnosti športových rozhodnutí a spochybnenie existencie celého športového sveta, ktorý je primárne založený na rozhodnutiach práve orgánov športových.19
Športové zväzy na ten účel vytvárajú osobitné orgány pre rozhodovanie daných spo- rov, ako rôzne disciplinárne komisie či revízne komisie. Rozhodovanie sporov vo vnútri športového zväzu ním vytvorenými orgánmi je poznačené tým, že daný špor- tový zväz je často stranou v konaní pred orgánom, ktorý vytvoril. Neúspešnej proti- strane nemožno uprieť právo, aby jej vec mohol posúdiť nezávislý a nestranný or- gán. Preto by mala vždy existovať možnosť súdneho prieskumu takéhoto rozhodnu- tia ako na to pamätá § 15 zákona SNR č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov.
Súdny prieskum rozhodnutí svojich orgánov však športové zväzy nepovažujú za ideálny spôsob zabezpečenia práva na spravodlivý proces, preto sa mu snažia často vyhnúť využitím rozhodcovského konania. Do svojich stanov zvyknú zakotvovať pravidlá o možnosti podať odvolanie voči rozhodnutiu svojho orgánu na rozhodcov- ský súd. Spravidla ide o Športový arbitrážny súd (CAS) v Lausanne,20 ale napr. predpisy SFZ odkazujú na možnosť preskúmania rozhodnutí svojich orgánov Rozhodcov- ským súdom zriadeným pri SFZ.21
Okrem pochybností o riadnom založení právomoci rozhodcovských súdov odkazom v stanovách občianskeho združenia či dobrovoľnosti akceptovania rozhodcovského konania, o ktorom nechceme bližšie hovoriť v týchto súvislostiach, vyvstáva aj otáz- ka, či národné právne poriadky vôbec umožňujú preskúmanie takýchto rozhodnutí v rozhodcovskom konaní.
Ak by sme posudzovali túto otázku v zmysle u nás platného zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, potom je nutné konštatovať, že v rozhodcovskom konaní rozhodovať len také spory, ktoré môže účastníci skončiť súdnym zmierom. Zákon vymedzuje arbitrabilitu aj negatívnym spôsobom, keď ustanovuje, ktoré spory nemôžu byť rozhodované v rozhodcovskom konaní. Ide o spory o vzniku, zmene alebo zániku vlastníckeho práva alebo iných vecných práv knehnuteľnostiam, spory oosobnom stave, spory súvisiace snúteným výkonom rozhodnutí a spory v priebehu konkurzného konania alebo reštrukturalizácie.
Podľa nášho názoru by nebolo možné využiť rozhodcovské konanie na preskúmanie rozhodnutia orgánov príslušného športového zväzu, napr. v oblasti disciplinárnych právomocí (rozhodnutie o zákaze činnosti hráča, ktorému bola vo futbalovom zápase udelená červená karta) alebo v oblasti posúdenia podmienok na účasť v súťaži a pod. (neudelenie licencie na účasť v športovej súťaži v rámci tzv. licenčného konania). Hoci uvedené rozhodnutia orgánov športových zväzov nepochybne majú svoje ná- sledky v majetkovej sfére športového klubu či športovca, ktorý je ich adresátom, v tomto prípade ide o špecifický druh konaní v rámci správneho súdnictva, v ktorom nemôže rozhodcovský súd suplovať úlohu všeobecného súdu. V uvedených kona- niach sa zisťuje, či rozhodnutie občianskeho združenia je v súlade so zákonom a jeho stanovami, o čom podľa nášho názoru nemožno uzavrieť zmier. Ak je rozhodnutie orgánu združenia v rozpore so zákonom a obmedzuje tak práva niektorého člena združenia, pričom sloboda združovať sa a jej právna ochrana je povýšená až na úro- veň Ústavy SR, potom tieto obmedzenia slobody združovať sa by nemalo byť možné zhojiť dohodou združenia s jeho členom.
Jedným z najvýznamnejších zdrojov príjmov športových zväzov sú príjmy za predaj práva na vysielanie prenosov zo športových podujatí. V mnohých športoch dosiahli športové zväzy to, že v základných svojich predpisoch, ako sú stanovy a pod. majú vymedzené, že sú jediným oprávneným subjektom na poskytovanie súhlasu na pre- daj vysielacích práv z prenosov z podujatí, ktoré organizujú. Športové kluby a športovci, ktorý sa týchto súťaží zúčastňujú, musia súhlasiť so stanovami a inými predpismi, aby sa vôbec mohli zúčastniť súťaže. Športové združenia tak majú mono- polné postavenie na trhu s vysielacími právami k prenosom zo športových podujatí
4.5. Rezistencia správania športových združení voči európskemu či právu
Jedným z najvýznamnejších zdrojov príjmov športových zväzov sú príjmy za predaj práva na vysielanie prenosov zo športových podujatí. V mnohých športoch dosiahli športové zväzy to, že v základných svojich predpisoch, ako sú stanovy a pod. majú vymedzené, že sú jediným oprávneným subjektom na poskytovanie súhlasu na pre- daj vysielacích práv z prenosov z podujatí, ktoré organizujú. Športové kluby a športovci, ktorý sa týchto súťaží zúčastňujú, musia súhlasiť so stanovami a inými predpismi, aby sa vôbec mohli zúčastniť súťaže. Športové združenia tak majú monopolné postavenie na trhu s vysielacími právami k prenosom zo športových podujatí na strane ponuky. Aby dosiahli, čo najvyšší príjem za predaj týchto práv, predávajú ich kolektívne v určitých balíkoch a na princípe exkluzivity spočívajúcej v tom, že pre konkrétne územie (konkrétnu krajinu) získa výlučné vysielacie práva iba jediný vy- sielateľ. Pre televízne spoločnosti je atraktívne získať práva na vysielanie prenosov z významného športového podujatia, najmä ak vedia, že pre dané územie budú jedi- ným vysielateľom tohto športového podujatia.
K eliminácii negatívnych účinkov exkluzivity na trhu s vysielacími právami by mala prispieť úprava § 3a Smernice 97/36/ES Európskeho parlamentu a Rady, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 89/552/EHS o koordinácii určitých ustanovení záko- nov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení v členských štátoch týkajú- cich sa vykonávania činností televízneho vysielania, v zmysle ktorej môže každý členský štát uskutočniť opatrenia v súlade s právnymi predpismi spoločenstva, aby sa zabezpečil, že prevádzkovatelia vysielania, na ktorých sa vzťahuje právomoc, ne- budú vysielať na základe výlučnosti udalosti, ktoré tento členský štát považuje za udalosti veľkého významu pre spoločnosť takým spôsobom, že zbavia podstatnú časť verejnosti v tomto členskom štáte možnosti sledovať takéto udalosti prostred- níctvom priameho prenosu (naživo) alebo prostredníctvom nepriameho prenosu (zo záznamu). Zároveň bolo touto smernicou poskytnuté členským štátom právo vypra- covať zrozumiteľným aprehľadným spôsobom zoznam týchto udalostí veľkého významu.
Na podklade uvedeného bol vo Veľkej Británii prijatý Broadcasting Act z roku 1996 a následne v roku 2000 bolo prijaté nariadenie o televíznom vysielaní (Television Broadcasting Regulations), podľa ktorých boli v Británii definované dve kategórie televíznych vysielateľov. Prvá kategória zahŕňala organizácie poskytujúce službu bezplatne, ktorú môže okrem toho zachytiť 95% obyvateľstva Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska a druhá kategória zahŕňala všetkých ostatných. Zároveň bol vytvorený zoznam udalostí veľkého významu a bolo stanovené, že takú- to udalosť môže vysielateľ z jednej z týchto kategórií vysielať naživo, ak nejaký vy- sielateľ z druhej kategórie tiež nadobudol právo vysielať túto udalosť naživo na rov- nakom alebo na v podstate rovnakom území.
V podstate tak nastala situácia, že súkromní televízni vysielatelia, vysielajúci prenosy na komerčnom princípe, už nemajú možnosť získať práva na vysielanie udalostí veľkého významu, pokiaľ tieto práva nenadobudol aj niektorý vysielateľ, šíriaci svoj signál tzv. free to air (voľne) takmer na celom území krajiny.
Veľká Británia oznámila prijaté opatrenia Európskej komisii, ktorá rozhodnutím 2007/730/ES rozhodla o zlučiteľnosti týchto opatrení s právom Spoločenstva. Po- dobné opatrenia boli prijaté v Belgickom kráľovstve a ich zlučiteľnosť s právom Spoločenstva bola potvrdená rozhodnutím Európskej Komisie č. 2007/479/ES. Uvedené opatrenia priniesli reakciu zo strany Únie európskych futbalových asociácií (UEFA) ako aj Federácie medzinárodných futbalových asociácií (FIFA) ako športo- vých združení organizujúcich dva najvýznamnejšie futbalové turnaje na svete – Maj- strovstvá Európy a Majstrovstvá sveta. V podstate im ako záujemcovia o kúpu vysie- lacích práv na tieto podujatia vo Veľkej Británii ostali iba dve televízne spoločnosti, čím sa trh na strane dopytu podstatne zúžil.
UEFA pred Všeobecným súdom Európskej únie napadla rozhodnutie Komisie, kto- rým boli schválené opatrenia prijaté vo Veľkej Británii, FIFA pre zmenu napadla rozhodnutie Komisie, ktorým schválila opatrenie prijaté Belgickým kráľovstvom. Celkovo tieto futbalové organizácie vzniesli osem dôvodov, pre ktoré považovali napadnuté rozhodnutia za rozporné s právom EÚ, ktoré však nie je možné na tomto mieste podrobne rozoberať. Jednalo sa najmä o to, že konkrétne opatrenia členských štátov nedostatočne určitým a zrozumiteľným spôsobom definovali kritériá pre ur- čenie udalosti osobitného významu, resp. išli nad rámec požiadaviek smernice, vy- zneli diskriminujúco voči niektorým televíznym vysielateľom, porušujú ustanovenia Zmluvy oEurópskom spoločenstve (teraz „Zmluvy ofungovaní Európskej únie“) o slobodnom poskytovaní služieb ako aj o hospodárskej súťaži, porušujú práva maji- teľov vysielacích práv nakladať so svojím majetkom a nie sú proporcionálne. Obe tieto žaloby súd spojil na spoločné konanie a rozhodol o nich dňa 17. Februára 2011 rozsudkom č. T-55/08 vo veci UEFA proti Komisii a č. T-385/07 vo veci FIFA proti Komisii, ktorými obe žaloby zamietol.
Súd v rozsudkoch pripustil, že uvedené opatrenia sú obmedzujúce vo vzťahu k trhu s vysielacími právami, najmä pokiaľ ide o obmedzenie slobody poskytovať služby voči majiteľom práv na vysielanie prenosov z významných spoločenských podujatí a majú vplyv na postavenie majiteľov vysielacích práv na trhu. Usúdil však, že tieto obmedzenia sú dôvodné, pretože sledujú zachovanie práv širokej verejnosti na in- formácie, tým, že budú mať zabezpečený prístup k sledovaniu udalostí, ktoré majú pre spoločnosť veľký význam. Súd teda identifikoval objekt verejného záujmu, kto- rého ochrana bola účelom prijatia vyššie spomínanej smernice, a ak opatrenia člen- ských štátov nevybočili zo širokého rámca poskytnutého im touto smernicou a nepôsobili ani diskriminačne vo vzťahu k niektorým vysielateľom, sú súladné s právom EÚ. Z uvedených dôvodov sa súdu javili byť tieto obmedzenia proporcio- nálne vo vzťahu k dosiahnutiu odôvodneného cieľa chrániť právo širokej športovej verejnosti na informácie.22
Súd dospel k záveru, že namietané opatrenia členských nebránia televíznym vysiela- teľom vstúpiť na relevantný trh a uchádzať sa o nadobudnutie vysielacích práv na prenosy z udalostí osobitného významu, iba im zakazujú zjednávať si exkluzivitu pri vysielaní týchto prenosov. Zároveň však tieto opatrenia neprikazujú majiteľom tých- to práv bezpodmienečne a za určených podmienok poskytovať tieto práva verejno- právnym či nejakým iným vysielateľom. Skutočnosť, že televízne spoločnosti, ktoré vysielajú na platených kanáloch, nejavia o nadobudnutie vysielacích práv záujem, ak nie je zaručené, že na určitom území budú mať výlučné právo vysielať prenosy zo športových udalostí, nebola podľa súdu relevantná. Opatrenia členských štátov, im totiž v týchto konkrétnych prípadoch možnosti uchádzať sa o nadobudnutie inkrimi- novaných vysielacích práv neodňali, a to, že sa súkromní vysielatelia rozhodli tieto možnosti nevyužiť, nemožno pripísať na ťarchu členských štátov či Komisie.
Podľa našich informácií ako UEFA tak aj FIFA podali proti týmto rozhodnutiam odvo- lanie. Snažia sa argumentovať aj tým, že zmenou pravidiel pri predaji vysielacích práv dôjde k výraznému zníženiu tržieb za ich predaj, čo negatívne dopadne najmä na budúci rozvoj tohto športu na amatérskej a mládežníckej úrovni. Peňažné pro- striedky získané predajom televíznych práv totiž následne tieto športové združenia rozdeľovali medzi jednotlivé národné futbalové zväzy, ktoré sú ich členmi za účelom podpory rozvoja futbalu práve na tých najnižších stupňoch rozvoja – v mládežníckom a amatérskom futbale. Potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa by teda znamenalo prehru pre všetkých a v konečnom dôsledku pre futbalových nad- šencov, fanúšikov, divákov, pretože by došlo k pribrzdeniu rozvoja ich obľúbeného športu, znížením prostriedkov na výchovu, výcvik mladých talentovaných hráčov. Rozhodnutie súdu bude mať teda negatívny vplyv práve na tú skupinu osôb, ktoré malo rozhodnutie chrániť.23
Pre UEFA i FIFA sa jedná o tak zásadnú otázku, že možno predpokladať, že aj v prípade potvrdenia rozsudku odvolacím súdom budú hľadať možnosti odporu a rezistencie voči dôsledkom tohto rozhodnutia.
V predchádzajúcom texte sme hádam poukázali na viacero oblastí, v ktorých pravidlá a prax rôznych športových organizácii či združení rezistujú voči pravidlám vyplýva- júcim zo všeobecne záväzných právnych predpisov či už explicitne alebo na základe interpretácií zo strany súdnych orgánov. Napriek tomu nebadať prílišnú snahu tieto pravidlá meniť, a to aj z dôvodu, že subjekty právnych vzťahov, na ktoré sa tieto pravidlá vzťahujú a v istej miere ich obmedzujú, dosiaľ neprejavili výraznejšiu snahu napadnúť status quo.
4.6. Záver
Pripomína to stav, ako by sa čakalo iba na iniciatívu zhora, zo strany súdov, štátnych orgánov skontrolnými právomocami či zákonodarcu, aby primäl predstaviteľov športového hnutia k zmenám právnemu poriadku odporujúcich pravidiel. Športová samospráva sa napriek hlasom, ktoré však doposiaľ prenikajú snáď len z akademickej sféry, správa, akoby bolo všetko v najlepšom poriadku. Šport sa snaží čoraz viac sa uzavierať vo vlastnom autonómnom svete, nehľadiac na judikatúru, či na platnú právnu úpravu, akoby subjekty riadiace jednotlivé športové súťaže odka- zovali: „Robte si, čo chcete, len nám dajte pokoj“.
Autor
JUDr., Jozef Čorba