Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 125, § 125a, § 125b, § 126, § 127 …
Nadnesene povedané je vnútroštátny poriadok prejavom národnej kultúry, historic- kého povedomia a predstavuje znormatívnenie osvedčených riešení. Autonómny vývoj právnych poriadkov jednotlivých štátov je ale v súčasnosti ťažko predstaviteľ- ný. V dnešnej dobe sa ako s každodenným javom stretávame s transplantáciou2 cu- dzích právnych riešení (v tom najširšom slova zmysle), či implementáciou právnych riešení, vytvorených mimo právneho poriadku, v ktorom majú tieto po implantácii pôsobiť.
Často však preberanie zahraničných vzorov právnych riešení ostáva na úrovni viac či menej spôsobilého prekladu (z transplantu sa stáva translant) a neprináša žiaduce účinky. Nefunkčná interakcia vnútroštátneho právneho organizmu s transplantátom, či implantátom môže znefunkčniť právnu úpravu a viesť k potrebe jej opakovanej novelizácie. Vnútroštátny právny poriadok sa môže aktívne brániť proti vonkajším vplyvom a snahám o unifikáciu, harmonizáciu alebo iba implementáciu právnych riešení majúcich pôvod v cudzom právnom poriadku. Právny transplantát, alebo implantát tak môže byť konfrontovaný rezistenciou organizmu, do ktorého je im- plantovaný.
V príspevkoch publikovaných v tejto publikácii budú preskúmané dôvody a mecha- nizmy, akými sa vnútroštátny právny poriadok bráni cudziemu právnemu pravidlu. Rezistencia vnútroštátneho práva môže byť vedomá, kedy normotvorca, alebo orgán aplikujúci právo sa vedome vyhýba dôsledkom implantátu (vnútroštátny právny poriadok ako akási bašta odporu) alebo nevedomá, inherentne zakódovaná v práv- nom poriadku (môžeme hovoriť o akomsi imunitnom systéme vnútroštátneho prá- va). Vychádzame z toho, že okrem legislatívnotechnických omylov zákonodarcu exis- tujú prípady, kedy vlastnosti vnútroštátneho právneho poriadku obmedzujú úspeš- nosť implantovania cudzieho riešenia.
Nie zredkavo je cudzí právny vzor ustanovený záväzne, spravidla formou nadnárod- ného alebo medzinárodného prameňa práva. Vnútroštátna rezistencia voči implantá- tu je obmedzená hierarchickou štruktúrou právneho poriadku. Právny poriadok v týchto prípadoch samozrejme dáva k dispozícii mechanizmy, ktorými sa má presadiť prednostne aplikovateľná právna úprava (bez ohľadu na mieru jej „normatívnej superiority“). Napríklad Ústavný súd Slovenskej republiky môže skúmať súlad hie- rarchicky nižšie postavených prameňov práva s tými, ktoré sú hierarchicky vyššie (pozri čl. 125 a čl. 125a Ústavy Slovenskej republiky). Niektoré súbory právnej regu- lácie si dokonca samy v rámci seba (autonómne) vytvorili mechanizmy, ktoré zabez- pečujú presadenie sa vlastnej právnej regulácie a zabraňujú rezistencii. napríklad v rámci európskeho práva vytvorený inštitút zodpovednosti štátu za škodu spôsobe- nú porušením európskeho práva (doktrína Francovich).
Dalo by sa teda predpokladať, že rezistencia pred vplyvmi bude spojená iba s nesprávnym rozhodovaním, respektíve s chybami v legislatívnom procese. Myslíme si však, že tomu tak nie je.
Okrem rezistencie vnútroštátneho práva na prípady (viac či menej) „externe vnúte- ného“ zásahu, môžeme vnímať aj rezistenciu vnútroštátneho práva v prípade práv- nych transplantátov, teda vedomého prevzatia cudzieho legislatívneho vzoru (určitej legislatívnej konštrukcie) alebo aplikačného vzoru (určitej výkladovej štruktúry). Vedomí si ťažkostí spojenými s identifikovaním vedomého alebo nevedomého pre- berania, prispôsobovania, či iného druhu ovplyvňovania právnych poriadkov medzi sebou. Z toho ale podľa nás nevyplýva (ako tvrdí Pierre Legrand), že uvažovať o transplantátoch je nemožné.3
Právny transplantát pritom nemusí vždy predstavovať iba prevzatie či prispôsobenie cudzieho právneho inštitútu (resp. tradície), ale, ako vyplynie z viacerých príspevkov prezentovaných v tejto publikácii, napríklad aj navrátenie určitého medzičasom vy- pusteného právneho inštitútu (situáciu by sme v tejto nadnesenej medicínskej tradí- cii mohli označiť ako právny resuscitát). Aj právny resuscitát môže mať povahu le- gislatívnu, kedy sa oživí staršia právna úprava, ako aj aplikačnú, kedy sa aplikačná prax prikloní k staršiemu výkladu, ktorý bol medzičasom opustený.
(Myšlienkový) transplantát sa môže prejaviť aj vo vertikálnom smere, a to nielen ako prevzatie medzinárodného či nadnárodného pravidla do vnútroštátneho práva, ale aj v opačnej konštelácii. Nastávajú situácie, kedy sa určité vnútroštátne právne pravidlo (resp. právny inštitút) zovšeobecní a „prenesie“ aj na nadnárodnú, resp. medziná- rodnú úroveň, a to či už vo forme formalizovanej, alebo neformalizovanej (vytvore- nie pravidla obyčajového práva podľa vzoru formalizovaného vnútroštátneho pra- vidla).
V niektorých prípadoch sa priamo (napríklad všeobecné právne zásady uznávané civilizovanými národmi ako prameň medzinárodného práva verejného),4 alebo mo- difikovane (základné zásady vnútroštátnej zodpovednosti pri tzv. mimozmluvnej zodpovednosti EÚ).5 Okrem priamej formalizovanej možnosti pôsobenia vnútroštát- neho pravidla vo „vyšších“ súboroch regulácie, môže vnútroštátna právna úprava pôsobiť inšpriatívne aj pre tvorbu nadnárodných, resp. medzinárodných pravidiel, a to či už cestou spontánnej, obyčajovej normotvorby, alebo cielenej tvorby nových právnych noriem.6
Zaujímavým v týchto prípadoch je, že transplantát vnútroštátneho práva stráca po svojom prevzatí na „vyššiu úroveň“ charakter vnútroštátneho právneho pravidla, a to aj v rámci metodologickej stránky aplikačného prístupu k nemu (transplantova- né pravidlo vykladáme autonómne, nezávisle od toho, ako bolo zamýšľané či zakore- nené vo svojom domácom vnútroštátnom prostredí).
Asi najvýznamnejším poznatkom, ku ktorému teórie právnych transplantátov (ako aj ich kritici) prispeli, je vedomosť, že spoločensko – právny kontext právneho inštitútu má zásadný význam pre jeho ďalší rozvoj a riadne fungovanie. Preto je strata alebo zmena kontextu najvážnejším rizikom právnych transplantátov.7 Zaujímavým v tomto svetle je prístup európskeho normotvorcu, ktorý vytvára unifikované alebo harmonizované právo. Európska normotvorba je vo svojej cielenej „autonómnosti“,8 teda nezávislosti od vnútroštátneho práva vytváraním práva in vitro. Týmto ale nie je daná právna úprava akontextuálna, iba sa jej kontext odlišuje od vnútroštátneho. Takýto postup môže uľahčiť implementáciu. Implantát, vytvorený in vitro a „bez kontextu“ možno nie je taký náchylný na deformácie pri jeho presune, implantácii. Na druhej strane sám núti k vytváraniu kontextu. Nárast európskej normotvorby tak musí byť dopĺňaný nárastom kontextu, vrátane metodológie výkladu a aplikácie práva. Je to prirodzený postup, že právna regulácia, ktorá sa vyhraňuje voči vnútro- štátnemu poriadku (a jeho kontextu), si musí svoj nový kontext vytvoriť. Má v sebe prirodzenú vlastnosť rozširovať sa. Stýmto vedomím musíme pristupovať k implementácii európskeho práva, najmä pri uvádzaní právnych inštitútov, ktoré majú síce podobné označenie ako domáce právne inštitúty (napríklad právo odstúpiť od zmluvy), ale vzhľadom na odlišný kontext implementovaných a domácich práv- nych inštitútov môžu viesť k rôznym aplikačným výsledkom.
O problémoch spojených s právnymi transplantátmi, či implantátmi by bolo možné písať siahodlhé traktáty. Zvolili sme ale iba krátku úvahu, otvárajúcu problematiku. Jednotlivosti v podaní rôznych autorov, ktoré nasledujú, najlepšie ilustrujú zákutia preberania cudzích právnych vzorov, ako aj možnosti, schopnosti a vôľu vnútroštát- neho práva pri odolávaní takýmto vzorom.
Autor
doc. JUDr., Kristián Csach, PhD., LL.M.