V Európe existuje len málo štátov, ktorých hospodárstvo je tak závislé od iných krajín, ako je tomu v prípade Slovenskej republiky. Takéto konštatovanie bohužiaľ platí aj pre prípad závislosti hospodárstva Slovenskej republiky od súkromnoprávnych subjektov, ktoré majú často nadnárodný charakter. Rovnováhu medzi partikulárny- mi záujmami ekonomických subjektov, súkromných alebo verejných a všeobecným ekonomickým záujmom, zabezpečuje hospodárske právo. Podľa Husára, je hospodárske právo možné vymedziť ako súbor právnych noriem obsiahnutých v normatívnych právnych aktoch verejnoprávnej povahy, upravujúcich (regulujúcich) nástroje a metódy zasahovania štátu a iných verejnoprávnych subjektov do hospodárstva na makroekonomickej úrovni i do úrovne fungovania podnikateľských subjektov a do obchodných vzťahov medzi týmito subjektmi, teda na mikroekonomickej úrovni. Narastajúcou globalizáciou strácajú štáty právomoc v oblasti regulácie hospodárstva na makroekonomickej a mikroekonomickej úrovni a delegujú ju na iné subjekty. Napriek dobrovoľnosti delegovania týchto právomocí, štáty často vzdorujú mimo- štátnym pravidlám, ktoré sa zaviazali dodržiavať a ktorý sa prejavuje najmä v ad hoc prípadoch. V tomto príspevku budeme skúmať vplyv mimonárodného súťažného práva ako právneho pododvetvia hospodárskeho práva na hospodárske právo Slovenskej republiky, rezistenciu Slovenského hospodárskeho práva na tieto vplyvy a mechanizmy mimonárodného súťažného práva na odstránenie rezistencie hospodárskeho práva Slovenskej republiky.
5.2. Hospodárske právo Slovenskej republiky a medzinárodne súťažné právo
Medzinárodné právo verejné je podľa Kľučku súbor právnych noriem, ktoré upravujú vzťahy medzi štátmi, ako aj inými subjektmi medzinárodného práva.[ Aj keď za gestora slovenského súťažného práva môžeme považovať Európske právo, čiastkovú úpravu súťažného práva upravuje aj medzinárodné právo verejné.
Pramene medzinárodného súťažného práva môžeme nájsť v pravidlách GATT/WTO, ktorých je Slovenská republika členom. Právnu úpravu hospodárskej súťaže obsahovala Havanská charta, ktorá sa ale stretla s neúspechom členov GATT. Čiastočnú úpravu hospodárskej súťaže upravuje Všeobecná dohode o clách a obchode (GATT 1947). Za významný prameň medzinárodného súťažného práva je považovaný Draft International Antitrust Code (DIAC). DIAC predpokladal vytvorenie medzinárodnej súťažnej sústavy. Na základe DIAC mala byť vytvorená centrálna autorita (International Antitrust Authority) a súdny orgán (International Antitrust Panel). Centrálna autorita by bola oprávnená začať konanie voči členskému štátu a súkromným subjektom pred novovytvoreným súdnym orgánom. Napriek tomu, že DIAC bol členskými štátmi odmietnutý, môžeme ho považovať za významné soft law. V roku 1997 bola v rámci WTO zriadená pracovná skupiny s názvom Obchod a politika hospodárskej súťaže (The WTO Working Group on Trade and Competition Policy). Úlohou tejto pracovnej skupiny WTO je príprava noriem medzinárodného súťažného práva a upozornenie na súčasné problémy antitrustových konaní, ktoré vznikajú na medzinárodnej úrovni.
Rezistencia hospodárskeho práva voči medzinárodnému súťažnému právu sa prejavuje už pri kreovaní právnych noriem medzinárodného práva verejného, a to jednoducho ich neakceptovaním subjektmi medzinárodného práva verejného, čím sa tieto právne normy presúvajú do kategórie soft law. Odstránenie tejto rezistencie národnými štátmi dôjde pravdepodobne ekonomickým vývojom, a to z dôvodu vzrastajúcej globalizácie a zmenou vplyvu mocností na medzinárodnom ekonomickom poli.
5.3. Rezistencia Slovenského právneho poriadku voči právu Európskej Únie
Pre súčasnú dobu v priestore Európy je charakteristický fenoménom Európskeho práva, ktorého úlohou je aj posilnenie a zefektívnenie vzťahov v hospodátstve. Členské štáty prenechali veľkú časť svojich kompetencií vrátane časti moci zákonodarnej, novo vytvoreným orgánom. Aj keď na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že prenos právomocí na Európsku Úniu sa uskutočnil bez vážnejšieho odporu členských štátov, tento predpoklad neplatí. Členské štáty sa bránia akceptácii niektorých kogentných noriem či dokonca už akceptácii soft law. Táto obrana je z veľkej časti vzhľadom na vysoký stupeň ekonomickej integrácie členských štátov bezúspešná.[5] V tejto stati preto budeme skúmať rezistenciu hospodárskeho práva voči európskemu súťažnému právu, ktoré je všeobecne považované za akýsi motor integrácie[6].
5.3.1. Európske súťažné právo ako právny transplantát v slovenskom právnom poriadku
Európske súťažné právo prinieslo do právneho poriadku Slovenskej republiky nielen veľa právnych inštitútov, ktoré dobové právo v čase akceptovania európskeho práva slovenským právnym poriadkom nepoznalo, ale Európske právo prinieslo do právneho poriadku Slovenskej republiky úplne nové súťažné právo, ktoré prešlo dlhým vývojom a v súčasnosti je považované spolu s antitrustovým právom USA za hlavného predstaviteľa antitrustových jurisdikcií vo svete.[7]
Zrod európskeho súťažného práva sa spája najmä s nariadením č. 17/62[8] a činnosťou orgánov európskych spoločenstiev, ktoré bola zamerané najmä na potlačenie kartelov a zneužívania dominantného postavenia podnikov. Pre obdobie do roku 1990 je pre vývoj európskeho súťažného práva charakteristický najmä vplyv Frei- burgskej školy práva, ktorá vychádzala z poznatkov nemeckého súťažného práva a formovala tak obraz európskeho súťažného práva na nemecký obraz. Obrat v smerovaní, nastal pod vplyvom amerických expertov, ktorí boli privolaní Európskou komisiou na pomoc v odstránení deformácie trhu spôsobenej vzrastajúcimi koncentráciami. Pod ich vplyvom, ktorý reprezentoval Chicagskú školu práva, bolo prijaté nariadenie o kontrole koncentrácii podnikov č. 4064/89[9]. Toto Nariadenie sa však z veľkej časti minulo účinkom. Po sérii neúspechov[10] [11] bola prijatá veľká reforma súťažného práva, a to prijatím nariadenia č. 1/200411 a úpravou procesných pravidiel nariadením č. 1/2003[12], ktorého úlohou je zabezpečiť, aby spotrebitelia respektíve aby celkový blahobyt nebol ohrozovaný činnosťou podnikov alebo vlád.[13]
Slovenské súťažné právo nesledovalo vývoj európskeho súťažného práva. Prvou právnou normou upravujúcou[14] problematiku práva na ochranu hospodárskej súťaže na území Slovenskej republiky bola obsiahnutá v zákone č. 141/1933 Sb. o kart e- loch a súkromných monopoloch. Spoločenská situácia po prijatí tohto zákona však nebola pre vývoj slovenského súťažného práva priaznivá. Aj keď socialistické právo upravovalo niektorými právnymi normami hospodársku súťaž[15], jeho cieľom bola úplná regulácia trhu. Moderné poňatie práva hospodárskej súťaže v slovenskom právnom poriadku sa spája až s prijatí zákona č. 136/2001 Z.z. o hospodárskej súťa- ži,[16]ktorý je veľmi ovplyvnený európskym právom[17].
Zjednodušene tak môžeme povedať, že Slovenský právny poriadok obsahuje dve „súťažné práva“, a to národné súťažné právo a európske súťažné právo. Pokiaľ však štáty, ktoré boli súčasťou Európskych spoločenstiev pred rokom 2004, sa spolu s vývojom európskeho súťažného práva pripravili na aplikáciu jeho právnych noriem, Slovenský právny poriadok musel v krátkom časovom období akceptovať pravidlá európskeho súťažného práva a s tým spojené delegovanie svojich právomocí na orgány Európskej Únie.
5.3.2. Decentralizácia európskeho súťažného práva
Pravidlá hospodárskej súťaže obsahuje Zmluva o fungovaní Európskej Únie (ZFEÚ) v hlave VII, kapitole 1 zmluvy. Okrem uvedených článkov ZFEÚ reguluje oblasť európskeho súťažného práva aj množstvo iných právnych aktov, a to napr. kartelové nariadenie č. 1/2004, ďalej nariadenia upravujúce skupinové výnimky. Právo koncentrácií upravujú najmä nariadenia č. 139/2004 a č. 802/2004. V oblasti práva štátnej pomoci je azda najvýznamnejšie nariadenie č. 659/1999. Z uvedených právnych noriem vyplýva, že európske súťažné právo má supranacionálny charakter a je v niektorých prípadoch aj priamo aplikovateľné pred slovenskými orgánmi. Vždy má ale prednosť pred národným právom a orgány aplikujúce európske právo na národnej úrovni sú povinné zabezpečiť jeho plnú efektívnosť (effet utile).
Jedným zo základných princípov Európskeho práva je aj princíp subsidiarity. Podľa čl. 5 ods. 1 ZFEÚ, vymedzenie právomocí Únie sa spravuje zásadou prenesenia právomocí. Vykonávanie právomocí Únie sa spravuje zásadou subsidiarity a proporcionality. Podľa čl. 5. ods. 3 Lisabonskej zmluvy, podľa zásady subsidiarity koná Únia v oblastiach, ktoré nepatria do jej výlučnej právomoci, len v takom rozsahu a vtedy, ak ciele zamýšľané touto činnosťou nemôžu členské štáty uspokojivo dosiahnuť na ústrednej úrovni alebo na regionálnej a miestnej úrovni, ale z dôvodov rozsahu alebo účinkov navrhovanej činnosti ich možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie.
Princíp subsidiarity je spätý s princípom decentralizácie európskeho súťažného práva. Decentralizácia európskeho súťažného práva bola založená nariadením č. 1/2003, ktoré je považované za právnu normu, ktorá reformovala a modernizovala európske súťažné právo. Nariadenie č. 1/2003 upravilo postavenie Európskej komisie a národných súťažných orgánov, ktoré vyústilo do vytvorenia Európskej súťažnej siete (European Competition Network) a stanovilo pravidla pre aplikáciu národných súťažných práv a európskeho súťažného práva.
Modernizácia európskeho súťažného práva poskytla odpoveď aj na duálnu aplikáciu národných súťažných práv a európskeho súťažného práva. V oblastí kontroly dohôd, rozhodnutí a zosúladených postupov podľa článku 101 Lisabonskej zmluvy a v oblastí kontroly zneužívania dominantného postavenia podľa čl. 102 Lisabonskej zmluvy sa uplatňuje princíp paralelnej aplikácie európskeho súťažného práva a vnútroštátneho súťažného práva vnútroštátnymi orgánmi.[18] Podľa článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, ak orgány hospodárskej súťaže členských štátov alebo vnútroštátne súdy uplatňujú vnútroštátne súťažné právo na dohody, rozhodnutia združení podnikov alebo zosúladené postupy v zmysle článku 81 ods. 1 Zmluvy (teraz článok 101 ods. 1), ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi v zmysle uvedeného ustanovenia, uplatnia aj článok 81 Zmluvy na také dohody, rozhodnutia alebo zosúladené postupy. Ak orgány hospodárskej súťaže členských štátov alebo vnútroštátne súdy uplatňujú vnútroštátne súťažné právo na akékoľvek zneužitie zakázané článkom 82 Zmluvy (teraz článok 102), uplatnia aj článok 82 Zmluvy.
Európska komisia nariadením č. 1/2003 stratila formálne svoje dominantné postavenie v oblasti aplikácie európskeho súťažného práva. Podľa článku 5 predmetného nariadenia, totiž orgány hospodárskej súťaže členských štátov majú právomoc na uplatňovanie článkov 81 a 82 Zmluvy v jednotlivých prípadoch. Na tento účel, konajúc zo svojho vlastného podnetu alebo na základe sťažnosti, môžu prijímať tieto rozhodnutia:
— nariadiť skončenie porušovania,
— nariadiť dočasné opatrenia,
— prijímať záväzky,
— ukladať pokuty, pravidelné penále alebo iné sankcie podľa vnútroštátneho práva.
Ak na základe informácií, ktoré majú k dispozícii, nie sú splnené podmienky pre zákaz, môžu tiež rozhodnúť, že nie sú žiadne dôvody na zásah z ich strany.
Aj keď nariadením č. 1/2003 bolo na národné súťažné orgány delegovaná veľká časť kompetencií v oblastí aplikácie právnych noriem európskeho súťažného práva, Európska komisia mala priznané osobitné postavenie aj v procedurálnej rovine. Podľa článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003, ak Komisia začne konanie týkajúce sa prijatia rozhodnutia podľa kapitoly III, zbavuje tým orgány hospodárskej súťaže členských štátov ich práva na uplatňovanie článkov 81 a 82 Zmluvy. Ak orgány hospodárskej súťaže členských štátov už konajú v prípade, Komisia začne konanie len po konzultácii s týmito vnútroštátnymi orgánmi hospodárskej súťaže.
Decentralizáciou európskeho súťažného práva došlo k prenosu kompetencií z Európskej komisie na národné orgány. Aj keď by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že modernizácia európskeho súťažného práva spočívajúca v decentralizácií bola významným krokom k oslabeniu právomocí Európskej komisie, opak je pravdou. Výlučným tvorcom súťažnej politiky sa stala Európska komisia. De facto modernizáciu európskeho súťažného práva došlo k tvorbe systému s jasnou hierarchickou štruktúrou, na čele ktorého stojí Európska komisia.
5.3.2.1. Rezistencia národného hospodárskeho práva voči decentralizácii európskeho súťažného práva
Orgány Európskej Únie majú právomoc kreovať právne normy európskeho súťažného práva, majú právomoc usmerňovať politiku európskeho súťažného práva a napriek decentralizácii európskeho súťažného práva, majú právomoc v ad hoc prípadoch odňať právomoc národným orgánom konať v rámci ich právomocí, ktoré im boli zverené právnymi normami. Národné orgány však okrem právomoci uplatňovať normy národného súťažného práva, majú taktiež právomoc uplatňovať na protiprávne konanie podnikov právne normy európskeho súťažného práva. Často tak medzi národnými orgánmi a Európskou komisiou dochádza ku konfliktu pri uplatňovaní právnych noriem súťažného práva na protiprávne konanie podnikov. Európsky súdny dvor[19] [20] sa preto už stretol s otázkou duálnej aplikácie noriem súťažného práva, teda noriem európskeho súťažného práva a národného súťažného práva, na protiprávne konanie podnikov a s otázkou vzájomného postavenia Európskej komisie a národného orgánu, pri posudzovaní protiprávneho konania podnikov.
Už pred vyše 40 rokmi, teda pred reformou európskeho súťažného práva, sa Európsky súdny dvor v prípade Walt – Walhem20 zaoberal otázkou duálnej aplikácie súťažného práva za protiprávne konanie podnikov (vytvorenie kartelu), ktoré spadalo do pôsobnosti tak národného súťažného orgánu (Kammergerichť), ako aj do pôsobnosti Európskej komisie. Podľa Európskeho súdneho dvora, národné súťažné orgány môžu začať konanie proti kartelu v súlade so svojim národným súťažným právom, a to aj vtedy ak konanie voči kartelu bolo už začaté Európskou komisiu. To platí za podmienky, že aplikácia národného súťažného práva neoslabí úplnú a jednotnú implementáciu práva Spoločenstva alebo účinkov opatrení, ktoré boli alebo majú byť prijaté na jeho vykonanie.[21]
Výklad niektorých právomocí národných súťažných orgánov, ktorý podal Európsky súdny dvoro vo veci Walt – Walhem odrážal právny stav pred prijatím nariadenia č. 1/2003. V súčasne platnom právnom stave takýto právny záver podľa Európskej Komisie neplatí. Podľa názoru Európskej komisie, podľa článku 11 ods. 6 (nariadenie č. 1/2003) začatie konania zo strany Európskej komisie za účelom prijatia rozhodnutia podľa uvedeného nariadenia, strácajú všetky orgány pre hospodársku súťaž členských štátov príslušnosť používať články 81 ES[22] a 82 ES[23]. To znamená, že akonáhle Európska komisia začne konanie, vnútroštátne orgány pre hospodársku súťaž, nemôžu postupovať na takom istom právnom základe proti takej istej dohode (dohodám) alebo konaniu (konaniam) toho istého podniku (podnikom) na tom istom dotknutom zemepisnom a výrobkovom trhu.[24] Ak Európska komisia začne ako prvý orgán pre hospodársku súťaž konanie za účelom prijatia rozhodnutia podľa uvedeného nariadenia Rady, vnútroštátne orgány pre hospodársku súťaž, potom čo Európska komisia začal konanie, už nemôžu začať vlastné konanie na základe článkov 81 ES[25] a 82 ES[26] proti takej istej dohode (dohodám) alebo konaniu (konaniam) toho istého podniku (podnikom) na tom istom dotknutom zemepisnom a výrobkovom trhu.[27]
Vychádzajúc z právnych názorov na nariadenie č. 1/2003, ktoré sa týkajú uplatňovania súťažných práv (tj. európskeho súťažného práva a národného súťažného práva), ktoré podala Európska komisia v Oznámení Európskej komisie o spolupráci v rámci siete orgánov pre hospodársku súťaž, začatím konania Európskou komisiou strácajú právomoc národne orgány na aplikovanie súťažného práva.
S právnym záverom Európskej komisie však nesúhlasí národný súťažný orgán Českej republiky (Úrad pro ochranu hospodárské souteže)[28], ktorý napriek jednoznačnému výkladu a postoju Európskej Komisie, začal konanie voči podnikom za spáchanie kartelu a uložil im pokutu (v súlade s národným súťažným právom), ktorý už vyšetrovala Európska komisia (v súlade s európskym súťažným právom). Konanie národného súťažného orgánu sa dostalo až pred Súdny dvor Európskej Únie, ktorému bola okrem iných otázok položená otázka:
Je treba čl. 11 ods. 6[29] v spojení s čl. 3 ods. 1[30] a bodom 17 odôvodnenia[31] nariadenia 1/2003 a bodom 51 oznámenia Európskej komisie o spolupráci v rámci siete orgánov pre hospodársku súťaž30 31 [32], so zásadou ne bis in dem vyplývajúcu článku 50 Listiny základných práv Európskej Únie[33] a so všeobecnými zásadami európskeho práva vykladať tak, že ak začne konanie Európska komisia po 1. máji 2004 konanie pre porušenie článku 81 ES (teraz článok 101 ZFEÚ) a vo veci samej rozhodne:
a) strácajú orgány pre hospodársku súťaž členských štátov bez ďalšieho právomoc zaoberať sa tým istým konaním, a to navždy
b) strácajú orgány pre hospodársku súťaž členských štátov právomoc uplatňovať na to isté konanie predpisy vnútroštátneho práva, ktoré obsahuje obdobnú právnu úpravu ako článok 81 ES (teraz článok 101 ZFEÚ)
Generálna advokátka[34] potvrdila sčasti záver Európskej komisie a odmietla úvahy o tom, že článok 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 ako aj bod 53 Oznámení Európskej komisie o spolupráci v rámci siete orgánov pre hospodársku súťaž sa netýka uplatňovanie národných súťažných práv. Podľa jej názoru totiž článok 3 ods. 1 prvá veta vytvára úzke spojenie medzi zákazom kartelu podľa článku 81 ES (článok 101) a príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho kartelového práva. Ak sa použije na dohodu podnikov, ktorá je spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, vnútroštátny zákaz kartelu, musí byť podľa článku 3 ods. 1 prvej vety nariadenia č. 1/2003 súčasne použitý aj na článok 81 ES (článok 101). Vzhľadom k tomu, že ale vnútroštátnemu orgánu pre hospodársku súťaž nie je podľa čl. 11 ods. 6 prvej vety nariadenia č. 1/2003 použitie článku 81 ES (článok 101) dovolené, akonáhle Európska komisia začne konanie, vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaž nemôže v konečnom dôsledku naďalej použiť ani vnútroštátny zákaz kartelov.[35] To však ale neznamená, že začatím konania Európskej komisie vnútroštátne orgány pre hospodársku súťaž trvale a definitívne strácajú svoju právomoc používať vnútroštátne právo hospodárskej súťaže.[36] Pravidlá hospodárskej súťaže na európskej a vnútroštátnej úrovni sledujú v podstate rovnaký účel, a to zaistiť ochranu hospodárskej súťaže na príslušnom dotknutom trhu. Reštriktívne praktiky však posudzujú z rôznych pohľadov a nie sú totožné vo svojom rozsahu právomocí.[37]Je preto možné vysloviť záver, že vnútroštátne orgány pre hospodársku súťaž trvale a definitívne nestrácajú svoju právomoc používať vnútroštátne právo hospodárskej súťaže, pokiaľ Európska komisia začne konanie smerujúce k prijatiu rozhodnutia podľa kapitoly III nariadenia č. 1/2003. Naopak, vnútroštátne orgány pre hospodársku súťaž, môžu po ukončení konania vedeného Európskou komisiou v medziach zákazu dvojitého trestu (zásada ne bis in dem)[38] sami rozhodnúť.[39] Zásada ne bis in dem pritom bráni tomu, aby v rámci Európskeho hospodárskeho priestoru viacero orgánov pre hospodársku súťaž alebo súdov v súvislosti s rovnakým územím a rovnakým časovým obdobím, ukladalo sankcie sa protisúťažné dôsledky jednej a tej istej kartelovej dohody. Zásada ne bis in dem v žiadnom prípade nezakazuje, aby v rámci Európskeho hospodárskeho priestoru viacero orgánov pre hospodársku súťaž alebo súdov sankcionovalo zamýšľané alebo spôsobené obmedzenie hospodárskej súťaže, jednej a tej istej kartelovej dohody na rôznych územiach a za rôzne časové obdobia.[40] Aj napriek skutočnosti, že výklad Súdnym dvorom Európskej Únie ešte nebol podaný[41], je stanovisko generálnej advokátky významným úspechom národného súťažného orgánu, ktorý odmietol akceptovať názor, podľa ktorého v rámci súťažného práva existuje hierarchická štruktúra súťažných orgánov na čele s Európskou komisiou. Zjednodušene môžeme povedať, že procesné nariadenie č. 1/2003 tak neodňalo právo národným súťažným orgánom aplikovať svojej národné súťažné právo, a to ani v prípade ak Európska komisia začala konanie smerujúcemu k odhaleniu kartelu.
Český národný súťažný orgán sa tak nevzoprel európskemu právu, ale len ustálenému právnemu názoru Európskej komisie. Ak sa Súdny dvor Európskej Únie prikloní k právnemu názoru generálnej advokátky, Európske právo môže odstrániť takýto právny stav v zásade na dvoch úrovniach.
Prvou je tzv. normatívna úroveň. Európska Únia by tak musela prijať normatávny právny akt, ktorý by upravil právomoc Európskej komisii a národných súťažných orgánov uplatňovať európske súťažné právo odlišne ako je tomu teraz. Do úvahy by pripadala aj prijatie normatívneho právneho aktu, ktoré by harmonizovalo národné súťažné práva do takej miery, že národné súťažné práva by de facto zanikli (otázne pritom vôbec je, či v súlade s dnešným stupňom ekonomickej integrácie a právnej harmonizácie je ešte vôbec možné deliť národné súťažné právo a európske súťažné právo). Je však nepravdepodobné, že práve kvôli skúmanému konkrétnemu prípadu „rezistencie“ národného súťažného orgánu, bude Európska Únie meniť pravidlá súťažného práva. Na druhej strane môže byť takýto prípad impulzom pre zmenu pravidiel európskeho súťažného práva.
Pravdepodobnejšie sa však zdá, že táto rezistencia bude odstránená orgánmi Európskej Únie, a to prostredníctvom ich aplikačnej praxe. Je možné, že Súdny dvor Európskej Únie sa neprikloní k stanovisku generálnej advokátky a podá výklad predkladaných otázok inak. V tomto prípade bude národný orgán povinný akceptovať výklad Súdneho dvora Európskej Únie. Nie je taktiež vylúčené, že Súdny dvor Európskej Únie v iných rozhodnutiach vytvorí test case, ktorým odmietne rezistenciu národných orgánov. Najpravdepodobnejšie sa však podľa nášho názoru javí odstránenie tejto rezistencie prostredníctvom aplikačnej právomoci Európskej komisie.
Ako už bolo uvedené vyššie, v súlade s článkom 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003, ak Európska komisia začne na kartelové dohody uplatňovať európske súťažné právo, zbavuje tým národné orgány hospodárskej súťaže ich práva na uplatňovanie článkov 81 a 82 Zmluvy a dokonca aj na uplatňovanie národných súťažných práv. Uvedené tvrdenie neplatí stále. Národné súťažné orgány môžu začať konanie voči podnikom, voči ktorým bolo Európskou komisiou konanie skončené, avšak vždy v rámci rešpektovania zásady ne bid in dem. V praxi tak bude pre Európsku komisiou jednoduché, aby de facto znemožnila národným súťažným uplatňovať národné súťažné právo voči podnikom, ktorým bola Európskou komisiou uložená sankcia za porušenie európskeho súťažného práva. Aj keď sú reštriktívne praktiky podnikov posudzované Európskou komisiou a národnými orgánmi z iných pohľadov, národné súťažné právo a európske súťažné právo sú spojené v takom rozsahu, že ich oddelenie nejakou linkou nie je podľa nášho názoru už možné. Podľa generálnej advokátky totiž v skúmanom prípade bola rešpektovaná zásada ne bis in dem, a to z toho dôvodu, že rozhodnutie Európskej komisie nepokrývalo konanie spáchané na území konkrétn e- ho národného štátu[42]. Európska komisia sprísnením vlastných kritérií pri posudzovaní kartelov môže právomoc národných súťažných orgánov značne obmedziť prípadne dokonca odstrániť (jednoducho tým, že rozhodnutie bude pokrývať celý pri e- stor Európskej Únie za čo možné najdlhšie časové obdobie).
5.3.3. Štátna pomoc
Za delikt antitrustového práva sa považuje pod podmienkou deformácie hospodárskej súťaže aj poskytnutie štátnej pomoci. Poskytovanie štátnej pomoci nie je členským štátom Európskej Únie úplne zakázané ale regulované. Lisabonská zmluva zakazuje, aby členský štát priamo alebo prostredníctvom štátnych zdrojov poskytoval akúkoľvek pomoc, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí jej narušením tým, že zvýhodňuje určité podniky alebo výrobu určitých tovarov, pokiaľ to ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.[43] Pravidlá poskytovania štátnej pomoci sú vybudované podľa vzoru všeobecného zákazu a vymedzených výnimiek.[44] Posudzovanie poskytnutej štátnej pomoci má dva základné stupne. Najprv je nevyhnutné posúdiť či boli plnené podmienky uvedené v zmluve (zvýhodnenie, pričítateľnosť štátu, selektivita opatrenia, vplyv na hospodársku súťaž a medziúnijný obchod). ZFEÚ vyžaduje notifikačnú povinnosť voči Európskej Komisie zo strany štátu o pláne poskytnúť štátnu pomoc. Európska Komisia následne po preskúmaní podmienok uvedených v zmluve,[45]rozhodne o povolení či nepovolení poskytnutia štátnej pomoci. Protiprávne poskytnutú štátnu pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom je členský štát povinný vymôcť. Táto povinnosť vyplýva z čl. 14 nariadenia č. 659/1999,[46]podľa ktorého Európska komisia pri rozhodovaní o nezlučiteľnosti protiprávnej pomoci zároveň rozhodne, že daný členský štát podnikne všetky potrebné opatrenia, aby vymohol pomoc od príjemcu.
Rezistencia členských štátov prebieha najčastejšie nedodržaním pravidiel poskytovania štátnej pomoci. Členské štáty sú tak často adresátmi rozhodnutia Európskej komisie, ktorého predmetom je práve uloženie povinnosti členskému štátu vymáhať neoprávnene poskytnutú štátnu pomoc. Mechanizmus odstránenia rezistencie členských štátov je ustálený rozhodovacou praxou príslušných orgánov a len málokedy dôjde k prehliadnutiu[47] rezistencie členských štátov voči pravidlám poskytovania štátnej pomoci. Napriek tomu tento mechanizmus odstránenia rezistencie sa stretol s veľkou výzvou, ktorou bol práve právny poriadok Slovenskej republiky a jej orgány.
Všeobecný súd Európskej Únie v notoricky známom prípade48 Frucona Košice a.s.[48] [49] zamietol žalobu Frucony Košice a.s. voči Európskej komisii. Daňový úrad ako veriteľ odpustil vo vyrovnávacom konaní čas dlhu Frucone Košice, a. s.. Európska komisia v rozhodnutí tvrdila, že v predmetnom prípade nebol splnený test veriteľa v trhovom hospodárstve a štát poskytol príjemcovi výhodu, ktorú by tento nebol schopný získať za trhových podmienok.[50] Podľa usmernení z roku 1999 totiž musí poskytnutie pomoci na reštrukturalizáciu súvisieť a byť podmienené implementáciou realizovateľného a uceleného reštrukturalizačného plánu na obnovenie dlhodobej životaschopnosti podniku. Členský štát sa zaväzuje k tomuto plánu, ktorý musí byť schválený Komisiou. Neschopnosť firmy realizovať plán sa považuje za zneužitie pomoci.[51] Komisia v odôvodnení svojho rozhodnutia vychádzala z toho, že predaj aktív v konkurznom konaní by so všetkou pravdepodobnosťou viedol k vyššiemu výnosu pre veriteľov.
Vymáhanie neoprávnene poskytnutej pomoci sa dostalo aj pred súdy Slovenskej republiky, ktoré zamietli žalobu na vydanie sumy rovnajúcej sa podľa Európskej komisie poskytnutej štátnej pomoci. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa § 63 ods. 1 ZKV, ak uznesenie o potvrdení vyrovnania nadobudlo právoplatnosť a dlžník úplne a včas svoje povinnosti splnil, zaniká jeho povinnosť splniť veriteľom časť záväzku, na ktorej nebol povinný podľa obsahu vyrovnania, a to aj vtedy, ak hlasovali proti prijatiu vyrovnania alebo sa hlasovaní nezúčastnili. V konaní nebolo sporným, že predpoklady tohto účinku v potvrdení vyrovnania žalovaný ako dlžník splnil. Za uvedeného skutkového stavu tak došlo k zániku časti pohľadávky žalobcu v súlade so ZKV, ktorý je totiž zákonom nielen procesným, pretože obsahuje ustanovenia, či už súkromného, alebo čiastočne aj verejného práva. Inštančné súdy tak v súlade s ustanovením § 135 ods. 2 O. s. p. pri rozhodovaní o žalobnom návrhu vychádzali z právoplatného rozhodnutia konkurzného súdu.[52]
Otázka ako odstrániť rezistenciu slovenských orgánov voči pravidlám štátnej pomoci bola položená nielen Európskym orgánom, ale aj Slovenskej republike. Nakoľko mechanizmus ako vymáhať protiprávne poskytnutú štátnu pomoc v tomto prípade zlyhal, iniciovala Európska komisia proti Slovenskej republike konanie za porušenie článku 249 štvrtého odseku Zmluvy ES.[53] Podľa žaloby Európskej komisie, nepostačuje, že Slovenská republika využila všetky prostriedky (prostredníctvom súdneho konania a mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora – pozn. M.R.), ktoré má k dispozícii. Výsledkom použitia týchto prostriedkov musí byť účinný a okamžitý výkon rozhodnutia, bez ktorého platí, že Slovenská republika si nesplnila svoje p o- vinnosti. Nedodržanie povinnosti členského štátu vymáhať je dané, ak kroky, ktoré členský štát podnikol, nemali žiadny dopad na skutočné vrátenie tejto sumy.[54] Pod tlakom Európskej komisie, a to ešte pred rozhodnutím vo veci samej, prijala Slovenská republika zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Tento zákon by mal vyriešiť v budúcností podobný prípad vymáhania štátnej pomoci. Podľa predmetného zákona, rozhodnutie Európskej komisie o neoprávnenej štátnej pomoci je priamo vykonateľné voči príjemcovi dňom doručenia takého rozhodnutia Slovenskej republike.[55] V niektorých prípadoch[56] je súčasťou exekučného titulu aj rozhodnutie ústredného orgánu štátnej správy. Zákon tak el e- gantne v prípade v podobnej situácie obíde slovenské súdy, ktoré vo veľkej miere úspešne vzdorovali pravidlám Európskej Únie o štátnej pomoci.
Prípad vymáhania štátnej pomoci od Frucony Košice a.s. je zaujímavý z viacerých dôvodov. Rezistencia nastala na úrovni súdov, ktoré vzdorovali nielen právu Európskej Únie, ale aj iným národným orgánom (generálnemu prokurátorovi). Napriek skutočnosti, že Slovenská republika podľa nášho názoru (a to aj podľa názoru Európskej komisie), použila všetky dostupné právne prostriedky na vymáhane neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci, Európska komisia oprávnene začala konanie proti Slovenskej republike, čím vznikla paradoxná situácia vyúsťujúca do právnej neistoty. Pod tlakom Európskej komisie bol prijatý zákon, ktorého účelom je pri vymáhaní neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci obchádzanie súdov Slovenskej republiky, ale ktorý zároveň nie je možné aplikovať na vymáhanie neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci Frucone Košice a.s. V neposlednom rade, tento prípad opäť vyvolal polemiku týkajúcu sa postavenia národných súdov a súdnych orgánov Európskej Únie. Podľa generálneho advokáta Villalóna, v rámci takéhoto súdneho konania, ktoré malo formálne vnútroštátny charakter, ale z funkčného a materiálneho hľadiska malo dimenziu Spoločenstva, mohol byť nepochybne vynesený právoplatný rozsudok z hľadiska vnútroštátneho práva, ale v každom prípade bez akejkoľvek právnej platnosti vo veci konania, ktoré sa z materiálnej stránky týkalo Spoločenstva. V takomto i v podobných prípadoch teda vždy patrí posledné (konečné a nemenné) slovo Súdnemu dvoru.[57]
Môžeme povedať, že rezistencia súdov Slovenskej republiky bola z veľkej miery úspešná. To však už nemôžeme povedať o následku, ktorý bude má/bude mať táto rezistencia na Slovenskú republiku.
5.3.4. Obchádzanie sankcie Európskej komisie
Vstupom do Európskej Únie Slovenská republika nielen akceptovala právo Európskej Únie, ale delegovala aj časť významných právomocí na orgány Európskej Únie. Jedným z týchto delegovaných práv je aj právomoc Európskej komisie ukladať súkrom- noprávnym subjektom založeným podľa národných právnych poriadkov sankcie za porušenie európskeho súťažného práva. Právne pravidlá upravujúce právomoc Európskej komisie ukladať sankcie podnikom, sú koncipované veľmi široko a umožňujú Európskej komisii zohľadňovať mieru účasti jednotlivých podnikov na konaní, ktorým došlo k porušeniu kartelového práva, či zohľadňovať prístup podnikov na objasňovaní deliktov kartelového práva. Podľa Willsa má Európska komisia pri ukladaní sankcií zohľadňovať dve pravidlá, a to pravidlo spravodlivosti a pravidlo efektivity.[58] Nakoľko však legitímne konanie Európskej komisie spôsobovalo slovenskej ekonomike negatívny dopad, prišiel slovenský zákonodarca s vlastným riešením ako sa tomuto dopadu čiastočne vyhnúť. Týmto riešením bolo prijatie zákona č. 493/2009 Z. z. o niektorých opatreniach týkajúcich sa strategických spoločností a o zmene a doplnení niektorých zákonov.[59]
Nie je neobvyklé, že štáty chránia národné spoločností, ktoré majú pre členský štát strategický význam pred negatívnymi dopadmi hospodárskej krízy.[60] Pod tento zámer skryl slovenský zákonodarca aj zákon o strategických spoločnostiach.[61] Zamýšľaným cieľom zákona o strategických spoločnostiach bolo udržanie zamestnanosti v podnikoch ktorým hrozil zánik, a to prostredníctvom správcu, ktorý mal povinnosť zabezpečiť prevádzkovanie podniku aj v dobe trvania konkurzného konania a prostredníctvom udelenia predkupného práva na majetok obchodnej spoločnosti štátu.[62]
Zákon o strategických spoločnostiach bol napriek právnej nedokonalosti elegantným dielom ako sa vyhnúť sankcií Európskej komisie. Ochrana „strategických spoločností“, ktorých zánik môže viesť k negatívnym ekonomickým dopadom na ekonomiku štátu, môže byť podľa nášho názoru legitímnym dôvodom na prijatie obdobného zákona. V skutočnosti, účelom zákona o strategických spoločnostiach nebola ochrana hospodárstva štátu v podmienkach prebiehajúcej krízy, ale udržanie zamestnanosti podniku (Novácke chemické závody a.s., ďalej ako „NCHZ“) ktorý bol adresátom sankcie Európskej komisie (a s tým spojené udržanie si volebných preferencií). Zákon o strategických obchodných spoločnostiach bol schválený v skrátenom legislatívnom konaní krátko po vydaní rozhodnutia Európskej komisie[63] a bol nasledovaný rozhodnutím vlády Slovenskej Republiky o strategickom význame spoločnosti Nováckych chemických závodov[64]. Účinnosť zákona o strategických obchodných spoločnostiach bola stanovená len na niečo viac ako jeden rok.
Napriek skutočnosti, že Európska komisia je povinná pri ukladaní sankcie podniku zohľadňovať jej dopad na podnik, a to tak, aby prípadná sankcia nepriviedla podnik k jeho zániku[65] a napriek existenciu reštrukturalizačného konania v právnom poriadku Slovenskej republiky, zákon o strategických spoločnostiach predpokladal, že z dôvodu sankcie Európskej komisie, bude na majetok NCHZ vyhlásený konkurz. Ak by ale aj v rámci konkurzného konania došlo k predaju podniku za takú cenu, aby bola pohľadávka Európskej komisie uspokojená v plnej výške (k čomu by ale s najväčšou pravdepodobnosťou nedošlo) , sankcia Európskej komisie by sa minula účinkom. Účelom sankcie totiž nie je získať peňažné plnenie, ale odstrániť kartel a zabrániť ďalšiemu protisúťažnému chovaniu podnikov.
K predaju majetku NCHZ štátu nakoniec nedošlo. Napriek všeobecnej kritike k prijatiu takéhoto zákona[66], oficiálna kritika zo strany Európskej komisie podľa vedomosti autora neprišla. Bolo by zaujímavé, ako by sa k predaju majetku NCHZ v súlade so zákonom o strategických spoločnostiach postavila Európska komisia. Podľa nášho názoru by takýto zákon bol v rozpore s právom Európskej Únie a pravdepodobne by tak nasledovala žaloba zo strany Európskej komisie o porušenie povinnosti proti Slovenskej republike (infringement proceedings). Každopádne v ad hoc prípadoch sa zdá, že prijatie účelového zákona je efektívna rezistencia proti Európskemu právu.
5.3.5. Rezistencia spočívajúca vo výnimkách
5.3.5.1. Výnimky prijaté v zakladajúcich právnych dokumentoch
Osobitne je nevyhnutné poukázať na výnimky, ktoré sa napriek všeobecnej zásade rovnosti v práve Európskej Únie vyskytujú. Výnimky existujú už v základných právnych normách Európskej Únie. V súčasnej dobe je nutné poukázať napríklad na výnimku[67] ktorú si vydobyli Poľsko, Veľká Británia a Česká republika, a ktorá zjednodušene znamená, že pri výklade Listiny základných práv EU sa bude prihliadať k zneniu Protokolu o uplatňovaní Listiny základných práv Európskej Únie v Poľsku a v Spojenom kráľovstve.
Ako bolo uvedené v kapitole 2.2.1 Rezistencia národného hospodárskeho práva voči decentralizácii Európskeho súťažného práva, Listina základných práv Európske Únie hrá dôležitú úlohu v Európskom súťažnom práve. „Večná problematika“ sa spája aj s uplatňovaním základných práv súvisiacu s právomocou súťažných orgánov. Posúdenie rezistencie súvisiacej so základnými právnymi dokumentmi patrí najmä do pozornosti ústavného práva. Na druhej strane jej význam sa prejavuje aj v periférii práva hospodárskeho. Mechanizmus na jej odstránenie vidíme skôr v ekonomických a spoločenských dopadoch na štát, ktorý odmieta zaväzovať sa k akceptovaniu právnych pravidiel, ktoré zvažujú prijať ostatné členské štáty.
5.3.5.2. Časové výnimky
Z pohľadu nami skúmanej problematiky je však nevyhnutné upriamiť pozornosť na pravidlá Európskej Únie (spravidla smernice), ktoré poskytujú niektorým štátom dočasné výnimky v rôznych oblastiach európskeho práva. Tieto výnimku spravidla spočívajú v odložení transponovania smernice, prípade jej časti pre niektoré štáty, a to po určitú dobu.
Rezistencia sa tak prejavuje vydobytím si výnimky v legislatívnom procese. Prijatie takejto výnimky musí byť vždy odobrené Európskym parlamentom. Slovenská republika je adresátom viacerých výnimiek (spolu s inými štátmi), ktoré jej boli udelené najčastejšie z dôvodu nedostatočného ekonomického rozvoja s porovnaním s vyspelejšími členskými štátmi.
Ako príklad môžeme uviesť trh poštových služieb, a to smernicu Európskeho Parlamentu a Rady 2008/6/ES z 20. februára 2008, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 97/67/ES s ohľadom na úplné dokončenie vnútorného trhu poštových služieb Spoločenstva[68]. Podľa čl. 3, príloha 2., uvedenej smernice, odchylne od článku 2 môžu tieto členské štáty (v zozname štátov je aj Slovenská republika) odložiť implementáciu tejto smernice do 31. decembra 2012 s cieľom naďalej vyhradzovať služby pre poskyto- vateľa(-ov) ►d univerzálnej služby.
Ak by členské štáty ktoré sú adresátmi výnimiek porušili povinnosť implementovať smernicu v súlade s výnimkou, Európska komisia by začala konanie o porušenie povinnosti proti týmto členským štátom (infringement proceedings).
5.3.6. Ďalšie prípady rezistencie
Členské štáty niekedy nemajú na výklad právnych noriem rovnaký pohľad ako orgány Európskej Únie. Nie je preto prekvapujúce, že v súčasnosti prebieha celý rad súdnych konaní o porušenie povinností (infringement proceedings). V nasledovnom texte preto poukážeme na vybraný prípad podľa názoru slovenského zákonodarcu oprávneného konania, ktoré Európska komisia považuje za neoprávnenú rezistenciu.
V práve Európskej Únie existuje zvláštna kategória činností, ktoré sú vyňaté z pôsobnosti niektorých právnych noriem európskeho súťažného práva69 (týka sa to najmä poskytnutia štátnej pomoci subjektom poskytujúcich služby vo všeobecnom hospodárskom záujme). Ide o výkon ekonomických činností (služieb), ktoré sú ex defini- tione stratové. Tieto služby vo všeobecnom hospodárskom záujme, by bez ingerencie verejnej moci pravdepodobne neboli poskytované vôbec, alebo iba za odlišných podmienok.70
Za takúto činnosť sa podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaži71 považuje aj poskytovanie poštovej výhrady, ktorú poskytuje poskytovateľ univerzálnej poštovnej služby, t. j. Slovenská pošta, a.s.. Vyhradenie poskytovania univerzálnej služby pre jediný subjekt sa pritom nepovažuje za porušenie hospodárskej súťaže, nakoľko takúto možnosť pre členské štáty Európskej Únie zakotvila Európska Únia v smernici o spoločných pravidlách rozvoja vnútorného trhu poštových služieb Spoločenstva a zlepšovaní kvality služieb.
V novej smernici[73]ktorou sa mení a dopĺňa smernica 97/67/ES s ohľadom na úplné dokončenie vnútorného trhu poštových služieb Spoločenstva bolo zakotvené právo členským štátom vyhradiť si pre svojho poskytovateľa (Slovenská Pošta, a.s. – pozn. M.R.) toto právo s ohľadom na zachovanie univerzálnych služieb, ktoré sa majú postupným a progresívnym spôsobom znižovať, pričom je určený časový harmonogram pre rozhodovanie o ďalšom otváraní trhu hospodárskej súťaži na účely vytvorenia vnútorného trhu poštových služieb.[74]
Vývojom technológie sa začala v priestore Európskej Únie čoraz častejšie používať hybridná pošta.[75]Dňa 1. apríla 2008 nadobudla účinnosť novela zákona o poštových službách, ktorá určila, že hybridnú poštu môže poskytovať len poskytovateľ univerzálnej služby, a teda v našom prípade Slovenská pošta, a.s. Proti kroku slovenskej legislatívy podali sťažnosť konkurenti Slovenskej Pošty, a.s.. Komisia vydala rozhod- nutie[76]podľa ktorého novelizovaný zákon o poštových službách, všeobecné povolenie Poštového regulačného úradu z 18. júla 2008, sú v rozpore s článkom 86 ods. 1 Zmluvy o ES (teraz článok 106) v spojení s článkom 82 Zmluvy o ES (teraz článok 102) v rozsahu, v akom sa Slovenskej pošte vyhradilo dodávanie hybridných poštových zásielok. Proti tomuto rozhodnutiu sa Slovenská republika odvolala.[77] Pre Slovenského zákonodarcu tak nastala paradoxná situácia. Slovenský právny poriadok a Európske právo mu umožnilo prenechať poskytovanie poštovej služby jednému subjektu, a to dokonca súkromnému, ale na druhej strane mu podľa názoru Európskej komisie neumožňuje vyhradiť pre ten istý subjekt poskytovanie určitej časti poštovej, ktorý aj tak vykonáva. Aj keď Všeobecný súd Európskej Únie v čase[78] písania predkladaného príspevku vo veci ešte nerozhodol. Z dôvodu liberalizácie trhu v poštovej oblasti[79] nepredpokladáme, že rezistencia Slovenského zákonodarcu bude úspešná.[80]
Rezistencia, a to nielen slovenského hospodárskeho práva pred mimoštátnymi vplyvmi, sa prejavuje v niekoľkých rovinách. Prvou rovinou je normatívna úroveň, keď štáty prijímajú právne normy, ktoré sú v priamo rozpore s mimoštátnymi vplyvmi, alebo ktoré tieto vplyvy de facto obchádzajú.
Druhou rovinou je aplikačná rezistencia. Vnútroštátne orgány využívajú najmä medzery v národných právach, prípadne v mimonárodnom práve a s veľkou mierou úspešnosti tak vzdorujú mimoštátnym vplyvom.
Odstrániť rezistenciu sa pritom nesnaží len adresát, ktorému je rezistencia určená, ale ako sme uviedli na príkladoch aj národný poriadok, ktorému rezistencia národných orgánov spôsobujú značné problémy.
Napriek prvotnému predpokladu, že rezistencia národného hospodárskeho práva voči nadnárodným, medzinárodným a mimoprávnym vplyvom je z dôvodu narastajúcej globalizácie a ekonomickej integrácie na ústupe, opak je zdá sa pravdou. Úspešnosť rezistencie slovenského hospodárskeho práva voči európskemu ale aj medziná- rodnemu právu nevidíme veľkú.
Autor
JUDr., Marián Rušin