Pre Európsku úniu (ďalej ako „EÚ“) a tiež aj pre právo EÚ je charakteristická dynamickosť vývoja. Na jednej strane dochádza k zmenám povahy, pôsobnosti a právomoci EÚ a súčasne sa mení aj charakter a účinky práva EÚ.
Posledným veľkým vývojovým míľnikom bolo bezpochyby prijatie Lisabonskej zmluvy, resp. vstup Lisabonskej zmluvy do platnosti dňa 01. decembra 2009. Táto zmluva mení a dopĺňa zmluvy o EÚ a Európskom spoločenstve (ďalej ako „ES“), pričom Únii poskytuje nový právny rámec a nové nástroje.
V oblasti trestnoprávnej je tento krok skutočne výrazný najmä s poukazom na zrušenie trojpilierovej štruktúry. Konkrétne teda integráciou hmotnoprávnych pravidiel policajnej a súdnej právomoci v trestných veciach a spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky do Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný názov: Zmluva o založení ES) prestala byť aktuálna trojpilierová štruktúra Európskej únie, ktorá bola založená na dominancii piliera tvoreného Európskym spoločenstvom.
Pre bližšiu analýzu rezistenčných tendencií vnútroštátneho práva v trestnoprávnej oblasti s prihliadnutím na doterajšiu prax je potrebné sa tejto téme venovať aj z pohľadu úpravy pred platnosťou Lisabonskej zmluvy.
Do 1. septembra 2009 teda bolo možné v rámci Európskej únie hovoriť o trestnom práve len v náväznosti na tzv. tretí pilier EÚ, ktorý predstavoval policajnú a justičnú spoluprácu v trestných veciach. Najvýraznejšími legislatívnymi aktami v tejto oblasti boli rámcové rozhodnutia. Samotné vytvorenie tretieho piliera v rámci tejto štruktúry EÚ bola akousi formou rezistencie (v najširšom slova zmysle) jednotlivých členských štátov EÚ a teda aj ich vnútroštátnych právnych poriadkov voči vplyvom ES resp. EÚ, najmä s poukazom na snahu zachovania si vlastnej štátnej suverenity jednotlivých členských štátov resp. príslušných suverénnych práv v danej oblasti. Takáto vnútroštátna rezistencia v oblasti európskeho trestného práva je daná aj samotnou obavou členských štátov, či je právo EÚ schopné náležite chrániť základné práva a slobody.[4] Túto úvahu podporuje aj samotný charakter, povaha, postavenie a právne účinky aktov vydávaných v treťom pilieri, najmä teda rámcových rozhodnutí.
Ako forma rezistencie by sa v určitom ohľade dalo posúdiť aj nevyužívanie alebo len minimálne využívanie možnosti položiť výkladovú otázku Súdnemu dvoru EÚ[5] v prejudiciálnom konaní.[6]
Bezpochyby významnú rolu pri aplikácií práva a vytváraní prostredia na potencio- nálnu rezistenciu vnútroštátneho právo voči právu európskemu zohráva ústavný súd. Tomuto sa naskytujú de facto tri možnosti ako reagovať na existenciu európskeho práva: možnosť právo EÚ ignorovať, limitovane ho akceptovať alebo sa mu plne podriadiť.[7] Iné modely vzťahu vnútroštátneho práva a európskeho práva pre ústavný súd formuluje Šlosarčík, ktorý v tomto zmysle hovorí o možností 1.) kooperácie a koordinácie, 2.) pokľudného spolužitia alebo 3.) konfliktu.[8] Významnou formou rezistencie vnútroštátneho práva pred európskym právom je preskúmavanie ústavnosti vnútroštátnych predpisov transponujúcich právne akty EÚ na národnej úrovni. Táto otázka bezprostredne súvisí s doktrínou prednosti európskeho práva a princípom priameho účinku.
Striktne a absolútne koncipovaný princíp prednosti a princíp priameho účinku vytvorený judikatúrou Európskym súdnym dvorom predstavujú jednu stránku veci, ich recepcia a aplikácia súdmi členských štátov je však vecou druhou. Najmä národné ústavné súdy vykazovali v priebehu európskej integrácie značnú rezistenciu alebo minimálne nevôľu plnej akceptácie primátu európskeho práva, predovšetkým princípu prednosti práva EÚ pred národnými ústavami.[9]
Pokiaľ ide o doktrínu prednosti európskeho práva v oblasti komunitárneho práva (pôvodne prvý pilier EÚ) k dispozícií je množstvo rozhodnutí Európskeho súdneho dvora, ako aj podstatný počet rozhodnutí ústavných súdov členských štátov, ktoré sa touto problematikou zaoberali. Avšak vo vzťahu k tretiemu pilieru, tzv. úniovému právu je takýchto rozhodnutí podstatne menej. Snáď prvým takýmto rozhodnutím, v pre nás právne najbližšom členskom štáte, bol nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 03. mája 2006, sp. zn. Pl. ÚS 66/04 (N 93/41 SbNU 195, č. 434/2006 Sb.). Tento nález ústavného súdu o Európskom zatýkacom rozkaze sa zaoberal ústavnosťou noviel Trestného zákona a Trestného poriadku Českej republiky, ktorými bolo do českého právneho poriadku transponované Rámcové rozhodnutie Rady zo dňa 13. júna 2002 o európskom zatýkacom rozkaze a postupoch vydávania medzi členskými štátmi (2002/584/SVV). Rámcové rozhodnutie je aktom tretieho piliera, teda tzv. úniového práva, ktoré sa svojimi účinky od práva komunitárneho podstatne odlišuje. Takýto akt nemá priamy účinok, pričom jeho účelom je zbližovanie právnych predpisov členských štátov EÚ. Rámcové rozhodnutia sú záväzné pre členské štáty čo do výsledku, ktorý má byť dosiahnutý, avšak voľba foriem a prostriedkov je ponechaná na vnútroštátnom orgáne. Nie je možné sa ho proti fyzickým alebo právnickým os o- bám dovolávať ak nebolo vnútroštátne implementované. Avšak táto povinnosť im- plementovať rámcové rozhodnutie nie je vynutiteľná Európskym súdnym dvorom a to práve z dôvodu právnej neexistencie možnosti podať takúto žalobu. Podľa niektorých názorov je to však povinnosť vynutiteľná politickým a administratívnym tlakom Európskej komisie na takýto členský štát.[10] [11] V náväznosti na možnosť pre- skúmavania právneho predpisu transponujúcemu rámcové rozhodnutie národným ústavným súdom je možné konštatovať, že ani Európsky súdny dvor nevyjasnil dostatočne právne účinky tohto úniového nástroja, t. j. rámcových rozhodnutí. Európsky súdny dvor v rozhodnutí vo veci C-105/03 Pupino síce vyslovil záver o nepriamom účinku rámcových rozhodnutí, ale nedotkol sa problému prednosti, teda nevyjasnil či rámcové rozhodnutia majú prednosť pred vnútroštátnym právom rovnako ako predpisy komunitárneho práva. Na uvedenom podklade preto v praxi došlo k situácií, že (národný) ústavný súd prikročil k takémuto preskúmavaniu. Avšak nie je možné ani v takomto prípade opomenúť doktrínu eurokonformného výkladu, ktorou by sa mal ústavný súd riadiť. Avšak aj pri realizácií eurokonformného výkladu ústavný súd vyjadril existenciu mantinelov, keď definoval limity takéhoto výkladu s tým, že tento nemôže mať povahu implicitnej euronovely.
Stanovenie limitov pre úplné uznanie predmetných európskych doktrín a naznačenie limitov eurokonformného výkladu sú jednoznačnou aplikačnou rezistenciou vnútroštátneho práva pred právom EÚ.
Pokiaľ ide o súčasný stav resp. úpravu európskeho práva – tým, že Lisabonskou zmluvou získali európske inštitúcie podstatne viac právomocí a to aj v oblasti policajnej a justičnej spolupráce (v náväznosti na zrušenie pilierovej štruktúry EÚ) otázky v trestnoprávnej oblasti bude ďalej upravované prostredníctvom smerníc (namiesto rámcových rozhodnutí). V tomto ohľade je možné nateraz dospieť k záveru, že rezistencia v tejto oblasti bude smerovať rovnakým alebo obdobným spôsobom ako boli vnútroštátne tendencie pokiaľ išlo o komunitárne sekundárne právo. V predmetnom náleze o európskom zatýkacom rozkaze, ako aj náleze sp. zn. Pl. ÚS 50/04 zo dňa 08. marca 200611 český ústavný súd odmietol uznať doktrínu Európskeho súdneho dvora, ak vyžaduje absolútnu prednosť komunitárneho práva. Ide o istý spôsob rezistencie národného práva, keď vnútroštátny ústavný súd pripustil existenciu možnosti preskúmavať ústavnosť noriem európskeho práva. Je však nutné poznamenať, že súd súčasne pripustil, že ide o nepravdepodobnú situáciu, ktorá by bola skutočne vysoko výnimočná. Výslovne teda ústavný súd uviedol, že k takejto situácii môže dôjsť ak by orgány EÚ vykonávali delegované právomoci spôsobom nezlučiteľným so zachovaním základov štátnej suverenity štátu a spôsobom, ktorý ohrozuje samotnú podstatu materiálneho právneho štátu.
Posledným fenoménom, ktorý chcem na záver tejto témy len v krátkosti spomenúť je akési aplikačné prehliadanie európskeho práva národnými všeobecnými súdmi. Vzhľadom ku skutočnosti, že tieto súdy sa s európskym právom stretávajú väčšinou nepriamo a to prostredníctvom vnútroštátnych transpozičných predpisov je náročné jednoznačne bez ďalšieho skonštatovať či ide len o neúmyselné konanie (resp. aj relatívna neznalosť európskeho práva sudcami) alebo ide o priamu rezistenciu pri takejto aplikácií.
Pokiaľ ide o prax Ústavného súdu Slovenskej republiky, z ktorej by bolo možné dovodiť významnejšie resp. výraznejšie rezistenčné tendencie voči právu EÚ je možné konštatovať, že slovenský ústavný súd je v tomto ohľade veľmi opatrný a doposiaľ (až na nejaké drobné výnimky) nedošlo k situácií, aby vytváral doktríny súvisiace so vzťahom vnútroštátneho práva a európskeho práva. Je však možné reálne sa domnievať, že doktrinálne európske zmýšľanie Ústavného súdu Slovenskej republiky sa bude vyvíjať.
Pokiaľ ide o český ústavný súd a ním stanovené mantinely, je pravdepodobné, že od týchto rezistenčných tendencií nebude v zásade v budúcnosti ustupované, aj keď vytvorenie jasnejšej doktrinálnej konzistentnosti je určite na mieste.
Vzhľadom na právny vývoj Európskej únie sa zvyšuje nutnosť skutočného naplňania zásady Jura novit curia a to práve aj v oblasti európskeho práva. Znalosť tejto matérie je absolútnou podmienkou pre správne aplikovanie európskeho práva súdmi, ale tiež je dobrou pôdou pre relevantné a konštruktívne kritické hodnotenie právnych tendencií či doktrín európskeho práva.
Autor
JUDr., Martina Chmurová