REGULÁCIA ODMENY ZA PRÁCU AKO NÁSTROJ VYROVNÁVANIA REGIONÁLNYCH ROZDIELOV?[1]

Úvod

Počnúc priemyselnou revolúciou v Európe, odmena za prácu bola vždy citlivým bodom stretu záujmu zamestnávateľov na čo najnižších vstupných nákladoch a záujmu zamestnancov na čo najvyššom sociálnom blahobyte. Pri presadzovaní týchto vlastných cieľov stojí na strane zamestnávateľov predovšetkým ekonomická sila, ktorej zamestnanci konkurujú silou masy presadzujúcej jednotný záujem, čiže silou kolektívu. Tento spor je prirodzený a ani do budúcna nie je dôvod si myslieť, že pominie či zoslabne. Zaujímavým sa javí, že výsledky vzájomných stretov záujmov neboli prenechané výlučne na neviditeľnú ruku trhu, ale koncenzus sa pretavil do normatívnej regulácie odmeny (predovšetkým na vnútroštátnej úrovni, ale do istej miery i na úrovni medzinárodnej), ktorá má zaistiť pre zamestnanca minimálny stupeň sociálneho blahobytu, a to pri rešpektovaní ekonomickej sily zamestnávateľa.

Regulácia odmeny za prácu sa v slovenskom právnom prostredí prejavuje predovšetkým v troch kľúčových bodoch, konkrétne i) reguláciou minimálnej mzdy a spôsobu jej úpravy, ii) úpravou naň nadväzujúcich minimálnych mzdových nárokov v závislosti od náročnosti práce a napokon iii) reguláciou odmeny za prácu vykonávanú vo verejnom záujme a v štátnej službe. Spor o výške odmeny pritom pretrváva. Pri prácach vykonávaných vo verejnom záujme (menej už pri štátnej službe) sa zamestnanci domáhajú zvýšenia odmeny za prácu nátlakovým spôsobom prostredníctvom štrajku (zdravotné sestry či učitelia). Naopak, tlak na zmenu regulácie minimálnej mzdy a minimálnych mzdových nárokov prichádza z opačnej strany, teda zo strany zamestnávateľov. Z ich pohľadu je optimálne riešenie priehľadne jasné; zrušenie týchto inštitútov a návrat k zákonom trhu. K uvedenému sporu pristupuje odborná verejnosť humanitného a ekonomického zamerania s analýzami a štúdiami striedavo obhajujúce jednotlivé strany.(2)‚

Cieľom predkladaného príspevku je poukázať na právne ukotvenie regulácie odmeny v medzinárodných prameňoch práva a na podklade týchto záverov sa zamyslieť nad opodstatnenosťou aktuálnej právnej úpravy.

Základné právo na spravodlivú a uspokojivú odmenu

Základné právo na spravodlivú a uspokojivú odmenu, ktoré je súčasťou širšieho konceptu základného práva na ľudskú dôstojnosť, našlo svoje ukotvenie už vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv z roku 1948, konkrétne v jej článku 23, ktorý stanovuje, že „každý má právo na prácu, na slobodnú voľbu povolania, na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu proti nezamestnanosti. Každý má, bez akejkoľvek diskriminácie, nárok na rovnaký plat za rovnakú prácu. Každý, kto pracuje, má nárok na spravodlivú a uspokojivú odmenu, ktorá by zabezpečovala jemu samému a jeho rodine živobytie zodpovedajúce ľudskej dôstojnosti a ktorá by bola doplnená, keby to bolo potrebné, inými prostriedkami sociálnej ochrany.“ Neskôr prijatý Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966 umocňuje právo na spravodlivú a uspokojivú odmenu a v jeho článku 7 štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú „právo každého človeka na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky, ktoré zabezpečujú najmä

a) odmenu, ktorá poskytuje ako minimum všetkých pracovníkom:

(i) spravodlivú mzdu a rovnakú odmenu za prácu rovnakej hodnoty bez akéhokoľvek rozlišovania, pričom najmä ženám sú zaručené pracovné podmienky nie horšie než aké majú muži, s rovnakou odmenou za rovnakú prácu;

(ii) slušný život pre ne a ich rodiny v súlade s ustanoveniami tohto paktu;…“.

V regionálnom, európskom priestore si členské štáty Rady Európy ratifikáciou Európskej sociálnej charty (revidovanej)(3) dávajú za jeden z primárnych cieľov zabezpečiť „všetkým pracovníkom právo na primeranú odmenu, ktorá im, ako aj ich rodinám postačí na zabezpečenia dôstojnej životnej úrovne“ (I. časť bod 4, rovnako aj článok 4 Európskej sociálnej charty (revidovanej)). Napokon pri stručnom náčrte ukotvenia základného práva na spravodlivú a uspokojivú odmenu nemôžeme obísť ani Listinu základných práv a slobôd, ktorá v článku 28 priznáva zamestnancom právo „na spravodlivú odmenu a uspokojivé pracovné podmienky“. Obsahovo zhodné základné práva zakotvuje Ústava Slovenskej republiky vo svojom článku 36.

Medzinárodná organizácia práce vo svojej normotvorbe pokročila ešte ďalej a okrem práva na spravodlivú a uspokojivú odmenu určuje postupne v jednotlivých dohovoroch č. 26/1928, č. 99/1951 a napokon aj v dohovore č. 131/1970 a odporúčaní č. 135/1970 metódy určenia minimálnych miezd. Slovenská republika je týmito dohovormi viazaná, a preto z právneho hľadiska ani nie je možné okamžité zrušenie minimálnej mzdy v slovenskom právnom poriadku, čo však mnohí politici a analytici prehliadajú. Ostatne prijatý dohovor č. 131/1970 (a pochopiteľne ani tie, ktoré mu predchádzali) neurčuje presnú výšku minimálnej odmeny za prácu, a to ani pomerom k priemernej mzde, avšak kladie štátom povinnosť zakotviť minimálnu odmenu za prácu na „slušnej úrovni“ (“decent level“). Súčasne vymedzuje, na ktoré kritériá by sa pri určovaní minima malo prihliadať, a to

a) na potreby zamestnancov a potreby ich rodiny, berúc do úvahy priemernú výšku odmeny, náklady na bývanie, sociálnoprávne zabezpečenie a životný štandard ostatných skupín obyvateľstva a

b) na ekonomické faktory, vrátane ekonomickej vyspelosti tej ktorej krajiny, mieru produktivity práce a mieru zamestnanosti.

Najnovšie správy Medzinárodnej organizácie práce sú ešte konkrétnejšie a členským štátom odporúčajú minimálnu mzdu na úrovni 40 až 60 % priemernej mzdy, resp. „štandardnej mzdy“.

V tejto súvislosti je nutné podotknúť, že autori(4) citovaných relevantných stanovísk, ktoré si osvojuje Medzinárodná organizácia práce, rozlišujú medzi priemernou mzdou v národnom hospodárstve („avarege wage“) a „štandardnou mzdou“ alebo „mediánovou mzdou“ („medium wage“), s odôvodnením, že štatisticky určená priemerná mzda v hospodárstve je skresľujúca, pretože ju ovplyvňuje veľmi malá skupina vysoko zarábajúcich osôb. Autori(5) sa domnievajú, že z tohto dôvodu je správnejšie nezahrnúť takúto nepočetnú vysoko nadpriemerne zarábajúcu skupinu do štatistík, z čoho následne budeme spôsobilí určiť „štandardnú mzdu“, resp. „mediánovú mzdu“, ktorá poskytuje vierohodnejší obraz o ekonomickej sile a príjmoch obyvateľstva. A práve vo vzťahu k takto určenej „štandardnej mzde“ by sa mala posudzovať optimálna výška minimálnej mzdy. Iba pre úplnosť, v Slovenskej republike za celé posledné desaťročie pomer minimálnej mzdy k štatisticky určenej priemernej mzde relatívne stabilne osciluje na úrovni 40 %.

Súhrnne však možno konštatovať, že medzinárodné pramene práva nútia štáty zaručiť dôstojný a slušný život každému, čo sa realizuje aj prostredníctvom základného práva na spravodlivú a uspokojivú odmenu.(6)

Argumenty za a proti minimálnej mzde

Odporcovia regulácie minimálnej mzdy argumentujú predovšetkým tým, že

a) inštitút minimálnej mzdy sa neuplatňuje vo všetkých štátoch Európskej únie,

b) na minimálnu mzdu sú naviazané ďalšie plnenia, ktoré nesúvisia priamo s účelom tohto inštitútu a súčasne so zvýšením minimálnej mzdy sa zvyšujú odvody do poistných fondov, ktoré sú neúmerne vysoké,

c) so zvýšením minimálnej mzdy rastie aj nominálna výška minimálnych mzdových nákladov(7),

d) minimálna mzda spôsobuje nárast nezamestnanosti; nárast je tým vyšší, čím je vyššia minimálna mzda v porovnaní s trhovou mzdou v danom odvetví, či regióne. Na Slovensku dlhodobo rastie minimálna mzda rýchlejšie ako priemerná mzda vo všetkých krajoch,

e) minimálna mzda najviac škodí nízkopríjmovým a nízkokvalifikovaným skupinám, ktoré zamýšľa chrániť. Nárast miezd jednej skupiny zamestnancov má za následok prepustenie inej skupiny zamestnancov. Podpisuje sa tak aj pod nárast šedej ekonomiky,

f) minimálna mzda zasahuje do podnikateľského plánu zamestnávateľa. Pravidelné zvyšovanie minimálnej mzdy o vopred neznámu sumu vyvoláva neistotu budúcich mzdových nákladov, čo sťažuje firmám plánovanie a znižuje predvídateľnosť budúceho vývoja celkových nákladov.(8)

K vyššie uvedeným záverom si dovolíme poznamenať niekoľko výhrad. K hneď prvému argumentu dodávame, že v súčasnosti inštitút minimálnej mzdy uplatňuje 20 štátov Európskej únie, teda bezpochyby väčšina z nich. Už len táto skutočnosť a skúsenosti okolitých krajín (keď napríklad Veľká Británia po prechodnom zrušení minimálnej mzdy ju opätovne zaviedla v roku 1999 a odvtedy k jej zrušeniu už nepristúpila) svedčia v skôr v prospech zástancov minimálnej mzdy, než pre ich odporcov. Pre zaujímavosť dopĺňame, že výška minimálnej mzdy Slovenskej republiky je siedma najnižšia.

Je pravdou, že so zvyšovaním minimálnej mzdy sa pomerne zvyšujú i povinné odvody do poistných fondov. Avšak treba mať na pamäti, že odvodové zaťaženie práce je vždy rozhodnutím politickým a ekonomickým (viac ako právnym). Pri mimoriadne optimistickom (hypotetickom) scenári, ak by došlo k zvyšovaniu miezd a súčasne by sociálne fondy boli v dobrej ekonomickej kondícii, nie je dôvod, aby nemohlo dôjsť k zníženiu odvodovej povinnosti určením nižšieho percenta tej ktorej dávkovej formuly. Autor tohto článku si uvedomuje, že naznačená úvaha je skôr teoretickým východiskom, než reálne možným scenárom, poukazujeme však týmto na tú skutočnosť, že celková miera odvodovej zaťaženosti je samostatným problémom (ako sme už uviedli, skôr ekonomickým a politickým než právnym) a nemožno ho absolútne stotožňovať s problematikou minimálnej mzdy. Navyše zákonodarca má dostatok možností nastaviť právnu úpravu tak, aby za súčasného zvyšovania minimálnej mzdy nedošlo k nárastu odvodovej povinnosti. V nadväznosti na vyslovené úvahy dopĺňame, že podľa nášho názoru minimálna mzda nepodporuje nárast šedej ekonomiky, naopak v istom zmysle kladie prekážky jej bujneniu. Odporcovia minimálnej mzdy vychádzajú z jednoduchej rovnice; zvýšenie minimálnej mzdy má za následok prepúšťanie a následne naberanie takto prepustenej pracovnej sily mimozákonným spôsobom, čo znamená ďalšie rozšírenie šedej ekonomiky. Pravdou však zostáva, že i v súčasnosti nie je zriedkavým jav, keď zamestnanec dostáva oficiálne minimálnu mzdu, ku ktorej mu zamestnávateľ vypláca ďalšie „čierne“ peniaze mimo daňového a odvodového zaťaženia. Motivácia zamestnávateľa i zamestnanca je zrejmá a do istej miery aj pochopiteľná, vyhnúť sa platbe odvodov a dane z príjmu. Ak však dôjde k zrušeniu minimálnej mzdy, takýto postup pri vyplácaní a vyhýbaní sa odvodovej povinnosti by iba narástol. Chýbajúce platby na odvodoch by potenciálne viedli iba k ďalšiemu zvyšovaniu odvodovej povinnosti. Netvrdíme, že uvedené zákonitosti by platili bez výhrad, avšak, tak ako možno spochybniť nami naznačený nárast šedej ekonomiky pri zrušení minimálnej mzdy, rovnako možno polemizovať nad jednoznačne vysloveným záverom o náraste šedej ekonomiky pri existencii a každoročnom zvyšovaní minimálnej mzdy. Naostatok iba zopakujeme, že celkové, generálne odvodové zaťaženie práce nie je primárne závislé od úpravy minimálnej mzdy.

Domnievame sa, že neobstoja ani ďalšie spomínané dôvody, konkrétne, že nárast minimálnej mzdy zasahuje do plánov zamestnávateľov a vytvára neisté podnikateľské prostredie. Stále, nemenné podnikateľské prostredie je len ideálom. Zo všetkých činiteľov, ktoré ho ovplyvňujú, menia, dynamizujú, prípadne vytvárajú stagnáciu (napr. globalizačné vplyvy, zmena makroekonomickej politiky, inflácia, nárast konkurencie a pod.) možno považovať každoročný, a tým aj do istej miery predvídateľný nárast minimálnej mzdy za marginálny element.

Napokon spomeňme najzávažnejší argument odporcov minimálnej mzdy: minimálna mzda spôsobuje nárast nezamestnanosti.(9) Netrúfneme si tvoriť a dedukovať vlastné štúdie k tejto otázke, ktoré prináležia odborníkom ekonomických vied, avšak predsa len si v tejto súvislosti dovolíme poznamenať, že v odbornej spisbe sa nachádzajú i odlišné názory, ktoré zdôrazňujú, že uvedený názor nie je empirický potvrdený, ba dokonca v niektorých prípadoch(10) bol zistený aj pozitívny efekt zvýšenia minimálnej mzdy na zvýšenie zamestnanosti. Súhrnne preto konštatujeme, že tento argument (minimálna mzda spôsobuje nárast nezamestnanosti) nie je v našich podmienkach možné potvrdiť, ani vyvrátiť, pretože obdobná štúdia zatiaľ nebola vykonaná.(11)

Naznačený vzťah však neunikol pozornosti Medzinárodnej organizácie práce. Jej štúdie vychádzajú z empirických pozorovaní a záverov, podľa ktorých medzi zmenou výšky odmeny za prácu (teda aj minimálnej mzdy) a zmenou zamestnanosti nie je žiadna priama spojitosť, je ale daná spojitosť medzi nákladmi na prácu a celkovou hladinou cien. Zároveň potvrdzujú, že zmeny ceny práce nie sú žiadnym relevantným prostriedkom k ovplyvňovaniu pomeru cena práce – zisk zamestnávateľa. Vplyv ceny práce na celkovú hladinu cien pritom hodnotia skôr pozitívne, cena práce tak vytvára funkčný nástroj chrániaci pred pascou deflácie, ktorá je rovnako nepriaznivá ako nadmierna inflácia.

Regulácia odmeny za prácu v závislosti od ekonomickej sily regiónov

Ekonomická sila a s ňou spojená miera zamestnanosti je v jednotlivých regiónoch Slovenska výrazne odlišná. Nadnesene povedané, ambíciou všetkých vlád od samostatnosti Slovenska bolo vyrovnávanie regionálnych rozdielov. Napriek niekoľkým zvoleným nástrojom, regionálne rozdiely sa skôr prehlbujú ako vyrovnávajú. Pre porovnanie, priemerná mesačná mzda v Bratislavskom kraji tvorila v roku 2012 sumu 1.184,- €, v Košickom kraji sumu 853,- € a v Prešovskom kraji sumu 718,- €.(12) Jedným z návrhov (v ostatných rokoch bol prezentovaný opakovanie viacerými politickými stranami) na odstránenie regionálnych rozdielov je aj stanovenie rozdielnej minimálnej mzdy a nadväzujúcich minimálnych mzdových nárokov v závislosti od ekonomickej sily, resp. od miery zamestnanosti jednotlivých regiónov. Jeden z ostatných návrhov dokonca navrhoval pozastavenie platnosti minimálnej mzdy v regiónoch, v ktorých miera nezamestnanosti presahuje 10 %.(13)

K tomuto návrhu sa staviame skepticky. V prvom rade Slovenská republika je viazaná vyššie uvedenými dohovormi Medzinárodnej organizácie práce, ktoré neumožňujú jednoduché zrušenie minimálnej mzdy, a to ani vo vzťahu k vybraným regiónom. Neobstojí podľa nášho názoru ani riešenie, ktorým by bolo zníženie minimálnej mzdy na symbolické 1,- €, pretože takáto úprava materiálne taktiež nezodpovedá cieľom a ani zneniu pre Slovenskú republiku záväzných dohovorov. Ak by sme aj odhliadli od týchto skutočností, pri posudzovaní regionálnej diferenciácie minimálnej mzdy sa opäť vraciame k diskutabilnému záveru, či výška minimálnej mzdy ovplyvňuje alebo neovplyvňuje mieru zamestnanosti. Dokonca, ak by sme aj pripustili, že zníženie sumy minimálnej mzdy by mohlo pozdvihnúť zamestnanosť v ekonomicky zaostalejších regiónoch, takýto efekt by bol pravdepodobne len dočasný a navyše by hrozil ďalší, neželaný efekt – dlhodobá štrukturálna diferenciácia práce a jej kvalifikovanosti. V regiónoch s nižšou minimálnou mzdou by sa koncentrovala predovšetkým nižšie kvalifikovaná práca, čo by síce mohlo dočasne napomôcť osobám dlhodobo nezamestnaným, avšak na strane druhej, regionálne rozdiely by sa nielen prehĺbili, ale takpovediac dlhodobo ustálili.

Záver

Každý má právo na ľudskú dôstojnosť a každý má právo na spravodlivú a primeranú odmenu za prácu. Tieto základné ľudské práva sa realizujú okrem iného aj prostredníctvom inštitútu minimálnej mzdy za prácu. Zrušenie minimálnej mzdy podľa nášho názoru právne neprichádza do úvahy a rozhodne by neznamenalo vyrovnanie regionálnych rozdielov. Možno mnohí s nami nebudú súhlasiť (v príspevku sme sa korektne snažili poukázať na obe názorové spektrá), ale domnievame sa, že nemožno exaktne dedukovať súvis medzi zrušením minimálnej mzdy a zvýšením zamestnanosti. Navyše vyššia zamestnanosť v regióne za podstatne nižšiu mzdu (dokonca za mzdu pod hranicou minimálnej mzdy) nebude znamenať vyrovnávanie regionálnych disproporcií, práve naopak, ich prehĺbenie. Na strane druhej, dávame za pravdu tým názorom, ktoré sa snažia o otvorenie diskusie s cieľom zrušiť inštitút minimálnych mzdových nárokov. V tomto smere je naozaj vhodné zamyslieť sa, či výšku odmeny za prácu nad hranicu minimálnej mzdy neponechať na trh práce. Keďže relevantnou skutočnosťou nie je len dosiahnutá kvalifikácia a náročnosť vykonávanej práce, ale aj spoločenská objednávka – dopyt po práci. Pokiaľ trh určí, že právnik má byť platený menej než iný, nižšie kvalifikovaný zamestnanec, čo napokon je aj do nemalej miery dnešnou realitou, treba to možno rešpektovať. V týchto súvislostiach minimálne mzdové nároky eventuálne naozaj môžu brániť zvýšeniu zamestnanosti pre tie kvalifikovanejšej práce, pre ktoré momentálne nie je dopyt. Samozrejme, ani uvedené slová nemožno generalizovať či absolutizovať, niektoré povolania, ako napríklad učitelia, musia mať svoje spoločenské postavenie i keď nie sú „priamymi výrobnými silami“, ich pridaná hodnota je vyššia.

Regionálne rozdiely na Slovensku sú nesporným faktom, ktorý nie je potrebné osobitne empiricky a štatisticky dokazovať, pretože väčšina obyvateľov ich reálne pociťuje. Napriek tomu, všetky štúdie, ktoré volajú po zrušení minimálnej mzdy, opomínajú fakt, že minimálna mzda, ktorá platí aj v ekonomicky silnejších regiónoch, nie je prvotnou príčinou ekonomickej regionálnej disproporcie. Pokiaľ v niektorých regiónoch sú zamestnávatelia ochotní platiť zamestnancov relatívne vysoko nad úrovňou minimálnej mzdy a v iných nemajú záujem zamestnávať ani za minimálnu mzdu, dôvody musia byť niekde inde než v regulácii minimálnej mzdy (napr. v kvalifikácii pracovnej sily, infraštruktúre a pod.). Len zmenou týchto relevantných faktorov možno dosiahnuť dlhodobejší a stabilnejší trend vyrovnávania regionálnych rozdielov.

Poznámky

  • 1) Tento príspevok bol spracovaný na podklade projektu VEGA č. 1/0851/12 s názvom: Tvorba a realizácia pracovného práva so zreteľom na regionálne aspekty trhu prace.
  • 2) V ostatnom čase azda najviac zarezonovala štúdia Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz – INESS z konca júla roku 2013. Bližšie : Dinga, J. – Ďurana, R. : Minimálna mzda – účinný nástroj na zvyšovanie zamestnanosti. INESS: Bratislava 2013. Dostupné na http://www.iness.sk. Ďalej aj ako „správa INESS“.
  • 3) Pozri bližšie: BARINKOVÁ, M. : Sociálna ochrana z pohľadu medzinárodného, európskeho a slovenského práva. In: Aktuálne otázky práva v postmodernej spoločnosti I. : zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie konanej dňa 19.-21.4.2006. – Košice : Univerzita P.J. Šafárika v Košiciach, 2006. – ISBN 80-7097- 640-3. – S. 7-19.
  • 4) HANSJÖRG, H. – KAZANDZISKA, M.: Principles of Minimum Wage Policy – Economics, Institutions and Recommendations. International Labour Office. – Geneva: ILO, 2011, ISBN: 9789221246466.
  • 5) HANSJÖRG, H. – KAZANDZISKA, M.: Principles of Minimum Wage Policy – Economics, Institutions and Recommendations. International Labour Office. – Geneva: ILO, 2011, ISBN: 9789221246466.
  • 6) Pozri bližšie aj TOMEŠ, I. – KOLDINSKÁ, K.: Sociálni právo Evropské unie. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2003, s. 104. Taktiež aj MACKOVÁ, Z.: Inštitút (zaručenej) minimálnej mzdy – prežitok alebo nevyhnutnosť 3 tisícročia ? In : Zákonník práce po náleze Ústavního soudu. Sborník príspěvků. Pracovní právo 2008. Brno: Masarykova univerzita 2008. Taktiež pozri ŽOFČÍNOVÁ, V. – KRUNKOVÁ, A.: Sociálne práva v kontexte medzinárodných dokumentov (vybrané otázky). In: Verejná správa a spoločnosť. – ISSN 1335-7182. – Roč. XIII., č. 1 (2012), s. 32-39.
  • 7) VIŠŇOVSKÝ,V.: Minimálna mzda a minimálne mzdové nároky – argumenty za a proti. Manažment, mzdy a financie č. 18-19/2005, 12. ročník/2005, str. 334-335.
  • 8) Závery správy INESS.
  • 9) Napríklad správa INESS celkom jednoznačne konštatuje, že „závery vplyvu minimálnej mzdy vyplývajúce z drvivej väčšiny empirických štúdií sú pomerne jednoznačné a zhoduje sa na nich väčšina ekonómov“, pri bližšom štúdiu vedeckých zdrojov je však nutné súčasne konštatovať, že závery predmetnej správy sa opierajú až na výnimky o prevažne staršie štúdie vzťahujúce sa predovšetkým k právnemu a ekonomickému prostrediu Spojených štátov amerických – napr. The Effect of the Minimum Wage on Prices, Sara Lemos, 2004, 50 Years of Research on the Minimum Wage, Joint Economic Committee Republicans, 1995, The effect of the minimum wage on employment and unemployment, National Bureau of Economic Research,1982, The Negative Effects of Minimum Wage Laws, Mark Wilson, 2012
  • 10) Paradoxne autor čerpá opäť zo štúdii, ktoré vznikli v Spojených štátoch amerických.
  • 11) VIŠŇOVSKÝ,V.: Minimálna mzda a minimálne mzdové nároky – argumenty za a proti. Manažment, mzdy a financie č. 18-19/2005, 12. ročník/2005, str. 339. Pozri aj MACKOVÁ Z.: Inštitút minimálnej mzdy a minimálnych mzdových nárokov v práve sociálneho zabezpečenia a pracovnom práve – prežitok alebo nevyhnutnosť 3. tisícročia ? In : Acta Facultatis XXVII, Bratislava, 2009, s. 231-301.
  • 12) Zdroj: Štatistický úrad Slovenskej republiky. Označené údaje sa viažu k roku 2012. Dostupné na http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=70373.
  • 13) Správa INESS.

Autor
doc. JUDr. Marcel Dolobáč PhD.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_36.pdf