Nevyhnutnosť každodennej aplikácie zreformovaných procesných pravidiel so sebou prináša nielen novú profesionálnu rutinu, ale aj množstvo nanovo nastolených otázok, ktoré z tejto rutiny a hlbšej znalosti právnej úpravy vyvstávajú. Postupne sa odkrývajú aj menej či viac významné detaily a odchýlky oproti pôvodne zaužívanej reglementácii v Občianskom súdnom poriadku (ďalej aj „OSP“).
Na pozadí zdanlivo priehľadného rozdielu medzi znením § 174 ods. 2 OSP a § 267 ods. 3 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) sa v súčasnom období vyskytlo niekoľko relevantných podnetov z radov advokátov. Tie sa týkajú predovšetkým odporu proti platobnému rozkazu, ale aj iných tzv. skrátených konaní a skrátených rozhodnutí podľa prvej hlavy tretej časti Civilného sporového poriadku (kontumačné rozsudky, rozsudok pre uznanie nároku a rozsudok pre vzdanie sa nároku).
Samotný nižšie špecifikovaný problém rozhodne nie je nový; týkal sa aj predchádzajúcej úpravy. K jeho aktuálnemu zviditeľneniu však prispel spomínaný rozdiel, ktorý spočíva v následkoch riadne a včas podaného odporu proti platobnému rozkazu. Namiesto pôvodného zániku platobného rozkazu ex lege (§ 174 ods. 2 OSP) rozhoduje súd podľa § 267 ods. 3 CSP, po podaní včasného odporu s vecným odôvodnením, vždy osobitne o jeho zrušení. Ak takéto uznesenie vydá vyšší súdny úradník, je proti nemu prípustná sťažnosť (§ 239 ods. 1 CSP). Pokiaľ ho vydá sudca súdu prvej inštancie, sťažnosť ani odvolanie (§ 357 v nadv. na § 355 ods. 2 CSP) prípustné nie sú.
Ako vyplýva už z nadpisu, osobitne problematickými sú konania s
pluralitou subjektov na niektorej zo strán (prípadne na oboch).
Pozornosť je potrebné venovať najmä procesnému spoločenstvu na
strane žalovaných, ktoré má pri mnohých žalobách na plnenie
pôvod v pasívnej solidarite.
Len čo sú dvaja alebo viacerí
dlžníci – z hľadiska hmotného práva – povinní plniť veriteľovi
spoločne a nerozdielne, spravidla dochádza aj k spoločnému
procesnému uplatneniu nároku veriteľa. Žaloba teda smeruje voči
viac ako jednému žalovanému, ktorý má byť v zmysle žaloby
zaviazaný na plnenie spoločne a nerozdielne s aspoň jedným ďalším
žalovaným.
V prípade pasívnej solidarity žalovaných ide o typický príklad samostatného procesného spoločenstva podľa § 76 CSP. Okrem mnohopočetnej odbornej literatúry (výpočet by neúčelne presahoval dimenzie tohto príspevku) a judikatúry (Vážný 4997/1925, Vážný 5899/1926, Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 203/2005, 5 Cdo 51/2009, 6 Cdo 544/2015, 5 Cdo 1/2018, R 35/2002) vyplýva tento záver implicitne aj zo znenia § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Žalujúci veriteľ sa totiž môže svojvoľne domáhať celého plnenia alebo jeho časti voči všetkým solidárnym dlžníkom súčasne alebo voči ktorémukoľvek z nich individuálne; prípadne voči každému solidárnemu dlžníkovi v osobitnom konaní a pod. Pokiaľ môže byť nárok voči každému z viacerých žalovaných uplatnený samostatne, nejde o nerozlučné ani o nútené procesné spoločenstvo, ale vždy o procesné spoločenstvo samostatné. Tento charakteristický prvok je ešte výraznejší napr. pri spoločnej žalobe proti dlžníkovi a jeho ručiteľovi, ktorí v zásade nie sú zaviazaní spoločne a nerozdielne (s výnimkou zmenkového ručenia v zmysle § 47 ods. 1 ZZŠ; k vzťahu medzi dlžníkom a ručiteľom pozri R 2/1968, R 2/1975, R 35/2002).
Napriek uvedeným skutočnostiam nastávajú od účinnosti Civilného sporového poriadku opakovane situácie, keď po podaní odporu iba jedným z viacerých žalovaných, ktorí tvoria samostatné procesné spoločenstvo, súd v rozpore so znením druhej vety § 267 ods. 3 CSP zruší platobný rozkaz ako celok, teda voči všetkým žalovaným. Dokonca pri vydaní takéhoto rozhodnutia vyšším súdnym úradníkom nie sú ojedinelé prípady, keď následnú sťažnosť sudca zamietne s odôvodnením, že solidárni dlžníci tvoria nerozlučné spoločenstvo (!).
Vedú k tomu spravidla dve nesprávne úvahy. Prvá a typická je založená na sémantickej príbuznosti pojmov „nerozdielne“ a „nerozlučne“. Bez náležitej znalosti súvisiacej problematiky možno zľahka skĺznuť k mylnému záveru, že spoločne a nerozdielne zaviazaní dlžníci sú z povahy veci aj nerozlučnými procesnými spoločníkmi na žalovanej strane (nejasnosti vyvoláva aj R 4/2004). Druhá nesprávna úvaha je ešte simplexnejšia a je prejavom bežnej nedôslednosti, spočívajúcej v nedočítaní druhej vety daného … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autor
JUDr. František Sedlačko LL.M.
Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20