I. Úvod
Niektoré právne úvahy, ktoré sa vzťahujú v teoretickej alebo v praktickej rovine k takým východiskovým pojmom ako je škoda, následok, účinok, či poškodený ekonomickou kriminalitou možno odvíjať od viacerých ustanovení Trestného zákona a Trestného poriadku.(2)Prioritným pojmom je poškodený tak, ako je definovaný v § 46 ods. 1 a 3 Trestného poriadku. Podľa tohto ustanoveniapoškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody.Okrem katalógu základných práv poškodeného definovaného v tomto ustanovení, § 46 ods. 3 Trestného poriadku ustanovuje, že poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súdvodsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania.Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.
Slovenský právny poriadok neustanovuje legálnu definíciu pojmu ,,obeť“, napriek aktuálne prijatému zákonu č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (účinnému od 01.01.2018). Trestný poriadok definuje pojem ,,poškodený“ podľa § 46 Trestného poriadku, ktorý je v podstate primárnou obeťou, na rozdiel od obete podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ z 25.10.2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov a ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/220/SVV. Poškodeným môže byť podľa Trestného poriadku fyzická osoba aj právnickáosoba.(3)
II. K pojmu ,,škoda“
Ďalším, zdanlivo z hľadiska právnej úpravy, jednoznačným, hoci ako ukáže ďalší text,v aplikačnej praxi značne problémovým, je pojem ,,škoda“.
Škodou sa podľa § 124 ods. 1 Trestného zákona na účely tohto zákona rozumie ujma namajetku alebo reálny úbytok na majetku alebo na právach poškodeného alebo iná ujma, ktorá jev príčinnej súvislosti s trestným činom, bez ohľadu na to, či ide o škodu na veci alebo na právach. Škodou sa na účely tohto zákona rozumie aj získanie prospechu v príčinnej súvislosti s trestným činom. Škodou sa rozumie aj ujma na zisku, na ktorý by poškodený inak vzhľadom na okolnostia svoje pomery mal nárok alebo ktorý by mohol odôvodnene dosiahnuť.
Výšku škody následne ustanovuje § 125 ods. 1 Trestného zákona, počnúc škodou malou, presahujúcou sumu 266 € a § 126 Trestného zákona ustanovuje spôsob výpočtu a určenie výšky škody, najmä pre obzvlášť závažné zločiny ekonomickej povahy, aktuálne na podklade znaleckého posudku (§ 126 ods. 3 in fine).(4)
Najmä z teoretického hľadiska nemožno v kontexte ďalších právnych úvah opomenúť tak dôležitý obligatórny znak trestných činov ekonomickej povahy, akým je objektívna stránkaa osobitne pojem ,,následok“. Rozumie sa ním v trestnom práve porušenie alebo ohrozenie hodnôt, ktoré sú objektom trestného činu a ktoré sú chránené Trestným zákonom. Toto porušenie alebo ohrozenie je spôsobené konaním charakterizujúcim trestný čin. Je však samozrejmé, že páchateľovi je možné pričítať len ten následok, ktorý páchateľ zavinil a ktorý toto jeho zavinenie (či už úmyselné, prevažne v prípade ekonomickej kriminality, alebo z nedbanlivosti) pokrýva. Vzhľadom na formuláciu jednotlivých skutkových podstát trestných činov v osobitnej časti Trestného zákona, rozlišuje Trestný zákon medzi poškodením objektu trestného činu a jeho ohrozením. Pri niektorých skutkových podstatách v osobitnej časti Trestného zákona je totiž následkom konania páchateľa porucha (pri trestnom čine krádeže podľa § 212 Trestného zákona a pod.), pri iných je následkom konania páchateľa ohrozenie objektu trestného činu, t. j. nebezpečenstvo vzniku poruchy (napr. pri trestnom čine všeobecného ohrozenia podľa § 284 a nasl. Trestného zákona).(5)
Niektoré trestné činy sú charakterizované vznikom účinku. Účinkom sa rozumie zmena na hmotnom predmete útoku (typicky poškodenie veci). Následok nemožno stotožňovať s účinkom. Účinok sa totiž vždy vzťahuje na hmotný predmet útoku (a je možné ho spravidla kvantifikovaťa oceniť peniazmi) a následok na objekt trestného činu. Účinok trestného činu ale nie je atribútom predmetu útoku, pretože poznáme i prípady trestný činov, ktoré majú predmet útoku, ale k účinku nemusí dôjsť (napr. pri pokuse trestného činu).(6)
Na základe týchto východísk možno konštatovať, že pojem ,,škoda“, ktorý je jedenz najtypickejších znakov pre trestné činy v oblasti ekonomickej kriminality možno stotožniť v prípade týchto trestných činov s pojmom účinok, ktorá sa tak prejavuje na hmotnom predmete útoku – majetku (poškodenom, zničenom, akokoľvek znehodnotenom atď.).
Za daných okolností by sa mohlo javiť, že takto relatívne jednoznačne definované pojmy najmä škoda a poškodený nebudú predovšetkým v praxi vyvolávať závažnejšie aplikačné problémy, opak je však pravdou.
V nasledujúcom texte priblížime niekoľko situácií, kedy definovanie, resp. postavenie poškodeného v prípade tzv. ekonomickej kriminality a vymedzenie či už jeho práv, alebo aj povinností vyvolalo úplne protichodné právne názory a závery z nich plynúce.
III. Poškodený a trestný čin daňového podvodu podľa § 277a Trestného zákona
V ostatnom období aplikačné problémy v súvislosti s postavením poškodeného v prípade ekonomickej kriminality vyvolali daňové trestné činy daňové, najmä trestný čin daňového podvodu podľa 277a Trestného zákona.
Tohto trestného činu sa dopustí ten, kto neoprávnene vo väčšom rozsahu uplatní nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech. Trestná sadzba trestu odňatia slobody sa postupne zvyšuje až na 7 až 12 rokov, ak je taký čin, okrem iného, spáchaný vo veľkom rozsahu (4 až 10 rokov v značnomrozsahu).
Takéto konanie v zásade predstavuje osobitný druh podvodu (ako to nakoniec vyplýva už aj zo samotného názvu), keď páchateľ uplatňuje nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane, hoci na jej vrátenie nemá zákonný nárok. Takéto uplatnenie nároku spočívav klamlivom predstieraní splnenia podmienok na takýto nárok, čím dochádza k uvádzaniu správcudane do omylu.(7)
Vychádzajúc z takéhoto výkladu základných znakov skutkovej podstaty trestného činu daňového podvodu sa podľa časti právnych názorov javilo, že uplatnením nároku na vrátenie danejz pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane páchateľom a vyplatenie mu tohto nároku je typickým pre pojem škoda, pretože v zmysle citovaného § 124 ods. 1 Trestného zákona ide o reálny útok na majetku, teda úbytok na štátnom rozpočte Slovenskej republiky (v praxi aj niekoľko desiatok miliónov Eur). Následne sa javilo, že daňový úrad je typickým poškodeným podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku, pretože mu bola spôsobená majetková škoda a takýto poškodený má podľa zákona – Trestného poriadku proti obvinenému nárok na náhradu škody.(8) Podľa odlišných rozhodnutí(9) daňový úrad nemal byť vôbec už v prípravnom konaní pripustený do konania, a už vôbec nie s návrhom na náhradu škody. Súdy pritom vychádzali z právneho názoru, že povinnosť doplatenia prípadných chýbajúcich odvodov na daniach apoistnom, respektíve vrátenie nadmerných odpočtov vyplýva priamo z príslušných daňových zákonov a o týchto povinnostiach rozhodujú výlučne iba daňové orgány.
Odlišnosť týchto právnych názorov vyriešilo stanovisko trestnoprávneho kolégia publikované v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod R 71/2017 s týmito závermi.
Majetkové nároky štátu, vyplývajúce z predpisov o jednotlivých druhoch daní, o ktorých vo svojej pôsobnosti prvotne rozhoduje príslušný správny orgán postupom podľa Daňového poriadku (zákon č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov), vrátane nároku, ktorý vyplýva z daňovníkom neoprávnene uplatneného nároku na vrátenie zaplatenej dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnejdane, majú administratívnoprávnu povahu a rozhodnutia o nich podliehajú prieskumu správneho súdu podľa Správneho súdneho poriadku (zákon č. 162/2015 Z. z. v znení zákona č. 88/2017 Z. z.).Tieto nároky nie sú nárokom na náhradu škody, ktorý je možné uplatniť v trestnom konaní podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku – tzv. adhézne konanie (súd o ich priznaní nerozhoduje ani v konaní podľa Civilného sporového poriadku – zákon č. 160/2015 Z. z. v znení zákona č. 87/2017 Z. z., nakoľko nejde o vec patriacu do pôsobnosti súdov). Je teda vylúčené prekrývanie, teda konflikt pôsobnosti orgánov (správneho orgánu a súdu), resp. duplicita v rozhodovaní o tom istom nároku.
Na tomto závere nič nemení okolnosť, že dotknutý majetkový nárok (s daňovým hmotnoprávnym podkladom) kvantitatívne zodpovedá pri daňovom trestnom čine, ktorý je predmetom trestného konania, kvalifikačnému momentu rozsahu činu (znaku objektívnej stránky skutkovej podstaty pri daňových trestných činoch podľa § 276 až § 278 Trestného zákona).Rovnako je z pohľadu adhézneho konania irelevantné, ak daňový nárok smeruje proti právnickejosobe a obvinenou z vecne súvisiaceho daňového trestného činu je len fyzická osoba, ktorej konaním bol trestný čin spáchaný; nejde o duplicitne založený nárok na náhradu škody proti takému páchateľovi.
Aj napriek nemožnosti uplatniť daňový majetkový nárok v adhéznom konaní je Slovenská republika zastúpená príslušným orgánom ( pôsobnosti finančnej správy – daňovým , colným ) ,v trestnom konaní o daňovom trestnom čine poškodeným s právami podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku (a podľa povahy veci aj podľa ostatných odsekov tohto ustanovenia, okrem odsekov 3 a 4).
Ak je v trestnom konaní podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku, postupom podľa § 256 ods. 2 Trestného poriadku, na hlavnom pojednávaní uplatnený daňový majetkový nárok (ako nárok na náhradu škody proti obvinenej fyzickej alebo právnickej osobe), súd poškodeného nepripustí na hlavné pojednávanie (len) s uplatneným nárokom na náhradu škody uznesením podľa § 256 ods. 3 Trestného poriadku, použijúc reštriktívny výklad tohto ustanovenia (poškodený zostane v postavení strany vo zvyšku svojich procesných práv). Taký postup sa aj v prípade, ak o nároku už bolo právoplatne rozhodnuté v konaní podľa Daňového poriadku, uplatní namiesto postupu podľa § 256 ods. 4, § 46 ods. 4 Trestného poriadku (keďže prekážka res iudicata sa týka len nároku na náhradu škody, o ktorom už bolo rozhodnuté, nie iného nároku).
IV. Poškodený a trestný čin Poškodzovania finančných záujmov Európskej únie podľa § 261 Trestného zákona
Tohto trestného činu sa dopustí ten, kto použije alebo predloží falšovaný, nesprávny alebo neúplný výkaz alebo doklad, alebo neposkytne povinné údaje, alebo použije prostriedky zovšeobecného rozpočtu Európskej únie, z rozpočtu spravovaného Európskou úniou alebo v zastúpení Európskej únie na iný účel, ako boli pôvodne určené, a tým umožní spôsobenie sprenevery alebo protiprávne zadržanie prostriedkov z uvedeného rozpočtu.
Napriek tomu, že citované ustanovenie § 261 ods. 1 Trestného zákona nevyžaduje spôsobenie žiadnej škody, v jeho odsekoch 2, 3 a 4 je predpokladaný vznik postupne väčšej, značnej škody alebo škody veľkého rozsahu.
Z pohľadu postavenia poškodeného sa odlišnosť právnych názorov spájala s uvádzanými pojmami „spôsobenie sprenevery“ a „protiprávne zadržanie prostriedkov zrozpočtov EÚ.“(10)Skutkovo tak tieto aplikačné problémy vznikali , ak síce páchateľ predložil poskytovateľovi príspevku napr. falošné doklady, avšak takto vylákaný nenávratný finančný príspevok (ďalej aj „ NFP“) sa nepoužil na iný účel, ako bol pôvodne určený, ale naopak , na deklarovaný účel. Konkrétne sa tak stávalo napr. vprípadoch predkladania sfalšovaných stavebných povolení žiadateľmi o príspevok ich poskytovateľom – ministerstvám, tie následne nenávratné finančné príspevky žiadateľom vo výške niekoľko stotisíc Eur vyplatili, avšak takto podvodne vylákané finančné príspevky ich žiadatelia nakoniec použili na výstavbu deklarovaných nehnuteľností. Časť právnych názorov sa preto prikláňala k záveru, že v daných prípadoch nie sú naplnené ani alternatívne citované znaky – použije prostriedky z rozpočtov EÚ na iný účel, ako boli pôvodne určené, atým umožní spôsobenie sprenevery alebo protiprávne zadržanie prostriedkovz uvedených rozpočtov. Takému právnemu názoru potom zodpovedal záver o neexistencii škodya teda ani poškodeného.
V súčasnej aplikačnej praxi je však ustálený odlišný právny názor, a teda o existenciivzniku škody v takýchto prípadoch a poškodeného, t. j. najmä príslušného ministerstva alebo iného úradu, ktorý žiadateľovi poskytol nenávratný finančný príspevok. Tento právny záver vyplývaz uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3To 11/2013 z 25.3. 2015. Najvyšší súdSlovenskej republiky v tomto rozhodnutí konštatoval, že relevantným je podstatné porušenie zmluvyo poskytnutí nenávratného finančného príspevku (napr. vyššie uvedeným predkladaním falošných dokladov). Pritom takéto porušenie zmluvy o poskytnutí NFP znamená, že prijímateľovi nevznikol nárok na vyplatenie príslušnej refundácie v celej sume uplatneného nároku z rozpočtu EÚ. Akékoľvek úvahy o rozsahu oprávnených a neoprávnených výdavkov sú za týchto okolností bezpredmetné a právne irelevantné, keďže poskytnutá suma refundácie, na ktorý obžalovaný nemal nárok, predstavuje od jej vyplatenia protiprávne zadržanie prostriedkov poskytnutých z rozpočtu EÚ.
Pokiaľ pôvodne sudcovia konštatovali, že k zadržaniu týchto prostriedkov nedošlo z dôvodu, že nikto tieto prostriedky od páchateľov nežiadal naspäť, Najvyšší súd Slovenskej republiky k tejto argumentácii uviedol, že všeobecné zmluvné podmienky, ktoré sú prílohou zmluvy o poskytnutí NFP sa nevzťahujú na situáciu, kedy nárok na NFP vôbec nevznikol, pretože povinnosť vrátenia vyplýva z neoprávneného zadržania prostriedkov a nie až žiadosťou poskytovateľa o ichvrátenie.
Predmetnú problematiku možno doplniť ďalšou argumentáciou, ktorá vyplýva napr. ajz uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Tost 9/2016 z 21.4.2016 podľa ktorého trestný čin poškodzovania finančných záujmov Európskej únie podľa § 261 Trestného zákonavzákladnej skutkovej podstate obsahuje pojmy, ktoré uvádza ako podmienky trestnejzodpovednosti s tým, že tieto pojmy majú povahu normatívneho znaku skutkovej podstaty. Trestný zákon sa v tomto smere nedovoláva žiadnym štandardným spôsobom (odkazom či blanketom) žiadneho z mimotrestných prameňov európskeho práva. Naopak, z tohto prameňa pojmy ,,všeobecný rozpočet Európskej únie“, ,,rozpočet spravovaný Európskou úniou alebo v zastúpení Európskej únie“, preberá Trestný zákon bez ďalšieho. Tu má význam pre páchateľov negatívny právny omyl o týchto znakoch, pretože ten sa posudzuje podľa zásad platných pre negatívny právny omyl skutkový. S ohľadom na to, že tento trestný čin je v základnej skutkovej podstate deliktom úmyselným, trestná zodpovednosť by v prípade uvedeného omylu neprichádzala do úvahy.
Vyššie uvedený trestný čin je dokonaný už v okamihu, keď páchateľ tam opísaným konaním prinajmenšom vytvorí možnosť (umožní), aby nastal poruchový následok (spôsobenie sprenevery, protiprávne zadržanie prostriedkov). Ako je vidieť ani pri tomto trestnom čine sa nevyžaduje v jeho základnej skutkovej podstate vznik škody v pravom slova zmysle, ale savyžaduje vznik škodlivého následku (sprenevery, zadržanie). Spreneveru v zmysle § 261 Trestného zákona nemožno stotožňovať so spreneverou podľa § 213 Trestného zákona, pretože pri trestnom čine podľa § 261 Trestného zákona nejde o zverenú vec, ale v podstate o refundáciu vynaložených nákladov. Aj preto pri tomto trestnom čine, podobne ako pri trestnom čine subvenčného podvodu, tvorí v predmetnej veci škodu ako kvalifikačný moment celá vylákaná suma zo všeobecného rozpočtu – napr. z Európskeho sociálneho fondu.
V súvislosti s analyzovaným § 261 Trestného zákona je namieste pripomenúť, že ten je obvykle páchaný v jednočinnom súbehu s trestným činom subvenčného podvodu podľa § 225 Trestného zákona. Deje sa tak preto, že nenávratný finančný príspevok je vždy percentuálne tvorený z finančných prostriedkov z niektorého z fondov EÚ (napr. až 85% z Európskeho sociálnehofondu) a zo zdrojov štátneho rozpočtu (napr. zvyšných 15% u projektov podporujúcich zamestnanosť). Je potrebné preto dodať, že trestný čin subvenčného podvodu podľa § 225 Trestného zákona ja úmyselným trestným činom, ktorého podstata spočíva vo vylákaní plnenia od oprávneného subjektu predstieraním okolností, ktoré nie sú súladné s podmienkami, za ktorých možno plnenie poskytnúť, pričom páchateľ tak uvádza oprávnený subjekt do omylu v otázke splnenia predpísaných podmienok. Podmienkou naplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty tohto trestného činu v jeho základnej skutkovej podstate nie je vznik škody, preto ani úmysel páchateľa nemusí k spôsobeniu škody smerovať, aj keď spravidla tomu tak bude. Výška spôsobenej škody ako kvalifikačný znak skutkovej podstaty toho ktorého odseku § 225 Trestného zákona je daná v predmetnej veci úmyslom páchateľov, ktorí konali v úmysle vylákať celú výšku príspevku, pričom mali klamať v otázke splnenia podmienok na poskytnutie príspevku a nie v otázke jeho použitia. Tomu napokon zodpovedá i objektívna stránka tohto trestného činu v odseku 1, pričom škoda ako následok (súčasť objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu) odôvodňuje pri nezmenenom konaní ako v odseku 1 použitie kvalifikovanej skutkovej podstaty tohto trestného činu. Ak úmysel páchateľov smeroval k vylákaniu celého príspevku, škodou ako kvalifikačným znakomby mal byť celý poskytnutý príspevok a preto sa orgány činné v trestnom konaní a súdv konkrétnych veciach musia v dokazovaní zamerať aj na to, či údaje v žiadosti o poskytnutiefinančného príspevku boli pravdivé a zodpovedali skutočnému stavu.
V. Nejednotnosť výkladu pojmu poškodený a škoda v prípade zriadenia záložného práva k nehnuteľnostiam
Vzmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6To 38/2001z 25.9.2001 publikovanom v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. R 93/2002 subjektívnu stránku trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 Trestného zákona (v súčasnosti úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona) v prípade konania, ktoré má prvky vylákania úveru, treba skúmať aj z toho hľadiska, či úverová zmluva zabezpečovaná zmluvne zriadeným záložným právom k nehnuteľnostiam, je veriteľom reálne vymožiteľná alebo iba fiktívna, lebo záložné právo má dve funkcie:
1. zabezpečovaciu, ktorá má viesť dlžníka k tomu, aby pohľadávku dobrovoľne a včas splnil, inak si ju veriteľ môže uspokojiť zo zálohu,
2. uhradzovaciu, ktorá veriteľa oprávňuje k tomu, aby si svoju pohľadávku uhradil zo zálohu.
Predmetný právny záver Najvyšší súd Slovenskej republiky judikoval po tom, čo prvostupňový súd ustálil skutkový stav v zásade tak, že obžalovaná uzavrela v januári 1994 so Slovenskou štátnou sporiteľňou úverovú zmluvu, na základe ktorej jej banka poskytla úver 8 miliónov vtedajších Sk, s možnosťou splátok štyri roky s úrokom 18% ročne. V nej sa obžalovaná zaviazala, okrem splatenia úveru, aj k zriadeniu záložného práva k nehnuteľnostiam poskytnutých, podľa pripojených zmlúv ďalšími obžalovanými (ručitelia) v hodnote (podľa pripojených znaleckých posudkov) prevyšujúcej 16 miliónov vtedajších Sk s vedomím, že v prípade nesplácania úveru môže banka, okrem iného, pristúpiť k predaju týchto nehnuteľností prostredníctvom ňou zvolenej realitnej kancelárie. Záložné právo banky k uvedeným nehnuteľnostiam bolo riadne vyznačené v listochvlastníctva.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vrámci rozhodovania oodvolaniach obžalovaných podaných proti odsudzujúcemu rozsudku spochybnil jeho zákonnosť s poukazom, okrem iného, ajna tieto argumenty.
Záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.
V prípade záväzkových vzťahov je potrebné veľmi pozorne rozlišovať neplnenie alebo porušenie zmluvnej povinnosti, ktoré nemajú za následok vznik škody a uspokojujú sa zákonnýmprostriedkami – úrokmi z omeškania, poplatkami z omeškania, formou penále a pod. a tie, ktoré takýto následok – škodu spôsobujú. Obzvlášť je to dôležité pri tých záväzkových vzťahoch, ktoré sú zabezpečované vecným ručením – záložným právom veriteľa.
Trestného činu podvodu sa dopusti ten, kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatil tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využil niečí omyl a spôsobí tak na cudzom majetku škodu určitého rozsahu.
Škodou sa všeobecne rozumie majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch. Táto ujma môže mať buď podobu škody skutočnej, spočívajúcej v zmenšení majetku poškodeného (vrátane nákladov spojených so vznikom a zisťovaním škody – § 380 Obchodného zákonníka), alebo podobu ušlého zisku.
V predmetnej trestnej veci bolo nepochybne preukázané, že obžalovaná sa úverovou zmluvou zaviazala splatiť poskytnutý úver v určených splátkach a lehotách. Okrem toho (akcesoricky) bolo zriadené aj záložné právo k nehnuteľnostiam poskytnutým podľa pripojených zmlúv ako ručiteľmi obžalovanými V.R. a M.R. v hodnote (podľa pripojených znaleckých posudkov) prevyšujúcej 16 miliónov vtedajších Sk. V základnej – úverovej zmluve bolo dohodnuté zmluvnýmistranami – obžalovanou a bankou so súhlasom ručiteľov, že v prípade nesplácania úveru môže banka, okrem iného, pristúpiť k predaju týchto nehnuteľností prostredníctvom ňou zvolenej realitnej kancelárie.
Súd mal pre vyvodenie trestnej zodpovednosti, ako základnú otázku vyriešiť, či nesplnenie zabezpečeného zmluvného záväzku zúverovej zmluvy spôsobilo vznik škody úmyselnýmzavinením obžalovanej a jej spolupáchateľov alebo malo za následok iba sankcie v zmysleobchodného práva (úroky z omeškania, atď.).
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zabezpečenie záväzku splatiť poskytnutý úver založením nehnuteľností v hodnote dvojnásobku sumy poskytnutej na základe úverovej zmluvy bankou, minimálne zoslabuje, ak nie úplne vylučuje, úmyselné zavinenie vo vzťahuk predpokladanému následku – vzniku škody.
Cieľom záložného práva je dosiahnuť, aby v prípade, keď dlžník svoj dlh nesplní, mohol byť veriteľ uspokojený z ceny nehnuteľnosti, na ktorú bolo zriadené záložné právo a ktorá sa v prípade neuspokojenia záväzku predala, ak išlo o záloh podľa Obchodného zákonníka, priamo veriteľom. Záväzok dlžníka i záväzok ručiteľov sú súbežnými záväzkami a záväzok ručiteľov nemôže existovať bez záväzku dlžníka. Právo banky predať založenú nehnuteľnosť vzniklo banke, a vzniká i vovšeobecnosti už uzatvorením úverovej zmluvy, ktorá je zabezpečená záložným právom. Toto právo však mohla banka fakticky realizovať až po naplnení odkladacej podmienky – včase, keď obžalovaná J.R. v postavení dlžníka prestala splácať poskytnutý úver.
Banka sa pri uzatváraní úverovej zmluvy opierala o znenie § 299 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého záložný veriteľ môže pri výkone svojho záložného práva predať na verejnej dražbe založenú nehnuteľnosť alebo iný záloh, ktorý má u seba alebo s ktorými je oprávnený nakladať, ak na tento zamýšľaný výkon záložného práva včas upozorní záložcua dlžníka; ak to určuje zmluva, môže záložný veriteľ predať aj záloh aj iným vhodným spôsobom.
Odlišný názor vo vzťahu k následku v prípade existencie záložnej zmluvy vyslovil Špecializovaný trestný súd Pezinok vo svojom rozsudku sp. zn. BB-3T 16/2013 z8.12.2015 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3To/6/2016 z 22.2.2017.
Z jeho odôvodnenia vyplynulo, že záložné právo je právny prostriedok zabezpečenia pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva, ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená. Ide výhradne o inštitút súkromného práva, ktorý v zásade nemá vplyv na existenciu či neexistenciu vzťahov upravených právom verejných i keď je pravdou, že existencia súkromnoprávnych zmlúv môže mať vplyv napr. na posudzovanie subjektívnej stránky trestného činu. Ak by totiž založenie predmetu, na ktorý bol poskytnutý NFP mohlo mať vplyv na trestno-právnu kvalifikáciu eventuálneho podvodného konania príjemcu, nielenže vznikajú v podstate neriešiteľné problémy so spôsobom špecifikácie následku, ale mohlo by dôjsť i k stavu, kedy takto chápané formálne „krytie sa“ poskytovateľa NFP, sktorým príjemca formálne súhlasí, zamedzí vyvodeniu akejkoľvek trestnoprávnej zodpovednosti podvodne konajúceho subjektu. Zjednodušene povedané, podvodne vylákané plnenie je v celom rozsahu, v akom je vylákané, podvodne vylákaným plnením, nech by bolo „kryté“ akýmkoľvek dvojstranným súkromnoprávny vzťahom. Možno len dodať, že aj oveľa jednoduchšie formy podvodov, ako ich definuje Trestný zákon, zvyknú byť formálne „kryté“ rôznymi aj písomnými zmluvami alebo prehláseniami, pričom ich existencia vprípade preukázania podvodného úmyslu v čase skutku nemá žiadnu trestnoprávnu relevanciu.
V konečnom dôsledku je potrebné zdôrazniť, že obdobné právne závery vyplývajú ajz rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky publikované pod č. TR NS 7/2004-T 707, v zmyslektorého v zásade uplatnenie obdobných zaisťovacích inštitútov je len náhradou škody v trestnomkonaní spôsobenej podvodným konaním, a teda ich uplatnenie nezbavuje páchateľa podvodného konania trestnej zodpovednosti za takéto konanie.
Spoukazom na obe protichodné argumentácie sa prikláňame kdruhému zprávnych názorov vyslovených Špecializovaným trestným súdom Pezinok a Najvyšším súdom Českej republiky, teda že za daných okolností i v prípade existencie zaisťovacích inštitútov je namieste vyvodenie trestnej zodpovednosti za podvodné konanie za existencie škody i poškodeného.
VI. Machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe a pojmy škoda a poškodený
Tohto trestného činu sa podľa § 266 ods. 1 Trestného zákona dopustí ten, kto v súvislostis verejným obstarávaním alebo verejnou dražbou v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému prospech koná v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o verejnom obstarávaní alebo verejnej dražbe alebo dojedná niektorému súťažiteľovi alebo účastníkovi verejnej dražby prednosť alebo výhodnejšie podmienky na úkor iných súťažiteľov alebo účastníkov verejnej dražby. Odsek 2 a 3 tohto ustanovenia, okrem iného, predpokladajú spôsobenie značnej škody a škody veľkého rozsahu, a teda aj existenciu poškodeného.
Z hľadiska aplikačných problémov plynúcich z dvoch odlišných právnych názorov, teda či škodou je celý objem zákazky získanej machináciami pri verejnom obstarávaní alebo len zisk z taktozískanej zákazky plynúci, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky k analyzovanej problematike v uznesení sp. zn. 1Tost 21/2013 zo 6. novembra 2013 priklonil k druhému z uvádzaných právnych názorov, okrem iného konštatujúc, že pre posúdenie, či došlo k naplneniu skutkovej podstatytrestného činu podľa § 266 ods. 3 písm. a) Trestného zákona, nie je možné považovať za škodu, resp. za prospech hodnotu celej zákazky, ktorá bola predmetom verejnej súťaže, ale len rozsah ujmy, resp. prospechu predstavujúci objem zisku iného subjektu. Tento zisk môže predstavovať určitú časť celkového objemu zákazky.
Pri ustálení výšky škody, resp. výšky prospechu v súvislosti s verejným obstarávaním alebo verejnou dražbou podľa ustanovenia § 266 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona treba vychádzať zo skutočnej škody, ktorá predstavuje majetkovú hodnotu, o ktorú bolmajetok iného zmenšený (v prípade prospechu zväčšený), resp. o zisk, na ktorý by iný subjekt mal podľa okolností a vzhľadom na svoje pomery nárok alebo, ktorý by mohol odôvodnene dosiahnuťa nie z celkovej hodnoty zákazky, ktorá je predmetom verejného obstarávania, resp. verejnejdražby, pretože túto nemožno považovať za hodnotu a výšku, ktorej by došlo k úbytku (resp. nárastu) na majetku iného. V záverečnej časti svojho rozhodnutia preto Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že k jednoznačným záverom v otázkach skutkových i právnych bude možné dospieť, zrejme až postupom podľa § 141, resp. § 142 Trestného poriadku upravujúcich odbornú, resp. znaleckú činnosť za účelom zistenia predpokladaného zisku z celkového objemu danej zákazky.
V súvislosti so sporným pojmom poškodený u tejto skutkovej podstaty trestného činu je potrebné vintenciách uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4To 2/2016z 23.11.2017 na tomto mieste konštatovať, že objektom trestného činu machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe je záujem na riadnom a zákonnom vykonávaní verejného obstarávania alebo verejnej dražby, najmä záujem na dodržiavaní stanoveného postupu a zásad transparentnosti, rovnakého zaobchádzania a nediskriminovania súťažiteľov, respektíve účastníkov verejnej dražby.
Objektívnu stránku tohto trestného činu naplní páchateľ, ktorý konkrétnej osobe, vystupujúcejv súvislosti s verejným obstarávaním ako súťažiteľ (alebo vo verejnej dražbe ako účastník verejnej dražby), dojedná na úkor iných súťažiteľov (účastníkov verejnej dražby) určitú výhodu v podobeprednosti alebo výhodnejších podmienok, alebo kto v súvislosti s verejným obstarávaním alebo verejnou dražbou koná v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o verejnomobstarávaní alebo verejnej dražbe.
Právnym predpisom regulujúcim proces verejného obstarávania je zákon č. 343/2015 Z. z.o verejnom obstarávaní. Jemu predchádzajúci bol zákon č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávanía o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Za prednosť vzmysle ustanovenia § 266 ods. 1 Trestného zákona, treba považovať akékoľvek zvýhodnenie niektorého súťažiteľa (alebo účastníka verejnej dražby), pokiaľ ide o časový predstih, napríklad oznámenie termínu verejnej súťaže (alebo verejnej dražby) niektorému súťažiteľovi (alebo účastníkovi verejnej dražby) pred jeho verejným vyhlásením.
Výhodnejšími podmienkami potom treba rozumieť akékoľvek iné podmienky, ktoré zvýhodňujú niektorého súťažiteľa (alebo účastníka verejnej dražby) pred ďalšími. V súvislosti s verejným obstarávaním môže ísť napríklad o oznámenie údajov o obsahu návrhov iných súťažiteľov.
Pokiaľ ide o Trestným zákonom používaný pojem „súťažiteľ“, tento, napriek zrejmej spätostiskutkovej podstaty tohto trestného činu s právnou úpravou verejného obstarávania, v súčasnosti účinný ani predchádzajúci zákon overejnom obstarávaní nepozná. Jeho legálnu definíciu neustanovuje ani samotný Trestný zákon, ale ani Obchodný zákonník. Z jeho ustanovení (§ 284 Obchodného zákonníka) však možno vyvodiť, že súťažiteľom je ten, kto v lehote stanovenej vpodmienkach súťaže predloží do súťaže návrh, zároveň vyhovujúci aj všetkým ostatným uverejneným podmienkam súťaže. Z hľadiska subjektívnej stránky ide o úmyselný trestný čin. Zároveň musí byť preukázaný tzv. druhý úmysel, teda úmysel páchateľa spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému prospech. Aby k spôsobeniu škody alebo získaniu prospechu došlo, sa však na trestnú zodpovednosť podľa § 266 ods. 1 Trestného zákona nevyžaduje.
Z dikcie ustanovenia § 266 ods. 1 Trestného zákona vyplýva, že pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe sa vyžaduje, aby sa súťaže realizovanej formou verejného obstarávania reálne zúčastnil viac ako jeden súťažiteľ. Totižlen v prípade účasti aspoň dvoch súťažiteľov objektívne prichádza do úvahy dojednanie prednosti či výhodnejších podmienok pre niektorého z nich. V prípade, keď sa do verejnej súťaže zapojil jediný súťažiteľ, chýba referenčný rámec, v rámci ktorého by bolo možné vyhodnocovať nastavené podmienky súťaže ako výhodnejšie či zabezpečujúce prednosť konkrétnemu súťažiteľovi. Trestný zákon takýto postup, vrámci ktorého by sa ako trestné vyhodnocovalo konanie smerujúce kdiskriminácii len možných účastníkov súťaže nepripúšťa. Pokiaľ sú ďalší súťažitelia len potenciálni, je aj ich znevýhodňovanie len v rovine možnej, a teda z hľadiska prostriedkov trestného práva nepreukázateľné.
Objektívna stránka tohto trestného činu je Trestným zákonom formulovaná alternatívne,a teda k jej naplneniu môže dôjsť nielen dojednaním prednosti alebo výhodnejších podmienok pre jedného súťažiteľa na úkor iných súťažiteľov, ale rovnako aj konaním v rozpore so všeobecne záväzným predpisom o verejnom obstarávaní. Záver o nerešpektovaní konkrétnych ustanovení zákona o verejnom obstarávaní, respektíve o konaní v rozpore s nimi však musí byť jednotlivo, vo vzťahu ku každému obžalovanému osobitne, založený na individuálnych dôkazoch, ktoré takéto zistenie spoľahlivo preukazujú. Uvedené platí aj vo vzťahu k záveru o naplnení ďalšieho zákonného znaku skutkovej podstaty trestného činu machinácií pri verejnej dražbe a verejnom obstarávaní, ktorým je úmysel spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému prospech.
Ako to vyplýva z vyššie uvedenej analýzy skutkovej podstaty trestného činu machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe, nevyhnutným predpokladom vyvodenia trestnoprávnej zodpovednosti zaň je aj uvedený úmysel spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inémuprospech, a to bez ohľadu na to, ktorým z alternatívne uvedených konaní (t. j. čo dojednaním prednosti alebo výhodnejších podmienok niektorému súťažiteľovi na úkor iných súťažiteľov alebo konaním v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o verejnom obstarávaní) malo dôjsť k naplneniu objektívnej stránky skutkovej podstaty tohto trestného činu. Táto okolnosť ako jeden zo znakov tejto skutkovej podstaty trestného činu, musí byť preto ako nevyhnutná súčasť skutkových zistení tiež explicitne, jasne a zrozumiteľne vyjadrená v skutkovej vete výroku rozsudku odsudzujúceho obžalovaných za jeho spáchanie. Nutnosť vyjadrenia tohto znaku skutkovej podstaty daného trestného činu teda nie je sprevádzaná požiadavkou na jeho vyjadrenie v skutkovej vetepoužitím zákonnej formulácie, ktorá napokon, vždy nachádza svoje vyjadrenie v právnej vete výrokovej časti rozhodnutia. Nestačí teda, ak je vyjadrený len v právnej vete výrokovej časti odsudzujúceho rozsudku, ktorá je, ako už bolo naznačené, vo svojej podstate len doslovným prebratím zákonného znenia príslušnej skutkovej podstaty, ale ani ak len vyplýva z odôvodnenia dotknutého rozhodnutia. Ide totiž o okolnosť skutkového charakteru, ktorej danosť ako predpokladtrestnosti konkrétneho konania obžalovaných zachyteného vskutkovej vete výrokovej časti odsudzujúceho rozsudku, v nej musí byť obligatórne tiež vyjadrená, a to tak, aby naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu, kladeného obžalovaným za vinu, bolo zo skutkovej vetyzrejmé aj pri jej izolovanom skúmaní.
VII. Záver
Novelami Trestného zákona aTrestného poriadku sa upresnili viaceré sporné trestnoprávne pojmy, medzi nimi tiež pojmy ,,škoda“ (§ 124 až § 126 Trestného zákona)a ,,poškodený“ (§ 46 až § 54 Trestného poriadku) tak, aby tieto pojmy v praxi spôsobovali čo najmenšie aplikačné problémy. Napriek tomuto úsiliu prax takéto aplikačné problémy prináša neustále, čoho dôsledkom je odlišná rozhodovacia činnosť súdov niekedy aj napriek zdanlivoustálenej judikatúre. Práve na niektoré z takýchto situácii sme poukázali v tomto texte, vychádzajúcpritom z vlastnej aplikačnej praxe a rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Z obsahu tohto príspevku je teda zrejmé, že hoci také pojmy ako ,,škoda“ a ,,poškodený“v prípade ekonomickej trestnej činnosti sú zákonne upresňované, konečný význam im dá spravidla až výklad príslušných orgánov, najmä Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a trvá mnohokrát dlhšie časové, kým sa tento výklad zjednotí, čo naším príspevkom obzvlášť zvýrazňujeme.Z množstva situácií sa tak konkrétne udialo v prípade trestných činov daňového podvodu podľa § 277a Trestného zákona, poškodzovania finančných záujmov Európskej únie podľa § 261 Trestného zákona, úverového podvodu, resp. subvenčného podvodu podľa § 222, resp. § 225 Trestného zákona, machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 Trestného zákona, ktoré bližšie analyzujeme, ale aj v prípade iných trestných činov.
Zvýrazňujeme, že postavenie poškodeného v prípade ekonomickej trestnej činnosti je tak relatívne nestále a je jednou z podstatných skutočností neľahkého dokazovania. Navyše je nevyhnutné úplne záverom pripomenúť a zároveň zdôrazniť, že typicky v prípade najzávažnejšejekonomickej trestnej činnosti, hoci sa náročným a zdĺhavým dokazovaním v trestnom konaní preukáže škoda i poškodený, nakoniec je v konkrétnej trestnej veci veľký počet poškodených, spravidla prevyšujúci sto, a jednotlivým výkonom ich práv by mohol byť závažným spôsobomohrozený účel a rýchly priebeh trestného stíhania, rozhodne v prípravnom konaní na návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky o účasti poškodených v trestnom konaní Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením, čo nároky poškodených, vprípade ich ďalšej neúčastiv trestnom konaní, značne zneistí.
Poznámky
- 1) Príspevok je podporený Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-15-0740 Návody a nástroje na efektívnu elimináciu protiprávnych konaní v spojení s možnouinsolvenciou
- 2) ČENTÉŠ, J.: Uplatnenie nároku na náhradu škody v adhéznom v adhéznom konaní. Justičná revue. Roč. 60, 2008, č. 12, s. 1689-170
- 3) JURIŠOVÁ, J.: Poškodený v predsúdnom konaní. Praha: Nakladatelství Leges, 2017, s. 16.
- 4) ČENTÉŠ, J. a kol. Trestný zákon. Veľký komentár. Žilina: EUROKÓDEX, 2013, s. 223.
- 5) MADLIAK, J. a kol. Trestné právo hmotné I. Všeobecná časť, Banská Bystrica: Belianum, 2015, s.152
- 6) JELÍNEK, J. a kol. Trestní právo hmotné. Obecná část. Zvláštní část. Praha: Linde, a.s., 2005, s.162
- 7) MENCEROVÁ, I. a kol. Trestné právo hmotné. Osobitná časť. Šamorín: Heuréka, 2014, s. 187
- 8) Pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uznesenie sp. zn. 4To 5/2014z 27.2.2014 a rozsudok sp. zn.6Tdo 62/2011 z 16. 8. 2012.
- 9) Pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6To 12/2016 z 23.8.2017.
- 10) ČENTÉŠ, J. a kol. Trestný zákon. Veľký komentár. Bratislava: Eurokódex, 2013, s. 490
Autor
prof. JUDr. Jozef Čentéš PhD.