- nadobúdanie štátneho občianstva slovenskej republiky
- Zákon – Zákon Národnej rady Slovenskej republiky o štátnom občianstve Slovenskej republiky 40/1993 | Paragrafy: § 2, § 3, § 4, § 5, § 6 …
Úvod
Štátna príslušnosť predstavuje právny vzťah občana s určitým štátom. Je základom budovania identity každého z nás a zároveň rámcom základných práv či povinností s tým spojených. My všetci, ktorí sme občanmi niektorého štátu, si často ani sami neuvedomujeme, aké významné a nevyhnutné právo to je. Vzdelávanie, zdravotná starostlivosť, právo na slobodný výber povolania a zamestnania, sociálne dávky, či účasť na voľbách a podieľanie sa na formovaní spoločenského života spoločnosti. To všetko považujeme za samozrejmosť, s ktorou sa rodíme do tohto sveta. No je potrebné si uvedomiť, že nie všade na svete je to takto. Na svete žije viac ako 12 miliónov ľudí, ktorí nemajú tú možnosť zapísať dieťa do školy, legálne pracovať alebo oficiálne uzavrieť manželstvo. Takýmto osobám sú často krát odopierané aj tie najzákladnejšie práva. Napriek medzinárodnému uznaniu práva na štátnu príslušnosť, stále vznikajú nové prípady osôb bez štátnej príslušnosti a riešenie otázky štátnej príslušnosti má stále miesto aj v 21. storočí.
1. Štátna príslušnosť v medzinárodnom práve
Štátne občianstvo ako právo každej osoby priznáva Všeobecná deklarácia ľudských práv.i Táto úprava však nie je záväzná a nie je z nej jasné, ktorý štát by mal toto právo garantovať. S nadobúdaním štátnej príslušnosti sú v medzinárodnom práve spojené dve základné podmienky. Tou prvou je potreba rešpektovať suverenitu štátov a nezasahovať do vecí, ktoré tvoria ich vnútorné právomoci, a teda aj do otázok štátnej príslušnosti. A druhou podmienkou je rešpektovanie užšieho (faktického) vzťahu, tzv. genuine link osoby k štátu, o občianstvo ktorého sa žiada, ako základný predpoklad vôbec predovšetkým v skoršom období. 2 V dnešnom globalizovanom svete sa táto požiadavka faktického vzťahu stretáva s väčším odporom. Voľný pohyb osôb a možnosti, ktoré im svet ponúka, majú za následok, že ľudia sú schopní nadväzovať vzťahy s viacerými štátmi. Viacerí žijú alebo pracujú na území úplne iného štátu, ako svojho domovského, ktorého štátnu príslušnosť majú, a bez toho aby museli mať štátnu príslušnosť štátu, v ktorom realizujú svoje pracovné a podnikateľské aktivity. Zároveň sa menil aj prístup medzinárodného práva k vzniku bipolitizmu. Nepovažuje ho za niečo neprípustné, vychádzajúc z výnimočnosti vzťahu občana a štátu, ale stáva sa bežnou súčasťou a väčšina štátov k nemu nezaujíma už odmietavý postoj. Reštriktívny výklad vzťahu občana a štátu by mohol mať preto za následok množstvo osôb bez prístupu k diplomatickej ochrane. Preto aj Komisia OSN pre medzinárodné právo pri formulovaní Návrhu článkov o diplomatickej ochrane formulovala, že nevyžaduje, aby štát preukázal efektívne a skutočné väzby medzi ním a štátnymi občanmi ako to bolo v prípade Nottebohm, v záujme poskytnutia diplomatickej ochrany, aj v prípade, že osoba má len jednu štátnu príslušnosť. 3 Za pôvodný spôsob nadobudnutia štátneho občianstva sa považuje narodenie dieťaťa. Každý ďalší spôsob je odvodený. Narodenie dieťaťa pritom môže predstavovať narodenie dieťaťa rodičom určitej štátnej príslušnosti bez ohľadu na miesto kde sa narodilo, založené na tzv. princípe krvi, ius sanguinis. Alebo sa bude naopak upínať na miesto narodenia, a teda na princíp ius soli. Za dôkaz užšieho vzťahu je možné považovať aj uzavretie manželstva medzi cudzincom a štátnym príslušníkom, osvojenie dieťaťa alebo splnenie podmienky určitej dĺžky pobytu na území štátu.
1.1 Problém odlišných vnútroštátnych úprav
Štáty prijímajú vlastné právne predpisy a stanovujú vlastné podmienky pre udeľovanie, či stratu občianstva. Jednotlivé vnútroštátne úpravy sú odlišné a môžu mať za následok situácie, kedy k nadobudnutiu občianstva vôbec nedôjde, a dochádza k vzniku osôb bez štátnej príslušnosti, alebo naopak môže vzniknúť dvojobčianstvo. K apolitizmu zväčša dochádza v prípade, keď sa dieťa narodí osobám bez štátnej príslušnosti na území štátu, ktoré uznáva ius sanguinis, prípadne ak štátna príslušníčka uzavrie sobáš s cudzincom, v dôsledku čoho ju jej právny poriadok zbaví štátneho občianstva, bez toho aby nadobudla nové štátne občianstvo manžela. Nevylučuje sa strata občianstva ani v dôsledku odňatia štátom, zväčša z dôvodu zrady, či podvodného nadobudnutia. V prípade bipolitizmu, jednotlivec nadobúda štátne občianstvo dvoch prípadne aj viacerých štátov. Je tomu tak najčastejšie v prípade narodenia dieťaťa rodičom ako štátnym príslušníkom štátu, ktorý uznáva ius sanguinis, ak sa dieťa narodí na území iného štátu, v ktorom sa uplatňuje ius soli. Zároveň k vzniku bipolitizmu môže dôjsť pri každom odvodenom spôsobe nadobudnutia štátneho občianstva bez toho, aby to malo za následok zánik predchádzajúceho.
Väčšina prípadov nepriznania štátnej príslušnosti vzniká v dôsledku diskriminácie etnickej, náboženskej alebo diskriminácie na základe pohlavia. Vo viac ako 27 krajinách sveta je ženám odopieraná možnosť, aby ich deti nadobudli štátnu príslušnosť na rovnakom základe ako v prípade zo strany mužov. Má to síce svoj historický základ, v snahe ponechať určitú jednotu ale môže to viesť k častým prípadom narodenia detí bez štátnej príslušnosti z generácie na generáciu. Najmä v prípadoch detí slobodných matiek, alebo v prípadoch keď ich otcovia zahynuli v bojoch pred ich narodením a zároveň štát, v ktorom sa narodili neuznáva princíp ius soli. Rovnako tak v prípade, ak otec je osobou bez štátnej príslušnosti aj dieťa bude osobou bez štátnej príslušnosti, aj keby matka dieťaťa bola občiankou niektorého štátu. Ide o štáty ako Kuvajt, Malajzia, či Sýria. Zároveň je problémom vytváranie nových štátov, ktoré nemajú ešte administratívne a legislatívne opatrenia na predchádzanie osobám bez štátnej príslušnosti. A riziko vzniku ďalších prípadov je samozrejme spojené aj s prebiehajúcimi konfliktmi vo svete, v dôsledku ktorých množstvo ľudí nadobúda postavenie vysídlencov vlastných krajín alebo utečencov.
1.2 Vymedzenie medzinárodnoprávnej úpravy
Prvým medzinárodným pokusom o zabezpečenie štátnej príslušnosti všetkým osobám bol Haagsky dohovor o určitých otázkach týkajúcich sa konfliktu zákonov o štátnej príslušnosti. Vychádzal zo skutočnosti, že aj keď je otázka štátnej príslušnosti právom každého štátu, je potrebné brať ohľad na medzinárodnoprávnu úpravu a jej vývoj: „Je na každom štáte, aby si podľa vlastného zákona stanovil, kto sú jeho občania. Tento zákon musí byť uznaný inými štátmi do tej miery, do akej je zhodný s medzinárodnými dohovormi, medzinárodnými zvyklosťami a všeobecne uznávanými právnymi princípmi o štátnej príslušnosti.“ 4 Postupom času sa táto myšlienka formovala pod tlakom presadzovania ľudských práv na úkor obmedzovania štátnej suverenity. Ale predstavoval prvý krok k znižovaniu počtu osôb bez štátnej príslušnosti. Najmä v období po druhej svetovej vojne bolo naliehavou otázkou vyriešiť postavenie osôb, ktoré sa v dôsledku vojny stali utečencami a osobami bez štátnej príslušnosti. Na vypracovanie Dohovoru o právnom postavení utečencov a osôb bez štátnej príslušnosti bola zriadená ad hoc komisia. Tá vypracovala Dohovor o právnom postavení utečencov a protokol k nemu, ktorý sa zameriaval na osoby bez štátnej príslušnosti. Otázkou osôb bez štátnej príslušnosti sa nezaoberala v plnej miere, nakoľko sa ňou mala zaoberať novovytvorené Medzinárodná právna komisia. Naliehavosť otázky utečencov a blížiaci sa koniec Medzinárodnej organizácie pre utečencov nakoniec spôsobili, že na konferencii v roku 1951 bol prijatý len Dohovor o právnom postavení utečencov. 5 V roku 1967 bol doplnený Protokolom o právnom postavení utečencov. Protokol o osobách bez štátnej príslušnosti, pôvodne plánovaný ako dodatok k tomuto dohovoru, bol v roku 1954 prepracovaný a v konečnom dôsledku prijatý ako Dohovor o právnom postavení osôb bez štátnej príslušnosti. Dohovor z roku 1951 predstavuje rovnaký rámec pre osoby bez štátnej príslušnosti, ktoré sú zároveň utečencami ako pre utečencov. Navrhovatelia Dohovoru z roku 1954 vychádzali z názoru, že všetky osoby, ktoré sú de facto bez štátnej príslušnosti (nedokážu uplatňovať a využívať svoju štátnu príslušnosť) spadajú pod režim ochrany utečencov. Preto definícia osôb bez štátnej príslušnosti v zmysle Dohovoru z r. 1954 sa na tieto osoby nevzťahuje.6 Ustanovenia obidvoch dohovorov sú v mnohých ohľadoch podobné. Pristúpenie k dohovorom však nezakladá právo osoby na získanie občianstva niektorého štátu. Je len prostriedkom smerujúcim k uľahčeniu procesu integrácie a naturalizácie osôb bez štátnej príslušnosti. Pri rešpektovaní právnej úpravy štátu pobytu, Dohovor z roku 1954 stanovuje základnú úroveň ochrany týchto osôb. Pokiaľ Dohovor nezakladá výhodnejšie zaobchádzanie, stanovuje požiadavku aby sa vo vzťahu k týmto osobám zaobchádzalo rovnako ako vo vzťahu k iným cudzincom (čl. 7). Ide predovšetkým o možnosti prístupu k vzdelávaniu, zárobkovej činnosti, pohybu a bývania. Pokiaľ ide o možnosti náboženskej slobody, umeleckých práv a práv priemyselného vlastníctva, prístupu k súdom, verejnej podpory a pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia, Dohovor stanovuje požiadavku zaobchádzať nie menej priaznivo ako s vlastnými štátnymi občanmi. Osobitný význam majú predovšetkým ustanovenia umožňujúce získanie dokladov totožnosti, cestovných dokladov a možnosti pohybu. Dohovor vyzýva všetky zmluvné štáty, aby umožnili osobám bez štátnej príslušnosti, ktoré sa na ich území zdržiavajú zákonne, vybrať si miesto svojho pobytu a slobodne sa pohybovať na území tohto štátu (čl. 26). Stanovuje požiadavku vystaviť osobné doklady, a to najmä platný cestovný doklad každej osobe bez štátnej príslušnosti, ktorá sa na jeho území zdržiava (čl. 27 a 28), čo má pre tieto osoby obzvlášť veľký význam spojený s možnosťou vzdelávania či vykonávania inej zárobkovej činnosti slobodne aj mimo územia tohto štátu, pokiaľ tomu nebránia závažné dôvody týkajúce sa štátnej bezpečnosti alebo verejného poriadku. Zároveň je prostriedkom identifikácie týchto osôb.
Prvým medzinárodným dohovorom, ktorý sa zameriaval na zachovávanie štátneho občianstva určitej skupiny osôb bol Dohovor o štátnom občianstve nevydatých žien z roku 1957. Účelom tohto dohovoru bolo zabrániť situáciám zániku štátnej príslušnosti žien v dôsledku sobáša s cudzími štátnymi príslušníkmi. Bol reakciou predovšetkým na prax arabských štátov, ktoré neumožňovali ženám nadobudnúť štátnu príslušnosť svojho manžela a z dôvodu zániku pôvodného štátneho občianstva nemali nárok ani na poskytnutie konzulárnej pomoci alebo diplomatickej ochrany zo strany domovského štátu.
Ďalším pokusom medzinárodného spoločenstva v otázke osôb bez štátnej príslušnosti bol Dohovor o redukovaní počtu osôb bez štátnej príslušnosti z roku 1961. Vyzýva zmluvné strany aby sa zdržali prijímania takej právnej úpravy, ktorá by viedla k negatívnym vplyvom na štátne občianstvo alebo by ho neumožňovala nadobudnúť. Koncepcia jednotlivých článkov sa zameriava na predchádzanie situácií, kedy by sa dieťa narodilo ako osoba bez štátnej príslušnosti. A teda, zmluvné strany sa zaväzujú udeliť štátne občianstvo deťom narodených na ich území, nájdeným na ich území alebo deťom, ktoré sa narodili mimo ich územia, ak aspoň jedným z rodičov je štátny príslušník tohto štátu, ak by inak ostalo bez štátnej príslušnosti. Zároveň pomýšľa aj na situácie manželstva, adopcie alebo rozvodu, v ktorých nepripúšťa zánik štátnej príslušnosti bez súčasného nadobudnutia štátnej príslušnosti novej.
Aj na regionálnej úrovni bolo prijatých viacero dohovorov zameraných na elimináciu osôb bez štátnej príslušnosti. Majú skôr doplnkový charakter popri primárnom postavení Dohovoru z r. 1961 ako jedinom spoločnom nástroji predchádzania osobám bez štátnej príslušnosti. 7 Ide o dohovory ako Americký dohovor o ľudských právach (1969), Dohovor o znižovaní prípadov viacnásobného štátneho občianstva a o vojenských záväzkoch v prípadoch viacnásobného štátneho občianstva (1963), Africká charta o právach a blahu dieťaťa (1999), Pakt o právach dieťaťa v islame , Európsky dohovor o občianstve (1997) a Protokol k Európskemu dohovoru o štátnom občianstve prijatý Radou Európy v roku 2006, ktorý sa zameriava na predchádzanie zániku štátnej príslušnosti v dôsledku sukcesie štátov. Európsky dohovor stanovuje zásady, na ktorých by mali spočíva vnútroštátne právne predpisy vzťahujúce sa na štátne občianstvo. V zmysle tohto Európskeho dohovoru, každá zmluvná strana má vychádzať zo skutočnosti, že:
a) každá osoba má právo na štátne občianstvo,
b) je potrebné sa vyhýbať stavu bez štátnej príslušnosti,
c) žiadna osoba nesmie byť svojvoľne zbavená svojho štátneho občianstva,
d) manželstvo, jeho zmena a zrušenie neovplyvní manželstvo druhého manžela.8
Nehľadiac len na regionálnu úpravu by štáty mali byť otvorené predovšetkým možnosti pristúpenia tak k Dohovoru z r. 1954 ako aj Dohovoru z r. 1961. Kým Dohovor z r. 1954 predstavuje dočasné riešenie, pokiaľ sa skúmajú možnosti nadobudnutia štátneho občianstva niektorého zo zmluvných štátov, dohovor z roku 1961 poskytuje štátom nástroje na predchádzanie a riešenie situácií osôb bez štátnej príslušnosti. 9 Preto je vhodné, v záujme nachádzania efektívnych riešení pristúpiť k obidvom. Vychádzajúc z medzinárodnoprávnych úprav tak môžu štáty dosiahnuť najefektívnejšiu ochranu osôb bez štátnej príslušnosti, prijímaním predovšetkým vlastných vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré budú schopné zabrániť vzniku situácií, že sa osoby aj naďalej ocitnú v situácii bez štátnej príslušnosti.
2. Osoby postavené mimo medzinárodnoprávnu úpravu dohovorov
Napriek tomu, že na úrovni medzinárodného spoločenstva boli prijaté viaceré významné dohovory vzťahujúce sa na problematiku osôb bez štátnej príslušnosti, sú tu určité skupiny osôb, ktoré nemajú štátnu príslušnosť. Sú tu stále krajiny, ktoré nie sú viazané Dohovorom z r. 1954 (k dnešnému dňu má 86 pristupujúcich štátov) a Dohovorom z roku 1961 (pristúpilo 65 štátov). Zároveň v týchto krajinách nemajú status utečenca, napriek tomu, že by zaň mali byť uznané. Štát, na území ktorého sa nachádzajú nechráni utečencov alebo žiadosti o azyl neoprávnene zamieta. A teda nie sú chránené ani režimom Dohovoru o právnom postavení utečencov. Osoby bez štátnej príslušnosti sa v podstate nachádzajú kdekoľvek na svete. Svoju pozornosť by som však chcela venovať najmä týmto skupinám:
Rohingovia v Mjanmarsku: sú považovaní za svetovo najviac prenasledovanú menšinu. Predstavujú etnickú, lingvistickú a náboženskú menšinu, ktorá sa nachádza predovšetkým v Severnom Arakane (Rakhine) v Barme. Odhaduje sa, že ich počet je približne 800 000 a zároveň viac ako 230 000 z nich žije ako vnútorní vysídlenci na juhovýchode Mjanmarska, a približne 130 000 na hraniciach Thajska. 10 Rohingovia boli vyčlenení z procesu budovania národa. Zákonom o občianstve z roku 1982 vychádzajúc z princípu ius sanguinis sa obyvateľstvo rozdelilo na plnohodnotných, asocializovaných a naturalizovaných občanov. Rohingovia sa nedostali ani do jednej z týchto skupín. Na to aby mohli byť považovaní aspoň za naturalizovaných občanov by museli preukázať, že na území Mjanmarska žili pred rokom 1948, čo je pre väčšinu z nich nemožné, nakoľko nemajú prístup k takýmto dokumentom a dokladom. Od roku 1995 sa v dôsledku snahy UNHCR začali vydávať dočasné registračné karty, ktoré však neznamenali možnosť získania občianstva. Tieto osoby sú prakticky obmedzené len na život vo svojich dedinách. Môžu ich opustiť len s predchádzajúcim povolením a pri zaplatení poplatkov. To značne znižuje ich možnosti vzdelávania, zamestnania, či prístupu k lekárskej pomoci. Až 80% z nich sú analfabeti. Bez povolenia nemôžu uzavrieť manželstvo, čo pri zaplatení všetkých poplatkov môže trvať aj niekoľko rokov. Deťom sa prestali vydávať rodné listy. Ženy, ktoré otehotneli, bez toho aby mali uzavreté povolené manželstvo museli často krát podstúpiť potraty, čo viedlo aj k ich stratám na životoch. Prípadne sa pokúsili dieťa tajne dostať do Bangladéša a tam ho opustili. Žiadať o povolenie cestovať musia aj v stave núdze. Bez takéhoto povolenia, často krát podnikajú tajný útek do pohraničných dedín a následne do Bangladéša. Ak ich však chytia, hrozí im trest odňatia slobody. Ako náhle sa dostanú mimo Barmy, je im odopreté právo vrátiť sa a sú vyškrtnutí zo zoznamu rodinných príslušníkov, ktoré sa v rodinách vedú.11 Barma ich odmieta prevziať, a preto často krát ostávajú vo väzniciach v Bangladéši ako „povolení väzni“. Bangladéš využívajú ako tranzitnú krajinu a ako osoby bez štátnej príslušnosti a akýchkoľvek dokladov sa jedinou možnosťou pre nich stáva nelegálna a nebezpečná cesta do iných krajín za pomoci pašerákov. Malajzia ich zvyčajne deportuje cez Thajsko a tí, ktorí nie sú schopní zaplatiť sú predaní do otroctva v rybolove alebo na plantážach. Rok 2008 bol krokom bližšie k zlepšeniu ich postavenia, keď sa im umožnilo voliť v ústavnom referende, ale ani to neznamenalo zmenu Ústavy, ktorá by im zaručila občianske práva. UNHCR podniká viaceré kroky k zlepšeniu ich situácie a postavenia. Usiluje sa predovšetkým vytvoriť podmienky pre návrat týchto ľudí. A je zrejmé, že nevyhnutnosťou je zrušenie a nahradenie samotného zákona o občianstve. V spolupráci s vládou Filipín, UNHCR v priebehu minulého roka dohodlo poskytnutie dočasnej ochrany a prístrešia pre približne 3000 Rohingov, ktorí sa plavia na mori.
Problém sýrskych utečencov. Utečenecká kríza v Európe a problém osôb bez štátnej príslušnosti môže budovať novú generáciu detí bez štátnej príslušnosti. Je tomu tak v dôsledku zákonov v Sýrii v kombinácii s neúčinnými zárukami v štátoch Európskej únie. Sýria je jednou z krajín, kde štátna príslušnosť prechádza výlučne z otca dieťaťa a približne 25% utečeneckých rodín je bez otca. Viac ako 30 000 detí narodených v Libanone ako sýrski utečenci sú vystavení riziku neobčanov a v rovnakom postavení by mohlo byť aj 60 000 detí narodených v Turecku od roku 2011.12 Jednak v dôsledku neschopnosti správnej registrácie narodenia, ale aj v prípade detí počatých v dôsledku znásilnenia, narodených maloletým dievčatám, ktoré neboli schopné zdokladovať otcovstvo. Bez evidencie otca, buď v dôsledku neidentifikovania, smrti, alebo pri neplatne uzavretom manželstve, sa nemôžu stať sýrskymi občanmi. Je im vydaný cestovný doklad, ktorý ich identifikuje ako sýrskych utečencov. V Turecku tieto osoby, ktorým sa narodí dieťa na jeho území, môžu požiadať o vydanie medzinárodného rodného listu. Je však potrebné aby bol prítomný otec, alebo aby matka dieťaťa zdokladovala sobášny list a rodný list otca dieťaťa. Postavenie týchto osôb, ktoré nenadobudnú ani status utečenca značne znižuje možnosti prístupu k vzdelaniu, zdravotnej starostlivosti, čelia zvýšenému riziku vykorisťovania, obchodovania s ľuďmi, nezákonného osvojovania alebo detskej práce. Konečným cieľom je zabezpečiť registráciu každého sýrskeho dieťaťa narodeného v exile, za účelom ochrany svojich práv a ochrany ako utečenca, a ako náhle to podmienky v Sýrii umožnia, vytvoriť základy pre ich bezpečný návrat domov. 13 Táto problematika sa zároveň netýka len detí, ale je problémom aj u dospelých, ktorí doklady stratili pri zničení domov alebo pri úteku z krajiny. Prípadne ich doklady stratili platnosť a môžu byť obnovené len v samotnej Sýrii alebo na sýrskom konzuláte.
Núbovia v Keni: predstavujú približne 100 000 ľudí pôvodom zo Sudánu, ktorí sa ako vojaci začlenili do britskej armády a usadili sa v slame v Kibere (Nairobi). Napriek tomu, že na tomto území žijú po desaťročia, nie sú považovaní za štátnych príslušníkov. Ich identita je spochybnená. Nemajú doklady totožnosti, čo im neumožňuje získať zdravotnú starostlivosť, získať úmrtný list alebo otvoriť bankový účet. Nemajú právo vlastniť pôdu a teda nemôžu si stavať vlastné domy. Získanie vyššieho vzdelania je skôr výnimkou, a ani po jeho získaní nemajú veľké možnosti na rozvoj svojej kariéry. Diskrimináciu pociťujú v ich každodennom živote. Jediným miestom, kde cítia, že skutočne patria je príslušný cintorín, jedine vtedy sú súčasťou Kene. Nie sú uznaní ani za komunitu. Podľa vnútroštátnych predpisov sú vraj štátnymi príslušníkmi, ale podľa nich samotných sú bez štátnej príslušnosti. Sú im odopierané základné práva, nemôžu vlastniť doklady, a už vôbec nie pasy. Teoreticky síce majú tú možnosť, ale na získanie pasu musia predložiť rodný list vlastný (ako žiadateľa), rodný list rodičov a rovnako prarodičov. To je prakticky nemožné, keďže v Keni sa začalo s vydávaním rodných listov po roku 1970 s určitými minimálnymi výnimkami.
Osoby bez štátnej príslušnosti v Dominikánskej republike: na území Dominikánskej republiky bolo po desaťročia problémom získať občianstvo pre deti nelegálnych haitských prisťahovalcov narodených na jej území. Odvolávali sa na skutočnosť, že tieto osoby majú občianstvo haitské, avšak podľa predpisov Haiti tomu tak nebolo vždy. Situácia sa zmenila v roku 2005, keď Inter-Americký súd pre ľudské práva zaviazal Dominikánsku republiku v súlade s jej ustanoveniami uznávať právo na štátnu príslušnosť všetkým, ktorí sa narodili na jej území. Naopak Najvyšší súd Dominikánskej republiky vyslovil prednosť ústave Haiti a poprel, že by odmietnutie udelenia štátnej príslušnosti na tomto území znamenalo stratu akéhokoľvek občianstva, pretože haitská ústava stanovuje princíp ius sanguinis.14 V roku 2013 bolo nálezom Ústavného súdu spochybnené nadobudnutie občianstva tisícom ľudí narodených migrujúcim rodičom po roku 1929. Ide o približne o 138-tisíc ľudí, ktorí sa dostali do každodennej obavy čo bude ďalej a obavy z deportácie. Ide o osoby, ktoré sa narodili cudzincom, alebo ich rodičia neboli nikdy registrovaní alebo im bolo odopreté vydanie rodného listu. Bez dokladov rovnako nemôžu študovať, pracujú iba na trstinových poliach, nemôžu získať zdravotné poistenie, zaregistrovať manželstvo alebo voliť. Viacerí z nich odišli z obavy dobrovoľne, niektorí už boli deportovaní. Ich jedinou legálnou možnosťou ako zotrvať na území Dominikánskej republiky je podanie žiadosti o ich ponechanie na území ako cudzincov. Úrad vysokého komisára pre utečencov apeluje na dominikánsku vládu, aby nedeportovala ľudí, ktorí nemajú oficiálny status občana.15
Bihari v Bangladéš: predstavujú potomkov moslimov, ktorí sa stali nežiaducimi v Bangladéši v dôsledku podporovania západného Pakistanu vo vojne, a odvtedy boli terčom diskriminácie. Trpeli vážnymi nedostatkami vzdelávania, zdravotnej starostlivosti, komunitného rozvoja. V roku 2008 boli zahrnutí do zoznamu voličov a postupne nadobúdali štátneho občianstvo a vnútroštátne preukazy totožnosti. Napriek tomu, stále nemôžu získať napríklad cestovný pas, pretože nemajú platnú adresu. Stále žijú v chudobných podmienkach a čelia pravidelnej diskriminácii. Sú dôkazom, že je možné riešiť situáciu stotisíc ľudí prostredníctvom politickej vôle a činnosti, technického poradenstva, spoluprácou s UNHCR a širokého spektra občianskej spoločnosti. 16 Úlohou na najbližšie obdobie je predovšetkým uľahčiť neobmedzený prístup k občianskym právam a zaručiť rovnaké príležitosti, ako pre ktoréhokoľvek iného bangladéšskeho občana.
2.1 Dôsledky a dopad bezdomovectva na migráciu
Ako sme už spomenuli vyššie, existencia osôb bez štátnej príslušnosti má negatívny vplyv na ich život v štáte, na území ktorého sa nachádzajú. Jednak preto, že žijú často krát na okraji spoločnosti, kde možnosti sebarealizácie a aspoň minimálnej ochrany ľudských práv sú často krát popierané a jednak preto, že sa nachádzajú v štátoch, ktoré nechcú prijať zodpovedajúce dohovory, respektíve prijať vhodné opatrenia na úrovni vnútroštátnej, bez ohľadu na dohovory, v snahe zabezpečiť im plnohodnotný život a možnosti ako pre vlastných štátnych občanov alebo cudzincov so štátnou príslušnosťou iného štátu. Je potrebné si uvedomiť, že ich postavenie nie je negatívne len na úrovni jedného štátu ale aj každého ďalšieho, ktorý takéto opatrenia a dohovory odmieta. A môže to mať dopad aj na samotnú migráciu osôb bez štátnej príslušnosti. Jednak je to už spomínaný problém v prípade mjanmarských rohingov, ale aj ďalších skupín osôb bez štátnej príslušnosti, ktorým hrozí zatknutie v prípade prekročenia hraníc, čo značne eliminuje možnosti získania lepšieho vzdelania, zamestnania alebo zdravotnej starostlivosti. Takéto osoby majú strach o vlastný život a majú strach o rodinu, využívajú služby prevádzačov aby mali aspoň nejakú šancu na lepší život, čo je samozrejme veľmi riskantné. V tejto súvislosti je možné spomenúť aj otázku vrátenia do krajiny, z ktorej prišli. Štáty môžu vyhostiť osoby, ktoré predstavujú riziko pre národnú bezpečnosť. Štát pôvodu je povinný prijať svojich štátnych príslušníkov. Ale v prípade osôb bez štátnej príslušnosti vyvstáva otázka, aký štát by ich mal prijať? Preto často krát sú tieto osoby väznené, na území toho štátu, ktorý ich chcel vyhostiť a to na dobu neurčitú, teda čelia tak neobmedzenému zadržiavaniu. Rovnako aj v prípade, že nedôjde k deportácii, v praxi sa tieto osoby ocitnú bez nároku na odovzdanie do štátu pobytu, bez ohľadu na ich právo na návrat do svojej vlastnej krajiny, ktoré je zaručené podľa čl. 12 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. 17 To obmedzuje ich možnosti prekračovať hranice, ibaže by bolo zabezpečené ich právo na návrat. To predstavuje prvý problém samotnej migrácie osôb bez štátnej príslušnosti.
Druhý problém súvisí s ich možnosťou získania azylu. Ak sa im podarí dostať do krajiny, ktorá participuje na spomínaných dohovoroch poskytuje sa im príslušná ochrana, buď ako cudzincom alebo minimálny štandard ochrany. Zároveň sú tieto krajiny povinné im vydať pas, čo môže uľahčiť ich situáciu. Zároveň, ak sú utečencami, majú záujem získať azyl v bezpečnej krajine. Aj osoby bez štátnej príslušnosti môžu žiadať o azyl, nakoľko možnosť získania azylu nie je viazaná na štátne občianstvo, ale na akúkoľvek ľudskú existenciu pri splnení požadovaných podmienok, ktoré si kladú jednotlivé štáty voči utečencom. Avšak na to, aby ho získali je potrebné okrem iného určitým spôsobom preukázať, že pochádzajú z krajiny, z ktorej tvrdia, že prišli. Na to slúžia predovšetkým služby tlmočníkov, ktorí dokážu rozpoznať či vravia pravdu alebo nie. A takýmto spôsobom je možné zistiť, či skutočne pochádzajú z oblasti, v ktorej im hrozí bezprostredné nebezpečenstvo a majú dôvodnú obavu o svoj život a preto chcú aby im bol azyl udelený, a nejde tak len o osoby, ktoré sa snažia zlepšiť si svoj život po ekonomickej stránke. Takýmto spôsobom, na rozdiel od utečencov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi, môže byť proces vybavenia žiadosti o azyl jednoznačne zdĺhavejší. Predstavuje teda skôr technickú prekážku, nakoľko úradmi štátu, na území ktorého pôvodne žili, sú ignorovaní a prístup k dokladom o svojej osobe nemajú. Nepredstavuje to však nemožnosť získania azylu.
Tretí problém, ktorý by sme radi načrtli nie je ani tak problémom uchádzania sa o azyl, ako problémom, ktorý by sme mohli vymedziť ako rozširovanie počtu osôb bez štátnej príslušnosti práve v dôsledku migrácie. S prihliadnutím na pokrok globalizácie, ktorá prispieva k pohybu osôb do štátov, ktoré pre nich ponúkajú lepšie možnosti, sú posudzovaní často v závislosti od ich povolenia na pobyt. Kým registrované osoby a ich rodinní príslušníci majú v zásade neobmedzené možnosti pohybu cez hranice bez ohľadu na ich národnosť, u neregistrovaných, nekvalifikovaných osôb je to problematické, musia často krát odísť a následne aj zotrvať v inej krajine, keď niet možnosti ich návratu. Nemajú doklady, ktoré stratili, sú zničené alebo používajú falošné doklady, čo môže budovať generácie osôb bez štátnej príslušnosti, najmä v štátoch, ktoré neuznávajú princíp ius soli, alebo ak ide o prípady, kedy sa rodia deti, ktoré môžu nadobudnúť len štátne občianstvo otca, ktorý ho buď nemá alebo nie je známy, prípadne je mŕtvy. Preto je potrebné sa v najbližšom období zamerať na odstránenie takýchto prístupov, a zabezpečiť, aby každé dieťa na zemi, malo štátne občianstvo nejakého štátu, a nebudovali sa tak nové a nové generácie osôb bez štátnej príslušnosti.
3. Úloha Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) v súvislosti s osobami bez štátnej príslušnosti
UNHCR sa od začiatku svojho pôsobenia v roku 1950 zapája do činností týkajúcich sa osôb bez štátnej príslušnosti. Poskytuje medzinárodnú ochranu a hľadá trvalé riešenia pre utečencov bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa v plnej miere uplatňuje Dohovor z r. 1951. UNHCR sa aktívne podieľal na príprave oboch dohovorov vzťahujúcich sa na osoby bez štátnej príslušnosti. Čl. 11 Dohovoru o redukovaní počtu osôb bez štátnej príslušnosti vyzýval, aby v rámci OSN bola založená inštitúcia, prostredníctvom ktorej bude môcť osoba uplatňujúca nároky z tohto dohovoru, požadovať preskúmanie svojho nároku a požadovať pomoc pri predložení veci príslušnému orgánu. Valné zhromaždenie OSN požiadalo v roku 1975 UNHCR aby túto úlohu prevzalo. Rezolúciou z roku 1994 poverilo UNHCR na zabezpečenie prevencie a zníženie počtu osôb bez štátnej príslušnosti a zabezpečenie ich ochrany. 18 Reagovalo sa na masívny nárast počtu osôb bez štátnej príslušnosti v dôsledku rozpadu ZSSR, Juhoslávie a Československa a vznik nástupníckych štátov na začiatku 90-tych rokov zdôrazňujúc potrebu účinnejšej medzinárodnej reakcie.19 Na jednej strane napomáha riešiť jednotlivé prípady a na strane druhej, aj keď nemôže nahrádzať legislatívu štátov, má napomáhať pri odstraňovaní nedostatkov v súvislosti s aplikáciou dohovorov. Jednotlivým štátom napomáha koncipovať a uvádzať do života právne normy týkajúce sa tejto oblasti. Výkonný výbor UNHCR (ExCom) prijíma pravidelne súbor usmernení vo vzťahu k osobám bez štátnej príslušnosti. Žiada presadzovať pristúpenie k dohovorom ako aj rozširovať povedomie a upevňovať spoluprácu s relevantnými organizáciami. Za kľúč vyriešenia situácie považuje jednak pristúpenie k dohovorom, pretože táto situácia je priamo podmienená existenciou rôznych prístupov jednotlivých štátov. Pristúpenie k nim a využívanie práv z nich vyplývajúcich sú však len dočasným riešením. Preto sa zameriava aj na zosúladenie vnútroštátnych úprav s Dohovormi. Rovnako štáty by mali bez ohľadu na to či sú alebo nie sú ich zmluvnými stranami zavádzať účinné ochranné opatrenia pre tieto osoby. Len rozširovanie účasti štátov na riešení tejto problematiky a kolektívne úsilie sú spôsobilé navodiť politickú vôľu, ktorá povedie aj k celkovému vyriešeniu problému osôb bez štátnej príslušnosti. Za týmto účelom, vydáva odporúčania vládam štátov, akým smerom by sa mali uberať ich politiky a akým spôsobom môžu situácii napomáhať.
Úlohy UNHCR sa sústreďujú aj na poskytovanie technickej pomoci v súvislosti s modernizáciou registrácie, čo napomáha ľuďom ľahšiemu získavaniu dôkazov o svojej totožnosti (ide o štáty ako Srí Lanka, Nepál, Srbsko). Jednotlivým skupinám osôb poskytuje informácie o programoch a postupoch, ktoré by vyriešili alebo eventuálne aspoň uľahčili ich situáciu. Zabezpečuje ich plnú integráciu do spoločnosti občanov a vyvíja snahy na zabezpečenie využívania práv za rovnakých podmienok ako majú štátni občania. Za hlavný cieľ si kladie zabezpečiť dôstojnosť, stabilitu a ochranu týchto osôb, čo môže nastať len pri ich uznaní ako štátnych príslušníkov.
3.1 #IBELONG
I Belong predstavuje celosvetovú kampaň iniciovanú UNHCR od roku 2014 s cieľom ukončiť existenciu stavu osôb bez štátnej príslušnosti v priebehu desiatich rokov. Cieľom je vzbudiť celosvetovú pozornosť na závažné nedostatky súvisiace s nepriznaním štátnej príslušnosti. UNHCR prinieslo 10-bodový globálny akčný plán na ukončenie praxe neudeľovania štátnej príslušnosti s cieľom vyriešiť existujúcu krízu a zabezpečiť, aby sa žiadne dieťa v budúcnosti nenarodilo bez toho, aby nikam nepatrilo.20 Bol vypracovaný v spolupráci so štátmi občianskou spoločnosťou a medzinárodnými organizáciami. Nie v každom štáte sú potrebné všetky body plánu, v závislosti od odlišnosti jednotlivých úprav. Zároveň podotýka potrebu vytvorenia národných akčných plánov, doplnených a formovaných cestou konzultácie s UNHCR. 10 priorít pre roky 2014 – 2024 predstavuje21:
Vyriešiť súčasné hlavné situácie osôb bez štátnej príslušnosti: krokom k tomu by mala byť zmena právnych predpisov jednotlivých štátov a vládnych politík tak, že všetky osoby, ktoré sa na území štátu narodili alebo bývali po dlhšiu dobu, alebo takéto kritéria spĺňajú ich rodičia alebo prarodičia, sa budú považovať sa občanov tohto štátu. Je potrebné uľahčiť získavanie občianstva, znížením počtu rokov pobytu alebo značným znížením poplatkov za podávanie žiadostí.
Zabezpečenie, že žiadne dieťa sa nenarodí bez štátnej príslušnosti: zákony štátov majú zabezpečiť aby deti narodené na ich území, získali jeho štátnu príslušnosť v prípade, že by inak bolo bez štátnej príslušnosti. Zároveň dieťa nájdené na území štátu by automaticky malo získať štátnu príslušnosť tohto štátu. Vychádza sa zo samotného Dohovoru z roku 1961 ale aj Dohovoru o právach dieťaťa a Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Predpokladá to potrebu štátu zisťovať, či skutočne dieťa nemá štátnu príslušnosť iného štátu.
Odstrániť diskrimináciu na základe pohlavia z národných právnych úprav: je potrebné zmeniť právne predpisy, ktoré neumožňujú ženám prenášať štátnu príslušnosť na svoje deti na rovnakom základe ako muži. Takéto zmeny by mali mať spätnú účinnosť, aby sa zabezpečilo, že tí ktorí nenadobudli štátnu príslušnosť v dôsledku diskriminačných zákonov, ju mohli získať.
Zabrániť popretiu, strate alebo odňatiu štátnej príslušnosti z diskriminačných dôvodov: väčšina skupín osôb bez štátnej príslušnosti patria medzi menšiny. V priebehu posledných desaťročí bolo dôvodom pozbavenia štátnej príslušnosti veľa krát etnický pôvod alebo rasa. Je potrebné, aby štáty zaviedli nediskriminačné ustanovenia do vnútroštátnych noriem a zaviedli účinné mechanizmy kontroly, či už prostredníctvom podávania sťažností, súdneho preskúmania alebo navrátenia štátnej príslušnosti odňatej z dôvodu príslušnosti k určitej rase, etniku, náboženstva, jazyka.
Zabrániť vzniku osôb bez štátnej príslušnosti v prípadoch sukcesie štátov: spájanie viacerých štátov, oddelenie časti územia a vytváranie viacerých nových štátov alebo zmena štátneho zriadenia predstavujú prípady, ktorých dôsledkom je hromadná strata štátnej príslušnosti. Preto je potrebné zabezpečiť záruky v rámci národných úprav aj pre tieto situácie.
Garantovať stav ochrany pre osoby bez štátnej príslušnosti, ktorí sú utečencami a uľahčiť získanie ich občianstva: aj keď väčšina osôb bez štátnej príslušnosti ostáva na svojom území pretože je nemožné sa pre nich voľne pohybovať, niektorí z nich sa stávajú utečencami. Nemajú ani minimálny štandard ochrany a často čelia opakovanému zadržiavaniu. Aj v prípade udelenia legálneho pobytu, ktorý nie sú ochotný udeliť všetky štáty, sa môžu pohybovať len na území tohto štátu, v prípade vycestovania sa opätovne vrátiť nemôžu. Preto je požiadavka upraviť postup naturalizácie týchto osôb tak, aby sa uľahčila možnosť získania štátnej príslušnosti a sprístupňovať informácie o týchto požiadavkách.
Zabezpečiť registráciu narodenia ako spôsob prevencie: je povinnosťou každého štátu zaregistrovať narodenie dieťaťa na jeho území. Registrácia by mala byť bezplatná a prístupná každému bez diskriminácie. Rovnako by sa mali vytvárať predpoklady aj pre registráciu už skôr narodených a starších detí. Nemožnosť získať doklady a potvrdenie o mieste narodenia sú často dôvodom existencie osôb bez štátnej príslušnosti.
Vydanie národných dokumentov tým, ktorí na ne majú nárok: táto požiadavka súvisí s predchádzajúcou, pričom vzťahuje sa aj na dospelé osoby. Je potrebné uľahčiť samotný postup a sprístupniť možnosť vydávania dokladov totožnosti všetkým osobám, bez toho aby boli zaťažované neprimeranými ťažkosťami. Dokumentácia osôb je na veľmi zlej úrovni a rovnako nemôžu byť zisťované ani presné štatistiky osôb bez štátnej príslušnosti.
Podporiť prístup k dohovorom OSN týkajúcich sa osôb bez štátnej príslušnosti: zvýšenie počtu zmluvných strán je významným predpokladom realizácie základných práv vo vzťahu k osobám bez štátnej príslušnosti ako dočasný režim, kým nedôjde k získaniu občianstva. Je predpokladom naplnenia najmä požiadavky zabránenia narodeniu detí bez štátnej príslušnosti a existencie osôb bez štátnej príslušnosti v dôsledku sukcesie štátov.
Zlepšiť kvantitatívne a kvalitatívne údaje o populáciách bez štátnej príslušnosti: je ťažké určiť presné počty osôb bez štátnej príslušnosti, nakoľko často krát žijú práve na okraji spoločnosti. Sú nie len neregistrované ale aj ignorované samotnými úradmi a spoločnosťou. Je preto potrebné dosiahnuť v čo najväčšej možnej miere registráciu všetkých týchto osôb a zabezpečiť účinné prepojenie štatistík.
Záver
Kto som? Kam patrím? Patrím vôbec niekam? Prečo nemôžem študovať? Prečo nemôžem pracovať? Nemôžem uzavrieť manželstvo? To všetko sú otázky, ktoré si denno-denne kladú osoby bez štátnej príslušnosti. Niečo, čo my pokladáme za samozrejmosť, je pre nich ťažko dosiahnuteľné, či priam nemožné. Sú tiež dôvodom vysídľovania a obrovských utečeneckých vĺn. Je preto potrebné zmeniť prístup krajín k týmto ľuďom. Je potrebné zabezpečiť im tú možnosť, stať sa plnohodnotným členom spoločnosti. Hoci len čiastočné naplnenie stanovených cieľov UNHCR na najbližšie roky, bude značným pokrokom a smerovaním k úplnému vyriešeniu postavenia osôb bez štátnej príslušnosti. Nebude to len významným krokom pre nich, ale aj významným krokom medzinárodného spoločenstva ako celku. No je zrejmé, že na to, aby posun skutočne nastal, nepostačuje vôľa jednotlivca, alebo vôľa skupiny, ale snaha a odhodlanie všetkých štátov sveta.
Autor
Mgr. Tímea Lazorčáková