právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky
Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 36
Úvod
Súčasné zmeny spoločensko-ekonomickej reality výrazne zasahujú do kvality života spoločnosti i jednotlivcov a ovplyvňujú pôsobenie a aktivity aj ďalších aktérov trhu práce a kapitálu. Popri už existujúcich problémoch v oblasti sociálnych istôt obyvateľstva bez participácie na tvorbe nových hodnôt, či zamestnancov vo výrobe, sa objavujú stále nové sociálne riziká a svojím charakterom dokonca formujú nové ohrozené cieľové skupiny (napr. ľudia s plnohodnotnými pracovnými úväzkami a pod.), ktoré sa doteraz nevnímali až natoľko závažné, aby im bola venovaná špecifická pozornosť z hľadiska ochrannej funkcie pracovného práva v zmysle dôstojnej životnej úrovne. Je možné pozorovať, že človek sa častokát stáva prostriedkom maximalizácie ziskov, ako aj prostriedkom tvorby rozpočtových zdrojov bez úcty a rešpektovania jeho hodnôt, ľudsky i právne oprávnených požiadaviek, bez rešpektovania jeho ľudskej dôstojnosti.[1]
V tejto súvislosti je otázka spravodlivých a uspokojujúcich pracovných podmienok, ale aj hmotného zabezpečenia jednotlivcov ako aj rodín rezonujúcou témou. Ak zamestnaný človek (bez ohľadu na úroveň vzdelania) je každodenne vystavený riziku straty práce, ak ekonomicky aktívny človek má obavu, či bude mať dostatočné zdroje na život po odchode do dôchodku, ak mladý človek opúšťa hranice regiónu, prípadne aj domovského štátu a migruje za prácou, ktorú mu doma nemá kto ponúknuť, je opodstatnené sa zaoberať otázkou, aký je vlastne súčasný „slovenský“ trh práce, ako sa uplatňuje ochranná funkcia pracovného práva, ako je vnímaná ľudská dôstojnosť pri výkone a pod.Týmito aspektami pracovného práva, ktoré viacmenej vplývajú na súčasný trh práce sa budeme v príspevku zaoberať.
I. Dôstojná práca premietnutá do „ochranného zákonodarstva“
Pracovné právo je v kontexte svojho historického vývoja vnímané ako prostriedok „ultima ratio“ na zachovanie sociálnych práv pracujúcich osôb. V období globalizácie svetovej ekonomiky a v čase hospodárskej krízy pracovné právo môže spomaľovať, alebo urýchľovať ekonomický rozvoj. Aj keď je historicky vnímané ako ochranárske právo, právny model pracovného práva ako práva ochraňujúceho zamestnanca pred jeho zamestnávateľom je v súčasnosti už prekonaným a pre zamestnávateľov neakceptovateľným modelom. Zvyšovanie kvóty nezamestnanosti v Európe ukazuje na problematickosť udržania a prehlbovania sociálnej istoty a bezpečnosti zamestnancov. Táto „sociálna nestabilita“ má výrazny vplyv na výkon závislej práce zamestnancov, na rodinný život, na súdržnosť v pracovnom kolektíve a pod. Aj v novodobom „jarme“ hospodárstva má pracovné právo ochraňovať ľudskú dôstojnosť ako najvyššiu hodnotu, pred „ekonomickými ukazovateľmi“ a inými hodnotami, nakoľko základné ľudské práva a ľudská dôstojnosť majú v právnom poriadku každého štátu predstavovať hodnoty, ktoré musí zákonodarca rešpektovať, pretože sú hodnotami vyššieho poriadku.[2]
Ak vychádzame z tvrdenia, že funkcie pracovného práva charakterizujú pracovné právo, vyjadrujú základné úlohy tohto právneho odvetvia v systéme práva a aktívne pôsobia na pracovné vzťahy a rozvoj, a ak ochranná funkcia spočíva v ochrane práv a zákonných záujmov zamestnancov, tak je namieste úvaha, či súčasný zamestnanec sa cíti dostatočne chránený, či neprevláda viacmenej strach, nedôvera, stres a podobné negatívne emócie. Pracovné právo bolo, je a bude právnym odvetvím s najsilnejším sociálnym významom,[3] preto je namieste vnímať dôležitosť ochrannej funkcie a vnímať jej sociálny význam.
Miera zohľadňovania ochrannej funkcie v jednotlivých pracovnoprávnych inštitútoch je súčasne závislá i od orientácie národnej politickej reprezantácie participujúcej na zmenách pracovnoprávnej úpravy. Ako konštatuje Olšovská, úlohou pracovného práva je okrem iného chrániť a efektívne presadzovať prirodzenú ľudskú dôstojnosť pracujúcich proti tlakom zo strany vlastníkov kapitálu.[4] Je však otázkou, či prispôsobovanie sa hospodárskej situácii nie je miestami na úkor vnímania sociálnoprávnej kvality postavenia zamestnaných osôb. Sociálne riziká, ktorým sú zamestnanci v súčasnej dobe na trhu práce vystavení, priamo či nepriamo ovplyvňujú ich sociálny status s akcentom na miesto-región kde žijú. Stráca sa pozitívny pohľad a záujem ekonomicky aktívnych osôb na vytváraní verejných zdrojov, nakoľko neistota v udržaní si pracovného miesta a zároveň neistota pravidelnej odmeny za vykonanú prácu je natoľko „silná“, že záujem na celospoločenskom riešení „vážnych ekonomických otázok“ sa znižuje. Cez prizmu vlasteneckých ideí o správnom ekonomicky efektívnom fungovaní štátu, je nesporné, že mladí ľudia, absolventi, starší ľudia, pomaly dosahujúci dôchodkový vek a viacero iných zraniteľných kategórii osôb ťažko vnímajú celospoločensky, prípadne európsky rozmer riešenia sociálnych a ekonomických otázok. Každodenne sú vystavení riešeniu – ako uspokojiť svoje životné potreby. „Strach, či obava“ o prácu, o odmenu za vykonanú prácu je oslabujúci prvok v štandardne fungujúcich rodinách, ktorý častokrát vedie k rozhodovaniu o ne-materstve, prípadne o zotrvaní na materskej, resp. rodičovskej dovolenke len minimálny čas. Rodinný život (myslíme tým aj výchovu detí) je tak podriadený neistote na trhu práce a jednotlivec je viacmenej nútený okolnosťami spočívajúcimi v ponížení dôstojnosti pri výbere zamestnania, ktoré častokrát nezodpovedá vzdelaniu, zručnostiam, sociálnemu statusu, pričom pre dôležitosť hmotného zabezpečenia rodiny, je táto „nedôstojnosť“ potlačená. Taktiež deľba času medzi prácou a rodinou je viacmenej favorizovaná v prospech práce, čo sa prejavuje vo workoholizme, zanedbávanou starostlivosťou o rodinu a pod.Je teda nesporné, že pracovné právo prežíva „istú krízu“ a v tej súvislosti aj náhľad na ochrannú funkciu v pracovnom práve je z hľadiska jej aplikačnej podoby „citlivý“ . Je otázne, či nedochádza aj k ohrozeniu zmyslu a významu ochrannej funkcie pracovného práva.
II. Regionálne disparity a fenomén „working poor“
Problematika regionálneho trhu práce a regionálnej diferenciácie sa na Slovensku dostáva do popredia. Zatiaľ čo vo viacerých krajinách Európy má regionálna politika trhu práce dlhšiu tradíciu, na relatívne malom Slovensku sa stala predmetom záujmu predovšetkým v súvislosti s narastajúcimi regionálnymi disparitami po páde komunizmu. Regionálna diferenciácia a výrazné regionálne disparity sú charakteristické až pre súčasný stav sociálno-priestorovej situácie na Slovensku. Na jednej strane sú sformované rozvinuté regióny s prevažne mestskou štruktúrou, v ktorých prevláda synergické pôsobenie viacerých rozvojových faktorov.[5] Na druhej strane sú „slabé“ regióny, kde naopak, ide o územia s nepriaznivými parametrami polohového potenciálu, s nedostatočnou nadväznosťou na „veľkú“ dopravnú infraštruktúru, s vyšším podielom obyvateľov žijúcich „rodáckym vidieckym životom“.
Vyššie spomínané regionálne rozdiely sú okrem iných často príčinou zvýšenej migrácie. Dôvody migrácie sú rôzne. V ideálnom svete by ľudia odchádzali žiť do iného mesta, inej krajiny jednoducho preto, že sa im chce. V reálnom svete je však migrácia často jedným z mála riešení, ako uniknúť chudobe, neistote alebo ohrozeniu, ktorému sú ľudia vystavení vo svojom meste, obci. Najsilnejšou motiváciou dobrovoľnej migrácie, je nájsť si prácu a uživiť seba a svoju rodinu. Hnacím motorom migrácie sú teda neustále sa prehlbujúce rozdiely v životnej úrovni jednotlivých regiónov. Zámerne používame termín región, lebo v súčasnosti už nestačí hovoriť iba o rozdieloch v rámci obcí a miest, vidieckeho a mestského spôsobu života, ale je potrebné hovoriť o západnom regióne Slovenska a východnom regióne Slovenska. Tieto regionálne disparity medzi západnou a východnou časťou Slovenska sú zreteľné a myslíme, že nikto nepochybuje, že budú narastať. Zároveň migrujú skôr tí „odvážnejší“, ktorí sú ochotní vytrhnúť sa zo svojich koreňov lokálneho patriotizmu a podstúpiť obrovské riziko kvôli tomu, aby našli lepší život pre seba a svoju rodinu. Situácia ľudí na trhu práce v rôznych regiónoch však vypovedá o ponuke a dopyte po určitých typoch zamestania. Znamená to, že ľudia pri nedostatku pracovných miest v regióne (aj s vyšším vzdelaním) sú ohrození nezamestnanosťou a sú nútení migrovať za prácou v rámci krajiny, ako aj za hranice domovského štátu.
„Morálne odôvodnenie migrácie je nevyvrátiteľné: výrazne znižuje ľudské nešťastie.“
Súčasný trh práce rozširuje rady chudobných pracujúcich, ktorí sú aj napriek získanej kvalifikácii vystavení sociálnym rizikám vo zvýšenej miere. Chudobe pracujúcich sa doposiaľ v odbornej literatúre slovenských, príp. českých autorov nevenuje dostatočná pozornosť, alebo sa jej venuje iba okrajovo.
Byť v súčasnosti „zamestnaný“ (bez ohľadu na konkrétny pracovnoprávny vzťah) neznamená nebyť chudobný. Nízke mzdy na niektorých pracovných miestach nezaručujú štandardné uspokojovanie potrieb ani ekonomickú istotu. Chudoba plynúca z nízkych príjmov a založená na príjmových diferenciáciách je tak klasickým príkladom chudoby.[6] Už je dávno prekonaná myšlienka, že chudoba plynúca z nízkych príjmov býva spojená najmä s pozíciami na sekundárnom trhu práce, na ktorom sa sústreďuje dopyt po nekvalifikovanej pracovnej sile.[7]Súčasný trh práce aj vzdelaných ľudí môže zaradiť do kategórie chudobných. Vzdelaný človek žijúci napríklad na východnom Slovensku za cenu „mať zamestnanie“ prijíma odmenu za vykonanú prácu na úrovni nízkej mzdy (aj minimálnej ), pracuje na pracovných pozíciách neadekvátnych dosiahnutému vzdelaniu. Vzdelaný človek žijúci v západnom regióne Slovenska za obdobnú prácu dosahuje vyšší príjem, má relatívne širší diapazón pracovných príležitostí a tým si aj viac cení svoju prácu a vzdelanie. Chudoba súčasnosti sa stáva verejnou záležitosťou a najviac ohrození sa stávajú nezamestnaní (najmä dlhodobo nezamestnaní), ľudia dlhodobo znevýhodnení, resp. vylúčení z trhu práce (v dôsledku napríklad zníženej fyzickej či psychickej schopnosti – ťažko zdravotne postihnutí, nízkej kvalifikácie, v dôsledku diskriminácie – ženy, príslušníci etnických minorít, starší ľudia[8]).
Definovať, kto sú chudobní zamestnaní – „working poor“ nie je jednoduchá úloha. Zahŕňa to vzájomné pôsobenie dvoch skúmaných oblastí, ktoré až do nedávnej doby boli zriedka spojované: výkon práce a chudoba[9].
V rámci Európy existuje Európsky inštitút pre zlepšenie bývania a pracovných podmienok (European Foundation for the Improvement of Living and Working Conditions), ktorý vo svojej štúdii Working poor in the European Union z roku 2004 poukazuje na skutočnosť, že po mnohé roky sa chudoba považovala za akúsi “stigmu“ neaktívnych osôb, zo zásadným predpokladom, že je to výsledok ich lenivosti a neschopnosti. Ako hlavný dôvod sa zdôrazňovalo, že nedostatok práce bol vysvetľujúci faktor chudoby a taktiež hlavná príčina chudoby. Súčasný trh práce aj s ohľadom na regionálne disparity vymedzuje dve skupiny chudobných pracujúcich, ktorých môžeme vnímať z hľadiska dvoch samostatných, ale vzájomne sa dopĺňajúcich uhlov:
1. pracujúci, ktorí sú chudobní, ale takisto
2. chudobní ľudia, ktorí sú pracujúci.
Do prvej skupiny by sme mohli zaradiť tých, ktorí síce môžu mať vzdelanie, sú zamestnaní, ale dosahujú nízky príjem a chudobe sa môžu vyhnúť, ak majú príjem ostatní členovia domácnosti. Do druhej skupiny môžeme zaradiť tých, ktorí vzhľadom na situáciu v rodine, domácnosti (bývanie, ostatní členovia rodiny – deti, chorí a pod.) aj napriek tomu, že pracujú, ich príjem nestačí uspokojiť potreby rodiny, pretože ostatní členovia rodiny príjem nemajú.
III. Flexibilita trhu práce
Na základe vyššie uvedeného sa jednotlivé štáty Európskej únie snažia prijímať opatrenia za účelom stability na trhu práce, pružnosti pracovnoprávnych vzťahov a pod.. Slovenská republika, obdobne ako iné krajiny Európskej únie posilňujú pružnosť jednotlivých pracovnoprávnych inštitútov, s akcentom na zreteľne sa meniacu situáciu na trhu práce. Je nepochybné, že flexibilné formy zamestnania sa v posledných rokoch dostali do popredia a sú považované za jeden z nástrojov riešenia nepriaznivej situácie na trhu práce.
Na druhej strane, je však možné sa v plnom rozsahu stotožniť s názorom Barancovej, že Európska komisia mala nerealistické očakávania od rozvoja neštandardnýcjh foriem zamestnania. Závažným argumentom v neprospech atypických zamestaní je fakt, že dostávajú zamestanca do existenčnej neistoty, čo by sa dalo povedať o všetkých atypických formách zamestania. Len veľmi zriedkavo, tvrdí Barancová, dochádza k situáciám, že sám zamestnanec si slobodne zvolí napríklad dva alebo tri čiastočné pracovné úväzky. Pokiaľ ide o príležitostnú prácu, prácu na zavolanie, dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, tieto zmluvné formy nezabezpečujú zamestnancovi ani elementárne existenčné podmienky10. Túto úvahu rozvíja aj Barinková, ktorá tvrdí, že aj pružnosť pracovnprávnych vzťahov má svoje hranice. Tie by nemali klesnúť už pod dosiahnuté zákonné minimá, ktoré zabezpečujú zamestanancom sociálnu ochranu v kontexte s existujúcim štandardom ľudských práv.11
Celé predchádzajúce desaťročie sme boli svedkami veľmi výrazného tlaku zamestnávateľov na liberálnejšiu právnu úpravu pracovného času, čo sa prejavilo pri každej pripravovanej novele Zákonníka práce. Nemožno ani netreba spochybňovať, že aktuálna pracovnoprávna úprava pracovného času patrí medzi určujúce znaky flexibility pracovnoprávnych vzťahov. Pracovné právo však možno spružniť iba po určité hranice a v súlade s právnymi štandardami ľudských práv. Akékoľvek nástroje a spôsoby, ktorými sa môže dosiahnúť flexibilita pracovnoprávnych vzťahov, sa môžu použiť iba dosiaľ, pokiaľ nenarúšajú právo na ľudskú dôstojnosť.[10] [11] [12] Zároveň však môžeme konštatovať, že flexibilita už nie je len nástrojom zamestnávateľov a sekurita sa bude týkať výlučne zamestnancov. Zamestnávatelia majú záujem udržať si zamestnancov, ktorí sú lojálni, vysokokvalifikovaní a produktívni. Na druhej strane, zamestnanci si možno zo svojho hľadiska uvedomujú, že aby boli schopní prispôsobiť svoj pracovný život individuálnym preferenciám, tiež majú záujem o flexibilnejšie spôsoby organizácie práce a pracovné vzťahy, napríklad, aby dokázali vytvoriť rovnováhu medzi pracovným a osobným životom. Flexikurita tak predstavuje nový prístup k regulácii pracovného trhu s cieľom nájsť kompromis medzi potrebami flexibility a istôt zamestnávateľov a zamestnancov z ohľadom na vzájomnú výhodnosť.[13]
Zákonník práce prináša viacere flexibilné spôsoby úpravy pracovnoprávnych vzťahov, napr.: delené pracovné miesto ( §49a), konto pracovného času (§87a), pružný pracovný čas (§88) atď. V rámci tohto príspevku sa nebudeme bližšie zaoberať celým diapazónom flexibilných foriem zamestnávania, pozornosť sme orientovali len príkladmo.
Ak hovoríme o flexibilných formách zamestnania ako nástroja spružnenia trhu práce, musíme vychádzať zo základnej premisy, že ide o také formy zamestnania, ktoré nie sú pracovným pomerom na neurčitý čas a v plnom rozsahu pracovného času. Toto tvrdenie nás v myšlienkách posúva k otázke : Koľko ľudí v súčasnosti pracuje takto – flexibilne? Keďže sme nebrali na zreteľ žiadne konkétne výsledky výskumu, musíme sa uskromniť len s tvrdením, že ide o veľkú skupinu pracujúcich…a tak doposiaľ zaužívaný „typický pracovný pomer na dobu neurčitú“ sa pomaly vytráca z trhu práce a atypické formy zamestnávania sa pomaly, ale iste stávajú „typickými“.
Súčasný trh práce ponúka už len „luxusne“ pracovný pomer na dobu neurčitú a prevažne ide o skupinu, ktorým pracovný pomer na dobu neurčitú pretrváva z minulých období. Aktuálne, málo ktorý zamestnávateľ uzatvára pracovnú zmluvu s novým zamestnancom na dobu neurčitú. Zamestnávanie na dobu určitú teda má stúpajúci charakter a je predmetom stáleho záujmu podnikateľských subjektov, ako jedna z foriem zvýšenia flexibility existujúcich pracovnoprávnych vzťahov. Jeho pracovnoprávna úprava má svoje limity najmä v práve EÚ, ktoré kladie veľmi podstatné právne obmedzenia najmä pre opätovné uzatváranie pracovných zmlúv na určitú dobu s cieľom nezneužívať pracovné pomery na určitú dobu v neprospech sociálnoprávnej ochrany zamestnancov1415.
Zamestnávanie na dobu určitú môže byť pre zamestnancov výhodné z rôznych dôvodov. Pre jednu skupinu zamestnancov je výhodou možnosť získania aspoň nejakej práce (v prípade, že v danom regióne je dopyt po práci minimálny). Na druhej strane môže zamestnanie na dobu určitú vyhovovať z nefinančných dôvodov. Keďže práca je vopred definovaná, vyberú si ju, iba ak je zaujímavá a pri striedaní zamestnávateľov majú aj možnosť rozvoja a inovácií a práca nie je stereotypná. Na druhej strane je však sociálo-ekonomická neistota, ktorú sme už v tomto príspevku niekoľkokrát spomenuli. Podľa dostupných štatistík EUROSTAT-u podiel pracovných zmlúv na dobu určitú z celkového počtu pracovných pomerov za ostatných päť rokov vzrástol z približne 11,7% až na podiel 14,9%.[14] [15] [16]
Ak by sme takto analyzovali ktorýkoľvek flexibilný spôsob zamestnávania, či už je to delené pracovné miesto, teleworking, agentúrne zamestnávanie a pod., sumarizačne by sme mohli tvrdiť, že flexibilita je pre pružnosť trhu nevyhnutná a žiadúca, ale len do miery, kým uplatňovaním ústavnej zásady „je dovolené všetko, čo nie je zakázané“, a najmä posunom hraníc liberalizácie pracovných vzťahov[17]nedôjde k absencii významu a podstaty ochrannnej funkcie pracovného práva.
V kontexte tohto príspevku je však otázne, či flexibilné formy zamestnávania dokážu výrazne riešiť aj problémy na trhu práce z pohľadu regionálnych disparít. Obávame sa však, že práve s ohľadom na regionálne disparity, pracovný trh ešte nie je dostatočne zrelý a firmy „váhajú“ flexibilné formy zamestnávania (teleworking, domácka práca, delené pracovné miesto a pod.) zakomponovať do štandardných interných procesov. Tieto formy zamestnávania využívajú predovšetkým veľké nadnárodné spoločnosti a hlavne zahraniční zamestnávatelia, na základne skúsenosti z iných krajín.
IV. Záver
Štáty stoja na križovatke výberu alternatív hospodárskeho, právno-politického a sociálneho vývoja. Hľadajúc možnosti nápravy „krízového stavu“ siahajú aj po opatreniach, ktoré znásobujú neistotu, narúšajú sociálne väzby v spoločnosti a znižujú doterajšie garancie ľudsky dôstojného života. Obávame sa ignorancie rešpektovania dosiahnutých štandardov sociálnych práv, odklonu od udržania sociálnej bezpečnosti a pred alarmujúcou preferenciou ekonomických cieľov pred sociálnymi istotami ľudí.
V súčasnej atmosfére „krízy“, v ktorej sa ocitá aj Slovenská republika (aj napriek prvým pozitívnym signálom jej možného ukončenia), sú prítomné náznaky toho, že nemožno do krajnosti podceňovať reakcie ľudí, zarábajúcich si na živobytie závislou prácou. Výrazné obmedzenie prístupu k práci, zhoršujúce sa pracovné podmienky tých, ktorí prácu majú, neúnosné zdražovanie, to všetko sú varovné signály kulminácie sociálneho napätia. Súčasný trh práce s akcentom na regionálne disparity rozširuje rady chudobných pracujúcich, ktorí sú aj napriek získanej kvalifikácii vystavení sociálnym rizikám vo zvýšenej miere. Pri relatívom hospodárskom raste má kľúčový vplyv na slovenský trh práce aj neistota zamestnávateľov a nízka dôvera v možnosť návratu do predkrízového obdobia. Ani krátkodobé náznaky oživenia hospodárstva nevedú firmy k tomu, aby výrazne posilňovali svoje produkčné kapacity, o. i. aj zvyšovaním počtu zamestnancov.
Týmto príspevkom sme chceli poukázať, že mnoho aspektov vplýva na súčasný trh práce. Práve flexibilné formy zamestnávania mali pomôcť väčšej pružnosti na trhu práce. Je však otázne, či v období krízy svoju úlohu splnili. Niektoré formy atypického zamestnávania zamestnávatelia nevyužili vôbec ani vo vzťahu k ohrozeným skupinám obyvateľstva (napr. delené pracovné miesta pre matky s malými deťmi, telepráca pre zdravotne postihnutých ľudí a pod.), a na druhej strane sa niektoré formy naopak stali prostriedkom možného zneužívania (dohodári „z donútenia“, pracovné pomery uzavreté na dobu určitú, kde po uplynutí doby určitej sa títo zamestnanci evidujú ako uchádzači o zamestnanie na úrade práce za účelom poberania dávky v nezamestnanosti a tým odčerpávajú prostriedky z verejných zdrojov. V celom tomto „(ne)systémovom prístupe“ je pochopiť súčasnú podobu ochrannej funkcie pracovného práva, tak podstatnej pre rozvoj trhu práce veľmi dôležité a žiadúce aj z hľadiska jej možnej redefinície v kontexte nových podmienok fungovania spoločensko-ekonomickej reality.
Autor
JUDr. Vladimíra Žofčinová