Hoci sú pozemkové spoločenstvá (ďalej aj ako „spoločenstvá“) príznačnými útvarmi pre naše územie, na Slovensku je ich veľký počet a aj pre laikov ide o známu formu, prostredníctvom ktorej sa hospodári na poľnohospodárskej a lesnej pôde, v právnickej obci sa im venuje len veľmi málo priestoru. Jeden z pálčivých problémov, ktorý trápi tieto spoločenstvá, je nejednoznačná právna úprava ich postavenia v konaniach pred súdmi, ktorej interpretácia môže viesť až k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae). Práve tejto otázke sa budeme venovať v nasledujúcom článku.
1. Podstata a význam spoločenstiev
Postavenie spoločenstiev upravuje zákon č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o pozemkových spoločenstvách“, resp. „ZoPS“). Urbariáty, komposesoráty a im podobné útvary (v súčasnosti nazývané pozemkové spoločenstvá) sú príznačné pre naše územie a slúžia lepšiemu a hospodárnejšiemu využívaniu (v súčasnosti) poľnohospodárskej či lesnej pôdy. Tieto spoločenstvá majú hlboké historické pozadie, ich pôvod siaha až do obdobia stredoveku, pričom si prešli rôznymi spoločenskými obdobiami.[2] Centrálnym pojmom činnosti spoločenstiev je pôda. Pôda je pre život človeka nesmierne dôležitá, pričom v súčasnosti sú vlastnícke vzťahy k pôde v Slovenskej republike značne rozdrobené, čo je spôsobené historickými udalosťami. Táto rozdrobenosť spôsobuje problémy z hľadiska racionálneho využívania pôdy, pričom tento problém je riešený aj prostredníctvom existencie a fungovania spoločenstiev.
Primárne je potrebné vychádzať z toho, že všetky spoločenstvá podľa zákona o pozemkových spoločenstvách sú právnickými osobami (§ 3 ZoPS). V súčasnosti nie je možné, aby existovali spoločenstvá bez právnej subjektivity, ako tomu bolo za účinnosti predchádzajúceho zákona č. 181/1995 Z. z. o pozemkových spoločenstvách.
Vznikom spoločenstva nedochádza k zmene vlastníckeho práva k spoločnej nehnuteľnosti, resp. k spoločne obhospodarovaným nehnuteľnostiam, títo jednotliví vlastníci, resp. spoluvlastníci sa zo zákona stávajú členmi spoločenstva, no spoločenstvo ako také svojím vznikom vlastnícke právo k daným nehnuteľnostiam nenadobúda. Spoločenstvo si jednotliví spoluvlastníci (podielnici, urbárnici) zriaďujú z dôvodu racionálnejšieho hospodárenia na poľnohospodárskej, resp. lesnej pôde, pretože z dôvodu ich veľkého množstva (vo väčšine prípadov sú ich stovky) je racionálne využitie tejto pôdy nimi samotnými v režime podielového spoluvlastníctva podľa Občianskeho zákonníka[3] nemožné. Cieľom spoločenstva je teda zabezpečovať hospodárenie na poľnohospodárskej či lesnej pôde tvoriacej spoločnú nehnuteľnosť, resp. spoločne obhospodarované nehnuteľnosti.[4]
2. Spoločenstvo (alebo výbor?) ako zástupca svojich členov v určených záležitostiach
Zákon o pozemkových spoločenstvách v § 16 ods. 2 písm. a) a c) ustanovuje, že „výbor koná za členov spoločenstva pred súdmi a orgánmi verejnej správy vo veciach podnikania na spoločnej nehnuteľnosti alebo na spoločne obhospodarovaných nehnuteľnostiach, ich spoločného užívania a obstarávania spoločných vecí vyplývajúcich z ich vlastníctva“, a že „výbor zastupuje členov spoločenstva, okrem členov spoločenstva podľa § 10 ods. 1 a 2,[5] vo veciach nadobúdania časti spoločnej nehnuteľnosti, ktorej vlastníctvo je sporné.“
Pokiaľ ide o veci podľa § 16 ods. 2 písm. a) ZoPS, môže ísť napríklad o konania vo veciach vydania bezdôvodného obohatenia, náhrady škody, zaplatenia nájomného a pod. Uvedené zastúpenie sa týka tak spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti, ako aj vlastníkov, resp. spoluvlastníkov spoločne obhospodarovaných nehnuteľností. Takisto sa týka aj spoluvlastníkov, ktorých podiely spravuje alebo s ktorými nakladá Slovenský pozemkový fond či iná právnická osoba (ide tu najmä o Lesy Slovenskej republiky, š. p.). V prípade, ak v súvislosti s hospodárením spoločenstva (hospodárením na majetku jeho členov, podielnikov) bude potreba konať pred súdom či orgánom verejnej správy za členov spoločenstva, bude sa aplikovať § 16 ods. 2 písm. a) ZoPS.
Pokiaľ ide o § 16 ods. 2 písm. c) ZoPS, uvedené ustanovenie sa týka vlastníckeho práva k spoločnej nehnuteľnosti, prípadne jej časti (t. j. nevzťahuje sa na veci vlastníckeho práva k spoločne obhospodarovaným nehnuteľnostiam a takisto sa nevzťahuje na zastupovanie štátu a neznámych vlastníkov ako členov spoločenstva). V tomto smere treba zákonodarcovi vytknúť nepresnú formuláciu týkajúcu sa „nadobúdania časti spoločnej nehnuteľnosti, ktorej vlastníctvo je sporné“. Skôr by bolo vhodnejšie uviesť „vo veciach vlastníckeho práva k spoločnej nehnuteľnosti, prípadne jej časti, ktorej vlastníctvo je sporné“, pretože rozsudky súdov vo veciach určenia vlastníckeho práva sú deklaratórnymi rozsudkami, nie konštitutívnymi, teda súd nejudikuje nadobudnutie vlastníckeho práva, ale len potvrdzuje (deklaruje) vlastnícke právo.[6] Navyše, keď zákonodarca v rozoberanom § 16 ods. 2 písm. c) ZoPS poukazuje na nadobúdanie vlastníctva k časti spoločnej nehnuteľnosti, evokuje to, akoby sa zastúpenie vzťahovalo len na prípady žalobcu, nie aj žalovaného, čo iste nebolo cieľom zákonodarcu, pričom nenájdeme rozumný argument, prečo by sme uvedené ustanovenie mali takýmto reštriktívnym spôsobom vykladať.
Ako sme už naznačili, dikcia vyššie citovaných ustanovení nie je príliš vydarená. Pôsobí mätúco, keď zákonodarca uvádza, že v uvedených veciach koná, resp. zastupuje výbor spoločenstva. Výbor je v zmysle § 16 ods. 1 prvá veta ZoPS výkonným a štatutárnym orgánom spoločenstva. Ide o obligatórny orgán spoločenstva, prostredníctvom ktorého spoločenstvo koná navonok. Samotný výbor však nemá právnu subjektivitu, právnickou osobou nie je výbor, ale spoločenstvo ako také. Možno sa stretnúť so súdnymi rozhodnutiami, v ktorých sa uvádza, že v uvedených konaniach zastupuje členov spoločenstva výbor.[7] Hoci Civilný sporový poriadok explicitne nevylučuje prípad, že zástupcom strany konania by bola entita bez právnej subjektivity (ak by takéto postavenie entite priznával osobitný zákon), domnievame sa, že uvedené znenie § 16 ods. 2 ZoPS je potrebné interpretovať tak, že zástupcom je v tam uvedených prípadoch spoločenstvo, ktoré koná prostredníctvom svojho štatutárneho orgánu, a to výboru. Tak sa to napokon uvádza aj v dôvodovej správe k zákonu č. 110/2018 Z. z. (osobitná časť, čl. I, bod 37), ktorým bol ostatne novelizovaný aj § 16 ods. 2 ZoPS: „Ustanovením sa zakladá zákonné zastúpenie členov spoločenstva spoločenstvom konajúcim prostredníctvom výboru.“ Ide tu skôr o nedôslednosť zákonodarcu, ako o jeho zámer.
Veci uvedené v § 16 ods. 2 ZoPS sú vecami jednotlivých podielnikov. Avšak v záujme zreálnenia vykonávania ich vlastníckeho práva, prípadne jeho určenia zákon konštruuje zastúpenie členov spoločenstvom (ktoré koná prostredníctvom výboru). V týchto veciach teda nejde o veci spoločenstva, ale o veci jeho jednotlivých podielnikov.[8] V osobitnej časti dôvodovej správy k § 16 ZoPS v pôvodnom znení[9] sa uvádza, že „v odseku 2 sa ustanovuje aktívna legitimácia výboru v konaniach pred súdmi a orgánmi verejnej správy v určených záležitostiach.“ Citovaná veta je nesprávna. Vo veciach uvedených v § 16 ods. 2 ZoPS nejde o veci spoločenstva, ale o veci jednotlivých podielnikov, preto sa v prípadnom súdnom konaní bude posudzovať aktívna, resp. pasívna vecná legitimácia vo vzťahu k jednotlivým spoluvlastníkom,[10] spoločenstvo je v tomto prípade len ich zástupca. Ergo, aktívna či pasívna vecná legitimácia tu môže patriť spoluvlastníkom, nie spoločenstvu.[11] Navyše, ako sme uviedli, stricto sensu tu nekoná výbor, ale spoločenstvo (v mene ktorého koná výbor ako jeho štatutárny orgán).
3. Je zo strany členov potrebné plnomocenstvo na zastupovanie spoločenstvom v súdnom konaní?
V tomto smere poukazujeme na uznesenie Okresného súdu Trenčín zo 6. septembra 2017, sp. zn. 17/C/21/2017. V predmetnom uznesení odmietol súd žalobu o určenie vlastníckeho práva, okrem iného, aj z dôvodu, že v prípade oprávnenia spoločenstva konať za členov podľa § 16 ods. 2 ZoPS nejde o priame zákonné zastúpenie, ale na ich zastupovanie je potrebné plnomocenstvo.[12] Je pravdou, že súd tu vychádzal z mierne odlišného znenia § 16 ods. 2 v porovnaní so súčasnou dikciou. Ustanovenie § 16 ods. 2 ZoPS v znení do 30. júna 2018, okrem iného, uvádzalo, že výbor členov spoločenstva „môže zastupovať vo veciach nadobúdania vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, ktoré sa majú stať súčasťou spoločnej nehnuteľnosti“. Okresný súd Trenčín sa pri svojej argumentácii o potrebe osobitného plnomocenstva všetkých členov oprel o znenie „môže zastupovať“, a teda poukázal na to, že zákonodarca nepoužil znenie „zastupuje“, resp. „koná.“ Ďalej súd v rozoberanom uznesení poukázal na to, že niektorí členovia ako žalobcovia nemajú vedomosť o prebiehajúcom konaní, resp. že niektorí z nich nechcú vyvolať tento spor, ako aj na prípadné následky v podobe znášania trov konania úspešnej protistrany.
Myslíme si, že zákonodarca preformulovaním druhej časti § 16 ods. 2 ZoPS v znení do 30. júna 2018 len precizoval svoj zámer, aby mohlo spoločenstvo vlastníkov spoločnej nehnuteľnosti (bez potreby plnomocenstva zo strany každého jednotlivého spoluvlastníka) zo zákona zastupovať v konaniach o určenie vlastníckeho práva k spoločnej nehnuteľnosti, resp. jej časti.[13] Ani predchádzajúce znenie § 16 ods. 2 ZoPS z hľadiska teleologického účelu tejto normy nie je možné interpretovať tak, že nejde o zákonné zastúpenie spoločenstva. Uvedené však len dokazuje výraznú nedôslednosť zákonodarcu pri koncipovaní tzv. urbárskeho kódexu, pričom následkom toho sú problémy v aplikačnej praxi a koniec koncov právna neistota urbárnikov. Možno sa opýtať, z akého dôvodu by zákonodarca osobitne v zákone o pozemkových spoločenstvách upravoval oprávnenie spoločenstva konať za jeho členov v určených záležitostiach ako zástupca, ak by jeho cieľom bolo ustanoviť potrebu plnomocenstiev zo strany jeho členov? Ak by sme § 16 ods. 2 písm. a) ZoPS, resp. § 16 ods. 2 písm. c) ZoPS vykladali takýmto reštriktívnym spôsobom, celkom by sa stratil ich zmysel, keďže zo všeobecnej právnej úpravy (Občiansky zákonník, Civilný sporový poriadok) vyplýva, že členovia spoločenstva sa môžu dať zastúpiť. V prípade zákona o pozemkových spoločenstvách však priamo zákon zakladá zastúpenie spoločenstva za členov (resp. za niektorých jeho členov) v presne určených záležitostiach. Ide tu teda o spoločenstvo ako o zákonného zástupcu. Ak by sme prijali záver, že § 16 ods. 1 písm. a) a c) ZoPS neustanovujú oprávnenie spoločenstva konať ako zákonný zástupca, de facto tým odnímeme jednotlivým podielnikom možnosť súdnej ochrany, keďže často v prípadoch tak veľkého počtu podielnikov je nereálne očakávať, že sa všetci zhodnú na podaní žaloby a budú v konaní vystupovať (veď často ide o vekovo starších ľudí, v prípade mnohých členov prebiehajú dedičské konania, niektorí žijú dlhodobo mimo sídla spoločenstva vrátane zahraničia a pod.). Domnievame sa, že interpretácia, podľa ktorej by sa na konania, na ktoré dopadá § 16 ods. 1 písm. a) a c) ZoPS, vyžadovalo písomné plnomocenstvo zo strany … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autor
JUDr. Marek Maslák PhD.
Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20