Bian­co sťaž­nosť pro­ti uz­ne­se­niu v tres­tnom ko­na­ní pre úče­ly toh­to prís­pev­ku pred­sta­vu­je neo­dô­vod­ne­ná „práz­dna“ sťaž­nosť po­da­ná sí­ce v le­ho­te sta­no­ve­nej zá­ko­nom, av­šak sťa­žo­va­teľ v nej uve­die len, že sťaž­nosť od­ôvod­ní do­da­toč­ne v ním ur­če­nej le­ho­te, kto­rá už spra­vid­la pre­sa­hu­je zá­ko­nom sta­no­ve­nú le­ho­tu. Ap­li­kač­ná prax bian­co sťaž­nos­ti nes­práv­ne ak­cep­tu­je, čo ve­die sťa­žo­va­te­ľov k ab­sur­dným po­da­niam, nap­rík­lad v zne­ní, že sťaž­nosť dopl­ní o od­ôvod­ne­nie do sied­mych pra­cov­ných dní po­tom čo mu po­li­cajt pre­fo­tí a od­ov­zdá kom­plet­ný vy­šet­ro­va­cí spis, prí­pad­ne sťaž­nosť dopl­ní do 10 dní, do 20 dní.

Ap­li­kač­ná prax ak­cep­tu­jú­ca bian­co sťaž­nos­ti je nes­práv­na z nas­le­dov­ných dô­vo­dov:

1/ Le­ho­ty na po­da­nie op­rav­né­ho pros­tried­ku ur­ču­je zá­kon č. 301/2005 Z.z. Trest­ný po­ria­dok v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „Trest­ný po­ria­dok“ ale­bo „TP“) a nie stra­ny ko­na­nia. Pod­ľa ust. § 187 ods. 1 TP sťaž­nosť sa po­dá­va or­gá­nu, pro­ti kto­ré­ho uz­ne­se­niu sme­ru­je, a to do troch pra­cov­ných dní od ozná­me­nia uz­ne­se­nia. Ad ab­sur­dum by si sťa­žo­va­teľ mo­hol ur­čiť le­ho­tu na dopl­ne­nie sťaž­nos­ti je­den rok, čo je neak­cep­to­va­teľ­né, a pre­to ne­mož­no ak­cep­to­vať, aby si stra­ny svoj­voľ­ne sta­no­vo­va­li aké­koľ­vek le­ho­ty na dopl­ne­nie sťaž­nos­ti. Tres­tné prá­vo pro­ces­né poz­ná v tom­to sme­re le­ho­ty zá­kon­né a le­ho­ty sud­cov­ské, a te­da po­kiaľ si sťa­žo­va­teľ ur­ču­je sám le­ho­tu na dopl­ne­nie sťaž­nos­ti, ne­má to opo­ru ani v práv­nej teó­rii.

2/ Po­da­nie s ozna­če­ním „dopl­ne­nie sťaž­nos­ti“, prí­pad­ne „od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti“, po up­ly­nu­tí le­ho­ty troch pra­cov­ných dní tre­ba vy­hod­no­tiť pod­ľa ob­sa­hu, s pou­ka­zom na ust. § 62 ods. 1 ve­ta pr­vá TP, len za ďal­šiu sťaž­nosť po­da­nú po le­ho­te, kto­rú by mal na­dria­de­ný or­gán za­miet­nuť bez ďal­šie­ho skú­ma­nia opod­stat­ne­nos­ti ob­sa­hu sťaž­nos­ti pos­tu­pom pod­ľa ust. § 193 ods. 1 písm. b) TP z for­mál­nych dô­vo­dov. Le­ho­ta na po­da­nie sťaž­nos­ti pro­ti uz­ne­se­niu je prek­lu­zív­nou le­ho­tou, kto­rú nie je mož­né ob­chá­dzať ak­cep­to­va­ním do­da­toč­né­ho dopl­ne­nia sťaž­nos­ti po le­ho­te. Zá­kon neu­mož­ňu­je ani, aby si sťa­žo­va­teľ pod­mie­ňo­val dopl­ne­nie sťaž­nos­ti spl­ne­ním je­ho po­žia­da­viek, napr. naz­re­tím do spi­su, pre­fo­te­ním vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su a po­dob­ne.

3/ Pos­tup, ak by bian­co sťaž­nosť vrá­til pro­ku­rá­tor po­li­caj­to­vi s po­ky­nom, aby pí­som­ne vy­zval sťa­žo­va­te­ľa na dopl­ne­nie sťaž­nos­ti v ur­či­tej le­ho­te, ne­mož­no tak­tiež ak­cep­to­vať. Le­ho­tu na po­da­nie kom­plet­nej sťaž­nos­ti ur­ču­je zá­kon v us­ta­no­ve­ní § 187 ods. 1 TP a neu­mož­ňu­je ju predl­žo­vať ta­kým­to pos­tu­pom. Pod­ľa čl. 2 ods. 2 Ústa­vy SR štát­ne or­gá­ny mô­žu ko­nať iba na zá­kla­de ús­ta­vy, v jej me­dziach a v roz­sa­hu a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon. Sťaž­nosť mu­sí v zmys­le ust. § 189 ods. 3 TP od­ôvod­niť len pro­ku­rá­tor, ob­haj­ca a or­gán so­ciál­nop­ráv­nej ochra­ny de­tí a so­ciál­nej ku­ra­te­ly, a pre­to nie je žia­den ro­zum­ný dô­vod vy­zý­vať sťa­žo­va­te­ľa v inom pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ako je pro­ku­rá­tor, ob­haj­ca ale­bo or­gán so­ciál­nop­ráv­nej ochra­ny de­tí a so­ciál­nej ku­ra­te­ly na dopl­ne­nie sťaž­nos­ti.

Ak­cep­to­va­nie špe­ku­la­tív­ne­ho ob­chá­dzania zá­ko­na pros­tred­níc­tvom bian­co sťaž­nos­tí vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né ne­mož­no pri­jať.

Autor
mjr. Ing., Marek Toman

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a692-bianco-staznost-proti-uzneseniu-v-trestnom-konani

Cie­ľom toh­to prís­pev­ku je rea­go­vať na člá­nok Ing. Ma­re­ka To­ma­na (ďa­lej len autor člán­ku) s náz­vom Bian­co sťaž­nosť pro­ti uz­ne­se­niu v tres­tnom ko­na­ní(1). Autor v uve­de­nom člán­ku dos­pel k zá­ve­ru, že ap­li­kač­ná prax, kto­rá ak­cep­tu­je po­dá­va­nie tzv. bian­co sťaž­nos­tí je nes­práv­na a ide o ob­chá­dzanie zá­ko­na. Autor člán­ku vy­chá­dza z to­ho, že le­ho­tu na po­da­nie sťaž­nos­ti ur­ču­je Trest­ný po­ria­dok v us­ta­no­ve­ní § 187 ods. 1 Tr. por. s tým, že po­da­nie bian­co sťaž­nos­ti a nás­led­né od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti po up­ly­nu­tí zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­ty na po­da­nie sťaž­nos­ti je nut­né po­va­žo­vať za ďal­šiu sťaž­nosť, kto­rá už bo­la po­da­ná po le­ho­te a je nut­né ju za­miet­nuť ako ones­ko­re­ne po­da­nú. Pod­ľa ná­zo­ru auto­ra člán­ku je pre­to pot­reb­né tr­vať na tom, že sťaž­nosť mu­sí byť od­ôvod­ne­ná v rám­ci zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­ty troch pra­cov­ných dní.

S tou­to práv­nou ar­gu­men­tá­ciou si do­vo­lím ne­súh­la­siť.

Pod­ľa § 187 ods. 1 Tr. por. mož­no sťaž­nosť po­dať do troch pra­cov­ných dní odo dňa ozná­me­nia uz­ne­se­nia. Z pred­met­né­ho us­ta­no­ve­nia vy­plý­va len to, že práv­ne účin­ne mož­no uz­ne­se­nie na­pad­núť sťaž­nos­ťou (pí­som­ne na poš­te, prí­pad­ne ús­tne do zá­pis­ni­ce) iba v ur­či­tej zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te. Nič zo zne­nia us­ta­no­ve­nia § 187 ods. 1 Tr. por. ne­nas­ved­ču­je to­mu, že by v tej­to zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te (troch pra­cov­ných dní) mu­se­la byť sťaž­nosť aj od­ôvod­ne­ná, res­pek­tí­ve, že by vô­bec mu­se­la sťaž­nosť ob­sa­ho­vať ne­ja­ké dô­vo­dy.

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že je nut­né roz­li­šo­vať „sťaž­nosť“ ako druh op­rav­né­ho pros­tried­ku vo­či uz­ne­se­niu, kto­rú je pot­reb­né za­hlá­siť (pí­som­ne ale­bo ús­tne) v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te, aby mo­hol na­dria­de­ný or­gán pres­kú­ma­vať na­pad­nu­té uz­ne­se­nie a ko­na­nie, kto­ré mu pred­chá­dza­lo a „dô­vo­dy sťaž­nos­ti“ (či od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti), pri kto­rých už Trest­ný po­ria­dok žiad­nu zá­ko­nom sta­no­ve­nú le­ho­tu nes­ta­no­vu­je. Dô­vo­dy sťaž­nos­ti pri­tom nie sú ob­li­ga­tór­nou ná­le­ži­tos­ťou sťaž­nos­ti a pre­to na vy­vo­la­nie pries­kum­nej kom­pe­ten­cie na­dria­de­né­ho or­gá­nu pos­ta­čí aj to, ak ide o po­da­nie (za­hlá­se­nie) tzv. bian­co sťaž­nos­ti, t. j. sťaž­nos­ti, kto­rá žiad­ne od­ôvod­ne­nie neob­sa­hu­je.

Tie­to zá­ve­ry vy­plý­va­jú aj z us­ta­no­ve­nia § 187 ods. 1 Tr. por., kto­ré sta­no­vu­je le­ho­tu na po­da­nie sťaž­nos­ti a z us­ta­no­ve­nia § 189 Tr. por., kto­ré up­ra­vu­je dô­vo­dy sťaž­nos­ti a vy­po­čí­ta­va aj sub­jek­ty, kto­ré sú po­vin­né sťaž­nosť od­ôvod­niť (ak tak však neu­ro­bia, Trest­ný po­ria­dok nes­ta­no­vu­je ani tu san­kciu neú­čin­nos­ti po­da­nej bian­co sťaž­nos­ti). Us­ta­no­ve­nie § 189 Tr. por., kto­ré vy­slo­ve­ne up­ra­vu­je dô­vo­dy sťaž­nos­ti pri­tom ne­ho­vo­rí nič o tom, že by prí­pad­né od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti mu­se­lo byť po­da­né v rov­na­kej zá­kon­nej le­ho­te ako sa­mot­ná sťaž­nosť a už vô­bec ne­ho­vo­rí o tom, že by od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti ne­moh­lo byť za­sla­né op­ráv­ne­né­mu or­gá­nu po up­ly­nu­tí zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­ty na po­da­nie sťaž­nos­ti.

Autor člán­ku pre­to nes­práv­ne sto­tož­nil „sťaž­nosť“ a „dô­vo­dy sťaž­nos­ti“ a zá­ko­nom sta­no­ve­nú le­ho­tu uve­de­nú v us­ta­no­ve­ní § 187 ods. 1 Tr. por. ne­dô­vod­ne vztia­hol aj na dô­vo­dy sťaž­nos­ti, kto­ré sú rám­co­vo up­rav­né v us­ta­no­ve­ní § 189 Tr. por.

Mož­no pre­to uza­vrieť, že žiad­ne us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho po­riad­ku ne­za­ka­zu­je, aby sťa­žo­va­teľ po­dal „dopl­ne­nie sťaž­nos­ti“, či „od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti“ aj po up­ly­nu­tí zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­ty na po­da­nie sťaž­nos­ti. Sťa­žo­va­teľ te­da mô­že pos­tu­po­vať tak, že za­hlá­si (po­dá) tzv. bian­co sťža­nosť v le­ho­te troch prac­vonch dní a nás­led­ne tú­to sťaž­nosť od­ôvod­ní v le­ho­te dl­hšej ako je le­ho­ta uve­de­ná v us­ta­no­ve­ní § 187 ods. 1 Tr. por. Prá­ve opač­ný pos­tup, t. j. nú­te­nie sťaž­no­va­te­ľa, aby aj dô­vo­dy sťaž­nos­ti v zmys­le § 189 Tr. por. mo­hol up­lat­niť iba v le­ho­te troch pra­cov­ných dní odo dňa ozná­me­nia uz­ne­se­nia by bo­lo nut­né po­va­žo­vať za po­ru­še­nie zá­ko­na, pre­to­že, a to je pot­reb­né opä­tov­ne zdô­raz­niť, žiad­ne us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho pro­riad­ku ne­za­ka­zu­je sťa­žo­va­te­ľo­vi, aby po­dal bian­co sťaž­nosť vo­či uz­ne­se­niu a až nás­led­ne vy­pra­co­val od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti.

Cel­kom ur­či­te te­da ne­mož­no ak­cep­to­vať ta­ký pro­ces­ný pos­tup, v kto­rom by na­dria­de­ný or­gán vy­hod­no­til „od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti“ ako no­vú, ďal­šiu sťaž­nosť a tú­to nás­led­ne za­mie­tol pos­tu­pom pod­ľa § 193 ods. 1 písm. b) Tr. por. ako ones­ko­re­ne po­da­nú. Do­vo­lím si tvr­diť, že by tu iš­lo o pod­stat­né po­ru­še­nie zá­ko­na, na­koľ­ko po­vin­nosť od­ôvod­niť sťaž­nosť v le­ho­te troch pra­cov­ných dní v Tres­tnom po­riad­ku neexis­tu­je.

Ob­dob­ná si­tuácia je aj pri po­dá­va­ní od­vo­la­nia vo­či ros­zud­ku. V tom­to sme­re mož­no pod­por­ne pou­ká­zať na roz­ho­do­va­ciu čin­nosť Naj­vyš­šie­ho sú­du SR (roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2 Tdo/49/2007 zo dňa 29.01.2008), kto­rý po­su­dzo­val prí­pad, v kto­rom kraj­ský súd za­mie­tol od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra ako ones­ko­re­ne po­da­né z dô­vo­du, že ten sí­ce za­hlá­sil od­vo­la­nie vo­či roz­sud­ku v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te, av­šak od­ôvod­ne­nie od­vo­la­nia za­slal sú­du až po up­ly­nu­tí zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­ty na po­da­nie od­vo­la­nia. Naj­vyš­ší súd SR sa s tým­to pos­tu­pom kraj­ské­ho sú­du nes­to­tož­nil a na pod­kla­de po­da­né­ho do­vo­la­nia zru­šil uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du. Uvie­dol, že ak pro­ku­rá­tor po­dá od­vo­la­nie vo­či roz­sud­ku je je­ho po­vin­nos­ťou ho aj od­ôvod­niť. To všk nez­na­me­ná, že ta­ké­to pí­som­né od­ôvod­ne­nie od­vo­la­nia mu­sí byť sú­čas­ťou po­da­né­ho op­rav­né­ho pros­tried­ku ih­neď pri je­ho po­da­ní, ale ta­ké­to od­ôvod­ne­nie op­rav­né­ho pros­tried­ku mož­no pí­som­ne vy­pra­co­vať a do­ru­čiť prís­luš­né­mu sú­du aj nes­kôr. Zá­ver, že od­ôvod­ne­nie od­vo­la­nia mu­sí byť po­da­né v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te (15 dní) je nes­práv­ny a ne­zod­po­ve­dá správ­ne­mu vý­kla­du us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho pro­riad­ku. Od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra, kto­ré bo­lo po­da­né v le­ho­te 15 dní od ozná­me­nia roz­sud­ku ne­mož­no po­va­žo­vať za ones­ko­re­ne po­da­né iba pre­to, že k je­ho od­ôvod­ne­niu doš­lo až po up­ly­nu­tí uve­de­nej le­ho­ty na po­da­nie od­vo­la­nia.

K uve­de­né­mu roz­hod­nu­tiu naj­vyš­šie­ho sú­du je nut­né do­dať, že neexis­tu­je žiad­ny dô­vod, aby sa pri sťaž­nos­tiach ma­lo ale­bo mu­se­lo pos­tu­po­vať inak ako pri od­vo­la­ní. To pla­tí o to viac, ak vý­klad us­ta­no­ve­ní § 187 a § 189 Tr. por. neu­mož­ňu­je ta­ký vý­klad, že od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti mô­že byť po­da­né iba v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te troch pra­cov­ných dní odo dňa ozná­me­nia uz­ne­se­nia.

Po­kiaľ autor člán­ku uvá­dzal, že sťa­žo­va­teľ si ne­mô­že ur­čo­vať vlas­tnú le­ho­tu, v kto­rej od­ôvod­ní po­da­nú sťaž­nosť, tak mu tre­ba dať za prav­du. Prá­ve pre­to sa v praxi up­lat­ňu­jú tzv. po­riad­ko­vé (či sud­cov­ské) le­ho­ty pros­tred­níc­tvom kto­rých or­gán, kto­rý na­pad­nu­té uz­ne­se­nie vy­dal mô­že sťa­žo­va­te­ľo­vi sta­no­viť le­ho­tu na od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti. Nej­de tu o sta­no­ve­nie po­vin­nos­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi, aby po­da­nú sťaž­nosť od­ôvod­nil, ale ide tu o mož­nosť, že tak mô­že uro­biť v ur­če­nej le­ho­te s tým, že po jej up­ly­nu­tí bu­de vec pred­lo­že­ná na­dria­de­né­mu or­gá­nu na roz­hod­nu­tie sťaž­nos­ti a to bez oh­ľa­du na to, či po­da­nú sťaž­nosť od­ôvod­ní ale­no neo­dô­vod­ní. V ap­li­kač­nej praxi sa tak­to bež­ne pos­tu­pu­je a tú­to prax mož­no ozna­čiť za sú­lad­nú s us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku, z kto­rých vy­plý­va nap­rík­lad aj prá­vo na ob­ha­jo­bu (t. j. prá­vo poz­nať nie­len ob­sah uz­ne­se­nia, ale aj dô­ka­zy, kto­ré vied­li k vy­da­niu uz­ne­se­nia, prá­vo po­ra­diť sa s ad­vo­ká­tom a za po­mo­ci ad­vo­ká­ta skon­ci­po­vať dô­vo­dy sťaž­nos­ti a po­dob­ne). Prá­vo na práv­nu po­moc má pri­tom kaž­dá oso­ba, kto­rej sa uz­ne­se­nie do­tý­ka (nap­rík­lad aj sve­dok v prí­pa­de vy­da­nia uz­ne­se­nia, kto­rým mu bo­la ulo­že­ná po­riad­ko­vá po­ku­ta a po­dob­ne). Ur­če­nie le­ho­ty sťa­žo­va­te­ľo­vi na mož­né od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti zo stra­ny or­gá­nu, kto­rý uz­ne­se­nie vy­dal je pre­to vhod­ným spô­so­bom ako dať sťa­žo­va­te­ľo­vi naj­avo, že má pries­tor aj na sfor­mu­lo­va­nie dô­vo­dov sťaž­nos­ti (nap­rík­lad 15 dní) a že po tej­to le­ho­te bu­de vec pred­lo­že­ná na­dria­de­né­mu or­gá­nu na roz­hod­nu­tie sťaž­nos­ti (sa­moz­rej­me tú­to le­ho­tu je nut­né ur­čo­vať v zá­vis­los­ti od po­va­hy ve­ci – nap­rík­lad pri vzne­se­ní ob­vi­ne­nia vo ve­ciach, v kto­rých sa bu­de po­dá­vať návrh na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by mô­že byť ur­če­ná v ho­di­nách). Len pre úpl­nosť je nut­né do­dať, že or­gán, kto­rý na­pad­nu­té uz­ne­se­nie vy­dal ne­má po­vin­nosť pos­tu­po­vať vy­ššie uve­de­ným spô­so­bom a ur­čo­vať sťa­žo­va­te­ľo­vi le­ho­tu na mož­né od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti (to pla­tí o to viac, ak ide o sťa­žo­va­te­ľa, kto­rý nie je uve­de­ný v us­ta­no­ve­ní § 189 ods. 3 Tr. por. a ne­má po­vin­nosť po­da­nú sťaž­nosť od­ôvod­niť), av­šak uro­biť tak mô­že a ta­kým­to spô­so­bom mô­že sám sta­viť sťa­žo­va­te­ľo­vi ča­so­vý pries­tor, po up­ly­nu­tí kto­ré­ho pred­lo­ží vec na­dria­de­né­mu or­gá­nu (ako pro­ku­rá­tor som tak­to bež­ne pos­tu­po­val a spra­vid­la sa zhod­ne pos­tu­pu­je aj v ko­na­ní pred sú­dom).

Ak autor člán­ku po­va­žu­je za ab­sur­dné po­da­nia, v kto­rých sťa­žo­va­teľ uvá­dza, že po­da­nú sťaž­nosť dopl­ní „o od­ôvod­ne­nie do sied­mych pra­cov­ných dní po­tom čo mu po­li­cajt pre­fo­tí a od­ov­zdá kom­plet­ný vy­šet­ro­va­cí spis, prí­pad­ne sťaž­nosť dopl­ní do 10 dní, do 20 dní“, tak nap­rík­lad pri mno­hých uz­ne­se­niach o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia sa ta­ká­to po­žia­dav­ka ne­ja­ví ako nez­mys­le­ná. V tom­to sme­re je nut­né zo­pa­ko­vať, že sťa­žo­va­teľ má prá­vo poz­nať nie­len ob­sah uz­ne­se­nia, ale aj ko­na­nie kto­ré vy­da­niu uz­ne­se­nia pred­chá­dza­lo (to na­po­kon vy­plý­va jas­ne z us­ta­no­ve­nia § 189 ods. 1 písm. c) Tr. por.), t. j. nap­rík­lad pri uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia má prá­vo poz­nať aj dô­ka­zy, kto­ré k vy­da­niu uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia vied­li (te­da má prá­vo poz­nať spis a kon­fron­to­vať je­ho ob­sah s uz­ne­se­ním o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a to prí­pad­ne aj za po­mo­ci ob­haj­cu, kto­ré­ho si po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia zvo­lí). Je cel­kom nor­mál­ne a pri­ro­dze­né, ak ten, ko­mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie, chce poz­nať aj dô­ka­zy, kto­ré bo­li pod­kla­dom pre je­ho vy­da­nie. To pla­tí o to viac, keď je v praxi po­mer­ne veľ­ké množ­stvo uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, kto­rých od­ôvod­ne­nie je len po­mer­ne stro­hé, for­mál­ne (ne­zried­ka len vy­po­čí­ta­va vy­ko­na­né dô­ka­zy bez ich zhod­no­te­nia) a čas­to z ne­ho nie je mož­né zis­tiť aké dô­ka­zy, či úva­hy vied­li po­li­caj­ta k vzne­se­niu ob­vi­ne­nia (to pla­tí rov­na­ko aj nap­rík­lad pri uz­ne­se­ní o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia v prí­pa­de po­da­nia sťaž­nos­ti zo stra­ny poš­ko­de­né­ho a po­dob­ne).

Nie je mož­né ak­cep­to­vať ta­ký vý­klad, pri kto­rom sa má sťa­žo­va­teľ us­po­ko­jiť len s ozná­me­ním ob­sa­hu uz­ne­se­nia a už ho ne­má čo za­ují­mať ko­na­nie, kto­ré vy­da­niu uz­ne­se­nia pred­chá­dza­lo. Pod­mien­ky na mož­né up­lat­ne­nie práv sťa­žo­va­te­ľa po po­da­ní tzv. bian­co sťaž­nos­ti pri­tom ne­má ur­čo­vať sťa­žo­va­teľ, ale má ich cel­kom jas­ne sta­no­viť prá­ve or­gán, kto­rý na­pad­nu­té uz­ne­se­nie vy­dal.

Autor
JUDr., Peter Šamko

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a693-este-raz-k-bianco-staznosti-v-trestnom-konani

V mé­diách v tých­to dňoch re­zo­nu­je roz­hod­nu­tie Ok­res­né­ho sú­du Pop­rad v práv­nom spo­re o vlas­tníc­ke prá­vo k po­zem­kom na­chá­dza­jú­cim sa v ka­tas­tri ob­ce Veľ­ký Slav­kov. Aj keď od­bor­nú a laic­kú ve­rej­nosť za­uja­lo naj­mä vy­jad­re­nie zá­kon­né­ho sud­cu, kto­ré krát­ko po vy­ne­se­ní roz­sud­ku pos­ky­tol prí­tom­ným no­vi­ná­rom, ne­me­nej sto­jí za pov­šim­nu­tie, ako sud­ca ve­rej­ne vy­hlá­se­ný roz­su­dok struč­ne od­ôvod­nil.

Ho­ci úpl­né od­ôvod­ne­nie pred­met­né­ho roz­sud­ku za­tiaľ nie je zná­me, dom­nie­vam sa, že už sa­mot­né sud­com uve­de­né struč­né od­ôvod­ne­nie roz­hod­nu­tia vy­tvá­ra znač­né po­chyb­nos­ti o správ­nos­ti a zá­kon­nos­ti toh­to roz­hod­nu­tia.

Z od­ôvod­ne­nia roz­sud­ku, s kto­rým bo­la ve­rej­nosť za­tiaľ oboz­ná­me­ná, vy­plý­va, že súd, vy­chá­dza­júc z pred­lo­že­ných dô­ka­zov, po­va­žu­je ža­lo­va­né­ho za dob­ro­my­seľ­né­ho na­do­bú­da­te­ľa spor­ných po­zem­kov. Na­priek tej­to sku­toč­nos­ti však roz­ho­dol v pros­pech ža­lob­cu, keď­že aj ten pod­ľa sú­du ko­nal v dob­rej vie­re, že mu po­zem­ky pa­tria, „pre­to­že ich dal aj do náj­mu, a ne­mož­no te­da kon­šta­to­vať, že šlo o ned­ba­lé­ho vlas­tní­ka“. Sud­ca po­va­žu­je svo­je roz­hod­nu­tie za spra­vod­li­vé, keď­že ža­lob­ca, ako pô­vod­ný (sku­toč­ný) vlas­tník, dos­ta­ne späť do vlas­tníc­tva spor­né po­zem­ky a ža­lo­va­ný zís­ka ná­rok na vrá­te­nie kúp­nej ce­ny od oso­by, od kto­rej spor­né po­zem­ky kú­pil.

Pod­ľa us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sú­dov Čes­kej re­pub­li­ky a Európ­ske­ho sú­du pred ľud­ské prá­va (ďa­lej aj „Súd“), dob­ro­my­seľ­né­mu na­do­bú­da­te­ľo­vi vlas­tníc­ke­ho prá­va mu­sí byť v ma­te­riál­nom práv­nom štá­te pos­kyt­nu­tá súd­na ochra­na aj pred pô­vod­ným (sku­toč­ným) vlas­tní­kom.

Ako nap­rík­lad uvie­dol Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky ako súd do­vo­la­cí v uz­ne­se­ní sp. zn. 6 Cdo 71/2011 z 27. feb­ruára 2013, ochra­nu sku­toč­né­ho vlas­tní­ka, za­ru­čo­va­nú zá­sa­dou „nik­to ne­mô­že pre­viesť viac práv, než má sám“, mož­no pre­lo­miť ochra­nou dob­rej vie­ry na­do­bú­da­te­ľa, po­kiaľ je nad akú­koľ­vek po­chyb­nosť zrej­mé, že na­do­bú­da­teľ je dob­ro­my­seľ­ný, že vec riad­ne pod­ľa prá­va na­do­bu­dol (po­rov­naj tiež ná­lez Ústav­né­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky sp. zn. I. ÚS 3314/11 z 2. ok­tób­ra 2012). Dob­rá vie­ra mu­sí byť pri­tom hod­no­te­ná veľ­mi prís­ne, pri­čom pos­kyt­nu­tie ochra­ny dob­ro­my­seľ­né­mu na­do­bú­da­te­ľo­vi sa s pri­hliad­nu­tím na in­di­vi­duál­ne okol­nos­ti po­su­dzo­va­nej ve­ci mu­sí ja­viť ako spra­vod­li­vé. Pos­kyt­nu­tie tej­to ochra­ny sa vo svo­jich dôs­led­koch pre­ja­ví ako mož­nosť dob­ro­my­seľ­né­ho na­do­bú­da­te­ľa pok­ra­čo­vať v op­ráv­ne­nej dr­žbe.

Ústav­ný súd Čes­kej re­pub­li­ky, kto­ré­ho ju­di­ka­tú­ra je vzhľa­dom na his­to­ric­kú prí­buz­nosť práv­nych po­riad­kov Čes­kej re­pub­li­ky a Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod­net­ná aj pri ap­li­ká­cii a vý­kla­de prá­va súd­mi Slo­ven­skej re­pub­li­ky, vrá­ta­ne Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, v ná­le­ze sp. zn. II. ÚS 165/11 z 11. má­ja 2011 kon­šta­to­val, že z vý­vo­ja je­ho ju­di­ka­tú­ry jed­noz­nač­ne vy­plý­va roz­ši­ro­va­nie ochra­ny osôb ko­na­jú­cich v dob­rej vie­re v prí­pa­de na­do­bud­nu­tia neh­nu­teľ­nos­ti od nev­las­tní­ka. Ústav­ný súd Čes­kej re­pub­li­ky pri­po­me­nul, že už v ná­le­ze sp. zn. II. ÚS 77/2000 z 23. ja­nuá­ra 2001 za­ujal sta­no­vis­ko, pod­ľa kto­ré­ho v prí­pa­de riad­ne­ho na­do­bud­nu­tia vlas­tníc­ke­ho prá­va vy­plý­va ná­rok na je­ho ochra­nu aj pro­ti pô­vod­né­mu vlas­tní­ko­vi za pod­mien­ky, že to­to vec­né prá­vo bo­lo na­do­bud­nu­té v dob­rej vie­re a bez roz­po­ru s us­ta­no­ve­ním § 39 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. Opač­ná inter­pre­tá­cia by pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du na­ru­ši­la ce­lý kon­cept práv­nej is­to­ty a ochra­ny na­do­bud­nu­tých práv. Ako ďa­lej ús­tav­ný súd uvie­dol, „oso­be, kto­rá uro­bi­la ur­či­tý práv­ny úkon s dô­ve­rou v ur­či­tý, jej dru­hou stra­nou pre­zen­to­va­ný skut­ko­vý stav, na­vy­še potvr­de­ný úda­jom z ve­rej­nej, štá­tom ve­de­nej evi­den­cie, mu­sí byť v ma­te­riál­nom práv­nom štá­te pos­kyt­nu­tá ochra­na.“.

Rov­na­ko aj Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va, kto­ré­ho ju­di­ka­tú­ra je práv­ne zá­väz­ná pre všet­ky or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci Slo­ven­skej re­pub­li­ky, cel­kom jed­noz­nač­ne pos­ky­tu­je súd­nu ochra­nu dob­ro­my­seľ­né­mu na­do­bú­da­te­ľo­vi vlas­tníc­ke­ho prá­va aj pred pô­vod­ným vlas­tní­kom. Nap­rík­lad v roz­sud­ku vo ve­ci GLA­DYS­HE­VA v. Rus­ká fe­de­rá­cia zo 6. de­cem­bra 2011 (sťaž­nosť č. 7097/10) Súd kon­šta­to­val po­ru­še­nie prá­va sťa­žo­va­teľ­ky po­koj­ne uží­vať svoj ma­je­tok ga­ran­to­va­ný člán­kom 1 Do­dat­ko­vé­ho pro­to­ko­lu č. 1 k Európ­ske­mu do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd tým, že jej bo­la od­ňa­tá neh­nu­teľ­nosť, kto­rú na­do­bud­la v dob­rej vie­re od nev­las­tní­ka a pri­ká­zal Rus­kej fe­de­rá­cii ob­no­viť vlas­tníc­ke prá­vo sťa­žo­va­teľ­ky k od­ňa­tej neh­nu­teľ­nos­ti a za­pla­tiť jej náh­ra­du ne­ma­jet­ko­vej uj­my a tro­vy ko­na­nia. Súd­nu ochra­nu dob­ro­my­seľ­né­mu na­do­bú­da­te­ľo­vi vlas­tníc­ke­ho prá­va Súd pos­ky­tol aj v mno­hých iných svo­jich roz­hod­nu­tiach, napr. BEYELER v. Ta­lian­sko, roz­su­dok veľ­ké­ho se­ná­tu z 28. má­ja 2002 (sťaž­nosť č. 33202/96), MOS­KAL v. Poľ­sko, roz­su­dok z 15. sep­tem­bra 2009 (sťaž­nosť č. 10373/05), ÖNE­RYIL­DIZ v. Tu­rec­ko, roz­su­dok z 30. no­vem­bra 2009 (sťaž­nosť č. 48939/99) či ŽÁKOVÁ v. Čes­ká re­pub­li­ka, roz­su­dok z 3. ok­tób­ra 2013 (sťaž­nosť č. 2000/09). V prí­pa­de ŽÁKOVÁ v. Čes­ká re­pub­li­ka, ob­dob­ne ako v prí­pa­de GLA­DYS­HE­VA v. Rus­ká fe­de­rá­cia (§ 79), Súd zdô­raz­nil, že sťa­žo­va­teľ­ka, kto­rá ko­na­la v dob­rej vie­re, že je vlas­tní­kom po­zem­kov, by ne­ma­la byť pos­ti­ho­va­ná za po­chy­be­nia správ­nych or­gá­nov (§ 93).

V sú­vis­los­ti s pred­met­ným súd­nym spo­rom má mi­mo­riad­ny vý­znam naj­mä ná­lez Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. mar­ca 2016, v kto­rom ús­tav­ný súd, v sú­la­de s vy­ššie uve­de­nou us­tá­le­nou ju­di­ka­tú­rou Európ­ske­ho sú­du pred ľud­ské prá­va a Ústav­né­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky, za­ujal zá­sad­ný pos­toj v rie­še­ní otáz­ky „ne­mo plus iuris“.[1]

V uve­de­nom ná­le­ze ús­tav­ný súd ok­rem iné­ho uvie­dol: „Aj keď Ob­čian­sky zá­kon­ník expli­cit­ne neup­ra­vu­je všeo­bec­ný spô­sob na­do­bud­nu­tia vlas­tníc­ke­ho prá­va k neh­nu­teľ­nos­tiam od nev­las­tní­ka iba na zá­kla­de dob­rej vie­ry na­do­bú­da­te­ľa, s vý­nim­kou vy­dr­ža­nia ne­mož­no bez­vý­ni­moč­ne tvr­diť – ako to kon­šta­to­va­li všeo­bec­né sú­dy – že sa­mot­ná ab­sen­cia vlas­tníc­ke­ho prá­va pre­vod­cu (do­mi­num auc­to­ris) po­ve­die auto­ma­tic­ky k nep­lat­nos­ti zmlu­vy o pre­vo­de vlas­tníc­ke­ho prá­va. V tom­to sme­re mu­sí dôjsť aj k ur­či­té­mu po­su­nu v do­te­raj­šej ju­di­ka­tú­re ús­tav­né­ho sú­du v rie­še­ní otáz­ky „ne­mo plus iuris“ (I. ÚS 50/2010) o no­vé inter­pre­tač­né zá­ve­ry či vý­voj so­ciál­nej reali­ty naj­mä v zmys­le zá­sad­nej ochra­ny tej oso­by, kto­rá ro­bi­la práv­ny úkon s dô­ve­rou v ur­či­tý – jej dru­hou stra­nou pre­zen­to­va­ný skut­ko­vý stav. Na­vy­še, ak bol potvr­de­ný údaj­mi z ve­rej­nej štá­tom ve­de­nej evi­den­cie a naj­mä, keď ho po­tom ap­ro­bu­je aj prís­luš­ný or­gán ve­rej­nej mo­ci [ka­tas­ter neh­nu­teľ­nos­tí, súd a pod.].

Prin­cíp dob­rej vie­ry chrá­nia­ci účas­tní­kov súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov je jed­ným z kľú­čo­vých pre­ja­vov prin­cí­pu práv­nej is­to­ty od­ví­ja­jú­ce­ho sa od prin­cí­pu práv­ne­ho štá­tu. Na­do­bú­da­te­ľo­vi vlas­tníc­ke­ho prá­va, po­kiaľ to­to prá­vo na­do­bu­dol v dob­rej vie­re, mu­sí byť pos­ky­to­va­ná ši­ro­ká ochra­na, pre­to­že v opač­nom prí­pa­de by si nik­dy ne­mo­hol byť is­tým svo­jim vlas­tníc­tvom, čo by bo­lo v roz­po­re s po­ňa­tím ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu (po­rov­naj aj R 14/2009). Otáz­kou dob­rej vie­ry ta­ké­ho na­do­bú­da­te­ľa vlas­tníc­ke­ho prá­va sa tak všeo­bec­né sú­dy mu­sia vždy riad­ne za­obe­rať pri je­ho spo­chyb­ňo­va­ní tre­ťou oso­bou.

Ústav­ný súd z hľa­dis­ka pos­kyt­nu­tia ús­tav­nop­ráv­nej ochra­ny mu­sí tak pos­ta­viť na rov­na­kú úro­veň vlas­tníc­ke prá­vo pô­vod­né­ho vlas­tní­ka a na­do­bud­nu­tie vlas­tníc­ke­ho prá­va k neh­nu­teľ­nos­ti no­vým na­do­bú­da­te­ľom na zá­kla­de je­ho dob­rej vie­ry. Tým sa dos­tá­va­jú do vzá­jom­nej ko­lí­zie obid­ve ús­tav­né hod­no­ty – prin­cíp ochra­ny dob­rej vie­ry ďal­šie­ho na­do­bú­da­te­ľa (prin­cíp dob­rej vie­ry, dô­ve­ry v ak­ty štá­tu a práv­nej is­to­ty v de­mok­ra­tic­kom práv­nom štá­te) a prin­cíp ochra­ny vlas­tníc­ke­ho prá­va pô­vod­né­ho vlas­tní­ka (prin­cíp ne­mo plus iuris ad alium tran­sfe­re po­test quam ip­se ha­bet, t. j. nik­to ne­mô­že pre­viesť na iné­ho viac práv, než koľ­ko sám má). Po­kiaľ však ne­mož­no za­cho­vať maximum z obid­voch zá­klad­ných práv (čo pla­tí aj pre ten­to prí­pad), tre­ba pri­hliad­nuť na prin­cíp všeo­bec­nej spra­vod­li­vos­ti, keď je nut­né zva­žo­vať všeo­bec­né sú­vis­los­ti toh­to ty­pu ko­lí­zie zá­klad­ných práv, ako aj in­di­vi­duál­ne okol­nos­ti kon­krét­ne­ho roz­ho­do­va­né­ho prí­pa­du. Vy­ššie ri­zi­ko má niesť ned­ba­lý vlas­tník než na­do­bú­da­teľ v dob­rej vie­re, pre­to­že ten­to nie je schop­ný sa ni­ja­ko doz­ve­dieť o tom, ako vec opus­ti­la vlas­tní­ko­vu sfé­ru a dos­ta­la sa na list vlas­tníc­tva pre­vod­cu po zá­ko­nom ur­če­nom správ­nom (ka­tas­trál­nom) ko­na­ní.“.

Ústav­ný súd v uve­de­nom ná­le­ze v sú­vis­los­ti s ochra­nou prin­cí­pu dob­rej vie­ry na­do­bú­da­te­ľa vlas­tníc­ke­ho prá­va tiež pou­ka­zu­je na sku­toč­nosť, že k rov­na­kým zá­ve­rom doš­la aj na­ša pred­voj­no­vá ju­di­ka­tú­ra či nes­kor­šia ju­ris­pru­den­cia, ale aj za­hra­nič­ná práv­na úp­ra­va (napr. v Ta­lian­sku, Poľ­skej re­pub­li­ke či Ra­kús­ku), „pre­to ús­tav­ný súd ne­vi­dí dô­vod sa k nim opäť nep­rih­lá­siť a prev­ziať ich tak, že ak sťa­žo­va­teľ pri na­do­bud­nu­tí neh­nu­teľ­nos­tí evi­do­va­ných v ka­tas­tri neh­nu­teľ­nos­tí ko­nal v dob­rej vie­re v kon­šti­tu­tív­ny akt štá­tu, mal by po­ží­vať ús­tav­nú ochra­nu.“.

Vo svo­jom ná­le­ze ús­tav­ný súd pou­ka­zu­je aj na us­tá­le­nú ju­di­ka­tú­ru Ústav­né­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky, pre­dov­šet­kým na ná­lez sp. zn. III. ÚS 247/14 z 28. ja­nuá­ra 2016, v kto­rom Ústav­ný súd Čes­kej re­pub­li­ky zhr­nul svo­ju do­te­raj­šiu ju­di­ka­tú­ru s jas­ným zá­ve­rom o ori­gi­nár­nom spô­so­be na­do­bud­nu­tia vlas­tníc­ke­ho prá­va dob­ro­my­seľ­ným na­do­bú­da­te­ľom, kto­ré­mu tre­ba pos­kyt­núť ús­tav­nop­ráv­nu ochra­nu, ak od­vo­dzo­val svo­je vlas­tníc­ke prá­vo k neh­nu­teľ­nos­tiam evi­do­va­ným v ka­tas­tri neh­nu­teľ­nos­tí od práv­ne­ho úko­nu, kto­rý by bol nes­kôr po­sú­de­ný ho­ci aj ab­so­lút­ne nep­lat­ným. Ne­vyh­nut­ným pred­pok­la­dom pre ten­to ori­gi­nár­ny spô­sob na­do­bud­nu­tia vlas­tníc­ke­ho prá­va je dob­rá vie­ra na­do­bú­da­te­ľa, kto­rú sú všeo­bec­né sú­dy po­vin­né dôs­led­ne po­sú­diť s oh­ľa­dom na in­di­vi­duál­ne okol­nos­ti kaž­dé­ho prí­pa­du. Po­tom už zis­te­nie, že oso­ba bo­la v dob­rej vie­re, za­kla­dá pos­kyt­nu­tie ochra­ny jej vlas­tníc­ke­mu prá­vu.

Uve­de­né práv­ne zá­ve­ry Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky kon­zis­ten­tne potvr­dzu­je aj vo svo­jich nas­le­du­jú­cich roz­hod­nu­tiach v ob­dob­ných práv­nych ve­ciach (napr. I ÚS 151/2016, I. ÚS 460/2017, I. ÚS 92/2018).

V spo­re me­dzi pô­vod­ným (sku­toč­ným) vlas­tní­kom a dob­ro­my­seľ­ným na­do­bú­da­te­ľom vlas­tníc­ke­ho prá­va pri­chá­dza do úva­hy aj prí­pad­ná ap­li­ká­cia všeo­bec­ne uz­ná­va­nej práv­nej zá­sa­dy „vi­gi­lan­ti­bus iura scrip­ta sunt“. Ako v tej­to sú­vis­los­ti kon­šta­to­val nap­rík­lad Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v roz­sud­ku sp. zn. 5 Sžf 65/2011, pod­ľa uve­de­nej práv­nej zá­sa­dy, kto­rá pla­ti­la už v rím­skom prá­ve, „prá­va pa­tria len bde­lým“ (po­zor­ným, os­tra­ži­tým, opatr­ným, sta­ros­tli­vým), te­da tým, kto­rí sa ak­tív­ne za­ují­ma­jú o ochra­nu a vý­kon svo­jich práv a kto­rí svo­je pro­ces­né op­ráv­ne­nia up­lat­ňu­jú včas a s dos­ta­toč­nou sta­ros­tli­vos­ťou a pred­ví­da­vos­ťou. V slo­bod­nej spo­loč­nos­ti je to­tiž pre­dov­šet­kým ve­cou no­si­te­ľov práv, aby svo­je prá­va brá­ni­li a sta­ra­li sa o ne, inak ich pod­ce­ne­ním či za­ned­ba­ním mô­žu strá­cať svo­je prá­va ma­jet­ko­vé, osob­né, sa­tis­fak­čné a pod.

Ho­ci je v zmys­le člán­ku 12 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky vlas­tníc­ke prá­vo nep­reml­ča­teľ­né, ply­nu­tie ča­su sa­moz­rej­me má práv­ny vý­znam a mô­že viesť k os­la­bo­va­niu vlas­tníc­ke­ho prá­va, prí­pad­ne až k je­ho zá­ni­ku, a to nie­len v sú­vis­los­ti s ap­li­ká­ciou in­šti­tú­tu vy­dr­ža­nia (§ 134 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka), ale tiež pri ori­gi­nár­nom na­do­bú­da­ní vlas­tníc­ke­ho prá­va v dob­rej vie­re. Čím dl­hší čas up­ly­nie od na­do­bud­nu­tia vlas­tníc­ke­ho prá­va dob­ro­my­seľ­ným na­do­bú­da­te­ľom, tým má ús­tav­nop­ráv­na ochra­na prin­cí­pu práv­nej is­to­ty bo­na fi­de vlas­tní­ka na po­my­seľ­nej mis­ke váh „väč­šiu vá­hu“ než má ochra­na vlas­tníc­ke­ho prá­va pô­vod­né­ho (sku­toč­né­ho) vlas­tní­ka.

Štát má po­zi­tív­ny zá­vä­zok, aby bol je­ho práv­ny po­ria­dok spo­ľah­li­vý. Ak niek­to pri na­do­bud­nu­tí vlas­tníc­ke­ho prá­va k neh­nu­teľ­nos­tiam vy­chá­dza zo štá­tom sta­no­ve­nej evi­den­cie neh­nu­teľ­nos­tí, t. j. ko­ná v dob­rej vie­re v kon­šti­tu­tív­ny akt štá­tu, po­tom je štát po­vin­ný vlas­tníc­ke­mu prá­vu tej­to oso­by pos­kyt­núť pri­me­ra­nú práv­nu ochra­nu. V prí­pa­de po­chy­be­nia štá­tu v evi­den­cii neh­nu­teľ­nos­tí má niesť zod­po­ved­nosť za ško­du spô­so­be­nú pô­vod­né­mu (sku­toč­né­mu) vlas­tní­ko­vi štát, nie dob­ro­my­seľ­ný na­do­bú­da­teľ vlas­tníc­ke­ho prá­va. Súd by ne­mal svo­jím roz­hod­nu­tím v pros­pech pô­vod­né­ho vlas­tní­ka vy­tvá­rať z dob­ro­my­seľ­né­ho vlas­tní­ka ďal­šie­ho poš­ko­de­né­ho.

Zo struč­né­ho od­ôvod­ne­nia pred­met­né­ho roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Pop­rad nie je zrej­mé, do akej mie­ry, ako dôk­lad­ne a či vô­bec sa súd pri svo­jom roz­ho­do­va­ní ria­dil uve­de­ný­mi práv­ny­mi as­pek­tmi na­do­bú­da­nia vlas­tníc­ke­ho prá­va v dob­rej vie­re. Súd by mal v pí­som­nom vy­ho­to­ve­ní roz­sud­ku pres­ved­či­vým spô­so­bom vy­svet­liť, pre­čo ža­lo­va­né­mu ako dob­ro­my­seľ­né­mu na­do­bú­da­te­ľo­vi vlas­tníc­ke­ho prá­va k spor­ným neh­nu­teľ­nos­tiam v sú­la­de s ci­to­va­nou us­tá­le­nou ju­di­ka­tú­rou ne­pos­ky­tol ús­tav­nop­ráv­nu ochra­nu. 

Autor
JUDr., Martin Buzinger, PhD.

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a694-nadobudnutie-vlastnickeho-prava-v-dobrej-viere

Pod­sta­tou toh­to prís­pev­ku je na pod­kla­de roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sú­dov pok­ra­čo­vať v ne­kon­čia­cej dis­ku­sii(1) a v ap­li­kač­nej praxi vy­slo­ve­ne spor­nej prob­le­ma­ti­ke zá­kon­nos­ti, či ne­zá­kon­nos­ti vy­ho­to­ve­nia ob­ra­zo­voz­vu­ko­vých zá­zna­mov, kto­ré bo­li vy­ho­to­ve­né súk­rom­nou oso­bou (t. j. oso­bou od­liš­nou od or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní) bez súh­la­su nah­rá­va­nej oso­by a ich nás­led­nej dô­kaz­nej pou­ži­teľ­nos­ti, či ne­pou­ži­teľ­nos­ti v ko­na­ní pred sú­dom(2). K uve­de­né­mu mož­no do­dať, že ro­zo­be­ra­ná prob­le­ma­ti­ka do­po­siaľ ne­bo­la rie­še­ná (ofi­ciál­nou) ju­di­ka­tú­rou, či zjed­no­cu­jú­cim sta­no­vis­kom Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, pri­čom za­hŕňa rôz­ne spek­trum čin­nos­ti súk­rom­nej oso­by pri vy­ho­to­vo­va­ní obr­zo­voz­vu­ko­vých zá­zna­mov fy­zic­kej oso­by (nap­rík­lad vy­ho­to­va­nie zjav­ným ale­bo uta­jo­va­ným spô­so­bom na ve­rej­nos­ti, v súk­ro­mí, pros­tred­níc­tvom iných osôb a po­dob­ne).

Niž­šie uve­de­ná roz­ho­do­va­cia čin­nosť sú­dov sa kon­krét­ne za­obe­ra­la si­tuáciou, v kto­rej doš­lo k vy­ho­to­ve­niu ob­ra­zo­voz­vu­ko­vé­ho zá­zna­mu mo­bil­ným te­le­fó­nom na ve­rej­nom pries­tran­stve, pri­čom sve­dok mo­bil­ným te­le­fó­nom cie­le­ne (úmy­sel­ne) sys­te­ma­tic­ky (opa­ko­va­ne, iš­lo o dva skut­ky) za­zna­me­ná­val ko­na­nie po­doz­ri­vé­ho vo­či poš­ko­de­nej oso­be, kto­ré ma­lo (ale­bo moh­lo mať) pod­ľa je­ho ná­zo­ru zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu. Iš­lo tu te­da o zá­mer­né nah­rá­va­nie inej oso­by a jej ko­na­nia na ve­rej­nom pries­tran­stve (na uli­ci), pri­čom po­doz­ri­vá oso­ba o tej­to sku­toč­nos­ti ve­de­la (na­koľ­ko vi­de­la, že ju iná oso­ba nah­rá­va mo­bil­ným te­le­fó­nom). Ta­ké­to cie­le­né (úmy­sel­né) nah­rá­va­nie inej oso­by bez jej súh­la­su sa pri­tom dos­tá­va do kon­flik­tu s us­ta­no­ve­ním § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. K uve­de­né­mu je nut­né do­dať, že zob­ra­ze­nie inej fy­zic­kej oso­by nap­rík­lad pros­ted­níc­tvom vy­ho­to­ve­nia ob­ra­zo­vej sním­ky, či ob­ra­zo­vé­ho zá­zna­mu bez jej súh­la­su je vždy zá­sa­hom do prá­va na ochra­nu osob­nos­ti oso­by, kto­rej sním­ka sa vy­ho­to­vu­je. Ty­pic­kým prík­la­dom zá­sa­hu do toh­to prá­va je nap­rík­lad (cie­le­né, sys­te­ma­tic­ké) fo­tog­ra­fo­va­nie inej oso­by na uli­ci bez súh­la­su fo­tog­ra­fo­va­né­ho[3]. Ta­ká­to práv­na úp­ra­va je lo­gic­ká, na­koľ­ko štát ne­má zá­ujem na tom, aby me­dzi jed­not­li­vý­mi súk­rom­ný­mi oso­ba­mi do­chá­dza­lo k špe­ho­va­niu, či sle­do­va­niu, res­pek­tí­ve k nah­rá­dzaniu čin­nos­ti or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a aby si iné oso­by bez súh­la­su kon­krét­nej fy­zic­kej oso­by moh­li úmy­sel­ne vy­ho­to­vo­vať jej po­do­biz­ne (sním­ky, vi­deá) a vy­uží­vať ich na rôz­ne úče­ly(4).

V po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci iš­lo (zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né) o proti­práv­ne ko­na­nie po­doz­ri­vé­ho, kto­rý na uli­ci nú­til poš­ko­de­nú oso­bu k ur­či­té­mu ko­na­niu a to aj za pou­ži­tia ná­si­lia. Sve­dok bol pri tom­to ko­na­ní po­doz­ri­vé­ho prí­tom­ný a ked­že po­doz­ri­vý s tým­to ko­na­ním nep­res­tal ani v prí­tom­nos­ti sved­ka, roz­ho­dol sa sve­dok na­tá­čať (do­ku­men­to­vať) ko­na­nie po­doz­ri­vé­ho na svoj mo­bil­ný te­le­fón (sa­moz­rej­me bez súh­la­su po­doz­ri­vé­ho). Nás­led­ne bo­la pri­vo­la­ná po­lí­cia, pri­čom vo ve­ci bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie ako aj vzne­se­né ob­vi­ne­nie po­doz­ri­vej oso­be s tým, že mo­bil­ná nah­ráv­ka ko­na­nia po­doz­ri­vé­ho bo­la od­ov­zda­ná po­lí­cii a tvo­ri­la je­den z us­ved­ču­jú­cich dô­ka­zov ob­vi­ne­né­ho.

V ko­na­ní pred sú­dom ob­ha­jo­ba ob­ža­lo­va­né­ho na­mie­ta­la ten­to ob­ra­zo­vý zá­znam prá­ve pre ab­sen­ciu súh­la­su ob­ža­lo­va­né­ho, t. j. vy­chá­dza­la z to­ho, že nah­ráv­ka ob­ža­lo­va­né­ho a je­ho ko­na­nia bo­la vy­ho­to­ve­ná v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka a te­da ide o dô­kaz ne­zá­kon­ný (ne­zá­kon­nosť vy­plý­va­jú­ca z mi­mot­res­tnej práv­nej nor­my), kto­rý nie je mož­né vy­ko­nať v ko­na­ní pred sú­dom.

Ok­res­ný súd a nás­led­ne aj kraj­ský súd (poz­ri niž­šie uve­de­né nos­né dô­vo­dy) sa s tým­to ná­zo­rom ob­ža­lo­va­né­ho v da­nej tres­tnej ve­ci nes­to­tož­ni­li, av­šak kraj­ský súd neak­cep­to­val vý­klad sú­du pr­vé­ho stup­ňa, kto­rý ho vie­dol k zá­ve­ru o zá­kon­nos­ti a tým aj o prí­pus­tnos­ti vy­ho­to­ve­né­ho dô­ka­zu v súd­nom ko­na­ní a je­ho dô­vo­dy nah­ra­dil dô­vod­mi vlas­tný­mi.

Kraj­ský súd od­mie­tol bez­bre­hé ak­cep­to­va­nie ob­ra­zo­voz­vu­ko­vých dô­ka­zov v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré bo­li vy­ho­to­ve­né v roz­po­re so zá­ko­nom, av­šak ak­cep­to­val ur­či­té vý­nim­ky, kto­ré mô­žu spô­so­biť, že pôj­de o ko­na­nie sú­lad­né so zá­ko­nom a to aj na­priek to­mu, že na vy­ho­to­ve­nie ob­ra­zo­voz­vu­ko­vé­ho zá­zna­mu ne­bol da­ný súh­las fy­zic­kej oso­by, kto­rej sa zá­znam tý­ka. Roz­hod­nu­tie kraj­ské­ho sú­du mož­no za­uj­me tým, že na po­su­dzo­va­ný prí­pad bol ap­li­ko­va­ný tzv. kon­cept „chy­te­nia“ po­doz­ri­vé­ho mo­bil­ným te­le­fó­nom, kto­rý vy­chá­dza z ana­lo­gic­ké­ho vý­kla­du us­ta­no­ve­nia § 85 ods. 2 Tr. por.

Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va IV v od­ôvod­ne­ní svoj­ho roz­sud­ku sp. zn. 2T/98/2016 zo dňa 19.03.2018 k vy­ššie naz­na­če­nej prob­le­ma­ti­ke pou­ži­tia vy­ho­to­ve­né­ho ob­ra­zo­ve­né­ho zá­zna­mu ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho uvie­dol, že

„kaž­dá súk­rom­ná oso­ba má dis­po­zič­né prá­vo k zá­zna­mu o svo­jej ko­reš­pon­den­cii. V da­nom prí­pa­de ob­ra­zo­vý zá­znam na­to­če­ný mo­bil­ným te­le­fó­nom vo vzťa­hu ku skut­kom za­bez­pe­če­ný jed­nou z ko­mu­ni­ku­jú­cich osôb i bez vý­slov­né­ho súh­la­su ďal­šej ko­mu­ni­ku­jú­cej oso­by (ob­ža­lo­va­né­ho) mô­že byť v tres­tnom ko­na­ní pou­ži­tý ako dô­kaz­ný pros­trie­dok na do­ku­men­to­va­nie a preu­ka­zo­va­nie po­ru­še­nia us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho zá­ko­na. Prí­pus­tnosť ta­ké­ho­to dô­kaz­né­ho pros­tried­ku je pot­reb­né po­su­dzo­vať s oh­ľa­dom na reš­pek­to­va­nie prá­va na súk­ro­mie za­kot­ve­né­ho v člán­ku 8 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „Do­ho­vor) a i s oh­ľa­dom na člá­nok 6 Do­ho­vo­ru o prá­ve na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie.

Člá­nok 6 Do­ho­vo­ru ne­za­kot­vu­je žiad­ne pra­vid­lá o prí­pus­tnos­ti dô­ka­zov ale­bo ich po­su­dzo­va­ní, pre­to­že je to v pr­vom ra­de zá­le­ži­tos­ťou vnút­roš­tát­nej práv­nej úp­ra­vy a vnút­roš­tát­nych sú­dov. Kon­tro­le zo stra­ny sú­du po­dlie­ha hod­no­te­nie dô­ka­zov vnút­roš­tát­ny­mi súd­mi iba do tej mie­ry, či to nie je zjav­ne nep­ri­me­ra­né ale­bo svoj­voľ­né.

V tres­tnom ko­na­ní sa ne­mô­že súk­rom­ná oso­ba do­má­hať bez­tres­tnos­ti s od­ka­zom na po­ru­šo­va­nie svoj­ho prá­va na súk­ro­mie – ko­reš­pon­den­ciu (ob­ra­zo­vá nah­ráv­ka mo­bil­né­ho te­le­fó­nu), ak tá­to oso­ba sa­ma v rám­ci ko­reš­pon­den­cie po­ru­ši­la op­ráv­ne­né zá­uj­my inej oso­by chrá­ne­né Tres­tným zá­ko­nom, pre­to­že ochra­na jej súk­ro­mia kon­čí tam, kde za­čí­na ochra­na súk­ro­mia a op­ráv­ne­ných zá­uj­mov dru­hej oso­by.

Ko­reš­po­den­ciou pod­ľa člán­ku 8 ods. 1 Do­ho­vo­ru – tre­ba na úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia ro­zu­mieť prá­vo na ne­ru­še­nú a ne­cen­zu­ro­va­nú ko­mu­ni­ká­ciu s iný­mi, us­ku­toč­ňo­va­nú pros­tried­ka­mi slú­žia­ci­mi na ko­mu­ni­ká­ciu – i ob­ra­zo­vý pre­nos.

Pod­ľa člán­ku 2 ods. 3 Ústa­vy SR – kaž­dý mô­že ko­nať, čo nie je zá­ko­nom za­ká­za­né, a ni­ko­ho ne­mož­no nú­tiť, aby ko­nal nie­čo, čo zá­kon neuk­la­dá.

V da­nom prí­pa­de bol pod­stat­ný mo­tív a dô­vod, kto­rý vie­dol sved­ka k vy­ho­to­ve­niu pred­met­né­ho ob­ra­zo­vé­ho zá­zna­mu sku­toč­nosť, aby bo­la za­bez­pe­če­ná a hlav­ne preu­ká­za­ná nea­dek­vát­nosť sprá­va­nia ob­ža­lo­va­né­ho vo vzťa­hu k poš­ko­de­nej.

V tej­to sú­vis­los­ti súd pou­ka­zu­je, že ob­ža­lo­va­ný na­mie­tal len sku­toč­nosť, že ne­dal súh­las na zve­rej­ne­nie tých­to nah­rá­vok. Z je­ho stra­ny ne­bol na­miet­nu­tý ob­sah zve­rej­ne­nej nah­ráv­ky, auten­tic­kosť nah­ráv­ky. Tým, že ne­na­mie­tal ob­sah – súd mal za to, že ten­to bol prav­di­vý vo vzťa­hu ku poš­ko­de­nej. Pred­met­né ob­ra­zo­vé nah­ráv­ky tak ne­zos­ta­li osa­mo­te­né a ne­bo­li vy­ho­to­ve­né cie­le­ne, len za tým úče­lom, aby bo­li na­mie­re­né pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu. Pred­met­né ob­ra­zo­vé nah­ráv­ky ne­bo­li len jed­ným z dô­ka­zov preu­ka­zu­jú­cich vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho, na kto­rej by ma­la byť preu­ká­za­ná vi­na ob­ža­lo­va­né­ho. Ďal­ší­mi dô­kaz­mi – bo­la vý­po­veď poš­ko­de­nej, vý­po­ve­de sved­kov ako i zá­zna­mov zo stra­ny po­lí­cie, kto­ré bo­li vy­ko­na­né v tej­to ve­ci.

Ochra­ny svoj­ho súk­ro­mia sa ne­mô­že ús­peš­ne do­vo­lá­vať oso­ba (ob­ža­lo­va­ný), kto­rá svo­jím úmy­sel­ným ko­na­ním na­rú­ša po­koj­ný stav súk­rom­né­ho ži­vo­ta inej oso­by. Le­gi­tím­ny ve­rej­ný zá­ujem štát­nych or­gá­nov na ochra­ne spo­loč­nos­ti (jed­not­liv­cov) pred zá­važ­ný­mi tres­tný­mi čin­mi ale­bo na od­ha­ľo­va­ní, ob­jas­ne­ní a pot­res­ta­ní ta­kej čin­nos­ti, je zá­sad­ne nad­ra­de­ný (prio­rit­ný) zá­uj­mu pá­cha­te­ľa zá­važ­nej tres­tnej čin­nos­ti na ochra­ne sfér svo­jej osob­nos­ti.

Ani prí­pad­ná ne­zá­kon­nosť dô­ka­zu zís­ka­né­ho po­ru­še­ním člán­ku 8 ods. 1 Do­ho­vo­ru eš­te nes­pô­so­bu­je je­ho ne­pou­ži­teľ­nosť v tres­tnom ko­na­ní a za ur­či­tých okol­nos­tí nie je prá­vo ob­ža­lo­va­né­ho na spra­vod­li­vý súd­ny pro­ces (člá­nok 6 Do­ho­vo­ru) v dôs­led­ku pou­ži­tia ta­ké­ho dô­ka­zu dot­knu­té. Je pot­reb­né skú­mať, či bo­li vy­uži­té všet­ky mož­nos­ti mi­ni­ma­li­zá­cie zá­sa­hu do zá­klad­né­ho prá­va či slo­bo­dy inej oso­by, t. j. či jed­né­mu prá­vu ne­bo­la ne­dô­vod­ne pos­kyt­nu­tá pred­nosť pred dru­hým prá­vom.

Súd v tej­to čas­ti pou­ka­zu­je na roz­hod­nu­tie Khan v. Spo­je­né krá­ľov­stvo (roz­su­dok zo dňa 12.má­ja 1998) kde tiež sťa­žo­va­teľ ne­na­mie­tal auten­tic­kosť zá­zna­mu, ale na­pa­dol je­ho pou­ži­tie. Súd zdô­raz­nil, že sku­toč­nosť, že ne­bol ús­peš­ný, ne­bo­la pri hod­no­te­ní Sú­du roz­ho­du­jú­ca. Súd roz­ho­dol, že pou­ži­tie dô­ka­zu, kto­rý sa zís­kal po­ru­še­ním člán­ku 8, nie je v roz­po­re s po­žia­dav­ka­mi spra­vod­li­vos­ti, kto­ré sú ob­siah­nu­té v člán­ku 6.

Pred­met­né ob­ra­zo­vé zá­zna­my bo­li od­ov­zda­né po­lí­cii ne­bo­li pou­ži­té (zneu­ži­té) na žiad­ny iný účel, ale na od­ha­le­nie proti­práv­ne­ho ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho a je­ho us­ved­če­nie. Iš­lo te­da o le­gi­tím­ny cieľ v zmys­le vy­ššie ci­to­va­ných úvah.

Na­viac dô­kaz pred­lo­že­ný poš­ko­de­nou (ako už súd viac­krát zvý­raz­nil) ne­bol osa­mo­te­ným dô­ka­zom a je­di­ným dô­ka­zom us­ved­ču­jú­cim dô­ka­zom – nao­pak pred­met­ný dô­kaz (ob­ra­zo­vá nah­ráv­ka) len „dok­res­li­la si­tuáciu“ – ako pod­por­ný dô­kaz­ný pros­trie­dok poš­ko­de­nej. Hlav­ným a te­da nos­ným us­ved­ču­jú­cim dô­ka­zom bo­la vý­po­veď poš­ko­de­nej, ako i sved­kov, kto­ré bo­li po­čas ce­lé­ho do­ka­zo­va­nia ne­men­né. Pred­met­né ob­ra­zo­vé nah­ráv­ky do­ku­men­to­va­li vie­ro­hod­nosť tvr­de­nia poš­ko­de­nej a ne­bo­li te­da vy­ho­to­ve­né svoj­voľ­ne.

V kon­texte s tým po­tom ne­mož­no vy­slo­viť, že zá­ujem na ochra­ne súk­ro­mia poš­ko­de­nej a zá­ujem na pos­ti­hu ob­ža­lo­va­né­ho za prí­pad­né proti­práv­ne ko­na­nie je za­ned­ba­teľ­ný, či men­ší ako zá­ujem na ochra­ne súk­ro­mia ob­ža­lo­va­né­ho, a pre­to súd uzat­vá­ra, že uve­de­ný dô­kaz­ný pros­trie­dok bol pre úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia pou­ži­teľ­ný a je­ho ob­sah súd pre­to po­su­dzo­val ako pl­no­hod­not­ný dô­kaz“.

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve roz­ho­do­val na pod­kla­de od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­né­ho vo­či vy­ššie uve­de­né­mu roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du, pri­čom vo svo­jom uz­ne­se­ní sp. zn. 4To/61/2018 zo dňa 08.11.2018 uvie­dol k po­su­dzo­va­nej prob­le­ma­ti­ke a k od­ôvod­ne­niu ok­res­né­ho sú­du nas­le­do­vé:

„pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du sú pred­met­né ob­ra­zo­vé nah­ráv­ky prí­pus­tným dô­ka­zom, pri­čom súd pr­vé­ho stup­ňa ne­po­chy­bil, po­kiaľ ich vy­ko­nal na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ako dô­kaz.

Kraj­ský súd sa však nes­to­tož­nil s práv­ny­mi úva­ha­mi, kto­ré súd pr­vé­ho stup­ňa vied­li k zá­ve­ru o prí­pus­tnos­ti pou­ži­tia tých­to ob­ra­zo­vých zá­zna­mov. Súd pr­vé­ho stup­ňa v pod­sta­te dos­pel k zá­ve­ru, že je mož­né „kon­ta­mi­no­vať“ tres­tné ko­na­nie ne­zá­kon­ným dô­ka­zom a to fak­tic­ky len pre­to, že ta­ký­to dô­kaz je v sú­la­de s iný­mi dô­kaz­mi ak vo svo­jom súhr­ne s iný­mi dô­kaz­mi ne­po­ru­šu­je prá­vo ob­ža­lo­va­né­ho na spra­vod­li­vý pro­ces. Ta­ký­to zjed­no­du­še­ný zá­ver nie je mož­né ak­cep­to­vať, na­koľ­ko re­le­van­tné us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku (§ 2 ods. 12 a § 119 ods. 2 Tr. por.) ne­mož­no obísť len všeo­bec­ným pou­ka­zom na ju­di­ka­tú­ru Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, kto­rý na­vy­še ani žiad­ne pra­vid­lá o prí­pus­tnos­ti dô­ka­zov nes­ta­no­vu­je. Z us­ta­no­ve­nia § 119 ods. 2 Tr. por. jed­noz­nač­ne vy­plý­va, že za dô­kaz mô­že slú­žiť len to, čo bo­lo zís­ka­né pod­ľa zá­ko­na (t. j. v sú­la­de so zá­ko­nom), pri­čom or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ako aj sú­dy mô­žu hod­no­tiť iba dô­ka­zy zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom (§ 2 ods. 12 Tr. por.). Zo zá­klad­nej zá­sa­dy tres­tné­ho ko­na­nia bliž­šie špe­ci­fi­ko­va­nej v us­ta­no­ve­ní § 119 ods. 2 Tr. por. te­da evi­den­tne vy­plý­va (za pou­ži­tia ar­gu­men­tu a con­trá­rio) zá­kaz pou­ži­tia ne­zá­kon­ne zís­ka­ných dô­ka­zov pri us­ta­ľo­va­ní skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci (so špe­ci­fic­ký­mi vý­nim­ka­mi ako nap­rík­lad vý­nim­kou uve­de­nou v us­ta­no­ve­ní § 119 ods. 4 Tr. por.). Ig­no­ro­va­nie pred­met­ných vnút­roš­tát­nych us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku iba s la­ko­nic­kým pou­ka­zom na Do­ho­vor (kto­ré­ho zá­kla­dom je, aby vnút­roš­tát­ny or­gán pos­tu­po­val v pr­vom ra­de v sú­la­de s vlas­tným prá­vom) ne­mô­že od­ôvod­niť pou­ži­tie ne­zá­kon­né­ho dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní.

Od­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že je v zá­sa­de nep­rí­pus­tné, aby si súk­rom­ná oso­ba (te­da oso­ba od­liš­ná od or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní, či sú­du) nah­rá­va­la bez súh­la­su dot­knu­tej oso­by hla­so­vý, či ob­ra­zo­vý pre­jav iné­ho sys­te­ma­tic­ky, či dl­ho­do­bo len za tým úče­lom, aby ta­kú­to nah­ráv­ku moh­la nie­ke­dy vy­užiť a to nap­rík­lad aj ako dô­kaz v súd­nom, či inom ko­na­ní. Ná­zor, pod­ľa kto­ré­ho us­ta­no­ve­nie § 12 ods. 2 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka je pot­reb­né vy­kla­dať tak, že vo všeo­bec­nos­ti Trest­ný po­ria­dok do­vo­ľu­je za­zna­me­ná­vať hla­so­vé, či ob­ra­zo­vé pre­ja­vy iných osôb a pou­ží­vať ich k dô­kaz­ným úče­lom je nut­né po­va­žo­vať za nep­rí­pus­tne exten­zív­ny. Vzťah us­ta­no­ve­nia § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka k Tres­tné­mu po­riad­ku je ta­ký, že tu ide o dve zá­kon­né nor­my v zá­sa­de na se­be ne­zá­vis­lé, sto­ja­ce ved­ľa se­ba. Sa­mot­ný zá­ujem zís­kať in­for­má­cie pou­ži­teľ­né nes­kôr v tres­tnom, či inom ko­na­ní ako dô­kaz (ob­vyk­le prá­ve pro­ti oso­be, kto­rej hla­so­vý, či ob­ra­zo­vý pre­jav je nah­rá­va­ný) nie je dos­ta­toč­ným zá­uj­mom od­ôvod­ňu­jú­cim po­ru­še­nie prá­va na súk­ro­mie. Pre­to­že tu o po­ru­še­nie prá­va na súk­ro­mie nes­por­ne ide, zna­me­nal by prís­tup or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci, po­kiaľ by bez ďal­šie­ho hod­no­te­nia od­ôvod­ne­nos­ti prie­lo­mu do súk­ro­mia inej oso­by pre­be­ra­li tak­to zís­ka­né in­for­má­cie do dô­kaz­né­ho zá­kla­du pre­jed­ná­va­nej ve­ci fak­tic­ky akú­si kon­va­li­dá­ciu ne­zá­kon­nos­ti us­ku­toč­ne­nej v súk­rom­nej sfé­re vy­ko­na­nou ich úrad­ným pos­tu­pom. Pre­to nes­ta­čí len for­mál­ne zhod­no­te­nie prí­pus­tnos­ti tak­to zís­ka­ných in­for­má­cií z hľa­dis­ka ich dô­le­ži­tos­ti pre po­sú­de­nie me­ri­ta ve­ci spo­lu s po­sú­de­ním auten­ti­ci­ty za­zna­me­na­né­ho pre­ja­vu ur­či­tej oso­by. Na stra­ne dru­hej však od­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že ab­so­lút­ny zá­kaz pou­ži­tia tak­to zís­ka­ných in­for­má­cií pre dô­kaz­né úče­ly však nep­la­tí. Aj tu pla­tia vý­nim­ky, kto­ré mô­žu ta­ké­to zá­sa­hy za ur­či­tých kon­krét­nych pod­mie­nok od­ôvod­niť. Aj v súk­rom­nej sfé­re mu­sí pla­tiť, že exis­tu­jú okol­nos­ti, za kto­rých je ten­to zá­sah do­vo­le­ný, prí­pad­ne za akých vý­sle­dok ta­ké­ho­to (aj ne­do­vo­le­né­ho) zá­sa­hu je do­vo­le­né vy­užiť ako dô­kaz.

Kraj­ský súd uzat­vá­ra, že ako všeo­bec­né pra­vid­lo mu­sí pla­tiť nep­rí­pus­tnosť zís­ka­va­nia dô­ka­zov zo stra­ny súk­rom­nej oso­by (a je bez vý­zna­mu, či ide o fy­zic­kú oso­ba ale­bo práv­nic­kú oso­ba, nap­rík­lad de­tek­tív­nu služ­bu) za po­ru­še­nia us­ta­no­ve­nia § 11 a § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, t. j. vy­ho­to­vo­va­nie ob­ra­zo­vých, zvu­ko­vých ale­bo ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vých zá­zna­mov inej oso­by bez jej súh­la­su. Je nut­né skon­šta­to­vať, že je v zá­sa­de nep­ri­ja­teľ­né, aby súk­rom­ná oso­ba cie­le­ne po­ru­šo­va­la uve­de­né us­ta­no­ve­nia Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka s tým, že tak ro­bí z dô­vo­du mož­né­ho zís­ka­nia in­for­má­cie, kto­rá by moh­la byť pou­ži­teľ­ná nie­ke­dy v blíz­kej, či vzdia­le­nej bu­dúc­nos­ti v tres­tnom, či inom ko­na­ní. Špe­ho­va­nie iných a vy­ho­to­vo­va­nie ich po­do­biz­ní, či za­chy­tá­va­nie ich hla­sov na zá­zna­mo­vé za­ria­de­nie s úmys­lom, že „mož­no pos­kyt­nú ne­ja­ký dô­kaz pro­ti se­be“ cel­kom ur­či­te nie je mož­né ozna­čiť za ko­na­nie, kto­ré by ma­lo byť to­le­ro­va­né, či chrá­ne­né štá­tom a kto­ré by ma­lo byť pos­ta­ve­né na rov­na­kú úro­veň ako je zís­ka­va­nie dô­ka­zov zá­kon­ným spô­so­bom, t. j. bez po­ru­šo­va­nia práv­nych pred­pi­sov. Účel by tu cel­kom ur­či­te ne­mal pre­lo­miť spô­so­be­nú ne­zá­kon­nosť pri zís­ka­va­ní dô­ka­zu a z dô­vo­du tej­to ne­zá­kon­nos­ti by mal byť ta­ký­to dô­kaz vy­lú­če­ný pod­ľa § 119 ods. 2 Tr. por. a ako ta­ký by ne­mal byť vô­bec hod­no­te­ný or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní, či súd­mi (§ 2 ods. 12 Tr. por.). Tu tre­ba pri­po­me­núť, že žiad­ne us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho po­riad­ku, Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, či iné­ho práv­ne­ho pred­pi­su neu­mož­ňu­je štá­tu, či súk­rom­ným oso­bám za­zna­me­ná­va­nie hla­so­vých pre­ja­vov, či ob­ra­zo­vých po­do­biz­ní inej oso­by a to len z dô­vo­du mož­né­ho zís­ka­nia dô­ka­zu pro­ti ta­kej­to oso­be. Ta­ké­to pri­vi­lé­gium ma­jú len or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, či sú­dy (res­pek­tí­ve aj iné sub­jek­ty pod­ľa zá­ko­na č. 166/2003 Z.z. o ochra­ne súk­ro­mia pred neop­ráv­ne­ným pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov) a aj to len v špe­ci­fic­kých prí­pa­doch a spra­vid­la len na pod­kla­de roz­hod­nu­tia, či súh­la­su sud­cu.

Z uve­de­né­ho pra­vid­la nep­rí­pus­tnos­ti dô­ka­zov zís­ka­ných za po­ru­še­nia us­ta­no­ve­ní Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka mož­no vy­vo­diť ur­či­té vý­nim­ky (na­po­kon, kaž­dé pra­vid­lo má svo­je vý­nim­ky). Pod tie­to vý­nim­ky mô­žu však spa­dať len hra­nič­né (oje­di­ne­lé) si­tuácie, t. j. len ta­ké mi­mo­riad­ne (vý­ni­moč­né) si­tuácie, v kto­rých doš­lo k po­ru­še­niu us­ta­no­ve­nia § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka ko­na­ním, kto­ré má zna­ky, či sa blí­ži svoj­po­mo­ci, či ko­na­niu v kraj­nej nú­dzi zo stra­ny oso­by, kto­rá ta­ké­to po­ru­še­nie spô­so­bi­la, res­pek­tí­ve, ak ide o ko­na­nie, kto­ré vy­chá­dza z vý­kla­du us­ta­no­ve­nia § 85 ods. 2 Tr. por. Ak ko­na­nie ur­či­tej oso­by mož­no pod­ra­diť nap­rík­lad pod svoj­po­moc v zmys­le § 6 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, res­pek­tí­ve pod us­ta­no­ve­nie § 85 ods. 2 Tr. por., ne­pôj­de o ko­na­nie ne­le­gál­ne a pre­to ani „vý­stup“ z toh­to ko­na­nia (dô­kaz) ne­mož­no ozna­čiť za ne­zá­kon­ný. Ta­ký­to dô­kaz má po­tom pa­ra­met­re zá­kon­né­ho dô­ka­zu a je mož­né ho vy­ko­nať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a nás­led­ne aj hod­no­tiť v rám­ci zis­ťo­va­nia skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci.

Od­vo­la­cí súd je ná­zo­ru, že vy­ho­to­ve­nie ob­ra­zo­vých zá­zna­mov v da­nej tres­tnej ve­ci mož­no pod­ra­diť pod us­ta­no­ve­nie § 85 ods. 2 Tr. por. (do­ku­men­to­va­nie ko­na­nia kon­krét­nej oso­by, kto­ré by moh­lo vy­ka­zo­vať zna­ky tres­tné­ho či­nu). Pod pred­met­né us­ta­no­ve­nie mož­no pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du ana­lo­gic­ky sub­su­mo­vať aj prí­pa­dy, v kto­rých je nap­rík­lad kon­krét­na oso­ba spo­zo­ro­va­ná inou oso­bou ako sa do­púš­ťa tres­tnej čin­nos­ti, prí­pad­ne je ta­ká­to oso­ba spo­zo­ro­va­ná ako ute­ká z mies­ta či­nu bez­pros­tred­ne po spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu a iná oso­ba si ta­kú­to ute­ka­jú­cu oso­bu nah­rá nap­rík­lad na te­le­fón, res­pek­tí­ve vy­ho­to­ví je­ho fo­tog­ra­fiu za úče­lom zdo­ku­men­to­va­nia po­doz­ri­vej oso­by, či jej ko­na­nia.

Aj v ta­kých­to prí­pa­doch pôj­de sí­ce o ko­na­nie, kto­ré je for­mál­ne v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, av­šak zá­ro­veň ide o ko­na­nie, kto­ré sa ma­te­riál­ne blí­ži za­dr­ža­niu po­doz­ri­vej oso­by zo stra­ny inej oso­by, t. j. pôj­de o ko­na­nie ob­dob­né to­mu­to in­šti­tú­tu a pre­to dô­ka­zy tak­to zís­ka­né bu­dú v tres­tnom ko­na­ní prí­pus­tné. V zá­sa­de to­tiž us­ta­no­ve­nie § 85 ods. 2 Tr. por. umož­ňu­je ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy po­doz­ri­vej oso­by pris­tih­nu­tej na mies­te či­nu, či bez­pros­tred­ne po ňom akej­koľ­vek oso­be. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že ak je v sú­la­de so zá­ko­nom ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy po­doz­ri­vej oso­by (fy­zic­ké brá­ne­nie v jej po­hy­be), po­tom sa cel­kom ur­či­te zá­ko­nu ne­prie­či ani ta­ké ko­na­nie, kto­rým prí­de k „chy­te­niu“ po­doz­ri­vej oso­by pros­tred­níc­tvom ob­ra­zo­vé­ho zá­zna­mu po­doz­ri­vej oso­by, čo je me­nej zá­važ­nej­ší zá­sah vo­či po­doz­ri­vej oso­be ako jej ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy a v niek­to­rých prí­pa­doch mô­že byť aj bez­peč­nej­ším spô­so­bom „za­is­te­nia“ po­doz­ri­vej oso­by než je jej fy­zic­ké ob­me­dzenie.

Pred­met­né práv­ne zá­ve­ry ap­li­ko­val od­vo­la­cí súd aj na po­su­dzo­va­ný prí­pad. Pri skut­koch uve­de­ných v bo­doch 2 a 3 na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku doš­lo k ob­ra­zo­vé­mu do­ku­men­to­va­niu ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho, kto­rý sa do­púš­ťal ná­sil­né­ho ko­na­nia vo­či poš­ko­de­nej.

Ob­ra­zo­vý zá­znam te­da za­chy­tá­val iba vý­sek ur­či­té­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho a bol od­ov­zda­ný po­lí­cii, pri­čom ne­bol žiad­nym iným spô­so­bom vy­uži­tý, či zneu­ži­tý. Vy­ho­to­ve­nie ob­ra­zo­vé­ho zá­zna­mu sa tu v obid­voch prí­pa­doch blí­ži ob­me­dzeniu osob­nej slo­bo­dy ob­ža­lo­va­né­ho v zmys­le § 85 ods. 2 Tr. por., na­koľ­ko do­chá­dza k do­ku­men­to­va­niu proti­práv­ne­ho ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho, t. j. k „chy­te­niu“ po­doz­ri­vej oso­by pros­tred­níc­tvom ob­ra­zo­vé­ho zá­zna­mu. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu bo­lo vy­ho­to­ve­nie ob­ra­zo­vé­ho zá­zna­mu v obid­voch prí­pa­doch zá­kon­né, t. j. iš­lo o zá­kon­ný dô­kaz, kto­rý súd pr­vé­ho stup­ňa vy­ko­nal zá­kon­ným spô­so­bom a kto­rý aj správ­ne vy­hod­no­til vo vzťa­hu k os­tat­ným vy­ko­na­ným dô­ka­zom“.

K uve­de­ným súd­nym roz­hod­nu­tiam mož­no do­dať, že aj v ta­kých­to prí­pa­doch by zho­to­vi­teľ ob­ra­zo­vé­ho zá­zna­mu inej oso­by pos­tu­po­val v roz­po­re so zá­ko­nom, po­kiaľ by vý­sle­dok svoj­ho sna­že­nia (nah­ráv­ku inej fy­zic­kej oso­by) nap­rík­lad zve­rej­nil na inter­ne­te a po­dob­ne.

Oh­ľad­ne po­su­dzo­va­nej prob­le­ma­ti­ky je nut­né uviesť, že mož­né pod­por­né vy­uži­tie roz­hod­nu­tí vr­cho­lo­vých súd­nych or­gá­nov Čes­kej re­pub­li­ky tu bu­de prob­le­ma­tic­ké, na­koľ­ko Trest­ný po­ria­dok Čes­kej re­pub­li­ky ne­má us­ta­no­ve­nie, kto­ré by bo­lo zhod­né (či po­dob­né) s us­ta­no­ve­ním § 119 ods. 2 slo­ven­ské­ho Tres­tné­ho po­riad­ku (prá­ve nao­pak, na roz­diel od us­ta­no­ve­nia § 119 ods. 2 Tr. por., čes­ký Trest­ný po­ria­dok vy­slo­ve­ne sta­no­vu­je, že za dô­kaz mô­že slú­žiť „všet­ko“, t. j. ne­ho­vo­rí nič o tom, že by to­to „všet­ko“ ma­lo ale­bo mu­se­lo byť aj zá­kon­né)(5).

Autor
JUDr., Peter Šamko

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a695-chytenie-podozriveho-mobilnym-telefonom-a-analogicka-aplikacia-ustanovenia-85-ods-2-tr-por

V člán­ku auto­ri pred­kla­da­jú kri­ti­ku práv­nej kva­li­fi­ká­cie tý­ra­nia blíz­kej a zve­re­nej oso­by v kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia s od­ka­zom na pá­chanie tres­tné­ho či­nu po dl­hší čas.

Tak, ako iné od­vet­via prá­va, aj v tres­tnom prá­ve mož­no ba­dať is­té „tren­dy“ stí­ha­nia a práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­kov zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní. V ne­dáv­nej mi­nu­los­ti (cca 5 ro­kov spät­ne) bo­lo z poh­ľa­du auto­rov (ale is­to aj inej od­bor­nej ve­rej­nos­ti) mož­né ba­dať mi­mo­riad­ne vy­so­ký ná­pad tres­tnej čin­nos­ti práv­ne kva­li­fi­ko­va­nej ako pre­čin ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia, pri­čom tie­to ho­ci len ver­bál­ne de­lik­ty bo­li z dô­vo­du oba­vy or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­dov ne­raz rie­še­né vä­zob­ne.

V sú­čas­nos­ti však „šta­fe­tu preb­ral“ trest­ný čin tý­ra­nia blíz­kej a zve­re­nej oso­by pod­ľa ust. § 208 Tres­tné­ho zá­ko­na (ďa­lej aj ako „tý­ra­nie“). Pred­me­tom toh­to člán­ku nie je pou­ka­zo­vať na to, že rov­na­ko ako u ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia, čas­to krát aj u skut­kov kva­li­fi­ko­va­ných ako tý­ra­nie, ide o pries­tup­ky (v praxi auto­rov bo­lo ako čias­tko­vé úto­ky tý­ra­nia kva­li­fi­ko­va­né aj napr. za­šliap­nu­tie škreč­ka po­hy­bu­jú­ce­ho sa na ze­mi, či ho­de­nie mas­tné­ho chle­bu s ci­bu­ľou po man­žel­ke).

Pred­me­tom toh­to člán­ku je pou­ká­za­nie na ne­bez­peč­nú prax spo­čí­va­jú­cu v mi­mo­riad­ne čas­tom kva­li­fi­ko­va­ní tý­ra­nia v kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te – v od­se­ku 3 písm. d) Tres­tné­ho zá­ko­na s pou­ka­zom na § 138 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na, te­da v laic­kej re­či v kva­li­fi­ko­va­ní skut­ku tý­ra­nia „po dl­hší čas“. Ne­raz je sku­tok tak­to nek­ri­tic­ky práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný na zá­kla­de vý­po­ve­de roz­hor­če­nej poš­ko­de­nej, kto­rá uvá­dza, že je vlas­tne tý­ra­nou oso­bou už od uzav­re­tia man­žel­stva (v praxi auto­rov sa pre­jed­ná­va prí­pad, v kto­rom sa za­čia­tok tý­ra­nia da­tu­je na rok 1973).

Pred­me­tom toh­to člán­ku nie je ani pou­kaz na to, že znal­ci psy­cho­ló­go­via sa stá­va­jú „pán­mi ne­ba a ze­me“, na­koľ­ko ho­ci sa u poš­ko­de­né­ho nep­re­ja­vu­je syn­dróm tý­ra­nej oso­by, vzhľa­dom na mi­mo­riad­ne vág­nu a ob­šír­nu skut­ko­vú pod­sta­tu tý­ra­nia, kde na vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti pos­ta­ču­je po­ci­ťo­va­nie ťaž­ké­ho prí­ko­ria na stra­ne poš­ko­de­né­ho a tak bu­de sku­tok kva­li­fi­ko­va­ný ako tý­ra­nie. (v praxi auto­rov pri vý­slu­chu znal­ca psy­cho­ló­ga na otáz­ku na zá­kla­de čo­ho bol znal­com sta­no­ve­ný stu­peň prí­ko­ria – te­da či iš­lo až o ťaž­ké prí­ko­rie, zna­lec od­po­ve­dal, že stu­peň prí­ko­ria ur­či­la sa­ma poš­ko­de­ná).

Aby sme sa ale vrá­ti­li k me­ri­tu toh­to člán­ku, pod­ľa § 38 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na na okol­nosť, kto­rá je zá­kon­ným zna­kom tres­tné­ho či­nu, ne­mož­no pri­hliad­nuť ako na po­ľah­ču­jú­cu okol­nosť, pri­ťa­žu­jú­cu okol­nosť, okol­nosť, kto­rá pod­mie­ňu­je ulo­že­nie tres­tu pod zá­ko­nom us­ta­no­ve­nú dol­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by, ale­bo okol­nosť, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by.

Zá­klad­ná tres­tná sadz­ba u tý­ra­nia je v roz­pä­tí 3-8 ro­kov tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy. Kva­li­fi­ko­va­ná tres­tná sadz­ba pri kva­li­fi­kač­nom mo­men­te pá­chania toh­to tres­tné­ho či­nu „po dl­hší čas“ je zá­ko­nom sta­no­ve­ná v roz­pä­tí 7-15 ro­kov od­ňa­tia slo­bo­dy.

V zmys­le psy­cho­lo­gic­kej de­fi­ní­cie na tý­ra­nie oso­by je z od­bor­né­ho hľa­dis­ka pot­reb­né (pod­ľa všeo­bec­ne pri­ja­tých kri­té­rií MUDr. Hu­bál­ka), ku­mu­la­tív­ne spl­ne­nie šty­roch as­pek­tov:

1. Es­ka­lá­cia ná­si­lia, od urá­žok k zá­važ­ným tres­tným či­nom,

2. Opa­ko­va­nie a dl­ho­do­bosť,

3. Jas­né a ne­po­chyb­né roz­de­le­nie ro­lí, kto je obeť a kto pá­cha­teľ,

4. Ne­ve­rej­nosť.

Sús­tav­nosť, opa­ko­va­nosť a dl­ho­do­bosť je ako znak do­má­ce­ho ná­si­lia us­tá­le­ný tak v od­bor­nej ve­rej­nos­ti, ako aj v súd­nej praxi(pod­ľa Sprá­vy ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky o čin­nos­ti v ro­ku 2015 sa­do­má­ce ná­si­lie v spo­loč­nos­ti pertrak­tu­je rý­dzo ako trest­ný čin tý­ra­nia blíz­kej oso­by a zve­re­nej oso­by pod­ľa § 208 Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rý je je­ho naj­zá­važ­nej­ším pre­ja­vom).

Kon­krét­ne bo­lo napr. kon­šta­to­va­né, že:

– ty­pic­kým zna­kom do­má­ce­ho ná­si­lia je na­vy­še to, že má chro­nic­ký, stup­ňu­jú­ci sa cha­rak­ter, vy­sky­tu­je sa v cyk­loch a pretr­vá­va dl­ho­do­bo(1);

– pá­cha­teľ svo­jím zlým za­ob­chá­dza­ním mu­sí pre­ja­viť hrub­ší stu­peň su­ro­vos­ti a bez­oh­ľad­nos­ti a ok­rem to­ho je­ho ko­na­nie mu­sí ob­sa­ho­vať aj znak is­tej tr­va­los­ti, aj keď sa ne­vy­ža­du­je, aby iš­lo o sús­tav­né ko­na­nie(2);

– po­jem tý­ra­nie sa sú­čas­ne vy­zna­ču­je i ur­či­tou mie­rou tr­va­los­ti a do­sa­hu­je ta­kej in­ten­zi­ty, aby bo­lo schop­né vy­vo­lať stav, ke­dy pos­tih­nu­tá oso­ba po­ci­ťu­je ťaž­ké prí­ko­rie, resp. psy­chic­ké ale­bo aj fy­zic­ké út­ra­py(3).

– Kva­li­fi­kač­ným hľa­dis­kom nás­led­ku tres­tné­ho či­nu tý­ra­nia blíz­kej oso­by a zve­re­nej oso­by vo for­me fy­zic­ké­ho ale­bo psy­chic­ké­ho utr­pe­nia je pre­to aj na­ďa­lej je­ho hro­mad­nosť (či tr­va­losť), te­da to, že úto­ky sú opa­ko­va­né (či sús­tav­né) a prá­ve tá­to opa­ko­va­nosť spô­so­bu­je fy­zic­ké, či psy­chic­ké utr­pe­nie poš­ko­de­nej oso­by, kto­ré nie je len cel­kom krát­ke­ho, pre­chod­né­ho cha­rak­te­ru(4).

Pod­ľa náš­ho práv­ne­ho ná­zo­ru je trest­ný čin tý­ra­nia aj v zmys­le náu­ky o psy­cho­ló­gii a jej de­fi­ní­cie is­tým dru­hom hro­mad­né­ho tres­tné­ho či­nu. Pod­ľa § 122 ods. 12 Tres­tné­ho zá­ko­na za hro­mad­ný trest­ný čin sa po­va­žu­je je­ho spá­chanie via­ce­rý­mi čin­mi, kto­ré sa­mos­tat­ne eš­te nie sú tres­tným či­nom. Tres­tnosť všet­kých ta­kých či­nov sa po­su­dzu­je spo­loč­ne.

Vzhľa­dom na uve­de­né, sa te­da u tý­ra­nia už na vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti za zá­klad­nú skut­ko­vú pod­sta­tu vy­ža­du­je opa­ko­va­nie a dl­ho­do­bosť (kto­ré poj­my v se­be za­hŕňa­jú vy­ššie uvá­dza­né zna­ky ako tr­va­losť a sús­tav­nosť) ko­na­nia pá­cha­te­ľa. V in­ten­ciách ust. § 38 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na však v prí­pa­de, ak je dl­ho­do­bosť poj­mo­vým zna­kom tý­ra­nia v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te, ne­mož­no „dl­ho­do­bé tý­ra­nie“ kva­li­fi­ko­vať ako zá­važ­nej­ší spô­sob pá­chania tres­tné­ho či­nu, te­da ako okol­nosť kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by.

Pri de­ba­tách so sud­ca­mi tá­to ar­gu­men­tá­cia ne­bo­la á prio­ri od­miet­nu­tá, av­šak bo­la nas­to­le­ná otáz­ka, aká do­ba by sa te­da ma­la po­va­žo­vať u tý­ra­nia za pá­chanie tres­tné­ho či­nu zá­važ­nej­ším spô­so­bom – po dlh­šiu do­bu ??

Na­ša od­po­veď na tú­to otáz­ku je tá, že žiad­na. Pod­ľa náš­ho práv­ne­ho ná­zo­ru, ho­ci Trest­ný zá­kon v oso­bit­nej čas­ti pou­ží­va na preh­ľad­nosť kva­li­fi­ko­va­ných skut­ko­vých pod­stát ty­pi­zo­va­né oso­bit­né kva­li­fi­kač­né poj­my, to, že u niek­to­ré­ho tres­tné­ho či­nu je v kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te uve­de­ná mož­nosť spá­chania tres­tné­ho či­nu „zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia“, nez­na­me­ná auto­ma­tic­ky aj to, že to­to kva­li­fi­kač­né kri­té­rium bu­de vždy ap­li­ko­va­teľ­né v kaž­dej je­ho for­me.

Ne­vie­me si nap­rík­lad pred­sta­viť to, ako by mal byť opí­sa­ný sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako vraž­da s kva­li­fi­kač­ným mo­men­tom zá­važ­nej­šie­ho spô­so­bu ko­na­nia – po dl­hší čas ale­bo to, ako by mal byť opí­sa­ný sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako pod­vod s kva­li­fi­kač­ným mo­men­tom zá­važ­nej­šie­ho spô­so­bu ko­na­nia – su­ro­vým ale­bo trýz­ni­vým spô­so­bom a to na­priek to­mu, že kva­li­fi­ko­va­né skut­ko­vé pod­sta­ty tých­to tres­tných či­nov ob­sa­hu­jú aj mož­nosť ich spá­chania zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia.

Je zrej­mé, že ak je ur­či­tá kon­krét­na okol­nosť zá­kon­ným zna­kom kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu, ale­bo po­ve­da­né inak, ak je ur­či­tá okol­nosť zna­kom zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty to­ho is­té­ho tres­tné­ho či­nu (zá­kaz dvo­ji­té­ho pri­čí­ta­nia sa up­lat­ňu­je len v rám­ci skut­ko­vej pod­sta­ty to­ho is­té­ho tres­tné­ho či­nu) nie je mož­né ju po­va­žo­vať, v zmys­le § 38 ods. 1 Tr. zák., aj za okol­nosť, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by, t. j. aj za kva­li­fi­ko­va­nú skut­ko­vú pod­sta­tu, ide o ko­gen­tnú nor­mu, kto­rá sta­no­vu­je pra­vid­lo, od kto­ré­ho sa ne­mož­no za žiad­nych okol­nos­tí od­chý­liť.(5)Z toh­to poh­ľa­du je­po­tom nut­né kon­šta­to­vať, že po­kiaľ je niek­to­rá z al­ter­na­tív zá­važ­nej­šie­ho spô­so­bu ko­na­nia pod­ľa § 138 Tres­tné­ho zá­ko­na ob­siah­nu­tá už v rám­ci ob­jek­tív­nej strán­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te prís­luš­né­ho tres­tné­ho či­nu, nie je mož­né zá­ro­veň ju po­va­žo­vať aj za kva­li­fi­kač­ný mo­ment pre okol­nosť pod­mie­ňu­jú­cu pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by. To je prá­ve aj prí­pad tý­ra­nia, kde na to, aby vô­bec iš­lo o tý­ra­nie ako trest­ný čin, vy­ža­du­je napl­ne­nie zna­ku dl­ho­do­bos­ti, te­da ko­na­nia pred­pok­la­da­né­ho Tres­tným zá­ko­nom tr­va­jú­ce­ho „po dl­hší čas“.

V zmys­le súd­nej praxe bol kva­li­fi­kač­ný mo­ment po dl­hší čas sta­no­ve­ný ako ob­do­bie cca 6 me­sia­cov, pri­čom napr. pri tres­tnom či­ne „dea­ler­stva drog“ bu­de v zmys­le ju­di­ká­tu R 3/2012 oso­ba kto­rá je sa­ma dro­go­vo zá­vis­lou spra­vid­la pos­ti­ho­va­ná za ta­kú čin­nosť s kva­li­fi­kač­ným mo­men­tom – po dl­hší čas až v prí­pa­de dea­ler­stva vy­ko­ná­va­né­ho po­čas ob­do­bia 1 ro­ka.

Vo vzťa­hu k tý­ra­niu ide však o pod­stat­ne od­liš­nú si­tuáciu. Tak ako sme uvá­dza­li vy­ššie, tý­ra­nie po­va­žu­je­me za hro­mad­ný trest­ný čin, kde spra­vid­la do­chá­dza ku ku­mu­lá­cii väč­šie­ho množ­stva me­nej zá­važ­ných, ale in­ten­zi­tou sa stup­ňu­jú­cich čias­tko­vých úto­kov. To, čo mô­že u jed­né­ho poš­ko­de­né­ho pred­sta­vo­vať tý­ra­nie už po 3-5 čias­tko­vých úto­koch v ob­do­bí 8 me­sia­cov u iné­ho mô­že rov­na­ký nás­le­dok vy­vo­lať až po de­siat­kach úto­kov v prie­be­hu nie­koľ­kých ro­kov. Tá­to otáz­ka pre­to pod­ľa náš­ho ná­zo­ru ne­mô­že byť vzhľa­dom na mi­mo­riad­nu in­di­vi­duál­nosť kaž­dé­ho z prí­pa­dov spra­co­va­ná ani ju­di­ka­tór­ne.

V kaž­dom prí­pa­de však po­kiaľ k do­ko­na­niu tý­ra­nia dôj­de, vždy zá­ro­veň dôj­de aj k napl­ne­niu zna­ku v po­do­be pá­chania skut­ku „po dl­hší čas“.Pri opač­nom vý­kla­de, te­da po­kiaľ by ma­lo byť mož­né spá­chať tý­ra­nie v rám­ci pred­met­nej kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty, sa dos­tá­va­me do si­tuácie, ke­dy je ab­so­lút­ne ne­jas­ná hra­ni­ca me­dzi tý­ra­ním (v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te), kto­ré je sa­mo o se­be za­lo­že­né na zna­ku dl­ho­do­bos­ti/tr­va­los­ti a ko­na­ním pá­cha­ným po dl­hší čas (v rám­ci okol­nos­ti pod­mie­ňu­jú­cej pou­ži­tie vy­ššie tres­tnej sadz­by pod­ľa ods. 3 písm. d/). Sme to­ho ná­zo­ru, že ta­ká­to hra­ni­ca ob­jek­tív­ne ne­mô­že byť dosť dob­re ur­či­teľ­ná, čím do­chá­dza k zrej­mým po­chyb­nos­tiam o tom, ke­dy, te­da za akých pod­mie­nok, je da­ná (nas­tá­va) prís­luš­ná tres­tná zod­po­ved­nosť . To je v pria­mom roz­po­re s prin­cíp­mi, na kto­rých je za­lo­že­né tres­tné prá­vo, kon­krét­ne v roz­po­re so zá­sa­dou ur­či­tos­ti tres­tnop­ráv­nych no­riem (nullum cri­men si­ne le­ge cer­ta), pod­ľa kto­rej mu­sia byť vždy jas­ne a pre­cíz­ne sta­no­ve­né pod­mien­ky, za kto­rých sa ko­na­nie pá­cha­te­ľa stá­va tres­tne pos­tih­nu­teľ­ným za ten kto­rý trest­ný čin.Ne­jas­nosť zá­ko­na a je­ho vý­kla­du to­tiž ot­vá­ra brá­ny svoj­vô­li v roz­ho­do­va­ní OČTK a sú­dov!

Vzhľa­dom na uve­de­né pre­to za­stá­va­me práv­ny ná­zor, že keď­že dl­ho­do­bosť už tvo­rí ob­li­ga­tór­nu ná­le­ži­tosť ob­jek­tív­nej strán­ky v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te tres­tné­ho či­nu tý­ra­nia, ne­mô­že byť dup­li­cit­ne pri­čí­ta­ná pá­cha­te­ľo­vi vo for­me kva­li­fi­kač­né­ho mo­men­tu spá­chania tres­tné­ho či­nu zá­važ­nej­ším spô­so­bom. Sme pres­ved­če­ní, že tres­tná sadz­ba tý­ra­nia v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te v roz­pä­tí 3-8 ro­kov tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy umož­ňu­je sú­dom riad­ne do­siah­nuť účel tres­tu aj bez kva­li­fi­ká­cies­kut­ku ako tres­tné­ho či­nu pá­cha­né­ho zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia vy­ššie po­pi­so­va­nou for­mou.

Pri pri­ja­tí na­šich práv­nych ar­gu­men­tov by sme sa vy­hli tak čas­tej ap­li­ká­cii in­šti­tú­tu mi­mo­riad­ne­ho zní­že­nia tres­tu, ako je to v sú­čas­nos­ti, ke­dy aj sud­co­via ne­raz pok­la­da­jú sadz­bu v kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te toh­to tres­tné­ho či­nu za nep­ri­me­ra­ne prís­nu. Net­re­ba pri­tom opo­mí­nať ani reál­ny stav, keď sa vzťa­hy me­dzi man­žel­mi po vza­tí (spra­vid­la man­že­la) do väz­by nap­ra­via a man­žel­ky po oboz­ná­me­ní sa s tým, že man­že­lo­vi hro­zí trest 7-15 ro­kov od­ňa­tia slo­bo­dy chcú s vi­di­nou po­mo­ci me­niť svo­je vý­po­ve­de čím ris­ku­jú tres­tné stí­ha­nie.

Autor
JUDr., Namir Alyasry

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a696-je-zakonnym-kvalifikacny-moment-po-dlhsi-cas-u-trestneho-cinu-tyrania-blizkej-a-zverenej-osoby

Nie­koľ­ko poz­ná­mok k zá­ko­nu č. 321/2018 Z. z. (zá­kon z 24.10.2018, kto­rým sa me­ní a dopĺňa zá­kon č. 550/2003 Z. z. o pro­bač­ných a me­diač­ných úrad­ní­koch a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov a kto­rým sa me­nia a dopĺňa­jú niek­to­ré zá­ko­ny)


Tým­to člán­kom chcem nad­via­zať na pred­chá­dza­jú­ce člán­ky uve­rej­ne­né na Práv­nych lis­toch, me­no­vi­te na člá­nok Sku­toč­ne pot­re­bu­je trest­ný pro­ces ná­hod­ný vý­ber ex of­fo ob­haj­cu v tres­tnom ko­na­ní ?, uve­rej­ne­ný dňa 12.10.2018, resp. člá­nok Zme­ny v Tres­tnom zá­ko­ne a Tres­tnom po­riad­ku účin­né od 01.01.2019, uve­rej­ne­ný dňa 24.11.2018. Oba člán­ky pou­ka­zo­va­li na už v sú­čas­nos­ti plat­ný zá­kon č. 321/2018 Z. z., účin­ný od 01.01.2019, kto­rým sa no­ve­li­zu­jú zá­kon č. 550/2003 Z. z. o pro­bač­ných a me­diač­ných úrad­ní­koch, Trest­ný zá­kon a Trest­ný po­ria­dok.

Pred­met­ný zá­kon som tiež pri­po­mien­ko­val v me­dzi­re­zor­tnom pri­po­mien­ko­vom ko­na­ní. S niek­to­rý­mi pri­ja­tý­mi zme­na­mi súh­la­sím a po­va­žu­jem ich za pros­peš­né, a to napr. no­ve­ly sú­vi­sia­ce s vý­ko­nom ochran­né­ho doh­ľa­du, mož­nosť vy­da­nia me­dzi­ná­rod­né­ho za­tý­ka­cie­ho roz­ka­zu či európ­ske­ho za­tý­ka­cie­ho roz­ka­zu pred­se­dom na­dria­de­né­ho sú­du či za­ve­de­nie ná­hod­né­ho vý­be­ru ob­haj­cov ex of­fo. Sí­ce som sa stre­tol aj s oba­va­mi pri reali­zá­cii ná­hod­né­ho vý­be­ru ob­haj­cov ex of­fo, ve­rím však, že prog­ram, kto­rý bu­de ob­haj­cov ge­ne­ro­vať, bu­de zoh­ľad­ňo­vať aj oso­bi­tos­ti tres­tné­ho ko­na­nia (napr. pot­re­ba okam­ži­té­ho us­ta­no­ve­nia ob­haj­cu z dô­vo­du pod­ľa § 37 ods. 1 písm. c/ Tres­tné­ho po­riad­ku, naj­mä v spo­je­ní s nás­led­ným ko­na­ním o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by, s tým, že ak vy­ge­ne­ro­va­ný ob­haj­ca ne­bu­de môcť okam­ži­te prev­ziať ob­ha­jo­bu, bu­de exis­to­vať mož­nosť ďal­šie­ho ge­ne­ro­va­nia iné­ho ob­haj­cu) a vo svo­jej pod­sta­te pris­pe­je k rov­no­mer­né­mu us­ta­no­vo­va­niu ob­haj­cov.

Poz­nám­ka­mi k zá­ko­nu chcem upo­zor­niť na vy­bra­né us­ta­no­ve­nia, kto­ré mô­žu pre iných vy­znieť ne­pod­stat­ne. Am­bí­ciou toh­to člán­ku však nie je kom­plexné zhod­no­te­nie pri­ja­té­ho zá­ko­na, ale zvý­raz­ne­nie niek­to­rých us­ta­no­ve­ní, nad kto­rý­mi sa bež­ne ani mno­hí ľu­dia z praxe pri svo­je kaž­do­den­nej čin­nos­ti ne­za­mýš­ľa­jú.

Pre­zen­to­va­né poz­nám­ky ne­ma­jú za cieľ ne­ga­tív­ne kri­ti­zo­vať, ale pred­sta­vu­jú náh­ľad oso­by, kto­rá má svo­je poz­nat­ky z praxe spo­čí­va­jú­cej v príp­ra­ve pod­kla­dov a roz­hod­nu­tí pre sud­cu.

Poz­nám­ka k pri­ja­té­mu Čl. I bod 1 (dopl­ne­nie § 1 ods. 2 zá­ko­na č. 550/2003 Z. z. ve­dú­ci od­de­le­nia pro­bá­cie a me­diá­cie bu­de vy­ko­ná­vať fun­kciu pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka len v ne­vyh­nut­nom ča­se)

Sú­čas­ná práv­na úp­ra­va (t. j. účin­ná do 31.12.2018) umož­ňu­je pred­se­do­vi kraj­ské­ho sú­du flexibil­nej­šie rea­go­vať na pot­re­by pro­bá­cie a me­diá­cie, a to nie­len v ne­vyh­nut­ných prí­pa­doch a v ne­vyh­nut­nom ča­se po­ve­riť ve­dú­ce­ho od­de­le­nia pro­bá­cie a me­diá­cie na za­stu­po­va­nie pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka, ale po­ky­nom pred­se­du kraj­ské­ho sú­du mož­no v sú­čas­nos­ti po­ve­riť ve­dú­ce­ho od­de­le­nia, aby pop­ri svo­jej agen­de, bez nah­rá­dzania mies­ta ur­če­né­ho pre pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka, vy­ko­ná­val čias­toč­ne agen­du pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka a os­tal tak spä­tý s praxou. Ve­dú­ci od­de­le­nia, vy­ko­ná­va­jú­ci as­poň čias­toč­ne fun­kciu pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka, tak do­ká­že lep­šie po­cho­piť prob­lé­my, s kto­rý­mi sa je­ho pro­bač­ní a me­diač­ní úrad­ní­ci v praxi stre­tá­va­jú.

To, čo sa schvá­le­ným zá­ko­nom dopĺňa, umož­ňu­je už sú­čas­ná práv­na úp­ra­va, kto­rá ne­vy­lu­ču­je vý­kon fun­kcie ve­dú­ce­ho od­de­le­nia pro­bá­cie a me­diá­cie s vý­ko­nom fun­kcie pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka na prís­luš­nom ok­res­nom sú­de. Už v sú­čas­nos­ti je mož­né len vý­luč­ne na zá­kla­de po­ky­nu pred­se­du kraj­ské­ho sú­du vy­ko­ná­vať pop­ri fun­kcii ve­dú­ce­ho od­de­le­nia pro­bá­cie a me­diá­cie aj fun­kciu pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka. Ve­dú­ci od­de­le­nia pro­bá­cie a me­diá­cie spo­lu s os­tat­ný­mi ve­dú­ci­mi za­mes­tnan­ca­mi na kraj­skom sú­de hie­rar­chic­ky, aj s pou­ka­zom na zá­kon o štát­nej služ­be č. 55/2017 Z. z., pa­tria do ria­dia­cej pô­sob­nos­ti pred­se­du kraj­ské­ho sú­du (ge­ne­rál­ne­ho ta­jom­ní­ka slu­žob­né­ho úra­du). Z poz­nat­kov mô­žem uviesť, že je mož­né pop­ri fun­kcii ve­dú­ce­ho od­de­le­nia pro­bá­cie a me­diá­cie vy­ko­ná­vať aj sa­mot­nú agen­du pro­bá­cie a me­diá­cie, sa­moz­rej­me so zní­že­ným pri­de­ľo­va­ním spi­sov (zní­že­ný ná­pad spi­sov), bez vply­vu na vý­kon fun­kcie ve­dú­ce­ho od­de­le­nia pro­bá­cie a me­diá­cie.

Vy­ko­ná­va­nie pro­bá­cie a me­diá­cie aj ve­dú­cim za­mes­tnan­com po­va­žu­jem za prí­nos s pou­ka­zom na spät­nú väz­bu s praxou, čo umož­ňu­je zís­ka­vať ak­tuál­ne poz­nat­ky z vý­ko­nu fun­kcie pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka. Zá­ro­veň je tak ve­dú­ci ná­po­moc­ný svo­jim po­dria­de­ným pro­bač­ným a me­diač­ným úrad­ní­kom, kto­rým mô­že spros­tred­ko­vať vlas­tné praxou na­do­bud­nu­té skú­se­nos­ti z vý­ko­nu pro­bá­cie a me­diá­cie, resp. je schop­ný po­cho­piť ich a eru­do­va­ne rea­go­vať na ich ak­tuál­ne prob­lé­my z praxe.

Ak sa v oso­bit­nej čas­ti dô­vo­do­vej sprá­vy k Čl. I bod 1 uvá­dza, že „cie­ľom je za­bez­pe­čiť, aby sa fun­kcia, resp. úlo­ha pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka ne­za­sa­ho­va­la, resp. ne­nah­rá­dza­la iným za­mes­tnan­com, ale aby sa ab­sen­cia pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka v da­nom ob­vo­de rie­ši­la ob­sa­de­ním uvoľ­ne­né­ho mies­ta, resp. vy­tvo­re­ním iné­ho“, tak sú­čas­ná práv­na úp­ra­va umož­ňu­je vy­ko­ná­vať „ku­mu­lo­va­nú“ fun­kciu bez to­ho, aby iš­lo o náh­ra­du voľ­né­ho mies­ta ur­če­né­ho pre pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka. Vý­kon fun­kcie pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka je mož­né vy­ko­ná­vať pop­ri fun­kcii ve­dú­ce­ho od­de­le­nia pro­bá­cie a me­diá­cie na zá­kla­de po­ky­nu pred­se­du kraj­ské­ho sú­du, a to v roz­sa­hu bez vply­vu na vý­kon fun­kcie ve­dú­ce­ho pro­bá­cie a me­diá­cie a bez nah­rá­dzania neob­sa­de­né­ho voľ­né­ho mies­ta pre pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka.

Je tiež pot­reb­né pou­ká­zať, že aj pred­se­do­via sú­dov, či už ok­res­ných ale­bo kraj­ských, tak­tiež vy­ko­ná­va­jú fun­kciu pred­se­dov sú­dov, zá­ro­veň však ma­jú aj pri­de­le­nú agen­du as­poň s čias­toč­ným ná­pa­dom ve­cí, a pre­to aj ve­dú­ci od­de­le­nia pro­bá­cie a me­diá­cie by mal os­tať as­poň čias­toč­ne čin­ným ako pro­bač­ný a me­diač­ný úrad­ník.

Pri­ja­tá no­ve­la účin­ná od 01.01.2019 tak ur­či­tým spô­so­bom zne­mož­ňu­je ve­dú­ce­mu od­de­le­nia pro­bá­cie a me­diá­cie byť po do­ho­de s pred­se­dom kraj­ské­ho sú­du as­poň čias­toč­ne čin­ný aj ako pro­bač­ný a me­diač­ný úrad­ník.

Poz­nám­ka k Čl. III bod 7 (no­vé zne­nie § 48 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku us­ta­no­ve­nie poš­ko­de­né­mu opat­rov­ní­ka z ra­dov ad­vo­ká­tov)

V oso­bit­nej čas­ti dô­vo­do­vej sprá­vy je ten­to bod ne­dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­ný – pou­ka­zu­je sa len na poz­nat­ky z ap­li­kač­nej praxe, av­šak bez ich bliž­šej kon­kre­ti­zá­cie. Nie je zdô­vod­ne­né, pre­čo sa má us­ta­no­vo­vať za opat­rov­ní­ka vý­luč­ne ad­vo­kát, keď­že v sú­čas­nos­ti je mož­né us­ta­no­viť jed­nak štát­ny or­gán (v prí­pa­de ma­lo­le­tých de­tí naj­čas­tej­šie úrad prá­ce so­ciál­nych ve­cí a ro­di­ny, od­de­le­nie so­ciál­nop­ráv­nej ochra­ny de­tí a so­ciál­nej ku­ra­te­ly), resp. aj inú oso­bu, napr. blíz­ke­ho čle­na ro­di­ny poš­ko­de­né­ho, kto­rý bu­de dôs­led­ne up­lat­ňo­vať ná­ro­ky poš­ko­de­né­ho (ak je poš­ko­de­ným oso­ba, kto­rá je poz­ba­ve­ná ale­bo ob­me­dze­ná na práv­nych úko­noch, je dô­vod­né, aby za opat­rov­ní­ka v tres­tnom ko­na­ní bo­la us­ta­no­ve­ná oso­ba, kto­rá bo­la za opat­rov­ní­ka us­ta­no­ve­ná už skôr, napr. opat­ro­van­ským sú­dom v ko­na­ní o spô­so­bi­los­ti na práv­ne úko­ny, ak nie je v tres­tnom ko­na­ní v kon­flik­te zá­uj­mov s poš­ko­de­ným).

Mož­no tiež dô­vod­ne pred­pok­la­dať, že ad­vo­ká­ti, kto­rí bu­dú us­ta­no­ve­ní za opat­rov­ní­kov, ne­bu­dú tú­to fun­kciu vy­ko­ná­vať bez­plat­ne, ale bu­dú si up­lat­ňo­vať vznik­nu­té tro­vy (napr. v sú­vis­los­ti s účas­ťou na vý­slu­chu poš­ko­de­né­ho). V tej­to sú­vis­los­ti je však pot­reb­né pou­ká­zať, že no­ve­la ne­rie­ši tro­vy opat­rov­ní­ka – ad­vo­ká­ta z hľa­dis­ka up­lat­ňo­va­nia trov, ich priz­ná­va­nia a vy­plá­ca­nia, pre­to­že v us­ta­no­ve­ní § 553 Tres­tné­ho po­riad­ku a v nas­le­dov­ných us­ta­no­ve­niach nie je up­ra­ve­ný pro­ces­ný pos­tup, kto­rým by si ad­vo­kát v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní opat­rov­ní­ka up­lat­ňo­val vznik­nu­té tro­vy za vý­kon fun­kcie opat­rov­ní­ka, ani nie je up­ra­ve­ný pro­ces­ný pos­tup pre roz­ho­do­va­nie o tak­to up­lat­ne­ných tro­vách.

Zá­ko­no­dar­ca vo vzťa­hu k tro­vám opat­rov­ní­ka – ad­vo­ká­ta ml­čí a opäť sa bu­de na­bá­dať v tres­tnom prá­ve pro­ces­nom k pou­ži­tiu ana­ló­gie s pou­ka­zom na us­ta­no­ve­nia o priz­ná­va­ní trov spl­no­moc­nen­co­vi poš­ko­de­né­ho. Tá­to no­ve­la tak má v ko­neč­nom dôs­led­ku vplyv na štát­ny roz­po­čet, ho­ci vo všeo­bec­nej čas­ti dô­vo­do­vej sprá­vy sa uvá­dza, že návrh zá­ko­na ne­bu­de mať vplyv na roz­po­čet ve­rej­nej sprá­vy.

Ele­gan­tnej­ším spô­so­bom by bo­lo pri­ja­tie us­ta­no­ve­nia, kto­rým by sa za opat­rov­ní­ka pod­ľa § 48 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku us­ta­no­vi­la oso­ba z ra­dov ad­vo­ká­tov s do­dat­kom, že tak­to us­ta­no­ve­ný opat­rov­ník má prá­va a po­vin­nos­ti spl­no­moc­nen­ca poš­ko­de­né­ho.

Ok­rem to­ho, ak sa v Čl. III. bod 6 pri­ja­la no­ve­la, kto­rým sa za­vá­dza us­ta­no­vo­va­nie ob­haj­cu pros­tred­níc­tvom prog­ra­mo­vé­ho pros­tried­ku schvá­le­né­ho MS SR, tak je dô­vod­né, aby sa ten­to me­chan­izmus v bu­dúc­nos­ti vzťa­ho­val aj na us­ta­no­vo­va­nie opat­rov­ní­ka – ad­vo­ká­ta, aby sa pre­diš­lo up­red­nos­tňo­va­niu len niek­to­rých ad­vo­ká­tov a us­ta­no­vo­va­nie opat­rov­ní­kov – ad­vo­ká­tov bo­lo po­mer­ne roz­lo­že­né.

Uve­de­nou no­ve­lou tak­tiež do­chá­dza k vy­pus­te­niu čas­ti o us­ta­no­vo­va­ní zá­stup­cu z ra­dov sub­jek­tov pos­ky­tu­jú­cich po­moc obe­tiam pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na (zá­kon č. 247/2017 Z. z.), kto­rá spô­so­bo­va­la v praxi prob­lém, na­koľ­ko neexis­to­val dos­ta­tok sub­jek­tov ak­re­di­to­va­ných pod­ľa zá­ko­na č. 247/2017 Z. z.

Poz­nám­ka k Čl. III bo­dy 8 a 9 (no­ve­la § 58 Tres­tné­ho po­riad­ku a no­vé zne­nie § 58a Tres­tné­ho po­riad­ku – nah­ra­de­nie zá­pis­ni­ce z pro­bá­cie úrad­ným zá­zna­mom)

V pô­vod­nom návr­hu zá­ko­na (návrh v pô­vod­nom zne­ní je prís­tup­ný aj na inter­ne­te – https://www.slov-lex.sk/le­gis­la­tiv­ne-pro­ce­sy/SK/LP/2018/101) sa navr­ho­va­la no­ve­la Tres­tné­ho po­riad­ku, a to dopl­ne­ním § 58 o od­sek 8, kto­rý znie : „Us­ta­no­ve­nia od­se­kov 1 a 7 sa nev­zťa­hu­jú na zá­pis­ni­cu o úko­noch vy­ko­ná­va­ných v rám­ci pro­bá­cie a me­diá­cie.”

V pri­po­mien­ko­vom ko­na­ní bo­lo pou­ka­zo­va­né, že v tres­tnom ko­na­ní je pri vy­ko­ná­va­ní úko­nov Trest­ný po­ria­dok na­dria­de­ný všet­kým zá­ko­nom, čo zna­me­ná, že nie je mož­né vy­ko­ná­vať aký­koľ­vek úkon v tres­tnom ko­na­ní mi­mo vy­me­dzenia Tres­tné­ho po­riad­ku, ne­vy­ní­ma­júc ani ko­na­nia o od­klo­noch. Me­diá­cia, ako sú­časť ko­na­nia o zmie­ri a ko­na­nia o pod­mie­neč­nom za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia, je bez­po­chy­by od­klo­nom od tres­tné­ho ko­na­nia, av­šak na­ďa­lej sú­čas­ťou tres­tné­ho ko­na­nia.

Pri vy­ko­ná­va­ní pro­bá­cie a me­diá­cie je tak dô­vod­né vy­chá­dzať z us­ta­no­ve­nie § 55 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­rý vo svo­jej pod­sta­te pri­ka­zu­je ko­nať tak, aby bo­li reš­pek­to­va­né prá­va osôb vy­stu­pu­jú­cich v tres­tnom ko­na­ní, čo sa inak než za­zna­me­ná­va­ním prie­be­hu pro­bá­cie a me­diá­cie for­mou zá­pis­níc ne­dá. Pod­ľa v sú­čas­nos­ti účin­né­ho us­ta­no­ve­nia § 58 Tres­tné­ho po­riad­ku je strik­tne da­né, že vý­po­ve­de osôb zú­čas­tne­ných v tres­tnom ko­na­ní sa za­zna­me­ná­va­jú for­mou zá­pis­ni­ce, kto­rá sa spra­vid­la spí­še pri úko­ne, resp. bez­pros­tred­ne po ňom. Nie je dô­le­ži­té sa na­ďa­lej uvá­dzať, čo všet­ko mu­sí zá­pis­ni­ca ob­sa­ho­vať, na­koľ­ko jej ná­le­ži­tos­ti sú uve­de­né v § 58 Tres­tné­ho po­riad­ku. Aj úko­ny pro­bá­cie a me­diá­cie te­da do­po­siaľ po­dlie­ha­jú re­ži­mu Tres­tné­ho po­riad­ku, na­koľ­ko sú to ko­na­nia pod­ľa toh­to zá­ko­na.

Po­čas pro­bá­cie a me­diá­cie sa vy­skyt­nú si­tuácie, ke­dy pro­bač­ný a me­diač­ný úrad­ník vy­ho­to­ví úrad­ný zá­znam o sku­toč­nos­ti zis­te­nej pri svo­jej čin­nos­ti (napr. úrad­ný zá­znam o ob­sa­hu te­le­fo­nic­ké­ho roz­ho­vo­ru s ob­vi­ne­ným, ob­ža­lo­va­ným, od­sú­de­ným či poš­ko­de­ným), av­šak vo všeo­bec­nos­ti na úče­ly spí­sa­nia vy­jad­re­ní strán v pro­bač­nom a me­diač­nom ko­na­ní je nut­né ich za­zna­me­na­nie for­mou zá­pis­ni­ce, napr. pri pod­mie­neč­nom za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 216 Tres­tné­ho po­riad­ku za úče­lom adek­vát­nym spô­so­bom zdo­ku­men­to­vať súh­las ale­bo vy­jad­re­nie ob­vi­ne­né­ho. To is­té a eš­te mar­kan­tnej­šie je pri zmie­ri. Pod­ľa § 221 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku pro­ku­rá­tor, ak to okol­nos­ti prí­pa­du vy­ža­du­jú, pred schvá­le­ním zmie­ru, vy­po­ču­je ob­vi­ne­né­ho a poš­ko­de­né­ho, av­šak ich vy­po­ču­tie reál­ne vy­ko­ná­va na po­kyn pro­ku­rá­to­ra pro­bač­ný a me­diač­ný úrad­ník. Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že zá­ko­no­dar­ca pô­vod­ne vô­bec neu­va­žo­val v ta­kých­to prí­pa­doch o mož­nos­ti spí­sa­nia úrad­né­ho zá­zna­mu, prá­ve nao­pak, po­va­žo­val za ne­vyh­nut­né vy­ho­to­viť zá­pis­ni­cu. S pou­ka­zom na ten­to kon­krét­ny úmy­sel zá­ko­no­dar­cu ani ďal­šie or­gá­ny, kto­ré sa zú­čas­tňu­jú tres­tné­ho ko­na­nia v rám­ci me­diá­cie, ne­mô­žu ko­nať v roz­po­re s tým­to us­ta­no­ve­ním.

V ne­pos­led­nom ra­de je pot­reb­né pou­ká­zať na ne­vyh­nut­nosť vy­ho­to­vo­va­nia zá­pis­níc z úko­nov pro­bá­cie a me­diá­cie aj za úče­lom za­cho­va­nia práv strán, kto­ré bu­dú dôs­led­nej­šie chrá­ne­né, ak ich vy­jad­re­nia bu­dú za­zna­me­na­né for­mou zá­pis­ni­ce.

V pri­po­mien­ko­vom ko­na­ní bo­lo tiež ar­gu­men­to­va­né tým, že pro­bač­ný a me­diač­ný úrad­ník je pod­ľa § 25 Tres­tné­ho po­riad­ku po­moc­ná oso­ba, vy­ko­ná­va­jú­ca pro­bá­ciu a me­diá­ciu, a pre­to je dô­vod­né, aby sa z úko­nov pro­bá­cie a me­diá­cie (napr. vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho pred pro­bač­ným a me­diač­ným úrad­ní­kom, kto­ré­mu bo­la väz­ba nah­ra­de­ná pro­bač­ným doh­ľa­dom, vý­po­veď od­sú­de­né­ho pred pro­bač­ným a me­diač­ným úrad­ní­kom, kto­ré­mu bol ulo­že­ný pod­mie­neč­ný trest za sú­čas­né­ho na­ria­de­nia pro­bač­né­ho doh­ľa­du, vý­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho a poš­ko­de­né­ho pred pro­bač­ným a me­diač­ným úrad­ní­kom pri zis­ťo­va­ní pod­mie­nok pre pod­mie­neč­né za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia či zmie­ru) vy­ho­to­vo­va­li zá­pis­ni­ce pod­ľa § 58 Tres­tné­ho po­riad­ku. Pres­nej­šia špe­ci­fi­ká­cia čin­nos­tí pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka je vy­me­dze­ná v § 3 zá­ko­na č. 550/2003 Z. z.

Ďal­ším ar­gu­men­tom z pri­po­mien­ko­vé­ho ko­na­nia bo­la dôs­led­nej­šia ochra­na práv strán zú­čas­tne­ných na ko­na­ní (ob­vi­ne­ný, ob­ža­lo­va­ný, od­sú­de­ný, poš­ko­de­ný), ak ich vy­jad­re­nia z osob­né­ho stret­nu­tia pri pro­bá­cii a me­diá­cii bu­dú na­ďa­lej za­zna­me­ná­va­né for­mou zá­pis­ni­ce. Ako prík­lad sa uvá­dza­la vý­po­veď poš­ko­de­né­ho v me­diá­cii v sú­vis­los­ti s up­lat­ňo­va­ním svoj­ho prá­va na náh­ra­du ško­dy, keď­že je­ho vý­po­veď za­zna­me­ná for­mou zá­pis­ni­ce pod­ľa § 58 Tres­tné­ho po­riad­ku pred­sta­vu­je re­le­vant­ný pod­klad pre roz­hod­nu­tie sud­cu, či pro­ku­rá­to­ra, napr. o pod­mie­neč­nom za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia ale­bo schvá­le­ní zmie­ru.

Na­po­kon sa pri pri­po­mien­ko­va­ní neo­po­me­nul ani v sú­vis­los­ti s poš­ko­de­ným tak v sú­čas­nos­ti frek­ven­to­va­ný po­jem, kto­rým je vik­ti­mi­zá­cia, resp. dru­hot­ná vik­ti­mi­zá­cia. Pou­ká­za­lo sa, že za­zna­me­ná­va­nie ob­sa­hu vy­jad­re­nia poš­ko­de­né­ho, či už v pro­bá­cii ale­bo me­diá­cii for­mou zá­pis­ni­ce pod­ľa § 58 Tres­tné­ho po­riad­ku, nes­pô­so­bu­je poš­ko­de­né­mu vik­ti­mi­zá­ciu, nao­pak pred­sta­vu­je for­mu, pros­tred­níc­tvom kto­rej si poš­ko­de­ný up­lat­ňu­je aj ná­rok na náh­ra­du ško­dy, ako aj re­le­vant­ný pod­klad pre roz­ho­do­va­nie v tres­tnom ko­na­ní. Z uve­de­ných dô­vo­dov je žia­du­ce, aby sa z ob­sa­hu úko­nov pro­bá­cie a me­diá­cie, pri kto­rých pro­bač­ný a me­diač­ný úrad­ník za­zna­me­ná­va vy­jad­re­nia strán, vy­ho­to­vo­va­li zá­pis­ni­ce s ná­le­ži­tos­ťa­mi pod­ľa § 58 Tres­tné­ho po­riad­ku.

Vy­ššie uve­de­né pri­po­mien­ky bo­li po skon­če­ní me­dzi­re­zor­tné­ho pri­po­mien­ko­vé­ho ko­na­nia vy­hod­no­te­né ako čias­toč­ne opod­stat­ne­né, av­šak s poz­nám­kou, že „pred­kla­da­teľ sa nes­to­tož­ňu­je s pri­po­mien­kou. Ar­gu­men­tá­cia ab­sen­ciou mož­nos­ti pou­čiť účas­tní­kov, resp. mož­nos­ti preu­ká­zať vy­ko­na­nie pou­če­nia inak ako for­mou zá­pis­ni­ce s ná­le­ži­tos­ťa­mi v roz­sa­hu pod­ľa § 58, ne­mož­nos­ťou up­lat­ne­nia práv účas­tní­kov v tres­tnom ko­na­ní, za­me­dze­ním prá­va na­hlia­dať do spi­sov, fik­cia­mi o vzni­ku zá­mien skut­kov, pre kto­ré sa ve­die me­diá­cia v prí­pa­de, že dôj­de k zme­ne za­zna­me­ná­va­nia reali­zá­cie me­diá­cie a roz­sa­hu za­zna­me­ná­va­ných ná­le­ži­tos­tí je ire­le­van­tná a uve­de­né dô­vo­dy ni­ja­ko ne­sú­vi­sia so zá­me­rom a úlo­hou pred­kla­da­te­ľa. Zá­klad­nou pod­sta­tou me­diá­cie v tres­tnom ko­na­ní je pr­vok dob­ro­voľ­nos­ti všet­kých dot­knu­tých účas­tní­kov, s čím je spo­je­ný aj ich prís­tup k jej reali­zá­cii a mo­ti­vá­cia vy­užiť ten­to in­šti­tút. Úlo­hou zá­ko­no­dar­cu je vy­tvo­riť vhod­né a mo­ti­vač­né pod­mien­ky pre vy­uži­tie toh­to in­šti­tú­tu zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho a poš­ko­de­né­ho v čo naj­väč­šej mož­nej mie­re, nie za­bez­pe­čo­va­nie a po­sil­ňo­va­nie pos­ta­ve­nia fun­kcie pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka vo vzťa­hu k tým­to oso­bám, resp. oso­bám, kto­ré sa me­diá­cie zú­čas­tňu­jú dob­ro­voľ­ne, ani priz­ná­va­nie prá­vo­mo­cí prís­luš­ní­ka po­li­caj­né­ho zbo­ru, pro­ku­rá­to­ra ale­bo sud­cu, na­vy­še tam, kde to nie je žia­du­ce. Úlo­hou pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka na zá­kla­de pod­ne­tu zreali­zo­vať me­diá­ciu (ak je to mož­né) je oboz­ná­miť – in­for­mo­vať o jej vý­sled­ku pro­ku­rá­to­ra/sud­cu. Zna­me­ná to, že mu pos­ky­tu­je in­for­má­cie pod­stat­né pre roz­hod­nu­tie, te­da in­for­má­cie o spl­ne­ní zá­ko­nom sta­no­ve­ných pod­mie­nok pre ďal­ší pos­tup v ko­na­ní, kto­ré sa zís­ka­va­jú v pro­ce­se me­diá­cie. Niet dô­vo­du, aby sa v spi­se za­zna­me­ná­va­li a pro­ku­rá­to­ro­vi/sud­co­vi pos­ky­to­va­li iné in­for­má­cie, kto­ré zá­kon pre roz­hod­nu­tie ne­vy­ža­du­je ale­bo v zmys­le zá­ko­na nie sú pod­kla­dom pre roz­ho­do­va­nie. Us­ta­no­ve­nie bo­lo pri­me­ra­ne up­ra­ve­né, t. j. do návr­hu zá­ko­na bol dopl­ne­ný no­vý no­ve­li­zač­ný bod, kto­rý up­ra­vu­je za­zna­me­ná­va­nie úko­nov pro­bá­cie a vý­sled­ku me­diá­cie (§58a).”

Vlá­da po vy­hod­no­te­ní me­dzi­re­zor­tné­ho pri­po­mien­ko­vé­ho ko­na­nia schvá­li­la návrh zá­ko­na so zme­nou, pod­ľa kto­rej sa za § 58 Tres­tné­ho po­riad­ku vkla­dá § 58a, kto­rý vrá­ta­ne nad­pi­su znie :

㤠58a

Za­zna­me­ná­va­nie úko­nov pro­bá­cie a vý­sled­ku me­diá­cie

(1) O úko­noch pro­bá­cie sa spí­še úrad­ný zá­znam, kto­rý ob­sa­hu­je naj­mä

ozna­če­nie sú­du a pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka, me­no a priez­vis­ko, dá­tum na­ro­de­nia a byd­lis­ko ale­bo síd­lo osôb, kto­ré sa na úko­ne zú­čas­tni­li,

mies­to a čas úko­nu,

struč­né, ale vý­stiž­né opí­sa­nie prie­be­hu úko­nu, ak je to pot­reb­né,

pou­če­nie, ak ide o úkon, pri kto­rom je pro­bač­ný a me­diač­ný úrad­ník po­vin­ný pos­kyt­núť pou­če­nie.

(2) O vý­sled­ku me­diá­cie sa vy­ho­to­vu­je zá­ve­reč­ná sprá­va, kto­rá ob­sa­hu­je naj­mä

ozna­če­nie sú­du a pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka, me­no a priez­vis­ko, dá­tum na­ro­de­nia a byd­lis­ko ale­bo síd­lo osôb, kto­ré sa na me­diá­cii zú­čas­tni­li,

mies­to a čas vy­ko­na­nej me­diá­cie,

in­for­má­ciu o pou­če­ní účas­tní­kov o pod­sta­te a pod­mien­kach me­diá­cie a pod­mien­kach ďal­šie­ho pos­tu­pu pod­ľa § 216 ale­bo § 220,

in­for­má­ciu o vý­sled­ku me­diá­cie.

(3) Zá­ve­reč­ná sprá­va neob­sa­hu­je opis prie­be­hu me­diá­cie, ani vy­jad­re­nia účas­tní­kov, kto­ré bo­li pod­kla­dom pre do­siah­nu­tie do­ho­dy.“.

Po pre­ro­ko­va­ní vlá­dou sa v oso­bit­nej čas­ti dô­vo­do­vej sprá­vy k schvá­le­nej zme­ne uvá­dza : „Uve­de­nú zme­nu si vy­ža­du­je dl­ho­do­bá prax, na­koľ­ko reali­zá­cia zá­pis­níc v po­do­be up­ra­ve­nej v § 58 Tres­tné­ho po­riad­ku nie je vhod­ná pre ob­lasť pro­bá­cie a me­diá­cie, kde ide o mi­mo­súd­ne rie­še­nie spo­rov. Pred­met­né us­ta­no­ve­nie na niek­to­rých ok­res­ných sú­doch pro­bač­ní a me­diač­ní úrad­ní­ci reali­zu­jú vo vzťa­hu k pro­bá­cii a me­diá­cii, kde do­chá­dza k proti­chod­ným účin­kom vo vzťa­hu k cie­ľom jed­not­li­vých in­šti­tú­tov, pri­čom pro­bač­ný a me­diač­ný úrad­ník sa sta­via do po­zí­cie sud­cu ale­bo vy­šet­ro­va­te­ľa. V praxi sa v za­ob­chá­dza­ní s ob­vi­ne­ný­mi, ob­ža­lo­va­ný­mi a od­sú­de­ný­mi z jed­not­li­vých pro­bač­ných stret­nu­tí reali­zu­jú napr. len zá­zna­my zo stret­nu­tia, úrad­né zá­zna­my, ak ide o mi­mo­riad­nu si­tuáciu, prie­bež­né sprá­vy, zá­ve­reč­né sprá­vy ale­bo pod­ne­ty a návr­hy na pre­me­nu tres­tu atď. Ten is­tý prob­lém sa do­tý­ka aj in­šti­tú­tu tres­tnej me­diá­cie, kde nie je žia­du­ce, aby sa reali­zo­va­la zá­pis­ni­ca pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 58 Tres­tné­ho po­riad­ku, na­koľ­ko ide o for­mu mi­mo­súd­ne­ho rie­še­nia spo­ru, kde roz­ho­vo­ry sú dô­ver­né, len vý­sle­dok je spo­loč­ne dek­la­ro­va­ný vo for­me do­ho­dy a návr­hu na zmier ale­bo pod­mie­neč­ne za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia. V nad­väz­nos­ti na vy­ššie uve­de­né sa navr­hu­je do Tres­tné­ho po­riad­ku no­vé us­ta­no­ve­nie § 58a, kto­ré oso­bit­ne up­ra­vu­je za­zna­me­ná­va­nie úko­nov pro­bá­cie a rov­na­ko aj za­zna­me­ná­va­nie vý­sled­ku me­diá­cie.”

Vy­ššie uve­de­né kon­šta­to­va­nie, že pro­bač­ný a me­diač­ný úrad­ník sa vy­ho­to­vo­va­ním zá­pis­níc z úko­nov pro­bá­cie a me­diá­cie sta­via do po­zí­cie sud­cu ale­bo vy­šet­ro­va­te­ľa, je ur­či­tým pod­ce­ne­ním fun­kcie pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka ako aj ne­do­ce­ne­ním vý­zna­mu in­šti­tú­tu zá­pis­ni­ce pre up­lat­ňo­va­nie práv poš­ko­de­ných či za­zna­me­na­nie ob­ha­job­ných návr­hov a sta­no­vísk ob­vi­ne­ných, ob­ža­lo­va­ných ale­bo od­sú­de­ných. Veď ani vy­šší súd­ny úrad­ník sa nes­ta­via do po­zí­cie sud­cu, pro­ku­rá­to­ra ale­bo vy­šet­ro­va­te­ľa, ak napr. s od­sú­de­ným, kto­rý sa osob­ne dos­ta­vil na súd za úče­lom po­da­nia žia­dos­ti o od­klad vý­ko­nu tres­tu, spi­su­je s ním o je­ho žia­dos­ti zá­pis­ni­cu pod­ľa § 62 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku.

To, že niek­to­ré sú­dy do­po­siaľ pri pro­bá­cii a me­diá­cii ne­pos­tu­po­va­li pod­ľa § 58 Tres­tné­ho po­riad­ku, ale napr. z jed­not­li­vých pro­bač­ných stret­nu­tí vy­ho­to­vo­va­li zá­zna­my zo stret­nu­tia, úrad­né zá­zna­my, a pod., čo sa kon­šta­tu­je aj v oso­bit­nej čas­ti dô­vo­do­vej sprá­vy, ne­mô­že byť na uj­mu sú­dom, kto­ré do­po­siaľ pos­tu­po­va­li pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku a vy­ho­to­vo­va­li zá­pis­ni­ce.

Po vzhliad­nu­tí pri­ja­tej no­ve­ly us­ta­no­ve­nia § 58a ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, v kto­rom sa up­ra­vu­jú ná­le­ži­tos­ti úrad­né­ho zá­zna­mu z úko­nu pro­bá­cie, som na­do­bu­dol do­jem, že za­vá­dza­ný in­šti­tút úrad­né­ho zá­zna­mu má ná­le­ži­tos­ti zá­pis­ni­ce, len sa na­zý­va úrad­ným zá­zna­mom, pri­čom nie je vy­lú­če­né, aby ta­ký­to úrad­ný zá­znam bol pod­pí­sa­ný oso­ba­mi, kto­ré sa na úko­ne osob­ne zú­čas­tni­li, keď­že pod­ľa § 58a ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku sú ná­le­ži­tos­ti úrad­né­ho zá­zna­mu vy­me­no­va­né iba prík­lad­mo (o úko­noch pro­bá­cie sa spí­še úrad­ný zá­znam, kto­rý ob­sa­hu­je naj­mä …).

Schvá­le­né zne­nie § 58a ods. 2, ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku up­ra­vu­je ná­le­ži­tos­ti zá­ve­reč­nej sprá­vy o vý­sled­ku me­diá­cie. K tom­to zne­niu z poh­ľa­du vý­ko­nu me­diá­cie ne­mož­no mať pri­po­mien­ky. Pri vy­ko­ná­va­ní me­diá­cie (na úče­ly zmie­ru ale­bo pod­mie­neč­né­ho za­sta­ve­nia tres­tné­ho stí­ha­nia) bu­dú sta­no­vis­ká jej účas­tní­kov (ob­vi­ne­ný a poš­ko­de­ný) na­ďa­lej za­zna­me­ná­va­né for­mou zá­pis­ni­ce pod­ľa § 58 Tres­tné­ho po­riad­ku a nás­led­ne bu­de z me­diá­cie pre pro­ku­rá­to­ra v príp­rav­nom ko­na­ní a pre sud­cu po po­da­ní ob­ža­lo­by vy­ho­to­vo­va­ná zá­ve­reč­ná sprá­va o jej vý­sled­ku. Je mi zná­me, že zá­ve­reč­ná sprá­va o vý­sled­ku me­diá­cie sa vy­ho­to­vu­je aj v sú­čas­nos­ti, len do­po­siaľ ne­bo­li zá­ko­nom sta­no­ve­né jej ná­le­ži­tos­ti.

Schvá­le­né zne­nie § 58a Tres­tné­ho po­riad­ku up­ra­vu­je vy­ho­to­vo­va­nie úrad­ných zá­zna­mov len z úko­nov pro­bá­cie, te­da sa nev­zťa­hu­je na za­zna­me­ná­va­nie úko­nov z me­diá­cie. Pre­to bu­de v me­diá­cii aj na­ďa­lej mož­né za­zna­me­ná­vať sta­no­vis­ká účas­tní­kov for­mou zá­pis­ni­ce pod­ľa § 58 Tres­tné­ho po­riad­ku a nás­led­ne ich su­ma­ri­zo­vať v zá­ve­reč­nej sprá­ve o vý­sled­ku me­diá­cie pod­ľa pri­ja­tej úp­ra­vy § 58a Tres­tné­ho po­riad­ku.

Autor
Mgr., Martin Vozár

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a703-niekolko-poznamok-k-zakonu-c-321-2018-z-z

Kto vlas­tne v tres­tnom ko­na­ní vy­ko­ná­va sub­sum­ciu skut­ku?

V pred­pos­led­nom člán­ku sé­rie tý­ka­jú­cej sa mož­nos­tí ze­fek­tív­ne­nia tres­tné­ho ko­na­nia v rám­ci sú­čas­nej le­gis­la­tí­vy sa autor zdr­ží v ob­las­ti tres­tnop­ráv­nych pod­ne­tov a nad­via­že na pre­doš­lé člán­ky(1). Ob­sa­hom pred­kla­da­né­ho prís­pev­ku je za­mys­le­nie sa nad ob­sa­hom tres­tných ozná­me­ní po­dá­va­ných ozna­mo­va­teľ­mi a tiež k pred­me­tu ich po­sú­de­nia zo stra­ny OČTK.

Pod­net k pred­met­né­mu člán­ku po­chá­dza z čo­raz čas­tej­šej praxe, keď ozna­mo­va­teľ v tres­tnom pod­ne­te ok­rem skut­ku resp. sku­toč­nos­tí, kto­ré od­ôvod­ňu­jú ním po­da­né ozná­me­nie, uvá­dza aj vlas­tnú ana­lý­zu skut­ku a pred­kla­dá ju ako skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu s nu­me­ric­kým ozna­če­ním resp. náz­vom tres­tné­ho či­nu, kto­ré je čas­to vzhľa­dom k po­pí­sa­né­mu skut­ku „na mí­le ďa­le­ko“. Nás­led­ne sa už ako sťa­žo­va­teľ do­má­ha nes­práv­nos­ti pos­tu­pu OČTK, ak tí­to roz­ho­du­jú o skut­ku a nie o ozna­mo­va­te­ľo­vej práv­nej kva­li­fi­ká­cií.

Skús­me te­da prí­pad: „dňa XX.XX.XXXX som sa doz­ve­del že XY je ko­na­te­ľom spo­loč­nos­ti Z, ja mám s XY v ob­las­ti ob­chod­né­ho sty­ku veľ­mi zlé skú­se­nos­ti. Sám mi sľú­bil, že dos­ta­nem zá­kaz­ku na vý­stav­bu do­mu v F, ja som sa na tú­to zá­kaz­ku prip­ra­vo­val, od­vo­lá­val som aj iné zá­kaz­ky, kto­ré by som bol inak pri­jal a nes­kôr mi XY ani ne­za­vo­lal, zá­kaz­ku som ani ne­dos­tal a ja som do­šiel k uj­me, kto­rú vy­čís­lu­jem na A19A. Mys­lím si že rov­na­ko ako mňa pod­vie­dol aj iných ob­chod­ných par­tne­rov. Moh­lo by sa te­da jed­nať o pod­vod pod­ľa § 221, o krá­dež pod­ľa § 212, o spre­ne­ve­ru pod­ľa § 213 ale­bo aj iný trest­ný čin ako neop­ráv­ne­né obo­ha­te­nie pod­ľa § 226, pod­vod­ný úpa­dok pod­ľa § 227, po­ru­šo­va­nie zá­ka­zu kon­ku­ren­cie pod­ľa § 244, za­vi­ne­ný úpa­dok pod­ľa § 228, neop­ráv­ne­né pod­ni­ka­nie pod­ľa § 251, ma­ni­pu­lá­cia s tr­hom pod­ľa § 265a,(2) pre­to žia­dam aby or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní riad­ne, ná­le­ži­te a zá­kon­ne pre­ve­ri­li všet­ky sku­toč­nos­ti, kto­ré uvá­dzam.“

V sú­čas­nos­ti čo­raz vy­ža­do­va­nej­ší št­ýl vy­ba­vo­va­nia ob­dob­ných pod­ne­tov tkvie v sna­he, aby sa OČTK vždy po­kú­sil vtes­nať sku­tok pod ozna­mo­va­te­ľom uvá­dza­nú skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu a to aj keď to jed­no­du­cho z lo­gic­kých dô­vo­dov nej­de. Nás­led­ne sa sťa­žo­va­te­lia do­má­ha­jú, že OČTK ne­dos­ta­toč­ne ap­li­ku­jú us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 10 TP a sub­sum­ciu reali­zo­va­li len „na oko“, bez jej re­le­van­tné­ho preu­ká­za­nia a zdô­vod­ne­nia. Zá­sad­ná lo­gi­ka uve­de­né­ho prís­tu­pu sa opie­ra o po­vin­nosť (či skôr sa­mop­res­ved­če­nie zá­stan­cov) OČTKpre­ve­ro­vať pod­ne­ty v tres­tnom ko­na­ní, pri­čom ob­sa­hom toh­to pre­ve­ro­va­nia je sa­mot­ný pod­net ako ta­ký, te­da vo svo­jej ce­los­ti a te­da aj so zá­ver­mi ozna­mo­va­te­ľa. Zá­stan­co­via uve­de­né­ho nás­to­je­nia sú tiež pres­ved­če­ní, že ak ozna­mo­va­teľ uve­die nu­me­ric­ké ozna­če­nie ale­bo ná­zov tres­tné­ho či­nu, za­vä­zu­jú tak OČTK az­da až k zá­kon­nej po­vin­nos­ti, po­su­dzo­vať pred­kla­da­né sku­toč­nos­ti z poh­ľa­du dek­la­ro­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty. V prí­pa­de, ak by sa OČTK za­me­ral len na sku­tok sa­mot­ný, a do­vo­lí si vy­ko­nať vlas­tnú sub­sum­ciu skut­ku, bol by z poh­ľa­du zá­stan­cov toh­to prís­tu­pu, ta­ký­to pos­tup OČTK ne­zá­kon­ný, na­koľ­ko ob­čan má ús­tav­né prá­vo aby sa o je­ho pod­ne­te roz­hod­lo ako o cel­ku a aby ho pre­jed­nal prís­luš­ný or­gán a riad­ne sa ním za­po­die­val v in­ten­ciách § 2 ods. 10 Tres­tné­ho po­riad­ku tj. zá­sa­dy ex of­fo, resp. ná­le­ži­té­ho zis­te­nia skut­ko­vé­ho sta­vu. Uve­de­ný prís­tup má údaj­ne zá­ro­veň zvy­šo­vať kva­li­tu a rých­losť tres­tné­ho ko­na­nia, na­koľ­ko ozna­mo­va­teľ (čas­tok­rát za­stú­pe­ný práv­nym zá­stup­com) má prá­vo „správ­ne nas­me­ro­vať“ OČTK na „pod­stat­né okol­nos­ti, kto­ré preu­ka­zu­jú pá­chanie tres­tnej čin­nos­ti“.To, že uve­de­né ar­gu­men­ty „sem-tam)“ dob­re zne­jú je jed­na vec;v nas­le­du­jú­cich riad­koch sa autor po­kú­si o spo­chyb­ne­nie uve­de­né­ho prís­tu­pu pri­čom či­ta­te­ľo­vi pred­lo­ží vlas­tné sta­no­vis­ko k da­né­mu prob­lé­mu.

Tres­tnop­ráv­ne pod­ne­ty mož­no po­va­žo­vať za sku­pi­nu ozná­me­ní špe­ci­fic­ké­mu štát­ne­mu or­gá­nu, kto­ré­mu zá­kon ur­čil kom­pe­ten­ciu na pre­ve­ro­va­nie ob­sa­hu tých­to pod­ne­tov z hľa­dis­ka ur­či­té­ho práv­ne­ho od­vet­via. Otáz­ka však znie: aký­mi in­for­má­cia­mi je, v na­šom prí­pa­de OČTK pri po­su­dzo­va­ní pod­ne­tu po­doz­re­nia z tres­tné­ho či­nu via­za­ný? Ak by sme súh­la­si­li s tvr­de­ním, že OČTK je za­via­za­né všet­ký­mi in­for­má­cia­mi vy­plý­va­jú­ci­mi z tres­tnop­ráv­ne­ho pod­ne­tu, moh­li by sme súh­la­siť s té­zou, že ak ozna­mo­va­teľ proti­práv­ne­ho ko­na­nia uve­die ur­či­tý sku­tok, kto­rý nás­led­ne po­me­nu­je nu­me­ric­kým ozna­če­ním tres­tné­ho či­nu ale­bo je­ho náz­vu za­via­že OČTK po­vin­nos­ťou o tom­to roz­hod­núť. Veľ­ké množ­stvo ad­vo­ká­tov by s uve­de­ným tvr­de­ním sa­moz­rej­me súh­la­si­lo, potvr­dzo­va­lo by dek­la­ro­va­nú po­vin­nosť OČTK riad­ne sa za­obe­rať ob­sa­hom tres­tnop­ráv­ne­ho pod­ne­tu a vy­spo­ria­da­nia sa aj s ar­gu­men­tom práv­nej kva­li­fi­ká­cie zo stra­ny ozna­mo­va­te­ľa.

Skús­me sa však za­my­slieť, kam by nás ak­cep­tá­cia uve­de­né­ho prís­tu­pu vied­la? Pred­stav­me si prí­pad, keď ozna­mo­va­teľ jed­noz­nač­ne po­pí­še sku­tok, kto­rý vy­ka­zu­je zna­ky tres­tné­ho či­nu krá­de­že vlá­ma­ním. Omy­lom však v tres­tnom ozná­me­ní uvie­dol na­mies­to us­ta­no­ve­nie § 212 (krá­dež), us­ta­no­ve­nie § 221(pod­vod). Bo­lo by správ­ne po­ža­do­vať aby OČTK po­su­dzo­val prí­pad vy­ka­zu­jú­ci zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu krá­dež z poh­ľa­du skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vod? A ak nie, tak z aké­ho dô­vo­du, ak sme ochot­ní ak­cep­to­vať je­di­ne prís­tup, že OČTK sú po­vin­né sa za­obe­rať ce­lým ob­sa­hom pod­ne­tu a vy­spo­ria­dať sa aj s „návr­hmi“ ozna­mo­va­te­ľa?

Ako reak­cia na uve­de­ný prob­lém by nám moh­lo na­pad­núť nie­čo v po­do­be folklór­ne­ho: „veď keď sa ob­čan po­mý­li, nič hroz­né sa nes­ta­lo, ob­čan nie je práv­nik a aj ke­by, aj tí sa čas­to mý­lia. Na to je pred­sa po­lí­cia aby vy­šet­ro­va­la a po­ve­da­la aký je to trest­ný čin.“ Uve­de­ný prís­tup by nám te­da im­pli­ko­val­ko­rek­ciu pre­doš­lé­ho prís­tu­pu v po­do­be: OČTK je po­vin­ný sa vy­spo­ria­dať so všet­ký­mi „navr­ho­va­ný­mi“ tres­tný­mi čin­mi + je­ho vlas­tná práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku(3).

Aj s uve­de­ným zá­ve­rom sa nám však op­la­tí ísť o krok ďa­lej. Iný ob­čan v inej tres­tnej ve­ci uve­die ob­dob­ný sku­tok, kto­rý mož­no pred­bež­ne kva­li­fi­ko­vať ako po­doz­re­nie z tres­tné­ho či­nu krá­de­že vlá­ma­ním. Ozna­mo­va­teľ však v du­chu „čím viac tým lep­šie“ resp. „aj mo­ty­ka vy­stre­lí“ uve­die vo svo­jom tres­tnom ozná­me­ní, že má po­doz­re­nie, že ním ozna­mo­va­ným skut­kom moh­lo dôjsť ku: a vy­me­nu­je všet­ky náz­vy tres­tných či­nov + všet­ky nu­me­ric­ké ozna­če­nia pa­rag­ra­fov jed­not­li­vých tres­tných či­nov. Skús­me si uká­zať, kam by nás tá­to sple­ti­tá ces­ta moh­la do­viesť. OČTK by ale v prie­be­hu vy­šet­ro­va­nia zis­til, že sku­tok pre ur­či­tú pod­stat­nú okol­nosť ne­mož­no kva­li­fi­ko­vať ako po­doz­re­nie z tres­tné­ho či­nu krá­de­že vlá­ma­ním a ani iné­ho, ku skut­ku naj­prav­de­po­dob­nej­šie­ho tres­tné­ho či­nu. Vy­dal by uz­ne­se­nie o od­miet­nu­tí tres­tné­ho stí­ha­nia. Vo svo­jom roz­hod­nu­tí by však v od­ôvod­ne­ní od­miet­nu­tia tres­tné­ho stí­ha­nia uvie­dol len okol­nos­ti, kto­ré sú roz­hod­né pre po­sú­de­nie naj­prav­de­po­dob­nej­ších tres­tných či­nov. Ozna­mo­va­teľ, te­raz však už sťa­žo­va­teľ by sa nás­led­ne do­má­hal nes­práv­ne­ho pro­ces­né­ho pos­tu­pu, na­koľ­ko sa OČTK ako prís­luš­ný or­gán ne­dos­ta­toč­ne za­obe­ral ni­mi navr­ho­va­ný­mi tres­tný­mi čin­mi a to s kaž­dým zvlášť. Z poh­ľa­du zá­stan­cov toh­to prís­tu­pu by sa jed­na­lo o roz­hod­nu­tie v roz­po­re so zá­ko­nom (!?).

Čo nám však ho­vo­rí na­ša ces­ta s ar­gu­men­tom ad ab­sur­dum[4]a aké zá­ve­ry z nej mož­no vy­vo­diť? Pod­ľa ná­zo­ru auto­ra by sme moh­li jed­noz­nač­ne uviesť, že ob­dob­ná ar­gu­men­tá­cia ve­die je­di­ne k nez­my­sel­né­mu vý­kla­du prá­va. Tak­tiež mož­no uviesť, že ho­ci by bol ozna­mo­va­teľ, za­stú­pe­ný aj tým naj­lep­ším práv­nym zá­stup­com, či bol by ním sám, v zá­sa­de ne­má prá­vo­moc na ur­čo­va­nie práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku. Tú­to prá­vo­moc a po­vin­nosť ma­jú je­di­ne OČTK resp. sú­dy, kto­ré sú sku­tok po­vin­né sub­su­mo­vať pod skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu a to na zá­kla­de zá­ko­na. Tres­tnop­ráv­ne pod­ne­ty ne­mož­no chá­pať ako prí­ka­zy pre OČTK resp. sú­dy, ak im tie­to nás­led­ky nep­ri­ra­dí zá­kon, nap­rík­lad v prí­pa­doch súh­la­su s tres­tným stí­ha­ním, návr­hu poš­ko­de­né­ho na náh­ra­du ško­dy a pod. Mi­mo tých­to, zá­ko­nom us­ta­no­ve­ných ob­las­tí, sú tres­tné pod­ne­ty „len“ zdro­jom in­for­má­cií pre OČTK a sú­dy, kto­ré sú ich po­vin­né hod­no­tiť z ich kom­pe­ten­čné­ho hľa­dis­ka a to z poh­ľa­du tres­tné­ho prá­va, bez oh­ľa­du na for­mu ich ob­sa­hu, štruk­tú­ru či po­do­bu (sa­moz­rej­me za pred­pok­la­du re­le­van­cie tých­to in­for­má­cií). Sku­tok ale­bo ur­či­té okol­nos­ti sa nes­tá­va­jú tres­tným či­nom na zá­kla­de ozna­če­nia ozna­mo­va­te­ľa a ani OČTK ne­mô­žu for­mu­lo­vať sku­tok či viesť do­ka­zo­va­nie aby vy­ho­ve­li po­žia­dav­kám ozna­mo­va­te­ľa. Autor má za to, že kým zá­ko­no­dar­ca nes­ta­no­ví, napr.: „ozna­mo­va­teľ ma naj­nes­kôr na za­čiat­ku pr­vé­ho vý­slu­chu uviesť zá­kon­né po­me­no­va­nie tres­tné­ho či­nu, o kto­rý v to­to skut­ku ide a to aj s uve­de­ním prís­luš­né­ho us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na“; ma­jú všet­ky sna­hy ozna­mo­va­te­ľov resp. ich práv­nych zá­stup­cov maximál­ne od­po­rú­ča­cí cha­rak­ter! Bo­lo by to­tiž vô­bec zvláš­tne, aby OČTK ne­bo­li schop­né vy­ko­nať sub­sum­ciu skut­ku pod (naj­prav­de­po­dob­nej­šiu) skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu. OČTK to­tiž roz­ho­du­je o po­doz­re­ní zo spá­chania tres­tné­ho či­nu(!)(5)a nep­red­sta­vu­je kon­tról­ny or­gán, kto­rý je po­vin­ný po­su­dzo­vať správ­nosť sub­sum­cie skut­ku pod skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu zo stra­ny ozna­mo­va­te­ľa. Mož­no eš­te zvláš­tnej­ší by bol prís­tup, keď by sa OČTK nek­ri­tic­kým pre­be­ra­ním ob­dob­ných téz pre­hup­li do po­lo­hy pa­sív­ne­ho chro­bá­ka a sa­mi by za­ča­li vy­ža­do­vať od ozna­mo­va­te­ľov uvá­dzanie skut­ko­vých pod­stát s od­ôvod­ne­ním, že do­ka­zo­va­nie (roz­sah, mie­ra, štruk­tú­ra atď.) sa od­ví­ja prá­ve od práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku a tá­to je pre to ne­vyh­nut­ná k roz­hod­nu­tiu o tres­tnom pod­ne­te. Uvá­dzanie skut­ko­vých pod­stát v tres­tných pod­ne­toch by sa tak sta­lo akou­si li­cen­ciou, na kto­rú by ma­li OČTK vy­čká­vať či kto­rú by si ma­li vy­ža­do­vať v tres­tom ko­na­ní pre reali­zá­ciu svo­jich prá­vo­mo­cí.

Naš­ťas­tie zá­ko­no­dar­ca a) po­mer­ne zro­zu­mi­teľ­ne (nie však asi pre všet­kých) sta­no­vil, kto je op­ráv­ne­ný vy­ko­ná­vať sub­sum­ciu skut­ku b) za­vie­dol me­chan­izmus od­ha­ľo­va­nia vád v práv­nej kva­li­fi­ká­cií skut­ku a tak­tiež c) za­vie­dol me­cha­niz­my na od­stra­ňo­va­nie vád v práv­nej kva­li­fi­ká­cií skut­ku. Pre­to nep­rek­va­pí, keď z nas­le­dov­ných dô­vo­dov zá­ko­no­dar­ca upus­til od po­vin­nos­ti OČTK byť via­za­ný práv­nym ná­zo­rom ozna­mo­va­te­ľov.

Len v príp­rav­nom ko­na­ní mož­no uviesť as­poň niek­to­ré z nich:

Pod­ľa § 62 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku „…vy­po­čuť o okol­nos­tiach, za kto­rých bol čin spá­cha­ný, o osob­ných o po­me­roch to­ho, na ko­ho sa ozná­me­nie po­dá­va, o dô­ka­zoch, vý­ške ško­dy a iných nás­led­kov, kto­ré bo­li spô­so­be­né tres­tným či­nom…Vý­sluch oso­by, kto­rá po­dá­va ozná­me­nie, sa má vy­ko­nať tak, aby sa zís­ka­li pod­kla­dy pre ďal­šie ko­na­nie….“ – všim­ni­te si, že us­ta­no­ve­nie o pod­ne­toch nik­de neuk­la­dá po­vin­nosť vy­po­čú­vať ozna­mo­va­te­ľa k práv­nej kva­li­fi­ká­cií skut­ku.

Pod­ľa § 119 ods. 1 TP „V tres­tnom ko­na­ní tre­ba do­ka­zo­vať naj­mä (písm. a) či sa stal sku­tok a či má zna­ky tres­tné­ho či­nu“

Pod­ľa § 176 ods. 1 písm. c) TP Uz­ne­se­nie mu­sí ob­sa­ho­vať „vý­rok uz­ne­se­nia s uve­de­ním zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní, kto­ré bo­li pou­ži­té a ak ide o roz­hod­nu­tie vo ve­ci sa­mej, aj sku­tok a je­ho práv­na kva­li­fi­ká­cia“

Pod­ľa § 176 ods. 1 písm. d) TP Uz­ne­se­nie mu­sí ob­sa­ho­vať „od­ôvod­ne­nie, ak zá­kon neus­ta­no­vu­je nie­čo iné.“

Pod­ľa § 185 ods. 1 TP „Op­rav­ný pros­trie­dok pro­ti uz­ne­se­niu je sťaž­nosť.“

Pod­ľa § 189 ods. 1 písm. a) TP Uz­ne­se­nie mož­no na­pad­núť pre „nes­práv­nosť niek­to­ré­ho je­ho vý­ro­ku“

Pod­ľa § 198 ods. 2 TP „Pro­ku­rá­tor pres­kú­ma pos­tup po­li­caj­ta pod­ľa § 197, ak ho o to po­žia­da ozna­mo­va­teľ ale­bo poš­ko­de­ný naj­nes­kôr do 30 dní a vý­sle­dok pres­kú­ma­nia im ozná­mi bez meš­ka­nia.“

Pod­ľa § 199 ods. 1 TP „…Po­li­cajt do­ru­čí ta­ké uz­ne­se­nie pro­ku­rá­to­ro­vi naj­nes­kôr do 48 ho­dín“-za­ča­tie TS

Pod­ľa § 199 ods. 3 TP „Uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho ozná­me­nia mu­sí ob­sa­ho­vať opis skut­ku s uve­de­ním mies­ta, ča­su, prí­pad­ne iných okol­nos­tí, za akých k ne­mu doš­lo, o aký trest­ný čin v tom­to skut­ku ide, a to je­ho zá­kon­ným po­me­no­va­ním a uve­de­ním prís­luš­né­ho us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na…“

Pod­ľa § 197 ods. 3 TP „…Po­li­cajt do­ru­čí ta­ké uz­ne­se­nie pro­ku­rá­to­ro­vi naj­nes­kôr do 48 ho­dín“-od­ov­zda­nie, od­lo­že­nie, od­miet­nu­tie TS

Pod­ľa § 206 ods. 2 TP „…O za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­ní ob­vi­ne­nia mož­no roz­hod­núť jed­ným uz­ne­se­ním kto­ré po­li­cajt ozná­mi bez meš­ka­nia ob­vi­ne­né­mu a do­ru­čí ho naj­nes­kôr do 48 ho­dín pro­ku­rá­to­ro­vi…“ – za­ča­tie TS a vzne­se­nie ob­vi­ne­nia

Pod­ľa § 206 ods. 3 TP „…Uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia mu­sí ob­sa­ho­vať….opis skut­ku s uve­de­ním mies­ta, ča­su, prí­pad­ne iných okol­nos­tí , za kto­rých k ne­mu doš­lo, tak aby sku­tok ne­mo­hol byť za­me­ne­ný s iným skut­kom, zá­kon­né­ho po­me­no­va­nia tres­tné­ho či­nu o kto­rý v to­to skut­ku ide a to aj s uve­de­ním prís­luš­né­ho us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na a sku­toč­nos­tí kto­ré od­ôvod­ňu­jú vzne­se­nia ob­vi­ne­nia.“

Pod­ľa § 228 ods. 1 TP„…Uz­ne­se­nie po­li­caj­ta sa do­ru­ču­je naj­nes­kôr do 48 ho­dín pro­ku­rá­to­ro­vi.“- pre­ru­še­nie TS

Pod­ľa § 220 ods. 1 TP „Do­zor nad dodr­žia­va­ním zá­kon­nos­ti pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia a v príp­rav­nom ko­na­ní vy­ko­ná­va pro­ku­rá­to­ra.“

Pod­ľa § 220 ods. 1 písm. e) Pro­ku­rá­tor je op­ráv­ne­ný „zru­šiť ne­zá­kon­né ale­bo neo­pod­stat­ne­né roz­hod­nu­tia po­li­caj­ta, kto­ré mô­že nah­ra­diť vlas­tným roz­hod­nu­tím….“



Z de­fi­lé práv­nych no­riem je zjav­né, že sú to prá­ve OČTK, kto­ré vy­ko­ná­va­jú sub­sum­ciu skut­ku. Kon­tro­la tej­to správ­nos­ti je v príp­rav­nom ko­na­ní naj­me­nej dvoj­ko­lo­vá. Pr­vá sa tý­ka sa­mot­né­ho roz­hod­nu­tia – uz­ne­se­nia, kto­ré po­li­cajt v zná­mej le­ho­te, do 48 ho­dín, do­ru­ču­je do­zo­ru­jú­ce­mu pro­ku­rá­to­ro­vi, kto­rý má prá­vo roz­hod­núť o zru­še­ní ne­zá­kon­né­ho ale­bo neo­pod­stat­ne­né­ho roz­hod­nu­tia a to aj v bo­de práv­nej sub­sum­cie skut­ku pod skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu. Dru­hé ko­lo sa tý­ka prí­pad­nej sťaž­nos­ti, kde sa sťa­žo­va­teľ mô­že do­vo­lá­vať na nes­práv­nu sub­sum­ciu zo stra­ny po­li­caj­ta, kto­ré mô­že viesť buď k auto­re­me­dú­re, op­ra­ve ale­bo k zru­še­niu toh­to roz­hod­nu­tia zo stra­ny pro­ku­rá­to­ra. Tre­tie ko­lo sa mô­že tý­ka žia­dos­ti ozna­mo­va­te­ľa/poš­ko­de­né­ho o pre­ve­re­nie pos­tu­pu po­li­caj­ta. Autor pre­to ne­vi­dí dô­vod na to, aby bo­lo vý­kla­dom nut­né do­chá­dzať k „po­vin­nos­ti“ roz­hod­núť o práv­nej kva­li­fi­ká­cií ozna­mo­va­te­ľa, ako zá­kon­nej ná­le­ži­tos­ti prís­luš­né­ho uz­ne­se­nia či ne­bo­daj dô­vo­du na zru­še­nia ta­ké­ho­to roz­hod­nu­tia. Autor má za to, že uve­de­ný prís­tup by sme­ro­val k ďal­šej po­lož­ke pre­pä­té­ho for­ma­liz­mu v tres­tnop­ráv­nej praxi a to zvlášť, keď ta­ký­to pos­tup nep­red­sta­vu­je žiad­nu bez­pros­tred­nú a ani dom­ne­lú uj­mu pre ozna­mo­va­te­ľa resp. zní­že­nie kva­li­ty sa­mot­né­ho tres­tné­ho ko­na­nia. Uve­de­né pla­tí o to viac, ak si uve­do­mí­me, že práv­na kva­li­fi­ká­cia nie je ne­men­ná ve­li­či­na v tres­tnom ko­na­ní.Aký vý­znam by ma­lo od­ôvod­ňo­va­nie roz­hod­nu­tia napr. o od­miet­nu­tí tres­tné­ho stí­ha­nia, ak by sme sku­tok krá­de­že vlá­ma­ním ma­li po­su­dzo­vať aj z poh­ľa­du tres­tné­ho či­nu vraž­dy či zná­sil­ne­nia len pre to, že to vo svo­jom ozná­me­ní uvie­dol ozna­mo­va­teľ?

OČTK resp. po­li­cajt je zo zá­ko­na po­vin­ný vy­ko­ná­vať sub­sum­ciu skut­ku sám, ne­zá­vis­le, nes­tran­ne to na zá­kla­de po­sú­de­nia v ča­se re­le­van­tných sku­toč­nos­tí(viď roz­diel me­dzi zis­te­ný­mi sku­toč­nos­ťa­mi a ozná­me­ním), kto­ré po práv­nej úva­he, kto­rá je od­ôvod­ni­teľ­ná, mož­no pri­ra­diť pod ur­či­tú skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu.Ak by sme pris­tú­pi­li k expre­sív­nej­šie­mu zhod­no­te­niu, pri sub­sum­pcii skut­ku sa OČTK ne­mô­žu a ani nes­mú opie­rať o vô­ľu, sna­hu či ná­zor ozna­mo­va­te­ľa. Nao­pak mož­no uviesť, že ozna­mo­va­teľ má prá­vo, aby o je­ho pod­ne­te roz­ho­dol prís­luš­ný OČTK na zá­kla­de je­ho od­bor­nej a práv­nej úva­hy, kto­rú mož­no chá­pať ako po­sú­de­nie zá­kon­ne zís­ka­ných dô­kaz­ných pros­tried­koch na zá­kla­de vnú­tor­né­ho pres­ved­če­nia za­lo­že­né­ho na sta­ros­tli­vom uvá­že­ní všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du jed­not­li­vo i v ich súhr­ne.Autor má ďa­lej za to, že OČTK resp. sú­dy ma­jú zá­kon­nú po­vin­nosť vy­ko­nať sub­sum­ciu skut­ku pod skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu; z tej­to po­vin­nos­ti však ne­mož­no ni­ja­kým spô­so­bom vy­tvá­rať no­vý vzťah, v kto­rom má ozna­mo­va­teľ prá­vo na po­su­dzo­va­nie skut­ko­vých okol­nos­tí z ním po­ža­do­va­né­ho uh­lu a zá­ro­veň, že OČTK a sú­dy ma­jú na zá­kla­de toh­to ozna­mo­va­te­ľov­ho „prá­va“ zá­ro­veň po­vin­nosť, vy­ko­ná­vať po­sú­de­nie skut­ku z ním po­ža­do­va­né­ho uh­lu. OČTK resp. súd nie je bez­peč­nos­tná a ani de­tek­tív­na služ­ba, kto­rá pri sub­sum­cií skut­ku pos­tu­pu­je pod­ľa pria­ní, do­ha­dov, fa­bu­lá­cií či ob­jed­ná­vok ozna­mo­va­te­ľa (ob­dob­ne aj do­ka­zo­va­nie). Nao­pak, OČTK a sú­dy sú štát­ne or­gá­ny, kto­ré pos­tu­pu­jú a svo­ju čin­nosť od­ví­ja­jú zo zá­ko­na (resp. čl. 2 ods. 2 Ústa­vy). Autor má za to, že ten­to roz­diel v po­ní­ma­ní je zá­sad­ný a roz­ho­du­jú­ci pre správ­ne po­cho­pe­nie prob­le­ma­ti­ky.

Poznámky

• 1) http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a688-tres­tnop­rav­ny-for­mal­izmus-nas-kaz­do­den­ny-no-8 resp. http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a697-par-poz­na­mok-k-bian­co-staz­nos­tiam-v-tres­tnom-ko­na­ni
• 2) Nech po­sú­di či­ta­teľ ap­li­ká­ciu tres­tné­ho či­nu Ma­ni­pu­lá­cia s tr­hom, na da­ný prí­pad; pod­ľa § 265a TZ: „Kto neop­ráv­ne­ne a)uve­die nep­rav­di­vé ale­bo hru­bo skres­ľu­jú­ce úda­je o po­nu­ke, do­py­te ale­bo o ce­ne fi­nan­čné­ho nás­tro­ja ale­bo sú­vi­sia­cej spo­to­vej zmlu­vy tý­ka­jú­cej sa ko­mo­dít b) spô­so­bí do­siah­nu­tie ale­bo udr­ža­nie ce­ny fi­nan­čné­ho nás­tro­ja ale­bo sú­vi­sia­cej spo­to­vej zmlu­vy tý­ka­jú­cej sa ko­mo­dít na nep­ri­ro­dze­nej ale­bo ume­lej úrov­ni c) ma­ni­pu­lu­je s vý­poč­tom re­fe­ren­čnej hod­no­ty na tr­hu, pot­res­tá sa….“ – v uve­de­nom prí­pa­de by sa ozna­mo­va­te­ľo­vi pá­čil ná­zov tres­tné­ho či­nu vzhľa­dom k svoj­mu prob­lé­mu, av­šak ne­do­šiel by k je­ho ob­sa­ho­vé­mu vy­jad­re­niu.
• 3) Ďal­šie kom­pli­ká­cie uve­do­me­né­ho prís­tu­pu by vznik­li v prí­pa­doch: Čo ak ozna­mo­va­teľ neu­ve­die práv­nu kva­li­fi­ká­ciu ozna­mo­va­né­ho skut­ku? Čo ak ozna­mo­va­teľ uve­die sku­toč­nos­ti a ich dom­ne­lú kva­li­fi­ká­ciu, av­šak za­bez­pe­če­ný­mi dô­kaz­ný­mi pros­tried­ka­mi sa za­sad­ne zme­ní vý­znam tých­to sku­toč­nos­tí, kto­ré po­ve­dú aj k pot­re­be zme­ny práv­ne kva­li­fi­ká­cie a ďal­šie.
• 4) Ap­li­ká­cia uve­de­nej ar­gu­men­tá­cie či skôr práv­nej to­pi­ky je vždy veľ­mi ris­kan­tná a ne­istá. Autor sa k nej od­vá­žil len z dô­vo­du, že ňou rea­gu­je na ur­či­té ar­gu­men­ty sku­pi­ny ozna­mo­va­te­ľov a ne­via­že sa na kon­krét­ne us­ta­no­ve­nie zá­ko­na, ku kto­ré­mu je nut­né pre­fe­ro­vať iné vý­kla­do­vé prís­tu­py. Ďal­ším dô­vo­dom je prib­lí­že­nie prob­le­ma­ti­ky z poh­ľa­du auto­ra.
• 5) Tre­ba to mať stá­le na pa­mä­ti.

Autor
npor. JUDr., Miroslav Srholec

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a708-trestnopravny-formalizmus-nas-kazdodenny-no-9

Člá­nok vzni­kol v nad­väz­nos­ti na člá­nok, zve­rej­ne­ný dňa 19.12.2018 Pet­rom Šam­kom – „Súd­ny dvor Európ­skej únie a od­cu­dzenie mo­bil­né­ho te­le­fó­nu“, kto­rý ako bo­lo je­ho auto­rom uve­de­né, mô­že mať vplyv na § 116 Tres­tné­ho po­riad­ku.

Ten­to člá­nok má ten­den­ciu pou­ká­zať na ak­tuál­ne vznik­nu­tý prob­lém, pri vy­šet­ro­va­ní niek­to­rých tres­tných či­nov spá­cha­ných pros­tred­níc­tvom inter­ne­to­vých slu­žieb, kto­ré do ur­či­tej mie­ry skom­pli­ko­va­lo pri­ja­tie všeo­bec­né­ho na­ria­de­nia o ochra­ne úda­jov, te­da smer­ni­ce GDPR (Ge­ne­ral Da­taP­ro­tec­tio­nRe­gu­la­tion, ďa­lej len „GDPR“) a to naj­mä čo sa tý­ka pou­ži­tia § 116 Tres­tné­ho po­riad­ku a práv­ny ná­zor auto­ra na je­ho sú­čas­nú ap­li­ká­ciu.

Roz­vo­jom inter­ne­tu a webo­vých slu­žieb, kto­ré sú ak­tuál­ne prís­tup­né pre ši­ro­kú ve­rej­nosť, sa roz­ší­ri­lo aj ich zneu­ží­va­nie. Niek­to­ré for­my zneu­ží­va­nia, však pre­sa­hu­jú tres­tnop­ráv­ny rá­mec, ke­dy sú inter­ne­to­vé služ­by vy­uží­va­né na rôz­ne for­my pod­vo­dov. V sú­čas­nos­ti je po­mer­ne roz­ší­re­ná for­ma spá­chania tres­tných či­nov pros­tred­níc­tvom inter­ne­to­vých slu­žieb, kde „mo­dus ope­ran­di“ pá­cha­te­ľa spo­čí­va v tom, že rea­gu­je na in­ze­rát zve­rej­ne­ný na niek­to­rom z in­zer­tných inter­ne­to­vých por­tá­lov (napr. ba­zos.sk, ba­zar.sk), v kto­rom poš­ko­de­ný do­py­tu­je ne­ja­ký pro­dukt ale­bo to­var (náh­rad­né sú­čias­tky, elek­tro­ni­ka, atď.), pri­čom pá­cha­teľ sa vy­dá­va za pre­dá­va­jú­ce­ho a po do­ho­de s ku­pu­jú­cim, sa sna­ží vy­lá­kať ur­či­tú zá­lo­hu za to­var, pri­čom to­var ale­bo pro­dukt vô­bec ne­má k dis­po­zí­cii a ani ho ne­má v úmys­le poš­ko­de­né­mu do­dať. Vy­uží­va pri­tom vy­mys­le­nú iden­ti­tu a skrý­va sa za ur­či­tou ano­ny­mi­tou inter­ne­tu. Čas­to pou­ží­va te­le­fón­ne čís­lo, kto­ré je re­gis­tro­va­né na inú oso­bu, ba do­kon­ca niek­to­rí pou­ží­va­jú aj úč­ty za­lo­že­né v ban­ko­vých in­šti­tú­ciach na tzv. „bie­le ko­ne“. To všet­ko sťa­žu­je úlo­hu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, do­pát­rať sa k pá­cha­te­ľo­vi. Pri tom­to je pot­reb­né spo­me­núť, že tá­to for­ma pod­vo­du, by ne­bo­la tak roz­ší­re­ná, ak by poš­ko­de­ní dodr­ža­li as­poň mi­ni­mál­nu mie­ru opatr­nos­ti a pre­dá­va­jú­ce­ho, by si ne­ja­kým spô­so­bom ove­ri­li a ne­za­sie­la­li fi­nan­čné pros­tried­ky vop­red.

Autor sa za­obe­rá prí­pa­dom, ke­dy pá­cha­teľ rea­gu­je na in­ze­rát pros­tred­níc­tvom e-mai­lo­vej sprá­vy, pros­tred­níc­tvom kto­rej pre­bie­ha ko­mu­ni­ká­cia me­dzi pá­cha­te­ľom a poš­ko­de­ným. E-mai­lo­vá ad­re­sa pá­cha­te­ľa, je je­di­ným vý­cho­dis­ko­vým úda­jom pre vy­šet­ro­va­te­ľa.
V praxi sa naj­čas­tej­šie stá­va, že poš­ko­de­ný pri­chá­dza na to, že bol pod­ve­de­ný až s od­stu­pom ča­su. Nie­ke­dy sú to ho­di­ny, ale nie­ke­dy aj dni až týž­dne, ke­dy zis­tí, že ani po za­pla­te­ní zá­lo­hy, mu žiad­ny to­var ne­bu­de do­da­ný. Po­da­ním tres­tné­ho ozná­me­nia oča­ká­va od or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, že pá­cha­te­ľa od­ha­lia, us­ved­čia a vec sa dos­ta­ne až na súd, kde bu­de pá­cha­teľ spra­vod­li­vo pot­res­ta­ný.

Pos­tup pod­ľa § 3 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, nep­ri­chá­dza do úva­hy, na­koľ­ko in­for­má­cie po­ža­do­va­né od pos­ky­to­va­te­ľa e-mai­lo­vých slu­žieb, tvo­ria pred­met te­le­ko­mu­ni­kač­né­ho ta­jom­stva pod­ľa § 63 ods. 1 zá­ko­na č. 351/2011 Z. z. o elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­ciách.
Pred pri­ja­tím smer­ni­ce GDPR, ap­li­kač­ná prax vo vy­šet­ro­va­ní fun­go­va­la tak, že po­li­cajt za­slal pre­vádz­ko­va­te­ľo­vi kon­krét­nej e-mai­lo­vej služ­by žia­dosť, na us­tá­le­nie kon­co­vé­ho uží­va­te­ľa pre­ve­ro­va­nej IP ad­re­sy, kde ok­rem žia­dos­ti o ozná­me­nie úda­jov, bo­lo pot­reb­né za­bez­pe­čiť prí­kaz na zis­te­nie a ozná­me­nie úda­jov o us­ku­toč­ne­nej te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ke pod­ľa § 116 Tres­tné­ho po­riad­ku. Po­ve­re­ný prís­luš­ník ale­bo vy­šet­ro­va­teľ,tak po­dal pod­net na prís­luš­nú pro­ku­ra­tú­ru, kde nás­led­ne pro­ku­rá­tor pod­ľa § 116 ods. 1, ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku, po­dal návrh na vy­da­nie prí­ka­zu na zis­te­nie a ozná­me­nie úda­jov o te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ke, kto­ré sú pred­me­tom te­le­ko­mu­ni­kač­né­ho ta­jom­stva, ale­bo na kto­ré sa vzťa­hu­je ochra­na osob­ných úda­jov. Na je­ho návrh nás­led­ne, vec­ne prís­luš­ný pred­se­da se­ná­tu a pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie, vy­dal ta­ký­to prí­kaz pod­ľa § 116 ods. 1, ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­rý bol za­sla­ný pre­vádz­ko­va­te­ľo­vi ale­bo pro­vi­de­ro­vi e-mai­lo­vých slu­žieb.

Vy­ššie uve­de­nú žia­dosť a prí­kaz, bo­lo pro­vi­de­ro­vi pot­reb­né do­ru­čiť čo naj­rý­chlej­šie, na­koľ­ko v zmys­le § 58 ods. 5 písm. a) zá­ko­na č. 351/2011 Z. z. o elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­ciách (plat­né­ho a účin­né­ho pred za­ve­de­ním „GDPR“, pozn. auto­ra) pro­vi­der ucho­vá­val pre­vádz­ko­vé úda­je, lo­ka­li­zač­né úda­je a úda­je ko­mu­ni­ku­jú­cich strán odo dňa us­ku­toč­ne­nia ko­mu­ni­ká­cie len po­čas 6 me­sia­cov, ak iš­lo o pri­po­je­nie k inter­ne­tu. Pre­vádz­ko­va­teľ nás­led­ne or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní, ozná­mil spra­vid­la IP ad­re­su, z kto­rej bo­lo da­né e-mai­lo­vé kon­to vy­tvo­re­né, zoz­nam prih­lá­se­ní (IP ad­re­sy, dá­tu­my a ča­sy) na da­né e-mai­lo­vé kon­to, re­gis­trač­né úda­je oso­by pou­ží­va­jú­cej da­né e-mai­lo­vé kon­to, prí­pad­ne uvie­dol ďal­šie sku­toč­nos­ti, kto­ré moh­li na­po­môcť k iden­ti­fi­ká­cii oso­by pou­ží­va­jú­cej da­né e-mai­lo­vé kon­to. Tie­to úda­je bo­li nás­led­ne vy­uži­té vo vy­šet­ro­va­ní a zis­te­ní pá­cha­te­ľa pred­met­né­ho skut­ku.

Smer­ni­ca GDPR kto­rá vstú­pi­la do plat­nos­ti 25. má­ja 2018 a pla­tí v ce­lej Európ­skej únii, však pri­nies­la aj jed­nu pod­stat­nú zme­nu, kto­rá sťa­ží prá­cu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní.V sú­čas­nos­ti sa ja­ví ur­či­tá ab­sur­di­ta, ke­dy vy­ššie spo­me­nu­té úda­je, už zrej­me nie je mož­né zis­tiť spät­ne a to ani na zá­kla­de prí­ka­zu pod­ľa § 116 Tres­tné­ho po­riad­ku.

V pod­mien­kach Slo­ven­skej re­pub­li­ky zá­kon č. 351/2011 Z. z. o elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­ciách v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, re­gu­lu­je pod­mien­ky pre­vádz­ko­va­te­ľov elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­cií ako ajo­chra­nu súk­ro­mia a ochra­nu spra­cú­va­nia osob­ných úda­jov v ob­las­ti elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­cií.

Pod­ľa § 55 ods. 3 cit. zá­ko­na pod­nik, kto­rý pos­ky­tu­je ve­rej­nú sieť ale­bo služ­bu, je po­vin­ný za­bez­pe­čiť tech­nic­ky a or­ga­ni­zač­ne dô­ver­nosť správ a s ni­mi spo­je­ných pre­vádz­ko­vých úda­jov, kto­ré sa pre­ná­ša­jú pros­tred­níc­tvom je­ho ve­rej­nej sie­te a ve­rej­ných slu­žieb. Za­ka­zu­je sa naj­mä nah­rá­va­nie, od­po­čú­va­nie, uk­la­da­nie správ ale­bo iné dru­hy za­chy­te­nia ale­bo sle­do­va­nia správ a s ni­mi spo­je­ných úda­jov oso­ba­mi iný­mi, ako sú uží­va­te­lia ale­bo bez súh­la­su dot­knu­tých uží­va­te­ľov, ak ten­to zá­kon neus­ta­no­vu­je inak.

Pod­ľa § 57 ods. 1 cit. zá­ko­na pre­vádz­ko­vé úda­je sú úda­je vzťa­hu­jú­ce sa na uží­va­te­ľa a na kon­krét­ny pre­nos in­for­má­cií v sie­ti a vzni­ka­jú­ce pri tom­to pre­no­se, kto­ré sa spra­cú­va­jú na úče­ly pre­no­su sprá­vy v sie­ti ale­bo na úče­ly fak­tu­rá­cie.

Pod­ľa § 57 ods. 2 cit. zá­ko­na lo­ka­li­zač­né úda­je sú úda­je spra­cú­va­né v sie­ti ale­bo pros­tred­níc­tvom služ­by, kto­ré ozna­ču­jú geog­ra­fic­kú po­lo­hu kon­co­vé­ho za­ria­de­nia uží­va­te­ľa ve­rej­nej služ­by. Pod­nik mô­že spra­cú­vať lo­ka­li­zač­né úda­je iné ako pre­vádz­ko­vé úda­je, kto­ré sa tý­ka­jú účas­tní­ka ale­bo uží­va­te­ľa ve­rej­nej sie­te ale­bo ve­rej­nej služ­by len vte­dy, ak sa ano­ny­mi­zu­jú ale­bo ak s tým účas­tník ale­bo uží­va­teľ ve­rej­nej sie­te ale­bo ve­rej­nej služ­by súh­la­sí v roz­sa­hu a tr­va­ní ne­vyh­nut­nom na pos­kyt­nu­tie služ­by s pri­da­nou hod­no­tou. Pod­nik je po­vin­ný in­for­mo­vať účas­tní­ka ale­bo uží­va­te­ľa pred zís­ka­ním ich súh­la­su o dru­hu lo­ka­li­zač­ných úda­jov iných ako pre­vádz­ko­vých úda­jov, kto­ré sa bu­dú spra­cú­vať, o úče­le a ča­se ich spra­cú­va­nia a či sa úda­je bu­dú pos­ky­to­vať tre­tej stra­ne na úče­ly pos­ky­to­va­nia služ­by s pri­da­nou hod­no­tou. Účas­tník ale­bo uží­va­teľ mô­že ke­dy­koľ­vek od­vo­lať svoj súh­las da­ný na spra­cú­va­nie ta­kých lo­ka­li­zač­ných úda­jov.

Pre­vádz­ko­vé úda­je tý­ka­jú­ce sa účas­tní­kov a uží­va­te­ľov sa nes­mú bez súh­la­su dot­knu­tej oso­by ucho­vá­vať a pod­nik je po­vin­ný ich po skon­če­ní pre­no­su sprá­vy bez­od­klad­ne zlik­vi­do­vať ale­bo ano­ny­mi­zo­vať ok­rem prí­pa­dov uve­de­ných v tom­to zá­ko­ne.
Pod­ľa § 58 ods. 5cit zá­ko­na pod­nik je na úče­ly pos­ky­to­va­nia úda­jov pod­ľa § 63 ods. 6 po­vin­ný ucho­vá­vať pre­vádz­ko­vé úda­je, lo­ka­li­zač­né úda­je a úda­je ko­mu­ni­ku­jú­cich strán, na kto­ré sa vzťa­hu­je súh­las sú­du pod­ľa § 63 ods. 7 ale­bo prí­kaz sú­du pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku.

Pod­ľa § 63 ods. 6 cit. zá­ko­na pod­nik je po­vin­ný pos­kyt­núť or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní na úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia úda­je, kto­ré sú pred­me­tom te­le­ko­mu­ni­kač­né­ho ta­jom­stva,v prí­pa­de úda­jov pot­reb­ných na úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia a pát­ra­nia po hľa­da­nej oso­be ale­bo nez­ves­tnej oso­be a od­cu­dze­ných mo­to­ro­vých vo­zid­lách sa pos­tu­pu­je pod­ľa oso­bit­ných pred­pi­sov. Pod­nik je po­vin­ný pos­kyt­núť tie­to úda­je zro­zu­mi­teľ­ným spô­so­bom v lis­tin­nej po­do­be ale­bo v elek­tro­nic­kej po­do­be v šif­ro­va­nej for­me. Tie­to úda­je sa pos­ky­tu­jú len na zá­kla­de pí­som­nej žia­dos­ti vy­ho­to­ve­nej na zá­kla­de pí­som­né­ho súh­la­su zá­kon­né­ho sud­cu. Súh­las mož­no ude­liť, len ak ne­mož­no sle­do­va­ný účel do­siah­nuť inak ale­bo ak by bo­lo je­ho do­siah­nu­tie iným spô­so­bom pod­stat­ne sťa­že­né.

V praxi to zna­me­ná, že pre pre­vádz­ko­va­te­ľa emai­lo­vej schrán­ky, je v sú­čas­nos­ti dos­tup­ný len dá­tum re­gis­trá­cie a dá­tum pos­led­né­ho prih­lá­se­nia, po­kiaľ pri re­gis­trá­cii uží­va­teľ ne­vypl­ní aj ne­po­vin­né úda­je(lo­ka­li­ta, re­gión, vek…). Od­ke­dy je v plat­nos­ti „GDPR“ ten­to pre­vádz­ko­va­teľ ne­mô­že dis­po­no­vať ani IP ad­re­sa­mi uží­va­te­ľov. Ne­mô­že tiež or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní pos­kyt­núť žiad­ne in­for­má­cie o poč­toch ale­bo dá­tu­moch jed­not­li­vých prih­lá­se­ní uží­va­te­ľa a už vô­bec nie ob­sah a zne­nie pri­ja­tých ale­bo od­os­la­ných správ, na­koľ­ko tie­to in­for­má­cie, je po­vin­ný zlik­vi­do­vať ale­bo ich ano­ny­mi­zo­vať.
Tie­to úda­je dom­nie­vam sa, je v sú­čas­nos­ti mož­né pos­kyt­núť na zá­kla­de súd­ne­ho prí­ka­zu pod­ľa § 116 Tres­tné­ho po­riad­ku len do bu­dúc­na. V skrat­ke to zna­me­ná, že pod­nik pre­vádz­ko­vé úda­je o pou­ží­va­te­ľo­vi, „vďa­ka“ GDPR nes­mie ucho­vá­vať a je po­vin­ný ich zlik­vi­do­vať ale­bo ano­ny­mi­zo­vať,či­že ich ne­mô­že mať k dis­po­zí­cii spät­ne na vy­žia­da­nie or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní. Až nás­led­ne ak je mu do­ru­če­ný prí­kaz od sú­du pod­ľa § 116 Tres­tné­ho po­riad­ku, za­čne pod­nik pre­vádz­ko­vé úda­je ucho­vá­vať a je po­vin­ný ich pos­kyt­núť or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní. Pla­tí to však len na úda­je zís­ka­né do bu­dúc­na a nie spät­ne. Pa­tria sem si­tuácie, keď je oso­ba už po­doz­ri­vá zo spá­chania ne­ja­ké­ho tres­tné­ho či­nu a na zá­kla­de prí­ka­zu sud­cu pod­ľa § 116 Tres­tné­ho po­riad­ku, sa za­čne so sle­do­va­ním je­ho elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­ká­cie do bu­dúc­na s úmys­lom od­ha­liť dô­ka­zy dô­le­ži­té pre tres­tné ko­na­nie. Nie je te­da mož­né za sú­čas­né­ho práv­ne­ho sta­vu, zis­tiť pre­vádz­ko­vé úda­je pot­reb­né na zis­te­nie pá­cha­te­ľa, kto­rý sa skut­ku do­pus­til v mi­nu­los­ti. V prí­pa­de dô­kaz­nej nú­dze, ke­dy by sa or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní, opie­ral len o tak­to zís­ka­né úda­je, mu neos­tá­va nič iné, ako uza­vrieť vy­šet­ro­va­nie – „pá­cha­teľ nez­ná­my“.

Vznik­nu­tú si­tuáciu po­va­žu­jem za veľ­mi neš­ťas­tnú, kto­rá tak dom­nie­vam sa, umož­ňu­je „unik­núť“ pá­cha­te­ľom pred pot­res­ta­ním a vý­raz­ne sťa­žu­je prá­cu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní. Prá­vo na ochra­nu ma­jet­ku poš­ko­de­né­ho, v tom­to prí­pa­de ťa­há za krat­ší ko­niec, op­ro­ti prá­vu na ochra­nu súk­ro­mia pá­cha­te­ľa. Prá­vo jed­not­liv­ca by však v spra­vod­li­vom sve­te, ma­lo kon­čiť tam, kde za­čne za­sa­ho­vať do prá­va iné­ho jed­not­liv­ca. Aj vzhľa­dom na roz­hod­nu­tie Súd­ne­ho dvo­ra EÚ zve­rej­ne­né Pet­rom Šam­kom, je ba­dať ten­den­ciu, aby or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pou­ží­va­li in­šti­tú­ty tres­tných po­riad­kov, pri kto­rých sa za­sa­hu­je do zá­klad­ných práv a slo­bôd ob­ča­nov, len pri „viac zá­važ­ných tres­tných či­noch“. Je te­da mož­né oča­ká­vať, že aj v na­šom práv­nom po­riad­ku, dôj­de k re­duk­cii tres­tných či­nov, pri kto­rých sa §116 Tres­tné­ho po­riad­ku, bu­de môcť vy­užiť. Am­bí­ciu toh­to člán­ku je zá­ro­veň vy­zvať od­bor­nú ve­rej­nosť na dis­kurz o tej­to té­me, s cie­ľom náj­sť čo naj­op­ti­mál­nej­šie rie­še­nie vznik­nu­tej si­tuácie, s cie­ľom uľah­čiť prá­cu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, pri od­ha­ľo­va­ní tres­tných či­nov pá­cha­ných ta­kou­to for­mou.

Autor
por. Mgr., Eugen Tomko

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a710-prikaz-sudcu-podla-116-tr-por-problemy-aplikacnej-praxe-v-suvislosti-so-zavedenim-smernice-gdpr

skončenie pracovného pomeru –Zákon – Zákonník práce 311/2001 | Paragrafy: § 59, § 60, § 61, § 62, § 63 …

nadbytočnosť zamestnanca –Zákon – Zákonník práce 311/2001 | Paragrafy: § 63– 65/1965 | Paragrafy: § 46

Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď z organizačných dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 Zákonníka práce pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu,

Výpoveďou pre nadbytočnosť možno skončiť pracovný pomer dohodnutý na neurčitý čas, ako aj pracovný pomer na dobu určitú. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná. Výpoveď sa doručuje zamestnancovi do vlastných rúk a to na pracovisku, v byte zamestnanca alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno výpoveď doručiť poštovým podnikom ako doporučenú zásielku. Výpoveď doručovanú poštovým podnikom zamestnávateľ zasiela na poslednú adresu zamestnanca, ktorá je mu známa, ako doporučenú zásielku s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“.

Povinnosť zamestnávateľa doručiť písomnosť sa splní, len čo zamestnanec písomnosť prevezme alebo len čo ju poštový podnik vrátil zamestnávateľovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie písomnosti bolo zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca. Účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec prijatie písomnosti odmietne.

Upozorňujeme, že vykonanie riadneho doručenia je mimoriadne významné pre účinnosť výpovede. V prípade osobného doručovania odporúčame vykonať doručenie výpovede za účasti svedka, ktorý potvrdí prípadné odopretie prevzatia výpovede.

Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. Výpovedný dôvod teda musí byť dostatočne určito skutkovo konkretizovaný, aby nebol zameniteľný s inou organizačnou zmenou.

Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď pre nadbytočnosť, nesmie počas dvoch mesiacov znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať po skončení pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca.

Výpoveď, ktorá bola doručená druhému účastníkovi, možno odvolať len s jeho súhlasom. Odvolanie výpovede, ako aj súhlas s jej odvolaním treba urobiť písomne.

Výpovedná doba zamestnanca, ktorému je daná výpoveď z dôvodu nadbytočnosti je (i) dva mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej jeden rok a menej ako päť rokov alebo (ii) tri mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej päť rokov.

Do doby trvania pracovného pomeru sa započítava aj doba trvania opakovane uzatvorených pracovných pomerov na určitú dobu u toho istého zamestnávateľa, ktoré na seba bezprostredne nadväzujú.

Výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca.

Zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi výpoveď v ochrannej dobe, a to

a) v dobe, keď je zamestnanec uznaný dočasne za práceneschopného pre chorobu alebo úraz, ak si túto neschopnosť úmyselne nevyvolal alebo nespôsobil pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok, a v dobe od podania návrhu na ústavné ošetrovanie alebo od nástupu na kúpeľnú liečbu až do dňa ich skončenia,

b) pri povolaní na výkon mimoriadnej služby v období krízovej situácie odo dňa, keď bol zamestnanec povolaný na výkon mimoriadnej služby doručením povolávacieho rozkazu alebo keď bol na výkon mimoriadnej služby povolaný mobilizačnou výzvou alebo mobilizačným oznámením, alebo ak bol zamestnancovi výkon mimoriadnej služby nariadený, až do uplynutia dvoch týždňov po jeho prepustení z tejto služby; to platí rovnako v prípade výkonu alternatívnej služby podľa osobitného predpisu…

Kompletný článok nájdete na stránke:  ulpianus.sk

Mgr., Tomáš Čentík

Zdroj
https://www.ulpianus.sk/blog/vzor-vypoved-pre-nadbytocnost-z-organizacnych-dovodov/

Úvod

Medzi spoločnosti sa v minulosti zaraďovali cechy, ktoré vznikali v mestách ako združenia remeselníkov (neskôr aj obchodníkov). Cechy boli známe v tejto podobe v celej strednej Európe, pričom táto ustanovizeň k nám nebola prenesená ako hotová inštitúcia nemeckým právom, ale vyvinula sa už na tunajšej pôde stálym pôsobením nemeckého vplyvu. Členstvo v cechu sa pôvodne nadobúdalo pristúpením a prijatím, ktoré bolo neskôr čím ďalej tým viac sprísňované, lebo cechoví majstri bránili svoj pracovný a odbytový trh; ale aj mesto z rozličných príčin (živnostensko-policajných) podmieňovalo nadobúdanie členstva. Postupne cechy nadobudli veľkú moc nielen v meste, ale aj v hospodárskom živote štátu, a preto sa pomaly stávali predmetom záujmu štátnej hospodárskej politiky a zákonodarstva, a to najmä vtedy, keď sa v18. storočí ukázalo, že už nie sú nositeľmi pokroku, ale že svojím konzervativizmom hatia rozvoj priemyselnej výroby. Dokonca aj sama remeselná výroba upadla pre prílišné zostrenie cechového prímusu a znemožnenie prístupu nových členov do cechu, v ktorom členstvo zostávalo dedične určitým rodinám. Obchodné spoločnosti boli v Uhorsku zavedené v rámci prvého obchodného zákonodarstva v roku 1840, a to zákonom č. 18/1840; podľa tohto zákona boli unás zavedené verejné obchodné, komanditné a účastinné spoločnosti.(2)

Korene inštitútu právnickej osoby a ich odraz v odbornej literatúre sú síce povšimnuté už v rímskom práve a v antickej rímskej spoločnosti, nejde však v skutočnosti o výraz akejkoľvek obecne jednotnej právnej konštrukcie, ale o prvotnú spontánne vzniknutú potrebu preniesť vlastnosti človeka na iný útvar s celkom špecifickými a vzájomne zásadne odlišnými cieľmi, a teda i vzájomne odlišnú právnu konštrukciu. Prelom v myslení a presadení konštrukcie mimo myslenie určených kruhov si vyžiadal ďalšie stovky rokov vývoja ľudského myslenia smerom k abstraktným myšlienkovým modelom a k prepojeniu týchto myšlienkových konštrukcií s vhodnými spoločenskými podmienkami.(3)

Obchodnoprávne aspekty trestnej zodpovednosti právnických osôb

Doktrína prepichnutia korporátneho závoja spoločnosti (piercing the corporate veil) pochádza z precedentného systému práva Spojených štátov amerických (4) a jej primárnym účelom je princíp ochrany veriteľov. Esencia doktriny spoč iva v negácii principu majetkovej samostatnosti spoločnosti a spoločnikov, ako aj principu obmedzeneho ručenia spoločnikov ́́́́(limited liability) za záväzky spoločnosti, čím umožňuje veriteľom uspokojiť svoje pohľadávky z osobného majetk(5) Najčastejším dôvodom pre popieranie samostatnosti právnej subjektivity kapitálovej spoločnosti je napr. konanie člena korporácie, ktoré spočívalo v použití korporácie ako „nástroja“ alebo ako „alter ega“ členov korporácie v snahe o zadováženie si neoprávnenej výhody pred ostatnými veritelmi spoločnosti, ďalej signifikantná podkapitalizácia korporácie (thin capitalization) (6) , nevyplácanie dividend a tantiém, zabránenie prevodu korporátnych aktív na jej členov, úpadok spoločnosti, riadne uspokojenie veriteľov v likvidácii, v konkurze a v reštrukturalizácii spoločnosti (in times of acute economic stress), zlyhávanie organizačnej štruktúry spoločnosti a absencia záznamov účtovníctva korporácie, podvodné konanie členov korporácie v zmluvnom kontexte (constructive fraud in the contractual context) (7) atď.
Súdy pri rozhodovacej činnosti o aplikácii pertraktovanej doktríny vychádzajú z pragmatickej aplikácie práva equity argumentujúc, že neexistuje racionálny dôvod pre využitie fikcie právnickej osoby, ak táto fikcia vedie k neželaným právnym následkom. V tejto súvislosti dodávame, že pri využití doktríny piercing the corporate veil rozoznávame tri argumentačné prístupy: tzv. pejoratívna argumentácia (reason by pejorative (8)), tzv. šablónový prístup (template approach) (9) a tzv. charakterový test (character test). (10)
V predchádzajúcom texte bolo uvedené, že doktrína piercing the corporate veil slúži aj k tomu, aby záväzky spoločnosti mohli byť „personifikované“ a zodpovednosť za ne prenesená na spoločníkov. Lokajíček v tomto kontexte kladie otázku, či je možné, aby mohla byť zodpovednosť prenesená aj na iné osoby podieľajúce sa na riadení spoločnosti, t. j. na štatutárne orgány, a poukazuje na to, že doktrína nie je v tejto časti jednotná.(11) V tejto súvislosti zastávame jeho názor, v zmysle ktorého by sme k aplikácii uvedenej doktríny na štatutárov mali pristupovať rezervovane, a to z dvoch dôvodov: jednak zo zahraničnej judikatúry je zrejmé, že súdy vo väčšine prípadov doktrínu neaplikujú v prípade, ak štatutár nie je zároveň aj spoločníkom, a taktiež poukazuje na použiteľnosť iných inštitútov súkromného práva spočívajúcich napr. v deliktuálnej zodpovednosti štatutárov. Uvedený autor dochádza k záveru, že nie je nevyhnuté extenzívne aplikovať doktrínu tak, že by bol štatutár priamo zodpovedný voči veriteľom spoločnosti, aj keď to úplne nevylučuje. Okrem štatutárov a spoločníkov nie je možné v praxi eliminovať ani situáciu, kedy by mala na spoločnosť vplyv osoba stojaca mimo členov korporácie a jej organizačnej štruktúry, vtomto prípade je namieste pojem shadow directors (tzv. faktickí štatutári). Ostatná novela(12) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo „OBZ“) ustanovila, že „povinnosti mandatára má aj osoba, ktorá fakticky vykonáva pôsobnosť štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu bez toho, aby bola do takejto funkcie vymenovaná alebo ustanovená. Taká osoba je najmä povinná konať s odbornou starostlivosťou v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Pri porušení týchto povinností má rovnakú zodpovednosť ako štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu.“(13) Podľa Lukáčku je v súčasnosti v našich podmienkach aj cez optiku tejto novely možné vnímať intenzívnejšie a cielenejšie zmeny právnej úpravy v korporátnom práve na zabezpečenie zodpovedného podnikania, ktoré v tomto prípade nie je „nadštandard“ spoločensky zodpovedného podnikania, ale plnenie fundamentálnych povinností v corporate governance. Zavedením ustanovenia § 66 ods. 7 OBZ zákonodarca pristúpil kvymedzeniu nových subjektov, ktoré doposiaľ súkromnoprávna úprava SR nepoznala a voči ktorým „po novom“ môže byť za splnenia zákonom stanovených podmienok vyvodzovaná zodpovednosť za škodu (okrem iného). Lukáčka ďalej uvádza, že uvedené ustanovenie má za cieľ okrem uvedeného postihovať ustanovovanie takých osôb do riadiacich funkcií, ktorých postavenie je v danej spoločnosti len formálne (tzv. biele kone) a v pozadí ktorých stoja osoby reálne, fakticky vykonávajúce pôsobnosť štatutárnych orgánov, v prípadoch, kedy rozhodnutia faktických štatutárov spôsobujú spoločnosti škodu.(14)
Prijaté opatrenia (napr. zamedzenie účelovému zlučovaniu spoločností, sprísnenie povinností zapísaných ale i „tieňových“ štatutárov o.i. pod hrozbou diskvalifikácie, ale aj hrozba trestnoprávneho postihu, resp. úprava kapitálových fondov) majú za cieľ skvalitniť podnikateľské prostredie, a môžeme konštatovať, že aj vďaka nim sa doktrína prepichnutia korporátneho závoja v našom právnom poriadku stala hmatateľnejšou. Efektivitu prijatých opatrení však možno hodnotiť až po tom, čo ich aplikačná prax ,,uvedie do života“.

Trest zrušenie právnickej osoby v kontexte zákona o trestnej zodpovednosti
právnickej osoby

Obligatórne uloženie trestu zrušenia právnickej osoby nastáva podľa § 12 zákona č. 91/2016 o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoTZPO“), ak jej činnosť bola úplne alebo prevažne využívaná na páchanie trestnej činnosti. Ide teda o prípady, keď činnosť právnickej osoby je obmedzená na páchanie trestnej činnosti. Podmienkami pre uloženie trestu zrušenia právnickej osoby, ktoré musia byť splnené kumulatívne, sú:

a) trestne zodpovedná právnická osoba musí mať sídlo v Slovenskej republike,
b) činnosť trestne zodpovednej právnickej osoby bola úplne alebo prevažne využívaná na páchanie       trestnej činnosti,
c) tento druh trestu možno uložiť len v prípade, ak to nevylučuje povaha právnickej osoby,
d)  v prípade právnických osôb uvedených v § 12 ods. 4 a 5 ZoTZPO súd môže uložiť tento druh trestu len po vyjadrení príslušného orgánu, t. j. Národnej banky Slovenska alebo orgánu, ktorý udeľuje povolenie pre vznik a činnosť komoditnej burzy.

a) Prvou podmienkou je, aby právnická osoba mala sídlo na území Slovenskej republiky.Táto požiadavka vyplýva zo skutočnosti, že slovenské súdy nemôžu zasahovať do právomoci iných štátov. Rovnako nemožno uložiť tento druh trestu právnickej osobe, ktorá má sídlo mimo územia Slovenskej republiky, ale na našom území má organizačnú zložku (uvedené vyplýva z § 2 ods. 3 ZoTZPO). Podľa § 7 ods. 1 OBZ sa organizačnou zložkou podniku rozumie odštepný závod alebo iný organizačný útvar podniku podľa Obchodného zákonníka alebo osobitného zákona. Odštepný závod je aj organizačná zložka podniku, ktorá je ako odštepný závod zapísaná v obchodnom registri. Pri prevádzkovaní odštepného závodu sa používa obchodné meno podnikateľa s dodatkom, že ide o odštepný závod. Podľa § 7 ods. 2 OBZ má podobné postavenie ako odštepný závod aj iná organizačná zložka, pokiaľ zákon ustanovuje, že sa zapisuje do obchodného registra. V neposlednom rade, podľa § 7 ods. 3 OBZ sa prevádzkarňou rozumie priestor, v ktorom sa uskutočňuje určitá podnikateľská činnosť. Prevádzkareň musí byť označená obchodným menom podnikateľa, ku ktorému sa môže pripojiť názov prevádzkarne alebo iné rozlišujúce označenie. Trest zrušenia právnickej osoby nemožno uložiť zahraničnej právnickej osobe, ktorej organizačná zložka má sídlo v Slovenskej republike, aj keď bol trestný čin spáchaný v rámci jej činnosti, avšak takejto právnickej osobe možno uložiť iné druhy trestov (napr. peňažný trest alebo trest prepadnutia majetku, atď.). Domnievam sa, že právna úprava týchto iných druhov trestov (t.j. okrem trestu zrušenia právnickej osoby) vo svojich zákonných ustanoveniach spomína len právnickú osobu a nie právnickú osobu, ktorá má sídlo v Slovenskej republike. Pod zahraničnou osobou sa rozumie právnická osoba so sídlom mimo územia Slovenskej republiky, ktorá môže podnikať na území Slovenskej republiky za rovnakých podmienok a v rovnakom rozsahu ako slovenské osoby (pozri § 21 ods. 1 OBZ).

b) Druhou podmienkou je činnosť trestne zodpovednej právnickej osoby, ktorá spočíva celkom alebo prevažne v páchaní trestnej činnosti. S touto podmienkou nie je rozhodujúce, čo je predmetom činnosti právnickej osoby, ktorý je uvedený v zakladateľskej zmluve, listine a spoločenskej zmluve, alebo tým, ktorý je zapísaný v Obchodnom registri. Dôležitou skutočnosťou bude ale faktická činnosť právnickej osoby, t. j. či vznikla s cieľom páchať trestnú činnosť, hoci ako predmet podnikania má uvedený legálny predmet činnosti. Zároveň sa právnická osoba mohla dostať k trestnej činnosti až postupne (rôznymi zmenami v spoločnosti na úrovni konateľov, spoločníkov, zamestnancov, atď.). Činnosť právnickej osoby, ktorej má byť uložený trest zrušenia právnickej osoby, spočíva
– úplne v páchaní trestného činu alebo trestných činov, čo znamená, že právnická osoba sa vôbec          nezaoberala legálnou činnosťou, ale aktivitami, ktoré podmieňovali vznik jej trestnej zodpovednosti,
– prevažne v páchaní trestného činu alebo trestných činov, z čoho vyplýva, že prevažná väčšina činnosti právnickej osoby tvorí nadpolovičnú väčšinu jej činnosti. Pre uloženie tohto trestu nestačí, pokiaľ trestná činnosť právnickej osoby bola len ojedinelým vybočením z legálneho pôsobenia, pokiaľ nemožno vyvodiť, že jej činnosť spočívala výlučne alebo aspoň sčasti prevažne v páchaní trestnej činnosti.

c) Povaha právnickej osoby vylučuje uloženie trestu zrušenia právnickej osoby aj bez toho, aby to zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb explicitne upravoval. Nejde však oprávnické osoby, ktoré sú včase spáchania trestného činu zriadené zákonom ani o ďalšie právnické osoby, ktoré sú vylúčené z trestnej zodpovednosti právnických osôb na základe ustanovenia § 5 ods. 1 ZoTZPO. Ide o pomerne veľký počet právnických osôb, z ktorých sa navyše ani viaceré nezapisujú do Obchodného registra, t. j. okruh právnických osôb, ktorým nemožno uložiť trest zrušenia právnickej osoby, je v súčasnosti pomerne ťažké vymedziť, avšak vzhľadom na existenciu § 5 ods. 1 ZoTZPO ich vymedzenie spočíva vo vecnej dôležitosti, pretože zaisťujú plnenie špeciálnych funkcií vo verejnom záujme, najmä v oblasti bezpečnosti či zdravotníctva.

d) Pokiaľ ide o právnickú osobu, ktorá je subjektom podľa § 12 ods. 4 a 5 ZoTZPO, môže súd uložiť trest zrušenia právnickej osoby až po vyjadrení príslušného orgánu. (15)

ZÁVER

V príspevku autor poukazuje o.i. na ukladanie trestu zrušenia právnickej osoby v kontexte zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb, ktorý je účinný od 1.7.2016 azároveň na doktrínu piercing the corporate veil, korá slúži aj ktomu, aby záväzky spoločnosti mohli byť „personifikované“ a zodpovednosť za ne prenesená na spoločníkov. Etické kódexy spoločností alebo Compliance programy, ktoré sú v súčasnosti aktuálne pri riadení najmä tých obchodných spoločností, ktoré sú členmi nadnárodných podnikateľských skupín, sú zaraďované do soft law a predstavujú jednu z možností autoregulácie právnických osôb. Fenomén soft law do nášho právneho systému prenikol z nadnárodnej úrovne, akou je napr. systém United Nations Global Compact (16) založený na princípe dobrovoľnosti bez existencie kontrolného mechanizmu.

Doc. JUDr., Tomáš Strémy, PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Zborniky/Zbornik_-_Veritel_v_centre_pozornos_i_prava.pdf