1. Úvod
„Múdrosť človeka možno merať podľa starostlivosti, s ktorou myslí na veci budúce alebo na koniec. „[1] Slová nemeckého satirika a prírodovedca Georga Christopha Lich- tenberga nás upozorňujú, že máme myslieť na budúcnosť. Aj na budúcnosť našej planéty, ktorej životné prostredie, okrem iných mechanizmov, chráni aj medzinárodné právo.
Ale prečo chrániť Antarktídu? Je to predsa najvzdialenejšie a najnehostinnejšie miesto na Zemi. Predstavuje oblasť takmer 14 miliónov kilometrov štvorcových, ale takmer celá pevnina je pokrytá rozsiahlou ľadovou prikrývkou2 a nemá žiadne stále ani pôvodné obyvateľstvo.
1.1. Význam Antarktídy
Od dobytia južného pólu 15. decembra 1911 nórskym bádateľom Roaldom Amun- dsenom sa kontinent ocitol v centre záujmu mnohých štátov, ktoré si nárokovali časti kontinentu kvôli nerastnému bohatstvu a výnosnému lovu zvierat.
Ľadová pokrývka Antarktídy ukrýva v sebe asi 80 % všetkých zásob sladkej vody na Zemi,[2] čo potvrdzuje, že otázky týkajúce sa stability ľadovca Antarktídy a ochrany kontinentu sú globálne dôležité. Počas zimy kontinent vytvára dodatočný priestor ľadom pokrytého oceánu. To robí z kontinentu ideálne laboratórium pre skúmanie vplyvu ľadu na globálnu klímu a oceánografické procesy. Vyšetrovanie pomáha pri posudzovaní všeobecnej úlohy ľadu pri geologickom utváraní našej planéty v súčasnosti a v minulosti.[3]
V súčasnosti je Antarktída „kontinentom vedy.”[4] Výskum je tu rozšírený vďaka neprítomnosti priemyslu, ľudského osídlenia, jednoduchosti a zároveň jedinečnosti tejto časti Zeme. Vo vrstve ľadu hrubej 4 km je unikátny záznam o tom, ako vyzerala klíma našej planéty posledných milión rokov.
1.2. Medzinárodnoprávny režim Antarktídy
Právny režim Antarktídy je výnimočný rovnako ako kontinent sám. Zatiaľ čo iné kontinenty sú rozdelené na štátne územia patriace jednotlivým štátom, Antarktída má medzinárodnoprávny režim podobne ako šíre more a kozmický priestor. Na jeho vytvorení sa dohodlo dvanásť štátov v roku 1959 na základe predošlej úspešnej spolupráce vedcov počas Medzinárodného geofyzikálneho roku (1957 a 1958) venovaného polárnemu výskumu a výskumu vyššej atmosféry.[5] Následne Zmluva o Antarktíde obmedzila územné nároky tých štátov,[6] ktoré si ich uplatnili pred jej prijatím (tzv. sektory). V ničom síce neupiera zainteresovaným štátom ich – prvým objavom zdôvodňované (inchoate title) – územné nároky, zachováva staus quo, ale ide o zmrazenie (freezing) ich realizovania, t.j. neaplikovanie. [7] Nerealizovanie územných nárokov štátov značne napomáha uplatňovaniu Antarktického zmluvného systému.
2. Zmluva o Antarktíde
Zmluva o Antarktíde (Antarctic Treaty, ďalej len Zmluva) bola podpísaná vo Wash- ingtone 1. decembra 1959 a nadobudla platnosť 23. júna 1961. Vzťahuje sa na oblasť južne od 60° južnej zemepisnej šírky, vrátane plávajúcich ľadovcov a ostrovov (čl. VI Zmluvy).
Napriek tomu, že zmluva nie je primárne zameraná na ochranu životného prostredia, niektoré jej ustanovenia (o zákaze aktivít vojenského charakteru, zákaze jadrových výbuchov a zneškodňovania rádioaktívneho odpadu a o podpore vedeckého výskumu) chránia antarktické životné prostredie. Zmluva patrí k prvým medzinárodným multilaterálnym dohovorom, ktoré environmentálne problémy sveta riešia z regionálneho hľadiska. Prvý raz v histórii sa takýto dohovor vzťahuje na celý kontinent, ktorý sa v záujme vedy a pokroku celého ľudstva môže podľa Zmluvy využívať len na mierové účely a na slobodný vedecký výskum s podporou medzinárodnej spolupráce.[8] V Preambule zmluvné strany okrem iného uznávajú významný prínos tohto kontinentu k vedeckému poznaniu a že je v záujme celého ľudstva, aby Antarktída naďalej vždy slúžila výhradne mierovým účelom a nestala dejiskom alebo predmetom medzinárodného sporu. Vytvorenie pevného základu pre pokračovanie a rozvoj tejto spolupráce na základe slobody vedeckého bádania v Antarktíde má zodpovedať záujmom vedy a pokroku všetkého ľudstva a zmluva má prispieť k realizácii cieľov a zásad obsiahnutých v Charte OSN.
2.1. Zmluvné strany Zmluvy o Antarktíde
Špecifikom zmluvy je skutočnosť, že rozlišuje niekoľko kategórií zmluvných strán.[9] [10] Prvú kategóriu tvorí 12 štátov, ktoré uskutočňovali výskum v rámci Medzinárodného geofyzikálneho roku. Sú to pôvodní signatári zmluvy: Argentína, Austrália, Belgicko, Chile, Francúzsko, Japonsko, Juhoafrická republika, Nórsko, Nový Zéland, USA, Veľká Británia a Ruská federácia. Druhú kategóriu tvoria zmluvné štáty,11 ktoré v Antarktíde vyvíjajú podstatnú vedeckú výskumnú činnosť (akou je vybudovanie vedeckej stanice alebo vyslanie vedeckej expedície – čl. IX ods. 2 Zmluvy). Tretiu kategóriu tvoria ostatné zmluvné strany, ktoré nemajú také práva ako prvé dve kat e- górie. Avšak každá zo zmluvných strán sa zaväzuje, že vyvinie náležité úsilie, v súlade s Chartou OSN, aby sa v Antarktíde nevykonávala žiadna činnosť odporujúca zásadám alebo cieľom tejto Zmluvy (čl. X).
Slovenská republika patrí do tretej kategórie zmluvných strán. Listina o prístupe k Zmluve, ktorú schválilo Národné zhromaždenie 29. marca 1962 a prezident bývalej ČSSR podpísal 6. mája 1962, vstúpila do platnosti 14. júna 1962. Vyhlášku o Zmluve o Antarktíde vydal minister zahraničných vecí 11. júla 1962 (pod č. 76/1962 Zb.). Sl o- venská republika sa po rozdelení ČSFR stala samostatnou zmluvnou stranou Zmluvy o Antarktíde od 1. januára 1993.
2.2. Poradné zhromaždenia k Zmluve o Antarktíde
Poradných zhromaždení (Antarctic Treaty Consultative Meetings – ATCM) sa zúčastňujú prvé dve kategórie zmluvných strán. Pretože na týchto zhromaždeniach môžu štáty týchto dvoch kategórií voľne diskutovať, bývajú nazývané konzultatívne strany (consultative parties).12 Schádzajú sa v termínoch (zvyčajne raz do roka) a na miestach, ktoré si určia v záujme výmeny informácií a vzájomných konzultácií o otázkach Antarktídy, ktoré predstavujú všeobecný záujem a tiež v záujme rozpracovania, preskúmania a odporúčania opatrení svojim vládam, ktoré by prispeli k uskutočneniu zásad a cieľov tejto Zmluvy (čl. IX ods. 1). Tieto štáty majú tiež právo jednostranne vymenúvať svojich občanov za pozorovateľov pre akúkoľvek inšpekciu (čl. VII ods. 1 Zmluvy). Pozorovatelia majú celkom voľný prístup do všetkých oblastí Antarktídy v ktoromkoľvek čase.
2.3. Zákaz aktivít vojenského charakteru
Zákaz vojenských aktivít v Antarktíde patrí medzi najdôležitejšie ustanovenia Zmluvy, a preto sa tento cieľ nachádza aj v jej Preambule. Podľa samotného textu Zmluvy (čl. I) sa Antarktída využije len pre mierové účely. Zakazujú sa okrem iného akékoľvek opatrenia vojenského charakteru, ako je vybudovanie vojenských základní a opevnení, konanie vojenských manévrov, ako aj pokusy s akýmikoľvek druhmi zbraní. Zmluva však nezabraňuje využiť vojenský personál a zariadenie pre vedecké výskumy alebo pre akékoľvek iné mierové účely.
2.4. Podpora vedeckého bádania a medzinárodnej vedeckej spolupráce
Tento záväzok je upravený v čl. II a čl. III Zmluvy. Slobodný vedecký výskum v Antarktíde a spolupráca v tomto smere sa majú naďalej uplatňovať tak, ako počas Medzinárodného geofyzikálneho roku. Na podporu medzinárodnej spolupráce vedeckého výskumu v Antarktíde, sa zmluvné strany dohodli, že si budú v najvyššej možnej a prakticky vykonateľnej miere vymieňať informácie o plánoch vedeckých prác v Antarktíde, vedecký personál medzi výpravami a stanicami v Antarktíde a údaje a výsledky vedeckých pozorovaní a zabezpečia k nim voľný prístup. Pri plnení tohto záväzku sa má podporovať nadväzovanie aktívnej spolupráce s tými odbornými organizáciami OSN a inými medzinárodnými organizáciami, ktoré majú o Antarktídu záujem z vedeckého alebo technického hľadiska.
Vedecký výbor pre výskum Antarktídy
Jedným z takýchto medzinárodných vedeckých organizácií je Vedecký výbor pre výskum Antarktídy (Scientific Committee on Antarctic Research – CSAR). Je orgánom Medzinárodnej rady pre vedu, ktorá sa skladá z vedcov a nie zo zástupcov vlád.[11] [12] Je to mimovládna organizácia. Poskytuje nezávislé vedecké poradenstvo k Zmluve o Antarktíde a tiež iniciuje, propaguje a koordinuje vedecký výskum v Antarktíde.
2.5. Zákaz jadrových výbuchov a zneškodňovania rádioaktívneho odpadu
Jadrové výbuchy v Antarktíde, ako aj zneškodňovanie rádioaktívneho odpadového materiálu v tejto oblasti, sú zásadne zakázané podľa čl. V Zmluvy. Zmluva však dáva možnosť uzavrieť medzinárodné dohody, týkajúce sa využitia jadrovej energie vrátane jadrových výbuchov a zneškodňovania rádioaktívneho odpadového materiálu, na ktorých sa budú podieľať všetky zmluvné strany, predstavitelia ktorých majú právo zúčastniť sa poradných zhromaždení (tzv. konzultatívne strany). V takom prípade sa neskoršie dohody o otázkach nukleárnej energie aplikujú i na Antarktídu[13] (takto platí pre územie Antarktídy Zmluva o zákaze pokusov s jadrovými zbraňami v ovzduší, v kozmickom priestore a pod vodou z roku 1963 a Zmluva o zákaze umiestňovania jadrových zbraní hromadného ničenia na morskom a oceánskom dne i v jeho podzemí z roku 1971).
3. Ochrana živočíchov a voľne rastúcich rastlín Antarktídy
V porovnaní s inými časťami sveta je Antarktída relatívne nezmenená ľudskou činnosťou. Ochrana prirodzenej fauny a flóry bola záujmom tzv. konzultatívnych strán Zmluvy o Antarktíde od začiatku.[14] Preto boli v roku 1964 prijaté Opatrenia na zachovanie antarktických živočíchov a voľne žijúcich rastlín (Agreed Measures for the Conservation of Antarctic Fauna and Flora). Poradné zhromaždenia (ATCM) prijali tiež osobitné opatrenia na zabránenie ľudského poškodzovania antarktickej fauny a flóry, vrátane Pokynov pre návštevníkov Antarktídy (Guidance for Visitors to the Antarctic, 1994) a Pokynov pre prevádzku lietadla v blízkosti koncentrácie vtákov v Antarktíde (Guidelines for the Operation of Aircraft Near Concentrations ofBirds in Antarctica, 2004). Ochranou fauny a flóry sa zaoberá aj Protokol o ochrane životného prostredia a jeho II. príloha (pozri ďalej). Protokol v čl. 3 ods. 2 okrem iného stanovuje, že činnosti v Antarktíde by sa mali plánovať a vykonávať tak, aby sa zabránilo negatívnym zmenám v rozložení, množstve alebo produktivite druhov živočíchov a rastlín.
3.1. Dohovor o zachovaní antarktických tuleňov
Zmluvné strany Dohovoru o zachovaní antarktických tuleňov (Convention for the Connservation of Antarctic Seals, 1972) uznávajú, že zásoby antarktických tuleňov sú dôležitým žijúcim zdrojom v morskom prostredí. Štáty sa dohodli, že určité druhy tuleňov (ktoré sú uvedené v článku 1), nesmú byť usmrtené alebo ulovené v oblasti dohovoru, ich štátnymi príslušníkmi alebo plavidlami pod ich vlajkou, pokiaľ to nie je v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru (čl. 2). Zmluvné strany môžu vydať povolenie zabiť alebo zachytiť tuleňov v obmedzenom množstve, a to v súlade s cieľmi a princípmi tohto dohovoru, za účelom poskytovania potrebných potravín pre mužov alebo psov, pre vedecký výskum alebo ako vzorky pre múzeá, vzdelávacie a kultúrne inštitúcie (čl. 4 ods. 1).
3.2. Dohovor o zachovaní antarktických morských žijúcich zdrojov
Dohovor o zachovaní antarktických morských žijúcich zdrojov (Convention on the Conservation of Antarctic Marine Living Resources, 1980) bol prijatý ako reakcia na obavy, že zvýšenie úlovkov kryl by mohlo mať vážny vplyv na zásoby kryl a ďalší morský život; najmä na vtáky, tulene a ryby. Cieľom dohovoru je ochrana morského života. Dohovor určuje Komisii pre zachovanie žijúcich morských zdrojov (The Com- mission for the Conservation of Antarctic Marine Living Resources – CCAMLR) a jej vedeckému výboru (Scientific Committee), aby spoločne pracovali na riadení žijúcich morských zdrojov.[15]
4. Ochrana nerastných zdrojov Antarktídy
Vzhľadom na to, že výsledky vedeckých výskumov potvrdili v Antarktíde prítomnosť nerastných surovín, v roku 1988 bol podpísaný Dohovor o úprave činností v oblasti nerastných zdrojov Antarktídy (Convention on the Regulation of Antarctic Mineral Resource Activities). Dohovor však nevstúpil do platnosti a otázka ťažby nerastných surovín bola vyriešená Protokolom o ochrane životného prostredia (pozri ďalej), ktorý v čl. 7 stanovuje, že akákoľvek činnosť týkajúca sa nerastných zdrojov, okrem vedeckého výskumu, je zakázaná. Toto pravidlo možno zmeniť až po päťdesiatich rokoch od nadobudnutia platnosti Protokolu (nadobudol platnosť v roku 1998). Medzinárodné spoločenstvo tak na dlhé obdobie dalo prednosť nedotknuteľnosti nerastných zdrojov Antarktídy pred pokusmi o regulovanie ich využívania.[16]
5. Protokol o ochrane životného prostredia k Zmluve o Antarktíde
Ochrana životného prostredia bola vždy jednou z ústredných tém spolupráce medzi stranami Zmluvy o Antarktíde. V roku 1991, tridsať rokov od účinnosti Zmluvy o Antarktíde, zmluvné strany uznali pretrvávajúcu silu a význam Zmluvy prijatím vyhlásenia, ktorým vyjadrili svoje odhodlanie zachovať a posilniť postavenie Zmluvy a ochrany životného prostredia Antarktídy a jej vedeckej hodnoty.[17] Dňa 4. októbra 1991 bol preto (na XI. zasadnutí osobitnej konzultatívnej schôdze Zmluvy o Antarktíde v Madride) podpísaný Protokol o ochrane životného prostredia k Zmluve o Antarktíde (Protocol on Environmental Protection, tzv. Madridský protokol, ďalej len Protokol). Platnosť nadobudol 14. januára 1998 po ratifikácii všetkými zmluvnými stranami Zmluvy o Antarktíde.
Protokol dopĺňa Zmluvu o Antarktíde a nemôže ju modifikovať alebo meniť (čl. 4 Protokolu). Jeho účelom je zvýšenie ochrany životného prostredia Antarktídy a závislých a pridružených ekosystémov, ako aj posilnenie osobitného právneho a politického postavenia Antarktídy. Zmluvné strany uznávajú, že Antarktída ponúka jedinečné príležitosti pre vedecký výskum a sledovanie procesov, ktoré majú globálny i regionálny význam (Preambula Protokolu).
Zmluvné strany sa zaväzujú na komplexnú ochranu životného prostredia Antarktídy a závislých a pridružených ekosystémov a týmto vytvárajú z Antarktídy prírodnú rezerváciu, oddanú mieru a vede (čl. 2 Protokolu). Protokol okrem iného obsahuje Zásady ochrany životného prostredia Antarktídy (čl. 3) a spoluprácu v tomto smere (čl. 6). Ako som už spomínala, venuje sa aj zákazu činností tykajúcich sa nerastných zdrojov (čl. 7). Obsahuje aj ustanovenia o riešení sporov, voľbe spôsobu pokojného riešenia, postupe pri opatreniach reagujúcich na stav núdze, zodpovednosti za škody a ďalšie v rámci medzinárodného práva všeobecne zaužívané ustanovenia.
Súčasťou Protokolu je niekoľko príloh. V prílohách sa uvádzajú najmä záväzky zmluvných strán v územnej a druhovej ochrane prírody, v ochrane vôd a pri riešení problémov odpadového hospodárstva. Prvá príloha obsahuje aj postup pri hodnotení a sledovaní životného prostredia Antarktídy a vplyvov ľudských činností, rozosielanie informácií o stave životného prostredia a pri havarijných situáciách.[18]
5.1. Zásady ochrany životného prostredia Antarktídy v Protokole
Spomínala som už, že čl. 3 Protokolu obsahuje Zásady ochrany životného prostredia Antarktídy. Podľa týchto ustanovení sa chráni životné prostredie Antarktídy a závislých a pridružených ekosystémov, vnútorná hodnota Antarktídy, vrátane jej divočiny a estetických hodnôt a jej hodnota ako oblasti pre realizáciu vedeckého výskumu, najmä výskumu významného pre globálne životné prostredie, a to pri plánovaní a vykonávaní všetkých činností v oblasti Zmluvy o Antarktíde. Tieto činnosti sa plánujú a vykonávajú tak, aby nedochádzalo: k nepriaznivým vplyvom na podnebie alebo počasie; k závažným nepriaznivým účinkom na ovzdušie alebo kvalitu vody; k významným zmenám v atmosfére, pozemnom (vrátane vôd), glaciálnom alebo morskom prostredí; ku škodlivým zmenám v rozložení, množstve alebo produktivite druhov živočíchov a rastlín a ohrozených druhov a ku degradácii riziku v oblastiach, ktoré majú biologický, vedecký, historický, estetický význam.
5.2. Výbor pre ochranu životného prostredia
Výbor pre ochranu životného prostredia Antarktídy (The Committee for Environmen- tal Protection) bol vytvorený na základe čl. 11 ods. 1 Protokolu o ochrane životného prostredia. Každá zmluvná strana Protokolu má právo byť členom výboru a vymenovať zástupcu, ktorý môže byť sprevádzaný expertmi a poradcami. Pozorovateľom vo výbore môže byť aj štát, ktorý nie je zmluvnou stranou Protokolu.
Výbor podáva rady a odporúčania poradným zhromaždeniam (ATCM) a zmluvným stranám. Rady a odporúčania sa týkajú všeobecných zásad pre všestrannú ochranu životného prostredia a závislých a pridružených ekosystémov, prípadne prijímania opatrení na vykonanie Madridského protokolu.[19]
5.3. Zachovanie fauny a flóry Antarktídy (II. príloha Protokolu)
Akékoľvek druhy pôvodných cicavcov, vtákov a rastlín uvedené v tejto prílohe musia byť označené ako „osobitne chránené druhy” a musí im byť poskytnutá ochrana. Akékoľvek škodlivé rušenie antarktickej fauny a flóry sa zakazuje s výnimkou povolenia napr. v prípade poskytovania vzoriek pre vedecké štúdium, múzeá, herbáre, botanické a zoologické záhrady.
5.4. Nakladanie s odpadmi (III. príloha Protokolu)
Príloha stanovuje, že množstvo odpadov vznikajúcich alebo zlikvidovaných v Antarktíde má byť zredukované tak, aby sa minimalizoval vplyv na životné prostredie Antarktídy. Uvádza druhy odpadov, ktoré musia byť odstránené a stanovuje pravidlá pre skladovanie a odstraňovanie odpadov. Príloha tiež plánuje odstraňovanie odpadov z minulých aktivít. Táto príloha sa nevzťahuje na prípady núdze týkajúce sa bezpečnosti ľudského života alebo lodí a lietadiel. Oznámenie o činnostiach vykonávaných v prípadoch núdze musí byť okamžite rozoslané všetkým stranám Výboru pre ochranu životného prostredia (pozri ďalej).
5.5. Prevencia znečistenia morí (IV. príloha Protokolu)
V oblasti Zmluvy sa touto prílohou zakazuje vypúšťanie ropy, všetkých jedovatých kvapalných látok a akýchkoľvek iných chemických alebo iných látok v množstvách alebo koncentráciách, ktoré sú škodlivé pre morské prostredie. Obsahuje aj pravidlá pre vypúšťanie odpadových vôd, preventívne a havarijné opatrenia. Príloha tiež pripúšťa výnimky v naliehavých prípadoch, ale oznámenie o činnostiach vykonávaných v prípadoch núdze musí byť okamžite rozoslané všetkým stranám a Výboru (rovnako ako pri nakladaní s odpadmi).
5.6. Ochrana a správa územia (V. príloha Protokolu)
Na základe tejto prílohy sa akékoľvek oblasť Antarktídy, vrátane morských oblastí, môže označiť ako osobitne chránené územie (Antarctic SpeciaHy Protected Area – ASPA) za účelom ochrany životného prostredia, vedeckých, historických, estetických či iných hodnôt alebo prebiehajúcich resp. plánovaných vedeckých výskumov. Vstup na tieto chránené územia je dovolený iba na základe osobitného povolenia (čl. 7 tejto prílohy).
6. Spôsoby riešenia sporov z antarktických zmlúv
6.1. Zmluva o Antarktíde
Vznik sporov predvída čl. XI Zmluvy, podľa ktorého ak vznikne nejaký spor medzi dvoma alebo viacerými zmluvnými stranami o výklad alebo vykonávanie tejto Zmluvy, budú sa tieto zmluvné strany navzájom konzultovať, aby spor vyriešili jednaním, vyšetrovaním, sprostredkovaním, zmierovacím, rozhodcovským, súdnym konaním alebo inými pokojnými prostriedkami, ktoré si samy zvolia. Ak by sa spor nevyriešil uvedeným spôsobom, môže sa predložiť na Medzinárodný súdny dvor (ICJ), ale iba so súhlasom všetkých strán zúčastnených na tomto spore, Medzinárodnému súdu. Ak sa súhlas nedosiahne, zúčastnené strany nie sú pozbavené povinnosti i naďalej sa usilovať o jeho vyriešenie najrôznejšími pokojnými prostriedkami.
6.2. Protokol o ochrane životného prostredia k Zmluve o Antarktíde
Na rozdiel od Zmluvy o Antarktíde, Protokol o ochrane životného prostredia (Dodatok k Protokolu) zriaďuje rozhodcovský tribunál (The Arbitral Tribunál). Spory o výklad alebo aplikáciu ustanovení Protokolu obligatórne podliehajú arbitrážnemu konaniu vtedy, ak pokusy o zmier boli vyčerpané. Hociktorá zo strán Zmluvy sa však môže uznať aj príslušnosť Medzinárodného súdneho dvora. Každá zmluvná strana je oprávnená menovať až troch rozhodcov. Takáto osoba musí byť „skúsená v záležito s- tiach Antarktídy” a má mať „dôkladné znalosti z medzinárodného práva”. Spor sa môže rozhodnúť aj ex aequo et bono, ak sa na tom dohodnú sporové strany.[20] Ak sa strany sporu nedohodnú inak, rozhodcovské konanie sa uskutoční v Haagu.
7. Záver
Existuje len málo miest na svete, kde nikdy nebola vojna, kde je životné prostredie plne chránené a vedecký výskum má prednosť. Zmluva o Antarktíde je výnimočnou zmluvou, pretože ide o výnimočné miesto. Každá zmluvná strana sa teší mierovej spolupráci a slobode vedeckého bádania. Výskum významne prispel k poznaniu Z eme a prispieva k ochrane globálneho životného prostredia. Antarktický zmluvný systém sa stal jedným z najúspešnejších súborov medzinárodných dohôd, stanovujúcich mierovú spoluprácu pre zvyšok sveta.[21]
Je pozoruhodné, že Antarktický zmluvný systém za začal vytvárať už v 50. rokoch minulého storočia, kedy neboli problémy klimatických zmien a ochrany prírody také výrazné. Dnes ho tvoria desiatky zmlúv ktoré majú zabezpečiť zachovanie Antarktídy ako prírodného dedičstva pre ďalšie generácie. Vzhľadom na to, že ochrana živo t- ného prostredia patrí medzi najdôležitejšie globálne problémy ľudstva, význam Antarktídy a antarktických zmlúv je plne uznávaný medzinárodným spoločenstvom. Tento kontinent spojil štáty, ktoré spolupracujú na zachovaní jeho jedinečnosti.P
Autor
Michaela Berdisová