Autori v článku reagujú na príspevky uverejnené v Bulletine slovenskej advokácie č. 10/2016 a č. 6/2018, ktoré sa venovali problematike výkonu záložného práva a jeho premlčaniu. Na podklade vlastnej argumentácie autori predkladajú svoje argumenty a pohľad na platnú právnu úpravu výkonu záložného práva a jeho premlčania, najmä vo vzťahu k nehnuteľnostiam predstavujúcim obydlie. Poukazujú pritom na odlišnosti, ktoré existujú medzi slovenskou a českou právnou úpravou výkonu záložného práva a jeho premlčaním. V rámci toho rozoberajú kľúčovú otázku, či je podľa právneho stavu de lege lata možné účinne vzniesť námietku premlčania výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby, keďže tá je na rozdiel od Českej republiky postavená na princípe mimosúdneho výkonu záložného práva, t. z. bez potreby disponovania exekučným titulom zo strany záložného veriteľa. Na základe tohto rozboru autori článku dospeli k odlišným záverom, než autori príspevkov, na ktoré sa predmetným článkom reaguje.
Úvod
V Bulletine slovenskej advokácie č. 6/2018 bol uverejnený článok od A. Juríka, L. Šiškovej a Z. Wagner[1] (ďalej spolu v texte aj „Autori“), ktorí z viacerých hľadísk rozoberali inštitút výkonu záložného práva so zameraním na aplikačné problémy pri obrane záložcov a záložných dlžníkov najmä pri výkone záložného práva k nehnuteľnostiam formou dobrovoľnej dražby. Autori odkazujú aj na predchádzajúci príspevok[2] JUDr. Ing. Michala Mrvu, LL.M, PhD., publikovaný v Bulletine slovenskej advokácie č. 10/2016, ktorý bol venovaný premlčaniu záložného práva.
Na úvod zdôrazňujeme, že nás veľmi teší, že po dlhom čase sa naši kolegovia k vyššie uvedeným témam odhodlali napísať svoje názory. K týmto pre právnu prax dôležitým aspektom inštitútu záložného práva totiž dosiaľ odborná diskusia na úrovni slovenských odborných právnických periodík prebehla len v minimálnom rozsahu. V Českej republike to bolo inak už pred účinnosťou nového českého Občianskeho zákonníka, t. j. zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník (ďalej aj „NčOZ“). Domnievame sa, že otázka výkonu záložného práva a jeho premlčania si najmä v činnosti advokátov zasluhujú osobitnú pozornosť. Problémy, na ktoré sa budeme snažiť poukázať, sú naozaj natoľko bežné, že môžu „postihnúť“ každého, nielen advokáta a jeho klienta, ale aj každého účastníka záložno-právneho vzťahu bez ohľadu na to, na ktorej strane vystupuje.
Ako to už v rámci diškurzu chodí, nie so všetkými názormi autorov citovaných príspevkov sa stotožňujeme. Vzhľadom na to, že niektoré podstatné fakty neboli v ich príspevkoch uvedené buď vôbec, resp. boli spomenuté len veľmi okrajovo, považujeme za nevyhnutné pozrieť sa na problematiku výkonu záložného práva a jeho premlčania zo širšieho spektra. Osobitne by sme chceli reagovať aj na návrhy de lege ferenda, ktoré uvádzajú Autori v závere svojho článku.
Tento príspevok je systematicky rozdelený na dve časti, pretože reaguje na dva samostatné články, ktorých témy však od seba nemožno oddeliť, nakoľko spolu navzájom súvisia. V prvej časti sa venujeme výkonu záložného práva, ktorého problematické aspekty rozoberali Autori, a druhá časť sa týka premlčania záložného práva, ktoré rozoberal kolega Mrva.
1. Výkon záložného práva
1.1 Problémy právnej úpravy výkonu záložného práva do 31. 12. 2002
Napriek tomu, že inštitút záložného práva je v praxi pomerne frekventovaný a za vyše 20 rokov od jeho opätovného zavedenia do našej právnej úpravy je už v súkromnom práve dostatočne etablovaný, pri jeho uplatňovaní v praxi sa vyskytuje viacero právno-aplikačných problémov. Na túto skutočnosť poukázali už Autori vo svojom príspevku. K tomu sa žiada dodať, že od komplexnej reformy záložného práva
v Slovenskej republike, ktorá nadobudla účinnosť dňa 1. 1. 2003 (ďalej v texte aj „Reforma ZP“) uplynulo už vyše 15 rokov. V rámci tejto reformy bol prijatý zákon č. 526/2002 Z. z., ktorým sa novelizoval zákon č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej v texte aj „OZ“) a zároveň sa prijal nový zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách v platnom znení (ďalej v texte aj „ZoDD“), ktoré spolu umožnili mimosúdny výkon záložného práva jednak dobrovoľnou dražbou alebo tzv. priamym predajom zálohu záložným veriteľom, prípadne iným vhodným spôsobom dohodnutým v zmluve o zriadení záložného práva (ďalej v texte aj „záložná zmluva“).
V súvislosti s historickým vývojom inštitútu záložného práva je potrebné aspoň stručne spomenúť problémy, ktoré boli spojené s výkonom záložného práva podľa právnej úpravy platnej od 1. 1. 1992 do 31. 12. 2002. Tento aspekt nebol v článku Autorov vôbec spomenutý, pričom ho považujeme za dôležitý vo vzťahu k polemike s názorom o znovuzavedení právnej úpravy vyžadujúcej na výkon záložného práva exekučný titul.
Možnosť záložného veriteľa domáhať sa splnenia záväzku formou uspokojenia zo zálohu bola upravená v § 151f ods. 1 OZ platného do 31. 12. 2002. Z vtedajšieho znenia OZ vyplývalo,
že záložný veriteľ mal zásadne právo domáhať sa na súde
uspokojenia predajom zálohu v rámci súdneho výkonu rozhodnutia alebo
exekúcie uskutočňovanej súdnym exekútorom. Záložný veriteľ
mohol na podklade exekučného titulu, ktorým bolo
spravidla
právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie,[3] zaväzujúce
žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy, podať návrh na súdny výkon
rozhodnutia, ak dlžník, ktorý bol aj záložcom nesplnil toto
rozhodnutie. Hlavnými nedostatkami právnej úpravy do 31. 12. 2002
teda bol(a):
– prechod predmetu záložného práva na osobu odlišnú od obligačného dlžníka, čo predstavovalo neprekonateľnú prekážku realizácie záložného práva, ktorú sa nepodarilo úspešne vyriešiť ani súdnej praxi. Vtedajšia právna úprava totiž neobsahovala § 151h ods. 1 platného OZ, v zmysle ktorého pri prevode a prechode zálohu pôsobí záložné právo voči nadobúdateľovi zálohu;
– situácia, ak záložca bol osobou odlišnou od obligačného dlžníka, t. j. osoba, ktorá iba poskytla svoju vec na zabezpečenie záväzku dlžníka. Záložca, ktorý len poskytol záloh na zabezpečenie pohľadávky dlžníka však nebol účastníkom konania, v ktorom záložný veriteľ požadoval vydať súdne rozhodnutie voči dlžníkovi o priznaní svojej pohľadávky. Záložca teda nemohol byť ani účastníkom vykonávacieho konania vedeného na podklade exekučného titulu vydaného voči obligačnému dlžníkovi. Na riešenie takejto situácie sa v odbornej verejnosti vytvorilo niekoľko názorov.[4] K žalobe o určenie povinnosti záložcu strpieť predaj zálohu sa však odmietavo stavala judikatúra;[5]
– absencia úpravy tzv. prepadnej klauzuly v záložnej zmluve, na ktorú predchádzajúca právna úprava záložného práva nedala výslovnú a jasnú odpoveď, aj preto ju právna praxa väčšinou odmietala ako neprípustnú, pretože odporovala účelu záložného práva. Reforma ZP účinná od 1. 1. 2003 tento problém vyriešila tak, že prepadnú klauzulu pripustila len vo forme dohody medzi záložcom a záložným veriteľom po splatnosti zabezpečenej pohľadávky (§ 151j ods. 3 OZ);
– chýbajúca možnosť zriadenia neposesórneho záložného práva k hnuteľným veciam (na vznik záložné práva k hnuteľnej veci bolo nutné odovzdať záloh záložnému veriteľovi). Z toho dôvodu bolo v praxi podľa vtedy platnej právnej úpravy v prevažnej väčšine prípadov takmer nemožné založiť hnuteľné veci;
– realizácia záložného práva mimosúdnou cestou pri veciach nehnuteľných;
– absencia rešpektovania zásady „Kto je prvý čo do času, je prvý čo do práva“ (Prior tempore potior iure). To znamená, že vzájomné poradie záložných veriteľov závisí od poradia registrácie ich záložných práv príslušných registrov záložných práv vrátane katastra nehnuteľností. Priamy predaj zálohu v rámci výkonu záložného práva bez nutnosti mať exekučný titul bol podľa právnej úpravy prípustný len podľa § 299 zákona č. 513/1991 Z. z. Obchodného zákonníka (ďalej aj „ObZ“) účinného do 31. 12. 2002. Toto ustanovenie znelo: „záložný veriteľ môže pri výkone svojho záložného práva predať na verejnej dražbe založenú nehnuteľnosť, alebo iný záloh, ktorý mal u seba, alebo s ktorým bol oprávnený nakladať, za podmienky, že na tento zamýšľaný výkon záložného práva včas upozornil záložcu a dlžníka. V prípade, ak to určovala zmluva, záložný veriteľ bol oprávnený predať záloh aj iným vhodným spôsobom.“ [6]
Obidva osobitné spôsoby realizácie záložného práva zakotvené v § 299 ods. 2 ObZ predstavovali výnimky zo spôsobu realizácie záložného práva súdnou cestou na základe vykonateľného súdneho rozhodnutia. Prejavil sa tu zámer zákonodarcu umožniť záložnému veriteľovi špeciálnou normou obsiahnutou v § 299 ObZ, čo najrýchlejšie dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky výlučne pre oblasť obchodných záväzkových vzťahov. Záložný veriteľ tak pri zabezpečení obchodného záväzkového vzťahu mal možnosť realizovať záložné právo bez ingerencie súdu. Citované ustanovenie však platilo len v obchodnoprávnych vzťahoch.
V porovnaní s procedúrou vyžadovanou OZ (súdne konanie – exekučný titul – súdny výkon rozhodnutia, resp. exekúcia) bola mimosúdna cesta realizácie záložného práva v záväzkových právnych vzťahoch podľa prechádzajúcej právnej úpravy svojou rýchlosťou a flexibilnosťou pre záložných veriteľov jediným akceptovateľným, aj keď nie bezproblémovým riešením.[7] Neuralgickým bodom verejných dražieb nehnuteľných zálohov bola najmä absencia relevantnej právnej úpravy.[8] Realizácia záložného práva formou verejnej dražby, pri veciach hnuteľných a právach bola upravená v zákone č.174/1950 Zb. o dražbách mimo exekúcie, ktorá už nevyhovovala novým trhovým podmienkam. Uvedený predpis už svojou strohou a nekomplexnou úpravou nebol vyhovujúci, nakoľko sa nevzťahoval na nehnuteľnosti. Na aplikáciu tohto zákona aj na nehnuteľnosti pritom tiež existovali dva názorové prúdy.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že právna úprava platná do účinnosti Reformy ZP vykazovala množstvo nedostatkov, s ktorými sa právna prax len veľmi ťažko vysporiadavala. Jedným z týchto nedostatkov bol aj zdĺhavý proces výkonu záložného práva v občianskoprávnych vzťahoch, kde sa vyžadoval exekučný titul. V obchodno-záväzkových vzťahoch bol zasa výkon záložného práva problematický z dôvodu nedostatočnej právnej úpravy, pokiaľ ide o dražbu nehnuteľností.
Vzhľadom na uvedené právno-aplikačné problémy prechádzajúcej právnej úpravy záložného práva bolo nevyhnutné, po vzore ostatných transformujúcich sa krajín tzv. východného bloku prijať pre túto oblasť úplne nový zákon o dražbách (ZoDD) ako aj zreformovať ustanovenia OZ a ostatných právnych predpisov upravujúcich záložné právo. Prijatie tohto zákona bolo zavŕšením výsledku snáh podnikateľskej sféry (najmä bánk), ale aj právnej teórie i praxe, ktoré od samého vzniku tejto právnej úpravy (platnej od 1. 1. 1992) podrobovali sústavnej kritike úpravu záložného práva a najmä nemožnosť realizácie záložného práva. V neposlednom rade prijatie reformy bolo aj podmienkou vstupu SR do Európskej únie.
Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 526/2002 Z. z.: „Cieľom prijatej reformy záložného práva bolo vytvorenie takého právneho a inštitucionálneho rámca pre záložné právo, ktorý mal viesť k rozšíreniu možností financovania podnikateľských aktivít, najmä v sektoroch malého a stredného podnikania. Jednou z úloh reformy záložného práva je aj upraviť vykonanie záložného práva k hnuteľnému a nehnuteľnému majetku dobrovoľnou dražbou.“
Dva piliere právneho rámca, ktorý podporuje financovanie podnikateľskej sféry sú: možnosť efektívneho odchodu z trhu (prostredníctvom zákona o konkurze a vyrovnaní, k čomu smeruje aj júnová novela zákona) a efektívna možnosť zabezpečenia záväzkov, čím sa zmenšuje riziko spojené s poskytnutím úveru tým, že sa zvyšuje šanca na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov priamo zo zábezpeky. Krajina, ktorá nemá „zdravý“ právny rámec zabezpečenia záväzkov sa zbavuje výhod, ktoré prináša hospodárstvu efektívne fungujúci trh so zabezpečenými úvermi. Je preto zrejmé, že reforma systému záložného práva bude mať kľúčovú úlohu pri ochote veriteľov zabezpečovať externé financovanie podnikateľských plánov.
Kvôli efektívnosti komplexných zmien právnej úpravy záložného práva je potrebná nová komplexná a jednotná úprava dražby mimo výkon súdneho rozhodnutia. Nová právna úprava upravuje podmienky predaja predmetu zálohu záložným veriteľom. Úprava sa dotýka tak predaja hnuteľných vecí, ako aj predaja nehnuteľností. Uspokojenie veriteľa speňažením nehnuteľnosti dražbou uskutočňovanou súdom prípadne exekútorom je pomerne zložité a časovo náročné, v celom rade prípadov je možné dosiahnuť rovnakého výsledku verejnou dražbou mimo súd- neho výkonu rozhodnutia či exekúcie, ktorá môže byť pre dlžníka ekonomicky výhodnejšia.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že prijať novú právnu úpravu bolo, najmä na posilnenie hypotekárneho financovania, nevyhnutné. Bez prijatia Reformy ZP by podľa nášho názoru nedošlo do takej miery k možnosti financovania kúpy či rekonštrukcie nehnuteľností väčšinou obyvateľstva formou hypotekárnych a iných úverov (vrátane obnov zastaraných bytových domov so systémovými poruchami postavenými počas socialistickej výstavby), resp. by bolo ohrozené aj financovanie podnikateľských projektov (vrátane realizovaných štátom).
Samozrejme je potrebné vnímať aj nekalé praktiky niektorých bánk, či nebankových subjektov, na ktoré upozorňujú Autori, ako aj postupný vývoj právnej úpravy v spotrebiteľských vzťahoch smerujúcej k zvýšenej ochrane spotrebiteľa, ktorej rozmach nastal najmä po vstupe SR do Európskej únie. Domnievame sa však, že táto ochrana nemôže mať charakter absolútnej ochrany, pri ktorej sa zo spotrebiteľov paušálne vytvárajú „chránené osoby“, ktoré pomaly nevedia čítať a písať, resp., ktoré si vôbec neuvedomujú obsah právneho vzťahu, do ktorého vstupujú pri uzatváraní klasického úverového vzťahu (napr. financovanie kúpy nehnuteľností, ktorá bude založená záložným právom v prospech banky). Tento záver potvrdzujú aj slová ústavného sudcu M. Ľalíka, ktorý uviedol, že „všeobecné súdy vrátane ústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek, čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten chudák ani nevie, čo podpísal“, ale „peniaze mohol zobrať“), a to sa už dotýka samej podstaty a hlavne primeranosti práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti.“[9]
Taký postup orgánov ochrany práva je podľa M. Ľalíka nielenže absolútne „nevýchovný“, paternalistický, ale aj absurdný a v rozpore so zásadou rovnosti, vigilantibus iura, neminem laedere a pod., ktoré by mali v podstate platiť aj pre „privilegovaného“ spotrebiteľa. Opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie dlžníka oproti veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku bez akéhokoľvek príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak neoprávnene obohacuje na jeho úkor za asistencie súdov. S týmito názormi sa v celom rozsahu stotožňujeme.
Okrem toho aj nedávno rozhodnutá vec pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej v texte aj „ESD“) C-42/15 v konaní Home Credit Slovakia, a. s. voči Kláre Bíróovej naznačuje, že aj ochrana spotrebiteľa musí mať rozumnú mieru.
Autori v príspevku podrobujú kritike najmä inštitút dobrovoľných dražieb, pričom však na základe konfrontácie s judikatúrou Najvyššieho súdu SR (ďalej v texte aj „NS SR“), Ústavného súdu SR (ďalej v texte aj „ÚS SR“) i ESD konštatujú, že:
(i) ZoDD je v súlade s Ústavou SR[10] a právom Európskej únie,[11] ale tieto súdne autority formulovali právne názory nie celkom jasne, resp. dostatočne úderne tak, aby sa excesy pri výkone záložného práva proti takmer bezbranným dlžníkom neopakovali. Podľa Autorov práve to spôsobuje výkladové problémy a právnu neistotu pri výkone záložného práva k nehnuteľnostiam;
(ii) obrana voči výkonu záložného práva napriek dražobnej praxi správne konštatovanej Krajským súdom v Prešove[12] je takmer nemožná alebo možná len v extrémnych prípadoch zjavne úžerníckeho, vopred premysleného konania záložného veriteľa;
(iii) zákon nijako nechráni vlastnícke právo a nedotknuteľnosť obydlia v prípadoch, keď je záložným právom zabezpečená pohľadávka z klasickej obchodnoprávnej zmluvy. Záložca s rodinou tu podľa Autorov prichádza aj o tú malú zákonnú ochranu, ktorá mu vyplýva z § 53 ods. 10 OZ;
(iv) bolo by vhodné poučiť sa z právnej úpravy existujúcej v okolitých štátoch, pričom Autori navrhujú sa ňou inšpirovať a nie ju mechanicky prevziať. V každom prípade však podľa nich by bolo vhodné viazať možnosť výkonu záložného práva na celkom štandardný inštitút – exekučný titul.
1.2 Spochybňovanie judikatúry ESD a ÚS SR
Nestotožňujeme sa s názorom Autorov, že ESD v rozsudku C-34/13 vo veci Kušionová voči SMART Capital, a. s. neformuloval svoje závery ohľadom právnej úpravy zakotvenej v OZ a ZoDD dostatočne jasne či úderne. Kľúčová a publikovaná právna veta uvedená v bode 68 tohto rozsudku znie: „Ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že im neodporuje vnútroštátna právna úprava, ako je úprava dotknutá vo veci samej, umožňujúca vymôcť pohľadávku založenú na zmluvných podmienkach, ktoré sú prípadne nekalé, mimosúdnym výkonom záložného práva na nehnuteľný majetok, ktorý spotrebiteľ poskytol ako zabezpečenie pohľadávky, pokiaľ predmetná právna úprava prakticky neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje ochranu práv, ktoré spotrebiteľovi priznáva táto smernica, čo overiť prináleží vnútroštátnemu súdu.“
ESD ďalej konštatoval, že:
– dodržiavanie zásady efektivity nemôže v plnej miere nahradiť úplnú nečinnosť dotknutého spotrebiteľa (bod 56 cit. rozsudku);
– príslušná právna úprava (§ 17 ods. 3, § 21 ods. 2 ZoDD, § 151m ods. 1 OZ a § 74 až 76 v tom čase platného zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (body 55, 60 a 61 cit. rozsudku) poskytuje dostatočnú ochranu spotrebiteľovi pred stratou obydlia mimosúdnym výkonom záložného práva podaním návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.
Argumentácia Autorov je spochybnená samotnou argumentáciou ESD, ktorý v rozsudku dospel k právnemu záveru, že slovenská právna úprava mimosúdneho výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby je súladná s právom Európskej únie a je možné na jej základe vykonať záložné právo k nehnuteľnosti tvoriacej obydlie a zabezpečujúcej pohľadávku voči spotrebiteľovi.
Ústavný súd SR v uznesení PL.ÚS 23/2014 z 24. 9. 2014 uviedol, že:
– právna úprava musí byť vykladaná tak, aby zabezpečila efektívne procesné záruky súdneho prieskumu predpokladov, procesu, ako aj výsledku dobrovoľnej dražby. Je pritom úlohou všeobecných súdov, aby pri výklade a aplikovaní právnych predpisov vrátane právnej úpravy záložného práva a dobrovoľných dražieb pristupovali k takému výkladu, ktorý by bol ústavne konformný a ústretový k základným právam a slobodám;
– vzhľadom na to, že § 7 ods. 2 ZoDD neplní funkciu exekučného titulu, ale je iba jedným z predpokladov riadneho priebehu dobrovoľnej dražby, ani samotné vyhlásenie tohto ustanovenia za protiústavné by neviedlo k záveru, že záložný veriteľ nie je oprávnený navrhnúť výkon záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby bez exekučného titulu, priznávajúceho mu zabezpečenú pohľadávku;
– inštitút dobrovoľnej dražby ako formy výkonu záložného práva nie je osobitosťou slovenského práva. Dohody o priamom predaji založenej veci vrátane nehnuteľností sú známe aj v zahraničných právnych poriadkoch (§ 1371 rakúskeho Všeobecného občianskeho zákonníka (ABGB) vzťahujúci sa aj na nehnuteľnosti). Viaceré zahraničné právne poriadky priznávajú záložným veriteľom aj právo priamo siahnuť k predaju predmetu zálohu na dražbe. Tu možno spomenúť najmä anglickú úpravu a ňou ovplyvnené jurisdikcie vrátane amerického práva, kde sa však zákony v jednotlivých štátoch odlišujú. Niektoré základné princípy sú však zhodné pre úpravu vo všetkých štátoch Spojených štátov amerických. Treba však dodať, že tieto právne poriadky obsahujú aj možnosť speňaženia zálohu v súdnom predaji na návrh záložného veriteľa. Do druhej skupiny patria európske úpravy, najmä nemecká, rakúska, holandská, belgická, francúzska či španielska, ktoré vyžadujú existenciu súdneho rozhodnutia pre súdny predaj zálohu alebo mimosúdny výkon záložného práva (napr. verejnou dražbou), avšak upravujú tiež alternatívu súkromného predaja zálohu bez ingerencie súdu na základe dohody strán.[13] Zhodne s ÚS SR[14] treba podotknúť, že miera aplikovateľnosti týchto záverov vyplývajúcich zo zahraničného práva je však obmedzená v dôsledku rozdielneho súdneho zapojenia do prieskumu procesu výkonu záložného práva.
Dôležitý je z nášho pohľadu aj záver ÚS SR, že záujem záložného veriteľa na predaji zálohu čo najrýchlejšie a aspoň vo výške zabezpečujúcej uspokojenie jeho pohľadávky a záujem záložcu vec nepredať, resp. vec predať existuje už z povahy veci pri každej dražbe. Nielen pri rôznych podvodných a účelových dražbách vedených od začiatku so zlým úmyslom záložného …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autori
JUDr. Marek Valachovič PhD.
JUDr. Mgr. Marek Perdík
Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/30