Na Krajskom súde v Bratislave
od roku 2006, teda už 14 rokov, prebieha spor o určenie pravosti
prihlásenej pohľadávky, ktorých účastníkom (žalobcom) je bývalý právny
zástupca (advokát) obchodnej spoločnosti, na ktorú bol vyhlásený
konkurz, a správca konkurznej podstaty úpadcu (žalovaný).
Prihlásená pohľadávka predstavuje odmenu za právne služby, ktoré žalobca
poskytol obchodnej spoločnosti do vyhlásenia konkurzu. Existenciu
svojej pohľadávky žalobca v konaní okrem iného preukazuje aj písomným
uznaním dlhu čo do dôvodu a výšky, ktoré mu dal klient ešte pred
vyhlásením konkurzu na základe časovej a vecnej špecifikácie
uskutočnených právnych služieb.
Krajský súd v priebehu konania podľa v tom čase platného ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
zaujal predbežný právny názor, a to že uvedené písomné uznanie dlhu
považuje za absolútne neplatný právny úkon. Hoci tento svoj právny názor
súd odôvodnil veľmi nepresvedčivým spôsobom a v zrejmom rozpore s
ustálenou judikatúrou súdov Slovenskej republiky, pre žalobcu sa týmto
postupom súdu, ktorým došlo k popretiu právnej domnienky existencie dlhu
založenej písomným uznaním dlhu dlžníkom, výrazne zhoršila procesná
situácia, keďže súd svojím predbežným právnym posúdením veci fakticky
preniesol dôkazné bremeno o (ne)existencii dlhu zo strany žalovaného na
žalobcu.
Súd žalobcu následne vyzval, aby pod hrozbou
zamietnutia žaloby preukázal existenciu svojej pohľadávky za poskytnuté
právne služby iným spôsobom, predovšetkým predložením časovej a vecnej
špecifikácie právnych služieb.
Na uvedenú výzvu žalobca
reagoval vyjadrením, že súdom požadovanú časovú a vecnú špecifikáciu
poskytnutých právnych služieb v súdnom konaní ako dôkaz predložiť
nesmie, pretože jej obsah je predmetom zákonnej povinnosti mlčanlivosti,
ktorou je ako advokát viazaný a bývalý klient ho napriek viacerým jeho
žiadostiam tejto povinnosti nezbavil.
Žalovaný správca
konkurznej podstaty naopak vyjadril názor, že časová a vecná
špecifikácia vykonanej práce pre klienta nie je predmetom mlčanlivosti
advokáta. Podľa jeho názoru, ktorý si bez akéhokoľvek odôvodnenia
osvojil aj krajský súd, ak by aj časová a vecná špecifikácia vykonanej
práce vyhotovenej pre klienta bola predmetom mlčanlivosti, na uvedenú
situáciu je potrebné aplikovať § 23 ods. 5 zákona o advokácii(1),
podľa ktorého advokát nemá povinnosť zachovávať mlčanlivosť v konaní
pred súdom alebo iným orgánom, ak predmetom konania je spor medzi ním a
klientom alebo jeho právnym nástupcom.
Následne na základe
žiadosti žalobcu predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory uznesením
č. 40/11/2011 prijalo stanovisko k výkladu inštitútu mlčanlivosti
advokáta upraveného v § 23 zákona o advokácii, podľa ktorého má žalobca,
vzhľadom na charakter súdneho sporu, postupovať v súlade s § 23 ods. 5
zákona o advokácii.
V nadväznosti na uvedené stanovisko
predsedníctva Slovenskej advokátskej komory, krajský súd na pojednávaní v
predmetnej právnej veci vyjadril nasledujúci právny názor k uvedenej
otázke mlčanlivosti advokáta: „Podľa názoru súdu vzhľadom na ust. § 23
ods. 5 zákona o advokácii, v tomto prípade advokát nemá povinnosť
zachovávať mlčanlivosť, pretože predmet sporu je medzi ním a právnym
nástupcom klienta.“
Domnievam sa, že uvedený právny názor súdu
aj predsedníctva Slovenskej advokátskej komory, ktorý ani jeden z
uvedených orgánov nijako neodôvodnil, je nesprávny, pretože je v zrejmom
rozpore s platným právnym poriadkom.
Podľa § 23 ods. 1 zákona
o advokácii je advokát povinný zachovávať mlčanlivosť o všetkých
skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie,
ak osobitný predpis na úseku predchádzania a odhaľovania legalizácie
príjmov z trestnej činnosti a financovania terorizmu neustanovuje inak.
Podľa § 9 ods. 1 Advokátskeho poriadku je advokát povinný zachovávať
mlčanlivosť o všetkých veciach, o ktorých sa dozvedel pri výkone
advokácie (§ 23 zákona), ako aj osobných údajoch chránených osobitným
zákonom.
Na otázku, či časová špecifikácia vykonanej práce
vyhotovená pre klienta je predmetom mlčanlivosti advokáta podľa § 23
ods. 1 zákona o advokácii a § 9 ods. 1 Advokátskeho poriadku, je
potrebné odpovedať jednoznačne áno. Povinnosť zachovávať mlčanlivosť „o
všetkých skutočnostiach, o ktorých sa (advokát) dozvedel v súvislosti s
výkonom advokácie“ (§ 23 ods. 1 zákona o advokácii) či „o všetkých
veciach, o ktorých sa dozvedel pri výkone advokácie“ (§ 9 ods. 1
Advokátskeho poriadku) logicky zahŕňa aj časovú špecifikáciu práce
vykonanej pre klienta, pretože táto obsahuje časovú a vecnú
konkretizáciu právnych služieb poskytnutých klientovi, teda skutočnosti
súvisiace s výkonom advokácie. Časová špecifikácia vykonanej práce
navyše obsahuje informácie dôverného charakteru, ktorých sprístupnenie
tretej osobe môže (bývalému) klientovi spôsobiť ujmu.
Právny
názor, podľa ktorého je v predmetnom súdnom spore, resp. v akomkoľvek
inom obdobnom incidenčnom spore, v otázke povinnosti mlčanlivosti
advokáta potrebné postupovať podľa § 23 ods. 5 zákona o advokácii, t. j.
považovať správcu konkurznej podstaty za klienta či právneho nástupcu
klienta (úpadcu), je v zjavnom rozpore s viacerými právnymi predpismi,
ustálenou judikatúrou a v neposlednom rade aj s právnou logikou.
V uvedenej či obdobnej právnej veci v žiadnom prípade nejde o spor
advokáta a klienta, resp. právneho nástupcu klienta. Účastníkom súdneho
konania (žalovaným) nie je (bývalý) klient žalobcu (obchodná spoločnosť v
konkurze – úpadca), ale správca konkurznej podstaty. V predmetnom
(incidenčnom) súdnom konaní o určenie pravosti prihlásenej pohľadávky
teda žalobca nie je v spore s (bývalým) klientom (klient žalobcovi pred
vyhlásením konkurzu pohľadávku žalobcu za poskytnuté právne služby
písomne uznal čo do dôvodu aj výšky a na prieskumnom pojednávaní
žalobcom uplatnenú pohľadávku nepoprel), ale so správcom konkurznej
podstaty uvedenej spoločnosti (úpadcu), ktorý má samostatnú právnu
subjektivitu oddelenú od právnej subjektivity úpadcu (bývalého klienta).
Ako uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 5 Cdo
17/98 z 27. mája 1998, vyhlásením konkurzu nestráca úpadca právnu
subjektivitu, teda ani spôsobilosť byť účastníkom konania a procesnú
spôsobilosť (spôsobilosť samostatne konať pred súdom).
Keďže
žalobcov (bývalý) klient vyhlásením konkurzu ako právny subjekt
nezanikol a vzhľadom na skutočnosť, že predmetné konkurzné konanie voči
úpadcovi stále prebieha, je logické a zrejmé, že objektívne nemôže mať
právneho nástupcu. Právny názor vyjadrený krajským súdom, že žalovaný je
„právnym nástupcom“ úpadcu (t. j. právneho subjektu, ktorý stále
existuje), nemá oporu v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky,
ustálenej judikatúre súdov, v právnej vede a ani v racionálnom
uvažovaní, a preto je arbitrárny.
V tejto súvislosti je tiež
potrebné poukázať na znenie § 23 ods. 2 prvá veta zákona o advokácii,
podľa ktorého pozbaviť advokáta povinnosti zachovávať mlčanlivosť môže
klient a po smrti či zániku klienta iba jeho právny nástupca. Právnym
nástupcom advokátovho klienta teda z hľadiska jazykového a logického
výkladu cit. ustanovenia zákona o advokácii môže byť len taký právny
subjekt, ktorý vstúpil do práv a povinností klienta po „smrti“ klienta
(ak klientom bola fyzická osoba) alebo „zániku“ klienta (ak klientom
bola právnická osoba).
Pojem „právny nástupca klienta“ uvedený v
§ 23 ods. 5 zákona o advokácii je v súlade s metódou systematického
výkladu právnych noriem ako aj z hľadiska teleologického (e ratione
legis) výkladu potrebné vykladať v kontexte cit. znenia § 23 ods. 2
zákona o advokácii, čo nepochybne vylučuje, aby žalovaný (správca
konkurznej podstaty) bol právnym nástupcom právneho subjektu (úpadcu),
ktorý nezanikol, keďže právne stále existuje a v zmysle cit. judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky si úpadca aj po vyhlásení konkurzu
naďalej zachováva svoju právnu subjektivitu aj spôsobilosť byť
účastníkom konania a procesnú spôsobilosť (spôsobilosť samostatne konať
pred súdom).
Správcu konkurznej podstaty nemožno považovať ani za zástupcu úpadcu. Podľa zákona č. 328/1991 Zb.
o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, ktorý sa na
predmetné konkurzné konanie aplikuje, má správca konkurznej podstaty ako
zvláštny procesný subjekt v konkurznom konaní samostatné postavenie ako
voči úpadcovi, tak voči konkurzným veriteľom a nie je ho možné
považovať za zástupcu konkurzných veriteľov a ani za zástupcu úpadcu.(2)
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodujúci ako súd dovolací v
rozsudku sp. zn. 1 M Obdo V 10/2006 z 31. júla 2007 konštatoval, že v
incidenčnom spore je správca konkurznej podstaty v postavení účastníka
konania so všetkými právami a povinnosťami v zmysle procesných predpisov
upravených v Občianskom súdnom poriadku.
Z uvedeného je
zrejmé, že predmetný súdny (incidenčný) spor medzi žalobcom a žalovaným o
pravosť pohľadávky prihlásenej v konkurznom konaní nie je sporom medzi
advokátom a klientom alebo jeho právnym nástupcom v zmysle § 23 ods. 5
zákona o advokácii. Ako advokát je preto žalobca v súdnom konaní povinný
zachovávať mlčanlivosť v súlade s § 23 ods. 1 zákona o advokácii a § 9
ods. 1 Advokátskeho poriadku.
Postup krajského súdu založený na
svojvoľnom výklade § 23 ods. 5 zákona o advokácii, ktorým krajský súd,
pod hrozbou zamietnutia žaloby, nútil žalobcu ako stranu sporu porušiť
povinnosť mlčanlivosti advokáta, ktorá mu vyplýva zo zákona o advokácii a
Advokátskeho poriadku, je z uvedených dôvodov nezákonný, porušujúci
základné právo advokáta ako strany sporu na spravodlivý súdny proces a
zároveň aj základné právo jeho (bývalého) klienta na právnu pomoc.
V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť stanovisko Ústavného súdu
Slovenskej republiky uvedené v náleze sp. zn. III. ÚS 566/2016, že k
prelomeniu ochrany súkromia, vrátane dovoleného zásahu do povinnosti
mlčanlivosti, môže zo strany verejnej moci dôjsť iba celkom výnimočne,
ak je to nevyhnutné a účel sledovaný verejným záujmom nie je možné
dosiahnuť inak. Pri nedodržaní niektorej podmienky ide o zásah
protiústavný. Preto ak právny poriadok pripúšťa prelom do tejto ochrany,
uskutočňuje sa tak iba a výlučne v záujme ochrany demokratickej
spoločnosti (napr. II. ÚS 28/96).
Obdobne aj Ústavný súd Českej
republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 3533/18 konštatoval, že povinnosť
mlčanlivosti je základným predpokladom pre poskytovanie právnej pomoci a
tým aj nevyhnutnou podmienkou fungovania demokratickej spoločnosti.
Advokáti totiž v demokratickej spoločnosti vykonávajú zásadnú úlohu,
obhajobu strán sporu v súdnom konaní, ktorú by neboli schopní
zabezpečiť, pokiaľ by nemohli zaručiť dôvernosť výmeny informácií
(porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Michaud
proti Francúzsku zo 6. decembra 2012, č. sťažnosti 12323/11). Výkon
profesie advokáta teda vychádza z dôverného vzťahu medzi advokátom a
klientom a z dôvery klienta v mlčanlivosť advokáta (napr. nález sp. zn. IV. ÚS 799/15). Svojím významom je teda mlčanlivosť advokáta súčasťou práva na spravodlivý proces (porovnaj uznesenie sp. zn. III. ÚS 3988/13).
Ústavný súd Českej republike v uvedenom náleze tiež zdôraznil, že povinnosť mlčanlivosti advokáta ako predpoklad pre riadny výkon advokácie,
a teda aj nevyhnutná podmienka fungovania demokratickej spoločnosti, má
nepochybne ústavnoprávny rozmer. Všeobecné súdy totiž majú povinnosť
poskytnúť ochranu osobám, ktoré prostredníctvom mlčanlivosti advokáta
čerpajú základné právo na právnu pomoc. V prípadoch neprípustného
prelomenia mlčanlivosti advokáta, čo by základu advokátskej profesie,
však dochádza tiež k zásahu do práv advokátov, pretože je im dotknutá
dôvera, na ktorej je vybudovaný vzájomný vzťah advokáta a jeho klientov.
Uplatňovaním vlastného základného práva na výkon advokácie,
podľa článku 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd („Listina“),
teda advokát zástupne uplatňuje aj základné právo svojich (dotknutých)
klientov na právnu pomoc podľa článku 37 ods. 2 Listiny, pretože obidve
základné práva sú v takomto prípade dotknuté súčasne (pozri nález sp.
zn. II. ÚS 889/10).
V konaniach, v ktorých jednou zo strán
sporu je advokát, pričom predmet sporu sa akokoľvek dotýka zákonnej
povinnosti mlčanlivosti, sú súdy povinné postupovať s mimoriadnou
starostlivosťou tak, aby neprípustným spôsobom, t. j. v rozpore s
kritériami legality, legitimity a proporcionality, nezasiahli do práv
advokáta a jeho klientov.
Poznámky
- 1) Zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.
- 2) Stanovisko občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu ČR zo 17. júna 1998, Cpjn 19/98, č. 52, XiX, Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk 7/1998. In: Ďurica, Milan: Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii. Eurokódex, 2006, s. 150.
Autor
JUDr. Martin Buzinger PhD.
Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a828-mlcanlivost-advokata-v-incidencnom-spore