V roku 2014 pri výkone svojej činnosti zistila verejná ochrankyňa práv v piatich prípadoch porušenie práva na informácie.
V prvom prípade bol namietaný postup Sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „sekcia kontroly“), ktorá mala odmietnuť právnemu zástupcovi podávateľov nahliadnuť do spisu súvisiaceho s vybavovaním nimi podanej sťažnosti. Sekcia kontroly to odôvodňovala tým, že podľa zákona o sťažnostiach sa informácie, ktoré obsahuje dokumentácia súvisiaca s vybavovaním sťažnosti, nesprístupňujú. Podávatelia sa však nedomáhali sprístupnenia informácií podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ale ako sťažovatelia, ktorých práv sa vybavovanie sťažnosti bezprostredne dotýkalo. Účelom obmedzenia sprístupňovania informácií z dokumentácie, vedenej ku konaniu o sťažnosti, je ochrana sťažovateľa. Nie je jeho účelom obmedziť prístup samotného sťažovateľa k informáciám o postupe vybavovania jeho sťažnosti. Postup sekcie kontroly, spočívajúci v nevyhovení žiadosti podávateľov o nahliadnutie do spisu vedenom o ich sťažnosti preto nebol odôvodnený žiadnym z ústavou prípustných dôvodov, a teda ním bolo porušené základné právo podávateľov na informácie. Napriek tomu, že k náprave mohlo dôjsť jednoduchým spôsobom ̶ umožnením nahliadnutia do spisovej dokumentácie podávateľom sťažnosti, k takejto náprave nedošlo. Sekcia kontroly navrhnuté opatrenie neprijala s odôvodnením, že sa nestotožňuje so záverom verejného ochrancu práv. Rovnako sa k veci postavil aj nadriadený orgán Sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Vzhľadom na to, že podnet sa týka prípadu, ktorý je vo verejnosti známy ako „streľba na diaľnici do auta so študentmi“, a o ktorom je verejnosti známe aj to, že v priebehu vyšetrovania políciou sama polícia skartovala existujúci záznam o tomto policajnom zásahu, vzbudzuje vyššie uvedený postup orgánu verejnej správy voči sťažovateľom pri vybavovaní ich sťažnosti nedôveru. Neprijatie jednoduchého opatrenia navrhnutého verejným ochrancom práv, aby orgán verejnej správy umožnil sťažovateľom nahliadnutie do spisu o vybavovaní ich vlastnej sťažnosti dôveru v správny postup orgánu verejnej správy nezvyšuje, práve naopak.
V druhom prípade základné právo podávateľa podnetu na informácie porušilo Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Žilina tým, že odmietlo podávateľovi sprístupniť informácie o priebehu trestného konania, v ktorom mal postavenie oznamovateľa. Preskúmaním veci verejná ochrankyňa práv zistila, že Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Žilina postupovalo podľa neúčinného znenia zákona o slobodnom prístupe k informáciám a nesprávne vyhodnotilo svoju povinnosť sprístupniť časť požadovaných informácií. Informácie odmietlo sprístupniť z dôvodu, že sa týkajú rozhodovacej činnosti orgánu činného v trestnom konaní. Podľa účinného znenia zákona o slobodnom prístupe k informáciám však platí, že povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy. V tomto prípade časť požadovaných informácií uvedený charakter nemala.
Vo veci verejná ochrankyňa práv podávateľa podnetu poučila o možnostiach ako si môže uplatniť právo, (napr. podanie novej žiadosti, či využitie mimoriadnych opravných prostriedkov) a Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru Žilina navrhla opatrenia na zabezpečenie správnej aplikácie zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Žilina ich prijalo a zrealizovalo.
V ďalších dvoch prípadoch zistila ombudsmanka porušenie základného práva na informácie zo strany Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo vzťahu k tomu istému podávateľovi. Podávateľ podnetu sa žiadosťou o sprístupnenie informácií domáhal sprístupnenia „čísiel spisových značiek práve prebiehajúcich konaní pred Súdnym dvorom Európskej únie, v ktorých Slovenská republika podala akékoľvek písomné vyjadrenie“, ako aj sprístupnenia „žiadosti Slovenskej republiky adresovanej Európskemu súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“. Povinná osoba požadované informácie vrátane čísiel spisových značiek nesprístupnila, odvolávajúc sa na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií. Prvostupňové rozhodnutia boli potvrdené aj v konaní o rozklade. Ministerstvo v rozhodnutiach argumentovalo, že požadované informácie predstavujú informácie, ktoré sa týkajú rozhodovacej činnosti medzinárodného súdneho orgánu. Pre posúdenie, či došlo k porušeniu základného práva na informácie je rozhodujúce, či požadované informácie majú skutočne taký charakter, že po ich sprístupnení podávateľovi podnetu by mohla byť ohrozená legitímna ochrana účastníkov súdneho konania a ich záujmov a či ich sprístupnenie má potenciál zasiahnuť do rozhodovacej činnosti súdu. Spisová značka konania je organizačná, evidenčná informácia, ktorá slúži na organizáciu práce so spismi, ich evidenciu a na orientáciu v práci s nimi. Nie je takou informáciou, aby mohla ohroziť práva účastníkov konkrétneho súdneho konania a zasiahnuť do rozhodovacej činnosti súdu. Pre jej nesprístupnenie zákon o slobode informácií nedáva žiadne opodstatnenie. Aj podľa Rokovacieho poriadku Európskeho súdu pre ľudské práva je vec ̶ sťažnosť po vyhlásení o jej prijateľnosti zapísaná do zoznamu prípadov súdu. Každý prípad má v zozname určené číslo sťažnosti ̶ prípadu, pod ktorým je v zozname vedené. Podľa článku 40 Európskeho dohovoru pojednávania pred Európskym súdom pre ľudské práva sú verejné a aj spisy sú prístupné verejnosti, ak predseda súdu nerozhodne inak. Aj v Slovenskej republike sa v zozname pojednávaní pre informáciu verejnosti uvádza číslo súdneho konania, ktoré bude súd verejne pojednávať. Tým, že ministerstvo spravodlivosti nesprístupnilo podávateľovi podnetu informáciu o číslach spisových značiek práve prebiehajúcich konaní pred Súdnym dvorom Európskej únie s odôvodnením, že takáto informácia ohrozí ochranu práv a záujmov účastníkov konania a má vplyv na rozhodovacie konania súdu, ministerstvo porušilo základné právo podávateľa podnetu na informácie. Po oznámení výsledkov vybavenia podnetu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky postupovalo v rozpore s ustanovením § 19 ods. 2 zákona o verejnom ochrancovi práv, podľa ktorého „Orgán verejnej správy je povinný do 20 dní odo dňa doručenia výzvy na prijatie opatrení oznámiť verejnému ochrancovi práv svoje stanovisko k výsledkom vybavenia podnetu a prijatie opatrení.“ Ministerstvo verejnej ochrankyni práv síce oznámilo nesúhlasné stanovisko, ale neoznámilo jej prijatie opatrení. Nesúhlasné stanovisko nezbavuje orgán verejnej správy zákonnej povinnosti po výzve verejného ochrancu práv prijať opatrenia. Inak by činnosť verejného ochrancu v oblasti ochrany základných práv a slobôd nemala ústavodarcom a zákonodarcom ustanovený zmysel, pre nečinnosť orgánov verejnej správy by stačilo iba nesúhlasiť s verejným ochrancom práv. Podávateľ podnetu proti namietaným rozhodnutiam podal správne žaloby. V prípade, ak o veci rozhoduje súd, verejný ochranca práv je povinný ju odložiť.
V poslednom prípade sa verejná ochrankyňa práv zaoberala postupom Pôdohospodárskej platobnej agentúry pri vybavovaní žiadosti o sprístupnenie informácií a nečinnosťou Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky v konaní o odvolaní proti zamietavému rozhodnutiu povinnej osoby. Podávateľ požadoval sprístupnenie informácií o právnických osobách, ktoré predložili žiadosti o poskytnutie platby na poľnohospodársku plochu, v žiadosti uviedol kritériá, ktoré vymedzovali okruh požadovaných informácií. Povinná osoba mu informácie nesprístupnila a svoje rozhodnutie oprela o ustanovenie § 11 ods. 1 písm. g) zákona o slobode informácií, podľa ktorého povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak by to bolo v rozpore s právne záväznými aktmi Európskych spoločenstiev a Európskej únie alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Podávateľ podal proti rozhodnutiu odvolanie, ministerstvo ako odvolací orgán však zostalo nečinné a o odvolaní riadne nerozhodlo. Zo zákona sa tak uplatnila fikcia, že odvolací orgán rozhodnutie potvrdil. V tomto prípade došlo nečinnosťou odvolacieho orgánu k potvrdeniu rozhodnutia o nesprístupnení informácie, z ktorého však bolo zrejmé, že informácia mala byť poskytnutá. Povinná osoba vo svojom rozhodnutí o neposkytnutí informácie totiž neuviedla s ktorou konkrétnou právnou normou je sprístupnenie požadovaných informácií v rozpore. Takýto postup povinnej osoby v konaní bol teda nesprávny a jeho výsledkom bolo nesprávne rozhodnutie, ktorým došlo aj k porušeniu základného práva podávateľa podnetu na informácie. Túto nesprávnosť (rozpor so zákonom) bolo možné napraviť v odvolacom konaní pred orgánom verejnej správy. Odvolací orgán – ministerstvo – však bolo nečinné. Tým spôsobilo, že na základe právnej fikcie sa správoplatnilo nezákonné rozhodnutie a zároveň ministerstvo porušilo aj základné právo podávateľa podnetu chránené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom ako súdnom orgáne Slovenskej republiky. V reakcii na oznámenie o výsledkoch vybavenia podnetu Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky informovalo ombudsmanku o opatreniach, ktoré prijalo na odstránenie zistených nedostatkov a v konečnom dôsledku boli podávateľovi požadované informácie sprístupnené.
(prevzaté zo správy verejnej ochrankyne práv).
Súvisiace právne predpisy:
Ústava Slovenskej republiky
JUDr. Renáta Endrödyová
advokátka