Je nespochybniteľné, že kolúzny dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por.
je klasickým, štandardným dôvodom väzby a v počiatočných štádiách
trestného stíhania (pri vzatí obvineného do väzby) je často
opodstatnený.
Problematickým sa však tento väzobný dôvod stáva v
ďalších štádiách prípravného konania, keď väzba obvineného z tohto
dôvodu trvá pomerne dlhé časové obdobie (nezriadka v slovenských
právnych pomeroch aj viac ako 12 mesiacov) a keď je odôvodňovaná už nie
potrebou vypočuť svedkov, na ktorých by mohol obvinený kolúzne pôsobiť
(pretože tí sú napríklad už vypočutí), ale skutočnosťou, že títo už
vypočutí svedkovia budú vypovedať aj v konaní pred súdom a preto by mal
kolúzny dôvod väzby trvať aj naďalej.
Som názoru, že takéto
odôvodnenie trvania kolúzneho dôvodu väzby (čakanie na dokazovanie v
konaní pred súdom) je v rozpore s Trestným poriadkom, nakoľko zavádza
tzv. obligatórnu kolúznu väzbu, ktorý trvá neustále a bez ohľadu na to, v
akom štádiu sa nachádza dokazovanie v prípravnom konaní.
Tento nežiadúci jav, keď sa z kolúznej väzby stáva v prípravnom konaní obligatórna kolúzna väzba
možno pozorovať vo viacerých rozhodnutiach rôznych súdov, pričom
spravidla ide o rozhodnutia, ktorými sú zamietané žiadosti obvinených o
prepustenie z väzby na slobodu, respektíve, v ktorých je obvineným
predĺžená lehota trvania väzby v prípravnom konaní s tým, že neustále
trvanie kolúzneho dôvodu väzby je odôvodňované opakovane najmä tak, že
vo veci ide stále o prípravné konanie a najdôležitejším štádiom
trestného konania je hlavné pojednávanie v konaní pred súdom a preto by v
prípravnom konaní ustálený kolúzny dôvod väzby mal trvať (minimálne) až
do vypočutia svedkov, či spoluobvinených v konaní pred súdom na hlavnom
pojednávaní.
Návrat niektorých slovenských súdov k zavádzaniu
obligatórnej kolúznej väzby v prípravnom konaní s lakonickým
odôvodnením, že „treba vyčkať na dokazovanie na hlavnom pojednávaní“ nie
je možné akceptovať.
Ústavný súd Českej republiky odmietol takýto spôsob náhľadu na trvanie kolúznej väzby
už v roku 1998 a to v náleze Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 240/1997
zo dňa 09.04.1998. V tomto svojom rozhodnutí ústavný súd skonštatoval,
že „znenie ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por.
vedie časť orgánov činných v trestnom konaní (ale aj súdy) k výkladu,
že ak je obvinený v kolúznej väzbe a je obava, že bude pôsobiť na
svedkov alebo spoluobvinených, nie je možné (za takejto situácie)
prepustiť obvineného z väzby skôr, než bude vec prejednaná pred súdom,
nie teda skôr, napríklad v priebehu prípravného konania. Takýto postup
však podľa presvedčenia ústavného súdu je nesprávny. Väzba je v každom
trestnom konaní skutočne a len výnimočným opatrením a to iba vtedy,
pokiaľ rovnakého účelu nemožno dosiahnuť inak. Ustanovenie § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. nie je možné chápať ako mechanický pokyn pre obligatórne trvanie kolúznej väzby,
do ktorej bol obvinený vzatý v prípravnom konaní a to až do doby, než
budú súdom vypočutí všetci svedkovia, prípadne spoluobvinení. Kolúzna
väzba tak smie trvať aj v prípravnom konaní iba nevyhnutnú dobu. Preto
tiež dôvody väzby vo vzťahu k výpovediam svedkov alebo spoluobvinených môžu skončiť už v prípravnom konaní“.
Je s podivom, že v roku 2020 je nutné poukazovať na judikatúru z roku
1998 v otázke, ktorá sa zdala byť aj v právnych pomeroch SR dávno
vyriešená a nesporná.
V tomto smere je nutné poukázať aj na iné
úskalia trvania kolúzneho dôvodu väzby, keď sa v prípravnom konaní
niekedy aj taktizuje s plánovaním výsluchov jednotlivých svedkov s tým,
že sa vypočúvajú menej podstatní svedkovia (t. j. vo veci nie sú
prieťahy, nakoľko sa koná), avšak podstatní svedkovia, vo vzťahu ku
ktorým bola konštatovaná kolúzna obava, vypočúvaní nie sú. V takýchto
prípadoch sa trvanie kolúznej väzby v
prípravnom konaní „naťahuje“ a odôvodňuje sa tak, že vyšetrovanie ešte
nebolo skončené, vec je dôkazne náročná, vyšetrovateľ priebežne koná,
avšak ešte bude nutné vypočuť svedkov, na ktorých by obvinený mohol
kolúzne vplývať.
Ako teda zabrániť tomu, aby trvanie kolúznej väzby na území Slovenskej republiky nebolo nadužívané a kolúzna väzba netrvala neuveriteľných 12, 15, či dokonca 18 mesiacov, respektíve, aby sa kolúzna väzba
nemenila na obligatórnu kolúznu väzbu v prípravnom konaní, prípadne,
aby orgány činné v trestnom konaní nemohli taktizovať s kolúznou väzbou
pri vedení dokazovania v prípravnom konaní a umelo ju „naťahovať“?
Zrejme na zabránenie týchto nežiadúcich javov nebude stačiť len
aplikačná prax, ale bude nutné zmeniť ustanovenia Trestného poriadku.
Príklad hodný nasledovania by sme mohli nájsť v Českej republike.
Pre objektivitu je nutné uviesť, že ani orgány aplikačnej praxe v
Českej republike sa nevyhli vyššie popísaným situáciám nežiadúceho
predlžovania trvania kolúznej väzby v prípravnom konaní, či závádzania
obligatórnej kolúznej väzby v prípravnom konaní, čoho dôkazom je nielen
vyššie uvedená judikatúra českého ústavného súdu, ale aj následná zmena
relevantných ustanovení českého Trestného poriadku.
Zákonodarca v Českej republike teda reagoval na neadekvátnu aplikačnú prax pri kolúznej väzbe (na neúmerné dlhé trvanie kolúznej väzby) tak, že trvanie kolúznej väzby časovo obmedzil.
Podľa § 72a ods. 3 Trestného poriadku
Českej republiky väzba z dôvodu uvedeného v § 67 písm. b) (v
podmienkach SR ide o kolúznu väzbu v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) môže
trvať najdlhšie tri mesiace. Pokiaľ nebol obvinený, ktorý nie je vo
väzbe súčasne aj z iného dôvodu, prepustený z väzby pred uplynutím tejto
lehoty, musí byť prepustený najneskôr posledný deň tejto lehoty (treba
doplniť, že ak už obvinený pôsobil na svedkov, či spoluobvinených alebo
inak maril vyšetrovanie, môže sa rozhodnúť o ponechaní obvineného vo
väzbe nad uvedenú trojmesačnú lehotu – v právnych podmienkach SR by teda
bolo možné dlhšie trvanie kolúznej väzby než tri mesiace iba za predpokladu splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 71 ods. 3 Tr. por.).
Zaujímavosťou je, že časové obmedzenie kolúznej väzby maximálne na 2 až 3 mesiace od zatknutia upravoval aj Trestný poriadok č. 119/1873, ktorý bol účinný na území tzv. prvej Československej republiky ako aj Trestný poriadok z roku 1956 (zákon č. 64/1956), ktorý obmedzoval trvanie kolúznej väzby v prípravnom konaní na 2 mesiace.
Zastávam názor, že väzba, či jej ďalšie trvanie by skutočne mala byť
výnimočným a vždy iba fakultatívnym opatrením (tak ako nás to učili na
právnickej fakulte a ako sa to zvykne povinne uvádzať aj v odborných
komentároch), teda malo by sa aj k ďalšiemu trvaniu väzby pristupovať
obozretne a nie mechanicky (automaticky, často len s povrchným
odôvodnením). To platí o to viac v prípade kolúzneho dôvodu väzby, keď
lehota 3 až 5 mesiacov v prípravnom konaní musí orgánom činným v
trestnom konaní stačiť na to, aby dokazovaním eliminovali tento dôvod
väzby (ak v Českej republike postačujú zákonom stanovené 3 mesiace a to
už od roku 2001, prečo by nemali stačiť aj na území SR?). Zákonodarca by
sa mal preto celkom určite zamyslieť nad možnosťou zavedenia
jednoznačného časového obmedzenia a stanoviť priamo v zákone lehotu
trvania kolúznej väzby na úrovni 3, prípadne maximálne 6 mesiacov.
Autor
JUDr. Peter Šamko
Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a909-k-naduzivaniu-trvania-koluznej-vazby-v-trestnom-konani