V praxi som sa ocitol v situácií, v ktorej som chcel skonvertovať dokument v listinnej podobe do elektronickej podoby, aby som ho mohol ďalej použiť pri uskutočnení podania v elektronickej podobe. Aby boli zachované právne účinky pôvodného dokumentu, bolo potrebné vykonať tzv. zaručenú konverziu. Na tento účel ustanovenie § 35 ods. 3 zák. č. 305/2013 Z.z. o e-Governmente (ďalej „ZeG“) ustanovuje okruh osôb, ktoré sú „oprávnené“ vykonávať zaručenú konverziu. Slovo „oprávnené“ je v úvodzovkách, pretože ho budem v tomto článku bližšie rozoberať. Notári sa však ku požiadavke na zaručenú konverziu dokumentu v listinnej podobe do elektronickej podoby (v prípade, že ide o dokument, ktorého nie sú pôvodcom) stavajú rôzne. Niektorí ju vybavia a niektorí ju nevybavia so stručným odôvodnením, že nemajú takú povinnosť. Otázka, či notár má povinnosť vykonať zaručenú konverziu dokumentu z listinnej podoby na elektronickú (podľa § 35 ZeG), alebo nemá, nie je jednoduchá. Dotknuté právne predpisy v tomto smere nie sú veľmi presné.
Prvú polemiku v tomto prípade môže predstavovať otázka, či notár je orgánom verejnej moci. Na prvý pohľad sa zdá, že na túto otázku je jednoznačná odpoveď v ust. § 4 ods. 4 notárskeho poriadku („NP“). Z logického hľadiska sa však pri tomto ustanovení dostaneme do sporu. Vidím dve možné interpretácie.
I. Notár pri vykonávaní zaručenej konverzie je orgánom verejnej moci, pretože vykonáva verejnú moc.
Ak však vykonáva verejnú moc, tak vykonáva notársku činnosť (to vyplýva z § 4 ods. 4 NP). Tento argument je ďalej posilnený v ust. § 3. § 3 ods. 1 NP taxatívne vymenúva, čo je notárska činnosť. § 3 ods. 2 hovorí, že notár vykonáva aj ďalšie činnosti, ak tak ustanoví NP alebo osobitný zákon. § 3 ods. 2 je teda blanketovou normou odkazujúcou na iné zákony. Na tomto mieste mi nenapadajú argumenty, prečo by ZeG nemal byť jedným z takých zákonov. Dôvodová správa(1) k ustanoveniu § 35 ZeG:
„Zaručenú konverziu bude môcť vykonávať len oprávnená osoba, ktorou môže byť orgán verejnej moci, vrátane notárov, poštový podnik poskytujúci univerzálnu poštovú službu a v obmedzenom rozsahu advokát.“
Text dôvodovej správy teda konštatuje, že notári sú orgánmi verejnej moci. § 4 ods. 1 NP zavádza legálny pojem – „notárska činnosť“, pričom na účely NP sa od ustanovenia § 4 pod pojmom „notárska činnosť“ (aj pre všetky nasledujúce ustanovenia NP) rozumie činnosť podľa § 3 ods. 1 a aj činnosť podľa § 3 ods. 2, teda aj činnosť podľa ZeG. Podľa ust. § 38 NP notár nesmie odmietnuť vykonať notársku činnosť (okrem výnimiek uvedených v § 36, § 37 NP). Takže v zmysle ust. § 38 NP notár je povinný vykonať zaručenú konverziu. Niektorí notári však požiadavke vykonať zaručenú konverziu nechcú vyhovieť. Je možné sa stretnúť s dvoma odôvodneniami.
Prvé odôvodnenie poukazuje na ust. § 35 ods. 3 písm. a) ZeG, podľa ktorého:
„Osobou oprávnenou vykonávať zaručenú konverziu (ďalej len „osoba vykonávajúca konverziu“) sa rozumie
a)orgán verejnej moci, advokát a notár,“
V texte použité slovo „oprávnenou“ na prvý pohľad vzbudzuje presvedčenie, že právna norma priznáva notárovi iba oprávnenie, nie však povinnosť vykonať zaručenú konverziu. Ak je však zaručená konverzia notárskou činnosťou a teda výkonom verejnej moci, tak oprávnenie priznané orgánu verejnej moci (teda v oblasti správneho práva, ktoré je právom verejným) môže byť interpretované ako priradenie verejnomocenského prostriedku určeného na plnenie úlohy vo verejnej správe, teda pridelenie právomoci. Právomoc konať v určitých veciach verejnej správy je nielen právom, ale aj povinnosťou v prípade orgánu verejnej moci. „Právomoc je právom ustanovená možnosť a (spravidla) zároveň povinnosť jednostranným mocenským donútením, zabezpečeným prejavom vôle ovplyvňovať právne postavenie organizačne nepodriadených osôb.“(3)
Druhé odôvodnenie poukazuje na ust. § 39 ods. 10 ZeG (2).
V tomto prípade notári argumentujú, že nie sú pôvodcami predloženého dokumentu, a teda majú právo odmietnuť vykonanie zaručenej konverzie. Nastáva tu teda spor. § 38 NP ukladá notárovi povinnosť vykonať notársku činnosť, no ust. § 39 ods. 10 ZeG mu dáva právo odmietnuť vykonanie tejto konkrétnej činnosti. ZeG je novším právnym predpisom ako NP a je tiež právnym predpisom špeciálnym vo vzťahu ku NP. V zmysle interpretačných pravidiel lex posteriorderogatlegi priori a lex specialisderogatlegigenerali môžeme prijať záver, že notár má právo odmietnuť vykonanie zaručenej konverzie dokumentu. Ob-iterust. § 39 ods. 10 bolo do ZeG doplnené novelou – zák. č. 238/2017 Z.z., pričom dôvodová správa uvádza: „Reagujúc na požiadavky praxe sa navrhuje neukladať povinnosť orgánu verejnej moci konvertovať všetky dokumenty, ktoré sú mu predložené, ale len tie, ktoré sám vydal.“
II. Notár pri vykonávaní zaručenej konverzie nie je orgánom verejnej moci.
Hoci pre túto interpretáciu nevidím veľmi silné argumenty, no minimálne jeden stojí za povšimnutie. Vráťme sa ku ust. § 35 ods. 3 písm. a) ZeG.
Hoci notár pri vykonávaní notárskej činnosti je orgánom verejnej moci, zákonodarca toto ustanovenie formuloval tak, že v taxatívnom výpočte subjektov je notár vymenovaný osobitne. Hoci text dôvodovej správy naznačuje, že notár je považovaný za orgán verejnej moci, dôvodová správa nie je pre interpretáciu právnej normy záväzná. A notár v ust. § 35 ods. 3 písm. a) ZeG osobitné postavenie má, takže je možné uvažovať, či na účel zákona o e-Governmente nemá byť notár považovaný za orgán verejnej moci pri vykonávaní činnosti podľa tohto zákona. Ak prijmeme záver, že notár pri vykonávaní zaručenej konverzie dokumentu nevykonáva verejnú moc, tak sa na neho nevzťahuje ust. § 38 NP, no nevzťahuje sa na neho ani § 39 ods. 10 ZeG. Hľadanie odpovede na otázku, či je notár povinný vykonať zaručenú konverziu dokumentu, sa potom presúva ku ust. § 35 ods. 3 písm. a) ZeG. Vo svetle prijatej interpretácie, že notár nie je orgánom verejnej moci (pri činnosti zaručenej konverzie dokumentu), potom nemožno toto ustanovenie interpretovať tak, že priznáva notárovi právomoc v zmysle správneho práva, pretože právomoc môže byť priradená iba spravujúcemu subjektu, teda subjektu verejnej moci. V tomto svetle by išlo len o priznanie práva vykonávať zaručenú konverziu dokumentu, teda o priznanie oprávnenia. V takom prípade je potrebné sa však opäť prikloniť ku záveru, že notár môže odmietnuť zaručenú konverziu vykonať (oprávnenie nie je povinnosť).
Záver
Hoci oba výklady vedú ku tomu istému záveru, osobne sa nestotožňujem s interpretáciou II. Som presvedčený, že notár pri vykonávaní zaručenej konverzie dokumentu je nositeľom verejnej moci, vykonáva ju a je teda aj orgánom verejnej moci.
Poznámky
- 1) https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=384288
- 2) „Orgán verejnej moci môže odmietnuť vykonať zaručenú konverziu dokumentu, ktorého nie je pôvodcom; to neplatí, ak na orgán verejnej moci prešli kompetencie pôvodcu dokumentu alebo orgán verejnej moci je nástupcom pôvodcu dokumentu.“
- 3) Vrabko, M a kol. Správne právo hmotné.: Všeobecná časť 1. vydanie Bratislava: C.H.Beck, 2012, 480 s. – str. 10
Autor
Mgr. Ing. Vladimír Gregor
Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a762-je-notar-povinny-vykonat-zarucenu-konverziu-dokumnetu