právomoc súdu
Zákon – Civilný sporový poriadok 160/2015 | Paragrafy: § 3, § 4Zákon – Občiansky súdny poriadok 99/1963 | Paragrafy: § 7
právomoc súdu v rodinných veciachZákon – Zákon o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov 36/2005 | Paragrafy: § 24
Úvod
Vstup do Európskej únie ovplyvnil celý právny poriadok Slovenskej republiky, vrátane medzinárodného práva súkromného. V okamihu vstupu, 1. mája 2004 začali na území Slovenskej republiky platiť právne akty vtedy Európskeho spoločenstva. V oblasti cezhraničných právnych vzťahov t.j. právnych vzťahov ktoré svojim určitým prvkom majú vzťah k viac ako jednému právnemu poriadku, to bolo najmä Nariadenie (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, Nariadenie (ES) č. 1346/2000 o konkurznom konaní, Nariadenie (ES) č. 1347/2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností k spoločným deťom manželov, Nariadenie (ES) č. 1348/2000 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v členských štátoch.
V Európskej únii to bolo práve obdobie akcelerovaného nárastu právnej úpravy cezhraničných právnych vzťahov – termín používaný v nadväznosti na terminológiu článku 65 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len Zmluva o ES), ktorý sa stal na celé desaťročie základom tejto právnej úpravy.
V roku 1997 bola prijatá Amsterdamská zmluva, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii, zmluvy o založení Európskych spoločenstiev a niektoré súvisiace akty, platná od 1. mája 1999 a ktorá okrem iného presunula časť problematík tretieho piliera „Spravodlivosť a vnútorné veci“ do prvého piliera, t.j. do kompetencie Európskych spoločenstiev. Do Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva bola vsunutá nová Hlava IV, nazvaná „Vízová, azylová, prisťahovalecká politika a iné politiky, ktoré sa týkajú voľného pohybu osôb“. Jednou z týchto politík bola i Súdna spolupráca v občianskych záležitostiach. Orgány ES získali oprávnenie prijímať opatrenia v oblasti súdnej spolupráce v občianskych záležitostiach s cezhraničným dopadom. V priebehu rokov 2000 – 2001 boli prijaté štyri nariadenia, s ktorých jedno bolo revidované hneď v roku 2003[1] [2]. V rokoch 2006 až 2008 boli prijaté dve nariadenia obsahujúce katalógy kolíznych noriem pre zmluvné a pre mimozmluvné záväzky a dve nariadenia zavádzajúce osobitné európske konania: o európskom platobnom rozkaze a vo veciach s nízkou hodnotou sporu.[3] V rokoch 2009 a 2012 došlo k úprave ďalších oblastí právnych vzťahov: vyživovacia povinnosť a dedenie[4] a došlo k revízii Nariadenia (ES) č. 44/2001, prijatím nového nariadenia pre občianske a obchodné vzťahy Nariadenia (EÚ) č. 1215/2012.
Celkove bolo do dnešnej doby prijatých 16 nariadení upravujúcich rôzne aspekty cezhraničných vzťahov, z toho tri boli v priebehu krátkej doby revidované[5]. Aplikácia nariadení je podmieňovaná rôznymi kritériami: a) vecným rozsahom aplikácie nariadenia; kľúčové pojmy rozhodujúce pre stanovenie vecného predmetu úpravy sú často autonómne interpretované Súdnym dvorom EÚ, b) priestorovým rozsahom aplikácie; len ojedinele sú predmetným nariadením viazané všetky členské štáty, c) časovým aspektom; nariadenia sa neuplatňujú retroaktívne, preto sa často popri sebe simultánne uplatňuje stará i nová úprava,
d) a v neposlednom rade určitými personálno – teritoriálnymi kritériami, pri ktorých nesplnení sa nariadenia ktorých sa to týka (Nariadenie (ES) č. 44/2001, ale aj jeho nástupca Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 a Nariadenie (ES) č. 1201/2003) neuplatnia, aj keď inak vecný, časový a teritoriálny aspekt je splnený).
Okrem toho niektoré Nariadenia priamo odkazujú na medzinárodné zmluvy upravujúce identické alebo priamo súvisiace otázky. Alebo dávajú prednosť iným ustanoveniam práva EÚ v právnych aktoch upravujúcich špecifické veci, či už ide o priamo aplikovateľné nariadenia, alebo o ustanovenia smerníc ktoré sa v konečnom dôsledku aplikujú vo forme transpozičných vnútroštátnych predpisov.
V dôsledku toho je právna úprava cezhraničných právnych vzťahov v Európskej únii „drobená“ vertikálne i horizontálne, pre rôzne oblasti právnych vzťahov, ale i v rámci týchto oblastí. To vytvára komplikovaný systém, v ktorom je ťažké zorientovať sa nielen laikom, ale i orgánom aplikácie práva.
Fragmentácia právnej úpravy, teda čiastková úprava vybraných otázok v rôznych právnych predpisoch, nie je v medzinárodnom práve súkromnom ojedinelý jav.
V oblasti cezhraničných právnych vzťahov (v zaužívanej slovenskej právnej terminológii „právnych vzťahov s cudzím prvkom“) môže byť dokonca prínosom. Ak si niekoľko štátov medzi sebou upraví právomoc svojich súdov a v spojitosti s tým zjednodušené uznávanie a výkon rozhodnutí pre určitú oblasť právnych vzťahov, je to pre jednotlivé zmluvné štáty a ich obyvateľov výhodné (príklad rodičovské práva a povinnosti, v Haagskom dohovore z r. 1996)[6]. Môže to zvýšiť právnu istotu strán, predvídateľnosť a zjednodušiť uplatňovanie ich práv.
Zároveň takáto unifikovaná úprava prináša zo sebou ale i interpretačné a kvalifikačné problémy. Preto býva spravidla spôsob kvalifikácie kľúčových pojmov stanovený v samotnom texte zmluvy. Napriek tomu sa ale nejasnostiam a potenciálnym rozdielom v aplikácii nemožno vyhnúť.[7] Tieto drobné nedostatky vyvažujú výhody ktoré z pristúpenia k unifikovanej úprave pre zmluvné štáty a ich obyvateľov plynú. V tomto smere je v európskom práve evidentná snaha dosiahnuť jednotné uplatňovanie európskych unifikačných aktov, potvrdená v početných rozsudkoch SD EÚ.
Rovnako možno vnímať i snahy Európskeho spoločenstva – dnes už Európskej únie o unifikáciu predpisov medzinárodného práva súkromného a vytvorenie jednotnej európskej úpravy. Stanovenie jednotných pravidiel pre určenie právomoci súdov členských štátov a pre určenie práva ktoré sa v merite veci použije, môže byť pre obyvateľov členských štátov prínosom.[8] Rovnako tak i zjednodušené uznávanie a výkon rozhodnutí súdov a iných kompetentných orgánov členských štátov.
Unifikované európske právne normy ale pribúdajú veľmi rýchlym tempom, zakotvené v množstve parciálnych právnych aktov. Mnohé sa navzájom dopĺňajú, alebo vylučujú. Ich aplikácia je ďalej závislá od viacerých kritérií, čo znamená že raz predmetný právny akt je, a inokedy, v obdobnej situácii, nie je použiteľný. V tom prípade nastupujú vnútroštátne právne predpisy, alebo medzinárodné zmluvy. Medzinárodné zmluvy pre oblasti upravené aktmi EÚ dnes už uzatvára za svoje členské štáty samotná Únia a často aj osobitne stanovuje podmienky ich uplatňovania. Ak sa aj jednotlivý právny akt uplatní, ak sú splnené všetky stanovené podmienky, v špecifických otázkach môže mať prednosť iný právny akt, resp. jeho ustanovenie, ktoré je dokonca možno potrebné identifikovať transponované vo vnútroštátnom právnom poriadku členského štátu (smernice).
Toto všetko vytvára zložitú štruktúru, kde je právna úprava fragmentovaná horizontálne – pre jednotlivé okruhy právnych vzťahov a pre rôznu formu ich právnej úpravy (kolízne normy, procesné normy) a ďalej tiež vertikálne, medzi európske normy, vnútroštátne normy vnútroštátneho pôvodu, vnútroštátne normy európskeho pôvodu, medzinárodnoprávne normy. Ako základné faktory fragmentácie je možné identifikovať: 1.) prijímanie rôznych právnych aktov, spravidla nariadení, pre rôzne okruhy vecí, 2.) subsidiárna aplikácia vnútroštátnych predpisov, 3.) samostatná úprava právomoci a samostatná úprava kolíznych noriem, 4.) aplikácia rôznych predpisov pre rôzne skupiny členských štátov, 5.) prednosť vybraných medzinárodných dohovorov 6.) prednosť iných ustanovení práva ES/EÚ, 7.) diferencovaná úprava uznávania a výkonu rozhodnutí z členských a nečlenských štátov, ale i medzi rozhodnutiami členských štátov.
2. Rôzne právne akty pre rôzne okruhy vecí
V súčasnosti je právom Európskej únie upravených šesť ev. sedem skupín právnych vzťahov s cudzím prvkom: občianske a obchodné veci – v rámci tejto skupiny môžeme ešte ďalej rozoznávať zmluvné a mimozmluvné záväzky, ďalej rozvody a anulovanie manželstva, rodičovské práva a povinnosti, vyživovacia povinnosť, majetkové režimy manželstiev a registrovaných partnerstiev, dedičskoprávne vzťahy, konkurzné konania. Tieto sú upravené v dvanástich právnych aktoch, a to nasledovne:
a) občianske a obchodné veci
– Nariadenie (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len Nariadenie Brusel I.); nahrádzané od 10.1.2012 Nariadením (EÚ) č. 1215/2012
– Nariadenie (ES) č. 805/2004 ktorým sa vytvára európsky exekučný titul pre nesporné nároky (ďalej len Nariadenie o EET)
– Nariadenie (ES) č. 864/2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (ďalej len Nariadenie Rím I.)
– Nariadenie (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (ďalej len Nariadenie Rím II.)
b) konkurzné konania
– Nariadenie (ES) č. 1346/2000 o konkurzných konaniach
c) rozvody a anulovanie manželstva
– Nariadenie (ES) č. 2201/2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práva a povinností (ďalej len Nariadenie Brusel Il.a)
– Nariadenie (EÚ) č. 1259/2010 ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca v oblasti rozhodného práva pre rozvod a rozluku (ďalej len Nariadenie Rím III.)
d) rodičovské práva a povinnosti
– Nariadenie (ES) č. 2201/2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práva a povinností
e) vyživovacia povinnosť
– Nariadenie (ES) č. 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti
– avšak vo veci rozhodného práva odkazuje na Haagsky protokol o rozhodnom práve pre vyživovaciu povinnosť z r. 2007 (Rozhodnutie Rady č. 2009/941/ES)
f) majetkové vzťahy manželov a registrovaných partnerstiev – pripravujú sa dve nariadenia
– Návrh nariadenia Rady o súdnej príslušnosti, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí vo veciach majetkových režimov manželov KOM(2011) 126 v konečnom znení
– Návrh nariadenia Rady o súdnej príslušnosti, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí vo veciach majetkových dôsledkov registrovaných partnerstiev KOM(2011) 127 v konečnom znení
g) dedičskoprávne vzťahy
– Nariadenie (EÚ) č. 650/2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve
Pri určovaní právomoci, alebo rozhodného práva musí súd vždy identifikovať príslušné nariadenie, posúdiť jeho rozsah a podmienky aplikácie a následne pristúpiť k aplikácii jeho pravidiel.
Mnohé z nich upravujú otázky tak úzko navzájom súvisiace, že súd o nich rozhoduje v jednom konaní. Napríklad, slovenský súd v rámci rozvodového konania ex lege rozhoduje i o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti, o úprave styku s ním a výške výživného na dieťa (§§ 24 a 25 Zák č. 36/2005 Z.z.). Právomoc vo vzťahu ku každej z týchto otázok (rozvod, zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti a úprava styku, výživné) však určuje súd zakaždým na základe iného právneho predpisu.
Právomoc vo veci rozvodu určí na základe Nariadenia Brusel II.a Kapitola II. Oddiel 1., právomoc vo veci zverenia dieťaťa do starostlivosti a úprave styku s ním podľa toho istého Nariadenia, Kapitola II. Oddiel 2. Či má súd aj právomoc rozhodnúť vo veci výživného na dieťa už bude posudzovať podľa iného Nariadenia č. 4/2009. S rozvodom manželstva sa spája i zánik majetkového spoločenstva manželov (v slovenskom právnom poriadku iba bezpodielové spoluvlastníctvo manželov) a rozhodovanie o vyporiadaní spoločného majetku. Právomoc slovenského súdu rozhodovať o rozdelení spoločného majetku manželov sa bude posudzovať podľa Zákona č. 97/1963 Zb., ak nepôjde o situácie pre ktoré obsahujú ustanovenia o právomoci dvojstranné zmluvy ktorými je SR viazaná, ale v dohľadnej dobe pravdepodobne podľa ďalšieho nariadenia Európskej únie, zatiaľ len vo forme Návrhu KOM(2011) 126 v konečnom znení.
Slovenský súd je tak v jednom konaní nútený použiť dva, resp. tri rôzne právne akty Európskej únie, posúdiť podmienky ich aplikácie, vzťah k medzinárodným zmluvám, výklad príslušných ustanovení. Pritom môže nastať niekoľko variant. Napríklad, rodičia podávajúci návrh na rozvod sú obaja občanmi SR, tj. členského štátu EÚ, ale žijú i s dieťaťom v nečlenskom štáte. Nariadenie Brusel II.a je použiteľné vo vzťahu k určeniu právomoci súdu rozhodovať o rozvode (čl. 3 ods. 1 písm. b/), avšak nie je použiteľné vo vzťahu k určeniu právomoci rozhodovať o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti a úprave styku s ním, teda o rodičovských právach a povinnostiach k dieťaťu, okrem ak sa obaja rodičia dobrovoľne podrobili právomoci súdu rozhodujúceho o rozvode (čl. 12).
Ak je nečlenský štát, v ktorom majú uvedení rodičia a dieťa obvyklý pobyt, zmluvným štátom Haagskeho dohovoru z r. 1996[9], nie je možné založiť právomoc dokonca ani na ustanovení článku 12, t.j. na dobrovoľnom podrobení sa manželov a nositeľov rodičovských práv a povinností právomoci súdu rozhodujúceho o ich rozvode. Súd rozhodujúci o rozvode by si aj tak mohol založiť právomoc vo veci rodičovských práv a povinností k spoločnému dieťaťu, ale na článku 10 predmetného Haagskeho dohovoru.
Vzťah Nariadenia Brusel II.a k Haagskemu dohovoru z r. 1996 je v článku 61 vymedzený tak, že Nariadenie Brusel II.a sa uplatní ak má dieťa obvyklý pobyt v členskom štáte EÚ, inak sa právomoc posudzuje podľa Dohovoru. Ak však dieťa má obvyklý pobyt v nečlenskom štáte EÚ, ktorý zároveň nie je zmluvným štátom Haagskeho dohovoru z r. 1996, článok 12 a tým i celé Nariadenie Brusel II.a sa môže uplatniť (viď článok 12 ods. 4 Nariadenia).
K tomu treba ešte pripočítať skutočnosť, že na účely uplatnenia Nariadenia Brusel II. a Dánsko nie je považované za členský štát, ale je zmluvným štátom Haagskeho dohovoru. Na účely uplatnenia Nariadenia č. 4/2009 však ale Dánsko za členský štát považované bude.[10]
Toto bude mať okrem iného dopad i na proces uznávania a výkonu rozhodnutí. Nariadenia Európskej únie totiž upravujú len uznávanie a výkon rozhodnutí súdov a iných orgánov členských štátov a to bez ohľadu na skutočnosť či sa právomoc v pôvodnom konaní založila na ustanoveniach nariadení, alebo nie. Rozhodnutia dánskych kompetentných orgánov o rozvode a o akýchkoľvek otázkach rodičovských práva a povinností sa budú v Slovenskej republike uznávať a vykonávať podľa Zákona č. 97/1963 Zb. resp. s prihliadnutím na ustanovenia článkov 23 až 28 Haagskeho dohovoru z r. 1996 vo veciach rodičovských, avšak rozhodnutie, alebo časť rozhodnutia dánskeho súdu o výživnom, sa bude uznávať a vykonávať v súlade s ustanoveniami Nariadenia č. 4/2009.
S obdobnými situáciami sa môžeme stretnúť i v oblasti záväzkových vzťahov. Napríklad, dôsledky porušenia zmluvných záväzkov, vrátane nárokov na náhradu škody vzniknutej nesplnením zmluvných povinností, sa posudzujú podľa práva určeného na základe ustanovení Nariadenia Rím I., článok 12 ods. 1 písm. c/. Vo veci nároku na vrátenie toho, čo už bolo so zaniknutého zmluvného záväzku plnené, sa však bude postupovať podľa Nariadenia Rím II. čl. 10, upravujúceho bezdôvodné obohatenie.11
Takýchto príkladov by sme našli vo vzťahu Nariadení Rím I. a Rím II. viacero, keďže zmluvné a mimozmluvné záväzky sú úzko spojené. Navyše zmluvná alebo mimozmluvná povaha záväzku je, najmä v prípade niektorých záväzkov, predmetom rôznej kvalifikácie v jednotlivých členských štátoch, čoho si boli vedomí i tvorcovia nariadení.[11] [12] Existujúci model rozdelenia zmluvných a mimozmluvných „vecí“ bol zvolený ako kompromis, nevyhnutný pri príprave dvoch samostatných právnych aktov,[13] avšak, ako dokazuje znenie článkov 10, 11 a 12 – máme na mysli nadviazanie primárne na právo ktorým sa spravovala zmluva s ktorou mimozmluvný záväzok úzko súvisí (lex causae), s vedomím si tejto nadväznosti.
Sudca sa však nemôže spoľahnúť na príbuznosť nadväzovacích kritérií, ale musí správne posúdiť ktoré z predmetných nariadení použije, v súlade s výkladom podaným v dôvodovej správe a ďalších relevantných dokumentoch a judikatúrou Súdneho dvora EÚ.
3. Samostatná úprava právomoci a samostatná úprava kolíznych noriem
Uvedený proces hľadania v labyrinte aplikovateľných právnych predpisov určením právomoci pre sudcu nekončí. Vo viacerých oblastiach je kolízne právo v inom právnom akte než procesné predpisy a sudca musí posúdiť podmienky aplikácie ďalšieho právneho aktu.
Pritom môže dôjsť k rôznym variantom. A/ Kolízne normy sú v inom nariadení, napríklad právomoc v občianskych a obchodných veciach je upravená v Nariadení Brusel I. a kolízne normy v Nariadeniach Rím I. a Rím II. Právomoc vo veciach rozvodu, rozluky, anulovania manželstva je v Nariadení Brusel II.a a kolízne normy v Nariadení Rím III. Pritom sú vždy veci na ktoré sa kolíznoprávna unifikácia nevzťahuje a tak môžu nastať i situácie keď je právomoc v konaní určovaná na základe európskych noriem, ale rozhodné právo podľa vnútroštátneho práva – napr. Nariadenie Rím III. sa nevzťahuje na otázky anulovania manželstva, alebo
Nariadenia Rím I., ani Rím II. neupravujú záväzky vyplývajúce z práva obchodných spoločností.
B/ Právomoc upravuje nariadenie EÚ, kolízne normy medzinárodná zmluva. Príkladom je vyživovacia povinnosť. Nariadenie č. 4/2009 síce v názve uvádza že pojednáva i o „rozhodnom práve“, určenie rozhodného práva je však v článku 15 vybavené odkazom na Haagsky protokol z r. 2007. Protokol v mene svojich členských štátov ratifikovala samotná Európska únia, ako „organizácia regionálnej ekonomickej integrácie“ tzv. REIO.[14]
Napriek tomu, a napriek odkazu v článku 15, Protokolom nie sú viazané dva členské štáty, ktoré inak Nariadenie o výživnom aplikujú, a to Veľká Británia a Dánsko. Za oba členské štáty nemala Európska únia v čase podpisu a ratifikácie Protokolu oprávnenie uzatvárať medzinárodné zmluvy. Za Dánsko z dôvodu vyňatia Dánska z politiky Justičnej spolupráce v občianskych záležitostiach, za Veľkú Britániu na základe tiež jej osobitného postavenia v oblasti Súdnej spolupráce v občianskych záležitostiach a na základe toho že Veľká Británia sa pôvodne rozhodla nezúčastňovať sa uplatňovania predmetného Nariadenia.[15] Obdobná je situácia i v oblasti rodičovských práv a povinností. Právomoc je upravená v Nariadení Brusel II.a, rozhodné právo sa určuje podľa Kapitoly III. Haagskeho dohovoru o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa z r. 1996. Dohovorom nie sú viazané Belgicko a Taliansko.[16]
Okrem oblasti rodičovských práv a povinností a výživného, kde Európska únia neprijímala vlastný katalóg kolíznych noriem, keďže tu už bol katalóg kolíznych noriem medzinárodnej povahy, novšie nariadenia spájajú procesné a kolízne normy. Je tomu tak v prípade dedičských vzťahov i manželských majetkových režimov a majetkových režimov registrovaných partnerstiev.
Ak sú kolízne normy v inom právnom akte než úprava právomoci, takmer nikdy nemajú úplne rovnako vymedzený rozsah aplikácie. V oblasti vyživovacej povinnosti oba právne predpisy, Nariadenie (ES) č. 4/2009 i Haagsky protokol z r. 2007 upravujú vyživovaciu povinnosť z rodičovských, manželských, švagrovských a iných príbuzenských vzťahov, Nariadenie sa ale vzhľadom na čl. 2 ods. 1 bod 10. neuplatní ak výživné žiada vo vlastnom mene verejnoprávny orgán, ktorý poskytol náhradné výživné (na uznávanie a výkon rozhodnutí súdov členských štátov v takýchto veciach sa však Nariadenie použije – čl. 64), zatiaľ čo Haagsky protokol právo rozhodné pre nároky verejnoprávneho orgánu upravuje v čl. 10.
Obdobne je to i v prípade občianskych a obchodných vzťahov. Predmet procesnoprávnej úpravy – Nariadenia Brusel I. je širší ako nariadení unifikujúcich kolízne právo. Predovšetkým Nariadenia Rím I. a Rím II. sa nepoužijú na záväzky vyplývajúce zo zmeniek, šekov, alebo iných prevoditeľných cenných papierov a tiež na otázky upravené právom obchodných spoločností a iných podobných subjektov či s právnou subjektivitou, alebo bez nej. Nariadenie Brusel I. sa ale na tieto otázky vzťahuje, dokonca pre spory týkajúce sa platnosti založenia, neplatnosti alebo zániku obchodných spoločností a iných právnických osôb a združení a pre spory týkajúce sa platnosti rozhodnutí orgánov takýchto osôb, stanovuje výlučnú právomoc súdov členského štátu v ktorom má takáto osoba alebo združenie sídlo.
Z rozsahu pôsobnosti Nariadení Rím I. a Rím II. sú vylúčené viaceré ďalšie otázky na ktoré sa Nariadenie Brusel I. použije. Jednou z najvýznamnejších je, podľa nášho názoru, vylúčenie mimozmluvných záväzkov vyplývajúcich z porušenia práva na súkromie a práva na ochranu osobnosti a dobrého mena (čl. 1 ods. 2 písm. g/). Zatiaľ čo právomoc súdov členských štátov v otázkach ochrany práva na súkromie je už pomerne presne vymedzená v judikatúre Súdneho dvora EÚ, podanej k článku 5 ods. 3 Nariadenia Brusel I.,[17] rozhodné právo určujú orgány každého členského štátu podľa vlastného kolízneho práva.
Neexistencia jednotných pravidiel, s ich jednotným výkladom, môže viesť k rozdielom najmä v prípade porušenia práva na súkromie prostredníctvom internetu. I keď sú v európskych právnych poriadkoch tradične pre nároky na náhradu škody používané dve kritériá, a to miesta kde sa delikt stal (lex loci delicti commissí), alebo práva miesta kde sa škoda prejavila (lex loci damni infecti) identifikácia takéhoto miesta je v obdobných prípadoch komplikovaná.
Niekedy môžu byť unifikované procesné normy a domáce kolízne normy založené na úplne inej filozofii. Tak ako Nariadenie Brusel II.a stavajúce najmä na kritériu obvyklého pobytu manželov, ktoré podľa tvorcov nariadenia zabezpečuje blízkosť fóra k prejednávanej veci[18] a ZMPS priorizujúce štátne občianstvo manželov, doplnené jednostranným odkazom v prospech slovenského práva, v prípade rozdielneho štátneho občianstva manželov. Tak sa môže stať, že na rozvod slovenského štátneho príslušníka so štátnou príslušníčkou iného členského štátu, s ktorou počas manželstva žil v jej domovskom štáte, sa použije slovenské právo, zatiaľ čo rozvod manželov cudzích štátnych príslušníkov, ale trvalo usadených v SR, sa bude spravovať cudzím právom i keď by použitie slovenského práva bolo prijateľnejšie.[19]
4. Subsidiárna aplikácia vnútroštátnych predpisov
Dve z kľúčových nariadení, Nariadenie Brusel I. upravujúce právomoc v občianskych a obchodných veciach a Nariadenie Brusel II.a upravujúce právomoc v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností pripúšťajú subsidiárnu aplikáciu vnútroštátnych predpisov. Za splnenia v nariadeniach stanovených kritérií (resp. skôr pri ich nenaplnení), sa nepoužije nariadenie, ale právomoc sa bude určovať podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ev. podľa medzinárodných zmlúv ktorými je členský štát viazaný. Splnenie, resp. nesplnenie kritérií stanovených v Nariadení Brusel I. pôsobí absolútne. Ak nie sú dané, Nariadenie sa nepoužije. Ide o kritériá zakotvené v článku 2, 22 a 23, v nadväznosti na článok 4 Nariadenia Brusel I.. Nariadenie je tak v zásade použiteľné len ak má žalovaný bydlisko v členskom štáte EÚ. Bydlisko žalovaného sa pri tom určuje podľa lex fori (čl. 59), okrem ak je žalovaným iná než fyzická osoba (čl. 60). Platí, že ak v právnom vzťahu medzi osobou (fyzickou, alebo právnickou) s bydliskom na Ukrajine a osobou s bydliskom na území SR, žaluje ukrajinský účastník slovenského, právomoc súd SR určuje podľa Nariadenia Brusel I., zatiaľ čo vo veci nárokov z toho istého právneho vzťahu, ak ale žalobu podáva na slovenský súd slovenský účastník, právomoc sa bude určovať podľa slovenského práva.[20]
Ak by však druhá sporová strana mala bydlisko vo Švajčiarsku, Lichtenštajnsku, Nórsku, alebo na Islande, v druhom uvedenom prípade by sa uplatnil Luganský dohovor o právomoci a o uznávaní a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, z 30.10. 2007, ktorý obsahuje rovnaké kritériá aplikácie ako Nariadenie Brusel I., avšak uplatní sa len vtedy ak bydlisko žalovaného je na území členského štátu dohovoru, ktorý zároveň nie je členským štátom EÚ.[21] Osobitné kritériá platia pre veci uvedené v článku 22 Nariadenia Brusel I., pre ktoré je daná výlučná právomoc súdu členského štátu a pre situácie keď je právomoc súdu členského štátu upravená v dohode strán o voľbe právomoci, upravené v článku 23. Tu znovu platí, že ak je napríklad nehnuteľnosť, v prípade sporov týkajúcich sa vecného práva k nehnuteľnosti, alebo nájmu nehnuteľnosti, v členskom štáte, súd ktoréhokoľvek členského štátu bude posudzovať svoju právomoc podľa Nariadenia Brusel I. Ak sa nehnuteľnosť nachádza na území nečlenského štátu, iného než je štát viazaný Luganským dohovorom z r. 2007, právomoc určuje súd členského štátu podľa svojich právnych predpisov.
Toto rozdelenie má ale i ďalšie dopady. Napríklad, aj keď súd členského štátu založil svoju právomoc na ustanoveniach Nariadenia Brusel I., právomoc rozhodovať o protinávrhu nemôže posudzovať podľa jeho ustanovení, ak žalobca, voči ktorému protinávrh smeruje, nemá bydlisko na území členského štátu. Pre túto otázku musí súd uplatniť znovu svoje právne predpisy, napr. § 37c Zák. č. 97/1963 Zb.
Nové Nariadenie Brusel I. č. 1215/2012 tento systém zachováva, resp. ho ďalej kúskuje. Personálno-teritoriálne kritériá aplikácie Nariadenia, tak ako boli načrtnuté horevyššie, t.j. bydlisko žalovaného (čl. 6 – ex čl. 4), situácia skutočnosti použitej ako kritérium právomoci v členskom štáte v konaniach pre ktoré je stanovená výlučná právomoc (čl. 24 – ex. čl. 22) a dohoda o voľbe právomoci v prospech súdu členského štátu (čl. 25, tu došlo k zmene oproti pôvodnému čl. 23) zostávajú, avšak s odchýlkami v článku 18 a článku 21, pre spotrebiteľské zmluvy a individuálne pracovné zmluvy.
V prípade sporov zo spotrebiteľských zmlúv a z individuálnych pracovných zmlúv sa kritérium bydliska žalovaného v členskom štáte neposudzuje, avšak len v prípade, ak žalobcom je slabšia strana, teda spotrebiteľ, alebo zamestnanec (čl. 18 ods. 1, čl. 21 ods. 2).
Úprava právomoci vo veciach občianskych a obchodných, sa tak delí medzi európske nariadenie a vnútroštátne právo (ev. medzinárodné zmluvy ktorými je členský štát viazaný), v závislosti od splnenia série doplnkových kritérií. Doplnkových v zmysle – okrem skutočnosti že vec spadá do vecného a časového rozsahu aplikácie Nariadenia.
Podobne právomoc vo veciach rozvodu manželstva a rodičovských práv a povinností môže byť určovaná buď podľa Nariadenia Brusel II.a, alebo podľa vnútroštátneho práva. Priestor ktorý toto Nariadenie prenecháva pre uplatnenie vnútroštátneho práva je oveľa menší. Právomoc sa môže určiť podľa práva členského štátu len v prípade, že žiaden súd členského štátu nemá právomoc na základe ustanovení nariadenia (čl. 7, čl. 14). Výlučne podľa Nariadenia Brusel II.a musí súd členského štátu určovať právomoc v prípade že manžel proti ktorému smeruje návrh na rozvod, rozluku, alebo anulovanie manželstva má obvyklý pobyt na území členského štátu, alebo je štátnym príslušníkom členského štátu (čl. 6). Vzhľadom na uvedené je možné identifikovať málo situácií, kedy sa právomoc nebude určovať podľa Nariadenia. V manželských veciach len v prípade že návrh na rozvod podá napríklad na slovenský súd manžel ktorý je občan SR, na Slovensku však nebýva dlhšie ako šesť mesiacov, proti manželovi ktorý nie je občanom žiadneho členského štátu a nemá ani obvyklý pobyt nikde v EÚ. Vo veciach rodičovských práv a povinností ide v podstate len o prípady ak má dieťa preukázateľne obvyklý pobyt v nečlenskom štáte a právomoc nebola založená dohodou v zmysle článku 12 v konaní o rozvode manželstva rodičov dieťaťa, alebo v inom súvisiacom konaní.
5. Aplikácia rôznych predpisov pre rôzne skupiny členských štátov
V zásade každému právnemu aktu prijatému v rámci justičnej spolupráce v cezhraničných veciach hrozí, že nebude uplatňovaný všetkými členskými štátmi. Z dôvodu osobitného postavenia Dánska, Veľkej Británie a Írska, by Dánsko vždy malo byť a Veľká Británia a Írsko môžu byť vyňatí z aplikácie predmetného právneho aktu. Postavenie Veľkej Británie a Írska sa navyše môže meniť.[22]
Stalo sa to tak v prípade Nariadenia Rím I. a Nariadenia č. 4/2009. Veľká Británia spočiatku neprejavila záujem byť pripravovaným nariadením viazaná. Svoj záujem zúčastňovať sa aplikácie Nariadenia Rím I. deklarovala až následne po prijatí Nariadenia (prijaté 17. Júna 2008) listom z 24. júla 2008.[23] Veľká Británia tak začala uplatňovať Nariadenie Rím I. dňa 17. decembra 2009, obdobne ako ostatné ním viazané členské štáty, avšak do preambuly Nariadenia sa táto informácia už nedostala (bod 45 preambuly).
Situácia sa opakovala v prípade Nariadenia č. 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti. Nariadenie bolo prijaté dňa 18. decembra 2008. Veľká Británia deklarovala svoj záujem byť novoprijatým Nariadením viazaná listom z 15. Januára 2009.[24]
Avšak ani neúčasť Dánska na uplatňovaní nariadení prijatých na základe článku 65 Zmluvy o založení ES nie je jednoznačná. Na základe dvoch zmlúv uzavretých v r. 2005 Dánsko uplatňuje tri z nariadení prijatých v rámci Súdnej spolupráce v občianskych záležitostiach, a to Nariadenie Brusel I., Nariadenie č. 4/2009 a Nariadenie č. 1393/2007.[25]
Každé Nariadenie sa teda potenciálne môže aplikovať od 25 do 28 členských štátov. Táto informácia by mala byť v zásade obsiahnutá v preambule nariadenia, nie je však spoľahlivá. Súd aplikujúci nariadenie by si ju mal minimálne pri prvom kontakte s nariadením overiť. Aplikácia celého nariadenia (Brusel I., Brusel II.a), alebo niektorých jeho ustanovení (pravidlá litispendencie a pod.) je často závislá od toho, či je dotknutý členský štát možné považovať za členský štát i na účely príslušného nariadenia.
K omnoho hlbšej fragmentácii môže viesť posilnená spolupráca. Umožňuje prijať jednotnú európsku právnu úpravu len pre časť členských štátov. Okruh viazaných členských štátov sa okrem toho môže neustále meniť. [26] Vôbec prvým prijatým právnym aktom bolo práve nariadenie upravujúce právo rozhodné pre cezhraničné právne vzťahy, Nariadenie (EU) č. 1259/2010 ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca v oblasti rozhodného práva pre rozvod a rozluku. Pôvodne o posilnenú spoluprácu požiadalo 15 členských štátov. Neskôr svoj záujem zúčastňovať sa posilnenej spolupráce deklarovali Litva a Grécko.[27]
Vďaka tomu, že ide o unifikáciu kolízneho práva, ktoré býva v zásade univerzálne použiteľné, t.j. bez ohľadu na to, či právny poriadok na ktorý kolízna norma odkázala je, alebo nie je právnym poriadkom členského štátu, nemalo by toto Nariadenie v praxi spôsobiť súdu členského štátu závažnejšie komplikácie. Súd členského štátu bude Nariadenie aplikovať od okamihu keď sa stane záväzným pre jeho vlastný štát. Situácia by sa ale mohla rýchlo zmeniť, ak by bol v rámci reformy Nariadenia Brusel II.a zakotvený iný režim pre uznávanie a výkon rozhodnutí z členských štátov ktoré aplikujú jednotné kolízne právo a z členských štátov ktoré jednotné kolízne právo neaplikujú, podobne ako to robí Nariadenie č. 4/2009. Alebo ak by bolo Nariadenie o majetkových režimov manželov, prípadne jeho koleratív, nariadenie o majetkových dôsledkoch registrovaných partnerstiev, z obdobných dôvodov ako Nariadenie Rím III. prijaté v rámci posilnenej spolupráce.
6. Prednosť medzinárodných dohovorov
Pozícia medzinárodných dohovorov upravujúcich právne vzťahy cezhraničného charakteru je upravená v nariadeniach EÚ. Nariadenia niektorým medzinárodným zmluvám priznávajú prednosť, pred inými si prednosť vynucujú. Je to neobvyklé, keďže Európska únia je medzinárodnou organizáciou,[28] ktorej akty môžu zaväzovať len jej členské štáty, nemôže preto určovať podmienky aplikácie medzinárodných zmlúv. Európska únia sa však neobracia na tretie štáty, ale na svoje členské štáty.
V zmysle článku 351 Zmluvy o fungovaní EÚ (predtým článok 307 ZES) ustanovenia zmlúv neovplyvnia práva a povinnosti z medzinárodných dohôd, ktoré členské štáty uzavreli pred vstupom do EÚ Ak sú tieto záväzky nezlučiteľné so záväzkami z členstva v EÚ, sú členské štáty povinné si túto situáciu vyriešiť. Samozrejme v prospech práva EÚ. Článok 351 pripomína členským štátom výhody ktoré im z členstva v Európskej únii vyplývajú.
Vzťah nariadení k medzinárodným dohovorom ktorými sú členské štáty viazané je rôzny. Vo väčšine prípadov je účinok medzinárodných zmlúv suspendovaný vo vzťahu medzi členskými štátmi. Nariadenie č. 1393/2007 o doručovaní písomností a Nariadenie č. 1206/2001 o vykonávaní dôkazov deklarujú svoju prednosť pred dvojstrannými i mnohostrannými dohodami[29] ktorými sú členské štáty viazané, umožňuje však aby členské štáty naďalej uplatňovali tie ustanovenia medzinárodných zmlúv, ktoré nebránia uplatňovaniu noriem nariadenia, ale vzájomnú spoluprácu ďalej urýchľujú, alebo uľahčujú (čl. 21 Nar. o vykonávaní dôkazov a čl. 20 Nar. o doručovaní písomností).
Nariadenia unifikujúce kolízne právo Rím I. a Rím II. neovplyvnia aplikáciu medzinárodných dohovorov ktorými sú členské štáty viazané. Majú však prednosť pred dohovormi uzavretými výlučne medzi členskými štátmi (čl. 25 Nariadenia Rím I., článok 28 Nariadenia Rím II.). Haagsky dohovor o práve použiteľnom na dopravné nehody z r. 1971 sa uplatní, rovnako i Viedenský dohovor o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru z r. 1980 a Dohovor o premlčaní pri medzinárodnej kúpe tovaru z r. r. 1974.
Ustanovenia dvojstranných zmlúv o právnej pomoci s Maďarskom, Poľskom, Bulharskom, Rumunskom, Chorvátskom a Slovinskom, upravujúce kolízne normy pre zmluvné a mimozmluvné záväzky sa neuplatnia. Kolízne normy v ďalších dvojstranných zmluvách, platné vo vzťahu k nečlenským štátom slovenský súd uplatní prednostne pred Nariadením Rím I., alebo Nariadením Rím II. Pri niektorých zmluvách, do ktorých sukcedovali nástupnícke štáty pôvodného signatárskeho štátu to znamená, že tú istú dvojstrannú zmluvu (napríklad s Juhosláviou) slovenský súd raz uplatní, a raz neuplatní, podľa toho, či pôjde o záväzok medzi stranami z nástupníckeho ale nečlenského štátu (Srbsko, Čierna Hora), alebo z nástupníckeho ale členského štátu (Chorvátsko, Slovinsko).
Obdobný princíp je zakotvený i v ďalších nariadeniach, napríklad v Nariadení Rím III. v článku 19, alebo v Návrhu nariadenia o majetkových režimoch manželov v článku 39, alebo v Nariadení č. 650/2012 o dedení, článok 75. Ustanovenie článku 69 Nariadenia 4/2009 o výživnom zdanlivo zakotvuje rovnaký princíp, je tu ale jeden významný rozdiel. Ustanovenie čl. 69 ods. 2 predmetného Nariadenia nie je formulované tak, že má prednosť pred dohovormi uzavretými výlučne medzi členskými štátmi, ale má mať prednosť pred dohodami a dohovormi ktorých zmluvnými stranami sú členské štáty, vo vzťahu medzi členskými štátmi.
Táto drobná formulačná odchýlka znamená, že Nariadenie o výživnom sa uplatní prednostne i pred mnohostrannými dohovormi, ktorých zmluvnými stranami sú i tretie štáty, avšak len vo vzťahoch medzi členskými štátmi. Bude sa to týkať takých medzinárodných dohovorov, ako je (Newyorský) Dohovor o vymáhaní výživného v cudzine z r. 1956[30], alebo Haagskeho dohovoru o medzištátnom vymáhaní výživného na deti a iných členov rodiny z r. 2007[31]. Ustanovenia Nariadenia budú mať prednosť pri spolupráci orgánov členských štátov pri vymáhaní výživného v zahraničí a pri plnení ďalších v nariadení stanovených úloh. Ustanovenia Nariadenia budú mať pravdepodobne prednosť i pri uznávaní a výkone rozhodnutí súdov členských štátov v iných členských štátoch, napriek tomu že i túto oblasť upravujú medzinárodné dohovory: Haagsky dohovor o uznaní a vykonateľnosti rozhodnutí o vyživovacej povinnosti k deťom z r. 1958[32], Haagsky dohovor o uznávaní a výkone rozhodnutí o vyživovacej povinnosti z r. 19 7 3 [33], zmienený Haagsky dohovor z r. 2007.
Naproti tomu Nariadenie Brusel I. zakotvuje prednosť len medzinárodných dohovorov ktoré upravujú právomoc, alebo uznávanie a výkon rozhodnutí v špecifických veciach (článok 71). Na tieto je dokonca súd členského štátu povinný prihliadať ex lege.[34] [35] Ustanovuje svoju prioritu pred vymenovanými dohovormi uzavretými medzi členskými štátmi (čl. 69), nerieši však vzťah k dohovorom uzavretým medzi členským (členskými) a nečlenským (nečlenskými) štátmi ktoré neupravujú len špecifické veci. Je síce pravda, že formulácia použitá v článku 69 Nariadenia Brusel I., „nahrádza … medzi členskými štátmi … dohovory a zmluvy uzavreté medzi nimi“ by mohla odôvodňovať záver, že horeuvedené dohovory sa môžu uplatniť prednostne pred Nariadením, ak sa však vrátime späť k článku 351 Zmluvy o fungovaní EÚ, tento záver, pri absencii výslovnej úpravy v texte Nariadenia, nie je až taký jednoznačný. [36]
Nakoniec Nariadenie Brusel II.a v článkoch 59 až 63 zakotvuje bezvýhradnú prednosť tohto Nariadenia pred dohovormi uzavretými členskými štátmi „nariadenie nahrádza dohovory“, ako i prednosť Nariadenia pred vymenovanými medzinárodnými dohovormi, vo vzťahoch medzi členskými štátmi. Vo vzťahu k Haagskemu dohovoru z r. 1996 ktorý taktiež upravuje právomoc a uznávanie a výkon cudzích rozhodnutí vo veciach rodičovských práv, ustanovenie článku 61 vymedzilo podmienky, za ktorých sa Nariadenie prednostne uplatní.
Na druhej strane Nariadenie zakotvilo prednosť regionálnej dohody severských štátov z r. 1931 a konkordátov ktoré mali viaceré členské štáty uzavreté zo Svätou stolicou. Pre úplnosť treba uviesť že medzinárodnoprávnej úprave regionálnej spolupráce severských štátov bola daná prednosť pred viacerými nariadeniami EÚ, z dôvodu že táto úprava je priaznivejšia (napr. čl. 69 Nariadenia č. 4/2009, al. čl. 75 ods. 3 Nar. č. 650/2012).
I keď sa dajú v úprave vzťahu európskych nariadení k medzinárodným zmluvám vystopovať jednotné princípy, prevažne prednosť ustanovení európskeho práva, vzťah nariadení k medzinárodným dohovorom je selektívny, a miera uplatnenia medzinárodných zmlúv je vymedzená rôzne, najmä v závislosti od charakteru úpravy. Navyše nejde o plošnú suspenzáciu medzinárodných dohovorov. Jednotlivé dohovory, a to i dvojstranné zmluvy s inými členskými štátmi EÚ sa môžu uplatniť, vo veciach ktoré nariadenia neupravujú.
7. Prednosť iných ustanovení práva ES/EÚ
Mnohé sektorové smernice, alebo nariadenia obsahujú právne normy ktoré zasahujú do určovania rozhodné práva pre zmluvné alebo mimozmluvné záväzky, alebo samostatne stanovujú právomoc súdov členských štátov vo veciach upravených smernicou. Tieto ustanovenia jednak ďalej „drobia“ právnu úpravu právomoci a kolízneho práva, jednak narušujú systém vytvorený nariadeniami prijímanými v oblasti súdnej spolupráce v občianskych záležitostiach, pred ktorými majú prednosť (čl. 67 Nariadenia Brusel I., čl. 23 Nariadenia Rím I., čl. 27 Nariadenia Rím II.).
Právomoc je samostatne upravená v článku 6 Smernice č. 93/7/EHS o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb. Toto ustanovenie umožňuje pracovníkovi uplatňovať svoje nároky na práva a pracovné podmienky priznané Smernicou, okrem súdov ktoré sú oprávnené konať podľa Nariadenia Brusel I. (v čase prijatia Smernice podľa Bruselského dohovoru) i na súdoch štátu do ktorého bol dočasne vyslaný.
Kolízne normy možno nájsť najmä v Smernici č. 93/7/EHS o navrátení predmetov kultúrnej hodnoty nezákonne vyvezených z územia členského štátu, článok 12, v Smernici č. 98/26/ES o konečnom zúčtovaní v platobných systémoch a zúčtovacích systémoch cenných papierov, články 8 a 9 ods. 2, v Smernici č. 2002/47/ES o dohodách o finančných zárukách, článok 9, v poistných smerniciach Smernici č. 88/357/EHS článok 7 a Smernici č. 2002/83/ES článok 32. Kolízne normy v poistných smerniciach stratili svoj význam prijatím Nariadenia Rím I. a zakotvením kolíznych noriem pre poistné zmluvy priamo v článku 7 Nariadenia, čo potvrdzuje i výnimka z prednosti ustanovení iných právnych aktov Spoločenstva v prospech práve vyššie uvedeného článku 7 Nariadenia Rím I..[37]
Normy upravujúce kolízie zákonov je možné nájsť tiež v nariadeniach upravujúcich tzv. európske spoločnosti. Napríklad článok 2 Nariadenia č. 2137/85 o Európskom zoskupení hospodárskych záujmov, článok 9 ods. 1 písm. c/ Nariadenia č. 2157/2001 o stanovách európskej spoločnosti, článok 8 ods. 1 písm. c/ Nariadenia č. 1435/2003 o stanovách Európskeho družstva, článok 2 ods. 1 písm. c/ Nariadenia o Európskom zoskupení územnej spolupráce. Tieto ustanovenia stanovujú aplikáciu právnych noriem členského štátu v ktorom má spoločnosť sídlo, pre otázky ktoré nie sú v nariadeniach upravené.[38] Viaceré z vymenovaných kolíznych ustanovení upravujú otázky na ktoré sa Nariadenia Rím I. a Rím II. nevzťahujú, ako sú vlastnícke právo, alebo otázky spojené s právom obchodných spoločností. Súdy členských štátov však s nimi musia rátať i pri určovaní rozhodného práva pre oblasti kde kolízne právo na úrovni EÚ zdanlivo nie je unifikované. Domnievame sa, že jednoduchšie to budú mať v tomto ohľade súdy členských štátov kde boli predmetné kolízne normy zahrnuté do vnútroštátnych úprav MPS[39], i keď, samozrejme, predmetné kolízne normy sú úzko spojené s hmotnoprávnymi ustanoveniami smerníc, napríklad čo sa týka definičných otázok a i toto riešenie nie je bez rizika (ak súd nevie o európskom pôvode kolíznej normy, nemusí vedieť o nutnosti vykladať ju v súlade s judikatúrou SD EÚ).
Samostatnú kapitolu tvoria tzv. ochranné normy v smerniciach, t.j. ustanovenia spotrebiteľských smerníc, ktoré vyžadovali aby spotrebiteľ nebol zbavený ochrany, priznanej mu ustanoveniami smernice v prípade, ak bolo ako rozhodné právo pre zmluvu určené právo nečlenského štátu a ak mala zmluva úzky súvis s územím členského štátu (čl. 6 ods. 2 Smernice č. 93/13/EHS, čl. 7 ods. 2 Smernice č. 1999/44/EHS, čl. 12 ods. 2 Smernice č. 97/7/ES), resp. pri zmluvách time- sharnigu, ak sa nehnuteľnosť nachádza na území členského štátu, alebo obchodník vykonáva svoju činnosť v členskom štáte (čl. 12 ods. 2 Smernice č. 2008/122/ES – táto smernica chráni spotrebiteľa nielen pri voľbe práva). Pre porovnanie, články 6 Nariadenia Rím I. a 5 Rímskeho dohovoru chránia len pasívneho spotrebiteľa. Členské štáty boli povinné takúto ochranu zabezpečiť. Členské štáty sa s touto úlohou vysporiadali rôzne. Prijatím série kolíznych noriem odkazujúcich na vlastný právny poriadok, alebo prijatím osobitných odkazov, stanovujúcich aplikáciu transponovaných ustanovení smerníc, na spôsob imperatívnych noriem. Veľmi často tým štiepiac obligačný štatút zmluvy so spotrebiteľom.[40]
Smernica č. 2011/83 o právach spotrebiteľa, ktorá dopĺňa Smernice č. 93/13/EHS a 1999/44/ES a zrušuje Smernicu č. 97/7/ES rieši už túto situáciu v nadväznosti na unifikované kolízne normy pre zmluvné záväzky. Článok 25 stanovuje, že ak je pre zmluvu rozhodným právom právo členského štátu, spotrebiteľ sa nemôže zrieknuť práv, vyplývajúcich mu z vnútroštátnych opatrení prijatých na transpozíciu smernice. Bod 58 preambuly smernice priamo odkazuje na Nariadenie Rím I., podľa ktorého by sa malo posúdiť či spotrebiteľ má nárok na ochranu podľa tejto smernice, ak je rozhodným právom právo nečlenského štátu.
8. Diferencovaná úprava uznávania a výkonu rozhodnutí
Rozhodnutia súdov členských štátov sa v EÚ štandardne uznávajú neformálne a vykonávajú sa po vyhlásení rozhodnutia za vykonateľné. Prekážky uznania sú spravidla rozpor s verejným poriadkom štátu uznania, porušenie práva obhajoby, prekážka res iudicata. Tento systém je zakotvený v Nariadení Brusel I. upravujúcom občianske a obchodné veci, v Nariadení Brusel Il.a upravujúcom manželské veci a rodičovské práva a povinnosti, v Nariadení č. 4/2009 upravujúcom vyživovaciu povinnosť i v Nariadení č. 650/2012 o dedení. To znamená že v zásade vo všetkých oblastiach ktoré sú upravené právom EÚ.
Zároveň ale nie je oblasť, kde by neexistovali nejaké odchýlky. Existujúce úpravy variujú od jednoduchého odbúrania vyhlásenia o vykonateľnosti, po eliminovanie akýchkoľvek možností namietať proti uznaniu a výkonu cudzieho rozhodnutia (čl. 41 a 42 Nariadenia Brusel II.a). Odchýlky sú zakotvené v každom nariadení, okrem Nariadenia Brusel I. I toto nariadenie je dopĺňané Nariadením č. 805/2004 o Európskom exekučnom titule, ktoré umožňuje rozhodnutie v občiansky a obchodných veciach, vydané súdom členského štátu, osvedčiť ako európsky exekučný titul, čím sa toto rozhodnutie stáva vykonateľným bez potreby vyhlásenia za vykonateľné a bez možnosti namietať proti uznaniu a výkonu, okrem ak je nezlučiteľné zo skorším rozhodnutím.
Po 10.1.2015, kedy sa začne uplatňovať nové Nariadenie Brusel I. č. 1215/2012 síce zanikne potreba vyhlásenia o vykonateľnosti pre všetky rozhodnutia v občianskych a obchodných veciach, okruh prekážok, ktoré možno uplatniť proti rozhodnutiu iného členského štátu však zostane zachovaný.
Neexistuje teda jednotný systém uznávania a výkonu cudzích rozhodnutí v Európskej únii a to ani pre rovnaký okruh právnych vzťahov. Rozhodnutia v občianskych a obchodných veciach sa vykonávajú po vyhlásení rozhodnutia za vykonateľné, ak sú ale osvedčené ako EET, bez potreby vyhlásenia za vykonateľné. Proti uznaniu a výkonu týchto rozhodnutí možno uplatniť dôvody ako: rozpor s verejným poriadkom členského štátu výkonu, nedodržanie práva na obhajobu, nezlučiteľnosť so skorším rozsudkom, rozpor s ustanoveniami o výlučnej právomoci (čl. 34 a 35 Nariadenia Brusel I.). Ak je ale rozhodnutie osvedčené ako EET, tak len nezlučiteľnosť so skorším rozhodnutím (čl. 21 Nariadenia o EET).
Rozhodnutia vo veciach rodičovských práv a povinností vyžadujú pred nariadením výkonu vyhlásenie o vykonateľnosti, okrem rozhodnutí o práve styku s dieťaťom, osvedčených podľa článku 41 a rozhodnutí o návrate neoprávnene odvedeného alebo zadržaného dieťaťa, osvedčených podľa článku 42 Nariadenia Brusel II.a. Zatiaľ čo uznanie a výkon rozhodnutí o rodičovských právach a povinnostiach je možné odmietnuť z jedného z dôvodov uvedených v článku 23 Nariadenia Brusel II.a, uznanie a výkon rozhodnutí osvedčených podľa článkov 41, alebo 42 nemožno odmietnuť zo žiadneho dôvodu (okrem ak v štáte pôvodu bol neskôr vydaný iný rozsudok – čl. 47).
Obdobne i rozhodnutia vo veciach vyživovacej povinnosti, potrebujú vyhlásenie o vykonateľnosti ak boli vydané v členskom štáte ktorý nie je viazaný Haagskym protokolom z r. 2007 (aktuálne Veľká Británia a Dánsko), rozhodnutia vydané v členskom štáte ktorý je viazaný uvedeným protokolom sa však vykonávajú bez potreby vyhlásenia o vykonateľnosti a dokonca bez možnosti namietať proti ich uznaniu (čl. 17 a nasl., čl. 23 a nasl. Nariadenia č. 4/2009).
Ďalšie rozdiely v postupe vyvoláva skutočnosť že za rozhodnutia vydané v členskom štáte, ktorých len uznávanie a výkon nariadenia upravujú, stále nie je možné považovať rozhodnutia v manželských veciach a v rodičovských veciach a nebude možné ani rozhodnutia v dedičských veciach, vydané v Dánsku. Dánsko nie je z uvedených nariadení viazané Nariadením Brusel II.a, Nariadením o EET a Nariadením o dedení.
Pre európske právo je typické že jednotlivé okruhy právnych vzťahov cezhraničného charakteru, ako sú zmluvné a mimozmluvné záväzkové vzťahy, vyživovacia povinnosť, dedenie, manželské veci a rodičovské práva a povinnosti, sú upravované samostatnými nariadeniami. Právna úprava zmienených okruhov vecí je ale ešte ďalej fragmentovaná na jednotlivé typy zmlúv (čl. 5, 6, 7, 8 Nariadenia Rím I.), alebo typy mimozmluvných záväzkov (čl. 5 až 9 a čl. 10 až 12 Nariadenia Rím II.), alebo jednotlivé typy právnych úkonov mortis causae (čl. 24 a 25 Nariadenia č. 650/2012).
Znovu, nejde o jav v medzinárodnom práve súkromnom ojedinelý. Aj slovenský Zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom č. 97/1963 Zb. osobitne upravoval jeden zmluvný typ, pracovnoprávne zmluvy, ktoré vzhľadom na ich osobitný charakter vyžadovali osobitnú úpravu. V dnešnej dobe posilnenej ochrany slabšej strany zmluvy k tomu úplne prirodzene pribudla osobitná úprava spotrebiteľských zmlúv.
I v oblasti mimozmluvných záväzkových vzťahov právne úpravy mnohých európskych štátov diferencujú a diferencovali medzi jednotlivými skutkovými podstatami. Pomerne pravidelne sú osobitne upravované bezdôvodné obohatenie, konanie bez príkazu, nároky na náhradu škody z nekalosúťažného konania, porušenia osobnostných práv.[41]
Osobitný charakter určitých právnych vzťahov, napríklad ich regulácia verejnoprávnymi predpismi, alebo záujem na ochrane slabšej strany môže vyvolať potrebu osobitnej kolíznoprávnej úpravy. A úniková klauzula nestačí, pretože to je len výnimočne použiteľná. Možnosť odchýlenia sa od všeobecnej kolíznej normy na základe únikovej klauzuly nemusí byť dostatočná, keďže takáto klauzula je len výnimočne použiteľná. Navyše to nezabezpečuje dostatočne želateľný efekt, t.j. jednotné určovanie rozhodného práva v celej Európskej únii.
Samotná fragmentácia kolízneho práva v rámci jedného nariadenia, na rôzne podskupiny právnych vzťahov nemusí byť negatívnym javom. Problematickou sa stáva vtedy, ak začína byť neprehľadná a komplikovaná. Napríklad, ak sa úprava jedného zmluvného typu triešti medzi rôzne ustanovenia nariadenia. Nemáme ani tak na mysli spotrebiteľské zmluvy, kde sa rozlišuje medzi pasívnym a aktívnym spotrebiteľom. Osobitná úprava a ochrana prináleží len pasívnemu spotrebiteľovi, zmluvy s aktívnym spotrebiteľom podliehajú všeobecnému režimu Nariadenia Rím I. Toto rozdelenie je logické a podľa všetkého už dostatočne široko známe. Komplikovanejšia môže byť pre strany zmluvy, ale i pre právnikov v praxi, orientácia v poistných zmluvách. Poistné zmluvy upravuje samostatný článok 7 Nariadenia Rím I. Tento článok sa ale nevzťahuje na všetky poistné zmluvy. Vzťahuje sa len na zmluvy kryjúce veľké riziká, tak ako ich definuje Smernica č. 73/239/EHS a na zmluvy kryjúce iné ako veľké riziká (tzv. mass risks) ktoré sa nachádzajú na území členských štátov (čl. 7 ods. 1 Nariadenia Rím I.). Poistné zmluvy kryjúce iné ako veľké riziká nachádzajúce sa na území nečlenských štátov, keďže nie sú z rozsahu pôsobnosti nariadenia vylúčené, je potrebné posudzovať v súlade s všeobecným režimom, článkami 3 a 4. Ak poistná zmluvy kryje viac ako jedno riziko, z toho jedno alebo viac rizík sa nachádza v členskom štáte a jedno alebo viac rizík sa nachádza v nečlenskom štáte, zmluvný štatút tejto poistnej zmluvy by sa mal podľa preambuly nariadenia štiepiť (bod 33). Osobitný režim zakotvený v článku 7 by sa mal použiť len na riziká nachádzajúce sa v členskom štáte (štátoch).
10. Fragmentárny prístup k uplatňovaniu všeobecných inštitútov MPS
V neposlednom rade všeobecné inštitúty MPS, ako sú výhrada verejného poriadku, spätný a ďalší odkaz, interlokálne a interpersonálne kolízie, často kvalifikácia základných pojmov, sú upravované samostatne v každom nariadení a v každej medzinárodnej zmluve unifikujúcej kolízne právo ktorou sú členské štáty viazané. Ide o j av ktorému sa nedá vyhnúť. Týmto spôsobom sa prechádza rozdielom v aplikácii unifikovanej kolíznej úpravy. V prípade výhrady verejného poriadku ide často len o potvrdenie možnosti jej použitia proti právu určenému unifikovanými kolíznymi normami.
Použitie spätného a ďalšieho odkazu býva zase spravidla vylučované, aby nedošlo k negácii jednotne stanovených nadväzovacích kritérií. I tu má však európske právo svoje osobitosti. V Nariadení o dedení, článok 34 je použitie spätného a ďalšieho odkazu rozvedené do detailov. Podľa predmetného ustanovenia sa prihliada na odkaz a/ na právny poriadok členského štátu, b/ na právny poriadok tretieho štátu, ktorý by vo veci použil svoje právo (podľa formulácie tohto ustanovenia sa berie do úvahy len jeden odkaz), c/ odkaz je neprípustný v prípadoch vymenovaných v nariadení, celkovo ide o päť ustanovení (čl. 21 ods.2, 22, 27, 28 písm. b/, 30).
Čo je prekvapivé na tejto formulácii je, že súdom členských štátov vlastne prikazuje odkazu vyhovieť. Nenecháva im priestor na vlastnú úvahu, v prípade ak sú splnené podmienky ad a/ a b/, súd musí odkazu vyhovieť, i keby v danej situácii podľa jeho uváženia nezodpovedal povahe veci. Pre porovnanie, v zmysle § 35 ZMPS súd SR môže a nemusí odkaz prijať, podľa toho či v konkrétnom prípade jeho prijatie zodpovedá alebo nezodpovedá rozumnému a spravodlivému usporiadaniu veci. Dopad tohto ustanovenia trochu zmierňuje skutočnosť že spätný a ďalší odkaz sa neuplatní v prípade ak súd v zmysle článku 21 ods. 2 uplatnil právo štátu, ku ktorému mal zosnulý v čase smrti podľa jeho názoru preukázateľne užšiu väzbu, alebo bolo rozhodné právo určené voľbou (čl. 22).
Po, v zásade odmietavému postoju k spätnému a ďalšiemu odkazu v nariadeniach upravujúcich kolízne právo, toto ustanovenie spätný odkaz nielen umožňuje, ale za určitých okolností dokonca prikazuje, pričom pre niektoré otázky dedičskoprávnych vzťahov to platí a pre iné to neplatí.
Rozdielna interpretácia, od nariadenia k nariadeniu, zrejme čaká i koncept „obvyklého pobytu“. Tento pojem je pomerne detailne a veľmi pružne interpretovaný na účely aplikácie Nariadenia Brusel Il.a, ako obvyklý pobyt dieťaťa.[42] Na založenie obvyklého pobytu stačí i niekoľkodňový pobyt dieťaťa na území daného štátu, pričom rozhodujúca je jeho integrácia do sociálneho prostredia, alebo integrácia osôb na ktoré je naviazané. Najnovšie, v Nariadení o dedení, je kľúčové kritérium obvyklého pobytu zosnulého, pomerne detailne definované priamo v ustanoveniach nariadenia, body 23, 24, 25 preambuly. Táto definícia berie už do úvahy nielen faktické okolnosti pobytu zosnulého, ale i úzke a stabilné väzby na štát z ktorého pochádza, najmä rodinné väzby. Takto definovaný obvyklý pobyt sa už blíži pojmu bydlisko, tak ako býva tento pojem štandardne definovaný vo vnútroštátnych právnych poriadkoch väčšiny európskych štátov.[43]
Záver
Účelom tohto článku nebolo hodnotiť európsku legislatívu upravujúcu otázky medzinárodného práva súkromného, ale skôr poukázať na aspekty, ktoré robia túto legislatívu neprehľadnou a zložitou. Je to najmä rozptýlenie právnej úpravy medzi početné nariadenia upravujúce čiastkové oblasti právnych vzťahov s cudzím prvkom, s množstvom výluk, podmienok aplikácie a iných špecifík, ktoré pre súd prinášajú dodatočnú komplikáciu s určovaním sféry a podmienok uplatnenia predmetného nariadenia, pričom by sa mal najmä sústrediť na správny výklad a aplikáciu jeho ustanovení v merite veci.
Parciálne otázky ďalej vynímané zo základnej právnej úpravy a upravované osobitne, v aktoch sekundárneho práva, čo vyžaduje veľmi široký a detailný prehľad nielen v európskej právnej úprave, ale často i nevyhnutnosť identifikovať európske normy v predpisoch vnútroštátneho práva. Napriek tomu že je badateľná snaha európskych orgánov riešiť túto situáciu, najmä na úrovni sekundárneho práva, mnohé problémy zostávajú, nebolo však možné v rozsahu jedného článku sa venovať všetkým problematickým otázkam.
Jedným z možných riešení by bolo spojenie fragmentovanej právnej úpravy do jedného celku, alebo aspoň do niekoľkých väčších celkov podľa charakteru vecí (napr. rodinné vzťahy, záväzkové právo), čo by riešilo problémy s viacnásobnou aplikáciou nariadení v jednom konaní a potrebu znovu a znovu sa zaoberať určovaním podmienok aplikácie nariadení. O kodifikácii európskeho medzinárodného práva súkromného sa už dnes hovorí na viacerých fórach,[44] avšak s pomerne skeptickým pohľadom na možnosti plošnej kodifikácie.
Napriek tomu má ale zmysel odhaľovať kritické body aplikácie európskeho medzinárodného práva súkromného, identifikovať tie, ktorých zachovanie nie je nevyhnutné a hľadať cestu k väčšej prehľadnosti a zrozumiteľnosti európskeho MPS.