Zá­klad­ným pred­pok­la­dom pre ulo­že­nie zá­kon­né­ho a spra­vod­li­vé­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti je aj ná­le­ži­té a správ­ne for­mu­lo­va­nie od­su­dzu­jú­ce­ho vý­ro­ku. Nie­len plu­ra­li­ta a rôz­no­ro­dosť roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti, kto­rá je príz­nač­ná pre roz­ho­do­va­ciu čin­nosť v Slo­ven­skej re­pub­li­ke, ale aj sa­mot­ná for­mu­lá­cia vý­ro­ku o tres­te zá­ka­zu čin­nos­ti je pred­me­tom od­bor­nej dis­ku­sie. Keď­že od ra­cio­nál­ne a pre­cíz­ne šty­li­zo­va­né­ho od­su­dzu­jú­ce­ho vý­ro­ku zá­vi­sí aj roz­sah čin­nos­ti, kto­rá bu­de pred­me­tom zá­ka­zu, mu­sí sud­ca zvá­žiť dôs­led­ky, kto­ré ulo­že­ním tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti za­siah­nu od­sú­de­né­ho. Sú­dy vý­ro­ky o tres­te zá­ka­zu čin­nos­ti tý­ka­jú­ce sa ve­de­nia mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la špe­ci­fi­ku­jú a di­fe­ren­cu­jú rôz­nym spô­so­bom, čím sle­du­jú aj účin­ky ge­ne­rál­nej a in­di­vi­duál­nej pre­ven­cie pod­ľa okol­nos­tí kon­krét­nej tres­tnej ve­ci. For­mu­lá­cia vý­ro­kov vy­slo­vu­jú­cich trest zá­ka­zu čin­nos­ti vzťa­hu­jú­cich sa na ve­de­nie mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la je v súd­nej praxi nas­le­dov­ná :

1) „Trest zá­ka­zu čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá aké­ho­koľ­vek dru­hu (kaž­dé­ho ale­bo všet­ké­ho dru­hu) vo vý­me­re(….).“

Vy­ššie for­mu­lo­va­ný vý­rok uk­la­dá viac-me­nej ab­so­lút­ny trest zá­ka­zu čin­nos­ti, pre­to je od­sú­de­ný úpl­ne vy­lú­če­ný z vy­ko­ná­va­nia čin­nos­ti, pri kto­rej sa do­pus­til tres­tné­ho či­nu. Po­ve­da­né inak, od­sú­de­ný v tom­to prí­pa­de nes­mie viesť žiad­ne mo­to­ro­vé vo­zid­lo, ok­rem ob­slu­hy vy­so­koz­dviž­né­ho vo­zí­ka, pri­čom čin­nosť, kto­rá bo­la od­sú­de­né­mu pod­ľa § 61 Tres­tné­ho zá­ko­na(1) za­ká­za­ná, mu­sí byť v roz­sud­ku ur­če­ná jed­noz­nač­ne a pres­ne.(2) Keď­že vy­so­koz­dviž­ný vo­zík je mo­to­ro­vým vo­zid­lom oso­bit­nej po­va­hy, po­tom bu­de po­vin­nos­ťou sú­du kon­kre­ti­zo­vať a vý­slov­ne vy­jad­riť ta­ký­to zá­kaz čin­nos­ti vo vý­ro­ku o tres­te.(3)

2) „Trest zá­ka­zu čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá aké­ho­koľ­vek dru­hu (kaž­dé­ho ale­bo všet­ké­ho dru­hu) v pre­máv­ke na po­zem­ných ko­mu­ni­ká­ciách (ale­bo v ces­tnej pre­máv­ke) vo vý­me­re (….).“

Dru­hý ci­to­va­ný typ vý­ro­ku o tres­te zá­ka­zu čin­nos­ti vy­ka­zu­je ur­či­té ap­li­kač­né ús­ka­lie, pre­to­že ne­pok­rý­va ce­lý roz­sah za­ka­zo­va­nej čin­nos­ti, čo vy­plý­va už z je­ho sa­mot­nej pod­sta­ty ako re­la­tív­ne ur­či­té­ho tres­tu. Od­sú­de­ný mô­že viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá mi­mo po­zem­ných ko­mu­ni­ká­cií, nap­rík­lad na súk­rom­nom po­zem­ku, ale­bo v prá­ci pri vý­ko­ne svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti, nap­rík­lad vo vý­rob­ných ha­lách, v kto­rých sa vy­rá­ba­jú osob­né auto­mo­bi­ly. Tu sa lí­šia ná­zo­ry sud­cov, pri­čom jed­na sku­pi­na ne­po­va­žu­je za ne­vyh­nut­né ulo­žiť od­sú­de­né­mu trest zá­ka­zu čin­nos­ti nad rá­mec pre­jed­ná­va­nej tres­tnej ve­ci, či­že kri­té­riom na ur­če­nie je­ho roz­sa­hu je zväč­ša mies­to spá­chania skut­ku (po­zem­ná ko­mu­ni­ká­cia, ces­tná pre­máv­ka). Dru­há sku­pi­na však po­va­žu­je za viac ako nut­né od­sú­de­né­ho pri­mäť k to­mu, aby reš­pek­to­val pra­vid­lá ces­tnej pre­máv­ky, a zá­ro­veň mu za­me­dziť ve­de­nie všet­kých mo­to­ro­vých vo­zi­diel bez špe­ci­fi­ká­cie a ozna­če­nia mies­ta zá­ka­zu je­ho vý­ko­nu (ab­so­lút­ny trest zá­ka­zu čin­nos­ti).

3) „Trest zá­ka­zu čin­nos­ti viesť les­né ko­le­so­vé trak­to­ry (vo­zid­lá, kto­ré si vy­ža­du­jú op­ráv­ne­nie na sku­pi­nu „T“) vo vý­me­re (…)“(4)

Ten­to mo­de­lo­vý reál­ny vý­rok sú­du pr­vé­ho stup­ňa pred­sta­vu­je ab­so­lút­ne ur­či­tý trest, pre­to­že vý­raz­ne zú­žil pred­met roz­sa­hu tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti na ve­de­nie trak­to­rov, te­da iba in­di­vi­duál­ne ur­če­nej sku­pi­ny vo­dič­ské­ho op­ráv­ne­nia. V pre­zen­to­va­nom prí­pa­de vie­dol od­sú­de­ný trak­tor po tech­no­lo­gic­kej ko­mu­ni­ká­cií, kto­rá ma­la po­va­hu do­čas­ne vy­tvo­re­nej ces­ty. Správ­nosť ulo­že­né­ho tres­tu potvr­dzu­je aj sku­toč­nosť, že v ci­to­va­nej ka­zuis­ti­ke doš­lo k spá­chaniu skut­ku mi­mo po­zem­nej ko­mu­ni­ká­cie a na oso­bit­nom mo­to­ro­vom vo­ze, v dôs­led­ku čo­ho od­sú­de­né­mu vzni­ká po­vin­nosť pod­ro­biť sa tres­tu, kto­ré­ho roz­sah je expli­cit­ne li­mi­to­va­ný len les­né ko­le­so­vé trak­to­ry. Vý­sled­kom tres­tné­ho ko­na­nia nes­mie byť spô­so­be­nie ta­kej uj­my, kto­rá je zjav­ne nep­ri­me­ra­ná okol­nos­tiam kon­krét­nej pre­jed­ná­va­nej tres­tnej ve­ci a oso­be od­sú­de­né­ho, pre­to di­fe­ren­co­va­nie tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti na jed­not­li­vé sku­pi­ny vo­dič­ských op­ráv­ne­ní je opod­stat­ne­né.

4) „Trest zá­ka­zu čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá, s vý­nim­kou ve­de­nia fi­rem­né­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la Volkswagen Tran­spor­ter pri pl­ne­ní pra­cov­ných po­vin­nos­tí vo vý­me­re(…)“(5)

Zoh­ľad­ňu­júc do­te­raz de­monštro­va­né ty­py vý­ro­kov o tres­te zá­ka­zu čin­nos­ti z hľa­dis­ka ich ur­či­tos­ti, ten­to ne­mož­no ne­naz­vať inak, ako maximál­ne a ab­so­lút­ne in­di­vi­dua­li­zo­va­ný ur­či­tý trest. Je­ho ulo­že­nie Kraj­ský súd v Ži­li­ne od­ôvod­nil cha­rak­te­rom vy­ko­ná­va­ných prác od­sú­de­ným (se­zón­ne tur­nu­so­vé prá­ce) a je­ho osob­ný­mi a ro­din­ný­mi po­mer­mi (ži­vot v ob­las­ti s pod­stat­ne men­šou príl­eži­tos­ťou zís­kať prá­cu a „čistá“ evi­den­čná kar­ta vo­di­ča). Na­priek od­váž­ne­mu a prek­va­pi­vo kreo­va­né­mu vý­ro­ku, pri­hliad­nuc na je­ho slov­nú konštruk­ciu, ne­mož­no ho­vo­riť o úpl­nej vy­ko­na­teľ­nos­ti tak­to ulo­že­né­ho tres­tu. V pr­vom ra­de, ak má byť od­sú­de­ný vy­ra­de­ný z vy­ko­ná­va­nia tej čin­nos­ti, pri kto­rej sa do­pus­til tres­tné­ho či­nu, nes­mie mať mož­nosť do­siah­nuť vy­ko­ná­va­nie čin­nos­ti spô­so­bom, kto­rý nie je mož­né ove­riť. V ta­kom prí­pa­de prak­tic­ky ani ne­mož­no dodr­žia­va­nie pod­mie­nok ulo­že­né­ho tres­tu vo vy­ko­ná­va­com ko­na­ní pres­kú­mať, a to s pou­ka­zom na už vznik­nu­tú even­tua­li­tu zneu­ži­tia je­ho ob­me­dze­né­ho vý­ko­nu, nap­rík­lad pod nep­rav­di­vou zá­mien­kou vý­ko­nu mi­mo­riad­nej pra­cov­nej úlo­hy, ale­bo vo voľ­nom ča­se s ti­chým súh­la­som za­mes­tná­va­te­ľa.

5) „Trest zá­ka­zu čin­nos­ti viesť pá­so­vé mo­to­ro­vé vo­zid­lo, kto­ré je konštruo­va­né na jaz­du na sne­hu a to za úče­lom prep­ra­vy osôb, ma­te­riá­lu, prí­pad­ne na ťa­ha­nie sa­ní (snež­ný skú­ter) vo vý­me­re (…)“(6)

Ci­to­va­ný vý­rok o tres­te zá­ka­zu čin­nos­ti mô­že­me po­va­žo­vať za svoj­ráz­ny a net­ra­dič­ný, sa­moz­rej­me pa­tria­ci do ka­te­gó­rie ab­so­lút­ne (špe­ci­fic­ký) ur­či­tý trest. Vý­ni­moč­nosť spo­mí­na­né­ho prí­pa­du pod­čiar­ku­je fakt, že vý­skyt rov­na­kých, či ob­dob­ných tres­tných ve­cí sa tak­mer rov­ná nu­le. Z poh­ľa­du súd­nej praxe je však ta­ká­to tres­tná vec viac ako ví­ta­ná, pre­to­že uka­zu­je mož­ný trend exis­ten­cie ďal­ších za­ují­ma­vých, v praxi do­po­siaľ eš­te ne­rie­še­ných tres­tných ve­cí. Opäť je však na mies­te re­le­van­tná otáz­ka vy­ko­ná­va­nia kon­tro­ly vý­ko­nu toh­to tres­tu, er­go špe­ciál­ne­ho sub­jek­tu op­ráv­ne­né­ho kon­tro­lo­vať po­hyb a jaz­du na skút­ri vo voľ­nej prí­ro­de (sa­moz­rej­me na voľ­nom pries­tran­stve, kde nep­la­tí zá­kaz ich pou­ží­va­nia(7)), kto­rý zrej­me ani neexis­tu­je.(8)

6) Ďal­ší trest zá­ka­zu čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá aké­ho­koľ­vek dru­hu (kaž­dé­ho ale­bo všet­ké­ho dru­hu) vo vý­me­re(….).“

Na zá­ver je pot­reb­né pod­ro­biť pod­rob­nej­šie­mu skú­ma­niu aj vý­rok o ulo­že­ní ďal­šie­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti, kto­rý pos­ti­hu­je prí­pa­dy tak pra­vej, ako aj nep­ra­vej re­ci­dí­vy pá­cha­te­ľa. Za­ra­de­nie toh­to ty­pu vý­ro­ku do ob­sa­hu toh­to člán­ku je opod­stat­ne­né naj­mä z dô­vo­du, že hmot­nop­ráv­ne sub­su­mo­va­nie skut­ko­vé­ho sta­vu pod us­ta­no­ve­nie o ďal­šom tres­te zá­ka­zu čin­nos­ti spô­so­bu­je sú­dom ne­ma­lé ap­li­kač­né prob­lé­my. Ich pod­sta­ta spo­čí­va v niek­to­rých prí­pa­doch v ne­po­cho­pe­ní ap­li­kač­nej pot­re­by § 43 Tres­tné­ho zá­ko­na o ďal­šom tres­te. Vý­kla­dom pr­vej ve­ty zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia § 43 Tres­tné­ho zá­ko­na mož­no dos­pieť k zá­ve­ru, že sa tý­ka všet­kých dru­hov tres­tov, u kto­rých to ich po­va­ha pri­púš­ťa. Súd pri uk­la­da­ní kon­krét­ne­ho dru­hu tres­tu z poh­ľa­du je­ho vý­me­ry ob­me­dzu­je iba v tom, aby no­vouk­la­da­ný trest ur­či­té­ho dru­hu nep­re­vy­šo­val naj­vyš­šiu vý­me­ru do­vo­le­nú Tres­tným zá­ko­nom pre ten­to druh tres­tu. Súd mu­sí zá­ro­veň zoh­ľad­niť pá­cha­te­ľom do­po­siaľ ne­vy­ko­na­nú časť tres­tu to­ho is­té­ho dru­hu, kto­rý vy­ko­ná­va na zá­kla­de iné­ho, skor­šie­ho od­su­dzu­jú­ce­ho roz­hod­nu­tia v tres­tnom ko­na­ní, ku dňu spá­chania no­vé­ho skut­ku, kto­rý je tres­tným či­nom, pre­to­že pre súd je zá­väz­ný práv­ny stav prá­ve v oka­mi­hu do­ko­na­nia no­vé­ho tres­tné­ho či­nu. Pri up­lat­ne­ní te­leolo­gic­ké­ho vý­kla­du, kto­rý vy­chá­dza naj­mä z úče­lu a zmys­lu práv­nej nor­my, ako aj úmys­lu zá­ko­no­dar­cu (be­rúc do úva­hy i vý­klad his­to­ric­ký a inter­pre­tá­ciu dot­knu­té­ho us­ta­no­ve­nia) bo­lo zá­me­rom práv­nej úp­ra­vy za­me­dziť príl­iš­nej tvr­dos­ti a prís­nos­ti Tres­tné­ho zá­ko­na, aby pá­cha­te­lia ne­vy­ko­ná­va­li na zá­kla­de pos­tup­ne uk­la­da­ných tres­tov dlh­šiu vý­me­ru tres­tov, pre­to­že us­ta­no­ve­nie § 43 Tres­tné­ho zá­ko­na o ďal­šom tres­te ne­do­vo­ľu­je, aby vý­me­ra no­vo uk­la­da­né­ho tres­tu spo­lu s do­te­raz ne­vy­ko­na­nou čas­ťou skor­šie ulo­že­né­ho tres­tu pre­vy­šo­va­la naj­vyš­šiu do­vo­le­nú vý­me­ru ur­če­nú pre kon­krét­ny druh tres­tu.

Pr­vo­ra­dou úlo­hou sú­du pred roz­hod­nu­tím v me­ri­te ve­ci, ak pri­chá­dza do úva­hy ulo­že­nie ďal­šie­ho tres­tu (zá­ka­zu čin­nos­ti), bu­de pod­ľa § 7 Tres­tné­ho po­riad­ku po­sú­diť, akú vý­me­ru (časť vý­me­ry) skor­šie ulo­že­né­ho tres­tu pá­cha­teľ reál­ne vy­ko­nal ku dňu spá­chania no­vé­ho skut­ku. Prob­le­ma­ti­ka zoh­ľad­ne­nia ne­vy­ko­na­nej čas­ti pred­chá­dza­jú­ce­ho tres­tu (tres­tov) zá­ka­zu čin­nos­ti ku kto­ré­mu je nás­led­ne uk­la­da­ný (ale­bo by mal byť uk­la­da­ný) ďal­ší trest zá­ka­zu čin­nos­ti tvo­rí po­mer­ne ši­ro­ký roz­sah ap­li­kač­ných prob­lé­mov. V ap­li­kač­nej praxi je už v štá­diu príp­rav­né­ho ko­na­nia po­vin­nos­ťou a úlo­hou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, pre­dov­šet­kým pro­ku­rá­to­ra, adek­vát­ne pre­ci­zo­vať a do­ze­rať nad zá­kon­nou šty­li­zá­ciou skut­ko­vej ve­ty (nie­len ob­ža­lo­by, ale v prí­pa­de uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia). Prak­tic­kým pre­ja­vom ta­kej po­vin­nos­ti je mo­de­lo­vá si­tuácia, v kto­rej pri tres­tnom či­ne ma­re­nia vý­ko­nu úrad­né­ho roz­hod­nu­tia (kon­krét­ne ma­re­nie vý­ko­nu tres­tu/tres­tov zá­ka­zu čin­nos­ti), nes­mú or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní uviesť do po­pi­su skut­ko­vej ve­ty ma­re­nie vý­ko­nu tých tres­tov, kto­ré pá­cha­teľ v ča­se skut­ku ani ne­za­čal vy­ko­ná­vať. Ta­ké po­čí­na­nie by ma­lo ob­šír­ne dôs­led­ky aj v ko­na­ní pred sú­dom, pre­to­že súd by ne­mo­hol na hlav­nom po­jed­ná­va­ní po­cho­pi­teľ­ne pri­jať vy­hlá­se­nie o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho pre ne­vyh­nut­nosť vy­ko­na­nia do­ka­zo­va­nia a nás­led­nej úp­ra­vy skut­ko­vej ve­ty, kto­rá mu­sí zod­po­ve­dať skut­ko­vým okol­nos­tiam tres­tné­ho či­nu. Ak by súd uz­ne­se­ním pri­jal vy­hlá­se­nie o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho, skut­ko­vú ve­tu už ne­mož­no me­niť, pre­to­že pro­ti ta­ké­mu uz­ne­se­niu nie je prí­pus­tná sťaž­nosť a do­ka­zo­va­nie tý­ka­jú­ce sa vi­ny v ko­na­ní pred sú­dom od­pa­dá (ne­vy­ko­ná sa do­ka­zo­va­nie o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho). V prí­pa­de po­da­nia od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­ným čo do vý­ro­ku o tres­te, od­vo­la­cí súd ne­mô­že ob­ža­lo­va­né­ho v prí­pa­de je­ho ne­vi­ny os­lo­bo­diť spod ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra (ob­dob­ne aj v prí­pa­de ulo­že­nia tres­tu v prí­pa­de je­ho vi­ny) pre prá­vop­lat­nosť vý­ro­ku o vi­ne. Mo­hol by len zru­šiť roz­su­dok vo vý­ro­ku o vi­ne a tres­te pod­ľa § 317 od­sek 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, ak by pri­hlia­dol aj na chy­by, kto­ré ob­ža­lo­va­ný v od­vo­la­ní sí­ce ne­vy­tý­kal (tý­ka­jú­ce sa vý­ro­ku o vi­ne), ale tie­to by od­ôvod­ňo­va­li po­da­nie do­vo­la­nia pod­ľa § 371 od­sek 1 Tres­tné­ho po­riad­ku. Pre­lo­me­nie na pr­vý poh­ľad prá­vop­lat­né­ho vý­ro­ku o vi­ne je však ra­cio­nál­nym dôs­led­kom po­chy­be­nia vo ve­ci do­zo­ru­jú­ce­ho pro­ku­rá­to­ra a nás­led­ne aj zá­kon­né­ho sud­cu. Náp­ra­va pri­chá­dza pre­to pros­tred­níc­tvom re­víz­nej čin­nos­ti od­vo­la­cie­ho sú­du a je­ho zá­kon­nou mož­nos­ťou me­ri­tór­ne­ho pries­ku­mu na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia aj v šir­šom kon­texte (cez spo­mí­na­nú ap­li­ká­ciu § 371 od­sek 1 Tres­tné­ho zá­ko­na). Pa­ra­doxne, ta­ké­to tres­tné ve­ci sa na od­vo­la­cí súd ne­dos­tá­va­jú z dô­vo­du po­ru­še­nia Tres­tné­ho zá­ko­na v nep­ros­pech pá­cha­te­ľa – kon­krét­ne z dô­vo­du neu­lo­že­nia ďal­šie­ho tres­tu, kto­ré za­kla­dá nes­práv­ne práv­ne po­sú­de­nie ve­ci sú­dom pr­vé­ho stup­ňa, ale z dô­vo­du po­da­nia od­vo­la­nia z iných od­vo­la­cích dô­vo­dov. Či už pro­ku­rá­tor ale­bo ob­ža­lo­va­ný po­dá­va­jú od­vo­la­nie pre ich sub­jek­tív­nu (mož­no aj ob­jek­tív­nu) nes­po­koj­nosť s ulo­že­ním hlav­né­ho dru­hu tres­tu (tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy s pod­mie­neč­ným od­kla­dom je­ho vý­ko­nu, pe­ňaž­né­ho tres­tu) do­ža­du­júc sa ulo­že­nia iné­ho dru­hu tres­tu, ale­bo z dô­vo­du frus­trá­cie, kto­rá má svoj pô­vod vo vý­me­re ulo­že­né­ho hlav­né­ho ale­bo aj ved­ľaj­šie­ho tres­tu (trest zá­ka­zu čin­nos­ti). Od­vo­la­cí súd však po­chy­be­nie sú­du pr­vé­ho stup­ňa v prí­pa­de neu­lo­že­nia ďal­šie­ho tres­tu vy­rie­ši zru­še­ním na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku a vrá­te­ním ve­ci sú­du pr­vé­ho stup­ňa na ďal­šie ko­na­nie a no­vé roz­hod­nu­tie. V od­ôvod­ne­ní roz­hod­nu­tia od­vo­la­cí súd mu­sí sú­du pr­vé­ho stup­ňa vy­tknúť, že sa pri uk­la­da­ní no­vé­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti opo­me­nul za­obe­rať tým, akú vý­me­ru skor­šie ulo­že­né­ho, do­po­siaľ eš­te ne­vy­ko­na­né­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti (tres­tov zá­ka­zu čin­nos­tí) pá­cha­teľ reál­ne vy­ko­nal, aby ulo­že­ním no­vé­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti nep­rek­ro­čil naj­vyš­šiu do­vo­le­nú vý­me­ru ur­če­nú pre ten­to druh tres­tu (v prí­pa­de tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti 10 ro­kov).

Tu sa dos­tá­va­me k ďal­ším „neu­ral­gic­kým“ bo­dom uk­la­da­nia ďal­šie­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti. V ap­li­kač­nej praxi do­po­siaľ nie je úpl­ne jed­noz­nač­ne us­tá­le­né, či no­vouk­la­da­ný ďal­ší trest zá­ka­zu čin­nos­ti je pot­reb­né uk­la­dať vo vzťa­hu ku všet­kým, eš­te ne­vy­ko­na­ným tres­tom zá­ka­zu čin­nos­tí, ale­bo len k to­mu, kto­rý je uve­de­ný v skut­ko­vej ve­te. Opa­ko­va­ne zdô­raz­ňu­júc, všet­ky ne­vy­ko­na­né tres­ty zá­ka­zu čin­nos­tí ne­mô­žu byť v po­pi­se skut­ko­vej ve­ty no­vé­ho od­su­dzu­jú­ce­ho roz­hod­nu­tia, nap­rík­lad pri tres­tnom či­ne ma­re­nia vý­ko­nu roz­hod­nu­tia, keď­že pá­cha­teľ sú­čas­ne ne­mô­že ma­riť v jed­nom a v tom is­tom ča­se via­ce­ro tres­tov zá­ka­zu čin­nos­ti, er­go po­cho­pi­teľ­ne ne­mô­že ma­riť tie tres­ty zá­ka­zy čin­nos­tí, kto­ré ani ne­za­čal vy­ko­ná­vať. Ta­ké­to kon­šta­to­va­nie je od­ôvod­ne­né sku­toč­nos­ťou, že pá­cha­teľ ne­mô­že v tom is­tom ča­so­vom ho­ri­zon­te ob­jek­tív­ne do­siah­nuť vý­kon via­ce­rých tres­tov zá­ka­zu čin­nos­ti na­raz. Otáz­na je po­tom te­leolo­gic­ká ap­li­ká­cia us­ta­no­ve­nia § 43 Tres­tné­ho zá­ko­na o ďal­šom tres­te zo stra­ny zá­ko­no­dar­cu. Otáz­kou zos­tá­va, či zá­ko­no­dar­ca chcel úpl­ne ob­me­dziť, aby uk­la­da­nie via­ce­rých tres­tov zá­ka­zu čin­nos­tí nep­re­sia­hlo vo svo­jom su­má­re maximál­nu vý­me­ru tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti (10 ro­kov) ale­bo len mie­nil, aby v prí­pa­de uk­la­da­nia ďal­šie­ho tres­tu, sa ten­to uk­la­dal vo vzťa­hu k to­mu, kto­rý pá­cha­teľ ma­ril (po­ru­šil) – eš­te ne­vy­ko­nal ? Sám autor toh­to člán­ku vo vzťa­hu k tej­to otáz­ke viac­krát zme­nil ná­zor, av­šak bez ka­te­go­ric­ky us­tá­le­né­ho práv­ne­ho ná­zo­ru. Ak by zá­ko­no­dar­ca chcel, aby súd neuk­la­dal ďal­ší trest zá­ka­zu čin­nos­ti vy­šší ako je naj­vyš­šia zá­ko­nom po­vo­le­ná vý­me­ra pre ten­to druh tres­tu, mo­hol to vy­jad­riť expli­cit­ne pri ci­to­va­nom us­ta­no­ve­ní. Neo­púš­ťa­júc te­leolo­gic­ký účel Tres­tné­ho zá­ko­na, je­ho zá­me­rom zrej­me je, aby súd zoh­ľad­nil všet­ky ne­vy­ko­na­né (čas­ti) tres­tov zá­ka­zu čin­nos­tí. Na­priek to­mu, ra­cio­nál­nej­šia voľ­ba by pod­ľa ná­zo­ru auto­ra bo­la prá­ve tá, kto­rá sa ob­me­dzu­je iba na uk­la­da­nie ďal­šie­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti vo vzťa­hu k to­mu tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti, ku kto­ré­mu je súd expli­cit­ne li­mi­to­va­ný vý­me­rou, a kto­rý je vy­jad­re­ný v po­pi­se skut­ko­vej ve­te. V ta­kej­to si­tuá­cií však ne­mož­no sú­dom vy­čí­tať ap­li­kač­né po­chy­be­nia vo for­me nes­práv­ne­ho práv­ne­ho po­sú­de­nia, keď ob­sah uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia je na­toľ­ko vág­ny, že súd ne­mô­že prav­de­po­dob­ne ulo­žiť zá­kon­ný a spra­vod­li­vý trest. Si­tuácia je však o to hor­šia, že v sú­čas­nej do­be je ne­dô­ve­ra v jus­tí­ciu na mi­zi­vej úrov­ni, a ani ne­jed­noz­nač­ná práv­na úp­ra­va ta­ké­mu sta­vu ne­po­má­ha.

V šir­šom ob­sa­ho­vom kon­texte prob­le­ma­ti­ky, je za­ují­ma­vý aj roz­diel­ny práv­ny ná­zor sú­dov pr­vé­ho stup­ňa a od­vo­la­cích sú­dov v otáz­ke, kto­rý deň (oka­mih) je re­le­vant­ný pre uk­la­da­nie ďal­šie­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti, z to­ho poh­ľa­du, či exis­tu­je spl­ne­nie pod­mie­nok na je­ho ulo­že­nie (te­da či je pot­reb­né via­zať otáz­ku spl­ne­nia pod­mie­nok uk­la­da­nia ďal­šie­ho tres­tu ku dňu spá­chania no­vé­ho skut­ku, kto­rý je tres­tným či­nom ale­bo ku dňu uk­la­da­nia od­su­dzu­jú­ce­ho roz­hod­nu­tia). Ta­ké­to práv­ne po­sú­de­nie nás­led­ne de­ter­mi­nu­je aj vý­me­ru no­vouk­la­da­né­ho ďal­šie­ho tres­tu, pre­to­že je po­vin­nos­ťou sú­du pod­ľa § 7 Tres­tné­ho po­riad­ku od­po­ve­dať na pred­bež­nú otáz­ku, akú vý­me­ru pô­vod­ne ulo­že­né­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti pá­cha­teľ sku­toč­ne vy­ko­nal. Aby uve­de­né neos­ta­lo iba v abstrak­tnej ro­vi­ne, v ap­li­kač­nej praxi sa čas­to stá­va, že v deň roz­hod­nu­tia sú­du pr­vé­ho stup­ňa ale­bo od­vo­la­cie­ho sú­du, pá­cha­teľ už do­sia­hol vy­ko­na­nie pred­chá­dza­jú­ce­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti (ho­ci v ča­se spá­chania skut­ku eš­te ne­vy­ko­nal pô­vod­ný trest zá­ka­zu čin­nos­ti): Eš­te za­ují­ma­vej­šia je si­tuácia, ak mal byť pá­cha­te­ľo­vi sú­dom pr­vé­ho stup­ňa ulo­že­ný ďal­ší trest zá­ka­zu čin­nos­ti (ale ne­bol), av­šak v dôs­led­ku po­da­né­ho od­vo­la­nia (ďal­šie­ho ply­nu­tia ča­su a do­by vý­ko­nu pred­chá­dza­jú­ce­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti) pá­cha­teľ pred­chá­dza­jú­ci trest zá­ka­zu čin­nos­ti v ce­lej je­ho vý­me­re vy­ko­nal eš­te pred roz­hod­nu­tím od­vo­la­cie­ho sú­du. Niek­to­ré od­vo­la­cie sú­dy na­priek ná­zo­ru, že v ča­se spá­chania no­vé­ho skut­ku, resp. aj v ča­se roz­hod­nu­tia sú­du pr­vé­ho stup­ňa o no­vom skut­ku, pá­cha­teľ eš­te ne­vy­ko­nal je­ho pred­chá­dza­jú­ci trest zá­ka­zu čin­nos­ti, mu ta­ký­to ďal­ší trest zá­ka­zu čin­nos­ti neu­lo­žia s od­ôvod­ne­ním, že pô­vod­ný trest zá­ka­zu čin­nos­ti vy­ko­nal po roz­hod­nu­tí sú­du pr­vé­ho stup­ňa, pre­to od­pa­dol dô­vod uk­la­da­nia ďal­šie­ho tres­tu. S tým­to ná­zo­rom sa autor ab­so­lút­ne nes­to­tož­ňu­je, ar­gu­men­tu­júc tým, že pre súd je zá­väz­ný práv­ny stav prá­ve v oka­mi­hu do­ko­na­nia no­vé­ho tres­tné­ho či­nu (sa­moz­rej­me v niek­to­rých prí­pa­doch mu­sí zoh­ľad­niť aj niek­to­ré iné práv­ne sku­toč­nos­ti). Ak sa pre­fe­ru­je práv­ny ná­zor, pod­ľa kto­ré­ho uk­la­da­nie ďal­šie­ho tres­tu nie je pot­reb­né z dô­vo­du vy­ko­na­nia pô­vod­né­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti v ča­se roz­ho­do­va­nia sú­du o tres­tnom či­ne (pre kto­rý sa má uk­la­dať ďal­ší trest), ide o ap­li­ká­ciu exten­zív­ne­ho vý­kla­du v nep­ros­pech pá­cha­te­ľa. Ok­rem to­ho, ply­nu­tie ča­su ne­mô­že byť v nep­ros­pech pá­cha­te­ľa, pre­to­že ide o ob­jek­tív­nu, ni­čím nez­me­ni­teľ­nú práv­nu sku­toč­nosť, kto­rá nes­mie ne­ga­tív­ne ov­plyv­niť pos­ta­ve­nie pá­cha­te­ľa. Exten­zív­ny vý­klad v tres­tnom prá­ve v nep­ros­pech pá­cha­te­ľa nie je mož­ný(cri­mi­na­lia sunt res­trin­gen­da) a tres­tné nor­my tre­ba vy­kla­dať dos­lov­ne sme­rom k reš­trik­tív­ne­mu. Zá­kaz exten­zív­ne­ho vý­kla­du je pro­jek­ciou ús­tav­nej zá­sa­dy (čl. 49 Ústa­vy SR), že len zá­kon us­ta­no­ví, kto­ré ko­na­nie je tres­tným či­nom. Sú­čas­ne pop­ri­tom, pri zoh­ľad­ne­ní slov­né­ho vý­kla­du čas­ti us­ta­no­ve­nia § 43 Tres­tné­ho zá­ko­na („Ak súd od­su­dzu­je pá­cha­te­ľa za trest­ný čin, kto­rý spá­chal pred­tým, než bol trest ulo­že­ný skor­ším roz­sud­kom vy­ko­na­ný(…)“) ne­mož­no uva­žo­vať nad iný­mi ob­sa­ho­vý­mi ko­no­tá­cia­mi. Inak po­ve­da­né, sku­toč­ný slov­ný vý­klad pred­met­né­ho us­ta­no­ve­nia nie je spô­so­bi­lý zme­niť zá­klad­ný sé­man­tic­ký a te­leolo­gic­ký roz­mer pred­met­né­ho us­ta­no­ve­nia.

Zá­ver

S pou­ka­zom na vy­ššie uve­de­né, zá­ko­no­dar­ca by mal pou­va­žo­vať nad nor­ma­tív­nym pre­hod­no­te­ním exis­ten­cie § 43 Tres­tné­ho zá­ko­na o ďal­šom tres­te, kto­rý na­vy­še za­kla­dá na­vy­še ne­rov­nosť pá­cha­te­ľov, keď zvý­hod­ňu­je re­ci­di­vis­tov sta­no­ve­ním pra­vid­la o nep­rek­ro­če­ní maximál­nej mož­nej vý­me­ry ur­če­nej pre kon­krét­ny druh tres­tu, ulo­že­ním vý­me­rou li­mi­to­va­né­ho v po­ra­dí mi­ni­mál­ne dru­hé­ho (ďal­šie­ho) tres­tu. Z lo­gic­ké­ho dô­vo­du je pri­naj­lep­šom na za­mys­le­nie, či vô­ľa zá­ko­no­dar­cu zoh­ľad­ňo­va­la a pre­fe­ro­va­la pri tvor­be us­ta­no­ve­nia aj ochra­nu spo­loč­nos­ti, ale­bo len prá­vom chrá­ne­né zá­uj­my, res­pek­tí­ve prá­va ob­vi­ne­né­ho (ob­ža­lo­va­né­ho). V su­sed­nej Čes­kej re­pub­li­ke re­ko­di­fi­ká­ciou sta­ré­ho Tres­tné­ho zá­ko­na pri­ja­tím zá­ko­na č. 40/2009 Sb. (Tres­tní zá­ko­ník), zá­ko­no­dar­ca úpl­ne vy­pus­til us­ta­no­ve­nie o ďal­šom tres­te. Z dô­vo­do­vej sprá­vy je mož­né zis­tiť aj poh­nút­ky zá­ko­no­dar­cu, kto­ré vy­jad­ril nas­le­dov­ne : „Stá­va­jí­cí plat­ná úp­ra­va zde by­la přev­za­ta beze změ­ny. Os­no­va vy­pouš­tí us­ta­no­ve­ní o dal­ším tres­tu (§ 36 plat­né­ho tres­tní­ho zá­ko­na), čímž od­stra­ňu­je ne­rov­nost ve vzta­hu k pa­cha­telům, kteří čas­to i v důsled­ku své sna­hy vy­hnout se vý­ko­nu tres­tu ne­vy­ko­na­li před­cho­zí pra­vo­mocně ulo­že­né tres­ty (v praxi předev­ším ne­pod­míněné tres­ty od­ně­tí svo­bo­dy a tres­ty obecně prospěšných pra­cí), op­ro­ti pa­cha­telům, kteří v me­zi­do­bí do dal­ší­ho od­sou­ze­ní ta­ko­vé tres­ty již vy­ko­na­li ne­bo vy­ko­na­li ales­poň je­jich převáž­nou část. V ná­vaz­nos­ti na to vy­pouš­tí návrh tres­tní­ho zá­ko­ní­ku ta­ké upuštění od dal­ší­ho tres­tu z us­ta­no­ve­ní § 44 os­no­vy.“(9)

V ob­las­ti po­zi­tív­nej práv­nej úp­ra­vy je žia­du­ce do § 61 Tres­tné­ho zá­ko­na vý­slov­ne za­viesť úp­ra­vu, pod­ľa kto­rej sa viac­ná­sob­ne ulo­že­né tres­ty zá­ka­zu čin­nos­ti vy­ko­na­jú pos­tup­ne v po­ra­dí, v akom bo­li ulo­že­né. Ak by zá­ko­no­dar­ca pred­sa pris­tú­pil k no­ve­li­zo­va­niu Tres­tné­ho zá­ko­na (vy­pus­te­ním us­ta­no­ve­nia o ďal­šom tres­te), a nech­cel by pri­pus­tiť pri niek­to­rých tres­tných či­noch opä­tov­né prís­ne pos­ti­ho­va­nie pá­cha­te­ľa (v po­ra­dí ďal­ším tres­tom (dru­hým, tre­tím) zá­ka­zu čin­nos­ti), mo­hol by bez prob­lé­mov za­viesť pra­vid­lo, pod­ľa kto­ré­ho (nap­rík­lad pri tres­tnom či­ne ma­re­nia vý­ko­nu úrad­né­ho roz­hod­nu­tia), súd ne­mô­že pá­cha­te­ľo­vi ulo­žiť prís­nej­šiu vý­me­ru tres­tu, než vý­me­ru pô­vod­ne ulo­že­né­ho tres­tu, vo vzťa­hu kto­ré­mu sa pá­cha­teľ do­pus­til tres­tné­ho či­nu (pô­vod­né roz­hod­nu­tie), nás­led­kom čo­ho mu má byť ulo­že­ný ďal­ší trest.

Poznámky

1) Us­ta­no­ve­nie up­ra­ve­né auto­rom (pred­tým § 49 Tres­tné­ho zá­ko­na).
2) Roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du Čes­kos­lo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. 1 Tz 36/86 (R 39/1987) zo dňa 12. sep­tem­bra 1986. In: AS­PI [práv­ny in­for­mač­ný sys­tém]. Wol­ters Kluwer SR. [ci­to­va­né dňa 17.09.2019].
3) Tam­že – časť III. práv­nej ve­ty vy­ššie uve­de­né­ho roz­hod­nu­tia.
4) Roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Lip­tov­ský Mi­ku­láš, sp. zn. 1T/105/2012 zo dňa 6. mar­ca 2012. In : AS­PI [práv­ny in­for­mač­ný sys­tém]. Wol­ters Kluwer SR. [ci­to­va­né dňa 17.09.2019].
5) Roz­su­dok Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne, sp. zn. 1To/43/2016 zo dňa 28. jú­na 2016. In : AS­PI [práv­ny in­for­mač­ný sys­tém]. Wol­ters Kluwer SR. [ci­to­va­né dňa 17.09.2019].
6) Roz­su­dok Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne sp. zn. 2To/24/2017 zo dňa 31. má­ja 2017, kto­rým bol zru­še­ný roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Čad­ca, sp. zn. 2T/107/2015 zo dňa 17. ok­tób­ra .2016 vo vý­ro­ku o tres­te, av­šak len z for­mál­nych dô­vo­dov. In: AS­PI [práv­ny in­for­mač­ný sys­tém]. Wol­ters Kluwer SR. [ci­to­va­né dňa 17.09.2019].
7) Vy­me­dzenie chrá­ne­ných úze­mí, ako aj zá­kaz pou­ží­va­nia snež­ných skút­rov na tých­to úze­miach us­ta­no­vu­je Zá­kon č. 543/2002 Z. z. o ochra­ne prí­ro­dy a kra­ji­ny v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov.
8) Ok­rem prís­luš­ní­kov po­li­caj­né­ho zbo­ru, dob­ro­voľ­ných ochra­ná­rov a stráž­cov prí­ro­dy.
9) Dô­vo­do­vá sprá­va k Tres­tní­mu zá­kon­ní­ku. Dô­vo­do­vá sprá­va k § 44. [cit. 22.09.2017]. Dos­tup­né na webe : http://www.bec­kon­li­ne.cz/bo/chap­ter­viewdo­cu­ment.seam?do­cu­men­tId=oz5f6mrqga4v6nbql5shu&grou­pIn­dex=2&rowIn­dex=0.

JUDr., Boris Šiška