1. VÝCHODISKÁ ZMENY OBSAHU ZMLUVY- DE LEGE LATA

Pre správne uvedenie do problematiky, je potrebné vymedziť základnú právnu úpravu aplikujúcu sa na proces uzavierania dodatku k zmluve, z ktorej vychádza aj regulácia úpravy elektronickej kontraktácie. Dodatkovanie zmlúv prebieha v zásade rovnako, ako proces uzavierania zmlúv. Zásadný rozdiel z ekonomického, ale aj právneho hľadiska bude v štádiu negociácie a pri posudzovaní právnej formy a tým aj záväznosti dodatku. Negociáciu alebo proces vyjednávanie novyčh zmluvných podmienok nie je regulovaný len zákonom v zmysle napr. povinností upravených v §269 a nasl. Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskoršich predpisov (ďalej aj „ObZ“), kde sa v širšom ponímaní budú nepochybne uplatňovať tieto zákonné ustanovenia, najmä s dôrazom na §271 ObZ, a to v rozsahu ochrany dôverných informácií, ktoré jedna zo zmluvých strán takto označí, ale s väčším dôrazom bude mať na takýto negociačný proces prijímania dodatku vplyv aj zmluvná úprava, týkajúca sa napr. ochrany dôverných informácií alebo prípadnej úpravy riešenia sporov. Pôvodný zmluva však spravidla vytvára aj formálny rámec, ako má prebiehať proces negociácie, od podania žiadosti o prerokovanie zmien až po samotný proces oferty a akceptácie, a to vrátane ich formálnych náležitostí.

Schválenie dodatku je regulované rovnakou právnou úpravou ako uzavretie zmluvy. Naša právna úprava nepozná osobitnú úpravu schvaľovania dodatkov. Aspoň všeobecný rámec dodatku k zmluve upravuje §516 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OZ“), ktorý sa bude uplatňovať aj na obchodnoprávne zmluvy, nakoľko ObZ nemá osobitnú úpravu zmeny záväzku dohodou strán, resp. dodatkom. V tomto ustanovení OZ sa v ods. 1 nachádza len pomerne vágne ustanovenie o možnosti účastníkov meniť vzájomné práva a povinnosti dohodou. Ďalšie odseky tohto ustanovenia upravujú následky dohody o zmene v obsahu záväzku, neupravujú už moment uzavretia dodatku.

Ako je uvedené vyššie prijímanie dodatku sa spravuje úpravou obsiahnutou k procesu uzavierania zmluvy v §43 a nasl OZ spolu s úpravou Návrhu na uzavretie zmluvy až po Prijatie návrhu, v prípade obchodnoprávnych zmlúv sa bude na prijímanie dodatku vzťahovať aj úprava obsiahnutá v ObZ Diel III, oddiel 1 Rokovanie o uzavretí zmluvy.

V procese prijímania dodatku teda taktiež nastupuje ponuka alebo oferta. Od zmluvnej oferty sa bude odlišovať len obsahom, tzn. bude spravidla menšieho rozsahu, nakoľko v ňom nebudú obsiahnuté všetky zmluvné ustanovenia, ale len vybrané, ktoré si vyžadujú dodatok alebo následnú úpravu, tzn. nemusia v nej byť obsiahnuté ani podstatné náležitosti zmluvy a pod. Na ofertu bude nadväzovať akceptácia od druhej zmluvnej strany, tá v rámci svojej zmluvnej slobody posúdi, či uvedený návrh dodatku schváli alebo nie.

2. KONFLITK PRÁVNEJ FORMY DODATKU A PÔVODNEJ ZMLUVY

Z praktického hľadiska nastávajú komplikácie vo vzťahu k formálnym náležitostiam týchto dodatkov. Nie je nezvyčajné, že pri kontraktoch, ktoré sa uzavierajú na dlhšie časové obdobie plnenia môžu nastať komplikácie pri posudzovaní platnosti takýchto dojednaní.

Pre upresnenie úvahy uvedieme príklad, alebo prípadovú štúdiu: Zmluvné strany uzavrú zmluvu o nájme nebytových priestorov alebo inú zmluvu s plnením spočívajúcom v priebežnom poskytovaní služby. Túto zmluvu uzavrú v štandardnej písomnej forme, kde sa pokúsia vymieniť všetky práva a povinnosti ich budúcej dlhodobej obchodnej spolupráce. Zmluva sa uzavrie na určité dlhšie časové obdobie, alebo na dobu neurčitú. Zmluva sa stane účinnou, alebo laicky povedané vstúpi do života. Ako plynie dojednané obdobie účastníci zistia, že niektoré ustanovenia pôvodne dojednanej zmluvy im nevyhovujú alebo komplikujú ich vzájomnú podnikateľskú aktivitu. Následne sa zhodnú vo vzájomnej komunikácii, že niektoré ustanovenie pôvodnej zmluvy nebudú dodržiavať prípadne sa budú správať iným dohodnutým spôsobom. Po tomto odsúhlasení účastníci skutočne vykonávajú svoje práva a plnia povinnosti v zmysle nových dohodnutých podmienok.

Na uvedenej prípadovej štúdii sa nemusí javiť nič komplikované, až do doby kým nastane konflikt medzi účastníkmi ohľadne novo (dodatkom) upravených podmienok vzájomného fungovania. Prvou obranou tej zmluvnej strany, ktorej nové podmienky z obchodného hľadiska prestali spravdla z ekonomického hľadiska vyhovovať bude napadnutie platnosti dohodnutej zmeny. Opierať sa bude o prvú náležitosť, ktorá sa v právnej praxi skúma pri posudzovaní platnosti právneho úkonu, a to náležitosť formy. V obchodnej praxi je totiž takmer pravidlom, že zmluvné strany pri dlhodobých kontraktoch využívajú prísnu skripčnú formu. Pri zmenách obsahu takejto zmluvy, alebo jej dodatkovaní sa už vzhľadom na domnelú znalosť obchodného partnera nekladie taký dôraz na dodržiavanie písomnej formy. Spravidla sa tieto dojednania potvrdzujú ústne v tom lepšom prípade elektronicky- emailom.

Predmetom právnej úvahy je, či sú takého dojednania popri hlavnej zmluve platné, alebo nie. Či ich možno považovať za dodatok pôvodnej zmluvy, alebo za záväzok nový, prípadne sú v krajnom prípade neplatné.

Na prvom mieste sa pokúsime vysporiadať s neplatnosťou takéhoto dojednania. Hlavným argumentom v prospech platnosti je, že obidve zmluvné strany súhlasili s dojednaným obsahom a súčasne prejavili vôľu podľa tejto úpravy spravovať vzájomný vzťah. Samozrejme je tu nevyhnutná podmienka dodržiavania predpísanej formy, no nemožno si podľa nášho názoru zamieňať formálnu prísnosť v obchodno právnej praxi s materiálnou aplikáciou. V Slovenskej republike zatiaľ nedisponujeme jednoznačným stanoviskom najvyššieho súdu prípadne ústavného, ktorý by jasne právnou vetou vymedzil ako postupovať pri posudzovaní platnosti takýchto dodatkov.

Vychádzajúc zo zákonnej úpravy formy právneho úkonu, je prístup zákonodarcu k formálnej náležitosti pomerne striktný. Platný Občiansky zákonník v § 40 stanovuje v ods. 1 a 2 nasledovné:

Ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

Občianky zákonník tak neumožňuje svojvoľnú voľbu formy dodatku pre úpravu už dojednaných ustanovení v zmluve. Ako uvádza odsek 2 predmetného ustanovenia písomná zmluva sa môže zmeniť iba písomne, to vylučuje akúkoľvek ústnu dohodu o zmene ustanovenia zmluvy. Zákon však nepočíta so situáciou, keď zmluvné strany napriek tomuto zákonnému príkazu dobrovoľne postupujú podľa ústnej dohody. Neplatnosť takejto dohody (alebo „dodatku) sa dostáva do rozporu so zmluvnou slobodou účastníkov, totiž ak by sme postupovali striktne podľa zákonného znenia, zmluvné strany by si plnili z neplatného právneho úkonu a v zásade by sa bezdôvodne obohatili, nakoľko by sa nepochybne subsumovali pod jednu zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia. Podľa nášho názoru gramatický výklad takéhoto ustanovenia sa prieči účelu právneho predpisu. Samozrejme ústna dohoda nemôže nahradiť tú písomnú automaticky. Ak sa však účastníci podľa tejto dohody aj začnú preukázateľne správať, potom stojí za to úvaha, či je možné konkludentné schválenie dodatku zmluvy.

Dodatok zmluvy, ktorý sa dojednal elektronicky- emailom, je však v odlišnej polohe, nakoľko vychádzajúc z ustanovení Občianskeho zákonníka v §40 ods. 4 je náležitosť formy v tomto prípade splnená. Zákon pomerne jednoznačne stanovuje, že písomná forma je zachovaná, ak je právny úkon urobený telegraficky, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon urobila. Vo vzťahu k emailu je nepochybné, že zákonné podmienky sú v tomto prípade splnené.

Mierne odlišná je právna úprava formálnych náležitostí dodatku v obchodnom zákonníku, ktorý uvedenú problematiku rieši v ustanovení §272 ods. 2, a to nasledovne:

Ak písomne uzavretá zmluva obsahuje ustanovenie, že sa môže meniť alebo zrušiť iba dohodou strán v písomnej forme, môže sa zmluva meniť alebo zrušiť iba písomne.

„Obchodný zákonník pristupuje k úprave zmeny alebo zrušenia písomne uzavretej zmluvy inak. Z ustanovenia odseku 2 je na prvý pohľad zrejmé, že Obchodný zákonník neprijal logiku Občianskeho zákonníka, že ak zmluva bola uzavretá písomne, musí mať písomnú formu aj jej zmena a takáto zmluva musí byť písomne aj zrušená. Ustanovenie §272 ods. 2 je osobitnou úpravou a pre obchodné vzťahy má prednosť pred ustanovením §40 ods. 2 OZ. Preto na obchodné vzťahy všeobecnú úpravu Občianskeho zákonníka v tomto prípade nemožno použiť.

Osobitná úprava odseku 2 celkom zreteľne umožňuje, aby písomne uzavretá zmluva, na platnosť ktorej sa podľa zákona alebo dohody strán vyžaduje písomná forma, mohla byť zmenená ústne, a to v prípade, ak v písomne uzavretej zmluve nie je obsiahnutá dohoda strán, že táto zmluva sa môže zmeniť alebo zrušiť iba dohodou strán v písomnej forme. Na tom, aby sa písomne uzavretá zmluva menila alebo rušila v písomnej forme, sa strany musia v zmluve dohodnúť.“^[1]

Napriek tomuto ustanoveniu ObZ tu môže taktiež nastať obdobná situácia ako v prípade zmluvy spravujúcej sa výhradne úpravou v OZ. Opätovne zákon nerieši prípad, kedy zmluvné strany zhodne súhlasia s úpravou obsiahnutou v nesprávnej forme. Nie je zrejmé ani z judikatúry podľa akých pravidiel sa bude postupovať a pod. Podľa gramatického výkladu by boli takéto zmluvy neplatné, nakoľko sa jedná o kogentné ustanovenie Obchodného zákonníka.

Podľa striktného gramatického výkladu je takýto dodatok neplatný, nakoľko nespĺňa náležitosť formy. V prípade, ak si budú zmluvné strany plniť aj napriek nedodržania formy, bude vznikať na jednej strane bezdôvodné obohatenie.

„Z dikcie zákona vyplýva, že pokiaľ písomne uzavretá zmluva obsahuje klauzulu, že zmluvu možno meniť alebo rušiť iba dohodou strán v písomnej forme, potom dohoda strán o zmene a zrušení zmluvy uzavretá ústne je neplatná.“¹⁹³ Tu len doplníme, že ak ustanovenie zmluvy, ktorá spadá pod úpravu v ObZ, vylučuje akýkoľvek iný dodatok ako dodatok písomný a navyše s číselným označením poradia, potom platnosť dodatku uzavretého emailom je viac ako otázna, no napriek tomu tu možno podľa nášho názoru uvažovať o okolnostiach a následkoch popísaných nižšie.

3. EMAIL AKO DODATOK ZMLUVY

Aktuálne je veľmi preferovanou formou komunikácie medzi obchodnými partnermi práve elektronická pošta- email. Obľúbenosť nadobudol práve rýchlosťou a schopnosťou komunikovať v reálnom čase, v neposlednom rade je jeho výhodou schopnosť pomerne nepochybného prostriedku na preukázanie sporných skutočností v prípadnom spore.

V nedávnom prípade spoločnosti Golden Ocean Group Ltd. V. Salgaocar Mining Industris PVT Ltd. A iní (2012), England and Wales Court af Appeal (civil division), (2012) EWCA Civ 265 ako odvolací súd potvrdil, že výmena emailov môže vytvoriť vymáhateľné „záruky“. Záruky (guarantees) sú formou zmluvy a musia mať následky platne uzatvorenej zmluvy. Súd zistil, že účastníci konania majú byť viazaní podmienkami dohodnutými v emaile, a to aj v prípade ak formálne spracovaná „záruka“ bude až v budúcnosti. Súd taktiež ustálil, že ak oprávnená osoba odošle email, považuje sa za podpis emailu aj ak používa iba krstné meno prípadne prezývku.¹⁹⁴

Ďalším zaujímavým rozhodnutím z anglosaskej právnej kultúry je Bryant v. Way. Najvyšší súd skúmal podmienky, či email spĺňa prvky platné a vymožiteľné pre zmluvy, tieto prvky pomenoval nasledovne:

1. Strany predpokladajú, že sa zmluvne zaviažu.

2. Podmienky zmluvy sú dostatočne určité.

3. Strany si vymenia consideration, tzn. ofertu a akceptáciu. ^[2] [3]

Najvyšší súd taktiež poukázal na to, že sa môže jednať aj o akési Memorandum a nie o zmluvu, čo je potrebné takisto vyvodiť z vôle strán, ktoré však nebude mať záväznú povahu.^[4]

Dnes sa prostredníctvom emailu uzavierajú na Slovensku tisícky zmlúv. Ak sa vrátime k prípadovej štúdii uvedenej vyššie, kedy zmluvné strany uzavreli písomnú zmluvu, kde na dôvažok v záverečných ustanoveniach uviedli, že ju možno meniť, dopĺňať alebo zrušiť len písomne, potom sa nám opätovne otvorí otázka platnosti dodatku k takejto zmluve, ktorý nebol uzavretý písomne.

V zmysle už spomínaného §40 ods. 4 OZ zákonodarca postavil elektronickú komunikáciu na roveň písomnej formy. V tomto ustanovení nie sú stanovené žiadne ďalšie osobitné podmienky na to, aby bol takýto elektronický prejav vôle platný, navyše s platnosťou takéhoto prejavu je vysporiadaná jednak vedecká ale aj aplikačná prax vrátane súdov. Emaily sú všeobecne považované za záväzné vo vzťahu k ich platnosti. Vysporiadanou skutočnosťou rozhodne nie je, či emailový dodatok schválený obidvoma zmluvnými stranami, je platný vo vzťahu k reálne písomnej zmluve.

Ak prejdeme k negociácii takéhoto dodatku k písomnej zmluve, je dnes pomerne bežné alebo pravidlom, že sa návrhy zmlúv zasielajú a vzájomne vymieňajú prostredníctvom emailu. Takáto situácia nie je nijak zvlášť komplikovaná, ak následne po emailovej negociácii dôjde k reálnemu podpisu dodatku písomnej zmluvy. Ak však k takémuto reálne písomnému dodatku nedôjde, nakoľko jedna zo zmluvných strán tesne pred podpisom odmietne vykonať daný úkon, potom môžu nastať viaceré eventuality riešenia takejto situácie:

V prípade Immingham Storage Co Ltd proti Clear Plc [2011] EWCA Civ 89, odvolací súd mal rozhodnúť, či došlo k uzavretiu zmluvy v priebehu zmluvných rokovaní, ktorá prebehli prostredníctvom e-mailu. Žalovaný tvrdíl, že preto, že žalobca poslal cenovú ponuku, v ktorej bolo uvedené: „formálne uzavretie zmluvy bude nasledovať v pravý čas“, nemohlo akceptáciou cenovej ponuky dôjsť k uzavretiu platnej zmluvy. Odvolací súd však nesúhlasil.

Odvolací súd preskúmal e-mailovú výmenu a rozhodol, že všetky kľúčové zmluvné podmienky boli výslovne dohodnuté a v emaile žalovaný neuviedol, že nemieni byť viazaný až do uzavretia formálnej zmluvy.

Súd usúdil, že tam boli tri kľúčové body, ktoré preukázali, že účastníci konania mali v úmysle byť viazaní:

1. Všetky základné obchodné podmienky (cena, dátum, trvanie atď) boli jasne vyjadrené.

2. E-mailová korešpondencia nebola označená ako nezáväzná komunikácia, na ktorú sa vzťahuje následné uzavretie formálnej dohody, a

3. Zmluvné strany potvrdili súhlas všetkých kľúčových termínov, ktoré boli obmedzené iba na dvoch podmienkach (ktoré boli následne splnené). ^[5]

Tento prípad ukazuje, že formálnosť zmluvy má len malý význam v snahe poprieť existenciu zmluvy, kde skutočným úmysel oboch strán vyplýva z rokovaní a korešpondencie.

4. VŠEOBECNÉ VÝCHODISKÁ DODATKU K ZMLUVE

Dodatky k zmluvám sa uzavierajú z viacerých ekonomických káuz. Dôvodom pre dodatkovanie zmluvy môže byť objektívna skutočnosť, o ktorej zmluvné strany v čase podpisu nevedeli, alebo v tom čase ešte nenastala a súčasne je natoľko závažnou, že obidve zmluvné strany slobodne pristúpia po negociačnom procese k novácii pôvodnej zmluvy. Dôvodom pre dodatkovanie zmluvy môže byť takisto subjektívna skutočnosť jednej alebo druhej zmluvnej strany, ktorá jej znemožňuje splniť predmet zmluvy podľa pôvodne dohodnutých zmluvných podmienok a bude vyvíjať snahu o dosiahnutie zmeny nevyhovujúcich ustanovení zmluvy. Takúto subjektívnu skutočnosť však netreba vnímať vo vyhranenom negatívnom zmysle. Subjektívna skutočnosť, ktorá môže motivovať zmluvnú stranu k vyjednávaniu dodatku k zmene zmluvných podmienok, môže byť naopak skutočnosťou, ktorá zefektívni výkon zmluvných povinností, prípadne je výhodnou pre obidve zmluvné strany, čo v prípade dodatku býva spravidla podmienkou jeho uzavretia (tzv. podmienka obojstrannej výhodnosti alebo win- win).

„Zmena v obsahu záväzku sa týka vzájomných práv a povinností účastníkov (dlžníka a veriteľa). Podľa právnej úpravy môže k zmene obsahu záväzkov dôjsť na základe dohody strán (§516 OZ), v dôsledku omeškania dlžníka (§517 a nasl. OZ), alebo veriteľa (§585 OZ), pri ktorom dochádza k zániku pôvodného záväzku a k jeho nahradeniu celkom novým záväzkom.

Dohoda o dojednaní nového záväzku sa dotýka predmetu alebo obsahu pôvodného záväzku, avšak obstojí mimo pôvodného záväzku, príp. Vedľa časti pôvodného záväzku.“^[6]

V nadväznosti na uvedené skutočnosti, ktoré bývajú ekonomickým motívom dodatkovania zmlúv, možno rozdeliť na základe uvedeného faktora dodatky na:

a) dodatky vynútené objektívnymi skutočnosťami

b) dodatky vyžiadané zmluvnou stranou na základe subjektívnej skutočnosti

V prvom slede by sa mohlo uvedené rozdelenie zdať ako nepresné a pre účely právnej analýzy zbytočné. No podľa nášho názoru je práve toto delenie tým základným, od ktorého sa následne odvýja celá štruktúra a metodika dodatkovania zmluvy. Dodatky vynútené objektívnou skutočnosťou sú uzavierané spravidla bez tlaku, nakoľko sú negociované v záujme a z popudu obidvoch zmluvných strán. Naopak dodatky vyžiadané jednou zmluvnou stranou na základe subjektívnej skutočnosti sa budú prijímať spravidla ťažšie, a zmluvná strana, ktorá bude na strane oferenta dodatku, bude musieť nájsť ekonomickú motiváciu pre uzavretie takéhoto dodatku akceptantom. Práve na to môžu byť naviazané omnoho širšie súvislosti právnej regulácie takejto oferty, a to najmä z pohľadu jej účinnosti. Omnoho podstatnejším javom bude stanoviť moment, kedy došlo k účinnej akceptácii daného návrhu, a to najmä v tom prípade, ak sa druhá zmluvná strana danému dodatku bránila.

ZÁVER

V našich podmienkach možno nájsť tri možné postoje k dodatku, ktorý bol odsúhlasený elektronicky naproti tradične písomne uzavretej zmluve a to:

1. Dodatok sa bude považovať ako za neuzavretý, nakoľko nikdy nedošlo k reálnemu podpisu písomnej formy,

2. Dodatok sa bude považovať za neuzavretý, ale nastúpi pomerne neprebádaný inštitút predzmluvnej zodpovednosti, ale len vo vzťahu k dodatku zmluvy, kde si kontrahujúca strana, ktorej bol odmietnutý podpis dodatku, môže uplatniť eventuálnu náhradu škody, ktorá jej mohla vzniknúť v dôsledku odmietnutia podpisu tohto dodatku.

3. Dodatok sa bude považovať za uzavretý momentom, kedy si zmluvné strany prostredníctvom emailu potvrdili záväzné znenie dodatku a samotný podpis sa bude z právneho hľadiska vnímať skôr ako memorandum, bez právnych účinkov,

Podľa nášho názoru je v zmysle zásady dobromyseľnosti a poctivého obchodného styku potrebné vylúčiť prvú možnosť, aj keď si v rámci akademickej debaty vieme predstaviť minimálne zaujímavú debatu na túto tému. V zmysle spomenutej zásady poctivého obchodného styku, aj z ktorej bol odvodený inštitút predzmluvnej zodpovednosti a pod., sú podľa nášho názoru spravodlivejším riešeniami situácie podom bodom dva alebo tri, ktoré boli vymienené vyššie. Opätovne nateraz absentuje akákoľvek judikatúra na túto problematiku a veríme, že sa v dohľadnej dobe objaví akýkoľvek rozsudok, ktorý nám na to poskytne aspoň navádzajúcu odpoveď.

Inštitút predzmluvnej zodpovednosti, môže hľadať oporu v tom, že prípadné uplatnenie nárokov na náhradu škody nebude vyžadovať preukázanie uzavretia dodatku. Dôkazné bremeno v prípadnom spore sa bude orientovať skôr na preukázanie oprávnených očakávaní spolu s prípadnými stratami. Zmluvná strana, ktorá odmietla reálny podpis dohody, môže svojou argumentáciou trvať na tom, že mala právo do poslednej chvíle neuzavrieť danú zmluvu, nakoľko vyžaduje písomnú formu, a preto nemohol vzniknúť ani eventuálny nárok na náhradu škody. Vystavuje sa však riziku, že druhej zmluvnej strane bude priznaná samozrejme nielen náhrada skutočnej škody ale aj ušlý zisk, čo môže byť niekedy vyšším ekonomickým rizikom pre túto stranu, ako keď radšej ustúpi a prizná platné uzavretie zmluvy. Samozrejme výhodou tejto strany je, že takéto potvrdenie môže uskutočniť prakticky kedykoľvek, a tak zmariť akékoľvek snahy o náhradu ušlého zisku a pod.

Postup, ktorý prizná účinný akt uzretia zmluvy v čase vzájomného potvrdenia zmluvnými stranami emailom. K tomuto záveru sa dá dopracovať pomerne jednoduchým gramatickým výkladom. Avšak pripustením takéhoto výkladu sa môžeme dostať na šikmú plochu, kde akékoľvek emailové potvrdenie znenia, môže znamenať platné uzavretie zmluvy alebo dodatku k zmluve. V tomto prípade bude faktický podpis, len laickou formalitou bez právnych následkov.

Podľa nášho právneho názoru je najspravodlivejší práve tento postup.

Autor
JUDr. Ing. Michal Juhás

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/17619/Zbornik_Posobenie-prava-v-21-storoci.pdf