ústavný súd slovenskej republiky
Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § čl.124 – 140 Relevancia k §
| 80% |
právo na súdnu ochranu
Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 46Zákon – Občiansky súdny poriadok 99/1963 | Paragrafy: § 115, § 123, § 41
Úvod
Je desať rokov veľa alebo málo na vybudovanie si vlastnej pozície ústavného súdu členského štátu vo vzťahu k právu Európskej únie (ďalej len „Únia“)? A je vôbec potrebné budovať si osobitný vzťah v prípade ústavného súdu štátu, ktorý sa stal členom Únie až v roku 2004, teda v čase, keď determinanty tohto vzťahu už vyplývali z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie?
Odpoveď na druhú otázku by podľa nášho názoru mala byť jednoznačne pozitívna. Príklady ústavných súdov „starých“ členských štátov sú dôkazom toho, že nie je možné nájsť jeden správny model vzťahu ústavného súdu k právu Únie. Každý ústavný súd si hľadá vlastnú cestu, samozrejme podmienenú domácimi reáliami, ktorá by prispela k úspešnému plneniu záväzkov štátu plynúcich z členstva v Únii.
S prvou otázkou, teda otázkou, či na vybudovanie pozície ústavného súdu vo vzťahu k právu Únie stačí desať rokov, je to už trochu zložitejšie a to z toho dôvodu, že vzťah medzi ústavným súdom a právom Únie nie je konštantný jav, ale práve naopak ide o jav vo fáze neustáleho vývoja. Domnievame sa, že desať rokov by malo stačiť na vytvorenie základov tohto vzťahu, z ktorých by bolo možné vychádzať pri reakciách na aktuálny vývoj. A práve existenciu týchto základov by sme chceli v tomto príspevku analyzovať v súvislosti s rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“).
Naše skúmanie je uľahčené tým, že prvých päť rokov pôsobenia práva Únie na činnosť Ústavného súdu SR už bolo predmetom nášho záujmu v rámci dizertačnej práce s názvom „Problémy vzťahov medzi Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev a Ústavným súdom Českej republiky a Ústavným súdom Slovenskej republiky.“[1] [2] V tejto práci sme konštatovali, že prvých päť rokov bolo poznačených doktrínou, ktorú sme označili ako „doktrína vyhýbania sa komunitárnemu právu Ústavným súdom SR“. V tomto období bolo len minimum rozhodnutí Ústavného súdu SR, v ktorých sa vtedy ešte komunitárne právo prejavilo. Treba však súčasne uviesť, že tento stav nebol len zapríčinený len samotným Ústavným súdom SR, ale do značnej miery aj sťažovateľmi resp. navrhovateľmi, ktorí argumentáciu komunitárnym právom v svojich podaniach využívali len v minimálnej miere.
Tento príspevok sa teda zameriava hlavne na skúmanie obdobia ohraničeného rokmi 2009 – 2014 a to s cieľom zistiť postoj Ústavného súdu SR k právu Únie v troch kľúčových oblastiach. Prvou je problematika prejudiciálnych otázok predkladaných Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej „Súdny dvor“), druhou oblasťou je problematika Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a nakoniec treťou je oblasť kontroly súladu vnútroštátneho práva s právom Únie.
1. Prejudiciálne otázky predkladané Súdnemu dvoru a Ústavný súd SR
Podľa Súdneho dvora je prejudiciálne konanie upravené v čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi. Zámerom tohto konania je predísť rozdielnym výkladom práva Únie, ktoré majú vnútroštátne súdy uplatňovať, a jeho cieľom je za každých okolností zabezpečiť, aby právo Únie malo rovnaký účinok vo všetkých členských štátoch.[3]
Z uvedenej charakteristiky vyplýva, že prejudiciálne otázky vnútroštátnych súdov týkajúce sa platnosti a výkladu práva Únie sú dôležitým nástrojom na zabezpečenie jednotnej aplikácie práva Únie vo všetkých členských štátoch. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Súdny dvor cez svoje odpovede na položené prejudiciálne konanie „diktuje“ vnútroštátnym súdom, ako majú postupovať a tak sa dostáva do hierarchicky nadradeného postavenia voči vnútroštátnym súdom. Súdny dvor však neustále zdôrazňuje, že prejudiciálne konanie je nástrojom spolupráce a nie prostriedkom vytvárania vzťahov nadradenosti a podriadenosti. Je pravda, že Súdny dvor v svojich rozhodnutiach o prejudiciálnych otázkach vytváral teóriu práva Únie, ale to mohol robiť len vďaka tomu, že mu vnútroštátne súdu na túto činnosť vytvorili priestor svojimi prejudiciálnymi otázkami.
Ústavný súd vo všeobecnosti môže výraznou mierou prispieť k tomu, aby sa prejudiciálne konanie ako nástroj spolupráce so Súdnym dvorom riadne využíval a to tromi spôsobmi. Po prvé, môže sám klásť prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru (A). Po druhé, môže vykonávať kontrolu toho, či všeobecné súdy dodržiavajú povinnosť predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru (B) a po tretie, nebude zasahovať do autonómie vnútroštátnych súdov v súvislosti s rozhodnutím o predložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru (C). Všetky uvedené spôsoby ovplyvňovania využívania inštitútu prejudiciálnych otázok môžeme identifikovať aj v judikatúre Ústavného súdu SR.
A) Ústavný súd SR ako ten, kto kladie prejudiciálne otázky Ako pripomenula generálna advokátka Kokott v svojich návrhoch vo veci C- 239/07, Sabatauskas, aj ústavné súdy patria pod pojem súdy v zmysle čl. 267 ZFEÚ.[4] Napriek tomuto jednoznačnému konštatovaniu len tri ústavné súdy nemali problém s predložením prejudiciálnej otázky a to rakúsky[5], belgický[6] a litovský[7].
O tom, či niekedy predloží prejudiciálnu otázku nemecký ústavný súd, sa dlho viedli len teoretické diskusie, ktorých závery boli skôr skeptické k tejto možnosti. Francúzsky Conseil constitutionnel túto možnosť odmietal a to hlavne vzhľadom na krátke lehoty stanovené pre konanie pred ním. Rovnako negatívne sa k možnosti predloženia prejudiciálnej otázky staval taliansky ústavný súd.6 7 [8] Lenže od roku 2008 sa tento postoj začal meniť a ústavné súdy štyroch pôvodných členských štátov začali spolupracovať so Súdnym dvorom vo forme kladenia prejudiciálnych otázok. Najprv bola Súdnemu dvoru predložená prvá prejudiciálna otázka talianskeho ústavného súdu[9], o tri roky neskôr predložil svoje otázky španielsky ústavný súd[10] [11] a v roku 2013 vďaka možnosti naliehavého konania pre Súdnym dvorom aj francúzsky.11 V roku 2014 sa nakoniec pridal aj nemecký ústavný súd, keď predložil Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky týkajúce sa rozhodnutia Rady guvernérov Európskej centrálnej banky zo 6. septembra 2012 o rôznych technických parametroch priamych transakcií Eurosystému na sekundárnych trhoch so štátnymi dlhopismi.[12]
Zmenu postoja ústavných súdov považujeme za jednoznačne pozitívny jav. História totiž ukazuje, že rozhodovanie ústavných súdov členských štátov bolo ovplyvnené rozhodnutiami Súdneho dvora a rozhodnutia ústavných súdov boli zasa zdrojom inšpirácie, niekedy prostriedkom na určenie hraníc pre rozhodnutia Súdneho dvora. Vôľa na dialóg medzi týmito súdnymi inštitúciami teda existovala aj pri nevyužívaní prejudiciálneho konania zo strany ústavných súdov. Avšak tým, že ústavné súdy nekládli prejudiciálne otázky, zbavovali sa možnosti, aby bol ich dialóg so Súdnym dvorom ešte intenzívnejší.
Ústavný súd SR zatiaľ Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku nepredložil, aj keď bol k tomu navrhovateľmi viackrát vyzývaný.[13] Dôležité však je, že sa tejto možnosti nebráni a že výslovne pripúšťa možnosť, že „sa môže pri výkone svojich právomocí dostať taktiež do situácie, keď sa aj na neho bude vzťahovať povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku na rozhodnutie Súdnemu dvoru.“[14] Aj keď tento záver vyslovil Ústavný súd SR v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), neznamená to, že by možnosť predloženia prejudiciálnej otázky neprichádzala do úvahy v iných typoch konania. Napríklad v náleze PL. ÚS 3/09 z 26. januára 2011, ktorý bol vydaný v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, Ústavný súd SR uviedol, že ak by bol v konaní pred ním namietaný nesúlad vnútroštátneho právneho predpisu so Zmluvou o fungovaní EÚ, tak by bol nielen oprávnený, ale aj povinný preskúmať tvrdený nesúlad a rozhodnúť o ňom, či už podľa existujúcej judikatúry Súdneho dvora, resp. podľa zásad vyjadrených v rozsudkoch tohto súdu alebo po predložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267ZFEÚ.
B) Ústavný súd SR ako ten, kto vykonáva kontrolu dodržiavania povinnosti všeobecného súdu predložiťprejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru majú v zmysle čl. 267 ZFEÚ súdy, proti rozhodnutiam ktorých nie sú prípustné opravné prostriedky a ktoré pre rozhodnutie sporu potrebujú získať výklad práva Únie. Okrem toho takáto povinnosť vzniká všetkým súdom, ktoré pri rozhodovaní sporu majú pochybnosti o platnosti právneho aktu práva Únie.[15]
Kontrolu dodržiavania tejto povinnosti vykonáva Ústavný súd SR v rámci konania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Sťažnosti, v ktorých sťažovatelia namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne základného práva na zákonného sudcu garantovaného čl. 48 ods. 1 ústavy v dôsledku nesplnenia povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, nedali na seba dlho čakať. Prvé sťažnosti odmietol Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity jeho právomoci, keďže nepredloženie prejudiciálnej otázky je podľa jeho názoru dovolacím dôvodom, pričom tento opravný prostriedok využitý nebol.[16]
Prvýkrát konštatoval Ústavný súd SR porušenie základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy v dôsledku nepredloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru v náleze sp. zn. IV. ÚS 108/2010 z 19. októbra 2011. Z tohto nálezu vyplýva, že ak všeobecný súd mal povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru a tak neurobil, pričom nesplnenie tejto povinnosti má zároveň zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci samej, tak tým zbavuje účastníka konania práva, aby sa súčasťou právneho základu pre meritórne rozhodnutie stal výklad práva Únie uskutočnený Súdnym dvorom a takýmto postupom dochádza k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a súčasne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).
Z uvedeného je zrejme, že Ústavný súd SR nebude považovať za porušenie základného práva každé nesplnenie povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku, ale len také, ktoré dosiahne určitú intenzitu. Slovami Ústavného súdu SR musí ísť o „zásadné a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti.“ Ústavný súd SR si teda ponechal priestor na osobitné testovanie stupňa pochybenia všeobecného súdu pri porušení povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru.
Doterajšiu judikatúru Ústavného súdu SR v otázke porušenia povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru môžeme zhrnúť do troch bodov. Po prvé, porušenie tejto povinnosti môže mať za následok porušenie práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy. Po druhé, Ústavný súd SR bude skúmať, či sa všeobecný súd nachádzal v pozícii povinného súdu hlavne s ohľadom na okolnosti spôsobujúce zánik tejto povinnosti v zmysle judikatúry Súdneho dvora.[17] Po tretie, Ústavný súd SR bude posudzovať, akú intenzitu dosiahlo porušenie povinnosti zo strany všeobecného súdu.[18]
C) Ústavný súd SR ako ten, kto nezasahuje do autonómie všeobecného súdu v súvislosti s rozhodnutím o predložení prejudiciálnej otázky
Je už súčasťou konštantnej judikatúry Súdneho dvora tvrdenie, v zmysle ktorého „v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý vec prejednáva a musí prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia o prejudiciálnej otázke pre vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru.“[19]
Takto vnímaná autonómia všeobecného súdu by mohla byť negatívne zasiahnutá, ak by Ústavný súd SR v rámci konania o sťažnostiach v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy pripustil, že bude kontrolovať rozhodnutia všeobecného súdu o predložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru.
Ústavný súd SR bol s týmto problémom konfrontovaný v súvislosti so sťažnosťou, v ktorej sťažovateľka namietala, že Najvyšší súd svojím uznesením, ktorým predložil prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru, prerušil konanie a odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, porušil okrem iného jej základné právo na spravodlivé súdne konanie. Osobitne zdôrazňovala skutočnosť, že k predloženiu prejudiciálnych otázok došlo napriek tomu, že Ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 223/09 z 27. mája 2010 už raz zrušil rozhodnutia Najvyššieho súdu v predmetnom konaní. Najvyšší súd tak podľa nej predložením prejudiciálnych otázok nerešpektoval pre neho záväzné skoršie rozhodnutie Ústavného súdu SR.
Ústavný súd svoju argumentáciu v uznesení sp. zn. II. ÚS 128/2011 zo 6. apríla 2011 založil na judikatúre Súdneho dvora a hlavne na rozsudku vo veci C-210/06, Cartesio, v ktorom Súdny dvor konštatoval, že „keď sa vo veci koná po druhýkrát na súdnom orgáne prvého stupňa po tom, ako rozsudok ním vydaný bol zrušený súdnym orgánom rozhodujúcim s konečnou platnosťou, uvedený súdny orgán prvého stupňa sa môže obrátiť na Súdny dvor podľa článku 234 ES (v súčasnosti čl. 267 ZFEÚ) napriek existencii pravidla vo vnútroštátnom práve, podľa ktorého sú súdy viazané právnym názorom súdu vyššieho stupňa.“[20] Vo svetle tejto judikatúry vyhlásil Ústavný súd SR sťažnosť za neopodstatnenú a plne sa tak prihlásil k doktríne autonómie všeobecného súdu v súvislosti s rozhodnutím o položení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru a to na úkor záväznosti právneho názoru Ústavného súdu SR vyjadreného v jeho skoršom náleze.
2. Charta a Ústavný súd SR
Vďaka Lisabonskej zmluve, ktorá upravila znenie čl. 6 Zmluvy o Európskej únii (ďalej len „ZEÚ“), získala Charta silu primárneho práva. Vznikla tak atypická situácia, keď na základe odkazu obsiahnutého v čl. 6 ZEÚ sa z Charty vlastne stala medzinárodná zmluva a to napriek tomu, že nebola uzavretá spôsobom typickým pre medzinárodné zmluvy.
Vychádzajúc z preambuly Charty je možné tento dokument charakterizovať ako katalóg základných práv, slobôd a zásad, ktoré Únia uznáva. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o dokument záväzný len pre samotnú Úniu. V zmysle čl. 51 ods. 1 Charty sú však jej ustanovenia určené, pri dodržaní zásady subsidiarity, pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, ale aj pre členské štáty a to výlučne vtedy, keď vykonávajú právo Únie.
Keďže teda v prípade Charty ide o medzinárodnú zmluvu (aj keď atypickú vzhľadom na spôsob jej prijatia), ktorá v určitých situáciách zaväzuje Slovenskú republiku, otázka dodržiavania práv garantovaných Chartou zo strany Slovenskej republiky by mohla byť predmetom konania o sťažnostiach v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy.[21]
Ako ukazuje rozhodovacia činnosť Ústavného súdu, Charta sa po tom, ako získala právnu silu primárneho práva, stala módnou záležitosťou pri podávaní sťažností na Ústavný súd SR. Keďže niektoré základné práva obsiahnuté v Charte sú identické so základnými právami chránenými ústavou, sťažovatelia sa rozhodli pre podobný postup ako v prípade Dohovoru. Ak teda namietajú napríklad porušenie práva na súdnu ochranu garantovaného v čl. 46 ústavy, súčasne poukazujú aj na porušenie čl. 6 Dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivý proces, a tiež na porušenie čl. 47 Charty, ktorý rovnako upravuje právo na spravodlivý proces. V prípade Charty však zabúdajú na to, že táto je pre Slovenskú republiku určená len vtedy, ak sa v situácii, v ktorej sa namieta porušenie základného práva, vykonáva právo Únie.[22]
Túto skutočnosť by mal vysvetliť sťažovateľom Ústavný súd SR v svojich rozhodnutiach a ak sa nepreukáže vykonávanie práva Únie v konkrétnom prípade, mal by konštatovať neaplikovateľnosť Charty. Nie všetky senáty Ústavného súdu však zareagovali takýmto spôsobom. Prvý[23], druhý[24] a do apríla 2011 aj tretí senát[25] sa v svojich rozhodnutiach vôbec nezaoberajú otázkou aplikovateľnosti Charty a konštatujú, že k namietanému porušeniu Charty nedošlo. Pritom v mnohých prípadoch je neaplikovateľnosť Charty viac ako zrejmá.
Skúmanie aplikovateľnosti Charty uskutočňuje v svojich rozhodnutiach len štvrtý senát[26] a od apríla 2011 sa k nemu pridal aj tretí senát.[27] V ich rozhodnutiach sa nachádza odkaz na čl. 51 ods. 1 Charty a následne sa uskutočňuje overovanie toho, či v danom prípade ide o vykonávanie práva Únie zo strany Slovenskej republiky.
3. Kontrola súladu vnútroštátneho práva s právom Únie v konaní pred Ústavným súdom SR
V zmysle čl. 125 ods. 1 ústavy je referenčným kritériom kontroly ústavnosti aj medzinárodná zmluva, s ktorou vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. Takouto medzinárodnou zmluvou sú aj zmluvy tvoriace primárne právo Únie a tak teda tieto zmluvy môžu byť parametrom ústavnosti právnych predpisov.
V súvislosti s kontrolou súladu vnútroštátneho práva s právom Únie sme už skôr[28] poukazovali na problém čl. 144 ods. 2 ústavy, ktorý sa podľa nášho názoru dostáva do rozporu so závermi plynúcimi z princípu Simmenthal, keďže požaduje od sudcu všeobecného súdu, aby v prípade, že zistí rozpor vnútroštátnej normy s primárnym právom Únie, prerušil konanie a podal návrh na Ústavný súd SR na začatie konania o súlade v zmysle čl. 125 ústavy. Zatiaľ nie je zrejme, aké stanovisko k tomuto problému zaujme Ústavný súd SR, ale v každom prípade túto možnosť mať bude, keďže 22. augusta 2012 mu bol doručený návrh Krajského súdu v Bratislave na začatie konania o súlade ustanovenia § 51b zák. č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení zák. č. 548/2010 Z.z. a zák. č. 129/2011 Z.z. s ústavou, Dohovorom a Zmluvou o fungovaní Európskej únie.
Ďalším príkladom z aktuálnej rozhodovacej činnosti, v ktorom je namietaný nesúlad vnútroštátnej normy s právom Únie, je podanie skupiny poslancov z 10. októbra 2012, v ktorom poukazujú na nesúlad zák. č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov s, okrem iného, Chartou. Tento príklad podľa nášho názoru vhodne ilustruje určitú ustráchanosť Ústavného súdu vo vzťahu k právu Únie, ale aj rozdiel v efektívnosti činnosti Ústavného súdu SR a Súdneho dvora.
Zákon o elektronických komunikáciách je totiž implementačným aktom Slovenskej republiky vo vzťahu k smernici 2006/24 o uchovávaní údajov vytvorených alebo spracovaných v súvislosti s poskytovaním verejne dostupných elektronických komunikačných služieb alebo verejných komunikačných sietí (ďalej len „smernica 2006/24“). Táto smernica sa stala predmetom prejudiciálneho konania iniciovaného írskym súdom (konanie vo veci C-293/12) a následne rakúskym súdom (konanie vo veci C-594/12). Prejudiciálne otázky oboch súdov, ktoré Súdny dvor spojil do jedného konania, sa týkali platnosti smernice 2006/24 a to hlavne vo svetle základných práv garantovaných Chartou. S určitou mierou zjednodušenia by sme mohli konštatovať, že argumentácia v prospech neplatnosti smernice 2006/24 sa zhoduje s argumentáciou skupiny poslancov v súvislosti so zákonom o elektronických komunikáciách.
Zameriame sa teraz na to, akú činnosť vykonal Súdny dvor v súvislosti s írskym a rakúskym návrhom na začatie prejudiciálneho konania. Návrhy mu boli doručené 27. januára 2012 a 28. novembra 2012. Následne prebehla písomná časť konania a 9. júla 2013 sa uskutočnilo ústne pojednávanie. Generálny advokát predniesol svoje návrhy 12. decembra 2013 a rozsudok, v ktorom Súdny dvor vyhlásil smernicu 2006/24 za neplatnú[29], bol vyhlásený 8. apríla 2014. Čiže Súdny dvor potreboval na svoje rozhodnutie necelých dvadsaťsedem mesiacov a to ešte musíme pripomenúť, že vzhľadom na jazykový režim, v ktorom pracuje Súdny dvor, bola časť tohto obdobia venovaná nevyhnutným prekladom.
A ako sa darilo Ústavnému súdu SR pri rozhodovaní o návrhu skupiny poslancov z 10. októbra 2012? Ústavnému súdu SR trvalo osemnásť mesiacov, kým návrh prijal na ďalšie konanie a pozastavil účinnosť napadnutých ustanovení zákona o elektronických komunikáciách.[30] O návrhu nie je ešte do dnešného dňa rozhodnuté. Iste, je možné oponovať, že Ústavný súd SR čakal na výsledok konania pred Súdnym dvorom. Tento argument však neobstojí vo svetle informácie, že navrhovatelia žiadali od Ústavného súdu SR, aby sám predložil prejudiciálnu otázku. To by bolo umožnilo Ústavnému súdu, aby sa zapojil do diskusie o platnosti smernice 2006/24, čo je otázka dôležitá aj pre jeho rozhodnutie o návrhu skupiny poslancov. Zaujímavou je tiež skutočnosť, že vláda Slovenskej republiky nepovažovala za potrebné predložiť pripomienky v rámci konania pred Súdnym dvorom[31] a to napriek tomu, že výsledok konania bude mať zásadný vplyv na rozhodnutie Ústavného súdu.
Záver
Ako sme to uviedli už v úvode, našim cieľom bolo skúmať vzťah Ústavného súdu SR k právu Únie v troch oblastiach a to v oblasti prejudiciálnych otázok predkladaných Súdnemu dvoru, v oblasti Charty a nakoniec v oblasti kontroly súladu vnútroštátneho práva s právom Únie.
Zistili sme, že najprepracovanejšou oblasťou je zo strany Ústavného súdu SR oblasť prejudiciálnych otázok predkladaných Súdnemu dvoru. Z doterajšej judikatúry Ústavného súdu SR vyplývajú podľa nášho názoru jasné podmienky, za splnenia ktorých považuje Ústavný súd SR porušenie povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru za porušenie základného práva na súdnu ochranu. Pozitívne treba ohodnotiť aj výslovné zaradenie sa Ústavného súdu SR medzi tie ústavné súdy, ktoré uznávajú, že sú súdmi, ktoré sa môžu ocitnúť v pozícii súdu, ktorý predkladá prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru. Toto stanovisko je o to dôležitejšie, že primárne právo je v našom právnom systéme jedným z parametrov testovania ústavnosti vnútroštátnych noriem. Ďalšie „proeurópske“ rozhodnutie je stanovisko Súdneho dvora o nezasahovaní do autonómie všeobecného súdu v otázke kladenia prejudiciálnych otázok a to aj na úkor záväznosti právneho názoru Ústavného súdu SR.
V súvislosti s Chartou, ktorej vplyv sme skúmali v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, sme poukázali na podľa nášho názoru nesprávny prístup niektorých senátov Ústavného súdu SR, ktoré opomínajú pri skúmaní porušenia Charty venovať sa najprv otázke jej aplikovateľnosti.
Z rozboru činnosti Ústavného súdu SR v oblasti kontroly súladu vnútroštátneho práva s právom Únie vyplýva, že v záujme efektívnosti rozhodovania by bola vhodnejšia väčšia aktivita Ústavného súdu SR vo vzťahu k právu Únie, napríklad prostredníctvom kladenia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru.