Dňa 12. mája 2018 som na portáli Právne listy zverejnil článok s názvom „Trestnoprávna úprava stalkingu – aktuálne otázky teórie a praxe“[1]. Daný článok vyvolal zaujímavú polemiku v rôznych kruhoch, či už právnických alebo neprávnických. So mnou ako autorom článku (čitateľ mi istotne prepáči, že vzhľadom na charakter tohto článku budem ďalej písať v prvej osobe, hoci pre odborné práce je to neobvyklý štýl) bol vykonaný rozhovor v regionálnom periodiku Bánovské noviny, ktorého cieľom bolo bližšie objasniť problematiku stalkingu širokej verejnosti (čoho cieľom bol, ostatne, aj článok samotný)(2). K článku pridala komentár pani Júlia Mikolášiková, ktorá informovala o vlastných skúsenostiach z aplikačnej praxe orgánov činných v trestnom konaní pri objasňovaní stalkingu.
Dňa 10. októbra 2018 pridala osoba, vystupujúca pod menom „Michal Bobik Bobula“ k článku komentár. Okrem reakcie na predchádzajúci komentár pani Mikolášikovej v ňom reagoval aj na môj článok. Obsahom tohto komentára bola okrem odbornej diskusie a polemiky s článkom aj istá nepodložená a absolútne lživá domnienka, ktorá ma ako autora článku uráža a na ktorú by som chcel reagovať.
Aby si čitateľ mohol utvoriť objektívny obraz, prikladám predmetný komentár pána Bobulu v neupravenom znení:
„Nie som si celkom istý tým, že viete čo píšete. Pri každom jednom trestnom čine súd prihliada iba na dôkazy, ktoré boli získané zákonným spôsobom (§ 119 ods. 2 TP) takže aj tvrdenie poškodených ako aj nejaké „hárky papiera“ môžu slúžiť ako dôkaz, ak majú výpovednú hodnotu a boli získané zákonným spôsobom. Neviem odkiaľ máte štatistiky, keď tvrdíte, citujem:“žiadny znalecký posudok na mobil, počítač a podobne… Žiadne žiadosti/návrhy v zmysle § 116 Tr. por. a ak sú výnimky, tak urobia pošas vyšetrovania toľko pochybení, že dôkazy, ktoré nazhromaždili sú nezákonné.“ V prvom rade by som sa zaoberal otázkou použitia § 116 Tr. por. o jeho zákonnosti, ktorú spochybňujete, tak príkaz v intencii tohto ustanovenia vydáva v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora, ktorý musí byť dostatočne odôvodnený a sledovaný účel nemožno dosiahnuť iným spôsobom, čo musí OČTK v podnete dostatočne zdôvodniť dorozujúcemu prokurátorovi. Vydaním tohto príkazu sa dostanete ku údajom telekom. prevádzky vo forme čísel (časy a počty volaní, správ) nie však ku ich obsahu. Samozrejme aj počet telefonátov môže mať výpovednú hodnotu najmä pri TČ stalkingu. Následne je tu však aj využitie § 90 TP, ktoré už umožňuje zaznamenať aj obsah nejakých správ prípadne inej elektronickej komunikácie. Ja osobne som tieto ustanovenia využil už x krát, takže Vaše štatistiky majú výpovednú hodnotu ako Vami ironizované dôkazy vo forme hárkov papiera. Po ďalšie, neviem kto a ktorú časť tohto článku bude kopírovať do uznesenia, nakoľko v globále nemá s objasňovaním stalkingu veľa spoločného a už vôbec nie vo vzťahu ku aplikačnej praxi. Mám dojem že to je skopírovaná časť nejakej závarečnej práce, totiž už príklady v článku uvádzané nemajú so Stalkingom nič spoločné..:
„Páchateľ svoju manželku, s ktorou sa poháda, viackrát udrie tyčou do hlavy a pritom na ňu kričí. Po tom, ako za ním vyjde na chodbu aj manželka, páchateľ svoje konanie zopakuje. Keď manžel následne odíde z bytu, o hodinu pošle manželke SMS správu s urážlivým textom. V danom prípade ešte nejde o trestný čin nebezpečného prenasledovania (§ 360a TZ), nakoľko časové rozpätie niekoľkých hodín sa určite nedá považovať za dlhodobé, ani keby sme vzali do úvahy vyššiu intenzitu spáchaných útokov.“(tu by som zvažoval právnu kvalifikáciu § 14 ku § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b) TZ s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) TZ – ani stopa po Stalkingu)
2. „V rodine, kde často dochádza k domácemu násiliu, manžel zmláti svoju manželku a následne z domu odíde zhruba na niekoľko mesiacov. Počas tohto obdobia manželku často navštevuje jej starší brat, ktorý počas návštev viackrát v zápale hnevu vyhlási, že „keď toho sviniara dostane do rúk, zabije ho“. Ak by sme vyhrážku posudzovali izolovane, prišli by sme k záveru, že je spôsobilá vyvolať u manželky dôvodnú obavu o život jej manžela. Treba však brať do úvahy aj to, že manželka pozná svojho staršieho brata a vie, že svoje vyhrážky nemyslí vážne a takto sa vyjadruje v zápale emócii. Takže vyhrážka nielenže nevyvolá u manželky dôvodnú obavu, ale ani neexistujú reálne podklady na to, aby obavu vyvolali, keďže napríklad viacero ľudí z okruhu staršieho brata manželky bude svedčiť o tom, že jej brat má občas nepokojnú povahu, no nikomu by nedokázal ublížiť.“ V tomto prípade názor manželky a iných osôb, čo jej brata poznajú a budú vypovedať o jeho povahových vlastnostiach, nahrá rolu, nakoľko vyhrážky jej brata smerujú na osobu jej manžela a u neho sa bude skúmať dôvodná obava z týchto vyhrážok…
Na záver: Celé zle aj článok a Váš komentár p. Mikolášiková to len dorazil…Pekný deň“
Pre objektivitu dodávam, že prvá časť komentára (až po vetu, v ktorej autor vyjadruje pochybnosť o tom, že OČTK budú časti môjho článku kopírovať po uznesení) je reakciou na komentár pani Mikolášikovej. Od tejto vety už autor komentára reaguje na môj článok.
Na úvod považujem za potrebné reagovať na obvinenie pána Bobulu, podľa ktorého je môj článok „skopírovanou časťou nejakej záverečnej práce“. Pána Bobulu, ako aj čitateľov ubezpečujem, že článok je mojím dielom a v nijakom prípade nejde o plagiát. V článku som, samozrejme, citoval viaceré publikácie, ktoré sa téme venujú, pričom medzi nimi bola aj záverečná práca, ktorej autorkou bola študentka Právnickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe. Za dôležité však považujem, že:
1. všetky vyjadrenia, ktoré boli obsiahnuté v danej záverečnej práci (ako aj všetky ostatné vyjadrenia z iných publikácii) som riadne a v súlade s citačnými normami podložil citáciami. Každý tak môže ľahko určiť, ktoré časti mojej práce boli odcitované a ktoré som vypracoval ja osobne.
2. citácie z danej záverečnej práce ani zďaleka netvoria väčšinu z článku. Je pravdou, že odkaz na článok sa v citáciách v závere článku objavuje často, no priamo z danej záverečnej práce som citoval iba v jednom prípade. Vo všetkých ostatných prípadoch mi práca poslúžila ako nepriamy zdroj k ďalším odborným publikáciám (najmä ku komentáru profesora Šámala k českému Trestnému zákoníku). Tak či onak, akúkoľvek prevzatú myšlienku som riadne podložil citáciami.
Ubezpečujem pána Bobulu, že nemám absolútne žiadnu motiváciu konať nečestne a preberať cudzie myšlienky bez uvedenia pôvodného zdroja. Daný článok vznikol s cieľom vytvoriť komplexnú prácu o stalkingu a jeho trestnoprávnej úprave. Na jeho tvorbe som pracoval takmer mesiac a preštudoval som viaceré odborné publikácie, vrátane judikátov. Pracoval som na ňom vo svojom voľnom čase a bez nároku na akúkoľvek odmenu. Tou mi malo byť zvýšenie právneho vedomia verejnosti o tejto téme. Odbornú diskusiu, samozrejme, vítam, no už menej vítam podobné, ničím nepodložené dohady.
Pán Bobula v komentári takisto vyjadruje svoj subjektívny názor, podľa ktorého článok nemá veľa spoločné s objasňovaním stalkingu, a ani s aplikačnou praxou. Tu by som rád pripomenul, že ja pod aplikačnou praxou chápem najmä judikatúru, teda rozhodovanie orgánov ochrany práva. V článku som citoval viaceré judikáty Najvyššieho súdu ČR, Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR, Najvyššieho správneho súdu ČR, je tam tiež aj jeden judikát Európskeho súdu pre ľudské práva. Som toho názoru, že dané judikáty dostatočne reflektujú aplikačnú prax. V článku som rovnako citoval aj pána Izakoviča (prokurátora), ktorý v inom článku na portáli Právne listy rozprával o aplikačnej praxi OČTK vo vzťahu k posudzovaniu vyjadrenia páchateľa, ktorým páchateľ vyvolal u poškodeného dôvodnú obavu.
Čo sa týka časti komentára pána Bobulu, v ktorom prináša odbornú polemiku k môjmu článku, tu by som na komentár pána Bobulu rád reagoval nasledovne:
Vyjadrenie pána Bobulu:
„“Páchateľ svoju manželku, s ktorou sa poháda, viackrát udrie tyčou do hlavy a pritom na ňu kričí. Po tom, ako za ním vyjde na chodbu aj manželka, páchateľ svoje konanie zopakuje. Keď manžel následne odíde z bytu, o hodinu pošle manželke SMS správu s urážlivým textom. V danom prípade ešte nejde o trestný čin nebezpečného prenasledovania (§ 360a TZ), nakoľko časové rozpätie niekoľkých hodín sa určite nedá považovať za dlhodobé, ani keby sme vzali do úvahy vyššiu intenzitu spáchaných útokov.“(tu by som zvažoval právnu kvalifikáciu § 14 ku § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b) TZ s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) TZ – ani stopa po Stalkingu)“
Moja reakcia:
Účelom tohto príkladu bolo načrtnúť, čo netreba považovať za trestný čin nebezpečného prenasledovania (§ 360a TZ) vo vzťahu k znaku času v porovnaní so znakom intenzity. Vykreslil som tu situáciu, pri ktorej malo byť už na prvý pohľad jasné, že nejde o nebezpečné prenasledovanie. Účelom bolo vyhnúť sa prípadnej polemike, či daná situácia nezodpovedá § 360a TZ. Naozaj nechápem, prečo pán Bobula zdôrazňuje, že nejde o trestný čin nebezpečného prenasledovania, keď som to povedal už ja sám v komentári k príkladu. O príklad k tomuto trestnému činu nikdy nemalo ísť.
Vyjadrenie pána Bobulu:
„2. „V rodine, kde často dochádza k domácemu násiliu, manžel zmláti svoju manželku a následne z domu odíde zhruba na niekoľko mesiacov. Počas tohto obdobia manželku často navštevuje jej starší brat, ktorý počas návštev viackrát v zápale hnevu vyhlási, že „keď toho sviniara dostane do rúk, zabije ho“. Ak by sme vyhrážku posudzovali izolovane, prišli by sme k záveru, že je spôsobilá vyvolať u manželky dôvodnú obavu o život jej manžela. Treba však brať do úvahy aj to, že manželka pozná svojho staršieho brata a vie, že svoje vyhrážky nemyslí vážne a takto sa vyjadruje v zápale emócii. Takže vyhrážka nielenže nevyvolá u manželky dôvodnú obavu, ale ani neexistujú reálne podklady na to, aby obavu vyvolali, keďže napríklad viacero ľudí z okruhu staršieho brata manželky bude svedčiť o tom, že jej brat má občas nepokojnú povahu, no nikomu by nedokázal ublížiť.“ V tomto prípade názor manželky a iných osôb, čo jej brata poznajú a budú vypovedať o jeho povahových vlastnostiach, nahrá rolu, nakoľko vyhrážky jej brata smerujú na osobu jej manžela a u neho sa bude skúmať dôvodná obava z týchto vyhrážok…“
Moja reakcia:
Pán Bobula nevzal do úvahy to, že daná skutková podstata je formulovaná nasledovne:
„Kto iného dlhodobo prenasleduje takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu o jeho život alebo zdravie, život alebo zdravie jemu blízkej osoby alebo podstatným spôsobom zhoršiť kvalitu jeho života, tým, že
a) sa vyhráža ublížením na zdraví alebo inou ujmou jemu alebo jemu blízkej osobe…“
Okrem vyhrážania sa ublížením na zdraví (resp. inou ujmou) samotnému poškodenému je v skutkovej podstate alternatívne vyjadrené aj vyhrážanie sa ublížením na zdraví „jemu blízkej osobe“. Vyhrážka teda smeruje na blízku osobu (manžela poškodenej) – avšak, dôvodná obava z toho, že manželovi bude ublížené, mohla vzniknúť u samotnej manželky.
Čo sa týka názoru pána Bobulu, podľa ktorého sa dôvodná obava bude skúmať jedine u manžela, tak tu prikladám judikatúru:
„Nevyžaduje sa, aby ten, komu je vyhrážané, bol vyhrážaniu prítomný. Postačí, ak je vyhrážka adresovaná poškodenému takým spôsobom, že si je páchateľ vedomý, že sa poškodený o nej dozvie, napr. prostredníctvom ďalšej osoby, telefonicky, listom alebo inak.“(3)
Z judikátu vyplýva, že poškodený nemusí byť vyhrážaniu prítomný, avšak páchateľ si musí byť vedomý, že poškodený sa o vyhrážke dozvie. Z môjho príkladu nič také nevyplýva – vyjadrenia staršieho brata poškodenej sú iba produktmi zápalu hnevu a emócii. Keďže starší brat si nie je vedomý, že by sa manželka ďalej stýkala so svojím manželom, logicky nemôže brať do úvahy možnosť, že sa manžel o jeho vyhrážkach (navyše prejavených v zápale hnevu) dozvie. Preto sa domnievam, že vo vzťahu k manželovi poškodenej páchateľovo konanie nemôže naplniť skutkovú podstatu trestného činu nebezpečného prenasledovania (§ 360a TZ).
Z toho dôvodu si myslím, že za poškodenú možno považovať výhradne manželku a dôvodnú obavu je teda možné skúmať výhradne u nej.
Chcem pánovi Bobulovi poďakovať za príspevok do odbornej diskusie. Stotožňujem sa s tým, že aj negatívna reakcia na článok je reakciou a odbornej polemike môže len pomôcť. Zároveň však dodávam, že takáto diskusia by mala byť vedená v korektnom duchu, mala by byť obmedzená výlučne na otázky odborného charakteru a v nijakom prípade by nemala obsahovať ničím nepodložené domnienky, ktoré osobne vnímam ako urážku.
Spoločenský status právnika v posledných rokoch veľmi poklesol a mnoho ľudí ich vníma ako špekulantov, ktorí len ohýbajú spravodlivosť. Myslím si, že by sme k budovaniu takéhoto negatívneho statusu o právnickej profesii sami nemali prispievať tým, že sa budeme navzájom nepodložene osočovať a obviňovať z plagiátorstva. Vyjadrujem poľutovanie nad tým, že zjavne nepodloženou domnienkou z toho, že som sa dopustil takého závažného deliktu, akým je plagiátorstvo, bol pán Bobula spôsobilý ešte viac znížiť spoločenský status našej profesie.
Autor
Adam Briešťanský
Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a691-trestnopravna-uprava-stalkingu-pokracovanie-clanku