Nový návrh z dielne vládneho kabinetu o novele Zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách, ako reakcia na momentálnu krízu spôsobenú šírením vírusu tipu Covid-19, známym hlavne pod názvom „koronavírus“, považujem za nešťastné riešenie. Dokonca si dovolím tvrdiť, že prijatá novela by znamenala porušenie práva na ochranu súkromia definovaného v článku č.8 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej ako EDĽP alebo Európsky súd). V tomto príspevku sa budem, a to na základe vlastného právneho názoru,snažiť zjednodušene a zrozumiteľne vysvetliť dôvody, ktoré opodstatňujú toto moje tvrdenie minimálne v teoretickej rovine.
1.Európska právna úprava a postup ESĽP v prípade porušenia práv podľa čl.8 EDĽP
Čl. 8 EDĽP definuje právo jednotlivca na rešpektovanie súkromného a rodinného života. Európsky súd pre ľudské práva sídliaci v Štrasburgu, vo svojej judikatúre opakovane pripomína, že obsahom tohto článku je ochrana jednych z najdôležitejšich hodnôt všeobecne chránených týmto Dohovorom, a to ľudskej integrity a ľudskej dôstojnosti. Dovolím si teda tvrdiť, že V prípade schválenia novely môže dôjsť k neprimeranému zásahu vlády Slovenskej republiky do ochrany vnútropersonálnej sféry práv jednotlivca.
§1 článku 8 totiž ustanovuje:
„Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.“ Ide o absolútne právo človeka na ochranu svojích vlastných najzákladnejších hodnôt. Inými slovami povedané, z obsahu tohto odstavca vyplýva, že je vylúčený zásah verejnej moci do výkonu týchto práv.
Avšak, v §2 tohto článkusú zároveň uvedené isté limity, v rámci ktorých možno toto základné právo jednotlivca obmedziť j:
„Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.“
Európsky súd v rámci svojej interpretačnej právomoci definoval, napr. v prípade „Odiévre proti FR z roku 2003“, že §2 predpisuje 3 základné podmienky, za ktorých splnenia môže členský štát limitovať výkon práva na súkromný a rodinný život:
1.podmienka: Zásah môže byť vykonaný len na základe vopred prijatého vnútroštátneho zákona. To znamená, že pokiaľ by konkrétny štát nemal reálnu právomoc k takémuto zásahu pristúpiť, jeho ingerencia by bola považovaná za právne porušujúcu z pohľadu európskeho, a teda zároveň aj slovenského práva.
2.podmienka: princíp nevyhnutnosti. Vrámci tohto princípu, štát môže obmedziť právo jednotlivca len v nevyhnutnom prípade. Inak povedané, dôležitosť zásahu je nevyhnutne potrebná pre opodstatnenie zásahu vzhľadom na vopred stanovený účel, ktorý týmto zásahom štát sleduje.
3.podmienka: existencia legitímneho účelu. Nestačí len, že štát len zhodnotí svoj vlastný zásah ako nevyhnutný, ale táto nevyhnutnosť musí sledovať aj istý vopred určený cieľ, ktorý musí byť zároveň dostatočne opodstatnený. Tieto ciele sú taxatívne spomenuté v EDĽP. Štát môže teda obmedziť súkromné právo len v záujme: národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,hospodárskeho blahobytu krajiny,predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
Zároveň je nutné povedať, že pojmy ako nevyhnutnosť, ktoré sú vymenované ako legitímne ciele v §3 pôsobia dosť vágne a európske právo tak necháva veľký priestor pre zmluvné strany (štáty, ktoré podpísali Dohovor), upraviť si svoju legislatívu podľa vlastnej vôle ( vnútroštátny zákonný rámec) , a následne postupovať v ich medziach, častokrát teda aj obmedzujúco, vo vzťahu k osobám, ktorého podliehajú jeho jurisdikcii, v spojitosti s ochranou práva na rešpektovanie osobného a rodinného života. Táto menšia miera povinností, pokiaľ ide o podriadenie vnútroštátnych poriadkov európskemu právu, je odôvodnená tým, že čl. 8 EDĽP obsahovo poníma pomerne veľké množstvo sociálnych javov, ktoré si vyžadujú zvýšenú mieru ich rešpektovania, a to z dôvodu existencie rôznorodých postojov jednotlivých štátov vo vzťahu k ich vlastnej právnej úprave. Ide napríklad o prípady registrovaných partnerstiev medzi osobami rovnakého pohlavia, transexuality, adopcie dieťaťa homosexuálnymi pármi a pod. V týchto otázkach teda štát môže prijať vlastnú legislatívu, do ktorej európske právo zasahuje len minimálne.
Avšak okrem otázok ,týkajúcich sa pohlavia Európsky súd častokrát rieši aj situácie spojené s anonymnými pôrodmi ( Odiévre proti Francúzsku 2003), určeniu otcovstva ( Jaggi proti Švajčiarsku 2006), slobody názoru ( Goodwin proti Spojenému kráľovstvu 1996-sloboda tlače), práva na ochranu súkromia verejne známych osôb, u ktorých sa predpokladá zvýšená miera znášanlivosti voči zásahom do ich súkromia, a to primárne zo strany médií ( Von Hannover proti Nemecku z r. 2004 a 2012, Axel Springer proti Nemecku 2012) atď. V týchto témach už európska právna ochrana variuje v súvislosti s predmetom tvoriacim konkrétnu právnu skutočnosť. V úvahu sa musí brať aj existencia tzv. základného štátneho princípu, teda akejsi ustálenej morálnej normy reflektujúcej historicko-spoločenský vývoj a tradície daného štátu. Napríklad v prípade Francúzsko proti Odiévre 2003,sa dospelá žena domáhala zistenia, kto je jej biologickou matkou. Za normálnych okolnosti, by súd mohol určiť, že sa jedná o základné právo osoby, ktorého efektívna ochrana môže mať reálny dopad pre jej osobnostný vývoj a identitu.Avšak, problém prípadu spočíva v tom, že vo Francúzsku od roku 1941 platí zákon o tzv. „accouchement sous X“, ktorý oprávňuje budúcu matku požiadať o utajenie jej vlastnej identity, a zároveň sa zriecť svojho materstva vo vzťahu k novonarodenému dieťaťu. Tento vyššie spomenutý prípad sa týka práve otázky anonymného pôrodu, a Európsky súd bol teda povinný zobrať na zreteľ konkrétne skutočnosti prípadu, a teda meritórne rozhodnúť, že i keď právo poznať svojich rodičov je základným právom osoby na ochranu jej súkromného života, musí takisto rešketovať aj existenciu práva matky na ochranu jej identity. Súd následne rozhodol, že Franzúsko neporušilo čl.8 Európskeho dohovoru z dôvodu, že jeho úrady odmietli sťažovateľke sprístupniť informácie o jej matke. Toto odopretie bolo legitímne aj z dôvodu dlhodobej účinnosti zákona prijatého v roku 1946,ktorý ikeď ojedinelý v porovnaní s legislatívou ostatných členských štátov, reflektuje isté, vo Francúzsku dlhodobo zaužívané oprávenie matiek vzdať sa anonymne svojho dieťaťa.
Súd teda postupuje v každom prípade osobitne, čím zároveň formuje európske právo v súvislosti s ochranou práv a slobôd jednotlivca. Vo veľa prípadoch, kedy by bežný laik v oblasti práva ľudsky zhodnotil, že ide o jasné porušenie práva osoby, si musí uvedomiť, že úlohou súdu je rozhodnuť takým spôsobom, aby zároveň zachoval relatívnu rovnováhu medzi dvomi vzájomne konfrontovanými záujmami- štátno spoločenským a individuálno-osobným.
Teda, v súvislosti so spomínanou novelou, ktorú predostrela Vláda SR v súvislosti s monitorovaním súkromných telefonických hovorov osôb, sa vytvára priestor pre podobnú konfrontáciu. Na jednej strane stojí štát a jeho záujem prijať, na základe pozmeneného zákona, opatrenie, odpočúvať a sledovať všetky osoby nachádzajúce sa na území SR, a tým pádom evidentne zasahovať do ich súkromnej sféry. Na druhej strane existuje právo týchto osôb na rešpektovanie ich súkromného a rodinného života ( čl.8 EDĽP a články 16 ods.1 a 19 ods.2 Ústavy SR).
2.Jurisdikcia ESĽP v otázke telefonických odpočúvaní
V otázke odpočúvania telefonických rozhovorov a monitorovania pohybu existuje niekoľko predošlých rozhodnutí ESĽP:
V roku 2015, ESĽP rozhodoval prípad, v ktorom bol advokát (sťažovateľ) zastupujúci istú obchodnú spoločnosť podozrivú z nelegálnej ekonomickej trestnej činnosti, na základe zákona prijatého rumunskou vládou s časovým obmedzení na dobu 30 dní, odpočúvaný v rozhovoroch so svojim klientom. Súd v tomto rozhodnutí potvrdil, že nahrávanie osobných telefónnych konverzácii spadá pod právnu úpravu článku 8 EDĽP, pretože predstavuje zásah do oblasti súkromia osoby, a to konkrétne do jeho práva na utajenú osobnú korešpondenciu.Z dôvodu,že prijaté zákonné opatrenie bolo vopred určené len pre odpočúvanie spolumajiteľov a zamestnancov spoločnosti, súd rozhodol o nezákonnosti zasahovania do tajnosti tých rozhovorov, ktoré boli vedené aj s osobou sťažovateľa.
Treba dodať, že vo všeobecnosti európsky súd rozhoduje o porušení práv v dvoch vzťahovo-právnych rovinách. Prvú rovinu tvorí tzv. horizontálny vzťah, ktorý predstavuje vzájomnú interakciu medzi fyzickými osobami (alebo aj právnickými).Tento vzťah je charakteristický tým, že za normálnych okolností je z neho vylúčený dosah štátu a subjekty tohto vzťahu vykonávajú svoje práva samostatne.Úlohou štátu je len vytvoriť také podmienky, aby súkromnoprávne subjekty mali zabezpečenú dostatočnú ochranu svojich práv. Štát zasahuje len v nevyhnutných prípadoch zväčša pokiaľ dôjde k porušeniu práv subejktum ktory sa následne dovoláva ochrany svojho práva napríklad podaním žaloby na súde. Druhú rovinu predstavuje vertikálny vzťah medzi štátom a fyzickou osobou, (podobne ako vo vyššie spomenutom prípade.) Je potrebné si uvedomiť,že štát zodpovedá za porušenie práv zo strany jeho verejných činiteľov. Môže ísť o politikov (napr. prijatím normatívneho právneho aktu, ktorý porušuje práva fyzických osôb.Štátna zodpovednosť môže vzniknúť aj na základe protiprávneho rozhodnutia súdu či správneho orgánu, ale rovnako aj neoprávneným zásahom príslušníka policajného zboru a pod.)To, či sa súd prikloní k ochrane práv jednotlivca alebo uprednostní záujem štátu, záleží od konkrétej kategórie práv a od povahy vzniknutej právnej skutočnosti.Napríklad v prípade práva na prístup k slobodným voľbám je európsky sudca pomerne dosť opatrný v spojitosti s rozhodovaním v neprospech štátu, nakoľko oblasť úpravy volebného systému či podmienok týkajúcich sa aktívneho alebo volebného práva je v prevažnej časti ponechaná pre individuálne rozhodnutie každého štátu samostatne. Súd zasahuje len v prípade, keď zistí, že štátna úprava politických práv nekorešponduje so základnými princípmi demokracie ,čím následne dochádza porušeniu v ich samotnom základe.
V prípade ochrany práva na súkromný a rodinný život je miera štátnej svojvôle definovaná v každej vzťahovej podkatégorí odlišne. Ako som už spomínal v prípade otázky pohlavia súd nemôže rozhodovať schematicky, ale je povinný sledovať, či na medzištátnej úrovni existuje aspoň väčšinový konsenzus. Navyše v každej z týchto katégorii právnych vzťahov existuje množstvo čo i len minimálne odlišných skutočností, ktoré môžu mať rozhodujúci dopad pre konečné znenie súdneho rozhodnutia. Napríklad v porovnaní s rozhodnutím v prípade Odiévre ( anonymný pôrod), v kauze Gaskin proti Spojenému kráľovstvu z r. 1989, súd rozhodol, že žalobca má právo poznať svojho biologického otca. Pritom vo svojej podstate sa jednalo o dva totožné prípady, kedy sa sťažovatelia domáhali ochrany rovnakého záujmu, a to poznať svoju vlastnú osobnú identitu, ktorá spadá pod ochranný rámec čl. 8. Odlišné skutočnosti sa v prípade Gaskin týkali toho,že otec, ktorý počas života odmietal podstúpenie biologického testu, po čase zomrel, a sťažovateľ mal už vyše 60 rokov, kedy súd skonštatoval, že vzhľadom na nové okolnosti má sťažovateľ právo na vykonanie exhumáciue osoby, u ktorej existovala dostatočne veľká pravdepodobnosť, že sa biologické testy pre určenie otcovstva nakoniec potvrdia.
Pokiaľ ide o právnu úpravu ochranny korešpondencie, pod ktorú spadá aj ochrana súkromia v rámci telefonického rozhovoru, súd rozhoduje prevažne v prospech fyzických osôb. Vzhľadom na súkromný charakter vzťahov, ide o výmenu citlivých informácií,ktoré je štát povinný chrániť nielen z pozície plnenia negatívnych povinností (pasívny element-zdržať sa,nezasahovať do horizontálnych vzťahov medzi jednotlivcami), ale takisto aj povinností pozitívnych (aktívny element- prijímať predpisy a vykonávať opatrenia na predchádzanie, zastavenie alebo odstránenie negatívnych zásahov do tejto súkromnej sféry).
Za pozornosť stojí stručná prezentácia niektorých rozhodnutí Európskeho súdu v tejto problematike.
Principiálnym prípadom je Klass proti Nemecku z 1978, v ktorom európsky súd preskúmaval zásah štátnej moci na základe prijatého zákona, ktorý oprávňoval odpočúvať telefonické rozhovory medzi súkromnými osobami. Išlo o reakciu na tedajšie zvýšené riziko hroziaceho terorizmu.Sťažovatelia sa následne obrátili na ESĽP z dôvodu porušenia ich práva na súkromie. Dôležité je poznamenať, že zákon nebol v tej dobe ešte uvedený do účinnosti. V tomto prípade súd skonštatoval, že existencia konkrétnej prijatej právnej normy, ktorá ešte nenadobudla účinnosť, nepredstavovala neprimeraný zásah do práv navrhovateľov. Navyše, nemecký zákonodarca sledoval jej prijatím legitímny účel ochrany národnej bezpečnosti a verejného poriadku podľa §2 čl. 8 EDĽP. Súd navyše poukázal na fakt,že aj keby nebral v úvahu legitímnosť cieľa, zákon z dôvodu jeho neúčinnosti priamo nezasahoval do súkromnej sféry sťažovateľov. Rozhodol teda, že v danom prípade nešlo o porušenie čl.8 zo strany nemeckého štátu.
V prípade Malone proti Spojenému kráľovstvu z 1984, došlo k odpočúvaniu telefonickej komunikácie, ktoré ESĽP klasifikoval ako porušujúce čl.8, z dôvodu, že bolo vykonané napriek neexistencii vopred prijatého zákona. Naopak v prípade Kruslin proti Francúzsku z r.1990 bolo odpočúvanie vykonané síce vykonané zákonnym spôsobom, avšak v súvislosti s nedostatočným definovaním oprávnených zásahových postupov rozhodol súd v prospech navrhovateľa.
V roku 2005 ESĽP rozhodoval o oprávnosti odpočúvania telefonických rozhovorov väzňov v telefonickej miestnosti väzenského zariadenia v prípade Wise proti Francúzsku. Takisto sa priklonil k ochrane súkromného záujmu, pretože odpočúvanie väzňov bolo nerpimerané sledovanému cieľu.Konkrétne záujem štátnych zložiek presahoval hranicu ochrany verejného záujmu, nakoľko bolo preukázané, že hlavným cieľom verejných činiteľov bolo sledovať osobný rodinný život týchto väzňov, ktorý predstavuje výlučne intímnu zložku súkromného života človeka.
Možný dopad prijatia novely zo strany SR vo vzťahu k európskemu právu
Pokiaľ ide o situáciu súvisiacu s plánovanou novelou zákona o elektronických komunikáciách na Slovensku, v skratke predstavím vlastný subjektívny právny názor v tejto otázke, a to s tým, že sa budem zároveň opierať o predošlé postupy ESĽP v podobných prípadoch, a samozrejme o základné princípy, na ktorých je postavená všeobecná úprava ľudských práv. Takisto musím podotknúť, že touto analýzou nie som ovplyvnený žiadnými politickými názormi, ale vychádzam čisto z faktov danej situácie. Možno skonštatovať, že táto časť je akousi simuláciou rozhodovania Európskeho súdu, pokiaľ by bol konfrontovaný s podobnou otázkoum, čím však v źiadnom prípade nevyvraciam,že by nezvolil iný druh právnej interpretácie.
V prípade, ak by Európsky súd rozhodoval o potencionálnom zásahu Slovenskej republiky do práva na súkromie z dôvodu prijatia tejto novely zákona,je zrejjmé, že by postupoval klasicky, t.j. na základe overenia troch podmienok, ktorých splnenie je nevyhnutné pre určenie porušenia čl.8 zo strany Slovenskej republiky.
Prvou podmienkou, ktorú by bol súd povinný overiť, je samozrejme existencia legálnej bázy, ktorá by opodstatňovala zásah štátu do súkromnej sféry. V tomto prípade by teda podmienka bola splnená, pretože toto obmedzujúce opatrenie má vzniknúť práve na základe chystanej novely zákona o elektronických komunikáciách. Súd zvykne takisto overovať, či konkrétny zákon je dostatočne prístupný pre verejnosť. Inak povedané skúma,či sa nejedná o predpis, o ktorého prijati a účinnosti nemohla verejnosť vedieť, a to z dôvodu nedostatočného informovania spoločnosti zo strany predstaviteľov štátu. Táto podmienka tzv. akcesibility by bola splnená teda taktiež.Takisto znenie zákona musí byť dostatočne odôvodnené, aby nedošlo k svojvolnému používaniu štátnej moci.
Pokiaľ ide o druhú podmienku, súd musí overiť, či by podobný zásah bol v demokratickej spoločnosti nevyhnutný vhľadom na účel, ktorý štát touto ingerenciou sledoval. Oproti podmienke č.1, treba poznamenať, že zvyšné dve predstavujú pre Európsky súd oveľa väčšie komplikácie, a to z dôvodu vágnosti použitých termínov. Vzniká tak veľký priestor pre subjektívny názor súdu.Je dôležité spomenúť,že veľakrát sa jedná o prípady, kedy je zároveň meritórne rozhodnutie spôsobilé vytvárať isté pochybnosti u značnej časti verejnosti. Najväžšie riziko pre vydanie pochybného rozhodnutia vzniká hlavne v otázkach, kedy je pre súd osobitne ťažké rozhodnúť, ktorý z dvoch oproti sebe stojacich záujmov uprednostní. Vo všeobecnosti, nevyhnutnosť vstupu štátu do oblasti integrity osoby musí byť dostatočne veľká na to, aby jej odôvodnenosť nevytvárala značnú mieru pochybností. Z iných rozhodnutí ESĽP, sa dá táto nevyhnutnosť deduktívne interpretovať ako tzv. „ultima ratio“. Ide teda o poslednú krajnú možnosť, ako zamedziť ohrozeniu spoločensko-štátneho záujmu. V prípade možného prijatia tohto obmedzujúceho opatrenia zo strany vlády SR, je potrebné aby sa súd podrobne oboznámil so skutkovým stavom, teda podrobnými detailmi, ktorých existencia prinútila vládu na prijatie takejto novely. Vieme, že koronavírus v skutočnosti predstavuje vážnu hrozbu nakazenia u veľkej časti populácie, a že všetky štáty napadnuté týmto vírusom postupne prijímajú rad reštriktívnych opatrení, ktorými musia nevyhnutne pristúpiť ku limitácii niektorých základných ľudských práv a slobôd. Obmedzuje sa napríklad voľnosť pohybu, združovacie a zlučovacie právo alebo dochádza k odloženiu konania volieb. Takisto, táto šíriaca sa nákaza má dopad na rad významných sociálnych práv, a to hlavne v ekonomickej oblasti. Na tom, že tieto opatrenia sú,aj za cenu negatívneho dopadu na výkon základných práv človeka, sa zhodneme všetci. Ale aký dopad na spoločnosť môže predstavovať zákonom schválené sledovanie a nahrávanie telefonických rozhovorov na samotnú ochranu integrity jednotlivca? V tomto prípade by sa už evidentne jednalo o ingerenciu do tohto ľudského práva v samotnej jeho podstate. Telefonické rozhovory medzi fyzickými osobami, ako súčasť práva na súkromnú korešpondciu, totiž predstavujú absolútnu intímnu zložku súkromia ľudskej osoby. Takýto zásah sú vo vyššej miere povinné znášať osoby vykonávajúce istý druh povolanií v rámci obchodnej alebo inej verejnej činnosti, ktoré nepredstavujú charakter osobnej povahy ( potvrdené napr. nálezom ÚS ČR 2299/17).
Podľa môjho osobného názoru, by táto miera nevyhnutnosti zásahu nemala byť identifikovaná ako primerane dostatočná na to, aby štát mohol podobným radikálnym spôsobom vstúpiť do osobných práv jednotlivcov. V prvom rade treba zobrať na zreteľ množstvo zistených nakazení ľudí na územi SR,ktoré je v porovnaní s inými štátmi ako napríklad Taliansko,alebo Francúzsko ( ktoré k takémuto zásahu doposiaľ nepristúpili) stále nepatrné. Išlo by teda o porušenie princípu propocionality medzi mierou nevyhnuteľnosti zásahu a reálne existujúcim spoločenským stavom. Je pravdou, že v Severnej Kórei došlo k schváleniu podobného monitorovania osôb v rámci ich osobných telefonických rozhovorov alebo využívania platobných kariet, avšak ide o krajinu, v ktorej je situácia značne vážnejšia ako v prípade SR. Navyše v Severnej Kóreiy je uplatňovaný režim, ktorým vládna moc bežne pristupuje k radikálnemu obmedzeniu výkon základných práv a slobôd, ktoré majú v západných demokratických krajinách hlavné postavenie, ktoré podmieňuje existenciu samotnej demokracie. Takisto dôležity je fakt, že trvanie účinnosťti pripravovanej novely by malo byť obmedzené iba dovtedy, pokým nebude odstránené extrémne riziko nákazy (v prípade,že by existovalo). Pokiaľ by toto pozmenenie bolo platné až do konca decembra (tak ako to plánuje súčasná vláda), tak vzhľadom na počet momentálne nakazených osôb v SR by sa jednalo o extenzívne predĺženie jeho platnosti a účinnosti.
Tretia podmienka: Vo svojom rozhodnuti v súvislosti s prípadom Klass proti Nemecku 1978, Európsky súd skonštatoval, že je povinný, aby v podobných prípadoch overil, či pri svojom zasahovaní do základných práv štát zároveň dbal na to, že svoj zásah obmedzí len na účel nevyhnutnej ochrany spoločnosti, a teda neohrozí existenciu práva na ochranu súkromia v jeho samotnej podstate. Vzhľadom na fakt, že podmienka 2 a 3 sú, a to vo veľmi značnej miere, vzájomne podmienené, je dôležité si uvedomiť, že miera nevyhnutnosti bude vždy závisieť od miery opodstatnenosti určenia legitímneho cieľa zo strany vlády. V tejto súvislosti je potrebné položiť si otázku: „Sú štátna bezpečnosť a verejný poriadok SR ohrozené v takej miere, že je potrebné prijať opatrenie, ktoré umožní vláde vstupovať do najintímnejších sfér ochrany ich vlastného súkromia?“
Dôležité je, aby ESĽP v danej situácii verifikoval konkrétny obsah navrhovanej zákonnej novely. Táto novela totiž vytvára priestor pre vzniknutie rady konkrétnych právnych problémov v súkromnoprávnych či verejnoprávnych vzťahoch (procesné úkony,pojednávanie na súdoch,vyhlásenie konkurzu, obmedzenie záložného práva a dražby, ovmedzenie zákazu uzatvárania zmlúv pri verejnom obstarávaní na účely zabezpečovania ochrany verejného života a zdravia).
V prípade obmedzenia zákazu uzatvárania zmlúv v rámci verejného obstarávania s osobami nezapísanými v registri partnerov verejného sektora v súvislosti so zabezpečením ochrany života a zdravia zákon ustanovuje, že toto obmedzenie nemá v súvislosti s obmedzením jeho účinnosti len na dobu trvania momentálnej krízovej situácie len prechodný charakter, ale uvádza, že k podobnému obmedzeniu môže vláda pristúpiť aj počas núdzového stavu či mimoriadnej situácii v budúcnosti.
Záver:
Zhrnúc v závere všetky fakty v ich individuálnej aj spoločnej súvislosti si dovolím skonštatovať, že pokiaľ by sa poškodené osoby rozhodli podať individuálnu sťažnosť na ESĽP (po vyčerpaní všetkých dostupných opravných prostriedkov na vnútroštátnej úrovni), a to z dôvodu neprimeraného zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život podľa čl. 8 EDĽP, ale takisto napríklad aj podľa čl.6 (v súvislosti s porušením ich práva na spravodlivé súdne konanie v súvislosti s obmedzením ich práva na využitie dostupných procesnoprávnych úkonov, súd by rozhodol v prospech týchto sťažovateľov, nakoľko miera nevyhnutnosti a nedostatočného odôvodnenia existencie reálneho cieľa, by ho oprávňovala prikloniť sa k ochrane ich osobného súkromného záujmu, a teda by odsúdil Slovenskú republiku za porušenie práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl.8, prípadne práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.6 EDĽP (za porušenie jedného z nich, každého zvlášť, alebo v kombinácii).
Mgr. Peter Koska