Abstrakt
Akcesorické a subsidiárne záväzkové vzťahy sú vzhľadom na svoju zabezpečovaciu funkciu, ktorú plnia vo vzťahu k hlavnému záväzku, imanentnou súčasťou právneho poriadku. Ich využívanie je logické – pomáhajú upevniť, zlepšiť postavenie jednej strany záväzkového vzťahu, pričom zároveň už preventívne pôsobia na stranu druhú (hrozbou ich aktivácie pri nesplnení si dohodnutých povinností). Akcesorita zabezpečovacích záväzkov vyjadruje skutočnosť, že sú vedľajšími vzťahmi k hlavnému (zabezpečenému) vzťahu. Nesú tak osud zabezpečeného záväzku, teda vznik a spravidla aj zánik bude spätý so zabezpečovaným záväzkom. Subsidiarita zase znamená, že tieto záväzky sa uskutočnia (resp. k ich výkonu dôjde) až pri nesplnení zabezpečovaného záväzku.
Úvod
Akcesorické a subsidiárne záväzkové vzťahy sú vzhľadom na svoju zabezpečovaciu funkciu, ktorú plnia vo vzťahu k hlavnému záväzku, imanentnou súčasťou právneho poriadku. Ich využívanie je logické – pomáhajú upevniť, zlepšiť postavenie jednej strany záväzkového vzťahu, pričom zároveň už preventívne pôsobia na stranu druhú (hrozbou ich aktivácie pri nesplnení si dohodnutých povinností).
Akcesorita zabezpečovacích záväzkov vyjadruje skutočnosť, že sú vedľajšími vzťahmi k hlavnému (zabezpečenému) vzťahu. Nesú tak osud zabezpečeného záväzku, teda vznik a spravidla aj zánik bude spätý so zabezpečovaným záväzkom.
Subsidiarita zase znamená, že tieto záväzky sa uskutočnia (resp. k ich výkonu dôjde) až pri nesplnení zabezpečovaného záväzku.
1. Prečo sa akcesorické práva premlčujú podľa obchodnoprávnych noriem?
Obchodný zákonník nám vo svojom ustanovení § 261 vymedzuje, čo všetko sa chápe ako obchodnoprávny záväzok. Práve správne určenie charakteru hlavného záväzku (či pôjde o obchodnoprávny alebo občianskoprávny) má za následok aj aplikáciu tretej časti ObchZ na daný obligačný vzťah.
V prípade, ak vieme (hlavný) záväzok označiť ako obchodnoprávny, z ustanovenia § 261 ods. 7 vyplýva, že režimom tretej časti obchodného zákonníka sa budú spravovať aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov. Môžeme teda povedať, že režim zabezpečenia plnenia záväzku je podriadený hlavnému záväzku.1 Znamená to, že v prípade záväzkových vzťahov vymedzených v ustanovení § 261 ods. 1 až 6, ak ide o zabezpečenie ich plnenia, toto vždy podlieha režimu Obchodného zákonníka, bez ohľadu na subjekt poskytujúci zabezpečenie.[1] [2]
Nakoľko sa teda zabezpečovacie vzťahy riadia režimom Obchodného zákonníka a ten upravuje pre oblasť záväzkov aj ich premlčanie, bude sa právna úprava premlčania v Obchodnom zákonníku aplikovať aj na premlčanie zabezpečovacích záväzkov. Právna úprava premlčania v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Obchodný zákonník“ a/alebo „ObchZ“) má komplexnú povahu, a preto sa ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „OZ“ a/alebo „Občiansky zákonník„) Občianskeho zákonníka o premlčaní nebudú aplikovať. Kľúčovým znakom je, či sa jedná o obchodnoprávny vzťah – nie je teda rozhodujúce, či premlčané právo vyplýva z úpravy Obchodného zákonníka alebo podpornej aplikácie Občianskeho zákonníka[3].
2. Niekoľko všeobecných poznámok k premlčaniu v obchodnom a občianskom práve
Premlčanie (ako kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého možno nárok resp. vymáhateľnosť práva odvrátiť námietkou premlčania)[4] naplňuje tak v občianskom ako i v obchodnom práve všeobecné princípy a zásady práva, ako napr. princíp vigi- lantibus iura (právo patrí bdelým), čím motivuje veriteľa sledovať svoje práva a dlžníka chráni pred uplatnením práva po neúmernom čase, či zásadu právnej istoty účastníkov právnych vzťahov (reflektovanú aj v tom zmysle, že v prípade absencie námietky premlčania by sa musel dlžník brániť inými námietkami napr. započítanie či splnenie, ktorých preukazovanie by po neúmernom čase bolo mimoriadne ťažké[5]). Práva na námietku premlčania sa nemožno vzdať a toto právo sa nepremlčuje.[6] Námietku premlčania môže uplatniť účastník konania až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej[7]. O otázke, či je nárok premlčaný alebo nie, možno rozhodnúť aj medzi- týmnym rozsudkom (považuje sa to za základ veci)[8].
3. Premlčanie záložného práva zabezpečujúceho obchodnoprávny záväzok
Záložné právo je majetkové právo, ktoré podlieha premlčaniu. Vyplýva to z ustanovenia § 100 ods. 2 OZ, podľa ktorého sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva.
Ovečková v súvislosti so záložným právom upozorňuje, že záložné právo nemá charakter čisto vecného práva, nakoľko jeho predmetom môžu byť okrem vecí aj napr. patenty, úžitkové vzory, obchodný podiel či cenný papier. To dáva záložnému právu jeho zmiešanú povahu – povahu vecného a obligačného práva (podľa predmetu zálohu)[9].
V prípade, ak záložné právo zabezpečuje občianskoprávnu pohľadávku, nie sú pochybnosti o tom, že režim premlčania záložného práva sa bude riadiť Občianskym zákonníkom. Problém ale môžeme vidieť v situácii, ak sa záložné právo použije na zabezpečenie obchodnoprávnej pohľadávky, pretože v zmysle ustanovenia § 261 ods. 7 ObchZ sa na vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia obchodnoprávnych záväzkov, použijú ustanovenia tretej časti ObchZ (teda aj úprava premlčania, odlišná od úpravy premlčania v OZ)[10] [11]. Akým režimom premlčania sa teda bude riadiť záložné právo, ak zabezpečuje obchodnoprávny záväzok ?
Na rozdiel od nášho tvrdenia v prechádzajúcich častiach práce, že zabezpečovacie vzťahy obchodnoprávneho záväzku sa podľa ustanovenia § 261 ods. 7 riadia režimom Obchodného zákonníka (tzn. aj ich premlčanie), slovenská i česká judikatúra sa v zásade zhodujú v tom, že premlčanie záložného práva zabezpečujúceho obchodnoprávny vzťah sa bude riadiť režimom Občianskeho zákonníka. Prečo je tomu tak ? Najvyšší súd ČR vo svojom rozsudku z 8. februára 2007, sp. zn. 21 Cdo 681/2006, tento postoj odôvodňuje nasledovne: „Predmetom právnej úpravy obsiahnutej v tretej časti Obchodného zákonníka sú – ako uvádza už jej nadpis – obchodné záväzkové vzťahy (teda nie vzťahy vecného charakteru – pozn. aut.). S ohľadom na vyššie uvedené treba dovodiť, že treťou časťou Obchodného zákonníka sa v zmysle ustanovenia § 261 ods. 4 (teraz ods. 7) spravujú len také vzťahy vzniknuté pri zabezpečení záväzkov, ktoré majú obliaačnú povahu, ibaže by zákon v inom ustanovení ako § 261 ods. 4 (teraz ods. 7) výslovne ustanovil, že sa Obchodným zákonníkom majú spravovať aj ďalšie právne prostriedky zabezpečenia záväzkov11; okrem iného to znamená, že právne vzťahy zo záložných práv vzniknutých voči iným zálohám sa spravujú Občianskym zákonníkom, a to aj vo vzťahu k premlčaniu záložného práva[12].“
Česká judikatúra tak sa snaží vysvetliť podriadenie záložného práva pod občianskoprávny režim jeho vecným charakterom (kým úprava tretej časti ObchZ sa nazýva „Obchodné záväzkové vzťahy“).
Slovenská súdna prax bez bližšieho odôvodnenia len stroho konštatuje, že premlčanie záložného práva sa riadi Občianskym zákonníkom aj v prípade, ak ním bola zabezpečená pohľadávka spravujúca sa Obchodným zákonníkom.[13]
Toto konštatovanie so sebou prináša niekoľko aplikačných problémov, nakoľko sa dostávame do situácie, keď sa hlavná pohľadávka premlčuje podľa ustanovení Obchodného zákonníka, ale záložné právo ustanoveniami Občianskeho zákonníka.
Jedným z problémov je napríklad, čo v prípade otázky plynutia premlčacej doby práva, ktoré bolo judikované súdnym rozhodnutím (kde bolo právo priznané navrhovateľovi). Toto rozhodnutie, nakoľko sa dotýka hlavného záväzku, sa bude riadiť režimom premlčania podľa ObchZ, čiže sa neuplatní ustanovenie § 110 ods. 1 OZ (právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu sa premlčuje za 10 rokov odo dňa, keď s a malo podľa rozhodnutia plniť), ktorého aplikáciu okrem iného vylučuje aj ustanovenie § 408 ObchZ (k tomu pozri ďalší výklad). Obchodný zákonník ustanovenie podobné § 110 OZ neobsahuje, hovorí len o spočívaní premlčacej doby od momentu uplatnenie práva na súde.
Podľa takejto konštrukcie teda premlčacia doba práva po jeho priznaní v súdnom konaní by mala pokračovať ďalej tam, kde prestala. Veriteľovi tak môže ostať neprimerane málo času na uspokojenie svojej pohľadávky.
Judikatúra si našla svoj spôsob „riešenia“ tohto problému, pričom česká kráča iným smerom ako slovenská. Súhlasíme však s názorom Ovečkovej, že ani jeden z vymyslených spôsobov nevychádza dostatočne odôvodnene zo stavu de lege lata.14
NS SR sa k tejto otázke vo svojich rozhodnutiach vyjadril len málokrát, a stroho konštatoval, že štvorročná premlčacia doba (napr. na výkon rozhodnutia v exekučnom konaní) priznaním práva začína plynúť znova15. Poprel tak inštitút spočívania premlčacej doby (ustanovenie § 402 ObchZ) a nahradil ho inštitútom pretrhnutia premlčacej doby (obdobne ako pri uznaní záväzku).
Judikatúra NS ČR sa v tejto otázke už zjednotila na výklade, podľa ktorého „jediným ustanovením, v ktorom Obchodný zákonník upravuje premlčanie vo vzťahu k výkonu rozhodnutia a kde aj používa pojem právo právoplatne priznaná súdnym alebo rozhodcovským rozhodnutím je ustanovenie § 408 ods. 2 ObchZ. Zo zaradenia tohto odseku za ustanovenie § 408 ods. 1, zakotvujúci maximálnu desaťročnú lehotu, je nutné vyvodiť, že právo právoplatne priznané možno vykonať v exekučnom konaní začatom v desaťročnej lehote podľa ustanovenia § 408 ods. 1″.16 Právo priznané súdnym rozhodnutím tak možno uplatniť v exekučnom konaní v rámci 10 ročnej doby (prípadne aj dlhšej podľa ustanovenia § 408 ods. 2) od momentu začatia jej plynutia po prvý raz. K tomuto názoru sa prikláňame aj my, nakoľko nepopiera znenie ustanovenia § 402 ObchZ (spočívanie premlčacej doby) a zároveň chráni úspešného žalobcu pred rýchlym uplynutím premlčacej doby jeho pohľadávky po jej priznaní v súdnom konaní.
Premlčacia doba záložného práva je v zmysle OZ trojročná a začína plynúť odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý krát, t.j. odo dňa kedy vzniklo právo na uspokojenie zaistenej pohľadávky zo zálohu17 (v zmysle ustanovenia § 101 OZ teda márnym uplynutím dňa splatnosti zabezpečenej pohľadávky). Inak povedané, začiatok premlčacej doby je totožný zo začiatkom premlčacej doby zabezpečenej pohľadávky.[1] Dôležitou úpravou stanovujúcou moment premlčania záložného práva bude ustanovenie § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka (záložné právo sa nepremlčuje skôr, než zabezpečená pohľadávka), čo je aj vyjadrením akcesority záložného práva. Ustanovenie § 151j ods. 2 OZ[2] ale ráta so situáciou, že sa záložné právo môže premlčať neskôr ako hlavný záväzok.
Úspešne sa záložca premlčania záložného práva dovolá, ak:
1. uplynula premlčacia doba zabezpečovanej pohľadávky,
2. uplynula aj trojročná premlčacia doba (príp. dlhšia v zmysle aplikácie ustanovenia § 100 ods. 2 OZ) pre veriteľa domáhať sa uspokojenia nároku využitím záložného práva,
3. záložný veriteľ nezačal s predajom zálohu,
4. a vznesie námietku premlčania.[3]
Ústavný súd vo svojom náleze z 8. decembra 2011, sp. zn. II. ÚS 250/2011 (ďalej ako „nález“) vyslovil otázku ďalšieho osudu záložného práva (po naplnení vyššie uvedených skutočností), nakoľko nie je jasné, či premlčané záložné právo existuje aj naďalej v naturálnej podobe alebo zaniká – nakoľko záložný veriteľ nemôže záložné právo vykonať po vznesení námietky a dobrovoľné uspokojenie zo zálohu už nie je pojmovo možné. Otázku položil, odpoveď však neposkytol. Tu si dovolíme poukázať na právnu úpravu obsiahnutú v novom českom občianskom zákonníku, kde podľa ustanovenia § 618 premlčanie záložného práva registrovaného vo verejnom zozname resp. registri je predpokladom na jeho výmaz z verejného zoznamu (resp. registra), pričom až výmazom zanikne[4]. Premlčaním teda záložné právo jednoznačne nadobúda naturálny charakter a nezaniká. Na Slovensku obdobná úprava absentuje.
V praxi bola sporná otázka, či záložné právo bude zdieľať rovnaký osud ako zabezpečená pohľadávka, ak záložca je inou osobou než dlžník. Judikatúra sa s tým však už vysporiadala. Najvyšší súd ČR vo svojom Rozsudku z 15. februára 2008, sp. zn. 21 Cdo 888/2007 uvádza: „Pohľadávka zo zmluvy o úvere ale z iného obchodného záväzkového vzťahu, ktorá bola záložnému veriteľovi priznaná proti dlžníkovi právoplatným súdnym rozhodnutím, sa premlčuje za desať rokov odo dňa, keď premlčacia doba začala prvýkrát plynúť. Aj keď také súdne rozhodnutie nie je záväzné tiež proti záložnému dlžníkovi (a to z dôvodu, že nemohol byť účastníkom konania, v ktorom bolo takéto rozhodnutie vydané), je tu rozhodujúce, že predstavuje skutočnosť, ktorá má za následok predĺženie premlčacej doby zabezpečenej pohľadávky, a že z dôvodu vyjadreného v ustanovení § 100 ods. 2 došlo zo zákona k predĺženiu premlčacej doby záložného práva. Najvyšší súd ČR preto dospel k záveru, že záložné právo sa v zmysle ustanovenia § 100 ods. 2 ne- premlčuje skôr ako zabezpečená pohľadávka nielen vtedy, ak dlžník zabezpečenej pohľadávky dal do zálohu svoj majetok, ale aj v prípade, ak záložný dlžník nie je dlžníkom zabezpečenej pohľadávky[5]„.
S takto chápanou akcesoritou záložného práva záložcu odlišného od dlžníka zabezpečenej pohľadávky nemal problém ani Ústavný súd SR v už citovanom rozhodnutí,[6] kde tvrdí: Pokiaľ ustanovenie § 100 ods. 2 OZpredlžuje uplynutie premlčacej doby práva domáhať sa uspokojenia zo zálohu tak, že ustanovuje, že záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka, vychádza z toho, že je potrebné skúmať iba to, kedy uplynie premlčacia doba zabezpečovanej pohľadávky. O niekoľko viet nižšie Ústavný súd špecifikuje ako jednu z podmienok úspešného uplatnenia premlčania zálohu aj premlčanie zabezpečovanej pohľadávky.
Stotožňujeme sa teda s tým, že pokiaľ si dlžník námietku premlčania (hlavného záväzku) neuplatnil, aj keď tak učiniť mohol, nebráni to záložnému dlžníkovi (osobe odlišnej) v uplatnení námietky premlčania (záložného práva). Námietka premlčania vznesená dlžníkom nenahrádza uplatnenie námietky premlčania záložným dlžníkom – ten si teda túto námietku musí vzniesť sám[7].
Na záver by sme radi dodali, že námietka premlčania je procesným inštitútom, a teda je uplatniteľná len v konaní pred súdom (príp. iným orgánom verejnej moci). Pozícia záložného dlžníka tak bude oveľa komplikovanejšia v prípade, ak sa záložné právo bude realizovať predajom z voľnej ruky (ak sa tak zmluvne dohodli). Ako tvrdí Wein- hold, dlžník sa tu bude môcť podľa okolností prípadu nanajvýš dovolávať zásad poctivosti a zákazu zneužitia práva žalobou[8].
4. Aplikácia ustanovenia § 408 ObchZ na problematiku premlčania záložného práva
Radi by sme sa vyjadrili aj k rozporu pri aplikácii ustanovenia § 408 ObchZ v judika- túre Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho súdu ČR a už citovaným nálezom Ústavného súdu SR[9].
Ustanovenie § 408 ods. 1 ObchZ ustanovuje maximálnu dĺžku premlčacej doby na 10 rokov odo dňa, kedy začala plynúť po prvý raz. Námietku premlčania však nemožno uplatniť v súdnom (rozhodcovskom) konaní, ktoré sa začalo pred uplynutím tejto lehoty. Po uplynutí takto stanovenej doby (bez začatia súdneho konania pred jej uplynutím, resp. nevznesením námietky premlčania v ňom) teda ex lege dôjde k premlčaniu zabezpečovaného záväzku, pričom aplikáciou ustanovenia § 100 ods. 2 OZ rovnaký osud bude zdieľať aj záložné právo zabezpečujúce daný záväzok. Maximálna desaťročná premlčacia doba sa tak aplikuje aj na záložné právo.
Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR[10]„výkon rozhodnutia (exekučné konanie) musí byť začatý do uplynutia desaťročnej doby počítanej odo dňa, kedy začala doba plynúť po prvý raz, inak nastane premlčanie tohto rozhodnutím priznaného práva“. S rovnakým stanoviskom prišiel aj Najvyšší súd ČR28, podľa ktorého „právo plynúce z obchodného záväzkového vzťahu právoplatne priznané v súdnom alebo rozhodcovskom konaní v posledných troch mesiacoch desaťročnej doby uvedenej v § 408 ods. 1 (v SR ods. 2) alebo až po jej uplynutí, sa nepremlčí, ak podá oprávnený návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie v lehote troch mesiacov od vykonateľnosti rozhodnutia.“
Oba súdy tak nemajú problém s akceptáciou situácie, že ak sa exekučné konanie na výkon práva začne pred uplynutím desaťročnej lehoty stanovenej v ustanovení § 408 ObchZ, právo sa nepremlčuje (je teda možné ho vykonať v exekučnom konaní). V zmysle ustanovenie § 100 ods. 2 OZ sa tak nepremlčuje ani záložné právo a je možné sa uspokojiť v rámci exekúcie aj speňažením zálohu.
Odlišné stanovisko zaujal Ústavný súd SR vo svojom náleze29, v ktorom posudzoval následky vznesenia námietky premlčania záložného práva sťažovateľom (ako zálož- com odlišným od dlžníka) vo vzťahu k premlčaniu práva záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu vo vlastníctve sťažovateľa v situácii, keď od momentu, v ktorom mohol záložný veriteľ svoje právo uplatniť po prvý raz, uplynula žalovanému márne desaťročná lehota (ako aj premlčacia lehota záložného práva).
Ústavný súd uvádza, že „pri ústavne konformnom výklade, ako aj z previazanosti ustanovenia § 408 ods. 2 ObchZ a § 100 ods. 2 OZ, neostáva než dospieť k záveru, že k predĺženiu premlčacej doby zabezpečenej pohľadávky nedochádza v obchodnoprávnych vzťahoch nad rámec jej absolútneho obmedzenia, hoci sa už pre ňu vedie exekúcia, v dôsledku čoho ani podľa § 100 ods. 2 OZ nedôjde k predĺženiu premlčacej doby záložného práva, keďže je už zabezpečená pohľadávka premlčaná sama osebe“.
Ďalej Ústavný súd považoval za rozpor s účelom a zmyslom príslušných ustanovení30 ich taký výklad krajským súdom, podľa ktorého „ani v prípade, ak záložca vznesie námietku premlčania práva záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu po márnom uplynutí desiatich rokov od splatnosti zabezpečenej pohľadávky a premlčacej doby záložného práva, počas ktorých sa uspokojenia zo zálohu jeho speňažením ne- domáhal (bez ohľadu na to, či tak mohol alebo nemohol urobiť v konkrétnom prípade s ohľadom na odlišnosť osoby záložcu a dlžníka), nemá to za následok zánik možnosti záložného veriteľa domáhať sa núteného uspokojenia zo zálohu.’Tu si dovolíme pripomenúť, že kritizovaný krajský súd v podstate len reflektoval názory NS SR (aj NS ČR).
Takto chápaný výklad poskytnutý Ústavným súdom považujeme prinajmenšom za sporný. Podľa neho uplynutím maximálnej desaťročnej lehoty (stanovenej podľa § 408 ObchZ) sa tak premlčiava pohľadávka a s ňou (aplikáciou § 100 ods. 2 OZ) aj záložné právo aj v prípade, ak sa na výkon práva vedie exekučné konanie začaté pred uplynutím doby podľa § 408 ObchZ.
Hoci sa Ústavný súd expressis verbis odmietol zaoberať následkami premlčania práva na plnenie z hlavného záväzku, vyslovene ale tvrdí, že zabezpečená pohľadávka uplynutím desaťročnej doby (podľa ustanovenia § 408 ObchZ) je premlčaná sama osebe. To prináša so sebou viaceré problémy, pretože:
i. ak sa zabezpečovaná (a súdom judikovaná) pohľadávka premlčí aj napriek jej výkonu v exekučnom konaní (teda ak v rámci exekučného konania uplynie desaťročná doba ustanovená v § 408 ObchZ), má to za následok možnosť dlžníka vzniesť námietku premlčania v exekučnom konaní; a vznesenie takejto námietky má za následok aplikáciu ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku , zmysle ktorého „súd vyhlási exekúciu za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“,
ii. veriteľ sa nemôže domáhať uspokojenia svojej pohľadávky výkonom záložného práva v exekučnom konaní, nakoľko (úspešným) vznesením námietky premlčania sa veriteľ zo zálohu uspokojiť nemôže (viď vyššie).
Máme za to, že takto chápané uplynutie maximálnej premlčacej doby nie je správne, nakoľko bráni výkonu veriteľovho súdom priznaného práva po uplynutí 10 rokov odo dňa. kedy začalo plynúť po prvý raz, čo je okrem iného aj v rozpore s doslovným výkladom ustanovenia § 408 ods. 2 ObchZ (ak bolo právo právoplatne priznané v súdnom alebo rozhodcovskom konaní neskôr ako tri mesiace pred uplynutím premlčacej doby alebo po jej uplynutí, možno rozhodnutie súdne vykonať, ak sa konanie o jeho výkone začalo do troch mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať), kde zákonodarca priamo počíta s možnosťou výkonu judikovaného rozhodnutia po uplynutí maximálnej desaťročnej premlčacej doby podľa § 408 ods. 1 ObchZ.
Na základe týchto úvah tak považujeme rozhodnutie Ústavného súdu ohľadom výkladu ustanovenia § 408 ObchZ za neprijateľné a pri výkone rozhodnutia v exekučnom konaní po uplynutí doby ustanovenej v § 408 ObchZ dôležité sa riadiť judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho súdu ČR.
5. Vplyv uznania záväzku a predĺženia premlčacej doby na premlčanie záložného práva
V praxi sa môže vyskytnúť problém, aký bude mať osud záložné právo zabezpečujúce obchodnoprávnu pohľadávku, ktorú dlžník uznal. Ak je záložcom osoba zhodná s osobou dlžníka, problém nenastáva[11]. Čo ale za predpokladu, že záložcom je iná osoba ? Dôjde k predĺženiu premlčacej doby aj záložného práva ?
Na vyššie položenú otázku môžeme odpovedať v zásade áno. Ak dlžník uzná svoj záväzok ešte pred jeho premlčaním, začína plynúť nová 4 ročná premlčacia doba, a v zmysle aplikácie ustanovenia § 100 ods. 2 OZ táto sa bude aplikovať aj na záložné právo. Prakticky teda dôjde k predĺženiu premlčacej doby aj zabezpečovanej pohľadávky, aj záložného práva. To reflektuje aj inštitút predĺženia premlčacej doby podľa ustanovenia § 401 ObchZ.
Obdobne uvažuje aj Weinhold, pričom dopĺňa, že nakoľko z hľadiska absencie výslovnej zákonnej požiadavky na súhlas záložcu neostáva nič iné, než dovodiť, že taký súhlas nie je potrebný[12].
Iná situácia nastane, ak dlžník uzná už premlčaný dlh (kde došlo aj k premlčaniu záložného práva). Máme za to, že ak už nastalo premlčanie záložného práva, bez ďalšieho právneho úkonu záložcu – uznanie premlčaného záväzku (v dôsledku ktorého začne plynúť nová premlčacia doba v zmysle ustanovenia § 407 ObchZ) nebude mať za následok plynutie novej premlčacej doby aj pre záložné právo. Záložný dlžník sa tak úspešne vie brániť vznesením námietky premlčania. Aplikácia ustanovenia § 401 ObchZ (predĺženie premlčania) tu neprichádza do úvahy, nakoľko predĺženie premlčacej doby je možné len do momentu premlčania (po premlčaní už nemožno premlčaciu dobu predĺžiť, len uznať záväzok, avšak bez ďalšieho úkonu zá- ložcu takéto uznanie bude bez účinkov na záložné právo).
Táto situácia bude platiť primerane aj v občianskoprávnom inštitúte uznania dlhu.
Záver
V našej práci sme sa snažili čitateľovi priblížiť problematiku inštitútu premlčania záložného práva zabezpečujúceho obchodnoprávny záväzok. Problém spočíva v rozdielnosti režimov premlčania – kým hlavný (obchodnoprávny) záväzok sa premlčuje podľa premlčania upraveného v Obchodnom zákonníku, záložné právo sa riadi režimom Občianskeho zákonníka. Snažili sme sa poukázať na spoločné a rozdielne uchopenie danej problematiky v judikatúre SR a ČR (tak najvyšších ako i ústavných súdov), ako aj v odbornej spisbe. V záujme odstránenia pochybností navrhujeme zákonodarcovi zmeniť stav de lege lata, nakoľko vytvára zbytočný stav neistoty účastníkov ob- chodnoprávnych vzťahov pri ich zabezpečení záložným právom. Navrhujeme priblíženie (prípadne zjednotenie) úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku a Občianskom zákonníku, nakoľko (zrejme najviditeľnejšie pri zabezpečovacích vzťahoch) nie je odôvodnené mať tak rozdielnu úpravu inštitútu premlčania v kódexoch obchodného a občianskeho práva.
Autor
Viktor Varga