Abstrakt
Právne poriadky spájajú s plynutím času rôzne následky. Či už ide o nadobudnutie vlastníctva k nejakému statku, stratu nejakého subjektívneho oprávnenia alebo napríklad, ako je to v prípade premlčania, oslabenie nároku veriteľa a na druhej strane vznik subjektívneho oprávnenia na strane dlžníka v podobe námietky premlčania nároku.1 Premlčaním rozumieme kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok, tj. súdnu uplatniteľnosť práva možno odvrátiť námietkou premlčania.2 Po takomto vymedzení sa prezentuje otázka – aké má takáto úprava ratio ? Zákonodarca ňou rieši určitú ochranu záujmov dlžníka v záväzkovoprávnom vzťahu. Konkrétne bráni tomu, aby mohol veriteľ nezmyselne dlho čakať a oddialovať okamih nárokovania si pohľadávky voči dlžnníkovi.3 So zreteľom na uvedené sa tento inštút javí ako opodstatnený a dôležitý.
1. Pojem a účel premlčania
Právne poriadky spájajú s plynutím času rôzne následky. Či už ide o nadobudnutie vlastníctva k nejakému statku, stratu nejakého subjektívneho oprávnenia alebo napríklad, ako je to v prípade premlčania, oslabenie nároku veriteľa a na druhej strane vznik subjektívneho oprávnenia na strane dlžníka v podobe námietky premlčania nároku.1 Premlčaním rozumieme kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok, tj. súdnu uplatniteľnosť práva možno odvrátiť námietkou premlčania.2 Po takomto vymedzení sa prezentuje otázka – aké má takáto úprava ratio ? Zákonodarca ňou rieši určitú ochranu záujmov dlžníka v záväzkovoprávnom vzťahu. Konkrétne bráni tomu, aby mohol veriteľ nezmyselne dlho čakať a oddialovať okamih nárokovania si pohľadávky voči dlžnníkovi.3 So zreteľom na uvedené sa tento inštút javí ako opodstatnený a dôležitý.
Právna úprava premlčania je zakotvená v Občianskom4 aj Obchodnom zákonníku5. Tým pádom sú na dvojitú úpravu tohto inštitút naviazané aj problémy v praxi s tým súvisiace. Najdôležitejším sa zvykne javiť otázka ustanoveniami ktorého z uvedených zákonov sa má spravovať ten-ktorý vzťah. Na zodpovedanie daného problému je najprv potrebné uviesť dôležité pravidlo (§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka) – lex specialis derogat legi generáli. Občiansky zákonník sa na obchodnoprávne vzťahy má použiť len v otázkach, ktoré samotný Obchodný zákonník neupravuje osobitne. Vzhľadom na to platí, že v prípadoch, keď daný vzťah bude vzťahom obchodnoprávnym s úpravou v Obchodnom zákonníku, budú sa aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Ako už napovedá názov, my sa budeme zaoberať obchodnoprávnou úpravou premlčania a premlčacej doby.
2. Dĺžka premlčacej doby
Znenie Obchodného zákonníka vytvára dojem, že jednotlivé dĺžky premlčacej doby sú dané pevne a bez možnosti zmeny. Vo všeobecnosti sa za dĺžku plynutia premlčacej [1] doby považujú štyri roky, ako je deklarované v § 397 Obchodného zákonníka: Ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.6 Výslovne potom osobitne upravené prípady budú regulované aj osobitnými dĺžkami plynutia premlčacej doby.
Napriek tomu, že súčasná právna úprava na prvý pohľad nepriznáva stranám možnosť rozsiahlejšej dispozície s dĺžkou, či okamihom začiatku plynutia premlčacej doby, je na mieste povedať, že tento prístup sa razantne nelíši ani od tých, ktoré jej predchádzali. Ustanovenia Všeobecného Občianskeho zákonníka z roku 1811 a Občianskeho zákonníka z roku 1950 priznávali možnosť dohodou strán s dĺžkou premlčacej doby disponovať, hoci v značne obmedzenej podobe. Uvedené zákonníky stranám dovoľovali dĺžku doby len skrátiť. Zákonník medzinárodného obchodu z roku 1963 rozšíril možnosť premlčaciu dobu upraviť aj v podobe predĺženia.[2] [3]
Vyššie uvedené sa s poukazom na predchádzajúce konštatovania môže javiť ako prirodzené. Napriek nepopierateľnému významu predchádzajúcich úprav však naša právna úprava nemôže len stavať na tej minulej a vychádzať čisto z historického kontextu. Musí sledovať situácie a vzťahy v súčasnosti pričom sa má vyvíjať spolu so spoločenským a technickým pokrokom a prispôsobovať sa problémom, ktoré s nimi súvisia. Určitým vzorom ktorým by sa mohla súčasná prílišná obmedzenosť modifikácie premlčania v našom Obchodnom zákonníku inšpirovať je napríklad aj nový český Ob- čansky zákoník.[4] Ten po vzore nemeckého BGB[5] a Návrhu všeobecného referenčného rámca[6] [7] v § 630 ods. 1)11 výslovne zakotvil možnosť modifikácie dĺžky premlčacej doby dohodu strán záväzku vo všeobecnosti. V zmysle tejto úpravy je možné danú dobu upravovať formou skrátenia aj predĺženia. Jasná limitácia je legislátorom stanovená priamo v uvedenom ustanovení. Spodná hranica premlčacej doby nesmie byť kratšia ako jeden rok a horná hranica zas nesmie presiahnúť 15 rokov. Okrem dĺžky, teda časovej limitácie, český zákonodarca pamätal aj na negatívne vymedzenie čo do osôb ako strán dohody.[8] Nie je možné upraviť dĺžku premlčacej doby v neprospech slabšej strany. Čo týmto pojmom zákonodarca myslel, už v danom ustanovení, ba v celom texte zákona absentuje. Bude sa jednať o situácie, kedy bude absentovať faktická rovnováha strán.[9] S ohliadnutím sa na dlhodobú blízkosť a donedávna aj takmer totožnosť právnej úpravy civilného a obchodného práva môžeme konštatovať, že na podobných ideách akými su tie, na ktorých stojí nová česká úprava záväzkov, by mohla stáť aj tá naša.
Rôzne medzinárodné dokumenty zaoberajúce sa úpravou obchodných záväzkov priamo konštatujú možnosť dohody, ktorou by si strany upravili dĺžku premlčacej doby.
Čl. 14:601 Princípov európskeho zmluvného práva[10] vyjadrením širokej autonómie strán[11] konštatuje, že predpoklady premlčania si môžu skrátením alebo predĺžením upraviť dohodou strany. Rovnako ako aj v NOZ, tvorcovia limitiovali voľnosť hornou a dolnou hranicou dĺžky plynutia, a síce nie menej ako jeden rok a nie nad tridsať rokov odo dňa, kedy začala premlčacia doba plynúť. Dĺžka tridsať rokov je podľa znenia Princípov najdlhšia prípustná doba v ktorej nárok môže byť premlčaný.[12] Princípy takto konštruujú možnosť dohodnutia si im vyhovujúcej dĺžky premlčania v zmysle zmluvnej slobody.[13]
Návrh všeobecného referenčného rámca zakotvuje možnosť modifikácie predpokladov premlčania dohodou vo svojom čl. 7:601 ods. 2). Dispozícia sa môže týkať dĺžky premlčacej doby, okamihu začiaktu jej plynutia, či zoznamu dôvodov, pre ktoré bude premlčacia doba spočívať. Tvorcovia nevideli dôvod zamedziť dispozícii so začiatkom plynutia premlčacej doby stranami ak im je priznaná možnosť dohodnúť si splatnosť. Takáto úprava je nevyhnutným protikladom prílišnej jednotvárnosti ustanovení o premlčaní.[14] Pretavuje sa do nej ochrana záujmov strán, ktoré si za cieľom dosiahnutia optimálneho vzťahu a spokojnosti upravia premlčanie k svojej spokojnosti.
Ďalším z dokumentov, ktorý priznáva dispozíciu s premlčacou dobou sú Princípy me- dzinárodnych obchodných zmlúv.[15] Obsiahol to v čl. 10:3 všeobeným konštatovaním, že kontrahenti si môžu premlčacie doby upravovať. Limit skrátenia všeobecnej prelča- cej doby je jeden a maximálnej premlčacej doby sú štyri roky. Maximálnu dĺžku predĺženia tvorcovia stanovili na pätnásť rokov.
3. Dispozícia s premlčaním de lege lata
Ako bolo vyššie uvedené, zákonodarca nepristupuje k dispozícii s predpokladmi v otázke premlčania veľmi ochotne. Je potrebné povedať, že v našej právnej úprave je problematika premlčania upravená relatívne prísne. Môžeme sa len domnievať čo je dôvodom takejto úpravy alebo čo k nej legislatívny orgán viedlo. Ako prvá sa naskytuje skutočnosť až priveľkej spätosti s minulosťou a lipnutie na zaužitom. To je nepochybne v kontraste s progresom regulácie a nazerania na otázku premlčania v obcho- nom práve na úrovni vnútroštatnej (spomenuté Nemecko a Česko), ale aj medzinárodnej (uvedené dokumenty).
V slovenskej právnej úprave existuje dvojitá úprava inštitútu premlčania, pričom Občiansky zákonník disponovanie s dĺžkou premlčacej doby absolútne vylučuje. Zmyslom takéhoto prístupu je zrejme ochrana slabších strán v občianskoprávnych vzťahoch. Je pochopiteľné, že vo vzťahu silnejšej a slabšej strany (e.i. spotrebiteľ a dodávateľ) by to mohlo byť jednoducho a často (obrovské množstvo spotrebiteľských sporov, kde sa dodávateľ snaží spotrebiteľa zaradiť pod režim podnikateľa) využívané v jej neprospech. Takéto dojednanie odlišnej premlčacej doby by bolo v zmysle Občianskeho zákonníka neplatné.[16] Obchodný zákonník vníma rozdiel medzi stranami takýchto záväzkov a berie do úvahy zvýšené praktické skúsenosti a odbornosť podnikateľa. Z tohto dôvodu existuje na rozdiel od Občianskeho zákonníka odlišnosť v dispozícii s dĺžkou premlčania v zmysle Obchodného zákonníka.
Obchodný zákonník vo svojich ustanoveniach „skrýva” spôsoby modifikácie dĺžky doby plynutia premlčacej doby na dvoch miestach:
3.1. § 292 ods. 2 Obchodného zákonníka
Právo na určenie obsahu budúcej zmluvy súdom alebo osobou určenou v zmluve a nárok na náhradu škody podľa § 290 ods. 2 sa premlčujú uplynutím jedného roka odo dňa, keď oprávnená strana vyzvala zaviazanú stranu na uzavretie zmluvy podľa § 290 ods. 1, ak zmluva o uzavretí budúcej zmluvy neurčuje inú lehotu. Dojednaná lehota však nesmie byť dlhšia než premlčacia doba vyplývajúca z § 391 a nasl. tohto zákona.
Prvým prípadom ustanovenia, ktoré môžeme subsumovať pod pojem zmluvná modifikácia premlčania je ustanovenie týkajúce sa zmluvy o budúcej zmluve. Presnejšie premlčania práva na podanie návrhu na určenie obsahu budúcej zmluvy súdom alebo osobou určenou v zmluve a náhrady škody vzniknutej porušením povinnosti budúcu zmluvu uzavrieť alebo doplniť v zmysle § 290 ods. 2 Obchodného zákonníka. Zákonom stanovená doba (jeden rok) sa použije len v prípade, že si kontrahenti odlišnú dobu nedohodnú sami, má skôr sekundárny charakter.
Ich zmluvná voľnosť nie je neobmedzená, čo aj vyplýva z poslednej vety uvedeného ustanovenia. Tá obsahuje zákaz ujednania premlčacej doby dlhšej ako tej, ktorá vyplýva z § 391 a nasl.. Avšak nie je jasné ktorý z paragrafov spadajúcich do daného rozsahu sa má použiť. Pravdepodobne tým bola myslená všeobecná premlčacia doba, i.e. štyri roky v zmysle § 397 Obchodného zákonníka.[17]
Čo sa týka následného predĺženia premlčacej doby aplikáciou § 401 Obchodného zákonníka[18], to je diskutabilné vzhľadom na to, že citované ustanovenie sa zmieňuje o prípade ak zmluva o uzavretí budúcej zmluvy neurčuje inú lehotu (teda nie jednostrannom úkone)[19]. Je však otázne, či by zakomponovanie písomného vyhlásenia v zmysle § 401 do zmluvy o budúcej zmluve nesmerovalo práve k takémuto výsledku.
3.2. § 401 Obchodného zákonníka
Strana, voči ktorej sa právo premlčuje, môže písomným vyhlásením druhej strane predĺžiť premlčaciu dobu, a to aj opakovane; celková premlčacia doba nesmie byť dlhšia ako 10 rokov od doby, keď začala po prvý raz plynúť. Toto vyhlásenie možno urobiť aj pred začiatkom plynutia premlčacej doby.
Druhým zo spôsobov, ktorým je možné upraviť dĺžku premlčacej doby v zmysle Obchodného zákonníka je jednostranné vyhlásenie. Možnosť svojím vyhlásením predĺžiť zákon priznáva osobe, voči ktorej sa právo premlčuje, i.e. dlžníkovi, povinnému.
Podstatnou náležitosťou takéhoto úkonu je teda jeho písomná forma, ktorú zákon jasne požaduje.
V súvislosti s formou vyhlásenia je na mieste spomenúť aj zákonné limity jeho obsahovej stránky. Takéto vyhlásenie môže urobiť dlžník v prípade, že určí dĺžku právo, ktorého sa vyhlásenie týka a samozrejme čas o koľko sa má doba premlčania rozšíriť.[20] Časovo však nie je možné vyhlásením predĺžovať plynutie premlčacej doby donekonečna, prípadne ho jednorázovo predĺžiť na neobmedzené časové obdobie. Dikcia zákona je jasná, celková premlčacia doba nesmie presiahnúť desať rokov od okamihu, keď začala plynúť po prvý raz.
Ďalej je potrebné ozrejmiť poslednú vetu citovaného ustanovenia. Jednoznačne hovorí o možnosti vyhlásenia pred okamihom začiatku plynutia premlčacej doby.[21] Pochopiteľne je možné vyhlásenie urobiť počas plynutia premlčacej doby. Prípad kedy by išlo o vyhlásenie po uplynutí premlčacej doby už zákonodarca neupravil. Ako dôvod absencie takéhoto ustanovenia sa javí existencia uznania záväzku v zmysle § 407 Obchodného zákonníka. Prostredníctvom neho totiž začne plynúť nová štvorročná premlčacia doba od toho uznania.[22]
Vyhlásenie v zmysle § 401 následne nie je možné meniť ani odvolať. Išlo o prejav vôle dlžníka, takže ani následná zmena názoru a možnosť vznesenia námietky premlčania nároku by v tejto situácii s ohľadom na právnu istotu nedávala zmysel.[23] Prezentuje sa však otázka či by takýto prejav vôle dlžníka mohol byť chápaný ako zmluvná úprava premlčacej doby.
Čo sa týka časového okamihu vyhlásenia, dikcia zákona jasne stanovuje situáciu, kedy moment vyhlásenia bude možný ešte pred začiatkom plynutia premlčacej doby. Tým pádom existuje možnosť obsiahnúť ho v písomnej dohode strán, pričom vyhlásenie o predĺžení premlčacej doby jednoducho bude jej obsahom. To, či druhá zmluvná strana s obsahom vyhlásenia súhlasila nie je dôležité.[24]
Ešte je potrebné splniť aj podmienku písomosti vyhlásenia. Pokiaľ sa zmluvné strany budú ochotné dohodnúť v písomnej forme, prezentuje sa tak možnosť ako premietnúť realizáciu predĺženia dĺžky premlčacej doby do obsahu písomnej zmluvy. Inými slovami tak predstavuje § 401 cestu zmluvnej modifikácie dĺžky premlčacej doby, hoci to zákonodarca explicitne nevyjadril.
4. Dispozícia s premlčaním de lege ferenda
Dispozícia s premlčaním v slovenskom právnom poriadku existuje len v značne obmedzenej miere. V občianskom práve bolo úmyslom zákonodarcu pravdepodobne chrániť osoby, ktoré nedisponujú dostatočnou znalosťou právnej úpravy. V obchodnom práve však berie ohľad na to, že subjekty obchodnoprávnych vzťahov už budú mať aspoň minimálne praktické skúsenosti a v právnych predpisoch väčší prehľad.
Čo je potom pretrvávajúcim dôvodom nevôle legislatívneho orgánu umožniť týmto subjektom väčší rozsah modifikácie záväzkov, v ktorých sú zaviazané a oprávnené ? Možno je to presvedčenie, že takáto úprava v Obchodnom zákonníku nemá miesto. Možno prílišná úcta k minulým právnym úpravám. Jedno je isté. Trendy nasvedčujú rozširovaniu rozsahu dispozície s úpravou premlčania dohodou strán. Či už hovoríme o uvedených medzinárodných úpravách alebo spomínaných predpisoch BGB a českom Občanskom zákoníku.
Napriek nie príliš veľkej ochote zákonodarcu priznať stranám možnosť modifikácie premlčania existujú aj v našom právnom poriadku ustanovenia § 292 ods. 2 a § 401 Obchodného zákonníka. Tie sú v súčasnej právnej úprave cestou pre strany disponovať s dĺžkou premlčacej doby v ich záväzkových vzťahoch a príbližiť si ich k svojej predstave o ňom.
Autor
Matúš Červený