I. Všeobecné a teoretické otázky výučby na právnických fakultách (nielen)

Otázky výučby práva na univerzitách, prípadne na iných vysokých školách (dokonca aj na stredných školách) už dávnejšie upútavajú pozornosť, a to nielen pedagógov, ako aktívnych účastníkov vyučovacieho procesu, ale aj študujúcich tie-ktoré disciplíny (učebné predmety) v rôznych formách štúdia, predovšetkým na právnických fakultách vysokých škôl. V širšom slova zmysle o tieto problémy, vrátane ich organizačnej a inštitucionálnej stránky prejavovali vždy záujem aj reformátori školských systémov, skúmajúc pritom dopad (efektívnosť) výučby so zreteľom na pripravenosť absolventov práv pre potreby právnej praxe.²⁶⁶

Profesor Vratislav BUŠEK (c.d.) v tejto súvislosti napríklad poznamenal: „Problém reformy právnických studií není problémem vnejšího usporádání prednášených a zkoušených oboru, je to problém hlubší, je to problém výchovy právníka, správne právnicky myslícího a charakterního, se smyslem pro spravedlnost a právo“ (s. 377).

Problémami pripravenosti absolventov právnických fakúlt pre ich pôsobenie v oblasti súdnictva (prípadne aj v iných sférach právnej praxe) v období prvej ČSR sa zaoberali viacerí významní profesori a ďalší renomovaní právnici. Na prvom mieste to bol svetovo uznávaný procesualista profesor Karlovej Univerzity Václav Hora.²⁶⁷

Vychádzajúc zo všeobecne uznávaných a tradične postulovaných požiadaviek na profil absolventa práv, verifikovaných dlhodobým vývojom právnickej vzdelanosti (vysokoškolského právnického štúdia) sa za určujúce zložky takého profilu už v minulosti považovali:

1) odborná (profesionálna) pripravenosť a spôsobilosť právnika uchádzať sa o miesto a následne pôsobiť predovšetkým v justícii, v štátnej správe a v tzv. slobodných právnických povolaniach (napr. v advokácii), stručne povedané profesionalita,

2) vysoký morálny kredit vrátane občianskej zodpovednosti absolventa práv s vyvinutým zmyslom pre spravodlivosť, t.j. občiansky, mravný a etický profil.

Koncepcia výučby práva na právnických fakultách, ktorá v určitom zmysle si všíma aj širšie kontexty so školskou politikou štátu, zohľadňovala (podľa dobových pomerov a zmien) uvedené požiadavky, všeobecne kladené na profil absolventa práv, pričom aspoň v deklaratórnej rovine tieto vzájomne späté atribúty výchovno-vzdelávacieho procesu viac menej rešpektovala.

So vznikom československej štátnosti v roku 1918 a nadväzne po konštituovaní prvej slovenskej právnickej fakulty v rámci Komenského Univerzity v Bratislave (v roku 1921) sa vytvárajú priaznivé predpoklady pre výchovu a vzdelávanie mladej slovenskej právnickej generácie.^[1]

Na právnických fakultách za prvej ČSR, pokiaľ išlo o štruktúru učebných predmetov, sa realizoval v podstate klasický model výučby a univerzitného vzdelávania, pochádzajúci z obdobia Rakúsko-Uhorskej monarchie.^[2]

Podnetné návrhy ohľadne reformy právnického štúdia v Česko-Slovensku v tridsiatych rokoch minulého storočia prezentoval prof. Otakar Sommer (c.d. v poznámke č. 1). Podstatou jeho návrhov v súvislosti s prípravou na rigoróznu skúšku (doktorát) bola nová kombinácia predmetov a to:

– rímske právo s právom civilným (občianskym alebo obchodným),

– právo kanonické s právom správnym, trestným alebo s civilným procesom,

– dejiny práva (československého, stredoeurópskeho alebo slovenského) s právom civilným, ústavným alebo správnym,

– právna filozofia s právom ústavným alebo civilným, a podľa voľby s niektorým predmetom historickoprávnym,

– civilné právo s právom rímskym,

– civilný proces s právom rímskym alebo kanonickým,

– trestné právo s dejinami práva alebo s právom kanonickým,

– ústavné, správne a medzinárodné právo s dejinami práva alebo s právom kanonickým,

– národné hospodárstvo s právom správnym,

– finančná veda s právom finančným a naopak..

Prof. Sommer, polemizujúc (na vynikajúcej akademickej úrovni) s názormi väčšiny pražskej právnickej fakulty ohľadne doktorátu práv, záväznosti praktických cvičení a postupu štúdia a skúšok, ktoré fakulta prezentovala v januárovom a februárovom čísle časopisu Právník (roč. 76, s. 77 a nasl.), zhrnul v citovanom článku svoje predstavy k uvedeným problémom, a to pomerne veľmi obšírne a fundovane. Predtým ich predniesol na zasadnutí profesorského zboru Právnickej fakulty Karlovej univerzity dňa 3. decembra 1936. Pokiaľ ide o postup štúdia a radenie predmetov a skúšok Sommer mimoriadnu váhu kládol na zavedenie prednášky o ústavnom práve už od druhého semestra s poukázaním , že „bylo by tak možno priblížiti se ideálu, aby každý právník byl zcela prostoupen znalostí ústavy svého státu“ (s. 213).

Ako vyplýva z rozsiahlych polemík a diskusií o reforme právnického štúdia v prvej Česko-Slovenskej republike, vtedajší profesori sa zamýšľali tiež nad problémom a významom štúdia historickoprávneho základu, vrátane práva rímskeho a kanonického, berúc pritom do úvahy (v tom čase, nielen) nesporný vplyv práva pandektného a všeobecného súkromného práva nemeckého. V tejto súvislosti prof. Sommer poukázal aj na pretrvávajúce tradície známej, tzv. Thunovskej reformy právnických štúdií z roku 1855.

Po odstupe času možno konštatovať, že problém výberu a optimálneho riadenia učebných predmetov (pedagogických disciplín) na právach je stále aktuálny.

II. Výučba obchodného práva a práva hospodá rskeho – otvorené otázky

Prudký rozvoj legislatívy po roku 1989 vyvolal viaceré problémy aj pokiaľ ide o výučbu práva na vysokých školách.

Po prvé sa rozšíril počet právnických fakúlt a tým aj katedier, zaoberajúcich sa výučbou skúmaných a porovnávaných učebných predmetov (pedagogických disciplín).

Po druhé náš vysokoškolský vzdelávací systém akceptoval model bakalárskeho, magisterského a doktorandského štúdia, pričom na právnických fakultách sa naviac uplatňuje v rámci rigorózneho konania možnosť priznávať klasické, v stredoeurópskom priestore všeobecne uznávané akademické tituly JUDr. (doktor práv).

Po tretie nové právne predpisy o vysokých školách, prijaté po roku 1990, zaviedli (pravda iba v počiatočnom období) rozsiahlu decentralizáciu a autonómiu vysokých škôl, najmä pokiaľ ide o rozhodovanie o študijných programoch a vedecko-výskumnej orientácii.

Po štvrté, vzhľadom na rozširovanie počtu vysokých škôl, vrátane súkromných, a tým aj počtu študujúcich na právnických fakultách, vzniká u nás problém nedostatku univerzitných profesorov, vrátane garantov príslušných odborov. Ani inštitút akreditácií neodstránil existujúce problémy v úrovni jednotlivých vysokých škôl, fakúlt a katedier, pričom sa naďalej prehlbuje ich diferenciácia, pokiaľ ide o kvalitu výučby (a vlastne celého výchovno-vzdelávacieho procesu) a spätosti výchovy, výučby a vedeckého výskumu. Spätosť a vzájomná podmienenosť uvedených zložiek pôsobenia vysokoškolských učiteľov je v ostatnom čase spochybňovaná.^[3]

Je všeobecne známe a pedagogickou praxou preukázané, že nositeľom úspešnej výučby môže byť len ten učiteľ, ktorý sa aktívne podieľa na riešení vedeckých programov. Profesor Holländer (c.d., s. 195) v tejto súvislosti trefne poznamenáva, že „výuka je derivátem vedecké aktivity“.

Z dejín vysokého školstva, vrátane univerzitných právnických fakúlt možno vystopovať prípady, keď nové pedagogické disciplíny (učebné predmety) školy zaviedli len vďaka iniciatíve a odbornej garancii univerzitných profesorov alebo docentov.

Na integritu výučby určitého právneho súboru (bloku) a vedeckého výskumu na právnických fakultách svojho času poukázal vo svojej inauguračnej prednáške aj profesor Ján HURDÍK z Právnickej fakulty Masarykovej Univerzity v Brne.^[4] V tejto súvislosti sa Hurdík zamýšľa nad vzťahom vedy a výučby občianskeho práva (rovnako sa to môže vzťahovať aj na ďalšie súkromnoprávne disciplíny vrátane práva obchodného), pričom zdôrazňuje, že tento vzťah treba skúmať so zreteľom na viaceré roviny. Na prvom mieste je to objasnenie samého východiska výučby, tj. „o jakém občanském právu je namíste hovorit ?“ Hurdík tento problém chápe z aspektu:

a) de lege lata,

b) zmien občianskeho práva v kontexte s rekodifikáciou českého (aj slovenského !) súkromného práva ako celku, prípadne s európskymi unifikovanými úpravami,

c) koncepcií, inštitútov a systému občianskeho práva v spojitosti s novými poznatkami z ekonómie, sociológie, filozofie, teoretických a aplikovaných prírodných a technických vied.

Ešte niekoľko slov k výučbe platných zákonov (právnych normatívnych textov). Tento problém sa upína na proces výučby pozitívnoprávnych disciplín, konkrétne aj práva obchodného a práva hospodárskeho.

Vzhľadom na časté zmeny zákonov, predovšetkým z oblasti ekonomických (hospodárskych a obchodných) vzťahov, žiaľ týka sa to aj zákonov kódexového typu, napríklad Obchodného zákonníka, v pedagogickom procese sa ponúka racionálnejší model výučby než je štúdium samotného zákona (právnych normatívnych aktov), vrátane rozsiahlych súborov noriem, teda model výučby (pedagogicko-didaktickej prezentácie) relevantných právnych inštitútov príslušných odborov (disciplín) v ich hierarchickom usporiadaní, a to aj s prihliadnutím na historicko-právnu hodnotu pertraktovaných inštitútov.

Pokiaľ ide o štúdium a metodológiu poznávania právnych textov, v právnickej literatúre (teoreticky orientovanej) boli publikované viaceré interesantné štúdie, napríklad V. Knapp, A. Gerloch, P. Maršálek, M. Večera, F. Novák, Z. Kuhn, Fr. Cvrček a ďalší.^[5]

Cvrček sa napríklad zaoberá problematikou výučby interpretácie právnych textov, pričom rozlišuje dva prístupy, a to vedecký (deskripcia a pochopenie interpretačných postupov) a pedagogicko-pragmatický („naučit studenty nové znalosti a predevším dovednosti“) – c.d. s. 60.

V súčasnom období vo viacerých krajinách stredoeurópskeho priestoru, vrátane Slovenska, Česka, Maďarska a Poľska prebiehajú v legislatíve z historického hľadiska významné procesy, označované ako rekodifikácia súkromného práva. V Českej republike v minulom roku prijali významné zákony, predovšetkým Nový Občiansky zákonník (zákon č. 89/2012 Sb.) a Zákon o obchodných korporáciách (zákon č. 90/2012 Sb. o obchodních společnostech a družstvech), ktoré majú nadobudnúť účinnosť dňom 1. januára 2014. Nemôže byť sporu o tom, že uvedené legislatívne pohyby v značnej miere ovplyvňujú aj pedagogický proces na právnických fakultách, konkrétne koncepciu výučby súkromnoprávnych disciplín. Rovnako sa to týka aj výučby práva obchodného a práva hospodárskeho. V Slovenskej republike sa už dávnejšie uvedené odbory vyučujú ako jeden učebný predmet, vychádzajúc z toho, že ich matéria je už z historického hľadiska vzájomne prepojená. Niet preto dôvodu doterajšie usporiadanie (radenie) učebných (pedagogických) disciplín (predmetov) zásadne meniť. Naproti tomu však, vychádzajúc z úvah de lege ferenda (skôr de codificatione ferenda), treba odôvodnene uvažovať o novom usporiadaní vnútornej štruktúry vyučovaných disciplín (predmetov).

Autor
Prof. JUDr. Jozef Suchoža DrSc.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/17619/Zbornik_Posobenie-prava-v-21-storoci.pdf