Opodstatnenosť existencie zabezpečovacieho prevodu práva v súčasnej právnej úprave

Úvod

Súkromnoprávne predpisy upravujú zabezpečovacie prostriedky, ktoré majú za cieľ znížiť riziko nedostatočného uspokojenia veriteľa poskytujúceho finančné prostriedky dlžníkovi, posilniť pozíciu veriteľov a umožniť im uspokojenie z náhradného, sekundárneho zdroja. Ustanovenie § 553 až § 553e zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) upravuje zabezpečovací prevod práva ako jeden zo základných zabezpečovacích inštitútov, ktoré je možné použiť pre zabezpečenie záväzkov vyplývajúcich z občianskoprávnych, ako aj obchodnoprávnych vzťahov. Zabezpečovací prevod práva možno považovať za pomerne kontroverzný inštitút, a to jednak z dôvodu jeho veľmi strohej právnej úpravy do novelizácie v roku 2007, ako aj vzhľadom na jeho podobnosť s ďalšími zabezpečovacími inštitútmi. Podobnosť tohto inštitútu je zrejmá so záložným právom, ale aj so zabezpečením záväzku postúpením pohľadávky, najmä vzhľadom na to, že pohľadávka je majetkovým právom, a preto by sme tento inštitút zakotvený v ustanovení § 554 OZ mohli podradiť pod zabezpečovací prevod práva. Rovnako aj zo zákonného znenia ustanovenia § 553e OZ po novelizácii zákonom č. 568/2007 Z. z. je zrejmé, že zabezpečovací prevod práva má veľa spoločných čŕt so záložným právom podľa ustanovenia § 552 OZ v spojitosti s ustanovením § 151a a nasl. OZ. Je potrebné zaujať stanovisko k tomu, aká je opodstatnenosť existencie zabezpečovacieho prevodu práva v aktuálnej podobe (s prihliadnutím na prevod práve k nehnuteľnosti), vzhľadom na jeho slabšiu aplikáciu v praxi, ako aj vzhľadom na jeho podobnosť s inými zabezpečovacími prostriedkami. Zároveň je zámerom tohto článku podať námet, ako by mohla byť právna úprava zmenená, aby sa docielila jeho väčšia aplikačná využiteľnosť.

Právna úprava ustanovenia § 553 Občianskeho zákonníka po novelizácii vykonaná zákonom č. 568/2007 Z. z.

Účelom zabezpečovacieho prevodu práva je dočasné prevedenie práva (akéhokoľvek majetkového práva) na veriteľa, čím sa veriteľ dočasne a obmedzene stáva oprávneným subjektom tohto práva namiesto dlžníka, pričom toto právo nemusí vôbec súvisieť s jeho primárnym záväzkom. Zabezpečovací prevod práva teda predpokladá rozväzovaciu podmienku, ktorou je splnenie záväzku dlžníkom, ktorej naplnením zanikajú účinky tohto zabezpečovacieho prostriedku.[1] Kontroverznosť tohto inštitútu spočíva najmä v tom, že zabezpečovacím prevodom práva ako inštitútom obligačného práva, ktorý má relatívny charakter, sa hoci len dočasne, zasahuje do absolútneho práva, akým je najmä vlastnícke právo. Ustanovenie § 553 OZ obsahovalo do novelizácie zákonom č. 568/2007 Z. z. len dva strohé odseky, ktoré ponechávali podrobnosti zabezpečenia prevodom práva na zmluvné dojednania strán, z čoho pramenila vysoká možnosť zneužitia najmä vo vzťahu k slabšej zmluvnej strane, dlžníkovi, ktorý často nebol schopný dostatočne obozretne chrániť svoje záujmy, čo viedlo k veľkej disproporcii v právach a povinnostiach zmluvných strán, najčastejšie v neprospech dlžníka. Ak by sme vychádzali z doslovného znenia pôvodného ustanovenia § 553 OZ, toto neuvádzalo ani základný charakteristický znak tohto inštitútu, ktorým je dočasnosť prevodu práva. Následok v podobe automatického nadobudnutia vlastníctva prevedeného práva podľa vtedajšej právnej úpravy bol veľmi ľahko zneužiteľným, najmä pokiaľ prevedené právo bolo nepomerne väčšej hodnoty ako zabezpečovaná pohľadávka, keďže OZ neupravoval vysporiadanie hyperochy. Častokrát sa stávalo, že dlžník prišiel o vlastnícke právo k nehnuteľnosti v niekoľkonásobne vyššej hodnote ako bola zabezpečená pohľadávka. Dlžník si neuvedomoval následky svojho omeškania so splatením svojho peňažného dlhu na jeho majetkové právo, a preto si pre prípad omeškania v zmluve nedojednal povinnosť veriteľa vydať mu rozdiel medzi hodnotou nehnuteľnosti a zabezpečenej pohľadávky, v dôsledku čoho prišiel o nehnuteľnosť pre nepatrný dlh.

Vtedajšia obrana veriteľov vychádzala zo zásady „neznalosťzákona neospravedlňuje“, avšak nebolo spravodlivé na tejto zásade trvať, pokiaľ zákon ani okrajovo dôsledky použitia tohto inštitútu neupravoval. Ukázalo sa neprípustným, aby bol tento inštitút postavený na prílišnej zmluvnej voľnosti, teda na povinnosti subjektov chrániť svoje postavenie zmluvnými dojednaniami, keďže v občianskom práve neexistuje prezumpcia odbornosti a dostatočnej právnej znalosti. Na tento stav začala poukazovať aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý vo svojich rozhodnutiach[2] prejudikoval takéto situácie ako obchádzajúce zákon. V tejto situácii bolo otázne, či daný stav, považovaný judikatúrou súdov za nevhodný a nedostatočný bolo potrebné riešiť formou zmeny právnej úpravy alebo postačovalo ponechať potrebné zmeny len na prax a súdne rozhodnutia. V právno-teoretickej rovine platí, že súdne rozhodnutia síce nie sú formálne záväzné, nie sú prameňom práva, avšak nie je možné opomenúť ich normatívnu silu, ktorá spočíva v povinnosti sudcu zvážiť aplikovateľnosť relevantnej judikatúry vyšších súdov.[3] Odborná verejnosť podáva základné členenie zdrojov, z ktorých má vychádzať súd pri vytváraní súdneho rozhodnutia, pričom prvé základné pramene sú:

• tie, ktoré súd musí použiť (zákony),

• tie, ktoré by súd mal použiť, aby o jeho rozhodnutí bolo možné povedať, že ide o rozhodnutie spĺňajúce podmienku presvedčivosti (normatívne pôsobiaca judikatúra).[4]

Uvedeným spôsobom by preto vzhľadom na relatívnu viazanosť súdov a sudcov predchádzajúcimi rozhodnutiami mohlo dôjsť k vytvoreniu dostatočne silnej a zaužívanej judikatúry, ktorá by mohla dotvoriť medzeru existujúcu v právnej úprave zabezpečovacieho prevodu práva. Je však potrebné povedať, že judikatúra v našich podmienkach má síce svoje opodstatnenie, nie je ju teda možné považovať za právne irelevantnú pre iné prebiehajúce konania, na druhej strane je však potrebné prihliadnuť aj na to, že súd má možnosť sa od judikatúry odchýliť, v takom prípade je však povinný svoje rozhodnutie podložiť relevantnou argumentáciou. Vzhľadom na to by snaha o odstránenie zneužívania tohto inštitútu mohla naraziť na opozitné názory, ktoré by boli po formálnej stránke natoľko vhodne odôvodnené, že by k potrebnej právnej istote nemuselo dôjsť. Z uvedeného dôvodu by dotvorenie práva formou judikatúry nebolo postačujúce a skutočne vyvstala potreba striktnejšej kogentnej zákonnej úpravy. Novelizáciou, zákonom č. 568/2007 Z. z. sa preto zaviedla podrobnejšia právna úprava zabezpečovacieho prevodu práva, a to najmä v otázke postavenia veriteľa a realizácie uhradzovacej funkcie tohto inštitútu.

Každý zabezpečovací prostriedok je špecifický spôsobom, akým dochádza k realizácii jednak zabezpečovacej a následne aj uhradzovacej funkcie. Postavenie veriteľa bolo v právnej úprave do novelizácie v roku 2007 založené na tom, že veriteľ sa stal od momentu podpísania zmluvy o zabezpečovacom prevode práva dočasným, podmieneným vlastníkom prevedeného práva, čím bola realizovaná zabezpečovacia funkcia a po tom, čo dlžník nesplnil svoj záväzok riadne a včas, stal sa vlastníkom trvalým, čo malo plniť uhradzovaciu funkciu tohto zabezpečovacieho prostriedku. Vtedajšia úprava zabezpečovacieho prevodu práva bola síce z praktického hľadiska nedostatočná, avšak boli z nej zreteľné základné charakteristické znaky, odlišujúce zabezpečovací prevod práva od ostatných zabezpečovacích inštitútov, čím bola zrejmá aj opodstatnenosť jeho zavedenia v právnej úprave. Podľa právnej úpravy do účinnosti zákona č. 568/2007 Z. z. bolo možné tento zabezpečovací prostriedok považovať za veľmi výhodný pre veriteľa a plniaci účel motivovania dlžníka k splneniu jeho záväzkov pod sankciou trvalej straty dočasne prevedeného práva. Aktuálna úprava postavenia veriteľa (po novelizácii) vo vzťahu k naplneniu základných funkcií tohto prostriedku spočíva v tom, že veriteľ sa rovnako počas trvania zabezpečenia stáva dočasným vlastníkom prevedeného práva, nejde tu však už o žiadnu podmienenosť, teda prevod práva viazaný na rozväzovaciu podmienku, ktorou je splnenie záväzku dlžníkom riadne a včas. Veriteľov status dočasného vlastníka je pomerne málo významný, keďže sa jeho postavenie mení v momente, keď sa dlžník dostane do omeškania, a to v tom zmysle, že sa nestáva automaticky vlastníkom prevedeného práva tak, ako to bolo do roku 2007, ale stáva sa len oprávneným na výkon zabezpečovacieho prevodu práva. Línia uvažovania zákonodarcu sa s poukazom na zavedenie výkonu zabezpečovacieho prevodu práva začala posúvať do alibistickej roviny, a to v zmysle pripodobňovania zabezpečovacieho prevodu práva k záložnému právu. Iný záver nie je objektívne možné vyvodiť s ohľadom na to, že sa za účelom ochrany dlžníka zaviedol výkon zabezpečovacieho prevodu práva (rovnako ako u záložného práva) a dokonca na právnu úpravu záložného práva odkazuje priamo aj ustanovenie § 553e OZ. Aktuálne zakotvenie tohto zabezpečovacieho prostriedku neplní svoju funkciu dostatočne a má len marginálny význam, vzhľadom na odstránenie jeho pôvodných nesporných výhod oproti ostatným zabezpečovacím prostriedkom.

Rozdiely medzi zabezpečovacím prevodom práva a inými zabezpečovacími inštitútmi

Marginálny význam aktuálnej úpravy zabezpečovacieho prevodu práva v našich podmienkach je možné demonštrovať na jeho takmer totožných znakoch s ďalšími zabezpečovacími inštitútmi. Podobnosť zabezpečovacieho prevodu práva, ako sme uviedli, je možné vidieť v prvom rade so zabezpečením záväzku postúpením pohľadávky. Pohľadávka ako predmet zabezpečenia postúpením pohľadávky sa považuje za majetkové právo, pričom právom sa rozumie akékoľvek majetkové právo, či už vecné právo vrátane vlastníckeho alebo záväzkové právo. Je evidentné, že zabezpečenie záväzku prevodom (postúpením) pohľadávky je zahrnuté v zabezpečovacom prevode práva, a to vzhľadom na subsumovateľnosť pohľadávky pod predmet zabezpečovacieho prevodu práva. Druhý rozdiel, ktorý medzi týmito inštitútmi do novelizácie existoval, spočíval v tom, že zatiaľ čo pri zabezpečovacom prevode práva platila zásada identity hlavného dlžníka a dlžníka zo zabezpečovacieho vzťahu, u zabezpečenia postúpením pohľadávky mohla byť pohľadávka postúpená aj treťou osobou.[5]

Od roku 2007 je však aj tento rozdiel odstránený,[6] keď sa aj pri zabezpečovacom prevode práva umožnilo, aby toto právo previedla ako zabezpečenie namiesto dlžníka aj tretia osoba. Vzhľadom na uvedené sa preto domnievame, že existencia oboch uvedených zabezpečovacích inštitútov v právnom poriadku, vzhľadom na totožný predmet zaistenia je v podstate úpravou duplicitnou, a preto je potrebné zvážiť, či je v právnom poriadku vôbec potrebná.

Druhý zabezpečovací prostriedok, ktorý má takmer rovnaké znaky ako nami rozoberaný zabezpečovací prostriedok, je záložné právo. Aby sme však boli dôslední, medzi záložným právom a zabezpečovacím prevodom práva existujú isté rozdiely. Tieto rozdiely však nie je možné považovať za aplikačné rozdiely, ktoré by vystihovali podstatu toho ktorého inštitútu, môžeme ich považovať len za rozdiely v právno-teoretickej rovine:

a) postavenie veriteľa do splatnosti pohľadávky – pri zabezpečovacom prevode práva sa vlastníkom prevedeného práva stáva veriteľ; v prípade záložného práva sa na veriteľa môže previesť len detencia veci (ručný záloh), pričom spravidla záloh môže naďalej užívať dlžník (pri registrovanom záložnom práve);

b) počet zabezpečovacích prostriedkov – v prípade zabezpečovacieho prevodu práva možno realizovať k jednému predmetu iba jeden zabezpečovací prevod práva; v prípade záložného práva môže na ten istý záloh vzniknúť aj viacero záložných práv (§ 151 k OZ); zároveň je potrebné sa zamyslieť nad tým, do akej miery je možné, aby popri zabezpečovacom práve na tej istej veci existovalo zabezpečenie záložným právom. Pokiaľ prihliadneme na to, že veriteľ sa do splatnosti pohľadávky stáva vlastníkom dočasne prevedeného práva, zastávame názor, že nakoľko veriteľ je síce vlastníkom, avšak obmedzeným, teda nemôže predmetom prevodu disponovať[7], nie je možné, aby popri zabezpečovacom prevode práva existovalo záložné právo, a preto ide v tejto postupnosti evidentne o konkurenčné inštitúty; v prípade, ak by došlo k vzniku zabezpečovacieho prevodu práva až po tom, čo na predmete vzniklo záložné právo, podľa nášho názoru, nie je vylúčená ich súčasná existencia.

c) spôsob vzniku – zabezpečovací prevod práva môže vzniknúť len na základe zmluvy (§ 553a OZ), zatiaľ čo záložné právo môže vzniknúť na základe ďalších právnych skutočností, ktoré sú uvedené v ustanovení § 151b ods. 1 OZ;

d) registrácia – zabezpečovací prevod práva možno registrovať vo vzťahu k nehnuteľnostiam (v katastri nehnuteľností) a iným majetkovým právam (napr. patent, ochranná známka); záložné právo možno registrovať v notárskom centrálnom registri záložných práv aj vo vzťahu k hnuteľným veciam;

e) fázovosť vzniku zabezpečovacieho prostriedku – v prípade vzniku záložného práva zákon rozlišuje dve fázy, t. j. zriadenie (zmluva) a vznik (registrácia); v prípade zabezpečovacieho prevodu práva zákon tak nerobí, pričom toto rozlišovanie možno urobiť len vo vzťahu k tým majetkovým právam, ktoré sa zapisujú do príslušného registra (napríklad kataster nehnuteľností).[8]

Ak na uvedené rozdiely prihliadneme do dôsledkov, je zrejmé, že ani jeden z uvedených rozdielov nie je natoľko významným, aby podporoval podstatu a samostatné postavenie zabezpečovacieho prevodu práva ako špecifického spôsobu zabezpečenia záväzkov so sebe vlastnými, charakteristickými znakmi. Pochybnosti ohľadom relevancie tohto inštitútu vznikajú vzhľadom na jeho aktuálnu úpravu a jeho zastupiteľnosť inými zabezpečovacími prostriedkami.

Postavenie veriteľa a dlžníka v aktuálnej právnej úprave

Podstata a význam zabezpečovacieho prevodu práva spočívali do novelizácie v roku 2007 v postavení veriteľa, ktorý sa v prípade omeškania dlžníka stal trvalým vlastníkom predmetu zabezpečenia. V praxi sa však ukázalo, že tento charakteristický znak sa bez adekvátnej zákonnej úpravy, ktorá by znemožnila špekulácie zo strany veriteľa, môže stať ľahko zneužiteľným. Považujeme však za absolútne neopodstatnený prevod (akéhokoľvek, najmä však) vlastníckeho práva na veriteľa len do splatnosti pohľadávky, pokiaľ sa veriteľ v dôsledku omeškania dlžníka následne nestane aj trvalým vlastníkom prevedeného práva.

Tento následok bol pre zabezpečovací prevod práva práve tým hlavným charakteristickým znakom, keďže bez tohto hlavného znaku je pozícia tohto zabezpečovacieho prostriedku značne ohrozená, vzhľadom na to, že v aktuálne upravenom postavení veriteľa nevidieť jeho charakteristické osobitosti. Aký je reálny rozdiel medzi zabezpečovacím prevodom práva a záložným právom, pokiaľ sa veriteľ stáva „obmedzeným“ vlastníkom prevedeného práva len do splatnosti pohľadávky, pričom podľa ustanovenia § 553b OZ s týmto právom nie je oprávnený disponovať, ale po splatnosti pohľadávky, teda pri omeškaní dlžníka, je oprávnený len na výkon tohto práva formou prevodu na dražbe, alebo iným dojednaným spôsobom? Aký má význam dočasne prevádzať právo na veriteľa (okrem toho, že oproti záložnému právu do splatnosti pohľadávky dlžník nemôže disponovať s vecou), keď sa v konečnom dôsledku aj tak musí realizovať výkon zabezpečovacieho prevodu práva rovnako, ako je to pri uspokojení veriteľa pri záložnom práve? Utrpel by právny poriadok na komplexnosti, ak by sa tento inštitút úplne vynechal, resp. nie je tento inštitút obsolentnou právnou normou, keď je v praxi už takmer nevyužívaný, nakoľko je bez akýchkoľvek problémov zastupiteľný záložným právom? Zastávame názor, že tieto otázky boli práve tie, ktoré si mal zákonodarca zvážiť pred tým, než zo zabezpečovacieho prevodu práva vytvoril „kópiu“ záložného práva. Za inšpiratívnu v tomto smere považujeme právnu úpravu zabezpečovacieho prevodu práva v novom českom občianskom zákonníku. Český zákonodarca sa podľa nášho názoru vydal vhodnejšou cestou potrebných zmien, a to cestou ponechania tohto inštitútu s jeho, v zásade, pôvodným významom a špecifickými črtami.

Český zákonodarca sa nenechal ovplyvniť problémami zneužívania tohto inštitútu do takej miery, aby potrel jeho základný význam, ale zachoval základ zabezpečovacieho prevodu práva, teda to, že veriteľ sa v prípade omeškania dlžníka stane trvalým vlastníkom prevedeného práva.[9] Zákon zavádza proti zneužívaniu postavenia veriteľa aj nový pojem, tzv. „prostú správu veci“.[10] Táto „prostá správa veci“ znamená, že do splatnosti pohľadávky veriteľ nie je oprávnený vykonávať všetky oprávnenia skutočného vlastníka, teda nie je oprávnený na žiadne dispozície s predmetom zabezpečenia okrem tejto „prostej správy veci“.

Najväčší problém tohto inštitútu, spočívajúci v nedoriešení hyperochy vyriešil český zákonodarca veľmi jednoducho. Bez potreby zmeniť celý mechanizmus tohto inštitútu zavádza aktuálna česká právna úprava na zabezpečenie postavenia dlžníka povinnosť veriteľa dlžníkovi (resp. osobe, ktorá zabezpečenie poskytla) rozdiel – hyperochu vyplatiť.[11] Nie je nám preto vôbec zrejmé, prečo sa slovenský zákonodarca priklonil k tomu, že mechanizmus záložného práva, teda výkon formou predaja alebo iného speňaženia predmetu zabezpečenia, ktorý v celom rozsahu plní svoj význam pri záložnom práve, považoval za tú cestu, ktorá bude rovnako vhodná aj pre zabezpečovací prevod práva, a to bez ujmy na jeho špecifickosti.

Právna úprava Nového občianskeho zákonníka Českej republiky evidentne naznačuje, že problém nedostatočného zakotvenia povinnosti veriteľa vrátiť dlžníkovi rozdiel medzi hodnotou zabezpečovacieho práva a hodnotou zabezpečenej pohľadávky – hyperochu, je možné riešiť jednoduchým zakotvením tejto povinnosti za súčasného ponechania nadobudnutia dočasne prevedeného práva natrvalo. Vzhľadom na závažnosť následkov tohto inštitútu zastávame názor, že vhodným spôsobom posilnenia pozície dlžníka by bolo doplnenie povinnosti veriteľa o znalecké ocenenie predmetu, právo ku ktorému bolo na veriteľa dočasne prevedené. Uvedeným by sa vylúčila možnosť veriteľa špekulatívne speňažiť predmet prevodu za cenu pokrývajúcu výšku jeho pohľadávky bez prihliadnutia na skutočnú hodnotu predmetu prevodu a na cenový rozdiel, na ktorý má dlžník právo.

Význam zabezpečovacieho prevodu práva spočíva aj v postavení dlžníka. Vzhľadom na to, že dlžník stráca svoje postavenie vlastníka predmetu, právo ku ktorému bolo dočasne prevedené na veriteľa, so stratou tohto postavenia rovnako stráca aj oprávnenie predmetom prevodu akokoľvek disponovať. Na rozdiel od záložného práva, kde dlžník v súlade s ustanovením § 151h OZ môže predmetom zálohu naďalej disponovať, v prípade zabezpečovacieho prevodu práva dlžník toto oprávnenie stráca. Dlžník je oprávnený predmet, právo ku ktorému bolo dočasne prevedené na veriteľa len užívať, a to tiež len v prípade, ak mu to veriteľ umožnil. Tento aspekt je možné považovať za ďalšiu výhodu pre veriteľa, teda za posilnenie jeho pozície, ktorý počas trvania tohto zabezpečovacieho inštitútu má možnosť mať predmet prevedeného práva plne „pod kontrolou“.

Zabezpečovací prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

Zabezpečovací prevod vlastníckeho práva má osobité dôsledky najmä v prípade, ak predmetom zabezpečovacieho prevodu práva je práve vlastnícke právo k nehnuteľnosti.

Z intabulačného princípu vyplýva, že nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti je možné až od momentu vkladu do v katastra nehnuteľností. Právna veda v súčasnosti nepodáva jednotný pohľad na to, akým spôsobom by sa mal zabezpečovací prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísať do katastra nehnuteľností. Na jednej strane stoja názory, podľa ktorých sa zabezpečovací prevod tohto práva do katastra zapisuje vkladom, na základe ktorého dochádza k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti[12] a súčasne sa do katastra nehnuteľností zapíše do poznámky dočasnosť tohto prevodu. S týmto postupom sa však nemôžeme stotožniť a prikláňame sa skôr k názoru JUDr. Štefanka, podľa ktorého sa takýto dočasný prevod má do katastra nehnuteľností zapísať len vo forme poznámky,[13] bez toho, aby sa niečo menilo v zápise pôvodného vlastníka nehnuteľnosti. Takáto poznámka by mohla mať obmedzujúce účinky do doby splatnosti pohľadávky, čo by úplne postačovalo na ochranu veriteľa. V prospech tohto názoru hovorí aj samotná úprava ustanovenia § 553b ods. 1 OZ, ktoré pri zmienke o zápise zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti odkazuje na ustanovenie § 44 ods. 1 vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky č. 79/1996 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 79/1996“), ktorá hovorí o zápisoch v katastri nehnuteľností vo forme poznámky. Predmetná vyhláška však bola s účinnosťou k 1. decembru 2009 zrušená vyhláškou č. 461/2009 Z. z. ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „nová vyhláška“). Vzhľadom na to, že podľa ustanovenia § 29 tejto novej vyhlášky, ktorá sa venuje problematike poznámky v katastri nehnuteľností, je subsumovanie zabezpečovacieho prevodu práva problematickejšie, je otázne, či sa ponechanie odkazu na vyhlášku č. 79/1996 v Občianskom zákonníku stalo nedopatrením, alebo zámerne alibisticky. V každom prípade však na otázku, akým spôsobom evidovať zabezpečovací prevod práva v katastri nehnuteľností nie je možné jednoznačne odpovedať.

Otázka formy zápisu zabezpečovacieho prevodu práva v katastri nehnuteľnosti bola problematická aj v čase pred novelizáciou predmetných ustanovení OZ zákonom č. 568/2007 Z. z., tj. pred 1. januárom 2008, kedy sa veriteľ po splatnosti pohľadávky a omeškaní dlžníka mohol stať a aj sa stal reálnym a trvalým vlastníkom zabezpečenej nehnuteľnosti.

V podmienkach vtedajšej úpravy bol zápis tohto prostriedku vkladom opodstatnenejší ako je tomu dnes. Pokiaľ prihliadneme na túto otázku v medziach aktuálnej právnej úpravy, keď je vylúčené, aby sa veriteľ stal reálnym a trvalým vlastníkom prevedeného vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, nevidíme žiadny relevantný právny dôvod na to, aby bol do katastra nehnuteľností vpisovaný zabezpečovací prevod práva formou vkladu veriteľa ako vlastníka predmetnej nehnuteľnosti. Aký význam má zapisovať ako jediného vlastníka do katastra veriteľa zabezpečenej pohľadávky, ak sa následne tento vlastníkom nestane a ako vlastník bude aj tak zapísaný buď pôvodný vlastník – dlžník, za predpokladu, že splní svoj splatný záväzok, alebo iná – tretia osoba, ktorá toto právo v rámci výkonu zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva nadobudne v prípade, ak sa dlžník dostane do omeškania.

Zabezpečovací prevod práva k nehnuteľnosti a jeho prednosť de facto (de iure?)

V nadväznosti na vyššie zmienený problém formy zápisu zabezpečovacieho prevodu práva do katastra nehnuteľností považujeme za vhodné načrtnúť dôsledky formy zápisu tohto inštitútu do katastra nehnuteľností (forma vkladu) bez reálnej vedomosti o skutočnom vlastníkovi (dlžníkovi) pre iné, súčasne prebiehajúce konania voči tomuto vlastníkovi – dlžníkovi. K stanovisku o zápise zabezpečovacieho prevodu práva formou poznámky sa preto prikláňame z toho dôvodu, že vo vzťahu k akémukoľvek dlžníkovi nie je možné opomenúť iné možné prebiehajúce konania týkajúce sa dlžníka, pôvodného vlastníka, akými sú napríklad konkurzné, či exekučné konanie. Prihliadnuc na aktuálne znenie ustanovení týkajúcich sa zabezpečovacieho prevodu práva platí, že počas trvania tohto zabezpečovacieho inštitútu je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník veriteľ zo zabezpečovacieho prevodu práva.

Veriteľ zo zabezpečovacieho prevodu práva je pri uspokojovaní svojej pohľadávky de facto „uprednostnený“ pred ostatnými veriteľmi dlžníka, nakoľko reálne môžu byť ostatní veritelia uspokojení až potom, čo bude uspokojený veriteľ zo zabezpečovacieho prevodu práva, pretože zanikne zápis o ňom ako vlastníkovi a ako vlastník bude opätovne uvedený dlžník. Podľa nášho názoru preto nie je žiaduce, aby boli nehnuteľnosti dlžníka úplne vylúčené z majetku podliehajúceho exekúcii, či majetku patriaceho do konkurznej podstaty, a to len v dôsledku toho, že je do katastra nehnuteľností (hoci len dočasne) zapísaný iný vlastník (veriteľ zo zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva) a nie skutočný vlastník tohto predmetu – dlžník. Predmetné prebiehajúce exekučné či konkurzné konanie voči dlžníkovi je nepochybne nehospodárne sťažené, pokiaľ kataster nehnuteľností neuvádza reálne existujúce údaje o skutočnom vlastníkovi (dlžníkovi pri zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva). To teda znamená, že iní veritelia tohto dlžníka sú pri uspokojovaní svojich pohľadávok vzhľadom na momentálne, ale zároveň neisté zmenšenie majetku tohto dlžníka znevýhodnení, či ukrátení, a to len na základe zabezpečovacieho prostriedku, ktorý splnením záväzku môže kedykoľvek zaniknúť, resp. rozsah krytia zabezpečenej pohľadávky nemusí vôbec zodpovedať hodnote zabezpečenej nehnuteľnosti. Podľa nášho názoru nie je vylúčené, že dlžník sa zabezpečovacím prevodom práva môže aj „fingovane“ vyhnúť iným veriteľom. V naznačených súvislostiach preto zastávame názor, že ostatní veritelia dlžníka (či správcovia konkurznej podstaty, exekútori) by mali mať vedomosť o existencii ďalšieho predmetu patriaceho do majetku dlžníka, nakoľko by v tejto súvislosti nebolo odôvodnené vyžadovať od veriteľov (či exekútorov, správcov konkurznej podstaty, atď.), aby si zdĺhavo vyžiadavali od príslušných okresných úradov, odborov katastrálnych výpisy z listov vlastníctva s údajmi, ktoré by neboli v katastri nehnuteľností aktuálne uvedené. Uvedené podporujú aj ustanovenia OZ a zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“), ako aj zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej len „ZoDP“). Podľa ustanovenia § 157 ods. 1 písm. c) EP sa podľa výsledkov rozvrhového pojednávania uspokojujú v treťom rade „pohľadávky zabezpečené záložným právom zákonným, zmluvným, sudcovským alebo exekučným, zabezpečovacím prevodom práva, postúpením pohľadávky, prípadne obmedzením prevodu nehnuteľností vcelku podľa času vzniku záložného práva, prípadne vzniku obmedzenia prevodu nehnuteľností.“172 Podľa ustanovenia § 23 ods. 2 písm. d) ZoDP je z odpisovania hmotného a nehmotného majetku vylúčený „hmotný majetok u veriteľa, ktorý nadobudol vlastnícke právo v dôsledku zabezpečenia záväzku prevodom práva počas zabezpečenia tohto záväzku“ a podľa ustanovenia § 24 ods. 1 písm. a) ZoDP: „Hmotný majetok a nehmotný majetok odpisuje aj daňovník, ktorý nemá vlastnícke právo k tomuto majetku, ak účtuje alebo vedie evidenciu podľa § 6 ods. 11 alebo 14 o hmotnom majetku pri prevode vlastníckeho práva z dôvodu zabezpečenia záväzku prevodom práva na veriteľa, ak sa pôvodný vlastník (dlžník) písomne dohodne s veriteľom na výpožičke tohto majetku počas trvania zabezpečenia záväzku, (…).“, čo znamená, že hoci dlžník prevedie svoje vlastnícke právo na veriteľa, tento majetok veriteľ ako svoj vlastný neeviduje a odpisuje ho dlžník zabezpečovacieho prevodu práva. Z uvedeného vyplýva, že predmety zabezpečovacieho prevodu práva nie sú predmetmi, ktoré by nepripúšťali výkon exekúcie z dôvodu prevodu vlastníckeho práva, k čomu sa podrobne vyjadril aj Najvyšší súd ČSR v rozhodnutí ešte zo dňa 03.04.1952, sp. zn. Cz 118/52[14] [15], z čoho teda vyplýva, že účelom tohto zabezpečovacieho prostriedku nie je prednostné uspokojenie týchto veriteľov ani znemožnenie zaradenia predmetov zabezpečovacieho prevodu práva do majetku dlžníka pre iné, voči nemu prebiehajúce konania.

Na druhej strane dávame do pozornosti ustanovenie § 151h ods. 6 OZ, podľa ktorého platí, že: „Konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie na záloh možno viesť iba vtedy, ak oprávneným je záložný veriteľ alebo ak záložný veriteľ s výkonom rozhodnutia alebo s exekúciou súhlasí.“ Toto ustanovenie jednoznačne zakotvuje prednostné postavenie záložného veriteľa vo vzťahu k ostatným veriteľom dlžníka. V ustanovení § 553e OZ, ktoré určuje, ktoré ustanovenie o záložnom práve sa použijú pre účely zabezpečovacieho prevodu práva však ustanovenie § 151h ods. 6 OZ nie je zahrnuté, a preto je nutné z uvedeného vyvodiť, že veriteľ zo zabezpečovacieho prevodu práva nemá možnosť chrániť výšku svojho uspokojenia v inom prebiehajúcom konaní tak ako záložný veriteľ, bez ktorého súhlasu nie je možné exekvovať. Je preto potrebné sa zamyslieť nad tým, aký význam má, resp. akú pozíciu v právnom poriadku zastáva zabezpečovací prevod práva ako zabezpečovací prostriedok, ak veriteľovi nezabezpečuje silnejšie postavenie oproti iným veriteľom, ktorí disponujú právom z iného zabezpečovacieho prostriedku, resp. zo súdneho rozhodnutia ako exekučného titulu?

Po dôkladnom zhodnotení vyššie uvedených skutočností je aktuálny právny stav taký, že na jednej strane je de facto veriteľ zo zabezpečovacieho prevodu práva zvýhodnený pred ostatnými veriteľmi (pokiaľ ide o nehnuteľné veci), nakoľko v katastri nehnuteľností nie je ako vlastník zapísaný dlžník, ale veriteľ zo zabezpečovacieho prevodu práva a napriek tomu, že z daňových predpisov, ako aj z EP implicitne vyplýva že tento zabezpečovací prostriedok nemá vplyv na zahrnutie tohto majetku do exekúcie, či do iných majetkových podstát, ostatní veritelia sú ukracovaní o možnosť uspokojenia z takéhoto majetku práve z dôvodu nevedomosti o skutočnom vlastníkovi nehnuteľnosti pre zápis dočasného vlastníka – veriteľa zo zabezpečovacieho prevodu práva bez súčasného uvedenia údaja o dlžníkovi. Na druhej strane, postavenie veriteľa zo zabezpečovacieho prevodu práva je de iure natoľko slabé, že tento nemá možnosť sa účinne brániť voči exekúcii, či výkonu rozhodnutia v prospech iného veriteľa na predmet, ku ktorému bolo na neho dočasne prevedené právo takým spôsobom ako záložný veriteľ, ktorého súhlas sa explicitne podľa ustanovenia § 151h ods. 6 OZ vyžaduje, a preto nemá možnosť prednostného uspokojenia nie len pred záložnými veriteľmi, ale ani pred inými nezabezpečenými veriteľmi.

Zabezpečovací prevod práva a dobré mravy

Na tomto mieste by sme chceli podať pohľad na to, ako by právna úprava zabezpečovacieho prevodu práva mohla vyzerať. Nie sme stotožnení so zavedením výkonu zabezpečovacieho prevodu práva a väčší význam vidíme v modifikovanom znení, aké existovalo do roku 2007. Za problém, ktorý však nebol vyriešený ani zmenou právnej úpravy, (ani zmenami, ktoré priniesla úprava českého občianskeho zákonníka) považujeme dobré mravy a ich súvis so zabezpečením pohľadávky pomerne nepatrnej čiastky nehnuteľnosťou (prípadne aj hodnotnou hnuteľnou vecou) v rádovo vyššej hodnote. Základnou zásadou civilného práva je zásada zmluvnej voľnosti. Zastávame názor, že pokiaľ by veriteľ v nami preferovanom znení právnej úpravy zvolil ako formu zabezpečenia zabezpečovací prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, mala a musela by tomu zodpovedať aj výška zabezpečovanej pohľadávky, to znamená, že hodnota prevedeného práva by nesmela byť v hrubom nepomere s výškou zabezpečovanej pohľadávky. V opačnom prípade by sme jeho konanie mohli (mali?) považovať za rozporné s dobrými mravmi, nakoľko ak existujú aj práva k iným hodnotám (napr. k hnuteľným veciam adekvátnej hodnoty), či iné zabezpečovacie prostriedky, menej nevýhodné pre dlžníka a rovnako zabezpečujúce pre veriteľa, nie je možné takýto výber veriteľa považovať za nič iné ako špekuláciu. Vzhľadom na uvedené sa domnievame, že by bolo účelné, ak by právna úprava zabezpečovacieho prevodu práva obsahovala zásadu, podľa ktorej pri určovaní práva, ktoré sa má dočasne previesť na veriteľa, by sa malo prihliadať na hodnotu tohto práva v pomere k hodnote zabezpečovanej pohľadávky, najmä pokiaľ má ísť o právo k nehnuteľnosti. Zavedenie tejto zásady by znemožnilo veriteľom nekalo sa obohacovať na úkor dlžníkov. K tejto otázke poukazujeme aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorá je už síce dnes vzhľadom na zmenu v právnej úprave neaktuálna, avšak vzhľadom na nami navrhované riešenie zabezpečovacieho prevodu práva relevantná: „Zmluvné dojednanie, ktoré umožňuje zánik vlastníctva pôvodného vlastníka nehnuteľnosti bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa prevod vlastníckeho práva na veriteľa stane nepodmieneným, svojím účelom a obsahom obchádza zákon, je teda neplatné v zmysle § 39 OZ.“174 Relevantným v danej veci je aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 5 Tz 28/2004, ktoré sa síce týka zádržného práva, avšak považujeme ho za primerane aplikovateľné. Uvedené rozhodnutie stanovuje, že medzi hodnotou peňažnej pohľadávky a hodnotou zadržanej veci by mala byť zachovaná ekvivalencia, nakoľko v opačnom prípade, ak by hodnota zadržanej veci niekoľkokrát prevyšovala hodnotu zabezpečovanej pohľadávky, bolo by možné argumentovať absolútnou neplatnosťou úkonu podľa ustanovenia § 39 OZ pre jeho rozpor s dobrými mravmi (ustanovenia § 3 ods. 1 OZ).[16] [17] Ustanovenia zákona týkajúce sa neplatnosti právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi, či pre obchádzanie zákona sú považované za formu otvorenej právnej normy. Otvorenou právnou normou sa rozumie právna norma, ktorá síce vyžaduje určitú formu správania sa, avšak prípad jej porušenia, teda správanie sa spôsobom nevyhovujúcim tomuto modelu nie je možné posúdiť jednoznačne a je len na rozhodnutí kompetentného orgánu (spravidla súdu), či konkrétny prípad je možné pod sankciu neplatnosti právneho úkonu z tohto dôvodu subsumovať. Argumentáciu rozporu s dobrými mravmi, či obchádzaním zákona preto nepovažujeme za dostatočne vhodné riešenie a zastávame názor, že požiadavka adekvátnosti a ekvivalencie hodnoty prevedeného práva k výške zabezpečovanej pohľadávky by mala byť zavedená v právnej úprave jednoznačnejším spôsobom. Z hľadiska znenia právnej úpravy by táto zásada mohla byť zakotvené rôzne.

Radikálnym spôsobom by bolo, ak by bolo explicitne uvedené, že veriteľ nie je oprávnený žiadať dlžníka o prevedenie práva k takému predmetu, ktorého hodnota po prípadnom znaleckom ocenení je v hrubom nepomere[18] k hodnote zabezpečovanej pohľadávky. Tým by sa v prípade porušenia dalo argumentovať absolútnou neplatnosťou právneho úkonu. Menej radikálnym spôsobom by bolo zakotvenie možnosti dlžníka odstúpiť od zmluvy v prípade, ak sa dozvie, že nebude schopný splniť svoj záväzok riadne a však s tým, že by bol povinný zabezpečenie pohľadávky veriteľa bez zbytočného odkladu po odstúpení od zmluvy doplniť iným spôsobom. V dôsledku zavedenia takýchto mechanizmov by zabezpečovací prevod práva mal svoju stabilnú pozíciu a opodstatnenie v právnej úprave a plnil by jednak pre veriteľa funkciu dostatočne silného zabezpečenia a na druhej strane by spĺňal aj funkciu prostriedku, ktorý neumožňuje neodôvodnené „okrádanie“ dlžníka, teda zhoršovanie jeho postavenia.

Záver

Zabezpečovací prevod práva v znení aktuálnej právnej úpravy nezastáva v aplikačno- praktickej rovine dostatočne silnú pozíciu. Uvedené vidíme ako dôsledok zmien, ktoré nastali po novelizácii ustanovenia § 553 OZ v roku 2007. Zákonodarcovi pri riešení problému nedostatočnosti tejto právnej úpravy zabezpečovacieho prevodu práva možno vyčítať najmä nedostatočné pochopenie potrieb praxe pri zabezpečení záväzkov, ak prihliadneme najmä na jednoduchosť riešenia v právnej úprave Českej republiky. Český zákonodarca upravil tento zabezpečovací prostriedok takým spôsobom, ktorý nespôsobuje jeho zmenu do takej miery, ktorá by z neho robila prakticky nevyužívaný a nepotrebný inštitút. Český zákonodarca si bol vedomý výhody tohto inštitútu, spočívajúcej v špecifickom postavení veriteľa, a preto v právnej úprave ponechal automatické a nepodmienené nadobudnutie práva veriteľom v prípade, ak dlžník svoj záväzok riadne a včas nesplní. Problematika hyperochy je v tomto prípade veľmi špecifickou. V českej právnej úprave je riešená jednoducho, zakotvením povinnosti veriteľa ju dlžníkovi vydať, teda vydať mu rozdiel medzi hodnotou zabezpečovanej pohľadávky a hodnotou nadobudnutého práva. V našich podmienkach bol (pravdepodobne) za účelom jej riešenia zavedený výkon zabezpečovacieho prevodu práva.

Uvedeným sa síce vyriešila otázka finančného prebytku, o ktorý bol dlžník častokrát nezákonne ukracovaný, avšak zrušila sa tým aj možnosť veriteľa stať sa majiteľom dočasne prevedeného práva, čo považujeme vo vykonaných zmenách za jednu z najväčších nevýhodu tohto inštitútu v slovenskej právnej úprave. Je otázne, prečo slovenský zákonodarca nezvolil cestu zdokonalenia už existujúcej právnej úpravy, ale zvolil cestu zavedenia výkonu zabezpečovacieho prevodu práva, čím potrel význam tohto inštitútu. Na podporu tohto stanoviska opätovne pripomíname aj vyššie analyzovaný nedostatok aktuálnej právnej úpravy spočívajúci v postavení veriteľa, ktorý napriek tomu, že jeho pohľadávka je zabezpečená týmto zabezpečovacím prostriedkom nemá zabezpečené prednostné postavenie ani pred nezabezpečenými veriteľmi, nakoľko exekúcia, či výkon rozhodnutia na predmet zabezpečenia môže byť vedená aj bez jeho súhlasu, čo podľa nášho názoru spôsobuje absolútnu nepotrebnosť jeho využitia. Dôsledkom uvedených zmien je, že tento inštitút sa stáva v našich podmienkach v aktuálnej podobe relatívne nadbytočným a nevyužívaným.

Podľa nášho názoru bolo predmetnou novelizáciou postavenie tohto bezpochyby efektívneho zabezpečovacieho prostriedku natoľko oslabené, že sa domnievame, že jeho úplne vylúčenie z právnej úpravy by neznamenalo pre aplikačnú prax žiadnu neprekonateľnú stratu. Riešením z hľadiska prípadnej snahy o opätovné zefektívnenie tohto prostriedku by mohlo byť zavedenie zápisu iba do poznámky bez vkladu, za súčasného zavedenia povinnosti veriteľa vydať dlžníkovi hyperochu a so zakotvením jednej z alternatív, a to že by veriteľ buď nebol oprávnený žiadať od dlžníka prevedenie práva, ktorého hodnota je v hrubom nepomere k výške zabezpečovanej pohľadávky, čím by sa docielila priama aplikácia ustanovenia o neplatnosti právneho úkonu pre rozpor so zákonom podľa ustanovenia § 39 OZ, alebo by dlžník mohol od zmluvy odstúpiť, avšak musel by poskytnúť inú adekvátnu zábezpeku.

Autor
JUDr. Adrián Graban

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/17619/Zbornik_Posobenie-prava-v-21-storoci.pdf