Úvod
Spoločnosť s ručením obmedzeným je najobľúbenejšou a najčastejšie využívanou právnou formou obchodnej spoločnosti v Slovenskej republike[1]. Možnosť založenia tejto spoločnosti aj jedinou fyzickou osobou, relatívne nízka vkladová povinnosť spoločníkov a obmedzené ručenie spoločníkov za záväzky spoločnosti sú zrejme základnými motívmi pre voľbu tejto formy spoločnosti založenej za účelom podnikania. Založenie spoločnosti s ručením obmedzeným umožňuje zakladateľom preniesť riziko z výkonu podnikateľskej činnosti na iný právny subjekt so samostatnou spôsobilosťou, zodpovednosťou a majetkovou základňou.
Vzhľadom na to, že spoločníci ručia za záväzky spoločnosti obmedzene, a to len do výšky svojho nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri, po úplnom splnení ich vkladovej povinnosti zaniká ich ručiteľská povinnosť za záväzky spoločnosti. Znamená to, že riziko, ktoré znášajú v súvislosti s podnikaním spoločnosti, spočíva iba v tom, že prostriedky, ktoré investovali do spoločnosti vo forme vkladov na základné imanie, im neprinesú žiaden výnos a ani sa im nevrátia. Takto sú spoločníci chránení pred veriteľmi spoločnosti, pretože po úplnom splatení vkladov sa veritelia k majetku spoločníkov nedostanú[2].
Zložitejšou témou je ochrana veriteľov spoločnosti s ručením obmedzeným. Práve vytvorenie základného imania spoločnosti splatením vkladov, na ktoré sa spoločníci zaviazali by malo byť jedným z prostriedkov ochrany veriteľov. Tradične sa ako jedna z funkcií základného imania uvádza funkcia garancie existencie majetku spoločnosti, ktorý je k dispozícii veriteľom na úhradu ich pohľadávok. Garančná funkcia základného imania (základného kapitálu) je však v praxi značne obmedzená, keďže ani vysoké základné imanie nie je spravidla zárukou, že spoločnosť má skutočne k dispozícii prostriedky zodpovedajúce tejto hodnote, keďže kapitálové spoločnosti nie sú povinné uhrádzať stratu, ktorá vznikne z ich hospodárenia[3].
I. Navrhované zmeny
Zlyhávanie garančnej funkcie základného imania ako jedného z prostriedkov ochrany veriteľov spoločnosti s ručením obmedzeným je zrejme najpálčivejším problémom, ktorý je potrebné riešiť prípadnými legislatívnymi zmenami. Dochádza totiž k prípadom, keď sú spoločnosti s ručením obmedzeným zakladané zo špekulatívnych dôvodov, aby len vytvorili tzv. „korporátnu stenu“, ktorá by chránila spoločníkov pred veriteľmi vyššie naznačeným spôsobom, pričom spoločníci nemajú v úmysle spoločnosť dostatočne kapitálovo vybaviť na to, aby pohľadávky veriteľov mohli byť uspokojené z majetku spoločnosti.
K reálnemu uplatňovaniu garančnej funkcie základného imania spoločnosti s ručením obmedzeným by mali prispievať tie ustanovenia zákona, ktorých účelom je zabezpečiť reálne vytvorenie základného imania a reálne zachovanie majetku spoločnosti minimálne vo výške zapísaného základného imania. Aktuálne je v legislatívnom procese návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré iné zákony, v rámci ktorého sa navrhuje zmena ustanovenia ObchZ, ktorého účelom by malo byť reálne vytvorenie základného imania.
Navrhovanou zmenou má byť vloženie nového odseku 2 do ustanovenia § 60 ObchZ, v zmysle ktorého budú mať zakladatelia spoločnosti s ručením obmedzeným povinnosť splatiť peňažné vklady, resp. ich príslušnú časť na osobitný samostatný účet zriadený správcom vkladu v banke. Výpis z tohto účtu by mal byť povinnou prílohou k návrhu na zápis spoločnosti do obchodného registra. Na posúdenie splnenia vkladových povinností spoločníkov pred vznikom spoločnosti teda už nebude postačovať prehlásenie správcu vkladu o tom, že vklady boli splatené, ale bude potrebné, aby reálne boli peňažné prostriedky, ktorými sa majú splatiť peňažné vklady vložené na účet v banke. S týmito peňažnými prostriedkami nebude možné nakladať pred vznikom spoločnosti, okrem úhrady nákladov súvisiacich so založením a vznikom spoločnosti a v prípadoch, keď zákon ukladá povinnosť vrátiť peňažné vklady alebo ich časti.
Ustanovenie takýchto povinností v súvislosti s platením peňažných vkladov nie je žiadne nóvum. Podobne sú povinnosti spoločníkov ustanovené napríklad v § 23 platného zákona č. 90/2012 Sb. o obchodních společnostech a družstvech (zákon o obchodních korporacích – ďalej „ZOK“) alebo v ustanovení § 10 ods. 2 rakúskeho Geselschaft mit beschränkter Haftung Gesetz.
Uvažujúc nad jedným zo základných účelov reálneho splatenia vkladov, sa zdá, že motívom pre prijatie takejto zmeny právnej úpravy je posilnenie ochrany veriteľov spoločnosti s ručením obmedzeným. Dôvodová správa k uvedenému návrhu zákona presnú odpoveď neposkytuje. V osobitnej časti dôvodovej správy, nie je ratio tohto návrhu nijako vysvetlené a vo všeobecnej časti sa môžeme dočítať, že uvedenou zmenou má dôjsť k implementácii Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2012/30EÚ o koordinácii ochranných opatrení, ktoré členské štáty vyžadujú od obchodných spoločností, na ochranu záujmov spoločníkov a tretích osôb pokiaľ ide o zakladanie akciových spoločností a zmena ich spoločenského správania. Okrem toho ide o implementáciu úlohy B.1. z uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 235 z 31. mája 2012 v rozsahu opatrenia č. 22 z oblasti obchodného práva Akčného plánu boja proti daňovým podvodom na roky 2012 až 2016.
Pokiaľ ide o spomenutú smernicu, tá je zameraná len na právnu úpravu akciových spoločností resp. obdobných právnych foriem a nevyžaduje od jednotlivých členských štátov, aby zaviedli právnu úpravu vyžadujúcu splatenie peňažných vkladov na osobitný účet v banke.
Vzhľadom na túto skutočnosť usudzujeme, že motívom navrhnutia tejto legislatívnej zmeny bola skôr implementácia opatrení uvedených v Akčnom pláne boja proti daňovým podvodom. Zjednodušene povedané, nejde o posilnenie ochrany veriteľov spoločností s ručením obmedzeným vo všeobecnosti ale o posilnenie ochrany jedného konkrétneho veriteľa – štát.
V uvedenom akčnom pláne sa ako dôvody pre zavedenie takýchto opatrení uvádza, že spoločnosti s ručením obmedzeným sa v najväčšej miere podieľajú na objeme daňovej straty štátneho rozpočtu, a to najmä tie, „ktoré sídlia na fiktívnych, či virtuálnych adresách, ich štatutárnym orgánom je jedna osoba, ktorá so správcom dane nekomunikuje (spravidla tzv. „biely kôň“), a ktoré obchodné aktivity len papierovo deklarujú, pričom ich skutočne nerealizujú.“ Spoločnosti sú podľa názoru spracovateľa zakladané za účelom páchania daňových podvodov, pričom majú takmer nulovú zodpovednosť za nezaplatenie, či skrátenie dane. Štatutárny orgán spoločnosti, ktorá spáchala podvod alebo dlží štátu na daniach a odvodoch, môže takúto spoločnosť bez následkov zrušiť, založiť si desiatky nových a pokračovať v nelegálnych aktivitách pod novou hlavičkou[4].
II. Očakávaný efekt právnej úpravy
Možno konštatovať, že právo ako systém i jednotlivé právne normy by mali byť efektívne. Právne normy vždy sledujú nejaký účel, dosiahnutie určitého cieľu a možno ich považovať za efektívne, ak tento účel alebo cieľ aj skutočne dosahujú[5].
Účel nového ustanovenia § 60 ods. 2 ObchZ je vyjadrený v citovanom Akčnom pláne. Otázne je, či prijatie tejto novej právnej úpravy prispeje aspoň v nejakej miere k zníženiu rozsahu daňových podvodov, alebo bude mať len nejaké neželané efekty v zbytočnom zvýšení administratívnej a ekonomickej náročnosti vstupu nových subjektov do podnikateľského prostredia.
Pokiaľ má byť účelom navrhovanej právnej úpravy boj proti daňovým podvodom, najmä pokiaľ ide o daň z pridanej hodnoty, priama súvislosť povinnosti splatiť peňažné vklady do spoločnosti a znižovania rozsahu daňových podvodov nám môže unikať.
Z odôvodnenia Akčného boja sa možno dovtípiť, že ide skôr o snahu skomplikovať situáciu osobám, ktoré zakladajú spoločnosti s ručením obmedzeným cielene za účelom páchania daňových podvodov. Povinnosť skutočne splatiť sumu peňažných vkladov na účet v banke by mala takéto osoby odradiť od takého konania, v rámci ktorého problémy daňového zaťaženia spoločnosti, ktorej sú spoločníkmi alebo štatutárnymi orgánmi riešia jednoducho založením ďalších a ďalších spoločností, ktoré fakticky preberajú ekonomickú činnosť po predchádzajúcich spoločnostiach.
Najmä však ide o to, odradiť osoby od zakladania desiatok ba možno stoviek majetkovo a personálne prepojených obchodných spoločností, ktoré by sa registrovali za platiteľov dane z pridanej hodnoty a následne by medzi sebou uzatvárali fiktívne obchody za účelom vykázania určitej obchodnej činnosti, pri ktorej by mohol vznikať voči štátu nárok na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty.
O spôsobilosti navrhovanej právnej úpravy dosiahnuť vyššie naznačené ciele možno podľa nášho názoru s úspechom pochybovať. Kto totiž zakladá obchodné spoločnosti so špekulatívnym úmyslom za účelom vykonávania uvedených činností, najmä pokiaľ ide o obohacovanie sa vykazovaním fiktívnych nadmerných odpočtov DPH, ale aj pokiaľ by išlo o špekulatívne vyhýbanie sa iným daňovým a odvodovým povinnostiam, dosiahne zo svojej protiprávnej činnosti taký efekt, že sa mu oplatí znášať tieto náklady na zakladanie obchodných spoločností.
Povinnosť splatiť reálne peňažné vklady na základné imanie obchodných nemôže pôsobiť odradzujúco voči zakladateľom konajúcim zo špekulatívnych dôvodov, ak reálne nefungujú právne inštitúty, účelom ktorých je dosiahnutie zachovania základného imania obchodných spoločností. Ak právo núti niekoho zložiť peňažné prostriedky na účet v banke, ale následne po vzniku spoločnosti ho nenúti nakladať s týmito prostriedkami dostatočne efektívne, resp. umožňuje spoločnosti využívať tieto prostriedky pri výkone svojej podnikateľskej činnosti a nedokáže ustrážiť to, aby tieto prostriedky v majetku spoločnosti ostali a aby sa hodnota majetku spoločnosti alebo ak chceme čistého obchodného imania spoločnosti neznižovala pod túto hranicu, potom takáto právna úprava nemôže byť efektívna vo vzťahu k odradzovaniu subjektov od zakladania množstva obchodných spoločností z dôvodov ekonomickej náročnosti.
Inými slovami nemôžeme považovať za efektívnu právnu úpravu, ktorá síce núti spoločníka viazať finančné prostriedky na účte v banke pri vzniku spoločnosti, ale nedokáže ustriehnuť, čo sa s týmito prostriedkami bude diať na druhý deň po vzniku spoločnosti.
Ten, kto zakladá spoločnosť zo špekulatívnych dôvodov, sledujúc svoje obohatenie na úkor štátu alebo iných osôb, bude zakladať mnoho spoločností, aj napriek tomu, že bude musieť na pár dní viazať peňažné prostriedky vo výške 5.000,- eur na nejakom konkrétnom bankovom účte.
Ten, kto zakladá spoločnosť v záujme vykonávať serióznu podnikateľskú činnosť, bude určite nútený minimálne v počiatočnom období existencie spoločnosti financovať jej činnosť zo svojho majetku, a to bez ohľadu na to, či vloženie svojho majetku do spoločnosti bude iba formálne deklarovať, alebo či ho bude musieť deklarovať prostredníctvom výpisu z účtu v banke. Takmer žiadnu podnikateľskú činnosť totiž nie je možné rozbehnúť bez určitého kapitálu.
Pri súčasnom minimálnom povinnom základnom imaní spoločností s ručením obmedzeným na úrovni päťtisíc eur[6] podľa nášho názoru problém ochrany veriteľov týchto spoločností (vrátane štátu) nespočíva v regulácii povinnosti vytvoriť základné imanie spoločnosti, ale v regulácii povinnosti udržať majetok spoločnosti aspoň v hodnote tohto základného imania.
Podľa nášho názoru, pokiaľ existuje potreba zmeny právnej úpravy spoločnosti s ručením obmedzeným za účelom zlepšenia právnej pozície veriteľov týchto spoločností, a to vrátane štátu, ak sa stáva veriteľom z titulu daňových pohľadávok, je potrebné skôr meniť reguláciu reálneho zachovania základného imania spoločnosti s ručením obmedzený, než reguláciu vytvorenia základného imania.
III. Podnety de lege ferenda
Z hľadiska ochrany veriteľov spoločnosti s ručením obmedzeným v tom zmysle, aby bola posilnená náej veriteľov na vymoženie svojej pohľadávky voči spoločnosti môže byť inštitút žaloby veriteľa voči konateľom s. r. o. upravený v § 135a ods. 5 ObchZ. Ak totiž dochádza v spoločnosti k stratám, a tým aj k znižovaniu čistého obchodného imania spoločnosti v dôsledku neuváženého konania štatutárnych orgánov (ak by dosahovalo intenzitu rozporu s odbornou starostlivosťou pri absencii iných liberačných dôvodov), veriteľ je oprávnený vo vlastnom mene a na vlastný účet uplatniť nároky spoločnosti na náhradu škody voči konateľom. Problémom pri reálnom využití tohto inštitútu však môže byť preukázanie skutočnosti, že veriteľ nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku spoločnosti, ako aj častokrát deficit informácií u veriteľa, ktoré by mu umožňovali posúdiť, či existujú nejaké nároky spoločnosti na náhradu škody voči konateľom. Veriteľ totiž logicky nemá a ani nemôže mať taký prístup k informáciám ako spoločník.
V tomto prípade by asi nebolo správne dávať do rúk veriteľom tie isté možnosti ako napr. spoločníkom spoločnosti, ale vieme si predstaviť diskusiu o liberalizovaní povinnosti veriteľov preukazovať nemožnosť uspokojenia pohľadávky z majetku spoločnosti.
Podstatnejšie je podľa nášho názoru to, aby nedochádzalo k nekontrolovanému odlievaniu majetku zo spoločnosti bez náležitého vysporiadania sa s veriteľmi. Na to slúžia (alebo majú slúžiť) inštitúty konkurzného práva, je však podľa nás dôležité, aby tieto inštitúty boli zaktivizované ešte v čase, ke’d spoločnosť má aspoň nejaký majetok. Za týmto účelom je v právnom poriadku zaktovená zodpovednosť štatutárnych orgánov za včasné podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu. V zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“) je dlžník v predlžení je povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom predĺžení, pričom táto povinnosť sa vzťahuje na jeho štatutárne orgány, likvidátora či zákonného zástupcu. Ak osoba v takomto postavení poruší svoju povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu, tak v zmysle § 11 ods. 4 ZKR, tak jej vyhlásením konkurzu môže vzniknúť povinnosť zaplatiť v prospech všeobecnej podstaty sumu vo výške dlžníkovho základného imania zapísaného v príslušnom registri v čase, keď porušila povinnosť včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu, najviac vo výške dvojnásobku minimálnej výšky základného imania obchodnej spoločnosti ustanovenej zákonom.
Špekulatívnemu zakladaniu obchodných spoločností by mohlo brániť dôsledné uplatňovanie tohto ustanovenia, prípadne ešte sprísniť režim zodpovednosti osôb oprávnených konať v mene spoločnosti podobne ako to ustanovuje § 68 ods. 4 ZOK, v zmysle ktorého súd môže rozhodnúť o tom, že člen alebo bývalý člen štatutárneho orgánu obchodnej korporácie ručí za jej záväzky, ak vedel alebo mohol vedieť, že korporácia je v hroziacom úpadku a v rozpore so starostlivosťou riadneho hospodára neučinil na jeho odvrátenie všetko potrebné a rozumne predpokládateľné.
Oba tieto inštitúty však predpokladajú svoje uplatnenie až v štádiu po vyhlásení konkurzu, teda ak bude samotný dlžník ohľadne vyhlásenie konkurzu nečinný, musia mať reálnu možnosť i motiváciu iniciovať vyhlásenie konkurzu veritelia.
Záver
V predchádzajúcich riadkoch sme chceli vyjadriť svoje pochybnosti o efektívnosti a potrebe navrhovanej zmeny plnenia vkladovej povinnosti spoločníkov obchodných spoločností, či už pokiaľ ide o sledovanie účelu ochrany ich veriteľov, alebo o boj proti daňovým podvodom. Neočakávame, že zmena § 60 ObchZ prinesie nejaké pozitíva.
Podľa nášho názoru je potrebné zvyšovať mieru ochrany veriteľov kapitálových obchodných spoločností najmä skrz ustanovení, ktorých účelom je zachovanie majetku spoločnosti v určitej hodnote, zodpovedajúcej minimálne hodnote zapísaného základného imania, resp. ktoré smerujú k bráneniu znižovania majetku spoločnosti zneužívajúcim spôsobom konaním v rozpore s povinnosťou zachovávať odbornú starostlivosť pri správe majetku spoločnosti či pri konaní v jej mene.
Účinnými prostriedkami môžu byť žaloby veriteľov voči štatutárnym orgánom resp. ich členom ako aj úprava zodpovednosti osôb konajúcich v mene spoločnosti za porušenie povinnosti iniciovať konkurz na majetok spoločnosti.
V tejto súvislosti možno inšpiráciu hľadať aj v novom platnom českom zákone o obchodních korporacích a družstvech.P
Autor
JUDr. Jozef Čorba
Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/17619/Zbornik_Posobenie-prava-v-21-storoci.pdf