právo na priaznivé životné prostredie
Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 44
1. Pracovné postupy Komisie pre medzinárodné právo
Problematika ochrany osôb v prípade prírodných katastrof patrí do pôsobnosti Komisie pre medzinárodné právo. Komisia pre medzinárodné právo bola založená Valným zhromaždením OSN v roku 1948 na podporu progresívneho rozvoja medzinárodného práva a jeho kodifikáciu. Výročné zasadnutia sa konajú v OSN v Ženeve.1 Pracovné postupy komisie upravuje jej štatút, ktorý bol pôvodne schválený Valným zhromaždením 21. 11. 1947 a zmenený 12. 12. 1950, 3. 12. 1955 a 18. 11. 1981. Skladá sa z 34 členov, ktorí musia byť expertmi v medzinárodnom práve, do funkcie sú zvolení Valným zhromaždením zo zoznamu kandidátov navrhnutých vládami členských štátov OSN.[1] [2]
Konečný výsledok Dohovoru Komisia v tejto oblasti stále nedokončila, momentálne sú zatiaľ len navhnuté jednotlivé články tohto Dohovoru.[3] Komisia na svojom 61. zasadnutí v Ženeve v roku 2009 vzala na vedomie návrhy článkov 1-5 predbežne prijaté Redakčným výborom (A/CN.4/L.758):
Článok 1
Rozsah
Tento návrh článku sa vzťahuje na ochranu osôb v prípade katastrof.
Článok 2
Účel
Účelom tohto návrhu článkov je uľahčiť primeranú a efektívnu reakciu na katastrofy, ktorá spĺňa základné požiadavky dotknutých osôb s plným rešpektovaním ich práv.
Článok 3
Definícia katastrofy
„Katastrofa“ znamená nepriaznivú udalosť alebo sériu udalostí, ktorej následkom sú rozsiahle straty na životoch, obrovské ľudské utrpenie a strach alebo vo veľkom meradle spôsobené materiálne škody alebo škody na životnom prostredí spôsobujúce vážne narušenie fungovania spoločnosti.
Článok 4
Vzťah s medzinárodným humanitárnym právom
Tento návrh článkov sa nevzťahuje na situácie, na ktoré sú uplatniteľné pravidlá medzinárodného humanitárneho práva.
Článok 5[4]
Povinnosť spolupracovať
V súlade s týmto návrhom článkov štáty podľa potreby spolupracujú medzi sebou, s Organizáciou Spojených národov a inými príslušnými medzivládnymi organizáciami, Medzinárodnou federáciou Červeného kríža a Červeného polmesiaca a Medzinárodným výborom Červeného kríža a s vhodnými mimovládnymi organizáciami.[5]
Na svojom 62. zasadnutí v roku 2010 Komisia predbežne prijala návrh článkov 1-5, ktoré vzala na vedomie v roku 2009, ako aj komentáre k nim. Ďalej vzala na vedomie návrh článkov 6-9 predbežne prijaté Redakčným výborom (A/CN.4/L.776):
Článok 6
Humanitárne zásady reakcie na katastrofu
Reakcia na katastrofy sa uskutoční v súlade so zásadami ľudskosti, neutrality a nestrannosti, na základe nediskriminácie a so zreteľom na potreby osobitne zraniteľných.
Článok 7
Ľudská dôstojnosť
V reakcii na katastrofy, štáty, príslušné medzivládne organizácie a relevantné mimovládne organizácie majú rešpektovať a chrániť prirodzenú dôstojnosť ľudskej osoby.
Článok 8
Ľudské práva
Osoby postihnuté katastrofami majú právo, aby sa rešpektovali ich ľudské práva.
Článok 9
Úloha zasiahnutého štátu
1. Zasiahnutý štát, na základe svojej suverenity, má povinnosť zabezpečiť ochranu osôb a poskytnúť pomoc pri katastrofách na svojom území.
2. Príslušný štát má primárnu úlohu v konaní, kontrole, koordinácii a dozoru nad touto pomocou.[6]
2. Humanitárne perspektívy pri ochrane osôb v prípade prírodných katastrof
2.1. Problémové body v definičnom vymedzení
2.1.1. Prírodné katastrofy alebo nehody spôsobené zlyhaním ľudského faktora?
Pojem katastrofa alebo prírodná katastrofa nie je nikde definovaný. Hoci je zrejmé, že zameranie komisie je komplexné, nie je jasné, či je cieľom zaoberať sa iba katastrofami v dôsledku prírodných katastrof alebo aj katastrofami v dôsledku ľudskej činnosti alebo nečinnosti (napríklad chemické úniky alebo priemyselné havárie). V tomto prípade bude ťažké určiť hranicu, ktorá tieto nejasnosti vyrieši. Problém je v definovaní prírodných katastrof a nehôd spôsobenými zlyhaním ľudského faktora. Niekto by mohol ísť tak ďaleko, že tvrdí, že neexistujú žiadne „prírodné“ katastrofy a „katastrofa“ je výsledkom zlyhania inštitúcií na predchádzanie negatívnych účinkov prírodných javov alebo neschopnosť adekvátne reagovať. Veľa filantropov pripustilo spoločnú zodpovednosť medzi prírodnými javmi a ľudskými činmi. Napríklad, zvýšená masa padajúcej pôdy v Nepále je dôsledkom oboch faktorov, a to prírodného a tiež ľudského faktora – odlesňovaním. Je teda možné oddeliť zodpovednosť týchto katastrof, ak sú tvorené obomi faktormi? Tieto záležitosti vedú k otázkam o zodpovednosti – čo je hlavným bodom riešenia problému katastrof vytvorenými ľuďmi. Ak povedzme, vedci a inžinieri by boli schopní rozdeliť túto zodpovednosť medzi prírodný jav a vládnu činnosť alebo nečinnosť (zlyhanie ochraňovať), do akej miery by mali byť príslušné orgány zodpovedné?
2.1.2. Choroby ako prírodné katastrofy?
Druhý problém súvisiaci s definíciami sa týka ochorení. Správa komisie nespomína epidémie ako prírodnú katastrofu, a predsa medzinárodné humanitárne spoločenstvo sa domnieva, že hrozba pandémie, napríklad choroba šialených kráv (BSE) z roku 2000 a ťažký akútny respiračný syndróm (SARS) z roku 2005, je ako prírodná katastrofa. Epidémie sú spôsobené prírodnými javmi alebo vyplývajú z nedostatku ľudskej kontroly alebo z obidvoch spomenutých faktorov? Mali by byť tieto širokos- pektrálne ochorenia na rovnakej úrovni ako geologické alebo s počasím súvisiace problémy? Ak sú pandémie považované podobne za typ prírodnej katastrofy, potom sa objavujú otázky ako urobiť oddeľujúcu čiaru medzi chorobami a prípadmi núdze. Často sa vyskytli kruté argumenty, napríklad v humanitárnom spoločenstve o tom, či HIV/AIDS by mal byť považovaný za „prírodnú katastrofu“. Mali by biologické javy, ako ochorenie rastlín alebo slintačka a krívačka, ktoré príležitostne ochromujú ekonomiku krajín (Argentína, Západná Afrika)[7] byť považované za prírodné katastrofy? Toto nie sú len filozofické diskusie o definíciách.
2.1.3. Rýchly a pomalý začiatok katastrof
Tretí problém súvisiaci s definíciami, ktorý sa často vyskytuje v humanitárnych kruhoch: vzťah medzi rýchlym začiatkom a pomalým začiatkom katastrof. Podľa správy komisie katastrofy s rýchlym začiatkom sú cyklóny, hurikány, zemetrasenia. Otázkou je, či katastrofy s pomalým začiatkom, ako obdobie sucha, pomalé rozširovanie púšte sú tej istej podstaty ako katastrofy s rýchlym začiatkom alebo by mali byť považované za jedny z nespočetných kontextových činiteľov, ktoré ovplyvňujú každodenný ľudský život a ktoré tiež prispievajú k rozhodovaniu o ekonomickej migrácii? Je to záležitosť, ktorá sa stane viac dôležitou v budúcnosti. Napríklad ľudia, ktorí migrujú kvôli pohromám s pomalým začiatkom, pretrvávajúcemu suchu majú privilegovaný nárok na medzinárodné spoločenstvo, v porovnaní s ľuďmi, ktorí utekajú pred nekonečnou chudobou? Je reakcia medzinárodného spoločenstva na ľudí utekajúcich z ich domovov pre prírodné podmienky úlohou znášať utrpenie? Dôsledky zemetrasenia sú vecou minút, tsunami hodín, hurikánov a cyklónov dní, záplav týždňov, obdobia sucha počas niekoľkých mesiacov, či dokonca rokov. Je možné teda urobiť deliacu čiaru medzi rýchlo a pomaly postupujúcou katastrofou? Alebo je vôbec táto otázka času správna, či konkrétny jav spôsobuje katastrofu?
Definícia prírodnej katastrofy použitá v Prevádzkových pokynoch o ľudských právach a prírodných katastrofách (Operational Guidelines on Human Rights and Natural Disasters) je: dôsledky udalosti spôsobené prírodnými nebezpečenstvami, ktoré presahujú miestne odozvy a vážne ovplyvňujú sociálny a ekonomický vývoj regiónu.[8] Pokyny a reakcie Medzinárodného práva na katastrofy (The International Disaster Response Law Guidelines) predkladajú definíciu cez Medzinárodnú organizáciu Če r- veného kríža a Červeného polmesiaca – katastrofa je vážne narušenie fungovania spoločnosti, čo predstavuje významné a rozsiahle ohrozenie ľudského života, zdravia, majetku alebo životného prostredia, či už v dôsledku nehody, prírodnej alebo ľudskej činnosti alebo ako rýchlo sa vyvíjajúce alebo ako dôsledok dlhotrvajúceho procesu, s výnimkou ozbrojeného konfliktu.
2.2. Klimatické zmeny
Vedecké poznatky ukazujú na to, že klimatické zmeny sú skutočné, prejavujú sa rôznymi spôsobmi a majú dosah na ľudí. Je jasné, že počet a závažnosť prírodných katastrof sa zvyšuje.[9] V analýze hladiny mora a búrok od roku 1990, Kerry Emanuel z Massachusettského technologického inštitútu zistil, že počet cyklónov sa prudko zvýšil za posledné desaťročia. Veľkosť a rýchlosť týchto cyklónov sa od roku 1970 takmer zdvojnásobila, doba trvania hurikánov a cyklónov sa zvýšila zhruba o 60% od roku 1949 a priemerný vrchol vetra sa zvýšil o 50% od roku 1970.[10] [11] Kalkutská výskumná skupina uvádza, že 7% zemskej masy Indického štátu Assam sa stratilo kvôli zosuvom pôdy, čo je vzhľadom na meniace sa modely topiaceho ľadovca v Nepále, možné z veľkej časti pripísať klimatickým zmenám. Malé ostrovné štáty už informujú o zvyšovaní morskej hladiny, ktorá ako predpokladajú vedci, bude mať za následok nielen zánik pevniny, ale aj národov, kultúr, identít, jazykov…
Na podnet zástupcu generálneho tajomníka pre ľudské práva vysídlených osôb, Wa l- tera Kälina, interná agentúra stáleho zastúpenia identifikovala veľké nedostatky a medzery v medzinárodnom právnom systéme v reagovaní na premiestňovaných ľudí v dôsledku klimatických zmien. Konkrétne tých vysídlených cez medzinárodnú hranicu, ktorých územie sa stáva neobývateľným v dôsledku environmentálnych činiteľov vychádzajúcich z klimatických zmien a tých, ktorí sú postihnutí zníženou dostupnosťou vody a nedostatkom úrody.
Diskusie o klimatických zmenách často prinášajú otázky súvisiace so zodpovednosťou štátu a toto môže byť jeden z dôvodov prečo komisia nikdy nespomenula klimatické zmeny vo svojej správe.
2.3. Občianska spoločnosť a mimovládne organizácie
V dokumente Prevádzkové pokyny o ľudských právach a prírodných katastrofách nie sú sústredené úlohy, ktoré zohrávajú mimovládne organizácie a ďalšie miestne komunity. Nie je tam spomenuté ani to, že množstvo ľudí je zachránených práve miestnymi komunitami a mimovládnymi organizáciami. Výrazne chýba aj úprava ako sa vysporiadať s veľkým záujmom ľudí, ktorí chcú pomôcť obetiam prírodných katastrof.
V roku 2007 boli hrozné záplavy koncentrované v Bihari (India), ktoré postihli 28 miliónov ľudí. Podľa Indického inštitútu na obmedzovanie katastrof, národná vláda vyčlenila obmedzené prostriedky a pár politických predstaviteľov navštívilo región. Miestna vláda, ktorá by si to mala vziať na zodpovednosť a koordinovať tieto veci sa ukázala ako neschopná a skorumpovaná. Medzitým agentúry OSN, medzinárodné mimovládne organizácie a ďalších 30 000 registrovaných miestnych mimovládnych organizácií v Bihare bolo pripravených na pomoc.11 V koordinačných mechanizmoch je potrebná flexibilita, ale seriózne, ako môže byť dosiahnutá pri takom množstve medzinárodných, a špeciálne miestnych a národných humanitárnych skupinách? Ako môže niekto organizovať 30 000 organizácií + ďalších dobrovoľníkov? Je tiež dôležité si uvedomiť, že vlády nie sú monolitné a odpovede týkajúce sa katastrof zvyčajne vyžadujú činnosť odlišných vládnych ministerstiev, ozbrojených vojsk aj civilistov a celý rad subjektov na provinčnej, okresnej a obecnej úrovni. Aj keď je národnou povinnosťou určiť kto, ako a na akej vládnej úrovni zodpovedá, zapojenie ďalších rôznych sektorov určite komplikuje úsilie o koordináciu.
2.4. Prevencia a príprava (Hoygo rámec činnosti)
Hoygo rámec činnosti, hoci to nie je právne záväzný medzinárodný nástroj, potvrdzuje povinnosť štátov, aby sa pokúsili znížiť riziko katastrof.[12] Má vláda za úlohu zamedziť katastrofám alebo škodlivým následkom prírodných katastrof? Európsky súd pre ľudské práva zistil, že vláda v Turecku a Rusku zlyhala vo svojej zodpovednosti ohľadom ochrany obyvateľstva. V prípade Oneryildiz (Turecko, 2004),[13] aj napriek dvojročnému varovaniu vopred, 39 ľudí zahynulo pri výbuchu metánu na verejnom mieste situovanom na svahu v Umraniye, Istanbul. V Budayeve (Rusko, 2008), súd priznal povinnosť štátu chrániť ľudské životy v prípade prírodných katastrof. V roku 2000 zosuv pôdy v Tyrnauze (stredný Kaukaz) spustil rieku Gerhozhan- su, ktorá zabíjala a ničila stavby, ktoré jej ležali v ceste. Poškodená retenčná nádrž podobnou spúšťou v roku 1999 ostala v havarijnom stave. Vláda nedokázala prijať potrebné opatrenia, napriek varovaniu štátneho metrologického inštitútu. V obidvoch prípadoch súd nariadil vládam zaplatiť značné odškodné pozostalým.
2.5. Právo na humanitárnu pomoc
Správa hovorí o nedostatku konsenzu v medzinárodnom právnom spoločenstve o individuálnom práve na humanitárnu pomoc. Ak sa na jednej strane zaoberáme otázkou, či má medzinárodné spoločenstvo právo alebo povinnosť poskytnúť humanitárnu pomoc, na druhej strane sa otvára otázka oveľa viac komplikovaná týkajúca sa prístupu k humanitárnej pomoci. I keď táto otázka prístupu je najťažšia a veľmi spolitizovaná, správa komisie sa odvoláva na diskusiu o „zodpovednosti chrániť“, všímajúc si ťažkosti použitia tohto konceptu v prípade katastrof. Odpoveď vlády Myanmaru na Cyklón Nargis v máji 2008 viedla k vášnivej diskusii o práve a povinnosti medzinárodného spoločenstva reagovať, keď je národná vláda neochotná alebo neschopná poskytnúť pomoc svojim ľuďom. Jedná sa o spornú otázku, ktorá občas vyvoláva súťaženie medzi národnou suverenitou a medzinárodnými ľudskými právami. Dokonca aj pri zásahoch je to niekedy dosť sporné a vyskytuje sa hnev miestnych, keď príde medzinárodné spoločenstvo, lebo miestni ktorí pomáhajú sa cítia odsunutí na vedľajšiu koľaj.[14]
3. Presídľovanie v dôsledku klimatických zmien. Kto tým bude ovplyvnený a aké sú medzery v normatívnom rámci na ich ochranu?
3.1. Klimatické zmeny – obsahová súvislosť
Zmena klímy je zvyčajne považovaná za „globálne otepľovanie“ a ako taká ešte ne- premiestňuje ľudí. Skôr klimatické zmeny vyvolávajú účinky na životné prostredie, ktoré môžu zhoršiť alebo znemožniť ľuďom prežiť tam, kde žije. Väčšinu príčin vy- sídlenia vyvolávajú klimatické zmeny, ako sú záplavy, hurikány, rozširovanie púští alebo dokonca „potápanie“ úsekov pôdy,[15] čo nie je nič nové. No ich frekvencia a rozsah sa pravdepodobne zvýši.
Výzvou je lepšie analyzovať príčiny vysídľovania, identifikovať oblasti, kde môžu dôsledky klimatickej zmeny najpravdepodobnejšie nastať a posúdiť charakter núteného vysťahovania a ďalšie presuny obyvateľstva, ktoré by sa mohli uplatniť.
V tomto zmysle bude asi potrebné preskúmať už existujúce medzinárodné legálne nástroje a preskúmať spôsoby vyplnenia medzier v ochrane. V tomto ohľade môže byť užitočná nasledujúca (nezáväzná a hypotetická) typológia:[16]
• Vzostup hydro-meteorolgických katastrof, ako napríklad hurikány/tajfúny/cyklóny alebo zosuvy pôdy, sa vyskytujú vo väčšine regiónov, ale africké a ázijské riečne osídlenia budú pravdepodobne najviac postihnuté. Tieto katastrofy môžu vo veľkom meradle spôsobiť vysídlenie a obrovské ekonomické náklady, ale v závislosti na prebúdzajúcom úsilí, vysťahovanie nemusí byť dlhodobé a návrat je v princípe stále možný. Netreba zabúdať, že tieto hydro-meteorologické katastrofy sú spôsobené prevažne klimatickými zmenami, ale iné katastrofy ako sopky alebo zemetrasenia pravdepodobne nemajú také spojenie s klimatickými zmenami. Avšak, tiež môžu spôsobiť pohyb ľudstva a s takými osobami by sa nemalo zaobchádzať odlišne od tých, ktorí sú postihnutí klimatickými zmenami.
• Zhoršenie životného prostredia a katastrofy s pomalým začiatkom (napr. zníženie dostupnosti vody, dezertifikácia, dlhodobý dôsledok opakujúcich záplav, potápanie pobrežných oblastí, soľnatenie pôd a vôd…): S dramatickým poklesom dostupnosti vody v niektorých regiónoch a s opakujúcimi záplavami v iných oblastiach, ekonomické možnosti a podmienky na život v postihnutých oblastiach sa zhoršia. Takéto zhoršenie nemusí priamo spôsobiť nútené vysťahovanie v užšom slova zmysle, ale môže podnietiť ľudí k presunu do oblastí s vyššími možnosťami príjmu a lepšími podmienkami na život. Avšak, keď sa oblasti stanú neobývateľnými kvôli dezertifi- kácii alebo potápaniu pobrežných oblastí, potom sa premiestňovanie ľudstva stane núteným a trvalým.
• Prípad „potápania“ malých ostrovných štátov spôsobený zvyšovaním morskej hl a- diny predstavuje osobitnú výzvu. V dôsledku toho sa tieto oblasti stanú neobývateľné a v extrémnych prípadoch zostávajúce zasiahnuté oblasti nebudú môcť byť viac obývateľné, teda populácia alebo štáty vymiznú ako celok. Keď sa to stane, p o- pulácia sa nemôže vrátiť na svoje miesta a stane sa trvalo vysťahovanou do iných krajín.
• Katastrofy zvýšia potrebu vlád určiť oblasti za vysoko rizikové, príliš nebezpečné pre ľudské osídlenie. To znamená, že ľudia budú musieť byť nedobrovoľne evakuovaní a vysťahovaní zo svojich domovov so zákazom vrátiť sa tam a presťahovaní do bezpečných oblastí. To sa môže stať napríklad pri zvýšenom riziku záplav alebo zosuvov pôd v dôsledku topenia permafrostu v horských oblastiach, ale aj pozdĺž riek. Rozdiel medzi touto situáciou a predchádzajúcimi katastrofami vo vysídlení je v tom, že tu nie je možný návrat.
• Pokles hlavných zdrojov v dôsledku zmeny klímy (voda, produkcia potravín) s najväčšou pravdepodobnosťou spustia ozbrojený konflikt a násilie, čo je najviac prítomné v oblastiach, ktoré majú zníženú dostupnosť vodných zdrojov. Tieto ozbrojené konflikty môžu trvať kým bude nedostatok zdrojov. Toto by mohlo brániť šanci na dosiahnutie mierovej dohody, ktorá by mala poskytnúť rovnomerné rozdelenie obmedzených zdrojov, a tým sa predĺžia konflikty.
3.2. Charakter činnosti, dotknuté osoby, rámec ochrany
Po opísaní aktuálnej situácie klimatických zmien a problémov prírodných katastrof môžeme dôjsť k týmto záverom:
A. Existujúce právne normy o ľudských právach a Všeobecné zásady o vnútornom presídľovaní poskytujú dostatočnú ochranu tým, ktorí boli nútene premiestnení vo vnútri ich vlastnej krajiny kvôli katastrofe s rýchlym začiatkom alebo pretože ich miesto pôvodu sa stalo neobývateľné alebo bolo vyhlásené za príliš nebezpečné pre ľudské osídlenie.
B. Existujúce medzinárodné právo (medzinárodné humanitárne právo, normy ľudských práv, Všeobecné zásady o vnútornom presídľovaní, utečenecké právo) je dostatočné na ochranu vysídlených osôb pred ozbrojenými konfliktami, ktoré vznikli v dôsledku klimatických zmien, či už presiahli hranicu alebo nie.
C. Je potrebné objasniť alebo dokonca vytvoriť normatívny rámec pre iné situácie, a to:
a) Osoby pohybujúce sa v rámci medzinárodne uznaných hraníc v dôsledku katastrof s náhlym začiatkom.
b) Osoby pohybujúce sa vo vnútri krajiny alebo aj mimo ako dôsledok katastrof s pomalým začiatkom.
c) Osoby opúšťajúce „potápajúce sa ostrovné štáty“ a pohybujúce sa medzinárodne v rámci uznaných hraníc.
d) Osoby pohybujúce sa medzinárodne v rámci uznaných štátnych hraníc v nadväznosti, že ich pôvodná krajina sa stala vysoko rizikovou s veľkým nebezpečenstvom pre ľudské osídlenie.
Tieto otázky zahŕňajú tri tematické okruhy:
1. Mali by byť tí, ktorí odchádzajú dobrovoľne a tí, ktorí sú donútení k premiestneniu posudzovaní odlišne nielen pokiaľ ide o pomoc a ochranu kým sú mimo svojich domovov, ale aj pokiaľ ide o možnosť byť prijatí do inej krajiny a zostať tam dočasne?
2. Ak áno, aké by mali byť odlišovacie kritériá medzi tými, ktorí dobrovoľne opustili svoje domovy alebo obvyklé miesta pobytu kvôli dopadom zmeny klímy a tými, ktorí boli nútení opustiť svoje domovy?
3. Aké patričné práva na pomoc a ochranu patria tým, ktorí odchádzajú dobrovoľne a tým, ktorí sú k tomu donútení?
Súčasné medzinárodné právo, pričom sa uznáva, že každá ľudská bytosť má právo na úplné uplatňovanie ľudských práv, odlišuje medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne vysťahovali a tými, ktoré boli donútené, osobitné právne režimy (utečenecké právo; Všeobecné zásady o vnútornom presídľovaní) vypracované aspoň v niektorých prípadoch.
3.3. Vyplnenie normatívnych medzier: Kritériá definovania odlišných kategórií dotknutých osôb
Existujú rôzne spôsoby ako zdokonaliť kritériá na určenie, kedy nie je pohyb dobrovoľný, ale pod nátlakom. Jedna z možností by bola založená na zraniteľnosti podľa toho, kedy dosiahla zraniteľnosť už stupeň, keď musia ľudia nedobrovoľne opustiť svoje domovy. To je samozrejme veľmi zložité, vyvinúť na takom základe všeobecné kritériá a aplikovať ich individuálne, a to hlavne v spojitosti s katastrofami s pomalým začiatkom.
Východiskovým bodom ich rozhodnutia presťahovať sa, by nemali byť subjektívne motívy jednotlivcov alebo spoločenstiev, ale skôr otázka, či vo svetle okolností a konkrétnych zraniteľností osôb by bolo správne požiadať ich, aby sa vrátili späť do ich domovov. Spomenuté okolnosti by sa mali analyzovať na základe troch prvkov – prípustnosť, skutočné možnosti a odôvodnenosť návratu.
Prípustnosť
Zákon ľudských práv (a analogicky utečenecké právo) stanovuje prípady, v ktorých návratnosť je neprípustná sama o sebe v každom scenári. To je prvý zákaz poslať ľudí späť do situácie, kde je ich život v ohrození,17 napríklad v prípade, že podmienky na jediné miesto kam sa môžu vrátiť, ich vystavuje vysokým rizikám, a za druhé, zákaz kolektívneho vyhostenia, t.j. rozhodnutia kolektívne poslať dotknutých ľudí späť bez posúdenia ich individuálnej situácie.
Možnosť [17]
Návrat dočasne nemusí byť možný z technických alebo administratívnych príčin, napríklad z dôvodu odrezania ciest alebo iných technických záležitostí. Návrat je tiež nemožný, ak pôvodná krajina odmieta povolenie z technických alebo právnych príčin. Napríklad počas stavu pohotovosti, krajina môže mať problémy s miestami na prijatie veľkého počtu návratov alebo problémy s tým, že daný človek nemôže preukázať, že je občanom tej krajiny, lebo jeho dokumenty boli stratené, zničené. Občania potápajúcich sa malých ostrovných štátov, môžu zakúsiť konkrétne situácie, kde nie je možný návrat, ak sa ich oblasť zmenšila alebo tam nie sú vhodné podmienky na život alebo ich ostrov jednoducho zmizol.
Odôvodnenosť
Návrat nemožno rozumne očakávať od dotknutých osôb, napríklad krajina pôvodu neposktuje žiadnu pomoc alebo ochranu alebo je ďaleko pod medzinárodnými štandardmi, ak vysťahovanie ešte stále trvá.[18]
4. Záver
Prevádzkové pokyny o ľudských právach a prírodných katastrofách boli vytvorené v rokoch 2004/2005 po vyčínaní tsunami, zemetrasení, hurikánov a zobrazili skutočnosť, že ľudské práva postihnuté týmito katastrofami boli často ignorované. Medzi problémy, ktoré často sprevádzajú osoby zasiahnuté katastrofami patria nerovný prístup k pomoci, diskriminácia prvej pomoci, násilné premiestňovanie, sexuálne a pohlavné násilie, strata dokumentov, nebezpečný alebo nedobrovoľný návrat alebo presídlenie, chudoba…[19]
Túto problematiku by som ukončila názorom českého ekonóma A. Chybu, s ktorým sa stotožňujem, ktorý tvrdil, že dnes je najdôležitejším globálnym problémom, problém mierového spolužitia štátov. Záchranu ľudského rodu vidí v ľudskom srdci, ľudskej prezieravosti, ľudskej pokore a ľudskej zodpovednosti. Tvrdí, že bez globálnej revolúcie vo sfére ľudského vedomia sa nič nezmení ani vo sfére ľudského bytia a cesta tohto sveta vedie ku katastrofe či už ekologickej, sociálnej, populačnej alebo celkove civilizačnej, ktorá bude neodvratná… stále ešte nie sme schopní pochopiť, že jedinou skutočnou chrbticou všetkého nášho konania, ak má byť mravné, je zodpovednosť.P
Autor
Ľubica Straková