Pre Európsku úniu (ďalej ako „EÚ“) a tiež aj pre právo EÚ je charakteristická dynamickosť vývoja. Na jednej strane dochádza k zmenám povahy, pôsobnosti a právomoci EÚ a súčasne sa mení aj charakter a účinky práva EÚ.

Posledným veľkým vývojovým míľnikom bolo bezpochyby prijatie Lisabonskej zmluvy, resp. vstup Lisabonskej zmluvy do platnosti dňa 01. decembra 2009. Táto zmluva mení a dopĺňa zmluvy o EÚ a Európskom spoločenstve (ďalej ako „ES“), pričom Únii poskytuje nový právny rámec a nové nástroje.

V oblasti trestnoprávnej je tento krok skutočne výrazný najmä s poukazom na zrušenie trojpilierovej štruktúry. Konkrétne teda integráciou hmotnoprávnych pravidiel policajnej a súdnej právomoci v trestných veciach a spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky do Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný názov: Zmluva o založení ES) prestala byť aktuálna trojpilierová štruktúra Európskej únie, ktorá bola založená na dominancii piliera tvoreného Európskym spoločenstvom.

Pre bližšiu analýzu rezistenčných tendencií vnútroštátneho práva v trestnoprávnej oblasti s prihliadnutím na doterajšiu prax je potrebné sa tejto téme venovať aj z pohľadu úpravy pred platnosťou Lisabonskej zmluvy.

Do 1. septembra 2009 teda bolo možné v rámci Európskej únie hovoriť o trestnom práve len v náväznosti na tzv. tretí pilier EÚ, ktorý predstavoval policajnú a justičnú spoluprácu v trestných veciach. Najvýraznejšími legislatívnymi aktami v tejto oblasti boli rámcové rozhodnutia. Samotné vytvorenie tretieho piliera v rámci tejto štruktúry EÚ bola akousi formou rezistencie (v najširšom slova zmysle) jednotlivých členských štátov EÚ a teda aj ich vnútroštátnych právnych poriadkov voči vplyvom ES resp. EÚ, najmä s poukazom na snahu zachovania si vlastnej štátnej suverenity jednotlivých členských štátov resp. príslušných suverénnych práv v danej oblasti. Takáto vnútroštátna rezistencia v oblasti európskeho trestného práva je daná aj samotnou obavou členských štátov, či je právo EÚ schopné náležite chrániť základné práva a slobody.[4] Túto úvahu podporuje aj samotný charakter, povaha, postavenie a právne účinky aktov vydávaných v treťom pilieri, najmä teda rámcových rozhodnutí.

Ako forma rezistencie by sa v určitom ohľade dalo posúdiť aj nevyužívanie alebo len minimálne využívanie možnosti položiť výkladovú otázku Súdnemu dvoru EÚ[5] v prejudiciálnom konaní.[6]

Bezpochyby významnú rolu pri aplikácií práva a vytváraní prostredia na potencio- nálnu rezistenciu vnútroštátneho právo voči právu európskemu zohráva ústavný súd. Tomuto sa naskytujú de facto tri možnosti ako reagovať na existenciu európskeho práva: možnosť právo EÚ ignorovať, limitovane ho akceptovať alebo sa mu plne podriadiť.[7] Iné modely vzťahu vnútroštátneho práva a európskeho práva pre ústavný súd formuluje Šlosarčík, ktorý v tomto zmysle hovorí o možností 1.) kooperácie a koordinácie, 2.) pokľudného spolužitia alebo 3.) konfliktu.[8] Významnou formou rezistencie vnútroštátneho práva pred európskym právom je preskúmavanie ústavnosti vnútroštátnych predpisov transponujúcich právne akty EÚ na národnej úrovni. Táto otázka bezprostredne súvisí s doktrínou prednosti európskeho práva a princípom priameho účinku.

Striktne a absolútne koncipovaný princíp prednosti a princíp priameho účinku vytvorený judikatúrou Európskym súdnym dvorom predstavujú jednu stránku veci, ich recepcia a aplikácia súdmi členských štátov je však vecou druhou. Najmä národné ústavné súdy vykazovali v priebehu európskej integrácie značnú rezistenciu alebo minimálne nevôľu plnej akceptácie primátu európskeho práva, predovšetkým princípu prednosti práva EÚ pred národnými ústavami.[9]

Pokiaľ ide o doktrínu prednosti európskeho práva v oblasti komunitárneho práva (pôvodne prvý pilier EÚ) k dispozícií je množstvo rozhodnutí Európskeho súdneho dvora, ako aj podstatný počet rozhodnutí ústavných súdov členských štátov, ktoré sa touto problematikou zaoberali. Avšak vo vzťahu k tretiemu pilieru, tzv. úniovému právu je takýchto rozhodnutí podstatne menej. Snáď prvým takýmto rozhodnutím, v pre nás právne najbližšom členskom štáte, bol nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 03. mája 2006, sp. zn. Pl. ÚS 66/04 (N 93/41 SbNU 195, č. 434/2006 Sb.). Tento nález ústavného súdu o Európskom zatýkacom rozkaze sa zaoberal ústavnosťou noviel Trestného zákona a Trestného poriadku Českej republiky, ktorými bolo do českého právneho poriadku transponované Rámcové rozhodnutie Rady zo dňa 13. júna 2002 o európskom zatýkacom rozkaze a postupoch vydávania medzi členskými štátmi (2002/584/SVV). Rámcové rozhodnutie je aktom tretieho piliera, teda tzv. úniového práva, ktoré sa svojimi účinky od práva komunitárneho podstatne odlišuje. Takýto akt nemá priamy účinok, pričom jeho účelom je zbližovanie právnych predpisov členských štátov EÚ. Rámcové rozhodnutia sú záväzné pre členské štáty čo do výsledku, ktorý má byť dosiahnutý, avšak voľba foriem a prostriedkov je ponechaná na vnútroštátnom orgáne. Nie je možné sa ho proti fyzickým alebo právnickým os o- bám dovolávať ak nebolo vnútroštátne implementované. Avšak táto povinnosť im- plementovať rámcové rozhodnutie nie je vynutiteľná Európskym súdnym dvorom a to práve z dôvodu právnej neexistencie možnosti podať takúto žalobu. Podľa niektorých názorov je to však povinnosť vynutiteľná politickým a administratívnym tlakom Európskej komisie na takýto členský štát.[10] [11] V náväznosti na možnosť pre- skúmavania právneho predpisu transponujúcemu rámcové rozhodnutie národným ústavným súdom je možné konštatovať, že ani Európsky súdny dvor nevyjasnil dostatočne právne účinky tohto úniového nástroja, t. j. rámcových rozhodnutí. Európsky súdny dvor v rozhodnutí vo veci C-105/03 Pupino síce vyslovil záver o nepriamom účinku rámcových rozhodnutí, ale nedotkol sa problému prednosti, teda nevyjasnil či rámcové rozhodnutia majú prednosť pred vnútroštátnym právom rovnako ako predpisy komunitárneho práva. Na uvedenom podklade preto v praxi došlo k situácií, že (národný) ústavný súd prikročil k takémuto preskúmavaniu. Avšak nie je možné ani v takomto prípade opomenúť doktrínu eurokonformného výkladu, ktorou by sa mal ústavný súd riadiť. Avšak aj pri realizácií eurokonformného výkladu ústavný súd vyjadril existenciu mantinelov, keď definoval limity takéhoto výkladu s tým, že tento nemôže mať povahu implicitnej euronovely.

Stanovenie limitov pre úplné uznanie predmetných európskych doktrín a naznačenie limitov eurokonformného výkladu sú jednoznačnou aplikačnou rezistenciou vnútroštátneho práva pred právom EÚ.

Pokiaľ ide o súčasný stav resp. úpravu európskeho práva – tým, že Lisabonskou zmluvou získali európske inštitúcie podstatne viac právomocí a to aj v oblasti policajnej a justičnej spolupráce (v náväznosti na zrušenie pilierovej štruktúry EÚ) otázky v trestnoprávnej oblasti bude ďalej upravované prostredníctvom smerníc (namiesto rámcových rozhodnutí). V tomto ohľade je možné nateraz dospieť k záveru, že rezistencia v tejto oblasti bude smerovať rovnakým alebo obdobným spôsobom ako boli vnútroštátne tendencie pokiaľ išlo o komunitárne sekundárne právo. V predmetnom náleze o európskom zatýkacom rozkaze, ako aj náleze sp. zn. Pl. ÚS 50/04 zo dňa 08. marca 200611 český ústavný súd odmietol uznať doktrínu Európskeho súdneho dvora, ak vyžaduje absolútnu prednosť komunitárneho práva. Ide o istý spôsob rezistencie národného práva, keď vnútroštátny ústavný súd pripustil existenciu možnosti preskúmavať ústavnosť noriem európskeho práva. Je však nutné poznamenať, že súd súčasne pripustil, že ide o nepravdepodobnú situáciu, ktorá by bola skutočne vysoko výnimočná. Výslovne teda ústavný súd uviedol, že k takejto situácii môže dôjsť ak by orgány EÚ vykonávali delegované právomoci spôsobom nezlučiteľným so zachovaním základov štátnej suverenity štátu a spôsobom, ktorý ohrozuje samotnú podstatu materiálneho právneho štátu.

Posledným fenoménom, ktorý chcem na záver tejto témy len v krátkosti spomenúť je akési aplikačné prehliadanie európskeho práva národnými všeobecnými súdmi. Vzhľadom ku skutočnosti, že tieto súdy sa s európskym právom stretávajú väčšinou nepriamo a to prostredníctvom vnútroštátnych transpozičných predpisov je náročné jednoznačne bez ďalšieho skonštatovať či ide len o neúmyselné konanie (resp. aj relatívna neznalosť európskeho práva sudcami) alebo ide o priamu rezistenciu pri takejto aplikácií.

Pokiaľ ide o prax Ústavného súdu Slovenskej republiky, z ktorej by bolo možné dovodiť významnejšie resp. výraznejšie rezistenčné tendencie voči právu EÚ je možné konštatovať, že slovenský ústavný súd je v tomto ohľade veľmi opatrný a doposiaľ (až na nejaké drobné výnimky) nedošlo k situácií, aby vytváral doktríny súvisiace so vzťahom vnútroštátneho práva a európskeho práva. Je však možné reálne sa domnievať, že doktrinálne európske zmýšľanie Ústavného súdu Slovenskej republiky sa bude vyvíjať.

Pokiaľ ide o český ústavný súd a ním stanovené mantinely, je pravdepodobné, že od týchto rezistenčných tendencií nebude v zásade v budúcnosti ustupované, aj keď vytvorenie jasnejšej doktrinálnej konzistentnosti je určite na mieste.

Vzhľadom na právny vývoj Európskej únie sa zvyšuje nutnosť skutočného naplňania zásady Jura novit curia a to práve aj v oblasti európskeho práva. Znalosť tejto matérie je absolútnou podmienkou pre správne aplikovanie európskeho práva súdmi, ale tiež je dobrou pôdou pre relevantné a konštruktívne kritické hodnotenie právnych tendencií či doktrín európskeho práva.

Autor
JUDr., Martina Chmurová

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_28.pdf

5.1. Úvod

V Európe existuje len málo štátov, ktorých hospodárstvo je tak závislé od iných krajín, ako je tomu v prípade Slovenskej republiky. Takéto konštatovanie bohužiaľ platí aj pre prípad závislosti hospodárstva Slovenskej republiky od súkromnoprávnych subjektov, ktoré majú často nadnárodný charakter. Rovnováhu medzi partikulárny- mi záujmami ekonomických subjektov, súkromných alebo verejných a všeobecným ekonomickým záujmom, zabezpečuje hospodárske právo. Podľa Husára, je hospodárske právo možné vymedziť ako súbor právnych noriem obsiahnutých v normatívnych právnych aktoch verejnoprávnej povahy, upravujúcich (regulujúcich) nástroje a metódy zasahovania štátu a iných verejnoprávnych subjektov do hospodárstva na makroekonomickej úrovni i do úrovne fungovania podnikateľských subjektov a do obchodných vzťahov medzi týmito subjektmi, teda na mikroekonomickej úrovni. Narastajúcou globalizáciou strácajú štáty právomoc v oblasti regulácie hospodárstva na makroekonomickej a mikroekonomickej úrovni a delegujú ju na iné subjekty. Napriek dobrovoľnosti delegovania týchto právomocí, štáty často vzdorujú mimo- štátnym pravidlám, ktoré sa zaviazali dodržiavať a ktorý sa prejavuje najmä v ad hoc prípadoch. V tomto príspevku budeme skúmať vplyv mimonárodného súťažného práva ako právneho pododvetvia hospodárskeho práva na hospodárske právo Slovenskej republiky, rezistenciu Slovenského hospodárskeho práva na tieto vplyvy a mechanizmy mimonárodného súťažného práva na odstránenie rezistencie hospodárskeho práva Slovenskej republiky.

5.2. Hospodárske právo Slovenskej republiky a medzinárodne súťažné právo

Medzinárodné právo verejné je podľa Kľučku súbor právnych noriem, ktoré upravujú vzťahy medzi štátmi, ako aj inými subjektmi medzinárodného práva.[ Aj keď za gestora slovenského súťažného práva môžeme považovať Európske právo, čiastkovú úpravu súťažného práva upravuje aj medzinárodné právo verejné.

Pramene medzinárodného súťažného práva môžeme nájsť v pravidlách GATT/WTO, ktorých je Slovenská republika členom. Právnu úpravu hospodárskej súťaže obsahovala Havanská charta, ktorá sa ale stretla s neúspechom členov GATT. Čiastočnú úpravu hospodárskej súťaže upravuje Všeobecná dohode o clách a obchode (GATT 1947). Za významný prameň medzinárodného súťažného práva je považovaný Draft International Antitrust Code (DIAC). DIAC predpokladal vytvorenie medzinárodnej súťažnej sústavy. Na základe DIAC mala byť vytvorená centrálna autorita (International Antitrust Authority) a súdny orgán (International Antitrust Panel). Centrálna autorita by bola oprávnená začať konanie voči členskému štátu a súkromným subjektom pred novovytvoreným súdnym orgánom. Napriek tomu, že DIAC bol členskými štátmi odmietnutý, môžeme ho považovať za významné soft law. V roku 1997 bola v rámci WTO zriadená pracovná skupiny s názvom Obchod a politika hospodárskej súťaže (The WTO Working Group on Trade and Competition Policy). Úlohou tejto pracovnej skupiny WTO je príprava noriem medzinárodného súťažného práva a upozornenie na súčasné problémy antitrustových konaní, ktoré vznikajú na medzinárodnej úrovni.

Rezistencia hospodárskeho práva voči medzinárodnému súťažnému právu sa prejavuje už pri kreovaní právnych noriem medzinárodného práva verejného, a to jednoducho ich neakceptovaním subjektmi medzinárodného práva verejného, čím sa tieto právne normy presúvajú do kategórie soft law. Odstránenie tejto rezistencie národnými štátmi dôjde pravdepodobne ekonomickým vývojom, a to z dôvodu vzrastajúcej globalizácie a zmenou vplyvu mocností na medzinárodnom ekonomickom poli.

5.3. Rezistencia Slovenského právneho poriadku voči právu Európskej Únie

Pre súčasnú dobu v priestore Európy je charakteristický fenoménom Európskeho práva, ktorého úlohou je aj posilnenie a zefektívnenie vzťahov v hospodátstve. Členské štáty prenechali veľkú časť svojich kompetencií vrátane časti moci zákonodarnej, novo vytvoreným orgánom. Aj keď na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že prenos právomocí na Európsku Úniu sa uskutočnil bez vážnejšieho odporu členských štátov, tento predpoklad neplatí. Členské štáty sa bránia akceptácii niektorých kogentných noriem či dokonca už akceptácii soft law. Táto obrana je z veľkej časti vzhľadom na vysoký stupeň ekonomickej integrácie členských štátov bezúspešná.[5] V tejto stati preto budeme skúmať rezistenciu hospodárskeho práva voči európskemu súťažnému právu, ktoré je všeobecne považované za akýsi motor integrácie[6].

5.3.1. Európske súťažné právo ako právny transplantát v slovenskom právnom poriadku

Európske súťažné právo prinieslo do právneho poriadku Slovenskej republiky nielen veľa právnych inštitútov, ktoré dobové právo v čase akceptovania európskeho práva slovenským právnym poriadkom nepoznalo, ale Európske právo prinieslo do právneho poriadku Slovenskej republiky úplne nové súťažné právo, ktoré prešlo dlhým vývojom a v súčasnosti je považované spolu s antitrustovým právom USA za hlavného predstaviteľa antitrustových jurisdikcií vo svete.[7]

Zrod európskeho súťažného práva sa spája najmä s nariadením č. 17/62[8] a činnosťou orgánov európskych spoločenstiev, ktoré bola zamerané najmä na potlačenie kartelov a zneužívania dominantného postavenia podnikov. Pre obdobie do roku 1990 je pre vývoj európskeho súťažného práva charakteristický najmä vplyv Frei- burgskej školy práva, ktorá vychádzala z poznatkov nemeckého súťažného práva a formovala tak obraz európskeho súťažného práva na nemecký obraz. Obrat v smerovaní, nastal pod vplyvom amerických expertov, ktorí boli privolaní Európskou komisiou na pomoc v odstránení deformácie trhu spôsobenej vzrastajúcimi koncentráciami. Pod ich vplyvom, ktorý reprezentoval Chicagskú školu práva, bolo prijaté nariadenie o kontrole koncentrácii podnikov č. 4064/89[9]. Toto Nariadenie sa však z veľkej časti minulo účinkom. Po sérii neúspechov[10] [11] bola prijatá veľká reforma súťažného práva, a to prijatím nariadenia č. 1/200411 a úpravou procesných pravidiel nariadením č. 1/2003[12], ktorého úlohou je zabezpečiť, aby spotrebitelia respektíve aby celkový blahobyt nebol ohrozovaný činnosťou podnikov alebo vlád.[13]

Slovenské súťažné právo nesledovalo vývoj európskeho súťažného práva. Prvou právnou normou upravujúcou[14] problematiku práva na ochranu hospodárskej súťaže na území Slovenskej republiky bola obsiahnutá v zákone č. 141/1933 Sb. o kart e- loch a súkromných monopoloch. Spoločenská situácia po prijatí tohto zákona však nebola pre vývoj slovenského súťažného práva priaznivá. Aj keď socialistické právo upravovalo niektorými právnymi normami hospodársku súťaž[15], jeho cieľom bola úplná regulácia trhu. Moderné poňatie práva hospodárskej súťaže v slovenskom právnom poriadku sa spája až s prijatí zákona č. 136/2001 Z.z. o hospodárskej súťa- ži,[16]ktorý je veľmi ovplyvnený európskym právom[17].

Zjednodušene tak môžeme povedať, že Slovenský právny poriadok obsahuje dve „súťažné práva“, a to národné súťažné právo a európske súťažné právo. Pokiaľ však štáty, ktoré boli súčasťou Európskych spoločenstiev pred rokom 2004, sa spolu s vývojom európskeho súťažného práva pripravili na aplikáciu jeho právnych noriem, Slovenský právny poriadok musel v krátkom časovom období akceptovať pravidlá európskeho súťažného práva a s tým spojené delegovanie svojich právomocí na orgány Európskej Únie.

5.3.2. Decentralizácia európskeho súťažného práva

Pravidlá hospodárskej súťaže obsahuje Zmluva o fungovaní Európskej Únie (ZFEÚ) v hlave VII, kapitole 1 zmluvy. Okrem uvedených článkov ZFEÚ reguluje oblasť európskeho súťažného práva aj množstvo iných právnych aktov, a to napr. kartelové nariadenie č. 1/2004, ďalej nariadenia upravujúce skupinové výnimky. Právo koncentrácií upravujú najmä nariadenia č. 139/2004 a č. 802/2004. V oblasti práva štátnej pomoci je azda najvýznamnejšie nariadenie č. 659/1999. Z uvedených právnych noriem vyplýva, že európske súťažné právo má supranacionálny charakter a je v niektorých prípadoch aj priamo aplikovateľné pred slovenskými orgánmi. Vždy má ale prednosť pred národným právom a orgány aplikujúce európske právo na národnej úrovni sú povinné zabezpečiť jeho plnú efektívnosť (effet utile).

Jedným zo základných princípov Európskeho práva je aj princíp subsidiarity. Podľa čl. 5 ods. 1 ZFEÚ, vymedzenie právomocí Únie sa spravuje zásadou prenesenia právomocí. Vykonávanie právomocí Únie sa spravuje zásadou subsidiarity a proporcionality. Podľa čl. 5. ods. 3 Lisabonskej zmluvy, podľa zásady subsidiarity koná Únia v oblastiach, ktoré nepatria do jej výlučnej právomoci, len v takom rozsahu a vtedy, ak ciele zamýšľané touto činnosťou nemôžu členské štáty uspokojivo dosiahnuť na ústrednej úrovni alebo na regionálnej a miestnej úrovni, ale z dôvodov rozsahu alebo účinkov navrhovanej činnosti ich možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie.

Princíp subsidiarity je spätý s princípom decentralizácie európskeho súťažného práva. Decentralizácia európskeho súťažného práva bola založená nariadením č. 1/2003, ktoré je považované za právnu normu, ktorá reformovala a modernizovala európske súťažné právo. Nariadenie č. 1/2003 upravilo postavenie Európskej komisie a národných súťažných orgánov, ktoré vyústilo do vytvorenia Európskej súťažnej siete (European Competition Network) a stanovilo pravidla pre aplikáciu národných súťažných práv a európskeho súťažného práva.

Modernizácia európskeho súťažného práva poskytla odpoveď aj na duálnu aplikáciu národných súťažných práv a európskeho súťažného práva. V oblastí kontroly dohôd, rozhodnutí a zosúladených postupov podľa článku 101 Lisabonskej zmluvy a v oblastí kontroly zneužívania dominantného postavenia podľa čl. 102 Lisabonskej zmluvy sa uplatňuje princíp paralelnej aplikácie európskeho súťažného práva a vnútroštátneho súťažného práva vnútroštátnymi orgánmi.[18] Podľa článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, ak orgány hospodárskej súťaže členských štátov alebo vnútroštátne súdy uplatňujú vnútroštátne súťažné právo na dohody, rozhodnutia združení podnikov alebo zosúladené postupy v zmysle článku 81 ods. 1 Zmluvy (teraz článok 101 ods. 1), ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi v zmysle uvedeného ustanovenia, uplatnia aj článok 81 Zmluvy na také dohody, rozhodnutia alebo zosúladené postupy. Ak orgány hospodárskej súťaže členských štátov alebo vnútroštátne súdy uplatňujú vnútroštátne súťažné právo na akékoľvek zneužitie zakázané článkom 82 Zmluvy (teraz článok 102), uplatnia aj článok 82 Zmluvy.

Európska komisia nariadením č. 1/2003 stratila formálne svoje dominantné postavenie v oblasti aplikácie európskeho súťažného práva. Podľa článku 5 predmetného nariadenia, totiž orgány hospodárskej súťaže členských štátov majú právomoc na uplatňovanie článkov 81 a 82 Zmluvy v jednotlivých prípadoch. Na tento účel, konajúc zo svojho vlastného podnetu alebo na základe sťažnosti, môžu prijímať tieto rozhodnutia:

— nariadiť skončenie porušovania,

— nariadiť dočasné opatrenia,

— prijímať záväzky,

— ukladať pokuty, pravidelné penále alebo iné sankcie podľa vnútroštátneho práva.

Ak na základe informácií, ktoré majú k dispozícii, nie sú splnené podmienky pre zákaz, môžu tiež rozhodnúť, že nie sú žiadne dôvody na zásah z ich strany.

Aj keď nariadením č. 1/2003 bolo na národné súťažné orgány delegovaná veľká časť kompetencií v oblastí aplikácie právnych noriem európskeho súťažného práva, Európska komisia mala priznané osobitné postavenie aj v procedurálnej rovine. Podľa článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003, ak Komisia začne konanie týkajúce sa prijatia rozhodnutia podľa kapitoly III, zbavuje tým orgány hospodárskej súťaže členských štátov ich práva na uplatňovanie článkov 81 a 82 Zmluvy. Ak orgány hospodárskej súťaže členských štátov už konajú v prípade, Komisia začne konanie len po konzultácii s týmito vnútroštátnymi orgánmi hospodárskej súťaže.

Decentralizáciou európskeho súťažného práva došlo k prenosu kompetencií z Európskej komisie na národné orgány. Aj keď by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že modernizácia európskeho súťažného práva spočívajúca v decentralizácií bola významným krokom k oslabeniu právomocí Európskej komisie, opak je pravdou. Výlučným tvorcom súťažnej politiky sa stala Európska komisia. De facto modernizáciu európskeho súťažného práva došlo k tvorbe systému s jasnou hierarchickou štruktúrou, na čele ktorého stojí Európska komisia.

5.3.2.1. Rezistencia národného hospodárskeho práva voči decentralizácii európskeho súťažného práva

Orgány Európskej Únie majú právomoc kreovať právne normy európskeho súťažného práva, majú právomoc usmerňovať politiku európskeho súťažného práva a napriek decentralizácii európskeho súťažného práva, majú právomoc v ad hoc prípadoch odňať právomoc národným orgánom konať v rámci ich právomocí, ktoré im boli zverené právnymi normami. Národné orgány však okrem právomoci uplatňovať normy národného súťažného práva, majú taktiež právomoc uplatňovať na protiprávne konanie podnikov právne normy európskeho súťažného práva. Často tak medzi národnými orgánmi a Európskou komisiou dochádza ku konfliktu pri uplatňovaní právnych noriem súťažného práva na protiprávne konanie podnikov. Európsky súdny dvor[19] [20] sa preto už stretol s otázkou duálnej aplikácie noriem súťažného práva, teda noriem európskeho súťažného práva a národného súťažného práva, na protiprávne konanie podnikov a s otázkou vzájomného postavenia Európskej komisie a národného orgánu, pri posudzovaní protiprávneho konania podnikov.

Už pred vyše 40 rokmi, teda pred reformou európskeho súťažného práva, sa Európsky súdny dvor v prípade Walt – Walhem20 zaoberal otázkou duálnej aplikácie súťažného práva za protiprávne konanie podnikov (vytvorenie kartelu), ktoré spadalo do pôsobnosti tak národného súťažného orgánu (Kammergerichť), ako aj do pôsobnosti Európskej komisie. Podľa Európskeho súdneho dvora, národné súťažné orgány môžu začať konanie proti kartelu v súlade so svojim národným súťažným právom, a to aj vtedy ak konanie voči kartelu bolo už začaté Európskou komisiu. To platí za podmienky, že aplikácia národného súťažného práva neoslabí úplnú a jednotnú implementáciu práva Spoločenstva alebo účinkov opatrení, ktoré boli alebo majú byť prijaté na jeho vykonanie.[21]

Výklad niektorých právomocí národných súťažných orgánov, ktorý podal Európsky súdny dvoro vo veci Walt – Walhem odrážal právny stav pred prijatím nariadenia č. 1/2003. V súčasne platnom právnom stave takýto právny záver podľa Európskej Komisie neplatí. Podľa názoru Európskej komisie, podľa článku 11 ods. 6 (nariadenie č. 1/2003) začatie konania zo strany Európskej komisie za účelom prijatia rozhodnutia podľa uvedeného nariadenia, strácajú všetky orgány pre hospodársku súťaž členských štátov príslušnosť používať články 81 ES[22] a 82 ES[23]. To znamená, že akonáhle Európska komisia začne konanie, vnútroštátne orgány pre hospodársku súťaž, nemôžu postupovať na takom istom právnom základe proti takej istej dohode (dohodám) alebo konaniu (konaniam) toho istého podniku (podnikom) na tom istom dotknutom zemepisnom a výrobkovom trhu.[24] Ak Európska komisia začne ako prvý orgán pre hospodársku súťaž konanie za účelom prijatia rozhodnutia podľa uvedeného nariadenia Rady, vnútroštátne orgány pre hospodársku súťaž, potom čo Európska komisia začal konanie, už nemôžu začať vlastné konanie na základe článkov 81 ES[25] a 82 ES[26] proti takej istej dohode (dohodám) alebo konaniu (konaniam) toho istého podniku (podnikom) na tom istom dotknutom zemepisnom a výrobkovom trhu.[27]

Vychádzajúc z právnych názorov na nariadenie č. 1/2003, ktoré sa týkajú uplatňovania súťažných práv (tj. európskeho súťažného práva a národného súťažného práva), ktoré podala Európska komisia v Oznámení Európskej komisie o spolupráci v rámci siete orgánov pre hospodársku súťaž, začatím konania Európskou komisiou strácajú právomoc národne orgány na aplikovanie súťažného práva.

S právnym záverom Európskej komisie však nesúhlasí národný súťažný orgán Českej republiky (Úrad pro ochranu hospodárské souteže)[28], ktorý napriek jednoznačnému výkladu a postoju Európskej Komisie, začal konanie voči podnikom za spáchanie kartelu a uložil im pokutu (v súlade s národným súťažným právom), ktorý už vyšetrovala Európska komisia (v súlade s európskym súťažným právom). Konanie národného súťažného orgánu sa dostalo až pred Súdny dvor Európskej Únie, ktorému bola okrem iných otázok položená otázka:

Je treba čl. 11 ods. 6[29] v spojení s čl. 3 ods. 1[30] a bodom 17 odôvodnenia[31] nariadenia 1/2003 a bodom 51 oznámenia Európskej komisie o spolupráci v rámci siete orgánov pre hospodársku súťaž30 31 [32], so zásadou ne bis in dem vyplývajúcu článku 50 Listiny základných práv Európskej Únie[33] a so všeobecnými zásadami európskeho práva vykladať tak, že ak začne konanie Európska komisia po 1. máji 2004 konanie pre porušenie článku 81 ES (teraz článok 101 ZFEÚ) a vo veci samej rozhodne:

a) strácajú orgány pre hospodársku súťaž členských štátov bez ďalšieho právomoc zaoberať sa tým istým konaním, a to navždy

b) strácajú orgány pre hospodársku súťaž členských štátov právomoc uplatňovať na to isté konanie predpisy vnútroštátneho práva, ktoré obsahuje obdobnú právnu úpravu ako článok 81 ES (teraz článok 101 ZFEÚ)

Generálna advokátka[34] potvrdila sčasti záver Európskej komisie a odmietla úvahy o tom, že článok 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 ako aj bod 53 Oznámení Európskej komisie o spolupráci v rámci siete orgánov pre hospodársku súťaž sa netýka uplatňovanie národných súťažných práv. Podľa jej názoru totiž článok 3 ods. 1 prvá veta vytvára úzke spojenie medzi zákazom kartelu podľa článku 81 ES (článok 101) a príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho kartelového práva. Ak sa použije na dohodu podnikov, ktorá je spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, vnútroštátny zákaz kartelu, musí byť podľa článku 3 ods. 1 prvej vety nariadenia č. 1/2003 súčasne použitý aj na článok 81 ES (článok 101). Vzhľadom k tomu, že ale vnútroštátnemu orgánu pre hospodársku súťaž nie je podľa čl. 11 ods. 6 prvej vety nariadenia č. 1/2003 použitie článku 81 ES (článok 101) dovolené, akonáhle Európska komisia začne konanie, vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaž nemôže v konečnom dôsledku naďalej použiť ani vnútroštátny zákaz kartelov.[35] To však ale neznamená, že začatím konania Európskej komisie vnútroštátne orgány pre hospodársku súťaž trvale a definitívne strácajú svoju právomoc používať vnútroštátne právo hospodárskej súťaže.[36] Pravidlá hospodárskej súťaže na európskej a vnútroštátnej úrovni sledujú v podstate rovnaký účel, a to zaistiť ochranu hospodárskej súťaže na príslušnom dotknutom trhu. Reštriktívne praktiky však posudzujú z rôznych pohľadov a nie sú totožné vo svojom rozsahu právomocí.[37]Je preto možné vysloviť záver, že vnútroštátne orgány pre hospodársku súťaž trvale a definitívne nestrácajú svoju právomoc používať vnútroštátne právo hospodárskej súťaže, pokiaľ Európska komisia začne konanie smerujúce k prijatiu rozhodnutia podľa kapitoly III nariadenia č. 1/2003. Naopak, vnútroštátne orgány pre hospodársku súťaž, môžu po ukončení konania vedeného Európskou komisiou v medziach zákazu dvojitého trestu (zásada ne bis in dem)[38] sami rozhodnúť.[39] Zásada ne bis in dem pritom bráni tomu, aby v rámci Európskeho hospodárskeho priestoru viacero orgánov pre hospodársku súťaž alebo súdov v súvislosti s rovnakým územím a rovnakým časovým obdobím, ukladalo sankcie sa protisúťažné dôsledky jednej a tej istej kartelovej dohody. Zásada ne bis in dem v žiadnom prípade nezakazuje, aby v rámci Európskeho hospodárskeho priestoru viacero orgánov pre hospodársku súťaž alebo súdov sankcionovalo zamýšľané alebo spôsobené obmedzenie hospodárskej súťaže, jednej a tej istej kartelovej dohody na rôznych územiach a za rôzne časové obdobia.[40] Aj napriek skutočnosti, že výklad Súdnym dvorom Európskej Únie ešte nebol podaný[41], je stanovisko generálnej advokátky významným úspechom národného súťažného orgánu, ktorý odmietol akceptovať názor, podľa ktorého v rámci súťažného práva existuje hierarchická štruktúra súťažných orgánov na čele s Európskou komisiou. Zjednodušene môžeme povedať, že procesné nariadenie č. 1/2003 tak neodňalo právo národným súťažným orgánom aplikovať svojej národné súťažné právo, a to ani v prípade ak Európska komisia začala konanie smerujúcemu k odhaleniu kartelu.

Český národný súťažný orgán sa tak nevzoprel európskemu právu, ale len ustálenému právnemu názoru Európskej komisie. Ak sa Súdny dvor Európskej Únie prikloní k právnemu názoru generálnej advokátky, Európske právo môže odstrániť takýto právny stav v zásade na dvoch úrovniach.

Prvou je tzv. normatívna úroveň. Európska Únia by tak musela prijať normatávny právny akt, ktorý by upravil právomoc Európskej komisii a národných súťažných orgánov uplatňovať európske súťažné právo odlišne ako je tomu teraz. Do úvahy by pripadala aj prijatie normatívneho právneho aktu, ktoré by harmonizovalo národné súťažné práva do takej miery, že národné súťažné práva by de facto zanikli (otázne pritom vôbec je, či v súlade s dnešným stupňom ekonomickej integrácie a právnej harmonizácie je ešte vôbec možné deliť národné súťažné právo a európske súťažné právo). Je však nepravdepodobné, že práve kvôli skúmanému konkrétnemu prípadu „rezistencie“ národného súťažného orgánu, bude Európska Únie meniť pravidlá súťažného práva. Na druhej strane môže byť takýto prípad impulzom pre zmenu pravidiel európskeho súťažného práva.

Pravdepodobnejšie sa však zdá, že táto rezistencia bude odstránená orgánmi Európskej Únie, a to prostredníctvom ich aplikačnej praxe. Je možné, že Súdny dvor Európskej Únie sa neprikloní k stanovisku generálnej advokátky a podá výklad predkladaných otázok inak. V tomto prípade bude národný orgán povinný akceptovať výklad Súdneho dvora Európskej Únie. Nie je taktiež vylúčené, že Súdny dvor Európskej Únie v iných rozhodnutiach vytvorí test case, ktorým odmietne rezistenciu národných orgánov. Najpravdepodobnejšie sa však podľa nášho názoru javí odstránenie tejto rezistencie prostredníctvom aplikačnej právomoci Európskej komisie.

Ako už bolo uvedené vyššie, v súlade s článkom 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003, ak Európska komisia začne na kartelové dohody uplatňovať európske súťažné právo, zbavuje tým národné orgány hospodárskej súťaže ich práva na uplatňovanie článkov 81 a 82 Zmluvy a dokonca aj na uplatňovanie národných súťažných práv. Uvedené tvrdenie neplatí stále. Národné súťažné orgány môžu začať konanie voči podnikom, voči ktorým bolo Európskou komisiou konanie skončené, avšak vždy v rámci rešpektovania zásady ne bid in dem. V praxi tak bude pre Európsku komisiou jednoduché, aby de facto znemožnila národným súťažným uplatňovať národné súťažné právo voči podnikom, ktorým bola Európskou komisiou uložená sankcia za porušenie európskeho súťažného práva. Aj keď sú reštriktívne praktiky podnikov posudzované Európskou komisiou a národnými orgánmi z iných pohľadov, národné súťažné právo a európske súťažné právo sú spojené v takom rozsahu, že ich oddelenie nejakou linkou nie je podľa nášho názoru už možné. Podľa generálnej advokátky totiž v skúmanom prípade bola rešpektovaná zásada ne bis in dem, a to z toho dôvodu, že rozhodnutie Európskej komisie nepokrývalo konanie spáchané na území konkrétn e- ho národného štátu[42]. Európska komisia sprísnením vlastných kritérií pri posudzovaní kartelov môže právomoc národných súťažných orgánov značne obmedziť prípadne dokonca odstrániť (jednoducho tým, že rozhodnutie bude pokrývať celý pri e- stor Európskej Únie za čo možné najdlhšie časové obdobie).

5.3.3. Štátna pomoc

Za delikt antitrustového práva sa považuje pod podmienkou deformácie hospodárskej súťaže aj poskytnutie štátnej pomoci. Poskytovanie štátnej pomoci nie je členským štátom Európskej Únie úplne zakázané ale regulované. Lisabonská zmluva zakazuje, aby členský štát priamo alebo prostredníctvom štátnych zdrojov poskytoval akúkoľvek pomoc, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí jej narušením tým, že zvýhodňuje určité podniky alebo výrobu určitých tovarov, pokiaľ to ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.[43] Pravidlá poskytovania štátnej pomoci sú vybudované podľa vzoru všeobecného zákazu a vymedzených výnimiek.[44] Posudzovanie poskytnutej štátnej pomoci má dva základné stupne. Najprv je nevyhnutné posúdiť či boli plnené podmienky uvedené v zmluve (zvýhodnenie, pričítateľnosť štátu, selektivita opatrenia, vplyv na hospodársku súťaž a medziúnijný obchod). ZFEÚ vyžaduje notifikačnú povinnosť voči Európskej Komisie zo strany štátu o pláne poskytnúť štátnu pomoc. Európska Komisia následne po preskúmaní podmienok uvedených v zmluve,[45]rozhodne o povolení či nepovolení poskytnutia štátnej pomoci. Protiprávne poskytnutú štátnu pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom je členský štát povinný vymôcť. Táto povinnosť vyplýva z čl. 14 nariadenia č. 659/1999,[46]podľa ktorého Európska komisia pri rozhodovaní o nezlučiteľnosti protiprávnej pomoci zároveň rozhodne, že daný členský štát podnikne všetky potrebné opatrenia, aby vymohol pomoc od príjemcu.

Rezistencia členských štátov prebieha najčastejšie nedodržaním pravidiel poskytovania štátnej pomoci. Členské štáty sú tak často adresátmi rozhodnutia Európskej komisie, ktorého predmetom je práve uloženie povinnosti členskému štátu vymáhať neoprávnene poskytnutú štátnu pomoc. Mechanizmus odstránenia rezistencie členských štátov je ustálený rozhodovacou praxou príslušných orgánov a len málokedy dôjde k prehliadnutiu[47] rezistencie členských štátov voči pravidlám poskytovania štátnej pomoci. Napriek tomu tento mechanizmus odstránenia rezistencie sa stretol s veľkou výzvou, ktorou bol práve právny poriadok Slovenskej republiky a jej orgány.

Všeobecný súd Európskej Únie v notoricky známom prípade48 Frucona Košice a.s.[48] [49] zamietol žalobu Frucony Košice a.s. voči Európskej komisii. Daňový úrad ako veriteľ odpustil vo vyrovnávacom konaní čas dlhu Frucone Košice, a. s.. Európska komisia v rozhodnutí tvrdila, že v predmetnom prípade nebol splnený test veriteľa v trhovom hospodárstve a štát poskytol príjemcovi výhodu, ktorú by tento nebol schopný získať za trhových podmienok.[50] Podľa usmernení z roku 1999 totiž musí poskytnutie pomoci na reštrukturalizáciu súvisieť a byť podmienené implementáciou realizovateľného a uceleného reštrukturalizačného plánu na obnovenie dlhodobej životaschopnosti podniku. Členský štát sa zaväzuje k tomuto plánu, ktorý musí byť schválený Komisiou. Neschopnosť firmy realizovať plán sa považuje za zneužitie pomoci.[51] Komisia v odôvodnení svojho rozhodnutia vychádzala z toho, že predaj aktív v konkurznom konaní by so všetkou pravdepodobnosťou viedol k vyššiemu výnosu pre veriteľov.

Vymáhanie neoprávnene poskytnutej pomoci sa dostalo aj pred súdy Slovenskej republiky, ktoré zamietli žalobu na vydanie sumy rovnajúcej sa podľa Európskej komisie poskytnutej štátnej pomoci. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa § 63 ods. 1 ZKV, ak uznesenie o potvrdení vyrovnania nadobudlo právoplatnosť a dlžník úplne a včas svoje povinnosti splnil, zaniká jeho povinnosť splniť veriteľom časť záväzku, na ktorej nebol povinný podľa obsahu vyrovnania, a to aj vtedy, ak hlasovali proti prijatiu vyrovnania alebo sa hlasovaní nezúčastnili. V konaní nebolo sporným, že predpoklady tohto účinku v potvrdení vyrovnania žalovaný ako dlžník splnil. Za uvedeného skutkového stavu tak došlo k zániku časti pohľadávky žalobcu v súlade so ZKV, ktorý je totiž zákonom nielen procesným, pretože obsahuje ustanovenia, či už súkromného, alebo čiastočne aj verejného práva. Inštančné súdy tak v súlade s ustanovením § 135 ods. 2 O. s. p. pri rozhodovaní o žalobnom návrhu vychádzali z právoplatného rozhodnutia konkurzného súdu.[52]

Otázka ako odstrániť rezistenciu slovenských orgánov voči pravidlám štátnej pomoci bola položená nielen Európskym orgánom, ale aj Slovenskej republike. Nakoľko mechanizmus ako vymáhať protiprávne poskytnutú štátnu pomoc v tomto prípade zlyhal, iniciovala Európska komisia proti Slovenskej republike konanie za porušenie článku 249 štvrtého odseku Zmluvy ES.[53] Podľa žaloby Európskej komisie, nepostačuje, že Slovenská republika využila všetky prostriedky (prostredníctvom súdneho konania a mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora – pozn. M.R.), ktoré má k dispozícii. Výsledkom použitia týchto prostriedkov musí byť účinný a okamžitý výkon rozhodnutia, bez ktorého platí, že Slovenská republika si nesplnila svoje p o- vinnosti. Nedodržanie povinnosti členského štátu vymáhať je dané, ak kroky, ktoré členský štát podnikol, nemali žiadny dopad na skutočné vrátenie tejto sumy.[54] Pod tlakom Európskej komisie, a to ešte pred rozhodnutím vo veci samej, prijala Slovenská republika zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Tento zákon by mal vyriešiť v budúcností podobný prípad vymáhania štátnej pomoci. Podľa predmetného zákona, rozhodnutie Európskej komisie o neoprávnenej štátnej pomoci je priamo vykonateľné voči príjemcovi dňom doručenia takého rozhodnutia Slovenskej republike.[55] V niektorých prípadoch[56] je súčasťou exekučného titulu aj rozhodnutie ústredného orgánu štátnej správy. Zákon tak el e- gantne v prípade v podobnej situácie obíde slovenské súdy, ktoré vo veľkej miere úspešne vzdorovali pravidlám Európskej Únie o štátnej pomoci.

Prípad vymáhania štátnej pomoci od Frucony Košice a.s. je zaujímavý z viacerých dôvodov. Rezistencia nastala na úrovni súdov, ktoré vzdorovali nielen právu Európskej Únie, ale aj iným národným orgánom (generálnemu prokurátorovi). Napriek skutočnosti, že Slovenská republika podľa nášho názoru (a to aj podľa názoru Európskej komisie), použila všetky dostupné právne prostriedky na vymáhane neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci, Európska komisia oprávnene začala konanie proti Slovenskej republike, čím vznikla paradoxná situácia vyúsťujúca do právnej neistoty. Pod tlakom Európskej komisie bol prijatý zákon, ktorého účelom je pri vymáhaní neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci obchádzanie súdov Slovenskej republiky, ale ktorý zároveň nie je možné aplikovať na vymáhanie neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci Frucone Košice a.s. V neposlednom rade, tento prípad opäť vyvolal polemiku týkajúcu sa postavenia národných súdov a súdnych orgánov Európskej Únie. Podľa generálneho advokáta Villalóna, v rámci takéhoto súdneho konania, ktoré malo formálne vnútroštátny charakter, ale z funkčného a materiálneho hľadiska malo dimenziu Spoločenstva, mohol byť nepochybne vynesený právoplatný rozsudok z hľadiska vnútroštátneho práva, ale v každom prípade bez akejkoľvek právnej platnosti vo veci konania, ktoré sa z materiálnej stránky týkalo Spoločenstva. V takomto i v podobných prípadoch teda vždy patrí posledné (konečné a nemenné) slovo Súdnemu dvoru.[57]

Môžeme povedať, že rezistencia súdov Slovenskej republiky bola z veľkej miery úspešná. To však už nemôžeme povedať o následku, ktorý bude má/bude mať táto rezistencia na Slovenskú republiku.

5.3.4. Obchádzanie sankcie Európskej komisie

Vstupom do Európskej Únie Slovenská republika nielen akceptovala právo Európskej Únie, ale delegovala aj časť významných právomocí na orgány Európskej Únie. Jedným z týchto delegovaných práv je aj právomoc Európskej komisie ukladať súkrom- noprávnym subjektom založeným podľa národných právnych poriadkov sankcie za porušenie európskeho súťažného práva. Právne pravidlá upravujúce právomoc Európskej komisie ukladať sankcie podnikom, sú koncipované veľmi široko a umožňujú Európskej komisii zohľadňovať mieru účasti jednotlivých podnikov na konaní, ktorým došlo k porušeniu kartelového práva, či zohľadňovať prístup podnikov na objasňovaní deliktov kartelového práva. Podľa Willsa má Európska komisia pri ukladaní sankcií zohľadňovať dve pravidlá, a to pravidlo spravodlivosti a pravidlo efektivity.[58] Nakoľko však legitímne konanie Európskej komisie spôsobovalo slovenskej ekonomike negatívny dopad, prišiel slovenský zákonodarca s vlastným riešením ako sa tomuto dopadu čiastočne vyhnúť. Týmto riešením bolo prijatie zákona č. 493/2009 Z. z. o niektorých opatreniach týkajúcich sa strategických spoločností a o zmene a doplnení niektorých zákonov.[59]

Nie je neobvyklé, že štáty chránia národné spoločností, ktoré majú pre členský štát strategický význam pred negatívnymi dopadmi hospodárskej krízy.[60] Pod tento zámer skryl slovenský zákonodarca aj zákon o strategických spoločnostiach.[61] Zamýšľaným cieľom zákona o strategických spoločnostiach bolo udržanie zamestnanosti v podnikoch ktorým hrozil zánik, a to prostredníctvom správcu, ktorý mal povinnosť zabezpečiť prevádzkovanie podniku aj v dobe trvania konkurzného konania a prostredníctvom udelenia predkupného práva na majetok obchodnej spoločnosti štátu.[62]

Zákon o strategických spoločnostiach bol napriek právnej nedokonalosti elegantným dielom ako sa vyhnúť sankcií Európskej komisie. Ochrana „strategických spoločností“, ktorých zánik môže viesť k negatívnym ekonomickým dopadom na ekonomiku štátu, môže byť podľa nášho názoru legitímnym dôvodom na prijatie obdobného zákona. V skutočnosti, účelom zákona o strategických spoločnostiach nebola ochrana hospodárstva štátu v podmienkach prebiehajúcej krízy, ale udržanie zamestnanosti podniku (Novácke chemické závody a.s., ďalej ako „NCHZ“) ktorý bol adresátom sankcie Európskej komisie (a s tým spojené udržanie si volebných preferencií). Zákon o strategických obchodných spoločnostiach bol schválený v skrátenom legislatívnom konaní krátko po vydaní rozhodnutia Európskej komisie[63] a bol nasledovaný rozhodnutím vlády Slovenskej Republiky o strategickom význame spoločnosti Nováckych chemických závodov[64]. Účinnosť zákona o strategických obchodných spoločnostiach bola stanovená len na niečo viac ako jeden rok.

Napriek skutočnosti, že Európska komisia je povinná pri ukladaní sankcie podniku zohľadňovať jej dopad na podnik, a to tak, aby prípadná sankcia nepriviedla podnik k jeho zániku[65] a napriek existenciu reštrukturalizačného konania v právnom poriadku Slovenskej republiky, zákon o strategických spoločnostiach predpokladal, že z dôvodu sankcie Európskej komisie, bude na majetok NCHZ vyhlásený konkurz. Ak by ale aj v rámci konkurzného konania došlo k predaju podniku za takú cenu, aby bola pohľadávka Európskej komisie uspokojená v plnej výške (k čomu by ale s najväčšou pravdepodobnosťou nedošlo) , sankcia Európskej komisie by sa minula účinkom. Účelom sankcie totiž nie je získať peňažné plnenie, ale odstrániť kartel a zabrániť ďalšiemu protisúťažnému chovaniu podnikov.

K predaju majetku NCHZ štátu nakoniec nedošlo. Napriek všeobecnej kritike k prijatiu takéhoto zákona[66], oficiálna kritika zo strany Európskej komisie podľa vedomosti autora neprišla. Bolo by zaujímavé, ako by sa k predaju majetku NCHZ v súlade so zákonom o strategických spoločnostiach postavila Európska komisia. Podľa nášho názoru by takýto zákon bol v rozpore s právom Európskej Únie a pravdepodobne by tak nasledovala žaloba zo strany Európskej komisie o porušenie povinnosti proti Slovenskej republike (infringement proceedings). Každopádne v ad hoc prípadoch sa zdá, že prijatie účelového zákona je efektívna rezistencia proti Európskemu právu.

5.3.5. Rezistencia spočívajúca vo výnimkách

5.3.5.1. Výnimky prijaté v zakladajúcich právnych dokumentoch

Osobitne je nevyhnutné poukázať na výnimky, ktoré sa napriek všeobecnej zásade rovnosti v práve Európskej Únie vyskytujú. Výnimky existujú už v základných právnych normách Európskej Únie. V súčasnej dobe je nutné poukázať napríklad na výnimku[67] ktorú si vydobyli Poľsko, Veľká Británia a Česká republika, a ktorá zjednodušene znamená, že pri výklade Listiny základných práv EU sa bude prihliadať k zneniu Protokolu o uplatňovaní Listiny základných práv Európskej Únie v Poľsku a v Spojenom kráľovstve.

Ako bolo uvedené v kapitole 2.2.1 Rezistencia národného hospodárskeho práva voči decentralizácii Európskeho súťažného práva, Listina základných práv Európske Únie hrá dôležitú úlohu v Európskom súťažnom práve. „Večná problematika“ sa spája aj s uplatňovaním základných práv súvisiacu s právomocou súťažných orgánov. Posúdenie rezistencie súvisiacej so základnými právnymi dokumentmi patrí najmä do pozornosti ústavného práva. Na druhej strane jej význam sa prejavuje aj v periférii práva hospodárskeho. Mechanizmus na jej odstránenie vidíme skôr v ekonomických a spoločenských dopadoch na štát, ktorý odmieta zaväzovať sa k akceptovaniu právnych pravidiel, ktoré zvažujú prijať ostatné členské štáty.

5.3.5.2. Časové výnimky

Z pohľadu nami skúmanej problematiky je však nevyhnutné upriamiť pozornosť na pravidlá Európskej Únie (spravidla smernice), ktoré poskytujú niektorým štátom dočasné výnimky v rôznych oblastiach európskeho práva. Tieto výnimku spravidla spočívajú v odložení transponovania smernice, prípade jej časti pre niektoré štáty, a to po určitú dobu.

Rezistencia sa tak prejavuje vydobytím si výnimky v legislatívnom procese. Prijatie takejto výnimky musí byť vždy odobrené Európskym parlamentom. Slovenská republika je adresátom viacerých výnimiek (spolu s inými štátmi), ktoré jej boli udelené najčastejšie z dôvodu nedostatočného ekonomického rozvoja s porovnaním s vyspelejšími členskými štátmi.

Ako príklad môžeme uviesť trh poštových služieb, a to smernicu Európskeho Parlamentu a Rady 2008/6/ES z 20. februára 2008, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 97/67/ES s ohľadom na úplné dokončenie vnútorného trhu poštových služieb Spoločenstva[68]. Podľa čl. 3, príloha 2., uvedenej smernice, odchylne od článku 2 môžu tieto členské štáty (v zozname štátov je aj Slovenská republika) odložiť implementáciu tejto smernice do 31. decembra 2012 s cieľom naďalej vyhradzovať služby pre poskyto- vateľa(-ov) ►d univerzálnej služby.

Ak by členské štáty ktoré sú adresátmi výnimiek porušili povinnosť implementovať smernicu v súlade s výnimkou, Európska komisia by začala konanie o porušenie povinnosti proti týmto členským štátom (infringement proceedings).

5.3.6. Ďalšie prípady rezistencie

Členské štáty niekedy nemajú na výklad právnych noriem rovnaký pohľad ako orgány Európskej Únie. Nie je preto prekvapujúce, že v súčasnosti prebieha celý rad súdnych konaní o porušenie povinností (infringement proceedings). V nasledovnom texte preto poukážeme na vybraný prípad podľa názoru slovenského zákonodarcu oprávneného konania, ktoré Európska komisia považuje za neoprávnenú rezistenciu.

V práve Európskej Únie existuje zvláštna kategória činností, ktoré sú vyňaté z pôsobnosti niektorých právnych noriem európskeho súťažného práva69 (týka sa to najmä poskytnutia štátnej pomoci subjektom poskytujúcich služby vo všeobecnom hospodárskom záujme). Ide o výkon ekonomických činností (služieb), ktoré sú ex defini- tione stratové. Tieto služby vo všeobecnom hospodárskom záujme, by bez ingerencie verejnej moci pravdepodobne neboli poskytované vôbec, alebo iba za odlišných podmienok.70

Za takúto činnosť sa podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaži71 považuje aj poskytovanie poštovej výhrady, ktorú poskytuje poskytovateľ univerzálnej poštovnej služby, t. j. Slovenská pošta, a.s.. Vyhradenie poskytovania univerzálnej služby pre jediný subjekt sa pritom nepovažuje za porušenie hospodárskej súťaže, nakoľko takúto možnosť pre členské štáty Európskej Únie zakotvila Európska Únia v smernici o spoločných pravidlách rozvoja vnútorného trhu poštových služieb Spoločenstva a zlepšovaní kvality služieb.

V novej smernici[73]ktorou sa mení a dopĺňa smernica 97/67/ES s ohľadom na úplné dokončenie vnútorného trhu poštových služieb Spoločenstva bolo zakotvené právo členským štátom vyhradiť si pre svojho poskytovateľa (Slovenská Pošta, a.s. – pozn. M.R.) toto právo s ohľadom na zachovanie univerzálnych služieb, ktoré sa majú postupným a progresívnym spôsobom znižovať, pričom je určený časový harmonogram pre rozhodovanie o ďalšom otváraní trhu hospodárskej súťaži na účely vytvorenia vnútorného trhu poštových služieb.[74]

Vývojom technológie sa začala v priestore Európskej Únie čoraz častejšie používať hybridná pošta.[75]Dňa 1. apríla 2008 nadobudla účinnosť novela zákona o poštových službách, ktorá určila, že hybridnú poštu môže poskytovať len poskytovateľ univerzálnej služby, a teda v našom prípade Slovenská pošta, a.s. Proti kroku slovenskej legislatívy podali sťažnosť konkurenti Slovenskej Pošty, a.s.. Komisia vydala rozhod- nutie[76]podľa ktorého novelizovaný zákon o poštových službách, všeobecné povolenie Poštového regulačného úradu z 18. júla 2008, sú v rozpore s článkom 86 ods. 1 Zmluvy o ES (teraz článok 106) v spojení s článkom 82 Zmluvy o ES (teraz článok 102) v rozsahu, v akom sa Slovenskej pošte vyhradilo dodávanie hybridných poštových zásielok. Proti tomuto rozhodnutiu sa Slovenská republika odvolala.[77] Pre Slovenského zákonodarcu tak nastala paradoxná situácia. Slovenský právny poriadok a Európske právo mu umožnilo prenechať poskytovanie poštovej služby jednému subjektu, a to dokonca súkromnému, ale na druhej strane mu podľa názoru Európskej komisie neumožňuje vyhradiť pre ten istý subjekt poskytovanie určitej časti poštovej, ktorý aj tak vykonáva. Aj keď Všeobecný súd Európskej Únie v čase[78] písania predkladaného príspevku vo veci ešte nerozhodol. Z dôvodu liberalizácie trhu v poštovej oblasti[79] nepredpokladáme, že rezistencia Slovenského zákonodarcu bude úspešná.[80]

5.4. Záver

Rezistencia, a to nielen slovenského hospodárskeho práva pred mimoštátnymi vplyvmi, sa prejavuje v niekoľkých rovinách. Prvou rovinou je normatívna úroveň, keď štáty prijímajú právne normy, ktoré sú v priamo rozpore s mimoštátnymi vplyvmi, alebo ktoré tieto vplyvy de facto obchádzajú.

Druhou rovinou je aplikačná rezistencia. Vnútroštátne orgány využívajú najmä medzery v národných právach, prípadne v mimonárodnom práve a s veľkou mierou úspešnosti tak vzdorujú mimoštátnym vplyvom.

Odstrániť rezistenciu sa pritom nesnaží len adresát, ktorému je rezistencia určená, ale ako sme uviedli na príkladoch aj národný poriadok, ktorému rezistencia národných orgánov spôsobujú značné problémy.

Napriek prvotnému predpokladu, že rezistencia národného hospodárskeho práva voči nadnárodným, medzinárodným a mimoprávnym vplyvom je z dôvodu narastajúcej globalizácie a ekonomickej integrácie na ústupe, opak je zdá sa pravdou. Úspešnosť rezistencie slovenského hospodárskeho práva voči európskemu ale aj medziná- rodnemu právu nevidíme veľkú.

Autor
JUDr., Marián Rušin

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_28.pdf

Spoločenské vzťahy reguluje viacero normatívnych systémov na národnej, nadná- rodnej i medzinárodnej úrovni. Medzi nimi by mal existovať súlad, to znamená, že jednotlivé normatívne systémy, by si navzájom nemali odporovať. Pokiaľ sa vyskyt- nú rozpory, malo by dôjsť k zosúladeniu jednotlivých pravidiel, a to tak, že norma- tívne pravidlá nižšej právnej sily sa prispôsobia pravidlám vyššej právnej sily. V reálnom živote sme však svedkami aj takých situácií, keď sa regulácie neprispôso- bia iným reguláciám, ktoré majú mať pred nimi prednosť a ostávajú voči nim do istej miery rezistentné.

V nasledujúcich statiach sa budeme venovať prípadom, keď rozporu s právnym po- riadkom dostávajú mimoprávne normatívne pravidlá, a to konkrétne pravidlá špor- tových zväzov, ktoré sú vydávané za účelom organizácie športových súťaží. Tieto pravidlá určujú práva a povinnosti jednotlivých subjektov zúčastňujúcich sa na špor- tových súťažiach, alebo subjektov, ktorých činnosť súvisí so športovými súťažami. Tieto pravidlá nemajú povahu právnych noriem, nie sú spojené so štátnym donúte- ním, ale adresáti týchto noriem sa zaväzujú dodržiavať ich a rešpektovať. Je však nepochybné, že takéto športové pravidlá musia byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, a to najmä pokiaľ ide o také ustanovenia právnych predpisov, ktoré majú kogentnú povahu.

V určitých aspektoch, však existujú prípady, v ktorých sa športové pravidlá dostávajú do kontroverzie voči vnútroštátnemu právu, nadnárodnému právu či ustálenej judi- katúre a ostávajú voči nim rezistentné.

Najvýraznejšie sa rezistencia športových pravidiel voči právnemu poriadku prejavu- je v oblasti zmluvných vzťahov medzi športovcom a športovým klubom v kolektívnych športoch. Za kolektívne športy považujeme také športové odvetvia, v ktorých sa športovec zúčastňuje športových súťaží v rámci nejakého kolektívu, prípadne aj samostatne, ale v mene športového klubu.

4.2. Rezistencia športových pravidiel voči národnému právnemu poriadku

Takýto športovec vykonáva svoju činnosť podľa pokynov klubu, resp. konkrétnej osoby, ktorá je v rámci klubovej štruktúry oprávnená nominovať športovcov na kon- krétnu súťaž, dávať im pokyny, na akom poste majú v rámci kolektívu hrať či pôso- biť, akými taktickými pokynmi sa majú pri výkone svojej činnosti riadiť. Najčastejšie je takouto osobou tréner, ktorý zároveň organizuje tréningový proces, určuje, v akom čase sa bude vykonávať a aké tréningové úkony budú hráči absolvovať. Špor- tovci sa v zmluve zaväzujú riadiť sa pokynmi trénera, často aj pod hrozbou uloženia sankcií. Športovci nie sú v tejto svojej činnosti príliš samostatní, pretože nemôžu rozhodovať o tom, kedy budú trénovať, kedy budú hrať, proti komu a s kým budú hrať či aké budú mať v súťaži úlohy. Svoju činnosť vykonávajú na mieste, ktoré im určí klub, v čase, v ktorom určí klub resp. organizátor športovej súťaže a pomocou prostriedkov a výstroje, ktorú im zabezpečí klub.

Takáto charakteristika činnosti športovca v kolektívnych športoch v podstate bezo zvyšku zodpovedá vymedzeniu závislej práce, tak ako to je zakotvené v § 1 ods. 2 ZP. Na tomto závere sa už zhoduje i domáca právna doktrína.2 V zmysle § 3 ods. 2 ZP sa pracovnoprávne vzťahy profesionálnych športovcov spravujú Zákonníkom práce, ak osobitný predpis neustanovuje inak a keďže neexistuje v našom právnom poriadku taký osobitný predpis, ktorý by upravoval vzťah medzi športovým klubom a športovcom inak, či chceme alebo nie, mali by sa tieto vzťahy spravovať Zákonní- kom práce so všetkými dôsledkami, vrátane tých, ktoré vyplývajú z predpisov o sociálnom zabezpečení a o dani z príjmov.

Športové pravidlá však väčšinou tento dôsledok spomenutých ustanovení ZP opomí- najú a otázku právneho vzťahu medzi športovcom a klubom riešia iným spôsobom. V praxi športové kluby uzavierajú so svojimi športovcami zmluvy rôznych názvov, ktoré majú byť uzavreté v zmysle § 51 ObčZ či dokonca § 269 ObchZ, pričom sa v texte zmluvy dôsledne vyhýbajú pojmom pracovná zmluva, zamestnávateľ, za- mestnanec. Športové zväzy organizujúce športové súťaže na profesionálnej úrovni síce vyžadujú ako nevyhnutnú podmienku pre účasť v súťaži uzavretie zmluvy so športovým klubom, právnou klasifikáciou tejto zmluvy sa však príliš nezaoberajú.3

Ak sa pritom pozrieme za hranice Slovenskej republiky do širšieho európskeho prie- storu, tam už je pracovnoprávny status športovcov v kolektívnych športoch považovaný za samozrejmosť.4 Vyplynulo to nielen z názorov právnych expertov zaoberajú- cich sa otázkami športu,5 ale postupne aj z judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej „ESD“).6

Rezistencia športových pravidiel voči národnému právnemu poriadku v otázke právnej povahy zmluvného vzťahu medzi športovcom a športovým klubom sa potom prejavuje najmä v rovine sociálneho zabezpečenia a platenia daní z príjmov. Športo- vé kluby tváriac sa, že nie sú v pracovnoprávnom vzťahu so svojimi športovcami, vychádzajú z presvedčenia, že odplata, ktorú športovcom platia za ich športovú čin- nosť nie je mzdou, a preto nemajú povinnosť z tejto platby odvádzať poistné na so- ciálne poistenie a zdravotné poistenie ani preddavky na daň z príjmov. Športovci si tieto platby platia sami ako poistné a dane zo samostatnej zárobkovej činnosti. Rezis- tencia je v tomto prípade úspešná, pretože daňové orgány, Sociálna poisťovňa, zdra- votné poisťovne či iné inštitúcie do tejto praxe zatiaľ nijako nezasahujú a tolerujú ju. Pokiaľ športovci príslušné platby platia, nikoho nezaujíma, či to platia ako samostat- ne zárobkovo činné osoby, alebo ako zamestnanci.

Rezistencia voči národnému poriadku, a to konkrétne voči predpisom pracovného práva sa prejavuje aj v ďalších smeroch. Športovci a športové kluby do svojich zmlúv zvyknú zahrnúť rozhodcovskú doložku o tom, že prípadné spory z ich zmluvného vzťahu bude rozhodovať rozhodcovský súd, a to preto, že ich k tomu zaväzujú stano- vy príslušného športového združenia, ktoré to ukladajú ako nevyhnutnú podmienku pre účasť v športovej súťaži. Odhliadnuc od otázky dobrovoľnosti dojednania takejto rozhodcovskej doložky, vzniká tu problém platnosti tejto doložky vsúvislosti s ustanovením § 18 ZP a jeho interpretácii ponúknutej v judikatúre Ústavného súdu ČR. Uvedené ustanovenie je premietnutím ustanovenia § 244 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce do aktuálneho znenia pracovnoprávneho kódexu, v zmysle ktorého je zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych pred- pisov uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu. Právna veda z tohto nor- matívneho textu vyvodzuje pravidlo o „numerus clausus“ zmlúv v pracovnom práve,7 teda že pre pracovnoprávne vzťahy nie je možné uzatvárať iné zmluvy a dohody než tie, ktoré explicitne upravuje Zákonník práce. Tento záver sa v doktríne pracovného práva rozšíril na základe nálezu Ústavného súdu Českej republiky, ktorým bolo in- terpretované spomenuté ustanovenie § 244 ods. 1 pôvodného Zákonníka práce.8 Dovolíme si tvrdiť, že s citovaným rozhodnutím možno polemizovať, pretože takýto záver zo znenia vtedajšieho ustanovenia § 244 ods. 1 ZP nevyplýval. Podľa nášho názoru ustanovenie § 244 ods. 1 pôvodného ZP a ustanovenie § 18 súčasne platného ZP nevypovedá nič o možnosti či nemožnosti uzavierať inominátne zmluvy v pra- covnom práve, ale ide len o snáď nadbytočné špeciálne ustanovenie vo vzťahu k § 44 ObčZ, ktoré upravuje moment vzniku zmluvy v pracovnom práve. Nič viac, nič menej. Preto vzhľadom na subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka v zmysle § 1 ods. 4 ZP by mal byť priestor aj v pracovnom práve na využitie ustanovenia § 51 ObčZ o možnostiach uzavierania inominátnych zmlúv. Súhlasiť musíme aj s názorom Dolo- báča, v zmysle ktorého zásada o uzavrenosti zmluvných typov v pracovnom práve, opierajúca sa o interpretáciu § 18 ZP, ktorú ponúkol Ústavný súd ČR sa javí byť značne oslabená ústavnou zásadou autonómie vôle vyplývajúcou z čl. 2 ods. 3 či čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky a v rozpore so základnoukonštrukciou súkromného práva, postavenou na zásade „čo nie je zakázané, je dovolené“.9

Rešpektujúc ustálený záver súdnej praxe i pracovnoprávnej doktríny o „numerus clausus“ zmluvných typov v pracovnom práce, by preto nemalo byť možné, platne dojadnať v pracovnej zmluve rozhodcovskú doložku. Rozmenené na drobné to znamená, že profesionálny športovec v kolektívnom športe nemôže dohodou so svojim športovým klubom platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na rozhodovania majetkových sporov vyplývajúcich z ich zmluvného vzťahu.

Jednako však v hráčskych zmluvách sú rozhodcovské doložky, rozhodcovské súdy na základe nich konajú a rozhodujú a ich rozhodnutia sú niekedy napádané žalobami o zrušenie rozhodcovského rozsudku pred všeobecnými súdmi. Boli sme už svedka- mi rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými boli takéto rozhodcovské rozsudky zru- šené, ale nie pre rozpor s § 18 ZP, ale pre rozpor s ustanovením § 1 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. o spory o určenie platnosti profesionálnej hráčskej zmluvy. Niektoré súdy10 zastáva- jú názor, že v rozhodcovskom konaní nemožno rozhodovať o určení platnosti či ne- platnosti dodatku k profesionálnej zmluve medzi športovým klubom a hráčom, a to z dôvodu, že údajne nejde o majetkový spor a nemožno ho skončiť súdnym zmierom. Súd uviedol, že v spore o určenie platnosti či neplatnosti zmluvy nejde o majetkové právo účastníkov, s predmetom ktorého môžu voľne disponovať, i keď rozhodnutie o platnosti takéhoto úkonu spravidla má vplyv na majetkové práva účastníkov, avšak až v súvislosti s faktickými následkami platnosti či neplatnosti napadnutého úkonu. Uvedené rozhodnutie je trochu zarážajúce, ak si uvedomíme, že súd by v tomto prí- pade nemal problém, ak by v rozhodcovskom konaní bolo rozhodované o povinnosti plniť plnenie z danej profesionálnej zmluvy. Otázka platnosti tejto profesionálnej zmluvy je však pri takomto konaní prejudiciálnou otázkou, ktorú si rozhodcovský súd musí pred rozhodnutím o majetkovom plnení vyriešiť.

Zdá sa, že súdy (vrátane rozhodcovských) sa zatiaľ pri rozhodovaní sporov vyplýva- júcich zo zmlúv medzi športovými klubmi a športovcami nechcú púšťať do otázok právnej kvalifikácie takýchto zmlúv, aby tak neotvorili „Pandorinu skrinku“, v ktorej by sa ukrývali povinnosti športových klubov ako zamestnávateľov a platiteľov mzdy.

Ak vychádzame z predpokladu, že športovec v kolektívnom športe je zamestnancom, tak tento záver má vplyv aj na právne postavenie iných osôb. Konkrétne sa jedná oosoby vykonávajúce činnosť hráčskych agentov. Podľa čl. 1 ods. 1 Pravidiel o hráčskych agentoch, ktoré prijala FIFA 29.10.2007 hráčski agenti predstavujú hrá- čov klubom za účelom dohodnúť alebo obnoviť ich pracovnú zmluvu, prípadne sprostredkujú uzavretie transferovej zmluvy medzi dvoma športovými klubmi. Rov- nako v zmysle čl. 2 ods. 1 Pravidiel upravujúcich činnosť hráčov agentov a klubov, ktoré vydal Slovenský futbalový zväz dňa 11.9.2001 je agentom fyzická osoba, ktorá za poplatok na základe daných pravidiel uvedie hráča do klubu za účelom jeho za- mestnania, alebo kontaktuje jeden klub s druhým za účelom uzatvorenia prestupo- vej(transferovej) zmluvy podľa nižšie uvedených ustanovení. Agent je teda osobou, ktorá hráčom (a to nielen hráčom futbalu) sprostredkúva zamestnanie za úhradu. Z uvedeného dôvodu by mal mať okrem licencie od príslušného športového zväzu vydanej podľa vyššie spomínaných pravidiel o hráčskych agentov aj živnostenské oprávnenie na sprostredkovanie zamestnania na úhradu v zmysle § 25 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ide pritom o viazanú živnosť, na ktorej prevádzkova- nie sa vyžaduje minimálne vysokoškolské vzdelanie I. Stupňa.11

Krátky prieskum v živnostenskom registri na internete ukázal, že takmer žiaden zo známych hráčskych agentov nedisponuje živnostenským oprávnením na prevádzko- vanie sprostredkovania zamestnania za úhradu. Väčšinou síce osoby vykonávajúce činnosť agentov majú živnostenské oprávnenia, ale iba ako voľné živnosti na sprostredkovanie v oblasti služieb a obchodu, prípadne sprostredkovateľskú činnosť v oblasti športu. V podstate teda vykonávajú svoju podnikateľskú činnosť neopráv- nene, no doposiaľ sme nezaregistrovali prípad, v ktorom by boli agenti sankcionova- ný z titulu neoprávneného podnikania. Športové zväzy u agentov zaujíma iba skutoč- nosť, či splnili podmienky na výkon tejto činnosti v zmysle príslušných pravidiel športových zväzov, pričom ich nezaujíma, či disponujú nejakým podnikateľským oprávnením alebo nie.

Športová regulácia nie je všeobecne záväzná, subjekty sa jej podriaďujú na báze dob- rovoľnosti, podobne ako pri zmluvnej regulácii.12 Je zrejmé, že športové pravidlá sa môžu pohybovať iba v rozmedzí, ktoré im určuje právo svojimi kogentnými norma- mi. Inými slovami pravidlá športových zväzov musia byť v súlade s kogentnými normami právneho poriadku. Právny poriadok netvorí len národné právo, ale aj právo nadnárodné či medzinárodné. Pri tvorbe športových pravidiel je preto potreb- né vzhliadať aj k týmto normatívnym právnym systémom. Nadnárodným právnym poriadkom rozumieme predovšetkým právo EÚ, ktoré sa stalo záväzným aj pre Slo- venskú republiku ako jednu z členských krajín EÚ.

4.3. Rezistencia športových pravidiel voči nadnárodnému právu

Právo EÚ neobsahuje normy, ktoré by explicitne upravovali otázky spojené so špor- tom (s výnimkou čl. 6 a čl. 165 ZFEÚ), beztak však obsahuje kogentné normy, ktoré je potrebné rešpektovať aj v športe.

Jedná sa napríklad o ustanovenia týkajúce sa voľného pohybu pracovných síl či slo- body poskytovania služieb na vnútornom trhu. S takýmito pravidlami sa dostali niek- toré športové pravidlá do rozporu. Na uvedenú situáciu reagoval ESD, keď v slávnom rozhodnutí vo veci Bosman13 konštatoval, že v rozpore s vtedajším znením Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej „ZES“) sú ustanovenia, podľa ktorých profesionálny futbalista, ktorý je štátnym príslušníkom niektorého členského štátu, nemôže byť po skončení zmluvy, ktorou je viazaný s klubom, zamestnaný klubom z iného členského štátu, pokiaľ tento klub nezaplatil pôvodnému klubu odškodnenie za prestup, výcvik alebo profesionálny rast. V dôsledku tohto rozhodnutia museli športové zväzy rezignovať na tradičné pravidlo, v zmysle ktorého ak prestupoval hráč kolektívneho športu z jedného športového klubu do iného, musel nový športový klub tomu predchádzajúcemu zaplatiť za tento prestup nejakú odplatu, ktorá mala predstavovať určitú náhradu za to, že klub sa zrieka služieb svojho hráča v prospech iného klubu.

Športové združenia a najmä tie pôsobiace v oblasti futbalu, keďže vo futbale boli odplaty za prestupy futbalistov najvyššie sumy, prejavili kritiku voči rozsudku vo veci Bosman. Význam odplaty za prestup mal spočívať v tom, aby športový klub, ktorý investoval do výchovy atréningu určitého hráča finančné prostriedky a očakával istým spôsobom návrat tejto investície prostredníctvom športových vý- sledkov dosiahnutých za prispenia športových výkonov tohto hráča. Ak hráč odchád- za, klub prichádza o možnosť využiť pre seba jeho športový výkon, po športovej stránke sa tým oslabuje, znižuje sa pravdepodobnosť športového úspechu takéhoto klubu a tým pádom aj navrátenia investovaných prostriedkov.

Z vyššie citovaného výroku rozsudku vo veci Bosman však podľa nášho názoru nevy- plýva, že samotné vyžadovanie odplaty za prestup futbalistu by malo byť obmedzu- júce voči slobode pohybu pracovných síl, ale podmieňovanie možnosti hrať za iný klub zaplatením prestupovej čiastky bolo súdom považované za obmedzujúce. Eu- rópske inštitúcie si uvedomujú, že existuje legitimita pravidiel o platbách pre športo- vé kluby z dôvodu prestupu ich hráča do iného klubu, za účelom určitej kompenzácie nákladov, ktoré tento klub vynaložil na výcvik, tréning či výchovu hráča.

V čl. 165 ZFEÚ sa členské štáty Európskej únie sa zaviazali zamerať sa na rozvoj eu- rópskeho rozmeru v športe podporovaním spravodlivosti a otvorenosti pri športo- vých súťažiach a spolupráce medzi subjektmi zodpovednými za šport, ako aj ochra- nou fyzickej a morálnej integrity športovcov, najmä mladých športovcov. Tento zá- mer zahŕňa potrebu istých kompenzácií za výchovu a tréning športovca pre športový klub, v ktorom sa tento športovec pripravoval, aby neboli športové kluby, ktoré sa venujú predovšetkým výchove a športovej príprave mladých športovcov na amatér- skej úrovni odrádzané od tejto činnosti.14

V reakcii na rozsudok Bosman pristúpili FIFA a UEFA k zmene svojich prestupových pravidiel tak, aby v prípade hráčov bez zmluvy, nebolo podmienkou ich prestupu z jedného klubu do druhého zaplatenie určitej prestupovej čiastky, ale hľadali naďa- lej spôsob, ako umožniť športovým klubom vyžadovať od druhého športového klubu isté platby z titulu prestupu hráča. V roku 2003 FIFA schválila Predpisy o statuse a prestupoch hráčov15 (ďalej len „Predpisy o prestupe“), ktoré nanovo upravovali spôsob prestupovania hráčov futbalu medzi jednotlivými športovými klubmi. V zmysle čl. 9 týchto Predpisov o prestupe sa pri prestupe hráčov z klubu registrova- ného v jednom národnom futbalovom zväze do klubu, ktorý je členom iného národného futbalového zväzu vyžaduje vystavenie medzinárodného osvedčenia o prestupe (tzv. ITC karta), toto však musí byť vydané zdarma a bez akýchkoľvek podmienok a časového obmedzenia. Na rozdiel od predchádzajúcej úpravy už teda nie je možné podmieňovať vystavenie ITC karty zaplatením prestupovej čiastky, ak prestupujúci hráč už nie je zmluvne viazaný s pôvodným klubom.

Z dôvodov, aby kluby predsa len dostali nejaké finančné kompenzácie za to, že ich hráč odišiel do iného klubu upravili spomenuté Predpisy o prestupe inštitúty náhra- dy za výcvik a mechanizmu solidarity. Náhrada za výcvik je v zmysle Prílohy č. 4 Pred- pisov o prestupe platba, ktorú platí klub, u ktorého sa hráč zaregistruje prvýkrát ako profesionálny futbalista, všetkým klubom, u ktorých bol tento hráč predtým ako amatér registrovaný od svojho 12. roku veku pomerne podľa dĺžky obdobia, ktoré tam strávil, ako formu kompenzácie nákladov, ktoré tieto kluby vynaložili na výcho- vu, vzdelanie a výcvik takéhoto hráča. Platba sa platí bez ohľadu na to, či mal pred- tým hráč nejaký zmluvný vzťah s predchádzajúcimi klubmi alebo nie. Dôležité je, že bol v týchto kluboch registrovaný, trénoval s nimi, pripravoval sa s nimi a oni teda mali v súvislosti s jeho tréningom určité náklady. Taktiež pri každom ďalšom prestu- pe profesionálneho futbalistu nový klub je povinný zaplatiť túto náhradu predchá- dzajúcemu klubu. De facto teda ide o podobný systém prestupových čiastok, ako platil predtým, s tým, že teraz už je definovaný účel týchto platieb iným spôsobom a aj výpočet tejto platby by mal vyplývať z nejakých skutočne vynaložených nákladov a nie z voľnej úvahy akejsi Zmierovacej komisie alebo iného orgánu príslušného riadiaceho športového zväzu. Pokiaľ však zaplatenie platieb nie je podmienkou pre to, aby hráč mohol začať hrať za nový klub, nejde o obmedzenie slobody pohybu pracovných síl takej intenzity, ktoré by bolo neproporcionálne dosiahnutiu legitím- neho cieľu spočívajúce v podpore klubov, ktoré sa venujú výchove a výcviku mladých talentovaných futbalistov. V zmysle čl. 2 Prílohy č. 4 Pravidiel o prestupoch sú tieto platby splatné až potom, čo je hráč riadne zaregistrovaný v novom klube a jeho pre- stup je teda zavŕšený.

Slovenský futbalový zväz (ďalej „SFZ“) si so závermi vyplývajúcimi z rozsudku Bos- man ťažkú hlavu nerobil. V zmysle čl. 6 – 10. Prestupového poriadku pre hráčov neamatérov16 naďalej platí, že oba kluby sa musia dohodnúť na prestupe futbalistu i na výške odplaty za prestup. Ak tak neurobia, určí výšku prestupovej odplaty Zmie- rovacia komisia SFZ, pričom prestup sa schváli a hráč môže nastúpiť za nový klub až potom, čo došlo k zaplateniu odplaty za prestup, alebo sa kluby dohodli na splátko- vom kalendári. Tento postoj zrejme vychádzal z názoru, že rozhodnutia ESD sa týka- jú právnych vzťahov s medzinárodným prvkom, ktoré presahujú rámec jednotlivej členskej krajiny EÚ, a preto sa nimi nie je potrebné zaoberať pri vnútroštátnych vzťahoch, teda, ak hráč prestupuje z klubu do klubu, ktoré oba sídlia na území Slo- venskej republiky. Pre medzinárodné prestupy Prestupový poriadok pre hráčov neamatérov odkazuje na Predpisy o prestupoch (pokiaľ ide o výšku odplaty za prestup).

Vo Francúzsku sa prejavila výraznejšia rezistencia voči usporiadaniu vzťahov tak ako by mali vyplývať z rozsudku Bosman. V tejto krajine totiž platila kolektívna zmluva (tzv. Charta), ktorá upravovala aj zamestnávanie futbalových hráčom a pre mladých hráčom vo veku od 16 do 22 rokov ukotvila povinnosť uzavrieť svoju prvú profesionálnu zmluvu s klubom, ktorý ho vychovával v mládežníckom veku. V prípade porušenia tohto záväzku by potom musel hráč zaplatiť svojmu pôvodnému klubu určitú finančnú čiastku ako náhradu škody. Uvedené pravidlo bolo napadnuté ako rozporné so ZFEÚ v konaní Olympique Lyonnais proti Olivier Bernard a Newcastle 17

United FC. Futbalový klub Olympique Lyonnais podal žalobu proti uvedeným žalo- vaným práve z dôvodu, že jeho mladý futbalista Olivier Bernard, ktorý sa pripravoval ako mladý hráč vo veku medzi 16 až 22 rokov v družstve Lyonu na svoju ďalšiu ka- riéru a mal s ním uzavretú amatérsku zmluvu talentovaného hráča, po skončení tejto zmluvy odmietol uzavrieť svoju prvú profesionálnu zmluvu s Lyonským klubom, ale uzavrel ju s klubom Newcastle United FC. Tým pádom, aj v dôsledku zmien, ktoré nastali v nadväznosti na rozsudok Bosman, nemohol Lyon žiadať od Newcastle od- platu za prestup a preto žiadal od hráča náhradu škody, na základe uvedenej kolek- tívnej zmluvy platnej vo Francúzsku.

Súd konštatoval, že systém, podľa ktorého je „talentovaný“ hráč po ukončení obdobia svojej výchovy povinný uzavrieť svoju prvú profesionálnu hráčsku zmluvu s klubom, ktorý ho vychoval, lebo inak mu hrozí, že bude musieť klubu zaplatiť náhradu škody, môže odradiť tohto hráča od výkonu svojho práva voľného pohybu. Vzhľadom na značný spoločenský význam športovej činnosti a najmä futbalu v Únii treba síce cieľ spočívajúci v podpore náboru a výchovy mladých hráčov uznať ako legitímny, ale systém však musí byť skutočne spôsobilý dosiahnuť uvedený cieľ a byť vo vzťahu k nemu primeraný, pričom sa musia vziať do úvahy náklady vynaložené klubmi na výchovu tak budúcich profesionálnych hráčov, ako aj hráčov, ktorí sa profesionálny- mi hráčmi nikdy nestanú. V ďalšom však súd dospel k tomu, že uvedený systém, ktorý sa uplatňuje vo Francúzsku nie je v súlade so ZFEÚ, pretože zaväzuje hráča (nie nový klub), aby zaplatil náhradu škody svojmu pôvodnému klubu za to, že porušil záväzok uzavrieť prvú profesionálnu zmluvu s týmto klubom, pričom výpočet tejto náhrady nezohľadňuje skutočné náklady, ktoré klub na výchovu a výcvik tohto hráča vynaložil, a preto sa systém nejaví byť proporcionálny smerom k dosiahnutiu jeho inak legitímneho cieľa.

Vniektorých iných športoch nebadať zmeny prestupových či iných pravidiel v dôsledku záverov rozsudku vo veci Bosman. Námatkovo spomenieme trebárs Pre- stupový poriadok prijatý Slovenským stolnotenisovým zväzom (ďalej „SSTZ“) v júli 2011. V zmysle jeho čl. 3. 5. 2.18 nemôže hráč stolného tenisu platne prestúpiť z jedného klubu do druhého bez súhlasu pôvodného klubu. Ak mu teda pôvodný klub súhlas na prestup nedá, stáva sa jeho rukojemníkom, nemôže nikam odísť. Takýto hráč stolného tenisu má ešte možnosť zrušiť svoju registráciu v stolnotenisovom zväze a registrovať sa znovu v tom istom národnom zväze, alebo v stolnotenisovom zväze, ktorý sídli napr. v inej členskej krajine. Aby však nemohli hráči takto obchá- dzať úmyselne pravidlá o prestupe len so súhlasom klubu, teda len potom, čo sa oba kluby dohodli na nejakej odplate za prestup, existuje ustanovenie Registračného poriadku SSTZ, v zmysle ktorého hráč, ktorému bola zrušené registrácia na vlastnú žiadosť, môže byť znovu zaregistrovaný za iný oddiel – klub najskôr za jeden rok. Počas tejto doby hráč nemôže hrať v žiadnom inom oddiele-klube doma ani v zahra- ničí. Uvedené pravidlo sa javí byť absolútne rozporné so ZFEÚ, keď jednotlivý klub môže úplne zabrániť športovcovi prestupovať do iného klubu.

4.4. Rezistencia medzinárodných športových pravidiel voči národnému právnemu poriadku

Športové združenia majú evidentnú snahu zachovať si úplnú autonómiu aj pokiaľ ide o riešenie sporov vznikajúcich vnútri športového hnutia medzi športovými zväzmi, športovými klubmi, športovcami či inými členmi navzájom. Dôvodom je zrejme ne- dôvera v promptnosť súdneho konania, ktorého prípadná zdĺhavosť by mohla spo- chybniť regulárnosť nadväzujúcich športových súťaží v po sebe nasledujúcich obdo- biach a tým viesť do systému športu určitý chaos, ktorý by mohol viesť k oslabeniu záujmu divákov o šport a v konečnom dôsledku mať aj negatívny dopad na výšku príjmov športových klubov, zväzov či iných subjektov. Túto požiadavku odôvodňuje Jedruch, ktorý tvrdí, že je potrebné vytvoriť takú konštrukciu, aby súdne preskúma- vanie rozhodnutí orgánov športových organizácií, najmä vzhľadom k dĺžke trvania súdnych sporov, prakticky neznamenalo negáciu funkčnosti športových rozhodnutí a spochybnenie existencie celého športového sveta, ktorý je primárne založený na rozhodnutiach práve orgánov športových.19

Športové zväzy na ten účel vytvárajú osobitné orgány pre rozhodovanie daných spo- rov, ako rôzne disciplinárne komisie či revízne komisie. Rozhodovanie sporov vo vnútri športového zväzu ním vytvorenými orgánmi je poznačené tým, že daný špor- tový zväz je často stranou v konaní pred orgánom, ktorý vytvoril. Neúspešnej proti- strane nemožno uprieť právo, aby jej vec mohol posúdiť nezávislý a nestranný or- gán. Preto by mala vždy existovať možnosť súdneho prieskumu takéhoto rozhodnu- tia ako na to pamätá § 15 zákona SNR č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov.

Súdny prieskum rozhodnutí svojich orgánov však športové zväzy nepovažujú za ideálny spôsob zabezpečenia práva na spravodlivý proces, preto sa mu snažia často vyhnúť využitím rozhodcovského konania. Do svojich stanov zvyknú zakotvovať pravidlá o možnosti podať odvolanie voči rozhodnutiu svojho orgánu na rozhodcov- ský súd. Spravidla ide o Športový arbitrážny súd (CAS) v Lausanne,20 ale napr. predpisy SFZ odkazujú na možnosť preskúmania rozhodnutí svojich orgánov Rozhodcov- ským súdom zriadeným pri SFZ.21

Okrem pochybností o riadnom založení právomoci rozhodcovských súdov odkazom v stanovách občianskeho združenia či dobrovoľnosti akceptovania rozhodcovského konania, o ktorom nechceme bližšie hovoriť v týchto súvislostiach, vyvstáva aj otáz- ka, či národné právne poriadky vôbec umožňujú preskúmanie takýchto rozhodnutí v rozhodcovskom konaní.

Ak by sme posudzovali túto otázku v zmysle u nás platného zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, potom je nutné konštatovať, že v rozhodcovskom konaní rozhodovať len také spory, ktoré môže účastníci skončiť súdnym zmierom. Zákon vymedzuje arbitrabilitu aj negatívnym spôsobom, keď ustanovuje, ktoré spory nemôžu byť rozhodované v rozhodcovskom konaní. Ide o spory o vzniku, zmene alebo zániku vlastníckeho práva alebo iných vecných práv knehnuteľnostiam, spory oosobnom stave, spory súvisiace snúteným výkonom rozhodnutí a spory v priebehu konkurzného konania alebo reštrukturalizácie.

Podľa nášho názoru by nebolo možné využiť rozhodcovské konanie na preskúmanie rozhodnutia orgánov príslušného športového zväzu, napr. v oblasti disciplinárnych právomocí (rozhodnutie o zákaze činnosti hráča, ktorému bola vo futbalovom zápase udelená červená karta) alebo v oblasti posúdenia podmienok na účasť v súťaži a pod. (neudelenie licencie na účasť v športovej súťaži v rámci tzv. licenčného konania). Hoci uvedené rozhodnutia orgánov športových zväzov nepochybne majú svoje ná- sledky v majetkovej sfére športového klubu či športovca, ktorý je ich adresátom, v tomto prípade ide o špecifický druh konaní v rámci správneho súdnictva, v ktorom nemôže rozhodcovský súd suplovať úlohu všeobecného súdu. V uvedených kona- niach sa zisťuje, či rozhodnutie občianskeho združenia je v súlade so zákonom a jeho stanovami, o čom podľa nášho názoru nemožno uzavrieť zmier. Ak je rozhodnutie orgánu združenia v rozpore so zákonom a obmedzuje tak práva niektorého člena združenia, pričom sloboda združovať sa a jej právna ochrana je povýšená až na úro- veň Ústavy SR, potom tieto obmedzenia slobody združovať sa by nemalo byť možné zhojiť dohodou združenia s jeho členom.

Jedným z najvýznamnejších zdrojov príjmov športových zväzov sú príjmy za predaj práva na vysielanie prenosov zo športových podujatí. V mnohých športoch dosiahli športové zväzy to, že v základných svojich predpisoch, ako sú stanovy a pod. majú vymedzené, že sú jediným oprávneným subjektom na poskytovanie súhlasu na pre- daj vysielacích práv z prenosov z podujatí, ktoré organizujú. Športové kluby a športovci, ktorý sa týchto súťaží zúčastňujú, musia súhlasiť so stanovami a inými predpismi, aby sa vôbec mohli zúčastniť súťaže. Športové združenia tak majú mono- polné postavenie na trhu s vysielacími právami k prenosom zo športových podujatí

4.5. Rezistencia správania športových združení voči európskemu či právu

Jedným z najvýznamnejších zdrojov príjmov športových zväzov sú príjmy za predaj práva na vysielanie prenosov zo športových podujatí. V mnohých športoch dosiahli športové zväzy to, že v základných svojich predpisoch, ako sú stanovy a pod. majú vymedzené, že sú jediným oprávneným subjektom na poskytovanie súhlasu na pre- daj vysielacích práv z prenosov z podujatí, ktoré organizujú. Športové kluby a športovci, ktorý sa týchto súťaží zúčastňujú, musia súhlasiť so stanovami a inými predpismi, aby sa vôbec mohli zúčastniť súťaže. Športové združenia tak majú monopolné postavenie na trhu s vysielacími právami k prenosom zo športových podujatí na strane ponuky. Aby dosiahli, čo najvyšší príjem za predaj týchto práv, predávajú ich kolektívne v určitých balíkoch a na princípe exkluzivity spočívajúcej v tom, že pre konkrétne územie (konkrétnu krajinu) získa výlučné vysielacie práva iba jediný vy- sielateľ. Pre televízne spoločnosti je atraktívne získať práva na vysielanie prenosov z významného športového podujatia, najmä ak vedia, že pre dané územie budú jedi- ným vysielateľom tohto športového podujatia.

K eliminácii negatívnych účinkov exkluzivity na trhu s vysielacími právami by mala prispieť úprava § 3a Smernice 97/36/ES Európskeho parlamentu a Rady, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 89/552/EHS o koordinácii určitých ustanovení záko- nov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení v členských štátoch týkajú- cich sa vykonávania činností televízneho vysielania, v zmysle ktorej môže každý členský štát uskutočniť opatrenia v súlade s právnymi predpismi spoločenstva, aby sa zabezpečil, že prevádzkovatelia vysielania, na ktorých sa vzťahuje právomoc, ne- budú vysielať na základe výlučnosti udalosti, ktoré tento členský štát považuje za udalosti veľkého významu pre spoločnosť takým spôsobom, že zbavia podstatnú časť verejnosti v tomto členskom štáte možnosti sledovať takéto udalosti prostred- níctvom priameho prenosu (naživo) alebo prostredníctvom nepriameho prenosu (zo záznamu). Zároveň bolo touto smernicou poskytnuté členským štátom právo vypra- covať zrozumiteľným aprehľadným spôsobom zoznam týchto udalostí veľkého významu.

Na podklade uvedeného bol vo Veľkej Británii prijatý Broadcasting Act z roku 1996 a následne v roku 2000 bolo prijaté nariadenie o televíznom vysielaní (Television Broadcasting Regulations), podľa ktorých boli v Británii definované dve kategórie televíznych vysielateľov. Prvá kategória zahŕňala organizácie poskytujúce službu bezplatne, ktorú môže okrem toho zachytiť 95% obyvateľstva Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska a druhá kategória zahŕňala všetkých ostatných. Zároveň bol vytvorený zoznam udalostí veľkého významu a bolo stanovené, že takú- to udalosť môže vysielateľ z jednej z týchto kategórií vysielať naživo, ak nejaký vy- sielateľ z druhej kategórie tiež nadobudol právo vysielať túto udalosť naživo na rov- nakom alebo na v podstate rovnakom území.

V podstate tak nastala situácia, že súkromní televízni vysielatelia, vysielajúci prenosy na komerčnom princípe, už nemajú možnosť získať práva na vysielanie udalostí veľkého významu, pokiaľ tieto práva nenadobudol aj niektorý vysielateľ, šíriaci svoj signál tzv. free to air (voľne) takmer na celom území krajiny.

Veľká Británia oznámila prijaté opatrenia Európskej komisii, ktorá rozhodnutím 2007/730/ES rozhodla o zlučiteľnosti týchto opatrení s právom Spoločenstva. Po- dobné opatrenia boli prijaté v Belgickom kráľovstve a ich zlučiteľnosť s právom Spoločenstva bola potvrdená rozhodnutím Európskej Komisie č. 2007/479/ES. Uvedené opatrenia priniesli reakciu zo strany Únie európskych futbalových asociácií (UEFA) ako aj Federácie medzinárodných futbalových asociácií (FIFA) ako športo- vých združení organizujúcich dva najvýznamnejšie futbalové turnaje na svete – Maj- strovstvá Európy a Majstrovstvá sveta. V podstate im ako záujemcovia o kúpu vysie- lacích práv na tieto podujatia vo Veľkej Británii ostali iba dve televízne spoločnosti, čím sa trh na strane dopytu podstatne zúžil.

UEFA pred Všeobecným súdom Európskej únie napadla rozhodnutie Komisie, kto- rým boli schválené opatrenia prijaté vo Veľkej Británii, FIFA pre zmenu napadla rozhodnutie Komisie, ktorým schválila opatrenie prijaté Belgickým kráľovstvom. Celkovo tieto futbalové organizácie vzniesli osem dôvodov, pre ktoré považovali napadnuté rozhodnutia za rozporné s právom EÚ, ktoré však nie je možné na tomto mieste podrobne rozoberať. Jednalo sa najmä o to, že konkrétne opatrenia členských štátov nedostatočne určitým a zrozumiteľným spôsobom definovali kritériá pre ur- čenie udalosti osobitného významu, resp. išli nad rámec požiadaviek smernice, vy- zneli diskriminujúco voči niektorým televíznym vysielateľom, porušujú ustanovenia Zmluvy oEurópskom spoločenstve (teraz „Zmluvy ofungovaní Európskej únie“) o slobodnom poskytovaní služieb ako aj o hospodárskej súťaži, porušujú práva maji- teľov vysielacích práv nakladať so svojím majetkom a nie sú proporcionálne. Obe tieto žaloby súd spojil na spoločné konanie a rozhodol o nich dňa 17. Februára 2011 rozsudkom č. T-55/08 vo veci UEFA proti Komisii a č. T-385/07 vo veci FIFA proti Komisii, ktorými obe žaloby zamietol.

Súd v rozsudkoch pripustil, že uvedené opatrenia sú obmedzujúce vo vzťahu k trhu s vysielacími právami, najmä pokiaľ ide o obmedzenie slobody poskytovať služby voči majiteľom práv na vysielanie prenosov z významných spoločenských podujatí a majú vplyv na postavenie majiteľov vysielacích práv na trhu. Usúdil však, že tieto obmedzenia sú dôvodné, pretože sledujú zachovanie práv širokej verejnosti na in- formácie, tým, že budú mať zabezpečený prístup k sledovaniu udalostí, ktoré majú pre spoločnosť veľký význam. Súd teda identifikoval objekt verejného záujmu, kto- rého ochrana bola účelom prijatia vyššie spomínanej smernice, a ak opatrenia člen- ských štátov nevybočili zo širokého rámca poskytnutého im touto smernicou a nepôsobili ani diskriminačne vo vzťahu k niektorým vysielateľom, sú súladné s právom EÚ. Z uvedených dôvodov sa súdu javili byť tieto obmedzenia proporcio- nálne vo vzťahu k dosiahnutiu odôvodneného cieľa chrániť právo širokej športovej verejnosti na informácie.22

Súd dospel k záveru, že namietané opatrenia členských nebránia televíznym vysiela- teľom vstúpiť na relevantný trh a uchádzať sa o nadobudnutie vysielacích práv na prenosy z udalostí osobitného významu, iba im zakazujú zjednávať si exkluzivitu pri vysielaní týchto prenosov. Zároveň však tieto opatrenia neprikazujú majiteľom tých- to práv bezpodmienečne a za určených podmienok poskytovať tieto práva verejno- právnym či nejakým iným vysielateľom. Skutočnosť, že televízne spoločnosti, ktoré vysielajú na platených kanáloch, nejavia o nadobudnutie vysielacích práv záujem, ak nie je zaručené, že na určitom území budú mať výlučné právo vysielať prenosy zo športových udalostí, nebola podľa súdu relevantná. Opatrenia členských štátov, im totiž v týchto konkrétnych prípadoch možnosti uchádzať sa o nadobudnutie inkrimi- novaných vysielacích práv neodňali, a to, že sa súkromní vysielatelia rozhodli tieto možnosti nevyužiť, nemožno pripísať na ťarchu členských štátov či Komisie.

Podľa našich informácií ako UEFA tak aj FIFA podali proti týmto rozhodnutiam odvo- lanie. Snažia sa argumentovať aj tým, že zmenou pravidiel pri predaji vysielacích práv dôjde k výraznému zníženiu tržieb za ich predaj, čo negatívne dopadne najmä na budúci rozvoj tohto športu na amatérskej a mládežníckej úrovni. Peňažné pro- striedky získané predajom televíznych práv totiž následne tieto športové združenia rozdeľovali medzi jednotlivé národné futbalové zväzy, ktoré sú ich členmi za účelom podpory rozvoja futbalu práve na tých najnižších stupňoch rozvoja – v mládežníckom a amatérskom futbale. Potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa by teda znamenalo prehru pre všetkých a v konečnom dôsledku pre futbalových nad- šencov, fanúšikov, divákov, pretože by došlo k pribrzdeniu rozvoja ich obľúbeného športu, znížením prostriedkov na výchovu, výcvik mladých talentovaných hráčov. Rozhodnutie súdu bude mať teda negatívny vplyv práve na tú skupinu osôb, ktoré malo rozhodnutie chrániť.23

Pre UEFA i FIFA sa jedná o tak zásadnú otázku, že možno predpokladať, že aj v prípade potvrdenia rozsudku odvolacím súdom budú hľadať možnosti odporu a rezistencie voči dôsledkom tohto rozhodnutia.

V predchádzajúcom texte sme hádam poukázali na viacero oblastí, v ktorých pravidlá a prax rôznych športových organizácii či združení rezistujú voči pravidlám vyplýva- júcim zo všeobecne záväzných právnych predpisov či už explicitne alebo na základe interpretácií zo strany súdnych orgánov. Napriek tomu nebadať prílišnú snahu tieto pravidlá meniť, a to aj z dôvodu, že subjekty právnych vzťahov, na ktoré sa tieto pravidlá vzťahujú a v istej miere ich obmedzujú, dosiaľ neprejavili výraznejšiu snahu napadnúť status quo.

4.6. Záver

Pripomína to stav, ako by sa čakalo iba na iniciatívu zhora, zo strany súdov, štátnych orgánov skontrolnými právomocami či zákonodarcu, aby primäl predstaviteľov športového hnutia k zmenám právnemu poriadku odporujúcich pravidiel. Športová samospráva sa napriek hlasom, ktoré však doposiaľ prenikajú snáď len z akademickej sféry, správa, akoby bolo všetko v najlepšom poriadku. Šport sa snaží čoraz viac sa uzavierať vo vlastnom autonómnom svete, nehľadiac na judikatúru, či na platnú právnu úpravu, akoby subjekty riadiace jednotlivé športové súťaže odka- zovali: „Robte si, čo chcete, len nám dajte pokoj“.

Autor
JUDr., Jozef Čorba

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_28.pdf

Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 125, § 125a, § 125b, § 126, § 127 …

Nadnesene povedané je vnútroštátny poriadok prejavom národnej kultúry, historic- kého povedomia a predstavuje znormatívnenie osvedčených riešení. Autonómny vývoj právnych poriadkov jednotlivých štátov je ale v súčasnosti ťažko predstaviteľ- ný. V dnešnej dobe sa ako s každodenným javom stretávame s transplantáciou2 cu- dzích právnych riešení (v tom najširšom slova zmysle), či implementáciou právnych riešení, vytvorených mimo právneho poriadku, v ktorom majú tieto po implantácii pôsobiť.

Často však preberanie zahraničných vzorov právnych riešení ostáva na úrovni viac či menej spôsobilého prekladu (z transplantu sa stáva translant) a neprináša žiaduce účinky. Nefunkčná interakcia vnútroštátneho právneho organizmu s transplantátom, či implantátom môže znefunkčniť právnu úpravu a viesť k potrebe jej opakovanej novelizácie. Vnútroštátny právny poriadok sa môže aktívne brániť proti vonkajším vplyvom a snahám o unifikáciu, harmonizáciu alebo iba implementáciu právnych riešení majúcich pôvod v cudzom právnom poriadku. Právny transplantát, alebo implantát tak môže byť konfrontovaný rezistenciou organizmu, do ktorého je im- plantovaný.

V príspevkoch publikovaných v tejto publikácii budú preskúmané dôvody a mecha- nizmy, akými sa vnútroštátny právny poriadok bráni cudziemu právnemu pravidlu. Rezistencia vnútroštátneho práva môže byť vedomá, kedy normotvorca, alebo orgán aplikujúci právo sa vedome vyhýba dôsledkom implantátu (vnútroštátny právny poriadok ako akási bašta odporu) alebo nevedomá, inherentne zakódovaná v práv- nom poriadku (môžeme hovoriť o akomsi imunitnom systéme vnútroštátneho prá- va). Vychádzame z toho, že okrem legislatívnotechnických omylov zákonodarcu exis- tujú prípady, kedy vlastnosti vnútroštátneho právneho poriadku obmedzujú úspeš- nosť implantovania cudzieho riešenia.

Nie zredkavo je cudzí právny vzor ustanovený záväzne, spravidla formou nadnárod- ného alebo medzinárodného prameňa práva. Vnútroštátna rezistencia voči implantá- tu je obmedzená hierarchickou štruktúrou právneho poriadku. Právny poriadok v týchto prípadoch samozrejme dáva k dispozícii mechanizmy, ktorými sa má presadiť prednostne aplikovateľná právna úprava (bez ohľadu na mieru jej „normatívnej superiority“). Napríklad Ústavný súd Slovenskej republiky môže skúmať súlad hie- rarchicky nižšie postavených prameňov práva s tými, ktoré sú hierarchicky vyššie (pozri čl. 125 a čl. 125a Ústavy Slovenskej republiky). Niektoré súbory právnej regu- lácie si dokonca samy v rámci seba (autonómne) vytvorili mechanizmy, ktoré zabez- pečujú presadenie sa vlastnej právnej regulácie a zabraňujú rezistencii. napríklad v rámci európskeho práva vytvorený inštitút zodpovednosti štátu za škodu spôsobe- nú porušením európskeho práva (doktrína Francovich).

Dalo by sa teda predpokladať, že rezistencia pred vplyvmi bude spojená iba s nesprávnym rozhodovaním, respektíve s chybami v legislatívnom procese. Myslíme si však, že tomu tak nie je.

Okrem rezistencie vnútroštátneho práva na prípady (viac či menej) „externe vnúte- ného“ zásahu, môžeme vnímať aj rezistenciu vnútroštátneho práva v prípade práv- nych transplantátov, teda vedomého prevzatia cudzieho legislatívneho vzoru (určitej legislatívnej konštrukcie) alebo aplikačného vzoru (určitej výkladovej štruktúry). Vedomí si ťažkostí spojenými s identifikovaním vedomého alebo nevedomého pre- berania, prispôsobovania, či iného druhu ovplyvňovania právnych poriadkov medzi sebou. Z toho ale podľa nás nevyplýva (ako tvrdí Pierre Legrand), že uvažovať o transplantátoch je nemožné.3

Právny transplantát pritom nemusí vždy predstavovať iba prevzatie či prispôsobenie cudzieho právneho inštitútu (resp. tradície), ale, ako vyplynie z viacerých príspevkov prezentovaných v tejto publikácii, napríklad aj navrátenie určitého medzičasom vy- pusteného právneho inštitútu (situáciu by sme v tejto nadnesenej medicínskej tradí- cii mohli označiť ako právny resuscitát). Aj právny resuscitát môže mať povahu le- gislatívnu, kedy sa oživí staršia právna úprava, ako aj aplikačnú, kedy sa aplikačná prax prikloní k staršiemu výkladu, ktorý bol medzičasom opustený.

(Myšlienkový) transplantát sa môže prejaviť aj vo vertikálnom smere, a to nielen ako prevzatie medzinárodného či nadnárodného pravidla do vnútroštátneho práva, ale aj v opačnej konštelácii. Nastávajú situácie, kedy sa určité vnútroštátne právne pravidlo (resp. právny inštitút) zovšeobecní a „prenesie“ aj na nadnárodnú, resp. medziná- rodnú úroveň, a to či už vo forme formalizovanej, alebo neformalizovanej (vytvore- nie pravidla obyčajového práva podľa vzoru formalizovaného vnútroštátneho pra- vidla).

V niektorých prípadoch sa priamo (napríklad všeobecné právne zásady uznávané civilizovanými národmi ako prameň medzinárodného práva verejného),4 alebo mo- difikovane (základné zásady vnútroštátnej zodpovednosti pri tzv. mimozmluvnej zodpovednosti EÚ).5 Okrem priamej formalizovanej možnosti pôsobenia vnútroštát- neho pravidla vo „vyšších“ súboroch regulácie, môže vnútroštátna právna úprava pôsobiť inšpriatívne aj pre tvorbu nadnárodných, resp. medzinárodných pravidiel, a to či už cestou spontánnej, obyčajovej normotvorby, alebo cielenej tvorby nových právnych noriem.6

Zaujímavým v týchto prípadoch je, že transplantát vnútroštátneho práva stráca po svojom prevzatí na „vyššiu úroveň“ charakter vnútroštátneho právneho pravidla, a to aj v rámci metodologickej stránky aplikačného prístupu k nemu (transplantova- né pravidlo vykladáme autonómne, nezávisle od toho, ako bolo zamýšľané či zakore- nené vo svojom domácom vnútroštátnom prostredí).

Asi najvýznamnejším poznatkom, ku ktorému teórie právnych transplantátov (ako aj ich kritici) prispeli, je vedomosť, že spoločensko – právny kontext právneho inštitútu má zásadný význam pre jeho ďalší rozvoj a riadne fungovanie. Preto je strata alebo zmena kontextu najvážnejším rizikom právnych transplantátov.7 Zaujímavým v tomto svetle je prístup európskeho normotvorcu, ktorý vytvára unifikované alebo harmonizované právo. Európska normotvorba je vo svojej cielenej „autonómnosti“,8 teda nezávislosti od vnútroštátneho práva vytváraním práva in vitro. Týmto ale nie je daná právna úprava akontextuálna, iba sa jej kontext odlišuje od vnútroštátneho. Takýto postup môže uľahčiť implementáciu. Implantát, vytvorený in vitro a „bez kontextu“ možno nie je taký náchylný na deformácie pri jeho presune, implantácii. Na druhej strane sám núti k vytváraniu kontextu. Nárast európskej normotvorby tak musí byť dopĺňaný nárastom kontextu, vrátane metodológie výkladu a aplikácie práva. Je to prirodzený postup, že právna regulácia, ktorá sa vyhraňuje voči vnútro- štátnemu poriadku (a jeho kontextu), si musí svoj nový kontext vytvoriť. Má v sebe prirodzenú vlastnosť rozširovať sa. Stýmto vedomím musíme pristupovať k implementácii európskeho práva, najmä pri uvádzaní právnych inštitútov, ktoré majú síce podobné označenie ako domáce právne inštitúty (napríklad právo odstúpiť od zmluvy), ale vzhľadom na odlišný kontext implementovaných a domácich práv- nych inštitútov môžu viesť k rôznym aplikačným výsledkom.

O problémoch spojených s právnymi transplantátmi, či implantátmi by bolo možné písať siahodlhé traktáty. Zvolili sme ale iba krátku úvahu, otvárajúcu problematiku. Jednotlivosti v podaní rôznych autorov, ktoré nasledujú, najlepšie ilustrujú zákutia preberania cudzích právnych vzorov, ako aj možnosti, schopnosti a vôľu vnútroštát- neho práva pri odolávaní takýmto vzorom.

Autor
doc. JUDr., Kristián Csach, PhD., LL.M.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_28.pdf

medzinárodné súdy
Zákon – Trestný poriadok 301/2005 | Paragrafy: § 480

Úvod

Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu je významnou inštitúciou v rozvoji medzinárodného humanitárneho práva a trestného práva všeobecne. Jeho príchod ohlásila po dlhých rokoch stagnácie v období studenej vojny znovuobjavená ochota medzinárodného spoločenstva.

Napriek tomu, že v tomto období prebehlo viacero konfliktov po celom svete, zmenu politickej vôle priniesol až konflikt na území bývalej Juhoslávie, ktorý sa považuje za najhoršie krvipreliatie v Európe od konca 2. svetovej vojny. Hrôzy a utrpenie, ktoré priniesol predovšetkým civilnému obyvateľstvu vyvolali pobúrenie, ale zároveň frustráciu svetovej verejnosti. Reakciou na túto bezútešnú situáciu bolo zriadenie Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ICTY), ktorému je pozor- nosť venovaná v nasledujúcich kapitolách.

1. Historické udalosti

Neskoré 80. roky a skoré 90. roky minulého storočia boli svedkom dramatických politických a spoločenských zmien v celej východnej Európe a Sovietskom zväze, sprevádzané zrútením väčšiny komunistických režimov a oživením nacionalizmu. Keď v roku 1981 zomrel prezident Tito, nová generácia vodcov začala drobiť krajinu.1 V roku 1991 vypukol na území dnes už bývalej Juhoslávie najväčší európsky konflikt od konca 2. svetovej vojny. Do tohoto roku bola Juhoslávia federatívnym štátom skladajúcim sa zo šiestich republík ato Slovinska, Chorvátska, Bosny a Hercegoviny, Srbska, Čiernej hory a Macedónska. Okrem šiestich republík, dve oddelené oblasti Kosovo a Vojvodina držali status autonómnych provincií v Srbskej republike. Juhoslávia bola zmesou rôznorodých etnických skupín a náboženstiev. Treba povedať, že táto diverzita neexistovala len v rámci federácie ako celku, ale aj vo vnútri jej jednotlivých republík.

V Juhoslávii, presnejšie vo Federatívnej socialistickej republike Juhoslávie, okrem radu ekonomických a politických kríz, predovšetkým extrémne nacionálne poňatie etnického sebaurčenia národov, ako hlavná príčina konfliktu na Balkáne, viedlo v konečnom dôsledku k násilnému rozpadu krajiny. Došlo k šíreniu politických strán, ktoré na jednej strane obhajovali úplnu nezávislosť republík a na strane druhej, vyzývali k väčším právomociam pre určité republiky v rámci federácie.2 Slovinsko a Chorvátsko, ktorým sa nepáčila nespravodlivá dominancia Srbska vo federácii, ako prvé deklarovali svoju nezávislosť 25. júna 1991 a formálne tak ukončili jej existenciu. Srbsko ako jadro federálnej moci a armády obvinilo tieto štáty zo separatizmu. Potrebovalo totiž udržať ekonomicky vyspelejšie republiky vo federácii, a tak napadlo obe novovzniknuté krajiny. Postupne sa boje preniesli do všetkých štátov s výnimkou Macedónska, ktoré sa ako jediné odlúčilo pokojnou cestou, pretože Srbsko oň nejavilo až taký záujem. V lete 1992 svet spoznal nový pojem – etnické čiste- nie (ethnic cleansing), ktorému sa oddávali všetky strany, aby posilnili svoje územné ambície.

Najkrvavejší priebeh mala však situácia v Bosne a Hercegovine. Odhaduje sa, že viac ako 100.000 ľudí bolo zabitých a dva milióny ľudí, viac ako polovica populácie, bolo nútených opustiť svoje domovy v dôsledku vojny, ktorá zúrila od apríla 1992 až do novembra 1995. Tisíce bosnianskych žien bolo systematicky znásilňovaných. Symbolom občianskej vojny v Bosne a Hercegovine a pasivity medzinárodného spoločenstva sa stal masaker v bosnianskej Srebrenici, Organizáciou spojených národov vyhlásenou za bezpečnostné pásmo.3 V lete 1995 sa Srebrenica dostala pod útok ozbrojených síl na čele s dodnes hľadaným bosnianskym Srbom veliteľom Ratkom Mladičom. Počas pár dní bolo viac než 8000 bosnianskych Moslimov a chlapcov zabitých. Zvyšok mesta, ženy a deti boli vyhnané.

Vojnový konflikt bol oficiálne ukončený podpísaním Daytonskej mierovej zmluvy. Riešila sa v nej otázka obnovy krajín a rozdelenia Bosny a Hercegoviny. Jednotlivé štáty sa ďalej zaviazali k rešpektovaniu suverenity, riešeniu sporov mierovou cestou a k spolupráci pri vyšetrovaní a potrestaní vojnových zločinov. Zatiaľ čo Srbi a Chorváti prezentovali na domácej scéne Daytonskú zmluvu ako pozitívne kompromisné riešenie, Bosniaci ju chápali skôr rezervovane a hlavne bytostne nevyhnutnú.5 Záve- rečné znenie mierovej zmluvy bolo podpísané v Paríži za účasti najvyšších európ- skych politických špičiek a dotknutých strán, vrátane USA a Ruska 15. decembra 1995, ktorý tak urobil hrubú čiaru za viac ako 200.000 obeťami a niekoľko tisíc bos- niackymi utečencami (vyhnancami), za kultúrnou a spoločenskou likvidáciou Bosny a Hercegoviny a hlavne za myšlienkou „Veľkého Srbska“.6

2. Postoj medzinárodného spoločenstva

Podcenenie konfliktu v jeho zárodku a neschopnosť dohodnúť sa na spoločnom po- stupe diskreditovali medzinárodné spoločenstvo štátov a nimi vytvorené inštitúcie.7 Ich celková váhavosť však do značnej miery vyplývala zo skutočnosti, že v tak mno- hostrannom konflikte, akým bola vojna v Juhoslávii, neexistovalo jednoduché rieše- nie. V priebehu niekoľkých týždňov, predtým než bol konflikt oficiálne ukončený, návrh, aby aby Bezpečnostná rada prijala potrebné opatrenia, získal neúprosné tempo. Správy o masakre tisícov civilistov, znásilneniach a mučení v táboroch, podnietili Organizáciu spojených národov na konci roka 1992 na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady S/RES/780 (1992) k vytvoreniu Komisie odborníkov, aby preskúmala situáciu v krajine. Generálny tajomník OSN medzitým konzultoval so štátmi vytvore- nie možného budúceho tribunálu ako orgánu Bezpečnostnej rady. Bola mu tiež zverená analýza vhodného riešenia. V odpovedi na žiadosť Bezpečnostnej rady v rezolúcii S/RES/808 (1993) odporučil vytvorenie tribunálu na základe rezolúcie. Alternatíva medzinárodnej zmluvy, ktorá by síce predstavovala najnespochybniteľnejší spôsob, jednoducho nepripadala do úvahy, pretože štáty, ktoré medzi sebou v tej dobe bojovali by sa len ťažko na niečom takom mohli dohodnúť.8 Taktiež dosiahnutie stanoveného počtu ratifikácii by bolo veľmi problematické.

3. Právny základ

Konečným riešením sa stalo jednomyseľné rozhodnutie Bezpečnostnej rady formou rezolúcie S/RES/827 (1993) zo dňa 25.mája 1993. Bezpečnostná rada v nej ako svoj cieľ stanovila, že vytvorený orgán má ukončiť páchanie trestných činov na území bývalej Juhoslávie, prijať účinné opatrenia na trestné stíhanie zodpovedných osôb a prispieť tak k nastoleniu a udržaniu mieru. Prostriedok na jeho dosiahnutie nepo- chybne predstavuje ad hoc ustanovený Medzinárodný tribunál pre stíhanie osôb zodpovedných za závažné porušenia medzinárodného humanitárneho práva spáchané na území bývalej Juhoslávie od roku 1991 (ďalej len ICTY).9

Hoci nie je žiadny skutočný dôkaz o tom, že by Bezpečnostná rada zasahovala do fungovania ICTY, otázka, do akej miery mohla Bezpečnostná rada konať v tejto oblas- ti bola značne kontroverzná,10 a preto sa nemožno čudovať, že tento spôsob ustano- venia medzinárodného tribunálu bol už veľmi skoro napadnutý.

3.1. Legalita vzniku

Tento súd zahájil svoju činnosť v roku 1994. Jedným z prvých prípadov vedených pred ICTY bol prípad bosnianskeho Srba Duška Tadića. V roku 1994 bol zatknutý v Nemecku a prevezený na trestné stíhanie do Haagu. Podľa obžaloby sa dopustil na území Bosny a Hercegoviny viacerých závažných porušení medzinárodného humani- tárneho práva.

Práve vo veci Tadič obhajoba vzniesla námietku podľa pravidla 73 (A) (i) Procesného a dôkazného poriadku tohoto tribunálu založenú na nedostatku jurisdikcie. Obhajo- ba namietala právomoc ICTY súdiť obžalovaného z troch hľadísk. Tvrdila, že tribunál nie je vecne príslušný na rozhodovanie vdanej veci, neuznáva jeho prednosť a napadla predovšetkým spôsob jeho zriadenia.11

Jednalo sa o otázku, ktorá má pre medzinárodné právo „ústavný význam“, a to ako ďaleko siahajú právomoci Bezpečnostnej rady OSN podľa kapitoly VII. Charty OSN. Treba povedať, že legitimita by bola zaručená, ak by došlo k zmene Charty alebo by sa na nej podieľalo Valné zhromaždenie OSN, ktorého akty predstavujú konsenzus celého medzinárodného spoločenstva štátov. Tieto tvrdenia boli podporené aj do- vtedajšími skúsenosťami. Aktivita Rady bola od Norimbergu ochromená a za obdob- ne naliehavej situácie v minulosti žiadny tribunál nezriadila. Súdny senát v tejto sú- vislosti zdôraznil, že „ICTY nie je ústavným súdom zriadeným preto, aby preskúma- val jednanie orgánov OSN. Naopak, je trestným tribunálom s presne definovanými právomocami, vrátane pomerne špecifickej aobmedzenej trestnej jurisdikcie“.12 Bezpečnostná rada zriadila ICTY ako donucovací prostriedok na základe rezolúcie podľa kapitoly VII. Charty OSN s hodnotením, že situácia v Juhoslávii predstavovala ohrozenie mieru. Kvalifikácia existencie ohrozenia mieru v zmysle článku 39 Charty patrí Bezpečnostnej rade, rovnako aj voľba vhodného prostriedku na znovunastole- nie a udržanie mieru.

Naproti tomu odvolací senát vo svojom rozhodnutí síce uznal, že výslovným posla- ním tribunálu je stíhať závažné porušenia medzinárodného humanitárneho práva a nie fungovať ako ústavný súd, ale zároveň potvrdil existenciu implicitnej právomo- ci spočívajúcej v „kompetencii rozhodnúť o svojej kompetencii“ (la compétence de la compétence).13

Vyslovil tiež, že k tomu, aby mohla Bezpečnostná rada konať, stačí jednoduché kon- štatovanie, že došlo buď k ohrozeniu mieru (v prípade vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu), porušeniu mieru (pri kvalifikácii ozbrojeného konfliktu ako medzinárod- ného) alebo k agresii. Odôvodnenie ustanovenia ICTY v prípade porušenia mieru sa tak opiera o tzv. atypické opatrenia, demonštratívne uvedené v čl. 41 Charty,14 ktoré nevylučujú aplikáciu iných v Charte výslovne neuvedených opatrení. Dispozícia Bez- pečnostnej rady týmito opatreniami je limitovaná tým, že nesmú zahrňovať použitie ozbrojenej sily, čomu zriadenie tribunálu vyhovuje.

V súčasnosti už nie je táto právomoc Bezpečnostnej rady spochybňovaná, k čomu prispel svojou judikatúrou aj odvolací senát vo veci Tadič. Tento osvedčený spôsob zriaďovania medzinárodných trestných tribunálov bol nedávno použitý aj k ustanoveniu Zvláštneho tribunálu pre Libanon.15

4. Jurisdikcia ratione materiae

Do vecnej jurisdikcie Štatút ICTY zaraďuje tri kategórie zločinov podľa medzinárod- ného práva a síce: vojnové zločiny, zločin genocídia a zločiny proti ľudskosti. Tieto sú konkrétnejšie definované v článkoch 2 až 5.

4.1. Vojnové zločiny

Vojnové zločiny sú v Štatúte rozdelené do dvoch skupín. Prvú skupinu reprezentujú závažné porušenia Ženevských dohovorov. Podľa článku 2 má ICTY právomoc trest- ne stíhať osoby, ktoré spáchali alebo dali príkaz na spáchanie závažných porušení Ženevských dohovorov z12. augusta 1949, ktoré smerujú proti tým osobám a majetku, ktoré sú chránené príslušnými ustanoveniami týchto dohovorov. Jednotlivé skutkové podstaty trestných činov sú následne vymenované. Štyri Ženevské do- hovory o humanitárnom práve16 vytvárajú komplexnú právnu úpravu, ktorá chráni obete ozbrojených konfliktov. Trest sa ukladá nielen tomu, kto poruší normy huma- nitárneho práva, ale aj tomu, kto vydal rozkaz na ich porušenie, čo sa dôsledne pre- mietlo do ustanovenia tohoto článku.

Podľa znenia a systému Ženevských dohovorov a ich Dodatkových protokolov, kon- cept závažných porušení (grave breaches) sa plne aplikuje iba počas medzinárodné- ho ozbrojeného konfliktu. Na základe uvedeného článok 2 Štatútu ICTY umožňuje trestné stíhanie iba takých páchateľov, ktorí sa príslušných vojnových zločinov do- pustili v rámci tých konfliktov na území bývalej Juhoslávie, ktoré mali medzinárodný charakter. Avšak požiadavka medzinárodnej povahy ozbrojeného konfliktu nie je v ustanovení vyššie spomenutého článku výslovne obsiahnutá.

Druhú skupinu vojnových zločinov predstavujú porušenia zákonov a obyčajov vojny upravené v článku 3 Štatútu ICTY. Obsahovo vychádzajú zo IV. Haagskeho dohovoru o zákonoch a obyčajoch pozemnej vojny z roku 1907. Ustanovenie článku 3 sa okrem iného vzťahuje na oba druhy ozbrojeného konfliktu. V tomto prípade nie je rozhod- né, či ide o a medzinárodný alebo iný („non-international“) ozbrojený konflikt. Zoz- nam tu uvedených zločinov je na rozdiel od predchádzajúceho článku 2 len demon- štratívny. Mohlo by sa zdať, že názov článku predvída len porušenie tohoto Dohovo- ru, ktorý sa stal súčasťou medzinárodného obyčajového práva, avšak pokrýva všetky vážne porušenia medzinárodného humanitárneho práva s výnimkou závažných po- rušení spadajúcich pod článok 2, 4 a 5. Jeho vymedzenie nie je vyčerpávajúce a je tak potencionálne použiteľné na širší okruh situácií. Funguje ako zbytková klauzula („umbrella rule“), ktorá má zabezpečiť, aby žiadne vážne porušenie nebolo vyňaté z jurisdikcie tribunálu.17

4.1.1. Problém vecnej príslušnosti Tribunálu na stíhanie vojnových zločinov v rámci vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu

Pojem ozbrojeného konfliktu je kľúčový pre medzinárodné humanitárne právo, pre- tože jeho existencia spúšťa aplikáciu tohoto odvetvia medzinárodného práva. Z pohľadu medzinárodného trestného práva má tento pojem radu praktických dopa- dov. Vo vnútroštátnom ozbrojenom konflikte sa totiž neuplatní viacero ustanovení Ženevských dohovorov, napr. koncept vojnového zajatca.18 Rozdielna je tiež úprava mechanizmov, ktoré zaisťujú trestnoprávnu represiu osôb, ktoré tieto pravidlá poru- šia. Štáty sa navyše snažia vyhnúť aplikácii medzinárodného práva prehlásením, že ide len o vnútorné nepokoje, kedy by sa pripúšťalo iba uplatnenie vnútroštátneho právneho poriadku.19

Ďalším problémom súvisiacim s nedostatkom jurisdikcie ICTY, ktorý sa vyskytol už v spomínanom prípade Tadič, bola argumentácia obhajoby zakladajúca sa na tom, že popierala existenciu právne kvalifikovaného ozbrojeného konfliktu v predmetnej oblasti Bosny a Hercegoviny. Okrem toho sa obhajoba odvolávala na tvrdenie, že Štatút ICTY sa v danom kontexte vzťahuje len na medzinárodné ozbrojené konflikty. I keby sa preukázalo, že Tadič sa skutočne dopustil zločinov, z ktorých ho viní obža- loba, i tak boli spáchané v priebehu vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Obžaloba naproti tomu tvrdila, že konflikt v bývalej Juhoslávii je medzinárodný a že za taký ho považovala aj Bezpečnostná rada OSN.20

V konaní pred odvolacím senátom obhajoba predniesla už alternatívnu námietku v znení, že tu vlastne o žiadny konflikt nešlo. Tribunál podal vo veci vlastnú definíciu, podľa ktorej „ozbrojený konflikt existuje kedykoľvek, ak je medzi štátmi použitá ozbrojená sila alebo ak dôjde k predlžovaným ozbrojeným násilnostiam medzi vlád- nymi orgánmi a organizovanými ozbrojenými skupinami alebo medzi takýmito sku- pinami vo vnútri štátu.“ Na základe uvedeného má odvolací senát za to, že k tomuto konfliktu došlo a závažné porušenia Ženevských dohovorov môžu byť spáchané kedykoľvek od jeho zahájenia až do doby uzatvorenia mieru, alebo v prípade vnútro- štátneho konfliktu až do doby dosiahnutia jeho mierového riešenia.21

Čo sa týka druhej námietky, tribunál podal extenzívny výklad medzinárodného kon- fliktu cez podrobnú analýzu vyššie spomenutých ustanovení Štatútu. Nakoniec po- tvrdil zamietnutie námietky nedostatku jurisdikcie súdnym senátom a uzavrel prí- pad s tým, že porušenie článku 2 Štatútu možno aplikovať iba v kontexte medziná- rodného ozbrojeného konfliktu. Dokonca i Medzinárodný výbor Červeného kríža bol v dobe zriadenia ICTY toho názoru, že inštitút vojnových zločinov je obmedzený iba na situácie medzinárodného ozbrojeného konfliktu.22

4.1.2. Medzinárodný ozbrojený konflikt

Rozhodovanie odvolacieho senátu zmenilo pohľad na klasifikáciu ozbrojených kon- fliktov. O medzinárodný ozbrojený konflikt pôjde v prípade bojov, ktoré sa odohrá- vajú medzi dvoma a viac štátmi. Ďalej je potrebné splnenie dvoch nasledovných podmienok:

(a) iný štát zasiahne do priebehu konfliktu svojimi jednotkami alebo
(b) určití účastníci vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu jednajú v záujme tohto cudzieho štátu.

Judikatúra medzinárodných súdnych orgánov sa nejednotne stavia k riešeniu otázky, aký stupeň kontroly je potrebný, aby sa štátu pričítalo chovanie osôb, ktoré nie sú jeho orgánmi. I keď v tomto prípade šlo o možnosť aplikácie spomenutých ustano- vení Štatútu. ICTY sa rozhodol aplikovať štandard celkovej kontroly, oproti možné- mu uplatneniu kontroly efektívnej. Na základe toho stačí, že cudzí štát má úlohu v organizovaní, koordinovaní alebo plánovaní vojenských akcií ozbrojenej skupiny23 popri poskytovaní finančnej podpory, vojenského materiálu a výcviku.

Odvolací senát následne konflikt pretransformoval na zmedzinárodnelý tým, že ar- máda bosnianskych Srbov konala v mene Federatívnej republiky Juhoslávie. Tento štát tým zasahoval do vnútornej situácie v Bosne a Hercegovine, čiže išlo o medzinárodný ozbrojený konflikt.

4.2. Genocídium

Štatút ďalej do vecnej kompetencie ICTY zaraďuje zločin genocídia. Nasledujúci člá- nok 4 preberá definíciu tejto skutkovej podstaty z článku II. Dohovoru o zabránení a trestaní zločinu genocídia z roku 1948. V porovnaní s vojnovými zločinmi, genocída môže byť spáchaná aj v období mieru. Genocídiom sa rozumie ktorýkoľvek z nižšie explicitne uvedených činov, spáchaných v úmysle zničiť úplne alebo čiastočne nie- ktorú národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu ako takú.

Vzhľadom na to, že Dohovor poskytuje relatívne úzku definíciu genocídy a jednotlivé elementy oba dokumenty bližšie nekonkretizujú, nie je preto prekvapením, že tribu- nál sa stretol s radou výkladových problémov. Jedným z nich bol aj výklad pojmu chránenej skupiny v definícii genocídy, ktorým sa zaoberal najmä súdny senát ICTR. Nevyhnutným znakom tohoto zločinu, ktorý ho odlišuje od iných medzinárodných zločinov, je existencia špecifického úmyslu (dolus specialis). Preto býva genocídium označované aj ako „zločin zločinov.“24

4.3. Zločiny proti ľudskosti

Tretím a posledným druhom zločinu podľa medzinárodného práva, ktorý bol zara- dený do jurisdikcie tribunálu, sú zločiny proti ľudskosti. Tieto sú demonštratívne vymenované v ustanovení článku 5 Štatútu ICTY. Zločiny proti ľudskosti sú podpor- nou skutkovou podstatou vo vzťahu ku genocíde, pretože nevyžadujú preukázanie „úmyslu“. Zároveň možno povedať, že ide o kľúčovú kategóriu zločinov vzhľadom na situáciu na území bývalej Juhoslávie.

Štatút tohto tribunálu zároveň priniesol i určité rozšírenie definície zločinov proti ľudskosti v porovnaní s norimberskou definíciou, čo sa následne prejavilo pri prijí- maní Štatútu Medzinárodného trestného súdu. Ako vyplýva zo znenia tohoto článku, tribunál má právomoc trestné stíhať zločiny medzinárodného alebo vnútroštátneho charakteru, ak boli spáchané počas ozbrojeného konfliktu a namierené proti akému- koľvek civilnému obyvateľstvu. Požiadavka súvislosti s ozbrojeným konfliktom naj- skôr nebola zrušená, ale len modifikovaná tým, že nerobila rozdiel medzi ozbroje- ným konfliktom medzinárodným a vnútroštátnym. V súčasnom medzinárodnom práve, ktorého odrazom je Rímsky štatút, sa však už nevyžaduje, aby zločiny proti ľudskosti mali vôbec súvislosť s ozbrojeným konfliktom (war nexus).

Posledným znakom, ktorý ale v článku 5 nefiguruje, je požiadavka rozsiahleho alebo systematického útoku. ICTY viacmenej tento element vo svojej judikatúre uplatňu- je,25 pretože sporadický alebo izolovaný útok na civilné obyvateľstvo nie je zločinom proti ľudskosti.

5. Jurisdikcia ratione personae

Osobnú príslušnosť medzinárodného tribunálu upravuje článok 6 Štatútu. Podľa tohoto ustanovenia účelom ICTY je trestné stíhanie fyzických osôb, teda jeho juris- dikcia sa nevzťahuje na právnické osoby.

Práve z dôvodu, že väčšina obvinených pred tribunálom sú muži v strednom veku, Štatút ICTY nevenuje pozornosť a ani neobsahuje ustanovenie o minimálnej vekovej hranici pre vyvodenie trestnej zodpovednosti.

Taktiež sa nezmieňuje o národnosti páchateľa.26 Mnoho štátov vymedzuje túto po- žiadavku vo svojich právnych poriadkoch veľmi široko. Keď v roku 1999 prokurátor naznačil úmysel preskúmať konanie ozbrojených príslušníkov Severoatlantickej aliancie v súvislosti so zločinmi spáchanými počas bombardovania Juhoslávie, nie- ktorí americkí zákonodarci vyjadrili nad tým prekvapenie a súčasne zavrhli myšlien- ku trestného stíhania občanov Spojených štátov amerických medzinárodným tribu- nálom. Avšak Štatút ICTY neobsahuje žiadnu výhradu jurisdikcie, pokiaľ je zachova- ný teritoriálny nexus trestného činu s bývalou Juhosláviou.27

V súvislosti s osobnou príslušnosťou je potrebná zmienka aj o dôležitosti osoby pá- chateľa s ohľadom na účel trestného stíhania. V porovnaní so Štatútom Norimber- ského tribunálu, ktorý uplatnil svoju právomoc len vo vzťahu k najvýznamnejším vojnovým zločincom Európskej osi, ICTY neustanovuje podobné obmedzenie. Posú- denie tejto otázky je v podstate ponechané k voľnej úvahe prokurátora.

Prvé konania pred ICTY boli obmedzené na relatívne bezvýznamné osoby, čo vzbudi- lo v medzinárodnom spoločenstve znepokojenie, že tribunál nesleduje cieľ, pre ktorý bol zriadený. S ohľadom na stratégiu ukončenia činnosti tribunálu bolo prijaté opat- renie, ktoré stanovilo limity pre trestné stíhanie „tých zločinov, ktoré najzávažnejšie porušujú medzinárodný verejný poriadok.“ Bola to nie veľmi šťastná formulácia, pretože sa vzťahovala na všetky zločiny v jurisdikcii tribunálu. Neskoršia verzia, s ktorou vyjadrila súhlas aj Bezpečnostná rada, sa upriamila na „stíhanie najpriorit- nejších páchateľov, ktorí najzávažnejsie porušujú medzinárodný verejný poria- dok“.28 Preto je zároveň paradoxom, že meno Duška Tadiča ako relatívne nevýznam- ného vojnového zločinca je spojené s najdôležitejšími rozhodnutiami ICTY, konkrétne aj s individuálnou trestnou zodpovednosťou páchateľa.29

5.1. Individuálna trestná zodpovednosť v Štatúte ICTY

Právna úprava individuálnej trestnej zodpovednosti pred medzinárodným trestným tribunálom je zakotvená v článku 7 Štatútu ICTY. Stručne sa tu upravujú základné otázky, ale samotná zodpovednosť fyzických osôb je stanovená dosť široko. Osoba, ktorá plánovala, navádzala, nariadila, spáchala alebo inak pomáhala pri plánovaní, príprave alebo vykonaní zločinov podľa článkov 2 až 5 Štatútu ICTY, sa považuje za individuálne zodpovednú za takýto zločin.

Nasledujúce odseky obsahujú negatívne vymedzenie zodpovednosti. Oficiálne posta- venie obvineného, či už ako hlavy štátu alebo vlády, nezbavuje osobu trestnej zodpo- vednosti a nie je ani poľahčujúcou okolnosťou. V rámci tohoto článku je vymedzená aj trestná zodpovednosť nadriadeného, ktorý jej nemôže byť zbavený, ak vedel alebo mohol vedieť, že podriadený spáchal alebo má v úmysle spáchať zločin a napriek tomu neprijal nevyhnutné a rozumné opatrenia k prevencii alebo represii páchateľa. Rovnako je to aj v prípade, že obvinená osoba konala na základe rozkazu vlády alebo nadriadeného. K vyvodeniu trestnej zodpovednosti síce dôjde, ale takáto skutočnosť už môže byť uznaná ako poľahčujúca okolnosť pre účely ukladania trestu.

5.2. Individuálna trestná zodpovednosť za vojnové zločiny spáchané vo vnútroštátnom konflikte

Pri posúdení konkrétnej otázky, individuálnej trestnej zodpovednosti za vojnové zločiny spáchané vo vnútroštátnom konflikte, tribunál vychádzal z judikatúry No- rimberského tribunálu. A síce stanovila, že individuálnej trestnej zodpovednosti nebráni skutočnosť, že medzinárodná zmluva,v danom kontexte článok 3 Štatútu ICTY spoločný Ženevským dohovorom, neobsahuje ustanovenie o potrestaní svojich porušení. Na základe argumentácie, doloženej výlučne len rezolúciami Bezpečnost- nej rady, stanovil, že individuálna trestná zodpovednosť vzniká vspojitosti sčlánkom 3, či už bola spáchaná počas vnútroštátneho alebo medzinárodného ozbrojeného konfliktu.30

6. Jurisdikcia ratione loci

Princíp teritoriality je najmenej kontroverzná zložka jurisdikcie. Umožňuje štátom uplatňovať svoju trestnoprávnu jurisdikciu nad všetkými zločinmi, ktoré boli spá- chané na ich suverénnom území.

Vzhľadom k tomu, že tribunály nesú meno existujúceho alebo bývalého suverénneho štátu, tento názov tak prevažne určuje aj miesto (locus) trestných činov, ktoré sú oprávnené preskúmať a trestne stíhať. Územná príslušnosť ICTY je geograficky limi- tovaná. Články 1 a 8 Štatútu udeľujú tribunálu jurisdikciu pre porušenia spáchané na území bývalej Juhoslávie. Keď došlo k zriadeniu medzinárodného tribunálu v máji 1993, dezintegrácia Juhoslávie bola takmer ukončená. Kedysi veľký federálny štát sa rozdelil do piatich samostatných jednotiek. Avšak Štatút sa aplikuje iba na územie známe pod názvom Juhoslávia tak, ako existovala k 1. januáru 1991.31 V článku 8 sa ďalej špecifikuje, že územná pôsobnosť zahŕňa zemský povrch, vzdušný priestor a teritoriálne vody.

7. Jurisdikcia ratione temporis

Články 1 a 8 Štatútu ICTY podobne naznačujú obmedzenie pre časovú jurisdikciu tribunálu. ICTY sa môže uchopiť iba tých prípadov, ktoré zahŕňajú trestné činy spá- chané od 1. januára 1991. Treba poznamenať, že tribunál má časové ohraničenie vymedzené iba do minulosti, tj. od začiatku konfliktu. Otvorený charakter časovej pôsobnosti znamená, že tribunál je príslušný nielen na trestné činy spáchané v počiatočných fázach vojny v Juhoslávii, ale aj na neskorší konflikt v Kosove a Bývalej juhoslovanskej republike Macedónsko (FYROM), čo samotní tvorcovia šta- tútu neočakávali.32

Paragraf 2 rezolúcie 827 (1993), ktorou bol prijatý Štatút ICTY stanovuje, že tribunál je založený „ pre samotný cieľ trestného stíhania osôb zodpovedných za závažné porušenia… medzi 1. januárom 1991 a dátumom, ktorý stanoví Rada bezpečnosti OSN po nastolení mieru“.33 Čiže bude na Bezpečnostnej rade rozhodnúť, či tribunál poslúžil svojmu účelu. Doposiaľ nebol ani v samotnom Štatúte stanovený koniec tejto príslušnosti. S časovou jurisdikciou teda súvisí aj snaha tribunálu o ukončenie svojej činnosti. ICTY sa o ňu snaží prostredníctvom tzv. Completion strategy, ktorú je povin- ný predkladať Bezpečnostnej rade každých šesť mesiacov.

8. Vzťah k národnej jurisdikcii

Za jedno z najdôležitejších ustanovení Štatútu treba považovať článok 9, ktorý sta- novil, že tribunál avnútroštátne súdy majú konkurujúcu jurisdikciu. Vzťah k národnej jurisdikcii je potom bližšie určený v odseku 2 tak, že tribunál je národným súdom nadradený („shall have primacy over national courts“)34 a v ktoromkoľvek štádiu konania ich môže požiadať, aby vec bola podrobená jeho právomoci. Táto žiadosť je zároveň záväzná a stavia tak ICTY do hierarchicky vyššej pozície.

Otázka vertikálneho vzťahu tribunálu a národných súdov bola taktiež riešená vo veci Tadič v súvislosti so zachovaním štátnej suverenity. Obžalovaný bol na žiadosť pro- kurátora nemeckým súdom vydaný tribunálu. Tadič tvrdil, že pri založení princípu prednosti Bezpečnostná rada porušila článok 2 (7) Charty OSN, ktorý zakazuje OSN zasahovať do podstatných záležitostí v právomoci suverénnych štátov. Tribunál ale judikoval, že toto ustanovenie nemôže byť na ujmu donucovacích prostriedkov pod- ľa kapitoly VII. Charty OSN, ktorá bola podkladom pre zriadenie ICTY.35

Okrem iného obhajoba namietala odňatie práva byť súdený riadnym národným sud- com, tzv. ius de non evocando. Odvolací senát námietku obžalovaného zamietol s poukazom na to, že zločiny podľa medzinárodného práva zakladajú univerzálnu jurisdikciu aže tribunál poskytuje prinajmenšom rovnaké záruky spravodlivého procesu ako národný súd.36

V prípade konfliktu jurisdikcie, má ICTY na základe uvedeného prednosť a prípad musí byť prenesený tribunálu. Toto dominantné postavenie je prejavom toho, že funkcionári tribunálu boli spočiatku skeptickí voči intervencii národného práva, obzvlášť voči možnostiam vnútroštátnych súdov v bývalej Juhoslávii. Pochybnosti pramenili z viacerých príčin, a síce z inštitucionálnych limitov týchto súdov, zohľad- nujúc etnickú predpojatosť a neutralitu a predovšetkým snaha ochrániť začínajúce medzinárodné procesy.37 Narastajúca schopnosť národných súdov viesť trestné stíhanie viedla k procedurálnym zmenám v podobe zavedenia a novelizovania pra- vidla 11bis do Procesného a dôkazného poriadku ICTY, ktorý sudcom umožňuje zve- riť prípad akémukoľvek štátu, ktorý má príslušnú jurisdikciu, je ochotný a náležite pripravený prijať taký prípad.

8.1. Ne bis in idem

S otázkou prednosti súvisí viacnásobné trestné stíhanie alebo tzv. dvojité potrestanie pre ten istý trestný čin. Logickým dôsledkom prednostnej jurisdikcie je tak uplatne- nie zásady ne bis in idem, formulované v článku 10 vo dvoch podobách.

V prvom rade toto pravidlo vylučuje, aby osoba, ktorá už bola týmto tribunálom od- súdená za konanie predstavujúce závažné porušenia medzinárodného humanitárne- ho práva, bola za tie isté činy znovu trestne stíhaná pred vnútroštátnym súdom. Šta- tút na druhej strane ale umožňuje, aby osoba súdená pred národným súdom bola pre rovnaký čin následne súdená medzinárodným tribunálom, a to v dvoch prípadoch:

1. (a) čin, pre ktorý bola osoba súdená, bol kvalifikovaný ako bežný trestný čin (Tak bol týmto tribunálom vyžiadaný aj bývalý prezident Juhoslávie Slobodan Milo- ševič, ktorého sa chystal belehradský súd postihnúť iba za zneužitie právomoci a za majetkové trestné činy, prípadne i ďalšie, avšak nie za „zločiny podľa me- dzinárodného práva“),38
2. (b) konanie pred národným súdom nebolo nestranné alebo nezávislé, malo uchrá- niť obžalovaného pred medzinárodnou trestnou zodpovednosťou alebo tento prípad nebol riadne vyšetrený.

Kým v prípade stíhania medzinárodným súdom sa predpokladá, že bolo spravodlivé, opačne sa možno domnievať, že skoršie stíhanie vnútroštátnym súdom bolo tým pádom chybné.39 Štatút ale ustanovuje, že v prípade prenesenia veci má tribunál pri ukladaní trestu zobrať do úvahy rozsah, v akom už bol trest, uložený národným sú- dom, vykonaný.

9. Spolupráca štátov s tribunálom

Povinnosť spolupráce vyplýva z článku 25 Charty OSN. A síce, zaväzuje členské štáty OSN, aby prijali a vykonali všetky rozhodnutia, ktoré Bezpečnostná rada v súlade s Chartou urobí. Týmto rozhodnutím bolo aj zriadenie ICTY na základe rezolúcie Rady bezpečnosti 827 (1993), v ktorej zakotvila, že všetky členské štáty majú povin- nosť plne spolupracovať s medzinárodným tribunálom a jeho orgánmi, prijať po- trebné opatrenia v súlade s vnútroštátnym právom pre implementáciu ustanovení rezolúcie a Štatútu, vrátane záväzku bez zbytočného odkladu vyhovieť požiadavkám na pomoc alebo príkazy vydané súdnym senátom podľa čl. 29 Štatútu.40 Ide o erga omnes záväzok. Toto ustanovenie demonštratívne vymenúva spôsoby možnej spolu- práce pri vyšetrovaní a trestnom stíhaní páchateľov. Povinnosť spolupráce je vyjad- rená explicitne a zároveň korešponduje so všeobecným princípom, že tribunál má prednosť pred vnútroštátnymi súdmi.41 Jednou z foriem spolupráce je aj pomoc pri výkone trestov uložených medzinárodným tribunálom.

9.1. Výkon trestov

Osoby odsúdené tribunálom si neodsedia trest za spáchané zločiny vo väzbe ICTY, keďže to nie je väznica. Tresty odňatia slobody sú vykonávané mimo Holandska, a to v štáte, ktorý podpísal Dohodu o výkone trestov. Táto dohoda upravuje výkon trestov uložených rozsudkami medzinárodného tribunálu a s ním súvisiace postupy medzi stranami. Tresty odňatia slobody sú vykonávané v súlade s vnútroštátnou legislatí- vou príslušného štátu, ale stále pod dohľadom tribunálu.42 Doposiaľ 17 štátov podpí- salo takúto dohodu. Prezident tribunálu určuje štát, do ktorého bude odsúdený pre- vedený. Rozhoduje na základe predbežných vyšetrovaní tajomníka, ktorý posudzuje pripravenosť štátu. Osobitná pozornosť pri výbere je venovaná blízkosti navrhova- ného štátu voči štátu príbuzných odsúdeného.

Autor
Marianna Gombárová

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_14.PDF

medzinárodné súdy
Zákon – Trestný poriadok 301/2005 | Paragrafy: § 480

V nasledovnom príspevku sa budeme venovať problematike výkonu rozsudkov vmedzinárodnom trestnom súdnictve vdvoch kapitolách. Prvá znich sa venuje právnej úprave výkonu rozsudkov. Pri vypracovaní tejto časti sme uprednostnili primárne pramene poznania práva. Ide najmä o štatúty a procedurálne pravidlá. Druhá časť sa venuje praxi – teda najmä praxi trestných tribunálov pre Rwandu a bývalú Juhosláviu a medzinárodného trestného súdu.

1. Právna úprava výkonu rozsudkov v medzinárodnom trestnom súdnictve

Rozsudok vynesený Medzinárodným trestným súdom (ďalej len „ICC“) alebo niekto- rým z tribunálov bude vykonaný v štáte, ktorý prejavil svoju ochotu výkonu rozsud- ku. Štáty si môžu dávať požiadavky týkajúce sa počtu, národnosti alebo vyhradzovať právo odmietnuť alebo prijať osobu v individuálnych prípadoch. Ak štát odmietne v konkrétnom prípade prijať odsúdenú osobu, tak Prezídium ICC (ďalej len „prezí- dium“) môže vybrať iný štát. Štáty môžu vyjadriť Bezpečnostnej rade OSN svoju ochotu prijať odsúdené osoby.1 Štát okamžite v konkrétnom prípade informuje súd o súhlase alebo nesúhlase s daným výberom. V prípade, ak ani jeden štát nesúhlasí s výkonom rozsudku v danom prípade odsúdená osoba ostáva v ústave pre výkon trestu odňatia slobody, kde je práve zadržiavaná.2 Konkrétny štát je vybraný spome- dzi štátov, ktoré prejavili záujem prijať odsúdené osoby (prípade tribunálov – vyberá ich predseda a v prípade ICC štát je vybraný Prezídiom ICC.3 Zoznam vedie sekreta- riát – štát môže kedykoľvek požiadať sekretariát o vyškrtnutie zo zoznamu, čo sa samozrejme nedotýka výkonu trestu osôb, ktoré už boli prijaté daným štátom.

Prezídium písomným spôsobom upovedomí odsúdenú osobu, že sa uvažuje o otázke výberu štátu za účelom výkonu jej trestu. Odsúdená osoba v lehote ustanovenej pre- zídiom oboznamuje prezídium písomným spôsobom o jej postojoch k tejto otázke (môže sa jej byť umožnené vyjadriť aj ústne).4

Odsúdená osoba je prepravená do štátu určenia čo najrýchlejšie, pokiaľ sa tak nesta- ne odsúdená osoba je držaná vo väzbe tribunálu (alebo ICC).5 ICC môže kedykoľvek zmeniť štát výkonu trestu odňatia slobody a presunúť odsúdeného do iného štátu.

Pri uzatváraní zmlúv o výkone trestov so štátmi sa musí pamätať na nasledovné princípy:

• – princíp spravodlivého geografického rozdelenia;
• – nevyhnutnosť poskytnutia každému štátu nachádzajúcemu sa v zozname možnosť prijímať odsúdených;
• – množstvo odsúdených osôb, ktoré už boli prijaté týmto štátom a druhými štátmi za účelmi výkonu trestu;
• – akékoľvek iné faktory týkajúce sa záležitosti.6

Prezídium má povinnosť založiť jednotku v rámci prezídia, ktorá by prispievala vý- konu funkcií týkajúcich sa výkonu rozsudkov podľa desiatej časti štatútu ICC a to konkrétne: dohľadu nad výkonom trestu a podmienok odňatia slobody a výkonu pokút, príkazov na prepadnutie veci a príkazov na reparáciu. Záznam každej odsú- denej osoby je uchovávaný sekretariátom súdu.7

Štát vykonávajúci rozsudok nemôže modifikovať dĺžku trestu. V dôsledku toho štát nemôže rozhodnúť otázky týkajúce sa odpustenia trestu, zmiernenia trestu a skoršieho prepustenia bez rozhodnutia tribunálu alebo súdu.8 Počas výkonu trestu odňatia slobody platí zásada „non bis in idem“, čo znamená, že odsúdená osoba ne- môže byť súdená vykonávajúcim štátom za porušenia humanitárneho práva, za ktoré už bola súdená tribunálom.9 Štatút ICC dodatočne požaduje dodržiavanie široko akceptovaných dohôd, týkajúcich sa zaobchádzania s väzňami10 v žiadnom prípade nesmie byť štandard zaobchádzania s odsúdeným nižší než je to v podobných prípa- doch odsúdených vnútroštátnym súdom.11

Za účelom výkonu nariadení súdu o výkone pokút, príkazov na prepadnutie veci a príkazov na reparáciu prezídium konajúc s pomocou sekretariátu v zodpovedajúcich prípadoch uzatvára dohody, ktoré sú nevyhnutné na:

• – získanie pokút;
• – získanie majetku alebo príjmov zpredaja nehnuteľného majetku, alebo v zodpovedajúcich prípadoch z predaja iného majetku;
• – získanie úrokov zo súm uvedených v bodoch vyššie;
• – zabezpečenie prevodu finančných prostriedkov do účelového fondu alebo obetiam.Po udelení trestu prepadnutia majetku sa aktíva odsúdeného prevedú do účelového fondu zriadeného súdom – prezídium prijíma rozhodnutie vzťahujúce sa na rozdele- nie majetku a aktív.12Vprípade nevyhnutnosti prezídium realizuje pri spolupráci so sekretariátom v konkrétnych prípadoch neustálu kontrolu finančného stavu odsúdeného – dokonca aj po uplynutí doby trestu s účelom výkonu nariadení súdu o pokutách, príkazov na prepadnutie veci a príkazov na reparáciu môže:
  • – požadovať relevantné informácie, názory alebo správy expertov,
  • – kontaktovať odsúdeného a jeho advokáta, ak je to nevyhnutné s účelom zistenia jeho finančného postavenia;
  • – obracať sa k prokurátorovi, obetiam a zákonným predstaviteľom obetí.132. Výkon rozsudkov v praxiV tejto kapitole sa budeme venovať výkonu rozsudkov v praxi. Účelom tejto kapitoly je poukázať na prax, ktorá existuje pri uzatváraní dohôd o výkone trestov s ICC alebo jedným s medzinárodných tribunálov na jednej strane a štátom na strane druhej. V svojej podstate ide o štandardizované zmluvy, ktoré sa od seba nelíšia. Avšak exis- tujú určité ustanovenia zmlúv uzatváraných medzi tribunálom a štátom a medzi ICC a štátom, ktoré sa od seba odlišujú. Odlišnosti sa budú týkať iba zmlúv uzatváraných ICC, na ktoré je upozornené poznámkou pod čiarou.Jednotlivé trestné tribunály a ICC uzatvárajú medzinárodné zmluvy s krajinami pre- javujúcimi ochotu prijať osoby nimi odsúdené za účelom výkonu rozsudku14 (ďalej len „vykonávajúci štát“). Ako bolo vyššie spomenuté vykonávajúci štát musí spĺňať minimálne požiadavky týkajúce sa zaobchádzania s väzňami. Tie sú spomenuté na- príklad v nasledovných dokumentoch prijatých OSN: Minimálne štandardné pravidlá pre zaobchádzanie s väzňami (1957), ktoré boli prijaté Kongresom o prevencii zloči- nu a zaobchádzaní s páchateľmi, Základné princípy na ochranu všetkých osôb na- chádzajúcich sa v akejkoľvek forme zadržiavania alebo väzby prijaté rezolúciou Val- ného zhromaždenia OSN 43/173 alebo vZákladných princípoch zaobchádzania s väzňami prijaté rezolúciou Valného zhromaždenia OSN 45/111.Žiadosť vykonávajúcemu štátu o výkon rozsudku zasiela sekretariát tribunálu so súhlasom predsedu tribunálu.15 Sekretariát tribunálu následne poskytne nasledujúce dokumenty vyžadujúcemu štátu:
  • – meno, národnosť, dátum a miesto narodenia odsúdenej osoby;16
  • – overená kópia rozsudku;
  • – vyhlásenie obsahujúce, aká časť trestu už bola vykonaná vrátane informácie o väzbe odsúdeného;
  • – ak to vyžaduje situácia zdravotné a psychologické správy odsúdenej osoby, odporúčanie, týkajúce sa ďalšej starostlivosti vo vyžadujúcom štáte a ďalšie iné faktory dôležité pre výkon trestu;
  • – overené kópie záznamov a dokladov odsúdenej osoby v držbe tribunálu.Vzmluvách sa určujú styčné orgány vykonávajúceho štátu, ktoré komunikujú s tribunálom o veciach týkajúcich sa danej zmluvy. Zo strany vykonávajúceho štátu nejde o jeden orgán, ale ide o rad orgánov, ktoré medzi sebou spolupracujú napríklad ministerstvo vnútra, ministerstvo zahraničných vecí a neposlednom rade samozrej- me ústav pre výkon trestu odňatia slobody.Vykonávajúci štát je viazaný bezodkladne rozhodnúť o požiadavke sekretariátu tri- bunálu podľa vnútroštátneho práva a informovať sekretariát o svojom rozhodnutí, či súhlasí alebo nie s prijatím odsúdenej osoby.Kompetentné orgány vykonávajúceho štátu sú viazané dĺžkou trestu odňatia slobo- dy, uvedenou v rozsudku vyhláseného tribunálom. Podmienky trestu odňatia slobo- dy sa riadia vnútroštátnym právom vykonájúceho štátu a tribunál je oprávnený vy- konávať dozor nad dodržiavaním týchto podmienok. V prípade, ak je odsúdená oso- ba oprávnená zúčastniť sa nejakého väzenského programu vykonávajúci štát o tejto veci je povinný komunikovať s ICC.17 Tieto podmienky musia byť v súlade s medzinárodnými dohovormi o zaobchádzaní s väzňami. Kompetentné orgány vy- konávajúceho štátu sú povinné umožniť inšpekciu vyššie uvedených podmienok v akomkoľvek čase, ktoré sa vykonávajú pravidelne a sú uskutočňované Medziná- rodným výborom Červeného kríža alebo iným orgánom, osobou, ktorú tribunál označí pre daný účel. Frekvencia uvedených inšpekcií je určená orgánom povereným tribunálom na ich vykonávanie. Medzinárodný Červený kríž, orgán alebo osoba, kto- rá je poverená na výkon inšpekcií, je povinná podať správu vypracovanú na základe zistení týchto inšpekcií vyžadujúcemu štátu a predsedovi tribunálu.Zástupcovia vykonávajúceho štátu a predseda tribunálu konzultujú medzi sebou zistenia uvedené v správe o inšpekcii. Predseda tribunálu je oprávnený požadovať od vykonávajúceho štátu informácie týkajúce sa zmien podmienok výkonu väzby, tak ako v správe bolo požadované Medzinárodným výborom Červeného kríža alebo iným orgánom, osobou, ktorú tribunál označil pre výkon inšpekcií.V prípade zmlúv uzatváraných Medzinárodným trestným súdom a štátom prezídium požiada pri výkone inšpekcie posudok experta z daného štátu, alebo ak je to vhodné deleguje sudcu Medzinárodného trestného súdu, ktorý bude zodpovedný po notifi- kácii štátom pre stretnutie s odsúdenou osobou a vypočutím jej názorov bez prítom- nosti štátnych predstaviteľov.18Odsúdená osoba presunutá do vykonávajúceho štátu nemôže byť perzekvovaná, potrestaná alebo vydaná tretiemu štátu za činnosť, ktorú osoba spáchala pred svojím príchodom do vykonávajúceho štátu, to neplatí v prípade, ak je na to vydaný súhlas prezídia.19 Sekretariát uzavrie náležité dohody na presun odsúdenej osoby orgánom vykonávajúceho štátu, predtým než dôjde k samotnému presunu odsúdenej osoby, sekretariát je povinný oboznámiť túto osobu s obsahom zmluvy, na základe ktorej dôjde k presunu tejto osoby.V prípade, ak tribunál na základe svojich procesných pravidiel rozhodne, že odsúde- ná osoba, ktorá bola predtým presunutá na výkon trestu odňatia slobody do vykoná- vajúceho štátu môže byť požiadaná, aby sa dostavila pred tribunál ako svedok, bude dočasne presunutá na tribunál za týmto účelom s podmienkou jej vrátenia sa do vykonávajúceho štátu v rámci lehoty určenej tribunálom. Sekretariát pošle príkaz na dočasný presun odsúdenej osobe a národným orgánom vykonávajúceho štátu. Sekre- tariát je povinný zaistiť vhodný presun odsúdenej osoby z vykonávajúceho štátu do tribunálu a naspäť do vykonávajúceho štátu. Odsúdená osoba dostane peňažné pro- striedky, ktoré môže využiť počas obdobia väzby realizovanej tribunálom.Vykonávajúci štát je povinný informovať sekretariát o nasledovných skutočnostiach: – oukončení výkonu trestu odňatia slobody do dvoch mesiacov od takého ukončenia;
  • – ak odsúdená osoba unikne z väzby predtým než vyprší trest odňatia slobody;
  • – ak odsúdená osoba zomrie;
  • – o akýchkoľvek iných skutočnostiach týkajúcich sa výkonu trestu.Ak na základe vnútroštátneho práva vykonávajúceho štátu je odsúdený oprávnený požiadať o skrátenie, odpustenie alebo inú formu predčasného prepustenia vykoná- vajúci štát je povinný náležite informovať sekretariát o danej skutočnosti.Predseda tribunálu je povinný určiť po konzultáciách so sudcami tribunálu či skráte- nie, odpustenie alebo iná formu predčasného prepustenia je vhodná. Sekretariát tlmočí predsedovo rozhodnutie vykonávajúcemu štátu, ktorý koná adekvátne tomu rozhodnutiu.Výkon trestu ukončí z nasledovných dôvodov:
  • – v prípade skončenia;
  • – v prípade odpustenia trestu, zmiernenia trestu a skoršieho prepustenia;
  • – v prípade rozhodnutia tribunálu o ukončení výkonu trestu vo vykonávajúcom štáte a presunu odsúdenej osoby do iného štátu alebo na tribunál;
  • – v prípade smrti odsúdenej osoby.Kompetentné orgány vykonávajúceho štátu sú povinné ukončiť výkon trestu hneď ako vykonávajúci štát je informovaný sekretariátom o akomkoľvek rozhodnutí, ktoré zakladá zánik vykonateľnosti trestu.V prípade, ak sa z akéhokoľvek dôvodu stane výkon rozsudku pre právnu alebo prak- tickú príčinu nemožným vykonávajúci štát okamžite informuje sekretariát, ktorý uzavrie náležité dohody týkajúce sa presunu odsúdenej osoby.Po ukončení výkonu trestu odsúdená osoba, ktorá nie je občanom vykonávajúceho štátu je povinná byť presunutá do štátu, ktorý je povinný prijať túto osobu alebo do iného štátu, ktorý súhlasí s jej prijatím so zreteľom na jej požiadavky, to neplatí, ak by orgány vykonávajúceho štátu rozhodli o jej umiestnení na teritóriu štátu.20Čo sa týka nákladov výkonu trestu odňatia slobody tribunál (aj ICC21) znáša nasle- dovné náklady:
  • – presun odsúdenej osoby z/do vykonávajúceho štátu;
  • – repatriácia odsúdenej osoby po ukončení trestu;
  • – v prípade smrti odsúdenej osoby repatriáciu jej telesných pozostatkov;
  • – v prípade úniku odsúdenej osoby.22Na druhej strane vykonávajúci štát znáša náklady súvisiace so samotným výkonom trestu, pričom rôzne sponzorské agentúry a krajiny môžu vykonávajúcemu štátu pomáhať pri znášaní nákladov súvisiacich s výkonom trestu a napomáhať pri zvyšo- vaní štandardov výkonu trestu odňatia slobody.Vprípade ukončenia činnosti tribunálu sekretariát informuje Bezpečnostnú radu OSN o trestoch, ktoré sú v štádiu výkonu.Zmluvy o výkonoch trestu sú predbežne platné momentom podpísania oboch strán a definitívne platné momentom notifikácie, tak ako to predpisuje vnútroštátne právo konkrétneho vykonávajúceho štátu. Čo sa týka vypovedania zmlúv o výkone trestu je tam uvedená klauzula, ktorá ukladá povinnosť vykonávajúcemu štátu upovedomiť sekretariát najmenej šesťdesiat dní pred vypovedaním zmluvy o svojom zámere.
  • Záver
  • Z daného príspevku možno usúdiť, že problematika výkonu rozsudkov v medzinárodnom trestnom súdnictve je dôkladne rozpracovaná. Čo sa týka praxi, tá je upravovaná v jednotlivých medzinárodných zmluvách uzatváraných medzi štátmi a jednotlivými tribunálmi alebo medzinárodným trestným súdom. Jednotlivé zmluvy sa líšia od seba iba minimálne – rozdiely sú iba na miestach, ktoré upravujú dispozi- tívne ustanovenia.

Autor
Michal Ondrejčík

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_14.PDF

1. Úvod

Môže byť policajt objasňujúci priestupok v nadväzujúcom priestupkovom konaní v procesnom postavení svedka, resp. môže podať svedeckú výpoveď v konaní o takomto priestupku? Otázka sa zrejme nejaví ako nová. Množstvo rozhodnutí správnych orgánov rozhodujúcich o vine a sankcii za priestupok a tiež niekoľko rozsudkov našich súdov vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa v rozpätí niekoľkých rokov zaoberalo posudzovaním váhy svedeckej výpovede policajta pri prejednávaní a rozhodovaní o priestupku. Na rozhodnutia uvedených orgánov verejnej moci reagovala odborná aj laická verejnosť. Dôvodom záujmu je druh priestupkov, keďže ide o priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky (ďalej len „cestné priestupky“). V praxi patria medzi najčastejšie postihované. Tento príspevok k otvorenej diskusii nie je zameraný na podporu tzv. cestných pirátov ale na vysvetlenie právno-teoretických a logických súvislostí, ktoré podľa nášho názoru vylučujú použitie „svedeckej výpovede“ policajta. Nebudeme v ňom analyzovať váhu „svedeckej výpovede“ policajta, pôjde skôr o argumentáciu smerujúcu k objasneniu procesného postavenia orgánu objasňujúceho priestupok v správnom konaní o priestupku a z neho vyplývajúceho charakteru jeho úkonov v priestupkovom konaní. Na základe toho sa pokúsime odvodiť, o ktorý z podkladov pre vydanie rozhodnutia pri predmetnom úkone ide, resp. či je možné alebo vylúčené použiť ako dôkazný prostriedok svedeckú výpoveď policajta, ktorý vystupoval ako orgán objasňujúci priestupok.

Argumenty budeme hľadať v niekoľkých „vrstvách“ pravidiel, ktorými sú viazané všetky správne konania a osobitne konania, v ktorých správne orgány postihujú správne delikty a a pravidiel, ktoré sú záväzné pre všetky postupy orgánov verejnej moci. Budeme sa tiež venovať relevantným správno-právnym, predovšetkým procesným inštitútom.

Pre analýzu možnosti alebo neprípustnosti využitia podania svedeckej výpovede policajtom, ktorý vystupoval ako orgán objasňujúci priestupok budeme vychádzať z modelovej situácie, ktorá zodpovedá značnej časti situácií v cestnej premávke a na ne nadväzujúcich konaní o cestných priestupkoch. Mnohé skutkové podstaty cestných priestupkov sú založené na nekomplikovanom deji a preto v priestupkovom konaní často proti sebe stoja, ako jediné podklady pre vydanie rozhodnutia, jednoduché tvrdenia o tom, či vodič použil bezpečnostný pás, či prešiel cez plnú čiaru, či nerešpektoval pokyn vyplývajúci z dopravnej značky Stoj, daj prednosť v jazde! a pod. Priestupok totiž veľmi často nie je zdokumentovaný fotografickým prístrojom ani kamerovým systémom.

V modelovej situácii budú teda výpoveď obvineného z cestného priestupku a správa o výsledku objasňovania priestupku spolu s tvrdením policajta, resp. policajtov objasňujúcich priestupok navzájom protichodné avšak pritom vnútorne nerozporuplné, logické a javiace sa ako hodnoverné. Obvinený z priestupku bude teda napr. tvrdiť, že bezpečnostný pás použil a policajt bude tvrdiť opak. Budeme skúmať situácie, v ktorých je výpoveď policajta objasňujúceho priestupok chápaná v správnom konaní o cestnom priestupku ako dôkaz t.j. svedecká výpoveď. Ide pritom o taký dôkaz, ktorý pri vzniknutej dôkaznej núdzi zmení výsledok rozhodovania z nevyhnutnej aplikácie zásady správneho trestania in dubio pro reo na výrok o vine a sankcii za priestupok.

Nebudeme skúmať ostatné prípady, v ktorých z rôznych dôvodov nie je „svedecká výpoveď“ policajta v podstate rozhodujúcim dôkazným prostriedkom v konaní, t.j. ak je napríklad jej hodnovernosť alebo hodnovernosť niektorého z podkladov pre rozhodnutie vyvrátená a pod. A nebudeme venovať pozornosť ani časti judikatúry, ktorá pripisuje svedeckej výpovedi policajta dokonca väčšiu váhu vzhľadom na jeho postavenie verejného činiteľa.

Východiskom a ťažiskovým argumentom, ktorý sa prelína nasledujúcim výkladom a tiež celou činnosťou orgánov verejnej moci a teda aj orgánov verejnej správy je základný princíp právneho štátu t.j. princíp zákonnosti, ktorý je zakotvený v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) nasledovne: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ ktorý zaväzuje všetky orgány verejnej moci a vzťahuje sa na všetky postupy, v ktorých tieto orgány vystupujú a aplikáciou zásady zákonnosti (legality) v správnom konaní a niektorých inštitútov správneho konania.

Overovať budeme tvrdenie, že policajt, ktorý vystupoval ako orgán objasňujúci priestupok nemôže pri prejednávaní toho istého priestupku podávať svedeckú výpoveď.

2. Procesný postup pri postihovaní priestupkov

Zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) je základnou všeobecnou úpravou priestupkového práva. Predmetom konania o priestupkoch je rozhodovanie o vine a sankcii za priestupok a poslaním procesnoprávnych ustanovení je to, aby správny orgán správne, objektívne a bez zbytočných prieťahov zistil, či došlo ku spáchaniu priestupku, kto ho spáchal, za akých okolností, či vôbec a akú sankciu treba uložiť páchateľovi priestupku^[.

Rozhodnutia správnych orgánov o priestupkoch významne zasahujú do práv a záujmov fyzických osôb a preto je potrebné venovať pozornosť tomu, ako správne orgány aplikujú zásady a procesné inštitúty priestupkového konania ako aj ostatné zásady a procesné inštitúty správneho konania, ktoré k nim vedú.

Konanie o priestupkoch je upravené v § 51 a nasl. zákona o priestupkoch a pozostáva z dvoch štádií. Jeho prvým štádiom je objasňovanie priestupkov a druhým štádiom postup správneho orgánu, v ktorom sa priestupok prejednáva a rozhoduje sa v ňom o vine a sankcii za priestupok. Objasňovanie priestupkov slúži na obstaranie podkladov potrebných na rozhodnutie a uskutočňujú ho orgány objasňujúce priestupky. Správnym konaním je až druhé štádium, ktoré uskutočňujú správne orgány.

3. Postup pred začatím správneho konania o správnych deliktoch všeobecne

Značnému množstvu správnych konaní, najmä pri správnom trestaní, predchádza fáza obdobná objasňovaniu priestupkov. Ide o správny dozor, t.j. činnosť orgánu verejnej správy, ktorou vykonáva dohľad nad činnosťou jemu nepodriadených subjektov.

Ako uvádza Košičiarová, postupom vykonávateľov verejnej správy pri objasňovaní správnych deliktov však môžu byť dotknuté práva a slobody osôb, a preto ho zákonodarca, v súlade s právom týchto dotknutých osôb na spravodlivý proces vo verejnej správe, upravil zákonom.

Tiež Pekár akcentuje, že všetky práva a povinnosti osôb vykonávajúcich dozor (a takisto osôb, vo vzťahu ku ktorým sa dozor vykonáva), musia byť stanovené zákonom. Jednotlivé zákony vo vzťahu ku konkrétnemu výkonu správneho dozoru ustanovia jeho výkon príslušnému orgánu (vykonávateľovi verejnej správy). Súčasne stanovujú oprávnenia jednotlivých zamestnancov na jeho výkon, a to vzhľadom na skutočnosť, že výkon správneho dozoru zasahuje do sféry práv osôb, voči ktorým smeruje výkon verejnej správy.

Správny dozor, bežne nazývaný kontrola, končí vypracovaním protokolu, ktorý je svojím obsahom obdobou správy o výsledku objasňovania priestupku. V protokole orgán vykonávajúci dozor uvedie všetky potrebné údaje o skutočnosti, ktoré zakladajú zodpovednosť za správny delikt. Cieľom a účelom procedurálneho postupu pred začatím správneho konania o správnom delikte je obstaranie podkladov potrebných na rozhodnutie v konaní o správnom delikte. Protokol, rovnako ako aj správa o výsledku objasňovania priestupku sú podkladom pre nadväzujúce správne konanie. Tieto podklady pre rozhodnutie majú pri odbornom, dôslednom a zodpovednom prístupe ku plneniu povinností ich vyhotoviteľov obsahovať všetky potrebné údaje o skutku, ktorý má byť v správnom konaní sankcionovaný.

Postup pred začatím správneho konania je ovládaný princípmi a zásadami, ktoré majú svoj základ v koncepcii právneho štátu obdobne ako samotné správne konanie. Z praxe niektorých vykonávateľov verejnej správy je zrejmé, že túto skutočnosť neberú na vedomie, rovnako ako určité prepojenie medzi jednotlivými fázami uvedenej procedúry.

4. Objasňovanie priestupkov a právny podklad úkonov orgánov objasňujúcich priestupky

Postup vykonávateľa verejnej správy pred začatím správneho konania o priestupku sa nazýva objasňovanie priestupkov^[9]. Z procedurálnych princípov, ktoré sa uplatňujú pri objasňovaní priestupkov Košičiarová na prvom mieste uvádza princíp viazanosti vykonávateľa verejnej správy právom. Tento vyjadruje požiadavku, aby zákonná úprava ustanovila právomoc vykonávateľa verejnej správy objasňovať priestupok a aby ten konal na základe a v medziach zákona.^[10]

Vecnú príslušnosť orgánov objasňujúcich priestupky upravuje § 58 ods. 2 až 4 zákona o priestupkoch. Vecne príslušnými na objasňovanie cestných priestupkov sú podľa § 58 ods. 4 písm. c) zákona o priestupkoch orgány Policajného zboru. ^[11].

Podľa § 1 ods. 3 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o policajnom zbore“) sa „Policajný zbor vo svojej činnosti riadi ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.“

Citované ustanovenie zdôrazňuje dôležitosť a nevyhnutnosť rešpektovania základného princípu právneho štátu, princípu zákonnosti zakotveného v čl. 2 ods. 2 ústavy: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ ktorý zaväzuje všetky orgány verejnej moci a vzťahuje sa na všetky postupy, v ktorých tieto orgány vystupujú. Tento ústavný článok vyjadruje, že orgány verejnej moci môžu konať len to, na čo ich relevantné právne predpisy oprávňujú, resp. čo im prikazujú či umožňujú. Nie je možné vykladať ho tak, že môžu konať všetko, čo nie je zákonom zakázané. Takýmto spôsobom podľa čl. 2 ods. 3 ústavy môžu konať fyzické osoby a právnické osoby, ktoré nevystupujú v postavení orgánu verejnej moci.

Policajný zbor je verejným zborom. Pri objasňovaní a prejednávaní priestupkov je priamym vykonávateľom štátnej správy, pričom výkon tohto správneho dozoru je uskutočňovaný jeho príslušníkmi a zákon im priamo zakotvuje povinnosti a oprávnenia^[12], t. j. ich právomoc. Príslušník Policajného zboru (ďalej len „policajt“) je pri výkone svojej právomoci verejným činiteľom.

Podľa § 2 ods. 1 písm. k) zákona o Policajnom zbore je všeobecne úlohou Policajného zboru odhaľovanie priestupkov a zisťovanie ich páchateľov, a ak tak ustanovuje osobitný zákon^[13] aj objasňovanie a prejednávanie priestupkov.

Ak objasňovanie priestupkov vykonávajú orgány Policajného zboru, sú povinné v prvom rade postupovať podľa zákona o Policajnom zbore.^[14]

Zákon o Policajnom zbore priamo zakotvuje povinnosti a oprávnenia policajta v § 8 a nasl. Niektoré z nich sa týkajú konania o priestupkoch. Ide napríklad o inštitút vysvetlenia podľa § 17 a podľa § 21 zákona o Policajnom zbore o oprávnenie zaistiť vec na vykonanie potrebných úkonov. V § 32 predmetného zákona sú upravené oprávnenia pri objasňovaní priestupkov, t.j. podľa jeho ods. 1 je policajt pri objasňovaní priestupkov oprávnený vyžadovať lekárske vyšetrenie na zistenie požitého množstva alkoholu alebo inej užitej návykovej látky podľa osobitného predpisu. Podľa ods. 2 predmetného paragrafu je oprávnený vykonať ohliadku miesta priestupku, ohliadku veci, ktorá môže súvisieť so spáchaním priestupku a v súvislosti s tým zisťovať a zaisťovať stopy a ďalej podľa ods. 3 musí zabezpečiť odber krvi osoby podozrivej zo spáchania priestupku, ak o to táto osoba požiada.

Pojem objasňovanie priestupkov upravuje § 58 ods. 1 zákona o priestupkoch. Rozumie sa ním obstaranie podkladov potrebných na rozhodnutie správneho orgánu. Cieľom objasňovania priestupkov je teda napomôcť správnemu orgánu riadne, hospodárne a rýchlo uskutočniť správne konanie. Aj keď objasňovanie priestupkov nie je správnym konaním, je potrebné použiť na tento postup základné zásady správneho konania upravené v § 3 správneho poriadku^[15], samozrejme primerane charakteru a účelu tohto postupu. Ide predovšetkým o zásadu legality, zásadu materiálnej pravdy a zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania. Orgán objasňujúci priestupok má postupovať tak, aby v súlade s právnymi predpismi čo najrýchlejšie zadovážil podklady na objasnenie skutku a to v rozsahu potrebnom a dostačujúcom, na posúdenie prípadu a zistenie páchateľa v nadväzujúcom správnom konaní.

Štádium objasňovania priestupku môže byť pri splnení zákonných predpokladov podľa § 60 ods. 3 zákona o priestupkoch ukončené odložením veci, uložením veci, odovzdaním veci alebo vypracovaním správy o výsledku objasňovania priestupku (ďalej len „správa“) a jej predložením správnemu orgánu. Správa je podkladom pre začatie správneho konania o priestupku a tiež podkladom pre vydanie rozhodnutia. Vo vzťahu k téme sa budeme bližšie venovať osobitne prípadom, v ktorých po predložení správy nastupuje správne konanie, a to aj na základe názorov formulovaných v judikatúre našich súdov.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 10Sžd/38/2011 „mali Policajné orgány objasňujúce priestupok bezpochyby zistiť na mieste priestupku, či o priestupok ide, tento zdokumentovať spôsobom, ktorý by vylučoval pochybnosť o totožnosti miesta, času a priestupcu (resp. jeho vozidla). V zázname^[16] o objasňovaní priestupku, ani pri priestupkovom konaní by nemali vznikať pochybnosti o správnosti skutkových zistení. Takéto stanovisko je potrebné uplatňovať aj pri vyhotovení správy.

Obsah správy (§ 60 ods. 4 písm. b) zákona o priestupkoch) totiž tvoria údaje, ktoré obsahuje aj záznam (§ 60 ods. 2 zákona o priestupkoch), t.j. o úkonoch podľa § 60 ods. 1 zákona o priestupkoch. Spolu s nimi orgán objasňujúci priestupky v správe uvedie aj stručné a výstižné popísanie skutkového stavu s uvedením, o aký priestupok podľa jeho názoru ide.

Treba dodať, že podľa konštantnej judikatúry týkajúcej sa otázky formulácie výroku rozhodnutia o akomkoľvek správnom delikte, a teda aj o priestupku, sa vyžaduje, aby popis skutku okrem miesta a času jeho spáchania, bol presne špecifikovaný spôsobom jeho spáchania ako aj popisom iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby sankcionované konanie nemohlo byť zamenené s iným skutkom^[17]. K špecifikácii priestupku dochádza už v štádiu objasňovania priestupku na základe osobného zmyslového vnímania určitého predmetu alebo javu fyzickej osoby v postavení orgánu objasňujúceho priestupok a ich reprodukcie do správy o výsledku objasňovania priestupku. Je zrejmé, že takýmto spôsobom sa vo svojej podstate obsah správy zhoduje s obsahom výpovede svedka v správnom konaní, keďže vypovedá (len) o faktickom stave veci^[18]. Je povinnosťou orgánu objasňujúceho priestupok, aby postupoval s dostatočnou odbornosťou tak, aby správa bola v zmysle podkladu pre rozhodnutie v priestupkovej veci a teda aj pre formuláciu jeho výroku perfektná. Na podporu tohto tvrdenia je možné uviesť konštatovanie z ustálenej judikatúry, podľa ktorej orgány objasňujúce priestupky nesmú zanedbať fázu objasňovania priestupkov, pretože aj ona môže a nevyhnutne aj má vplyv na rozhodnutie vydané v priestupkovom konaní.

K obstarávaniu podkladov orgánom objasňujúcim priestupok ešte treba uviesť, že rovnako ako aj obstarávanie podkladov správnym orgánom v správnom konaní je ovládané zásadou materiálnej pravdy a vyhľadávacou zásadou. Na ich základe má orgán objasňujúci priestupok zodpovednosť za zhromažďovanie podkladov pre rozhodnutie v čase objasňovania priestupku, pričom jeho zistenia musia byť úplné a presné^[19]. Keď dospeje k názoru, že rozsah získaných podkladov je postačujúci a skutok, ktorý sa objasňuje naplnil znaky priestupku, spíše správu a predloží ju príslušnému správnemu orgánu.

K subjektom, ktoré sa zúčastňujú na objasňovaní priestupku treba uviesť, že zákon o priestupkoch v § 60 ako aj právna teória členia jeho subjekty na dve základné skupiny:

1. orgány oprávnené objasňovať priestupky a

2. niekoľko kategórií osôb dotknutých objasňovaním^[20].

Ako uvádza Košičiarová, osoby dotknuté objasňovaním nemusia v každom následnom správnom konaní vystupovať ako jeho subjekty. To neplatí, ak v ňom majú procesnoprávne postavenie obvineného z priestupku, poškodeného alebo svedka.^[21]

Je zrejmé, že medzi procesným postavením a hmotnoprávnym alebo iným vzťahom k veci subjektu dotknutého objasňovaním a subjektom nadväzujúceho správneho konania je prepojenie. Vyplýva z ich procesného postavenia už pri objasňovaní priestupku.

Orgány objasňujúce cestné priestupky a vystupujúce ako verejný činitelia majú svoje procesné postavenie a jednotlivé úkony striktne vymedzené zákonmi. Pri objasňovaní priestupku síce „finálne“ nerozhodujú vo veci ale podieľajú sa na rozhodovaní o priestupku vedením postupu pri objasňovaní priestupku a vytvorením jedného z podkladov pre rozhodnutie – správy. Ich činnosť je limitovaná pevne stanovenými pravidlami upravenými v právnych predpisoch.

K dôležitým povinnostiam orgánu objasňujúceho priestupok podľa § 60 ods. 5 zákona o priestupkoch patrí odovzdať spolu so správou všetky dôkazy, ktoré sa získali počas objasňovania priestupku^[22]. Splnením tejto povinnosti orgán objasňujúci priestupok umožňuje správnemu orgánu splniť si voči obvinenému z priestupku okrem iného aj povinnosť informovať ho o získaných dôkazoch už pri začatí správneho konania o priestupku. Ak mal teda cestný priestupok svedka, je povinnosťou policajta takýto dôkazný prostriedok (výpoveď svedka) priložiť ku správe.

Z úvodnej analýzy postavenia policajta, ktoré vyplýva z princípu zákonnosti zakotveného v čl. 2 ods. 2 ústavy a z analýzy procesného postavenia subjektov, ktoré sa zúčastňujú na objasňovaní priestupku môžeme vyvodiť, že orgán objasňujúci priestupok je podľa § 60 ods. 1 zákona o priestupkoch oprávnený vysvetlenia od fyzických (alebo právnických osôb) vyžadovať ale nie je oprávnený ich poskytovať. Ako už bolo uvedené, všetky svoje zistenia uvádza do správy. Preto ani k úkonom, ktoré zákon umožňuje orgánu objasňujúcemu priestupok v správnom konaní svedecká výpoveď nepatrí. Jej podanie policajtom preto môžeme vylúčiť. Nie je však potrebné vylúčiť, aby policajt podanie vysvetlenia správy v prípade, že nie je správnemu orgánu zrozumiteľná. Takýto úkon však nemožno chápať ako osobitný dôkazný prostriedok, ale iba ako súčasť správy ako podkladu pre rozhodnutie.

Po začatí správneho konania je už zákonnou možnosťou orgánu objasňujúceho priestupok iba zúčastniť sa na konaní osobitnými úkonmi. Ide o úkony, ktoré sú v záujme došetrenia skutočností nevyhnutné na prejednanie priestupku podľa § 69 zákona o priestupkoch. Došetrovanie priestupkov je procesným inštitútom, ktorý výnimočne umožňuje správnemu orgánu žiadať orgán objasňujúci priestupok o doplnenie podkladov potrebných pre správne konanie a rozhodnutie vo veci. V praxi môže ísť o prípady nesprávneho alebo neúplného zaobstarania takýchto podkladov.^[23]

5. Právny podklad úkonov správnych orgánov pri zisťovaní podkladov pre rozhodnutie

Pri prejednávaní priestupkov aplikuje správny orgán viacero navzájom prepojených zásad a procesných inštitútov. Vo vzťahu k téme ich budeme skúmať na základe ustanovení správneho poriadku a zákona o priestupkoch, ktoré sú v tomto smere ťažiskovými právnymi predpismi.

a) Terminologické otázky

Na úvod analýzy právnych noriem upravujúcich postup pri rozhodovaní o priestupkoch je potrebné poukázať na jeden z faktorov, ktoré ovplyvňujú rozhodovaciu prax správnych orgánov a často aj súdov. Ide o nesprávne používanie a zamieňanie termínov – zavedených pojmov so zákonodarcom určeným obsahom. Zameriame sa na pojmy podklad rozhodnutia^[24] a dôkazy^[25].

Správny orgán pri zisťovaní podkladov pre rozhodnutie postupuje najmä podľa § 32 a nasl. správneho poriadku. V § 32 sú upravené požiadavky na podklady pre rozhodnutie a ods. 2 predmetného paragrafu zakotvuje vybrané podklady pre rozhodnutie. V § 34 ods. 2 správneho poriadku sú zakotvené vybrané dôkazné prostriedky^[26] a predmetné ustanovenie upravuje spôsob ich použitia v rámci dokazovania.

Podľa § 32 ods. 2 správneho poriadku sú podkladom pre rozhodnutie najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Dôkazy sú teda iba jedným z podkladov pre vydanie rozhodnutia. Podľa § 34 ods. 2 správneho poriadku sú dôkazmi najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka.

Zákonodarca pri takto v zásade otvorenom demonštratívnom výpočte dôkazných prostriedkov vo všeobecnom predpise upravujúcom správne konanie, tiež nezabudol zdôrazniť dôležitosť zásady zákonnosti v správnom konaní, keď v § 34 ods. 1 správneho poriadku zakotvil povinnosť použiť na dokazovanie len tie prostriedky, ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

Treba uviesť, že v množstve odôvodnení rozhodnutí správne orgány nerozlišujú medzi pojmami podklad pre rozhodnutie a dôkaz a používajú ich ako synonymá. Niektoré z rozhodnutí správnych orgánov a súdov napríklad zaraďujú medzi dôkazné prostriedky aj tzv.„výpoveď obvineného“, ktorú § 32 ods. 2 správneho poriadku zaraďuje medzi podklady pre rozhodnutie a označuje ako „vyjadrenie účastníka konania“. Vyjadrenie účastníka konania je výslovne zaradené medzi iné podklady pre vydanie rozhodnutia, než sú dôkazné prostriedky. Iné rozhodnutia zaraďujú medzi dôkazné prostriedky iba tzv. „výpoveď policajta“.^[27] Uvedené nepresnosti sa môžu javiť len ako výrazové „odtiene“, no v praxi spôsobujú nevyváženosť v tom, že v niektorých prípadoch umožňujú účelovo chápať vyjadrenie účastníka konania buď ako „výpoveď obvineného“ a teda osobitný dôkazný prostriedok alebo tiež iba ako určité vysvetlenie k jeho vyjadreniam, a teda súčasť iného podkladu pre rozhodnutie. Obdobne sa takýmto posunom tzv. „výpovedi policajta“ pripisuje dôležitosť a váha dôkazného prostriedku – výpovede svedka.

Nie je možné tvrdiť, že tieto terminologické nepresnosti sú vytvárané zámerne. V ich dôsledku však v situácii, v ktorej má správny orgán dva rovnocenné podklady pre rozhodnutie t.j. tvrdenie z vyjadrenia obvineného a tvrdenie zo správy o výsledku objasňovania priestupku (protichodné avšak rovnocenné v zmysle presvedčivosti a dôveryhodnosti), nedochádza k aplikácii zásady in dubio pro reo. Správny orgán totiž v dôkaznej núdzi využije ako „dôkaz“, svedeckú výpoveď policajta, ktorá dôkaznú situáciu „jednoznačne“ zvráti v neprospech obvineného z priestupku.

V nadväznosti na predchádzajúcu argumentáciou je „výpoveď policajta“ iba úkonom, ktorým môže podať vysvetlenie k niektorým informáciám zo správy, t.j. je podkladom resp. súčasťou podkladov pre rozhodnutie

V nasledujúcej analýze sa budeme venovať prípustnosti využitia „svedeckej výpovede policajta“ pre úplnosť zistenia skutkového stavu na základe vybraných zásad správneho konania. Zo všeobecných zásad činnosti správnych orgánov vyplývajúcich z ustanovení správneho poriadku majú v konaní o priestupkoch osobitný význam zásady, ktoré sa vzťahujú na zisťovanie podkladov pre rozhodnutie^[28]. Ide najmä o zásadu materiálnej pravdy, zásadu voľného hodnotenia dôkazov a zásadu zákonnosti ^[29].

b) Zásada materiálnej pravdy a zásada voľného hodnotenia dôkazov

Na základe zásady materiálnej pravdy^[30] má správny orgán pri zisťovaní podkladov pre rozhodnutie postupovať tak, aby jeho rozhodnutie vychádzalo zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Na tomto základe je jeho povinnosťou zaobstarať si potrebné podklady pre rozhodnutie, ktoré mu umožnia presne a úplne zistiť skutočný stav veci^[31].

Podľa § 32 ods. 2 správneho poriadku správny orgán určuje rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie. Je to na jeho uvážení. Voľná správna úvaha musí byť korigovaná aj procesnou ekonómiou. Na základe uvedeného by mal správny orgán využívať pri rozhodovaní tie podklady, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné.

Naplnenie požiadavky presného a úplného zistenia skutočného stavu vecivyžaduje:

1. vykonať všetky zisťovania potrebné na objasnenie rozhodujúcich okolností (úplnosť zistenia) a

2. zabezpečiť, aby skutkové zistenia odvodené od vykonaných zisťovaní čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia).

Skutkový stav správny orgán zisťuje na základe podkladov pre rozhodnutie, medzi ktoré zaraďujeme aj dôkazy. Predmetom dokazovania sú tvrdenia o skutočnostiach, ktoré správny orgán uznal za dôležité pre rozhodnutie, avšak sú pochybné. ^[32]

Správny orgán je pri modelovej situácii dvoch protichodných tvrdení skutočne v štádiu, kedy je potrebné pristúpiť k dokazovaniu. Je však možné protichodné a preto sporné a pochybné skutočnosti pri cestných priestupkoch zistiť a objasniť na základe „svedeckej výpovede“ policajta obsahujúcej opakované tvrdenie toho istého policajta zo správy?

Podľa rozsudku NS SR č. 8 Sžo 87/2008 má správny orgán hodnotiť dôkazy z hľadiska ich dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti pre rozhodnutie. Ak by sme aj pripustili, že je výpoveď policajta dôkazným prostriedkom, mohlo by ísť o dôkaz dôležitý a podstatný, ktorý môže vyriešiť otázku pochybností o spáchaní priestupku? Nie je skôr svojim obsahom nadbytočný a nepotrebný? Je skutočne možné, aby správny orgán na základe dôkazného prostriedku, s prakticky identickým obsahom so správou, niečo ďalšie vo veci zistil alebo objasnil?

Pri argumentácii, ktorá podporuje možnosť podania „svedeckej výpovede policajta“ sa stretávame so zdôrazňovaním potreby dôsledného využívania zásady voľného hodnotenia dôkazov. Podľa nej správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, prameniaceho zo starostlivého uváženia všetkých okolností prípadu jednotlivo, ako aj v ich súhrne. Patrí mu tiež prisúdiť konkrétnemu dôkazu dôkaznú silu. Musí pritom vychádzať zo všetkého, čo bolo zistené v priebehu zisťovania podkladov. Správny orgán môže pristúpiť k hodnoteniu dôkazov až po tom, keď vyčerpal možnosť odstrániť existujúce rozpory v dôkazoch. Porušením základných zásad správneho konania bude bezdôvodné priklonenie sa správneho orgánu len k dôkazom podporujúcim jedno skutkové zistenie.^[33]

Z rozhodovacej praxe však vyplýva, že pokiaľ z výpovedí policajtov nie je bez pochybností zrejmé napr. šikanózne správanie voči obvinenému, či napr. úplná zhoda ich svedeckých výpovedí svedčiaca o ich dohodnutom obsahu alebo zrejmé rozpory medzi správou a výpoveďou policajta, správne orgány sa úplnej väčšine svojich rozhodnutí o cestných priestupkoch, uspokoja vo svojom myšlienkovom postupe s úvahou, že opakované tvrdenie zo správy prerozprávané policajtom v správnom konaní z hľadiska logiky, dôležitosti a pravdivosti dáva jednoznačný záver o spáchaní priestupku. Tvrdenia obvineného z priestupku zvyknú byť vyhodnotené ako snaha vyhnúť sa zodpovednosti za spáchaný priestupok.

Známym a v ďalších rozhodnutiach často citovaným je rozsudok Nejvyššího správního soudu 4 As 19/2007-114 vyslovujúci sa k osobe policajta a tým aj k dôveryhodnosti jeho výpovede a k osobe obvineného: „…k osobě policisty a tím i věrohodnosti jeho výpovědi Nejvyšší správní soud dodává, že nemá důvodu pochybovat o pravdivosti jeho tvrzení, neboť na rozdíl od stěžovatele neměl policista na věci a na jejím výsledku jakýkoli záujem, vykonával jen svoji služební povinnost…“. Citovaný judikát vychádza z úvahy, že je prirodzené, že osoba, ktorej hrozí postih za priestupok, nie je vo svojej veci nestranná a je pri nej pochopiteľné, ak bude tvrdiť iba také skutočnosti, ktoré sú jej na prospech.

Konania, v ktorých správne orgány alebo súdy zistia šikanózne správanie policajtov^[34] pri objasňovaní priestupku, alebo formulácie opakované v ich výpovediach, ktoré naznačujú ich neobjektívnosť sú exemplárne a judikáty, ktoré sa im venujú sú často citované. To podporuje optimizmus viacerých teoretikov v tvrdeniach, že riadnym postupom pri dokazovaní sa „všetko odhalí“. Dovolím si tvrdiť, že nie je vhodné podceňovať ani schopnosť policajtov poučiť sa z chýb a tiež preceňovať predstavy o hodnotení dôkazov v reáliách správnych orgánov prejednávajúcich priestupky. Z rozsahu rozhodovacej činnosti a z odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov je zrejmé, že sú značne pracovne zaťažené a k hodnoteniu dôkazov pristupujú skôr paušálne. K precíznejšiemu postupu správne orgány netlačí ani väčšina účastníkov konania, ktorí sa kvôli relatívne nízkym sankciám za predmetné priestupky nezvyknú nechať zastupovať advokátom.

c) Zásada zákonnosti

Medzi pochybenia týkajúce sa zisťovania skutkového stavu veci zaraďujeme aj získanie dôkazov takým spôsobom, ktorý je v rozpore so zákonom. V súvislosti s výpoveďou svedka a s jej zákonnosťou právna teória zdôrazňuje najmä zákaz ustanovený v § 35 ods. 2 správneho poriadku týkajúci sa dodržania povinnosti mlčanlivosti. Výsluch svedka v rozpore s týmto zákazom nemožno považovať za dôkazný prostriedok , ktorý je v súlade s právnymi predpismi. ^[35]

Ako sme už uviedli, zásada zákonnosti^[36] má aj v správnom konaní povahu ťažiskovej zásady a vzťahuje sa na celý priebeh správneho konania.

Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich zákonnosti správny orgán posudzuje, či dôkazy boli získané a vykonané spôsobom zodpovedajúcim zákonu alebo či z tohto hľadiska je možné vyčítať určité chyby, t.j. či ide o dôkazy zabezpečené v súlade so zákonom alebo ide o dôkazy nezákonné. K dôkazom, ktoré boli získané alebo vykonané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi totiž nemožno prihliadnuť.^[37]

Tomu, či môže byť „svedecká výpoveď“ policajta získaná v súlade s ústavou a zákonmi sú venované časti príspevku o základných princípoch a zásadách fungovania orgánov verejnej moci.

d) Výpoveď svedka

Výpoveď svedka je dôkazným prostriedkom v správnom konaní avšak správny poriadok pojem svedok nevymedzuje. Právna teória, odpovedajúc aj na vybrané otázky praxe vytvorila vo vzťahu k osobe svedka jeho negatívne vymedzenie, podľa ktorého svedkom nemôžu byť vzhľadom na ich právne postavenie správny orgán, ktorý vo veci koná, účastník konania a zúčastnená osoba. V ďalšom výklade sa budeme venovať porovnaniu právneho postavenia uvedených subjektov správneho konania, ktoré ich z procesného postavenia svedka vylučuje a právnemu postaveniu policajta, ktorý vo fáze pred správnym konaním objasňoval priestupok.

V § 35 správneho poriadku je predovšetkým upravená všeobecná povinnosť každého vypovedať ako svedok. Košičiarová uvádza, že právna teória považuje za svedka osobu, ktorá konkrétne minulé skutočnosti týkajúce sa predmetu správneho konania a potrebné na objasnenie skutočného stavu veci vnímala, poznala vlastnými zmyslami. Svedok vypovedá len o faktickom stave veci. Jeho úlohou nie je hodnotiť význam vypovedaných skutočností. Svedecká výpoveď je čisto osobný, t.j. individuálne na určitú osobu viazaný úkon.

Aj forma, akou policajt uskutočňuje svoju „svedeckú výpoveď“ v správnom konaní sa môže javiť ako správna, keď napr. aj Košičiarová uvádza, že za svedeckú výpoveď treba považovať len ústnu výpoveď pred správnymi orgánom a nemožno ju vykonať tak, že svedok prečíta vopred pripravenú výpoveď^[38].

Je tiež zrejmé, že policajt objasňujúci priestupok skutočne vnímal priestupok vlastnými zmyslami a ani na základe názorov právnej teórie, ktoré vymedzujú v správnom konaní štyri „nezameniteľné“ kategórie jeho subjektov teda:

1. správny orgán,

2 účastník konania,

3. zúčastnená osoba a

4. ostatné subjekty (svedok, znalec, tlmočník…) nie je možné odvodiť, že policajt objasňujúci priestupok nemôže byť svedkom v správnom konaní. Nie je totiž správnym orgánom prejednávajúcim priestupok, zúčastňuje sa konania o priestupku „len“ vo fáze, ktorá správnemu konaniu predchádza. To samozrejme v prípade, že nie je následne aj v pozícii zamestnanca správneho orgánu, ktorý priestupok prejednáva a rozhoduje o ňom v správnom konaní. Mať v správnom konaní procesné postavenie správneho orgánu (jeho zamestnanca) ktorý vo veci koná, a zároveň svedka je vylúčené. Toto tvrdenie nemožno priamo podporiť ustanoveniami správneho poriadku, ale právna teória je jednotná a môžeme ju vyjadriť stanoviskom Košičiarovej, ktorá uvádza, že vzhľadom na svoje právne postavenie v správnom konaní, nemôže ako svedok vystupovať:

1. správny orgán, ktorý vo veci koná,

2. účastník konania,

3. zúčastnená osoba).^[39]

Dodajme tiež, že podľa Sobiharda svedkom síce nemôže byť zamestnanec správneho orgánu, ktorý vo veci koná, čo však nevylučuje, aby ako svedok mohol vystúpiť iný zamestnanec správneho orgánu.^[40]

Na základe uvedených názorov teda tiež nemôžeme vylúčiť, aby policajt podával svedeckú výpoveď a možno predpokladať, že práve na tomto základe spočívajú názory, ktoré svedeckú výpoveď policajta objasňujúceho priestupok nevylučujú.

Pozrime sa však v tejto súvislosti na dôvody, o ktoré sa opiera vylúčenie niektorých subjektov z procesného postavenia svedka.

Účastník konania má hmotnoprávny pomer k veci^[41] a preto aj záujem na určitom vybavení veci. V intenciách teoretického uvažovania o váhe jeho „svedeckej“ výpovede by sa takáto výpoveď musela v každom správnom konaní hodnotiť ako nedôveryhodná. Jeho „svedecká výpoveď“ tiež nie je potrebná, keďže podkladom, ktorý pre rozhodnutie poskytuje, je na základe § 32 ods. 2 správneho poriadku „vyjadrenie účastníka konania“. Je preto možné súhlasiť s odôvodnenosťou vylúčenia účastníka konania z procesného postavenia svedka.

Zúčastnená osoba v konaní vystupuje na obhajobu zákonom chráneného verejného záujmu. Podľa § 15a správneho poriadku, prípadne podľa osobitného predpisu má konkrétne procesné práva, podobné účastníkovi konania, rozsahom však užšie. Právna teória dokonca nevylučuje aby zúčastnená osoba bola súčasne plnoprávnym účastníkom konania^[42] a hmotnoprávny pomer k veci by bol v takýchto prípadoch dôvodom pre vylúčenie z postavenia svedka. Napriek tomu, že vo všetkých ostatných prípadoch by bolo možné uvažovať o podaní svedeckej výpovede aj zúčastnenou osobou s potrebou vyhodnotiť jej hmotnoprávny pomer k veci, právna teória túto možnosť bez bližšieho vysvetlenia vylučuje. Zúčastnená osoba však pochopiteľne môže mať v istom zmysle záujem na určitom vybavení veci, aj keď nie je účastníkom konania na základe žiadnej z definičných častí účastníka konania^[43].

Logiku vylúčenia zúčastnenej osoby z procesného postavenia svedka je možné vidieť v hodnotení dôveryhodnosti jej výpovede, opäť len v intenciách teoretickej „svedeckej“ výpovede. Tu by mohlo ísť o obdobnú argumentáciu ako pri účastníkovi konania jej osobným zainteresovaním. V prípade zúčastnenej osoby by mohlo ísť o záujem na presadzovaní zákonom chráneného záujmu (napr. na ochrane prírody, na základe ktorého môže mať snahu o marginalizovanie záujmu účastníka konania napr. na odstrele zvieraťa).

Zúčastnená osoba má priznané iné procesné práva než je podávanie „svedeckej výpovede“. Môže napr. navrhovať doplnenie podkladu pre rozhodnutie. Ak by sme sa však pridŕžali argumentácie, ktorá umožňuje svedeckú výpoveď policajta objasňujúceho priestupok museli by sme pripustiť možnosť, aby svedkom bola aj zúčastnená osoba. Podobne ako policajt, môže byť zúčastnená osoba v niektorých typoch správnych konaní jediným „svedkom“ skutku a teda ako jediná môže poskytnúť dôkazný prostriedok. Podobne ako policajt chráni zúčastnená osoba verejný záujem. Výlučné sledovanie ochrany verejného záujmu, nestrannosť a nezaujatosť sú tradičnými argumentami pre umožnenie svedeckej výpovede policajta a tiež pre jeho objektívnosť a dôveryhodnosť. Pozri napr. rozsudok NS SR 10 Sžd 29/2012: „…príslušníci polície nielen preto, že sú viazaní Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi, prísahou a svojim spoločenským postavením, ale najmä preto, že nemali žiaden dôvod poškodiť žalobcu a plnili si len úlohy, ktoré im vyplývali z ich služobného zaradenia týkajúceho sa zabezpečovania bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, vypovedali pravdivo a v zhode s objektívne zisteným skutkovým stavom…“

Ochrana verejného záujmu by teda pri rovnakom prístupe nemala byť dôvodom, aby zúčastnená osoba nemohla podať svedeckú výpoveď o skutočnostiach, ktoré vnímala vlastnými zmyslami. Ak však z ochrany verejného záujmu môže vyplývať vzťah k veci (predpojatosť), t.j. záujem na určitom vybavení veci, ktorý z postavenia svedka vylučuje zúčastnenú osobu, nemalo by sa to týkať aj policajta?

Vzťah zúčastnenej osoby k predmetu konania sa tak v určitom zmysle, t.j. v zmysle ochrany verejného záujmu podobá vzťahu (postaveniu) policajta objasňujúceho priestupok. Na rozdiel od policajta a zamestnanca správneho orgánu prejednávajúceho priestupok sa však zúčastnená osoba v žiadne fáze konania na rozhodovaní nepodieľa. Tento fakt však právnu teóriu „nepresvedčil“ o potrebe ponechania možnosti zúčastnenej osobe podať svedeckú výpoveď. Môžeme zhodnotiť, že takýto prístup nie je na škodu veci, keďže zúčastnená osoba má možnosť navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu rozhodnutia (spravidla jej vyjadrenie k predmetu konania podľa § 15a ods. 2 správneho poriadku) ^[44]. Pochybnosť o určitej jej zaujatosti nie je možné vylúčiť.

Účastník konania ani zúčastnená osoba teda nemôžu podávať svedeckú výpoveď a nemajú procesné postavenie svedka. Dôvody ich vylúčenia z pozície svedka sú pochopiteľné.

Zamestnanec správneho orgánu

V prípade správneho orgánu, ktorý vo veci koná, t.j. zamestnanca správneho orgánu, ktorý vo veci koná (a vystupuje teda vo verejno-mocenskej pozícii) sa právna teória bez pochybností zhoduje na tom, že vzhľadom na jeho právne postavenie nemôže byť svedkom. Právnym postavením je pozícia, v ktorej správny orgán v správnom konaní rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach účastníkov konania. Nepochybne je potrebné súhlasiť s tým, že ten kto sa podieľa na rozhodovaní, nemôže byť svedkom v tej istej veci.

Iných zamestnancov správneho orgánu však nie je možné zaradiť do jedinej kategórie, v ktorej každý má rovnaký (ne)vzťah k veci či (ne)záujem na jej určitom vybavení.

Podľa D. Hendrycha je rozhodnutie vo verejnej správe často výsledkom postupných krokov, ba dokonca čiastkových rozhodnutí uskutočňovaných v procese prípravy konečného rozhodnutia inými osobami, než je subjekt oprávnený vo veci rozhodnúť. Preto právna teória rozlišuje subjekt rozhodovania v zmysle formálnom (ten, kto je kompetentný vo veci „finálne“ rozhodnúť) a v zmysle materiálnom je to každý, kto vystupoval v procese prípravy ako poverený „rozhodovateľ“ niektorých čiastkových krokov. Môže dokonca dôjsť k situácii, keď subjekt rozhodovania v materiálnom zmysle fakticky rozhodne o tom, ktorá z možných alternatív pri rozhodovaní v konkrétnej situácii bude predložená na formálne rozhodnutie príslušnému subjektu. ^[45]

Zaujímavou sa v tejto súvislosti javí napríklad aj otázka, či by v procesnom postavení svedka mohol vystupovať iný zamestnanec správneho orgánu, ktorý však bol vylúčený pre predpojatosť^[46]. Podľa § 9 ods. 2 správneho poriadku: „ Z prejednávania a rozhodovania pred správnymi orgánmi je vylúčený aj ten, kto sa v tej istej veci zúčastnil na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného stupňa.“ Na základe predchádzajúceho výkladu je zrejmé, že takýto zamestnanec (obvykle prvého stupňa) nemohol byť v prvom stupni zároveň svedkom. Mohol by byť svedkom v inom, obvykle druhom stupni?

Správny poriadok to priamo nevylučuje a právna teória ani judikatúra sa riešeniu tejto otázky nevenujú. Je pravdepodobné, že si to nevyžiadala prax ale takáto situácia by mohla nastať.

Ak je zamestnanec správneho orgánu vylúčený pre predpojatosť podľa § 9 ods. 2 správneho poriadku z dôvodu zúčastnenia sa na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného stupňa, malo by ísť zároveň aj o dôvod vylúčenia z procesného postavenia svedka. V tomto prípade by totiž mohol v postavení svedka uplatňovať svoje osobné záujmy, napr. korigovať svoju výpoveď v záujme svojej pozície zamestnanca – odborníka.

Nie je teda zrejmé, ako by príslušné orgány pri riešení takejto otázky postupovali. Základnými alternatívami by bolo:

1. rozhodnúť, že vzhľadom na právnu úpravu, ktorá zakotvuje vylúčenie takéhoto zamestnanca pre predpojatosť z prejednávania a rozhodovania vo veci nie je možné napr. v odvolacom konaní pripustiť (v zásade ako nový dôkazný prostriedok, čo nie je ani v odvolacom konaní vylúčené) ani svedeckú výpoveď takéhoto zamestnanca.

2. vysporiadať sa podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov s vierohodnosťou takejto svedeckej výpovede. Ak však zákonodarca uvážil, že je takýto zamestnanec správneho orgánu predpojatý na to, aby vo veci rozhodol, môže úvaha správneho orgánu pripustiť, že jeho svedecká výpoveď je vierohodná?

V prípade zamestnanca správneho orgánu, ktorý objasňoval priestupok a vypracoval správu treba uviesť, že:

1. prípravou podkladov pre rozhodnutie sa podieľal na rozhodovaní vo veci.

2. napriek tomu, že ho žiadny právny predpis priamo nevylučuje z postavenia svedka, môže mať záujem na určitom vybavení veci tak, ako iné subjekty správneho konania, ktoré procesnú pozíciu svedka zastávať podľa názorov právnej teórie a tiež právnej praxe nemôžu. Dôvody pochybností o nestrannosti policajta je možné citovať z rozsudku Najvyššieho správneho súdu č. 7 As 83/2010: „ …policajta je možné považovať za nestranného svedka vtedy, ak nie je žiadnym spôsobom motivovaný, či už negatívne alebo pozitívne, aby jeho svedectvo viedlo k určitému výsledku daného konania. To napr. znamená, že pochybnosť o nestrannosti policajta ako svedka môže vzniknúť vtedy, ak je policajt hodnotený, a to priamo alebo nepriamo, skryto alebo oficiálne, podľa toho, s akou úspešnosťou sa mu darí dosahovať postih jednotlivcov za priestupky alebo iné protiprávne konanie. Ak je chválený alebo odmeňovaný v prípade, že sa mu darí zistiť a odhaliť vysoký či nadpriemerný počet priestupkov, alebo je naopak kritizovaný či penalizovaný, ak sa mu to nedarí. To je potom dôvod na skúmanie vierohodnosti, pravdivosti a presvedčivosti jeho svedeckej výpovede. Najvyšší správny súd v žiadnom prípade nemá za to, že uvedené pozitívne či negatívne motivačné dôvody nevyhnutne vedú v masovom meradle k tomu, že policajti ako svedkovia vypovedajú vedome nepravdu. Iba upozorňuje, že môžu viesť v niektorých prípadoch k takému konaniu a v iných prípadoch môžu vyvolať v policajtovi subjektívne presvedčenie, že určité skutočnosti videl, aj keď sa nestali, alebo naopak nevidel, aj keď sa stali. „

Napriek vypočítaným dôvodom, pre ktoré nie je možné v zásade žiadneho policajta objasňujúceho priestupky považovať za nestranného „svedka“ v správnom konaní, dospel Najvyšší správny súd k záveru, ktorý je protichodný s jeho analýzou dôvodov záujmu na určitom vybavení veci. „Svedecká výpoveď“ policajta by mala byť na základe uvedeného prakticky v každom správnom konaní vyhodnocovaná ako nedôveryhodná a preto nie je ani žiadny dôvod sa nehospodárne predlžovať správne konanie jej hodnotením.

Postavenie a vzťah k finálnemu rozhodnutiu vo veci sú v prípade „iného zamestnanca správneho orgánu“, ktorý sa v žiadnej fáze konania o priestupku na rozhodovaní nezúčastňoval a príslušníka Policajného zboru, ktorý v konaní o priestupku pripravoval podklady pre rozhodnutie (správu) sú rozdielne.

Na základe jeho právneho postavenia a na základe jeho záujmu na určitom vybavení veci je potrebné policajta objasňujúceho priestupok zaradiť medzi tie subjekty, ktoré nemôžu vystupovať v procesnom postavení svedka v správnom konaní.

K požiadavke nestrannosti na zamestnanca správneho orgánu, ktorý v priestupkovej veci rozhoduje

Vecne príslušnými na objasňovanie cestných priestupkov sú podľa § 58 ods. 4 písm. c) zákona o priestupkoch orgány Policajného zboru^[47]. Sú nimi okresné dopravné inšpektoráty okresných riaditeľstiev Policajného zboru^[48]. Orgány Policajného zboru sú podľa § 52 ods. 2 písm. a) zákona o priestupkoch aj vecne príslušnými správnymi orgánmi na prejednávanie priestupkov spáchaných porušením všeobecne záväzných právnych predpisov o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. V prvom stupni priestupky prejednávajú okresné dopravné inšpektoráty okresných riaditeľstiev Policajného zboru^[49].

V súvislosti s takto určenou vecnou príslušnosťou na konanie o priestupkoch sa javí ako zaujímavá tiež otázka, či pri cestných priestupkoch vyhovuje požiadavke nestrannosti zamestnanec správneho orgánu prejednávajúci priestupok a rozhodujúci vo veci, ktorý pripustí svedeckú výpoveď iného zamestnanca toho istého orgánu t.j. útvaru Policajného zboru^[50]? Berieme pritom samozrejme do úvahy fakt, že z hľadiska funkčnej príslušnosti policajt objasňujúci priestupok nie je súčasťou organizačnej zložky správneho orgánu, ktorá vo veci rozhoduje.

Procesný inštitút vylúčenia z prejednávania a rozhodovania je založený na požiadavke nestrannosti správneho orgánu, ak má konanie spĺňať požiadavky práva na spravodlivý proces. Ako uvádza S. Košičiarová, ak je zamestnanec verejnej správy pri rozhodovaní zaujatý, nerozhoduje objektívne. Podľa čl. 4 bodu 4 odporúčania Výboru ministrov Rady Európy č. (2007) 7 o dobrej verejnej správe by mal členský štát Rady Európy zabezpečiť, aby zamestnanci verejnej správy vykonávali svoje povinnosti nestranne, bez ohľadu na ich vlastné osobné presvedčenie a záujmy. Základným predpokladom presadzovania tejto požiadavky je, aby zákon upravoval mechanizmus zaručujúci, že sa na rozhodnutí nebude podieľať osoba, ktorej záujmov sa rozhodnutie dotýka (priamo alebo nepriamo). Môže ísť pritom o osobné, finančné alebo iné záujmy. Zamestnanec verejnej správy by nemal byť pri rozhodovaní ovplyvnený ani svojou vnútornou podporou, resp. sympatiami k určitému spôsobu riešenia prípadu. Do úvahy prichádzajú aj ďalšie skutočnosti, ktoré však musia mať spoločnú jednu vlastnosť – odôvodnene oslabujú dôveru adresáta v objektívnosť rozhodovania a rozhodnutia. Obzvlášť dôležité je to v prípadoch aplikácie noriem obsahujúcich voľné uváženie. Správny poriadok upravuje procesný mechanizmus vylúčenia úradných osôb z prejednávania a rozhodovania veci, u ktorých nie je dostatočná záruka, že budú postupovať bez nežiaduceho uplatňovania svojich osobných záujmov.^[51]

Je možné zhodnotiť, že pozícia zamestnanca správneho orgánu, ktorý vo veci cestného priestupku rozhoduje v značnej miere zodpovedá predpokladom pre vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. Podľa nášho právneho poriadku^[52] síce nie je možné takéhoto zamestnanca správneho orgánu vylúčiť pre predpojatosť, ide však o jeden z argumentov, ktoré prakticky naznačujú nemožnosť objektívneho hodnotenia svedeckej výpovede zamestnanca toho istého vecne príslušného správneho orgánu. Faktormi, ktoré ovplyvňujú vzťahy medzi zamestnancami sú vzťahy kolegiality, záujmu na pracovnej úspešnosti orgánu, priateľstva, nepriateľstva, vzťahy v rámci odmeňovania, preraďovanie z jednej organizačnej zložky do druhej a pod.

6. Pravidlá činnosti orgánov verejnej správy, princípy a zásady

Orgány, ktoré konanie o priestupkoch uskutočňujú, sú povinné pri svojom postupe ako všetky orgány verejnej správy, aplikovať niekoľko druhov, resp. úrovní zásad. Týmto sa budeme venovať osobitne vo vzťahu k inštitútu dokazovania.

V nasledujúcom texte budeme postupovať v poradí od vybraných všeobecných princípov fungovania verejnej správy po špeciálne zásady správneho konania. V prvom rade sa zameriame na tzv. európsky rozmer dokazovania, osobitne na princípy práva na spravodlivý proces, na základné princípy fungovania všetkých orgánov verejnej moci a tiež na vybrané zásady správneho konania

Tieto budeme skúmať z toho hľadiska, či určujú limity, hranice či mantinely, v ktorých sa má správny orgán (a tiež orgán objasňujúci priestupky) pohybovať pri určovaní okruhu subjektov správneho konania (osobitne priestupkového konania) a úkonov, ktoré v správnom konaní môžu tieto subjekty uskutočňovať.

Právny podklad činnosti verejnej správy všeobecne

Podľa Hendrycha je činnosť verejnej správy súhrnným názvom najmä pre úlohy, ktoré má verejná správa plniť, formy, v ktorých je verejná správa vykonávaná a tiež napríklad pre pravidlá konania, ktorými je viazaná pri svojom rozhodovaní. Ide o činnosť, ktorá sa riadi určitými pevne stanovenými pravidlami. Tieto pravidlá, nie výlučne právnej povahy, vyznačujú verejnú správu ako činnosť organizovanú a stabilizujúcu, ktorá sa pričítava organizačným jednotkám označovaným ako nositelia alebo vykonávatelia verejnej správy ustanovením ich pôsobnosti. ^[53] Ďalej tiež uvádza, že pre činnosť verejnej správy platí, že sa vykonáva ako činnosť organizovaná vždy v určitých formách a správny orgán je často priamo viazaný použiť určitú formu činnosti, inokedy je možné, aby si zvolil medzi rôznymi formami. So záväzne stanovenými formami činnosti sú spájané oprávnenia tohto orgánu jednostranne niečo prikazovať, zakazovať, povoľovať a pod., t.j. autoritatívne rozhodovať o právach a povinnostiach a právom chránených záujmoch fyzických osôb a právnických osôb. ^[54]

Právo na dobrú správu

Koncepciu dobrej správy tvoria základné požiadavky na kvalitu činnosti spravujúcich subjektov voči adresátom ich pôsobenia. Tieto požiadavky sa vyvíjali vo viacerých dokumentoch Rady Európy a tiež v rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva a Európskeho súdneho dvora. Jedným z dokumentov, ktoré upravujú a konkretizujú základné princípy a zásady práva na dobrú správu je aj Európsky kódex dobrej správnej praxe (ďalej len „kódex“). Kódex v prvom rade uvádza zásadu zákonnosti, podľa ktorej rozhodnutia ovplyvňujúce práva a záujmy jednotlivcov musia mať základ v práve. Z ostatných uveďme ešte zásadu legitímneho očakávania a zásadu objektivity pri rozhodovaní.^[55]

Pojem dobrá správa tiež zodpovedá svojím obsahom predstave o uskutočňovaní verejnej správy, ktoré sme ako jej adresáti oprávnení požadovať. Niektoré z očakávaní sú vo vzťahu ku konkrétnym úkonom resp. činnosti vykonávateľov verejnej správy vyjadrené ako: dodržiavanie právneho poriadku, nestrannosť, predvídateľnosť, presvedčivosť či primeranosť^[56].

Právo na spravodlivý proces

V štátoch, ktoré sú členmi Rady Európy, sa na postihovanie priestupkov ako aj ostatných správnych deliktov, vzťahujú princípy trestania tak, ako vo všetkých veciach trestného charakteru. Tieto princípy tvoria koncepciu práva na spravodlivý proces^[57], ktorého podstatu predstavuje zachovávanie právnych požiadaviek v priebehu konania pred orgánom verejnej moci. Spomínané princípy sú obsiahnuté v medzinárodných zmluvách, pričom osobitné postavenie má medzi nimi Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).

Konanie o priestupkoch je teda „trestným správnym konaním“ a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru musí mať osoba, proti ktorej sa vedie konanie v každom z konaní trestného charakteru, možnosť domôcť sa práva na spravodlivý proces^[58]. Z tohto dôvodu je potrebné zaoberať sa otázkou, či a v akom rozsahu princípy práva na spravodlivý proces ovplyvňujú postup pri dokazovaní v konaní o priestupkoch.

Z komplexu princípov tvoriacich právo na spravodlivý proces spomeňme vo vzťahu k téme príspevku tie, ktoré zaručujú právo na riadne dokazovanie. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru má každá osoba obvinená z trestného činu právo na:

a) podrobné oboznámenie s povahou a dôvodom obvinenia vznesenému proti nemu, a to v jazyku, ktorému rozumie a bez meškania,

b) primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby,

c) obhajobu, a to či už osobne alebo prostredníctvom obhajcu, ktoré si vyberie (vrátane práva na bezplatného obhajcu ak nemá dostatok prostriedkov a spravodlivosť to vyžaduje),

d) priame alebo príslušným orgánom sprostredkované vypočúvanie svedkov proti sebe a tiež právo na predvolanie a vypočúvanie svedkov v jej prospech za tých istých podmienok, ktoré sa uplatnia pri svedkoch v jej neprospech,

e) bezplatnú pomoc tlmočníka.

Ako uvádza Svák, čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru obsahuje len jeden z aspektov práva na riadne dokazovanie. V ďalšom je potrebné riadiť sa všeobecnými zásadami práva na spravodlivý súdny proces^[59]. S. Košičiarová uvádza, že posúdenie otázky, či v postupe pred orgánom verejnej moci došlo k porušeniu práva obvineného na riadne dokazovanie, sa deje vždy vo vzájomných súvislostiach s ostanými okolnosťami priebehu dokazovania a musí byť posúdené z prípadu na prípad. ^[60]

Európsky súd pre ľudské práva, ktorý významne ovplyvňuje nielen judikatúru členských štátov Rady Európy ale aj ich vnútroštátnu právnu úpravu, v známom rozsudku vo veci Schenk proti Švajčiarsku konštatoval, že aj keď čl. 6 Dohovoru zaručuje právo na spravodlivý proces, neustanovuje žiadne pravidlá, týkajúce sa prípustnosti dôkazov. Tie sú v prvom rade záležitosťou úpravy podľa vnútroštátnych právnych predpisov. Výnimky z tohto stanoviska, týkajúce sa napríklad otázky prípustnosti výpovede anonymného svedka, sa k predmetnej téme nevzťahujú.

Možno zhodnotiť, že Dohovor, ako aj ďalšie pramene práva na spravodlivý proces^[61] pohybujúc sa na úrovni princípov, neustanovujú konkrétne zásady týkajúce sa prípustnosti dôkazov a bližšie neupravujú pravidlá ich prijatia či neprijatia správnym orgánom.

V nasledujúcom texte budeme v prvom rade skúmať princíp zákonnosti, ako jeden zo základných princípov právneho štátu a teda aj fungovania orgánov verejnej moci a osobitne ich “podskupiny“ orgánov verejnej správy. Treba tu ešte uviesť, že ide aj o základný princíp tzv. európskeho správneho práva.

Základné princípy a zásady fungovania orgánov verejnej moci (právny štát)

Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov nevymedzuje obsah princípu právneho štátu zakotvený už v jej prvom článku. V zmysle všeobecne akceptovaných znakov právneho štátu však môžeme konštatovať, že v právnom štáte sa musia všetky dôležité spoločenské vzťahy upravovať a riešiť právnymi prostriedkami. Princíp právneho štátu, ktorý je zakotvený v čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky premietol Ústavný súd Slovenskej republiky do materiálneho modelu právneho štátu.^[62]

V súčasných odborných prameňoch sú niektoré požiadavky materiálneho právneho štátu vyjadrené napr. takto: princípom legality rozumieme to, že určitá funkcia štátnej moci sa nadobúda a vykonáva v súlade s právom a tiež napr. princíp právnej istoty vyjadruje aj to, že konanie štátnych orgánov musí byť v rámci určitých hraníc pre občana predvídateľné.^[63]

Môžeme teda zhrnúť, že na základný ústavnoprávny princíp nadväzujú ďalšie ústavné princípy. Spoločne tvoria základný rámec pre štátne a iné orgány, ktoré uskutočňujú verejnú moc.

Teda aj pre fungovanie verejnej správy je ťažiskovým princíp zákonnosti. Je vymedzený v čl. 2 ods. 2 ústavy slovami: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“

Postavenie človeka je v čl. 2 ods. 3 ústavy vyjadrené slovami: „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané …“.

Prusák poukazuje tiež na rozdiel medzi právnym a policajným štátom (štátom, v ktorom dominuje štátna správa, exekutíva, polícia) : „Z dominantného postavenia exekutívy v policajnom štáte tiež vyplýva, že orgánom štátnej správy je dovolené všetko, okrem toho, čo im nie je zakázané. Naopak občanom je dovolené len to, čo im právo priznáva …“. Idea právneho štátu, teda štátu v ktorom vládne právo je založená na tom, že „štát, štátne orgány môžu postupovať len na základe práva a len spôsobom ustanoveným právom. Jedným z podstatných znakov právneho štátu je totiž zákonnosť, legalita, čiže viazanosť všetkých, no najmä štátnych orgánov platným právom. Cieľom je sebalimitácia štátnej moci platným právom. Viazanosť štátu právom sa musí uplatňovať jednak v oblasti viazanosti štátu ústavou, ústavnými zákonmi a zákonmi, ako aj v oblastiach ich vykonávania orgánmi štátnej správy len na základe zákonov a v ich medziach. Všeobecne ústavné a zákonné obmedzenie štátnej moci vyjadruje limitáciu držiteľov moci ustanovenou právomocou.^[

Aký je význam a účel princípov právneho štátu? Okrem iných cieľov by mali prispievať k zamedzovaniu obchádzania či až zneužívania práva.

Na princíp zákonnosti, ako podstatný znak právneho štátu nadväzuje aj zásada zákonnosti upravená v § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). Táto zásada zaväzuje nielen všetky správne orgány ale aj ostatné subjekty správneho konania, aby postupovali v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi^[.

Záver

Pri odhaľovaní priestupku a jeho páchateľa v prípade cestných priestupkov nie je bežnou praxou príslušníkov Policajného zboru používanie videozáznamu prípadne fotodokumentácie, čo je odôvodňované najmä vysokými nákladmi na ich obstaranie. Nedostatok technického vybavenia na vyhotovenie objektívnych dôkazných prostriedkov, preklenula prax správnych orgánov, podporovaná pochopením pre túto situáciu aj zo strany súdov, „zavedením“ dôkazného prostriedku výpovede svedka – policajta, ktorý priestupok objasňoval.

Podľa nášho názoru však najmä princíp zákonnosti, ako základný princíp právneho štátu neumožňuje hľadieť na výpoveď policajta v správnom konaní ako na svedeckú výpoveď takej fyzickej osoby, ktorá nevystupuje vo verejno-mocenskom postavení.

Príslušník Policajného zboru objasňujúci priestupky má podľa čl. 2 ods. 2 ústavy a na základe zákonov upravujúcich jeho postavenie presne stanovenú právomoc, teda má priamo určené povinnosti a oprávnenia, ktoré vymedzujú aj úkony, ktoré je oprávnený vo svojom postavení vykonávať. Ako vyplýva z našej analýzy, pri pozorovaní priestupku nie je príslušník Policajného zboru „obyčajnou fyzickou osobou“ ale verejným činiteľom a svoje pozorovanie uvádza do správy o výsledku objasňovania priestupku. Táto správa je podkladom pre vydanie rozhodnutia v správnom konaní o priestupku. V prípadoch, v ktorých je potrebné v správnom konaní správu ústne vysvetliť alebo doplniť, nie je možné takúto výpoveď chápať ako svedeckú výpoveď a teda osobitný dôkazný prostriedok. V prvom prípade má byť vysvetlenie buď súčasťou zápisnice zo správneho konania alebo má byť uvedené v úradnom zázname, v druhom prípade je dodatkom správy.

Analyzovali sme najmä rozhodnutia správnych orgánov a judikáty, ktoré odôvodňujú podanie „svedeckej výpovede“ policajtom tzv. dôkaznou núdzou a tým, že s jeho dôkaznou silou je potrebné sa vyrovnať v rámci aplikácie zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa § 34 ods. 5 správneho poriadku. Napríklad v rozsudku NS SR 1 Sžd/39/2012: „ Za súčasnej konštrukcie objasňovania priestupkov nemožno očakávať objasnenie akéhokoľvek priestupku najmä v doprave, bez výpovede, či bez výpovedí zakročujúcich príslušníkov polície, ktorí sú podľa zákona o Policajnom zbore nielen zakročujúcimi orgánmi voči priestupcom, ale podľa § 35 správneho poriadku i svedkami páchania priestupkov.“ „ … objektívnosť a obsah ich výpovede hodnotí správny orgán rozhodujúci o priestupku v prvom i druhom stupni rovnako ako ostatné dôkazy, pokiaľ boli vo veci zabezpečené. Výpovede príslušníkov polície nemajú žiadne zvláštne postavenie medzi ostatnými dôkazmi v priestupkovom konaní. Vzhľadom na to, že sú však často jediné, musia byť hodnotené veľmi dôsledne.“ Treba poznamenať, že nielen citované rozhodnutie NS SR, ale aj iné dôležité rozhodnutia „jedným dychom“ uvádzajú, že výpovede príslušníkov polície sú „často jedinými dôkazmi“ a v inom odseku odôvodnení uvádzajú, že vyjadrenie účastníka konania je im rovnocenné. V malom percente prípadov je síce možné, že účastník konania v správnom konaní mlčí ale v drvivej väčšine tvrdí, že je priestupok nespáchal. Z praxe teda vyplýva, že proklamovaná rovnocennosť vyjadrenia účastníka konania v skutočnosti nie je rešpektovaná. Ako vyplýva z judikatúry, vyjadrenie účastníka konania zaváži obvykle len v tých prípadoch, v ktorých sú výpovede policajtov rozporné, tak ako v prípade toho istého rozhodnutia NS SR 1 Sžd/39/2012: „ Pokiaľ správne orgány bez akýchkoľvek pochybností nepreukážu, že sa skutok stal a spáchal ho obvinený z priestupku a zároveň je priestupkom, nemožno založiť výrok o vine len na z jediného zdroja pochádzajúcom tvrdení, navyše rozpornom, obsiahnutom vo výpovedi policajtov a správe o výsledku objasňovania, ktorému dá správny orgán prednosť pred rovnocenným vyjadrením účastníka konania.“

V správnych konaniach o cestných priestupkoch, v ktorých sa policajt alebo policajti nedopustili rozporov v jednoduchých tvrdeniach o napr. nezapnutom bezpečnostnom páse nemá účastník konania prakticky šancu zvrátiť skutkový stav svojim vyjadrením proti svedeckej výpovedi, či prípadne dvom svedeckým výpovediam policajtov.

Zásada materiálnej pravdy a zásada voľného hodnotenia dôkazov ako základné zásady týkajúce sa zisťovania skutkového stavu veci sú v praxi najmä pracovne vyťažených správnych orgánov premietnuté do jednoduchej rovnice, kde jediný dôkazný prostriedok položený na misku váh vec rozhodne. Takýto, dalo by sa povedať „matematický“ prístup k hodnoteniu dôkazov, na úkor napr. aplikácie zásad logického uvažovania je zrejmý aj v konaniach, ktoré sú postavené na dôkazných prostriedkoch v podobe znaleckých posudkov. Ak sú dva znalecké posudky protichodné, je aj na základe právnych názorov vyslovených v judikátoch potrebné dať vypracovať tretí posudok, ktorý je v konaní tým rozhodujúcim.

Pri cestných priestupkoch je rešpektovaným riešením použiť namiesto objektívneho dôkazného prostriedku, videa alebo obrazového záznamu „svedeckú“ výpoveď policajta, prípadne až dve svedecké výpovede policajtov vykonávajúcich kontrolu dodržiavania pravidiel cestnej premávky. Dodajme ešte, že povinnosť správneho orgáne obligatórne uskutočniť v prvom stupni priestupkového konania ústne pojednávanie, kam prizýva nielen účastníkov konania ale tiež všetky ďalšie osoby, ktorých prítomnosť je na ústnom pojednávaní potrebná, napr. svedkov a z toho vyplývajúca nevyhnutná prítomnosť policajtov na množstve ústnych pojednávaní, nevyhnutne musí obmedzovať plnenie ich základných zákonných povinností.

Na základe uvedeného zastávam názor, že takýto stav nie je možné rešpektovať. V súčasnosti už napríklad pri niektorých priestupkoch nie je zaužívané vysloviť rozhodnutie o vine a sankcii bez objektívneho dôkazného prostriedku napr. výstupu z testu na alkohol. Preto tak, ako u nás nie je obvyklé, na rozdiel od niektorých štátov merať hladinu alkoholu dýchnutím do „služobnej čiapky policajta“ bude potrebné zamerať sa na zaobstarávanie objektívnych dôkazných prostriedkov pri všetkých druhoch priestupkov. Súčasná prax správnych orgánov nie je v súlade zo základnými princípmi a zásadami fungovania verejnej správy.

Autor: doc. JUDr., Mária Srebalová, PhD.

Zdroj: https://www.legalis.sk/sk/casopis/pravny-obzor/k-postaveniu-svedka-v-spravnom-konani-je-mozne-v-priestupkovom-konani-pouzit-ako-dokazny-prostriedok-svedecku-vypoved-policajta-ktory-objasnoval-priestupok.m-537.html

Úvod

teória skupiny obchodných spoločností sa v súčasnosti predo- všetkým z dôvodu významného majetkového, personálneho prí- padne iného prepájania rôznych obchodných spoločností, dostáva do popredia nielen v právnej doktríne práva obchodných spoločností, no aj v aplikačnej právnej praxi, nakoľko so sebou prináša mnoho právnych výziev. aktuálnosť a významnosť inštitútov teórie skupiny obchodných spoločností v medzinárodnom kontexte podčiarkujú aj realizované iniciatívy na pôde európskej únie (ďalej len „eÚ“) majúce za cieľ harmonizáciu právnej úpravy inštitútov predstavu- júcich teóriu skupiny obchodných spoločností v jednotlivých jej členských štátoch eÚ. Právne výzvy, ktoré so sebou teória skupiny obchodných spoločností prináša, sa netýkajú výhradne verejnopráv- nych odvetví (napr. daňového práva v podobe povinnosti obligatór- nosti aplikácie pravidiel transferového oceňovania v prípade reali- zácie nančných transakcií medzi závislými osobami podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, alebo právnej regulácie vedenia účtovníctva a účtovného vykazovania sku- piny obchodných spoločností v podobe povinnosti zostavovania kon- solidovanej účtovnej závierky za celú skupinu účtovných jednotiek tvoriacich skupinu obchodných spoločností v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskor- ších predpisov), no významne zasahujú aj do práva obchodných spo- ločností, imanentnej súčasti obchodného práva, a to predovšetkým v otázkach správy a riadenia skupiny obchodných spoločností, resp. jednotlivých obchodných spoločností patriacich do konkrétnej sku- piny obchodných spoločností. v tomto príspevku sa budeme bližšie zaoberať vybraným aspektom (inštitútom) teórie skupiny obchodných spoločností, a to predovšetkým v súvislosti s problematikou správy a riadenia v rámci skupiny obchodných spoločností (tzv. group gover- nance), s dôrazom na špecifiká práva obchodných spoločností Slo- venskej republiky (ďalej len „sr“).

V úvodnej časti tohto príspevku v logickej postupnosti najskôr vymedzíme pojem skupina obchodných spoločností a naše chápanie obsahu a rozsahu problematiky správy a riadenia obchodných spoloč- ností v rámci skupiny obchodných spoločností resp. celkovej správy a riadenia skupiny obchodných spoločností, ďalej poukážeme na inštitúty teórie skupiny obchodných spoločností, ktoré sú v stave de lege lata(1) súčasťou práva obchodných spoločností v právnych pod- mienkach Sr, ktoré je komplexne upravené a kodi kované v druhej časti zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „obchodný zákonník“), a následne za účelom medzinárodnej právnej komparácie a konfrontácie platnej právnej úpravy skúmanej problematiky v Obchodnom zákonníku s právnymi režimami v iných krajinách, budeme analyzovať inštitúty teórie sku- piny obchodných spoločností, ktoré sú súčasťou pozitívneho práva obchodných spoločností v českej republike (ďalej len „čr“), t. j. sú zakotvené v prvej časti zákona č. 90/2012 Sb., o obchodních spo- lečnostech a družstvech (zákon o obchodních korporacích), v znení neskorších predpisov (ďalej len „zok“). v poslednej časti tohto prí- spevku sa osobitne zameriame na analýzu vybraných otázok proble- matiky správy a riadenia v rámci skupiny obchodných spoločností (ďalej len „group governance“), ktorú môžeme zaradiť za imanentnú súčasť a inštitút teórie obchodných spoločností, vrátane posúdenia ich legislatívneho zakotvenia v stave de lege lata v právnych pod- mienkach Sr a formulácie odporúčaní de lege ferendae, a to aj v kon- texte medzinárodnej komparácie s právnou úpravou inštitútov teórie obchodných spoločností v čr.

1. Skupina obchodných spoločností ako právny inštitút

Skupina obchodných spoločností ako právny inštitút sa tradične spája s majetkovým (vlastníckym) prepojením medzi obchodnými spoločnosťami s vlastnou právnou subjektivitou. Skupina obchodných spoločností zo štrukturálneho hľadiska pozostáva z materskej spoloč- nosti (parent company) a viacerých priamo alebo nepriamo ovládaných dcérskych spoločností (direct/indirect subsidiaries).(2) v právnych sys- témoch niektorých členských štátov eÚ sa skupine obchodných spo- ločností priznáva vlastná právna subjektivita (napr. Francúzsko alebo nemecko), v iných jurisdikciách skupinám obchodných spoločností nie je platným právom obchodných spoločností vlastná právna subjekti- vita priznaná (t. j. samotné skupiny obchodných spoločností právnou subjektivitou nedisponujú), a jedinými subjektmi s právnou subjektivi- tou sú jednotlivé obchodné spoločnosti patriace do predmetnej skupiny obchodných spoločností.(3) vymedzenie skupiny obchodných spoloč- nosti výhradne prostredníctvom kritéria majetkového prepojenia (resp. ovládania) obchodných spoločností však určite nestačí na identi káciu všetkých obchodných spoločností, medzi ktorými existujú také vzťahy prepojenia, ktoré svojou významnosťou môžu rezultovať do koor- dinácie činnosti a riadenia medzi týmto obchodnými spoločnosťami. Spoločné vlastníctvo resp. majetkové prepojenie medzi obchodnými spoločnosťami predstavuje prvý indikátor príslušnosti predmetných obchodných spoločností do skupiny obchodných spoločností, a teda ako uvádza aj Ho, kritérium majetkového prepojenia medzi obchod- nými spoločnosťami síce jasnejšie de nuje, kde skupina obchodných spoločností začína, no odpoveď na otázku, kde skupina obchodných spoločností vo všeobecnej rovine končí, je komplexnejšia ťažšie presne determinovateľné.(4)

V tomto zmysle možno za ďalšie smerodajné kritérium príslušnosti obchodnej spoločnosti do skupiny obchodných spoločností označiť prvok kontroly medzi materskou spoločnosťou a dcérskou spoloč- nosťou, a to predovšetkým v podobe držby väčšiny hlasovacích práv na valnom zhromaždení dcérskej spoločnosti zo strany materskej spoločnosti, spojenej okrem iného s právomocou materskej spoločnosti rozhodovať o personálnom obsadení štatutárneho orgánu (prípadne aj o samotnej kreácii a personálnom obsadení kontrolného, dozorného, orgánu) dcérskej spoločnosti, prípadne kontroly zo strany materskej spoločnosti založenej zmluvne (kontraktuálne), a to napr. formou dohody o výkone hlasovacích práv, bez nutnosti disponovania väčši- novým či eventuálne aj akýmkoľvek majetkovým podielom materskej spoločnosti v dcérskej spoločnosti.

Vymedzenie obsahu a rozsahu právneho inštitútu skupiny obchod- ných spoločností teda predstavuje komplexnú úlohu. v nadväznosti na uvedené konštatovanie je možné zároveň vysloviť tvrdenie, že aj inšti- túty, ktoré by sme mohli zaradiť do teórie skupiny obchodných spoloč- ností formulovanej v právnej doktríne, predstavujú charakterovo rôz- norodú a obsažnú množinu právnych inštitútov. Z uvedeného dôvodu sa na účely tohto vedeckého príspevku zameriavame na analýzu vybra- ných inštitútov teórie skupiny obchodných spoločností, a to na proble- matiku group governance.

2. Group governance – správa a riadenie skupiny obchodných spoločností

V rámci skupiny obchodných spoločností môžu vznikať rôzne kon- ikty záujmov medzi členmi skupiny obchodných spoločností, prípadne inými záujmovými skupinami, ktoré sú predmetom group governance, t. j. problematiky správy a riadenia jednak samotnej skupiny obchod- ných spoločností, ktorú si dovolíme označiť z dôvodu majetkového či riadiaceho prepojenia za jeden subjekt spoločného záujmu, ako aj obchodných spoločností, ktoré možno identi kovať ako členov tejto skupiny. vo všeobecnosti možno group governance vymedziť ako špe- ci ckú problematiku vyvažovania a hľadania optimálneho pomeru medzi záujmami materskej spoločnosti a jednotlivých obchodných spoločností patriacich do skupiny obchodných spoločností (dcér- skych spoločností) s dominantným postavením materskej spoloč- nosti.(5)

Možné problémy group governance vyplývajúce z vyššie formulo- vaného a inertne prítomného kon iktu záujmov v rámci správy a ria- denia skupiny obchodných spoločností medzi materskou spoločnosťou a dcérskymi spoločnosťami, identi kujeme predovšetkým v týchto dvoch základných okruhoch problémov resp. otázok:

1) Správa a riadenie (resp. konanie) dcérskej spoločnosti vo vzťahu k záujmom materskej spoločnosti a samotnej sku- piny obchodných spoločností, v rámci ktorého vyvstávajú najmä nasledovné otázky:

a) v akom rozsahu má materská spoločnosť kontrolovať a zasa- hovať do správy a riadenia dcérskej spoločnosti?

1. b) Má dcérska spoločnosť konať v zhode a v súlade so záujmami materskej spoločnosti, a to predovšetkým v prípade, ak takéto konanie dcérskej spoločnosti by síce bolo v záujme a v pro- spech materskej spoločnosti a samotnej skupiny obchodných spoločností, no v neprospech dcérskej spoločnosti ako súčasti skupiny obchodných spoločností?
2. c) Mámaťvalnézhromaždenie,prípadneštatutárnyčiinýorgán, materskej spoločnosti možnosť udeľovať záväzné pokyny či inak ovplyvňovať konanie dcérskej spoločnosti (vrátane obchodného vedenia dcérskej spoločnosti), a to berúc do úvahy aj všeobecne prijímaný princíp nezávislosti konania štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti, ktorý je v rámci obchodného vedenia obchodnej spoločnosti viazaný (obme- dzený) výlučne pokynmi spoločníkov obchodnej spoločnosti (v pôsobnosti valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti) alebo samotnou spoločenskou zmluvou či stanovami obchod- nej spoločnosti riadne prijatými spoločníkmi obchodnej spo- ločnosti, za súčasného dodržania povinnosti štatutárneho orgánu konať s odbornou starostlivosťou a v súlade so záuj- mami spoločnosti resp. jej spoločníkov?

2) Právne postavenie spoločníkov dcérskej spoločnosti, a to pre- dovšetkým menšinových spoločníkov dcérskej spoločnosti vo vzťahu k materskej spoločnosti, a to v súvislosti s možnosťami ovplyvnenia správy a riadenia dcérskej spoločnosti či samotnej skupiny obchodných spoločností zo strany spoločníkov dcérskej spoločnosti odlišných od materskej spoločnosti resp. jej spoloč- níkov.

Na tomto mieste si dovoľujeme poukázať na výsledky publi- kovanej aktuálnej štúdie autorov Szabó a Sørensen(6) zameranej na identi káciu aktuálneho stavu právnej úpravy group governance v 48 kódexoch upravujúcich právo obchodných spoločností v rôznych krajinách (s dôrazom na členské štáty eÚ). v uvedenej štúdii predmetní autori vo vzťahu k Obchodnému zákonníku, obsahujúcemu základnú právnu úpravu práva obchodných spoločností a problematiky správy a riadenia obchodných spoločností, aplikujúc zvolený metodologický výskumný prístup konštatovali, že Obchodný zákonník síce obsahuje nadpriemerný výskyt vybraných pojmov(7) spojených s group gover- nance a teóriou skupiny obchodných spoločností vo všeobecnosti, no na druhej strane obchodný zákonník neobsahuje osobitnú právnu úpravu pravidiel kon iktu záujmov v rámci skupiny obchodných spoločností, t. j. záujmov medzi materskou spoločnosťou a dcér- skymi spoločnosťami tvoriacimi skupinu obchodných spoločností. Za účelom overenia záverov predmetnej štúdie, v nasledujúcich častiach tohto príspevku jednak identi kujeme právne inštitúty teórie skupiny obchodných spoločností, ktoré sa v platnom právnom stave v Obchod- nom zákonníku (Sr) a v ZOK (čr) nachádzajú, a následne sa ďalej zameriavame na stručnú komparatívnu analýzu vybraného aspektu group governance v pozitívnom práve obchodných spoločností Sr a čr, a to možnosti materskej spoločnosti zasahovať do konania dcér- skej spoločnosti (t. j. ovplyvňovať konanie dcérskej spoločnosti).

3. inštitúty teórie skupiny obchodných spoločností a group governance
v stave de lege lata v čr a Sr

V Obchodnom zákonníku možno v stave de lege lata identi ko- vať pozitívno-právnu úpravu nasledovných právnych inštitútov, ktoré možno podľa nášho názoru zaradiť do množiny inštitútov teórie sku- piny obchodných spoločností:

1) ovládaná osoba(8) a ovládajúca osoba,(9) vrátane inštitútu zod- povednosti ovládajúcej osoby za škodu spôsobenú úpadkom ovládanej osoby predstavujúcej určitú modi káciu právnej doktríny absolútnej nepreniknuteľnosti korporátneho závoja obchod- nej spoločnosti,(10)

a
2) konanie v zhode.(11)

Pre úplnosť a medzinárodnú komparáciu v tejto súvislosti poukazu- jeme na príslušnú právnu úpravu inštitútov teórie skupiny spoločností v stave de lege lata v ZOK, základnom prameni práva obchodných spo- ločností v čr, ktorý obsahuje v prvej časti, hlava i, diel 9 nazvaný „Podnikatelská seskupení“,(12) v ktorom sú systematicky komplexne upravené všetky inštitúty pozitívneho práva čr týkajúce sa skupiny spoločností, a to predovšetkým:

1) ovlivnění,(13)
2) ovládající a ovládané osoby(14) (v rámci tohto inštitútu v § 78 ZOK aj jednání ve shodě), a
3) koncern.(15)

na základe vyššie uvedeného možno prijať parciálny záver, že inštitúty teórie skupiny obchodných spoločností sú v stave de lege lata práva obchodných spoločností komplexnejšie pozitívno-právne upravené v podmienkach čr ako Sr, nakoľko v ZOK rozoznáva až tri kvalitatívne odlišné formy group governance, a to v podobe ovplyvne- nia, ovládania a riadenia v inštitucionalizovanej podobe koncernu. na druhej strane táto naša téza vyvracia prvotné závery štúdie auto- rov Szabó a Sørensen, ktorí aplikujúc zvolenú metodológiu výskumu vyhodnotili právnu úpravu inštitútov teórie skupiny obchodných spo- ločností v Obchodnom zákonníku v porovnaní so ZOK ako komplex- nejšiu.

4. možnosti materskej spoločnosti zasahovať do konania dcérskej spoločnosti v rámci skupiny obchodných spoločností

Vo štvrtej časti tohto príspevku sa za účelom zachovania adres- nosti tohto príspevku, v súlade s jeho vymedzenou štruktúrou spraco- vania, zameriame na krátku komparatívnu analýzu vybraného aspektu group governance, a to možnosti materskej spoločnosti zasahovať do konania dcérskej spoločnosti (t. j. ovplyvňovať konanie dcér- skej spoločnosti), a to predovšetkým v poukazom na všeobecnú platnosť a aplikovateľnosť princípu nezávislosti konania štatutár- neho orgánu obchodnej spoločnosti (dcérskej spoločnosti) v práve obchodných spoločností Sr a čr.

V Obchodnom zákonníku nie je táto otázka group governance expli- citne právne upravená. Obchodný zákonník vo všeobecnosti vychá- dza z princípu nezávislosti konania štatutárneho orgánu v rámci obchodného vedenia obchodnej spoločnosti, čo platí rovnako aj v prípade dcérskej spoločnosti, ktorá je súčasťou skupiny obchodných spoločností. vnútorné obmedzenie konania štatutárneho orgánu je síce možné (a to zo strany valného zhromaždenia dcérskej spoločnosti, t. j. priamo spoločníkmi dcérskej spoločnosti, z ktorých väčšinovým spoločníkom zvykne byť v rámci skupiny obchodných spoločností samotná materská spoločnosť, eventuálne spoločník resp. spoločníci materskej spoločnosti), no takéto obmedzenie nie je právne účinné voči tretím osobám, a to ani v prípade, ak bolo zverejnené (t. j. zapísané v obchodnom registri Sr).(16) na základe uvedeného možno konštato- vať, že v podmienkach práva obchodných spoločností Sr, akékoľ- vek pokyny či zásahy orgánov materskej spoločnosti do konania dcérskej spoločnosti sú právne neúčinné a ich nedodržanie nemá materská spoločnosť možnosť priamo sankcionovať (to samozrejme neplatí o faktickom vyvodení zodpovednosti v podobe odvolania osoby štatutára dcérskej spoločnosti zo strany materskej spoločnosti vykoná- vajúcej rozhodujúci vplyv v dcérskej spoločnosti prostredníctvom val- ného zhromaždenia dcérskej spoločnosti).

Na druhej strane by sme v tejto súvislosti chceli poukázať na skutoč- nosť, že napriek tomu, že ZOK rovnako vychádza z princípu zákazu udeľovania pokynov štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti v rámci obchodného vedenia obchodnej spoločnosti,(17) v prípade vzťahu riadenia obchodných spoločností v inštitucionálnej forme koncernu podľa ZOK medzi riadiacou a riadenou obchodnou spoločnosťou, ZOK umožňuje orgánu riadiacej osoby v koncerne udeľovať riade- nej osobe v koncerne pokyny k obchodnému vedeniu, a to za predpo- kladu, že vykonanie týchto pokynov je v súlade so záujmami riadia- cej osoby alebo inej riadenej osoby v koncerne. (18) Právna doktrína čr zastáva názor, že takýto pokyn riadiacej osoby riadenej osoby týkajúci sa obchodného vedenia riadenej osoby je záväzný a jeho nerešpektovanie bude posudzované ako nerešpektovanie povinnosti štatutárneho orgánu riadenej osoby konať s odbornou starostlivosťou.(19) v prípade vzťahu ovplyvnenia alebo ovládania medzi obchodnými spoločnosťami tento princíp group governance neplatí, a teda je výlučne vyhradený pre kon- cern. uvedené však nezbavuje ani orgán riadenej osoby povinnosti konať pri udeľovaní pokynu podľa § 81 ods. 1 ZOK riadenej osobe s odbornou starostlivosťou, pričom takýto pokyn zároveň nemôže byť svojvoľný.

Z vyššie uvedeného usudzujeme, že v prípade, ak by pokyn ria- diacej osoby týkajúci sa obchodného vedenia riadenej spoločnosti bol v rozpore so záujmom riadnej osoby, no súčasne bol v súlade so záujmami koncernu a/alebo iných členov koncernu, takýto pokyn je riadená osoba povinná rešpektovať a vykonať, a to z dôvodu povinnosti štatutárneho orgánu riadenej osoby konať s odbornou starostlivosťou voči koncernu ako celku, resp. voči riadiacej osobe. v tomto zmysle si dovoľujeme konštatovať, že ZOK v prípade vzniku kon iktu záujmov riadenej osoby a koncernu resp. riadiacej osoby, jednoznačne preferuje záujem koncernu resp. riadiacej osoby, a to v podobe legálnej možnosti zasiahnuť do obchodného vedenia riadenej spoločnosti udelením záväzného pokynu.

Záver

V príspevku sa venujeme identi kácii a následnej analýze vybra- ných inštitútov teórie skupiny obchodných spoločností v platnom právnom stave v Sr a čr, a to s osobitným dôrazom na problema- tiku správy a riadenia v rámci skupiny obchodných spoločností (group governance). na základe vykonanej komparatívnej analýzy inštitútov teórie skupiny obchodných spoločností v stave de lege lata sme dospeli k záveru, že inštitúty teórie skupiny obchodných spoločností sú v rámci pozitívneho práva obchodných spoločností komplexnejšie v podmien- kach čr ako Sr, nakoľko v ZOK rozoznáva až tri kvalitatívne odlišné formy group governance, vrátane inštitucionálnej formy usporiadania riadiacej osoby a riadených osôb v koncerne.

Vo vzťahu k možnosti materskej spoločnosti zasahovať do konania dcérskej spoločnosti v rámci skupiny obchodných spoločností si záve- rom dovoľujeme vysloviť naše pozitívne hodnotenie možnosti legál- neho zásahu do obchodného vedenia riadenej osoby zo strany riadia- cej osoby v prípade koncernu podľa ZOK, a to za účelom efektívneho dosiahnutia cieľov koncernu ako inštitucionalizovaného zoskupenia obchodných spoločností. v podmienkach Sr síce platná právna úprava koncern, ako osobitný druh inštitucionálneho usporiadania obchod- ných spoločností v rámci skupiny obchodných spoločností, nepozná, no podľa nášho názoru je vzhľadom na jednoznačne podpriemernú roz- pracovanosť inštitútov teórie obchodných spoločností, vrátane group governance, vprávnych podmienkach Sr precíznejšie legislatívne rozpracovanie ďalších inštitútov teórie skupiny spoločností v práve obchodných spoločností nevyhnutnosťou, a to aj inšpirujúc sa vzorom v čr v podobe právnej úpravy v ZOK, pokiaľ by medzičasom nebola úspešná nejaká harmonizačná iniciatíva problematiky skupiny obchod- ných spoločností a group governance na úrovni EÚ.

Poznámky

• 1) T. j. ku dňu 31. 3. 2019.
• 2) HO, V. H.: Theories of Corporate Groups: Corporate Identity Reconceived. In Seton Hall Law Review, Vol. 42, Iss. 3, 2012. Article 2. s. 886. [online].
• 3) Bližšie odkazujeme na správu prezentujúcu prehľad stavu aplikovaných pravidiel na skupiny obchodných spoločností v jednotlivých členských štátoch EÚ s aktualizáciou k 05/2011: ENGRÁCIA ANTUNES, J.: Report of the Reflection Group on the Future of EU Company Law. 2011. 82 s. [online].
• 4) HO, V. H.: Theories of Corporate Groups: Corporate Identity Reconceived. In Seton Hall Law Review, Vol. 42, Iss. 3, 2012. Article 2. s. 887. [online].
• 5) SZABÓ, D. G. ̶ SØRENSEN, K. E.: Corporate governance codes and groups of companies: In search of best practices for Group Governance. In NORDIC & EUROPEAN COMPANY LAW – LSN Research Paper Series, No. 18-02. s. 1. [online].
• 6) Štúdia pod názvom Corporate governance codes and groups of companies: In search of best practices for Group Governance bola publikovaná 02/2018.
• 7) Autori si zvolili nasledovné pojmy, prostredníctvom : skupina, dcérska spoločnosť, materská spoločnosť, holding (koncern).
• 8) Ovládanou osobou sa v zmysle § 66a ods. 1 Obchodného zákonníka rozumie „obchodná spoločnosť, v ktorej má určitá osoba väčšinový podiel na hlasovacích právach preto, že má podiel na spoločnosti alebo akcie spoločnosti, s ktorými je spojená väčšina hlasovacích práv, alebo preto, že na základe dohody s inými oprávnenými osobami môže vykonávať väčšinu hlasovacích práv bez ohľadu na platnosť alebo na neplatnosť takejto dohody.“
• 9) Ovládajúcou osobou je v zmysle § 66a ods. 2 Obchodného zákonníka „osoba, ktorá má v ovládanej osobe postavenie podľa § 66a ods. 1 Obchodného zákonníka.“
• 10) Ovládajúca osoba v zmysle § 66b ods. 1 Obchodného zákonníka zodpovedá veriteľom ovládanej osoby za škodu spôsobenú úpadkom ovládanej osoby, ak svojím konaním podstatne prispela k úpadku ovládanej osoby. Tejto zodpovednosti sa ovládajúca osoba zbaví, ak preukáže, že postupovala informovane a v dobrej viere, že koná v prospech ovládanej osoby. Predmetná legislatívna zmena predstavuje doktrinálny posun od uplatňovania doktríny „absolútnej nepreniknuteľnosti korporátneho závoja“ obchodnej spoločnosti k určitej možnosti „prepichovania korporátneho závoja“ obchodnej spoločnosti. Uvedený posun má zásadné právne dôsledky predovšetkým pre určitú skupinu spoločníkov obchodných spoločností, voči ktorým môže byť s účinnosťou od 1. 1. 2018 aj v právnych podmienkach SR za splnenia podmienok ustanovených v Obchodnom zákonníku vyvodzovaná priama zodpovednosť za škodu spôsobenú veriteľom týchto obchodných spoločností. Vo všeobecnosti je nutné konštatovať, že zavedenie možnosti pre veriteľov obchodnej spoločnosti domáhať sa v určitých prípadoch vyvodenia priamej zodpovednosti za spôsobenú škodu voči spoločníkom tejto obchodnej spoločnosti môže pôsobiť motivujúco vo vzťahu k niektorým spoločníkom, ktorí pod hrozbou nastúpenia tejto zodpovednosti upustia od konania, ktoré by mohlo spôsobiť úpadok obchodnej spoločnosti. Na druhej strane však predovšetkým s poukazom na skutočnosť, že už samotné vymedzenie zákonných podmienok pre aplikáciu predmetnej doktríny vyjadrenej v § 66b ods. 1 Obchodného zákonníka podľa nášho názoru vytvára priestor pre jej neefektívnu aplikáciu v právnej praxi, vnímame prínos pozitívno-právneho zakotvenia predmetného doktrinálneho posunu vo faktickej rovine a jej psychologickým pôsobením, nakoľko vzhľadom na doterajšiu prax dôvodne predpokladáme, že efektívnosť domáhania sa aplikácie doktríny určitého prepichovania korporátneho závoja obchodnej spoločnosti a vyvodenia zodpovednosti za škodu priamo voči spoločníkom tejto obchodnej spoločnosti, bude v právnej praxi predovšetkým závisieť od „odvážnosti“ žalobcov (veriteľov obchodných spoločností) a samotných súdov túto doktrínu aplikovať pri svojom rozhodovaní.
• 11) Za konanie v zhode sa podľa § 66b Obchodného zákonníka považuje konanie smerujúce k dosiahnutiu rovnakého cieľa uskutočnené medzi a) právnickou osobou a jej spoločníkmi alebo členmi, štatutárnym orgánom, členmi štatutárneho orgánu, členmi dozorného orgánu, zamestnancami právnickej osoby, ktorí sú v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu alebo jeho člena, prokuristom, likvidátorom, správcom konkurznej podstaty, vyrovnávacím správcom tejto právnickej osoby a osobami im blízkymi alebo medzi ktorýmikoľvek uvedenými osobami, b) osobami, ktoré uzavreli dohodu o zhodnom výkone hlasovacích práv v jednej spoločnosti v záležitostiach týkajúcich sa jej riadenia, c) ovládajúcou osobou a ovládanou osobou alebo medzi osobami ovládanými priamo alebo sprostredkovane rovnakou ovládajúcou osobou. V tejto súvislosti dávame do pozornosti aj inštitút zákazu konkurencie v zmysle § 65 Obchodného zákonníka a príslušných ustanovení pri jednotlivých typoch obchodných spoločností a družstva, ktorý je podľa nášho názoru rovnako možné vnímať ako osobitný inštitút teórie skupiny obchodných spoločností a pravidiel group governance.
• 12) § 71 – 91 ZOK. Eventuálne by sme podľa nášho názoru mohli medzi inštitúty teórie skupiny obchodných spoločností a osobitne group governance zaradiť aj inštitút zákazu konkurence podľa § 5 ZOK a osobitných ustanovení upravujúcich pravidlá zákazu konkurenčného konania pri jednotlivých typoch obchodných spoločností a družstva.
• 13) V zmysle § 71 ods. 1 ZOK: „Každý, kdo pomocí svého vlivu v obchodní korporaci (dále jen „vlivná osoba“) rozhodujícím významným způsobem ovlivní chování obchodní korporace (dále jen „ovlivněná osoba“) k její újmě, tuto újmu nahradí, ledaže prokáže, že mohl při svém ovlivnění v dobré víře rozumně předpokládat, že jedná informovaně a v obhajitelném zájmu ovlivněné osoby.“
• 14) V zmysle § 74 ods. 1 ZOK: „Ovládající osobou je osoba, která může v obchodní korporaci přímo či nepřímo uplatňovat rozhodující vliv. Ovládanou osobou je obchodní korporace ovládaná ovládající osobou.“
• 15) V zmysle § 79 ods. 1 a 2 ZOK: „Jedna nebo více osob podrobených jednotnému řízení (dále jen „řízená osoba“) jinou osobou nebo osobami (dále jen „řídící osoba“) tvoří s řídící osobou koncern. Jednotným řízením je vliv řídící osoby na činnost řízené osoby sledující za účelem dlouhodobého prosazování koncernových zájmů v rámci jednotné politiky koncernu koordinaci a koncepční řízení alespoň jedné z významných složek nebo činností v rámci podnikání koncernu.“ ZOK vychádza z povinnosti uverejniť informáciu na internetových stránkach obchodnej spoločnosti, že je členom koncernu, no samotný fakt neuverejnenia tejto informácie nemá žiaden právny následok v otázke samotnej existencie koncernu, ktorý existuje fakticky bez potreby uverejnenia informácie o jeho existencii. Bližšie odkazujeme na: ŠTENGLOVÁ, I. ̶ HAVEL, B. ̶ CILEČEK, F. ̶ KUHN, P. ̶ ŠUK, P.: Zákon o obchodních korporacích. Komentář. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2017. s. 222 a nasl.
• 16) § 13 ods. 4 Obchodného zákonníka.
• 17) § 51 ods. 1 ZOK.
• 18) Tento princíp group governance je vyjadrený v § 81 ods. 1 ZOK nasledovne: „Orgán řídící osoby může udělovat orgánům řízené osoby pokyny týkající se obchodního vedení, jsou-li v zájmu řídící osoby nebo jiné osoby, se kterou tvoří řídící osoba koncern.“
• 19) ŠTENGLOVÁ, I. ̶ HAVEL, B. ̶ CILEČEK, F. ̶ KUHN, P. ̶ ŠUK, P.: Zákon o obchodních korporacích. Komentář. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2017. s. 227.

Autor
Mgr. Bc., Maroš Katkovčin

Zdroj
https://afi.flaw.uniba.sk/index.php/AFI/article/view/28

Úvod

Príslušníci Policajného zboru v dôsledku zabezpečenia ochrany spoločnosti a osobitne jej jednotlivcov disponujú taxatívne vymedzeným súborom oprávnení, ktoré na dennej báze používajú pri vykonávaní služobnej činnosti a plnení úloh Policajného zboru. Niektoré v sebe obsahujú aj kontrolné prvky, presne ako tomu je aj pri oprávnení na zastavovanie a prehliadku dopravného prostriedku. Uvedené oprávnenie má v podstate dve aliney, pričom každá z nich v sebe obsahuje iný cha- rakter vykonávanej činnosti, konkrétne zastavenie dopravného prostriedku a pre- hliadku dopravného prostriedku. Nikde však nie je striktne vymedzené, že uvedené oprávnenia príslušník Policajného zboru je povinný zrealizovať vždy spoločne obi- dve. Právny rámec mu umožňuje vybrať jednu z predmetných činností, teda zasta- venie alebo prehliadku dopravného prostriedku, alebo v logickej postupnosti obi- dve možnosti za sebou za predpokladu splnenia zákonných podmienok. Uvedený príspevok bude analyzovať výlučne len jednu z činností, a to zastavenie dopravného prostriedku v kontexte aktuálnej judikatúry a komparačných aspektov vybraných členských štátov EÚ. Aplikačné problémy zdôrazňujú aj pohľadu garancie právnej ochrany policajtov, že jednotný výklad a realizácia uvedeného oprávnenia je pre samotnú prax nevyhnutná.

Analýza oprávnenia na zastavovanie dopravného prostriedku

Právnym základom pre oprávnenie na zastavovanie a prehliadku dopravného prostriedku je v prvom rade:

• − § 23 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpi- sov (ďalej zákon o Policajnom zbore),
• − § 63 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestne premávke v znení neskorších predpisov (ďalej zákon o cestnej premávke).

Oprávnením policajta rozumieme zákonný prostriedok, ktorý využíva pri pl- není úloh Policajného zboru podľa § 2 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v rámci svojej pôsobnosti, za predpokladu, že sú splnené zákonné podmienky a spô- sobom ustanoveným v uvedenom zákone. Z hľadiska zaradenia oprávnenia na za- stavovanie dopravného prostriedku ide o všeobecné oprávnenie, keďže ním dispo- nuje každý príslušník Policajného zboru a predstavuje nielenže frekventované používanie, ale zároveň je realizované viacerými službami pri hliadkovej službe (služba dopravnej polície, poriadkovej polície), tzn. pre jeho použitie nie je po- trebné ani špeciálne zaradenie, ani špeciálne miesto výkonu služobnej činnosti a ani špeciálne povolenie, prípadne preškolenie. V rámci kategorizácie podľa predmetu, ktorý má byť dosiahnutý aplikáciou uvedeného oprávnenia, patrí medzi také, kto- rými sa zabezpečuje priestor, resp. miesto (ak predstavuje predchádzajúci krok pred vykonaním prehliadky dopravného prostriedku) alebo oprávnenie na získavanie potrebných informácií, resp. poznatkov.2

Ak pozeráme na zastavovanie dopravného prostriedku širších súvislostiach, ne- pochybne ho zaraďujeme aj do kontrolných činností vykonávaných príslušníkmi Policajného zboru. Policajt pri zastavovaní dopravného prostriedku je povinný brať do úvahy splnenie zákonných a formálnych požiadaviek, ale aj bezpečnostných pra- vidiel, tzn. dbať na bezpečnosť svoju vlastnú, ako aj bezpečnosť kontrolovanej osoby. Okrem kontrolných prvkov samotné zastavovanie dopravných prostriedkov plní aj významnú preventívnu funkciu, ktorej cieľom je zvýšenie bezpečnosti na cestnej premávke a pozemných komunikáciách.

Podľa § 23 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších pred- pisov je policajt oprávnený dávať pokyny na zastavenie dopravného prostriedku, zakázať jazdu, plavbu alebo let na nevyhnutne potrebný čas alebo prikázať smer do- pravného prostriedku pri plnení úloh vyplývajúcich zo zákona č. 171/1993 Z. z o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov rozumieme pod zastavením vozidla prerušenie jazdy z dôvodu nezávis- lého od vôle vodiča. Z toho vyplýva, že vodič je nútený zastaviť vozidlo bez pred- chádzajúceho plánu a z nešpecifikovaného dôvodu mimo jeho rozhodnutia. Takým môže byť aj uposlúchnutie pokynu policajta na zastavenie vozidla. Zastaviť teda môže policajt len také vozidlo, ktoré je v pohybe a nie vozidlo, ktoré je napr. zapar- kované.3

Legálna definícia dopravného prostriedku v zákonoch upravujúcich cestnú pre- mávku alebo prevádzku vozidiel v cestnej premávke v aktuálnej právnej úprave ab- sentuje. Určitú podporu nachádzame v zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, v ktorom je nielenže precizované, čo rozu- mieme dopravným prostriedkom, ale aj novým dopravným prostriedkom. Podľa § 11 zákona o dani z pridanej hodnoty je dopravným prostriedkom:

− Pozemné motorové vozidlo so zdvihovým objemom motora viac ako 48 cm3 alebo s výkonom väčším ako 7,2 kW určené na prepravu osôb a nákladov,

− Plavidlo dlhšie ako 7,5 m určené na prepravu osôb a nákladov,

− Lietadlo, ktorého štartovacia hmotnosť je väčšia ako 1 550 kg, určené na prepravu osôb a nákladov.

− Podľa § 11 ods. 12 zákona o dani z pridanej hodnoty je novým dopravným prostriedkom:

− pozemné motorové vozidlo spĺňajúce kritéria vyššie uvedené, ak nemá najazdených viac ako 6 000 km alebo v čase jeho dodania neuplynulo šesť mesiacov od jeho prvého uvedenia do prevádzky,

− plavidlo v súlade s vyššie uvedenými kritériami, ak nebolo prevádzkované na vode viac ako 100 hodín alebo v čase jeho dodania neuplynuli tri mesiace od jeho prvého uvedenia do prevádzky,

− lietadlo s vyššie uvedenými splnenými kritériami, ak nenalietalo viac ako 40 prevádzkových hodín alebo v čase jeho dodania neuplynuli tri mesiace od jeho prvého uvedenia do prevádzky.

Napriek tomu, že v inom právnom predpise nie je expressis verbis uvedený po- jem dopravný prostriedok, je potrebné mať na zreteli, že vyššia uvedená definícia má primárne význam pre daňové účely a nemožno ju striktne akceptovať.

Zovšeobecnene je dopravný prostriedok taký prostriedok, ktorý umožňuje pre- pravovať osoby, zvieratá a veci. Podľa § 2 zákona č. 106/2018 Z. z. o prevádzke vo- zidiel v cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov rozumieme pod vozidlom:

• − motorové vozidlo (pohybuje sa vlastnými prostriedkami na základe vlast- ného pohonu) navrhnuté a vyrobené na prevádzku v cestnej premávke,
• − nemotorové vozidlo navrhnuté a vyrobené na prevádzku v cestnej premávke(bez vlastného pohonu),
• − zvláštne vozidlo (napr. kolesové traktory, prípojné vozidlá za traktory, pracovné stroje samohybné, snežné skútre, a pod.)

Zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke precizuje v § 2 motorové a nemotorové vozidlo, konkrétne motorovým vozidlom je nekoľajové vozidlo poháňané vlastným motorom s výnimkou prípadov vymedzenia chodca ako účastníka premávky podľa § 2 ods. 1 písm. f) tohto zákona a trolejbus. Nemotorovým vozidlom rozumieme prípojné vozidlo, vozidlo pohybujúce sa pomocou ľudskej sily alebo zvieracej sily opäť s výnimkou prípadov definície chodca, samovyvažovacie vozidlo a bicykel vy- bavený pomocným motorom so zdvihovým objemom valcov nepresahujúcim 50 cm3 s konštrukčnou rýchlosťou neprevyšujúcou 25 km h-1 alebo bicykel vybavený pomocným elektrickým motorom s trvalým menovitým výkonom do 0,25 kW, ktorého výkon sa progresívne znižuje a nakoniec sa preruší, keď vozidlo dosiahne rýchlosť 25 km h-1 alebo keď vodič prestane šliapať do pedálov. Z pohľadu realizá- cie oprávnenie na zastavenie dopravného prostriedku je nutná nepísaná zákonná podmienka, že vozidlo musí byť v čase zadania pokynu policajtom v pohybe, teda nemožno uplatniť takéto oprávnenie na vozidlo, ktoré stojí, alebo je zaparkované.

Podľa zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov je účastník cestnej premávky, ktorý sa jej priamo zúčastňuje, povinný dodržiavať pravidlá cestnej premávky a teda aj rešpektovať pokyn policajta, výzvu alebo jeho príkaz súvisiaci s výkonom jeho oprávnení pri dohľade nad bezpečnosťou a plynu- losťou cestnej premávky, strpieť výkon jeho oprávnení, ako aj oprávnenia na zasta- venie a prehliadku dopravného prostriedku vykonávané podľa zákona o Policaj- nom zbore. Dohľad vykonávajú hliadky, ktoré sú zložené spravidla z policajtov služby dopravnej polície Policajného zboru, služby poriadkovej polície Policajného zboru, služby železničnej polície

Policajt pri realizovaní služobnej činnosti a vykonávaní oprávnenia na zastavo- vanie dopravného prostriedku plní zverené úlohy Policajného zboru taxatívne uve- dené v § 2 zákona o Policajnom zbore, a to v danom prípade napr. dohliada na bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, odhaľuje priestupky a zisťuje ich páchate- ľov, spolupôsobí pri zabezpečovaní ochrany civilného letectva, dohliada na bezpeč- nosť a plynulosť železničnej dopravy v obvode železničných dráh a pod.

Oprávnenie na zastavovanie dopravného prostriedku taktiež predstavuje zásah do práv a slobôd človeka a preto jeho právne zakotvenie v zákone o Policajnom zbore má bez akýchkoľvek pochybností opodstatnenie. Policajt je povinný obme- dziť slobodu pohybu osobe len na nevyhnutne potrebný čas, a následne po vyko- naní oprávnenia prepustiť dopravný prostriedok, ak neexistujú na to iné zákonné obmedzenia. Príslušník Policajného zboru pri vykonaní oprávnenia na zastavova- nie dopravného prostriedku rešpektuje zásady taktnosti, slušnosti, bdelosti, ostra- žitosti a žiadnym spôsobom neznižuje dôstojnosť účastníka cestnej premávky, prí- padne iných osôb.

Policajt môže zastaviť dopravný prostriedok ako uvádzame podľa § 23 zákona o Policajnom zbore. Obdobné oprávnenie mu však poskytuje aj zákon o cestnej premávke. Pri dohľade nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky je poli- cajt podľa § 69 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke oprávnený

− zakázať vodičovi jazdu na nevyhnutne potrebný čas alebo mu prikázať smer jazdy, ak to vyžaduje bezpečnosť alebo plynulosť cestnej premávky,

– zakázať vodičovi jazdu po diaľnici a vyzvať ho, aby opustil diaľnicu na naj- bližšom výjazde alebo vozidlo odstavil na parkovisku, ak vozidlo nedosahuje stanovenú rýchlosť,

– požadovať predloženie dokladov ustanovených na vedenie a premávku vo- zidla a na dopravu osôb a nákladu,

– vyzvať vodiča, aby sa podrobil vyšetreniu, či nie je ovplyvnený alkoholom alebo inou návykovou látkou, alebo liekmi, ktoré môžu znížiť jeho schopnosť bezpečne viesť vozidlo,

– kontrolovať technickú spôsobilosť vozidla a úplnosť jeho výstroja a výbavy alebo vyzvať vodiča, aby sa podrobil takejto kontrole, ako aj porovnať údaje uvádzané v osvedčení o evidencii časti I alebo časti II, evidenčnom do- klade vydanom v cudzine alebo technickom osvedčení vozidla s údajmi na vozidle,

– merať rozmery a hmotnosti vozidla,

– kontrolovať dodržiavanie povinností účastníka cestnej premávky alebo iných osôb podľa zákona o cestnej premávke.

Pri voľbe taktiky vykonania zastavenia dopravného prostriedku vychádza policajt zo zákona o cestnej premávke, vyhlášky MV SR č. 9/2009, ktorou sa vykonáva zákon o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj inter- ných predpisov. Podľa § 63 zákona o cestnej premávke je policajt oprávnený dávať pokyn na zastavenie vozidla, avšak aj daný postup má jasné pravidlá. Uvedené zna- menie musí dať včas, jasne a zreteľne s ohľadom na aktuálne okolnosti cestnej pre- mávky, aby vodič mohol bezpečne zastaviť vozidlo a zároveň aby nedošlo k ohro- zeniu cestnej premávky.

Postup zastavovania vozidla závisí od aktuálnej viditeľnosti, času, stavu cesty, poveternostných podmienok, situácií na cestnej premávke, bezpečnosti prípadne ostatných individuálnych okolností. Napr. zastavené vozidlo v nočnej dobe by malo byť na osvetlenom mieste alebo v zastavanej obci tak, aby bolo viditeľné pre ostat- ných účastníkov cestnej premávky. V statickej situácii dáva policajt znamenie na zastavenie vozidla:

• − zdvihnutím ruky alebo
• − zdvihnutým zastavovacím terčom
• − svietidlom vyžarujúcim svetle červenej farby, ktorým pohybuje v hornom polkruhu.

Popri uvedenom dávaním pokynu policajt druhou rukou ukazuje miesto, kde má vozidlo zastaviť a súčasne ustupuje na ten kraj cesty, kde má zastaviť.

V rámci dynamického zastavenia z idúceho služobného vozidla môže policajt:

• − kývaním ruky zvisle hore a dolu
• − vysunutým zastavovacím terčom
• − rozsvietením nápisu STOP umiestneného na vozidle.

Ak si to situácia vyžaduje a policajt potrebuje zdôrazniť jeho pokyn, použite zvláštne výstražné svetlo, prípadne dá aj zvláštne zvukové znamenie. Zákonnou podmienkou ich použitia je povinnosť mať absolvované také oprávnenie v služob- nom kupóne zapísané kódom “RS”, aby policajt mohol legálne využiť VRZ na zasta- venie iného motorového vozidla a využiť na právo prednostnej jazdy.

Pokyn na zastavenie možno dať pri dynamickej situácii pred zastavovaným vo- zidlo, ale aj za ním a to tak, aby bola garantovaná bezpečnosť osôb a bolo to zrejmé účastníkovi cestnej premávky, voči ktorému pokyn na zastavenie dopravného pro- striedku smeruje. Ak disponuje služobné motorové vozidlo záznamovým systém na dokumentovanie činnosti policajta, pri zastavení vozidla dbá, aby bolo umož- nené jeho využitie. Ak však chýba akýkoľvek kamerový záznam o skutku alebo iný relevantný hmatateľný dôkaz (napr. fotografia), platí princíp prezumpcie správ- neho postupu správneho orgánu a teda za objektívne dôkazy považujeme aj listinné dôkazy, napr. správu o objasňovaní priestupku, úradné záznamy policajtov a pod. Povinnosť zdokumentovať dopravnú situáciu pri zastavovaní motorového vozidla kamerovým systémom, fotografiou alebo inými technickým spôsobom policajnej hliadke neukladá žiadny zákon.4

Z hľadiska príspevku je relevantný aj postup policajta, po zastavení vozidla. V prvom rade vykoná kontrolu dopravného prostriedku z vonka, spravidla z pravej strany vozidla pričom neustále vizuálne sleduje správanie osôb nachádzajúcich a vo vozidle. Požiada vodiča o vypnutie motora. Bezprostredne po zastavení doprav- ného prostriedku oznámi vodičovi dôvod zastavenia (môže to byť aj len základná kontrola, osobitná kontrola, teda nie je povinnosť špecifikácie porušenia konkrét- nej právne normy) a vyžiada si predloženie predpísaných dokladov na vedenie a prevádzku vozidla. Neustále je policajt povinný sledovať správanie ostatných osôb vo vozidle, ako aj správanie sa samotného vodiča a jeho ruky. Ak sa vodič dopustil priestupku, na jeho prejednanie ho policajt vyzve, aby vystúpil z vozidla s tým, že následne s ním jedná na bezpečnom mieste, ak je to možné, pred dostupným zá- znamovým systémom, čo je efektívne z pohľadu zdokumentovania.

Policajt je oprávnený po zastavení kontrolovať napr.:

1. a) platnosť predložených dokladov predpísaných na vedenie a prevádzku vo- zidla, ako aj dokladu totožnosti,
2. b) údaje o vozidle v dokladoch a porovná ich s údajmi na vozidle, aj v prípade prevážaného vozidla alebo pracovného stroja a pokiaľ nevie nájsť identifi- kačné číslo vozidla VIN, zistí to v Európskej databáze identifikácií vozidiel,
3. c) či vodič nie je ovplyvnený alkoholom a inou návykovou látkou alebo liekom,
4. d) spôsobilosť a technickú spôsobilosť vozidla, úplnosť a stav jeho výstroja a povinnej výbavy, uloženie a upevnenie nákladu, a podobne.

Predovšetkým je dôležité uviesť, že v cestnej premávke orgány Policajného zboru zabezpečujú plynulosť a bezpečnosť cestnej premávky uplatňovaním opráv- není uvedených v zákone a vykonávacích predpisoch. Zákon ani vykonávacie pred- pisy nepredpokladajú zneužívanie jeho ustanovení, avšak z dôvodu, aby nevzniklo podozrenie, že sa tak predsa len nestalo, musia byť oprávnenia policajta na úseku plynulosti a bezpečnosti cestnej premávky (a rovnako tak i na iných úsekoch čin- nosti) používané striktne v súlade so zákonom. Zo znenia zákona o cestnej pre- mávke vyplýva nielen to, že upravuje práva a povinnosti osôb v súvislosti s cestnou premávkou, pôsobnosť orgánov verejnej správy na úseku organizácie riadenia cest- nej premávky, ale aj to, že sa v súlade so zásadou právneho štátu uvedeného v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepoužije svojvoľne a dokonca v rozpore s vý- znamom a účelom zákona.

Avšak napriek jasnému vymedzenie uvedeného oprávnenia policajta je zvláštne, že sa pri analýze vybraných rozsudkov a úradných záznamov stretávame s určitými aplikačnými problémami. Práve na základe nich som sa rozhodla zana- lyzovať výlučne prvú alineu, a teda len zastavenie dopravného prostriedku bez pre- hliadky dopravného prostriedku, s ktorou sa úzko spája taktiež rozsiahle penzum nezrovnalostí a otázok.

Význam problémom je nesprávne pochopenie, kedy môže policajt vykonať oprávnenie na zastavenie dopravného prostriedku. Je absolútne mylné, bez akého- koľvek zákonného podloženia tvrdenie, že príslušník Policajného zboru môže dať pokyn na zastavenie dopravného prostriedku len pri vykonaní služobného zá- kroku5. V porovnaní s inými krajinami by takéto vysvetlenie zákona bolo vysoko nad rámec legálnej úpravy a obmedzovalo by to možnosť príslušníka Policajného zboru vykonať dané oprávnenie pri plnení úloh Policajného zboru a jeho služobnej činnosti. Tu je dôležité pochopiť rozdiel medzi služobnou činnosťou a služobným zákrokom a najmä, že dané pojmy nie sú v žiadnom prípade synonymá.6 A možno práve absencia pochopenia uvedených terminologicky rozdielnych aktivít dokáže eliminovať nesprávny výklad a často nadbytočnú činnosť policajtov pri zastavovaní dopravného prostriedku a odôvodňovaní takéhoto zastavovania v úradnom zá- zname.

Uvedieme niekoľko prípadov. Krajský súd Košice uvádza v svojom rozhodnutí, že dôvodom na vykonania oprávnenia na zastavovanie a prehliadku dopravného prostriedku bolo, že vodičovi nesvietilo ľavé zadné obrysové svetlo.7 V ďalšom ko- naní ohľadom nezákonnosti postupu policajtov pri zastavovaní motorového vo- zidla je uvedené, že hliadka zastavila dopravný prostriedok pretože vodič nedal zna- menie o zmene jazdy, čím sa dopustil priestupku na úseku cestnej premávky. Okrem uvedeného súd v svojom odôvodnení neustále spája zastavovanie doprav- ného prostriedku s vykonaním služobného zákroku, na ktorý bol zákonný dôvod, keďže účastník cestnej premávky sa dopustil priestupku.8 Najvyšší súd SR dokonca v odôvodnení uvádza síce na jednej strane argumentačne logické vyjadrenie, že hliadka PZ pri plnení úloh PZ pri realizácií dohľadu nad bezpečnosťou a plynulos- ťou cestnej premávky má oprávnenie kontrolovať účastníka cestnej premávky alebo iné osoby. Na druhej strane však konštatuje:“ služobný zákrok policajta zákon po- voľuje aj za situácie, keď je dôvodné podozrenie z páchania priestupku. Žalobkyňa bola priestupkovo postihnutá za nerešpektovanie pokynov hliadky. Okolnosť, že za- registrovala pokyn na zastavenie až po tom, ako ju policajné vozidlo predbehlo, je irelevantná, keďže jej povinnosťou bolo sledovanie situácie v cestnej premávke aj za vlastným motorovým vozidlom (§ 4 ods.1 písm. c/ zákona č. 8/2009 Z.z.). Zastavenie vozidla až po vynútení si jeho splnenia (až keď hliadka dosiahla úroveň rýchlosti ža- lovanej), bolo preto vyhodnotené ako priestupok v súlade so zákonom.“ 9 V inom konaní taktiež Najvyšší súd SR uvádza, že hliadka PZ na základe plnenia povinností vyplývajúcich zo zákona o Policajnom zbore je oprávnená zastaviť motorové vo- zidlo, pričom v tomto prípade bola osoba zastavená na základe zistenia priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, osoba nebola pripútaná bezpeč- nostným pásom a následne nereagovala na výzvu zastavenie vozidla, ktorá mu bola dávaná pomocou svetelného a zvukového výstražného znamenia. Príslušníci PZ konali v súlade so zákonom, so služobnou prísahou, na veci nemali iný záujem a vy- konávali iba svoju služobnú povinnosť.10

Výňatkom z jedného rozhodnutia je aj takéto konštatovanie: „ Logicky sa preto natíska otázka, v čom spočíva činnosť hliadky PMJ PZ OPP KR PZ, ak vozidlo, kto- rého spôsob jazdy ani správanie vodiča nejavia žiadne známky spáchania, či dopúš- ťania sa priestupku, je vytipované ako vozidlo potenciálneho priestupcu a je náhle, z popudu hliadky a jej vlastnej úvahy, objektom prenasledovania. Ak dôvod spočíval v skutočnosti, ktorá má ostať utajená, alebo z iných neznámych dôvodov, mala hliadka v súlade so zákonom postupovať pri zasahovaní proti potenciálnemu prie- stupcovi a vozidlo tohto zastavovať a zastaviť v súlade s citovaným ustanovením § 13 ods. 1, 2 Vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 9/2009 Z. z. z 20. de- cembra 2008, ktorou sa vykonáva zákon o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov.11 Dokonca prezentuje, že také konanie vyvoláva pochybnosti o dôvodnosti a účelnosti postupu policajtov. Takýchto právnych názorov a vyjad- rení nachádzame viacero. Pričom logicky negatívnym dopadom je limitácia zákon- nej činnosti policajtov, ktorá sa prejavuje aj v úradných záznamoch. Konajú v sú- lade s postupmi, ktoré odporúčajú súdy, avšak zákon nám uvádza niečo iné. Na poslednom prípade je relevantná logická argumentácia, a to, že v prvom rade poli- cajt pri vykonávaní služobnej činnosti nekoná z vlastného popudu a objekty nepre- nasleduje. Podľa § 8 ods. 3 zákona o Policajnom zbore, policajt vykonáva činnosť spojenú s plnením úloh podľa zákona o Policajnom zbore alebo iných všeobecne záväzných predpisov.

Z § 23 ods. 1 zákona o Policajnom zbore nikde nevyplýva, že uvedené oprávne- nie môže policajt realizovať len pri vykonaní služobného zákroku, v celej aliney sa nevyžaduje odôvodnenie, ktoré musí uviesť, aby mohol vôbec uplatniť takéto oprávnenie. Uvedené usmerňovanie možno označiť za zbytočne formalizované a byrokratické voči policajtovi, ktorý dané oprávnenie na zastavovanie dopravného prostriedku použije a dokonca daný výklad je značne nad rámec zákona. Zákon jasne dáva policajtovi právo dať pokyn na zastavenie dopravného prostriedku, za- kázať ďalšiu jazdu, plavbu alebo let na nevyhnutne potrebný čas alebo prikázať smer dopravného prostriedku pri plnení úloh PZ. V celom ustanovení nie je zmienka o tom, že dané oprávnenie môže realizovať len pri vykonaní služobného zákroku a taktiež nikde nie je uvedené, že na použitie daného oprávnenia musí byť konkrétny dôvod. Predpokladáme, že nesprávny výklad vznikol práve zamenením pojmu slu- žobný zákrok a služobná činnosť. Podľa § 9 ods. 1 zákona o Policajnom zbore je policajt povinný v službe vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania. Avšak aj tu treba zdôrazniť, že ustanovenie neuvádza kumulatívne podmienky, ale umožňuje výber z možností. Bez ohľadu na uvedené, oprávnenie na zastavovanie dopravného prostriedku rea- lizuje policajt pri vykonávaní služobnej činnosti a teda policajt ho môže využiť v zá- konných medziach bez vyššie uvádzaných povinností, ktoré sú nad rámec zákona.

Pozitívne možno označiť vyjadrenie NS SR, ktorý sa stotožnil s názorom okres- ného súdu, že príslušníci PZ zastavili motorové vozidlo v rámci vykonania kontroly cestnej premávky. Pri zastavovaní sa zdalo policajtom podozrivé správanie spo- lujazdca, ktorý sa snažil niečo schovať. Na základe osobnej a miestnej znalosti upo- vedomil kolegu, že spoznal osobu spolujazdca, ktorý bol známy v minulosti drogo- vou trestnou činnosťou. Následne uplatnili oprávnenie na prehliadku dopravného prostriedku.12 Z uvedeného príspevku je relevantná akceptácia použitia oprávnenia bez predchádzajúceho dôvodu, ktorí policajti uvádzajú vždy v úradných zázna- moch a taktiež sú analyzované a riešené v súdnom konaní.

Porovnanie použitia oprávnenie na zastavovanie dopravného prostriedku s právnou úpravou v ČR a PR

Vzhľadom k aplikačným nezrovnalostiam v podmienkach SR sme si položili otázku, či obdobný problém majú s využívaním oprávnenia na zastavovanie do- pravného prostriedku aj v iných krajinách. V českej právnej úprave je zastavenie a prehliadka dopravného prostriedku upravená v § 42 zákona č.273/2008 Sb. O Po- licii České republiky v znení neskorších predpisov. Oprávnenie na zastavovanie a prehliadku dopravného prostriedku v podmienkach ČR vôbec nie je koncipované ako v SR, a to z dôvodu, že priamo kumulatívne upravuje zastavenie a prehliadku dopravného prostriedku. Tzn. nemožno podľa § 42 uvedeného zákona vykonať vý- lučne len zastavenie dopravného prostriedku. Policajt je oprávnený zastaviť do- pravný prostriedok a vykonať prehliadku:

• − ak prenasleduje páchateľa úmyselného trestného činu, alebo
• − pátra po páchateľovi úmyselného trestného činu alebo po veciach pochádzajúcich z takéhoto trestného činu alebo súvisiacimi s ním,
• − ak má dôvodné podozrenie, že sa v dopravnom prostriedku tento páchateľ alebo vec nachádza.Policajt je taktiež oprávnený zastaviť dopravný prostriedok a vykonať jeho pre- hliadku ak má dôvodné podozrenie, že jeho používaním, alebo na dopravnom pro- striedku alebo v súvislosti s ním bol spáchaný trestný čin. Okrem uvedeného poli- cajt má právo zastaviť dopravný prostriedok a vykonať jeho prehliadku, ak pátra po hľadaných, alebo nezvestných osobách alebo takých, ktoré sa nelegálne zdržiavajú na území ČR, alebo zbraniach, strelive, výbušninách, omamných a psychotropných látkach a jedoch alebo veciach pochádzajúcich z trestnej činnosti alebo ak s ňou súvisia, ak má dôvodné podozrenie, že v dopravnom prostriedku sa takáto osoba alebo vec nachádza.Možno je otázne, či spojenie dôvodné podozrenie a jeho vymedzenie pri uplat- není oprávnenia zastavovať dopravných prostriedok podľa zákona o Policajnom zbore nebolo inšpirované práve českou právnou úpravou, kde je zdôraznené. Tu je však potrebné doplniť, že ich právna úprava je odlišná od našej, aj z dôvodu kumu- lovaniach zastavenie a prehliadky dopravného prostriedku.Oprávnenie na zastavovanie dopravného prostriedku má v českej právnej úprave policajt v služobnej rovnošate priznané § 79 zákona č. 361/2000 Sb. o pro- vozu na pozemních komunikacích a o zmenách nekterých zákonu v znení neskor- ších predpisov. Policajt je oprávnený zastavovať dopravné prostriedky za účelom dopravnej kontroly a uvedené oprávnenie je súčasť dohľadu nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky. Oprávnenie na zastavovanie dopravného pro- striedku má podľa českej právnej úpravy povahu správneho dozoru, teda policajt pri jeho uplatnení má status správneho orgánu a nie bezpečnostného zboru, tzn. na zastavovanie dopravného prostriedku (ak jeho súčasťou nebude vykonanie pre- hliadky) nie je potrebné dôvodné podozrenie ako to je u oprávnenia podľa § 42 zákona o Policii ČR.13 Policajt teda môže uplatniť svoje oprávnenie námatkovo (po- zri 6Aps 3/2011) a následne vykonať kontrolu dokladov, previesť orientačné vyšet- renie na alkohol, omamné a psychotropné látky alebo skontrolovať povinnú výbavu vozidla.V poľskej právnej úprave je tomu veľmi podobne. Policajt v služobnej rovnošate je oprávnený zastaviť dopravný prostriedok na základe čl.129 zákona o cestnej pre- mávke14. Podľa uvedeného ustanovenia má policajt právo identifikovať účastníkacestnej premávky, požiadať ho o doklady (o osobe, ale aj vozidle – napr. aj doklad potvrdzujúci právo užívať vozidlo ak nie je registrované na meno vodiča), kontro- lovať vozidlo (identifikátory, tachograf, technický stav a pod.), testovať požitie al- koholu alebo iných návykových látok a podobne. Špecifikom poľskej úpravy je roz- dielnosť pohľadu na použite oprávnenia zastavovať dopravný prostriedok, a to:
  • − v prvom rade poznáme uplatnenie uvedeného oprávnenia za tzv. osobitnej situácie vo vzťahu k spáchaniu trestného činu alebo priestupku vodičom, kontrola vozidla a či je odôvodnené podozrenie o ohrození bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky (to môže byť aj napr. zlý technický stav, reakcia na správanie osoby),
  • − druhá situácia má preventívny charakter, čiže policajt použije uvedené oprávnenie ak je dôvodné podozrenie, že vozidlom bol spáchaný trestný čin, alebo na ňom alebo v súvislosti s ním, alebo ak osoby v ňom sa dopustili trestného činu alebo v ňom sú predmety z trestnej činnosti,
  • − kontrolná činnosť.
  Dôležité je poznamenať, že akékoľvek správanie, ktoré sa odchyľuje od všeo- becne uznávanej normy, môže vzbudzovať podozrenie. Pri preverovaní alkoholu u vodiča musí existovať dôvodné podozrenie, že je vodič pod vplyvom alkoholu. Ďalším špecifikom zastavovania z hľadiska taktiky je, že policajt by nemal začať ko- munikáciu s vodičom „pán vodič, viete, prečo som Vás zastavil“. Účastník cestnej premávky nemusí vedieť, čo porušil, prípadne dôvod zastavanie, okrem výnimiek viažucich sa k prehliadke dopravného prostriedku alebo ak bolo vozidlo prenasle- dované, prípadne má podozrenie, že vo vozidla sa nachádzajú páchatelia úmysel- ného trestného činu.Podľa čl. 2 zákona o Policii v Poľsku15 jednou zo základných úloh polície je za- bezpečovať ochranu, dohľad a bezpečnosť na cestnej premávke, vo verejnej do- prave, ale aj na vodách. V rámci oprávnení policajta je osobitne uvedené oprávne- nie na prehliadku osôb a priestorov (s odkazom primárne na trestný poriadok), ale aj prehliadka batožiny, nákladu v prístavoch a staniciach, ako aj v pozemných, le- teckých a vodných dopravných prostriedkov (primárne podľa zákona o Polícií). Opäť realizovanie zastavovania dopravného prostriedku policajtom v služobnej rovnošate vychádza primárne zo zákona o cestnej premávke. Postup zastavovania dopravného prostriedku z hľadiska taktiky je v Poľsku podobný, pričom sa roz- deľuje na uniformované policajta, ktorý disponuje uvedeným oprávnením bez obmedzenia a neuniformovaného policajta, ktorý ho môže použiť len v zastava- ných oblastiach a iba počas dňa. Uniformovaný policajt okrem ruky používa môže použiť aj zastavovací terč, za zlej viditeľnosti aj baterku s červeným svetlom alebo svietidlo vyžarujúce červenú farbu. Pri dynamickom zastavovaní dopravného pro- striedku služobným motorovým vozidlom v podstate sa používa totožný spôsob ako v slovenských podmienkach, policajt dáva pokyn signalizáciou modrým blika- júcim svetlom a zvukovým signálom. Pri neoznačenom policajnom vozidle sa po- užije informačná LED tabuľa umiestnená na zadnom okne vozidla ukazujúca STOP.ZáverPríslušníkovi Policajného zboru zákon o Policajnom zbore dáva k dispozícií viacero oprávnení, prostredníctvom ktorých plní úlohy Policajného zboru taxa- tívne vymedzené v § 2 zákona o Policajnom zbore a používa ich pri vykonávaní služobnej činnosti. Uvedené oprávnenia boli poskytnuté policajtom primárne z vyššie načrtnutých dôvodov, sú nástrojom štátnej moci a ich limitácia môže mať pri výkone služby negatívny dopad na ochranu spoločnosti. V podmienkach SR je oprávnenie na zastavovanie dopravného prostriedku upravené v § 23 ods. 1 zákona o Policajnom zbore, pričom v § 23 ods. 2 zákona o Policajnom zbore je upravená prehliadka dopravného prostriedku. Oproti iným právnym úpravám (aj ČR, aj Po- ľska) v našom právnom predpise ide o dve samostatné ustanovenia, dve aliney, ktoré nemajú zákonodarcom stanovenú striktnú prepojenosť. Z gramatického vý- kladu nemajú de facto žiadnu nadväznosť, avšak z logického pohľadu spravidla pre- hliadku dopravného prostriedku zrealizuje policajt po predchádzajúcom jeho za- stavení.Inšpirujúc sa s inou právnou úpravou, ako aj druhou časťou z jedného rozhod- nutia NS SR16 a za predpokladu využitia súčasného stavu de lege lata by bolo možné rozdeľovať zastavovanie dopravného prostriedku podľa zákona o cestnej premávke alebo zákona o PZ. Ak teda príslušník PZ vykoná svoje oprávnenie a zrealizuje za- stavenie dopravného prostriedku, postupoval by v súlade so zákonom o cestnej pre- mávke a súvisiacimi predpismi. V rámci komunikácie s účastníkom cestnej premávky by ho informoval o výkone základnej kontroly, osobitnej či námatkovej. Tzn. že by neuvádzal dôvod, prečo zastavuje dopravný prostriedok, ale samotným dôvodom by bola situácia prípadne dohľad nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej pre- mávky.Ak by policajt nadobudol dojem pri zastavení dopravného prostriedku, že bude vzhľadom na súčasný stav vodiča, osoby vo vozidle, prípadne iné relevantné infor- mácie potrebná prehliadka dopravného prostriedku, odvolával by svoj postup vý- lučne na § 23 zákona o Policajnom zbore. V uvedenom ustanovení sa vyžaduje ar- gumentáciu dôvodu, aj vo forme len podozrenia, výlučne pri prehliadke doprav- ného prostriedku.Pro futuro by sme uvítali precizáciu základných pojmov, ktoré predstavujú podmienky pre realizáciu niektorých oprávnení, ako napr. samotného pojmu dô- vodné podozrenie, podozrenie, alebo bezprostredný zásah do zákona o Policajnom zbore, čo by napomohlo a zefektívnilo činnosť policajtov pri výkone služobnej čin- nosti a služobných zákrokov. Sekundárnym negatívnym dopadom môže až excen- trický následok, že príslušníci PZ sú nútení si vymýšľať, alebo hľadať dôvody na zastavenie dopravného prostriedku, ktoré následne píšu do úradných záznamov a to tak, aby vyhoveli postupom, ktoré vychádzajú z niektorých rozhodnutí súdov. Prípadne sú policajti pri výkone služobnej činnosti povinní čakať na to, že vodič, o ktorom majú podozrenie z protiprávnej činnosti, sa dopustí spáchania prie- stupku, a to len preto, aby mali dôvod na zastavenie dopravného prostriedku, resp. čakať na to, kedy vodič, ktorého chcú zastaviť spácha priestupok. Opakovane uvá- dzam, že uvedený dôvod si nevyžaduje predmetné zákonné ustanovenie, ale len tzv. sudcovský výklad práva. Dôležité je však opakovane zdôrazniť, že zákon o Policaj- nom zbore v ustanovení § 23 ods. 1 zákona o Policajnom zbore neuvádza takéto požiadavky a to ani priamo, ani na ne iným spôsobom neodkazuje. Na základe uve- deného ponúkame alternatívu riešenia daného problému a to pre zefektívnenie vý- konu služobnej činnosti policajtov a minimalizáciu formalizmu, ktorý ex lege nie je nutný.

Autor: Doc. JUDr. Mgr., Jana Šimonová, PhD.

Zdroj: https://www.ceeol.com/search/article-detail?id=878710

1 ÚVOD

Právna úprava štátnej služby príslušníkov Policajného zboru (ďalej aj PZ) je upravená zákonom č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 73/1998 Z. z.). V zmysle predmetnej právnej úpravy sú na príslušníka PZ ex lege kladené zvýšené nároky, a to nielen vo vzťahu k fyzickej a psychickej spôsobilosti, ale aj k ustanoveniam viažucim sa k aplikácií disciplinárnej právomoci, spôsobu disciplinárneho trestania, špecifík samotného konania vo veciach služobného pomeru, atď. Práva ustanovené zákonom č. 73/1998 Z. z. sa zaručujú rovnako všetkým občanom v etape vstupu do štátnej služby príslušníkov PZ a policajtom už pri realizácií výkonu štátnej služby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v zamestnaneckých vzťahoch ustanovenou osobitným zákonom. Práve uvedené vyplynulo zo smernice Rady 76/207/EHS o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky. Vzhľadom na osobitosť statusu príslušníka PZ, jeho zvýšený stupeň zodpovednosti a náročnosti výkonu štátnej služby, narastajúci monitoring a v súčasnosti aj nepomerný tlak na výkon štátnej služby (vplyv masmédií, prístupu spoločnosti, neodborných vyjadrení na realizovanú služobnú činnosť a pod.), je predvídateľné a žiaduce, aby právna úprava štátnej služby príslušníkov PZ bola jasná, zrozumiteľná, jednotne chápaná. Pri aplikácií jednotlivých inštitútov štátnej služby príslušníkov PZ je teda nepochybná akceptácia princípu právnej istoty a zásady legality.

Práve uvedená štúdia poukáže na len vybrané problémové oblasti a prípady, ktoré súvisia v aplikačnej praxi s kreovaním nejasností, nezrovnalostí, ktoré nám de facto poskytuje samotný zákon č. 73/1998 Z. z.. Môžeme ich označiť ako existujúce legislatívne medzery, ktoré si právna prax žiada precizovať. Dissensus aplikácie jednotlivých ustanovení býva niekedy na hrane, resp. contra rationem legis. V praxi je možné stretnúť sa s dvoma diametrálne odlišnými, nie však legálne vždy jednoznačnými postojmi, a to značným subjektivizmom nadriadeného pri aplikácií rozsahu jeho disciplinárnej právomoci pri trestaní príslušníka PZ, alebo záverom sudcovskej činnosti, ktorý pro futuro spôsobuje komplikovanejšiu aplikáciu štandardne realizovaných ustanovení. Cieľom štúdie je poukázať na základe parciálnej analýzy stavu de lege lata v kontexte vybraných prípadov na možné narúšanie princípu právne istoty, a to polemicky a nejednotne vykladaním právnej úpravy v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR (ďalej len NS SR), prípadne zvolenia nesprávneho terminus technicus, ktorý následne neguje hybriditu tohto právneho vzťahu a zvádza subjekty k jeho zaradeniu do subsystému správneho práva. Na základe komparačného hľadiska je potrebné zdôrazniť, že kým v Českej republike priamo v zákone je uvedený vzťah subsidiarity k Správnímu řádu, u nás je jeho aplikácia vylúčená.

2 PRINCÍP PRÁVNEJ ISTOTY V KATEGORIZÁCII SLUŽOBNÉHO POMERU A POSTAVENÍ NADRIADENÉHO

Štátna služba vo všeobecnosti predstavuje súhrn právnych noriem upravujúcich vzájomne úzko súvisiace interakcie vznikajúce v rámci organizácie štátnej služby, ako aj vzťahy, ktoré upravujú postavenie štátnych zamestnancov. Z právneho hľadiska ju upravujú normy regulujúce organizáciu štátnej služby a taktiež upravujúce právny režim štátnych zamestnancov, v našom prípade príslušníkov PZ.521 Tzn. ak hovoríme o špecifickom vzťahu štátnej služby, jej subjektívnym prvkom je štátny zamestnanec, z nášho uhla chápania príslušník PZ, ktorý koná vo verejnom/štátnom záujme, v rozsahu svojej kompetencie vymedzenej právnymi predpismi, pričom disponuje osobitnými právami a povinnosťami od vzniku štátnej služby príslušníka PZ až po jej skončenie.

Kategorizácia povahy právneho vzťahu služobného pomeru bolo v minulosti, a na základe odborných vyjadrení a rozhodnutí, je aj v súčasnosti, sprevádzaná v právnej teórii značnou názorovou nejednotnosťou. Napriek tomu, že sa nám javí otázne, ktorý právny režim je bližší pre reguláciu služobného pomeru ako štátnozamestnaneckého vzťahu, právna teória nás jednoznačne navádza na nesprávne zaradenie. Ak by sme sa opreli o zatriedenie služobného pomeru v Českej republike, napriek hybridite vzťahu, avšak s možnosťou subsidiárneho použitia Správního řádu, je jeho jedna časť orientovaná pracovnoprávne (začatie služobného pomeru, služobné voľno a pod.), avšak časť (konanie vo veciach služobného pomeru, disciplinárne konanie) je jasne identifikovaná ako osobitné správne konanie. Ako tomu je v Slovenskej republike? V našich podmienkach nemožno jasne vyšpecifikovať hranicu, ako tomu je u našich susedov. Napriek tomu, že určité tendencie evokovali vykryštalizovanie právnej kvalifikácie týchto vzťahov, v súčasnom chápaní nemožno súhlasiť steóriami uprednostňujúcimi administratívnoprávne prvky uvedeného vzťahu. Posudzovanie právnej povahy služobného pomeru vôbec nie je teoretickým problémom, ale má bezprostredný dopad na praktickú realizáciu jednotlivých ustanovení zákona č. 73/1998 Z. z.

V zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. štátnou službou príslušníka PZ sa rozumie plnenie úloh PZ policajtom v služobnom úrade alebo v zahraničí a právne vzťahy s tým súvisiace. Štátna služba sa vykonáva v služobnom pomere, ktorý sa zakladá k štátu. Štátna služba príslušníkov PZ upravuje vzťahy súvisiace so vznikom, zmenami a skončením štátnej služby príslušníkov PZ. Služobným úradom sa rozumie ministerstvo (v danom prípade MV SR), Akadémia Policajného zboru. V služobnom úrade v mene štátu koná a vo veciach služobného pomeru rozhoduje minister a v rozsahu ním ustanovenom ďalšie orgány („nadriadený“). Nadriadeným môže byť len policajt, ktorý je zaradený do stálej štátnej služby alebo do dočasnej štátnej služby. Právne postavenie nadriadeného mimo výkonu upravuje osobitný predpis.522 Nadriadený v ustanovenom rozsahu riadi, organizuje, kontroluje a hodnotí výkon štátnej služby podriadených policajtov.

Z hľadiska bližšieho pochopenia, prečo je služobný pomer primárne orientovaný do pracovnoprávnej, resp. štátnozamestnaneckej sféry, si dovolíme vymedziť základné pojmy. V prvom rade jeho predmet tvorí výkon pracovnej sily za odmenu, avšak pri uplatňovaní štátnej moci voči subjektom z tzv. vonkajšieho prostredia. Obsahom sú práva a povinnosti policajta s orientáciou na vykonávanie služobnej činnosti, ktorú má vymedzenú v pláne služobnej činnosti. Príslušník PZ v služobnom pomere vystupuje ako zamestnanec, ktorý užíva pracovnú silu, a ako orgán štátu (určitej zložky štátneho aparátu) a v mene štátu aj koná. Vzťah príslušníka PZ k nadriadenému je vzťah patriaci do pracovného práva, tzn. konanie vo veciach služobného pomeru má nepochybne pracovnoprávny, resp. štátnozamestnanecký status. Vzťahy príslušníka PZ ku vonkajšiemu prostrediu (inštitúcie, obyvateľstvo) sú upravené podľa osobitných predpisov a v danom chápaní sú predmetné vzťahy diferencované a menia sa na typicky administratívnoprávne. Možno práve uvedené osobitosti v takom hybridnom vzťahu, akým nepochybne služobný pomer je, nám poskytujú široký priestor pre kladenie si otázok a vedení polemík s ohľadom na legálnosť a správnosť aplikácie jednotlivých ustanovení, aj v rámci disciplinárnej právomoci nadriadeným.

Priestor pre vedeckú diskusiu nám dáva na jednej strane teória a teoretická kategorizácia uvedeného hybridného vzťahu , ale aj samotná prax, a to konkrétne nielen aplikačná prax, ale aj judikatúra a tým subsidiárne vznikajúca sudcovská tvorba, resp. výklad práva. A práve v takomto komplikovanom vzťahu by sme uvítali precizáciu zo strany súdov, ktoré však sekundárne spôsobujú ešte väčšie problémy z jeho kategorizovaním. Ako príklad uvádzame len dva názorné príklady, konkrétne rozsudky Najvyššieho súdu SR (ďalej len NS SR). Podľa rozsudku NS SR z 24.8.2016 „konanie o prepustenie žalobcu zo služobného pomeru a následne vydanie oboch rozhodnutí bolo vykonané na základe zákona a v jeho medziach. Stotožnil sa s právnym názorom žalovaného, že po vyhodnotení zadovážených dôkazov na základe vlastného šetrenia, ktoré vo veci vykonal správny orgán, tento správne konštatoval protiprávne konanie žalobcu, ktoré je nezlučiteľné s postavením príslušníka Policajného zboru a správne vyhodnotil zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy zo strany žalobcu.“523 Alebo „Prvostupňový správny orgán bol povinný uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval…. žalovaný správny orgán pochybil, keď žalobkyni neumožnil, aby sa k predmetnému stanovisku vyjadrila, avšak toto pochybenie samé osebe nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.“524

Veľká časť rozhodnutí subsumuje vsebe stotožňovanie statusu nadriadeného, resp. služobného úradu so správnym orgánom. Musíme si však uvedomiť, že nadriadený uvedený status nemá, ba dokonca subsidiarita Správneho poriadku je vylúčená, okrem výkonu rozhodnutia. Akú máme právnu istotu pri aplikácií jednotlivých ustanovení zákona č. 73/1998 Z.z.? Môžeme sa vôbec odvolávať, že v rámci konania neboli dodržané základné zásady správneho konania? Princíp právnej istoty popri princípe spravodlivosti vo svojej judikatúre už niekoľko rokov zdôrazňuje Ústavný súd SR ako jednu z dvoch základných a imanentných zložiek materiálneho právneho štátu. Obsahom právneho štátu je vytvorenie istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď.525 Ústavný súd SR konštatoval: „po oboznámení sa s niektorými rozhodnutiami všeobecných súdov v kauzách s podobným skutkovým základom Ústavný súd SR k veci ešte dodáva, že napriek skutočnosti, že v právnom poriadku Slovenskej republiky rozhodnutia všeobecných súdov vo veci samej nezaväzujú ostatných sudcov rozhodnúť analogicky v podobných prípadoch, taká situácia, keď súdy v druhovo rovnakej veci rozhodujú protichodným spôsobom, podkopáva efektivitu fungovania systému spravodlivosti a neguje jeho elementárny princíp a základný predpoklad, ktorým je požiadavka, aby sa o rovnakých veciach rozhodovalo rovnakým spôsobom.“526

A práve v rámci konaní vo veciach služobného pomeru narážame na porušovanie uvedeného. Nielenže súdy rozhodujú nejednotne, ale zároveň navádzajú aplikačnú prax do nesprávneho zaradenia služobného pomeru a konania vo veciach služobného pomeru. Problém nám vyvstáva primárne v slovenskej právnej úprave, kde absentuje precíznejšie vymedzenie konania, čo má za následok vedenie viacerých odborných polemík o postavení nadriadeného v disciplinárnom konaní. Pro futuro práve z hľadiska teoretických východísk považujem za alfu a omegu profylaktickej činnosti pred narastajúcou tendenciou rôznorodých právnych výkladov a názorov na vcelku štandardné ustanovenia, upraviť podrobnejšie konanie vo veciach služobného pomeru. Neponúkam alternatívu vyšpecifikovaním subsidiarity správneho poriadku, a to z dôvodu, že práve česká právna úprava má takýmto spôsobom koncipovaný zákon, avšak odborné problémy aj s ohľadom na vyššie uvedené to nerieši, a to najmä na nezanedbateľný „pracovnoprávnych“ charakter v služobnom pomere.

3 DISCIPLINÁRNE OPATRENIA – POLEMIKA O TRESTANÍ PRÍSLUŠNÍKA POLICAJNÉHO ZBORU

Podľa § 53 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru zaraďujeme medzi disciplinárne opatrenia:

• – písomné pokarhanie,
• – zníženie služobného platu až o 15 % na dobu najviac troch mesiacov,
• – zníženie hodnosti o jeden stupeň na dobu jedného roka,
• – zákaz činnosti,
• – prepadnutie veci.527

V podstate písomné pokarhanie predstavuje jedno z najmenej striktne postihujúcich opatrení, ktoré spôsobuje morálnu ujmu, kým ostatné disciplinárne opatrenia majú bezpochyby dopad aj na materiálnu stránku subjektu. Za disciplinárne previnenie je možné uložiť policajtovi len jedno z prvých troch disciplinárnych opatrení. Zákaz činnosti a prepadnutie veci možno uložiť výlučne v prípade splnenia zákonných podmienok v zmysle § 14 a § 15 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov osobitný zákon môže ustanoviť osoby, ktorých konanie majúce znaky priestupku sa prejedná podľa osobitného zákona. Podľa § 52 ods. 2 zákon č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru sa prejedná aj konanie policajta, ktoré má znaky priestupku. Opodstatnenosť predmetného ustanovenia môže vzniknúť v prípade tzv. „stretu záujmu“, resp. ak by podriadený policajt zistil priestupok u svojho nadriadeného. Polemicky si možno položiť otázku, či zákonodarca s odstupom času opomenul dôvod predmetnej úpravy a či je naozaj správne prejednávať všetky druhy priestupkov, a nie pro futuro zúžiť danú oblasť len na tie, ktoré sú prejednávané Policajným zborom. Dokáže nadriadený posúdiť a prejednať každý z priestupkov?

Za priestupok možno policajtovi uložiť písomné pokarhanie, zníženie služobného platu až o 15 % na dobu najviac troch mesiacov, zákaz činnosti, alebo prepadnutie veci, a to samostatne alebo spolu, pričom je vylúčená možnosť súčasného uloženia písomného pokarhania a zníženia služobného platu až o 15% na dobu najviac troch mesiacov. Za prejednávaný priestupok možno v prípade splnenia zákonných podmienok uložiť trest zákazu činnosti a prepadnutia veci528, s výnimkou zákazu výkonu funkcie policajta. Disciplinárne opatrenie zákazu činnosti a disciplinárne opatrenie prepadnutia veci sa vykoná aj vtedy, ak policajt už skončil služobný pomer. O upustení od výkonu zvyšku disciplinárneho opatrenia zákazu činnosti rozhoduje nadriadený, ktorý disciplinárne opatrenie uložil. V zmysle § 58 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru priestupok možno prejednať a uložiť zaň disciplinárne opatrenie najneskôr do dvoch rokov odo dňa spáchania priestupku. Ospôsobe vybavenia priestupku upovedomí nadriadený poškodeného a navrhovateľa529, ak o to požiadali.

Nadriadený pri rozhodovaní o uložení disciplinárneho opatrenia prihliada na povahu protiprávneho konania, na okolnosti, za ktorých bolo spáchané, jeho následky, mieru zavinenia a na doterajší postoj policajta k plneniu služobných povinností. Tzn. je potrebné prihliadať na okolnosti skutku (priestupku aj škodovej udalosti), poškodenie motorového vozidla, opakovanosť škodovej udalosti zo strany policajta, jeho doterajšiu služobnú činnosť (dobré výsledky na úseku jeho zaradenia, plnenie si povinností riadne a včas, doterajší stav bez disciplinárneho konania voči nemu, resp. bez uloženia disciplinárneho opatrenia). Nadriadený vyvodzuje disciplinárnu zodpovednosť a ukladá sankciu komplexne za jeden skutok, tzn. subsumuje v ňom spáchaný priestupok a aj s tým súvisiace porušenie služobnej disciplíny (napr. dobré meno, služobnú prísahu), pričom dodržiava zásadu primeranosti trestu vo vzťahu k spáchanému skutku.530

Zásada primeranosti sa posudzuje nielen vo vzťahu k samotnému skutku, ale aj k následkom, ktoré vzniknú uložením disciplinárneho opatrenia (napr. vylúčenie z možnosti udelenia disciplinárnej odmeny). Opäť sa nám načrtáva priestor na polemizovanie. Vplýva jednoznačne uvedený pohľad na zásadu primeranosti ex lege? Jednoznačne to nemožno potvrdiť ani vyvrátiť. Je aktuálny stav de lege lata vhodný s ohľadom na nejednotnosť postupov, ktoré v prípadoch subjektívneho negativizmu nadriadeného voči konkrétnej osobe umelo navádzajú policajta na neoznámenie svojho statusu v služobnom pomere? Z finálneho hľadiska možno v načrtnutom prípade zhodnotiť, že sankcia podľa zákona o priestupkoch môže byť z finančnej a represívnej stránky efektívnejšia a prijateľnejšia ako disciplinárne opatrenie uložené nadriadeným. Avšak svojim konaním v danom prípade opakovane možno vyvodiť voči nemu zodpovednosť, keďže porušil právnu úpravu a jednou z jeho povinností je oznámiť osobe, ktorá zistila spáchanie priestupku a prejednáva ho, že je príslušníkom Policajného zboru.

Na základe analytického prístupu je logické, že príslušník Policajného zboru sa konaním napĺňajúcim znaky priestupku logicky dopustí aj porušenia základných povinností policajta podľa § 48 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, podľa ktorých je povinný si plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v Policajný zbor. Práve aj posudzovanie primeranosti uloženia disciplinárneho opatrenia je subjektívne a komplikované. Napr. ak za konkrétny priestupok531 je možné uložiť pokutu do 99 Eur, s ohľadom na jeho predchádzajúce uložené disciplinárne opatrenia a výsledky vo výkone služby, ako aj s ohľadom na možný dopad trestu na prípadné finančné ohodnotenie, na jeho hodnotenie, ako aj vplyv na jeho kariérny rast (umiestnenie v personálnom zväzku) bude policajtovi uložené disciplinárne opatrenie – písomné pokarhanie. Ak by policajt nepreukazoval dobré výsledky, skôr podpriemerný výkon služobnej činnosti, bolo by opodstatnenejšie uložiť prísnejšie disciplinárne opatrenie, napr. v znížení služobného platu v adekvátnej zákonne prípustnej výške. Nadriadený, ako viackrát uvádzam, berie do úvahy komplexne stav trestu aj s následnými súvisiacimi dopadmi v pomere k maximálnej hornej prípustnej hranice 99 Eur.

Pred uložením disciplinárneho opatrenia musí byť vždy objektívne zistený skutočný stav. Objektívne odôvodnenie vyhodnotenia kvality plnenia úloh a povinností podriadených policajtov má dokázať zrealizovať nadriadený, pričom uvedené môže byť ovplyvnené aj subjektívnymi pocitmi a postojmi. Nadriadený je povinný viesť policajtov k služobnej disciplíne, ale aj navrhovať či vyvodzovať dôsledky z porušovania služobných povinností voči podriadeným policajtom. Nadriadený je povinný odôvodniť uloženie sankcie, a to konkrétnymi skutočnosťami a dôkazmi. Všeobecné konštatovanie protiprávnosti konania a rozsahu jeho následkov bez bližšej špecifikácie nie je dostatočným pre uloženie pokuty532. Odôvodnenie musí byť precizované s ohľadom na konkrétne skutočnosti, ktoré sú podkladom pre uloženie vyššej sankcie a zároveň sankcia musí mať z hľadiska proporcionality represívny, ako aj preventívny charakter. Samotná voľba sankcie, resp. výber disciplinárneho opatrenia je vecou uváženia nadriadeného. Správna úvaha by však nemala vybočiť z medzí a hľadísk stanovených zákonom, má byť v súlade s pravidlami logického uvažovania, a obsahovať predpoklady úsudku nadriadeného, ktoré boli zistené riadnym procesným postupom.533 Policajtovi musí byť pred uložením disciplinárneho opatrenia daná možnosť vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy a obhajovať sa. Otáznym ostáva, či právna úprava konania vo veciach služobného pomeru je z pohľadu legálneho zabezpečovania procesných dôkazov adekvátna a jasná.

Pri ukladaní disciplinárneho opatrenia musí dbať nadriadený aj na akceptovanie zásady ne bis in idem, konkrétne zákonodarca precizuje uvedené s ohľadom na nemožnosť uloženia disciplinárneho opatrenia v prípade, že za totožný skutok bol už právoplatne odsúdený. Výnimkou je prípad, ak bolo uložené disciplinárne opatrenie skôr, kedy sa zruší s účinnosťou odo dňa uloženia. Paradoxne uloženie disciplinárneho opatrenia nevylučuje skončenie služobného pomeru policajta za takéto konania, za splnenia podmienky, že po jeho uložení vyšli najavo nové skutočnosti preukazujúce a odôvodňujúce skončenie služobného pomeru. Minister disponuje oprávnením nariadiť, aby sa upustilo od výkonu disciplinárnych opatrení, prípadne od ich zvyšku, od prejednania disciplinárneho previnenia alebo fakultatívne môže nariadiť hromadné zahladenie disciplinárneho opatrenia uloženého za disciplinárne previnenia. Vyhlásenie rozhodnutia o uložení disciplinárneho opatrenia má v kompetencii príslušný nadriadený a zároveň týmto úkonom je uložené.

Po uplynutí jedného roka od právoplatne uloženého disciplinárneho opatrenia dochádza k zahladeniu a policajt sa posudzuje, akoby mu disciplinárne opatrenie nebolo uložené, čo však neplatí v prípade služobného hodnotenia. Nadriadený však v zmysle § 61 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru disponuje oprávnením rozhodnúť o zahladení vykonaného disciplinárneho opatrenia pred uplynutím danej lehoty, a to v prípade ak policajt výkonom služby a svojim správaním preukáže, že si to zaslúži. Dispozitívna právomoc nadriadeného dokáže byť zjavne ovplyvnená určitou mierou subjektivizmu, obligatórne to nie je povinný zrealizovať a tým pádom príslušník Policajného zboru reálne prichádza o väčší počet peňažných prostriedkov akoby tomu bolo za optimálneho stavu bez vedeného disciplinárneho konania. Ak bol uložený trest zákazu činnosť alebo zníženia hodnosti o jeden stupeň na dobu jedného roka, nadriadený tak môže urobiť po uplynutí polovice času výkonu daného opatrenia. Práve špecifikácia zásluh, pre ktoré došlo k zahladeniu, nie je zo zákona jednoznačná, čo de facto môže byť pozitívne i negatívne zneužité. Presnejšia a jasnejšia precizácia, napr. s ohľadom povinného preukázania zásluh (napr. evaluačný či hodnotiaci systém, záchrana života, ochrana života a majetku v čase mimo výkonu služby a pod.), ktoré predstavujú podklad pre zahladenie, by aktívne podporila zásadu legality, rovnakého procesného postavenia i garantovala základné práva.

Záverom možno konštatovať, že objektivita uloženia disciplinárneho opatrenia častokrát subsumuje v sebe parciálne subjektívne prvky, ktoré sa prejavujú i v odôvodnení, s ohľadom na doterajšie plnenie služobných povinností a stav bez uloženého disciplinárneho opatrenia. Nadriadený v konečnom dôsledku nesankcionuje výlučne spáchaný skutok, ale vyberá si formu trestu vo vzťahu ku konkrétnej osobe príslušníka Policajného zboru a hodnotí v ňom aj jeho doterajšie výsledky. Ak má príslušník Policajného zboru uložené disciplinárne opatrenia podľa § 53 ods. 1 písm. b) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru v maximálne možnej prípustnej miere (15% na dobu troch mesiacov) a následne nezahladenie trestu po dobu jedného roka, hypoteticky je počas celej doby vo finančnej strate (s výnimkou udeľovania celoplošných disciplinárnych odmien vo vzťahu k platovej triede, alebo inému špecifickému výkonu služobnej činnosti), tzn. nezískava peňažné prostriedky, na ktoré by za iných okolností mal nárok. Aj v prípade zvýšenej snahy plnenia si služobných úloh a povinností, nadriadený nie je povinný aplikovať ustanovenie § 61 zákona č. 73/1998 Z. z. (nepriaznivé vzťahy medzi podriadeným a nadriadeným) a teda príslušník Policajného zboru môže byť v legálnej ujme disciplinárnym konaním. Uložené disciplinárne opatrenie má priamo vplyv aj na hodnotenie policajta, ako aj vplyv na jeho kariérny rast (založenie uloženého disciplinárneho opatrenia do personálneho zväzku príslušníka Policajného zboru).

4 UKLADANIE VÝČITKY A JEJ PRESKÚMATEĽNOSŤ

Ukladanie výčitky upravuje § 54 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru a predmetné ustanovenie možno označiť ako vágne. Keďže nie je kvalifikované ako disciplinárne opatrenie, nemá precizovanú formu, logicky si nevyžaduje jasné a striktné odôvodnenie a de facto komplexne evokuje nepreskúmateľnosť daného inštitútu. Výčitka sa uloží v prípade, ak postačí na nápravu policajta a na obnovenie služobnej disciplíny za menej závažné konanie, majúce znaky disciplinárneho previnenia alebo priestupku. Ak je uložená výčitka, následne sa už neukladá disciplinárne opatrenie.

Ako uvádzam spôsob ukladania výčitky v zmysle zákonného ustanovenia nie je precizovaný a na jej uplatnenie sa nevzťahujú ustanovenia o ukladaní disciplinárnych opatrení. Napriek tomu logicky pre jej uloženie by mali byť splnené určité legálne podmienky. Prvým predpokladom na uloženie výčitky je najmä existencia dôvodu na jej uplatnenie, ktorým je menej závažné konanie policajta, ktoré má znaky disciplinárneho previnenia alebo priestupku a postačí na nápravu policajta a na obnovenie služobnej disciplíny.

Z hľadiska kategorizácie uloženia výčitky, možno ju ukladať ústne, ako aj písomne. Výčitka musí byť uložená preukázateľným a nespochybniteľným spôsobom, jednoznačne a adresne priamo policajtovi, voči ktorému sa uplatňuje. Ak sa výčitka ukladá ústne, ukladá sa vosobnej prítomnosti dotknutého príslušníka Policajného zboru. Pre verifikáciu preukázateľnosti je žiadúce a vítané jej ukladanie pred svedkami, napr. v rámci pracovnej porady alebo v prítomnosti iného policajta. Nadriadený by mal napriek ústnemu vyhláseniu spracovať o tom úradný záznam, ktorý môže byť súčasťou zápisu z pracovnej porady prípadne z iného stretnutia. Pri písomnom spôsobe uloženia výčitky by mal nadriadený analogicky akceptovať ustanovenie § 266 zákona č. 73/1998 Z. z., oznámenie a doručovanie aj napriek tomu, že je typická aplikácia daného ustanovenia v kontexte s § 241 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., rozhodnutím.

Z procesného hľadiska nie je jednoznačný a jasný postup ukladania výčitky. Napriek tomu, že negujeme priamu aplikáciu jednotlivých zákonných ustanovení, sme nutení vyselektovať vybrané ustanovenia pre sprocesnenie jej uloženia. Nadriadený začne konanie vo veci uloženia výčitky a v súlade s § 56 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru umožní policajtovi vyjadriť sa k skutku. Z vyjadrenia a podkladových materiálov ustáli skutkový stav a keď usúdi, že sa policajt dopustil menej závažného konania, ktoré má znaky disciplinárneho previnenia alebo priestupku a na jeho nápravu a na obnovenie služobnej disciplíny postačí výčitka, disciplinárne konanie zastaví. V danom prípade zastaví konanie podľa § 239a zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru534 a oznámi túto skutočnosť policajtovi. Následne mu uloží výčitku podľa § 54 zákona. Oprávnený nadriadený by mal vyhlásiť výčitku osobne dotknutému policajtovi a ak to nie je možné, mal by ju doručiť primeraným spôsobom. Ak zvolí písomný spôsob uloženia výčitky, postupuje sa pri jej oznamovaní dotknutému policajtovi obdobne, ako pri oznamovaní rozhodnutia, t. j. výčitka sa oznámi vyhlásením, resp. doručením, pričom sa primerane použije ustanovenie § 266 zákona.

Ako vidieť vyššie, keďže nadriadený disponuje právomocou vyvodzovať dôsledky z porušovania služobných povinností policajta, môže si sám zvoliť formu aj spôsob vyvodenia zodpovednosti. Pri vyvodzovaní zodpovednosti je nadriadený povinný prihliadať na charakter zavineného porušenia povinností policajta, povahu protiprávneho konania, okolnosti, za ktorých k nemu došlo, mieru zavinenia, následky a doterajší prístup policajta k plneniu si služobných povinností. Keďže výčitka jednoznačne nie je disciplinárnym opatrením expressis verbis, nevzťahujú sa na ňu ustanovenia o ukladaní disciplinárnych opatrení. V kompetencii nadriadeného je teda de facto aj spôsob jej ukladania, obsahové náležitosti, forma a pod. Výčitka nie je ani rozhodnutím podľa § 241 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru a teda nie je možné proti nemu uplatniť riadne ani mimoriadne opravné prostriedky a v rámci nich preskúmať uloženie výčitky a následne ho potvrdiť, zmeniť alebo zrušiť. Možno nemožnosť preskúmania súvisí aj so samotným charakterom výčitky, ktorá nemá evokovať trest, ale len upozornenie na nelegálnosť konania policajta v tom konkrétnom prípade. Logicky je teda negovaná aj možnosť preskúmania postupu príslušného nadriadeného, ktorý svojim rozhodnutím uložil výčitku.

Na základe analytického výkladu je naozaj sporný, kontroverzný, avšak de facto v súlade so zásadou právneho štátu, rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6S/121/2016 zo dňa 11.05.2017, ktorý nám poukazuje pro futuro potrebu precizovať ustanovenie ukladania výčitky. Súd sa opiera nielen o dôvodovú správu, ale aj princípy správneho trestania a kontext ostatných ustanovení vo vzťahu k ukladaniu výčitky. I keď zo zákona i dôvodovej správy je jasné, že výčitka nie je disciplinárne opatrenie, z pohľadu súdu, aj pri výčitke, ktorú správny orgán ukladá, predpokladá protiprávnosť konania azavinenie, ktoré je subjektívnou zodpovednosťou. Tzn. súd jednoznačne tvrdí, že je aj v danom prípade nutné primerane aplikovať zákonné ustanovenia platné pre ukladanie disciplinárneho opatrenia. Súd taktiež posudzoval náležitosti výčitky, ktoré boli v rozpore s § 241 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru. Nutnosť primeranej aplikácie tohto ustanovenia odôvodnil, že aj výčitka obsahuje výrok rozhodnutia uvedený ako dôvod rozhodnutia, pričom žalovaný sa nevysporiadal s obranou žalobcu uvedenou v písomnom vyjadrení. Taktiež súd zdôraznil, že pri písomnej výčitke sú nevyhnutné nielen materiálne náležitosti, ale aj všetky formálne. De facto súd ani nepripúšťa inú ako písomnú formu uloženia výčitky a poukazuje aj na práva, ktoré sú na strane samotného podriadeného policajta. Súd zdôraznil, že aj pri ukladaní výčitky majú byť dodržiavané odôvodnenosť rozhodnutia, princíp povinnosti správneho orgánu dokazovať vinu, poučenie o opravnom prostriedku a o preskúmateľnosti rozhodnutia súdom. Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že úlohou súdu nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov, ani dokazovať vinu žalobcovi, ale úlohou súdu je § 241 zákona č. 73/1998 Z. z. vykladať v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a toto uplatňovať tak, že každé rozhodnutie správneho orgánu musí obsahovať dostatočné dôvody, na ktorých je založené, čo podľa súdu platí aj pri ukladaní výčitky, o ktorom ukladaní teória práva sa bližšie nezmieňuje, avšak je potrebné postupovať primerane, ako pri ukladaní disciplinárneho opatrenia. Nestačí, ak žalovaný až vo vyjadrení k žalobe žalobcu zdôvodňuje uloženie výčitky, alebo ak vo vyjadreniach k vyjadreniam žalobcu v priebehu súdneho preskúmacieho konania uvádza, akými úvahami bol vedený pri hodnotení výsledkov operatívnej kontroly vykonanej sekciou kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pri uloženej výčitke žalobcovi, a ak žalovaný sa nevysporiadal s obranou žalobcu k začatiu disciplinárneho konania, ktorú obranu žalovaný žalobcovi síce umožnil, čo žalobca aj využil vyjadrením a v ktorom vyjadrení žalobca k jednotlivým bodom uvedeným v začatí disciplinárneho konania zo svoje zavinenie podľa jednotlivých bodov začatého disciplinárneho konania odmietal, a tak urobil aj pri prevzatí uloženej mu výčitky, avšak v dôvode výčitky uvedený výrok o vine žalobcu ničím neodôvodnil ani sa nevysporiadal s výhradami žalobcu uvedenými v jeho vyjadrení. Súd žalobou napadnutú výčitku podľa § 191 ods. 1 písm. d) Správneho súdneho poriadku vyhodnotil ako nepreskúmateľnú pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov (ktorý dôvod žalobca v žalobe namietal) zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.535

Z pohľadu predmetného rozsudku možno atypicky možno naozaj súhlasiť s tvrdením, že aj výčitka je nástroj, resp. prostriedok, ktorý určitým spôsobom upozorňuje na menej závažné konanie a má charakter jednej z najslabších sankcií a preto z hľadiska zákonnosti jej ukladania by bolo naozaj správne novelizovať § 54 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru. V prvom rade je potrebné garantovať zákonnosť, princípy právneho štátu a v kontexte s uvedeným negovať jasný prvok subjektivizmu a zneužívania, ktoré vieme v niektorých prípadoch jasne identifikovať. Pro futuro by bolo naozaj vhodné nielen precizovať postup ukladania výčitky, jej doručovania, formy výčitky či spôsobu oznámenia, ale najmä vzájomnú pozitívnu i negatívnu prepojenosť s ostatnými zákonnými ustanoveniami. Z negatívneho hľadiska musím zdôrazniť, ako na začiatku uvádzam, že nadriadený nie je v pozícií správneho orgánu, pričom uvedené označenie je čiastočne chybné a evokuje nám jasné správne konanie či osobitný druh správneho konania. Napriek jasnému verejnoprávnemu prvku, nadriadený má svoj status jasne vymedzený a preto by bolo vhodné apelovať na precizáciu postavenia nadriadeného, správneho orgánu a detekovať rozdiely medzi nimi aj s ohľadom na rozsiahlu judikatúru v oblasti služobného pomeru. Uvedený rozsudok obsahuje však nepochybne aj nesprávne použitie analogických ustanovení ukladania disciplinárneho opatrenia, keďže pri výčitky ex lege dedukujeme, že nie je disciplinárnym opatrením. Logickou otázkou, ktorú si nepochybne položil aj súd je, čo vpodstate výčitka je? Môže ju nadriadený svojvoľne ukladať? Musí spĺňať náležitosti rozhodnutia? Na viaceré tieto polemické otázky je náročne v kontexte právneho stavu de lege lata odpovedať. Zaužívaná prax je určitým spôsobom nastavená, avšak v kontexte návrhov de lege ferenda považujeme práve špecifikovanie aj týchto otázok za relevantné, aj vo vzťahu k preskúmateľnosti, garancii princípu právneho štátu a dodržiavania zásady zákonnosti.

Autor: Doc. JUDr. Mgr., Jana Šimonová, PhD.

Zdroj: https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Aktuality/2019/2019-07-02_Zbornik_Pravoplatnost_spravnych_rozhodnuti_pravna_istota_vs._legalita.pdf