V júli minulého roku zverejnil Najvyšší súd Slovenskej republiky judikát pod označením R 29/2019, vychádzajúci z uznesenia NS SR zo dňa 24. 7. 2019 sp. zn. 6 Cdo 80/2017, s nasledujúcou právnou vetou „Znížený majetkový cenzus (§ 422 ods. 1 písm. b/ Civilného sporového poriadku) sa v spotrebiteľskom spore uplatní, ak dovolateľom je neúspešný spotrebiteľ.“
Keďže oficiálne publikovaný judikát v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR predstavuje tzv. ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu z hľadiska § 421 ods. 1 CSP (prípustnosť dovolania), aj z hľadiska § 48 ods. 1 CSP (veľký senát), vyvolalo toto kontroverzné rozhodnutie pomerne intenzívnu polemiku.
V krátkej časovej nadväznosti boli navyše k danej téme uverejnené dva kritické odborné príspevky, a to MASLÁK, M.: Dovolanie a znížený majetkový cenzus v spotrebiteľských sporoch. Bulletin slovenskej advokácie č. 9/2019, s. 18 až 22 a LÖWY, A. – IVANČO, M.: Súčasnosť a retrospektíva bagateľného cenzu v právnej úprave dovolania. Súkromné právo č. 5/2019, s. 212 až 217.
Ratio decidendi v prípade R 29/2019 spočíva v interpretácii § 422 ods. 1 písm. b) CSP, ktorý podmieňuje prípustnosť dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 v nadv. na § 421 ods. 1 CSP) tým, že napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany prevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy. Ide o tzv. znížený majetkový cenzus, keďže jeho štandardná úroveň predstavuje podľa § 422 ods. 1 písm. a) CSP desaťnásobok minimálnej mzdy, teda aktuálne 5 800 eur (dvojnásobok je na úrovni 1 160 eur).
Napriek tomu, že zákon výslovne znižuje majetkový resp. bagateľný cenzus generálne pre spory s ochranou slabšej strany ako také, a teda bez ohľadu na osobu dovolateľa, dospel najvyšší súd k záveru, že v spotrebiteľskom spore sa toto zvýhodňujúce pravidlo vzťahuje iba na dovolateľa, ktorým je spotrebiteľ. To zároveň znamená, že v spotrebiteľskom spore má protistrana spotrebiteľa sťažený prístup k mimoriadnemu opravnému prostriedku a môže dovolanie – na rozdiel od spotrebiteľa – podať iba pri presiahnutí štandardnej úrovne bagateľného cenzu, ktorá je päťnásobne vyššia. Dochádza tým k vylúčeniu nemalého množstva právoplatných rozhodnutí v prospech spotrebiteľov z dovolacieho prieskumu.
To, že v zákone expressis verbis vyjadrené vecné kritérium predmetu konania (spor s ochranou slabšej strany) najvyšší súd extenzívne interpretoval ako personálne kritérium vo vzťahu k osobe dovolateľa (spotrebiteľ), je v ods. 10 R 29/2019 odôvodnené teleologickým výkladom. Dovolací súd prezentoval záver, že účelom zníženia majetkového cenzu je v týchto prípadoch zvýšená procesná ochrana slabšej strany. To sa v dovolacom konaní prejavuje tak, že na rozdiel od dodávateľa je iba spotrebiteľovi sprístupnené dovolanie za zjednodušených, resp. zvýhodnených podmienok.
Proti týmto právnym záverom sa ohradil Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý začiatkom tohto roku hneď v dvoch kasačných nálezoch zo dňa 28. 1. 2020 sp. zn. I. ÚS 382/2019 a zo dňa 4. 2. 2020 sp. zn. I. ÚS 332/2019 konštatoval, že odmietnutie dovolania na základe aplikácie záverov R 29/2019 je z ústavnoprávneho hľadiska netolerovateľné. Deklaroval pritom porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v prípade I. ÚS 332/2019 aj porušenie základného práva na zachovanie rovnosti medzi sporovými stranami v konaní pred súdom.
Ústavný súd vo všeobecnosti nespochybnil kritérium ratione valoris, z ktorého vychádza pravidlo o vymedzení majetkového cenzu pri dovolaní, a označil ho za akceptovateľné aj vzhľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok zo dňa 19. 12. 1997 vo veci Brualla Gómez de la Torre c/a Španielsko, sťažnosť č. 26737/95; rozsudok zo dňa 2. 11. 2006 vo veci Kadrija Kozlica c/a Chorvátsko, sťažnosť č. 29182/03).
Akceptoval aj základné východiská pre procesné zvýhodnenie spotrebiteľa v sporoch s ochranou slabšej strany. Nestotožnil sa však s paušálnym zvýhodnením spotrebiteľa oproti dodávateľovi v kontexte prístupu k dovolaciemu konaniu a zdôraznil, že preferovanie spotrebiteľa pri prístupe k dovolaniu má povahu neodôvodneného a paušálneho uplatňovania nadradeného postavenia slabšej strany. Dochádza tým k porušovaniu princípu rovnosti zbraní a rovnosti strán v spore, ktoré neodôvodnene stavia dodávateľa ako dovolateľa do podstatne nevýhodnejšej pozície oproti druhej strane (I. ÚS 382/2019 ods. 84 a 88; I. ÚS 332/ 2019 ods. 46).
Ústavný súd zároveň osobitne zdôraznil, že výsledok dovolacieho konania podľa § 421 ods. 1 CSP presahuje hranice rozhodnutia inter partes, keďže ním Najvyšší súd SR vyjadruje svoj názor na riešenie zásadných právnych otázok, ktoré dovolacím súdom ešte neboli vyriešené alebo ktorých riešenie smeruje k zjednocovaniu judikatúry. Z tohto hľadiska je vplyv rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu oveľa širší a všeobecnejší, s významným dosahom na aplikačnú prax všeobecných súdov a v konečnom dôsledku aj na správanie sa účastníkov spotrebiteľského vzťahu. Prípadná aplikácia rozdielnych podmienok prístupu k dovolaniu medzi spotrebiteľom a dodávateľom musí preto nevyhnutne zohľadňovať aj tieto skutočnosti (I. ÚS 382/2019 ods. 87; I. ÚS 332/2019 ods. 40).
Pri tejto príležitosti ústavný súd akcentoval, že aj keď je
ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného
súkromného práva a postavenie spotrebiteľov treba brať vážne,
ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo a neutrálne ako
akékoľvek iné inštitúty s tým, že táto ochrana je už
súčasťou zákonnej normy ako účel právnej normy a nepotrebuje
osobitnú expanzívnu interpretáciu nad rámec interpretačných
štandardov, vrátane teleologického výkladu. Koncept ochrany
spotrebiteľa v klasickom poňatí nie je v napätí s ústavou, ale to
neznamená, že je priamo ústavným princípom (I. ÚS 332/2019 ods.
43).
Aplikovateľnosť záverov judikátu R 29/2019 možno teda v
súčasnosti považovať prinajmenšom za spornú. Zároveň je otázny
ďalší postup a rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR. V tých
konaniach, v ktorých bolo uznesenie dovolacieho súdu nálezom
zrušené, sa aplikuje princíp kasačnej záväznosti v zmysle § 134
ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Senát
najvyššieho súdu bude v konkrétnej veci viazaný právnym názorom
ústavného súdu.
Súčasne mu však predpis rovnakej právnej sily v § 48 ods. 1 CSP ukladá povinnosť postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu vždy, ak dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu. Tento odlišný právny názor za daných okolností reprezentuje judikát R 29/2019, ktorý štandardne prijalo občianskoprávne kolégium NS SR, ako aj množstvo iných uznesení dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania dodávateľa pre neaplikovanie zníženého bagateľného cenzu (napr. 1 Cdo 263/2018, 4 Cdo 186/2018, 5 Cdo 158/2018, 6 Cdo 191/2018, 7 Cdo 216/2018.
Analogicky možno poukázať aj na známy prípad „zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania“, v ktorom bola po zrušujúcom náleze Ústavného súdu SR vec postúpená veľkému senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktorý dňa 7. 5. 2018 prijal zásadné mienkotvorné uznesenie pod sp. zn. 1 VCdo 1/2018 (k tomu pozri aj túto rubriku v BSA 6/2018).
Keďže naša právna úprava neumožňuje „vyčiarknutie“ judikátu z R-zbierky, ani iné oficiálne negovanie jeho právnych záverov, bolo by aj v tomto prípade prijatie záväzného rozhodnutia veľkého senátu (§ 48 ods. 3 CSP) zrejme tým najvhodnejším riešením v záujme právnej istoty.
Autor
JUDr. František Sedlačko PhD., LL.M.
Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10