„K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty [(čl. 1 ods. l ústavy), napr. PL. ÚS 36/95], ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je aj požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (mutatis mutandis I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované.“(1)

Uvedený citát z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej v texte len „Ústavný súd SR“) bol zvolený na úvod článku, pretože vystihuje dôležitosť a nezastupiteľnosť úlohy Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej v texte aj len „Najvyšší súd SR“ alebo „NS SR“), ktorou je dbať o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov.(2)

O potrebe zjednocovania judikatúry a tiež o predvídateľnosti súdnych rozhodnutí sa už veľa popísalo a existuje aj viac-menej konštantná judikatúra k tejto problematike (viď. okrem vyššie uvedeného rozhodnutia Ústavného súdu SR aj jeho ďalšie rozhodnutia, napríklad vo veci sp. zn. III. ÚS 551/2012 zo dňa 30. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 14/07 zo dňa 17. mája 2007, či sp. zn. I. ÚS 28/09 zo dňa 9. júla 2009).

Potreba predvídateľnosti súdnych rozhodnutí je viackrát rozoberaná aj v článkoch v odborných časopisoch(3) a na vedeckých konferenciách pravidelne zaznievajú príspevky venované potrebe zjednocovania judikatúry, či presvedčivosti a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.(4)

Najvyšší súd SR, ktorý má (ako už bolo spomenuté) vykonávanie zjednocovacej činnosti „v popise práce“ (§ 20 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, v znení neskorších predpisov – ďalej v texte aj len „SSP“ a § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov – ďalej v texte len „zákon o súdoch“), má k dispozícii viacero nástrojov, ktoré môže využiť. Článok je venovaný jednotlivým možnostiam zjednocovania judikatúry so zameraním sa na úlohu novozavedených veľkých senátov kolégií Najvyššieho súdu SR a problematikou súčasného zachovania zjednocujúcich stanovísk NS SR a zmyslom ich ďalšej existencie v právnom poriadku SR.

Nástroje zjednocovania judikatúry

Zjednocovanie súdnej praxe Najvyšším súdom SR sa v súčasnej dobe deje dvoma možnými spôsobmi – procesným a mimoprocesným.

Procesný spôsob predstavuje rozhodovanie NS SR podľa príslušných právnych predpisov v konaniach, ku ktorým je tento súd zo zákona povolaný podľa § 8 zákona o súdoch. Zákon o súdoch v § 8 ods. 3 vyslovene stanovuje – „Najvyšší súd dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vlastnou rozhodovacou činnosťou…“. Ide o najčastejšie využívaný inštitút zjednocovania judikatúry cestou zovšeobecňovania jednotlivých záverov formulovaných v rozhodnutiach vydaných v konkrétnych prípadoch. Tieto rozhodnutia nie sú všeobecne záväzné (výrok rozhodnutia je záväzný len pre účastníkov konania a pre ďalšie zákonom stanovené subjekty),(5) avšak, práve s ohľadom na ich zdroj (ktorým je najvyššia súdna inštancia), ovplyvňujú rozhodovanie nižších súdov tým, že im poskytujú podporu pri odôvodňovaní ich vlastných rozhodnutí so zhodnou alebo obdobnou problematikou, ktorú Najvyšší súd SR už riešil.

Ako „nadstavba“ pôsobí v súčasnosti vydávanie rozhodnutí novovzniknutými veľkými senátmi kolégií NS SR. Tento inštitút bol do slovenského právneho poriadku zavedený s účinnosťou od 1. júla 2016 a ide o špecifický typ senátu Najvyššieho súdu SR, ktorý koná a rozhoduje vo vymedzených veciach priamo za účelom zjednocovania rozhodovacej činnosti. Veľké senáty bol zriadené na troch kolégiách Najvyššieho súdu SR – občianskoprávnom, správnom a obchodnoprávnom.

Mimoprocesným spôsobom upraveným zákonom zjednocuje NS SR súdnu prax prijímaním stanovísk NS SR (pokračovanie § 8 ods. 3 zákona o súdoch – „a tým, že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov“). Ide o abstraktné výkladové stanoviská, ktorých obsahom je zhodnotenie aplikácie právnej normy pred súdmi a názory zjednocujúceho súdu na tuto interpretáciu. Týmto spôsobom zjednocovania sa nerozhoduje záväzným spôsobom žiadny konkrétny spor – jeho výsledkom nie je záväzné, poprípade vykonateľné rozhodnutie v určitej veci, aj keď stanoviská obvykle vychádzajú zo skúseností súdu pri riešení vecí v minulosti. Rozdiel medzi rozhodnutím a stanoviskom je aj v tom, že zatiaľ čo konanie zahájené pred NS SR bude vždy ukončené rozhodnutím, stanovisko prijaté byť nemusí (predovšetkým z dôvodu, že pre jeho návrh, ktorý môže byť aj alternatívny, nebol získaný potrebný počet hlasov). Čo sa týka záväznosti zjednocujúcich stanovísk, tá nebola s účinnosťou do 14. októbra 2019 nikde v právnych predpisoch zakotvená. V Rokovacom poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – Poriadok č. 200/2016 Z. z. (ďalej v texte aj len „Rokovací poriadok NS SR“) bolo len v čl. 4 ods. 14 uvedené, že „z prijatého stanoviska vychádzajú sudcovia kolégia pri svojom rozhodovaní“. Vo formálnom zmysle tak stanoviská neboli právne záväzné pre senáty NS SR, ani pre súdy nižších inštancií. Ich vysokú materiálnu záväznosť však nemožno opomenúť, keďže nimi Najvyšší súd SR dáva najavo, že považuje danú právnu otázku za hodnú zvláštneho zdôraznenia; ich záväznosť tak nevychádzala z formálneho zakotvenia, ale predovšetkým z autority NS SR a z ich argumentačnej presvedčivosti.(6) S účinnosťou od 15. októbra 2019 však prišlo k zmene a zákon o súdoch už zakotvuje záväznosť stanovísk kolégia pre členov kolégia (bližší rozbor tejto zmeny viď nižšie v texte).

Druhým mimoprocesným spôsobom, ktorý zákon zmieňuje (záver § 8 ods. 3 zákona o súdoch – „a zverejňuje právoplatné súdne rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky“), je zjednocovanie judikatúry za pomoci vydávania zbierky rozhodnutí, do ktorej sú zaraďované rozhodnutia, ktorým Najvyšší súd SR prikladá precedentný význam a na ktorých plánuje „stavať“ svoju budúcu rozhodovaciu prax – tzv. rozhodnutia zásadného významu, nazývané aj judikáty. Najvyšší súd SR vydáva oficiálnu Zbierku stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky,(7) v ktorej sú zverejňované právoplatné rozhodnutia zásadného významu prijaté kolégiami súdu na publikáciu, pričom do zbierky môžu byť zahrnuté aj rozhodnutia nižších súdov a zabezpečuje jej uverejňovanie na internete. Rozhodnutia uverejnené v oficiálnych zbierkach síce nemajú formálne vyššiu záväznosť ako iné (nezverejnené) rozhodnutia, avšak ich materiálna záväznosť je s ohľadom na proces schvaľovania vyššia. Publikácia rozhodnutí tiež zvyšuje pravdepodobnosť, že sa prijaté rozhodnutia rozšíria do povedomia odbornej verejnosti (a to najmä s ohľadom na počet rozhodnutí, ktoré NS SR každoročne vydá).

S kompletnou rozhodovacou praxou NS SR je možné sa oboznámiť na internetovej stránke NS SR (www.nsud.sk), na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti SR (www.justice.gov.sk),(8) v právnych informačných systémoch (napr. ASPI), či ďalších súkromných zbierkach rozhodnutí.(9) V súčasnosti je práca s judikatúrou považovaná za prirodzenú súčasť práce každého právnika. Aj tento faktor je možné považovať za prostriedok zjednocovacej činnosti súdov všetkých inštancií, keďže indikáciou a citáciami príslušných rozhodnutí najvyššieho súdu v súdnych konaniach dochádza k znižovaniu počtu rozhodnutí nerešpektujúcich právny názor zastávaný Najvyšším súdom SR.

Ďalším mimoprocesným, avšak zákonom nezmieňovaným spôsobom ovplyvňovania súdnej praxe zo strany NS SR, resp. jeho sudcov, ktorý môže prispieť k jej zjednoteniu, je vedľa vlastnej publikačnej činnosti týchto sudcov, ich vystúpenia napr. na rôznych prednáškach, seminároch alebo poradách, na ktorých sa zúčastňujú aj iní sudcovia.(10)

Veľké senáty kolégií Najvyššieho súdu SR

Inštitút veľkého senátu bol do slovenského právneho poriadku zavedený s účinnosťou od 1. júla 2016 novými procesnými predpismi – zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, v znení neskorších predpisov (ďalej v texte aj len „CSP“), pre oblasť občianskeho a obchodného práva a Správnym súdnym poriadkom pre oblasť správneho práva. Predchádzajúca právna úprava sa totiž ukázala ako nepostačujúca, pričom Slovenská republika bola jedným z mála európskych štátov, ktorý tento typ senátu zriadený nemal.(11)

Veľký senát je špecifickým typom senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý koná a rozhoduje vo vymedzených veciach za účelom zjednocovania rozhodovacej činnosti (respektíve za účelom bránenia rozdielnej rozhodovacej činnosti) senátov NS SR a v rámci správneho súdnictva, navyše, aj za účelom zjednocovania rozhodovacej činnosti správnych súdov a tiež správnych súdov a orgánov verejnej správy.

Ak senát NS SR pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu NS SR, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V prípade veľkého senátu správneho kolégia NS SR postúpi senát vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu aj v prípade ak dospel pri svojom rozhodovaní opätovne k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru orgánu verejnej správy o tej istej právnej otázke alebo ak to navrhol generálny prokurátor z dôvodu rozdielnej rozhodovacej činnosti správnych súdov alebo pretrvávajúcej odlišnosti rozhodovania správnych súdov a orgánov verejnej správy (§ 22 ods. 1 písm. b) a c) SSP). V uznesení o postúpení veci predkladajúci senát odôvodní svoj odlišný právny názor.(12)

Veľký senát je tak inštitucionálnym zabezpečením princípu právnej istoty (čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky)(13) – princípu, podľa ktorého sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď.

Či naozaj pomôže zakotvenie inštitútu veľkého senátu k zjednocovaniu rozpornej judikatúry súdov a k prehĺbeniu právnej istoty ukáže až právna prax. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia však doposiaľ nevydal žiadne rozhodnutie, veľký senát správneho kolégia iba dve a veľký senát občianskoprávneho kolégia iba päť rozhodnutí, a to napriek tomu, že SSP aj CSP sú účinné už takmer 4 roky.(14)

Zjednocujúce stanoviská Najvyššieho súdu SR

Zákonná úprava (zákon o súdoch) vymedzuje zjednocujúce stanoviská ako prostriedok Najvyššieho súdu SR „na zabezpečenie jednotného výkladu a jednotného používania zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov“. Ako už bolo vyššie uvedené, ide o neprocesný spôsob zjednocovania rozhodovacej činnosti.

Pôvodne (s účinnosťou do 30. júna 2016) bolo podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona o súdoch kolégium NS SR oprávnené, najmä na návrh predsedu kolégia, predsedu NS SR alebo ministra spravodlivosti prijať stanovisko k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ak došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia. Podľa § 21 ods. 3 písm. b) zákona o súdoch bolo za rovnakých podmienok oprávnené prijať stanovisko aj v prípade, ak došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach súdov nižšieho stupňa. Mohlo tak ísť o rozdielnu rozhodovaciu činnosť senátov NS SR(15) alebo o rozdielne právoplatné rozhodnutia zo súdov nižšieho stupňa.(16)

Inštitút stanovísk však v minulosti nedokázal zabrániť nejednotnosti rozhodovania senátov NS SR. V niektorých prípadoch pravdepodobne aj preto, že žiadne z protichodných stanovísk nedokázalo získať potrebnú väčšinu hlasov a ako už bolo v úvode naznačené, povinnosť stanovisko prijať neexistuje.

V súvislosti so zavedením inštitútu veľkého senátu kolégií NS SR došlo aj k zmene v právnej úprave zjednocujúcich stanovísk.(17) S účinnosťou od 1. júla 2016 tak mohlo kolégium prijať stanovisko iba ak došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach veľkých senátov kolégií. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 125/2016 predstavovala táto zmena „reflexiu na zavedenie veľkých senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.“(18) Inštitút zjednocovacích stanovísk tak ostal v slovenskom právnom poriadku zachovaný, avšak už bol vyhradený na zjednocovanie rozdielnej rozhodovacej činnosti iba veľkých senátov kolégií NS SR – t. j. špeciálnych senátov vytvorených za účelom zjednocovania súdnej praxe.

S účinnosťou od 15. októbra 2019 prišlo k ďalšej zmene (ktorú si pravdepodobne vyžiadala prax)(19) a okrem rozhodnutí veľkých senátov môže kolégium prijať stanovisko aj v prípade rozdielneho výkladu v právoplatných rozhodnutiach „bežných“ (t. j. trojčlenných alebo päťčlenných) senátov kolégia. Zásadnou zmenou v ponímaní zjednocujúcich stanovísk je tiež zavedenie záväznosti stanovísk pre členov kolégia.(20) Z dôvodovej správy k zákonu č. 282/2019 Z. z. sa dozvedáme: „Dopĺňa sa možné zjednocovanie nielen v prípade rozdielnosti výkladov veľkým senátom daného kolégia, ako je to dané súčasnou právnou úpravou, ale aj v prípade, ak sú rozdiely medzi bežnými trojčlennými či päťčlennými senátmi kolégia. Podľa predpisov civilného a správneho súdneho procesu zriadený veľký senát nie je vždy rovnako obsadený vzhľadom na zákonom ustanovený spôsob jeho kreovania. Preto nemožno vylúčiť ani rozdielny výklad v rozhodnutiach veľkého senátu. Stanovisko kolégia zjednotí rozdielne výklady veľkého senátu a senátov kolégia a bude pre sudcov kolégia záväzné. Navrhovaná úprava záväznosti stanoviska kolégia sa odvodzuje zo všeobecnej požiadavky jednotnosti rozhodovania a právnej istoty a je inšpirovaná aj znením § 13 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.“(21)

V súvislosti s rozšírením možností prijímania stanovísk tak dochádza k duplicite inštitútov slúžiacich na zjednocovanie rozhodovacej činnosti „bežných senátov“. Vytvorila sa však zároveň možnosť na riešenie problému ako postupovať v prípade, že senát NS SR zastáva odlišný právny názor od názoru vyslovenému v stanovisku NS SR. Kým boli stanoviská vymedzené iba ako prostriedky na zjednocovanie rozdielnej judikatúry veľkých senátov, nebolo možné zaujať stanovisko (odlišné od pôvodného) bez existencie dvoch alebo viacerých rozdielnych rozhodnutí veľkého senátu. Takýchto viacero rozhodnutí veľkého senátu však zároveň nemalo ako vzniknúť. Išlo tak o začarovaný kruh – prekonanie pôvodného stanoviska stanoviskom novým, avšak bez existencie rozhodnutí veľkého senátu potrebných na takéto nové stanovisko…(22)

V prijímaní stanovísk k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach súdov nižšieho stupňa k zmene nedošlo – § 21 ods. 3 písm. b) zákona o súdoch ostal zachovaný v pôvodnom znení.

Bližšie je proces prijímania stanovísk upravený v čl. 4 Rokovacieho poriadku NS SR.(23)

Klady a zápory zjednocujúcich stanovísk

Inštitút zjednocujúcich stanovísk v minulosti často kritizovali slovenskí aj zahraniční právnici. Býval označovaný za relikviu socialistického práva, ktorá stále pretrváva v právnych systémoch postkomunistických krajín. „Sjednocující stanoviska, ve formě, v jaké je užíváme, nejsou institutem známým a užívaným v západních zemích kontinentálního práva. Naopak do našeho právního řádu pronikla pod mocensko-kulturním vlivem SSSR. Na našem území se poprvé objevila v roce 1969 jako stanoviska Nejvyššího soudu ČSSR k zajištění jednotného výkladu zákona…. Směrnice a následně stanoviska bezpochyby představovaly institut sovětského práva, jehož účelem bylo podávat „správný“ výklad ve sporných otázkách a napomáhat k „socialistické aplikaci socialistického práva.“(24)

Stanoviskám, kriticky označovaným aj ako inštitúty „schôdzovej justície“,(25) vyčítajú najmä narušenie koncepcie oddelenia mocí v štáte, ako neoddeliteľnej súčasti právneho štátu – napr. Vojtěch Šimíček, sudca Najvyššieho správneho súdu ČR, vo svojom príspevku uvádza: „Podstata sjednocujícího stanoviska je totiž založena na apriorní myšlence, že individuální případy jsou jen jakýmsi podnětem a nikoliv účelem těchto rozhodnutí, jelikož smysl stanovisek spočívá ve zformulování obecného řešení, přesahujícího individuální případ. Tím se však ze soudu stává faktický normotvůrce… který přece také přijetím nového zákona začasté reaguje na zobecněné podněty plynoucí z individuálních případů.“(26)

Z iného hľadiska tento nástroj zjednotenia kritizuje aj významný český právnik Michal Bobek: „…zásadní překážkou vydávání stanovisek je skutečnost, že moc soudní by neměla mít iniciativu nad rámec konkrétní kauzy. Na rozdíl od zákonodárce nemá pravomoc iniciovat změnu, může ji však uskutečnit v případě, kdy daná kauza přichází na podvozku konkrétního případu. Druhým argumentem je, že je systémově vhodnější, aby existovala přehledná a nepočetná judikatura, která vykonává řídící funkci sama o sobě a stanoviska nejsou vůbec zapotřebí.“ (27)

Tiež sudca nemeckého najvyššieho súdu (Bundesgerichtshof) Christoph Zülch v rámci projektu Twinning v roku 2003 k tomuto nástroju uviedol: „Komentovanie zákonov a diskusia o abstraktných právnych otázkach je v prvom rade úlohou právnej vedy. Správnosť a praktická použiteľnosť každej právnej úvahy sa v konečnom dôsledku musí osvedčiť pri rozhodovaní konkrétnych právnych prípadov.“(28)

Vydanie zjednocujúceho stanoviska tiež predstavuje faktické „zakonzervovanie“ určitého právneho názoru. V praxi preto môže stanovisko znamenať prekážku prirodzeného vývoja súdneho rozhodovania v určitej problematike.

Prax prijímania stanovísk v minulosti kriticky ohodnotili aj sudcovia NS SR – viď. rozsudok sp. zn. 1Sžp/15/2013 zo dňa 9. decembra 2014, v ktorom senát 1S (v zložení sudcov Miroslav Gavalec, Igor Belko a Elena Berthotyová) uvádza, že „zjednocovacia činnosť prebieha na podnet jedného z účastníkov (predovšetkým štatutárneho orgánu ústredného orgánu verejnej správy), ktorý je nespokojný s výsledkami opačne rozhodujúceho súdneho telesa, t. j. senátu, ktorý jeho právnu argumentáciu neakceptoval, a preto ju ďalej vo forme nelegitímneho opravného prostriedku predostiera všetkým členom kolégia na zaujatie abstraktného stanoviska, veľakrát aj za svojej osobnej prítomnosti, zatiaľ čo prítomnosť protistrany sa nezabezpečuje. Za tejto situácie, kedy jednotliví členovia kolégia sú s obsahom konkrétneho spisu oboznamovaní sprostredkovanie a čiastkovo osobou predsedajúcou kolégiu a v krátkosti aj prostredníctvom argumentácie vyslovenej prítomnými členmi senátu, ktorých rozhodnutie (rozhodnutia) sú navrhovateľom zjednocovacieho procesu označované ako vybočenie z ustálenej judikatúry, je dosiahnuté stanovisko prostredníctvom hlasovania väčšiny členov kolégia s písomným odôvodnením, ktoré nespĺňa kritériá kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, prinajmenej problematicky záväzné pre stanoviskom dotknutý senát, u ktorého navyše jeho členovia hlasovali proti prijatiu tohto stanoviska…“(29)

Zjednocujúce stanoviská však majú aj svoje nesporné výhody. Jednou z nich je „komfort“, ktorý zjednocujúce stanoviská prinášajú širokej odbornej, ako aj laickej verejnosti. Je jednoduchšie zoznámiť sa s názorom Najvyššieho súdu SR prostredníctvom niekoľkých stanovísk, ktoré jednoznačne vymedzujú konkrétne právne otázky a prinášajú na ne odpoveď formou erudovaného názoru najvyššej súdnej inštancie, ako stráviť hodiny vyhľadávaním a čítaním mnohokrát rozsiahlej judikatúry. Dá sa povedať, že zjednocujúce stanoviská často sudcom, advokátom, prokurátorom a celej odbornej právnickej verejnosti zjednodušujú časovo aj mentálne náročnú procedúru sledovania a vyhodnocovania rozsiahlej rozhodovacej praxe a extrahovania jednotlivých právnych otázok z individuálnych súdnych rozhodnutí.

Medzi argumenty podporujúce tento inštitút je možné tiež uviesť, že ide často o výsledok kolektívneho odborného úsilia širšej právnickej obce, keďže pred prijatím stanoviska dostávajú priestor na vyjadrenie aj od sudcov odlišné právnické profesie. V zmysle čl. 4 ods. 5 v spojení s čl. 2 ods. 5 Rokovacieho poriadku NS SR môžu pred zaujatím stanoviska požiadať o vyjadrenie kolégiá najvyššieho súdu a krajských súdov, ministerstvo, generálnu prokuratúru, prípadne aj iné orgány, ako aj vedecké inštitúcie a vysoké školy. Tieto ďalšie subjekty potom umožňujú „vrcholné soudní instanci za účasti širší expertní komunity nahlédnout na určitý výkladový problém mimo úzké mantinely jediného konkrétního případu a vzít v úvahu rozličné skutkové či procesní konstelace“.(30) Je to tiež „příležitost shrnout dosavadní poznatky a přesněji vyjádřit názory formulované doposud roztříštěně v právní náuce a v rozličných soudních rozhodnutích, případně uvést tyto názory do vzájemního souladu.“ (31)

Záver

Voľba medzi jednotlivými argumentami podporujúcimi alebo naopak kritizujúcimi vydávanie zjednocujúcich stanovísk nie je jednoduchá. Zjednocujúce stanoviská vo všeobecnosti predstavujú ľahkú a rýchlu cestu k vytvoreniu jednotnej judikatúry, súladnej s požiadavkou na zachovanie právnej istoty účastníkov súdneho konania. Naopak, zjednocovanie súdnej praxe prostredníctvom rozhodovania v konkrétnych prípadoch, na základe podaných mimoriadnych opravných prostriedkov, je činnosť systematická a dlhodobá, ktorej výsledky sa zvyčajne dostavia až s dlhším časovým odstupom.

Netreba tiež zabúdať na naznačený sporný právny základ zjednocujúcich stanovísk. Z čl. 142 ods. 2 Ústavy SR vyplýva, že sa súdna moc v rozhodovacom procese, t. j. pri napĺňaní obsahu ústavného práva na súdnu ochranu (čl. 46 a nasl. Ústavy), personálne vykonáva prostredníctvom samosudcov alebo sudcov zoskupených do senátov a v zákonom stanovených prípadoch aj prostredníctvom prísediacich sudcov z radov občanov a zamestnancov súdu poverených sudcom (napríklad vyšší súdni úradníci). Ústava SR výkon súdnej moci inými osobami, či zoskupeniami osôb nepozná, a preto vzhľadom na čl. 2 ods. 2 považujem za nutné zdôrazniť, že kolégia alebo plénum súdu nie sú oprávnené vykonávať v individualizovaných sporoch rozhodovaciu súdnu moc. S účinnosťou od 15. októbra 2019 sú však zjednocujúce stanoviská záväzné pre jednotlivých členov kolégia, čím došlo k posilneniu ich postavenia.

Faktom zostáva, že zákonodarca sa rozhodol pre zachovanie inštitútu zjednocujúcich stanovísk v slovenskom právnom poriadku aj po zriadení veľkých senátov kolégií NS SR a zveril im aj veľmi zodpovednú úlohu. Bez ohľadu na klady či zápory inštitútu zjednocujúcich stanovísk je ich ponechaním v zákone daná kolégiám možnosť vo vymedzených prípadoch takéto stanovisko prijať. Podľa nášho názoru, dokonca došlo k „povýšeniu“ inštitútu zjednocujúcich stanovísk, keďže tieto v súčasnosti slúžia aj na zjednotenie prípadnej rozdielnej judikatúry veľkých senátov kolégií NS, ktoré sú primárne povolané na zjednocovaciu činnosť a sú akýmisi „nadsenátmi“ bežných senátov. Zjednotenie kolégiom všetkých sudcov a ich názor na vec je tak postavené v hierarchii nad zjednotenie vybranými sudcami (členmi veľkého senátu). Rozdiel už nie je ani v záväznosti (48 ods. 3 CSP, § 466 ods. 3 SSP a § 21 ods. 3 písm. a) zákona o súdoch).

Bude tak vo veľkej miere záležať na jednotlivých kolégiách NS SR, aký postoj k prijímaní zjednocujúcich stanovísk zaujmú a ako často budú tento inštitút v praxi využívať. Pre porovnanie, v Českej republiky sa k tejto problematiky postavil každý z najvyšších súdov inak – Najvyšší súd Českej republiky využíva inštitút prijímania zjednocujúcich stanovísk oveľa častejšie ako Najvyšší správny súd Českej republiky, ktorý zaujal stanovisko zatiaľ iba dvakrát za celý čas svojho pôsobenia – v oboch prípadoch v roku 2004, teda krátko po svojom vzniku.(32) Naopak, občianskoprávne a obchodné kolégium Najvyššieho súdu ČR prijalo napr. len v roku 2010 až desať stanovísk.(33) Uvedené býva vysvetľované skutočnosťou, že Najvyššiemu správnemu súdu ČR sú podriadené iba krajské súdy, zatiaľ čo Najvyšší súd ČR musí pôsobiť až na dve súdne inštancie. Ďalším dôvodom sú pravdepodobne aj negatívne názorové postoje niektorých sudcov Najvyššieho správneho súdu ČR k vhodnosti prijímania zjednocujúcich stanovísk.(34)

V súčasnosti už existujú dve stanoviská prijaté správnym kolégiom NS SR. Prvým je stanovisko sp. zn. Snj 68/2018 zo dňa 22. mája 2019(35) vo veci zjednotenia výkladu otázky pokračovania v súdnom konaní o nároku na dávku úrazového poistenia v prípade, ak žalobca zomrel v priebehu tohto konania. Upriamujeme však pozornosť na skutočnosť, že toto stanovisko bolo správnym kolégiom prijaté napriek neexistencii rozdielnej rozhodovacej činnosti veľkých senátov vo veci riešenej stanoviskom,(36) resp. neexistencii rozdielností v právoplatných rozhodnutiach súdov nižšieho stupňa (vtedy by prichádzalo do úvahy prijatie stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. b) zákona o súdoch). V čase vydania tohto stanoviska tak neboli, podľa nášho názoru, naplnené zákonné predpoklady na vydanie takéhoto stanoviska správnym kolégiom NS SR (keďže bola účinná ešte právna úprava, podľa ktorej mohli kolégia prijímať stanoviská iba na zjednocovanie rozdielnych rozhodnutí veľkých senátov). Druhým je stanovisko sp. zn. Snj 36/2019 zo dňa 30. októbra 2019(37) vo veci zjednotenia rozhodovacej činnosti NS SR ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Keďže s účinnosťou od 15. októbra 2019 prišlo k vyššie uvedenej zmene zákonnej úpravy zjednocujúcich stanovísk, bolo prijatie tohto stanoviska správnym kolégiom už v súlade s jeho zákonnými oprávneniami.

A naopak, napriek iba piatim vydaným rozhodnutiam veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS SR, sú dve z nich názorovo rozdielne – ide o rozhodnutie sp. zn. 1 VCdo 2/2017 zo dňa 19. apríla 2017(38) a rozhodnutie sp. zn. 1 VCdo 1/2018 zo dňa 21. marca 2018.(39) Podľa skôr vydaného rozhodnutia je kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP neprípustná a podľa iba o necelý rok neskôr vydaného rozhodnutia je takáto kumulácia dôvodov prípustná. Uvedená situácia by tak zakladala možnosť v zmysle § 21 ods. 3 písm. a) zákona o súdoch občianskoprávnemu kolégiu prijať zjednocujúce stanovisko; doposiaľ však takéto stanovisko vydané nebolo. Zákonným predpokladom je podanie návrhu na prijatie zjednocujúceho stanoviska. Je tak možné, že buď takýto návrh nebol iniciovaný alebo nedošlo na kolégiu k dostatočnej zhode k prijatiu stanoviska. Tesne po vydaní druhého rozhodnutia veľkého senátu však bolo vydané aj stanovisko pléna Ústavného súdu SR – sp. zn PLz. ÚS 1/2018-22 zo dňa 25. apríla 2018.(40) Je tak možné, že prijatie zjednocujúceho stanoviska v tejto veci je už považované za nadbytočné.

Je tak evidentné, že aj napriek viac ako trojročnej účinnosti CSP a SSP a ďalších s nimi súvisiacich zmien v zákonoch nie je postavenie a úloha veľkých senátov a tiež prijímanie zjednocujúcich stanovísk kolégiami NS SR a vzájomný vzťah týchto inštitútov úplne jasné.

Takýto stav, samozrejme, neprospieva právnej istote účastníkov konania. V prípade spomenutých dvoch rozdielnych rozhodnutí veľkého senátu občianskoprávneho kolégia boli, podľa nášho názoru, dokonca vážne narušené princípy právnej istoty, legitímneho očakávania a tiež predvídateľnosti súdnych rozhodnutí – v súlade s právnym názorom vysloveným v skoršom rozhodnutí veľkého senátu (sp. zn. 1 VCdo 2/2017) bolo vydaných niekoľko rozhodnutí a účastníci konaní, ako aj právnická (a vlastne aj neprávnická) verejnosť, mali pri svojich podaniach na súdy určité očakávania, vychádzajúce z právneho názoru už vysloveného v tomto rozhodnutí najvyššej súdnej inštancie.

Paradoxom tak je, že rozhodnutia veľkého senátu t. j. inštitútu, ktorý mal viesť k inštitucionálnemu zjednocovaniu judikatúry a napomôcť predvídateľnosti práva, spôsobili v istých právnych otázkach skôr neistotu a zmätok.

Je samozrejme pravda a v praxi sa aj počíta so skutočnosťou, že právny názor vyslovený v rozhodnutí veľkého senátu nie je raz a navždy daný, a že by ho už nikdy a za žiadnych okolností nebolo možné zmeniť. Ale bez pochýb by právny názor vyjadrený veľkým senátom nemal byť obratom zmenený veľkým senátom toho istého najvyššieho súdu, napr. len z dôvodu, že sudcovia zasadajúci v novom zložení veľkého senátu majú iný právny názor – ako naznačil vo svojom odlišnom stanovisku pripojenom k rozhodnutiu sp. zn. 1 VCdo 1/2018 sudca Ján Šikuta.(41)

Pre sudcov zaradených do veľkého senátu (a samozrejme nielen pre nich) by mal byť uvedený prípad mementom, aby naozaj uvážlivo pristupovali k posudzovaniu predložených prípadov a súvisiacich právnych otázok.

Uvážlivo je potrebné pristupovať aj k prijímaniu stanovísk a kolégiá by mali najmä dôsledne dodržiavať zákonné obmedzenia na ich prijímanie, aby nedochádzalo k prekračovaniu zákonných oprávnení.

Poznámky

• 1) Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06 zo dňa 28. júna 2007. Dostupný na: [2019-09-07].
• 2) § 20 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, v znení neskorších predpisov a § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov.
• 3) Viď. napríklad: q EICHLEROVÁ, K.: Přístupnost a předvídatelnost práva. In: Právník. roč. 2/2001, Praha : Ústav státu a práva Akademie věd České republiky, ISSN 0231-6625, s. 121 – 144; q KOUKAL, P.: Předvídatelnost, retroaktivita a zpětné působení práva. In: Právník. roč. 3/2016, Praha : Ústav státu a práva Akademie věd České republiky, ISSN 0231-6625, s. 233 – 260; q LUDVÍK, D.: Právo na předvídatelné rozhodnutí jako základní soukromé právo. In: Právní rozhledy, roč. 5/2012, Praha : C. H. Beck, ISSN 1210-6410, s. 181 – 183; q MATES, P.: Požadavek předvídatelnosti ve správním právu. Právní rozhledy. roč. 12 /2012, Praha : C. H. Beck, ISSN 1210-6410, s. 445 – 447; q OPETT, L.: Právna istota a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí. In: Právny obzor. roč. 4/2008, Bratislava : Ústav štátu a práva Slovenskej akadémie vied, ISSN 0032-6984, s. 317 – 326; q VALKO, E. a VOZÁR, J.: K niektorým problémom predvídateľnosti rozhodovania súdov. In: Justičná revue, roč. 5/2000, Bratislava : Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ISSN 1335-6461, s. 560 – 566.
• 4) Viď. napríklad: q príspevok MORAVEC, O.: Sjednocování judikatury pohledem účastníka řízení – řízení před rozšířeným senátem Nejvyššího správního soudu. Cofola 2008, dostupný na: [2019-09-26]; q konferencia VIA IURIS Prístup k spravodlivosti – Bariéry a východiská. Presvedčivosť a transparentnosť rozhodovania súdov. 2009, dostupná na: [2019-09-26]; q príspevok SEDLAČKO, F.: Judikatúra k záväznosti judikatúry. XXI. Slovenské dni práva, 2015 (Zborník z konferencie s. 34 – 47).
• 5) § 22 CSP a § 154 ods. 4 SSP.
• 6) To potvrdzuje napríklad aj rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 185/2006 zo dňa 1. októbra 2013, ktorý bol uverejnený v periodiku Zo súdnej praxe č. 5/2013 pod č. 41/2013 s nasledujúcou právnou vetou: „Ak bol k určitej právnej otázke vyslovený právny názor v stanovisku Najvyššieho súdu SR, sú všetky súdy všeobecných súdov, vrátane samotného Najvyššieho súdu SR, povinné pri svojom rozhodovaní z neho vychádzať, lebo stanovisko je pre ne záväzné. Vyplýva to z postavenia Najvyššieho súdu SR, ktorý ex lege sleduje a vyhodnocuje právoplatné rozhodnutia súdov v občianskom súdnom konaní a na ich základe, v záujme jednotného rozhodovanie súdov, zaujíma stanoviská k ich rozhodovacej činnosti vo veciach určitého druhu alebo charakteru, a tak predurčuje ich následný postup aj v iných obdobných veciach (uplatňuje sa záväznosť súdnej judikatúry erga omnes).“
• 7) § 8 ods. 3, § 23 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
• 8) S účinnosťou od 1. januára 2012 sú na webovom sídle ministerstva spravodlivosti SR uverejňované všetky právoplatné rozhodnutia vo veci samej, rozhodnutia, ktorými sa končí konanie, rozhodnutia o neodkladnom opatrení a rozhodnutia o odklade vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu (§ 82a zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov)
• 9) Viď napr. Berthotyová, E.: Judikatúra v azylových veciach. Bratislava : C. H. Beck, 2018, ISBN 978-80-89603-67-1, 228 s.
• 10) Významná je v tomto ohľade činnosť Justičnej akadémie, ktorá je nezávislou vzdelávacou inštitúciou a zabezpečuje organizuje a vykonáva vzdelávanie sudcov, prokurátorov a súdnych úradníkov. Externými členmi pedagogického zboru sú okrem iných aj sudcovia.
• 11) BARICOVÁ, J. a kol.: Správny súdny poriadok. Veľký komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2017, ISBN 978-80-7400-678-4, s. 187.
• 12) Za predchádzajúcej právnej úpravy, ak sa niektorý zo senátov NS SR mienil odkloniť od publikovaného rozhodnutia alebo stanoviska, musel svoje právne závery riadne vysvetliť a uviesť, prečo konkrétne a z akých dôvodov sa nestotožňuje s publikovanými právnymi závermi. Ak sa potom niektorý iný senát najvyššieho súdu tiež mienil odchýliť od toho istého, už publikovaného záveru (ak dospel k záveru, že sú pre to dôvody), musel rovnako – vo vzťahu k judikátu alebo stanovisku vysloviť, prečo sa od neho odkláňa.
• 13) Uvedené vyplýva napríklad aj z dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku (dostupná na: [2019-09-26]).
• 14) Rozhodnutia veľkých senátov zverejňuje NS SR na svojej webovej stránke: [2019-09-29].
• 15) Napríklad stanovisko správneho kolégia NS SR sp. zn. Snj 73/2014 zo dňa 14. apríla 2015, ktoré kolégium prijalo na podnet Sociálnej poisťovne, keďže v rozhodnutiach NS SR (napr. sp. zn. 4Sžso/22/2013 zo dňa 15. mája 2013 a sp. zn. 1Sžso/23/2013 zo dňa 18. marca 2014) dochádzalo k nejednotnosti vo výklade ustanovenia § 103 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. [2019-09-25].
• 16) Ako príklad je možné uviesť stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR sp. zn. Cpj 5/2014 zo dňa 3. júna 2014, v ktorom NS SR poukázal na v skutkovo identických prípadoch odlišné rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 468/2012 zo dňa 27. marca 2013, Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 8 C 51/2011 zo dňa 8. septembra 2011 a Okresného súdu Žilina sp. zn. 14 C 100/2012 zo dňa 7. februára 2013, na základe čoho prijal stanovisko: „Aj škoda spôsobená na čelnom skle motorového vozidla kameňom alebo iným predmetom vymršteným kolesom iného motorového vozidla je škodou, ktorá bola spôsobená okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke; zodpovednosti za túto škodu sa podľa § 428 veta prvá Občianskeho zákonníka nemožno zbaviť.“ [2019-09-25].
• 17) K zmene prišlo zákonom č. 125/2016 Z. z. o niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
• 18) [2019-09-25].
• 19) Pôvodná úprava totiž výrazne obmedzovala využívanie tohto inštitútu, keďže na prijatie stanoviska bola nutná rozdielna rozhodovacia činnosť veľkých senátov, t. j. existencia minimálne dvoch alebo viacerých rozhodnutí veľkého senátu, v ktorých bola rovnaká právna otázka riešená rozdielne. S ohľadom na početnosť, či skôr nepočetnosť rozhodnutí veľkých senátov by tak tento inštitút v praxi asi nebol veľmi často využívaný.
• 20) Znenie § 21 ods. 3 písm. a) zákona o súdoch s účinnosťou od 15. októbra 2019: „Kolégium najvyššieho súdu najmä na návrh predsedu kolégia, predsedu najvyššieho súdu alebo ministra prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ak došlo k rozdielnemu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov v právoplatných rozhodnutiach veľkého senátu kolégia alebo senátov kolégia; stanovisko kolégia je pre členov kolégia záväzné,“.
• 21) [2019-10-16].
• 22) Podľa autorov komentára k CSP, aj SSP „vychádzajúc z účelu stanovísk najvyššieho súdu prijímaných plénom či kolégiom na zabezpečenie jednotného výkladu a jednotného používania zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, domnievame sa, že ak sa na určitom právnom názore v rámci prijatého stanoviska uznesie kolégium (či dokonca plénum) najvyššieho súdu, nie je možné preklenúť ho rozhodovacou činnosťou veľkého senátu, ale iba prípadným novým stanoviskom.“ (BARICOVÁ, J. a kol.: Správny súdny poriadok. Veľký komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2017, ISBN 978-80-7400-678-4, 1824 s. a ŠTEVČEK, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, ISBN 978-80-7400-629-6, 1540 s.) Myslíme si, že uvedený postup je možný až v súčasnosti – t. j. po zmene právnej úpravy a rozšíreniu možnosti prijímania stanovísk s účinnosťou od 15. októbra 2019.
• 23) Rokovací poriadok NS SR nebol v súvislosti s prijatím CSP a SSP doposiaľ zmenený. Niektoré ustanovenia tak nie sú v súlade s prijatými zmenami (napr. č. 4 ods. 1).
• 24) BARÁKOVÁ, M.: Stanoviska nejvyšších soudů: efektivní prostředek sjednocování judikatury nebo přežitek socialistické justice? Časopis pro právní vědu a praxi. [Online]. 2016, č. 2, s. 247 [2019-09-03].
• 25) BOBEK, M. a kol.: Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2013, 496 s., ISBN 9788087284353, s. 134.
• 26) ŠIMÍČEK, V.: Mají nejvyšší soudy vydávat sjednocující stanoviska? Príspevok na blogi Jiné právo, dostupný tu: [2019-09-05].
• 27) Reakcia Michala Bobeka v diskusii na príspevok na blogu Jiné právo – ŠIMÍČEK, V.: Mají nejvyšší soudy vydávat sjednocující stanoviska?, dostupný tu: [2019-09-05].
• 28) BALÁK, F.: Ke sjednocování soudní praxe Nejvyšším soudem. Soudce. 2007, č. 4, s. 5.
• 29) Rozsudok je dostupný na: [2019-09-05].
• 30) BOBEK, M. a kol.: Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2013, 496 s., ISBN 9788087284353, s. 468.
• 31) BOBEK, M. a kol.: Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2013, 496 s., ISBN 9788087284353, s. 467.
• 32) Obe stanoviská sú dostupné tu: [2019-09-10].
• 33) Zdroj: internetové stránky NS ČR .
• 34) Medzi kritikov zjednocujúcich stanovísk patria napr. sudcovia Zdeněk Kühn a Vojtěch Šimíček) – viď. viac k tejto téme rozbor uskutočnený v príspevku BARÁKOVÁ, M.: Stanoviska nejvyšších soudů: efektivní prostředek sjednocování judikatury nebo přežitek socialistické justice? Časopis pro právní vědu a praxi. [Online]. 2016, č. 2, s. 245 – 258. Dostupný z: .
• 35) Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2019, dostupná: [2019-09-05].
• 36) Sociálna poisťovňa, ktorá požiadala predsedu kolégia o prijatie stanoviska, poukázala na rozdielnu rozhodovaciu činnosť „bežných“ senátov – konkrétne na uznesenia sp. zn. 9So/39/2013 zo dňa 14. augusta 2013 a sp. zn. 10Sžsk/30/2017 zo dňa 28. augusta 2018.
• 37) Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 6/2019, dostupná: [2020-05-28].
• 38) Rozhodnutie je dostupné na: [2019-09-23].
• 39) Rozhodnutie je dostupné na: [2019-09-23].
• 40) Znenie stanoviska: „Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420 písm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“ Zdroj: [2019-09-23].
• 41) K problematike nedostatkov kreovania a zloženia veľkých senátov kolégií NS SR pozri bližšie: MATEJOVÁ, J.: (Ro)Zloženie veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. In: Justičná revue: časopis pre právnu prax, roč. 8-9/2019, ISSN 1335-6461, s. 799.

Autor
JUDr. Jana Matejová

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10