Úvod
V posledných rokoch sme na poli zodpovednosti za škodu a jej prípadnej zmluvnej modifikácie v obchodnom práve mohli zaznamenať pomerne rozsiahlu odbornú diskusiu odohrávajúcu sa v priestore Česko1 – Slovenska, ktorá však neviedla ku konečným, jednotným záverom. Úplný konsenzus týkajúci sa samotnej prípustnosti, a s tým nerozlučne súvisiacim určením rozsahu zmluvnej modifikácie zodpovednosti za škodu medzi odbornou verejnosťou toho času nebol dosiahnutý.
Súdna prax vo svojich rozhodnutiach takisto nezaujala jednoznačné stanovisko. Minimálne v slovenských pomeroch by naša snaha o nájdenie „riešenia“ tohto fenoménu v rozhodovacej praxi súdov bola relatívne bezúspešná, a to z dôvodu, že zásadné súdne rozhodnutia z akýchkoľvek inštančných stupňoch súdov, ktoré by relevantne obsiahli sledovanú problematiku, zatiaľ neexistujú.
1. Prípustnosť zmluvnej modifikácie za škodu
Nejednotnosť názorov na danú problematiku však celkom pochopiteľne vyplýva zo samotného legálneho textu zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OBZ“). Nevyhnutnou otázkou, ktorú musíme vyriešiť ako prvú je, a síce prípustnosť zmluvnej modifikácie za škodu. Väčšina odbornej verejnosti sa prikláňa k možnosti tejto modifikácie, samozrejme existujú aj názory proti jej prípustnosti[1] [2].
Máme za to, že argumenty uvádzane v česko-slovenskej odbornej spisbe, ktoré pripúšťajú možnosť modifikácie zodpovednosti za škodu v obchodnom práve, vyplývajú a primerane zohľadňujú aktuálne potreby modernej spoločnosti a trhového hospodárstva. Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že zmluvnú modifikáciu náhrady škody môžeme nájsť v právnych poriadkoch napr. Českej republiky, Nemecka či Rakúska, ktorým je ten náš právny poriadok azda najviac podobný (zohľadňujúc historické pomery a spätosť týchto krajín), ďalej sa tento inštitút nachádza aj v Princípoch medzinárodných obchodných zmlúv UNIDROIT. Je všeobecne známe, že právo by malo predchádzať ekonomickému napredovaniu/smerovaniu spoločnosti a nie vice versa (ako tomu v skutočnosti v drvivej väčšine bohužiaľ je), preto sa prikláňame na stranu liberálnejších názorov – stotožnili sme sa s možnosťou zmluvnej modifikácie resp. limitácie náhrady škody v obchodnom práve, z časového hľadiska ex ante, a preto sa v tomto príspevku uberáme práve tým smerom, ostatné spôsoby limitácie ostávajú nateraz nepovšimnuté.
Problematickým ustanovením je v našom prípade § 386 OBZ, ktorý, okrem toho, že je kogentným ustanovením podľa § 263 OBZ, v prvom odseku vylučuje možnosť vzdania sa nároku na náhradu škody pred porušením povinnosti, z ktorého môže škoda vzniknúť. Z hľadiska výkladu sa vynárajú problémy s pojmami ako „vzdať sa“ či „nárok na náhradu škody pred porušením povinnosti“. Čo presne je ich obsahom, môžeme chápať vo viacerých významoch, a preto bližšie k riešeniu interpretačných problémov ohľadom nejasnosti pojmov použitých v § 386 ods. 1 OBZ odkazujeme na dostupnú odbornú literatúru.[3]
S uvedeným veľmi úzko súvisí § 379 OBZ, ktorý je svojou povahou dispozitívny, a pokiaľ ide o ich vzájomný vzťah, § 386 ods. 1 OBZ nemožno vykladať tak, že jeho ko- gentný charakter bráni dispozitívnemu nakladaniu s rozsahom náhrady škody v zmysle § 379 OBZ ani v spojení s kogentným ustanovením § 386 ods. 1 OBZ nevylučuje právo strán dohodnúť si limitáciu prípadnej náhrady škody. Dohoda o limitácii náhrady škody je teda dovoleným výkonom dispozičného práva.[4] Vzhľadom na § 574 ods. 2 OZ, podľa ktorého „dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná“, je možné každé ustanovenie o limitácii náhrady škody (napr. vylúčenie ušlého zisku, určenie maximálnej výšky škody a pod.) považovať za neplatné práve pre rozpor s týmto ustanovením.[5] V tejto súvislosti považujeme za nevyhnutné poukázať na rozdiel medzi § 574 ods. OZ (lexgeneralis) a § 386 ods. 1 OBZ (lex specialis), a síce napriek tomu, že obe ustanovenia vychádzajú z toho, že práva sa nemožno vopred vzdať, ustanovenie § 574 ods. 2 OZ za rozhodujúci považuje okamih vzniku práva a ustanovenie § 386 ods. 1 zase okamih porušenia povinnosti. Po porušení povinnosti, aj keď ešte nie je zrejmé, či toto porušenie má za následok vznik škody, sa strany môžu dohodnúť o vzdaní sa práva na náhradu škody. Podľa Ovečkovej sa tento zákaz týka len vzdania sa nároku ako celku a nie obmedzenia výšky škody, resp. rozsahu. Možno konštatovať, že ustanovenie § 574 ods. 2 OZ sa vzhľadom na osobitnú úpravu § 386 ods. 1 OBZ, pokiaľ ide o možnosť limitácie náhrady škody, sa neuplatní, a rovnako tak aj vo väzbe k § 579 OBZ, lebo aj tu ide o lex specialis.[6]
2. Rozsah zmluvnej modifikácie za škodu
Ak dôjde k použitiu niektorých zo spôsobov limitácie náhrady škody (ktorých demonštratívny výpočet a stručný opis je uvedený nižšie), je nutné, aby takáto klauzula v kontexte celej zmluvy spĺňala ďalšie podmienky, a to predovšetkým určitosť a primeranosť. Je preto vhodné zmluvné dojednania formulovať tak, aby zbytočne nevyvolávali problémy. Užitočným bude výslovne zakotvenie účelu a hospodárskeho kontextu zmluvy. Vo svetle tohto ustanovenia, z ktorého bude jasné, že je obom zmluvným stranám zrejmá povaha zmluvy (a prípadne neštandardný výnimočný charakter plnenia), je potom nutné na limitačné dojednania nahliadať z hľadiska výkladu i dokazovania. Čo sa týka požiadavky primeranosti, je pre samotnú právnu prípustnosť nevyhnutne nutné, aby dojednanie vždy bolo „primerané okolnostiam daného prípadu a obchodného vzťahu pri ich hodnotení podľa zásad poctivého obchodného styku.“
Postup pri hľadaní primeranej výšky limitácie sa samozrejme prípad od prípadu bude líšiť (vymedzenie metodologickej schémy/ kritérií na rozhodovanie je úlohou judika- túry). I pri vedomí nevyhnutnosti skúmania okolností vždy vo vzťahu k jednotlivom konkrétnemu prípadu možno vo všeobecnej rovine niektoré najpodstatnejšie aspekty, ktoré budú pri hľadaní primeranej výšky limitácie v individuálnom prípade vhodné vziať do úvahy, vymedziť. Z praktického hľadiska bude teda najväčší zreteľ braný na nasledujúce okolnosti daného prípadu (prehľad je možné previesť napr. vo vzťahu k jednotlivým prvkom tvoriacim štruktúru právneho vzťahu). Z hľadiska subjektov zmluvného vzťahu tak pôjde o subjektový charakter a reálnu silu zmluvných partnerov. Podľa objektu tu bude vzťah limitácie k predmetu zmluvy či povaha ujmy a podľa obsahu budú určovacími prostriedkami napr. odstupňovanie limitácia podľa kvantity porušenia povinnosti či kvality porušenia povinnosti konkrétny rozsah limitácie, vyváženosť celej zmluvy. 7
Všetko, samozrejme, za predpokladu, že takéto ustanovenia nebudú v rozpore so zákonom, nebudú ho obchádzať a ani sa nebudú priečiť dobrým mravom, a teda nenapĺňajú podmienky absolútnej neplatnosti právneho úkonu v zmysle § 39 OZ.
Rozsah náhrady škody môžeme zmluvne limitovať nasledovnými metódami: zmluvnou pokutou alebo sľubom odškodnenia8, pričom sa jedná o nepriame, sprostredkované, zákonom predpokladané spôsoby limitácie náhrady škody. Zmluvná pokuta predstavuje paušalizovanú náhradu škody, nejedná sa o limitáciu náhrady škody v pravom zmysle slova, avšak je oveľa lepšie vymáhateľná. Pre paušalizáciu náhrady [7] [8] škody prostredníctvom zmluvnej pokuty a sľubu odškodnenia je potrebné brať do úvahy všeobecné obmedzenia pre limitáciu náhrady škody – nemôže byť teda neprimerane nízka, nakoľko by súd mohol rozhodnúť o jej neplatnosti z dôvodu obchádzania zákona Zároveň umožňuje široký rozsah dohôd, vrátane možnosti jej prepojenia s náhradou a výškou škody, prípadne možnosti jej úhrady len v prípade, ak vznikne škoda. Okrem zmluvnej pokuty zaraďujeme medzi sprostredkované spôsoby limitácie náhrady škody, ktorý je spôsobilý pôsobiť ako prostriedok limitácie náhrady škody analogicky vzhľadom na dispozitívnosť § 727 OBZ, aj uzavretie dohody strán o obmedzení výšky škody ex ante. Rozšírením počtu, resp. definovaním okolností vylučujúcich zodpovednosť uvedených v § 374 OBZ, ide o možnosť spresnenia a prispôsobenia individuálnemu vzťahu zvlášť pri špecifickom predmete zmluvy. Založením zodpovednosti založenej na princípe zavinenia, ktorý súvisí s predchádzajúcim spôsobom, pričom analogicky vychádza rovnakých základov a aj závery judikatúry môžu byť analogicky použité na tento prípad. Do úvahy prichádza možnosť poukázať na analogickú aplikáciu § 300 OBZ, podľa ktorého je možnosť dohody o subjektívnej zodpovednosti pri zmluvnej pokute. Ide tiež o spresnenie a prispôsobenie úpravy zodpovednosti za škodu individuálnemu vzťahu pri špecifickom predmete zmluvy. Základom je predovšetkým potreba vyváženia zmluvy, prípadne vzájomného poskytnutia výhody zodpovednosti za škodu spôsobenú zavinením. Dohodnutím výšky škody, ktorú zmluvné strany pri uzatváraní záväzku predvídajú, a to predovšetkým definovaním predvídateľného ušlého zisku – predmetný spôsob limitácie je zriedkavý, ale vychádza z koncepcie zodpovednosti za škodu, založenej na povinnosti hradiť len tú škodu, ktorú zmluvné strany pri jej uzavretí predvídali, uvedenú v § 379 OBZ. Aj v zákonnom riešení je predvídateľnosť výšky škody fixovaná na moment uzatvorenia zmluvy, nie je skúmaná spätne a nemala by byť skúmaná ani následne. Strany sa takouto dohodou zároveň zbavujú možnosti namietať objektívnu nepredvídateľnosť druhu škody, ktorá bola limitovaná. Dohoda o výške škody, ktorú zmluvné strany predvídajú bude podliehať preskúmaniu možnosti a kritérií limitácie, pričom v prípade, ak bude v nej definovaná škoda príliš všeobecná, táto dohoda nemusí spĺňať podmienky primeranosti a súladu s dobrými mravmi. Odporúča sa okrem celkovej predvídateľnej škody aj definovať konkrétne škody, ktoré zmluvné strany predvídajú, a až následne určenie ich konkrétnej jednotlivej výšky. Priamym obmedzením fixnou, dohodnutou sumou vychádzajúc z možnosti využitia dispozitívnosti § 373 a 379 OBZ (priama limitácia), teda rozsahu hradenej škody, škoda sa limituje konkrétne dohodnutou sumou. Pomerným obmedzením rozsahu hradenej škody, tiež sa jedná o priamy spôsob limitácia a vychádza z rovnakého dispozitívneho právneho základu ako predchádzajúci spôsob a z rovnakých obmedzení ako priama limitácia fixnou sumou. Zmluvné strany sa dohodnú na obmedzené určenom pomerom alebo percentom z celkovej výšky škody, resp. z celkovej výšky plnenia resp. iného kritéria. Vylúčením náhrady niektorých druhov škôd, resp. ušlého zis ku – týmto druhom sa limitujú, resp. priamo vylúčia z rozsahu náhrady škody niektoré zložky škody, ako sú ušlý zisk alebo náklady súvisiace so vznikom škody (nepriame náklady). V prípade týchto škôd je potrebné dôsledne zvážiť, či nedochádza k limitácii, ktorá už predstavuje vzdanie sa nároku na náhradu škody. Časovou limitáciou, ktorá spočíva v možnosti dohody o povinnosti náhrady škody vzniknutej v konkrétnom dohodnutom čase – napr. možnosti úhrady škody alebo ušlého zisku, ktoré vznikli len v určitom období.[9]Na tomto mieste považujeme za vhodné, poukázať na pracovnú verziu návrhu (nového) Občianskeho zákonníka pre Slovenskú republiku zo dňa 16. septembra 2015, ktorá obsahuje vo svojej piatej časti, tretej hlave, záväzky z iných právnych dôvodov, v § 56 a nasl. nový inštitút v slovenskom súkromnom práve, a to „privolenie poškodeného“, v zmysle ktorého škodu nenahrádza ten, kto ju spôsobí s účinným privolením poškodeného alebo ak poškodený prevzal na seba riziko, že bude poškodený. Treba však zdôrazniť, že na privolenie poškodeného, ktorým sa vylučuje alebo obmedzuje povinnosť nahradiť škodu spôsobenú úmyselne alebo z hrubej nedbanlivosti sa nebude prihliadať. Ďalej, v spoločných ustanoveniach v § 58 NSOZ, vzťahujúcich sa aj na privolenie poškodeného nachádzame bližšiu úpravu: (1) Dôvody uvedené v ustanoveniach § 50 až 56 vylučujú povinnosť nahradiť škodu, ak konajúci konal ospravedlniteľne a v rozsahu, v akom tak konal. (2) Pri posudzovaní, či dôvody uvedené v ustanoveniach § 50 až 56 vedú k vylúčeniu povinnosti nahradiť škodu sa prihliadne najmä na dôvody, ktoré viedli k vzniku tejto povinnosti, ako aj dôvody, ktoré ju vylučujú. (3) Vo výnimočných prípadoch môže súd rozhodnúť, že dôvody uvedené v ustanoveniach § 50 až 56 vedú len k obmedzeniu povinnosti nahradiť škodu. Zavedením inštitútu privolenia poškodeného bude, podľa nášho názoru, efektívne možné modifikovať náhradu škody v prípadoch výslovne rizikových úkonov, a to bez prípadného negatívneho následku v podobe neplatnosti takéhoto právneho úkonu, čo v konečnom dôsledku môže viesť k väčšej právnej istote, prehľadnosti a jednoznačnosti v (právnej úprave) občiansko-/obchodno- právnych vzťahov.
3. Zmluvná vs. mimozmluvná zodpovednosť za škodu alebo možnosť zmluvnej modifikácie mimozmluvnej zodpovednosti?
Mimozmluvná zodpovednosť v obchodnoprávnych vzťahoch je upravená v § 757 OBZ, ktorý priamo odkazuje na obdobné použitie ustanovení § 373 a nasl. v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením povinností ustanovených týmto zákonom. Do úvahy by tak napríklad mohla prichádzať možnosť zmluvnej limitácie náhrady škody v prípade dôverných informácii podľa § 271 OBZ, nakoľko sa na porušenie povinnosti bude obdobne vzťahovať všeobecná úprava zodpovednosti za škodu v OBZ, čo vyplýva priamo z právnej normy. Máme za to, že podmienky prípustnosti a rozsahu uvedené v skoršom texte sa môžu analogicky aplikovať na tento prípad, hoci účelom tohto kogentného ustanovenia je ochrana informácií, ktoré sú zmluvnou stranou označené ako dôverné (z hľadiska subjektívneho aj objektívneho[10] [11]), a to bez ohľadu na to, či dôjde alebo nedôjde k uzavretiu zmluvy. Zjednaný prísnejší režim náhrady škody by tak mohol byť motivujúcim na riadne zachovávanie takýchto informácií a obozretnej- šie dodržiavanie súladného stavu s týmto ustanovením zo strany negociujúcich subjektov. Navyše by takouto dohodou podľa nášho názoru nedošlo k odchýleniu sa z medzí kogentnosti § 271 OBZ, nakoľko by limitácia spočívala v úprave výlučne dispo- zitívnych ustanovení zodpovednosti za škodu, posudzovaných, okrem iného, cez všeobecný korektív – podľa zásad poctivého obchodného styku či súladu s dobrým mravmi.
4. Voľba zodpovednostného režimu podľa § 262 OBZ (prizmou dispozitív- nych ustanovení)
Ustanovenie § 262 OBZ umožňuje dohodou strán upraviť si ich záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod vzťahy uvedené v § 261, režim podľa OBZ, pričom takáto dohoda obligatórne vyžaduje písomnú formu. V právnej teórii sa tieto vzťahy zvyknú označovať ako tzv. fakultatívne obchody11. Zároveň ods. 3 dodáva, že sa III. časťou OBZ budú spravovať aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení záväzkov zo zmlúv, pre ktoré si strany zvolili použitie tohto zákona, za podmienky, ak osoba poskytujúca zabezpečenie s tým prejaví súhlas alebo v čase vzniku zabezpečenia vie, že zabezpečovaný záväzok sa spravuje touto časťou zákona. V prípade ak nebude naplnená niektorá z týchto variant, má zabezpečenie pôvodný (občianskoprávny) režim aj napriek tomu, že zabezpečovaný vzťah má režim obchodnoprávny[12].
Z uvedeného vyplýva možnosť napr. aj 2 nepodnikateľov (nespadajúcich pod § 261 OBZ) zvoliť si režim obchodnoprávnej zodpovednosti za škodu písomnou dohodu. Výhodou takejto voľby je koncepcia III. časti OBZ založená predovšetkým na zásade zmluvnej voľnosti (slobody) a zásade dispozitívnosti právnej úpravy. Pomer kogent- ných a dispozitívnych ustanovení v OBZ je konštruovaný jednoznačne v prospech dis- pozitívnych, pričom zákon obsahuje aj taxatívny výpočet tých ustanovení, od ktorých sa strany nemôžu odchýliť (§ 263 OBZ).[13] V OZ sa pri posudzovaní dispozitívnosti vychádza len zo znenia § 3 ods. 2, ktorý ustanovuje: „Účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť.“, čo v niektorých praktických prípadoch môže spôsobovať značné výkladové problémy s presným určením, ktorá právna norma kogentná je, a ktorá naopak, nie je.[14] V tomto má, podľa názoru autora, mierne navrch úprava v OBZ, predovšetkým z dôvodu existujúceho taxatívneho výpočtu, aj keď je pravda, že tento výpočet nie je presný, resp. dispozitívny charakter jednotlivých ustanovení sa vo viacerých prípadoch prejavuje zmätočne aj v dikcii samotnej právnej normy.[15]
V prípade obchodnoprávneho režimu zodpovednosti za škodu sa stranám naskytá možnosť na širšiu zmluvnú modifikáciu náhrady škody ešte pred porušením povinnosti, z ktorej škoda vznikla v porovnaní s režimom občianskoprávnym. Limitácia v občianskom práve je podstatne komplikovanejšia, nakoľko táto limitácia je možná len prostredníctvom zmluvnej pokuty. Vzhľadom na § 574 ods. 2 OZ je možné každé ustanovenie o limitácii náhrady škody (napr. vylúčenie ušlého zisku, určenie maximálnej výšky škody a pod.) považovať za neplatné pre rozpor s týmto ustanovením.[16]
Právnu úpravu zmluvnej pokuty nachádzame ako v OZ (§ 544 – 545a OZ), kde je všeobecná úprava, tak aj v OBZ (§ 300 – 302 OBZ), úprava špeciálna, osobitná. Najzásadnejším rozdielom medzi jednotlivými úpravami je v možnosti liberácie dlžníka spod povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu v zmysle § 545 ods. 3 OZ (uplatnením relevantnej námietky liberácie sa zo zmluvnej pokuty stáva naturálna obligácia), ktorá je v prípade úpravy obchodnoprávnej v § 374 OBZ zakotvená ako absolútny zodpovednostný režim za porušenie zmluvnej povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou. Výhodou je jeho dispozitívny charakter a možnosť dohodou strán vylúčiť jeho aplikáciu.[17] Rozdiel možno bádať aj v znížení neprimerane vysokej zmluvnej pokuty súdom – uplatnení moderačného práva súdu. V praxi tak môže nastať situácia, že rozhodnutím súdu o znížení neprimerane vysokej zmluvnej pokuty môže veriteľovi vzniknúť škoda. Pôjde o tzv. ďalšiu škodu, ktorú poškodený môže uplatniť za splnenia zákonom stanovených podmienok: 1) dodatočne vzniknutú škodu si môže poškodený vymáhať podľa všeobecných ustanovení obchodného práva o náhrade škody (§ 373 a nasl. OBZ), 2) poškodený môže uplatniť škodu, ktorá vznikla po súdnom rozhodnutí o znížení neprimerane vysokej zmluvnej pokuty, len do výšky zmluvnej pokuty, t.j. do výšky pre jej znížením súdom. To znamená, že poškodený má v tomto prípade nárok jednak na zmluvnú pokutu priznanú mu súdom, a jednak na náhradu škody, ktorá vznikla po rozhodnutí súdu o znížení neprimerane vysokej zmluvnej pokuty, a to až do výšky zmluvnej pokuty dohodnutej v zmluve. Obe tieto sumy však nesmú presiahnuť stranami dohodnutú výšku zmluvnej pokuty.[18]
Pri rozhodovaní o výške náhrady škody v občianskoprávnych vzťahoch môže súd využiť aj svoje moderačné právo na primerané zníženie náhrady škody z dôvodov osobitného zreteľa za zohľadnenia ďalších podmienok podľa § 450 OZ, a to s obmedzením, že súd takéto zníženie nemôže vykonať, ak ide o škodu spôsobenú úmyselne. Je otázne, či sa toto ustanovenie vzťahuje len na fyzické osoby, ako to vyplýva z textu právnej normy, alebo je možné použiť ho aj v prípade ak za škodu bude zodpovedať právnická osoba. Použitie tohto moderačného práva je však v rámci obchodnopráv- nych vzťahov vylúčené, a to z dôvodu existencie špeciálnej úpravy v § 382 ods. 2 OBZ, ktorý ustanovuje, že náhradu škody nemôže súd znížiť.
Záver
Týmto príspevkom sme sa pokúsili poukázať na súčasné a dosiaľ nejednoznačné (skôr na teoretickej úrovni), „riešenie“ problémov týkajúce sa zmluvnej modifikácie náhrady škody ex ante, spôsobov a ďalších faktických problémov. Cieľom nebola vyčerpávajúca analýza a návrh množstva potenciálnych riešení, túto úlohu prenechávame najmä slovenskej právnej teórii. Z uvedeného je zrejmé, že de lege lata právna úprava je nevyhovujúca aktuálnym spoločenským podmienkam, a preto je hodnotená v právnej teórii negatívne, voči čomu nemáme žiadne výhrady a plne sa s týmito tvrdeniami stotožňujeme. Veľká časť teoretických poznatkov pochádza od právnych teoretikov Českej republiky a je otázne, ako by sa s nimi vysporiadala súdna prax na Slovensku. Záverom možno konštatovať, že v otázkach zmluvnej modifikácie náhrady škody je viac ako potrebný zásah zákonodarcu upravujúci načrtnuté aplikačné a interpretačné problémy, a to aj s ohľadom na neexistujúcu judikatúru, ktorá by sa danou problematikou aspoň čiastočne zaoberala a poskytla tak nejaký „smerovník“ pre tieto prípady. Ustanovenie § 386 ods. 1 by bolo vhodné upraviť výslovne takým spôsobom, aby nevznikali zbytočné dohady ohľadom možnosti vylúčenie resp. obmedzenia výšky náhrady škody, čo by privítalo ako podnikateľské prostredie, tak aj právna teória zaoberajúca sa touto otázkou, a to do času prijatia nového Občianskeho zákonníka, ktorý by túto problematiku mal vyriešiť komplexne.
Predchádzanie právnym nezrovnalostiam má svoj opodstatnený význam v tak dôležitej oblasti, akou je oblasť náhrady škody a jej zmluvná modifikácia v obchodnopráv- nych vzťahoch, čím by sa podľa nášho názoru pro futuro mohla zvýšiť právna istota v týchto vzťahoch a sčasti aj vyzdvihnúť úroveň slovenského právneho poriadku ako celku.
Ide o súkromno-právnu zodpovednosť člena orgánu obchodnej spoločnosti za škodu spôsobenú spoločnosti, ktorá je obchodno-právneho charakteru. Nemôžeme, ako bolo už uvedené vyššie, uvažovať o zodpovednosti v pracovno-právnom zmysle, nakoľko ani vzťah medzi členom orgánu a spoločnosťou, nie je upravovaný normami pracovného práva. Okrem toho je potrebné aspoň upozorniť aj na možnú existenciu zodpovednosti v trestno-právnej a administratívno-právnej rovine a to v prípade, ak porušením povinnosti dôjde zároveň aj k naplneniu skutkovej podstaty TČ či určitej formy správneho deliktu.
Autor
Christián Burják