Už názov konferencie nasvedčuje, že jedna forma totality sa skončila a advokáti robia akúsi bilanciu svojho účinkovania v nej. Skúsme bilanciu robiť tak objektívne, ako sme len schopní, a zahrnúť do nej spoločenské podmienky v jednotlivých obdobiach, platnú právnu úpravu a konečne občiansku a profesionálnu odvahu advokátov. Pri bilancii majme na mysli, že možnosť nastúpenia ďalšej totality v dejinách nikdy nemožno vylúčiť, ani historické prehodnotenie, povedzme, našej súčasnosti.
Nech naša bilancia spĺňa dve kritériá: poskytne inšpiráciu pre odolávanie inej, budúcej totalite a zároveň nech je pomôckou pre správne hodnotenie kritérií pri odhaľovaní minulej totality, čiže našej súčasnosti.
Vlastne nikto z nás nezažil prvé a najtvrdšie obdobie totality, zhruba koniec 40-tych a 50-te roky. Toto obdobie začalo čistkou medzi advokátmi. Keď som sa neskôr ako koncipient a mladý advokát zúčastňoval na neformálnych posedeniach, starší kolegovia nechceli rozprávať ani o známych procesoch, v ktorých účinkovali. Až na základe historickej a memoárovej literatúry sa snažím rekonštruovať vtedajšie podmienky. V prvom rade, právna úprava stála v maximálnej miere na strane obžaloby. Trestný zákon číslo 86/1950 Zb. a Trestný poriadok číslo 64/1956 Zb. právnu oporu advokátom veľmi nedávali. Trestné procesy onoho obdobia, menujme ako pars pro toto Slánskeho proces, sa podobali stalinským procesom zo Sovietskeho zväzu z obdobia Veľkej čistky a sú známe vyjadrenia dokonca britských justičných funkcionárov, ktorí ich nevedeli spochybniť. Ale dôležitou sa javí iná okolnosť. Najmä česká spoločnosť mala v bezprostrednej pamäti vojnové obdobie ako obdobie priameho ohrozenia národnej existencie. Z ohrozenia vyšla víťazne. Ako záruku proti ďalšiemu ohrozeniu videla Sovietsky zväz a vnútroštátne komunistov. Procesy boli daňou za takú záruku. Historický determinizmus tohto druhu však má v našom kultúrnom okruhu svoje limity, ktorými boli právne kroky na zabránenie fyzickému mučeniu a prekrucovaniu pravdy pri dokazovaní.
Obdobie, ktoré už väčšina z nás zažila, bolo obdobie po páde Alexandra Dubčeka. Stranícke previerky ponechajme bokom ako mimoprávnu záležitosť. Právna oblasť, lepšie sa hodí názov normatívna oblasť, sa začala novelizáciou Zákonníka práce. Do § 46 o výpovedi bol vsunutý odsek, podľa ktorého ďalším výpovedným dôvodom z pracovného pomeru bolo narušovanie socialistického spoločenského poriadku. V praxi narušovaním bolo nepreverenie v straníckych alebo nestraníckych previerkach, ktoré nasledovali. Mám osobnú skúsenosť, že úspešne sa dalo použiť pravidlo z právnickej logiky. Podľa právnickej logiky, ak sú o jednom predmete dva výroky, oba kladné, výsledný výrok je kladný. Podobne, ak sú dva výroky negatívne, výsledný výrok je kladný. Ak je z dvoch výrokov jeden kladný a druhý záporný, výsledný výrok je záporný. Pri previerkach bola kľúčovou otázka ako hodnotí preverovaný vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa – ako bratskú pomoc alebo ako okupáciu. Ak preverovaný odpovedal, že ako okupáciu, nebol preverený a nasledovala výpoveď z pracovného pomeru. Kombinácia kladnej a zápornej odpovede dávala výslednú odpoveď zápornú, ale pamäť previerkovej komisie nemusela siahať až po skúšku z právnickej logiky alebo sa aspoň tváriť, že odpoveď je v rámci normy.
Zastupoval som v niekoľkých sporoch o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru na základe neúspešnej previerky a spory poskytujú dokonalú ilustráciu doby, v ktorej prebiehali. RNDr. Rudolf Fiby pracoval ako asistent matematiky na Univerzite Komenského v Bratislave. Mal dobré výsledky a komisia ho chcela preveriť. Napísali mu do záznamu o previerke, že sa pridržiava marxistického svetového názoru. RNDr. Fiby bol tajným katolíckym kňazom a žiadal, aby do záznamu napísali, že sa pridržiava vedeckého svetového názoru. Inak záznam odmietal podpísať. Na základe jeho žiadosti ho komisia nepreverila a spor o neplatnosť výpovede na súde prehral.
Redaktorku Slovenského rozhlasu v Bratislave Perlu Karvašovú nepreverili na základe jej relácií v rozhlase v roku 1968. Dostala výpoveď, ale Mestský súd v Bratislave žalobu o neplatnosť výpovede zamietol. V odôvodnení rozsudku súd napísal, že žalobkyňa narušovala socialistický spoločenský poriadok a najmä v budúcnosti by ho mohla narušovať, pretože úroveň jej inteligencie je nad priemer.
Veriaci učitelia alebo učiteľky museli navštevovať bohoslužby v nedeľu v druhej alebo tretej obci. Ak ich predsa niekto zbadal a prezradil, znamenalo to výpoveď. Známy bol prípad učiteľky Jany Mičianovej z Novej Dubnice pri Trenčíne. Prihlásila svoje dieťa na vyučovanie náboženstva, na čo jej dával zákon formálne právo. Dostala za to výpoveď z práce a súdny spor prehrala.
Osobitnou kategóriou bolo odnímanie štátneho súhlasu kňazom na výkon bohoslužobnej činnosti. Na štátny súhlas nebol právny nárok preto odňatie nepodliehalo súdnej kontrole. Napr. dnešnému pomocnému biskupovi pražského arcibiskupstva Václavovi Malému odňali štátny súhlas za podpis Charty 77. Až do pádu komunizmu potom pracoval ako robotník.
Veľkú kategóriu predstavovali trestné procesy. Po okupácii Československa mnoho občanov republiku opustilo. Takmer na každom okresnom súde prebiehali procesy za opustenie republiky podľa § 109 Trestného zák. č. 140/1961 Zb. Procesy bežali úplne formálne, na základe vyšetrovacieho spisu súd vyniesol nepodmienečný trest, spravidla s trestom prepadnutia majetku. Tresty boli zrušené podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, ale trest prepadnutia majetku podliehal osobitnej úprave.
Trestné procesy už prebiehali v odlišnej spoločenskej atmosfére oproti predchádzajúcemu obdobiu. Trestné zákony z roku 1961 dávali väčšie možnosti obhajobe než predchádzajúce. Československo v roku 1968 podpísalo Medzinárodné pakty o ľudských právach a na základe výsledkov Helsinskej konferencie ich v roku 1976 ratifikovalo. Vyšli ako vyhláška ministerstva zahraničných vecí v Zbierke zákonov pod číslom 120/1976 Zb. Helsinská konferencia prijala ako štvrtý „kôš“ ustanovenia o dodržiavaní ľudských práv. Ich dodržiavanie prestalo byť vnútroštátnou záležitosťou jednotlivých štátov, ale stalo sa medzinárodnou. Každé dva roky prebiehalo kontrolné zasadnutie účastníkov konferencie o dodržiavaní dohodnutých ustanovení. Na zasadnutí sa preberali jednotlivé prípady, procesy, ktoré niektorý členský štát konferencie hodnotil ako porušenie dohody. Československý delegát mal čo robiť, ak chcel obhájiť trestné procesy, ktoré v republike prebiehali.
Najmä Charta 77 zorganizovala monitorovanie trestných procesov politického charakteru. Vychádzali samizdaty Informace o Charte, začal pracovať Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných (VONS), ktoré všetky politické procesy zverejňovali a zahraničné rozhlasové stanice ako Hlas Ameriky a Rádio Slobodná Európa ich zverejňovali. Hlas Ameriky nesmel byť rušený, pretože bol oficiálnou stanicou členského štátu Helsinskej konferencie. Na jar 1989 si sťažoval člen Ústredného výboru KSČ, že Západu sa podarilo presadiť svoju koncepciu ľudských práv.
V roku 1967 vyšla kniha Viktora Knappa Filosofické problémy socialistického práva. Autor v nej rozviedol kumulatívny charakter prípadného obmedzenia občianskeho práva na základe zákona a zároveň požiadavky verejného poriadku. Verejný poriadok je u nás požiadavka typu monogamného manželstva, závažného ohrozenia základných ľudských práv a pod. Žiadny z prebiehajúcich trestných procesov nebol schopný túto požiadavku kumulatívne splniť. Pominula aj spomienka na ohrozenie národnej existencie. Československo podpísalo v roku 1973 s Nemeckou spolkovou republikou dohodu o vzájomných vzťahoch. NSR v dohode uznalo nemeniteľnosť hraníc. Na západe Európy sa rozvíjala integrácia, ktorá vyústila do dnešnej Európskej únie. Účasť na európskej integrácii sa stala pre Československo zárukou štátnej existencie a prosperity. Marxizmus prestal byť intelektuálne zaujímavý a geopoliticky potrebný. Komunisti si začali pripadať ako „kůl v plotě“.
Napriek tomu trestné procesy pokračovali. Boli kombináciou intelektuálnej neschopnosti režimu pochopiť, že sa mu stráca pod nohami mocenská základňa a politickej neschopnosti uskutočniť aspoň miernu perestrojku. V Českej republike boli politické procesy späté s činnosťou Charty 77, na Slovensku bolo najviac trestných stíhaní za porušovanie dozoru nad cirkvami podľa § 178 Trestného zák. Činnosť Charty 77 bol režim čoraz menej schopný brzdiť. Akoby si to chcel vynahradiť v absurdných prípadoch. Drahomíru Šinoglovú, ktorá si ma zvolila za obhajcu, stíhali za poburovanie (§ 100 Tr. zák.) za opisovanie textov českých a slovenských (Dominik Tatarka) spisovateľov, ktorí sú dnes v Slovníku českých spisovateľov. Na Slovensku mal byť odstrašujúcim prípadom proces s tzv. Bratislavskou päťkou. Obžalovaným kládli za vinu, že vyzvali na kladenie kvetov na miesta, kde okupačné vojská v r. 1968 zastrelili našich občanov, Miroslavovi Kusému ešte príspevky do Slobodnej Európy a mne vydávanie samizdatu Bratislavské listy a výzvu na slobodné voľby pri soche M. R. Štefánika. Proces už nemohli dotiahnuť do konca, prezident Husák ho musel ukončiť amnestiou týždeň po vypuknutí Nežnej revolúcie.
Problém vystupovania advokátov spočíval v tom, nakoľko budú morálnou oporou politicky obžalovaným. Moje hádky so sudcami v prípade Drahomíry Šinoglovej na Okresnom súde Znojmo a Krajskom súde Brno neviedli k miernejšiemu trestu pre obžalovanú. Azda som vymohol prítomnosť dvoch príbuzných v súdnej sieni, keď pôvodne tam mala byť len tzv. organizovaná verejnosť. Ale prípad Drahomíry Šinoglovej sa stal známym pre jej smelé vystupovanie na súde. Vo veci Labuda – Kesegová pre trestný čin marenia dozoru nad cirkvami na Okresnom súde Rimavská Sobota a Krajskom súde Banská Bystrica predseda odvolacieho senátu JUDr. Samuel dvakrát zrušil odsudzujúci rozsudok Okresného súdu a trestné konanie zastavil, ale prokurátor dvakrát podal sťažnosť na Najvyšší súd a dosiahol nepodmienečný trest. Nakoniec museli prideliť vec inému senátu než JUDr. Samuela. Oba trestné prípady a ďalšie cez zahraničné vysielače ukázali ľuďom, že bojovať proti komunizmu sa už dá.
Komunizmus sa skončil a priama obhajoba pred porušovaním zákonov už – zdá sa – nebude potrebná. Ale americká politológia píše o pôsobení deep state na štátny aparát. Pred dvoma rokmi zadržali v Bratislave muža, ktorý na demonštrácii proti americkým základniam na Slovensku rozvinul plagát proti americkým bombardérom. Muža neskôr prepustili a konanie zastavili. Ochrana pred pôsobením deep state sa môže stať súčasnou formou obhajoby v politických procesoch.
Autor
JUDr. Ján Čarnogurský
Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20