výbor pre nezlučiteľnosť funkcií

Zákon – Zákon Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky 350/1996 | Paragrafy: § 58

ÚVOD

Verejní činitelia rozhodujú v rámci svojich právomocí o významných otázkach verejného záujmu. Pri svojom rozhodovaní sú pritom vystavení rôznym tlakom, ktoré sledujú presadenie skupinových alebo individuálnych záujmov na úkor verejného záujmu.(2) V demokratických a právnych štátoch preto nie je výnimočnou existencia takej právnej úpravy, ktorej účelom je popri ochrane verejného záujmu okrem iného aj zaručenie vysokého morálneho kreditu verejných činiteľov. S týmto úzko súvisí dôvera občanov k predstaviteľom výkonnej moci ako dôležitý prvok dobre spravovanej spoločnosti. Naopak, nedôvera môže viesť k odcudzeniu a stiahnutiu sa z politického procesu, zanechávajúc za sebou plytký a krehký štát, ktorý nemôže mobilizovať ľudské zdroje v spoločnosti, a ani formovať kolektívnu víziu pre všestranný rozvoj. Pokiaľ tento stav pretrváva dlhšiu dobu, rozšírená a intenzívna nedôvera môže nakoniec vyvolať odpor proti samotnému usporiadaniu štátu, za súčasného hľadania radikálnejších, anti-systémových alternatív. Spoločným rysom zlyhávajúcich štátov (tzv. failed states), revolúcií, občianskych vojen a ďalších bezútešných spoločenských rozpoložení je absencia alebo úplný kolaps dôvery: medzi občanom a štátom, medzi rôznymi politickými frakciami alebo stranami, alebo aj medzi členmi spoločnosti navzájom.(3)

Dôvera vo vzťahu k výkonnej moci zahŕňa široký okruh komponentov. Patrí sem požiadavka na lepšie a výkonnejšie spravovanie spoločnosti, väčšia transparentnosť, spoľahlivosť, participácia verejnosti, zodpovednosť a schopnosť reagovať.(4) Na druhej strane, jedným z koreňov nedôvery je vnímanie občanov, že verejní činitelia často zneužívajú svoje právomoci vo svojom vlastnom záujme.(5) Je preto prirodzené, pokiaľ je v určitom právnom systéme prijatá úprava smerujúca práve k posilneniu ich dôvery, a to priamo na úrovni právnych predpisov najvyššej právnej sily. Výnimkou nie je ani Európska únia a Slovenská republika, kde možno pozorovať existenciu povinností a obmedzení členov kolektívnych orgánov výkonnej moci stanovených v záujme riadneho výkonu funkcie. Na úrovni Európskej únie nimi sú členovia Komisie. Hoci určitými právomocami z oblasti výkonnej moci disponujú Rada a Európska rada, vo všeobecnosti patrí výkonná moc tomuto orgánu.(6) Práve Komisia ako celok zodpovedá Európskemu parlamentu, ktorý jej môže vysloviť nedôveru.(7) V Slovenskej republike plní úlohu vrcholného orgánu výkonnej moci vláda Slovenskej republiky.(8)

Povinnosti a obmedzenia členov kolektívnych orgánov výkonnej moci môžu byť stanovené jednak pri výkone funkcie, a jednak po jej skončení. (9)V Európskej únii sa otvorila verejná diskusia9 o účinnosti týchto povinností a obmedzení obzvlášť po tom, čo sa bývalý dvojnásobný predseda Komisie stal nevýkonným predsedom a poradcom v globálnej investičnej spoločnosti Goldman Sachs International.(10) Skúmanou otázkou je, či existenciu post-zamestnaneckých obmedzení bývalých členov kolektívnych orgánov výkonnej moci na úrovni Európskej únie a Slovenskej republiky možno označiť vzhľadom na ich podobnosť až za spoločný právny princíp, resp. v danej oblasti za ústavne homogénny inštitút.

MECHANIZMUS OTOČNÝCH DVERÍ

Podľa štúdie z roku 2011 sa až 39 % z bývalých členov Komisie stalo predstaviteľmi subjektov presadzujúcich súkromný záujem. Vzorka pozostávala z 92 členov, vykonávajúcich funkciu v Komisii v rokoch 1981 až 2009. Pôsobenie pri subjektoch presadzujúcich súkromný záujem štúdia rozdelila na tzv. registrovaných a neregistrovaných lobistov. Spomedzi týchto 39 % sa bývalí členovia Komisie stali skôr neregistrovanými lobistami, pričom registrácia bola pravdepodobnejšia v prípade, keď bol bývalý člen Komisie právnik, v jeho pôsobnosti bolo súťažné právo, vnútorný trh, priemysel alebo daňová oblasť, apokiaľ bol do funkcie navrhnutý ľavicovo orientovanou vládou. (11)(12) Jedným z najčastejšie kritizovaných aspektov profesie lobistu je tzv. mechanizmus otočných dverí (Revolving Door), keď jednotlivci najprv vykonávajú verejnú funkciu, aby sa neskôr zamestnali práve ako lobisti.(13) Preplietajúce sa vzťahy medzi výkonnou mocou a súkromnými skupinami sa zintenzívnili najmä počas posledných dvoch dekád. Mechanizmus otočných dverí je ako proces široko využívaný v Spojených štátoch amerických. Je tu definovaný ako stav, keď vedúci štátnych organizácií po skončení svojej funkcie vstupujú do toho istého sektora, ktorého reguláciu mali v pôsobnosti, a naopak. Tentofenomén je častý aj vo Francúzsku s pojmovým označením “pantouflage”, a tiež v Japonsku s označením “amakudari” (zostúpenie z nebies).(14) Podľa výskumu Corporate Europe Observatory je mechanizmus otočných dverí významným aj vo fungovaní inštitúcií Európskej únie. Čo sa týka praktických dôsledkov, Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj poukázala na negatívnu úlohu mechanizmu pri finančnej kríze v roku 2008 a zdôraznila nevyhnutnosť primeraných pravidiel a postupov na kontrolu konfliktu záujmov, ktorý pri ňom vyvstáva.(15)

Skúsenosť v orgánoch výkonnej moci umožňuje verejným činiteľom vytvorenie siete kontaktov, ktorú môžu neskôr využiť v prospech svojich zamestnávateľov. Skutočnosť, že platy lobistov sú v zásade niekoľkokrát vyššie než platy vo verejnom sektore sa považuje za dôkaz, že bývalí verejní činitelia svoje predchádzajúce kontakty efektívne speňažia. Existencia mechanizmu otočných dverí zároveň vyvoláva minimálne tri okruhy obáv.(16) Tým prvým je obava, že predchádzajúce pôsobenie u bývalého lobistického subjektu môže ovplyvniť konanie verejného činiteľa vo vládnej funkcii. Po druhé, očakávaný post-zamestnanecký prílev finančných prostriedkov po odchode z vládnej funkcie k lobistickému subjektu môže zmeniť typológiu osôb, ktoré sú do verejnej služby priťahované. Tretia obava smeruje k disparite medzi prístupom a vplyvom lobistických subjektov na vybraných (známych) verejných činiteľov. To vytvára etické problémy a zachováva dojem, že systém je kontrolovaný uzavretou elitou, čo vedie k podkopávaniu podpory verejnosti pre demokratické inštitúcie.(17)

Graf 1: Znázornenie opakovaného prechodu medzi verejnou a súkromnou sférou

Právna úprava post–zamestnaneckých obmedzení na úrovni Európskej únie

Vo vzťahu k členom Komisie možno za kľúčové považovať ustanovenia primárneho práva, pričom doplňujúci charakter má Kódex správania pre členov Komisie, prijatý vo forme rozhodnutia Komisie. Podľa článku 17 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii sú členovia Komisie vybraní na základe ich celkových schopností a ich európskej angažovanosti spomedzi osôb, ktoré poskytujú záruky úplnej nezávislosti. Komisia je pri vykonávaní svojich úloh úplne nezávislá, pričom jej členovia nesmú žiadať ani prijímať pokyny od žiadnej vlády, inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry. Musia sa zdržať akéhokoľvek konania, ktoré je nezlučiteľné s ich funkciou alebo plnením ich úloh.

Na uvedené ustanovenie nadväzuje článok 245 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný článok 213 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).(18) V súlade s jeho znením sa členovia Komisie zdržia akéhokoľvek konania nezlučiteľného s povahou ich funkcií, k čomu pristupuje zákaz vykonávania inej platenej alebo neplatenej pracovnej činnosti. Členské štáty rešpektujú ich nezávislosť a nesnažia sa ich ovplyvňovať pri výkone funkcií. Ďalšie ustanovenia článku 245 ZFEÚ sa už priamo dotýkajú mechanizmu otočných dverí. Každý člen Komisie sa pri nástupe do funkcie slávnostne zaväzuje, že počas svojho funkčného obdobia, a aj po jeho skončení bude rešpektovať povinnosti vyplývajúce z jeho funkcie. Hoci je tento záväzok obsiahnutý v sľube člena Komisie, považuje sa za právnu povinnosť.(19)

Široký priestor pre interpretáciu(20) ponecháva slovné spojenie „povinnosti vyplývajúce z jeho funkcie“. Článok 245 ZFEÚ ho spresňuje iba demonštratívnym spôsobom, keď uvádza, že to predstavuje najmä povinnosť konať čestne a zdržanlivo pri prijímaní určitých funkcií alebo výhod po skončení funkčného obdobia. Nepochybne dôležitou je otázka sankcií za porušenie predmetnej povinnosti, čo súvisí so samotnou vykonateľnosťou článku 245 ZFEÚ. Primárne právo ustanovuje dva druhy sankcií: (i) odvolanie príslušného člena Komisie podľa článku 247 ZFEÚ, a (ii) odňatie práva na dôchodok alebo iných dávok vyplácaných namiesto dôchodku.

Z logického posúdenia charakteru týchto sankcií jednoznačne vyplýva, že pri riešení mechanizmu otočných dverí sa môže uplatniť iba druhá z nich. Rozhodnutie o odňatí práva na dôchodok alebo iných dávok však nemôže prijať samotná Komisia. Tá je totiž len jedným z dvoch aktívne legitimovaných subjektov, ktorý môže podať žiadosť o odňatie Súdnemu dvoru Európskej únie. Druhým aktívne legitimovaným subjektom je Rada, uznášajúca sa jednoduchou väčšinou. Rozhodnúť o odňatí môže výlučne Súdny dvor Európskej únie zasadajúci v pléne,(21) a to buď o odňatí úplnom, alebo čiastočnom. Kritériom je stupeň závažnosti nesplnenia povinnosti.(22)

Post-zamestnanecké obmedzenia sú podrobnejšie rozvinuté na úrovni sekundárneho práva v časti 1.2 Kódexu správania pre členov Komisie [C(2011) 2904]. Podľa tejto časti platí, že ak má bývalý člen Komisie v úmysle vykonávať profesionálnu činnosť v období 18 mesiacov po ukončení svojej funkcie, je mu uložená povinnosť o tom včas informovať Komisiu. Obdobie 18 mesiacov tak predstavuje špeciálnu karenčnú dobu. Komisia následne posúdi povahu zamýšľaných činností.(23) Ak zamýšľaná činnosť súvisí s portfóliom bývalého člena Komisie, kódex predpokladá vyžiadaniestanoviska pre Komisiu od ah hoc etického výboru.24 Až na základe tohto stanoviska Komisia rozhodne o zlučiteľnosti zamýšľaných činností s článkom 245 ZFEÚ. Stanovisko však nemá záväzný, ale odporúčací charakter a Komisia tak môže uplatniť svoju právomoc aplikujúc vlastné posúdenie konkrétneho prípadu. V karenčnej dobe má bývalý člen Komisie zakázané vykonávanie lobistickej činnosti a obhajovanie záujmov subjektu, kde pôsobí, smerom k členom Komisie a jej personálu. Zákaz sa však týka len otázok, za ktoré niesol bývalý člen Komisie zodpovednosť v rámci svojho portfólia. Výnimkou z týchto ustanovení je pôsobenie vo verejnej funkcii. Uplynutie samotnej karenčnej doby však bývalého člena Komisie nezbavuje povinnosti čestného a zdržanlivého konania podľa článku 245 ZFEÚ.

Špecifikom právnej úpravy v Európskej únii je dohľad Európskeho ombudsmana nad správnym úradným postupom Komisie a ad hoc etického výboru v súlade s článkom 228 ZFEÚ. Napríklad v rozhodnutí sp. zn. OI/2/2014/PD z 30. júna 201625 Európsky ombudsman vytkol Komisiinedostatočný spôsob vybavenia prípadu, keď bývalý člen Komisie porušil kódex správania. Komisia sa podľa rozhodnutia výslovne dopustila nesprávneho úradného postupu nedostatočným vyšetrením skutkového stavu. Vzniknutá situácia sa týkala bývalého člena Komisie, ktorý ju žiadnym spôsobom neinformoval ouzavretí pracovnej zmluvy vzmysle ustanovení kódexu správania. Po zistení porušenia povinnosti bola zmluva posúdená retrospektívne. Ad hoc etický výbor k nej zaujal stanovisko, že ak by mu bola daná na posúdenie pred jej uzavretím, upozornil by na nedostatočné garancie súladu činnosti bývalého člena Komisie s jeho záväzkami vyplývajúcimi z článku 245 ZFEÚ.(26) Vo svetle stanoviska ad hoc etického výboru si Komisia vyžiadala od bývalého člena Komisie podrobnejšie informácie. K tomu bývalý člen Komisie uviedol, že zmluva obsahuje klauzulu týkajúcu sa vylúčenia konfliktu záujmov, čo si on sám vyložil v zmysle účelu článku 245 ZFEÚ. Klauzula umožňovala odmietnutie úlohy, ktorá by bola v rozpore so záväzkami vyplývajúcimi z predmetného článku. Rovnakého názoru bola aj spoločnosť ako druhá zmluvná strana. Na základe týchto informácií Komisia rozhodla, že rozsah zmluvy bývalého člena Komisie so spoločnosťou „môže považovať za súladný sčlánkom 245 ZFEÚ.(27) Európsky ombudsman súhlasil, že Komisia nie je viazaná stanoviskom ad hoc etického výboru. Ak sa ale od neho odkloní, jej odôvodnenie musí byť presvedčivé, čo sa podľa Európskeho ombudsmana nestalo. Práve naopak, ešte nebolo neskoro predložiť vec na posúdenie Súdnemu dvoru Európskej únie.(28)

Prístup Európskeho ombudsmana k aplikácii post-zamestnaneckých obmedzení plne zohľadňuje potrebu udržiavania dôvery občanov ku Komisii a ku Európskej únii ako celku.(29) Možno s ním súhlasiť, že ich dôvera závisí od spokojnosti s tým, že všetky osoby v najvyšších funkciách sa budú správať bezúhonne, a to tak počas výkonu funkcie, ako aj pri ďalšom svojom pôsobení. Obzvlášť členovia Komisie sú za svoje povinnosti dobre odmeňovaní. Po skončení funkcie majú atraktívny dôchodok a dávky, ktoré im kompenzujú dočasné obmedzenia v ich ďalšom pôsobení. Občania Európskej únie majú v tejto súvislosti právo očakávať riadne správanie bývalých členov Komisie. V opačnom prípade bude Komisia prioritne konať so zreteľom na širšie záujmy Európskej únie. Komisia si musí byť vedomá veľkého rizika, že akékoľvek zlyhanie pri aplikácii článku 245 ZFEÚ z jejstrany bude pravdepodobne vnímané negatívne občanmi Európskej únie, čo vedie k narušovaniu dôvery v jej inštitúcie. Rizikom je najmä názor o privilegovanom postavení bývalých členov Komisie, ktorých štandard dodržiavania záväzkov by sa ukázal nižší, než sa očakávalo vo všeobecnosti.(30)

Relevantná súdna a iná prax v Európskej únii

Aplikácia článku 245 ZFEÚ, resp. pôvodného článku 213 ZES je do veľkej miery ovplyvnená skutočnosťou, že vyvodzovanie tohto typu zodpovednosti je aj citlivou a politickou otázkou. Možno konštatovať, že v súčasnosti nie je známe také sankcionovanie bývalého člena Komisie, ktorým by kvôli porušeniu post-zamestnaneckých obmedzení došlo k odňatiu práva na dôchodok alebo iných dávok. Nie je tomu tak ale kvôli absencii akýchkoľvek minulých pochybení zo strany členov Komisie. Na tomto mieste možno poukázať najmä na tzv. Santerovu Komisiu, ktorá podala demisiu v marci 1999 po viacerých podozreniach z korupcie a neschopnosti jej členov.(31) Práve demisia Santerovej komisie ukazuje, že pri vyvodzovaní zodpovednosti nie je k dispozícii iba jeden právny inštitút.

Prípad Cresson (vec C-432/04)

Hoci Súdny dvor Európskej únie doposiaľ nerozhodol o odňatí práva na dôchodok alebo inej dávky bývalému členovi Komisie, užitočným je rozsudok, ktorým potvrdil porušenie povinností podľa čl. 213 ods. 2 ZES (súčasný článok 245 ZFEÚ). Rozsudok sa týkal práve bývalej členky Santerovej Komisie, komisárky a bývalej predsedníčky vlády Francúzska Édith Cresson. Ako členke Komisie jej bolo od 23. januára 1995 do 12. septembra 1999 zverené portfólio výskumu, vedy a technológie, a tejto oblasti sa týkalo aj jej protiprávne konanie. Édith Cresson ako členka Komisie dosiahla, aby bol jej úradom prijatý do zamestnania istý pán Berthelot, povolaním zubný chirurg a jej blízky známy. Pán Berthelot bol prijatý ako hosťujúci vedec, aby v skutočnosti vykonával funkciu osobného poradcu. Nakoľko prekročil povolenú vekovú hranicu, nemohol byť členom kabinetu Édith Cresson, pričom všetky miesta osobných poradcov už boli obsadené. Členka Komisie tak dodatočného osobného poradcu nemohla mať k dispozícii. Prijatie pána Berthelota bolo Súdnym dvorom Európskej únie vyhodnotené ako obídenie pravidiel týkajúcich sa prijímania členov kabinetu.(32) Pravidlá o hosťujúcich vedcoch boli zneužité, pokiaľ ide o ich účel.(33) Súdny dvor Európskej únie bol zároveň toho názoru, že pán Berthelot nevyhotovil žiadnu správu o činnosti, ktorá bola predmetom jeho hosťovania. Javilo sa, že správy, ktoré boli nakoniec poskytnuté, nevyhotovil dotyčný pán, ale rôzne osoby vykonávajúce funkcie v kabinete Édith Cresson.(34)

Súdny dvor Európskej únie prihliadol k osobnému zapojeniu bývalej členky Komisie do celého prípadu. K zamestnaniu pána Berthelota došlo na jej výslovnú žiadosť po tom, čo bola informovaná o nemožnosti jeho prijatia do svojho kabinetu. Za tento skutok bola uznaná zodpovednou za porušenie svojich povinností istého stupňa závažnosti.(35)

Veľmi zaujímavým je však spôsob, akým sa Súdny dvor Európskej únie vysporiadal so sankcionovaním Édith Cresson. Na jednej strane uznal, že porušenie povinností vyplývajúcich z postavenia člena Komisie v zásade vyžaduje uplatnenie sankcie. Na strane druhej ale prihliadol k okolnostiam prejednávaného prípadu a mal za to, že určenie nesplnenia povinností predstavuje samo o sebe primeranú sankciu.(36)

Rozsudok obsahuje viaceré významné závery vo vzťahu k celému zneniu súčasného článku 245 ZFEÚ, a teda vrátane jeho ustanovení o post-zamestnaneckých obmedzeniach. Členom Komisie sa ukladá, aby u nich všeobecný záujem Európskeho spoločenstva (v súčasnosti Európskej únie) vždy prevážil nielen nad vnútroštátnymi záujmami, ale tak isto aj nad ich osobnými záujmami (bod 71 rozsudku). Avšak z tejto povinnosti nevyplýva, že postihnutá môže byť aj najmenšia odchýlka od noriem. Vyžaduje sa existencia nesplnenia povinnosti istého stupňa závažnosti (bod 72 rozsudku). Čo sa týka lehoty na začatie konania, napriek absencii jej výslovnej dĺžky nie je Komisia pri výkone svojich právomocí neobmedzená. Má povinnosť neustále neodkladať výkon svojich právomocí, aby tak dodržala základnú požiadavku právnej istoty a aby nezvýšila ťažkosti žalovaných vyvrátiť jej tvrdenia, a neporušila tak ich práva obhajoby (bod 90 rozsudku).

Prípad Dalli (vec T‐562/12)

Kým prípad Cresson je doposiaľ jediné potvrdené porušenie vyššie spomínaných ustanovení primárneho práva, nemožno konštatovať, že podozrenie zo zneužívania funkcie členom Komisie bude riešené prioritne v zmysle článku 245 ZFEÚ. Svedčí o tom prípad maltského komisára Johna Dalliho, ktorému bolo od 10. februára 2010 zverené portfólio zdravia a ochrany spotrebiteľov. Voči Johnovi Dallimu bola počas výkonu jeho funkcie podaná sťažnosť spoločnosti Swedish Match. Tá tvrdila, že istý maltský podnikateľ mal využiť svoje styky s komisárom, aby od nej a od subjektu European Smokeless Tobacco Council získal finančnú výhodu za svoju činnosť s cieľom ovplyvniť prípadný budúci legislatívny návrh o tabakových výrobkoch a najmä zákaz predaja istého výrobku zo strany Európskej únie.(37)

Po ďalších úkonoch nasledovalo stretnutie člena Komisie s jej predsedom. Záver zo stretnutia bola výzva na odstúpenie Johna Dalliho, ktoré mohlo byť buď dobrovoľné, alebo s využitím článku 17 ods. 6 Zmluvy o Európskej únii. Toto ustanovenie uvádza, že člen Komisie sa vzdá funkcie, ak ho o to požiada predseda.(38) K jeho uplatneniu má dôjsť vtedy, ak člen Komisie odmietol dobrovoľne odstúpiť z vlastnej iniciatívy za okolností, keď predseda Komisie v neho stratil dôveru a má za to, že jeho zotrvanie vo funkcii by mohlo ohroziť dôveryhodnosť či dokonca politické prežitie orgánu ako celku.[3í]

Prípad Dalli je vo svetle článku 245 ZFEÚ významný z praktického hľadiska. Podozrenie zo zneužívania funkcie nebolo riešené podaním návrhu na odňatie nároku na dôchodok alebo iných dávok Súdnemu dvoru Európskej únie, ale pristúpilo sa k vyvinutiu tlaku na dotyčného člena Komisie, aby sa svojej funkcie vzdal. Pokiaľ je predseda Komisie presvedčený o pochybení člena Komisie takej intenzity, že je potrebné jeho odstúpenie, je otázkou, či nie je vhodné využiť aj návrh Súdnemu dvoru Európskej únie práve podľa článku 245 ZFEÚ.

Prípad Bangemann (veci T-208/99 a C-290/99)

Oba predchádzajúce prípady sa napriek súvisu s článkom 245 ZFEÚ priamo netýkali post- zamestnaneckých obmedzení bývalých členov Komisie. Jedinou známou, no nerozhodnutou vecou Súdneho dvora Európskej únie (ktorej jadro pozostáva z riešenia otázky ďalšieho pôsobenia člena Komisie) tak ostal prípad bývalého komisára pre vnútorný trh Martina Bangemanna. Ten v júni 1999 informoval o svojom rozhodnutí prijať pracovnú ponuku španielskej telekomunikačnej spoločnosti Telefonica, hoci ako člen Komisie bol v tom čase zodpovedný aj za reguláciu telekomunikačného trhu.

Za týchto okolností bol podaný Súdnemu dvoru Európskej únie návrh na odňatie dôchodku v súlade s vtedajším článkom 213 ZES.(40) Svoju aktívnu legitimáciu ale nevyužila Komisia, ale Rada.(41) Rozhodnutie Rady bolo následne napadnuté žalobou samotným komisárom Bangemannom.(42)

Tento spor nebol Súdnym dvorom Európskej únie rozhodnutý, nakoľko rozhodnutím Rady sp. zn. 2000/44/EC zo 17. decembra 1999 došlo k dohode v celom prípade.(43) Martin Bangemann sa zaviazal nestať členom správnej rady telekomunikačnej spoločnosti Telefonica pred 1. júlom 2000s tým, že do tohto termínu neprijme ani žiadne ďalšie zamestnanie u iného telekomunikačného operátora. Jeho ďalšími záväzkami bolo zdržanie sa lobovania za tretiu stranu vo vzťahu k inštitúciám Európskeho spoločenstva (do 31. decembra 2001) a permanentná ochrana dôverných informácií nadobudnutých pri výkone funkcie člena Komisie. Rada naproti tomu vzala späť svoj návrh na odňatie dôchodku, a rovnako postupoval Martin Bangemann pri svojej žalobe. Zároveň sa zriekol akýchkoľvek nárokov na náhradu škody.

Prípad Barroso (2016)

Keďže v prípade Bangemann nebolo vydané meritórne rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie, je náročné posúdiť, ako by bol tento orgán rozhodol vtedy, a ako v súčasnosti. Sčasti nápomocným môže byť aspoň stanovisko ad hoc etického výboru k pôsobeniu bývalého predseduKomisie v spoločnosti Goldman Sachs International z 26. októbra 2016,(44) hoci prirodzene je potrebné vnímať časový rozdiel medzi oboma prípadmi.

Na rozdiel od Martina Bangemanna, bývalý predseda Komisie Barroso začal pôsobiť u nového zamestnávateľa svýrazným časovým odstupom po skončení verejnej funkcie, ato vpodobe dvadsiatich mesiacov. Došlo tak k uplynutiu osemnásťmesačnej karenčnej doby. Je potrebné pripomenúť, že jej uplynutie nezbavuje povinnosti čestného a zdržanlivého konania podľa článku 245 ZFEÚ. No predsa je ad hoc etický výbor toho názoru, že konanie bývalého člena Komisie počas karenčnej doby je podrobené prísnejšej kontrole, ako obdobie po jej uplynutí. Podľa jeho názoru je potrebné nastaviť rovnováhu medzi ochranou záujmov Komisie a Európskej únie vo všeobecnosti, a legitímnymi záujmami bývalých členov Komisie pri pokračovaní v ich kariérach.(45)

Ad hoc etický výbor v stanovisku uznáva, že zamestnaním bývalého predsedu Komisie v danej spoločnosti s negatívnou reputáciou spôsobilo ujmu na vnímaní Komisie a Európskej únie. Medzi jeho predchádzajúcim portfóliom a záujmovou oblasťou nového zamestnávateľa je nepochybne prepojenie vzniknuté pri jeho aktivitách súvisiacich s bojom proti finančnej kríze. Pre tieto situácie bola stanovená karenčná doba, a kódex po jej uplynutí vychádza z predpokladu, že bývalý člen Komisie má v zásade právo prijať ponuky týkajúce sa jeho predchádzajúceho portfólia. Iba ujma na vnímaní Komisie a Európskej únie podľa názoru ad hoc etického výboru nestačí pre potvrdenie porušenia čl. 245 ZFEÚ, pokiaľ je Goldman Sachs legálne pôsobiacou spoločnosťou na vnútornom trhu.(46)

Stanovisko v závere zohľadňuje prísľub bývalého predsedu Komisie, že nie je a ani v budúcnosti neplánuje byť lobistom za spoločnosť Goldman Sachs. Ad hoc etický výbor síce uznáva, že pri prijatí do zamestnania pán Barroso neprejavil ohľaduplný úsudok, ktorý možno očakávať od osoby pôsobiacej v jeho funkcii dlhé roky, no poskytnuté informácie nepostačujú na konštatovanie o porušení článku 245 ZFEÚ.(47)

Aj keď stanovisko ad hoc etického výboru má nezáväzný charakter, s jeho závermi sa nestotožňujeme, pretože predstavujú odklon od názoru Súdneho dvora Európskej únie vyslovených v prípade Cresson. Podľa neho primárne právo Európskej únie ukladá aj bývalým členom, aby u nichvšeobecný záujem Európskej únie vždy prevážil nielen nad vnútroštátnymi záujmami, ale tak isto aj nad ich osobnými záujmami. Neopomíname pritom poznámku, že nie každá odchýlka od noriem môže byť postihnutá. Ak sa ale vyžaduje existencia nesplnenia povinnosti istého stupňa závažnosti, a samotný ad hoc etický výbor priznáva ujmu na vnímaní Komisie a Európskej únie, podľa náš to nemožno považovať za malú odchýlku od stanovených pravidiel. Navyše, vo vzťahu k prejednávanému prípadu je podľa nášho názoru nevyhnutné zvážiť aj charakter samotnej sankcie uloženej za porušenie článku 245 ZFEÚ, pretože odňatie nároku na dôchodok alebo iných dávok neznemožňuje ďalšie pôsobenie určitej osoby v súkromnom sektore.

Právna úprava post–zamestnaneckých obmedzení v Slovenskej republike

Ústavná matéria je v Slovenskej republike upravená nielen v Ústave Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), ale aj v ďalších ústavných zákonoch, ktoré spolu s ňou tvoria polylegálny ústavný systém.(48) Jedným z nich je aj ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „Ústavný zákon“).

Ústavný zákon zakladá osobitnú ústavnoprávnu zodpovednosť verejných funkcionárov zahrnutých pod jeho osobnú pôsobnosť za nesplnenie alebo porušenie ním ustanovených povinností a obmedzení, ktorej osobitný účel je explicitne vymedzený jednak v označení Ústavného zákona (ochrana verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov), ako aj v jeho úvodných ustanoveniach.(49) Predmetný Ústavný zákon je navyše právnym predpisom rovnakej právnej sily ako Ústava sama.(50)

Za verejných funkcionárov považuje ústavná úprava aj členov vlády Slovenskej republiky.(51) Vyvodzovanie osobitnej ústavnoprávnej zodpovednosti voči nim je zverené určenému výboru Národnej rady Slovenskej republiky.(52) Tým je v súlade s § 58 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií. Ako uviedol Ústavný súd Slovenskej republiky, Ústavný zákon nekoncipuje právomoc tohto výboru na konanie ako právomoc dočasnú. Zo žiadneho ustanovenia Ústavného zákona nevyplýva, že by právomoc výboru na konanie bola limitovaná volebným obdobím Národnej rady Slovenskej republiky. Ide o stálu právomoc výboru, pričom Ústavný zákon počíta s kontinuálnym prechodom tejto právomoci na výbor kreovaný v ďalšom volebnom období. Aj v prípade konaní, ktoré neboli ukončené do uplynutia volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky a ukončenia činnosti jej orgánov (výborov), právomoc výboru na konanie a rozhodnutie nezaniká, ale prechádza na výbor kreovaný v novom volebnom období.(53) Rozhodnutie výboru prijaté v konaní podľa Ústavného zákona preskúmava na návrh verejného funkcionára Ústavný súd Slovenskej republiky.

Z hmotnoprávneho hľadiska sú členom vlády Slovenskej republiky ako verejným funkcionárom uložené povinnosti najmä včl. 4 (všeobecné povinnosti aobmedzenia), čl. 5 (nezlučiteľnosť niektorých funkcií, zamestnaní a činností), čl. 6 (oznámenie osobného záujmu), čl. 7 (oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov) a čl. 8 (obmedzenia po skončení výkonu verejnej funkcie). Práve článok 8 predstavuje post-zamestnanecké obmedzenia (54) a je základom pre riešenie mechanizmu otočných dverí po skončení funkcie členov vlády Slovenskej republiky. Sankciou za ich porušenie je pokuta v sume zodpovedajúcej trojnásobku mesačného platu verejného funkcionára.(55)

Post-zamestnanecké obmedzenia sa nevzťahujú na každého verejného funkcionára. Ten je podľa čl. 8 ods. 1 Ústavného zákona vymedzený nielen funkciou, ale aj ďalšou skutočnosťou, a síce tou (o čom svedčí aj veta začínajúca vzťažným zámenom „ktorý“), že v období dvoch rokov pred skončením výkonu verejnej funkcie rozhodol o poskytnutí alebo povolení štátnej pomoci, inej podpory, výhod alebo odpustenia povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov alebo z individuálnych právnych aktov fyzickým osobám alebo právnickým osobám (ďalej len „dotknuté osoby“), t. j. aj podielom na taxatívne uvedenej rozhodovacej činnosti.(56) Ak člen vlády nemal podiel na takto vymedzenej rozhodovacej činnosti, stále môže mať post-zamestnanecké obmedzenia na základe ďalších odsekov článku 8.

Post-zamestnanecké obmedzenia sa totiž vzťahujú aj na takého člena vlády Slovenskej republiky, ktorého rozhodnutie alebo súhlas bol nevyhnutnou podmienkou na vydanie rozhodnutia podľa čl. 8 ods. 1. Ak bolo rozhodnutie alebo súhlas vydaný kolektívnym orgánom, ktorým je aj vláda Slovenskej republiky, vzťahuje sa zákaz na každého jej člena hlasujúceho za toto rozhodnutie alebo súhlas. Posledným prípadom aplikácie post-zamestnaneckých obmedzení na člena vlády Slovenskej republiky je situácia, ak v období dvoch rokov pred skončením výkonu verejnej funkcie uzatvoril v mene obstarávateľa zmluvu s uchádzačom vo verejnom obstarávaní vykonanom nadlimitnou metódou alebo podlimitnou metódou, alebo v období dvoch rokov pred skončením výkonu verejnej funkcie vykonával zriaďovateľskú pôsobnosť voči právnickým osobám. Znenie čl. 8 ods. 1 až 3 Ústavného zákona tak prakticky vylučuje, aby sa post-zamestnanecké obmedzenia na bývalého člena vlády Slovenskej republiky nevzťahovali.

Jadro post-zamestnaneckých obmedzení obsahuje čl. 8 ods. 1 Ústavného zákona v písmenách a) až e), keď bývalému členovi vlády Slovenskej republiky zakazuje
a) byť zamestnaný v pracovnom pomere alebo obdobnom pracovnoprávnom vzťahu u dotknutých osôb, ak je jeho mesačná odmena v tomto zamestnaní vyššia ako 10-násobok minimálnej mzdy,
b) byť členom riadiaceho, kontrolného alebo dozorného orgánu dotknutých osôb,
c) byť spoločníkom, členom alebo akcionárom dotknutých osôb,
d) mať uzatvorenú zmluvu o prokúre, mandátnu zmluvu, komisionársku zmluvu, zmluvu o sprostredkovaní, zmluvu o obchodnom zastúpení, zmluvu o tichom spoločenstve alebo darovaciu zmluvu s dotknutými osobami,
e) mať uzatvorenú zmluvu, ktorej obsahom je oprávnenie konať v mene dotknutých osôb.

Pri takejto definícii vyvstáva výkladová otázka, či za dotknutú osobu možno považovať len povedzme obchodnú spoločnosť, vo vzťahu ku ktorej rozhodol člen vlády Slovenskej republiky o poskytnutí podpory, resp. výhody, alebo či je dotknutou osobou aj ovládajúca osoba takejto obchodnej spoločnosti. Máme za to, že odpovedať na túto otázku je potrebné vo svetle toho, akým spôsobom pristupuje k výkladu Ústavného zákona Ústavný súd Slovenskej republiky: „Ústavný súd si uvedomuje, že aj mimo klasických kompetencií, akými sú hlavne abstraktná kontrola noriem a ústavná sťažnosť, vystupuje ako ochranca ústavnosti, teda ako ochranca slobodnej sféry jednotlivcov. Táto skutočnosť by pri posudzovaní aktuálne spornej právnej otázky na prvý pohľad bez kontextu znamenala tendenciu k eliminácii sankcií (…). V danom prípade však nejde o akúsi „kriminalizáciu“ verejných činiteľov, ale o naplnenie rozumného, ústavne korektného účelu ústavného zákona (…).“ Podľa nášho názoru je vhodné aplikovať rozumný, ústavne korektný účel Ústavného zákona aj na pojmy „iná podpora“, resp. „výhoda“ obsiahnuté v čl. 8 ods. 1 Ústavného zákona, čo by znamenalo záber zákazov podľa čl. 8 ods. 1 písm. a) až e) na všetky súkromné subjekty, ktoré nepochybne profitovali z vymedzenej rozhodovacej činnosti člena vlády Slovenskej republiky.

Čl. 8 ods. 1 Ústavného zákona stanovuje vo všeobecnosti jednoročnú karenčnú dobu, no bývalý člen vlády Slovenskej republiky(57) môže požiadať o udelenie výnimky z post-zamestnaneckých obmedzení. Výnimku možno udeliť, ak je zrejmé, že taký zákaz je neprimeraný vzhľadom na povahu konania. Udelenie výnimky by bol Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií povinný odôvodniť a spolu s odôvodnením zverejniť. Počas viac ako dvanástich rokov od nadobudnutia účinnosti Ústavného zákona nám ale udelenie takejto výnimky nie je známe.

Veľkým nedostatkom ústavnej úpravy je skutočnosť, že karenčnú dobu a všetky post- zamestnanecké obmedzenia dokáže akýkoľvek verejný funkcionár vylúčiť aj vlastným konaním – ak sa svojej funkcie vzdá. V zmysle článku 9 ods. 12 tretej vety Ústavného zákona sa totiž konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov zastaví aj vtedy, ak sa verejný funkcionár pred hlasovaním o rozhodnutí podľa Ústavného zákona vzdá svojej funkcie. Ústavný súd Slovenskej republiky toto ustanovenie vykladá tak, že pokiaľ sa verejný funkcionár vzdá svojej funkcie kedykoľvek, t. j. aj pred začatím konania, osobitnú ústavnoprávnu zodpovednosť už voči nemu nemožno vyvodiť.(58)(59)

Ustanovenie článku 9 ods. 12 tretej vety Ústavného zákona a jeho výklad Ústavným súdom Slovenskej republiky sú obzvlášť pozoruhodnými pri členoch vlády Slovenskej republiky. V súlade s článkom 116 ods. 5 Ústavy totiž platí, že ak demisiu podá predseda vlády, demisiu podá celá vláda.Podobne v zmysle článku 116 ods. 6 Ústavy prezident Slovenskej republiky odvolá predsedu vlády, ak mu Národná rada Slovenskej republiky vysloví nedôveru, pričom odvolanie predsedu vlády má za následok odstúpenie vlády. V neposlednom rade vláda Slovenskej republiky podľa čl. 117 Ústavy podá demisiu vždy po ustanovujúcej schôdzi novozvolenej Národnej rady Slovenskej republiky. Podľa nášho názoru je možné len pri jednej z týchto situácií aplikovať článok 9 ods. 12 tretiu vetu Ústavného zákona, a to na demisiu predsedu vlády, nakoľko ako verejný funkcionár urobil on sám konkrétny úkon smerujúci k vzdaniu sa funkcie. V jeho prípade by už osobitnú ústavnoprávnu zodpovednosť nebolo možné vyvodiť. Vo zvyšných situáciách Ústava hovorí o demisii, resp. odstúpení vlády ako orgánu, nie o vzdaní sa funkcie jej jednotlivých členov. Podobne aj Ústavný súd Slovenskej republiky považuje pri výklade Ústavného zákona za relevantné vykonanie procesných úkonov smerujúcich k ukončeniu členstva v určitom orgáne zo strany konkrétnej verejného funkcionára.

Relevantná súdna a iná prax v Slovenskej republike

Ústavný súd Slovenskej republiky doteraz nemal možnosť preskúmať rozhodnutie akéhokoľvek orgánu uskutočňujúceho konanie podľa Ústavného zákona k jadru post- zamestnaneckých obmedzení, pretože v tejto veci sa naňho neobrátil žiadny verejný funkcionár, t. j. ani bývalý člen vlády Slovenskej republiky. Najbližší súvis s post-zamestnaneckými obmedzeniami má povinnosť bývalých členov vlády Slovenskej republiky(60) podávať do 30 dní po uplynutí jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok (post-zamestnanecké oznámenie). V ňom bývalý člen vlády uvádza údaje potrebné ku kontrole obmedzení stanovených v čl. 8 ods. 1: (i) u ktorých osôb bol zamestnaný v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu, (ii) v ktorej právnickej osobe bol členom riadiaceho, kontrolného alebo dozorného orgánu, (iii) u ktorých právnických osôb sa stal členom, akcionárom alebo spoločníkom, a (iv) s ktorými osobami uzatvoril zmluvy podľa čl. 8 ods. 1 písm. d) alebo e) Ústavného zákona. Pri post-zamestnaneckých obmedzeniach sú problematickými vzájomne rozporuplné rozhodnutia jednotlivých senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky. Kým podľa nálezu IV. ÚS 182/07-45 verejný funkcionár nemá povinnosť preukazovať, že sa naňho čl. 8 ods. 1 nevzťahuje, uznesenia II. ÚS 100/07 a II. ÚS 205/2012 hovoria o povinnosti verejného funkcionára deklarovať absenciu podmienky uvedenej v čl. 8 ods. 1 až 3 Ústavného zákona. Berúc do úvahy výklad čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Európskym súdom pre ľudské práva sme presvedčení, že Ústavný súd Slovenskej republiky by mal mať jednotnú rozhodovaciu líniu o dôkaznom bremene na strane orgánu uskutočňujúceho konanie podľa Ústavného zákona.(61)

ZÁVER

Vo vzťahu k nezaujatosti sudcov sa často spomína zásada „spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“. Sme presvedčení, že z hľadiska dôvery občanov vo fungovanie Slovenskej republiky a Európskej únie je rovnako dôležité, aby členovia kolektívneho orgánu výkonnej moci nielenže neboli ovplyvňovaní záujmami lobistických subjektov, ale aby sa tiež javili, že nimi ovplyvňovaní nie sú. Pri tejto požiadavke zohráva dôležitú úlohu právna úprava, keďže právo je vždy súčasťou spoločenského vývoja i základným nástrojom jeho realizácie. Po preskúmaní úpravy post-zamestnaneckých obmedzení na úrovni Slovenskej republiky a Európskej únie sme dospeli k názoru, že napriek viacerým odlišnostiam možno sledovať existenciu spoločného právneho princípu. Ten spočíva v tom, že v určitom období po skončení funkcie vo výkonnom orgáne by mal prevážiť záujem Slovenskej republiky, resp. Európskej únie nad osobnými záujmami daného funkcionára. V Európskej únii je tento princíp o čosi silnejší, keďže povinnosť konať čestne a zdržanlivo pri prijímaní určitých funkcií alebo výhod po skončení funkčného obdobia bývalých členov Komisie trvá v určitej intenzite aj po uplynutí karenčnej doby. Spoločný právny princíp je v oboch prípadoch obsiahnutý v právnych dokumentoch najvyššej právnej sily. Aplikačná prax ale ukazuje doposiaľ chýbajúcu agilnosť dohľadových orgánov pri podozreniach z výskytu tzv. mechanizmu otočných dverí. Sme presvedčení, že je v záujme ako Slovenskej republiky, tak aj Európskej únie, aby sa aplikácia právnej úpravy post-zamestnaneckých obmedzení stala jedným z nástrojov pre zvyšovanie dôvery v línii občan – výkonná moc.

Poznámky

• 1) Tento článok je čiastkovým výsledkom riešenia projektu „Dopady normotvorby Európskej únie na normotvorbu členského štátu Európskej únie z hľadiska legislatívnej techniky a normotvorných procesov“, ktorý je financovaný Vedeckou grantovou agentúrou Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky a Slovenskej akadémie vied (zmluva č. 1/0192/15).
• 2) Všeobecná časť dôvodovej správy k návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (parlamentná tlač 547, III. volebné obdobie), ako aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 125/2016-15 z 11. februára 2016.
• 3) DIAMOND, L. Building trust in government by improving governance, s. 1.
• 4) KIM, P. S. Building trust by improving governance: Searching for a feasible way for developing countries, s. 273.
• 5) Tamtiež, s. 274.
• 6) BARNARD, C., PEERS, S. European Union Law, s. 39.
• 7) Čl. 17 ods. 8 Zmluvy o Európskej únii.
• 8) Čl. 108 Ústavy Slovenskej republiky v platnom a účinnom znení.
• 9) Napríklad SZABO, S. Europe’s Leadership Deficit, s. 7.
• 10) „José Manuel Barroso appointed non-executive chairman of Goldman Sachs International and advisor to Goldman Sachs.“ Dostupné na http://www.goldmansachs.com/media-relations/press- releases/current/jose-manuel-barroso-appointed.html.
• 11) VAUBEL, R., KLINGEN, B., MÜLLER, D. There is life after the Commission: An empirical analysis of private interest representation by former EU-commissioners, 1981–2009, s. 59.
• 12) Podobná štúdia týkajúca sa bývalých členov vlády Slovenskej republiky nám nie je známa. Možno však konštatovať, že posudzovanie súladu pôsobenia bývalých členov vlády Slovenskej republiky s post-zamestnaneckými obmedzeniami ustanovenými v čl. 8 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov bolo predmetom konania vo Výbore Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (napríklad č. konania P/30/16/K, začaté na základe uznesenia č. 59 z 8. septembra 2016, dostupné na http://www.nrsr.sk/dl/Browser/Document?documentId=256368).
• 13) BLANES I VIDAL J., DRACA M., FONS-ROSEN CH. Revolving Door Lobbyists, s. 2.
• 14) BREZIS, E. S., CARIOLLE, J. Measuring conflicts of interest : A revolving door indicator, s. 2.
• 15) Tamtiež.
• 16) BLANES I VIDAL J., DRACA M., FONS-ROSEN CH. Revolving Door Lobbyists, s. 2.
• 17) Tamtiež, s. 3.
• 18) Ďalej len „ZFEÚ“, resp. „ZES“.
• 19) SYLLOVÁ, J., PÍTROVÁ, L., PALDUSOVÁ, H. a kol. Lisabonská smlouva, komentář, s. 808.
• 20) Pozri vec C-432/04 Komisia v. Cresson, bod 70.
• 21) Článok 16 Protokolu o štatúte Súdneho dvora Európskej únie.
• 22) Pozri vec C-432/04 Komisia v. Cresson, bod 73.
• 23) Kódex správania je v zmysle jeho časti 2.4 (cieľ a výklad) potrebné vykonávať v dobrej viere s náležitým zohľadnením zásady proporcionality.
• 24) Podrobnosti o činnosti ad hoc etického výboru obsahuje rozhodnutie Komisie C(2003) 3750 z 21. októbra 2003. Podľa neho má výbor troch členov, menovaných Komisiou na návrh jej predsedu, a to na obdobie troch rokov.
• 25) Rozhodnutie Európskeho ombudsmana sp. zn. OI/2/2014/PD z 30. júna 2016 k ukončeniu vyšetrovania z úradnej moci vo veci bývalého člena Komisie a vybavenia jeho post-zamestnaneckých činností Komisiou. Dostupné na http://www.ombudsman.europa.eu/en/cases/decision.faces/en/68762/html.bookmark.
• 26) Tamtiež, bod 22.
• 27) Tamtiež, bod 23.
• 28) Tamtiež, bod 24.
• 29) Tamtiež, bod 11.
• 30) Tamtiež, bod 17.
• 31) EDWARD, D., LANE, R. Edward and Lane on European Union Law, s. 20.
• 32) Vec C-432/04 Komisia v. Cresson, body 132 až 134.
• 33) Tamtiež, bod 137.
• 34) Tamtiež, bod 140.
• 35) Tamtiež, body 145 a 146.
• 36) Tamtiež, body 149 a 150.
• 37) Vec T‐562/12 Dalli v. Komisia, bod 2.
• 38) Tamtiež, bod 131.
• 39) Tamtiež, bod 142.
• 40) Vec C-290/99, Rada v. Bangemann.
• 41) Rozhodnutie Rady sp. zn. 1999/494/EC z 9. júla 1999.
• 42) Vec T-208/99, Bangemann v. Rada.
• 43) SYLLOVÁ, J., PÍTROVÁ, L., PALDUSOVÁ, H. a kol. Lisabonská smlouva, komentář, s. 808.
• 44) Stanovisko ad hoc výboru z 26. októbra 2016. Dostupné na http://ec.europa.eu/transparency/ethics-for-commissioners/pdf/opinion-comite-adhoc- 2016-10-26_en.pdf
• 45) Tamtiež, body 8 a 9.
• 46) Tamtiež, bod 13.
• 47) Tamtiež, bod 19.
• 48) OROSZ, L. Dvadsať rokov Ústavy Slovenskej republiky, s. 46.
• 49) Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 460/2010-10 z 20. decembra 2010.
• 50) Časť III. bod 4. 2 uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 576/2012-141 z 13. decembra.
• 51) Čl. 2 ods. 1 písm. c) v spojení s čl. 3 ods. 1 Ústavného zákona.
• 52) Čl. 7 ods. 5 Ústavného zákona.
• 53) Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 52/2011-16 zo 17. februára 2011.
• 54) Týmto pomenovaním charakterizoval čl. 8 Ústavného zákona aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Pozri napríklad uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 140/08-11 z 29. apríla 2008 alebo uznesenie sp. zn. II. ÚS 22/08-13 zo 16. januára 2008.
• 55) Čl. 9 ods. 10 písm. c) Ústavného zákona.
• 56) Porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 100/07-59 z 10. januára 2008.
• 57) Rovnakú možnosť majú aj ďalší verejní funkcionári podliehajúci Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií.
• 58) „Ak platí dobrodenie zastavenia konania v prípade, že sa verejný funkcionár vzdá funkcie v čase, keď už začalo konanie, a zároveň by sa tento neuplatnil v prípade, že sa verejný funkcionár vzdal svojej funkcie už skôr (argumentum a minori ad maius), podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu by to znamenalo spochybnenie princípu rovnosti a mohlo by to viesť až k absurdným záverom.“ Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 1/07-25 zo 17. mája 2007.
• 59) „Vzhľadom na to, že navrhovateľ sa ako verejný funkcionár vzdal tejto funkcie predtým, ako výbor uznesením (…) rozhodol o porušení povinnosti a uložení pokuty, ústavný súd zastáva názor, že výbor mal aplikovať poslednú vetu čl. 9 ods. 12 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, a teda konanie mal zastaviť. V danom prípade ide o zákonné ustanovenie, ktoré výboru prikazuje konať určitým spôsobom, pričom nepripúšťa alternatívu, ktorá by znamenala možnosť odchýliť sa od stanoveného postupu.“ Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 20/07-25 z 29. mája 2007.
• 60) Na mysli máme bývalých členov vlády Slovenskej republiky podľa čl. 8 ods. 1 Ústavného zákona.
• 61) Pre podrobnejšiu argumentáciu pozri BUJŇÁK, V. Ochrana verejného záujmu a zamedzenie rozporu záujmov: kto nesie dôkazné bremeno?, s. 621-628.

Autor
Mgr. Vincent Bujňák

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/bpf_2016/Zbornik_BPF2016_sekcia_09.pdf