Podľa § 93 ods. 1 Zákona o rodine, muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov, môže otcovstvo pred súdom zaprieť do 3 rokov odo dňa jeho určenia, len ak je vylúčené, že by mohol byť otcom dieťaťa; táto lehota sa neskončí pred uplynutím 3 rokov od narodenia dieťaťa. Možno polemizovať o tom, ktoré právo je silnejšie, či právo dieťaťa na to, aby malo zapísaného otca v rodnom liste, resp. právo otca na slobodné rozhodnutie o tom, či zotrvá v tomto právnom vzťahu s maloletým dieťaťom. V danom prípade sa však odvolací súd domnieva, že rozhodujúci je ten moment, že navrhovateľ sa nedozvedel o tom, že nie je otcom dieťaťa po narodení maloletého, ale túto vedomosť mal od začiatku. Preto nie je možné uvažovať o tom, aby v tomto prípade bol zákon vo vzťahu k otcovi prísny, resp. žeby oslabil jeho právne postavenie.

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu A.. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Daniely Babinovej vo veci navrhovateľa Z. A., nar. X.X.XXXX, trvale
bytom E., E. XXXX/XX, prechodne bytom F. XXX/XX, E. nad L., proti odporcom 1/ B. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E., Komenského XXXX/XX, 2/ mal. K. A., nar. X.X.XXXX, bytom u matky, zastúpenej kolíznym opatrovníkom W. práce, sociálnych vecí a rodiny Kežmarok, o zapretie otcovstva, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č.k. 5P/288/2012-33 zo dňa 4.4.2013
jednohlasne takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na zapretie otcovstva a
náhradu trov konania účastníkom nepriznal.
Vychádzal zo skutkového zistenia, že navrhovateľ uznal otcovstvo súhlasným vyhlásením na matričnom
úrade v Kežmarku po narodení mal. dieťaťa. Toto prehlásenie urobil napriek tomu, že nebol biologickým
otcom dieťaťa a s matkou maloletej sa zoznámil v čase, keď bola v 6. mesiaci tehotenstva. Dňa
23.10.2004, teda až po narodení dieťaťa, uzavreli účastníci konania manželstvo. Matka maloletej
navštívila v tejto súvislosti detského psychológa, ktorý odporučil, že v súčasnej dobe nie je v záujme
dieťaťa, aby sa dozvedelo o tom, že navrhovateľ, ktorý je zapísaný v rodnom liste ako otec dcéry a
ktorého ona za svojho otca považuje, nie je jej biologickým otcom. Odporkyňa v 1/ rade podala na
Okresný súd Kežmarok návrh na rozvod manželstva, ktoré konanie je vedené pod sp. zn. 5P/197/2012.
Výrok o trovách konania súd prvého stupňa odôvodnil ust. § 146 ods. 1 písm. a/ OSP.
Proti rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ.
Poukázal na to, že je síce pravdou, že uznal otcovstvo k mal. K. A. napriek tomu, že vedel, že nie je
biologickým otcom dieťaťa ešte pred uzavretím manželstva s odporkyňou v 1/ rade. Uznanie otcovstva
urobil v čase, kedy bol presvedčený o tom, že s odporkyňou v 1/ rade a s jej dcérou budú viesť riadny
rodinný spoločný život. Následne po 3 mesiacoch od uznania otcovstva a po narodení dcéry sa
zosobášili. Zo spoločného manželstva pochádza aj syn U.. Nikdy nerobil rozdiel medzi deťmi, keď
pracoval v zahraničí, kupoval rovnako darčeky pre dcéru, ako aj pre syna. V poslednom období však
zistil, že odporkyňa v 1/ rade sa chová k nemu nepekne a podala aj návrh na rozvod manželstva. Preto
nevidí dôvod, aby ostával naďalej otcom mal. K.. Okrem toho odporkyňa v 1/ rade bráni v kontakte otca
s mal. deťmi a pokiaľ mal záujem zobrať si syna na prázdniny, tak mailovou korešpondenciou mu
odporkyňa v 1/ rade odkázala „zabudni a viac neotravuj“. Pokiaľ by skutočne odporkyňa, ktorá
nesúhlasí s týmto návrhom mala záujem na tom, aby naďalej bol otcom mal. K., určite by nerobila
takéto prieky. Pokiaľ išlo o dôvod zamietnutia návrhu po lehote, ktorú stanovuje Zákon o rodine, tu
poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL.ÚS 1/2010-57 z 20.4.2011, ktorý sa
vzťahuje k § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. V ústavnom náleze je konštatované, že napriek tomu, že
je tu všeobecná požiadavka na spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi rodičmi a deťmi, právny otec v
prípade zistenia, že nie je biologickým otcom dieťaťa až po uplynutí zapieracej lehoty nemá možnosť sa
slobodne a vedome rozhodnúť, či zotrvá v už založenom právnom vzťahu s dieťaťom alebo sa
rozhodne sa využiť právne prostriedky smerujúce k jeho ukončeniu. Aj keď sa ust. § 86 ods. 1 Zákona o
rodine týka možnosti manžela matky zaprieť svoje otcovstvo k dieťaťu, navrhovateľ sa domnieva, že
rovnaká argumentácia platí aj pri súhlasnom vyhlásení, ktoré sa týka tohto prípadu, čiže otcovstvo bolo

zistil, že odporkyňa v 1/ rade sa chová k nemu nepekne a podala aj návrh na rozvod manželstva. Preto
nevidí dôvod, aby ostával naďalej otcom mal. K.. Okrem toho odporkyňa v 1/ rade bráni v kontakte otca
s mal. deťmi a pokiaľ mal záujem zobrať si syna na prázdniny, tak mailovou korešpondenciou mu
odporkyňa v 1/ rade odkázala „zabudni a viac neotravuj“. Pokiaľ by skutočne odporkyňa, ktorá
nesúhlasí s týmto návrhom mala záujem na tom, aby naďalej bol otcom mal. K., určite by nerobila
takéto prieky. Pokiaľ išlo o dôvod zamietnutia návrhu po lehote, ktorú stanovuje Zákon o rodine, tu
poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL.ÚS 1/2010-57 z 20.4.2011, ktorý sa
vzťahuje k § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. V ústavnom náleze je konštatované, že napriek tomu, že
je tu všeobecná požiadavka na spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi rodičmi a deťmi, právny otec v
prípade zistenia, že nie je biologickým otcom dieťaťa až po uplynutí zapieracej lehoty nemá možnosť sa
slobodne a vedome rozhodnúť, či zotrvá v už založenom právnom vzťahu s dieťaťom alebo sa
rozhodne sa využiť právne prostriedky smerujúce k jeho ukončeniu. Aj keď sa ust. § 86 ods. 1 Zákona o
rodine týka možnosti manžela matky zaprieť svoje otcovstvo k dieťaťu, navrhovateľ sa domnieva, že
rovnaká argumentácia platí aj pri súhlasnom vyhlásení, ktoré sa týka tohto prípadu, čiže otcovstvo bolo
určené podľa druhej domnienky. Navrhovateľ poukázal na čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v tom zmysle, že pri súhlasnom vyhlásení mal úprimnú snahu
zdieľať zodpovednosť za plnenie práva povinnosti voči mal. K., žiť v harmonickom manželstve do
budúcna a vychovávať deti bez rozdielu biologického otcovstva, no v súčasnosti chce dobrovoľne a
vedome sa rozhodnúť tak, že už nechce zotrvať v založenom právnom zväzku s mal. K.. S. navrhovateľ
žiadal rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť a návrhu v celom rozsahu vyhovieť.
K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadrila odporkyňa v 1/ rade, ktorá žiadala rozhodnutie súdu prvého
stupňa potvrdiť ako vecne správne. Poukázala na to, že existujúce problémy pretrvávajú medzi ňou a
navrhovateľom z toho dôvodu, že neprispieva na výživu mal. detí, raz za čas pošle 26 Eur a neprispieva
pravidelne ani len na dieťa, ktoré pochádza z ich manželstva. Teda odvolanie a celé konanie považuje
za neetické a je to výsledok urazeného ega navrhovateľa v dôsledku prebiehajúceho rozvodového
konania.
K odvolaniu sa vyjadril aj kolízny opatrovník mal. dieťaťa, ktorý uviedol, že je v záujme mal. K. A., aby
mala v rodnom liste uvedeného biologického otca.
Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 2 OSP a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2
OSP) a zistil, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na
týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho
konania.
Podľa § 93 ods. 1 Zákona o rodine, muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov,
môže otcovstvo pred súdom zaprieť do 3 rokov odo dňa jeho určenia, len ak je vylúčené, že by mohol
byť otcom dieťaťa; táto lehota sa neskončí pred uplynutím 3 rokov od narodenia dieťaťa.
V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že otcovstvo k mal. K. A. bolo určené na základe
druhej domnienky určenia otcovstva, čiže súhlasným vyhlásením rodičov. Zároveň bolo preukázané, že
v čase, kedy došlo k tomuto súhlasnému vyhláseniu rodičov, navrhovateľ s odporkyňou v 1/ rade neboli
manželmi a navrhovateľ vedel o tom, že nie je biologickým otcom tohto dieťaťa. Rovnako bolo
preukázané, že vzťahy medzi účastníkmi konania za obdobie posledných 2 rokov sa zhoršili a vyústili
do konania o rozvod manželstva.
Pokiaľ ide o odvolacie dôvody navrhovateľa predovšetkým vo vzťahu k tomu, že uznal otcovstvo v
dobrej viere, že budú riadne žiť spoločný manželský život bez rozvodu s odporkyňou v 1/ rade, táto
okolnosť nie je pre posúdenie veci právne významná. Vzťahy medzi manželmi v každom prípade môže
postihnúť aj vážny rozvrat v manželstve, ktorý vyústi v rozvodové konanie. Pokiaľ ide o otázku
umožnenia styku matky s mal. deťmi, je na to osobitné konanie o úprave práv a povinností rodičov voči
mal. deťom, kde je možné, aby navrhovateľ sa domáhal úpravy styku na čas do rozvodu manželstva. Z
odvolania vyplýva, že túto možnosť zatiaľ nevyužil. Navrhovateľ sa hlavne sústredil na tretiu okolnosť,
ktorú uvádza v odvolaní, a to, či je možné zapretie otcovstva ohraničiť lehotou, v tomto prípade 3ročnou lehotou. Poukázal na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý zasadal a prijal nález k
ust. § 86 ods. 1 Zákona o rodine, kde bolo otcovstvo určené prvou zákonnou domnienkou, že otcom
dieťaťa je manžel matky. Citoval Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to tú
okolnosť, že sa rozhodol nezotrvávať v právnom zväzku s mal. K. A. pod vplyvom okolností, ktoré sa
udiali v ich rodine za posledné 2 roky, nevidí dôvod, aby bol ďalej zapísaný ako otec dieťaťa.
Odvolací súd konštatuje, že ust. § 93 ods. 1 Zákona o rodine nebolo predmetom nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o argumenty, ktorým Ústavný súd riešil otázku stanovenej lehoty
na podanie zapieracej žaloby u manžela matky, v dôvodovej správe sú uvádzané rozdielne pohľady na
posúdenie tohto práva otca. V konkrétnom prípade však podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné
vychádzať z okolností, ktoré boli nesporne zistené v konaním a to predovšetkým v tom, že navrhovateľ
mal vedomosť o tom, že nie je biologickým otcom dieťaťa. Napriek tomu uznal otcovstvo pred uzavretím
manželstva a zapieraciu žalobu podal až v čase, keď sa začalo na návrh odporkyne v 1/ rade konanie
o rozvod manželstva. Možno polemizovať o tom, ktoré právo je silnejšie, či právo dieťaťa na to, aby
malo zapísaného otca v rodnom liste, resp. právo otca na slobodné rozhodnutie o tom, či zotrvá v tomto
právnom vzťahu s mal. dieťaťom. V danom prípade sa však odvolací súd domnieva, že rozhodujúci je

okolnosť, že sa rozhodol nezotrvávať v právnom zväzku s mal. K. A. pod vplyvom okolností, ktoré sa
udiali v ich rodine za posledné 2 roky, nevidí dôvod, aby bol ďalej zapísaný ako otec dieťaťa.
Odvolací súd konštatuje, že ust. § 93 ods. 1 Zákona o rodine nebolo predmetom nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o argumenty, ktorým Ústavný súd riešil otázku stanovenej lehoty
na podanie zapieracej žaloby u manžela matky, v dôvodovej správe sú uvádzané rozdielne pohľady na
posúdenie tohto práva otca. V konkrétnom prípade však podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné
vychádzať z okolností, ktoré boli nesporne zistené v konaním a to predovšetkým v tom, že navrhovateľ
mal vedomosť o tom, že nie je biologickým otcom dieťaťa. Napriek tomu uznal otcovstvo pred uzavretím
manželstva a zapieraciu žalobu podal až v čase, keď sa začalo na návrh odporkyne v 1/ rade konanie
o rozvod manželstva. Možno polemizovať o tom, ktoré právo je silnejšie, či právo dieťaťa na to, aby
malo zapísaného otca v rodnom liste, resp. právo otca na slobodné rozhodnutie o tom, či zotrvá v tomto
právnom vzťahu s mal. dieťaťom. V danom prípade sa však odvolací súd domnieva, že rozhodujúci je
ten moment, že navrhovateľ sa nedozvedel o tom, že nie je otcom dieťaťa po narodení mal. K., ale túto
vedomosť mal od začiatku. Preto nie je možné uvažovať o tom, aby v tomto prípade bol zákon vo
vzťahu k otcovi prísny, resp. žeby oslabil jeho právne postavenie. Túto možnosť mal otec po narodení
dieťaťa, ktoré má v súčasnej dobe 9 rokov, žilo od narodenia v spoločnej domácnosti s navrhovateľom
a odporkyňou v 1/ rade s ďalším súrodencom, ktorý pochádza z ich manželstva a z tohto dôvodu je
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa logickým vyústením platného ust. § 93 ods. 1 Zákona o
rodine.
Preto postupom podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 146
ods. 1 písm. a/ OSP. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania
vzhľadom k tomu, že ide o konanie, ktoré bolo možné začať aj bez návrhu.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.