Nadpis tohto príspevku je zámerne doplnený o dve odlišné interpunkčné znamienka; jednak s úmyslom vzbudiť záujem čitateľa, ale predovšetkým zdôrazniť diskutabilnosť témy. Žaloba v prospech tretieho totiž nie je bežným procesným inštitútom a nie je ani súčasťou výuky na právnických fakultách.

Mlčí odborná literatúra a pred rokom 2019 aj súdna judikatúra. Zmenu so sebou prinášajú až dva prelomové judikáty najvyšších súdov Slovenskej republiky a Českej republiky, ktoré boli zhodou okolností uverejnené približne v rovnakom období. Ide o uznesenie NS SR zo dňa 29. 11. 2018 sp. zn. 8 Cdo 100/2017 (R 30/2019) a rozsudok NS ČR zo dňa 12. 12. 2018 sp. zn. 23 Cdo 5969/2017 (R 114/2019 civ.).

Podstata žaloby v prospech tretieho spočíva v tom, že žalobca sa voči žalovanému domáha, aby poskytol plnenie tretej osobe. Samotný žalobca teda paradoxne nepožaduje, aby mu žalovaný akýmkoľvek spôsobom priamo plnil a ten, v prospech koho má byť deklarovaná povinnosť žalovaného, nie je v spore so žalobcom. S tým je prirodzene spojených hneď niekoľko procesných otázok, keďže ide o pomerne atypickú situáciu, ktorú CSP výslovne neupravuje. Navyše je diskutabilná prípadná povinná účasť tretej osoby v spore (ako žalovaného v druhom rade), ako aj osoba oprávneného z takéhoto exekučného titulu.

Vo vzťahu k obidvom uvedeným judikátom potvrdzuje rozporuplnosť načrtnutej problematiky aj fakt, že žalobu v prospech tretieho považovali obidva (slovenské aj české) prvoinštančné aj odvolacie súdy za procesne neprípustnú. Argumentačne vychádzali predovšetkým z premisy, že petit, ktorým žalobca „pre seba nič nežiada“, je zmätočný a contra legem. Dovolacie súdy na základe opozitného názoru preto zrušili potvrdzujúce rozsudky odvolacích súdov, aj zamietavé rozsudky súdov prvej inštancie.

Odkloniac sa od právnej teórie smerom k praxi je potrebné zdôrazniť, že reálne využitie žaloby v prospech tretieho môže byť výrazne frekventovanejšie, než sa sprvoti zdá. Typickým príkladom je poistenie zodpovednosti za škodu, v rámci ktorého má v zmysle § 822 a § 823 OZ poistený (žalobca) právo, aby poistiteľ (žalovaný) za neho nahradil škodu poškodenému (tretia osoba).

Pri absencii žaloby v prospech tretieho platí, že ak poisťovňa z akýchkoľvek dôvodov poškodenému plnenie neposkytne, musí hmotnoprávne zodpovedný poistený nahradiť túto škodu sám a následne sa môže v súlade s obsahom poistného vzťahu domáhať plnenia voči poisťovni (pri povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla navyše osobitný predpis umožňuje poškodenému, aby svoj nárok uplatnil priamo voči poisťovni). V krajnom prípade ide teda o dva samostatné súdne spory, ktoré by prakticky mohol nahradiť jediný spor na základe žaloby v prospech tretieho. Do úvahy však prichádzajú aj iné druhy poistenia, napríklad ak osoba poistníka nie je totožná s osobou poisteného, keďže v zmysle § 797 ods. 1 OZ má právo na plnenie iba poistený.

Právne vzťahy v rámci poistenia tvorili skutkový základ aj pre obidva spomínané judikáty. V prípade rozhodnutí slovenských súdov bola pôvodne právoplatne zamietnutá žaloba poistníka a zároveň dlžníka zo zmluvy o úvere s leasingovou spoločnosťou (poistená), ktorý sa pre odmietnutie poistného plnenia domáhal, aby bola poisťovni uložená povinnosť plniť v prospech leasingovej spoločnosti na základe poistnej udalosti, ktorou bolo odcudzenie motorového vozidla.

Keďže právnu otázku súvisiacu s prípustnosťou žaloby v prospech tretieho vyhodnotil Najvyšší súd SR ako otázku, ktorá ešte nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená, klasifikoval dovolanie ako prípustné v zmysle § 420 ods. 1 písm. b) CSP. Ako naznačuje predchádzajúci text, dovolaniu súd následne vyhovel kasačným uznesením, pričom publikovaná právna veta judikátu R 30/2019 znie:

„Dlžník zo zmluvy o úvere, ktorému leasingová spoločnosť oznámila, že jej pohľadávka, ktorá sa stala predčasne splatnou v dôsledku vzniku poistnej udalosti na zaobstarávanej veci, bude znížená o predpokladané plnenie poisťovne, je aktívne vecne legitimovaný v spore proti poisťovni ako poistiteľovi obstarávanej veci a leasingovej spoločnosti ako poskytovateľovi úveru na zaobstaranie veci. Predpokladom je, že sa domáha, aby poisťovňa zaplatila poistné plnenie leasingovej spoločnosti s tým, že v rozsahu poskytnutého plnenia zaniká jeho povinnosť vrátiť leasingovej spoločnosti nezaplatenú časť úveru.“

Posun judikatúry smerom k obdobným praktickým riešeniam možno hodnotiť pozitívne. Na pozadí niektorých kabinetných a tendenčne formalistických judikátov, ktoré nezriedka komplikujú reálnu prax, vyznieva R 30/2019 veľmi pokrokovo.

Na druhej strane je evidentné, že publikovaná právna veta je príliš kazuistická, čo môže viesť k špekulatívnemu obmedzeniu aplikovateľnosti judikátu iba na veľmi špecifické prípady. Od oficiálne publikovanej judikatúry pritom možno odôvodnene očakávať pravý opak, a to efektívne zjednocovanie rozhodovacej praxe prostredníctvom zovšeobecňujúcich právnych viet, ktoré sú priamo aplikovateľné na čo najširší okruh právnych vzťahov s rovnakými prvkami.

Ratio decidendi tohto judikátu zjavne smeruje k záveru, že žaloba v prospech tretieho je proti poisťovni prípustná, ak má poisťovňa plniť tretej osobe namiesto žalobcu resp. s inými pozitívnymi účinkami v jeho právnej sfére. Namiesto toho je vzhľadom na citovanú právnu vetu otázne, či sa R 30/2019 vzťahuje aj na iné ako úverové zmluvy, s inými veriteľmi ako leasingovými spoločnosťami, aj v inej situácii ako pri predčasnej splatnosti úveru a pod. To sú individuálne detaily, ktoré mohol a mal Najvyšší súd SR pri koncipovaní právnej vety judikátu zovšeobecniť do univerzálnejšieho záveru.

Použité formulácie navyše nadbytočne generujú niekoľko súvisiacich procesných otázok, ktoré nie sú zodpovedané.

Predovšetkým je to otázka, či musí byť v konaní o žalobe v prospech tretieho sporovou stranou (typicky žalovaným v druhom rade) aj samotná tretia osoba a ďalej či musí byť vo výroku rozsudku nevyhnutne vymedzené, že plnením v prospech tretieho zaniká v rozsahu tohto plnenia určitá povinnosť žalobcu voči tretej osobe.

Český najvyšší súd sa s danou problematikou vysporiadal spôsobom, ktorý vykazuje výraznejšie prvky zovšeobecnenia, keďže právna veta spomínaného R 114/2019 civ. znie „Pojištěný z odpovědnosti za škodu je oprávněn domáhat se v soudním řízení po pojistiteli toho, aby za něj uhradil škodu přímo poškozenému.“. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia zároveň vyplýva, že tretia osoba nemusí byť v konaní o takejto žalobe sporovou stranou. Najvyšší súd Českej republiky nevzniesol ani požiadavku, aby výrok rozhodnutia výslovne uvádzal, že v rozsahu plnenia žalovanej poisťovne zanikne povinnosť žalobcu voči tretej osobe. Osobitne je analyzovaná aj relatívne problematická pozícia žalobcu ako oprávneného z exekučného titulu (porovnaj ods. 24 českého R 114/2019 civ.).

Bez ohľadu na závery českej judikatúry je nevyhnutné považovať R 30/2019 za ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (m.m. R 71/2018), ktorá efektívne vytvára priestor pre praktické uplatňovanie nárokov prostredníctvom žalôb v prospech tretieho. Ďalší vývoj tohto inštitútu a vymedzenie rozsahu jeho uplatnenia bude bezprostredne závisieť od progresívnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov všetkých inštancií.

Autor
JUDr. František Sedlačko PhD., LL.M.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10