1 ÚVOD

Zodpovednosť štatutárnych orgánov patrí v súčasnosti medzi hlavné témy vedeckých analýz, ako aj diskusií odbornej verejnosti. Jej aktuálnosť je daná najmä významným, ak nie hlavným podielom štatutárnych orgánov na riadení a výsledkoch jednotlivých obchodných spoločností. Vzhľadom na rozsiahlosť tejto témy, ako aj na existenciu samostatných vedeckých prác a štúdií, ktoré sa tejto problematike venujú v celej jej šírke, sme sa v tomto príspevku zamerali na analýzu vybraných otázok týkajúcich sa uplatňovania zodpovednosti za škodu voči konateľom spoločností s ručením obmedzeným. Z tohto dôvodu sme osobitne posudzovali efektivitu platnej právnej úpravy, a to najmä z hľadiska možností reálneho uplatňovania niektorých inštitútov v skúmanej oblasti. V tomto zmysle poukazujeme na aplikačné problémy uplatňovania zodpovednosti voči konateľom, ktorí porušili svoju povinnosť zabezpečiť riadne vedenie účtovníctva, ako aj na nejednotný prístup z hľadiska výkladu možností liberácie konateľa.

2 POVINNOSŤ KONATEĽOV ZABEZPEČIŤ RIADNE VEDENIE ÚČTOVNÍCTVA

V snahe o identifikáciu problémov aplikačnej praxe pri uplatňovaní nárokov zo zodpovednosti za škodu voči konateľom, ktorí porušili povinnosť pri výkone svojej pôsobnosti v rámci správy a riadenia spoločností, sme si vybrali jednu zo základných povinností konateľa, ktorou je v zmysle § 135 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len ObZ) povinnosť konateľa zabezpečiť riadne vedenie účtovníctva. Prostredníctvom analýzy uvedeného ustanovenia je možné dospieť k záveru, že povinnosť viesť účtovníctvo nie je explicitne spojená s osobou konateľa a teda túto povinnosť v oblasti jej faktickej realizácie môže štatutárny orgán s.r.o. delegovať na inú osobu, ktorá bude túto činnosť vykonávať. Domnievame sa, že oprávnenosť takéhoto výkladu je podporený nie len samotným znením uvedenej právnej normy, ale aj faktickými potrebami podnikania obchodných spoločností ako aj výkonu funkcie konateľa a to z toho dôvodu, že ak by delegácia výkonu tejto povinnosti nebola prípustná znamenalo by to, okrem iného aj významnú podmienku pre výkon funkcie štatutára spoločnosti (najmä vo vzťahu k vzdelaniu v oblasti účtovníctva resp. osobitných vedomostí konateľa).

V zmysle uvedeného je však potrebné analyzovať ďalšie otázky, ktoré sú s touto problematikou spojené a to je najmä režim vzťahov zodpovednosti medzi spoločnosťou a jej štatutárnym orgánom ako aj osobou, ktorá vedie účtovníctvo danej spoločnosti. Je nutné posudzovať otázky, kedy, a či vôbec sa konateľ môže zbaviť zodpovednosti za škodu v prípade, ak v dôsledku nesprávneho vedenia účtovníctva vznikne spoločnosti škoda. Na rozdiel od iných prípadov uplatňovania nároku na náhradu škody voči konateľom je vyčíslenie škody, ktorá takto spoločnosti vznikne, do istej miery menej náročné, a to najmä z hľadiska preukazovania jej existencie, ako aj určenia jej výšky, ktorá sa odvíja najmä od penále (pokuta, úrok z omeškania)(1) za nesplnenú daňovú povinnosť.

Domnievame sa, že práve otázka riešenia situácie, keď dôjde zo strany spoločnosti k porušeniu svojich daňových povinností je problematická a to najmä z pohľadu určenia zodpovednostného subjektu, voči ktorému si spoločnosť vzniknutú škodu môže uplatňovať. K uvedenej problematike pretrváva v rámci vedeckých diskusií určitá názorová nejednotnosť, ktorá sa prejavuje v rozličnej identifikácii subjektov zodpovedných za škodu. Objavujú sa názory, ktoré argumentujú v prospech možnosti zbavenia sa zodpovednosti za škodu, ktorá spoločnosti vznikne v dôsledku nesprávneho vedenia účtovníctva konateľom v prípade, ak touto činnosťou poverí osobu s kvalifikáciou a praxou zodpovedajúcou vykonávanej činnosti a pre riadny výkon tejto činnosti vytvorí potrebné podmienky a poskytne jej potrebnú súčinnosť.(2) NS SR ide z hľadiska vymedzenia podmienok pre splnenie si povinnosti konateľa vo vzťahu k zabezpečeniu riadneho vedenia účtovníctva ešte ďalej, keď pripúšťa, že si konateľ môže splniť túto povinnosť aj v prípade, ak takouto poverenou osobou je osoba (podnikateľ), ktorá nemá v predmete podnikania poskytovanie účtovného a daňového poradenstva.(3) V zmysle vyššie uvedeného by spoločnosť, ktorej v dôsledku nesprávneho vedenia účtovníctva vznikla škoda, mala svoj nárok uplatňovať voči tejto poverenej osobe. Problém však môže nastať, ak daná osoba nemá majetok, resp. nie je poistená pre prípad, keď v dôsledku porušenia jej povinností pri výkone tejto činnosti dôjde k spôsobeniu škody a taktiež v prípade, keď je touto činnosťou poverený zamestnanec poškodenej spoločnosti, keďže jeho zodpovednosť za škodu je limitovaná ustanoveniami zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce.

V neskoršom rozhodnutí NS ČR je možné identifikovať určitý posun od uvedeného postoja a to v tom zmysle, že na štatutárny orgán kladie okrem povinnosti poveriť touto činnosťou kvalifikovanú osobu a vytvoriť jej k výkonu tejto činnosti podmienky aj výkon tejto pôsobnosti efektívne kontrolovať.(4)

Iný názor argumentuje v prospech zodpovednosti štatutárneho orgánu bez ohľadu na skutočnosť, kto túto činnosť fakticky vykonáva. Tento argument sa vyvodzuje z faktu, že zodpovednosť konateľov za škodu spôsobenú porušením povinností pri výkone svojej pôsobnosti má charakter objektívnej zodpovednosti. Z tejto zodpovednosti sa môže povinná strana oslobodiť len vtedy: „…ak okolnosti vylučujúce zodpovednosť bránili splneniu povinnosti tak u povinnej strany, ako aj u tretej osoby. To znamená, že povinná strana je plne zodpovedná za výber tretej osoby.“(5) V prípade, ak na strane osoby poverenej vedením účtovníctva neexistujú dôvody vylučujúce zodpovednosť za škodu (napr. osoba mohla predvídať vznik škody, ale sa spoliehala, že ku škode nedôjde), je za túto škodu zodpovedný konateľ, a to bez ohľadu na to, či na jeho strane tieto okolnosti existujú alebo nie. V zmysle vyššie uvedeného sa konateľ zbaví zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym, resp. nepresným vedením účtovníctva len v prípade, ak sú u neho dané okolnosti vylučujúce zodpovednosť za škodu a tieto okolnosti vylučujúce zodpovednosť existujú aj u osoby poverenej vedením účtovníctva. Obdobne sa vyjadril aj Blaha, ktorý v tejto súvislosti uviedol, že: „Aj v prípade, ak je predpísaná evidencia účtovníctva vedená na základe zmluvných vzťahov s tretími osobami, táto skutočnosť nezbavuje konateľov zodpovednosti za škodu voči spoločnosti pri plnení tejto povinnosti.“(6) Podobne sa vyjadrila aj Majerníková: „Platí, že konatelia zodpovedajú valnému zhromaždeniu za stav vedenia účtovníctva a predpísanej evidencie bez ohľadu na to, či tieto činnosti vykonávajú osobne, alebo ich zabezpečujú prostredníctvom iných právnických alebo fyzických osôb.“(7) Príklon k zodpovednosti konateľov za škodu spôsobenú spoločnosti nesprávnym vedením účtovníctva je možné rovnako zaznamenávať aj v českej odbornej literatúre.(8)

Vzhľadom na uvedené právne závery NS SR a NS ČR je možné vnímať, že v aplikačnej praxi prevažuje názor, ktorý s väčšími či menšími odchýlkami vymedzuje splnenie si povinnosti konateľom vo vzťahu k zabezpečenie riadneho účtovníctva už tým, že túto činnosť deleguje na osobu, ktorá je na to kvalifikovaná a ktorej vytvorí na jej výkon vhodné podmienky a to najmä z pohľadu komplexnosti dokladov a informácii o jednotlivých účtovných položkách. Naopak v oblasti názorov autorít obchodného práva v SR aj ČR je možné identifikovať príklon k objektívnej stránke zodpovednosti konateľa, ktorá sa v tomto zmysle má uplatňovať bez ohľadu na posudzovanie kritérií na výber osoby poverenej vedením účtovníctva.

Ako teda odpovedať na otázku zodpovednosti konateľa za riadne vedenie účtovníctva? Domnievame sa, že je v tejto súvislosti potrené analyzovať a vymedziť požadovanú mieru resp. intenzitu starostlivosti pri správe a riadení s.r.o. Túto starostlivosť je možné subsumovať pod povinnosť konateľa vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a jej spoločníkov ako osobitný liberačný dôvod pre konateľov ustanovený § 135a ods. 3 ObZ. Faktom však je, že vzhľadom na značnú no zároveň potrebnú všeobecnosť pojmu odborná starostlivosť je problematické aj v danom prípade vo vzťahu k vedeniu účtovníctva určiť s akou mierou starostlivosti majú konatelia k plneniu si tejto povinnosti pristupovať.

3 ODBORNÁ STAROSTLIVOSŤ AKO LIBERAČNÝ DÔVOD PRE ZBAVENIE SA ZODPOVEDNOSTI ZA RIADNE VEDENIE ÚČTOVNÍCTVA

Pojem konanie s odbornou starostlivosťou ObZ používa nielen pri úprave povinností konateľa, ale i na iných miestach v ObZ (napr.: pri úprave zodpovednosti v niektorých zmluvných typoch),(9) avšak neobsahuje jeho explicitné vymedzenie. Konanie s odbornou starostlivosťou je pre účely zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o konkurze) definované so značnou mierou všeobecnosti ako: „…konanie so starostlivosťou primeranou funkcii alebo postaveniu konajúcej osoby po zohľadnení všetkých dostupných informácií, ktoré sa týkajú alebo môžu mať vplyv na jej konanie.“ (10) Domnievame sa, že uvedené vymedzenie konania s odbornou starostlivosťou je použiteľné aj pre potreby jeho identifikácie v súvislosti s výkonom funkcie konateľa s.r.o. Ďurica na margo charakterizovania pojmu konanie s odbornou starostlivosťou v rámci právnej úpravy zákona o konkurze uviedol: „Tento pojem sa v ostatnom čase dostáva stále viac do právnych predpisov, a to najmä v súvislosti s výkonom funkcie fyzických osôb pri správe cudzieho majetku. Za konanie s odbornou starostlivosťou zákon považuje taký postup, ktorý je primeraný funkcii alebo postaveniu konajúcej osoby po zohľadnení všetkých dostupných informácií, ktoré sa týkajú konania povinnej osoby alebo môžu mať vplyv na jeho konanie.“ (11) ObZ v § 135a ods.1 príkladom uvádza, aké povinnosti konateľov je možné pod tento pojem subsumovať. Konkrétne ide o povinnosť konateľa zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej spoločníkov, a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti.

Absencia legálnej definície konania s odbornou starostlivosťou v ObZ by nemala byť chápaná ako nedostatok, resp. nedôslednosť zákonodarcu pri tvorbe zákona. Domnievame sa, že jeho vymedzením by síce zákonodarca jasne stanovil podmienky pre výkon funkcie konateľa, ale zároveň by pravdepodobne nepokryl rôznorodosť činností, ktoré konatelia pri výkone svojej funkcie uskutočňujú, resp. musia uskutočňovať. To znamená, že by pravdepodobne došlo k faktickému obmedzeniu okruhu prípadov, pri ktorých by bolo možné hovoriť o naplnení obsahu tohto pojmu.

V snahe o identifikáciu pojmu konanie s odbornou starostlivosťou sa nám javí ako vhodné uviesť názory vymedzujúce svojím obsahom podobný pojem, ktorým je „konanie so starostlivosťou riadneho hospodára,“ a ktorý používa zákon č. 513/1991 Sb. Obchodní zákoník (ďalej len ObZ ČR) na vymedzenie obdobnej situácie, resp. na uloženie všeobecnej povinnosti štatutárnemu orgánu spoločnosti s ručením obmedzeným. Zastávame názor, že oba uvedené pojmy sú si svojím obsahom blízke, a preto je možné podporne uvádzať aj názory vymedzujúce konanie so starostlivosťou riadneho hospodára aj pre nachádzanie obsahu, resp. bližšiu identifikáciu konania s odbornou starostlivosťou s tým, že sa budeme snažiť o načrtnutie aj rozdielnych stránok, ktorými sa tieto pojmy odlišujú.

Dôvodová správa k § 79a ObZ ČR, ktorý upravuje pojem konanie so starostlivosťou riadneho hospodára v súvislosti s povinnosťami spoločníka v.o.s., uvádza: „…miera starostlivosti má byť náležitá, t. j. starostlivosť, ktorú by bolo možné charakterizovať ako riadnu, obozretnú, preferujúcu potreby a záujmy spoločnosti. Požiadavka tejto miery starostlivosti nevyžaduje odbornú kvalifikáciu pri plnení povinností, ktoré spoločníkovi prináležia, zahrňuje však jeho starostlivosť o to, aby záležitosti spoločnosti boli zariadené čo najlepšie. Predpokladá teda, že spoločník je riadne starostlivý o záležitosti spoločnosti je schopný rozpoznať, že je nutná odborná pomoc špeciálne kvalifikovaného subjektu a je schopný túto pomoc pre spoločnosť zaistiť.“(12) Obdobne k vymedzeniu pojmu konanie so starostlivosťou riadneho hospodára pristúpil aj NS ČR, ktorý túto povinnosť identifikuje tak, že: „…riadny hospodár robí právne úkony týkajúce sa obchodnej spoločnosti zodpovedne a svedomito a rovnakým spôsobom sa stará o jej majetok, ako keby išlo o jeho vlastný majetok. Takáto starostlivosť teda nepochybne zahrňuje aj starostlivosť o majetok akciovej spoločnosti nielen v tom zmysle, aby nevznikla škoda na majetku jeho úbytkom či znehodnotením, ale taktiež aby bol majetok spoločnosti zhodnocovaný a rozmnožovaný v maximálnej možnej miere, aká je momentálne dosiahnuteľná. Postup člena predstavenstva akciovej spoločnosti so starostlivosťou riadneho hospodára však nepredpokladá, aby bol vybavený všetkými odbornými znalosťami, ktoré súvisia s uvedenou funkciou v štatutárnom orgáne, ale k jeho zodpovednosti postačujú základné znalosti umožňujúce rozoznať hroziacu škodu a zabrániť jej spôsobeniu na spravovanom majetku … starostlivosť riadneho hospodára zahrňuje i povinnosť člena štatutárneho orgánu rozpoznať, že je nutná odborná pomoc špeciálne kvalifikovaného subjektu, a zaistiť takú pomoc…“ (13)

Zastávame názor, že samotné použitie pojmu hospodár môže bežne vyvolávať nejasnosti ohľadne jeho vymedzenia najmä v súvislosti s tým, že tento pojem do istej miery evokuje pomerne tradičné, konzervatívne konanie, a že takýto riadny hospodár by mal predovšetkým konať hospodárne, dobre hospodáriť a pod. Takéto vnímanie je však nutné z hľadiska súčasných potrieb trhovej ekonomiky považovať za nie príliš vhodné, pretože štatutárnym orgánom, resp. jeho členom by mala byť osoba, ktorá bude vytvárať predpoklady pre rozvoj spoločnosti. V tejto súvislosti sa ako výstižný javí názor Čecha, ktorý uvádza: „Riadny hospodár reprezentuje dostatočne rozumnú, vzdelanú, skúsenú a starostlivú osobu. Nemusí disponovať profesionálnymi znalosťami, schopnosťami a skúsenosťami z oblasti práva, ekonómie, výroby, ktoré sú pri prevádzkovaní daného podniku nevyhnutné. Nie je povinný na odbornú starostlivosť. … Musí ale vedieť včas rozpoznať, v ktorých prípadoch, a v ktorej fáze rozhodovacieho procesu je potrebné vyhľadať pomoc profesionála.“ (14) Bejček k vymedzeniu pojmu „starostlivosť riadneho hospodára“ uvádza, že: „…odbornosť v starostlivosti riadneho hospodára implicitne obsahuje odbornosť nižšiu ako odbornosť špecialistovu, resp. akúsi odbornosť všeobecnú manažérsku či stavovskú, umožňujúcu v krátkej dobe vykonávať rovnako kvalitne tú istú funkciu v spoločnosti s odlišným predmetom podnikania. … starostlivosť riadneho hospodára predpokladajúca maximálnu uvážlivosť a starostlivosť porovnateľná so starostlivosťou o záležitosti vlastné nesubsumuje nutne taktiež odbornosť.“ (15)

Pre vymedzenie pojmu konanie s odbornou starostlivosťou sa nám javí ako významné, že viacerí autori vnímajú tento pojem z hľadiska povinností kladených na štatutárny orgán (v našom prípade konateľa) ako pojem, ktorý predpokladá výkon tejto funkcie vo vyššom štandarde, ako je tomu v rámci konania ako riadny hospodár. Explicitne býva konanie s odbornou starostlivosťou vymedzované ako konanie profesionála, a preto by konatelia mali vzhľadom na dikciu zákona vykonávať svoju funkciu ako odborník, resp. profesionál v danej oblasti. V tomto zmysle sa vyjadril aj Dedič, ktorý na túto tému poznamenal že: „…odborná starostlivosť vyžaduje špecializáciu na určitú oblasť, a že starostlivosť riadneho hospodára nezahrňuje úroveň znalostí odborníka daného odboru.“ (16) Pomerne jednoznačne sa k tejto téme vyjadruje aj Řeháček, ktorý vníma odbornú starostlivosť ako: „…profesionálnu starostlivosť; člen štatutárneho orgánu by v prípade povinnosti k tejto starostlivosti musel byť profesionálom vo všetkých odboroch, s ktorými prichádza do styku. Teda napr. profesionálnym účtovníkom či právnikom.“ (17)

Vo všeobecnosti je možné povinnosť konateľa postupovať s odbornou starostlivosťou pri výkone svojej pôsobnosti vymedziť tak: „…aby konateľ pri svojom rozhodovaní zaobstaral a zohľadnil všetky objektívne možné a dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, ktoré môžu ovplyvniť jeho rozhodnutie pri vykonávaní jeho pôsobnosti.“ (18) To znamená, že pre výkon funkcie konateľa sa vyžaduje značný stupeň vedomostí a profesionálnych zručností o činnostiach týkajúcich sa vedenia spoločnosti pre odvetvie podnikania, v ktorom konkrétna spoločnosť pôsobí, pričom naplnenie obsahu tohto pojmu závisí od posúdenia podmienok konkrétneho prípadu. Obdobne sa vyjadril aj Škrinár, ktorý pojem odborná starostlivosť vníma ako: „…najvyšší stupeň starostlivosti štatutárneho orgánu, ktorý možno od neho objektívne požadovať v konaní za spoločnosť. Pôjde o odbornú starostlivosť, ktorá sa vyžaduje v danom odvetví, odbore aj s prihliadnutím na mieru poznatkov v danej oblasti.“ (19)

Zastávame názor, že konanie s odbornou starostlivosťou sa v rámci právnej úpravy ObZ nezakladá na subjektívnom princípe posudzovania osobnostných predpokladov konkrétneho konateľa, ale je potrebné tento pojem hodnotiť s prihliadnutím na objektívnu, všeobecne požadovanú odbornú starostlivosť vyžadovanú pre konkrétny druh úkonu alebo rozhodnutia konateľa. V tejto súvislosti je irelevantná úroveň dosiahnutého vzdelania konkrétneho konateľa (napr. zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením povinností stanovených pre výkon tejto funkcie sa konateľ nemôže úspešne brániť tým, že jeho vzdelanie je iba základné, stredoškolské, resp. z inej oblasti, v ktorej podniká spoločnosť, ktorej je konateľom). Zároveň však úplne nezatracujeme subjektívny prístup, o ktorom je možné pro futuro uvažovať, a to najmä v kontexte posúdenia splnenia povinností konateľa v konkrétnom prípade, a ktorý sa do istej miery uplatňuje aj v zahraničnej právnej úprave zodpovednosti štatutárnych orgánov.(20)

V tejto súvislosti je však potrebné upozorniť na to, že ObZ na rozdiel od ObZ ČR používa dva pojmy na označenie povinnosti štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti, a to podľa toho, či ide o predstavenstvo akciovej spoločnosti (vtedy ObZ používa pojem „náležitá starostlivosť“), alebo ide o konateľa (v tomto prípade ObZ používa pojem „konanie s odbornou starostlivosťou“). Vo všeobecnosti je vo vedeckých kruhoch v rámci Slovenskej republiky pojem „náležitá starostlivosť“ (podľa § 194 ods. 5 ObZ) vnímaný ako širší pojem než „odborná starostlivosť,“ (21) čo je nakoniec v súlade so znením § 194 ods. 5 ObZ. Odlišný názor na vymedzenie pojmov náležitá starostlivosť a odborná starostlivosť, resp. ich vzťahu, prevláda v Českej republike v oblasti právnej vedy(22) a rovnaký názor zastáva aj NS ČR, ktorý na túto tému uviedol: „Najvyšší súd súhlasí s obvineným XY v tom, že medzi pojmami odborná starostlivosť a náležitá starostlivosť je určitý rozdiel, pretože náležitá starostlivosť je pravdepodobne menej náročnou požiadavkou než starostlivosť odborná… Pokiaľ ide o pojem náležitá starostlivosť, je potrebné ho predovšetkým chápať ako povinnosť štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu konať v súlade so záujmami spoločnosti. V tejto povinnosti je tak vyjadrená požiadavka, aby štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu zamedzil takým konaniam, z ktorých by mohla vzniknúť škoda na jej majetku. Naproti tomu konanie štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu akciovej spoločnosti s náležitou starostlivosťou podľa názoru dovolacieho súdu nevyžaduje, aby bol vybavený všetkými odbornými znalosťami, ktoré súvisia s uvedenou funkciou v štatutárnom orgáne, ale k jeho zodpovednosti postačia základné znalosti umožňujúce rozpoznať hroziacu škodu a zabrániť jej spôsobeniu na spravovanom majetku. Súčasťou povinnosti štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu konať s náležitou starostlivosťou je aj jeho schopnosť rozpoznať, že je nutná odborná pomoc špeciálne kvalifikovaného subjektu a poprípade aj povinnosť zaistiť takú pomoc.“(23) Bartošíková explicitne uvádza, že medzi pojmami náležitá starostlivosť a odborná starostlivosť je ten rozdiel, že náležitá starostlivosť v sebe neobsahuje zároveň aj odbornú starostlivosť.(24)

Podľa uvedených názorov (najmä z Českej republiky), ktoré vymedzujú konanie s odbornou starostlivosťou ako povinnosť konať ako profesionál, resp. odborník v istej konkrétnej, resp. špeciálnej oblasti je tento pojem považovaný za nevhodný pre stanovenie všeobecnej povinnosti konateľa. Konateľ sa pri výkone svojej činnosti stretáva s rôznymi oblasťami podnikania a nie je reálne, aby jedna osoba mala vedomosti na profesionálnej úrovni vo všetkých oblastiach podnikateľského života alebo aspoň v oblastiach, s ktorými príde do styku spoločnosť, v ktorej zastáva funkciu konateľa.

Domnievame sa, že s prístupom k vymedzeniu odbornej starostlivosti, v rámci ktorého sa vyžaduje profesionálne konanie, je možné súhlasiť do tej miery, pokiaľ sa profesionalita má týkať plnenia povinností konateľa ako celku, tzn. že konateľ je povinný vykonávať svoju pôsobnosť v rámci spoločnosti ako odborník, resp. profesionál na správu a jej riadenie, ale nie ako osoba schopná na profesionálnej úrovni realizovať všetky činnosti, ktoré sú potrebné na fungovanie spoločnosti. Preto zastávame názor, že odbornosť, resp. profesionalita má byť v súvislosti s výkonom pôsobnosti konateľa vnímaná nie ako jeho povinnosť byť odborníkom vo všetkých oblastiach, v ktorých spoločnosť čo i len čiastočne vystupuje (právnik, ekonóm, účtovník a pod.), ale je v tomto kontexte žiaduce, aby bol odborník, resp. profesionál v riadení spoločnosti. Domnievame sa, že nie je možné pripustiť výklad pojmu konanie s odbornou starostlivosťou, ktorý bude v rámci napĺňania obsahu tohto pojmu vyžadovať, aby boli konatelia profesionálmi, resp. odborníkmi na všetky oblasti, ktoré sa pri podnikaní danej spoločnosti vyskytnú. Preto sa zastávame názor, že splnenie povinnosti zabezpečiť riadne vedenie účtovníctva by nemala byť posudzovaná v zmysle určitej garancie zo strany konateľa za jeho bezchybnosť, ale prísne vo vzťahu ku kvalifikovanému resp. odbornému výberu osoby vykonávajúcej vedenie účtovníctva pre spoločnosť (etablovaná účtovná resp. audítorská spoločnosť, osobitné poistenie pre prípad vzniku škody a pod.), ktorá túto činnosť bude realizovať a ktorá bude v danom odbore akceptovaná bez pochýb ako profesionál resp. odborník v danej oblasti a ktorá bude garantovať jeho bezchybnosť. V opačnom prípade by konatelia neboli schopní (ani pri vynaložení tej najvyššej starostlivosti) vylúčiť možnosť vzniku škody v prípade nesprávneho vedenia účtovníctva a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že spravila nie sú špecialistami na túto oblasť. Jediným nástrojom ich snahy o zabezpečenie riadneho vedenia účtovníctva by tak mohla byť realizácia následnej kontroly vedenia účtovníctva iným subjektom, čo by však značne zvýšilo náklady spoločnosti a v konečnom dôsledku by to aj tak nemuselo znamenať jeho bezchybnosť.

4 ZÁVER

Domnievame sa, že snaha o nachádzanie riešení v oblasti právnej úpravy zodpovednosti konateľov s.r.o. bude aj do budúcnosti vzbudzovať polemiky v oblasti výkladu jednotlivých právnych noriem upravujúcich túto problematiku. Táto téma je na jednej strane determinovaná potrebou značnej miery všeobecnosti pri vymedzovaní povinností konateľov tak, aby bolo možné zabezpečiť ich aplikovateľnosť na značne rôznorodé činnosti v rámci plnenia si povinností štatutárnych orgánov obchodných spoločností a na druhej strane nutnosťou praktickej aplikácie noriem, ktoré vymedzujú zodpovednosť týchto osôb ako aj sankcie za porušenie povinnosti. V tomto kontexte vystupuje do popredia úloha orgánov aplikujúcich právne normy na jednotlivé prípady (najmä NS SR), ktoré by v rámci svojej rozhodovacej činnosti mali vytvárať systém dostatočného zdroja informácii (modelových prípadov) pre posudzovanie podobných situácii tak, aby obchodné spoločnosti ako aj štatutárne orgány mohli jednoznačnejšie pristúpiť k presnej identifikácii povinností konateľov resp. spôsobu ich výkonu, čo by v konečnom dôsledku prispelo k vyššej miere stability vo vzťahoch medzi spoločnosťou a jej štatutárom.

Poznámky

• 1) Bližšie pozri: § 155 – 156 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov
• 2) Pozri: Rozhodnutie NS ČR, zo dňa 10. 11. 1999, sp. zn. 29 Cdo 1162/99, uverejnený v časopise Soudní judikatura, číslo zošitu 9, ročník 2000, č. 103
• 3) Pozri: NS SR zo dňa 1.2.2007, sp. zn. 3 Obo 106/2006.
• 4) Pozri: NS ČR, zo dňa 25.1.2012, sp. zn. 29 Cdo 134/2011
• 5) Fekete, I.: Obchodná spoločnosť s ručením obmedzeným: Komplexná príručka. Bratislava: EPOS, 2004, s.491.
• 6) Blaha. In: Patakyová, M. a kol.: Obchodný zákonník – komentár. Tretie aktualizované vydanie. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 414.
• 7) Majerníková, M. In: Žitňanská, L., Ovečková, O. a kol.: Základy obchodného práva 1. Bratislava: Iura Edition, 2009, s. 291
• 8) Štenglová, I., Plíva, S., Tomsa, M. a kol.: Obchodní zákonník. Komentář. 12. Vydání. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 456
• 9) Napríklad pri zmluve o uskladnení sa skladovateľ zbaví zodpovednosti, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení odbornej starostlivosti. Pri zmluve o uložení sa opatrovateľ zaväzuje, že vec bude starostlivo opatrovať.
• 10) § 7 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
• 11) Ďurica, M.: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2012, s. 21.
• 12) Dôvodová správa k návrhu zákona, ktorou sa mení a dopĺňa ObZ ČR, zo dňa 22.12.1999, k bodu 70 (§79a), ASPI, ev. č. LIT 13617CZ.
• 13) NS ČR zo dňa 18.10.2006, sp. zn. 5 Tdo 1224/2006
• 14) Pozri: Čech, P.: Péče řádného hospodáře a povinnost loajality. In. Právní rádce, č. 3, 2007, s. 5.
• 15) Bejček, J.: Principy odpovědnosti statutárních a dozorčích orgánů kapitálových společností. In. Právní rozhledy, č. 17, 2007, s. 614.
• 16) Dedič, J. a kol.: Obchodní zákoník. Komentář. Díl 3. Praha: Polygon, 2002, s. 2417.
• 17) Řeháček, O.: Postavení a odpovědnost členů představenstva akciové společnosti. In. Obchodní právo, č. 1, 2008, s. 4.
• 18) Blaha, M.: In. Patakyová, M. a kol.: Obchodný zákonník – komentár. Tretie aktualizované vydanie. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 416.
• 19) Škrinár, A.: K niektorým problémom právnej úpravy zodpovednosti štatutárnych orgánov za škodu spôsobenú spoločnosti výkonom funkcie podľa Obchodného zákonníka. In. Bulletin slovenskej advokácie, 14, 2008, č. 11, s. 16
• 20) Napr.: Companies act 2006 § 174: „1. Riaditeľ spoločnosti je povinný jednať s primeranou starostlivosťou, kvalifikovane a svedomito. 2. To znamená starostlivosť, schopnosti a skúsenosti, ktoré by použila priemerne svedomitá osoba a) so všeobecnými znalosťami, schopnosťami a skúsenosťami, ktoré je možné primerane očakávať od osoby, ktorá plní úlohy riaditeľa vo vzťahu k spoločnosti, a b) so všeobecnými znalosťami, schopnosťami a skúsenosťami, ktoré má daný riaditeľ.“
• 21) Pozri: Suchoža, J., Husár. J a kol.: Obchodné právo. Bratislava: Iura Edition, 2009, s. 569; porovnaj: Strapáč, P.: Ustanovenie, postavenie a zodpovednosť člena predstavenstva akciovej spoločnosti. Bratislava: Eurounion, spol. s r.o., 2012, s. 140-141.
• 22) Bližšie pozri: Dedič, J a kol.: Obchodní zákoník. Komentář. 1. Praha: Prospektrum, 1997, s. 605; Pelikánová, I.: Sporné body poslední novelizace obchodního zákoníku. In. Právní rádce, č. 9, 1997, s. 19.
• 23) NS ČR zo dňa 27.3.2008, sp. zn. 5 Tdo 1412/2007.
• 24) Bližšie pozri: Bartošíková, M.: Povinnost a odpovědnost statutárních orgánů kapitálových společností. In. Obchodní právo, č. 11, 1998, s. 2.

Autor
JUDr. Peter Lukáčka PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/Session_of_Commercial_Law.pdf