ÚVOD
V právnom systéme Slovenskej republiky je ústavná matéria obsiahnutá popri Ústave Slovenskej republiky aj v ďalších ústavných zákonoch. Tento stav zodpovedá domácim ústavným tradíciám, pričom už v čase schválenia Ústavy Slovenskej republiky u nás existovala polylegálna ústava, ktorú tvorili platné federálne ústavné predpisy. Navyše, už z pôvodného textu ústavy vyplývalo, že ústavodarca predpokladal aj do budúcna pluralitu ústavných predpisov.(2)
Delegovaný ústavodarca sa na túto cestu vydal už pätnásty mesiac po vzniku Slovenskej republiky(3) a na ústavnú tradíciu opätovne nadviazal v máji 1995 schválením ústavného zákona č. 119/1995 Z. z. o zamedzení rozporu záujmov pri výkone funkcií ústavných činiteľov a vyšších štátnych funkcionárov, ktorý bol nahradený súčasným ústavným zákonom č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.(4) Jeho zmyslom a učelom je abezpečiť právny mechanizmus ochrany verejného záujmu pri výkone verejných funkcií spočívajúci v zamedzení vzniku rozporu osobných záujmov verejných funkcionárov s uvedeným verejným záujmom v súvislosti s výkonom svojej funkcie a predchádzať zneužívaniu verejnej funkcie, prípadne postavenia s ňou spojeného na osobný prospech. V záujme tohto cieľa ukladá Ústavný zákon o konflikte záujmov verejným funkcionárom (najmä v článkoch 4 až 8) rôzne povinnosti a obmedzenia týkajúce sa vlastného výkonu verejnej funkcie alebo výkonu činností, funkcií a zamestnaní nezlučiteľných so zastávanou verejnou funkciou.(5) Nesplnenie stanovenej povinnosti či obmedzenia má za následok spustenie obligatórneho mechanizmu ukladania sankcií (6), pričom jednou z nich je aj strata verejnej funkcie.(7)
Berúc do úvahy rozsah osobnej pôsobnosti právnej úpravy konfliktu záujmov, zakotvenie sankcie straty verejnej funkcie nevyhnutne vyžadovalo, aby táto úprava bola na úrovni ústavného práva.(8)Verejnými funkcionármi totiž sú aj poslanci Národnej rady Slovenskej republiky a prezident Slovenskej republiky, (9) ktorých verejná funkcia zaniká len ztaxatívne vymedzených dôvodov určených Ústavou Slovenskej republiky.(10)] Za týchto okolností bolo možné dosiahnuť zakotvenie sankcie strany verejnej funkcie za porušenie právnej úpravy konfliktu záujmov dvoma spôsobmi: (i) buď ústavným zákonom, ktorý by priamo novelizoval Ústavu Slovenskej republiky, alebo (ii) samostatným ústavným zákonom. Delegovaný ústavodarca sa rozhodol pre druhý z týchto spôsobov, čím vytvoril priestor pre budúce interpretačné otázky.
NÁZORY PRÁVNYCH AUTORÍT K SAMOSTATNEJ ÚSTAVNEJ ÚPRAVE KONFLIKTU ZÁUJMOV
Postoj právnej vedy k Ústavnému zákonu o konflikte záujmov je ovplyvnený predovšetkým tézou taxatívnej ústavnej blankety. Podľa tejto tézy môže Národná rada Slovenskej republiky prijať iba taký ústavný zákon, na prijatie ktorého je explicitne splnomocnená. Požiadavkám tejto tézy tak vyhovuje povedzme ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu, a to v nadväznosti na čl. 51 ods. 2 a čl. 102 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Bez explicitného splnomocnenia zaraďujú zástancovia tejto tézy Ústavný zákon o konflikte záujmov medzi tzv. nepredpokladané ústavné zákony.(11) Ďalší prístup k tomuto ústavnému zákonu možno rozdeliť do troch názorových prúdov.
Prvý znich rozlišuje aj medzi samotnými nepredpokladanými ústavnými zákonmi a nezaraďuje Ústavný zákon o konflikte záujmov do rovnakej skupiny ako tzv. ad hoc účelové ústavné zákony, ktorými sa skracuje volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky.(12) Kým tieto sa označujú ako prelamovanie ústavy so záverom, že sa nimi až spochybňuje legitimita parlamentu, Ústavný zákon o konflikte záujmov je zaradený do skupiny ústavných zákonov, ktoré tematicky už v ústave zakomponované sú a patrili by priamo do textu ústavy.(13) Tento názorový prúd tak nespochybňuje samotný Ústavný zákon okonflikte záujmov, ale skôr jeho legislatívne prevedenie.(14) Ďalší názorový prúd dáva nad ústavnú úpravu konfliktu záujmov nemalé otázniky kvôli podozreniu z nekompatibility niektorých jej ustanovení s Ústavou Slovenskej republiky (v kontexte s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 152 ods. 4), vo vzťahu k ústavnej úprave však podčiarkuje sledovanie ochrany legitímneho verejného záujmu.(15)
Tretí názorový prúd už priamo spochybňuje Ústavný zákon o konflikte záujmov, a to jeho ústavnosť a tým aj možnosť aplikácie. Dôvodom má byť nesplnenie troch pojmových znakov: podmienky procedurálnej, podmienku splnomocnenia a podmienku materiálnu. Dostalo sa mu dokonca označenia quasi ústavný zákon, nenapĺňajúci znaky ústavného zákona. Do vyslovenia jehonesúladu s Ústavou Slovenskej republiky sa na neho má aplikovať čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a konštatovať jeho nepoužiteľnosť.(16)
Tá časť právnej doktríny, ktorá tézu taxatívnej ústavnej blankety neprijala, v zásade ústavnosť právnej úpravy konfliktu záujmov nespochybňuje. Tézu ústavnej blankety pritom odmieta silným argumentom: tak, ako čl. 86 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky predstavuje generálnu blanketu pre národnú radu pri vydávaní zákonov, predstavuje to isté ustanovenie generálnu blanketu pri vydávaní ústavných zákonov.(17) Tento argument navyše podporuje doterajšou ústavno-politickou praxou: „(…) nikto z doterajších nositeľov príslušnej návrhovej právomoci ani jeden jediný raz nespochybnil právomoc národnej rady prijať ústavný zákon aj bez konkrétneho zmocnenia.“
Zjavným problémom tretieho názorového prúdu je, že pri jeho konzistentnom uplatňovaní (18) sa nielenže vyhlasujú všetky sankcie uložené verejným funkcionárom za porušenie ústavnej úpravy za protiprávne (keďže do vyslovenia nesúladu Ústavného zákona o konflikte záujmov s Ústavou Slovenskej republiky sa má konštatovať jeho nepoužiteľnosť), ale spochybňuje sa dokonca legalita legislatívneho procesu na úrovni Národnej rady Slovenskej republiky. Ústavná úprava totiž v čl. 5 ods. 8 uvádza: „Ak bol do verejnej funkcie vedúceho ústredného orgánu štátnej správy, ktorý nie je členom vlády Slovenskej republiky, alebo do funkcie štátneho tajomníka vymenovaný poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, jeho mandát počas výkonu tejto verejnej funkcie nezaniká, iba sa neuplatňuje.“(19) Ak sa ale pri „quasi ústavnom zákone“ ako celku má konštatovať jeho nepoužiteľnosť, znamená to aj nepoužiteľnosť čl. 5 ods. 8. Tým pádom by podľa predloženej koncepcie náhradníci na mandát poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí sa stali štátnymi tajomníkmi, vykonávali svoj mandát bez opory v právnom poriadku. Rovnako ako je nepoužiteľný „quasi ústavný zákon“, musia byť následne nepoužiteľné aj všetky úkony „quasi náhradníkov“. To zahŕňa najmä hlasovanie v pléne Národnej rady Slovenskej republiky, v jej výboroch, legislatívna iniciatíva či predkladanie pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov. V súlade so zásadou vylúčenia absurdných záverov je preto prakticky vylúčené, aby sa takýto názorový prúd konzistentne presadil aj v aplikačnej praxi.
NÁZORY ÚSTAVNÉHO SÚDU SLOVENSKEJ REPUBLIKY
V súlade s čl. 10 ods. 2 až 4 Ústavného zákona o konflikte záujmov môže podať osoba s uloženou sankciou návrh na preskúmanie rozhodnutia ústavnému súdu. Keďže právomoc všeobecných súdov na vecné preskúmanie správnosti uloženej sankcie je ústavnou úpravou vylúčená(20), je to práve ústavný súd, ktorý k nej zaujíma kľúčové stanoviská. Relevantnými budú aj názory vyslovené k predchodcovi platnej a účinnej ústavnej úpravy, t. j. ústavnému zákonu č. 119/1995 Z. z.
Kompatibilita s ústavným systémom
V čase schválenia ústavného zákona č. 119/1995 Z. z. bol delegovaný ústavodarca oboznámený s rozhodnutím ústavného súdu, v ktorom sa konštatuje, že medzi ústavou a ústavnými zákonmi nie je rozdiel v právnej sile, a nie sú teda usporiadané vertikálne.(21) Delegovaný ústavodarca tak prijímal ústavnú úpravu konfliktu záujmov s vedomím, že pôjde o všeobecne záväzný právny predpis rovnakého stupňa právnej sily ako v prípade Ústavy Slovenskej republiky. Neskôr bol takto chápaný aj prezidentom Slovenskej republiky(22) a jeho ustanovenie vedúce k nástupu náhradníka na neuplatňovaný mandát poslanca počas výkonu funkcie štátneho tajomníka aplikoval aj Ústavný súd.(23) Ten však nemal možnosť preskúmať žiadne uznesenie prijaté podľa ústavného zákona č. 119/1995 Z. z., nakoľko počas jeho účinnosti nedošlo zo strany dohľadového orgánu (parlamentného výboru) k jeho vydaniu. (24)
Naopak, od účinnosti Ústavného zákona o konflikte záujmov bolo pred ústavným súdom vedených 180 konaní týkajúcich sa preskúmania rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov. (25) Počas dvanásťročného obdobia od účinnosti novelizovaného Ústavného zákona o konflikte záujmov nebola ani v jednom prípade naznačená potreba jeho vyradenia z ústavného systému z dôvodu jeho nesúladu s Ústavou Slovenskej republiky. Ak by chcel Ústavný súd vysloviť opačné stanovisko, nepochybne by tak učinil, keďže v ostro sledovanom náleze sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 31. mája 2017 (26) neváhal spochybniť už len samotný návrh na vydanie ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii (27) (s doplnením, že by išlo o ústavný zákon len z hľadiska formy, nie z hľadiska jeho obsahu, a s odkázaním na argumentáciu Ústavného súdu Českej republiky v tzv. kauze Melčák (28)).
Možno preto konštatovať, že nami spomenutý tretí názorový prúd sa pri ústavnej úprave konfliktu záujmov v aplikačnej praxi absolútne nepresadil. (29) Zodpovednosť verejných funkcionárov podliehajúcich ústavnej úprave konfliktu záujmov bola nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti charakterizovaná ako osobitná ústavnoprávna, (30) pričom mechanizmus uplatňovania tohto druhu verejnoprávnej zodpovednosti bol vyhodnotený ako nespochybniteľný a vzhľadom na sledovaný verejný záujem aj dostatočne legitímny a kompatibilný s ústavou. (31) Skrze jeho ustanovenia sa dokonca pripúšťa vykonanie testu ústavnosti. (32) Čo sa týka formy, ústavná úprava konfliktu záujmov je v zmysle rozhodovacej praxe Ústavného súdu obsiahnutá v právnom predpise najvyššieho stupňa právnej sily.(33) V tejto súvislosti je potrebné doplniť, že na námietku verejného funkcionára po obligatórnom uložení sankcie (smerujúcu k primeranosti ukladania sankcií a spochybňujúcu ústavnosť čl. 9 ods. 16 (34)) bolo vyslovené jasné stanovisko: „[dohľadový orgán] napadnutým rozhodnutím postupoval v plnom súlade s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona. To napokon nenamieta ani navrhovateľka. Výbor nebol oprávnený posudzovať ústavnosť navrhovateľkou namietaného porušenia ustanovení ústavného zákona. Takúto právomoc nemá ani ústavný súd, lebo z ustanovenia čl. 125 ods. 1 ústavy vyplýva právomoc ústavného súdu posudzovať súlad právnych noriem nerovnakej právnej sily. Ani ústavný súd preto nemôže posudzovať súlad ústavného zákona s ústavou.“ (35)
Prirodzene, Ústavný zákon o konflikte záujmov sa zo strany ústavného súdu nevyhol ani kritike. Táto kritika však bola zameraná (minimálne implicitne) na jeho legislatívnu kvalitu, (36) ako aj nedokonalosť.(37) Je však zrejmé, že táto kritika nesmeruje k spochybneniu jeho ústavnosti, ale skôr predstavuje dobre mienené odporúčania delegovanému ústavodarcovi pri možnej novelizácii ústavnej úpravy.
Vzťah ústavnej úpravy konfliktu záujmov k čl. 152 ods. 4 ústavy
Text Ústavy Slovenskej republiky sa o ústavných zákonoch zmieňuje na viacerých miestach. Jedným z nich je aj čl. 152 ods. 4 v rámci prechodných a záverečných ustanovení: „Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.“ Čl. 152 ods. 4 bol zo strany ústavného súdu v krátkom časovom slede označený za všeobecné interpretačné pravidlo, (38) avšak stým, že toto všeobecné interpretačné pravidlo je možné uplatniť iba u všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou nižšou ako ústava sama.(39) (40) V nadväznosti na tento názor by sa mohlo zdať, že ústavný súd naň nebude odkazovať pri uplatňovaní Ústavného zákona o konflikte záujmov, nakoľko aj v zmysle vyššie citovanej rozhodovacej praxe ide o všeobecne záväzný právny predpis najvyššieho stupňa právnej sily.
V októbri 2007 sa ústavný súd rozhodol pristúpiť k zrušeniu rozhodnutia prijatého podľa ústavnej úpravy netypickou cestou: v konaní o sťažnostiach, a nie v konaní o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov. Preskúmavaný prípad sa týkal uloženia pokuty v nesprávnej výške, t. j. nad rámec sumy vypočítanej v zmysle ústavnej úpravy. Ústavný súd najprv odmietol návrh verejných funkcionárov na preskúmanie rozhodnutia dohľadového orgánu z dôvodu, že v zmysle § 73a a § 73b zákona č. 38/1993 Z. z. oorganizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov nemôže byť otázka výšky pokuty predmetom tohto konania. Verejných funkcionárov následne odkázal na čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky a individuálnu sťažnosť, (41) aby v tomto konaní rozhodol o porušení základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, o zrušení rozhodnutia dohľadového orgánu a o vrátení veci na ďalšie konanie. (42) Odôvodnenie nálezov obsahuje okrem iného aj odkaz na čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky: „Citované ustanovenie (…) má v štruktúre ústavných noriem charakter generálneho princípu výkladu a uplatňovania práva, pričom z jeho textu vyplýva, že sa vzťahuje aj na výklad a uplatňovanie ústavných zákonov. Inak povedané aj príslušné ustanovenia ústavného zákona o ochrane verejného záujmu treba vykladať a uplatňovať tak, aby ich výklad a aplikácia boli v súlade s ústavou, t. j. aj v súlade s obsahom a kvalitou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovanú čl. 46 ods. 1 ústavy.“
Niekoľko mesiacov po odkaze na čl. 152 ods. 4 v rámci individuálnej sťažnosti naň ústavný súd odkázal aj v konaní o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov. V posudzovanej veci išlo o uloženie pokuty vo výške mesačného platu verejného funkcionára (člena Súdnej rady Slovenskej republiky), ktorému však za výkon funkcie neprináležala žiadna odmena. (43) Dohľadový orgán aplikoval čl. 9 ods. 16 ústavnej úpravy tak, že pokuta činila priemernú nominálnu mesačnú mzdu v hospodárstve Slovenskej republiky. Táto interpretácia bola ústavným súdom posúdená ako extenzívna, ale ústavne konformná: „(…) ak by porušovanie povinností a obmedzení ustanovených verejným funkcionárom (…) nebolo možné vo vzťahu k niektorým z týchto verejných funkcionárov sankcionovať uložením pokuty, tak by nebolo možné naplniť ani jeho účel. Vo vzťahu k členom súdnej rady by ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. mal charakter imperfektného právneho predpisu deklaratórnej povahy. (…) výbor pri určení výšky pokuty postupoval správne a interpretoval dotknuté ustanovenia ústavného zákona ústavne konformným spôsobom (čl. 152 (44) ods. 4 ústavy).“ (45) Zvolená argumentácia kontrastuje s názorom, ku ktorému sa opätovne prihlásilo plénum ústavného súdu tri mesiace predtým: „Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. (46)
Ústavný súd si mohol vybrať medzi interpretáciou, ktorá zabezpečí plnohodnotnejšiu realizáciu ústavných práv dotknutého verejného funkcionára, ateleologickým výkladom nadväzujúcim na účel Ústavného zákona o konflikte záujmov. Prihlásil sa k teleologického výkladu, čím dostal účel osobitnej ústavnej úpravy prednosť. Prednosť účelu osobitnej ústavnej úpravy je pozoruhodná v tom, že bola zvolená po opomenutí zásadnej skutočnosti: finančná pokuta je len jednou zo sankcií zavedených ústavnou úpravou konfliktu záujmov. Nemôže preto obstáť tvrdenie, že ak by sa zvolila interpretácia zabezpečujúca plnohodnotnejšiu realizáciu ústavných práv verejného funkcionára, tak by mal Ústavný zákon o konflikte záujmov vo vzťahu k členom súdnej rady charakter imperfektného právneho predpisu deklaratórnej povahy, lebo aj pri týchto verejných funkcionároch prichádzala po splnení predpísaných podmienok do úvahy najvyššia sankcia v podobe straty verejnej funkcie.
K ďalšiemu odkazovaniu na čl. 152 ods. 4 došlo pri procesných pochybeniach dohľadového orgánu: nesprávne a nedostatočne zistený skutkový stav, (47) s dôrazom na základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. (48) Odkaz na čl. 152 ods. 4 nájdeme tiež pri náleze vo veci nesprávne vypočítanej výšky pokuty, (49) ako aj pri náleze kritizujúcom skutočnosť, že dohľadový orgán vo svojom rozhodnutí generálne odmietol všetky námietky verejného funkcionára výlučne s tým, že „tieto námietky považoval za nedôvodné“. Do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky totiž patrí aj právo dotknutej osoby na náležité odôvodenie rozhodnutia týkajúceho sa jej veci. (50)
Ústavný zákon ako lex specialis
Rozhodnutia zaoberajúce sa ústavnou úpravou konfliktu záujmov, pri ktorých ústavný súd odkazoval na čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky majú spoločné to, že v nich išlo o konanie dohľadových orgánov mimo ich právomoci, resp. po nesprávnej aplikácii procesných ustanovení.
Bolo by veľkým a nesprávnym zjednodušením povedať, že Ústavný súd teda aplikuje čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky na procesnoprávne ustanovenia obsiahnuté v ústavnej úprave konfliktu záujmov. Medzi procesnoprávne ustanovenia totiž patrí aj obligatórny mechanizmus ukladania sankcií (čl. 9 ods. 6 a 10 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.): „Zároveň ústavodarca s nesplnením alebo porušením povinnosti alebo obmedzenia (…) spojil obligatórny právny následok vo forme sankcie – pokuty, prípadne straty mandátu alebo verejnej funkcie. V prípade opakovaného nesplnenia alebo porušenia povinnosti alebo obmedzenia (…) zo strany verejného funkcionára, ak sa v predchádzajúcom konaní proti verejnému funkcionárovi právoplatne rozhodlo, že nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie (…), je príslušný (podľa ústavného zákona) orgán verejnej moci (napr. výbor) povinný obligatórne uložiť sankciu straty mandátu alebo verejnej funkcie.“(51) Keď bol tento obligatórny mechanizmus namietaný v konaní pred ústavným súdom zo strany verejného funkcionára ako neprimeraný, diskriminačný a v rozpore so základnými zásadami vyjadrenými v Ústave Slovenskej republiky z dôvodu nezohľadňovania okolností daného prípadu, Ústavný súd naň čl. 152 ods. 4 odmietol aplikovať: „(...) ústavný zákon nedáva možnosť orgánom, ktoré rozhodujú o porušení povinností verejnými funkcionármi podľa tohto ústavného zákona (…), odpustiť uloženie pokuty, príp. ju zmierniť (znížiť jej výšku) s ohľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci.“ Ústavný súd sa výslovne vyjadril, že síce nemá dôvod spochybňovať námietky smerujúce proti diskriminačnému a neproporcionálnemu pôsobeniu označených ustanovení, ktoré ustanovujú výšku pokuty, resp. spôsob jej výpočtu, no nemá ani dôvod zaujímať k nim stanovisko. Ústava, Ústavný zákon o konflikte záujmov a ani zákon o ústavnom súde mu totiž vo vzťahu k takto uloženým pokutám nepriznáva moderačné oprávnenie. Ak bola výška pokuty uložená v súlade s príslušnými časťami ústavnej úpravy, Ústavný súd ju musí rešpektovať ako vecne správnu a z ústavného hľadiska nespochybniteľnú: „Ústavný súd je totiž tiež štátny orgán (nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti), ktorý je viazaný ústavou. V čl. 2 ods. 2 ústavy je explicitne vyjadrený jeden zo základných princípov právneho štátu, v zmysle ktorého môžu štátne orgány (a teda aj ústavný súd) konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd sa musí dôsledne riadiť vymedzením svojich právomocí (…), a preto nemôže ani vo veci navrhovateľa rozhodnúť nad rámec svojich právomocí.“(52)
Tieto názory sa zreteľne odlišujú od prípadov, keď Ústavný súd poukazuje na to, že ani v modernom právnom štáte sa nemožno vyhnúť medzerám či iným nedostatkom v zákonných právnych predpisoch, pričom orgány aplikujúce právo, a spomedzi nich osobitne sudcov upozorňuje, že sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojou interpretáciou odstraňovať: „Sudca pri interpretácii normy (…) nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pri tom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy).“(53) Ak Ústavný súd dospeje k názoru, že sankčný mechanizmus obsiahnutý na zákonnej úrovni nie je v súlade s princípom proporcionality, neváha a v príslušnom konaní rozhodne o jeho nesúlade s čl.1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. (54) (55)
Hmotnoprávne ustanovenia (predovšetkým povinnosti a obmedzenia verejných funkcionárov uvedené v čl. 4 až 8 Ústavného zákona o konflikte záujmov) doposiaľ neboli zo strany Ústavného súdu spochybnené s odkazom na čl. 152 ods. 4. Viaceré hmotnoprávne ustanovenia sa však dostávajú do priamej kolízie so základnými právami a slobodami garantovanými práve (aj keď nielen) Ústavou Slovenskej republiky. Typickým príkladom sú tzv. post-zamestnanecké obmedzenia zahrnuté v čl. 8 ústavnej úpravy, verzus základné právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. (56) Vybraným verejným funkcionárom sa vo vzťahu k vymedzeným subjektom počas jedného roka od skončenia výkonu verejnej funkcie zakazuje napríklad pôsobenie vo funkcii riadiaceho, kontrolného alebo dozorného orgánu týchto osôb; verejnému funkcionárovi sa v uvedenom období tiež zakazuje zamestnanie v pracovnom pomere alebo obdobnom pracovnoprávnom vzťahu u týchto osôb, ak by jeho mesačná odmena v tomto zamestnaní bola vyššia ako 10-násobok minimálnej mzdy. Kolidovanie nájdeme aj pri zákaze byť spoločníkom, členom alebo akcionárom u týchto osôb verzus základné právo vlastniť majetok.
Prirodzene, menované základné práva nepatria k absolútnym právam, t. j. pri ktorých jeneprípustná možnosť vyvažovania, resp. existencia legitímneho obmedzenia (zásahu). (57) modifikovaný test proporcionality. Ten možno charakterizovať ako požiadavku kladenú na verejnú moc, aby nezasahovala do ústavou chránených právnych pozícii v iných ako nevyhnutnýchIde o relatívne základné práva, s ktorými sa môže dostať do konfliktu iné základné právo či verejný záujem. Pri takomto strete uplatňuje Ústavný súd okrem iného aj všeobecný test proporcionality a modifikovaný test proporcionality. Ten možno charakterizovať ako požiadavku kladenú na verejnú moc, aby nezasahovala do ústavou chránených právnych pozícii v iných ako nevyhnutných prípadoch. (58)
Pri posudzovaní obmedzenia základného práva hmotnoprávnym ustanovením z Ústavného zákona o konflikte záujmov sa javí, že ústavný súd sa nevydáva cestou rovnakého metodologického prístupu. V konaní o ústavnej sťažnosti už ústavný súd uviedol, že povinnosti a obmedzenia vyplývajúce pre verejných funkcionárov sú stanovené v právnom predpise rovnakej právnej sily ako ústava sama. Dôsledkom následne je, že tento všeobecne záväzný právny predpis je potrebné interpretovať ako zúženie rozsahu ochrany, ktorú poskytuje základné právo inak zaručené v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vo vzťahu k vymedzeným verejným funkcionárom. Dochádza k tomu v zmysle zásady, že špeciálna norma predchádza norme všeobecnej: lex specialis derogat legi generali. (59) Takáto interpretácia znamená, že pri obmedzovaní niektorého základného ľudského práva ústavnou úpravou konfliktu záujmov už Ústavný súd nebude postupovať podľa krokov, ktoré tvoria test proporcionality – a rovnaký záver platí aj pre test racionality, ktorý by sa mal aplikovať, ak sú v hre hospodárske, sociálne a kultúrne práva. (60)
Lex specialis a lex posterior generalis
Chápajúc Ústavný zákon o konflikte záujmov ako lex specialis môže byť Ústavný súd postavený pred interpretačný problém, ktorý bezprostredne súvisí s polylegálnym charakterom slovenského ústavného systému. Tým je otázka, či by mala dostať interpretačnú a aplikačnú prednosť ústavná úprava konfliktu záujmov aj vtedy, keď delegovaný ústavodarca novelizuje Ústavu Slovenskej republiky v obsahovom protiklade s Ústavným zákonom o konflikte záujmov. Po priamej novelizácii Ústavy Slovenskej republiky ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z. je možné si všimnúť, že takáto konštrukcia nie je iba hypotetická.
Čl. 141a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky sa novelou zmenil tak, že výkon funkcie predsedu Súdnej rady sa stal nezlučiteľný okrem iného aj s členstvom v riadiacom alebo kontrolnom orgáne právnickej osoby vykonávajúcej podnikateľskú činnosť. Čl. 5 ods. 2 Ústavného zákona o konflikte záujmov hovorí prakticky to isté. Verejný funkcionár, ktorým je inak predseda Súdnej rady podľa Čl. 2 ods. 1 písm. g), nesmie byť členom riadiaceho alebo kontrolného orgánu právnickej osoby, ktorá bola zriadená na výkon podnikateľskej činnosti. Slovo „inak“ pridávame zámerne kvôli zneniu čl. 2 ods. 2 Ústavného zákona o konflikte záujmov: „Na členov Súdnej rady Slovenskej republiky sa nevzťahujú ustanovenia (…) čl. 5.“ Vylúčenie čl. 5 en bloc dokonca znamená, že na predsedu Súdnej rady sa nemá vzťahovať ani čl. 5 ods. 1: „ Verejný funkcionár nesmie vykonávať funkcie, zamestnania a činnosti, ktoré sú nezlučiteľné s funkciou verejného funkcionára podľa Ústavy Slovenskej republiky a zákonov.“ Inými slovami, Ústava Slovenskej republiky pri predsedovi Súdnej rady vytvorila nezlučiteľnosť, táto nezlučiteľnosť je aj v čl. 5 ods. 2, ale osobitný článok Ústavného zákona o konflikte záujmov acontrario hovorí, že na predsedu Súdnej rady sa inkompatibilita podľa Ústavy Slovenskej republiky (a Ústavného zákona o konflikte záujmov) nevzťahuje. V takejto situácii by sa Ústavný súd mohol prikloniť buď k pravidlu lex posterior generalis non derogat legi priori speciali, (61) alebo k zásade harmonickej interpretácie, podľa ktorej sa majú ustanovenia právneho textu interpretovať spôsobom, ktorý nebude vzájomne odporujúci. (62) Z nášho pohľadu ide o omyl delegovaného ústavodarcu pri formulovaní čl. 2 ods. 2 Ústavného zákona o konflikte záujmov, ktorý si zrejme neuvedomil možné ďalekosiahle dôsledky absolútneho vylúčenia čl. 5 pri členoch Súdnej rady.
ZÁVER
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zvýrazňuje, že ústava predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem, pričom ustanovenia ústavy sa vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem. V nadväznosti na to, že podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov v súlade s touto ústavou bolo otázne, či do množiny spomínaných „všetkých relevantných ústavných noriem“ patria aj ústavné normy obsiahnuté v Ústavnom zákone o konflikte záujmov. Tento ústavný zákon bol totiž časťou slovenskej právnej vedy spochybňovaný až do takej miery, že bol označený za nekompatibilný s Ústavou Slovenskej republiky a do vyslovenia jeho nesúladu s ňou sa na neho má aplikovať práve čl. 152 ods. 4 a konštatovať jeho nepoužiteľnosť.
Po preskúmaní rozhodovacej činnosti Ústavného súdu možno konštatovať, že Ústavný zákon o konflikte záujmov je ním vnímaný zasadne odlišným spôsobom. Zo stanovísk tohto orgánu vyplýva, že ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky je potrebné vysvetľovať a uplatňovať aj v súvislosti s ústavnými normami, ktoré tvoria Ústavný zákon o konflikte záujmov. Nenachádzame žiadne odporúčania či náznaky smerom k delegovanému ústavodarcovi, aby bola ústavná úprava v súčasnej podobe vyradená z ústavného systému. Práve naopak, z interpretačného hľadiska sa javí, že Ústavný súd ho vníma vo vzťahu k Ústave Slovenskej republiky ako lex specialis, pretože inak by pri konkrétnej otvorenej otázke neuprednostnil účel, ktorý tento predpis sleduje, ale priklonil by sa kuprednostneniu interpretácie zabezpečujúcej plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb, t. j. k požiadavke vyplývajúcej zo zásady ústavne konformného výkladu. Pokiaľ sa pri rozhodnutiach venujúcich sa ústavnej úprave konfliktu záujmov objavuje odkaz na čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, je to v súvislosti s nesprávnym výkonom právomocí príslušného dohľadového orgánu (nesprávny výpočet výšky pokuty, nesprávne a nedostatočne zistený skutkový stav, chabé odôvodnenie rozhodnutia). Podľa nášho názoru by postačoval odkaz na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko nesprávny výkon právomoci orgánu verejnej moci predstavuje zároveň vybočenie z príkazu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ani vzťah Ústavy Slovenskej republiky a Ústavného zákona o konflikte záujmov ako všeobecnej a špeciálnej ústavnej úpravy totiž neznamená, že špeciálna úprava zrušuje úpravu všeobecnú. Dochádza len k prednosti aplikácie špeciálnej úpravy na prípady zahrnuté pod jej režim, avšak všeobecná úprava sa naďalej vzťahuje na zvyšné prípady. (63) A tým je aj príkaz adresovaný všetkým orgánom verejnej moci na základe čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Otvorenou otázkou ostáva, či Ústavný súd priradí ústavnej úprave konfliktu záujmov aplikačnú prednosť, ak by došlo k takej prípadnej novelizácii Ústavy Slovenskej republiky, ktorá sa bude z obsahového hľadiska líšiť od príslušnej časti ústavnej úpravy konfliktu záujmov, a to v zmysle zásady lex posterior generalis non derogat legi priori speciali.
Poznámky
- 1) Tento príspevok je výsledkom riešenia projektu „Úloha súdnictva pri formovaní spoločného európskeho ústavného dedičstva a identity“, ktorý je financovaný Vedeckou grantovou agentúrou Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky a Slovenskej akadémie vied (projekt č. 1/0884/17).
- 2) OROSZ, L.: Ústavný systém Slovenskej republiky – Všeobecná charakteristika, hodnotenie, perspektívy, s. 67.
- 3) Schválením ústavného zákona č. 70/1994 Z. z. o skrátení volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky dňa 17. marca 1994.
- 4) V znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „Ústavný zákon o konflikte záujmov“).
- 5) Napríklad nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (v ďalšom texte len „Ústavný súd) sp. zn. III. ÚS 24/07 zo 17. apríla 2007, nález sp. zn. I. ÚS 93/07 z 5. júna 2008 alebo uznesenie sp. zn. III. ÚS 141/2010 zo 4. mája 2010.
- 6) Pozri uznesenie Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 169/08 z 3. septembra 2008, uznesenie sp. zn. I. ÚS 234/09 zo 17. augusta 2009 alebo uznesenie sp. zn. IV. ÚS 511/2012 z 9. októbra 2012.
- 7) „V prípade opakovaného nesplnenia alebo porušenia povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom alebo zákonom zo strany verejného funkcionára, ak sa v predchádzajúcom konaní proti verejnému funkcionárovi právoplatne rozhodlo, že nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, je príslušný (podľa ústavného zákona) orgán verejnej moci (napr. výbor) povinný obligatórne uložiť sankciu straty mandátu alebo verejnej funkcie. Finančná pokuta by pri opakovanom konštatovaní nesplnenia alebo porušenia povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného týmto ústavným zákonom alebo zákonom a obligatórnom uložení sankcie v podobe straty mandátu alebo verejnej funkcie neplnila svoj preventívny účel. Represívny účel plní sankcia v podobe straty mandátu alebo verejnej funkcie.“ Nález Ústavného súdu sp. zn II. ÚS 185/2014 z 13. novembra 2014, bod 16, rovnako nález sp. zn. I. ÚS 667/2016 z 30. novembra 2016, bod 19.
- 8) Dôvodová správa k ústavnému zákonu č. 119/1995 Z. z. uvádza: „Navrhované legislatívne riešenie formou ústavného zákona je potrebné preto, že jednotlivými uvažovanými ustanoveniami má dôjsť k modifikácii viacerých ustanovení platnej ústavy.“
- 9) Čl. 2 ods. 1 písm. a) a b) v spojení s čl. 3 ods. 1 Ústavného zákona o konflikte záujmov.
- 10) K zániku mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky pozri čl. 81a, ako aj čl. 137 ods. 3, k zániku funkcie prezidenta Slovenskej republiky čl. 105 ods. 2, čl. 106 a čl. 107 Ústavy Slovenskej republiky.
- 11) Napríklad BALOG, B.: Ústavné zákony v právnom poriadku Slovenskej republiky, s. 1578 v nadväznosti na PRUSÁK, J.: Zákon a konštitucionalizmus, s. 139 a 140.
- 12) Ústavný zákon č. 70/1994 Z. z., ústavný zákon č. 82/2006 Z. z., ústavný zákon č. 230/2011 Z. z.
- 13) Ďalšími sú ústavný zákon č. 397/2004 Z. z. o spolupráci Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky v záležitostiach Európskej únie a ústavný zákon č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti.
- 14) Napríklad NIKODÝM, D.: Ústavná legislatíva a otvorené problémy, s. 9.
- 15) OROSZ, L.: Ústavný systém Slovenskej republiky – Všeobecná charakteristika, hodnotenie, perspektívy, s. 79 a 97.
- 16) Pozri predovšetkým BREICHOVÁ LAPČÁKOVÁ, M.: Neústavné ústavné zákony? – II. časť, s. 181–192.
- 17) Prominentne PROCHÁZKA, R.: Ľud a sudcovia v konstitučnej demokracii, s. 19 – 23, k názoru o adekvátnom spôsobe doplnenia právomocí parlamentného výboru ako dohľadového orgánu do ústavného systému Slovenskej republiky DOBRÍK, Ľ.: Trojdelenie moci, teória a prax v realite jedného ústavného konania; Justičná revue, 63, 2011, č. 11, s. 1652 – 1661.
- 18) Tretí názorový prúd totiž spochybňuje Ústavný zákon o konflikte záujmov ako celok, nie jeho určité ustanovenie ako napríklad L. Orosz pri čl. 2 ods. 2 ústavného zákona č. 397/2004 Z. z.: „(…) dôsledná aplikácia čl. 152 ods. 4 Ústavy na čl. 2 ods. 2 tohto ústavného zákona viesť k jeho vyradeniu z uplatňovania, t. j. k jeho obsolétnosti.“ K celkovému kontextu pozri OROSZ, L.: K problémom kompatibility ústavného systému Slovenskej republiky. Justičná revue 57, 2005, č. 3, s. 323 – 341.
- 19) Čl. 77 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky hovorí len očlenovi vlády: „Ak bol poslanec vymenovaný za člena vlády Slovenskej republiky, jeho mandát poslanca počas výkonu tejto funkcie nezaniká, iba sa neuplatňuje.“
- 20) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 90/2008 z 3. septembra 2008. Podobne aj uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 11 S/137/2010 z 30. novembra 2011: „(…) ide o osobitý zákon, v ktorom je upravená vecná (ale i miestna) príslušnosť súdu (právomoc) pre celú Slovenskú republiku, a to ústavného súdu (čl. 10 ods. 3 úst. zákona) i na preskúmanie rozhodnutia obecného zastupiteľstva žalovanej o uložení pokuty žalobcovi. Zo žiadneho ustanovenia ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. nevyplýva vecná príslušnosť civilného súdu konať a rozhodovať v konaní správneho súdnictva podľa piatej hlavy Občianskeho súdneho poriadku vo veci starostu obci, ak ide o rozhodnutie v súvislosti s porušením alebo nesplnením povinnosti podľa tohto zákona.“
- 21) Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 39/93 z 2. júna 1993.
- 22) Pozri uznesenie Ústavného súdu PL. ÚS 41/95 zo 7. novembra 1996.
- 23) Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 85/01 z 19. decembra 2001.
- 24) Všeobecná časť dôvodovej správy k návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (III. volebné obdobie, parlamentná tlač 547).
- 25) Údaje čerpané zwebového sídla ústavného súdu https://www.ustavnysud.sk/vyhladavanie- rozhodnuti k 31. decembru 2017.
- 26) Predovšetkým v časti III.2.1 „K právnej povahe uznesenia národnej rady prijatého na základe čl. 86 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky a jeho právnym účinkom“.
- 27) Návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii zo dňa 4. novembra 2016, parlamentná tlač 318. Dostupné na http://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/cpt&ZakZborID=13&CisObdobia=7&ID=318.
- 28) Išlo o prelomové rozhodnutie sp. zn. PL. ÚS 27/09 z 10. septembra 2009, ktorým bol zrušený ústavný zákon č. 195/2009 Sb. o zkrácení pátého volebního období Poslanecké sněmovny Parlamentu České republiky.
- 29) O čom podobne svedčí postoj Ústavného súdu k inému tzv. nepredpokladanému ústavnému zákonu – ústavnému zákonu č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti: „Rovnako tak má ústavný súd primeraný rešpekt k základnému cieľu sledovanému ústavným zákonom č. 493/2011 Z. z. (…), ktorým je dosiahnutie dlhodobej udržateľnosti finančného hospodárenia Slovenskej republiky.“ Nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 27/2015 z 25. novembra 2015.
- 30) Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 460/2010 z 20. decembra 2010 alebo uznesenie sp. zn. IV. ÚS 613/2013 z 3. októbra 2013.
- 31) Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/08 z 10. apríla 2008 a nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 114/08 z 27. mája 2008.
- 32) Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 436/2014 z 24. júla 2014 a I. ÚS 421/2014 z 13. augusta 2014.
- 33) Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 460/2010 z 20. decembra 2010, uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/08 z 10. apríla 2008, nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 114/08 z 27. mája 2008, nález sp. zn. I. ÚS 252/07 z 1. októbra 2008.
- 34) čl. 9 ods. 1 písm. a), je nižší ako priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, pri výpočte sumy podľa odseku 10 [suma uloženej pokuty] sa za mesačný plat považuje priemerná nominálna mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za uplynulý kalendárny rok.“
- 35) Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 109/08 zo 6. marca 2008.
- 36) „Nad rámec uvedenej argumentácie ústavný súd dodáva, že nie je jeho úlohou posudzovať legislatívnu kvalitu ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Zároveň konštatuje, že nemá moderačné oprávnenie, a preto nemôže rozlišovať medzi závažným a menej závažným porušením povinností vyplývajúcich pre verejného funkcionára z ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., a v nadväznosti na to prípadne znížiť pokutu javiacu sa ako neprimerane vysokú.“ Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 69/2012 z 2. februára 2012.
- 37) „(…) nemožno vylúčiť vznik takej situácie, keď v dôsledku nedodržania poriadkovej lehoty dôjde ku kumulácii konaní (…) vo vzťahu k tomu istému verejnému funkcionárovi, a to prípadne aj za rôzne volebné (funkčné) obdobia, ktorá je spojená s reálnou hrozbou uloženia najprísnejšej sankcie. Negatívne právne dôsledky vzniku takejto situácie, ktorému nepochybne napomáha aj nedokonalosť ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, ale nemožno odstraňovať takým výkladom jeho ustanovení, ktorý by bol v rozpore s účelom tohto ústavného zákona a verejnoprospešnými cieľmi, ktoré sa ním sledujú.“ Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 789/2016.
- 38) Nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. marca 1999.
- 39) Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 30/1999 z 28. júna 1999.
- 40) Na tomto mieste je vhodné podotknúť, že časť právnej vedy označenie čl. 152 ods. 4 za všeobecné interpretačné pravidlo odmieta. Opiera sa nielen o systematický výklad (argument per rubricam), ale aj o znenie ako také, keď podľa jej názoru prvý odsek predmetného článku vcelku jednoznačne vymedzuje svoju pôsobnosť práve na predpisy, ktoré boli v Slovenskej republike súčasťou platného práva včase prijatia ústavy. Pozri PROCHÁZKA, R.: Ľud a sudcovia v konstitučnej demokracii, s. 37.
- 41) Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 21/07 zo 7. marca 2007, rovnako uznesenie sp. zn. III. ÚS 25/07 zo 7. marca 2007.
- 42) Nález Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 125/07 zo 4. októbra 2007, rovnako nález sp. zn. IV. ÚS 136/07 zo 4. októbra 2007 a nález sp. zn. I. ÚS 252/07 z 1. októbra 2008.
- 43) § 8 ods. 1 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 22. decembra 2008: „Funkcia člena súdnej rady nie je spojená s nárokom na odmenu.“
- 44) Zverejnené znenie uznesenia Ústavného súdu odkazuje na čl. 142 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, čo hodnotíme ako zrejmú chybu v písaní, nakoľko čl. 142 sa prejedávaného prípadu netýkal, a v tom čase (a ani v súčasnosti) neobsahoval žiadny odsek 4.
- 45) Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/08 z 10. apríla 2008, rovnako uznesenie sp. zn. III. ÚS 114/08 z 27. mája 2008.
- 46) Pozri zjednocujúce stanovisko sp. zn. PLz. ÚS 1/08 zo 16. januára 2008.
- 47) V konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov má dohľadový orgán „povinnosť zistiť skutočný stav veci“ (nález Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 380/2012 z 12. septembra 2012). V inom rozhodnutí Ústavný súd hovorí o povinnosti „dostatočne zistiť skutkový stav“ (nález sp. zn. I. ÚS 45/2011 z 9. marca 2011).
- 48) Nález Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 278/08 z 5. marca 2009.
- 49) Nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 463/2015 z 11. februára 2016 prijatý po zjednocujúcom stanovisku pléna PLz ÚS 1/2016 z 3. februára 2016.
- 50) Nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 69/2017 z 22. júna 2017.
- 51) Bod 16 nálezu Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 185/2014 z 13. novembra 2014 a bod 21 nálezu sp. zn. II. ÚS 878/2014 z 11. júna 2015.
- 52) Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 511/2012 z 9. októbra 2012, rovnako uznesenie sp. zn. IV. ÚS 716/2013 z 12. decembra 2013. Prvú citovanú časť zopakoval Ústavný súd aj v uznesení sp. zn. II. ÚS 771/2014 zo 6. novembra 2014.
- 53) Pozri mutatis mutandis uznesenie Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11. októbra 2007.
- 54) Nález Ústavného súdu PL. ÚS 67/07 zo 6. februára 2008.
- 55) Porovnaj prístup k obligatórnemu mechanizmu ukladania sankcií v prípade jeho zakotvenia na zákonnej úrovni zo strany všeobecných súdov: „(…) ani zákonná dikcia (…), ktorá stanovila sankciu v rigoróznej výške 5% zo zmluvnej ceny, nedáva podklad pre záver, že správny orgán a najmä súd nemôže posudzovať výšku sankcie vo vzájomnej súvislosti [a] prihliadať na povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti. Ide pritom o požiadavku prísnej individualizácie sankcie. Právna istota a spravodlivosť, ako princípy materiálneho právneho štátu nepripúšťajú v individuálnych prípadoch aplikovanie sankcií, ktoré sú zjavne neproporcionálne a neprimerané povahe skutku a jeho dôsledkom, a to ani v prípade, ak zákonodarca vyjadril sankciu takou výlučnou úpravou.“ Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžf/85/2012 z 28. mája 2013.
- 56) Čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
- 57) BARTOŇ, M.: Základní práva, s. 75.
- 58) DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax, s. 154 a 155.
- 59) Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 576/2012 z 13. decembra 2012, bod 4. 2.
- 60) K prístupu Ústavného súdu pozri napríklad nález sp. zn. PL. ÚS 14 /2014 zo 4. novembra 2015.
- 61) K jej použitiu súdmi pozri napríklad bod 35 rozsudku Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 1 As 162/2014 z 28. mája 2015.
- 62) SCALIA, A., GARNER, B. A.: Reading Law: The Interpretation of Legal Texts, s. 180.
- 63) Tamtiež, s. 184.
Autor
Mgr. Vincent Bujňák