Kolega Mgr. Viliam Poništ, PhD. (ďalej len „autor“) v Bulletine slovenskej advokácie č. 1-2/2020 v článku pod názvom Urážlivý jazyk podaní v civilnom sporovom konaní načal zaujímavú a nepochybne aktuálnu tému, s ktorou som sa zatiaľ v odbornej literatúre nestretol.
Podľa autora sa v civilnom súdnom konaní od strán sporu, ale aj od súdu samotného očakáva dodržiavanie elementárnych pravidiel slušnosti, ako aj dodržiavanie dôstojnosti samotného konania. Používanie urážlivého a expresívneho jazyka je preto nežiaduce. Zo záverov autora vyplýva, že sa k problematike urážlivých podaní stavajú Ústavný súd SR (ďalej len „ústavný súd“), ale aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) inak ako všeobecné súdy. Kým ústavný súd a ESĽP považujú urážlivé podanie za zneužitie práva na podanie sťažnosti (čo vedie k jej odmietnutiu), zatiaľ v rámci všeobecného súdnictva hrozí strane „iba“ poriadková pokuta (nie teda odopretie poskytnutia súdnej ochrany).
Začnem tým, že výraz „urážlivý“ v mojom ponímaní slovenského jazyka označuje niekoho, kto je vo zvýšenej miere náchylný uraziť sa. Nejde teda o niekoho, kto toho druhého uráža, lebo ten nie je podľa mňa urážlivý, ale urážajúci.
Bez ohľadu na to, ako chápem význam slova „urážlivý“ ja, podľa Slovníka slovenského jazyka urážlivý je jednak ten, kto spôsobuje (vyvoláva) urážku, ale aj ten, kto sa ľahko uráža (urazí). Inými slovami, tento výraz má jednak ten význam, ktorý mu pripisujem ja, ale aj ten význam, v akom ho používa autor.
Chcem v ďalšom uviesť konkrétny prípad z rozhodovacej praxe ústavného súdu, ktorý dobre ilustruje inú (autorom neriešenú) stránku problematiky urážlivých podaní.
Ide o vec, ktorú ústavný súd riešil v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 379/09.
Uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 379/09-21 z 12. novembra 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“) zastúpenej advokátom JUDr. J. D. z B. (ďalej len „právny zástupca“) vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom SR (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Sžz 1/2008.
Následným nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 379/09-126 z 19. októbra 2010 bolo rozhodnuté vo veci samej tak, že sa sťažnosti sťažovateľky nevyhovuje. Text nálezu bol uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky za rok 2010 pod č. 56/2010.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu 14. septembra 2009 právny zástupca sťažovateľky podrobne popisoval priebeh pojednávania na najvyššom súde 18. júna 2009 s tým, že (okrem iného) aj v spôsobe výsluchu svedka zo strany predsedu senátu najvyššieho súdu videl porušenie práv sťažovateľky. Uviedol, že ním položenú druhú otázku si predseda senátu nechal siahodlho objasňovať, pričom „Kládol doplňujúce otázky, ktoré by sa aj medzi gentlemanmi nedali výstižne pomenovať bez použitia prívlastku «idiotské», aby ťahal čas, vytváral svedkovi čo najdlhšiu príležitosť pre úvahu, čo odpovie.“
Podľa môjho presvedčenia právny zástupca sťažovateľky tým, že v podaní adresovanom ústavnému súdu označil otázky kladené predsedom senátu najvyššieho súdu svedkovi pri výsluchu za idiotské, urobil hrubo urážlivé podanie v zmysle vtedy platného § 53 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého tomu, kto marí uplatnenie základného práva iného účastníka konania alebo kto hrubo sťažuje postup konania tým, že sa neustanoví na súd, hoci naň bol riadne a včas predvolaný a svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami, alebo kto neposlúchne príkaz súdu, alebo kto ruší poriadok, alebo kto urobí hrubo urážlivé podanie, môže súd uložiť uznesením poriadkovú pokutu do výšky 820 eur. Rovnako dnes podľa § 102 ods. 1 písm. e) a ods. 2 Civilného sporového poriadku súd môže uložiť poriadkovú pokutu tomu, kto sťažuje postup konania najmä tým, že urobí hrubo urážlivé podanie. Výšku poriadkovej pokuty určuje súd s prihliadnutím na povahu porušenej povinnosti; poriadkovú pokutu možno uložiť do 500 eur.
Možno konštatovať, že popísaný prípad sa odlišuje od prípadov, z ktorých vychádzal autor, pretože tu urážlivý výrok neurobil účastník konania, resp. strana konania, ale právny zástupca vystupujúci v mene účastníka konania.
Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát postupuje pri výkone advokácie tak, aby neznižoval dôstojnosť advokátskeho stavu. V záujme toho je povinný dodržiavať pravidlá profesijnej etiky a iné pravidlá, ktoré určuje predpis komory.
Podľa § 2 ods. 2 a 4 Advokátskeho poriadku schváleného Konferenciou advokátov 16. júna 2007 (účinného v čase, keď bolo urážlivé podanie urobené) advokát je povinný dodržiavať pravidlá korektnej súťaže, dbať na dôstojnosť advokátskeho stavu, nesmie prijať poverenie, ktoré by znižovalo dôstojnosť advokátskeho stavu a smie použiť len prostriedky, ktoré sú v súlade so všeobecne záväznými predpismi, dobrými mravmi a zásadami slušného správania sa. Ustanovenie § 2 ods. 2 a 4 Advokátskeho poriadku schváleného 10. júna 2017 (účinného i v súčasnosti) znie v podstate obdobne.
Zákonný zákaz hrubo urážlivého podania treba z ústavnoprávneho hľadiska považovať za zásah do slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru. Ak je hrubo urážlivé podanie namierené voči konajúcemu súdu, legitímnosť zákonného zásahu do slobody prejavu je daná verejným záujmom na ochrane verejného poriadku, resp. na zachovaní autority a nestrannosti súdnej moci (čl. 26 ods. 4 ústavy, resp. čl. 10 ods. 2 dohovoru). Pokiaľ smeruje voči niekomu inému (napr. voči niektorému účastníkovi konania), potom sa legitímnosť zásahu opiera o potrebu chrániť práva a slobody iných (čl. 26 ods. 4 ústavy), resp. o potrebu chrániť povesť alebo právo iných (čl. 10 ods. 2 dohovoru).
Postup súdu, ktorým na základe § 53 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku [resp. § 102 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku] dospeje k záveru, že došlo k spáchaniu poriadkového deliktu a uloží poriadkovú pokutu, nerešpektuje prevažnú väčšinu zásad spravodlivého súdneho konania, ako tieto vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Napriek tomu treba považovať tento postup za ústavne konformný, vychádzajúc pritom aj z relevantnej judikatúry ESĽP.
Rozhodovanie o poriadkových deliktoch nie je možné považovať podľa slovenského práva za občianskoprávny spor. Nejde ani o rozhodovanie o trestnom čine, keďže Trestný zákon poriadkové delikty za trestný čin nepovažuje. Rovnako poriadkové delikty nie je možné považovať ani za „občianske právo alebo záväzok“, resp. za „akékoľvek trestné obvinenie“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle autonómneho vymedzenia týchto pojmov v judikatúre ESĽP. Požiadavka štátu na peňažné plnenie sankčnej povahy voči páchateľovi poriadkového deliktu má verejnoprávnu povahu, pričom ani výsledok konania o poriadkovom delikte nie je rozhodujúci pre právo súkromnej povahy. To vylučuje, aby v takomto konaní šlo o občianske právo alebo záväzok. Povaha poriadkového deliktu vylučuje, aby jeho subjektom mohol byť každý, pretože ním môže byť iba určitý obmedzený okruh osôb (najmä účastníci civilného súdneho konania). Ani sankcia, ktorá je v týchto prípadoch aplikovateľná, nie je príliš intenzívna. To vylučuje, aby sa v takomto konaní rozhodovalo o akomkoľvek trestnom obvinení (Ravnsborg c. Švédsko, Putz c. Rakúsko).
Podľa § 31a zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerané ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.
Podľa § 62 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde SR a o zmene a doplnení niektorých zákonov ak tento zákon v piatej časti alebo šiestej časti neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, vzťahuje sa na konanie pred ústavným súdom podľa povahy veci primerane Civilný sporový poriadok.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že právny zástupca urobil v mene sťažovateľky urážlivé podanie v rámci sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, teda v rámci návrhu na začatie konania. Sťažnosť podanú ústavnému súdu bolo potrebné z pohľadu § 53 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku [teraz z pohľadu § 102 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku] považovať za podanie právneho zástupcu. Inkriminovaný urážlivý výrok označujúci otázky kladené svedkovi predsedom senátu najvyššieho súdu za „idiotské“ bol výsledkom osobného dojmu právneho zástupcu prítomného na pojednávaní najvyššieho súdu, ktorý získaný subjektívny dojem premietol do sťažnosti podanej ústavnému súdu.
Za daného stavu neprichádza do úvahy, aby nepriaznivé následky postupu právneho zástupcu pred ústavným súdom znášala sťažovateľka, v mene ktorej právny zástupca konal. Bolo totiž profesionálnou povinnosťou právneho zástupcu sťažovateľky ako advokáta zachovávať zákonné a etické pravidlá, ktorými sa činnosť advokáta riadi. Z rovnakého dôvodu by nebolo možné považovať za primerané, aby ústavný súd vzhľadom na urážlivý obsah sťažnosti túto odmietol a tým zároveň aj odmietol poskytnúť sťažovateľke (dobromyseľne sa spoliehajúcej na to, že jej právny zástupca postupuje v súlade so zákonom a etickými pravidlami) súdnu ochranu. Ako primeraný sa javil naproti tomu postup podľa § 53 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku [teraz podľa § 102 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku], a to osobne voči právnemu zástupcovi. Dá sa povedať, že „vo vzduchu visela“ možnosť uložiť právnemu zástupcovi sťažovateľky poriadkovú pokutu.
Záver prípadu možno označiť ako paradoxný.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ju ústavný súd doručil najvyššiemu súdu, aby sa tento mohol vyjadriť vo veci samej. Z vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu z 27. januára 2010 vyplývalo, že „ide o emotívne a sofistikovaným spôsobom vykonštruovanú sťažnosť, v ktorej sa zmiešavajú fakty s emotívnym hodnotením procesného postupu najvyššieho súdu sťažovateľkou.“ Inkriminovanou časťou sťažnosti označujúcou otázky kladené svedkovi predsedom senátu najvyššieho súdu za „idiotské“ sa podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení explicitne nezaoberala a už vôbec sa voči nej neohradila. V tejto súvislosti možno vysloviť iba ničím nepodložené dohady, prečo sa tak stalo (napr. predseda senátu uznal, že jeho otázky boli skutočne idiotské, alebo spôsoby právneho zástupcu sťažovateľky boli vysoko gentlemanské, príp. podpredsedníčka najvyššieho súdu nepovažovala za dôstojné urážlivým výrokom sa zaoberať).
Ústavný súd napokon nerozhodol ani tak, že by sťažnosť odmietol pre jej urážlivý obsah, ale ani tak, že by uložil poriadkovú pokutu právnemu zástupcovi sťažovateľky. Inými slovami, nestalo sa vôbec nič.
Autor
JUDr. Alexander Fuchs
Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10