Urážlivý jazyk podaní v civilnom sporovom konaní

V civilnom súdnom konaní sa od strán sporu, ale aj súdu samotného očakáva dodržiavanie elementárnych pravidiel slušnosti ako aj dodržiavanie dôstojnosti samotného konania. Používanie urážlivého a expresívneho jazyka je preto nežiaduce. Napriek tomu sa nedá ani takémuto jazyku v mnohých prípadoch vyhnúť. Článok sa zaoberá tým, čo strane hrozí a čo môže urobiť súd, t. j., akým spôsobom sa postaví k používaniu urážlivého jazyku strany.

Právne predpisy od tých s najvyššou právnou silou až po podzákonné normy kladú relatívne vysoké nároky na osobu sudcu, jeho nezávislosť a odbornosť ako aj na spôsob vedenia sporov. Na druhej strane strany sporu síce majú vytvorené zákonné mantinely pre uplatňovanie svojich práv a takisto postupujú podľa pokynov súdov, no zatiaľ, čo môžu konať, čo nie je zákonom zakázané, tak súdy môžu konať iba v ústavných medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.(1) Inak povedané, strany môžu robiť všetko, čo im zákon nezakazuje a súdy iba to, čo im zákon dovoľuje.

V týchto medziach potom súdy musia prihliadať aj na podania strán, ktoré môžu používať urážlivý jazyk a obsahovať vulgarizmy. Tieto podania sa dajú rozdeliť na dve kategórie. V prvom rade ide podania, ktoré síce obsahujú vulgarizmy a urážlivý jazyk, ale to iba z dôvodu, že musia označiť skutkové tvrdenia, napríklad pri žalobách na ochranu osobnosti, kedy je nutné poukázať na spôsob porušenia práva žalobcu. Známy je aj prípad expresívneho pokynu k zaisteniu bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci z Českej republiky, ktorý hoci vulgárne, no stanovil pre podriadených záväzný spôsob správania a vysvetlil dôvod svojho pokynu.(2) Vzhľadom na to, že náležitosťou žaloby je aj pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1 CSP), sú takéto podania chápané v zmysle práva na spravodlivý proces a sú dokonca nevyhnutnou súčasťou žalôb.

Druhá kategória podaní, ktoré obsahujú urážlivý, ofenzívny jazyk a vulgarizmy, nemá nič spoločné s uplatňovaním práva. Ide o podania, ktoré osočujú protistranu či iné osoby, samotné súdy a iné štátne orgány. Pri týchto podaniach sa vynára otázka, akým spôsobom sa s nimi vysporiadať v zákonných medziach, resp. môžu strany konania bez toho, aby boli sankcionované podávať takéto podania, často písané „horúcou“ hlavou v záchvate hnevu, či zdania nespravodlivosti?

Urážlivé podania v ústavnoprávnej rovine

Do akej miery sú prípustné urážlivé podania plné vulgarizmov z hľadiska práva na spravodlivý súdny proces môžeme skúmať z hľadiska judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ÚS SR“ a „Ústavný súd SR“) a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej iba „ESĽP“). Tieto inštitúcie sú síce postavené do inej roviny ako sú všeobecné súdy, no v zásade v určitých prípadoch môže prichádzať do úvahy analogické použitie riešenia nimi zvoleného ako aj ich forma záväznosti.(3) Hoci napríklad v prípade Ústavného súdu SR sa to môže javiť práve naopak, keďže sa podporne používa Civilný sporový poriadok.

Ústavný súd Slovenskej republiky pri posudzovaní sťažností, ktoré používajú urážlivý jazyk dospel (na základe judikatúry ESĽP) k záveru, že takúto sťažnosť je možné odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, ktorých súčasťou je aj primeraná slušnosť,(4) pričom samotné správanie sťažovateľa označuje za zneužitie práva na podanie sťažnosti, ktoré je v roz- pore s účelom takéhoto práva.(5)

Vzhľadom na uvedené je potom zrejmé, že v prípade hrubo neslušného a urážlivého obsahu takéhoto návrhu môže byť návrh odmietnutý pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, ak záujmy ochrany ústavnosti nevyžadujú iný postup. Hoci sťažovateľ môže vo svojich podaniach poskytnúť kritiku rozhodovania, či už všeobecných súdov ako aj ústavného súdu, dôležitou ostáva hranica, ktorú keď prekročí už ide o zneužitie práva na podanie sťažnosti, ide napríklad o:

  • – uznesenie č. k. II. ÚS 198/08-15 zo dňa 27. mája 2008, v ktorom ÚS SR dospel k záveru, že sťažovateľ v tomto prípade výrokmi obsiahnutými v jeho podaní prekročil hranicu normálnej kritiky a hrubo uráža ústavný súd a jednotlivých sudcov, a to v rozpore s princípom zachovávania slušnosti, úcty k ústavnému súdu a jeho sudcom.(6)
  • – uznesenie č. k. II. ÚS 20/2011-11 zo dňa 18. januára 2011, v ktorom takisto ÚS SR dospel k záveru, že sťažovateľ výrokmi obsiahnutými vo svojom podaní prekročil hranicu normálnej kritiky, hrubo uráža celý súdny stav. Podanie sťažovateľa doručené ústavnému súdu obsahuje urážlivé výroky na adresu okresného súdu, krajského súdu, sudcov ústavného súdu, ako aj na adresu zástupkyne Slovenskej republiky pred ESĽP s cieľom dehonestovať súdnictvo v Slovenskej republike.(7)
  • – uznesenie ÚS SR č. k. III. ÚS 205/09-9 zo dňa 28. júla 2009, kde ÚS SR mal za to, že sťažovateľ v tomto prípade výrokmi obsiahnutými vo svojom podaní prekročil hranicu normálnej kritiky a hrubo uráža celý súdny stav. Podanie sťažovateľa na ústavnom súde obsahuje urážlivé výroky na adresu sudcov a na adresu súdnictva so snahou dehonestovať súdnictvo v Slovenskej republike.(8)

Nielen uvedené rozhodnutia, ale aj všetky ostatné, ktoré odmietli sťažnosti z uvádzaných dôvodov vychádzajú, ako už bolo vyššie uvedené, z judikatúry ESĽP a analógie k odmietaniu sťažností, ktorú používa tento súd. Ústavný súd SR (všetky 4 senáty) dospeli k rovnakému výkladu, a to, že ESĽP vyslovil, že „V zásade smie byť sťažnosť odmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome založená na nepravdivých faktoch, a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk (Řehák v. Česká republika, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. mája 2004)“. V danom prípade, však, používajú nesprávny preklad predmetného rozhodnutia. I keď konečný jeho výklad tohto rozhodnutia môže byť v zásade správny. Na rozdiel od ESĽP, ustanovenia upravujúce konanie pred Ústavným súdom SR nepoznajú žiadnu možnosť odmietnuť sťažnosť pre zneužitie práva na podanie sťažnosti. ESĽP túto možnosť dáva priamo Dohovor. Tak sa stáva, že Ústavný súd SR odmieta sťažnosti hoci na to nemá zákonné oprávnenie, pričom vychádza iba z judikatúry ESĽP (pričom ESĽP takúto možnosť zakotvenú má). Takto sa môže stať, že Ústavný súd SR odmietne sťažnosť, ktorou sa bude meritórne ESĽP zaoberať a vysloví, že došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru ako tomu bolo napríklad obdobne vo veci Kľačanová proti Slovenskej republike.(9)

Európsky dohovor o ľudských právach vo svojich ustanoveniach umožňuje ESĽP vyhlásiť za neprijateľnú každú individuálnu sťažnosť predloženú, ak dospeje k záveru, že je zjavne nepodložená alebo je zneužitím práva podať sťažnosť.(10) Samotný ESĽP v tejto súvislosti opakovane pripomína, že použitie tohto ustanovenia je výnimočným procesným opatrením, a že pojem „zneužitie“ sa vzťahuje na jeho bežný význam, a to na škodlivé uplatňovanie práva zo strany jeho držiteľa spôsobom, ktorý je založený na tom, že toto ustanovenie je v rozpore s účelom takéhoto práva. ESĽP uplatňuje toto ustanovenie v štyroch situáciách (pri 4 typoch sťažností)(11) aj keď niektoré zdroje uvádzajú až 5 situácií.(12) Jednou z nich je aj situácia, keď sťažovateľ vo svojej korešpondencii s ESĽP použil obzvlášť mätúce, opovrhujúce, vyhrážajúce alebo provokatívne prejavy (napríklad rozsudok Řehák proti Českej republike, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. mája 2004). Ústavný súd SR poukazuje práve na uvedené rozhodnutie, ktoré sa týkalo Českej republiky. V tomto rozhodnutí súd pripomenul, že v zásade je možné odmietnuť sťažnosť pre zneužitie práva iba vtedy, ak sa zakladá na vedome nepravdivých skutočnostiach, hoci (aj keď) používa hanlivý jazyk. Avšak v tomto prípade bol ESĽP toho názoru, že sú sťažovateľove tvrdenia už netolerovateľné, presahujú medze bežnej kritiky a dosahujú úroveň pohŕdania súdom. Takéto konania sťažovateľa je v rozpore s účelom práva individuálnej sťažnosti a predstavuje zneužitie tohto práva.

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť síce môže používať hanlivý, expresívny, či urážlivý jazyk, no tento môže dosahovať medze bežnej kritiky. Ak prekročí únosnú hranicu, sťažnosť je odmietnutá pre zneužitie práva. V zásade len pre použitie samotného urážlivého jazyka nie je možné odmietnuť sťažnosť z zneužitia práva. Ústavný súd SR však používa vo svojej rozhodovacej činnosti v rozhodnutiach odkazujúcich na predmetné rozhodnutie ESĽP namiesto spojky „hoci“ alebo „aj keď“ spojku „a (rovnako)“.(13) Táto skutočnosť mení význam uvedeného rozhodnutia. Správne znenie preto nie je, ako uvádza Ústavný súd SR: „V zásade smie byť sťažnosť odmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome založená na nepravdivých faktoch, a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk.“ Správnym znením (v súlade s judikatúrou ESĽP) by bolo: „V zásade smie byť sťažnosť odmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome založená na nepravdivých faktoch, aj keď používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk.“(14) Samotné používanie urážlivé jazyka teda ešte nemusí byť dôvodom pre odmietnutie sťažnosti. Napriek uvedenému ústavný súd používa v zásade správny výklad, keď odmieta sťažnosti až v prípadoch, ktoré prekračujú mieru bežnej kritiky rozhodnutí, súdov a sudcov samotných, ale iných štátnych orgánov a strán sporu.

Používanie urážlivého jazyka v civilnom procese

Podľa Civilného sporového poriadku platí, že úkony strán sa posudzujú podľa ich obsahu (každé podanie sa posudzuje podľa obsahu), pričom sa predpokladá, že strana sporu dosahuje určitú rozumovú úroveň alebo, ako sa uvádza v čl. 11, má rozumové schopnosti na úrovni priemerne spôsobilej osoby schopnej vnímať a posúdiť v styku so súdom zmysel a účel konania, ako i jazykové vyjadrenie právnych noriem obsiahnutých v tomto zákone. Z tohto je potom zrejmé, že sa od strán sporu očakáva určitá morálna vyspelosť, ktorá sa sebou prináša kultúru vyjadrovania aspoň v úradnom styku. O to viac, ak stranu zastupuje advokát, ktorý je povinný zachovávať vážnosť a dôstojnosť, ktorú si jeho postavenie vyžaduje a takisto dodržiavať aj pravidlá profesijnej etiky.

Civilný sporový poriadok súdu v zásade neumožňuje odmietnuť podanie používajúce urážlivý jazyk z dôvodu zneužitia práva, ale je nutné dodať, že aj takéto podanie môže byť z dôvodu zneužitia práva odmietnuté, no nielen preto, že obsahuje urážlivý jazyk. Čl. 5 CSP uvádza, že zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Ako uviedol ESĽP ako aj ÚS SR urážlivý jazyk môže za určitých okolností predstavovať zneužitie práva na podanie sťažnosti. Ako sa ďalej uvádza v čl. 5 CSP, súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní.

Z uvedeného vyplýva, že súd môže sankcionovať a odmietnuť procesné úkony slúžiace na zneužitie práva. Logicky teda môže odmietnuť aj procesné úkony – podania strán, ktoré používajú urážlivý jazyk, no môže tak urobiť v rozsahu ustanovenom v Civilnom sporovom poriadku. Predmetný čl. 5 CSP je akýmsi všeobecným výkladovým pravidlom, na základe ktorého samotného nie je možné sankcionovať a odmietnuť podania strán (procesné úkony) len preto, že sa súdu javí, že ide o zneužitie práva. Toto musí umožňovať CSP v ďalších ustanoveniach. „Nie je teda možné vyvodzovať procesné sankcie v iných prípadoch, ktoré konkrétna právna norma Civilného sporového poriadku neprezumuje.“(15) V spojení s čl. 5 CSP teda môže súd sankcionovať strany vždy keď rozhoduje podľa ustanovení, na základe ktorých môže uložiť poriadkovú pokutu.

Mohlo by sa zdať, že súdom (sudcom) je do rúk daný „bič“ na sporové strany, ktorý im umožňuje sankcionovať a odmietnuť aj samotné podanie žaloby, či riadneho opravného prostriedku. Treba však dodať, že takýto výklad nie možné akceptovať. Predmetný článok je možné vykladať iba v spojení s ostatnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku. Odmietnuť a sankcionovať procesný úkon(16) je preto možné iba v prípade, ak je na to Civilným sporovým poriadkom daný predpoklad (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR).(17) V tomto prípade hovoríme najmä o § 58 CSP, či § 452 ods. 2 CSP, ktoré umožňujú sankcionovať procesný úkon – šikanózna alebo zjavne bezdôvodná námietka zaujatosti, resp. opakovane podávané dovolanie v obdobných veciach. V rámci uvedených možností často dochádza práve pri námietke zaujatosti k používaniu expresívnych výrazov a urážlivého jazyka voči osobám sudcov, čo nie je výnimočné tak vo všeobecnom súdnictve ako aj pri sudcoch ÚS SR.(18) V danom prípade (nadriadený) súd, ak nevyhovie námietke zaujatosti používajúcej urážlivý jazyk má možnosť (nejde o obligatórnu povinnosť), uložiť osobe, ktorá námietku vzniesla aj poriadkovú pokutu. V prípade, ak by takáto osoba vzniesla opätovne námietku zaujatosti z tých istých dôvodov a v rovnakom urážlivom duchu, na takúto námietku už by sa neprihliadalo (§ 53 ods. 2 CSP) a nepredkladá sa nadriadenému súdu. Logicky jej teda tento nemôže ani (ne)vyhovieť, čím by naplnil predpoklad možnosti uložiť opätovne poriadkovú sankciu podľa § 58 ods. 2 CSP. V tomto prípade sa už nebude postupovať v zmysle predmetného ustanovenia, ale takéto konanie strany je možné chápať ako sťažovanie postupu konania v zmysle § 102 ods. 1 CSP. Predmetné ustanovenie dokonca umožňuje sankcionovať stranu aj za to, že urobila urážlivé podanie.

Ide o jediné ustanovenie v CSP, v ktorom sa spomína urážlivé podanie – § 102 ods. 1 písm. e) CSP. V zmysle tohto ustanovenia je možné uložiť poriadkovú pokutu tomu, kto sťažuje postup konania najmä tým, že urobí hrubo urážlivé podanie. Podaním sa pritom v zmysle § 123 ods. 1, 2 CSP rozumie úkon určený súdu. Podanie vo veci samej je najmä žaloba, vzájomná žaloba, zmena žaloby, späťvzatie žaloby, odpor, odvolanie, dovolanie, a ak to z povahy veci vyplýva, aj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia. Ako vyplýva z uvedeného ustanovenia žalobca alebo žalovaný môže byť sankcionovaný za to, že používa vo svojich podaniach hrubo urážlivý jazyk, t. j. nepostačuje iba urážlivý jazyk, ale musí dosahovať určitú kvalitu, a teda prekročiť určitú únosnú hranicu. Ešte za predchádzajúcej právnej úpravy Najvyšší súd SR(19) dospel k záveru, že zákonodarca vedome zvolil termín „hrubo urážlivé podanie“, aby naznačil, že práve len tie výroky, ktoré objektívne dosahujú intenzitu hrubých urážok, zakladajú dôvod pre uloženie poriadkovej pokuty. Robil tak s vedomím, že ako subjektívne pocity účastníkov konania, tak aj subjektívne pocity „urazených“ sudcov sú ovplyvnené okolnosťami, súvisiacimi s meritom prejednávanej veci (sporu). Inštitúciám a orgánom, ktoré reprezentujú verejnú moc štátu a v dôsledku toho sú nositeľmi rozhodnutí, ktoré občania napádajú, prislúcha vždy väčšia dávka tolerancie, veľkorysosti a nadhľadu, ako je tomu u jednotlivých občanov, účastníkov konania. Uloženie poriadkovej pokuty je hraničným nevyhnutným poriadkovým opatrením, ktoré je možné uložiť len tam, kde dohovor alebo iné miernejšie prostriedky neviedli k náprave. Vzhľadom na uvedené je možné konštatovať, že len samotné podanie účastníka, v ktorom označil vec prejednávajúcich sudcov za osoby, ktoré „sa snažia jeho osobu obviniť z podvodu, predstaviť ako debilného kverulanta,“ nie je možno vyhodnotiť samo osebe ako hrubo urážlivé podanie, umožňujúce uloženie poriadkovej pokuty. „Na posúdenie toho, či ide o hrubo urážlivé podanie, nie je podstatný vnútorný subjektívny pomer osoby, ktorej je urážka adresovaná, ale to, či tento výrok možno objektívne považovať za urážlivý.“(20)

Žalobca teda môže účinne (v zmysle, že sa súd bude jeho podaním zaoberať) podať žalobu na súd a súd mu zároveň môže uložiť poriadkovú pokutu za použitie hrubo urážlivého jazyka. Žalobca takto dostane pokutu, no súd sa ďalej jeho sporom musí zaoberať. Ani samotné uloženie pokuty nie je zárukou nápravy. Čo je však možné rozumieť pod hrubo urážlivým podaním ponecháva zákonodarca na individuálnom posúdení súdu. Napríklad, Krajský súd v Trnave(21) riešil situáciu hrubo urážlivého odvolania, keď odvolanie samotné nemalo náležitosti a bolo odmietnuté, no zároveň bola ďalším výrokom uložená poriadková pokuta práve z dôvodu použitia hrubo urážlivého jazyka. V tomto rozhodnutí aj zadefinoval, čo je možné pod pojmom „hrubo urážlivé podanie“ rozumieť. V ods. 10 a 11 rozhodnutia uviedol, že ide o také podanie, v ktorom podávateľ vysloví na adresu súdu, sudcov, zamestnancov, prípadne iných strán a zástupcov také prejavy, ktoré zjavne vybočujú z rámca vecného vyjadrovania nespokojnosti s postupom súdu, najmä, ktoré ich bezdôvodne urážajú napr. hanlivými výrazmi, obviňovaním ich z trestných činov, spojenia s kriminálnymi živlami a pod. Strana sporu má, samozrejme, právo vyjadriť svoju nespokojnosť s postupom súdu a iných subjektov konania niektorým z procesne prípustných spôsobov (odvolanie, námietka a pod.), použité vyjadrenia však nesmú byť samoúčelné, teda urážanie nemôže byť ich jediným cieľom. Hrubo urážlivým je teda okrem iného podanie, v ktorom si podávateľ len „uľavuje“ na adresu sudcov, prípadne zamestnancov súdu alebo iných subjektov konania. Zachovanie autority súdnej moci je pritom jedným z legitímnych dôvodov obmedzenia slobody prejavu v zmysle čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (vyhláška č. 209/1992 Zb.), pričom toto obmedzenie môže mať aj povahu poriadkových opatrení podľa § 102 CSP. Žalobca vo svojom odvolaní opakovane používal na adresu starostu žalovanej obce viacero expresívnych výrazov,(22) ktorými vyjadroval svoj názor na jeho postup v určitom daňovom konaní. Je pritom zrejmé, že použitie týchto výrazov bolo samoúčelné, neslúžilo žiadnemu iného cieľu než uraziť starostu žalovanej obce. Ich použitie za daných okolností podľa názoru súdu napĺňa podstatu „hrubých urážok“ v zmysle § 102 ods. 1 písm. e) CSP a odôvodňuje uloženie poriadkovej pokuty v zmysle citovaného ustanovenia, aj keď zatiaľ len celkom na dolnej hranici zákonného rozpätia. Cieľom tejto poriadkovej pokuty je predovšetkým upozorniť žalobcu na jeho nevhodné podania a viesť ho k vecnejšiemu vyjadrovaniu, nie pôsobiť naňho likvidačne.

Na tomto mieste je vhodné poukázať na spôsob určenia výšky sankcie. „Pri ukladaní poriadkovej pokuty je súd v rámci voľnej úvahy povinný diferencovať stupeň a závažnosť previnenia osoby, ktorej sa poriadková pokuta ukladá, a to so zreteľom na požadovaný účel vo forme efektívnosti a hospodárnosti konania.“(23) Oproti pôvodnej právnej úprave došlo k zníženiu maximálnej výšky poriadkovej pokuty z 820 eur na 500 eur. Pri opakovanom použití urážlivého jazyka (a je jedno, či v akomkoľvek podaní smerovanom súdu v konaní alebo priamo na pojednávaní) je možné uložil pokutu do výšky 2 000 eur, a to aj opakovane. Dôvodom pre uloženie poriadkovej pokuty bude síce urážlivé podanie strany, ale jej účelom je, aby sa táto strana už zdržala takýchto podaní, či vyjadrení. Na to by mal súd prihliadať pri určovaní výšky pokuty. V závislosti od použitého jazyka, jeho intenzity ako i skutočnosti, kto je predmetom takéhoto „osočovania“ bude musieť súd pristúpiť aj k určení výšky pokuty. „Pri určení výšky poriadkovej pokuty bude možné zvážiť i majetkové a príjmové pomery osoby, ktorej sa poriadková pokuta ukladá.“(24)

Proti rozhodnutiu, ktorým bola uložená poriadková pokuta (nielen za hrubo urážlivé podanie) nie je možné podať odvolanie, keďže § 357 CSP túto možnosť nepripúšťa. Vzhľadom na predmetnú skutočnosť nie je možné napadnúť toto rozhodnutie ani dovolaním (v zmysle § 419 až § 420 CSP je dovolanie prípustné iba voči rozhodnutiam odvolacieho súdu). Preto prichádza do úvahy ako prostriedok nápravy iba dovolanie generálneho prokurátora(25) alebo sťažnosť na Ústavný súd SR. Pri sťažnostiach je nutné vychádzať z miery zásahu do základných práva a slobôd sťažovateľa. Hoci môže poriadková pokuta dosahovať aj sumu 2 000 eur (kumulatívne aj viac), Ústavný súd SR mal za to, že opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prichádza pri tzv. procesných rozhodnutiach a bagateľných veciach do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom.(26) Na druhej strane musíme pripustiť, že ani prax Ústavného súdu SR nemusí byť jednotná, keď v jednom z nálezov(27) konštatoval, že rozhodnutie o uložení poriadkovej pokuty je v zásade spôsobilé zasiahnuť do základných práv a slobôd účastníkov konania s ohľadom na jej výšku a možnosť opakovaného ukladania až do výšky. Poriadkové pokuty môžu by pritom vydávané na základe voľného uváženia, takže nie je vylúčený ani diskriminačný efekt ich ukladania proti rôznym subjektom. Vzhľadom na to, že rozhodnutie o uložení poriadkovej pokuty je v zásade spôsobilé zasiahnuť do základných práv a slobôd účastníkov konania, patrí zásada prieskumu týchto rozhodnutí vydaných v sústave všeobecných súdov k základným ústavným princípom spravodlivého procesu vo všetkých jeho aspektoch. V každom prípade, úspešné využitie sťažnosti bude preto skôr výnimkou ako pravidlom. Preto sankcie, ktoré uloží za urážlivé podanie súd prvej inštancie, či odvolací alebo aj dovolací súd nebudú preskúmateľné Ústavný súdom SR, ak nevybočujú zo štandardov a sú dostatočne odôvodnené. Obdobná situácia môže nastať aj v prípade využitie podnetu generálnemu prokurátorovi, ktorý môže podať dovolanie.

V zmysle § 458 ods. 1, 2 CSP proti právoplatnému rozhodnutiu súdu je prípustné dovolanie generálneho prokurátora, ak to vyžaduje ochrana práv a túto ochranu nemožno v čase podania dovolania generálneho prokurátora dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Dovolanie generálneho prokurátora je prípustné iba za predpokladu, že právoplatné rozhodnutie súdu porušuje právo na spravodlivý proces alebo trpí vadami ktoré majú za následok závažné porušenie práva spočívajúce v právnych záveroch, ktoré sú svojvoľné alebo neudržateľné a ak potreba zrušiť rozhodnutie prevyšuje nad záujmom zachovania jeho nezmeniteľnosti a nad princípom právnej istoty. V tejto súvislosti môžeme poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktorý na základe dovolania generálneho prokurátora zrušil rozhodnutie okresného súdu, ktorý uložil poriadkovú pokutu za urážlivé podanie.(28) Zaujímavosťou prípadu bolo, že okresný súd uložil poriadkovú pokutu za hrubo urážlivé podanie, ktoré mu bolo predložené z Ministerstva spravodlivosti SR iba na vyjadrenie sa. Žalobca podal „podnet na začatie disciplinárneho konania“(29) na Ministerstvo spravodlivosti SR, ministerstvo predložilo predmetné podanie súdu na zaujatie písomného stanoviska. Okresný súd pre toto podanie, ktoré hrubo urážalo jedného zo sudcov pristúpil k uloženiu poriadkovej pokuty, hoci nebolo podané v rámci konania. Generálny prokurátor mal za to, že ani prípadné hrubo urážlivé podanie nemôže byť samo osebe (ak by sa ním nesťažil postup konania) zákonným dôvodom na uloženie poriadkovej pokuty. V tejto spojitosti zdôraznil, že predmetné písomné podanie žalobcu bolo doručené Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré ho len zaslalo na vyjadrenie konkrétnemu sudcovi. Nešlo teda o písomné podanie doručené súdu v rámci samotného konania, alebo o výroky vypovedané na úkone súdu v rámci prednesu alebo výsluchu osoby. V danom prípade preto nemohli byť splnené zákonné podmienky na uloženie poriadkovej pokuty. Vadu napadnutého uznesenia charakterizoval ako fundamentálnu, pretože išlo o zásadné vybočenie z princípov, na ktorých je civilný proces postavený. Najvyšší súd SR dal generálnemu prokurátorovi za pravdu a doplnil, že nemožno preto ani uvažovať o tom, že by podaním spomínaného podnetu (bez ohľadu na jeho obsah) žalobca nejakým spôsobom sťažil postup súdu v konaní o prejednávanej veci. Uvedený základný predpoklad pre uloženie poriadkovej pokuty v zmysle § 102 ods. 1 písm. e) CSP vo vzťahu k žalobcovi tak v danom prípade nemohol byť naplnený. Keďže súd prvej inštancie i napriek tomu v opísanej situácii žalobcovi poriadkovú pokutu uložil, možno konštatovať, že z jeho strany išlo o závažné porušenie práva spočívajúce v právnych záveroch, ktoré sú svojvoľné a neudržateľné. Na základe predmetného rozhodnutia potom musí byť zrejmé, že súd nemôže sankcionovať poriadkovou pokutou hocijaké podanie subjektov, ktoré v niektorom zo sporov vystupujú, prípadne vystupovali ako strany. Dôležité je, že musia svojím hrubo urážlivým podaním sťažovať postup súdu v konkrétnom konaní. Nepostačuje teda iba tá skutočnosť, že je podanie hrubo urážlivé – vymykajúce sa bežnej kritike, musí byť aj urobené v konaní. Súdy teda nemôžu sankcionovať každé podanie, ktoré nie príliš vyberaným jazykom kritizuje sudcov, ich postupy, správanie, či súdy samotné a iných zamestnancov justície. Nejde preto o spôsob, ako sa brániť pred uvedením správaním.

Záverom

Ako je zrejmé, inak sa k problematike urážlivých podaní a ich používania stavia Ústavný súd SR (a aj ESĽP) a inak sa k uvedenej otázke môžu postaviť všeobecné súdy. Zatiaľ, čo na úrovni ochrany ľudských práv a slobôd môže byť urážlivé podanie – sťažnosť chápané ako zneužitie práva na podanie sťažnosti, v rámci všeobecného súdnictva hrozí strane „iba“ poriadková pokuta, bez toho, aby došlo k najvyššiemu trestu, ktorým by bolo odopretie poskytnutia súdnej ochrany. Hoci štátne orgány a súdy nie sú výnimkou, musia zniesť väčšiu vlnu kritiky (a preto by mali dbať aj na to, že ich rozhodnutia sú presvedčivé a konanie zákonné), nemusia sa a nemali by sa v neúnosných situáciách, pri podaniach, ktoré prekračujú hranice slušnosti a správania sa voči nim, ich predstaviteľom, či zamestnancom (za účelom zachovania autority súdnej moci) nechať urážať. Aj Civilný sporový poriadok ponúka dostatok riešení, ktoré môžu na svoju obranu a udržanie poriadku použiť.

Poznámky

  • 1) čl. 2 ods. 2,3 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“);
  • 2) Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 2141/2011 zo dňa 9. apríla 2012;
  • 3) Záväznosť rozhodnutí ESĽP, faktická záväznosť rozhodnutí ÚS SR;
  • 4) Napríklad uznesenie ÚS SR č. k. II. ÚS 138/2010-7 zo dňa 24. marca 2010, či uznesenie ÚS SR č. k. III. ÚS 205/09-9 zo dňa 28. júla 2009;
  • 5) Napríklad uznesenie ÚS SR č. k. I. ÚS 564/201518 zo dňa 9. decembra 2015;
  • 6) Sťažovateľ v podaní zo dňa 12. mája 2008 reagoval tak, že sudca, ktorý ho vyzval na splnenie zákonom predpísaných náležitosti sa podľa neho „dopustil podvodu a obohatil sťažovateľa o fiktívny majetok“. Okrem toho na adresu ústavného sudcu uviedol, že „je oporou kriminálneho výkonu súdnictva“ a že „ste ako skupina sadistov, ktorí ušli z psychiatrickej kliniky a nikto si to nevšimol…“. Následne uviedol urážlivé výroky, ktoré nie sú vhodné na interpretáciu v úradnom dokumente. Podanie sťažovateľa obsahovalo urážlivé výroky na adresu sudcu a ostatných sudcov ústavného súdu, dehonestujúce a neopodstatnené obvinenia.
  • 7) Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol urážlivé výroky na adresu okresného súdu a krajského súdu, ako aj výroky dehonestujúce činnosť zástupkyne Slovenskej republiky pred ESĽP: „Konanie sudcov je čisto prejavom falošnej kolegiality a odmietanie konať proti kolegyni, ktorá porušovala morálku a česť pri výkone ÚRADNEJ POVINNOSTI spôsobom používania klamstiev a špinavého ohovárania sťažovateľa pred Európskym súdom… Vyššia súdna úradníčka, agresívna a ambiciózna Mgr. J. G…. neustanovila advokáta na dovolacie konanie, ktoré týmto mafiánskym spôsobom zmarila … nakoľko sťažovateľ má pre zlý sociálny status právo na ustanovenie advokáta na dovolacie konanie… Nemá povinnosť znášať hnusné rozhodnutia proti Dohovoru od akejsi G., ktorá si zaumienila škodiť a páchať trestnú činnosť podľa § 326 Tr. z. – zneužívať právomoci.“ Na adresu sudcov ústavného súdu sťažovateľ uviedol: „Ústavný súd sa opakovanej sťažnosti podanej dňa 25. 1. 2010 nevenuje a tak porušuje Ústavu Slovenskej republiky pre darebáctvo sudcov Ústavného súdu. … ústavní sudcovia sa vyžívajú na odmietaní dôvodných sťažností a umožňujú spôsobovať bezprávie. Buďte si istí ústavní sudcovia, nemám záľubu v písaní sťažností, ani nemám radosť z čítania Vašich urážok smerujúcich na moju osobu od Vás z pozície nadprirodzených bytostí, hoci príliš často preukazujete mizériu ducha a primitivitu.“
  • 8) Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádzal tieto vyjadrenia: „okradnutý občan vlastným štátom…, konanie vo veci zbabrala sudkyňa…, súdne konanie bolo bardejovským súdom cieľavedomo a v samom zárodku zmarené…, súdy rozhodli, že môj byt mi nepatrí, čo je zrejme najväčšia hovädina v histórii nášho súdnictva…, náš ústavný súd veľmi ľahkovážne a nekvalifikovane odmietol…, už teraz nemôžem súhlasiť s takou absurditou, ktorú uvádza vo svojom uznesení…, čím si nadriadenosťou prekrýva svoju prv proklamovanú subsidiaritu…, svojím bezduchým papierovaním úplne zlyhali… sa ničím osožným nezaoberali okrem nimi obľúbeného šetrenia mojich majetkových…“.
  • 9) Ústavný súd SR odmietol ústavnú sťažnosť kvôli bagateľnému cenzu, ktorý odvodil od ustanovení o dovolaní. Pri absencii akýchkoľvek konkrétnych zákonných ustanovení umožňujúcich takúto konštrukciu, ústavný súd sa odvolal na analógiu ratione valoris aplikovateľnú na dovolanie v konaní pred všeobecnými súdmi. Takéto konanie vnímal ESĽP ako porušenie spomenutého čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
  • 10) Čl. 35 ods. 3 písm. a) Európskeho dohovoru o ľudských právach;
  • 11) Rozsudok ESĽP vo veci S. A. S. proti Francúzsku zo dňa 1. júla 2014 (číslo sťažnosti 43835/11);
  • 12) Napríklad Practical guide on admissibility criterias. Council of Europe/European Court of Human Rights, 2019, s. 41 a nasl.;
  • 13) Anglická verzia používa slovo „even“ v danej vete s prekladom „aj“. http://hudoc.echr.coe.int/eng?i=001-161489
  • 14) Anglická verzia: „In principle, an application may only be rejected as abusive under Article 35 § 3 of the Convention if it was knowingly based on untrue facts, even if it uses offensive language.“ http://hudoc.echr.coe.int/eng?i=001-23947
  • 15) Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 43;
  • 16) Len na margo môžeme uviesť, že zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu, a teda v prípade, ak súd dospeje k záveru, že ide o zjavné zneužitie práva, no nie je daný zákonný dôvod pre odmietnutie a sankcionovanie podania strany, nemusí takému procesnému úkonu poskytnúť ochranu, t. j. aj na tomto základe môže napríklad zamietnuť procesný návrh strany, prípadne použiť ho ako podporný argument.
  • 17) Nie je možné na základe čl. 5 CSP odmietnuť sa sankcionovať ako už bolo uvedené podanie samotnej žaloby (hoci by súd vyhodnotil, že ide o bezúspešné uplatňovanie práva) ako je to možné podľa ustanovení zákona č. 162/2015 Z. z. Správnom súdnom poriadku, na ktorý sa takisto vzťahujú aj princípy vyjadrené v CSP, ale zároveň má aj osobitné ustanovenie o odmietnutí procesného úkonu, ktorým žalobca zjavne zneužíva svoje právo. Podľa § 5 SSP, ktoré bližšie upravuje aj princípy konania sa uvádza, že správny súd výnimočne neposkytne ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby, ak nimi podaný návrh sleduje zjavné zneužitie práva. Na predmetné ustanovenie nadväzuje § 28 SSP, v ktorom zákonodarca ustanovil, že správny súd môže výnimočne odmietnuť žalobu fyzickej osoby a právnickej osoby, ktorá má zjavne šikanózny charakter alebo ktorou sa sleduje zneužitie práva či jeho bezúspešné uplatňovanie. Správny súd môže tiež sankcionovať procesné úkony účastníkov konania, ktoré slúžia na zneužitie práv, najmä na prieťahy v konaní.
  • 18) Viď Uznesenie ÚS SR č. k. III. ÚS 281/201512 zo dňa 9. júna 2015;
  • 19) Uznesenie NS SR sp. zn. 5 Co 2/2008 zo dňa 18. júna 2008;
  • 20) Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 374;
  • 21) Uznesenie KS v Trnave sp. zn. 26Co/118/2018 zo dňa 11. septembra 2018;
  • 22) Vo výrokovej časti rozhodnutia sa žalobcovi ukladá poriadková pokuta v sume 50 eur za urobenie hrubo urážlivého podania – odvolania z 2. júla 2018, v ktorom opakovane označil starostu žalovanej za „právne negramotného“ a uviedol o ňom tiež „nech zavádza svoju suku nenahonenú… Hovorový štýl, špina, darebák, podvodník = starosta obce konal nezákonne… Špina, darebák, podvodník… veľké hovno!“.
  • 23) ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S. a kol. Občiansky súdny poriadok I. diel. 2. vydanie. Praha : Nakladatelství C. H. Beck, 2012, ISBN 978-80-7400-406-3;
  • 24) Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 375;
  • 25) Napríklad Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6CdoGp/1/2018 zo dňa 28. februára 2019;
  • 26) Napríklad: Uznesenie Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 292/2018-33 zo dňa 7. augusta 2018; V uznesení č. k. III. ÚS 454/2018 zo dňa 28. novembra 2018 konštatoval, že nie je jeho úlohou prehodnocovať správnosť poriadkového opatrenia všeobecného súdu, a to ani v prípade, ak by s takým rozhodnutím nesúhlasil. Také rozhodnutie by v zásade malo byť nepreskúmateľné nielen nadriadeným súdom, pretože zákon takúto možnosť výslovne nepripúšťa (čl. 2 ods. 2 ústavy), ale malo by byť vzhľadom na bagateľnú povahu a ústavnoprávny rozmer vylúčené aj z prieskumu vecí ústavným súdom.
  • 27) Nález Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 41/2015-28 zo dňa 20. apríla 2016;
  • 28) Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 CdoGp/1/2018 zo dňa 30. apríla 2018;
  • 29) V predmetnom podaní žalobca okrem iného vo vzťahu k zákonnému sudcovi uviedol, že v okolí svojich známych z advokácie eviduje na osobu zákonného sudcu vyslovene len negatívne názory a to doslova, že osoba zákonného sudcu je neschopná, lenivá a nekompetentná a zároveň uviedol, že je hanbou celého Okresného súdu Bardejov a predovšetkým sudcovskej profesie. Vychádzajúc z uvedeného mal súd prvej inštancie zato, že žalobca predmetným podaním urobil vo vzťahu k zákonnému sudcovi hrubo urážlivé podanie ,ktoré vyjadrenia hrubo urážajú osobu zákonného sudcu.

Autor
Mgr. Viliam Poništ PhD.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10