Zásada nemo tenetur se ipsum accusare je súčasťou práva na obhajobu, ktoré patrí osobám obvineným. Možnosť aplikácie zásady týkajúcej sa zákazu sebaobviňovania sa realizuje aj v procesnom úkone – výsluchu obvineného. Procesný charakter výsluchu obvineného musí vychádzať zo zásad zákonnosti a ústavnosti. Objektívnym prístupom zo strany orgánov činných v trestnom konaní pri vykonaní výsluchu obvineného, je poskytnutie dostatočnej záruky na uplatnenie zásady nemo tenetur se ipsum accusare obvinenému v súlade s jeho prejavenou vôľou.

Úvod

Slovenská republika je definovaná ako zvrchovaný, demokratický a právny štát.(1) Jedným zo základných znakov právneho štátu je právna istota. Pod právnou istotou rozumieme povinnosť štátu zabezpečiť pre jeho občanov účinnú a efektívnu ochranu ich práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Jedným z princípov fungujúceho právneho štátu je zabezpečenie ochrany základných práv a slobôd občanov, právnej istoty a predvídateľnosti práva (tzv. precedenčná zásada). Slovenské trestné právo je súčasťou slovenského právneho poriadku a jedným z odvetví verejného práva, ktoré chráni práva a oprávnené záujmy fyzických osôb a právnických osôb, záujmy spoločnosti a ústavné zriadenie Slovenskej republiky pred trestnými činmi taxatívne uvedenými v trestnoprávnych normách tým, že určuje, čo je trestný čin, ustanovuje podmienky trestnej zodpovednosti i beztrestnosti, druhy sankcií, spôsob ich ukladania a výkonu, upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov, práva a povinnosti obvineného, ako aj ďalších osôb zúčastnených na konaní tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní.(2)

Cieľom je upriamiť akcent na teoretické východiska a aplikačnú prax zásady nemo tenetur se ipsum accusare v procesnom postupe vykonania výsluchu obvineného. Zásadu nemo tenetur se ipsum accusare (ďalej len „nemo tenetur“), v preklade nikto nie je povinný usvedčovať seba samého, možno v širšom kontexte vnímať ako jeden z najpodstatnejších limitov procesného postupu orgánov verejnej moci v oblasti deliktuálneho práva procesného. Týka sa najmä zadovažovania akýchkoľvek skutočností, ktoré by v konečných štádiách takého postupu mohli tvoriť podklad pre meritórne rozhodnutie o vine a sankcii za protiprávne konanie jednotlivca, či právnickej osoby. Zásada nemo tenetur v tomto smere predstavuje prostriedok zmiernenia procesnej výhody, ktorú orgány verejnej moci z pozície svojho verejno-mocenského postavenia proti osobám obvineným z protiprávneho konania majú.

Cieľom dokazovania je poznanie všetkých podstatných skutočností dôležitých pre ďalší postup v konaní alebo pre vydanie meritórneho rozhodnutia. Tvorí podstatnú a nezastupiteľnú časť trestného konania a vykonáva sa vo všetkých štádiách trestného konania. Nezastupiteľnosť dokazovania spočíva v tom, že ide o spôsob, ktorým si orgán činný v trestnom konaní a súd musia obstarať podklad pre ďalšie konanie a svoje rozhodnutie v zmysle trestného poriadku a tento postup nie je možné suplovať cez iné inštitúty.(3) Účelom dokazovania preto nemôže byť poznanie objektívnej pravdy. Žiadny človek nemôže tvrdiť, že presne pozná pravdu do najmenších detailov a pri jej hodnotení nie je ničím ovplyvnený. Podstata dokazovania je v zistení skutkového stavu. Predmetom trestného konania je totiž udalosť, ktorá sa stala v minulosti a ktorú orgán činný v trestnom konaní a súd osobne nepozoroval.(4)

1. Legíslatívna úprava zásady nemo tenetur se ipsum accusare determinujúca výsluch obvineného

V podmienkach Slovenskej republiky zásada nemo tenetur nachádza vyjadrenie v Listine základných práv a slobôd, konkrétne v čl. 37 ods. 1 „Každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.“ a v čl. 40 ods. 4 „Obvinený má právo odoprieť výpoveď; tohto práva ho nemožno nijakým spôsobom pozbaviť.“ Okrem Listiny základných práv a slobôd obdobnú právnu úpravu nachádzame v Ústave Slovenskej republiky a to v čl. 47 ods. 1 „Každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.“ a v čl. 50 ods. 4 „Obvinený má právo odoprieť výpoveď; tohto práva ho nemožno pozbaviť nijakým spôsobom.“ Povinnosť rešpektovať túto zásadu pre Slovenskú republiku vyplýva taktiež aj z jej medzinárodných záväzkov, a to predovšetkým z čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv, a to napriek tomu, že čl. 6 citovaného dohovoru výslovne zákaz sebaobviňovania neupravuje (ale je ho možné vyvodiť, okrem iných z bohatej rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva).(5)

Možno teda uzavrieť, že zásada zákazu sebaobviňovania vyjadruje povinnosť štátu objasňovať trestné činy, zhromažďovať dôkazy a preukázať vinu bez toho, aby nútil podozrivé alebo obvinené osoby k priznaniu či poskytnutiu dôkazov o svojej trestnej činnosti.(6)

Trestný poriadok zásadu „nemo tenetur“ explicitne vyjadruje v § 34 odst. 1, veta prvá: Obvinený má právo od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Toto ustanovenie je potrebné vykladať extenzívne a primerane sa použije aj proti zadržanej osobe v čase keď jej ešte nebolo vznesené obvinenie.(7) Obvinený je ústrednou postavou trestného konania, okrem prípadov konania proti ušlému.(8) Je to osoba, proti ktorej sa vedie trestné konanie, je subjektom a stranou v trestnom konaní. Rozlišovanie medzi podozrivým, obvineným, obžalovaným, odsúdeným má procesnú relevanciu a logiku.(9) Obvinený je prameňom dôkazu. Výpoveď obvineného je zaradená medzi relevantné dôkazné prostriedky v procese trestného konania, zároveň je obvinený predmetom rozhodnutia. Práva obvineného majú okrem ustanovení trestného poriadku vychádzať aj z právnych predpisov vyššej právnej sily. Pri ústavne konformnom výklade základných práv a slobôd v trestnom konaní je potrebné vychádzať zo vzájomnej kolerácie príslušných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky a Trestného poriadku, ktorých praktickou aplikáciou je účelné zabezpečenie základných práv a slobôd. Obvinený má v priebehu trestného konania významné práva. Súhrnne sa označujú ako „právo na obhajobu“.(10)

V trestno-právnej teórii sa zvykne rozlišovať materiálna a formálna obhajoba. Materiálnou obhajobou sa rozumie najmä skutočnosť, že obvinený sa môže obhajovať predovšetkým sám.(11) Formálna obhajoba spočíva v možnosti obhajovať sa prostredníctvom obhajcu. Obvinený môže uplatňovať svoje práva sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu.(12)

Zásada práva na obhajobu má medzi ostatnými zásadami trestného konania dominantné postavenie. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie v trestnom konaní svedči o stupni demokracie v trestnom procese. Táto zásada vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie. Zabezpečenie práva na obhajobu je súčasťou práva na spravodlivý proces.(13)

K tomuto Ústavný sud Slovenskej republiky poznamenáva: „právo na obhajobu neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistení pravdy. Bolo by iluzórne dodržiavanie ústavy, keby tieto postupy garantovane ústavou a zákonom neboli rešpektované aj v činnosti orgánov činných v trestnom konaní.“(14)

„Účelom práva na obhajobu je poskytnutie príležitosti brániť sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu a tiež sa brániť proti tvrdeniam o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom konaní v neprospech účastníka trestného konania. Obsahu a účelu priznaného zákonného a ústavného práva musí korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými subjektmi, ktorým bolo priznané (I. ÚS 17/99). V tejto súvislosti považoval ústavný súd za potrebné poukázať tiež na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva aj požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, m. m. tiež IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 95/08, III. ÚS 79/2010).“ (15)

2. Aplikácia zásady nemo tenetur se ipsum accusare vo výsluchu obvineného

Práva obvineného, ktoré sú súčasťou práva na obhajobu musia orgány činné v trestnom konaní a súdy plne rešpektovať. Pri zachovávaní práv obvineného a povinnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdov by sa mal obvinený dokázať obhájiť sám.(16) Výsluch patrí medzi historicky najstaršie a v praxi najčastejšie sa vyskytujúce dôkazné prostriedky. Výsluch obvineného či svedka sa vykonáva spravidla v každom trestnom konaní. Niekedy môžu byť výsluchy dokonca jediným dôkazným prostriedkom v závislosti od priebehu skutkového deja, okolnosti jeho spáchania a pod. Výsluch obvineného je procesným úkonom, ktorého účelom je získanie informácií o vyšetrovanej udalosti prostredníctvom výpovede obvineného.(17)

Pomer práva mlčať a práva neprispieť k vlastnému obvineniu je zložitý. Na jednej strane právo neprispieť k vlastnému obvineniu presahuje právo mlčať (obviniť seba samého sa dá totiž nielen výpoveďou, ale aj iným spôsobom, najmä vydaním vecných dôkazov alebo v dôsledku strpenia, aby takéto dôkazy boli odobrané alebo odňaté – vydanie veci, odobratie odtlačkov prstov, krvi, telesných tkanív, pachu a pod.), na druhej strane tiež právo mlčať presahuje právo neprispieť k vlastnému obvineniu, pretože obvinený môže mlčať napr. preto, aby neobvinil niekoho iného, alebo jednoducho preto, že nechce spolupracovať s políciou a pod. Uvedené práva sa teda prekrývajú, sčasti každej z nich presahuje druhej právo.(18)

Obvinený je povinný dostaviť sa na predvolanie. Ak sa obvinený nedostavil včas a riadne na predvolanie k jeho výsluchu bez dostatočného ospravedlnenia, možno ho na tento úkon predviesť.(19) Z uvedeného vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní sú oprávnené donútiť obvineného k osobnej prítomnosti na vykonaní procesného úkonu. Výsluch obvineného sa po vydaní uznesenia o vznesení obvinenia spravidla vykonáva ako prvý, aby sa obvinenému umožnilo uplatnenie jeho práv.(20) V tomto štádiu však donucovacie možnosti štátnych orgánov končia. Výsluch obvineného, aj keď je jeden z nosných dôkazných prostriedkov nemožno favorizovať pred ostanými druhmi.(21) Cieľom výsluchu obvineného nie je dosiahnuť jeho priznanie, ale zistiť skutkový stav veci pre trestné konanie.(22)

Orgán činný v trestnom konaní sa obligatórne v počiatočnej fáze bezprostredne po poučení obvineného pýta, či svoje právo odoprieť vypovedať, o ktorom mal byť dostatočne zrozumiteľným spôsobom poučený využije alebo nie, teda, či sa chce vyjadriť ku skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich alebo sa k týmto skutočnostiam vyjadrovať odopiera. Jednoznačné stanovisko obvineného sa potom zaprotokoluje do zápisnice o výsluchu obvineného. Takto zaprotokolované konštatačné vyjadrenie k jednému z práv obvineného potom slúži napr. ako podklad pre súdy na preskúmanie porušenia práva na obhajobu. Odmietnutie výpovede nesmie mať pre obvineného žiadne negatívne dôsledky, predovšetkým tú skutočnosť nemožno považovať za dôkaz jeho viny alebo za konkludentné priznanie.(23)

Právo nevypovedať predstavuje pre obvineného určitý protipól k právu vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k vykonaným dôkazom. Zároveň možno tieto práva využiť aj v rámci jedného procesného úkonu (výsluchu obvineného). Ak obvinený spočiatku nevyužije svoje právo a uvedie určité skutočnosti a následne po ich uvedení využije svoje zákonné právo a ďalej vypovedať odoprie, znamená to tiež využitie svojho práva na odopretie výpovede. Dôvodom môže byť napr. to, aby orgán činný v trestnom konaní nekládol tomuto vypočúvajúcemu obvinenému otázky, na ktoré nechce odpovedať.(24) Ak obvinený odoprie vypovedať, t. j. slovne komunikovať s orgánom činným v trestnom konaní, nemožno ho k tomu nijako donucovať, ani ho za to nemožno sankcionovať. Odmietnutie vypovedať nie je (samo osebe) ani dôvodom väzby.

Sporná sa môže javiť otázka, či z odmietnutia vypovedať možno vyvodzovať nejaké dôkazné závery o vine obvineného. Väčšinovo je uznávané, že takéto odmietnutie nemožno dôkazne nijako vyhodnocovať v neprospech obvineného. V žiadnom prípade neplatí v trestnom procese staré dôkazné pravidlo sformulované pápežom Bonifácom VIII. (1235 – 1303) qui tacet ubi loqui potuit et debuit consentire videtur (kto mlčí, keď hovoriť mal a mohol, zrejme súhlasí).(25)

Ďalšou otázkou je, ako široko máme chápať „prispenie“ k sebaobvineniu v kontexte tohto princípu. K tomu podal Ústavný súd Českej republiky vo viacerých prípadoch vysvetlenie, definujúc ako kľúčový rozlišovací faktor mieru aktívnosti jednania, ktorá môže byť po osobe vyžadovaná za účelom získania dôkazov voči nej. „každý môže nielenže odmietnuť vypovedať o okolnostiach, ktoré by mu mohli privodiť trestné stíhanie, ale nie je ani povinný dobrovoľne vydať usvedčujúce dôkazy, k tomu nemôže byť nútený poriadkovými pokutami. Naopak nie je vylúčené odňatie veci pri výkone zaisťovacieho úkonu, pretože v tom prípade sa vyžaduje len strpenie úkonu, nie aktívne konanie.“ (26)

Môže v priebehu výsluchu obvineného dôjsť k situácii, že obvinený sa môže s obhajcom radiť o tom, či môže odoprieť vypovedať. Ako sme už uvádzali, toto právo obvineného sa vzťahuje na ktorúkoľvek fázu výsluchu obvineného, a to aj vtedy, ak obvinený vypovedá. Otázne zostáva, či sa obvinený môže radiť so svojím obhajcom v priebehu výsluchu po položení otázky zo strany orgánu činného v trestnom konaní o odopretí výpovede. Jazykovým a logickým výkladom § 34 odst. 1 veta štvrtá Trestného poriadku možno dospieť k záveru, že obvinený sa nemôže radiť po položení otázky o tom, ako odpovedať na otázku. Obvinený môže sám z vlastnej vôle uplatniť svoje právo na odopretie výpovede. Po už položenej otázke nemôže byť právo na odopretie výpovede využívané formou rady zo strany obhajcu. V tejto súvislosti tiež Najvyšší súd uvádza: „právo obvineného odoprieť výpoveď podľa § 34 odst. 1 prvej vety Trestného poriadku je premietnutím ústavného práva obvineného zaručeného v čl. 50 odst. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „obvinený má právo odoprieť výpoveď; tohto práva ho nemožno pozbaviť nijakým spôsobom. Z toho logický vyplýva že v § 34 odst. 1 tretia štvrtá veta Trestného poriadku uvedené právo obvineného radiť sa s obhajcom počas vykonávania úkonov orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom treba vykladať tak, že obvinený sa obhajcom síce môže radiť aj počas výsluchu, ak by sa však chcel poradiť o tom, „ako odpovedať“ na položenú otázku, to mu vylúchajúci neumožní.“ (27)

Rešpektovanie prejavenej vôle obvineného v kontexte svojho práva na odopretie výpovede má trvalý účinok. Je to sloboda voľby obvineného vypovedať, je to obvineného právo, nie povinnosť. Nemôže pro futuro dochádzať k situáciám, že obvineného budú orgány činné v trestnom konaní znovu predvolávať na výsluch obvineného len za tým účelom, aby zmenil svoj postoj a dosiahlo sa výpoveďou obvineného jeho priznanie, a to ani ľsťou. Opakovaný výsluch obvineného je prípustný napr., ak je potrebné obvineného znovu dopočuť k novým skutočnostiam, ktoré v čase jeho výsluchu neboli známe alebo bolo obvinenému rozšírené obvinenie o ďalší čiastkový skutok a pod. Ustanovenia Trestného poriadku taxatívne stanovujú materiálnu a formálnu stránku, akou sa má vykonávať výsluch obvineného v prípravnom konaní. Excesy z procesného postupu majú často za následok niekedy až v konaní pred súdom nulitu takého procesného úkonu t. z., jeho absolútnu neúčinnosť. Súdy potom pri hodnotení dôkazov výsluch obvineného označujú za nezákonný. Takýto názor vyslovil Krajský súd v Bratislave, keď uviedol: „dôkaz nezákonným donútením alebo hrozbou takého donútenia je absolútne neúčinný, t. j. takúto vadu nie je možné odstrániť a v trestnom konaní ho zásadne nie je možné využiť. Nezákonne vynútený dôkaz je taktiež nepoužiteľný bez ohľadu na skutočnosť, či svedčí v prospech alebo v neprospech obvineného a nezáleží na tom, či bol vyhľadaný, zabezpečený a vykonaný orgánmi činnými v trestnom konaní alebo vyhľadaný, zabezpečený a vykonaný niektorou procesnou stranou. Nezákonne vynútený dôkaz je taktiež nepoužiteľný bez ohľadu na to, v ktorej fáze jeho získavania došlo k nezákonnému donúteniu alebo hrozbe donútenia, teda či sa tak stalo pri vyhľadaní dôkazu, pri jeho zabezpečovaní alebo pri jeho vykonávaní. Podľa názoru krajského súdu všetky tieto skutočnosti je nutné vyhodnotiť tak, že išlo zo strany polície o nezákonné donútenie podozrivej osoby vykonať svoju výpoveď za zámerne tak vytvorených podmienok, aby osoba neznalá práva a procesných postupov polície konala podľa želaní, či požiadaviek polície. Takto vykonaný výsluch obvineného je preto nutné označiť za dôkaz v zmysle § 119 ods. 4 Tr. por., t. j. za dôkaz absolútne nepoužiteľný v konaní pred súdom, na ktorom nemôže byť založený výrok o vine obžalovaného zo spáchania žalovaného trestného činu.“ (28)

Záver

Zásada nemo tenetur sa vzťahuje okrem výsluchu obvineného aj na ďalší rad procesných úkonov, ktoré majú ekvivalentnú matériu a tou je, aby obvinený nebol nútený usvedčovať seba samého a z nevedomosti, že tak nemusí urobiť, ak by tým produkoval v dobrovoľnej súčinnosti dôkazy vo svoj neprospech, ak to nie je vyjadrením jeho vôle. Práve z toho dôvodu sme akcent upriamovali na správne vykonanie výsluchu obvineného a uplatnenia jeho procesných práv, aby takto získaný dôkaz mohol prispieť k náležitému zisteniu a nebol vykonaný contra legem a stal sa absolútne neúčinný. Platí zásada ex iniuria ius non oritur.

Zásada nemo tenetur sa v aplikačnej praxi orgánov činných v trestnom konaní spravidla neuplatňuje v prípadoch získavania dôkazov, ktoré existujú nezávisle od vôle osoby obvineného a na ich získanie sa nevyžaduje žiadna aktívna činnosť osoby (napr. odober vzorky DNA, daktyloskopických vzoriek, vzorky krvi, moču, pachové vzorky a pod.)

V príspevku sme sa zaoberali len uplatňovaním zásady nemo tenetur vo výsluchu obvineného ako fyzickej osoby. S účinnosťou zákona č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov dochádza postupne k trestným stíhaniam, kde ako subjekt vystupuje právnická osoba. Pre trestnú zodpovednosť sa v zmysle citovaného zákona vyžaduje konanie štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu, toho, kto vykonáva kontrolnú činnosť alebo dohľad v rámci právnickej osoby, alebo inej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať právnickú osobu alebo za ňu rozhodovať. Môžeme uviesť, že zásada nemo tenetur platí analogicky aj v prípade trestného stíhania právnickej osoby. Táto sa však bude aplikovať s odlišnosťami vzhľadom na citovaný zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb, ktorý je vo vzťahu k Trestnému poriadku v pomere špeciality.

Poznámky

• 1) čl. 1 zák. č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky.
• 2) Ivor, J. – Polák P. – Záhora, J.: Trestné právo hmotné I, Všeobecná časť, Bratislava, Wolters Kluwer, 2016, s 22.
• 3) Ivor. J. a kol.: Trestné právo procesné, Druhé doplnené a prepracované vydanie, Bratislava, IURA Edition, 2010, s. 419.
• 4) Ivor. J. a kol.: Trestné právo procesné, Edícia učebnice, Bratislava, IURA Edition, 2006, s. 418.
• 5) Potasch, P.: Správne delikty a správne trestanie v kontexte zásady „nullum crimen sine lege“, „nemo tenetur se ipsum accusare“ a zásady legitímnych očakávaní, Panaueropské právnické listy, Vedecký časopis č. 1/2008, Panaeuropská vysoká škola, Fakulta práva, Bratislava, 2008, s. 64.
• 6) Potasch, P.: Správne delikty a správne trestanie v kontexte zásady „nullum crimen sine lege“, „nemo tenetur se ipsum accusare“ a zásady legitímnych očakávaní, Panaueropské právnické listy, Vedecký časopis č. 1/2008, Panaeuropská vysoká škola, Fakulta práva, Bratislava, 2008, s. 64.
• 7) § 85 odst. 5 zákona č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov Trestný poriadok.
• 8) § 352 a násl. zákona č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov Trestný poriadok.
• 9) Čentéš J a kol. a kol.: Trestné právo procesné, Všeobecná časť, Šamorín, Heuréka, 2016, s. 139.
• 10) Ivor. J. a kol.: Trestné právo procesné, Edícia učebnice, Bratislava, IURA Edition, 2006, s. 212.
• 11) Ivor. J. a kol.: Trestné právo procesné, Edícia učebnice, Bratislava, IURA Edition, 2006, s. 212.
• 12) Čl. 50 odst. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
• 13) Romža, S.: Právo obvineného na obhajobu a jeho realizácia v prípravnom konaní. In: Zborník príspevkov z celoštátnej vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dňa 3. apríla 2014. Praha, Leges, 2014, s. 61.
• 14) III. US 41/2001. Nález z 12. júla 2001. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného sudu Slovenskej republiky 2001, s. 290.
• 15) Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 2. 6. 2011 sp. zn. II. ÚS 343/2010-43.
• 16) Čentéš J a kol. a kol.: Trestné právo procesné, Všeobecná časť, Šamorín, Heuréka, 2016, s. 140.
• 17) Ivor, J. – Záhora, J.: Repetitórium rekodifikovaného trestného práva, Bratislava, Akadémia Policajného zboru, 2005, s 120.
• 18) Déček, M.: Zásada Nemo tenetur se ipsum accusare v trestnom procese, Dizertačná práca, Univerzita Karlova v Prahe, Právnická fakulta, 2018, s. 80.
• 19) § 120 odst. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov Trestný poriadok.
• 20) napr. § 213, § 208 zákona č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov Trestný poriadok.
• 21) Prokeinová, M.: Dokazovanie a jednotlivé dôkazné prostriedky v trestnom procese (s praktickými príkladmi), Bratislava, Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2009, s. 28.
• 22) Balaž, P.: Základy Trestného práva, Bratislava, Eurounion, 2006, s. 196.
• 23) Prokeinová, M.: Dokazovanie a jednotlivé dôkazné prostriedky v trestnom procese (s praktickými príkladmi), Bratislava, Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2009, s. 38.
• 24) Čentéš J a kol. a kol.: Trestné právo procesné, Všeobecná časť, Šamorín, Heuréka, 2016, s. 143.
• 25) Musil, J. Zákaz donucovania k sebaobviňovaniu . In: Teoretické a praktické problémy dokazovania: pocta prof. JUDr. Vladimírovi Mathernovi, DrSc. k 80. narodeninám: zborník príspevkov z celoštátnej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dňa 15. decembra 2008. Bratislava : Bratislavská vysoká škola práva, 2008. s. 177.
• 26) Potasch, P.: Správne delikty a správne trestanie v kontexte zásady „nullum crimen sine lege“, „nemo tenetur se ipsum accusare“ a zásady legitímnych očakávaní, Panaueropské právnické listy, Vedecký časopis č. 1/2008, Panaeuropská vysoká škola, Fakulta práva, Bratislava, 2008, s. 65,
• 27) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 1. 2012 sp. zn. 2 Tdo 63/2011.
• 28) Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. 6. 2019 sp. zn. 4To/52/2019

Autor
Mgr. Ján Šušota

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10