Úvod
Zmluva je najčastejším právnym dôvodom vzniku záväzkového právneho vzťahu v súkromnom práve. Obchodná zmluva zakladá obchodný záväzok. Je určitou právnou formou uzatvárania a realizácie obchodov. V právnej terminológií sa môžeme často stretnúť aj s pojmom dohoda. Na prvý pohľad sa zdá, že pojem dohoda má rovnaký obsah ako pojem zmluva. Hoci je právny základ rovnaký, nejde o celkom totožné pojmy. Zmluva sa používa na označenie právnych úkonov, ktoré zakladajú záväzkové právne vzťahy (napr. kúpna zmluva, zmluva o dielo…). Označujú sa tak všetky typy zmlúv, ktoré sú obsiahnuté v Obchodnom zákonníku ako aj v Občianskom zákonníku. Dohoda obsahuje právne úkony, ktoré znamenajú zmenu záväzkového vzťahu (napr. zmena záväzku dohodou strán, dohoda o prevzatí dlhu…), prípadne zánik záväzku (napr. dohoda o zrušení záväzku, dohoda o vzdaní sa svojho podielu…).1 Pri uzatváraní zmlúv je potrebné mať na zreteli, že mimo vymedzených typov zmlúv upravených v OZ alebo OBZ môžeme uzavrieť aj zmluvy zmiešané (zmluva o zriadení vecného bremena), ale aj inominátne zmluvy.[1] [2] V nasledujúcich častiach tejto práce si čiastočne priblížime typové zmluvy a bližšie sa zameriame na atypické zmluvy a s nimi súvisiaci problém analógie.
1. Typové zmluvy (contractus nominatus)
Pod týmto pojmom v obchodnom práve rozumieme zmluvy vymedzené v tretej časti v druhej hlave OBZ. Jednotlivé typy zmlúv nerozlišujeme podľa toho, ako je konkrétna zmluva označená, ale dôležitým rozhodujúcim kritériom je jej obsah, ktorým sú upravené povinnosti a práva účastníkov zmluvy. Ak subjekty obchodného práva, za ktoré možno považovať fyzické aj právnické osoby, uzavrú medzi sebou zmluvu, ktorá nie je uvedená v OBZ ako zmluvný typ (napr. nájomná zmluva, príkazná zmluva) a je upravená ako zmluvný typ v OZ, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v OZ. Naopak OZ pripúšťa, aby si strany v rámci voľby práva písomne dohodli aplikáciu OBZ na nimi uzavieranú zmluvu, ktorá je ako tzv. absolútna neobchodná zmluva a ako zmluvný typ upravená v OZ.[3]
2. Nepomenované zmluvy (contractus innominati)
Právna úprava obchodných záväzkových vzťahov poskytuje ich účastníkom pomerne širokú zmluvnú slobodu. Hospodársky život v praxi nemôže byť viazaný možnosťou použiť len zmluvné typy upravené v OBZ, OZ či inom zákone. Preto právna úprava v rámci uplatnenia princípu neformálnosti umožňuje uzavierať aj zmluvy nepomenované.
Nepomenovaná, teda inominátna zmluva je taká zmluva, ktorá nie je upravená ako osobitný zmluvný typ v zákone. Ide teda o atypickú zmluvu. Na priblíženie tohto pojmu si môžeme uviesť, že leasingové zmluvy sú pravdepodobne najčastejšie využívanými nepomenovaným zmluvami v našom právnom poriadku. Spomenuté leasingové zmluvy sú dokumentom, ktorý podpisuje nájomca s leasingovou spoločnosťou. V súčasnosti sa kontraktácia leasingu vykonáva najmä prostredníctvom inominátnych zmlúv. Ďalším častým príkladom atypickej zmluvy je aj franchisingová zmluva, ktorá ako zmluvný typ nie je upravená v Obchodnom zákonníku ani v Občianskom zákonníku. Je to nepomenovaná zmluva „sui generis„, ktorá je typom kombinovanej zmluvy (zahŕňa predovšetkým prvky licenčnej zmluvy, nájomnej zmluvy, zmluvy o obchodnom zastúpení).
Úpravu inominátnych zmlúv obsahuje aj Občiansky zákonník v § 51 a § 491 ods 1. V Obchodnom zákonníku úpravu týchto zmlúv je možné vyčítať z ustanovenia § 269. Odsek 2 uvedeného paragrafu ustanovuje: „Účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.“ Z čoho jednoznačne vyplýva možnosť uzatvárania atypických zmlúv a nadväzuje na predošlý odsek. Prvý odsek znie: „Ustanovenia upravujúce v hlave II tejto časti zákona jednotlivé typy zmlúv sa použijú len na zmluvy, ktorých obsah dohodnutý stranami zahŕňa podstatné časti zmluvy ustanovené v základnom ustanovení pre každú z týchto zmlúv.“ Vyplýva z neho, že popri typických zmluvách, ktoré obsahujú podstatné časti zmluvy, je možné uzavrieť aj zmluvy atypické. Podstatné časti zmluvy sú hlavným kritériom na posúdenie či konkrétna zmluva je typická alebo nepomenovaná, neovplyvňujú platnosť zmluvy. Sú však schopné kvalifikovať alebo diskvalifikovať zmluvu ako určitý zmluvný typ upravený Obchodným zákonníkom. Zmluva, ktorá neobsahuje podstatné časti niektorého zo zmluvných typov, môže byť platná, lebo môže ísť o zmluvu podľa Občianskeho zákonníka alebo o zmluvu nepomenovanú. Z toho môžeme vyvodiť, že zákonodarca upravením typických zmlúv nemal v úmysle obmedziť zmluvnú slobodu. Otáznym ostáva použitie analógie v súvislosti s týmto ustanovením s ohľadom na problém slovného spojenia „len na zmluvy“ v § 269 ods. 1. Vyvstávajú tak otázky či je možné použiť analogicky ustanovenia Obchodného zákonníka o príbuzných typoch alebo sa použijú len ustanovenia všeobecnej úpravy záväzkového práva v Obchodnom zákonníku. Na tieto otázky existujú rozličné názory.
Uveďme si príklad, kedy zmluvné strany uzavrú určitú zmluvu, pričom predmet záväzku bude dostatočne určitý, ale nebude obsahovať podstatné časti žiadneho typu zmluvy. Jeden smer názorov v tomto prípade analógiu nepripúšťa a druhý áno. Prvý smer reprezentuje napríklad Bejček, ktorý vychádza prevažne z gramatického výkladu. Interpretuje zákonný text tak, že zakazuje možnosť analogického použitia ustanovení typovo najbližšej zmluvy na nepomenovanú zmluvu tak, ako sa to predvída v režime občianskoprávnom. Rovnaký názor majú aj Marek či Matejka. Hlavným z argumentov (okrem použitia argumentu a contrario resp. per eliminationem) je aj ko- gentnosť tohto ustanovenia, ktorá vyplýva z § 263 odseku 1 OBZ. Ustanovenie teda nepripúšťa primeranú aplikáciu časti o niektorých ustanoveniach obchodno-záväzko- vých vzťahov na nepomenované zmluvy. Problém je podľa mnohých zároveň priamo riešený v tomto paragrafe, a teda nie je možné sa odvolávať na Občiansky zákonník, ktorý analógiu využíva.[4] [5] [6] Matejka vychádza z toho, že Obchodný zákonník nepredpokladá všeobecne analógiu (tak ako to je v Občianskom zákonníku § 853), a preto nie je automaticky použiteľná. Ustanovenie § 1 odsek 2 Obchodného zákonníka je osobitnou úpravu ku všeobecnej úprave obsiahnutej v § 853 Občianskeho zákonníka. Problém tak musíme u nepomenovaných zmlúv prvotne riešiť interpretáciou obsahu osobitnej úpravy a ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, tak potom ich riešiť podľa predpisov občianskeho práva. Občiansky zákonník je tak vo vzťahu sub- sidiarity k Obchodnému zákonníku, a teda aj jeho § 853. Aj keď začneme používať ako druhý prameň Občiansky zákonník tak použitím § 853 by sa stratil význam poslednej vety § 1 odseku 2 Obchodného zákonníka týkajúci sa využitia obchodných zvyklostí a zásad, na ktorých spočíva tento zákon. Podľa jeho názoru j e argument nutnosti predísť nepoužiteľnosti ustanovení súčasťou formálno-systematického výkladu.5 6 Spomenutí predstavitelia teda zastávajú názor, že nie je možné použiť analogicky ustanovenia Obchodného zákonníka o príbuzných typoch na nepomenované zmluvy.
Druhý smer je v prospech použitia analógie. Argumentuje tým, že formulácia „len na zmluvy“ je prelomená samotným Obchodným zákonníkom, ktorý pri jednotlivých zmluvných typoch sám využíva odkazy medzi jednotlivými ustanoveniami, a teda sa ustanovenia na typické zmluvy použijú reálne aj na iné zmluvy ako iba tie, ktoré obsahujú podstatné časti (napr. § 526). Gramatický výklad je teda prelomený samotným OBZ. Ide o určitú špeciálnu úpravu, ktorá dovoľuje na základe týchto ustanovení použiť vymedzenú úpravu zmluvného typu aj na iné zmluvné vzťahy. Ak je § 269 ods 1 OBZ špeciálnym ustanovením, je možné argumentovať, že aj § 491 ods 2 a § 853 OZ sú špeciálnymi ustanoveniami, ktoré rovnako prelomujú formuláciu „len na zmluvy“. Taktiež si treba uvedomiť, že zo systematického pohľadu nie je úprava zmluvných typov komplexná ani v Občianskom zákonníku, ani v Obchodnom zákonníku a je nevyhnutné kombinovať úpravu oboch predpisov. OBZ zjavne nemá v úmysle byť úplne samostatnou úpravou od OZ, čoho dôkazom je aj úplná absencia úpravy zmiešaných zmlúv. Tie sú upravené iba v rámci OZ. Zmluvná úprava je dosiahnutá kombináciou oboch úprav, a preto je možné sa domnievať, že analógia je tiež určitým spoločným všeobecným pravidlom pre obe úpravy. Môžeme teda predpokladať, že nie je dôvod, prečo by inštitút analógie mohol byť prípustný iba pre občianskoprávnu úpravu, a nie pre obchodno-právnu úpravu. V judikatúre obchodného práva sa taktiež stretneme so záverom prípustnosti analógie. Je zároveň všeobecne uznávané, že je možné využiť analógiu všeobecnej časti. Obsah záväzkového vzťahu je určený samotnou inominát- nou zmluvou a všeobecnou časťou záväzkovej časti OBZ. Nie je možné súhlasiť s tým, že ak si strany zmluvy určité záväzky nevymedzia, že im automaticky nevzniknú. Môže k tomu dôjsť, a to práve aplikáciou všeobecnej časti OBZ. Je teda možné, že súčasťou ino- minátnej zmluvy môžu byť aj povinnosti alebo práva, ktoré nie sú jej výslovnou súčasťou. Ak je teda využitie analógie zo všeobecnej časti možné, prečo by mala byť analógia z časti o typických zmluvách zakázaná? Ktorákoľvek analógia sa využije, výsledkom budú určité vnútené záväzky, výsledok bude rovnaký.[7] Práve aj z týchto vyššie uvedených dôvodov sa i ja skôr prikláňam k pripusteniu analógie o príbuzných typoch v OBZ na nepomenované zmluvy.
Autor
Karina Jámborová